Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. september 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2123200153
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2123200153.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci navrhovateľa (otec maloletých detí): A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, D. E., právne zast.: JUDr. Lucia Sukopová, advokátka, so
sídlom Františkánska 5, Trnava, proti manželke (matka maloletých detí): F. B., G. H., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. E., t. č. I. XX, A., právne zast.: JUDr. Andrea Čechovičová, advokátka, so sídlom
Paulínska 17, Trnava, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na
čas po rozvode k maloletým deťom: J. B., nar. XX.XX.XXXX, H. B., nar. XX.XX.XXXX a A. B., nar.
XX.XX.XXXX, všetky deti bytom ako navrhovateľ, v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom

práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, o odvolaní manželky proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
21P/2/2023-241 zo dňa 23. septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a IV. p o t v r d z u j e a
vo výrokoch III. a V. r u š í a v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. manželstvo účastníkov konania rozviedol,
výrokom II. zveril maloletého J., H. a A. do osobnej starostlivosti otca s tým, že obaja rodičia sú oprávnení
a povinní zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok v bežných veciach, výrokom III. uložil
matke povinnosť prispievať na výživu maloletého J. sumou 140 eur mesačne, na výživu maloletého

H. sumou 120 eur mesačne, a na výživu maloletého A. sumou 120 eur mesačne vždy do 15. dňa
v mesiaci vopred k rukám otca, výrokom IV. upravil styk matky s maloletými deťmi počas každého
párneho týždňa od štvrtku od 18:00 hod., kedy si maloleté deti prevezme od otca v mieste bydliska otca,
do nasledujúceho pondelka do 08:00 hod., kedy maloleté deti odovzdá do školského zariadenia, ktoré
maloleté deti navštevujú, ďalej počas vianočných sviatkov a zimných prázdnin každý párny kalendárny
rok od 04.01. od 18:00 hod. do 06.01. do 18:00 hod., od 23.12. od 18:00 hod. do 25.12. do 18:00 hod.
a každý nepárny kalendárny rok od 01.01. od 18:00 hod. do 04.01. do 18:00 hod., počas veľkonočných

sviatkov a prázdnin každý nepárny kalendárny rok od soboty od 18:00 hod. do nasledujúceho utorka do
18:00 hod. a každý párny kalendárny rok od stredy predchádzajúcej sviatkom od 18:00 hod. do soboty
do 18:00 hod. a počas letných prázdnin od 30.06. od 18:00 hod. do 15.07. do 18:00 hod. a od 31.07.
od 18:00 hod. do 15.08. do 18:00 hod., počas jarných prázdnin budú deti v starostlivosti toho rodiča,
ktorý mal deti v starostlivosti cez víkend predchádzajúci jarným prázdninám do stredy do 18:00 hod. a
od stredy od 18:00 hod. do nedele do 18:00 hod. budú deti v starostlivosti druhého rodiča. Otcovi súd
uložil povinnosť maloleté deti na stretnutie s matkou riadne pripraviť a v určenom čase matke v mieste

bydliska otca odovzdať, matke uložil povinnosť maloleté deti si prevziať a po skončení určeného času
odovzdať otcovi v mieste bydliska otca alebo v školskom zariadení a obom rodičom uložil povinnosť v
prípade, že styk sa zo závažných dôvodov nebude môcť realizovať, oznámiť túto skutočnosť druhémurodičovi bezodkladne, najneskôr 24 hodín pred určeným začiatkom styku. Výrokom V. súd rozhodol, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, článku 5,
§ 22, § 24 ods. 1, 3 a 5, § 25 ods. 1, 2, § 62 ods. 1 až 5 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, vecne súd dôvodil,
že na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené
zákonné podmienky pre rozvod manželstva, keďže manželstvo účastníkov konania je vážne a trvalo
rozvrátené tak, že viac nemôže plniť svoj účel. Manželia spolu nežijú od decembra 2022, keď manželka

sa zo spoločnej domácnosti odsťahovala k svojmu priateľovi a žiaden z manželov nechce obnoviť
manželské spolužitie. O úprave práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode sa rodičia
dohodnúť nevedeli, obaja rodičia sa vzájomne spochybňovali v otázke riadnej starostlivosti o maloleté
deti a každý z nich žiadal zveriť deti do svojej výlučnej starostlivosti. Matka ohľadom starostlivosti otca
uvádzala a preukazovala, že maloleté deti nie sú riadne pripravené do školy, nenosia si pomôcky,
nevypracovávajú domáce úlohy, otec zase spochybňoval matku ohľadom starostlivosti o domácnosť a

poriadok v domácnosti. Na základe výsluchu účastníkov konania a znaleckým dokazovaním dospel
súd k záveru, že striedavá osobná starostlivosť nie je vhodná, keď táto predpokladá schopnosť rodičov
navzájom ohľadom záležitostí týkajúcich sa maloletých detí spolu komunikovať, spolupracovať a tiež si
v starostlivosti o maloleté deti vzájomne pomáhať. Rodičia však spolu vôbec nekomunikujú, matka sa
navyše zo spoločnej domácnosti odsťahovala najprv do D. a neskôr do A., čo z praktického hľadiska

(dochádzanie maloletých detí do škôl) nariadenie striedavej osobnej starostlivosti znemožňuje. Matka
so zmenou svojho pobytu mienila všetkým trom deťom, a ešte stále mieni (podaný návrh sp. zn.
40P/75/2024) maloletému J. a A. zmeniť aj školské zariadenie, s čím otec nesúhlasil a znalec v posudku
skonštatoval, že zmena školského zariadenia spojená so zmenou bývania, ktorá by bola náhla a bez
postupnejúpravy,bymohladetipreťažiť.Súdmalzvykonanéhodokazovaniazato,ževsúčasnejsituácii

je v záujme maloletých detí predovšetkým zastabilizovať ich rodinné pomery, s cieľom zabezpečiť ich
riadny a bezproblémový vývoj, i napriek rozpadu vzťahu rodičov a vytvoriť podmienky pre ich nerušenú
výchovu a starostlivosť, vytvoriť im pocit istoty, zázemia a bezpečia a to tak, aby každý z rodičov
mal možnosť prehlbovať svoj vzťah k deťom a uplatňovať svoj výchovný vplyv na ne bez zreteľa na
prípadné osobné antipatie medzi rodičmi a ich inými príbuznými. V súčasnosti sú maloleté deti v osobnej

starostlivosti otca, v ktorej starostlivosti znalec ani procesný opatrovník nezistili žiadne nedostatky. Hoci
matka uvádza, že otec sa nestará o riadnu prípravu maloletých detí do školy, súd z vyjadrení triednych
učiteliek maloletých detí zistil, že problém v príprave do školy bol aj v čase rodičovského spolužitia. Ďalej
súd zistil, že matka školu a škôlku nekontaktuje, zúčastňuje sa rodičovských združení (nie všetkých). Ak
aj matka argumentuje zaneprázdnenosťou kvôli pracovným povinnostiam, súd jej pripomenul, že o deti

sa starať musí (najmä ak by jej boli zverené do starostlivosti) a k tomu musí mať vytvorený dostatočný
časový priestor. Navyše, procesnému opatrovníkovi sa nepodarilo prešetriť pomery v domácnosti matky
atoaniopakovaneaanivkonanísp.zn.40P/44/2023,súdtaknevedelkudňurozhodnutiaurčiť,čimatka
má skutočne vytvorené vhodné podmienky pre riadnu starostlivosť a výchovu maloletých detí. Matka
opomína fakt, že ak by aj uspela s návrhom na zmenu školy u maloletých detí, do času rozhodnutia súdu

ich musí vždy ráno doviesť a poobede odviesť zo školy. Zmenu smien len na nočné smeny u matky súd
nevyhodnotil ako ideálnu, nakoľko aj v noci sa musí o maloleté deti starať. Súd preto maloleté deti na čas
po rozvode zveril do osobnej starostlivosti otca, u ktorého majú podľa prešetrenia pomerov vytvorené
vhodné podmienky pre výchovu a ďalší rozvoj, pričom procesný opatrovník ani súd nezaznamenali
vážne nedostatky v jeho starostlivosti o deti. Súd však na otca apeluje, aby venoval zvýšenú pozornosť

príprave detí do školy.

3. Právo zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok súd priznal obom rodičom, keď nevidel
dôvod niektorého z nich na týchto právach obmedziť. Styk matky s maloletými deťmi upravil súd podľa
rodičovskej dohody uzatvorenej rodičmi a schválenej súdom v konaní sp. zn. 40P/44/2023. Matka v tu

prejednávanej veci nežiadala styk rozšíriť a súd považoval takto upravený styk, dosiahnutý vzájomnou
dohodou rodičov, za dostatočný, navyše súd z vyjadrení otca mal za to, že matke umožní styk s
maloletými deťmi nad rámec styku upraveného súdom. Súd konštatoval, že pomery pri rozhodovaní o
úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom v konaní pod sp. zn. 40P/44/2023
na strane matky sa od tohto pojednávania zásadne nezmenili (a ani rodičia nijaké zmeny v konaní

neuvádzali) v tom zmysle, že by bolo nutné rozhodnúť o zverení maloletých a o úprave styku matky
s maloletými zjavne odlišným spôsobom. Súd sa zaoberal aj návrhom matky zveriť maloletého J. a
maloletého A. do jej osobnej starostlivosti, avšak takýto model rozdelenia maloletých detí nie je podľa
názoru súdu v záujme maloletých detí a rozdelenie detí neodporúča ani znalec, preto súd jej návrhunevyhovel. Pre tento účel ani nevyslúchol maloletého J., považujúc výsluch za neúčelný a zároveň
i nehospodárny. Aj znalec v znaleckom posudku konštatuje, že maloletý J. aktuálne preferuje o niečo
viac osobu matky, čo je vytvorené aj záujmom matky spôsobom, akým spolu trávia čas, je pre maloletého

pozitívny, zážitkovo orientovaný, bez povinností. Súd nevyhovel návrhu matky na výsluch znalca,
nakoľko tento dôkaz považoval za nehospodárny, navrhnutý až na pojednávaní dňa 23.09.2024, pričom
námietky matky voči znaleckému posudku vyhodnotil ako nie podstatné a schopné vniesť pochybnosti o
správnosti znaleckého posudku a znaleckého dokazovania ako takého. Súd považuje znalecký posudok
za jednoznačný a objektívny, v ktorom znalec dostatočne jasne a vyčerpávajúco zodpovedal položené

otázky. Matka pri ustanovovaní znalca nemala na znalca žiadne otázky a okrem návrhu, aby jej po
rozvode boli zverené maloleté deti do osobnej starostlivosti, nenavrhla žiadny spôsob riešenia situácie
v rodine.

4. Pokiaľ ide o výživné, súd uviedol, že otec žiadal určiť výživné na maloleté deti v zmysle metodiky
MSSR a súdnej praxe. Súd dospel k záveru, že sumy výživného, ktorými sa matka má podieľať na výžive

svojich maloletých detí, s ohľadom na vek oprávnených detí, na ich doterajšie odôvodnené potreby a
životnú etapu, keď maloletý J. je žiakom na druhom stupni základnej školy (13 rokov, v zmysle metodiky
13%), maloletý H. žiakom na prvom stupni základnej školy (8 rokov, v zmysle metodiky 11%) a maloletý
A. žiakom prvého ročníka (7 rokov, v zmysle metodiky 11 %), tak majú u maloletého J. predstavovať
140 eur mesačne, u maloletého H. 120 eur mesačne a u maloletého A. 120 eur mesačne (celkovo

380 eur mesačne), čo predstavuje 34,89% z priemerného čistého príjmu otca dosahovaného počas
súdneho konania za posledný rok. Príjem matky súd vyčíslil z čistej mzdy matky podľa lustrácie v
Sociálnej poisťovni po odpočítaní úhrnu poistného z vymeriavacieho základu matky na sumu 1 089 eur
mesačne, matka uvádzala svoj mesačný príjem v sume 1 000 až 1 100 eur mesačne. Uvedené výživné
v zásade zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi tunajšieho súdu a zodpovedá aj metodike MS SR

pri určovaní výživného, rešpektujúc vek detí, a najmä ich etapu života a počet vyživovacích povinností
otca s prihliadnutím na príjem matky za posledných dvanásť mesiacov spätne. Súd nemohol vyhovieť
návrhu matky na určenie výživného podľa rozhodnutia súdu v konaní sp. zn. 40P/44/2023, nakoľko
v tomto konaní výživné nepostačovalo ani na úhradu stravy na maloleté deti. Matka má síce zvýšené
výdavky na cestovanie za maloletými deťmi, avšak tieto si spôsobila sama odsťahovaním až do A..

Súd nepopiera právo matky zariadiť si po rozpade vzťahu svoj život nanovo, avšak matka si musí byť
vedomá aj dôsledkov svojho konania a tieto znášať. O trovách konania rozhodol súd podľa ustanovenia
§ 52 Civilného mimosporového poriadku.

5. Proti výrokom II., III. a IV. tohto rozsudku podala odvolanie matka, považujúc rozhodnutie za

nezákonné, vychádzajúce z neúplne zisteného skutkového stavu veci, keďže súd nevykonal navrhnuté
dôkazy a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nie je pravda,
že sa zo spoločnej domácnosti odsťahovala, takéto zavádzajúce tvrdenie vrhá negatívny a nepravdivý
pohľad na ňu ako matku. Spoločnú domácnosť neopustila svojvoľne ani dobrovoľne, bola z nej
manželom vyhodená. Vzala so sebou aj maloleté deti, avšak narýchlo musela odísť len do provizórneho

bývania a po skončení prázdnin deti museli pokračovať v školskej dochádzke v mieste ich terajšieho
bydliska. To bol dôvod, pre ktorý deti zostali v domácnosti s otcom. Snažila sa však získať nové bývanie,
čo sa podarilo v D., neskôr v A. a v oboch mestách mala možnosť prijatia detí do ZŠ aj MŠ, avšak
otec celý čas bránil prestupu detí do iných škôl a nedal na ich prestup súhlas. V snahe získať deti do
svojej starostlivosti zmenila matka aj prácu, ktorá jej vo väčšom rozsahu dovoľuje venovať sa deťom.

Matka zdôrazňuje, že si vždy plnila svoje rodičovské povinnosti a tieto nikdy nezanedbávala, nikdy neboli
konštatované nedostatky v jej výchove a starostlivosti. Skutočnosť, že musela nedobrovoľne zmeniť
bydlisko mimo obce, v ktorej žila v manželstve, ju nemôže diskvalifikovať z rodičovských kompetencií
a nemôže byť prekážkou zverenia detí do jej osobnej starostlivosti. Zo znaleckého dokazovania vyplýva,
že deti majú dobrý vzťah s oboma rodičmi. Od znaleckého skúmania (december 2023) však uplynula

doba, počas ktorej sa situácia zmenila najmä v tom, že maloletý J. a maloletý A. matke deklarujú, že
chcú žiť v jej domácnosti, tiež sa obe deti vyjadrujú, že uvítajú zmenu prostredia, najmä keď maloletý
J. je v terajšej škole v kolektíve rovesníkov prehliadaný. Jedine maloletý H. inklinuje viac k otcovi,
ktorý ho podporuje v neochote kontaktovať sa s matkou. Odvolateľka vytýka súdu, že nevykonal dôkaz
navrhovaný matkou na poslednom pojednávaní a to vypočutie maloletého J., keď súd tento dôkaz

vyhodnotil ako nadbytočný. Matka tiež navrhovala vypočuť znalca, keďže mala za to, že treba reagovať
na vyhranený postoj maloletého J. a A. a tiež považovala závery a odporúčania znalca za veľmi
všeobecné. U maloletého H. zistil mierne poruchy správania, ktoré treba regulovať pevnými výchovnými
hranicami, otec ich však zrejme nedokáže určiť (čo naznačuje fakt, že syna podporuje v neochote stretaťsa s matkou, na styk ho nepripravuje a nedošlo k zlepšeniu správania). Aj tento dôkaz - výsluch znalca,
súd zamietol, ktorý postup súdu matka považuje za nezákonný, keďže nesleduje najlepší záujem detí.
Súd síce argumentuje, že rozhodol v prospech detí aby zastabilizoval ich rodinné pomery, avšak ako

jediný relevantný argument použil, že deti sú aktuálne v starostlivosti otca a nedostatky u neho zistené
neboli. S týmto nemožno súhlasiť, pretože matka v konaní poukazovala na nedostatky, ktoré preukazujú,
že otec nezvláda starostlivosť na adekvátnej úrovni. Súd nevzal do úvahy vyjadrenia triednych učiteliek
o nedostatočnej hygiene detí, o tom, že nosia spotené a zatuchnuté oblečenie, nemajú dostatočnú
domácu prípravu do školy a v neposlednom rade maloletý H. má aj výchovné problémy. Pokiaľ ide

o skutočnosť, že procesnému opatrovníkovi sa nepodarilo prešetriť podmienky v bydlisku matky, táto
nemôže byť pripísaná matke na vrub, keďže matka sama opakovane kontaktovala ÚPSVaR Trnava
(K. D., ktorá však nebola zastihnuteľná). Matka má riadne označenú schránku aj zvonček na rodinnom
dome, v ktorom býva a pracovníčku kurately ešte telefonicky upozornila, že treba ísť do dvora a dlhšie
počkať kým niekto otvorí, pretože vždy je doma matka partnera matky, ktorá pomalšie chodí, nemôže sa
však stať, že by nemohli zrealizovať kontrolu. Argument súdu, že nepovažoval za ideálnu prácu matky

na nočné zmeny (keďže aj v noci sa musí o deti starať), považuje matka za absurdný vzhľadom na
fakt, že v spoločnej domácnosti okrem matky žijú ďalšie dve dospelé osoby, s ktorými majú maloleté
deti výborný a dôverný vzťah, a ktoré sú schopné a ochotné sa deťom venovať. Napokon matka
nesúhlasí ani s výškou určeného výživného a spôsobom jeho určenia, keď súd striktne vychádzal
z metodiky na výpočet výživného, ktorá má iba odporúčací charakter a nemožno ju používať paušálne.

Súd nezohľadňoval okrem príjmu rodičov reálne výdavky rodičov, čas strávený s deťmi, potreby detí
a všetky ostatné kritériá, ktoré majú byť v zmysle Zákona o rodine zohľadnené pri určovaní výšky
výživného. Takéto automatické uplatňovanie metodiky je nespravodlivé, pričom v danom prípade súd
neskúmalskutočnémožnostimatkyaotcamaloletých.Navrhla,abyodvolacísúdzdôvodunedostatočne
zisteného skutkového stavu napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

6. Otec k odvolaniu matky poukázal na priebeh stretávania sa matky s maloletými deťmi od vyhlásenia
rozsudku súdu prvej inštancie. Uviedol, že sa opakovane stalo, že matka, keďže si maloleté deti preberá
vo štvrtok po obede, nerešpektuje program detí či už ide o školské alebo zdravotné záležitosti. Maloletý

J. sa čase styku s matkou zúčastňoval lyžiarskeho výcviku (ktorý celý uhradil otec) trvajúceho do piatka,
kedy sa spolu so spolužiakmi mal vrátiť, matka sa však rozhodla prerušiť pobyt maloletého na tomto
výcviku a prišla ho zobrať do miesta konania už vo štvrtok. Túto skutočnosť síce otcovi oznámila, ten
s tým ale nesúhlasil a chcel, aby sa J. zúčastnil celého výcviku. Maloletý mal požičané otcove lyže
aj celú výstroj, ktorá mu nebola vrátená ani vo štvrtok ani v piatok, hoci v sobotu mal otec v pláne

ísť lyžovať a matka vedela, že lyže potrebuje. Napriek tomu ich otcovi odovzdala až v ďalšom týždni
ako vyplýva z sms komunikácie medzi rodičmi. S maloletým J. súvisí tiež ďalšie konanie matky, ktorá
bola otcom riadne a vopred informovaná, že v čase jej stretnutia je maloletý objednaný na vyšetrenie,
resp. zákrok (odstraňovanie znamienok) pričom otec bol rád, že získal u lekára termín a až neskôr si
uvedomil, že tento koliduje s termínom matkinho styku s deťmi, preto matku o ňom informoval. Napriek

uvedenému matka tento termín odignorovala a syna na zákrok k lekárovi nepriviezla, otec sa k lekárovi
dostavil, keďže chcel byť so synom pri zákroku, avšak zbytočne. Otec opäť dokladá sms komunikáciu
otca s matkou. Podobne s maloletým H. matka v decembri 2024 nebola u lekára, hoci bolo u neho
podozrenie na čierny kašeľ a bolo potrebné vykonať mu odbery. Keď to otec matke písal a požiadal ju
o to, matka ho len informovala, že si má ísť s deťmi k lekárom v „jeho čase“. Tiež sa stalo, že matka

v piatok syna nezaviezla ráno do školy, lebo sa jej jednoducho nechcelo, resp. by nestíhala potom do
práce, stalo sa tak napr. aj v piatok 30.05.2025. Takéto konanie nie je v záujme maloletého dieťaťa, ani
v súlade s povinnou školskou dochádzkou. Matka svojím konaním potvrdzuje, že jej nezáleží na tom, či
v čase jej styku s deťmi majú deti školské povinnosti, alebo sú objednaní u lekárov, berie to tak, že ona
má vtedy právo s nimi byť a aj právo určovať si, čo bude s deťmi robiť. Za mesiace trvania rozšíreného

styku matky s maloletými deťmi sa teda tento vôbec neosvedčil, nakoľko matka nedokáže akceptovať,
že počas pracovného týždňa je potrebné s deťmi absolvovať aj povinnosti a nielen voľnočasové aktivity.
Z uvedených dôvodov otec navrhol, aby súd styk matky s maloletými určil na každý párny víkend v čase
od soboty od 10.00 hod. do nedele do 18.00 hod. tak, aby všetky ich potrebné výchovno-vzdelávacie
či zdravotné záležitosti mohol s deťmi absolvovať otec. Záverom poukázal na neplnenie si vyživovacej

povinnosti zo strany matky napriek predbežnej vykonateľnosti výroku o výživnom.

7. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa s rozhodnutím prvoinštančného
súdu plne stotožňuje a preto odporúča v celom rozsahu ho potvrdiť.8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP), po zistení,
že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
365 ods. 1 CSP, § 62 CMP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§
65 a § 66 CMP) a dospel k záveru, že odvolanie bolo podané čiastočne dôvodne.

9. Predmetom odvolacieho konania s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu bol prieskum
postupu a rozhodnutia prvoinštančného súdu vo výrokoch II. až IV. ako aj závislého výroku o trovách
konania (výrok V.), teda všetky výroky týkajúce sa úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletým deťom na čas po rozvode. Rozsudok čo do výroku I., ktorým bolo manželstvo rodičov
maloletých detí rozvedené, nebol odvolaním napadnutý a nadobudol preto právoplatnosť.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospelzáveru,žerozhodnutievčastizvereniamaloletýchdetídoosobnejstarostlivostiotcaakoajvčasti
týkajúcej sa úpravy styku matky s maloletými deťmi je správny, súd prvej inštancie zistil skutočný stav
veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne

posúdil, pričom svoje rozhodnutie v tejto časti náležite, logicky aj dostatočne presvedčivo zdôvodnil.
Odvolací súd sa preto, pokiaľ ide o výrok II. a výrok IV. v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými
zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku
a v podrobnostiach na ne odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie správnosti tohto
rozhodnutia a vzhľadom na odvolacie námietky matky maloletých sa žiada doplniť nasledovné:

11. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že vzhľadom na rozdielne predstavy rodičov nebola možná
dohoda o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode
manželstva,keďžekaždýzrodičovsadomáhalzvereniadetídojehovýlučnejosobnejstarostlivosti.Bolo
preto úlohou súdu skúmať citové väzby detí na rodičov, výchovné, bytové a osobnostné predpoklady

každého z rodičov pre napĺňanie potrieb maloletých detí, ako aj všetky s tým súvisiace okolnosti za
účelom zistenia, aká forma osobnej starostlivosti o deti bude v najlepšom záujme maloletých detí.

12. V čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú
zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa

musí byť prvoradým hľadiskom akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí. Z ustanovenia § 28 ods. 2 Zákona
o rodine vyplýva, že rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia, pri ich výkone sú povinní chrániť
záujmy maloletého dieťaťa.

13. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine, v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého

dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode,
najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej
osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude
zastupovať a spravovať jeho majetok. Súd súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa
zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške

výživného.

14. Podľa § 24 ods. 2 Zákona o rodine ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o
osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej
starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa.

Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať,
či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.

15. Podľa § 24 ods. 5 Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností
alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu

k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,
vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na
výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa navýchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

16. Podľa § 25 ods. 1 až 3 Zákona o rodine, rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým
dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s
maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode. Ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku
s maloletým dieťaťom podľa odseku 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o
rozvode; to neplatí, ak rodičia úpravu styku žiadajú neupraviť. Ak je to potrebné v záujme maloletého

dieťaťa,súdobmedzístykmaloletéhodieťaťasrodičomalebozakážestykmaloletéhodieťaťasrodičom,
akniejemožnézabezpečiťzáujemmaloletéhodieťaťaobmedzenímstykumaloletéhodieťaťasrodičom.

17. Odvolací súd zdôrazňuje, že právo rodičov vychovávať svoje dieťa a starať sa oň je garantované
článkom 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň dieťa má zákonom garantované právo byť
vychovávané oboma rodičmi, a to aj v prípade, ak rodičia spolu nežijú. Keďže v danom prípade neboli

splnené zákonné predpoklady v zmysle § 24 ods. 2 Zákona o rodine na zverenie maloletých detí do
striedavej osobnej starostlivosti, bolo potrebné zistiť, výchovné prostredie ktorého z rodičov je aktuálne
pre maloleté deti vhodnejšie. Prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní bol záujem maloletého dieťaťa.
Pri posudzovaní, čo je najlepším záujmom maloletého dieťaťa, súd musí zohľadniť všetky relevantné
skutočnosti a okolnosti tak, aby bolo zabezpečené morálne a materiálne blaho (dobro) dieťaťa a

chránené jeho práva a oprávnené záujmy (porov. čl. 5 Zákona o rodine). Z uvedeného vyplýva, že pojem
najlepší záujem dieťaťa je veľmi pružný a musí byť skúmaný individuálne, vždy v konkrétnej situácii,
musí vychádzať zo zistených okolností a musí sa uskutočniť tak, aby sa v plnej miere rešpektovali všetky
ústavou a medzinárodnými dokumentmi zakotvené práva maloletého dieťaťa.

18. V prejednávanej veci ide o prípad troch maloletých chlapcov, aktuálne vo veku štrnásť, deväť a osem
rokov, ktorí doposiaľ žili spoločne v jednej domácnosti s otcom, a do novembra 2022 aj s matkou
maloletých. S výnimkou pár týždňov trvajúceho pobytu u matky bezprostredne po jej odsťahovaní, sa
deti odvtedy nachádzajú v osobnej starostlivosti otca, s ktorým zostali bývať a s matkou sa pravidelne
stretávajú. V prvom rade sa žiada uviesť, že odvolací súd zdieľa názor prvoinštančného súdu, že

rozdelenie maloletých detí spôsobom, že niektoré z nich by boli zverené do starostlivosti otca a iné do
starostlivosti matky, nie je súladné s najlepším záujmom maloletých. K otázke prípadného rozdelenia
súrodencov sa vyjadroval i súdom ustanovený znalec, ktorý zistil, že medzi maloletými deťmi sú
dobré vzťahy, majú vybudované stabilné pozitívne súrodenecké väzby a ich rozdelenie nie je vhodné.
Takýto právny názor zodpovedá i ustálenej rozhodovacej praxe súdov, v zmysle ktorej zachovávanie

súrodeneckých väzieb je v záujme maloletých detí. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva je kritériom rozhodovania o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov
zachovanie identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb. Súd musí pri rozhodovaní dbať o to, aby bol zásah
do rodinného života dieťaťa minimalizovaný, teda aby dieťa nebolo okrem iného odtrhnuté od svojich
súrodencov, tak ako to vyplýva z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci K. a J. proti

Turecku zo 6. apríla 2010, č. 4694/03. Odhliadnuc od zvýšenej psychickej záťaže dieťaťa, sprevádzanej
prerušením doterajších sociálnych väzieb by premiestnenie niektorého z detí do iného prostredia (do
domácnosti matky) znamenalo odtrhnutie dieťaťa od svojich súrodencov. Takéto rozhodnutie by pre
každé z troch maloletých detí znamenalo stratu časti rodinného prostredia a nepochybne by malo
nepriaznivý dopad na ich zdravý vývin. Odvolací súd zdôrazňuje, že v záujme maloletých detí nie je

oslabovanie a pretŕhanie súrodeneckých väzieb ale práve naopak, ich upevňovanie, pričom úlohou súdu
je vytvoriť pre to čo najoptimálnejšie možné podmienky.

19. V danom prípade bolo znaleckým dokazovaním preukázané, že všetky tri maloleté deti majú
vybudovanú vzťahovú väzbu k obom rodičom, zhodne však vyjadrujú potrebu širšieho času tráveného

smatkou.Podľanázoruznalcasapremaloletýchjavívhodnástriedaváosobnástarostlivosť,avprípade,
ak to nie je možné, odporučil rozšírený styk maloletých detí s rodičom, do starostlivosti ktorého nebudú
zverené, napr. od štvrtka do pondelka rána, alebo nedele večera), zároveň však prípadná zmena
školského zariadenia spojená so zmenou bývania, ktorá by bola náhla, by mohla maloletých preťažiť.
Z dokazovania ďalej vyplynulo, že matka býva v A. ( so svojím priateľom a jeho matkou), otec s deťmi

býva v D. E., takže vzhľadom na vzdialenosť bydlísk rodičov by striedavá starostlivosť o deti vyžadovala
buď striedanie školských zariadení v závislosti od toho, v domácnosti ktorého rodiča sa deti budú
práve nachádzať, alebo – ak by maloleté deti navštevovali iba jedno školské zariadenie, potom denné
prevážanie maloletých detí do školy zo strany rodiča, ktorý býva ďalej. Je zrejmé, že obe varianty byznamenali neprimeranú psychickú ale i fyzickú záťaž pre deti a zo strany rodičov premyslené logistické
postupy súvisace či už so striedaním školských zariadení ako i s prepravovaním detí do škôl, na
voľnočasové aktivity, k lekárom a podobne. Vo svetle uvedeného, berúc do úvahy neschopnosť rodičov

konštruktívne komunikovať a spolupracovať ohľadom záležitostí týkajúcich sa maloletých detí, vyplýva
vtejtootázkepotomjedinýzáveratýmjenevhodnosťstriedavejosobnejstarostlivostianutnosťzverenia
všetkých troch maloletých detí do osobnej starostlivosti jedného z rodičov.

20. Vzhľadom na približne rovnaké citové väzby detí k obom rodičom (keď síce podľa zistení znalca

niektoré z detí aktuálne mierne preferujú osobu matky a iné otca, avšak ich preferencie k jednému
z rodičov sú málo signifikantné), preto súd vychádzal z toho, že z pohľadu citových väzieb detí
prichádza do úvahy ich zverenie do starostlivosti tak matke ako aj otcovi. Súd prvej inštancie preto
zohľadňoval ďalšie významné faktory a dospel k správnemu záveru, že okolnosti prípadu svedčia
skôr v prospech osobnej starostlivosti otca. Vychádzajúc z obsahu spisu mal odvolací súd zhodne so
súdom prvoinštančným v danom prípade za preukázané, že pokiaľ ide o schopnosť rodičov zabezpečiť

starostlivosť o maloleté deti, obidvaja rodičia sú k výchove svojich detí rovnocenne spôsobilí, iba otec má
k tomu o niečo vhodnejšie podmienky ako matka a to jednak z pohľadu stability výchovného prostredia
(deti tu dlhodobo žijú a je predpoklad, že nebude dochádzať k sťahovaniu otca a tým k zmene bydliska
maloletých detí, ktoré tak budú mať zabezpečenú kontinuitu výchovného a sociálneho prostredia ako
aj školských inštitúcií, na ktoré sú zvyknuté) a treba zohľadniť i jeho lepšiu časovú diponibilitu, keď na

rozdiel od matky pracujúcej na zmeny, sa otec môže deťom venovať viac, zatiaľ čo matka by bola nútená
časť starostlivosti presúvať na tretie osoby. Odvolací súd navyše považuje tento model aktuálne za
vhodnejší i z dôvodu, že maloleté deti sú chlapci, z toho starší vstupujúci do veku adolescencie, pričom
práve otec predstavuje jeden z najdôležitejších a najstabilnejších mužských vzorov pre svojich synov.
Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu za správne a súladné

s najlepším záujmom maloletých detí.

21. Matka v odvolaní vytýkala súdu, že nedostatočne a nesprávne zistil skutočný stav, keď nevypočul
súdom ustanoveného znalca na pojednávaní a rovnako nevypočul na pojednávaní maloletého J..
Odvolací súd však názor matky nezdieľa a má za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie

v dostatočne širokom rozsahu a ním vydané rozhodnutie má oporu vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ
ide o znalecký posudok, formulácie otázok zadaných znalcovi sú postačujúce pre zistenie relevantných
skutočností, posudok je dostatočne jasný, zrozumiteľný a bez formálnych vád, pričom je zrejmé, z čoho
znalec pri formulovaní jeho záverov vychádzal. Ani odvolací súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by
bolo treba znalca ešte vyslúchať na pojednávaní, takéto dokazovanie by bolo neúčelné a nehospodárne,

pretože zásadné otázky znalec zodpovedal v posudku a jeho výsluch tak nemal potenciál vniesť do
veci viac relevantných informácií. To, že znalec jednoznačne nezodpovedal, do starostlivosti ktorého
z rodičov považuje za vhodné deti zveriť, nemožno považovať za nedostatok znaleckého posudku,
keďže toto je dôsledkom zistenia, že deti majú približne rovnako rady tak matku ako aj otca a ich
preferencie vo vzťahu k jednému z nich sú natoľko nevýrazné, že nepostačujú na prijatie jednoznačného

odporúčania zo strany znalca.

22. Súd prvej inštancie nepochybil ani tým, že nevypočul na poslednom pojednávaní maloleté deti, hoci
to matka navrhla. Odvolací súd má za to, že okresný súd náležite zistil názor všetkých maloletých detí
a to cestou ustanoveného znalca a niet dôvodu domnievať sa, že by súd vypočutím detí zistil názor

maloletého dieťaťa lepšie než na to určený znalec z odboru psychológia, klinická psychológia detí.
K tvrdeniu matky (ničím relevantným nepodloženému), že situácia sa od znaleckého dokazovania do
vyhlásenia rozsudku zmenila a bolo potrebné deti opäť vypočuť, treba uviesť, že súd rozhodol vo veci
len pol roka po podaní znaleckého posudku č. 26/2024 zo dňa 16.03.2024 a pokiaľ nenastali v pomeroch
rodiny za uvedené obdobie žiadne významné zmeny (a ak by také boli nastali, pozornosti konajúceho

súdubysotvaunikli)nebolpotomdôvodopätovnevypočúvaťmaloletédeti,keďževzťahovéväzbymedzi
deťmi a každým z rodičov boli veľmi podrobne preskúmané znalcom a závery jeho posudku poskytli súdu
o nich dostatočnú predstavu. Nie je v záujme maloletých detí, ktoré majú rovnako rady oboch rodičov,
aby boli vystavované konfliktu lojality a navyše neprimeranému psychickému zaťaženiu, aké výsluch
pred súdom nepochybne predstavuje. Navyše aj vyslovené želania a predstavy maloletých detí v ich

veku a to akokoľvek rozumovo vyspelých, nemôže súd bez ďalšieho považovať za jediný návod ako pri
úprave pomerov rodiča s dieťaťom postupovať, keďže dieťa nedokáže vidieť širšie súvislosti a prípadné
dôsledky, ktoré by v konečnom dôsledku negatívne mohli zasiahnuť do jeho zdravého vývoja. Preto
posúdenie vhodného modelu osobnej starostlivosti je úlohou súdu, ktorý zohľadňuje najlepší záujemmaloletéhodieťaťavtomnajširšomzmysle.Zuvedenýchdôvodovprvoinštančnýsúdsprávnenevyhovel
návrhu matky na opätovný výsluch maloletých detí.

23. Pokiaľ matka poukazuje na to, že súd vychádzal z nesprávneho záveru, že na strane otca neboli
zistené nedostatky v starostlivosti o deti, odvolací súd jej nedal za pravdu. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva, že súd určité nedostatky v starostlivosti o deti zistil a to nedostatky týkajúce sa
slabšej hygieny ako aj prípravy detí do školy (vyplývajúce zo správ školských zariadení, ktoré deti
navštevujú), avšak konštatoval, že tieto existovali už v čase spolužitia rodičov a nemožno ich preto

pripisovať otcovi, pretože podiel na nich nesú obaja rodičia. Zároveň súd upozornil otca, aby lepšie
dohliadol na hygienické návyky detí a ich školské povinnosti a aby zistené nedostatky eliminoval. Aj
podľa názoru odvolacieho súdu však zistené nedostatky nedosiahli taký stupeň závažnosti, ktorý by
otca vylučoval z úlohy preferenčného rodiča, zvlášť, keď možno i na strane matky pozorovať nie celkom
korektný prístup k plneniu školských povinností maloletých a poskytovaniu zdravotnej starostlivosti, ako
vyplýva z tvrdenia otca vo vyjadrení k odvolaniu.

24. Odvolací súd k otázke zverenia maloletých uzatvára, že na strane žiadneho z rodičov neboli zistené
dôvody, ktoré by niektorého z nich mali diskvalifikovať. Toto sa týka nielen otca ale i matky, ktorej
treba dať za pravdu, že neboli preukázané žiadne také skutočnosti, ktoré by spochybňovali plnenie
jej rodičovských povinností alebo nedostatočné napĺňanie potrieb maloletých. Je tiež nepochybné, že

matka, rovnako ako otec, má všetky deti veľmi rada a chce im byť plnohodnotným rodičom, preto je
nesmierne dôležité poskytnúť jej dostatočný priestor na uplatňovanie jej výchovného vplyvu na deti
formou čo najširej úpravy styku s deťmi, akú pomery v rodine dovoľujú (návšteva školy, vzdialenosť
bydlísk, zamestnanie matky). Tomuto zodpovedá úprava styku tak, ako bola nastavená prvoinštančným
súdom, ktorú aj odvolací súd považuje za primeranú zisteným okolnostiam prípadu, keď táto úprava

poskytuje matke počas bežného roka dostatok časového priestoru na trávenie času s deťmi cez
predĺžené víkendové pobyty a zároveň nastavuje styk každého z rodičov počas sviatkov a prázdnin
približne rovným dielom.

25. Z uvedených dôvodov je požiadavka otca (poukazujúceho na prípady, kedy matka v piatok

nepriviedla dieťa do školy, resp. do zdravotníckeho zariadenia, hoci bolo objednané) na zúženie styku
matky s maloletými deťmi neopodstatnená. Matka má v živote maloletých detí nezastupiteľnú úlohu,
pričom odvolací súd nevidí priestor ani relevantný dôvod na zúženie ich styku a to ani s prihliadnutím
na otcom uvedené drobné pochybenia zo strany matky. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že pokiaľ
sú maloleté deti zverené do osobnej starostlivosti otca, z jeho postavenia preferenčného rodiča vyplýva

povinnosť všemožne podporovať styk detí s matkou ako druhým rodičom. Nielenže teda otec nesmie
byť pasívny vo vzťahu k otázke stretávania sa matky s maloletými, ale je povinný vyvíjať maximálne
úsilie k vytváraniu optimálnych podmienok za účelom podporovania ich vzťahu. Toto vyžaduje okrem
schopnosti konštruktívne komunikovať s druhým rodičom (diskutovať zmierlivo o prípadných nezhodách
apod.)tiežsnahuzariadiťbežnézáležitostidieťaťatak,abyčasvyhradenýprestretnutiesmatkou,nebol

okrem mimoriadne vážnych dôvodov, marený alebo narúšaný. Za predpokladu, že sa rodičia nedohodnú
na iných pravidlách, je preto na otcovi, aby prípadné návštevy lekára dojednal spravidla na čas, kedy
sú deti v starostlivosti otca, keďže matkin čas vyhradený na starostlivosť o deti je oproti otca výrazne
limitovaný a táto má navyše sťažený prístup k lekárom detí vzhľadom na vzdialenosť jej bydliska.

26. Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto odvolací súd považuje napadnuté rozhodnutie vo výrokoch
II. a IV. za správne. Toto však neplatí pokiaľ ide o odvolaním napadnutý výrok III. o výživnom, v ktorej
časti musel posúdiť odvolanie matky ako dôvodné.

27. Podstatou odvolacích námietok boli jednak nedostatky v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie

a v právnom posúdení veci, a zároveň nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Súd podľa názoru
odvolateľky pochybil keď pristúpil iba k automatickému uplatneniu metodiky MS SR pre určovanie
výživného bez toho, aby riadne skúmal skutočné možnosti a schopnosti matky a otca maloletých,
odôvodnené potreby detí a aplikoval na vec všetky ostatné rozhodujúce kritériá. Odvolací súd po
preskúmaní veci musel v tomto dať matke za pravdu.

28. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Právo na
spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade apoužití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces.

29. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a
rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria
A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). I podľa konštantnej judikatúry Ústavného

súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany.

30. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci teda nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami

účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 220
ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné
otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia,zároveňodôvodnenierozhodnutiasúduprvejinštanciemusíbyťajdostatočnýmpodkladom

pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní.

31. Podľa § 62 ods. 1 až 5 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich
zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Obaja rodičia pritom
prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má

právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti
a majetkové pomery je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške
30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa
osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v
akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má pritom prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri

skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

32. Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného

prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,
majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba
berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).

33. Podľa § 35 CMP súd je povinný zistiť skutočný stav veci.

34. Kritériá rozhodujúce pre určenie výživného rodičov k deťom sú zakotvené v Zákone o rodine
(§ 62 a nasl.) a súdy pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti sú povinné tieto kritériá rešpektovať.
Je absolútne nedostatočné, aby súd odôvodnil výšku určeného výživného generálnym odkazom
na metodiku pre výpočet výživného zverejnenú Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorá je výlučne

materiálom odporúčacieho charakteru bez akejkoľvek záväznosti, keď navyše ustálená judikatúra
najvyššieho súdu jednoznačne ukladá súdom pri určovaní výživného vychádzať z konkrétnych
individuálnych okolností každého jedného prípadu. Preto súdy musia vychádzať z riadne zisteného
skutočného stavu veci ohľadom možností a schopností oboch rodičov, teda nielen ich príjmov, ale aj
nevyhnutných výdavkov a tiež ich životnej úrovne (na ktorej majú právo sa podieľať aj ich deti a to tak

na vysokej životnej úrovni rodiča ako aj nízkej), ďalej ohľadom odôvodnených potrieb maloletých detí,
ako aj ďalších významných skutočností (miera osobnej starostlivosti, vecné prispievanie na potreby detí
a pod.), pričom vykonané dôkazy je nutné aj náležite vyhodnotiť a zistenia súdu pretaviť do rozhodnutia
cestou jasných a zrozumiteľných úvah, aby bolo zrejmé, akými sa súd riadil pri určovaní konkrétnej
výšky výživného.

35. V prejednávanej veci sa však prvoinštančný súd vyššie uvedenými zásadami neriadil, keď jednak
nedôsledne vykonal dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností a vykonané dôkazy ani nijako
nevyhodnotil. Závery súdu nie sú – okrem odkazu na spomínanú metodiku - nijako vysvetlené,pričom súd sa nevysporiadal so žiadnymi zásadnými skutočnosťami majúcimi podstatný význam pre
určenie výšky vyživovacej povinnosti, keďže chýbajú akékoľvek jeho relevantné úvahy. Súdy vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia musia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, tak

aby ich závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé, ktorá požiadavka však v danom prípade
naplnenánebola.Záveryprvoinštančnéhosúdusúnepreskúmateľné,čímboloznemožnenéúčastníkom
konania uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Súčasne, nakoľko napadnuté rozhodnutie neobsahuje potrebné úvahy súdu, ktoré
by zrozumiteľným a jasným spôsobom predostreli dôvody vysvetľujúce spôsob rozhodnutia zvoleného

prvoinštančným súdom, nie je možné ani v odvolacom konaní preskúmať správnosť jeho dôvodov.

36. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
výrokoch II. a IV. z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil a vo výroku III. ako
aj v závislom výroku V. rozhodnutie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

37. Po vrátení veci prvoinštančný súd vec znova prejedná, vykoná potrebné dokazovanie na dôkladné
zistenie možností, schopností, majetkových pomerov oboch rodičov a ich životnej úrovne, preskúma tiež
odôvodnené potreby maloletých detí, pričom v prípadne potreby súd vykoná dokazovanie ex offo, keďže
v mimosporových konaniach proces dokazovania ovláda vyšetrovacia zásada. Súd všetky skutkové

zistenia nielen skonštatuje, ale aj riadne vyhodnotí a opätovne o výživnom rozhodne. Nové rozhodnutie
súd náležite odôvodní v súlade s § 220 CSP tak, aby spĺňalo kritériá riadneho a preskúmateľného
rozhodnutia, aby právne závery, ku ktorým dospeje, mali oporu vo vykonanom dokazovaní a aby
úvahy súdu k týmto záverom vedúce boli logické a presvedčivé, pričom sa vysporiada s podstatnou
argumentáciou a námietkami účastníkov konania. V novom rozhodnutí rozhodne tiež o náhrade trov

prvoinštančného i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

38. Senát odvolacieho súdu rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).