Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. september 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2224010583
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2224010583.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr.
Pavla Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.
D., trvale bytom E. XXXX/XX, F., pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného
zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 07.10.2024,
č. k. 23T/48/2024-307, na verejnom zasadnutí konanom dňa 09.09.2025 v Trnave takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len okresný súd) rozsudkom zo dňa 07.10.2024, č. k.
23T/48/2024-307 uznal obžalovaného A. B. (ďalej len obžalovaný) za vinného zo spáchania prečinu
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom
skutkovom základe, že

dňa 12. apríla 2024 v čase okolo 16.00 hod. v meste F., C. G. H., okres Dunajská Streda, na farskom
dvore evanjelického kostola, počas rozhovoru s miestnou farskou evanjelickou farárkou, po tom ako
jej uviedol rôzne informácie z jeho osobného a pracovného života, jej povedal, že príde na najbližšiu
bohoslužbu, ktorá sa mala konať dňa 14. apríla 2024 o 9.00 hod., sadne si do zadnej lavice a bude
mať pri sebe zbrane, čím vo farárke A. B. vzbudil obavu, že sa vráti do kostola, keď tam budú veriaci a
dopustí sa nejakého násilného trestného činu so zbraňou.

Okresný súd za to obžalovanému uložil podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného
zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov, na výkon
ktorého ho podľa § 48 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.
Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku sa prokurátor vzdal
práva na podanie odvolania, pričom obžalovaný odvolanie zahlásil a to proti výroku o vine a treste, ako

aj konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.
Zahlásené odvolanie obžalovaný odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. Ing. Mariána
Galbavého (ďalej len obhajca), a to osobitným písomným podaním doručeným okresnému súdu
09.12.2024.
Po úvodnej rekapitulácii výroku napadnutého rozsudku obhajca zastával názor, že vydaný rozsudok,
ako aj celé konanie vedené proti obžalovanému, je nesprávne a nezákonné. V tomto kontexte uviedol,

že obžalovaný sa stal obeťou absolútne nesprávneho postupu súdu a OČTK, čo malo za následok vyše
pol roka vo väzbe za spáchanie prečinu. Súd sa snažil sanovať nepriaznivú procesnú a dôkaznú situáciu
takým spôsobom, že po prípadnom priznaní sa obžalovaného k spáchaniu skutku mohol byť okamžite
prepustený na slobodu. Uvedený postup považoval za absolútne neprípustný, nakoľko obžalovaný bol
vystavený istej forme obchodu so spravodlivosťou. Inými slovami povedané, v právnom štáte nemožno
v mene hospodárnosti konania viesť trestné konania spôsobom priznaj sa k spáchaniu činu a my

ťa pustíme na slobodu. Aj keby došlo k spáchaniu činu tak, ako je uvedený v obžalobe, z hľadiska
závažnosti skutku bez akýchkoľvek pochybností nejde o trestný čin nebezpečného vyhrážania. Súdv rozsudku nešpecifikoval obsah údajných vyhrážok, dokonca aj podľa slov poškodenej ani nešlo o
vyhrážky zo strany obžalovaného. Situácia bola o to neúnosnejšia, že obžalovaný bol na základe
uvedeného vo väzbe vyše pol roka, sudca rozhodol o jeho väzobnom stíhaní dňa 23.04.2024 a dňa

18.11.2024 bol vydaný príkaz na jeho prepustenie z väzby. Toto všetko podstúpil obžalovaný iba na
základe jedinej výpovede poškodenej, ktorú nepodporuje žiadny iný dôkaz.
V ďalšom obhajca brojil, že obžalovaný sa dostal v rámci trestného konania do situácie, ktorá bola v
súdnej praxi riešená už niekoľkokrát a jedná sa o absolútne neadekvátny postup OČTK a súdu. Už
na prvý pohľad nemožno vyhodnotiť väzobné stíhanie obžalovaného za dôvodné a žiadúce. V prvom

rade poukázal na samotné trestné stíhanie a skutok, za ktorý bol obžalovaný trestne stíhaný približne
od apríla 2024. Podľa počiatočných informácií bol skutok obžalovaného kvalifikovaný ako niektorý z
trestných činov terorizmu. Obvinenie bolo vznesené uznesením zo dňa 13.04.2024, a to pre podozrenie
zo spáchania prečinu násilia proti skupine obyvateľov podľa ustanovenia § 359 ods. 1 Trestného
zákona.VzmysleUpovedomeniaORPZOKPDunajskáStredazodňa10.05.2024bolazmenenáprávna
kvalifikácia skutku na prečin nebezpečného vyhrážania podľa ustanovenia § 360 ods. 1 Trestného

zákona, nakoľko v čase spáchania skutku neboli v jednom čase prítomné minimálne 3 osoby na tom
istom mieste a spoločne nemohli vnímať vyhrážky páchateľa, čo je obligatórnym znakom skutkovej
podstaty prečinu násilia proti skupine obyvateľov. Horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody
za skutok, ktorý je obžalovanému momentálne kladený za vinu, je 1 rok (podľa ustanovenia § 360
ods. 1 Trestného zákona). Obhajca bol toho názoru, že vzhľadom na závažnosť činu bola dĺžka trvania

väzby, ako aj väzobné stíhanie samotné absolútne neadekvátne. Zdôraznil, že OČTK a súd použili
väzobné stíhanie obžalovaného ako nástroj na vykonanie prípadného vyhlásenia o vine, čo je absolútne
neprípustné v demokratickom a právnom štáte. Väzobné stíhanie nemožno viesť voči obžalovanému iba
preto, lebo jeho dĺžka nepresiahla hornú hranicu trestnej sadzby činu, za ktorý je obžalovaný stíhaný.
Okrem neprípustnosti väzobného stíhania obhajca poukázal aj postup súdu pred hlavným pojednávaním

v uvedenej veci. Sudca okresného súdu uviedol, že súhlasí s prepustením obžalovaného na slobodu,
avšak pod podmienkou, že uskutoční vyhlásenie o vine. Doposiaľ vykonaná doba väzobného stíhania
sa napokon započíta do dĺžky výkonu trestu odňatia slobody (v tom čase to boli približne 3 až 4 mesiace)
a z dôvodu, že by u obžalovaného existovala minimálne jedna poľahčujúca okolnosť (§ 36 písm. l)
Trestného zákona priznanie a úprimné oľutovanie spáchaného skutku), bol by okamžite prepustený

na slobodu ešte v deň vyhlásenia o vine. Súd však absolútne nereflektoval skutočnosť, že údajným
výhodným priznaním by obžalovaný uložil súdu dôvod na premenu trestu v rámci pôvodného trestného
konania, v ktorom bol odsúdený za spáchanie prečinu výtržníctva. Takýto postup však obžalovaný
odmietol, nakoľko sa naďalej cíti nevinný, v tom čase uviedol, že pobyt vo väzbe ho psychicky ničí, na
slobode má vnučky a ostatnú rodinu, s ktorou by sa chcel stretávať. Zároveň vyhlásil, že išlo o veľké

nedorozumenie, nemá záujem ubližovať ani sa vyhrážať poškodenej, nakoľko ju skoro vôbec nepozná
a evidentne nepochopila obsah ich konverzácie. Obžalovaný ďalej uviedol, že jeho prípad má úplne
iný dosah a údajne poukazoval na bližšie nešpecifikovanú nelegálnu činnosť. Väzobné stíhanie bolo
evidentne nedôvodné, nakoľko vo vzťahu k závažnosti skutku ide skôr o formu donútenia k priznaniu
sa k spáchaniu skutku. Väzba takouto interpretáciou nahrádza trest, čo je v priamom rozpore so

zákonom, princípmi právneho štátu a základnými zásadami trestného konania ako takého. Ako obhajca
uviedol aj na prejednaní väzby pred súdom dňa 26.06.2024, neexistovali ani materiálne, ani formálne
dôvody väzby u obžalovaného. Aj keď obžalovanému bolo vznesené obvinenie, zastával názor, že
vykonanédokazovanieibapotvrdzuje,žeskutoksanestal,resp.skutokniejetrestnýmčinom.Akbysme
správanie obžalovaného mali kvalifikovať ako spoločensky nebezpečné, mohlo by sa jednať maximálne

o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, vôbec nie o trestný čin nebezpečného vyhrážania.
Nie je preto zrejmé, z akého dôvodu súd v rozsudku definuje správanie obžalovaného ako násilný
verbálny útok. Obžalovaný sa nesporne vyjadril otvorene a kriticky, čo však nemôže zakladať trestnú
zodpovednosť jednotlivca. Tvrdenia poškodenej tento záver iba potvrdzujú.
Obhajca argumentoval i tým, že vo veci samej sa uskutočnilo dňa 24.07.2024 hlavné pojednávanie, na

ktorej vypovedala aj poškodená, ktorá výslovne uviedla okrem iného nasledovné: „Ja som sa nezľakla
hlasu pána B., ja vykonávam pastoračnú službu vyše 50 rokov a vediem rozhovory s rôznymi ľuďmi,
napr. s bezdomovcami, ktorí si pýtajú peniaze, ako štatutár cirkevného zboru, ktorým som. Ja sa necítila
ohrozenie svojej osoby. (...) Ja som ešte mala povinnosť pietnej spomienky, a keď som tam skončila, tak
som išla na políciu. Rozhovory boli aj agresívnejšieho charakteru, ľudia chodia na faru vyhľadať farára,

chcú sa porozprávať, ja ich vypočujem, snažím sa ich povzbudiť a pozvať ho do spoločenstva (...)“
Povedali ste pán B., že prídete do kostola so zbraňami. „Čo vám mám na to povedať? Áno, hovoril, že
farári boli najväčší eštebácí, ako keby urobili najviac zla v spoločnosti. Mňa sa tieto slová nijako nedotkli.“Namietal, že pôvodne bol skutok, za ktorý je obžalovaný stíhaný, vyšetrovaný ako trestný čin terorizmu,
následne ako násilie proti skupine obyvateľov a po vznesení obvinenia ako nebezpečné vyhrážanie.
Vyjadrenia obžalovaného (ktoré on sám považuje za veľké nedorozumenie) však svojou intenzitou

jednoznačne nenapĺňajú znaky skutkovej podstaty trestného činu. Poškodená by v prípade údajného
násilného verbálneho útoku reagovala absolútne inak aj po spáchaní skutku, ako aj na hlavnom
pojednávaní.
V rozsudku súd viackrát odkazuje na spovedné tajomstvo poškodenej, ktoré má ako farárka dodržiavať.
S uvedeným obhajca súhlasil, avšak nemožno toto spovedné tajomstvo aplikovať vyslovene účelovo,

resp. podľa procesnej situácie. Poškodená polícii uviedla, že obžalovaný sa prišiel vyspovedať, čo však
na hlavnom pojednávaní neuviedla. Okrem údajných výrokov o použití zbraní poškodená neuviedla
podrobnosti rozhovoru z dôvodu zachovania spovedného tajomstva. Obžalovaný sa mal následne
postaviť a v značne negatívnej nálade odísť. Bol toho názoru, že spovedné tajomstvo by malo byť
aplikované generálne, nie čiastočne. Je veľmi pravdepodobné, že z ďalšieho obsahu rozhovoru by
vyplynul absolútne iný záver, ktorý by neskresľoval tvrdenia, za ktoré je obžalovaný stíhaný. Takýto

záver považoval za logický, nakoľko bolo preukázané, že obžalovaný hovoril poškodenej o svojej
minulosti, o práci pre ozbrojené zložky a o svojich kontaktoch. Ako je zrejmé, poškodená sa necítila
vyjadreniami obžalovaného ohrozená, resp. nemala obavu o svoj život a zdravie. OČTK a súd sa snažili
zhojiť svoje pochybenie tak, že hľadali vhodnú kvalifikáciu skutku obžalovaného v zmysle ustanovení
Trestného zákona. Počas uvedeného vyslovene bizarného procesného postupu však žiadny z orgánov

nereflektoval na skutočnosť, že obžalovaného stačilo napomenúť či inak sankcionovať v priestupkovom
konaní, namiesto umiestnenia do väzby a následného odsúdenia. Obhajca považoval za dôležité
zdôrazniť, že za omnoho závažnejšie konanie (vyhrážanie sa zbraňou reportérke) bol v roku 2017
páchateľ potrestaný iba sankciou v priestupkovom konaní za spáchanie priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu. Išlo vtedy o medializovaný prípad tzv. žobráckej mafie, keď sa muž priamo vyhrážal

reportérkezbraňou.ReportérkatentoincidentoznámilaOČTK.Generálnaprokuratúrazbavilapáchateľa
obvinenia z dôvodu jeho nezákonnosti, nakoľko mala klásť páchateľovi ďalšie otázky, čo vylučovalo jej
prípadný strach o život a zdravie, takisto aj z dôvodu, že páchateľ použil zbraň, na používanie ktorej
nie je potrebný zbrojný preukaz V päte dokumentu poskytol odkaz na novinový článok, nakoľko nemal
k dispozícii rozhodnutie z priestupkového konania.

Podľa poškodenej celý incident vyvrcholil tým, že počas rozhovoru zle vypočítala jeho vek, na čo sa
obžalovaný zjavne urazil a odišiel z fary. Skutok, ktorý sa kladie obžalovanému za vinu, sa mal odohrať
uprostred jeho rozhovoru s poškodenou, ktorá až niekoľko hodín potom ohlásila túto udalosť na polícií.
Táto skutočnosť takisto vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 24. júla 2024. Podľa
mienkyobhajcusaobžalovanýstalobeťouažchladnokrvnéhoaneprípustnéhoobchodovaniasosobnou

slobodou. Samotná rekodifikácia noriem trestného práva pramenila z požiadavky ukončiť nadužívanie
väzby ako zabezpečovacieho inštitútu trestného práva procesného. Tento inštitút (ako je uvedené v
ustálenej praxi) je iba výnimkou potvrdzujúcou pravidlo a nemôže slúžiť ako nástroj na dosiahnutie
priznania k spáchaniu prečinu, prípadne ľudovo povedané mať obžalovaného pod zámkom. Z opísaných
skutkových okolností prípadu a procesného postupu je zrejmé, že väzba u obžalovaného mala čisto

nahradiť účel trestu s cieľom vyhovieť princípu rýchlosti a hospodárnosti konania.
Skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne stíhaný, považoval za absolútne nadkvalifikovaný. Zo súčasnej
dôkaznej situácie napokon nie je zrejmé, komu sa mal vyhrážať, keď aj poškodená uviedla, že sa slov
obžalovaného nezľakla a nepociťovala obavu z jeho slov. Z dôkaznej situácie zároveň jasne vyplýva, že
obžalovaný nehovoril poškodenej o použití zbraní na bohoslužbe, či nebodaj o možnom útoku strelnými

zbraňami na niektoré osoby. Ak by aj obžalovaný naplnil svoje „vyhrážky“, dopustil by sa maximálne
priestupku na úseku držania zbraní, čo by predstavovalo uloženie pokuty obžalovanému v správnom
konaní, prípadne by mohol prísť o svoj zbrojný preukaz.
Okresnému súdu vyčítal, že v rozsudku vôbec nereflektoval horeuvedené argumenty. Súd v odôvodnení
rozsudku uvádza, že výpovede svedkov si neodporovali v podstatných súvislostiach, avšak podstatou

obhajoby je závažnosť spáchaného skutku obžalovaným. Nesúrodosť dôkaznej situácie potvrdzuje aj
zmena obžalobnej vety ohľadom rôznych informácií z jej osobného a pracovného života. Súd absolútne
nezohľadnil skutočnosť, že v situácií, ak obžalovaného usvedčuje jediná výpoveď, je potrebné zadovážiť
viacero dôkazov a nespoľahnúť sa len na výpoveď poškodenej. Uvedené iba potvrdzuje naše závery
donútiť obžalovaného k priznaniu prostredníctvom inštitútu väzby (alebo v pochybnostiach v prospech

väzby).
V ďalšom namietal, že odôvodnenie rozsudku nespĺňa základnú funkciu kladenú na presvedčivosť a
úplnosť odôvodnenia rozhodnutia, ktoré sú na odôvodnenia rozhodnutí kladené z hľadiska aktuálnejjudikatúry Ústavného súdu SR, ale najmä Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Rozsudok
nespĺňa základné kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“. Práve
zo skutočnosti, že súdny proces musí byť spravodlivý, vyvodzuje Európsky súd povinnosť súdu
dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie. Európsky súd stabilne uvádza, že „....podľa ustálenej
judikatúry zohľadňujúcej princíp vzťahujúci sa na riadny výkon spravodlivosti, rozsudky súdov a
tribunálov musia dostatočne uviesť dôvody, na ktorých sú založené.“ (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko,

§ 26) alebo že národné súdy musia ale vyjadriť s dostatočnou jasnosťou dôvody, na ktorých založili
svoje rozhodnutia. (napr. Hadjianastassiou v. Grécko, § 33). Povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje
rozhodnutie vyplýva aj z práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd
SR k obsahu ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uviedol, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods.
1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces. Formuláciou
uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky

vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa
dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.“ (I. ÚS
108/07). Z toho vyplýva, že Ústavný súd SR vykladá čl. 46 ods. 1 ústavy tak, že podobne ako čl. 6 ods.
1 Dohovoru zaručuje čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Ďalej napr. II. ÚS 410/06 konštatuje: „Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne
konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva... tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.“
Európsky súd aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach zdôrazňujú veľký význam dostatočného
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Podľa Európskeho súdu... účelom odôvodneného rozhodnutia je

dať stranám najavo, že boli vypočuté. Navyše, odôvodnené rozhodnutie dáva stranám možnosť odvolať
sa proti rozhodnutiu, ako aj možnosť, aby bolo rozhodnutie preskúmané odvolacím orgánom. Len ak sú
vydávané odôvodnené rozhodnutia, môže existovať verejná kontrola výkonu súdníctva. (napr Suominen
v. Fínsko, § 37, 1. júl 2003; Tatishvili v. Rusko, § 58, 22. február 2007). Podobne podľa Ústavného súdu
SR „Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Takýto

postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou
každého justičného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosť nie je
arbitrárny.“ (III. ÚS 311/07).
Zároveň považoval za neprípustné, aby súd nereflektoval zmenu trestných kódexov a namiesto
humánnejších prostriedkov okamžite odobril väzbu u obžalovaného ignorujúc zásadu ukladania

humánnejších a miernejších trestov a opatrení, ktoré majú čo najmenší dopad na rodiny a súkromný
život osôb. Okrem uvedeného súd zrejme v rozsudku opomenul uviesť, že doba väzby sa započítava do
doby nepodmienečného trestu odňatia slobody u obžalovaného. Bez uvedeného rozsudok budí neistotu,
že obžalovanému bude uložený ďalší trest bez započítania doby väzby. Uvedený postup nezakladá
nedostatok rozsudku iba z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia, ale znamená aj porušenie zásady

ne bis in idem. Obžalovaný nemôže byť zbavený slobody druhýkrát za ten istý skutok. Takisto možno
konštatovať, že bolo porušené právo na zachovanie predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
Obhajca zastával názor, že v jeho právnej veci došlo k nezákonnému a protiústavnému obmedzeniu
jeho osobnej slobody. Ako osoba stíhaná za prečin, za ktorý ustanovenia Trestného zákona umožňujú
uložiť obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní maximálne jedného roka, bol obžalovaný väzobne

stíhaný približne 7 mesiacov na základe tých istých dôvodov bez zmeny v dôkaznej situácii. Zároveň je
zrejmé, že dôkazná situácia je absolútne nedostatočná a opiera sa iba o výpoveď poškodenej, ktorá má
viaceré nezrovnalosti. Odvolanie sa poškodenej na spovedné tajomstvo možno považovať za dôvodné,
nemôže byť však prispôsobované na konkrétne výroky bez hlbšieho kontextu.
Ak by aj konanie obžalovaného bolo vyhodnotené ako protiprávne, obžalovaný by sa dopustil maximálne

spáchania priestupku. Tento záver potvrdzuje poškodená aj súd v rozsudku, ktorý sa stotožnil s
tvrdeniami poškodenej, že takéto vyjadrenia nie sú normálne ani správne. Zmienené vyjadrenia však
automaticky nemôžu zakladať dôvodnosť väzobne stíhať obžalovaného a potrestať ho v trestnom
konaní. Závažnosť spáchaného skutku nemožno dôvodiť ani skutočnosťou, že poškodená je žena a
evanjelickou farárkou.

V rámci konečného návrhu obhajca v mene obžalovaného žiadal o zrušenie napadnutého rozsudku
v zmysle ust. §§ 322 ods. 3 Trestného poriadku a o oslobodenie obžalovaného spod obžaloby v zmysle
§ 285 Trestného poriadku alebo podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku vrátenie veci okresnému súdu,
aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.Prokurátor sa k odvolacím námietkam obžalovaného písomne nevyjadril.
Za účelom prejednania podaného odvolania nariadil Krajský súd v Trnave (ďalej len krajský súd) termín

verejného zasadnutia na 09.09.2025. Verejného zasadnutia sa zúčastnili prokurátor krajskej prokuratúry
a obhajca obžalovaného. Verejné zasadnutie sa vykonalo v neprítomnosti obžalovaného za splnenia
zákonných podmienok podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku.
V rámci konečných návrhov prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.
Obhajca žiadal, aby krajský súd odvolaniu vyhovel a zotrval na petite z písomného odôvodnenia

odvolania.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie

je prípustné.
Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo

c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
KrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolací,nazákladeriadneavčaspodanéhoodvolania natooprávnenou
osobou - obžalovaným, postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a

odôvodnenosť napadnutých výrokov, proti ktorým obžalovaný podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného nie je
dôvodné.

Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo výroku o vine, krajský súd vlastným prieskumom nezistil také
chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Obžalovaný v postupe okresného súdu identifikoval viacero pochybení.
V prvom rade obžalovaný namietal svoje väzobné stíhanie, ktoré považoval za nástroj na vykonanie
prípadného vyhlásenia o vine, čiže sa jednalo podľa jeho mienky o neprípustné uväznenie. V kontexte

tejto odvolacej argumentácie krajský súd uvádza, že obžalovaný dostal požadované odpovede ohľadom
prípustnosti a zákonnosti jeho väzobného stíhania opakovane nielen zo strany okresného súdu, ale
i krajského súdu, preto je bezpredmetné sa k tomuto druhu uplatnených námietok bližšie vyjadrovať.
Skutočnosť, že sa s predostretou argumentáciou nevie, resp. nechce stotožniť, automaticky bez
ďalšieho nezakladá nesprávnosť či neprípustnosť jeho väzby. Na dôvažok o potrebe väzobné stíhania

obžalovaného svedčí i fakt, že v predmetnej trestnej veci bol v konečnom dôsledku uznaný za vinného.
Na margo tvrdenia obžalovaného, že väzba bola nástrojom na učinenie vyhlásenia o vine, krajský
súd pripomína, že sa jedná o ničím nepodložené vyjadrenie obžalovaného naproti ktorému stojí
zápisnica o väzobnom výsluchu obžalovaného zo dňa 26.06.2024 a z hlavného pojednávania konaného
26.06.2024 a 03.07.2024, z ktorých nerezultuje, že by bol obžalovaný zo strany okresného súdu nútený

k učineniu vyhlásenia o vine, ku ktorému ani nedošlo, keďže obžalovaný po zákonnom poučení vyhlásil
v zmysle § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný a súčasne prejavil svoj postoj
k trestnému stíhaniu, keď upozornil okresný súd, že v prípade obligácii zo strany okresnej prokuratúry,
poženiepredmetnútrestnúvecnanajvyššiemiesta.Nadôvažoksámobžalovanýpriväzobnomvýsluchu
konanom 26.06.2024 uviedol, že tie 4 mesiace príjme, pokiaľ sa to trestu týka. Je teda zrejmé, že

obžalovaný zásadne odmieta svoju vinu ako i väzobné stíhanie, presadzuje svoju vlastnú verziu, načo
síce právo má, ale jeho subjektívnymi predstavami konajúci súd nie je viazaný. Možno pripomenúť,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného právanemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS
8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Na margo námietky obžalovaného, že v priebehu prípravného konania sa menila právna kvalifikácia,

krajský súd uvádza, že z priebehu prípravného konania vyplynulo, že voči obžalovanému bolo začaté
a vedené trestné stíhanie pre prečin násilia proti skupine obyvateľstva podľa § 359 ods. 1 Trestného
zákona, pričom pri rozhodovaní o vzatí obžalovaného do väzby krajský súd identifikoval v stíhanom
skutku iný trestný čin (prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona), na
podklade čoho došlo k zmene právnej kvalifikácie (z násilia na skupine obyvateľstva na nebezpečné

vyhrážanie) upovedomením o zmene právnej kvalifikácie vyšetrovateľa OR PZ v Dunajskej Strede, OKP,
zo dňa 10.5.2024, ČVS: ORP-323/1-VYS-DS-2024. Súčasne pripomína, že v rámci prebiehajúceho
trestného stíhania sa posudzuje totožnosť skutku ako konkrétnej udalosti vo vonkajšom svete, nie
totožnosť normatívna (právne-kvalifikačná, a teda fakticky len druhová). Je teda zrejmé, že právna
kvalifikácia stíhaného skutku sa môže meniť, resp. musí reflektovať na skutkový stav. V stíhanom
skutku bolo potrebné identifikovať konkrétny trestný čin, čo správne učinil vyšetrovateľ PZ v prípravnom

konaní, teda že stíhaný skutok je trestný, pričom pri právnej kvalifikácii následne rešpektoval právny
názor krajského súdu ako i prokurátora a skutok prekvalifikoval tak, aby zodpovedal skutkovému stavu
a zákonu z hľadiska naplnenia jednotlivých znakov skutkovej podstaty toho ktorého trestného činu.
Takémutopostupuvrámciprípravnéhokonaniapotomnemožnoničvytknúť,nakoľkovpriebehukonania
môžu niektoré skutočnosti odpadnúť, niektoré môžu pribudnúť a iné sa môžu upresniť a to všetko pri

rešpektovaní totožnosti skutku.
Krajský súd konštatuje, že okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový stav
veci, vykonal úplné dokazovanie a dôsledne prebral všetky dôkazy, takže z hľadiska dodržania zásad
obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku treba konštatovať, že neexistuje žiaden
relevantný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní vykonaný. Následne okresný súd všetky zákonne

vykonané dôkazy v intenciách § 2 ods. 12 Trestného poriadku správne vyhodnotil jednotlivo i v celom
ich súhrne a tak dospel k úplným a správnym skutkovým záverom.
Okresný súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými v
ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za
preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal

so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčené alebo pochybné, akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení dôkazov a tiež sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného.
Ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný spáchal skutok v rozsahu skutkových zistení
napadnutého rozsudku okresného súdu. Z tohto dôvodu si skutkové závery okresného súdu osvojuje, a
keďže sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na správne aj odkazuje.

Obžalovaného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania bezpečne usvedčuje výpoveď
poškodenej B.. V tejto súvislosti krajský súd pripúšťa, že výpoveď poškodenej predstavovala rozhodujúci
dôkaz pre odsúdenie obžalovaného pre zmienený trestný čin, avšak v konkrétnostiach posudzovaného
prípadu krajský súd konštatuje, že okresný súd vyhodnotil výpoveď poškodenej správne ako pravdivú
a vierohodnú, nakoľko poškodená obžalovaného zo žalovanej trestnej činnosti bezpečne usvedčila. Je

potrebné zdôrazniť, že tvrdenia poškodenej vzájomne korelovali, dopĺňali sa a vytvárali tak jasný obraz
o tom, čo sa v inkriminovaný deň odohralo (protiprávne konanie obžalovaného v podobe vyhrážania).
Poškodená racionálne a uveriteľne popísala priebeh žalovaného skutku, pričom samotný obžalovaný
sa snažil predostrieť vlastnú verziu, čo je ale v zrejmom rozpore s tvrdeniami poškodenej o tom, aké
protiprávne konanie učinil, teda aké vyhrážkami z jeho strany odzneli a aké pocity strachu a obáv v nej

toto konanie vzbudilo. Navyše jej výpoveď je podporená svedeckou výpoveďou E. I., D. J. a J. K.,
ktorí sprostredkovali skutočnosti o návšteve kostola obžalovaným a o podaní trestného oznámenia.
Vtejtosúvislostijepotrebnépoukázaťinazáveryznaleckéhoskúmaniaobžalovanéhoznalcomzodboru
zdravotníctvo, odvetvie psychiatria MUDr. Mária Straku, ktorý na hlavnom pojednávaní vypovedal,
že u obžalovaného nezistil vyšetrením bludne vyjadrenia, avšak uvádzal niektoré skutočnosti ťažšie

oddiferenciovateľné od objektívnej reality, pričom tieto nepramenili z prítomnosti duševnej poruchy, ale
práve z obžalovaného osobnostnej štrukturalizácie.
Rovnako ako okresný, tak ani krajský súd u poškodenej nezistil žiadnu motiváciu, pre ktorú by chcela
obžalovanému vedome škodiť (správne okresný súd v tomto kontexte poznamenal, že svedkyňa –
poškodená je povinná vypovedať pravdu a nič nezamlčať pod hrozbou trestnoprávneho postihu, načo

krajský súd dopĺňa, že naopak obžalovaný môže zvoliť akýchkoľvek spôsob jeho obrany – limitovaný je
len tým, že nesmie iného krivo obviniť v úmysle privodiť mu trestné stíhanie).
Vo vzťahu k osobe poškodenej obžalovaný brojil iba tým, že ako farárka bola povinná zachovávať
spovedné tajomstvo ako celok a nie zo spovedného rozhovoru vybrať len určité útržky. K tejto odvolacejargumentácii krajský súd uvádza, že poškodená vzniknutú situáciu dostatočne a hodnoverne ozrejmila,
keďuviedla,žesanejednalooklasickúspoveď,vybralaznejlenpasáže,ktorénepodliehalispovednému
tajomstvu, ktorých súčasťou boli i vyslovené vyhrážky. Na dôvažok poškodená po zákonnom poučení

vypovedať neodmietla, práve naopak, obžalovaného zo žalovanej trestnej činnosti bezpečne usvedčila,
pričom rešpektovala spovedné tajomstvo a časti z osobných a pracovných informácii o obžalovanom
vynechala, nakoľko túto časť považoval i samotný obžalovaný za spoveď ako uviedol na hlavnom
pojednávaní.
Na dôvažok obžalovaný pokiaľ ide o dôkaznú situáciu a vierohodnosť výpovedí ani neuplatnil žiadne iné

námietky, ktoré by si vyžadovali špecifické odpovede zo strany krajského súdu.
Preto v súhrne k vykonaného dokazovaniu a jeho vyhodnoteniu okresným uvádza, že v trestnom konaní
platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov.
Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný
poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej
skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej

orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd

neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob
hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu
jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia,
kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k

vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa
ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení
obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah
dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány
postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu

nevyhnutnom na rozhodnutie.
Ustálenie skutkového stavu tak, ako to urobil okresný súd vo vzťahu k informáciám z osobného
a pracovného života ako i formulácie ohľadom zbrane je v súlade s vykonaným dokazovaním ako aj so
zákonom. Okresný súd reflektoval na výsledky vykonaného dokazovania, keďže musí skutok uvedený
v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, pričom má právo a povinnosť do rozhodnutia premietnuť

výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne údaje uvedené v obžalobe modifikujú za zachovania
totožnosti skutku.
Gro odvolacích námietok obžalovaného spočívalo v namietaní právnej kvalifikácie a závažnosti
stíhaného skutku, ktorý podľa jeho názoru nie je trestným činom, obzvlášť nie prečinom nebezpečného
vyhrážania.

V kontexte tejto odvolacej argumentácie krajský súd uvádza, že s touto právnou problematikou sa
vyrovnal už okresný súd, ktorú krajský súd považuje za vyčerpávajúcu, správnu a priliehavú, a doplní
ju len v rámci uplatnených odvolacích námietok. I krajský súd zastáva názor, že konanie obžalovaného
napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty nebezpečného vyhrážania tak po objektívnej ako i subjektívnej
stránke. Obžalovaný namietal predovšetkým objektívnu stránku nebezpečného vyhrážania, pretože

podľa jeho názoru sa poškodená jeho slov nezľakla, nepociťovala obavu z jeho slov.
V tomto kontexte krajský súd dodáva, že z konania poškodenej po spovednom rozhovore s obžalovaným
ako i z jej výpovede učinenej na hlavnom pojednávaní je zrejmé, že slová obžalovaného v poškodenej
dlho rezonovali a mala strach o ostatných farníkov. Ide totižto o to, že pod pojmom dôvodná obava je
potrebné rozumieť vnútorný, teda subjektívny pocit poškodenej osoby, ktorý vznikol na podklade konania

páchateľa (teda vonkajšieho prejavu vôle). Protiprávne konanie v podobe vyhrážania je podmienené
objektívnym i subjektívnym vnímaním poškodenej osoby a súčasne vzbudzuje dôvodnú obavu o jeho
život zdravie či iné vzťahy. Právne dôvodná obava poškodenej osoby musí reálne jestvovať, pričom sa
posudzuje vzhľadom na charakter konania páchateľa a na okolnosti prípadu. Poškodená osoba musí
reálne uviesť, akým spôsobom sa u nej táto obava prejavila.

V konkrétnostiach posudzovaného prípadu možno skonštatovať, že u poškodenej B. je dôvodná obava
z konania obžalovaného reálne daná, avšak nejednalo sa o klasický strach o svoj život alebo zdravie, ale
práve o strach o členov cirkevného spoločenstva, ktoré vedie. Ako správne poznamenal okresný súd,
dôvodná obava je podporená celkovým kontextom spovedného rozhovoru poškodenej s obžalovaným(obžalovaný bol povýšenecky – kladené otázky poškodenej či vie kto je on, poškodenej adresoval
slová, že je slabá na rozhovor s ním, zle psychicky vybavená, rozhorčil sa po zlom výpočte rokov,
rozprával informácie z osobného a pracovného života, pričom obžalovaný na hlavnom pojednávaní

nesúhlasil s uvedením podrobností, farári boli eštebáci a najhorší ľudia), v rámci ktorého po pozvaní
na nedeľnú bohoslužbu obžalovaný vyslovil vyhrážku. Pokiaľ ide o charakter konania obžalovaného,
jedná sa o násilné vyhrážanie. Súčasne poškodená pri svojej výpovedi uviedla, ako sa u nej dôvodná
obava prejavila, teda, že kostol je verejná inštitúcia, ako farárka nesie zodpovednosť za bezpečnosť
spoločenstva v ňom, obžalovaného nepozná natoľko, aby vyhodnotila či vyhrážku, že príde so zbraňami

myslí len ako chválenie sa alebo skutočne vážne, predovšetkým to nevnímala ako normálne správanie,
keď obžalovaný povedal, že príde do kostola so zbraňami. Pokiaľ obžalovaný namietal i časový aspekt
podania trestného oznámenia voči jeho osobe, krajský súd pripomína, že je vecou poškodenej osoby či
a kedy sa rozhodne podať trestné oznámenie. Na dôvažok, na každého jedinca má strach iný účinok –
niekto koná ihneď, iný zasa vyčkáva až kým si situáciu nepremyslí, preto z pohľadu krajského súdu ho
nemožno kategorizovať. Je očividné, že tieto slová v nej zanechali obavy a strach o farníkov, keďže ju

nasledujúce dni čakali bohoslužby (nasledujúci deň dokonca svadba) a nechcela farníkov ohroziť, o čom
svedčí i fakt, že nakoniec sa rozhodla podať trestné oznámenie vo večerných hodinách, teda tieto obavy
a strach nepominuli ani po uplynutí určitého časového úseku. Zároveň obžalovaný bol pri rozhovore
posilnený alkoholom (o čom svedčí i výsledok vykonanej dychovej skúšky), ktorý bolo z jeho dychu cítiť,
a ktorý vo veľa prípadoch potencuje nepredvídateľné protiprávne konanie. Dôvodnú obavu poškodenej

zo slov obžalovaného potvrdzuje aj skutočnosť, že požiadala príslušníkov PZ o ochranu farníkov, ktorí
následne prisľúbili častejšiu hliadkovú činnosť.
V ďalšom obžalovaný brojil, že poškodenej nehovoril o použití zbrane či o možno útoku strelnými
zbraňami na osoby. I túto námietku vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú. Všeobecne pokiaľ ide
o objektívnu stránku žalovaného trestného činu ako zmienil i okresný súd, tak táto spočíva vo vyhrážaní

sa inému smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou, a to takým spôsobom, že to môže
vzbudiť u poškodenej osoby dôvodnú obavu. Pod vyhrážanie je žiadúce subsumovať verbálny, písomný
či neverbálny prejav, ktorý sa dostane do sféry poškodenej osoby. Zároveň páchateľ realizovanú
vyhrážku musí myslieť vážne tak, aby vyvolala dôvodnú obavu o poškodenej osoby. Treba poznamenať,
že vo vyhrážke nemusí byť výslovne uvedený následok konania, to znamená, že postačuje, ak je jej

význam dostatočne jasný a pochopiteľný pre adresáta. V konkrétnostiach potom krajský súd uvádza
v súlade s názorom okresného súdu, že slová obžalovaného, že príde na bohoslužbu so zbraňami je
nevyhnutné vnímať ako vyhrážanie sa. Hoci explicitne z nich nevyplýva aký následok by malo konanie
obžalovaného, význam týchto slov je jasný, kedy obžalovaný chcel ohroziť život a zdravie farníkov,
keďže nie je bežné ani prirodzené, aby človek navštívil bohoslužbu so zbraňou, čo vyjadrila i poškodená,

keď uviedla, že zažila i rozhovory agresívnejšieho typu, ale nikdy, že by zaznela takáto vyhrážka, ktorú
nepovažovala za normálnu a správnu. No a na margo tvrdenia obžalovaného, že jeho slová nikomu
neadresoval, krajský súd pripomína, že adresátom tejto vyhrážky bola práve poškodená, ktorá ako
farárka reprezentovala evanjelické cirkevné spoločenstvo, a ktorá je zaň a bohoslužby zodpovedná.
V nadväznosti na uvedené krajský súd poukazuje i na subjektívnu stránku žalovaného prečinu

spočívajúcu v úmyselnom zavinení. Obžalovaný si vzhľadom na svoj vek, zachovanú rozumovú a vôľovú
zložku i predchádzajúce odsúdenie musel byť vedomý významu vyslovených vyjadrení, na ktorých
zotrval i po tom ako ho poškodená upozornila, že do kostola sa nechodí so zbraňami, na čo on reagoval
slovami, že on môže.
Obžalovaný tiež namietal závažnosť svojho protiprávneho konania, ktoré podľa jeho mienky dosahuje

maximálne úroveň priestupku proti občianskemu spolunažívaniu či na úseku držania zbraní, pričom
súčasne poukázal na inú trestnú vec, ktorá bola riešená v priestupkovom konaní.
Podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku, súd postúpi vec inému orgánu, ak zistí, že nejde o trestný čin,
ale žalovaný skutok by mal iný orgán prejednať ako priestupok, služobné previnenie alebo disciplinárne
previnenie, o ktorých je tento orgán príslušný rozhodovať.

V spojitosti s predostretou obhajobnou argumentáciou krajský súd pripomína, že postup podľa
citovaného ustanovenia je možný len vtedy, ak výsledky dokazovania na hlavnom pojednávaní
preukázali, že nejde o trestný čin, ale zároveň, že môže ísť o priestupok, služobné previnenie alebo
disciplinárne previnenie, čo však nie je možné v prejednávanom prípade. Práve naopak, výsledky
vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní jednoznačne preukázali, že žalovaný skutok sa

stal, spáchal ho obžalovaný a napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu.
Konanie obžalovaného nemožno vyhodnotiť ako priestupkové konanie. Obžalovaný úmyselne verbálne
adresoval poškodenej vyhrážky v podobe účasti na bohoslužbe so zbraňami, navyše tak učinil po požití
alkoholu a v rámci dôverného rozhovoru, čím u poškodenej vzbudil strach a obavy o život a zdravieostatných farníkov. Bez povšimnutia nemôže zostať ani fakt, že na týchto vyhrážkach zotrval i po tom ako
ho poškodená upozornila, že do kostola sa so zbraňami nechodí, pričom ju utvrdil v tom, že on môže.
Na margo tvrdenia obžalovaného, že sa jedná len o priestupok, nakoľko ho poškodená dotazovala

ďalšími otázkami a rozhovor pokračoval, čo vylučovalo jej strach z neho, krajský súd dodáva, že
s týmto tvrdením sa nemôže stotožniť. Práve naopak, skutočnosť, že poškodená obžalovanému po jeho
vyhrážkachkládlaotázkyinéhodruhusvedčískorejtomuzáveru,ževňomnechcelaďalejživiťmyšlienku
účasti na bohoslužbe so zbraňami a tiež nechcela rozpitvávať bližšie okolnosti a následok, čo by sa
mohlo stať. Je zrejmé, že každý človek reaguje individuálne na strach a vzniknutú situáciu. Poškodená

očividne vyhodnotila, že bude bezpečnejšie sa tejto tématike vyvarovať, zmeniť ju a odviesť pozornosť
obžalovaného od uskutočnenia vyhrážok. Postup poškodenej bez ďalšieho nemožno vyhodnotiť tak, že
bystrachzobžalovanéhonemala,keďjejdôvodnáobavaboladostatočnevkonanípreukázaná.Apokiaľ
obžalovaný poukazoval na obdobnú trestnú vec, kedy sa muž vyhrážal reportérke so zbraňou, pričom
jeho konanie bolo vyhodnotené ako priestupok, krajský súd pripomína, že každú jednu prejednávanú
trestnúvecposudzujestriktneindividuálne,pričomvtomtoprípadedospelkzáveru,žesajednáotrestný

čin.
Pokiaľ ide o konanie, ktoré výroku o treste predchádzalo, obžalovaný mu v odvolaní žiadne chyby
nevytýkal a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Trestného poriadku, krajský súd vlastným prieskumom nezistil.
Pokiaľ ide o samotný výrok o treste, krajský súd ani v tejto súvislosti nezistil dôvodnosť odvolania

obžalovaného.
Krajský súd ešte predtým ako predostrie závery ohľadom zákonnosti a primeranosti uloženého trestu
považuje za potrebné na úvod pripomenúť niektoré teoretické východiská rozhodné pre ukladanie trestu.
K samotnému trestu je potrebné uviesť, že je právnym následkom trestného činu, a preto musí byť
úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného

určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd
vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j.
či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu
o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a

výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa
a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom

treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti
pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok
na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen
odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu

právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce,
varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu.
Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa
navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k

nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných
členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu,
tak právne, ako aj etické.
Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že okresný súd u

obžalovaného správne preskúmaval pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,
pričom u obžalovaného skonštatoval neexistenciu žiadnej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Trestného
zákona, avšak vzhliadol jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, že už bol
za trestný čin odsúdený. Iné či už poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti ani krajský súd vlastným
prieskumom nezistil.

Pokiaľ ide o druh uloženého trestu i krajský súd je toho názoru, že na obžalovaného je nevyhnuté
dôsledne pôsobiť výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody a to z dôvodu, že žalovaný trestný
čin spáchal len krátko po začiatku plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia v trestnej veciokresného súdu vedenej pod sp. zn. 0T/15/2024. Iný druh trestu v zmysle ust. § 49 ods. 3 Trestného
zákona nepripadal do úvahy, keďže zmienené ustanovenie určuje zákaz tzv. podmienky na podmienku.
Majúc na zreteli vyššie uvedený účel trestu a jednotlivé hľadiská pre jeho ukladanie, dospel krajský súd

k záveru, že okresným súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov
je trestom zákonným, primeraným a spravodlivým. Preto pokiaľ ide o samotnú výmeru trestu, takto
uloženýtrestjeukladanývpolovicizákladnejtrestnejsadzby,súčasnezohľadňujezávažnosťacharakter
trestnej činnosti (násilná trestná činnosť, verbálne vyhrážky prostredníctvom zbraní), okolnosti prípadu
(úmyselné vyvolanie strachu ako bolo vyššie popísané), mieru kriminálneho narušenia obžalovaného

(dosiaľ 1-krát súdne trestaný, súdenej trestnej činnosti sa dopustil len dva mesiace po začiatku
plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia v inej trestnej veci) a možnosti jeho nápravy (trest
pokrytý výkonom väzby a zadržaním, obžalovaný je osoba vyššieho veku, kedy až do roku 2024
žil bezúhonným spôsobom života), s presvedčením, že takto uložený trest bude dostačujúci na jeho
nápravu a prevýchovu, a zároveň bude plniť účel aj z hľadiska generálnej prevencie ako aj individuálnej
prevencie tak, ako to predpokladá zákonné ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona.

V súvislosti s uloženým nepodmienečným trestom obžalovaný namietal neuvedenie započítania doby
väzby do výkonu trestu, čo vníma ako porušenie zásady ne bis in idem. Krajský súd si túto argumentáciu
neosvojil. Nie je povinnosťou okresného súdu obžalovanému vysvetľovať, že v prípade právoplatnosti
odsúdenia mu bude v zmysle ust. § 45 ods. 1 Trestného zákona započítaná do výkonu trestu odňatia
slobody vykonaná väzba. Súd tak nesupluje úlohou obhajcu, ktorý má právnické vzdelanie a má

obžalovanému poskytovať právne rady. Navyše postup podľa § 45 ods. 1 Trestného zákona je možný až
po právoplatnom odsúdení, pričom okresný súd si je vedomý tohto obligatórneho postupu. V predmetnej
trestnej veci nemôže dôjsť k porušeniu zásady ne bis in idem, keďže väzba na rozdiel od trestu odňatia
slobody nie je sankcia, jedná sa zaisťovacie opatrenie trestného práva, a práve započítanie jej výkonu
do nepodmienečného trestu vychádza zo zákazu dvojitého potrestania za jeden skutok (ne bis in idem).

Keďže ide o zásah do osobnej slobody, potom dobu, ktorú osoba strávi v rámci tohto inštitútu, počas
ktorej je obmedzená jej osobná sloboda, je nevyhnutné teda započítať do trestu, ktorý má byť následne
vykonaný. Práve otázka započítania väzby je následne v trestnom konaní zo strany súdu riešená ako
predbežná otázka, pretože ak by väzbu nebolo možné započítať, je nevyhnutné, aby súd túto skutočnosť
zohľadnil pri určovaní druhu a výmery trestu. Je zrejmé, že okresný súd si túto právnu otázku vyriešil,

keďže obžalovanému uložil trest, ktorý bude pokrytý výkonom väzby a zadržaním. Nejde teda o situáciu
opisovanú v odvolaní obžalovaným, že by došlo k porušeniu zásady ne bis in idem.
Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody, okresný súd správne
obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia podľa ust. § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, keďže obžalovaný

v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia
slobody za úmyselný trestný čin.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že v predmetnej trestnej veci krajský súd nezistil žiaden zákonný dôvod
na zrušenie či prípadnú zmenu napadnutého rozsudku, preto odvolanie obžalovaného ako nedôvodné
podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.