Rozsudok · Ochrana osobnosti · Rozhodnutie

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-23C/7/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119201924
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Saxová

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:1119201924.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Miroslavou Saxovou v sporovej veci žalobcu:

A. B. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., zast. CREDIS Law s.r.o., IČO: 35 955 341,
advokátskou kanceláriou so sídlom Radlinského 2, 811 07 Bratislava, proti žalovaným: 1./ Petit Press,
a.s., IČO: 35 790 253, Lazaretská 12, 811 08 Bratislava, zast.: Advokátska kancelária Paul Q, s.r.o.,
IČO: 35 906 464, so sídlom Karadžičova 2, 811 09 Bratislava a Advokátska kancelária Tomáš Kamenec,
s.r.o., IČO: 36 855 995, Špitálska 43, 811 08 Bratislava, 2./ E. F. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XX,
XXX XX I. J., zast. Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., IČO: 47 232 471, Dvořákovo nábrežie 8A,
811 02 Bratislava, o ochranu osobnosti a nemajetkovú ujmu, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 1./ náhradu trov konania
v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 2./ náhradu trov konania

v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 08. 12. 2019 v spojení s opravou doručenou na
výzvu súdu dňa 14. 06. 2019 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd:
- žalovanému 1./ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur,
ako aj povinnosť ospravedlniť sa mu za článok uverejnený v denníku SME dňa 30. 11. 2018, v prílohe
Právo s názvom „Na toto Vás nepripraví žiadna Due Dilligence“ a zároveň v online podobe článok „Ako
sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“ v nasledovnej písomnej forme uverejnenej

v denníku SME vo vydaní nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku:
„Spoločnosť Petit Press, a.s., IČO: 35 790 253, so sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava, ako
vydavateľDenníkaSMEsatýmtoospravedlňujeB.A.zanepravdivýčlánokuverejnenývnašomDenníku
dňa 30. 11. 2018 s názvom „Na toto Vás nepripraví žiadna Due Dilligence“ a zároveň v online podobe
článok „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“ a poníženie, ktoré sme mu týmto
spôsobili.“
- žalovanému 2./ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur,

ako aj povinnosť ospravedlniť sa mu za vyjadrenia v článku uverejnenom v denníku SME dňa 30. 11.
2018, v prílohe Právo s názvom „Na toto Vás nepripraví žiadna Due Dilligence“ a zároveň v online
podobe článok „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“ v nasledovnej písomnej
forme listom doručeným žalobcovi:„Ja dolupodpísaný E. F. G. sa týmto ospravedlňujem B. A. za nepravdivé vyjadrenia v článku
uverejnenom v Denníku dňa 30. 11. 2018 s názvom „Na toto Vás nepripraví žiadna Due Dilligence“ a
zároveň v online podobe článok s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“

a poníženie, ktoré som mu týmto spôsobil.“

2. Žalobu odôvodnil na tom skutkovom a právnom základe, že ako majiteľ realitnej kancelárie ARTHUR
Real Estate Company, s.r.o. dlhoročne podniká v oblasti realít, niekoľko rokov pracoval na projekte kúpy
hotela Carlton a dlhodobo zháňal pre tento projekt investorov. Napokon sa dohodol s A. K. a L. M.,

ktorí vstúpili do jeho spoločnosti ADS Property, s.r.o. (ďalej len „ADSP“) a všetci sa stali spoločníkmi
s obchodným podielom vo výške 1/3 základného imania. Táto spoločnosť sa stala jediným spoločníkom
spoločnosti Carlton Poroperty, s.r.o. (ďalej len „CP“), ktorá vlastní hotel Carlton. Jednalo sa o investíciu
necelých 60 miliónov eur a 5 rokov práce žalobcu a 15 rokov know- how v oblasti predaja a kúpy
nehnuteľností, čo sa ťažko vyčísľuje. Polovicu z investovaných finančných zdrojov poskytla VÚB, a.s.,
za čo získala záložné právo na nehnuteľnosti- Carltone a 1 požičali K. a M. a každý z nich získal

tretinový podiel v celom projekte za poskytnutú návratnú finančnú pôžičku. Žalobca zabezpečil realizáciu
projektu, prácu na ňom, vlastné dlhodobé know- how, ako aj priame aj nepriame investície spojené
s nadobudnutím celého projektu. Toto pôvodne dohodnuté nastavenie narušilo rozhodnutie M., ktorý
žalobcu krátko po nadobudnutí projektu žiadal zo spoločnosti CP vyhodiť jeho manželku (konateľku
a zároveň finančnú riaditeľku spoločnosti), bez ktorej vedomostí, schopností a zručností by projekt len

ťažko získali a ak áno, nie za takých podmienok. Žalobca s touto požiadavkou nesúhlasil a nasledoval
rad právnych krokov a opatrení, o ktorých sa dodnes vedú súdne konania. Žalovaný 1./ dňa 30. 11. 2018
vdenníkuSMEvprílohePrávouverejnilčlánok„NatotoVásnepripravížiadnaDueDilligence“ azároveň
v online podobe článok „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“. Obsahom článkov,
ktoré sú rozhovorom so žalovaným 2./, ako právnym zástupcom K. a M. a spoločnosti CP, je veľa

nepresností a klamlivých tvrdení o žalobcovi, pričom v článku sa nachádzajú nepravdivé informácie
o jeho osobe a súčasne z celého kontextu vyplýva, že je podvodník a zlodej a dopúšťa sa trestnej
činnosti. V ďalšom poukázal na to, že sa v zákonnej lehote dožadoval poskytnutia priestoru na odpoveď
a tiež opravy klamlivých tvrdení u žalovaného 1./, avšak bezúspešne, keď listom zo dňa 08. 01. 2019 mu
bez bližšej špecifikácie oznámil, že žiadosť údajne nespĺňa požadované náležitosti a tvrdenia v článku

vie naviac dokázať. Opísané konanie žalovaných 1./ a 2./ označil za cielenú diskreditáciu žalobcu,
ovplyvňovanie verejnej mienky a manipuláciu s informáciami za účelom privodenia si lepšieho výsledku
v jednotlivých súdnych konaniach. Takéto vyjadrenia a ataky na jeho osobu považuje za zásah do jeho
osobnostných práv, do pracovného, spoločenského, súkromného i rodinného života spôsobujúce mu
výraznú ujmu ako v súkromnom tak i v pracovnom živote. Žalovaní 1./ a 2./ neprimerane zasahujú

do pracovnej a súkromnej sféry žalobcu, prípadne ho nemiestne urážajú, dehonestujú a ponižujú, čo
presahuje novinársku etiku ako aj medze zákonnosti. Za nepravdivé, resp. zavádzajúce tvrdenia označil
v žalobe nasledovné:

· „Pri nákupe hotela Carlton asistoval M. a K. majiteľ bratislavskej realitnej kancelárie ARTHUR

B. A..“- žalobca pripravoval a riadil celý proces kúpy sám 5 rokov, ku koncu transakcie prizval
do projektu K. a M. ako finančných partnerov, ktorí však v procese kúpy neabsolvovali ani jedno
obchodné rokovanie, neposlali jediný mail, dokonca neprečítali ani stranu rozsiahlej cca 1.000 stranovej
transakčnej dokumentácie prevažne v anglickom jazyku. Vyjadrenie, že žalobca im pri kúpe asistoval je
tak absurdné, akoby lekárovi pri operácii asistoval samotný pacient.

· „vďaka tomu mal obchodný podiel vo firme ADS“- žalobca túto firmu zakladal v roku 2012 a vlastnil
100 % firmy s tým, že K. a M. nadobudli tretinové podiely v spoločnosti 20. 12. 2015 po spoločných
dohodách o kúpe a partnerstve v projekte Carlton.
· „Išlo o investíciu v hodnote asi 60 miliónov eur. Páni K. a M. poskytli z vlastných zdrojov približne
polovicu...“ A. neinvestoval žiadne vlastné finančné prostriedky- Grund a Hrubý nevložili ani euro, ale

poskytli firme ADSP pôžičku, ktorú im spoločný projekt musí vrátiť aj s úrokmi. Žalobca vložil do projektu
priamo 25 tisíc eur (nie formou pôžičky) a nepriamo 5 ročnú prácu spojenú s priamymi a nepriamymi
nákladmi a mnohoročné know- how z oblasti realít.
· „Po roku sa ukázalo, že pán A. svojich obchodných partnerov v podstate podviedol“- žalobca
obchodných partnerov nepodviedol, a napriek mediálnemu obrazu je práve on jediný podvedený v tejto

kauze. Podľa obchodného registra dnes ani v materskej firme ADSP, ani vo firme CP nefiguruje ako
konateľ, čo bola jeho základná podmienka pri vstupe partnerov do projektu. Navyše v ADSP je podľa
obchodného registra po krokoch K. a M. jeho podiel iba 2,6 %. V CP už vlastní len približne 0,8 %,
pretože aj v tejto spoločnosti protizákonne a bez vedomia a súhlasu žalobcu navýšili K. a M. základnéimanie tak, že sa sami ako fyzické osoby stali 99,2 % vlastníkmi a materskej firme ADSP ostáva
iba 0,8 %. V dôsledku týchto zápisov klesol podiel žalobcu v projekte z pôvodných 33 % na 0,02
%. Celý obchodný spor navyše vznikol tak, že už dva mesiace po úspešnom nadobudnutí projektu

začal Hrubý úmyselne porušovať pôvodné partnerské dohody. Odmietol podpísať investorskú zmluvu,
navrhol prerozdeliť hlasovacie práca, resp. zmeniť podiely v spoločnosti podľa objemu vložených financií
jednoznačne v neprospech žalobcu, odmietol podpísať úverové zmluvy a tlačil na zmenu predtým
všetkými spoločníkmi odsúhlaseného a do reality uvedeného konateľského nastavenia v CP. Teda už
v novembri 2016 bol zreteľný úmysel Hrubého vytlačiť žalobcu z projektu.

· „A. sa pokúsil previesť hotel, kancelárie a pozemky v podstate na samého seba za nápadne
nevýhodných podmienok. Extrémne nevýhodné podmienky... kúpnu cenu znížil na 15,5 milióna eur plus
DPH...“- nie je pravda, že išlo o prevod za nápadne nevýhodných podmienok, predajná cena sa skladala
z dvoch častí, jedna časť bola okamžité splatenie úveru vo výške 32 miliónov eur, druhá v splátkach
15,5 miliónov eur. Nehnuteľnosť bola predávaná o niekoľko miliónov eur viac ako ju nadobudli. F. G.
musí byť jasné, že opomenutím prevzatia záväzku splatenia bankového úveru ako súčasť kúpnej ceny,

prezentuje lživú a zavádzajúcu informáciu s evidentným cieľom žalobcu poškodiť a zdiskreditovať.
· Kto je v kauze obvinený? A. a jeho manželka C. G., ktorá bola v rozhodnom čase tiež konateľkou
spoločnosti Carlton property. - žalobca s manželkou sú účelovo obvinení z trestného činu porušovania
správy cudzieho majetku v štádiu pokusu, pričom prokuratúra evidentne vychádza z nepravdivých
a zavádzajúcich podkladov. Výraz „právoplatne obvinený“ neexistuje. Existuje prezumpcia neviny.

Navyše v súčasnosti nie je ukončené dokazovanie. Preto je absolútne neprijateľné, aby sa advokát G.
takto na verejnosti vyjadroval, je to čisté neprofesionálne ohováranie, ktorým sa protistrana snaží vyvíjať
tlak na verejnú mienku, súdy a orgány činné v trestnom konaní.

3. V ďalšom poukázal na to, že konanie žalovaných 1./ a 2./ sa prieči novinárskej etike a dobrým

mravom, nakoľko žalovaný 1./ využíva psychologický moment, keď titulnú stranu si prečíta prevažná
väčšina ľudí aj napriek tomu, že časopis si napokon nekúpi, avšak zanechá to v nich mylnú informáciu,
ktorú príjmu ako fakt. Pozornosť upriamil aj na to, že denník má celoslovenskú pôsobnosť a žalovaný
1./ škandalizuje osobu žalobcu neprimeraným spôsobom, ktorý je spôsobilý privodiť mu ujmu nielen
na Slovensku, ale aj v zahraničí, a to informáciami zasahujúcimi neprimerane do jeho pracovného

i súkromného života, ktoré sú naviac nepravdivé. Uviedol, že je podnikateľom so širokým spektrom
podnikateľských aktivít a vysoko kladne hodnoteným renomé a žalovaní 1./ a 2./ svojím konaním
azavádzanímmuspôsobujúujmu,keďvoblasti,vktorejsapohybujemusíneustálevysvetľovať,žedané
informácie sú nepravdivé. Rodina, známi i obchodní partneri týmto informáciám uverili, pričom sa denne
potýka s potrebou vysvetľovania, niekedy veľmi náročným spôsobom spôsobujúcim mu traumu, nakoľko

niektorí blízki mu nechcú veriť, čelí výčitkám a spochybňovaniu morálky blízkymi, pričom najviac trpí jeho
maloletádcéra.Rovnakásituáciasadejeujehoobchodnýchpartnerov,čomuprinášastratuobchodných
príležitostí a v konečnom dôsledku ušlý zisk. Záverom žalobca poukázal na nasledovné rozhodnutia: R
53/2010, Cz 32/78, rozsudok NS SR zo dňa 19. 04. 1994, sp. zn. 1Co/25/1994, sp. zn. 3Cdo/61/2000,
sp. zn. 3Cdo/137/2008, R 103/1967, R 29/2001 v zmysle záverov ktorých zníženie dôstojnosti alebo

vážnosti v spoločnosti v značnej miere nie je jedinou relevantnou formou závažnosti ujmy spôsobenej
fyzickej osobe na chránených právach; pri zásahu do súkromia nie je procesnou povinnosťou dotknutej
osoby preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti
a dôstojnosti v spoločnosti; skutočnosť, že určité správanie fyzickej osoby bolo ako skutok predmetom
trestného konania, alebo občianskeho súdneho konania, nebráni tomu, aby sa následná reakcia iných

osôb na toto správanie stala predmetom konania o ochranu osobnosti. Na preukázanie dôvodnosti
žalovaného návrhu žalobca označil ako dôkazný prostriedok výsluch sporových strán a k žalobe ako
listinné dôkazy pripojil okrem sporných článkov aj žiadosť o uverejnenie opravy a odpovede z 28. 12.
2018 s prílohami.

4. Žalovaný 1./ vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 16. 12. 2019 namietal neurčitosť, nepresnosť
žalobného petitu, nepravdivosť a nedôvodnosť navrhovaného textu ospravedlnenia, keď žalobca
nepreukázal nepravdivosť článku uverejneného žalovaným 1./. Poukázal tiež na to, že žalobca označuje
výroky, ktoré považuje za nepravdivé, čo neznamená nepravdivosť celého článku a ospravedlnenie
žiadauverejniťvdenníkuSMEredakcioudenníkasme,t.j.namieste,naktoromčlánokneboluverejnený

a od subjektu, ktorý nie je vydavateľom článku. K výške uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy uviedol,
žežalobcanepreukázal,žebybolavznačnejmierezníženájehodôstojnosťalebovážnosťvspoločnosti.
Naviac všetky okolnosti a súdne spory, ktoré prebiehajú v rámci tejto kauzy, a ktorých sa článok
priamo týkal, nasvedčujú tomu, že žalobca sa pokúša napriek dostupným dôkazom navodiť mylnýdojem, že v tejto kauze je iba obeťou. K online článku uviedol, že tento je súčasťou spravodajského
portálu N., ktorý nie je periodickou tlačou v zmysle zák. č. 167/2008 Z.z., je zverejnený na internete
a nevzťahuje sa naň tento zákon. Namietal, že žalobca v žalobe neoznačil umiestnenie či popis online

článku, prípadne odkaz naň. Neurčitá zmienka na článok v online podobe sa nachádza len v petite,
avšak bez akéhokoľvek vysvetlenia a konkretizácie. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného
súdu SR, ktorý opakovane konštatuje, že stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky
adresáta (najnižšiu mieru ochrany požívajú verejne činné osoby a najvyššiu bežní ľudia). Za osoby
verejného záujmu v súlade s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva aj slovenských

všeobecných súdov treba pritom považovať aj osoby inak pôsobiace vo verejnom živote, keď svojou
aktivitou na verejnosti upútavajú pozornosť a ich aktivita môže byť verejne posudzovaná (viď rozsudok
Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/23/2015). Kauza okolo hotela Carlton, ktorý je národnou kultúrnou
pamiatkou, je vecou pútajúcou záujem verejnosti a prirodzene aj médií, ktorých úlohou je informovať
verejnosť o pútavých novinkách z verejného života. Žalobca je účastníkom stále prebiehajúcich súdnych
sporov v danej veci a je nepochybné, že článok smeroval legitímny cieľ, a to informovať verejnosť

o záležitostiach, ktoré sú predmetom značného verejného záujmu, a na ktoré má verejnosť podľa
čl. 26 ods. 1 Ústavy SR právo, v dôsledku čoho si žalobca musí byť vedomý väčšej miery záujmu
verejnosti a médií o jeho osobu a tieto skutočnosti akceptovať. Žalovaný 1./ je vydavateľ periodickej tlače
a celoslovenského denníka SME, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie mienkotvorné denníky v Slovenskej
republike a okrem toho vydal aj magazín Právo, ktorý má status špeciálnej prílohy denníka, nie je

však periodická tlač v zmysle tlačového zákona, nakoľko sa nevydáva najmenej 2 x ročne a nie je
registrovaný v zozname na Ministerstve kultúry SR podľa § 11 Tlačového zákona. K napadnutému
výroku 1. uviedol, že žalobca sa bráni slovu asistoval, aj napriek tomu, že vyjadruje jeho účasť na
transakcii a to, že jeho postavenie/vklad bol odlišný ako u K. a M.. Z pohľadu súčasného slovenského
jazyka slovo asistoval sa vykladá ako „prítomnosť, účasť niekoho, niečoho pri istej činnosti“, a teda

v danom prípade predstavuje pravdivé tvrdenie a nijako nedehonestuje účasť žalobcu na transakcii
a nenavodzuje dojem, že získal podiel v ADSP až dodatočne za to, že na transakcii asistoval. Žalobcom
navrhovaná oprava, v znení, že celý proces pripravoval a riadil nemá opodstatnenie a výrok 1. nie
je ani nepravdivý ani zavádzajúci. Aj keby bolo pravdivé tvrdenie o poskytnutí 25.000 eur vo svetle
celkovej investície 60 miliónov eur sa javí takáto investícia ako asistencia, ktorá však nevylučuje jeho

personálnu účasť a prínos v celom projekte. V článku išlo o reálne vykreslenie situácie novinárom,
ktorý žalobcu nevnímal ako hlavný a najdôležitejší subjekt, ktorý financoval kúpu hotela; najdôležitejším
aspektom v celej transakcii je, kto ju financuje a zabezpečuje jej financovanie, a preto je zrejmé, že každá
nezainteresovaná osoba by to vnímala rovnako. Dôvodnosť použitého hodnotiaceho úsudku navrhol
preukázať výsluchom F. O.. K výroku 2. uviedol, že okolnosti, prečo mal žalobca v čase realizovania

investície podiel v spoločnosti ADSP v 1/3 boli čitateľom zrozumiteľne vysvetlené. Z kontextu článku
a celého vysvetlenia kauzy prezentovaného žalovaným 1./ vyplýva, že „získanie podielu v ADSP“ malo
celkom iný význam, ako formálne nadobudnutie obchodného podielu žalobcu, keď spoločnosť ADSP
mala vytvoriť v tejto transakcii štruktúru na nadobudnutie hotela, a pokiaľ by táto štruktúra nevznikla,
nemali by K. a M. akýkoľvek dôvod sa jej zúčastňovať. Význam tohto výroku si žalobca vyložil pre účely

žaloby čisto formálne a účelovo, aby navodil dojem, že sa klamú čitatelia v tom, že do spoločnosti ADSP
prišiel až neskôr z dôvodu nejakej asistencie dvom spomínaným pánom. Z článku je zrejmé, že čitateľom
nebolo nikde tvrdené, že by žalobca predtým nebol spoločníkom tejto spoločnosti, naopak vysvetľuje
sa, že spoločnosť mala byť všetkými úkonmi pripravovaná výlučne na transakciu nadobudnutia hotela
a z dôvodu, že sa žalobca podieľal na jej realizácii personálne, získal podiel na pripravenej štruktúre

za účelom nadobudnutia Carltonu, nie však na spoločnosti ADSP. Predmetný výrok je preto pravdivý
a akýkoľvek účelový výklad žalobcu nemôže byť na ťarchu žalovanej strany. K výroku o investícií
finančných prostriedkov do transakcie uviedol, že je preukázateľné, že investícia do Carltonu bola 60
miliónov eur, čo deklaruje sám žalobca v žalobe (podľa znaleckých posudkov dokonca až 70 miliónov),
s tým, že K. a M. poskytli z vlastných zdrojov cca 30 miliónov eur a zaručili sa za úver 30 miliónov eur

poskytnutý VÚB bankou. Žalobca okrem drobných investícií 25.000 eur, ktoré mohol do projektu vložiť
ešte v prípravnej fáze, neposkytol žiadne iné peniaze, ktoré by sa premietli do kúpnej ceny za hotel.
Naopak v článku bolo vysvetlené, že prispel personálne, a preto nebol výrok, že nedal žiadne vlastné
financie, ani nepravdivý ani difamačný. Žalobca manipulatívne interpretuje a parafrázuje danú časť
článku, keď napádaný výrok „A. neinvestoval žiadne vlastné prostriedky“ vytrhol z kontextu a uviedol ho

neúplný. Pravdivosť potvrdzuje aj znenie opravy, ktorou sa snažil do článku doplniť, že vložil do projektu
mnohoročné know- how z oblasti realít. Žalovaný 1./ nevykresľuje žalobcu v rozhovore ako osobu, ktorá
sa len priživila, ale jeho vzťah k transakcii bol priznaný. Výrok 4. o tom, že podviedol svojich partnerov
predstavuje hodnotiaci úsudok, ktorý má dostatočný základ v skutkových tvrdeniach obsiahnutýchv článku. Kúpna zmluva z 28. 03. 2017 evokuje, že žalobca sa snažil „vyviesť“ hotel a pozemky na
svoju vlastnú spoločnosť preukázateľne bez súhlasu ostatných spoločníkov. Následne prostredníctvom
plnej moci udelenej M. ešte v roku 2015 bez vedomia K. a M. zvýšil základné imanie v spoločnosti.

Navyše v jednom zo súdnych konaní M. potvrdil, že pokyny prijímal od A., čím potvrdil aj neoprávnenosť
zvýšenia základného imania, nakoľko bol potrebný súhlas aspoň jedného z pánov K. a M.. Po domnelom
zvýšení základného imania žalobca s manželkou podal návrh na zápis prevodu nehnuteľností na
kataster a v rozpore so záujmami spoločnosti odvolal plnomocenstvo udelené Advokátskej kancelárii
RELEVANS, s.r.o. (ďalej len „AK RELEVANS“), hoci jej základnou úlohou bolo chrániť majetok Carltonu

a zabrániť, aby bol hotel vyvedený zo spoločnosti. Jedná sa o hodnotiacich úsudok, na ktorý má
verejnosť či novinár právo, nakoľko vyplýva z pravdivých faktov, t. j. reálneho skutkového základu.
V ďalšom žalovaný 1./ poukázal na to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu dohôd
o tom, že základnou podmienkou pri vstupe partnerov do projektu bolo, že žalobca bude konateľom
spoločnosti CP a takéto dohody podľa vedomia žalovaného 1./ neexistujú a naopak žalobca sa snažil
verejnosti poskytnúť nepravdivé tvrdenia. K výroku o nápadne nevýhodných podmienkach prevodu

hotela uviedol,žezanepravdivépovažujetvrdeniažalobcu,žekúpnacenasamalaskladaťzdvochčastí
vrátane okamžitého splatenia úveru. Z obsahu kúpnej zmluvy vyplýva nepravdivosť tohto tvrdenia, ako
aj tvrdenia o tom, že kúpna cena bola vyššia, ako keď kúpu realizovala ADSP. Dojednaným platobným
podmienkam je absolútne primeraný hodnotiaci úsudok, že ide o nápadne nevýhodné podmienky.
Znaleckými posudkami bola hodnota hotela určená najmenej na 60- 70 miliónov eur, a preto aj pokiaľ

by bolo pravdivé tvrdenie žalobcu o kúpnej cene, aj tak by ním uvádzaná kúpna cena bola minimálne
o 15 miliónov eur nižšia, ako je najnižšia ocenená hodnota hotela Carlton. Zároveň nepravdivé je aj
to, že zo strany F. P. došlo k „prevzatiu záväzku splatenia bankového úveru“, nakoľko na takýto úkon
neboli splnené podmienky (nebol súhlas banky ako veriteľa). K primeranosti ceny a k transakcii dodal,
že kupujúci mal splácať kúpnu cenu postupne 20 rokov, resp. po uzavretí dodatku bez povinnosti

vykonávania splátok prvých 9 rokov, mal ihneď nadobudnúť vlastnícke právo a mal nárok na poberanie
ekonomických benefitov z vlastníctva vo forme nájmu hotela (po odrátaní nákladov viac ako 3 milióny
eur ročne). K napádanému výroku č. 6 uviedol, že v článku nezaznel výraz „právoplatne obvinený“.
Informácia o vznesení obvinenia bola pritom široko medializovaná už 27. 11. 2017 (TREND) možno aj
skôr a k obvineniam sa na tlačovke dňa 26. 01. 2018 vyjadril aj sám žalobca s manželkou. Aj tento výrok

bol tak pravdivý.

5. Žalovaný 1./ sa tiež bránil neurčitosťou žalobného petitu a nepravdivosťou navrhovaného textu
ospravedlnenia.Poukázalnato,žežalobcanamietavpetitenepravdivosťčlánkuakocelku,čovzhľadom
na pravdivosť výrokov, ako aj skutočnosť, že v žalobe napáda len 6 výrokov, je nedôvodné, a preto

nemožno žalobe vyhovieť už len z toho dôvodu. Ospravedlnenie žiada naviac uverejniť v denníku
SME redakciou denníka, t. j. na mieste, kde nebol pôvodný článok uverejnený, odkazuje na akúsi
online podobu článku, ktorá v žalobe tiež nebola definovaná jej umiestnením či odkazom, v dôsledku
čoho je žalobný petit neurčitý a nevykonateľný, redakcia nemá právnu subjektivitu a nie je žalovaná,
nemôže sa preto ospravedlniť a takéto ospravedlnenie nemôže realizovať žalovaný 1./. V žalobnom

petite tiež absentuje konkretizácia údajnej difamácie, keď nie je z neho zrejmé, ako mal žalovaný
1./ zasiahnuť do práv žalobcu a čo nepravdivé mal o ňom uverejniť. Vo vzťahu k uplatnenej výške
nemajetkovej ujmy poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Karhuvaara c/a Fínsko,
v ktorom bola zdôraznená skutočnosť, že výška náhrady nemajetkovej ujmy musí mať racionálny
základ a nesmie byť založená na rozhodovacej samovôli. V danom prípade požadovaná výška náhrady

nemajetkovej ujmy niekoľkonásobne presahuje výšku priznávanú obetiam násilných trestných činov
a aj z tohto pohľadu je nenáležitá. Do pozornosti dal aj právne závery vyslovené v rozsudku NS
SR sp. zn. 5Cdo/202/2009, 4Cdo/15/2003, v uznesení ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 165/2012. Uzavrel, že
žalobca je povinný preukázať, že práve konaním žalovaného 1./ došlo k zásahu do jeho osobnostných
práv, a že jeho dôstojnosť, česť a dobrá povesť bola v príčinnej súvislosti s týmto zásahom znížená

a jeho súkromie a povesť negatívne zasiahnuté. Žalovaný 1./ je presvedčený, že v danom prípade
neexistujú dôvody na priznanie relutárnej satisfakcie. V kauze hotela Carlton prebieha aktuálne 35
súdnych sporov, z ktorých časť bola medializovaná ešte pred vydaním sporného článku a je verejne
známe a preukázané, že žalobca je v postavení obvineného vo viacerých trestných konaniach. Aj
v prípade opaku je podľa neho uplatnená výška nemajetkovej ujmy mimoriadne prehnaná a nedôvodná.

V súvislosti so slobodou prejavu poukázal na jej ústavnú dimenziu, na právo novinárov spoľahnúť sa
na pravdivosť informácií poskytnutých z určitých zdrojov. Požiadavka overenia si pravdivosti informácií
pochádzajúcich z oficiálneho zdroja podlieha osobitnému režimu a v danom prípade je právo na
slobodu prejavu novinárom garantované za podmienky, že koná v dobrej viere, aby prinášal presnéa dôveryhodné informácie pri dodržiavaní novinárskej etiky. Ustálená judikatúra ESĽP stanovuje, že
od novinárov nemožno požadovať, aby sa systematicky a formálne dištancovali od výrokov tretích
osôb, ktoré môžu urážať, provokovať a poškodiť ich česť. Pri priznávaní nemajetkovej ujmy je potrebné

prihliadnuť aj na skutočnosť, že autorom difamujúcich výrokov je osoba odlišná od vydavateľa, resp. jeho
zamestnanca (viď napr. rozsudok Krajského súdu Ostrava sp. zn. 23C/102/96 z 02. 07. 1997). Žalovaný
1./ sa domnieva, že v danom prípade autor článku poskytol čitateľom informácie z dôveryhodných
zdrojov a v dobrej viere o ich pravdivosti, nešlo o spravodajský článok, ale o rozhovor so žalovaným
2./, ktorý je právnym zástupcom ADSP, CP a pánov K. a M. v početných súdnych konaniach týkajúcich

sa Carltonu, o ktorých má relevantné informácie a zároveň je konateľom a riadiacim partnerom jednej
znajväčšíchanajoceňovanejšíchkanceláriínaslovenskomtrhuanamiestevydavateľaaredaktorabolo
preto dôvodné a prirodzené spoľahnúť sa na presnosť a pravdivosť tvrdení uvádzaných respondentom,
ktoré sa napokon aj potvrdili.

6. Žalovaný 2./ vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 09. 12. 2019 vyslovil presvedčenie, že

svojimi vyjadreniami nezasiahol do žalobcovho práva na ochranu osobnosti a žalobu z toho dôvodu
považuje za nedôvodnú. Poukázal na to, že vyjadrenia, ktoré uviedol sa týkajú AK RELEVANS a ich
klientov (CP, ADSP, Q. A. K. a L. M.). So žalobcom sa zhodol v tom, že napadnuté výroky predstavujú
skutkové tvrdenia, vo vzťahu ku ktorým je rozhodné, či sú pravdivé alebo nie, a či majú difamačný
charakter. K výroku týkajúcom sa investície do hotela Carlton uviedol, že suma 25.000 eur, ktorú

mal vložiť žalobca do projektu bola podľa informácií jeho klientov poskytnutá na iný účel, nie na kúpu
hotela a otázka novinára sa týkala kúpy hotela s tým, že pravdivosť tohto tvrdenia potvrdzujú aj písomné
potvrdenia K. a M.. Túto námietku označil za nezmyselnú a účelovú aj s poukazom na skutočnosť,
že sám žalobca v žalobe uvádzal zhodné tvrdenia, ktoré následne označil za nepravdivé. Aj pokiaľ by
hypoteticky žalobca investoval 25.000 eur na kúpu hotela, vo svetle investície jeho klientov vo výške

niekoľko desiatok miliónov eur by bolo celkom bezvýznamné zmieňovať sa o sume 25.000 eur od
žalobcu. Za nedôvodné označil aj opomenutie prevzatia záväzku ako súčasti kúpnej ceny, výsledkom
čoho podľa žalobcu mala byť lživá a zavádzajúca informácia s cieľom ho poškodiť a zdiskreditovať.
Tvrdenie o extrémne nevýhodných podmienkach prevodu dojednaného A. a G. v kúpnej zmluve je podľa
neho dostatočne podložené skutočnosťami, o ktorých informoval v rozhovore. Z pripojeného vyjadrenia

pána O. vyplýva, že tento sa rozhodol neuviesť do článku všetky žalovaným 2./ uvedené skutočnosti,
avšak nie z dôvodu, že by tým chcel zamlčať podstatné skutočnosti a narušiť objektivitu článku, ale urobil
tak pre zostručnenie a zrozumiteľnosť článku. Na závere o extrémne nevýhodných podmienkach by sa
však nič nezmenilo. Podľa neho sú naopak nepravdivé tvrdenia žalobcu, keďže kupujúca spoločnosť
Arthur Consulting neprevzala žiaden záväzok a to z dôvodu, že dotknuté ustanovenie v kúpnej zmluve

(bod 4.2.), nie je dohodou o prevzatí záväzku medzi primárnym dlžníkom (ADSP) a osobou, ktorá
má prebrať dlh (Arthur Consulting) so súhlasom banky (tá o uzavretí kúpnej zmluvy v danom čase
nevedela). Nikde v kúpnej zmluve nie je uvedené, že by prevzatie záväzku malo byť súčasťou kúpnej
ceny a uvedené má odôvodňovať len výšku kúpnej ceny. Na preukázanie pravdivosti výroku o extrémne
nevýhodných podmienkach prevodu predložil viaceré listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že kúpna cena

bola dojednaná vo výške 23.500.000 eur s DPH a mala byť zaplatená v splátkach v priebehu 20- tich
rokov s tým, že Dodatkom č. 1 sa jej výška zmenila na sumu 15.550.000 eur bez DPH so splatnosťou
najneskôr do 30. 09. 2026; podľa záverov znaleckého posudku č. 100/2016 vypracovaného v novembri
2016, keď bol žalobca s G. konateľmi spoločnosti, a ktorý dokonca sám predložil v katastrálnom konaní
o prevod hotela, bola všeobecná hodnota prevádzaných častí hotela Carlton takmer 70 miliónov eur;

znaleckým posudkom č. 90/2017 bola kúpna cena stanovená na takmer 73 miliónov eur; podľa čl.
11 b) spoločenskej zmluvy CP v znení účinnom od 01. 08. 2016 do výlučnej pôsobnosti valného
zhromaždenia patrí rozhodovanie o schválení scudzenia alebo zaťaženia (nehnuteľného) majetku
právom tretej osoby a tento súhlas s prevodom nebol nikdy daný. K výroku o tom, že žalobca a jeho
manželka boli právoplatne obvinení, čím podľa žalobcu malo dôjsť k vysloveniu, že trestný čin spáchali

a porušeniu prezumpcie neviny uviedol, že informácia o obvinení žalobcu bola zverejnená viacerými
médiami už rok pred rozhovorom (napr. 22. 11. 2017 na N.) a o obvinení informoval verejnosť aj sám
žalobca a G. napr. na tlačovej konferencii 26. 01. 2018. O ich obvinení bol informovaný aj pán O.,
a to ešte pred rozhovorom, čo potvrdil aj v písomnom vyjadrení. Žalovaný 2./ predmetným vyjadrením
netvrdil, že spáchali trestný čin a akceptuje prezumpciu neviny, nakoľko z predmetnej informácie je

zrejmélenštádiumtrestnéhokonania.Výrazprávoplatneobvineníjepritomnovinárskymzjednodušením
výrazu „právoplatné uznesenie o vznesení obvinenia“ bežne používanom v trestnom práve procesnom.
Záverom poukázal na to, že výnimkou z toho, že pravdivé výroky neporušujú právo na ochranu osobnosti
sú dva prípady, a to ak sa týkajú intímnej sféry človeka alebo boli podané takým spôsobom, že objektívnevyvolávajúpravduskresľujúcidojem.Vdanomprípadesaneuplatnížiadnazvýnimiek,keďženapadnuté
výroky sa netýkajú intímnej sféry a v rozhovore neboli zamlčané žiadne podstatné informácie, ktoré by
mohli ovplyvniť názor čitateľov na uvedené skutočnosti. Takýmito podstatnými informáciami rozhodne

nemohli byť informácie o tom, že žalobca poskytol sumu 25.000 eur, a že kúpna zmluva obsahuje
ustanovenie o prevzatí záväzku na splatenie úveru (neobsahuje). Dodal, že žalobca s manželkou podali
na neho sťažnosť na Slovenskú advokátsku komoru z rovnakých dôvodov a táto bola vyhodnotená ako
nedôvodná a jeho konanie bolo posúdené ako v súlade s advokátskymi predpismi, z dôvodu čoho bola
sťažnosť odložená. Všetky v rozhovore uvedené tvrdenia považoval žalovaný 2./ za korektné, vecné

a pravdivé.

7. Žalobca v replike reagujúcej na vyjadrenie žalovaného 1./ doručenej súdu dňa 21. 02. 2020, označil
jeho obranu za účelovú a pravdivosť/nepravdivosť výrokov v článku za nepodstatnú, nakoľko v zmysle
ustálenej judikatúry zásah do osobnostných práv môže spôsobiť aj pravdivý výrok, avšak naďalej trvá
na tom, že sa jedná o článok nepravdivý. Dôležitá pre určenie pravdivosti, resp. nepravdivosti článku

totiž nie je skutočnosť, že žalovaní uviedli pár pravdivých tvrdení v článku, ale jeho kontext, z ktorého
vyplýva, že žalobca sa mal pokúsiť ukradnúť Carlton (v prípade online článku to vyplýva priamo z textu).
Zdôraznil, že neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie o tom, že by žalobca niečo ukradol a žalovaní
absolútne ignorujú prezumpciu neviny. Ospravedlnenia žiada za oba články, nakoľko je nepochybné,
že vydavateľom oboch (denníka SME s prílohou magazínu PRÁVO, samotného magazínu PRÁVO

a rovnako aj článku publikovaného na N.) je tá istá osoba a online článok žalovaný 1./ uverejnil na portáli
N. s označeným názvom, čo bolo uvedené už v úvode žaloby. Vlastníkom domény N. je žalovaný 1./, čo
vyplýva z registra domén www.whois.com"www.whois.com. Irelevantné pre účely podanej žaloby je, že
online článok uverejnený na portáli N. nie je periodickou tlačou a nevzťahuje sa na neho tlačový zákon,
nakoľko využitie práva na ochranu osobnosti v zmysle Občianskeho zákonníka nie je závislé od využitia

práva na opravu nepravdivého alebo pravdu skresľujúceho údaja podľa tlačového zákona. Online
článok obsahuje rovnaké nepravdivé tvrdenia ako článok v denníku SME a práve zverejnenie článku na
uvedenomportálijespôsobiléžalobcoviprivodiťešteväčšiuujmu,nakoľkopôsobícelosvetovo.Uvedený
portál má celosvetovú pôsobnosť a žalovaný 1./ škandalizuje osobu žalobcu neprimeraným spôsobom,
ktorý je spôsobilý privodiť mu ujmu aj v zahraničí, a to informáciami, ktoré nielen neprimerane zasahujú

do jeho pracovného i súkromného života, ale sú aj nepravdivé. Z dôkazov a vyjadrení protistrany je
zrejmé, že je vydavateľom aj magazínu Právo, a že vychádza raz ročne v náklade 32.500 kusov. Za
zavádzajúce označil tvrdenie, že by magazín mal byť od denníka sme samostatným a nezávislým, keď
sám žalovaný 1./ označuje magazín za prílohu denníka SME. Nestotožnil sa ani s tvrdeniami o dovolenej
kritike a označovaní žalobcu ako verejne činnej osoby a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie

R 103/1967 k rozdielu medzi kritikou a neoprávneným zásahom. V danom prípade sa podľa neho
nejedná o kritiku, ale o nepravdivé tvrdenia, a to napriek tomu, že žiadal o opravu neprávd a priestor
na vyjadrenie, ktorý mu nebol poskytnutý, nakoľko mu bolo oznámené, že pravdivosť vie žalovaný
1./ dokázať, čo doposiaľ relevantne nespravil. Uviedol, že nie je verejne známou osobou, verejným
činiteľom ani politicky exponovanou osobou či umelcom, ale podnikateľom a bežne okrem záujmu

žalovaných sa v médiách neobjavuje. Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/23/2015,
na ktoré sa protistrana odvoláva, nie je ustálenou judikatúrou a nevyplýva z neho, že podnikatelia sú
verejné osoby. K odvodeniu verejného záujmu od hotela Carlton uviedol, že nepopiera, že sa jedná
o kultúrnu pamiatku a ako taký môže byť za istých okolností predmetom verejného záujmu, avšak
nie jeho vlastnícka štruktúra a vlastnícke vzťahy v spoločnosti, ktorá budovu hotela vlastní. Nie je ani

predmetom verejného záujmu žalobcu obviňovať z krádeže ako osobu páchajúcu trestnú činnosť, a to
ignorujúc prezumpciu neviny a ani poukazovanie na tvrdené súdne spory nepreukazuje údajný verejný
záujem (v opačnom prípade by ním bol každý súdny spor). Dokonca ani právo občana na informácie
nesmie prekračovať medze slušnosti, etiky a zákonnosti a obzvlášť v takýchto zásadných veciach by
malo ísť v prvom rade o informácie seriózne, pravdivé, overené, nie zavádzajúce. K napádanému

výroku 1. dal do pozornosti, že vklad žalobcu do spoločnosti ADSP, ktorá je jediným spoločníkom
CP, ktorá vlastnila budovu hotela pred vstupom ADSP, bol rovnaký ako vklad K. a M., čo vyplýva
z obchodného registra. Súčasne návratné pôžičky K. a M. do ADSP neboli nenávratnými investíciami,
darmi,čivkladmi,akosamylnedomnievažalovaný1./,aleišloopôžičku,ktorásaK.aM.riadnesplácala.
Rovnako skutočnosť, že žalobca sa mal na projekte podieľať organizačne a personálne nemožno

nazvať asistenciou, jedná sa o rovnocennú formu osobných vnosov účastníkov transakcie a uvedené
je výlučne vecou dohody účastníkov, ktorá nebola popretá zo strany žalovaného 1./ a okrem, toho sa
žalobcapodieľalnaprojekteajfinančne.Žalovaný1./sinesprávnevysvetľujeúdajné„vloženienemalých
finančných prostriedkov dvoch účastníkov projektu a ich vnímanie ako subjektov, ktorí zabezpečili kúpuhotela Carlton, keď hotel nekúpil Grund, Hrubý ani žalobca, ale nadobudla ho spoločnosť CP v čase
predchádzajúcom nadobudnutiu obchodného podielu v CP spoločnosťou ADSP na základe prevodu
obchodného podielu. Za nepravdivé označil aj tvrdenie, že M. a K. poskytli 60.000.000 eur, poskytli

iba pôžičku Grund 12.500.000 eur a Hrubý 14.500.000 a zvyšok bol zabezpečený z úveru vo výške
32.000.000 eur vo O., F., ktorého poskytnutie zabezpečil žalobca. Výklad slova asistovať podľa slovníka
slovenského jazyka znamená zúčastňovať sa na niečom ako pomocník, t. j. nie ako rovnocenný partner,
čo je nepravdivé, nakoľko z verejne dostupných zdrojov muselo byť žalovanému 1./ známe, že žalobca
je vlastníkom rovnakého obchodného podielu v spoločnosti, ktorá je jediným spoločníkom vlastníka

hotela, ako K. a M.. Žalovaný 1./ v článku navodzuje dojem, že vlastníkmi hotela sú súkromné osoby
K. a M., ktorí hotel kúpili a žalobca len asistoval a mal ho získať zadarmo, resp. za neúmerný vklad.
K výroku 2./ uviedol, že firmu ADSP zakladal žalobca v roku 2012 a vlastnil 100 %, teda logicky
nemohol získať podiel asistenciou a páni K. a M. nadobudli tretinové podiely v spoločnosti dňa 20.
12. 2015 po spoločných dohodách o kúpe a partnerstve v projekte Carlton. ADSP nadobudla 100 %
obchodný podiel v CP, pričom CP už hotel v tom čase vlastnila, a nemohlo tak ísť o kúpu hotela ako

nepravdivo uvádza žalovaný 1./, ktorý má dostatočné vyjadrovacie zručnosti s prihliadnutím na to, že
v tejto oblasti podniká, a preto ako vnímal alebo ako si vykladá pojem asistovať je irelevantné, nakoľko
bolo jeho povinnosťou zistiť, ako získal podiel v spoločnosti ADSP žalobca a význam slov pred tým,
ako začne zavádzať čitateľov. Je zrejmé, že podiel v spoločnosti ADSP žalobca nezískal za asistenciu
K. a M. na projekte a ani neasistoval pri kúpe hotela (jednalo sa o nadobudnutie obchodného podielu),

v dôsledku čoho je tvrdenie žalovaného preukázaná lož. K výroku 3. uviedol, že je irelevantné akú sumu
investoval do projektu žalobca, stále to znamená, že investoval aj finančne a tvrdenie, že neinvestoval
žiadne vlastné peniaze je lož, ktorou je aj tvrdenie, že K. a M. investovali do hotela, nakoľko ako
už uviedol, poskytli iba návratnú pôžičku ADSP, ktorá bola riadne vedená v účtovníctve a splácaná.
Tvrdenie o podvode obchodných partnerov označil za bludný dohad a nepravdivé konšpirácie. Základná

podmienka žalobcu pri vstupe do projektu bola, že žalobca bude konateľom spoločnosti, pričom v čase
vydania článku mal podľa obchodného registra žalobca len 2,6 % v ADSP, čo zámerne nebolo uvedené
a umožnené tak čitateľom vidieť skutočný stav veci. V spoločnosti CP žalobca vlastní už iba 0,8 %
kvôli protizákonnému navýšeniu imania, čo tiež v článku opomenuli uviesť. S odkazom na rozhodnutie
NS SR sp. zn. 3Cdo 61/2000 poukázal na to, že absencia dostatočného opisu skutkového deja

neumožňujúca čitateľovi urobiť si vlastný úsudok vyplývajúci z pravdivých skutočností a tieto čitateľovi
neznámeokolnostimôžumaťvplyvnaprávochránené§11anasl.OZmajúzanásledok,ževskutkovom
deji opísané skutočnosti sú nepravdivé. K tvrdeniu o pokuse previesť hotel za nápadne nevýhodných
podmienok uviedol, že z účtovných dokladov bolo nepochybné, že spoločnosť CP sa v čase predaja
nehnuteľností nachádzala v stave predĺženia, vykazovala záporné imanie a bola v kríze, bolo teda

povinnosťoukonateľovpodaťnávrhnavyhláseniekonkurzu,kdebysapredmetomkonkurznéhokonania
stali aj prevádzané nehnuteľnosti. Spoločnosti hrozila splatnosť záväzku vo výške 27.000.000. eur, preto
sa konatelia CP rozhodli konať s odbornou starostlivosťou a nie naopak proti záujmom spoločnosti,
ako sa to snažia navodiť žalovaní 1./ a 2./. Ich konanie bolo výhradne ekonomicky racionálne, a
to v prospech spoločnosti a jej vlastníkov. Druhou možnosťou bolo zlúčenie CP s ADSP, čo pán M.

odmietol. Uvedený stav spoločnosti bol skonštatovaný aj v znaleckom posudku č. 624-49/2018 na
str. 95, kde je uvedené, že v čase predaja nehnuteľností s ohľadom na výšku dlhu už nebolo možné
považovať spoločnosť CP za zdravú a finančne stabilnú spoločnosť. CP potrebovala ako vyplýva z N. na
ozdravenie minimálne 43.000.000 eur a mala po splatnosti úvery vo výške 116.000.000 eur voči ADSP.
Predajná cena sa skladala z dvoch častí, jednou bolo okamžité splatenie úveru vo výške 32 miliónov eur,

druhou bola v splátkach 15,5 miliónov eur + DPH. Nehnuteľnosť bola v konečnom dôsledku predávaná
o niekoľko miliónov eur viac ako bola nadobudnutá. Opomenutím prevzatia záväzku prezentujú žalovaní
1./ a 2./ nepravdivú a zavádzajúcu informáciu s cieľom žalobcu poškodiť a zdiskreditovať. V súvislosti
s poukazom na nevýhodný prevod dal do pozornosti aj článok JUDr. Petra Šamka zverejnený na
www.pravnelisty.sk. Neobstojí ani obrana, že nebolo použité slovné spojenie právoplatne obvinení,

nakoľko takéto slovné spojenie nie je právnym výrazom a v online článku takéto slovné spojenie
použité bolo. Opätovne poukázal na závery prezentované v rozhodnutí NS SR z 24. 06. 1998, sp.
zn. 1Co 15/97, v zmysle ktorých zásah spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu
nepreukázanej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ako aj v rozsudku zo dňa 19. 04. 1994, sp. zn. 1Co/25/94, v zmysle ktorých ak

určité správanie fyzickej osoby bolo predmetom trestného alebo občianskoprávneho konania nebráni
to tomu, aby následná reakcia iných osôb na toto správanie sa stala predmetom konania o ochranu
osobnosti. Žalobný petit považoval aj napriek námietkam a s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn.
5Cdo/4/99 za určitý. Vzhľadom na námietku neoznačenia nepravdivých výrokov v online článku, ktorýsi za prvých 24 hodín prečítalo 19461 čitateľov, doplnil aj ich označenie. Konkrétne ako zavádzajúce
a nepravdivé považoval tvrdenia o pokuse previesť hotel za nápadne nevýhodných podmienok a o
podvode svojich obchodných partnerov, že sa pokúsil spoločnosť CP a jej spoločníka ADSP poškodiť

a pripraviť ju o najhodnotnejší majetok. Dodal, že návrh na vklad do katastra nehnuteľností bol podaný
až po tom, čo sa K. a M. spôsobom odporujúcim zákonu zmocnili vedenia spoločnosti CP za výrazného
prispenia nezákonného postupu štátnych orgánov. K nevýhodným podmienkam prevodu uviedol, že
kúpnu cenu tvorí trhové prostredie, a teda žiadny odhad či znalecký posudok. Ocenenou pridanou
hodnotou v tomto tendri bola jedinečná možnosť v roku 2017 a 2018 zmeniť hotelového operátora. Ďalej

za nepravdivú označil otázku súvisiacu s okamihom, kedy sa K. a M. dozvedeli o predaji nehnuteľnosti.
Uviedol, že o reálnom zavkladovaní kúpnej zmluvy sa M. a K. dozvedeli po tom, čo odstúpil od predaja
obchodných podielov v spoločnosti ADSP, potom čo protizákonne ovládli orgány oboch spoločností
a svojvoľne previedli svoju pohľadávku 27 mil. eur na finančného riaditeľa spoločnosti ESET- A. A.,
ktorý za ňu pravdepodobne nikdy nezaplatil a potom, čo ako domnelí konatelia spoločnosti CP pristúpili
bez vedomia žalobcu k tomuto dlhu v prospech Masaryka, a to v druhom rade po VÚB, a.s. Namietal

aj tvrdenia v súvislosti s tým, ako vyzerali investície, tvrdenia o tom, že v obálkach nebola výzva na
zaplatenie 2.000 eur, o antidatovaní plnej moci udelenej M., ktorý pred súdom vypovedal, kedy mu
bola udelená a jej platnosť nebola nikdy spochybnená. Nepravdivé sú aj tvrdenia, že s M. sa médiám
nepodarilo spojiť, keďže aktívne sa od počiatku kauzy snaží spojiť s mainstreamovými médiami, avšak
bezúspešne. K samotnej výške nemajetkovej ujmy uviedol, že túto považuje za primeranú, a to pre

rozsah spôsobenej ujmy. Žalobca je podnikateľom so širokým spektrom obchodných aktivít a vysoko
kladne hodnoteným renomé a žalovaní 1./ a 2./ mu svojím konaním spôsobujú ujmu, nakoľko v okolí, kde
sa pohybuje musí stále niečo vysvetľovať, rodina a známi i obchodní partneri týmto mylným informáciám
uverili, pričom dennodenné vysvetľovanie mu spôsobuje psychickú traumu. Taktiež čelí výčitkám zo
strany blízkych a spochybňovaniu jeho morálky. Strata obchodných partnerov mu spôsobuje aj ušlý zisk.

Ako príklad uviedol, že v dôsledku medializácie týchto informácií organizátori plesu v opere mu zrušili
pozvánku na ples, pričom už uhradil 1.000 eur ako povinný príspevok a zmarili mu tak zúčastniť sa
prestížnej akcie a vytvoriť nové kontakty, čo tiež musel vysvetľovať širokému okoliu. Taktiež obdržal
správu s preposlaním kompromitujúceho článku žalovaného 1./ od svojich zahraničných obchodných
partnerov, čím bol zmarený obchod, na ktorom rok pracoval, pričom objem obchodu bol 100 000 000

eur a mnohé iné. V porovnaní s ušlým ziskom je preto požadovaná nemajetková ujma priam v nepatrnej
výške. Záverom poukázal na R 53/2010, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/137/2008, R 29/2001, Cz 32/78.
Súčasne predmetným podaním upravil aj znenie žalobného petitu.

8. Žalobca v replike reagujúcej na vyjadrenie žalovaného 2./ doručenej súdu dňa 17. 06. 2020 uviedol,

že sa nestotožňuje ani s účelovou a zavádzajúcou obranou žalovaného 2./. Formulácia jeho vyjadrenia
podľa neho potvrdzuje dehonestujúci a neúctivý charakter vyjadrení na adresu žalobcu (oslovuje ho
v rozpore s etikou A.). Opakovane zdôraznil, že pravdivosť a nepravdivosť výrokov v článku nie je
podstatná a neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie o tom, že by žalobca niečo ukradol. Vo vzťahu
k investíciám, o ktorých sa v článku hovorilo poukázal na to, že vklad žalobcu do ADSP bol rovnaký ako

u K. a M., u ktorých sa jednalo o pôžičky, ktoré sa musia splatiť. Irelevantné je v tejto súvislosti akú sumu
investoval žalobca do projektu, a preto aj tvrdenie, že neinvestoval žiadne vlastné finančné prostriedky
je lož. Nepravdivé je aj tvrdenie, že žalobca poskytol 25.000 eur na iný účel a jediným podvedeným je
v danej veci žalobca, ktorý podľa aktuálneho výpisu z obchodného registra nie je konateľom ani v CP ani
vADSP.Prevodnehnuteľnostinazdravúspoločnosťbolajednazmožnostíreštrukturalizáciespoločnosti

CP, ktorá bola v čase podpisu kúpnej zmluvy v kríze. Došlo k tomu v čase, kedy žalobca platne odstúpil
od predaja oboch obchodných podielov. Dodal, že žalobca odmietol ponuku M. za odchod z projektu
vo výške 5 mil. a Hrubý v polovici marca 2017 sa jasne vyjadril, že ak mu žalobca vyplatí jeho pôžičky
s patričným zhodnotením zodpovedajúcim trhovej hodnote za dané obdobie, tak z projektu odíde a dnes
to popiera. K posudzovaniu výrokov žalovaného 2./ SAK uviedol, že táto sporné výroky posudzovala

z iného hľadiska ako zásahu do osobnostných práv. V ostatnom sa plne pridŕžal doterajších vyjadrení.

9. Žalovaný 1./ v duplike doručenej súdu dňa 18. 06. 2020 zotrval na argumentácii o nedôvodnosti
žaloby s tým, že namietané výroky ako aj článok sú primerané, korektné a vyplývajúce z pravdivých
skutkových tvrdení, ktoré žalobca nevyvrátil ani nespochybnil. Opätovne zmätočne zopakoval svoj

postoj, ktorý nemá právnu, logickú ani morálnu podporu. Uviedol, že replikou žalobca zrejme navrhuje
zmenu žalobného petitu, ktorý žalovaný 1./ považuje aj naďalej za neurčitý a nepresný, navrhovaný text
ospravedlnenia za nepravdivý a nedôvodný, keď žalobca nepreukázal nepravdivosť článku ani v jednej
jeho časti a už vôbec nie ako celku. Žalobca sa aj napriek dostupným dôkazom snaží navodiť mylnýdojem a vyvolať v očiach súdu emóciu, že v tejto kauze je a bol len obeťou. Poukázal tiež na to, že online
článok je súčasťou spravodajského portálu N., ktorý rovnako nie je periodickou tlačou, žalobca stále
nespresnil umiestnenie online článku a s neurčitým vymedzením umiestnenia na N. ho aj naďalej nie je

možné považovať za predmet žaloby. Zotrval aj na názore, že kauzu hotela Carlton, ktorý je národnou
kultúrnou pamiatkou, je potrebné považovať za vec pútajúcu pozornosť verejnosti, tlače a iných médií.
Obrana žalobcu, že nie je verejnou osobou je preto nesprávna a nevyargumentovaná. Za účelom
posúdenia miery ochrany podnikateľa pred pozornosťou a kritikou médií a verejnosti je podľa neho treba
hľadieť na to, aké aktivity podnikateľ vykonáva a aké vzťahy a postavenie má, resp. mal v minulosti.

Aktivity žalobcu týkajúce sa národnej kultúrnej pamiatky v centre Bratislavy, ktorej vlastnícka štruktúra,
resp. informácie o osobách a entitách, ktoré ju vlastnia, sú vecami zaujímajúcimi verejnosť. Spor o danú
stavbu a o to, kto ju vlastní, je predmetom pozornosti aj orgánov činných v trestnom konaní. Trestné
konanie a osoby, ktoré sú jeho predmetom (obvinení) sú v zmysle judikatúry predmetom verejného
záujmu. Ak by súd pripustil argumentáciu žalobcu o absolútnom práve na súkromie a informačné
embargo o jeho osobe, tak by novinári nemali dôvod ani právo preskúmavať vlastnícke štruktúry entít

a spoločností, čím by bola obmedzená tzv. kontrolná ruka médií najmä pri veciach verejného záujmu,
ktoré majú v spoločnosti nezastupiteľnú úlohu. Súhlasí so žalobcom, že nie je predmetom verejného
záujmu obviňovať žalobcu z krádeže a vykresliť ho ako osobu páchajúcu trestnú činnosť, avšak zo
žalovanej strany k takému konaniu nikdy nedošlo. Je preto potrebné žalobcu považovať za verejnú
osobu, nakoľko on sám sa aj početne mediálne angažoval okolo káuz hotela Carlton, napr. formou

tlačovej konferencie dňa 18. 10. 2017, tlačovej besedy dňa 26. 01. 2018 prístupnej na youtube (M.),
ako aj početnými vyjadreniami v médiách. Žalobca nie je oprávnený si vyberať, kedy bude vystupovať
v pozícii verejnej, a kedy súkromnej osoby. Pokiaľ ide o kritiku k verejne činnej osobe je potrebné zvážiť,
či ide o kritiku zasahujúcu do profesijnej alebo súkromnej sféry a ak zasahuje výlučne profesijnú, je
chránená viac ako kritika zasahujúca do sféry výlučne súkromnej (porovnaj rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva Dalban proti Rumunsku z 28. 09. 1999 č. 28114/95). Skutočnosť, že články sa netýkali
súkromného života, ale práve verejného pôsobenia, svedčí v rámci hľadania spravodlivej rovnováhy
medzi dotknutými základnými právami žalobcu a právami žalovaných v prospech uprednostnenia
slobody prejavu žalovaného 1./. Uviedol, že v článku nebolo tvrdené, že žalobca nebol spoločníkom
ADSP, tvrdenie žalobcu, že uvedenú spoločnosť zakladal v roku 2012 je nepravdivé, nakoľko bola

založená spoločenskou zmluvou z 03. 02. 2014, čo vyplýva z výpisu z obchodného registra. Opätovne
zdôraznil, že vzťah žalobcu k transakcii je v rozhovore priznaný a vysvetlené je to, kto a ako investoval.
Výrok, že obchodných partnerov podviedol, predstavuje hodnotiaci úsudok založený na skutkových
tvrdeniach obsiahnutých v článku. Žalobca tiež nepreukázal existenciu dohôd o tom, že podmienkou
bolo, že on bude konateľom a údajné partnerské dohody. Neobstoja ani tvrdenia ohľadom pomoci počas

krízy spoločnosti, nakoľko stav majetku spoločnosti Carlton by sa predajom hotela zmenšil. Opakovane
navrhol vypočuť v konaní F. O. a žalovaného 2./. Poukázal na podanie obžaloby na žalobcu a jeho
manželku, v kontexte čoho je potrebné nazerať aj na informácie o vznesení obvinenia. Žalobný petit ostal
aj naďalej neurčitý, nepresný a nepravdivý je aj text ospravedlnenia. K argumentácii ohľadom plesu
v opere uviedol, že poplatok zaň bol žalobcovi vrátený a ani nepreukázal, že mu bola zrušená účasť

práve v súvislosti s uverejnením sporného článku. Dodal, že ak odôvodňuje výšku nemajetkovej ujmy
poplatkom za ples, tak nerozumie ochrane osobnosti. Kauza bola medializovaná ešte pred vydaním
článku, celkom je vedených cca 35 súdnych konaní a je verejne známe a preukázané, že žalobca je
v postavení obvineného vo viacerých trestných konaniach.

10. Žalovaný 2./ v duplike doručenej súdu dňa 17. 06. 2020 a dodatočnom vyjadrení doručenom
súdu dňa 09. 09. 2020 poukázal na to, že žalobca v replike označuje ďalšie výroky, ktorými malo byť
zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti, avšak predmet konania sa vzhľadom na koncentračnú
zásadu nemôže takto rozširovať ďalšími podaniami, a súd by preto nemal preskúmavať ďalšie výroky.
K doterajším napádaným výrokom uviedol, že skutočnosť, že K. a M. poskytli vlastné finančné zdroje vo

forme pôžičky nič nemení na pravdivosti jeho tvrdení, že poskytli z vlastných zdrojov približne polovicu.
Pokiaľžalobcanamietanepravdivosťtoho,že neinvestovaldoprojektuhotelažiadnepeniaze,vžalobnej
odpovedi vysvetlil, že nehovorí o investícii do projektu vo všeobecnosti, ale o investícii do kúpy hotela,
otázka je teda, či sa žalobca podieľal na kúpe hotela k čomu sa však žalobca nevyjadruje, takže to
nepopiera. Zotrval aj na tom, že vo vzťahu k sume 25.000 eur mal od klientov informácie o tom, že

predmetné peniaze boli poskytnuté na iný účel. V rozhovore úmyselne nehovoril o iných výdavkoch
a z pohľadu investície drobných, ktoré účastníci vynaložili pred kúpou hotela na právne a iné účely, čo je
čitateľsky nezaujímavé a ak by to spomenul, aj tak by musel uviesť, že K. a M. ich vynaložili vo výrazne
vyššej výške. Platí tak, že K. a M. poskytli z vlastných zdrojov na kúpu hotela približne polovicu a A. sana kúpe hotela finančne nepodieľal. Článok nezamlčal žiadne podstatné informácie, naopak v súvislosti
s informáciou o investíciách práve žalobca v žalobnej argumentácii zamlčal, že v článku veta pokračuje,
že sa na transakcii podieľal personálne. V ďalšom uviedol, že žalobca nespochybnil jeho tvrdenie o tom,

že VÚB, a.s. o prevzatí záväzku v danom čase nevedela, a preto s ním nemohla súhlasiť a nemohlo dôjsť
kplatnémuprevzatiuzáväzku.ŽalobcovaspoločnosťArthurConsultingmalapouzavretíkúpnejzmluvyz
28. 03. 2017 možnosť demonštrovať, že prevzatie záväzku myslí vážne a mala možnosť uhradiť splátky
splatné 31. 03. 2017 a 30. 06. 2017, kedy ešte nespochybňovali platnosť kúpnej zmluvy, no žiadnu
splátku úveru nikdy nevykonala. Z uvedených dôvodov žalobcovu námietku o prevzatí záväzku vníma

výlučne formalisticky a účelovo. Ak by aj platilo, že súčasťou kúpnej ceny za hotel bolo prevzatie záväzku
vo výške 32 miliónov eur (čo je nepravdivé), výška kúpnej ceny by predstavovala sumu 47,5 milióna eur,
čo je stále o 22.5 milióna eur menej, ako bola jeho hodnota. Aj pri hodnote 50 miliónov eur by škoda
stále dosahovala niekoľko miliónov eur a mohol by bez akýchkoľvek pochybností povedať, že sa jednalo
o extrémne nevýhodný obchod. Z ekonomického hľadiska neobstojí argument o zadĺžení spoločnosti
a ekonomických krokoch, keďže kríza vo forme predĺženia znamená, že hodnota záväzkov spoločnosti

je väčšia ako hodnota jej majetku. Položil preto otázku, aký vplyv by mal prevod hotela na stav majetku?
Pretransformoval by sa na peňažnú formu, avšak hodnota hotela je vyššia ako hodnota pohľadávky
na zaplatenie kúpnej ceny, takže stav majetku spoločnosti by sa naopak znížil a prevodom by nedošlo
k zániku žiadnych záväzkov, a to ani záväzku na zaplatenie úveru banke a akurát by sa v dôsledku
prevodu docielilo prehĺbenie krízy spoločnosti, nie jej odvrátenie. V trestnom konaní bol na účely

hypotézy o prevzatí záväzku vypracovaný znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že aj v takom prípade
by krízu prehĺbil, nie odvrátil. Argument o odvracaní krízy je tak v rozpore s ekonomickou realitou. V tejto
súvislosti poukázal tiež na vyjadrenia dozorujúceho prokurátora O. H., ktorý v uznesení o zamietnutí
žalobcovej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia označil jeho rozhodnutie o prevode hotela
Carlton za ekonomicky iracionálne. Poukázal tiež na to, že podľa znaleckého posudku č. 100/2016 bol

čistý ročný prevádzkový výnos hotela cca 3,5 mil. eur pričom žalobca ho chcel previesť za 15,5 mil.
eur so splatením kúpnej ceny kedykoľvek v priebehu 9 rokov od uzavretia zmluvy, t. j. mohla byť tak
splatená výlučne z prevádzkových výnosov hotela do menej ako 4,5 roka od jeho prevodu v značnom
predstihupreduplynutímsplatnosti.ŽalobcovafirmaArthurConsultingbytakhotelnadobudlavpodstate
zadarmo- nemusela by do jeho kúpy investovať žiadne peniaze. Obchod tak bol mimoriadne výhodný

pre Arthur Consulting a nevýhodný pre spoločnosť Carlton a nič by sa na tom nezmenilo ani keby firma
prevzala záväzok voči financujúcej banke vo výške 32 miliónov eur. Ak by Arthur Consulting polovicu
výnosov použil na úhradu kúpnej ceny, splatil by ju v lehote splatnosti a po 9 rokoch by zostávalo zaplatiť
cca 16 miliónov eur, Je zrejmá až absurdná nevýhodnosť tohto obchodu a žiaden rozumný štatutár
konajúci v súlade so záujmami spoločnosti by takýto obchod nemohol uzatvoriť. Obraz o nevýhodnosti

celého obchodu dokresľujú aj ďalšie ekonomicky nevyčísliteľné skutočnosti, a to že žalobca chcel hotel
predať sám sebe, zmluvu podpisoval za obe strany, neoslovil štandardne viac uchádzačov, čím by
sa dalo aspoň povedať, že sa snažil hotel predať za čo najvyššiu cenu, záväzok spoločnosti Arthur
Consulting nebol nijako zabezpečený, aj napriek zneniu spoločenskej zmluvy nemal súhlas valného
zhromaždenia, t. j. chcel hotel predať bez toho, aby o tom K. a M. mali čo i len vedomosť, pritom

oni do hotela investovali cca 30 miliónov eur. Dodal, že k namietanému porušeniu zásady prezumpcie
neviny by došlo vtedy, ak by povedal že je vinný a spáchal trestný čin, pričom on uviedol len informácie
o procesnom štádiu trestného konania, naviac túto informáciu ešte pred zverejnením článku poskytol
verejnosti sám žalobca. K novonamietaným výrokom so zdôraznením koncentračnej zásady uviedol,
že podaním repliky sa uzavrel okruh výrokov, ktoré sú predmetom konania. Vo vzťahu k výroku o tom,

že sa pokúsil spoločnosť CP a jej spoločníka ADSP poškodiť a pripraviť ju o najhodnotnejší majetok
uviedol, že žalobca zamlčal jeho podstatnú časť, t. j. začiatok vety, že v trestnom konaní argumentujeme,
čo je veľký rozdiel z pohľadu zásahu do osobnostných práv a umelo sa tým snaží vyvolať dojem
o tom, že jeho výroky sú závažnejšie ako v skutočnosti sú. Odhliadnuc od uvedeného je pravda, že
jeho advokátska kancelária týmto v trestnom konaní argumentuje, t. j. výrok je pravdivý. Ak by aj

mal hypoteticky vychádzať zo skrátenej verzie, je podľa neho dostatok skutkových podkladov aj na
taký výrok a s ich argumentáciou sa stotožnili aj orgány činné v trestnom konaní. Vo vzťahu k výroku
týkajúcom sa „predaja nehnuteľností za absolútne neakceptovateľných podmienok“ poukázal na to,
že žalobca nevysvetlil, prečo tento výrok mal zasiahnuť do jeho osobnostných práv a to, že sa jedná
o pravdivé skutkové tvrdenie vyplýva aj z predloženého znaleckého posudku. So záverom žalobcom

predloženého znaleckého posudku o hodnote hotela sa nestotožňuje, nakoľko podľa dvoch odborných
vyjadrení platí, že jeho posudok trpí zásadnými vadami a jeho záver je preto nepoužiteľný, neoceňuje
hotel ako nehnuteľnosť, ale ako podnik (žalobca sa pritom pokúsil previesť hotel ako nehnuteľnosť),
a preto používa nesprávnu metódu ocenenia. Nie je to však v tomto spore podstatné, pretože dostatočnepodložil záver o extrémne nevýhodných podmienkach. Poukázal na to, že vzhľadom na výmeru hotela
Carlton 40 tisíc m2, ak by aj 1 m2 stál len 1 euro viac ako 1000 eur, bola by výsledná suma vyššia
ako 40 miliónov eur. K výrokom o doručovaní odstúpenia a obsahu obálok súhrnne uviedol, že v tejto

argumentácii vychádza z tvrdení klientov, čo preukazuje aj ich čestnými vyhláseniami, pričom v spore
sa komplikovane preukazuje, že sa niečo nestalo. Nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že váha uvedená
na podacom lístku je len orientačná. K náhrade nemajetkovej ujmy dodal, že súhlasí s tým, že zásah
do osobnostných práv môže byť spôsobený aj pravdivými informáciami (R 45/2000), čo však nie je
tento prípad; rozhovor nebol zverejnený v televíznom vysielaní, neinformuje o tom, že žalobca spáchal

trestný čin, ale že bol z neho obvinený. Judikát R 53/2010, na ktorý žalobca poukazuje, sa netýka
danej veci, článok nezverejňuje žiadne informácie zo súkromného života žalobcu. Žalobca tak musí
preukázať, že reálne výrokmi žalovaného 2./ došlo k zníženiu vážnosti v spoločnosti, a to v značnej
miere, čo je podľa neho objektívne vylúčené, aby sa to podarilo. Nepopiera pritom, že vážnosť žalobcu je
vspoločnostivsúčasnostiznížená,atovznačnejmiere,nievšakjehovýrokmi,aležalobcovýmkonaním.
Žalobcove kroky, ktorých vykonanie vôbec nespochybňuje vyvolávajú u verejnosti dojem, že sa dopustil

nekalého správania- zatajil K. a M. existenciu plnomocenstva, na základe ktorého mohol ovládnuť
spoločnosť Carlton a pokúsil sa hotel previesť za opísaných podmienok. Žalobcovo konanie pritom už
súdy právoplatne posúdili za nezákonné a rešpektoval to aj Ústavný súd SR (rozhodnutie Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 33Exre/450/17 z 27. 11. 2017, rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn.
1Cob/49/2018 z 18. 06. 2018, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 587/2018 z 02. 04. 2020). Žalobca pritom

sám verejnosť iniciatívne informoval o vznesení obvinenia z obzvlášť závažného zločinu a žalovaný 2./
má za to, že zníženie dôstojnosti nespôsobili jeho výroky. Otázka vlastníctva hotela Carlton je verejnou
otázkou, a to aj v otázke vlastníctva, čo vyplýva zo zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu,
podľa ktorého patrí predkupné právo na kúpu kultúrnych pamiatok štátu, ako aj z dôvodovej správy
k nemu. Zákonné predkupné právo štátu plní totiž celospoločenský význam na ochrane kultúrnych

pamiatok. Vo vzťahu k argumentácii o posudzovaní jeho konania SAK uviedol, že neobstojí argument,
že SAK neposudzovala tieto výroky z hľadiska zásahu do osobnostných práv. V sťažnosti žalobca a jeho
manželka totiž namietali, že ich verejne osočoval a ohováral, čím mal porušiť povinnosť zachovávať
dôstojnosť advokátskeho stavu. Podľa rozhodovacej praxe SAK, ak advokát svojimi výrokmi zasiahne
do osobnostných práv tretích osôb poruší tým povinnosť zachovávať dôstojnosť advokátskeho stavu.

V sťažnosti pritom namietali tie isté skutočnosti a SAK ich vyhodnotila ako neopodstatnené s poukazom
na to, že žalovaný 2./ vychádzal zo skutkového stavu, ktorý mu bol známy.

11. Žalobca v triplike k vyjadreniu žalovaného 1./ doručenej súdu dňa 10. 09. 2020 poukázal na charakter
magazínu PRÁVO ako prílohy denníka SME, ktorý je periodickou tlačou a vzťahuje sa naň tlačový

zákon. Žalobou sa však domáha ochrany nie na základe tlačového zákona, ale Občianskeho zákonníka.
Za v rozpore sú súdnou praxou a nepodložené označil úvahy žalovaného 1./ o tom, že žalobca je
verejnou osobou. Takýto záver nemožno vyvodiť z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
8Co/23/2015, ktoré naviac nepredstavuje ustálenú judikatúru. Verejný záujem nemožno odvodzovať ani
zoskutočnosti,žehotelCarltonjenárodnoukultúrnoupamiatkou,čozvýpisuzLVč.XXXXnevyplýva.Za

nepravdivé označil aj tvrdenie, že žalovaný 1./ konaním nezasiahol do jeho súkromného života, nakoľko
ak o niekom tvrdí, že sa pokúsil ukradnúť hotel, robí to z neho zlodeja, znižuje jeho dôstojnosť a česť,
čo znamená zásah do súkromnej sféry.

12. V triplike k vyjadreniu žalovaného 2./ doručenej súdu dňa 19. 10. 2020 zdôraznil, že o tom, či došlo

k zásahu do osobnostných práv môže rozhodnúť len súd, nie SAK. Za irelevantné považoval písomné
potvrdenia K. a M., ktorí pokiaľ od žalovaného 2./ žiadali úkon v rozpore so všeobecnými právnymi
predpismi, mal ich o tom poučiť. Nad rámec už uvedeného namietal aj porušenie práva na ochranu
osobných údajov.

13. V kvadriplike súdu doručenej dňa 23. 11. 2022 žalovaný 2./ opakovane zdôraznil, že otázkou
zásahu do osobnostných práv žalobcu sa ako predbežnou zaoberala aj SAK, ktorá nedospela k záveru
o porušení povinnosti zachovávať dôstojnosť advokátskeho stavu, a súd by mal podľa jeho názoru
prihliadať aj na tieto závery, a to aj napriek tomu, že sa jedná len o podporný dôkaz. K argumentácii
o rozpore pokynov K. a M. s právnymi predpismi poukázal na to, že jeho klienti mu nedali pokyn

odpovedať na otázky novinára konkrétnym spôsobom, a preto aj táto jeho argumentácia je irelevantná.
Bez právnej relevancie sú aj tvrdenia žalobcu o porušení GDPR, nakoľko v takomto prípade sa
mal domáhať ochrany prostredníctvom iných inštitútov v osobitnom konaní pred Úradom na ochranu
osobných údajov v SR, na preskúmanie rozhodnutia ktorého je vecne príslušný krajský súd. Naviacani nie je zrejmé, vo vzťahu ku ktorému konkrétnemu údaju mal toto právo porušiť. Žalobcovi podľa
neho nevadí to, že bol spomenutý v rozhovore, ale že boli údajne nepodložené a klamlivé vyjadrenia
žalovaného 2./ a nenapĺňali pojem „nevyhnutný rozsah“ pri spracovaní osobných údajov. Záverom

opätovne označil žalobcovu argumentáciu za nelogickú, keď v podstate by znamenala, že nie je možné
uverejniť, či niekto (kto je navyše identifikovaný) postupoval alebo nepostupoval určitým spôsobom, čím
by došlo k úplnému popretiu práva na slobodu prejavu, čo je neprípustné.

14. Vzhľadom k skutočnosti, že podanie žalobcu doručené súdu dňa 21. 02. 2020 vyhodnotil súd

s prihliadnutím na jeho obsah ako zmenu žaloby, a to tak vo vzťahu k rozšíreniu okruhu pôvodne
napadnutých výrokov, ktorými malo dôjsť k tvrdenému neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
žalobcu, ako aj k zmene žalobného petitu, v súlade s ust. § 142 ods. 2 CSP uznesením vyhláseným na
prvom pojednávaní konanom dňa 01. 12. 2012 pripustil zmenu žalobného návrhu v zmysle zdôvodnenia
rozhodujúcich skutočností uvedených v podaní zo dňa 03. 02. 2020, súdu doručenom dňa 21. 02. 2020,
ako aj zmenu žalobného petitu v nasledovnom znení:

Žalovaný v prvom rade ako vydavateľ denníka SME je povinný ospravedlniť sa žalobcovi za článok
uverejnený v Denníku SME dňa 30. 11. 2018, v prílohe Právo s názvom
„ Na toto vás nepripraví žiadna Due Dilligence“, v nasledovnej písomnej forme uverejnenej v denníku
SME vo vydaní nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku:

„Spoločnosť Petit Press, a.s., so sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava, IČO: 35 790 253, zapísaná v
Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, odd Sa, vl. č. 2471/B ako vydavateľ denníka SME sa
týmto ospravedlňujeme B. A. za nepravdivý článok uverejnený v našom Denníku SME dňa 30.11.2018
s názvom „ Na toto vás nepripraví žiadna Due Dilligence“ a poníženie, ktoré sme mu týmto spôsobili.

Petit Press, a.s.
vydavateľ Denníka SME“

Žalovaný v prvom rade ako vydavateľ magazínu PRÁVO je povinný ospravedlniť sa žalobcovi za článok
uverejnený v magazíne PRÁVO dňa 30. 11. 2018, s názvom „ Na toto vás nepripraví žiadna Due

Dilligence“, v nasledovnej písomnej forme uverejnenej v Magazíne PRÁVO vo vydaní nasledujúcom po
právoplatnosti rozsudku:

sa týmto ospravedlňujeme B. A. za nepravdivý článok uverejnený v našom Magazíne PRÁVO dňa 30.
11. 2018 s názvom „Na toto vás nepripraví žiadna Due Dilligence“, a poníženie, ktoré sme mu týmto
spôsobili.

Petit Press, a.s.“

Žalovaný v prvom rade ako vlastník domény N. je povinný ospravedlniť sa žalobcovi za článok
uverejnený dňa 30. 11. 2018 na internetovej stránke N. v online podobe s názvom „ Ako sa eseťákom
pokúsili ukradnúť hotel Carlton ( rozhovor)“, v nasledovnej písomnej forme uverejnenej na internetovej
stránke N. do troch dní nasledujúcich po právoplatnosti rozsudku:

„Spoločnosť Petit Press, a.s., so sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava, IČO: 35 790 253, zapísaná v
Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., odd Sa, vl. č. 2471/B ako vlastník domény N. sa týmto
ospravedlňujeme B. A. za nepravdivý článok uverejnený dňa 30. 11. 2018 na internetovej stránke N. v
online podobe s názvom „ Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“, a poníženie,

ktoré sme mu týmto spôsobili.
Petit Press, a.s.
vlastník domény N.“

Žalovaný v druhom rade je povinný ospravedlniť sa žalobcovi za vyjadrenia v článku uverejnenom v

denníku SME dňa 30. 11. 2018, v prílohe Právo s názvom „Na toto vás nepripraví žiadna Due Dilligence“,
a za vyjadrenia v článku uverejnenom v Magazíne PRÁVO dňa 30.11.2018, s názvom „ Na toto vás
nepripraví žiadna Due Dilligence“ a zároveň za vyjadrenia v článku v online podobe uverejnenom dňa30. 11. 2018 na internetovej stránke N. s názvom „ Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton
( rozhovor), v nasledovnej písomnej forme listom doručeným žalobcovi:

„Ja dolupodpísaný E. F. G. sa týmto ospravedlňujem B. A. za nepravdivé vyjadrenia v článku
uverejnenom v denníku SME dňa 30.11.2018, v prílohe Právo s názvom „ Na toto vás nepripraví žiadna
Due Dilligence, a za vyjadrenia v článku uverejnenom v Magazíne PRÁVO dňa 30.11.2018, s názvom
„ Na toto vás nepripraví žiadna Due Dilligence a zároveň za vyjadrenia v článku v online podobe
uverejnenom dňa 30.11.2018 na internetovej stránke N. s názvom „ Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť

hotel Carlton ( rozhovor) a poníženie, ktoré som mu týmto spôsobil.“

E. F. G.

R. v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 100 000 Eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 10 000 Eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v 1 a 2 rade trovy konania

a trovy ich právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.

15. Ďalšiu zmenu žaloby, ktorou žalobca opätovne rozširoval okruh napádaných výrokov, ktorými
malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv, obsiahnutú v podaní žalobcu
doručenom súdu dňa 09. 02. 2023 súd už nepripustil, a to uznesením vyhláseným a odôvodneným za

prítomnostiprávnychzástupcovsporovýchstránažalobcunapojednávaníbezprostrednenasledujúcom
po doručení predmetného podania, t. j. dňa 28. 03. 2023. Žalobca predmetným podaním dopĺňal
rozhodujúce skutočnosti, od ktorých odvíjal svoj nárok, čo nepochybne predstavuje v intenciách
ust. § 140 ods. 2 CSP zmenu žaloby. Súd však opakovanú zmenu žaloby, ku ktorej došlo v
priebehu konania nepripustil majúc za to, že výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania (pozn.

súdu doposiaľ zhromaždené listinné dôkazy, s ktorými sa oboznámil súd aj sporové strany, a na
ktoré reagovala procesná obrana aj procesný útok) by nemohli byť podkladom v konaní o zmenenej
žalobe. Argumentáciu žalobcu, ktorý namietal, že sa nejedná o zmenu žaloby z dôvodu, že už pri
podaní žaloby namietal celý článok ako taký, súd neuznal za dôvodnú majúc za to, že v konaní
o ochranu osobnosti titulom neoprávneného zásahu do osobnostných práv je povinnosťou žalobcu

riadne identifikovať nepravdivé skutkové tvrdenia a neprimerané hodnotiace úsudky, ktorými malo byť
zasiahnuté do osobnostnej sféry žalobcu, a ktorými žalobca vymedzí predmet konania a súdneho
prieskumu. Žalobca v žalobe nárok vymedzuje nielen určením žalobného petitu, ale aj určením
rozhodujúcich skutočností (causa petendi). Potrebu individualizácie predmetu konania vychádzajúcu
nielen z vymedzenia žalobného petitu, ale aj opisu skutkového deja, vyslovil Najvyšší súd Slovenskej

republiky aj v uznesení zo dňa 25. 11. 2020, sp. zn. 7Cdo/268/2019. Opačný žalobcom prezentovaný
záver o možnosti generálne napadnúť celý článok je v rozpore nielen s pravidlami formálnej logiky
(vysokánepravdepodobnosťnepravdivostikaždéhotvrdeniaobsiahnutéhovinkriminovanýchčlánkoch),
ale zásadným spôsobom znemožňuje riadne vedenie konania a náležité uplatňovanie prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany. Na tomto mieste súd len stručne dopĺňa, že pre účely ustálenia

predmetu konania a od toho sa odvíjajúceho dokazovania, je potrebné dôsledne rozlišovať celkový
dojem, ktorý článok mohol v čitateľovi vyvolať s prihliadnutím na jeho obsah a nepravdivosť konkrétnych
skutkových tvrdení či subjektívnych hodnotiacich záverov.

16. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými stranami

sporu, od čítania ktorých, resp. oznámenia ich obsahu na pojednávaní v súlade s § 204 CSP upustil,
ako aj výsluchom žalobcu a svedka F. O., z ktorých zistil nasledovný skutkový stav veci:

17. Na webovom portáli N. v rubrike Ekonomika bol dňa 30. 11. 2018 publikovaný článok redaktora
F. O. s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“, predmetom ktorého

bolo vysvetlenie kauzy označenej v názve článku advokátom G.. Úvodom článku autor uviedol, že
podnikatelia L. M., ktorý v roku 1992 spoluzakladal celosvetovo úspešnú softvérovú spoločnosť Eset, A.
K., ktorý do spoločnosti Eset prišiel v roku 1996 a bol kľúčovou postavou inovácií antivírusu NOD, a ktorí
patria medzi 30 najbohatších S. podľa časopisu Forbes, a B. A. v roku 2016 kúpili hotel Carlton, jedenz najluxusnejších a najdrahších hotelov v Bratislave. Pri nákupe nehnuteľností na Hviezdoslavovom
námestí im asistoval majiteľ bratislavskej realitnej kancelárie F. B. A.. Vďaka tomu mal obchodný podiel
vo firme ADSP, ktorá je jediným vlastníkom spoločnosti CP- vlastníka hotela, kancelárií a pozemkov.

V ďalšej časti bola obsahom článku grafická schéma kúpy hotela Carlton s údajom o tom, že celá
investícia má hodnotu 60 miliónov s tým, že K. a M. vložili približne polovicu z vlastných peňazí a zároveň
sa zaručili za bankový úver na zvyšok, A. vlastné prostriedky neinvestoval. V ďalšom autor uviedol,
že vlani, rok po kúpe nehnuteľností, M. F. K. zistili, že A. ich podviedol. Nehnuteľnosti sa pokúsil
vytunelovať- previesť ich na vlastnú firmu za zlomok hodnoty bez ich vedomia. Aby sa neskôr vyhol

trestnému stíhaniu, pokúsil sa ich vytlačiť z firmy ADSP, cez ktorú nehnuteľnosti spoločne všetci traja
kúpili. A. spolu s manželkou C. G. sú v prípade právoplatne obvinení v súvislosti s tunelovaním Carltonu
s tým, že v prípade sa vedie vyše tridsať civilných, správnych a trestných konaní. Spolumajiteľov Esetu
zastupuje AK RELEVANS s tým, že jej riadiaci partner F. G. pre magazín PRÁVO vysvetľuje, ako A.
postupoval pri tunelovaní Carltonu a ako mu v tom nakoniec zabránili. V ďalšom sú obsahom článku
otázky redaktora a odpovede respondenta. Žalovaný 2./ na otázku redaktora, aby vysvetlil, čo sa stalo,

keď rok po známych fotografiách z roku 2016, kde páni K., M. a A. pózovali vysmiati pred hotelom
Carltonsjehobývalýmivlastníkmi,saukázalo,žeA.svojichobchodnýchpartnerovvpodstatepodviedol,
uviedol, že najpodstatnejší krok nastal 28. 03. 2017, keď A. ako konateľ P. T. uzatvoril kúpnu zmluvu
s firmou F. P., t. j. s firmou, ktorú vlastní s mamou. A. sa pokúsil previesť hotel, kancelárie a pozemky
v podstate na seba samého za nápadne nevýhodných podmienok. Zmluvu podpisoval na jednej strane

ako konateľ Carlton Property a na strane druhej ako konateľ Arthur Consulting. Dodal, že prevod hotela
považujú za nezákonný a neoprávnený. Vysvetlil, že Obchodný zákonník každému konateľovi prikazuje
správať sa tak, aby to bolo v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. V trestnom
konaní argumentujú, že prevodom nehnuteľností sa A. pokúsil spoločnosť P. T. a jej spoločníka poškodiť,
pripraviť ju o najhodnotnejší majetok. Ďalšou otázkou sa redaktor dopytoval, či pán A. ako konateľ CP

potreboval aj nejaké špeciálne povolenie na prevod hotela, kancelárií a pozemkov. Žalovaný 2./ uviedol,
že potreboval, keďže v spoločenskej zmluve bolo dohodnuté, že na akýkoľvek prevod nehnuteľností
bol potrebný predchádzajúci súhlas ADS Property a A. ho nemal. Vzťahy boli nastavené tak, že ADS
Property mala troch konateľov, pánov M. a K., a A.. Za spoločnosť museli konať vždy aspoň dvaja
konatelia spoločne. Bez pánov K. a M. to nešlo, pričom A. pred nimi zamýšľaný prevod zatajil a pravidlá

nedodržal, nakoľko vedel, že takýto súhlas by od nich nikdy nedostal. Na ďalšiu otázku vysvetlil, že
nápadne nevýhodné podmienky sú extrémne nevýhodné podmienky, ktoré sa vymykajú akémukoľvek
štandardu. A. sa v podstate sám so sebou dohodol, že jeho firma F. P. za hotel, kancelárie a pozemky
zaplatí 19,5 milióna eur plus DPH postupne počas dvadsiatich rokov. Išlo o veľmi nízku cenu. A. navyše
nedohodol žiadne zabezpečenie, aby firma F. P. peniaze skutočne zaplatila. Ak by sa stala vlastníkom

nehnuteľností, mohla ich hneď nasledujúci deň prevádzať, hoci nezaplatila nič z kúpnej ceny. 20 miliónov
eur sa dá za 20 rokov ľahko splatiť z výnosov hotela a kancelárií a A. by tak nemusel zaplatiť ani
euro z vlastných peňazí. Neskôr uzatvoril dodatok ku kúpnej zmluve a kúpnu cenu znížil na 15,5
milióna eur plus DH a zmenil jej splatnosť, zrušil postupné uhrádzanie v splátkach a dohodol sa sám
so sebou, že cenu zaplatí jednorazovo do deviatich rokov. K otázke skutočnej hodnoty nehnuteľností

uviedol, že len prevádzané budovy majú niekoľko desiatok tisíc štvorcových metrov a keď sa táto rozloha
prepočíta iba cez cenu panelákových bytov v Petržalke, tak vyjde viac ako 40 miliónov eur. Samotný
pozemok pod budovami má hodnotu viac ako 15 miliónov eur a žalovaný 2./ vyslovil presvedčenie,
že A. o tom musel vedieť, nakoľko sám o sebe tvrdí, že roky podniká s realitami. Nehnuteľnosti tak
predal za absolútne neprijateľných podmienok. Redaktor v ďalšej otázke vyslovil predpoklad, že keď

K., M. a A. hotel kupovali, neboli ešte rozhádaní, a že sa pre banku robil znalecký posudok. Žalovaný
2./ potvrdil, že znalecká organizácia nehnuteľnosti vtedy ohodnotila na 70 miliónov eur s tým, že cenu
hotela A. vtedy a ani nikdy potom nenamietal. Dokonca tento znalecký posudok doložil do katastrálneho
konania. V jednom konaní teda bola zmluva na kúpnu cenu 15,5 milióna a zároveň posudok, že tie
isté nehnuteľnosti majú hodnotu 70 miliónov eur. Na otázku, či sa podarilo prevod hotela a ďalších

nehnuteľností zastaviť uviedol, že z pohľadu pánov K. a M. je to v dobrom stave, ale definitívne to
uzatvorené nie je, kataster návrh na zápis zamietol, čo neskôr potvrdil aj úrad geodézie, kartografie
a katastra a vlastníkom tak naďalej ostala spoločnosť P. T., ktorú riadia ich klienti. A. firma však podala
proti rozhodnutiu správnu žalobu, o ktorej rozhoduje Krajský súd v Bratislave a oni sa zas na Okresnom
súde Bratislava I domáhajú, aby súd určil, že F. P. nemá právo nadobudnúť prevádzané nehnuteľnosti.

Redaktor sa opýtal aj na dôvod zamietnutia prevodu nehnuteľností katastrom. Žalovaný 2./ uviedol, že
zmluva o prevode je absolútne neplatnou nakoľko A. porušil predkupné právo štátu na nehnuteľnosti
podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu. Na otázku, kedy sa páni K. a M. dozvedeli o predaji
nehnuteľnosti uviedol, že ak by celý obchod prebehol štandardne v súlade so zákonom a spoločenskouzmluvou, mali by sa o ňom dozvedieť ešte pred podpisom kúpnej zmluvy, avšak dozvedeli sa o ňom
až o viac než tri mesiace neskôr, a to ani nie priamo od A.. Poslal im vtedy iba odstúpenia od
zmlúv o prevode obchodných podielov v spoločnosti ADS Property, cez ktorú Carlton kupovali. Tieto

odstúpenia u klientov okamžite vyvolali podozrenie, že sa niečo deje nekalé. Dôvodom bol obsah, ktorý
považujú za nepravdivý a jeho nepravdivosť aj preukazujú vo viacerých konaniach. Začali kontrolovať
kataster a obchodný register a zistili, že na nehnuteľnostiach bola daná plomba a niekto sa ich pokúša
previesť. Na otázku prečo K. a M. kupovali Carlton prostredníctvom tretej spoločnosti, firmy ADS
Property, uviedol, že hotel a súvisiace nehnuteľnosti v roku 2016 nekupovali ako nehnuteľnosti, nešlo

o asset deal (nákup majetku) alebo o tzv. share deal (nákup obchodných podielov), čo je štandardný
typ obchodu ako aj pri realitách, keď namiesto nehnuteľností sa kupuje spoločnosť, ktorá ich vlastní.
Spoločnosť P. T. patrila pritom A. a klienti kúpili od neho obchodné podiely v ADS Property v čase, keď
spoločnosť nemala žiadny majetok a jednalo sa o pripravenú štruktúru na vykonanie obchodu. K., M. a A.
sa cez túto firmu zúčastnili na tendri o kúpu Carltonu, vyhrali ju a nakoniec cez ňu spoločnosť Carlton
Property aj kúpili. Jednalo sa o investíciu 60 miliónov eur s tým, že K. a M. vložili približne polovicu

z vlastných peňazí a zároveň sa zaručili za bankový úver na zvyšok, A. vlastné prostriedky neinvestoval,
nezaručil sa za žiaden úver, ale na transakcii sa podieľal personálne. V ďalšej otázke redaktor poukázal
na to, že A. od predaja obchodných podielov v ADSP odstúpil a tvrdí, že ich klienti mu za ne nezaplatili
každý po dvetisíc eur. Pýtal sa, prečo nezaplatili dvetisíc eur, keď patria k najbohatším podnikateľom
v krajine. Žalovaný 2./ uviedol, že A. v odstúpení síce uviedol tento dôvod, ale oni sú presvedčení,

že v ňom klame, nakoľko v odstúpení tvrdí, že predtým ich klientov vyzval na zaplatenie zmienených
dvetisíc eur. Redaktor ho konfrontoval aj s údajom o tom, že A. predložil súdu doručenky, že ich klientom
doručil výzvu na zaplatenie, na čo žalovaný 2./ reagoval, že naozaj predložil doručenky a klientom aj
v skutočnosti posielal pred odstúpením zásielky, avšak na súde preukazujú, že v nich nebola výzva na
zaplatenie dvetisíc eur, ale v obálke s touto doručenkou bol list s iným obsahom, a to s ponukou pre

ich klientov, že odkúpi podiely v spoločnosti ADS Property, nad čím oni ani len nerozmýšľali, nakoľko
nemali záujem vycúvať z projektu. Bližšie k presvedčeniu, že v obálkach neboli predmetné výzvy na
otázku uviedol, že vychádzajú z podacích lístkov predložených A., na ktorých je uvedená váha každej
zásielky, podľa ktorej v obálke mohol byť iba jeden list, k čomu došli vykonaným pokusom. Redaktor
v ďalšom texte uviedol, že z poskytnutého vysvetlenia vyplýva, že pán A. chcel za každých okolností

vytlačiť pánov K. a M. z firmy ADSP. Žalovaného 2./ sa pýtal na dôvod. K tomuto žalovaný 2./ uviedol, že
zo súdneho konania vyplýva spôsob uvažovania A., ktorý sa vyjadril, že popretie práva odstúpiť môže
mať fatálne následky aj v trestnoprávnej rovine prípadu, v čom možno podľa nich hľadať motív, prečo
chcel A. od zmlúv odstúpiť. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že sa obával trestného stíhania pokiaľ platne
neodstúpi. Na platné odstúpenie však podľa nich neboli splnené podmienky. A. pritom podľa neho vedel,

že ak by klientov vyzval na zaplatenie, jednoducho by dvetisíc eur zaplatili a on by odstúpiť nemohol.
Žalovaný 2./ uviedol, že s ohľadom na dôkazy dôveruje pravdivosti tvrdenia oboch ich klientov, že A. ich
dokonca ubezpečoval, aby neplatili, že by mu to bolo trápne. Obsahom ďalšej otázky bol údaj o tom,
že pred rokom pritiahla kauza Carlton záujem novinárov, pretože pripomína pochybné transakcie z 90.
rokov. Pán A. nepriateľsky prevzal spoločnosť CP, keď v nej pochybným spôsobom získal 92- percentný

podiel na úkor pánov M. a K.. V prípade sa objavuje podozrenie z antidatovania plnej moci, na ktorej
základe prebehlo navýšenie základného imania bez vedomia ich klientov. Spýtal sa, ako to prebiehalo.
Žalovaný 2./ uviedol, že ADS Property bola jediným spoločníkom firmy Carlton Property, teda iba ADS
mohlarozhodnúťozvýšenízákladnéhoimaniaCarltonProperty.Natobyvšakbolpotrebnýsúhlasaspoň
jedného z ich klientov ako konateľov ADS Property. Oni však na to súhlas nikdy nedali. V tom sa však

náhle objavila plná moc vystavená na meno U. M., ktorý je spolupracovníkom A. a tá údajne pochádza
ešte z obdobia, keď bol A. jediným spoločníkom ADS Property. Plná moc oprávňovala menovaného na
široké portfólio právnych úkonov a bez vedomia ich klientov sa rozhodol, že v mene spoločnosti ADS
Property zvýši základné imanie spoločnosti Carlton Property. Nakoľko M. sa bez súhlasu spoločnosti
ADSPropertyvzdaljejprávanaprednostnéupísanievkladuprizvýšenízákladnéhoimaniaazovšetkých

možných investorov oslovil s ponukou na splatenie vkladu práve A., A. sa domnele stal 92 %- ným
majiteľom spoločnosti Carlton Property a ustanovil seba a svoju manželku C. G. za konateľov P. T., hoci
ADS Property ich predtým z funkcie odvolala. Na otázku prečo si myslel, že plná moc bola antidatovaná
uviedol, že dôveruje tvrdeniu ich klientov, podľa ktorých ich A. pred vstupom do ADS Property informoval,
že spoločnosť je čistá tak, ako keby bola novozaloženou spoločnosťou. V tom čase nik nečakal, že

kdesi v skrinke bude nejaká plná moc s veľmi širokým rozsahom oprávnení. Redaktor sa tiež pýtal, či
existuje konkrétny dôkaz o tom, že plná moc je falošná. Žalovaný 2./ odpovedal, že to nie je podstatné,
nakoľko sa jedná o súkromnú listinu a v súdnom konaní stačí iba námietka proti pravdivosti jej obsahu
a druhá strana musí tvrdené skutočnosti preukázať. Nemá preto dôvod veriť, že listina bola podpísanáv roku 2015, ak bola zatajená až do roku 2017. Za podstatnejšie označil, že bola podpísaná iba A. a jeho
podpis nebol overený, a preto Hvožďaru neoprávňovala na zvýšenie základného imania. A. síce pred
notárom uznal svoj podpis za vlastný, ale až dodatočne v deň zvýšenia základného imania, kedy už

neboloprávnenýkonaťsamostatnezaspoločnosťADSPropertyameniťrozsahoprávneniazplnejmoci.
Na otázku ako M. vysvetlil, že sa rozhodol pre zvýšenie základného imania CP, vzdal sa prednostného
práva na splatenie a ponúkol podiel A. uviedol, že M. bol vypočutý v tejto súvislosti a potvrdil, že
prijímal pokyny od A., čím v podstate potvrdil neoprávnenosť celého zvyšovania a nemravnosť konania.
A. totiž nebol oprávnený vystupovať za ADS samostatne a dávať za firmu akékoľvek pokyny, vždy

na to bol potrebný súhlas aspoň jedného z konateľov ADS Property. M. sa bránil, že o tom nevedel,
čo je absolútne nedôveryhodné, lebo to vyplývalo z verejne dostupného registra. Ide o učebnicový
prípad konfliktu záujmov, keď splnomocnenec nekoná podľa pokynov splnomocniteľa, ale tretej osoby.
Hvožďara nielenže neprijímal pokyny od splnomocniteľa spoločnosti ADS, ale podľa vlastných slov od
A., v prospech ktorého zvyšoval základné imanie. V záverečných otázkach redaktor vyzval žalovaného
2./, aby uviedol koľko sporov sa vedie v súvislosti s kauzou Carlton, a ktoré sú najzásadnejšie. Uviedol,

že práve tie sú predmetom rozhovoru. Konanie o neplatnosti uznesenia o zvýšení základného imania
Carlton Property, výmaz A. ako spoločníka P. T. z obchodného registra a konanie o neplatnosti právneho
úkonu prevodu hotela, kancelárií a pozemkov na A. firmu F. P., neodkladné opatrenie o zákaze nakladať
s nehnuteľnosťami a mnoho ďalších menších sporov. Na otázku, kto je v kauze obvinený odpovedal,
že A. a manželka C. G., ktorá bola v rozhodnom čase tiež konateľkou spoločnosti Carlton Property

s tým, že obaja sú obvinení z obzvlášť závažného zločinu poručovania povinností pri správe cudzieho
majetku spoločnosti Carlton Property v štádiu pokusu. Na otázku, či sú obvinení právoplatne uviedol, že
áno, nakoľko ich sťažnosti prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry O. H. zamietol. V záverečnej otázke
redaktor poukázal na to, že ich klienti nakupovali Carlton prostredníctvom firmy ADSP, ktorá nebola
právne čistá, nakoľko takto im projekt nachystal práve pán A.. Spýtal sa, či by mohlo due dilligence

(právny a ekonomický audit firmy pred jej kúpou) zabrániť tejto kauze, na čo žalovaný 2./ uviedol, že
si to nemyslí, nakoľko žiadne preverovanie firmy nikoho nepripraví na to, že sa objaví utajovaná plná
moc, o ktorej si naviac myslíte, že v skutočnosti ani neexistovala v čase, keď by sa to due diligence
vykonávalo. Nepripraví vás ani na to, že sa neskôr do súdneho konania predkladajú argumenty, ktoré
majú iný obsah ako tie, ktoré máte v rukách alebo, že by vami ustanovený konateľ prevádzal na svoju

firmu majetok spoločnosti v hodnote 70 milióna eur. Záver článku obsahoval odrážkovite uvedené údaje
kJUDr.AlexandroviKadeloviakoriadiacemupartneroviAKRELEVANS,podľamagazínuPRÁVOdruhej
najväčšej na Slovensku, viacnásobnému víťazovi súťaže Právnická firma roka v oblasti sporovej agendy
a real estate transakcií.

18. Podstatný obsah predmetného rozhovoru redaktora F. O. a žalovaného 2./ bol publikovaný dňa 30.
11. 2018 aj v špeciálnej samostatne nepredajnej prílohe denníka SME s názvom PRÁVO: „Na toto Vás
nepripraví žiadne due dilligence“ s odkazom na internetový portál N., na ktorom mohli čitatelia nájsť celý
obsah predmetného rozhovoru.

19. Podľa údajov zverejnených na N. vydavateľom denníka SME je žalovaný 1./.

20. Informácie o tom, že vydavateľstvo Petit Press prinesie na trh špecializovanú prílohu denníka SME
pod názvom PRÁVO boli zverejnené aj na N., dňa 02. 12. 2016.

21. Žalobca listom zo dňa 28. 12. 2018 adresovaným Denníku SME požiadal o uverejnenie opravy
a odpovede v zmysle § 7 a 8 tlačového zákona majúc za to, že v prílohe denníka SME s názvom
„PRÁVO“, v článku „Na toto Vás nepripraví žiadne due dilligence“ odznelo tak v otázkach redaktora, ako
aj odpovediach respondenta množstvo nepravdivých skutkových tvrdení, ktoré sa zásadným spôsobom
dotýkajú jeho cti, dôstojnosti a súkromia, nakoľko bol v nich označený za podvodníka a falšovateľa

v mediálne sledovanej kauze. Odvolal sa tiež na nemožnosť vyjadriť sa. Znenie navrhovanej opravy sa
v celom rozsahu zhodovalo s identifikáciou nepravdivých/zavádzajúcich tvrdení žalobcom označených
v žalobe na ochranu osobnosti.

22. F. O. vo vyjadrení zo dňa 28. 01. 2019 adresovanom AK RELEVANS na účely konania vedeného

Revíznou komisiou Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „SAK“) k okolnostiam vzniku rozhovoru
uviedol, že špeciálna príloha PRÁVO predstavuje jedinečný magazín svojim obsahom a dosahom
(vkladá sa do denníka SME s nákladom do 30- tisíc výtlačkov a články vychádzajú aj online na
sme.sk). S projektovým manažérom tejto prílohy sa rozhodli uskutočniť tzv. redakčné interview, ktoréhoobsah je plne v kompetencii redaktora. Pri výbere vhodnej kancelárie vychádzali z ich rebríčka
najväčších kancelárií a zároveň z informácií, ktoré im boli dostupné o sporoch, resp. transakciách, ktoré
tieto kancelárie zastupujú. Oslovil tak riadiaceho partnera AK RELEVANS, keď už dlhšie disponoval

informáciou o tom, že menovaná advokátska kancelária zastupuje Q. A. K. a L. M. v kauze Carlton,
nakoľko sa o túto kauzu zaujímal aj v minulosti. Menovanému advokátovi úvodom vysvetlil svoj zámer,
že sa chce venovať najmä kauze Carlton, a to vzhľadom na celospoločenský význam tohto prípadu
(predmetom sporu sú nehnuteľnosti, ktoré sú kľúčovým prvkom Starého Mesta) s tým, že zároveň mu
vysvetlil, že špeciálna príloha je určená širšej verejnosti a tomu bude musieť byť prispôsobený aj finálny

jazyk a dynamika rozhovoru. Svoj súhlas E. G. podmienil tým, že jeho klienti ho najprv budú musieť
splnomocniť na poskytnutie informácií. Následne sa rozhovor uskutočnil dňa 09. 11. 2018. Konkrétne
znenie otázok vopred respondent nevedel. Poukázal na jeho trvanie 100 minút, a preto pokiaľ by mal byť
uverejnenývcelomznení,malbyviacako65-tisícznakov,čobolonepredstaviteľnévzhľadomnarozsah
štandardného rozhovoru, a preto rozhovor editoval, odstránil z neho niektoré nemeritórne stanoviská
a iné zjednodušil, lebo nežiadúci by bol aj zložitý právnický jazyk vzhľadom na zameranie prílohy.

Hľadaltakkompromismedzizrozumiteľnosťou,príťažlivosťouačítavosťouarespondentompoužívaným
právnickým jazykom. Rozhovor po vzájomnej dohode podliehal autorizácii, do ktorej boli zapojení aj
klienti AK RELEVANS, páni K. a M., čo privítal. Pri autorizácii nezasahoval do celkovej koncepcie
rozhovoru. Potvrdil, že s E. G. sa rozprávali aj k téme prebratia záväzku spoločnosti z úveru, ale túto
tému do rozhovoru nezaradil jednak z dôvodu spornej platnosti a účinnosti tohto úkonu pre neexistenciu

súhlasu banky a tiež pre neprejavenie skutočného úmyslu úver splácať. Aj vzhľadom na zložitosť
tejto témy by jej zaradenie neprimerane navýšilo počet znakov a utrpela by tým aj zrozumiteľnosť
článku. Nezaradením tejto témy podľa neho naviac nebola narušená objektivita rozhovoru. Potvrdil tiež
vedomosť o vznesení obvinenia A. A. a jeho manželke Q. G. ešte pred rozhovorom s E. G., nakoľko
už v čase predtým o tom informovali viaceré médiá (napr. TREND, Denník N). Záverom poukázal

aj na požiadavku A. A. o uverejnenie tlačovej opravy a odpovede, ktorá bola odmietnutá jednak pre
nesplnenie všetkých náležitostí podľa tlačového zákona a rovnako aj z dôvodu, že denník SME vie
dokázať pravdivosť napadnutých tvrdení.

23. V bode 4.1. Zmluvy o prevode vlastníctva k rozostavaným nebytovým priestorom a iným

nehnuteľnostiam uzatvorenej medzi CP ako predávajúcim a ARTHUR CONSULTING, a.s. ako
kupujúcim dňa 28. 03. 2017, podpísanou na strane predávajúceho žalobcom a jeho manželkou ako
konateľmi a na strane kupujúceho žalobcom, bola kúpna cena za prevod vlastníckeho práva k hotelu
Carlton a iným označeným nehnuteľnostiam dojednaná na 23.500.000 eur s DPH a zaplatená mala byť
v splátkach v priebehu 20 rokov. Dodatkom č. 1 k predmetnej zmluve uzatvoreným dňa 23. 06. 2017

bola kúpna cena upravená na sumu 15.550.000 eur bez DPH so splatnosťou najneskôr do 30. 09. 2026.

24. Podľa znaleckého posudku č. 100/2016 vypracovaného v novembri 2016 spoločnosťou value4you,
s.r.o. bola všeobecná hodnota stavby „Hotelový komplex Carlton Bratislava“ stanovená na takmer 70
miliónov eur (po odpočítaní ceny podzemných garáží a dvoch bytov, ktoré neboli podľa kúpnej zmluvy

predmetom prevodu).

25. Podľa výpisu z Obchodného registra spoločnosti CP v novembri 2016 boli konateľmi spoločnosti
žalobca a jeho manželka.

26. Znaleckým posudkom č. 90/2017 vypracovaným dňa 20. 12. 2017 spoločnosťou CORPORA, a.s.
bola všeobecná hodnota prevádzaných nehnuteľností ocenená na 72.720.000 miliónov eur.

27. Podľa znaleckého posudku č. 624-49/2018 vypracovanom Pražskou znaleckou kanceláriou za
účelom ocenenia hotelového komplexu CARLTON Bratislava dňa 11. 05. 2018, spoločnosť CP nemožno

k dátumu ocenenia možné považovať za zdravú a finančne stabilnú spoločnosť, nakoľko za súčasných
podmienok vykazuje nízku rentabilitu, čo bude prehlbovať problémy v jej hospodárení. Cena hotelového
komplexu bola ohodnotená v intervale od 42.700.000 eur do 40.500.000 eur bez DPH.

28. V znaleckom posudku vypracovanom v septembri- októbri 2018 value4you, s.r.o. č. 4/2018 bolo

konštatované, že znalecký posudok č. 624-49/2018 spracovaný znaleckým ústavom Pražská kancelář,
s.r.o. nespĺňa náležitosti uvedené v zákone č. 382/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a vyhl. MS
SR č. 490/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a z vecného hľadiska bol majetkový a výnosový
postup hodnotenia v uvedenom posudku označený za v rozpore s postupmi hodnotenia vo vyhl. MSSR č. 492/2004 Z.z. Rozpor použitých metód v uvedenom znaleckom posudku s legislatívou platnou
na území SR, ako aj ďalšie jeho nedostatky konštatovalo aj odborné stanovisko č. 2/2018 vypracované
v septembri 2018 spoločnosťou CORPORA, a.s.

29. Zo znaleckého posudku č. 8/2019 vypracovanom dňa 22. 10. 2019 Bratislavská súdno-znalecká
a konzultačná spoločnosť s.r.o. pre účely trestného konania vyplýva, že aj pri zohľadnení prevzatia
záväzku z úverovej zmluvy s VÚB, a.s. by sa v dôsledku realizácie Zmluvy o prevode vlastníckeho
práva k rozostavaným bytom a iným nehnuteľnostiam zo dňa 28. 03. 2017 majetkový stav spoločnosti

zhoršil v porovnaní so stavom pred uzatvorením spornej zmluvy.

30. Podľa čl. 11 písm. b) bod (xi) spoločenskej zmluvy CP v znení účinnom od 01. 08. 2016 do
výlučnej pôsobnosti valného zhromaždenia patrí rozhodovanie o schválení scudzenia alebo zaťaženia
(nehnuteľného) majetku spoločnosti právom tretej osoby.

31. Podľa predložených výpisov z obchodného registra z 16. 06. 2020 žalobca nebol konateľom ani
spoločnosti ADSP, ani CP.

32. Podľa predložených potvrdení VÚB banka, a.s. o zrealizovaní transakcie, dňa 31. 03. 2017 a 30.
06. 2017 spoločnosť ADSP realizovala splátky úveru v sume 332.545,03 eur.

33. Uznesením Prezídia Policajného zboru, národná kriminálna agentúra zo dňa 26. 10. 2017, ČVS: T./
NKA-FP-BA-2017 bolo A. B. A. a jeho manželke Q. C. G. vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný
zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného
zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 237 ods. 1, 4 písm. a) Trestného

zákona, a to v súvislosti s ich konaním ako štatutárneho orgánu spoločnosti CP pri uzatváraní Zmluvy
o prevode vlastníctva k rozostavaným nebytovým priestorom a iným nehnuteľnostiam zo dňa 28. 03.
2017 s obchodnou spoločnosťou ARTHUR CONSULTING, s.r.o.

34. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 22. 01. 2018, sp. zn. VII/2Gv 270/17/1000-13 bola

ako nedôvodná zamietnutá sťažnosť A. B. A. a Q. C. G. voči vyššie uvedenému uzneseniu o vznesení
obvinenia. Dozorujúci prokurátor v odôvodnení uznesenia konštatoval, že z doposiaľ vykonaného
dokazovania bolo ustálené, že obvinení pri výkone starostlivosti o majetok obchodnej spoločnosti
CP nekonali spôsobom, ktorý im v rámci zákonnej povinnosti vyplýva z ich zastávaného postavenia
spoločných konateľov tým, že v rozpore s obchodnými záujmami spoločnosti a jej spoločníkov,

súbor nehnuteľností vo vlastníctve spoločnosti, za nevýhodných zmluvných podmienok a predajnú
cenu, ktorá bola značne podhodnotená a nezodpovedala vtedajším cenovým úrovniam obvyklým
na danom mieste a čase, scudzili na iný právny subjekt, v ktorom vykonávali jednak pôsobnosť
štatutárneho zástupcu a jednak svoj iný osobný vplyv, a pre ktorý vykonali všetky potrebné právne
kroky smerujúce k nadobudnutiu scudzovaných nehnuteľností, k čomu nakoniec nedošlo, čím takto

konali vo svoj prospech a na úkor záujmov spravovanej spoločnosti. Zo zisteného skutkového stavu
dovodil, že na prijatie podnikateľského rozhodnutia v inkriminovanom čase nevplývalo žiadne obchodné
opodstatnenie, práve naopak bolo ekonomicky iracionálne. Za celkom zjavne v rozpore so záujmami
spoločnosti vyhodnotil zbavenie sa celého majetku za výrazne podhodnotenú cenu a v splátkach
rozdelených na 20 rokov bez racionálneho benefitu, a to zvlášť za situácie, že výšku kúpno-predajnej

ceny mohol poškodený subjekt dosiahnuť zo svojich bežných výnosov v rámci svojej prirodzenej
podnikateľskej činnosti, a vo výrazne kratšom období najmenej 9 rokov.

35. Listom zo dňa 09. 07. 2018 generálny prokurátor v súvislosti s trestným stíhaním vedeným PPZ,
Národnou kriminálnou agentúrou pod ČVS: T./NKA-FP-BA-21017 E. B. A., obhajkyni A. B. A., oznámil,

že nezistil žiadne porušenie zákona odôvodňujúce postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku,
a nevyhovel jej návrhu na zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia jej klientovi v danej veci.
36. Upovedomením zo dňa 21. 05. 2020, sp. zn.VII/2 Gv 270/17/1000-103 bola spoločnosť CP
upovedomená o podaní obžaloby na obvinených A. B. A. a Q. C. G. v danej trestnej veci.

37. Dňa 20. 12. 2018 žalobca a jeho manželka adresovali SAK návrh na začatie disciplinárneho konania
podľa§56ods.1anasl.zákonaoadvokáciivočiE.F.G.,atovsúvislostisjehovyjadreniamivrozhovore
poskytnutom redaktorovi redakcie SME, F. O., publikovanom dňa 30. 11. 2018 v sekcii SME Ekonomika
pod názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“ a v špeciálnej prílohe PRÁVOs názvom „Na toto Vás nepripraví žiadne due Dilligence“. Predmetnú sťažnosť odôvodnili nepravdivými
tvrdeniami, neprípustným vystupovaním advokáta na verejnosti a zverejnením informácií o svojej
činnosti v konkrétnej veci, identity strán, zmarením dokazovania v občianskoprávnych a v trestnej veci,

zasahovanie do nezávislosti súdu, krivým obvinením.

38. Q. A. K. a L. M. obsahovo identickými potvrdeniami datovanými 24. 01. 2019 vo vzťahu k článku
snázvom:„F.G.:NatotoVásnepripravížiadneduedillience“publikovanomdňa30.11.2018všpeciálnej
prílohe Denníka SME „Právo“ a vo vzťahu k článku s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel

Carlton (rozhovor)“ publikovanom dňa 30. 11. 2018 na internetovej stránke N. a pre účely vyjadrenia E.
F. G., konateľa AK RELEVANS, s.r.o. podľa § 28 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z.z. k sťažnosti B. A. a C. G. zo
dňa 20. 12. 2018, ako aj pre účely ďalšieho konania pred SAK potvrdili, že dali pokyn AK RELEVANS,
aby jej konateľ a advokát zodpovedal akékoľvek otázky redaktora Denníka SME p. F. O., ktoré ho pre
účely prípravy článku budú zaujímať, a ktoré sa budú týkať vecí, v ktorých ich AK RELEVANS zastupuje
a za týmto účelom AK RELEVANS zbavili povinnosti zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach,

o ktorých sa dozvedela pri výkone advokácie v rámci ich zastupovania. Zároveň potvrdili, že text článku
im bol pred publikáciou predložený E. G. na vyjadrenie a vyjadrili s ním súhlas, a že všetky skutkové
tvrdenia (fakty) týkajúce sa ich osoby, ktoré boli v článku uvedené ako odpovede p. E. G. na otázky
položené redaktorom p. F. O., si dôsledne prečítali a považujú ich za pravdivé.

39. SAK vo veci predmetnej sťažnosti žalobcovi a jeho manželke listom zo dňa 17. 05. 2019 oznámila,
že vec po preštudovaní Revíznou komisiou SAK odkladá s poukazom jednak na zbavenie povinnosti
zachovávať mlčanlivosť klientami a ich výslovné pokyny k poskytnutiu rozhovoru, ako aj cieľ rozhovoru,
ktorým nebola reklama advokátskej kancelárie či jej prezentácia (PR), ale informovanie verejnosti
o právnej záležitosti klientov advokátskej kancelárie. Po posúdení obsahu rozhovoru a doložených listín

dospela SAK k záveru, že postup advokáta bol plne v súlade so zákonom o advokácii a predpismi
komory. Záverom SAK dodala, že fyzická či právnická osoba nemá v zásade zakázané informovať
kohokoľvek vrátane verejnosti o prebiehajúcom prípade, k čomu aj často dochádza.

40. Mailom zo dňa 02. 12. 2019 bol žalobca pozvaný na jubilejný dobročinný 20. ples v opere, ktorý

sa mal konať 11. 01. 2020 v budove Slovenského národného divadla. Mailom zo dňa 17. 12. 2019
doručeným žalobcovi členom organizačného tímu Plesu v opere mu bolo oznámené, že vzhľadom na
medializované informácie mu nie je možné zaslať vstupenku na 20. ročník Plesu v opere a dobročinný
príspevok vo výške 1.000 eur mu bude vrátený.

41. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení rozsudku zo dňa 24. 05. 2022, sp. zn. 2Cob/122/2021 (ods.
59 a 60.) vo veci žalobcu: A. B. A. c/a ADSP., o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia,
konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal, že doručil p. K. a p. M. výzvy na plnenie a právny záver,
že odstúpenia od zmlúv od obchodného podielu sú neplatné, je správny.

42.PodľavýpisuzústrednéhozoznamupamiatkovéhofonduhotelCarltonnaHviezdoslavovomnámestí
3 v Bratislave je národnou kultúrnou pamiatkou.

43. Žalobca vo svojej výpovedi poukázal na absurdnosť toho, že sa musí u mainstreamového periodika
domáhať poskytnutia priestoru na jeho reakciu, a že on asistoval pri kúpe hotela Carlton. Nesúhlasil

s argumentáciou, že spor nemá byť vedený v zmysle tlačového zákona. Poukázal na extrémne korupčné
zásahy okolo kauzy hotela Carlton, čo preukazuje odhalený obsah šifrovanej komunikácie Threema,
prepojenie žalovaného 2./ so skupinou J&T. Na otázku právneho zástupcu žalovaného 2./ o tom, či je
podľa neho výhodné nezabezpečenie záväzku na zaplatenie kúpnej ceny vo výške 15,5 milióna eur
uviedol, že vzhľadom na prebiehajúce trestné konanie sa k nej nebude vyjadrovať, avšak poukázal na

to, že v prípade predaja mala byť pohľadávka kupujúcim hradená priamo banke.

44. Svedok F. O., v rozhodnom čase reportér špeciálnej prílohy PRÁVO, autor napadnutého rozhovoru
avsúčasnostivpriateľskompostavenívovzťahukžalovanému2./,vosvojejvýpovediuviedol,žesporný
článok bol uverejnený v magazíne Právo ako rankingovej prílohe, kde pri posudzovaní advokátskych

kancelárií sú zohľadňované kombinované kvantitatívne ukazovatele, počet právnikov, príjmy na jeden
prípad a iné s tým, že sa snažia vyhnúť subjektívnemu prvku. Na otázku doplnil, že rebríček vychádza
zobjektívnychdátaniejespoplatňovanýadvokátskymikanceláriami.Vdanomčasebolivyhodnocované
najväčšie advokátske kancelárie v rámci SR aj medzinárodné s tým, že AK RELEVANS vyšla naprvom až treťom mieste. Vždy sa robí profilový rozhovor s niekým s najväčšej kancelárie spôsobom,
aby to nebolo PR (poznámka súdu public relations). Otázky sú zamerané na fungovanie kancelárie,
legislatívne zmeny a za najpútavejšiu sa považuje možnosť riešiť konkrétny prípad danej kancelárie.

Aktuálne bola v danom čase a verejnom priestore prítomná kauza Carlton, a preto považovali za vhodné
a správne jej priblíženie. Uviedol, že pred uverejnením sporného článku bola kauza medializovaná napr.
v Denníku N, týždenníku Trend. Za účelom ozrejmenia prípravy rozhovoru opísal, že prvotná interakcia
išla z jeho strany, elektronicky po oboznámení rebríčka advokátskych kancelárií spolu s kolegom
E. T. konzultovali prípady riešené advokátskou kanceláriou. Na začiatku ani nie je zrejmé, s kým

konkrétne bude robený rozhovor. Poukázal tiež na to, že niektoré advokátske kancelárie očakávajú
prostredníctvom rozhovoru aj sebaprezentáciu, čomu sa snažia vyhnúť a zohľadňovať tiež musia aj
profesnú mlčanlivosť advokáta. Uviedol, že od samého začiatku pristupovali k veci s vyššou mierou
obozretnosti, nakoľko predpokladali, že článok bude smerovať k podaniu žaloby. V rámci prípravy článku
si svedok vyhľadával rozhodnutia k predmetnej kauze, mal informácie z mediálneho priestoru, a to
hlavne Denníka N, ako aj iné informácie, ktoré si sám vyhľadal, informácie z justičného prostredia a po

získaní súhlasu klientov mu pán G. s krátkym vysvetlením odovzdal štós rozhodnutí, s ktorými sa tiež
oboznamoval. Následne si skontroloval, či sedí, to čo mu povedal pán G. s odovzdanými materiálmi
a dohodli termín rozhovoru, ktorého znenie bolo štandardne autorizované bez väčších zásahov (len
štylistické úpravy bez akéhokoľvek tlaku žalovaného 2./ na úpravu obsahovej stránky) a po poskytnutí
rozhovoru bolo realizované už len fotenie. Svedok s odvolaním sa na zákonom stanovenú povinnosť

ochrany zdrojov odmietol konkretizovať zdroj z justičného prostredia, ktorý mu mal tiež poskytnúť
informácie ku kauze. Potvrdil, že si nezisťoval informácie od žalobcu, nakoľko išlo o rozhovor, pri ktorom
sa informácie od druhej strany nezískavajú. Takýto postup označil za objektívny a v súlade s kódexom
novinára, ktorý nestanovuje povinnosť novinára osloviť aj druhú stranu, ale novinárov viaže povinnosťou
na čo najobjektívnejšie a najkomplexnejšie informovanie. Poukázal na to, že obdobným prípadom, kedy

nebol dotazovaný druhý respondent, sa zaoberala aj Tlačová a digitálna rada SR, ktorá konštatovala,
že nie je súčasťou profesných povinností za každú cenu osloviť druhého respondenta. Protistranu by
oslovil, pokiaľ by išlo o iný žáner ako rozhovor (napr. text) a nevie ani o žiadnych kolegoch, ktorí by tak
pri rozhovore postupovali. Vyslovil presvedčenie, že v danom prípade bola zohľadnená aj miera kritiky
argumentácie pána G. a z článku je zrejmá aj určitá miera nedôvery (napr. vo vzťahu k uskutočneniu

transakcie cez nečistú firmu, slepej dôvere k partnerovi). Odmietol tvrdenia, že by sa jednalo len
o informácie z jednej strany, nakoľko vyhodnocoval aj kritické názory na niektoré kroky klientov pána G..
Vo vzťahu k osobe žalobcu nepociťoval žiadne animozity. K úlohe nadpisu článku „Ako sa eseťákom
pokúsili ukradnúť hotel Carlton“ s odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol,
že účelom nadpisu je pritiahnuť čitateľa a v súlade s novinárskymi postupmi je akceptovaná vyššia

miesta zjednodušenia. Pri výbere nadpisu zohráva úlohu aj faktor miesta kvôli grafickému zobrazeniu.
Označený titulok v danom prípade vymýšľal on a práve tento nadpis je atribútom a vyjadrením toho, ako
k článku pristupoval, keď nie je obsahovo uzavretý, čo sa stáva málokedy a neobjektívne aj vzhľadom
na súčasné štádium trestného konania by bolo, ak by nadpis znel staticky „A. ukradol hotel“. V titulku
nie je viditeľná odpoveď za účelom motivácie čitateľa k prečítaniu článku. Jednalo sa o komplexnú tému

a cieľom bolo vzbudiť zvedavosť o informácie, ktoré boli v článku definované a mali sa týkať okolností
jednotlivých transakcií. K titulku ho viedlo napr. antidatovanie plnomocenstva, okolnosti obsahu obálok
a ďalšie veci. Za absolútne primeranú považoval mieru prezentovaných informácií, a to aj vzhľadom
k skutočnosti, že kauza hotela Carlton mala v danom čase oveľa širší rozsah. Na otázku, či sa nechce
žalobcovi ospravedlniť odpovedal negatívne. Vo vzťahu k otázke, čím je táto kauza zaujímavá svedok

uviedol, že jednak sa jedná o budovu v centre mesta, ako aj protistranou p. A., ktorou sú najbohatší
ľudia v krajine.

45. Právni zástupcovia sporových strán sa vo svojom prednese pridržiavali doterajšej písomnej
argumentácie, zdôrazniac a doplniac nasledovné:

45.1. Právny zástupca žalobcu vo svojom prednese zdôraznil, že napádanými tvrdeniami
prezentovanými v dehonestujúcom podtóne sa zo strany žalovaných 1./ a 2./ jedná o závažné obvinenie
a zásah do osobnostných práv, keď žalobca je v článku vykreslený ako zločinec. Doplnil návrhy na
vykonanie dokazovania o výsluch šéfredaktorky denníka SME D. D., a to vo vzťahu k jej odpovedi

na žiadosť žalobcu o uverejnenie odpovede, k otázke intenzity zásahu do osobnostných práv žalobcu
navrhol okrem doposiaľ navrhovaného výsluchu žalobcovej manželky vypočuť aj otca žalobcu- A. B. A.
a jeho svokra p. E. G.. Na otázku súdu, aby konkretizoval objektívne dôvody, ktoré žalobcovi bránili tieto
návrhy na doplnenie dokazovania predniesť v skoršom štádiu konania uviedol, že dôkaznú situáciu sarozhodol posilniť po oboznámení sa s posledným vyjadrením žalovaného 2./, ktoré mu bolo doručené
krátkopredprvýmpojednávaním.ZotrvalnavýsluchusvedkaF.O.,atovovzťahukprípraveinterviewso
žalovaným 2./, overovaniu si informácií publikovaných v článku, ako aj vo vzťahu k umožneniu žalobcovi

reagovať na publikované informácie. Žalovaného 2./ navrhol vypočuť k ním uvádzaným tvrdeniam, na
ktoré nebolo podľa neho na prvom pojednávaní reagované so zameraním sa na okolnosti poskytnutia
rozhovoru a vyjadrenia k tvrdenej asistencii pri kúpe hotela Carlton, k vyjadreniam o neprimeranosti
kúpnej ceny, okolnostiam získania informácií, ktoré poskytol. K rozsudku Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2Cob/121/2021 z 24. 05. 2022 predloženého žalovanou stranou na pojednávaní dňa 01. 12.

2022 namietal sudcovskú koncentráciu konania a uviedol, že z jeho výrokovej časti nevyplýva, že by
predmetné výzvy neexistovali, neboli doručené, alebo že by bola zaplatená cena za prevod obchodného
podielu. V reakcii na predbežný právny názor súdu vo vzťahu k nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného 2./ písomne doplnil, že v článkoch sa žalovaný 2./ nevyjadroval ako riadiaci partner AK
RELEVANS. V nadpise článku publikovanom v magazíne PRÁVO a rovnako aj v online článku nie
je uvedené AK RELEVANS v zastúpení E. G.. Len neskôr sa v článku konštatuje, že pánov K. a M.

zastupuje menovaná advokátska kancelária, a že jej riadiacim pracovníkom je žalovaný 2./. Jedná sa
tak len o konštatovanie jeho postavenia v advokátskej kancelárii, nikde v článku však neodznieva, že
sa za ňu vyjadruje, čo potvrdzuje aj nadpis, v ktorom sa uvádza jeho meno ako fyzickej osoby. Aj
pokiaľ by pripustil, že žalovaný 2./ konal v mene právnickej osoby, nevylučovalo by to podľa žalobcu
jeho zodpovednosť, a to s poukazom na právnu teóriu o excese. Jeho konanie, ktorým bola spôsobená

škoda nepatrí totiž do rámca činnosti právnickej osoby, pre ktorú prácu vykonával. Vybočenie z činnosti
právnickej osoby odôvodnil porušením mlčanlivosti a verejným uvádzaním vecí zo spisu v neukončenej
právnej veci. Poukázal tiež na to, že nedostatok pasívnej legitimácie žalovaný 2./ nenamietal a súd ho na
odstránenie tohto nedostatku nevyzýval. Zotrval aj na argumentácii o tom, že ho nie je možné pre účely
rozhodovania v danej veci považovať za verejne známu osobu, keď je len podnikateľom s rozsiahlymi

podnikateľskými aktivitami, ktorých je na Slovensku stovky a nie sú považovaní za verejné osoby, bežne
sa v médiách neobjavuje a na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že poskytol niekoľko vyjadrení pre
médiá, v ktorých nevystupuje s pravidelnosťou. Neobstojí ani tvrdený záujem o informovaní verejnosti,
a to vzhľadom na nekorektnosť informácií, keď žalovaný 2./ svojim konaním vytvoril účelový obraz
o žalobcovi spočívajúci v jeho kriminalizácii a osočovaní. Poukázal aj na LV č. XXXX, podľa ktorého

hotel nie je národnou kultúrnou pamiatkou, od čoho žalovaná strana tiež odvodzovala záujem verejnosti.

45.2. Po zmene právneho zastúpenia žalobca namietal, že predmetom súdneho konania sú sporné
článkyakocelok,čovyplývaajzformuláciesamotného petituaprihodnotenížalobcovhonárokujepreto
potrebné vychádzať z celého kontextu článku. Uviedol, že absencia širšieho ozrejmenia skutkových

okolností uvedených v sporných článkoch s vysokou pravdepodobnosťou vyvolá u neinformovaného
čitateľa negatívne reakcie na kroky, ktoré žalobca vykonal v súlade so zákonom, pri výkone práv, ktoré
mu prináležali ako spoločníkovi a konateľovi v dotknutých spoločnostiach. Ozrejmil, že nezhody medzi
žalobcom a K. a M. sa začali začiatkom roka 2017, čo menovaní potvrdili aj vo výpovediach v konaní
sp. zn. 35Cb/161/2017. Reálne sa tak viedli rozhovory o nepokračovaní K. a M. v projekte a o ich

vyplatení z projektu. Grund na pojednávaní v konaní sp. zn. 35Cb/161/20107 tvrdil, že žalobca mal byť
konateľom a riadiť celý projekt až kým sa nevyplatia všetky pôžičky, ktorými je projekt zaťažený. Boli to
práve K. a M., ktorí ako prví podnikli kroky pre vytlačenie žalobcu z projektu Carlton, o čom svedčí aj
doručenie pozvánky žalobcovi na valné zhromaždenie ADSP s deklaráciou, že ho idú odvolať z pozície
konateľa a následne aj konateľa spoločnosti CP, pri súčasnom zvyšovaní imania prostredníctvom

vkladovnovýchspoločníkov.Napreukázanietýchtoskutočnostíoznačilzvukovézáznamyzpojednávaní
v danej veci na Okresnom súde Bratislava I zo dňa 26. 04. 2022 a 29. 11. 2022, ktoré žiadal nakopírovať
do elektronického súdneho spisu k tomuto konaniu. Zamlčanie celkových skutkových okolností, ktoré
bezprostredne súvisia, či priamo sa týkajú okolností prezentovaných v článkoch, spôsobuje skresľovanie
skutočnosti negatívnym spôsobom v neprospech žalobcu. V dôsledku absencie širšieho opisu si čitateľ

nemôže dostatočne ozrejmiť úmysel či pohnútky žalobcu, ktorý sa svojim konaním fakticky snažil
ochrániť jeho záujmy v ním pripravenom projekte Carlton. Vnímanie konania žalobcu by zo strany
čitateľa bolo určite odlišné (pozitívne), ak by z článku bolo zrejmé, že K. a M. porušili pôvodné dohody
a plánovali žalobcu z projektu vytlačiť a akákoľvek zmienka o existencii osobného a obchodného sporu
medzi zainteresovanými by podľa neho zmenila vnímanie skutočností v prospech žalobcu. Za ďalšiu

dôležitú a žalovanými zamlčanú považoval informáciu o tom, že v júli 2017 K. a M. postúpili pôžičky
poskytnuté do projektu Carlton na ich obchodného partnera zo spoločnosti ESET, A. A., t. j. v čase
publikovania rozhovoru K. a M. nielenže nezaplatili žalobcovi odplatu za prevody obchodných podielov,
ale ich poskytnuté pôžičky sa im vrátili, no napriek tomu ovládli spoločnosť ADSP a CP. Ak by mal čitateľtúto informáciu, hodnotil by žalobcu inak. V písomnom vyjadrení zo dňa 08. 02. 2023 identifikoval spolu
15 nasledovných nepravdivých informácií a negatívnych hodnotiacich úsudkov:
- nadpis článku: „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel“- predikujúci existenciu spáchania trestného

činu krádeže, a to bez existencie relevantných skutočností, ktoré by dokazovali právoplatné odsúdenie,
- údaj o asistovaní žalobcu pri nákupe nehnuteľností- nepravdivé tvrdenie, nakoľko páni K. a M. nikdy
v projekte nekupovali hotel ako nehnuteľnosť, ale obchodné podiely v spoločnosti ADSP, a súčasne sa
jedná aj o negatívny hodnotiaci úsudok degradujúci pozíciu žalobcu vo vzťahu k príprave a realizácii
projektu,

- informácie o investícii vo výške 60 miliónov eur- výška investície predstavuje hodnotu nehnuteľnosti
a pohľadávky vo výške cca 106 miliónov eur, žalobca sa pričinil, že ADSP odkúpila pohľadávku banky
za takmer polovičnú sumu, opomenutie čoho rovnako účelovo degraduje prínos žalobcu, ktorý svojou
prácou, kontaktami, know- how umožnil, aby sa K. a M. dostali k podielom aj k pohľadávke v hodnote
106 miliónov eur,
- odpoveď na otázku, prečo K. a M. nezaplatili 2.000 eur, v ktorej žalovaný 2./ uvádza, že žalobca

v odstúpení síce uvádza tento dôvod, avšak oni sú presvedčení, že v ňom klame, a ktorá je nepravdivá
s tým, že v konaní sp. zn. 35Cb/161/2017 vo výpovedi zo dňa 26. 04. 2022 K. a M. potvrdili, že odplaty
nezaplatili,
- odpoveď žalovaného 2./, že jeho klienti nad vycúvaním z projektu neuvažovali, nepravdivá, čo vyplýva
rovnakozkonaniasp.zn.35Cb/161/2017askutočnosť,žemedziK.aM.ažalobcomexistovalivzájomné

debaty o vyplatení z projektu Carlton, vnáša pre čitateľa iný možný názorový pohľad na konanie,
- tvrdenie o tom, koľko gramov by musela mať obálka, pokiaľ by žalobca hovoril pravdu je podľa neho
v rozpore s objektívnou skutočnosťou, nakoľko reálna prax pracovníkov pošty pri prijímaní poštových
zásielok preukazuje, že tvrdenia o váhe sú pracovníkmi manuálne zadávané a nastávajú prípady, kedy
pošta na podacom lístku označí váhou 10 gramov aj obálku s viacerými druhmi a stranami listín, čo

dosvedčuje notárska zápisnica,
-výrokotom,žeobsahvýzievbolvrozporesdobrýmimravmiatietomalislúžiťnaklamlivépresvedčenie
o tom, že podmienky na odstúpenie splnené boli- nepravdivé a v časti výroku o rozpore s dobrými
mravmi a klamlivom konaní žalobcu je negatívnym hodnotiacim úsudkom žalovaného 2./ vysloveným
bez reálneho právneho základu,

- tvrdenie o existencii množstva skutočností svedčiacich o zámere žalobcu vybabrať s ich klientami-
negatívny hodnotiaci úsudok, ktorý bez reálneho základu hanlivým spôsobom vykresľuje výkon
zákonných práv žalobcu pri realizácii odstúpenia od zmlúv o prevode obchodných podielov,
- znenie otázky, že žalobca chcel za každých okolností vytlačiť pánov M. a K. z firmy ADSP- hodnotiaci
úsudok o tvrdenom negatívnom konaní, t. j. autor otázky sa stotožňuje s tvrdením žalovaného 2./

bez toho, aby použil neutrálnu formuláciu, t. j. prostredníctvom autorovho odborného renomé podsúva
čitateľom ako pravdu skutočnosti nezaložené na pravde,
- tvrdenie, že žalobca sa mal vyjadriť, že popretie jeho práva odstúpiť môže mať fatálne dôsledky aj
v trestnoprávnej rovine prípadu- nepravdivé tvrdenie kontextovo účelovo postavené do roviny majúcej
u laického čitateľa vyvolať dojem, že žalobcovo odstúpenie je spojené s trestnou činnosťou,

- tvrdenie žalovaného 2./ „navyše, ak sa pýtate, čo by A. vytlačením našich klientov z ADSP docielil...“-
negatívny hodnotiaci úsudok, kedy zákonný výkon práv žalobcu ho stavia do negatívnej roviny,
- údaj o tom, že kauza pripomína pochybné transakcie z 90. rokov, keď A. nepriateľsky prevzal
spoločnosť CP, nakoľko v nej pochybným spôsobom získal 92- percentný podiel na úkor K. a M.-
autor bez ozrejmenia akýchkoľvek skutkových okolností hodnotí nešpecifikovaný proces zvyšovania

základného imania v spoločnosti CP ako nepriateľský, pochybný a odkazujúci na mafiánske praktiky-
neprofesionálne konanie novinára,
- ďalšie state rozhovoru, ktorých existencia bude irelevantná, ak sa preukáže, že žalobca platne odstúpil
od zmlúv o prevode obchodných podielov,
- otázka v súvislosti s tým, že klienti žalovaného 2./ kupovali Carlton prostredníctvom firmy, ktorá

nebola právne čistá- sugestívne negatívne hodnotenie, hrubým spôsobom negatívne vplýva na konanie
žalobcu,
- tvrdenia o odvolaní plnomocenstva advokátskej kancelárii, hoci ich práca spočívala práve v ochrane
spoločnosti CP pred vyvedením najhodnotnejšieho majetku- účelovo sa snaží v právne laickom
čitateľovi navodiť dojem, že menovaná advokátska kancelária má výsadu spočívajúcu v ochrane

uvedenej spoločnosti, že má právomoci na úrovni orgánu verejnej moci, čo je v rozpore s objektívnou
skutočnosťou.45.3. Vyslovil názor, že autor článku- F. O. cielene žalobcu vykresľuje negatívne a odlišne vo vzťahu k
skôr prezentovaným informáciám (cca dva týždne pred uverejnením sporných článkov) prostredníctvom
iného článku žalovaného 1./, o ktorých mal a mohol mať autor vedomosť a mal ich obsah zohľadniť

v rozhovore so žalovaným 2./. Za zarážajúce a neprofesionálne označil, ak v jednom článku žalovaný 1./
prinesie informáciu o tom, že žalobca manažoval investíciu do projektu Carlton a následne ho v krátkom
časovom odstupe v inom článku postaví do pozície, že pánom K. a M. asistoval. Naviac žalovaný 1./
vynechal tvrdenia o prebiehajúcom obchodnom spore medzi žalobcom a K. a M. a v článku nehovorí
o pokuse o podvod, ale rovno o podvode. Poukázal tiež na článok zo dňa 17. 10. 2017/ A. nemôže

konať v mene hotela Carlton, súd vydal opatrenie a podcast F. O. z 27. 11. 2018, t. j. bezprostredne
pred zverejnením sporných článkov, v ktorom žalovaný 2./ ako hotový fakt prezentuje verejnosti, že
žalobca klamal, spáchal podvod, podviedol K. a M.. Žalovaný 2./ ako advokát z pozície svojej profesie
mal a mohol vedieť, že o žalobcovi prezentované informácie nie sú pravdivé, že existuje množstvo
neukončených civilných a trestných konaní a jeho výroky účelovo a subjektívne ohýbajú objektívnu
realitu v neprospech a na ujmu žalobcu. Širokej verejnosti prezentoval ako fakty tvrdenia, ktoré on

používal v rámci procesnej obrany či procesného útoku v jednotlivých súdnych sporoch súvisiacich
s kauzou Carlton v neprospech žalobcu. Vo všeobecnosti by tak mohol bežný človek za konaním
žalovaného 2./ badať snahu o mediálnu podporu jeho procesnej pozície v sporoch, kde zastupuje svojich
klientov proti žalobcovi, či ovplyvnenie verejnej mienky v prospech jeho klientov. Konanie žalovaných,
výsledkom ktorého sú sporné články, považuje za v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 OZ, t. j. spôsob

prezentovania skutkovo izolovaných tvrdení o jeho osobe považuje za konanie, ktoré bez právneho
dôvodu zasahuje do jeho osobnostných práv a je v rozpore s dobrými mravmi. Bol toho názoru, že súd
na základe testu proporcionality a s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu nemôže racionálne dospieť
k záveru, že konanie žalovaných 1./ a 2./ spadá pod ochranu slobody prejavu. Ak by sa teoreticky mala
pripustiť argumentácia protistrany, že konanie každého vlastníka či spoluvlastníka kultúrnej pamiatky

je predmetom verejného záujmu, tak by za verejnú osobu museli byť označovaní všetci vlastníci bytov
v historických centrách miest. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného 2./ za rozhodujúce označil, že
žalovaný 2./ pri poskytovaní rozhovoru neposkytoval právne poradenstvo pre žalovaného 1./, t. j. nešlo
o výkon advokácie. Poukázal na to, že jednou z foriem výkonu advokácie je výkon prostredníctvom
s.r.o., čo však nelimituje advokáta, aby nemohol ako fyzická osoba vykonávať samostatne vo vlastnom

mene pedagogickú, výskumnú a publikačnú činnosť. Bol toho názoru, že verejné publikovanie osobných
názorov advokáta nie je možné označiť za výkon advokácie, ide v takomto prípade o súkromnú osobnú
aktivitufyzickejosoby,ktorájeplnezodpovedná,aksvojimivyjadreniamizasiahnedoosobnostnýchpráv
inej osoby. Žalovaný 2./ do svojich vyjadrení vnáša vlastné hodnotiace úsudky o osobe žalobcu, nie je
v pozícii hovorcov K. a M. a nemôže byť jeho vyjadrenie chápané ako poskytovanie právnych služieb, ale

výlučne ako činnosť fyzickej osoby. Advokátovi, to že vykonáva činnosť prostredníctvom s.r.o. nevytvára
automaticky imunitu na jeho nezákonné výroky, ktoré boli uskutočnené mimo činností, ktoré vykonáva na
základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb (písomnej či faktickej). Je bežnou praxou, že advokáti sa
vyjadrujú k rôznym otázkam verejného či súkromného života na sociálnych sieťach či prostredníctvom
blogov v médiách, pričom uvádzajú aktuálne a predchádzajúce pracovné pôsobiská, čo neznamená, že

sa vyjadrujú v mene týchto subjektov. K namietanej koncentrácii uviedol, že v štádiu, kedy neprebehol
výsluch strán a svedka O. nie je možné konanie koncentrovať, nakoľko vo výpovediach by mohli odznieť
tvrdenia, ktoré by strany sporu nemali možnosť poprieť a bola by im odňatá možnosť konať pred súdom.
K výške nemajetkovej ujmy uviedol, že intenzita a frekvencia nepravdivých tvrdení žalobcu oprávňovala
domáhať sa samostatne ospravedlnenia, avšak ospravedlnenie nie je dostatočným a výška uplatnenej

peňažnej satisfakcie je primeraná. Obranu vo vzťahu k maximálnej výške odškodnenia podľa zák. č.
215/2006 Z.z. žiadal nezohľadňovať, nakoľko kritériá sú upravené v § 13 ods. 3 OZ. Poukázal tiež
na rozhodovaciu prax, ktorá dospela k záveru o tom, že v difamačných sporoch nie je nevyhnutné
držať sa výslovne navrhovaného žalobného petitu. Dožadoval sa dodržania poradia ním navrhovaného
dokazovania (výsluch žalovaného 2./, svedka O. a až na záver žalobcu) z dôvodu potreby zabezpečiť čo

najobjektívnejšie zistenie skutkových okolností, tak, aby žalovaný 2./ nemohol subjektívne reflektovať vo
svojej výpovedi vyjadrenia svedka O.. V záverečnej reči namietal aj porušenie procesných práv žalobcu,
keď súd uznesenie o nepripustení zmeny žaloby vyhlásil priamo na pojednávaní, na ktorom prebehol
aj výsluch svedka O., čím mu znemožnil náležitú prípravu na predmetný výsluch, keď bola narušená
koncepcianímpripravenýchotázok,ktoréchcelsvedkovipoložiť.Akbymalvedomosťotakomtopostupe

súdu, pripravil by si otázky inak. Súd mal dostatočný časový priestor na vydanie predmetného uznesenia
v písomnej forme v primeranom čase pred pojednávaním a takýmto spôsobom nebola pre žalobcu
zachovaná päťdňová lehota na prípravu pred pojednávaním. Z procesného hľadiska nesúhlasil ani so
zamietnutím zmeny žaloby, nakoľko podľa neho na strane súdu fakticky neexistovali reálne dôvody nanepripustenie jej zmeny, a to najmä v kontexte skutočnosti, že žalobca od začiatku konania tvrdil, že
predmetné články zasiahli do jeho osobnostných práv ako celok, keď obsahovali kompiláciu veľkého
množstva nepresných, účelových ako aj nepravdivých informácií. Namietal tak príliš formalistický náhľad

súdu na predmetné podanie v rozpore s princípmi právnej istoty.

45.4. Právny zástupca žalovaného 1./ vo svojom prednese označil doterajší procesný útok žalobcu za
značne neprehľadný a zmätočný. Poukázal na to, že potom, čo žalovaná strana vyvrátila relevantnosť
žalobcovej argumentácie, v replike konštatoval, že je vlastne jedno, či pôvodne označené výroky sú

pravdivé alebo nie. Poukázal na to, že výsledkom riadne uplatneného procesného toku nemá byť
vznik ďalšieho článku o subjektívnych pocitoch žalobcu ku kauze Carlton. Článok označil za legitímnu
realizáciu základných práv žalovaných na slobodu prejavu a slobodné šírenie informácií, ktoré sú im
garantované v čl. 26 Ústavy SR, ako aj čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Určitá miera zjednodušenia použitá v niektorých otázkach redaktora vždy vychádzala z pravdivého
skutkového základu a je primeraná zrozumiteľnosti jeho obsahu nielen osobám s právnickým vzdelaním,

ale aj bežným čitateľom. Namietal, že nemôže niesť zodpovednosť za výroky žalovaného 2./, na
pravdivosť a presnosť ktorých sa vzhľadom k tomu, že sa jednalo o skúseného advokáta s dlhoročnou
praxou a dlhodobo poskytujúceho právne služby spojené s hotelom Carlton, mohol spoľahnúť. Za
nemenej dôležité označil široké medializovanie kauzy okolo hotela Carlton takmer všetkými médiami
na Slovensku, a to dávno pred zverejnením článku. V rámci tejto medializácie bola verejnosť rozsiahlo

informovaná o kauze Carlton prakticky v zhodných intenciách ako v rámci článku žalovaného 1./,
vrátane informácií o trestnom stíhaní žalobcu. Žalobca pred zverejnením článku sám proaktívne
na tlačových konferenciách informoval o vlastných postojoch v danej kauze. Ani nepreukázal na
základe čoho dospel k záveru, že tvrdená nemajetková ujma na osobnostných právach má byť práve
a len výsledkom zverejnenia článku žalovaného 1./. Vo vzťahu k opísaným následkom uviedol, že

z mailu od organizátorov plesu v opere nevyplýva žiadna zmienka o článku žalovaného 1./, úryvok
z konverzácie v anglickom jazyku na whatsapp s údajným obchodným partnerom žalobcu je pre
neúplný kontext nezrozumiteľný a rovnako z neho nie je možné vyvodiť ani priamu príčinnú súvislosť
so sporným článkom. Odhliadnuc od uvedeného voči nemu uplatnená výška nemajetkovej ujmy sa javí
ako mimoriadne excesívna a žalovanému 1./ vôbec nie je zrejmé, z akého dôvodu si žalobca voči nemu

uplatňuje 10- násobne vyššiu náhradu ako voči žalovanému 2./, keď z celkových okolností je zjavné,
že pôvodcom prevažnej väčšiny výrokov z článku je práve žalovaný 2./. Nárok tak aj z tohto ohľadu
vyznieva disproporčne a nelogicky. Vo vzťahu k návrhu na výsluch blízkych osôb žalobcu uviedol, že
títo svedkovia sa objektívne nejavia ako nestranní a nezaujatí. K navrhovanému výsluchu žalovaného
2./ namietal neozrejmenie toho, čo by sa malo predmetným výsluchom ozrejmiť, nakoľko žalovaný

2./ sa vyčerpávajúco vyjadril už v písomných vyjadreniach. Upustil aj od ním prvotne navrhovaného
výsluchu svedka F. O., ku ktorému sa pripojil aj žalobca. Za irelevantný pre rozhodnutie vo veci označil
výsluch svedkyne D., vo vzťahu ku ktorému dodal, že žalobca sa pred podaním žaloby vo vzťahu
k žalovanému 1./ domáhal uverejnenia odpovede, avšak jeho žiadosti nebolo vyhovené, nakoľko
nespĺňala zákonné, formálne a ani materiálne náležitosti. Bol toho názoru, že výsluchmi svedkov nie

je možné nahrádzať prostriedky procesného útoku a žalobca nemôže odôvodňovať návrhy na výsluch
svedkov a strán sporu spôsobom, že z týchto výsluchov možno vystanú nejaké skutočnosti, na ktorých
by následne vystaval procesný útok. V reakcii na skutkovú a právnu argumentáciu nového právneho
zástupcu žalobcu zhodne so žalovaným 2./ mal za to, že sa jedná o zmenu žaloby, ktorá by v pokročilom
štádiu konania nemala byť pripustená, naviac zo samotného obsahu písomného vyjadrenia z 08.

02. 2023 je zrejmé, že výsledky doterajšieho dokazovania by nemohli byť podkladom o zmennej
žalobe. Bol tiež toho názoru, že zmena právneho zástupcu a ani negatívne závery z predbežného
právneho názoru nemôžu byť samy o sebe dôvodom pre legitimizáciu opísaného postupu a namietal,
že žalobcom zvolený procesný postup a z neho vyplývajúca neprehľadnosť predmetu konania marí
aj možnosť uplatňovať prostriedky procesnej obrany. Opätovne zdôraznil, že sporný článok nemohol

zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu ako celok a žalobca nie je vo vzťahu k všetkým novo
označeným výrokom aktívne vecne legitimovaný, keďže nie všetky výroky sa ho týkajú. Poukázal aj na
to, že rozšírenie o 10 nových napádaných výrokov sa neodzrkadlilo vo výške požadovanej relutárnej
satisfakcie a vo vzťahu k novo napadnutým výrokom namietal aj premlčanie relutárnej satisfakcie.
V neposlednom rade zdôraznil súčasné trestné stíhanie žalobcu pre trestný čin porušovania povinnosti

pri správe cudzieho majetku. V záverečnej reči zhrnul, že v konaní bola preukázaná pravdivosť obsahu
článkov a primeranosť prípadných hodnotiacich úsudkov vychádzajúcich z relevantného a pravdivého
skutkového základu a z argumentácie žalobcu vyplynula len jeho subjektívna nespokojnosť (miestami
až hypersenzitivita) s niektorými zvolenými výrazovými prostriedkami. Žalobca neuniesol dôkaznébremeno a ani bremeno tvrdenia, keď nepreukázal samotnú existenciu neoprávneného zásahu zo
strany žalovaných do jeho osobnostných práv. Vo svojej výpovedi, ktorá žiadnym spôsobom neprispela
k objasneniu relevantného skutkového základu, produkoval absurdné konštrukty, pre ktoré nikdy

neprodukoval akékoľvek relevantné dôkazy.
Výpoveď svedka O. preukázala, že informácie poskytnuté od žalovaného 2./ si verifikoval aj z iných
zdrojov. Vyslovil nepochopenie nad tým, prečo by sa žalobcovi mal ospravedlňovať prostredníctvom
Denníka SME, v ktorom sporný článok nebol uverejnený, a zotrval aj na námietke absencie skutkovej
individualizácie údajných zásahov do osobnostných práv žalobcu. Upozornil aj na to, že Magazín

PRÁVO neexistuje, je len špeciálna príloha Denníka SME s názvom PRÁVO, ktorá je neperiodickou
publikáciou, a preto je len na rozhodnutí žalovaného 1./, či túto špeciálnu prílohu ešte vydá v nadväznosti
na čo označil túto časť žalobného petitu za nevykonateľnú. Žalobca naviac nepreukázal ani poníženie
obsiahnuté v žalobnom petite. Záverom uviedol, že k doméne N. má iný právny vzťah ako vlastnícky.

45.5. Právny zástupca žalovaného 2./ v prednese poukázal na oneskorenosť návrhov na vykonanie

dokazovania vo vzťahu k intenzite nemajetkovej ujmy, a to bez akéhokoľvek objektívneho dôvodu,
nakoľkoposlednévyjadreniežalovaného2./sanetýkaloskutočnéhozásahu,resp.následkovvosobnom
živote žalobcu, ale jednalo sa o okrajové vyjadrenie. Požadoval preto, aby súd uplatnil sudcovskú
koncentráciu konania. Preukazovanie výšky nemajetkovej ujmy však považoval za nehospodárne
vzhľadom k nepreukázaniu neoprávnenosti zásahu a rovnako ako nehospodárny vyhodnotil aj

oneskorene navrhovaný výsluch šéfredaktorky, ktorý nemôže prispieť k objasneniu relevantných
skutočností. Za nesplnené považoval podľa § 195 CSP podmienky na výsluch žalovaného 2./. Poukázal
na body 59. a 60. z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 05. 2022, sp. zn. 2Cob/121/2021,
zktorýchvyplývazáveronedoručenívýzievnazaplatenieodplaty.Knamietanejsudcovskejkoncentrácii
konania vo vzťahu k tomuto rozsudku, ktorý predložil na pojednávaní dňa 01. 12. 2022, uviedol, že

sa nejedná o dôkaz, ale o prameň práva, a preto túto koncentračnú námietku žalobcu považoval za
nedôvodnú. Žalovaný sa stotožnil s predbežným právnym názorom súdu o nedostatku jeho pasívnej
vecnej legitimácie v konaní, keď čisto hypoteticky by mohla zodpovedať za neoprávnený zásah AK
RELEVANS, v mene ktorej poskytoval rozhovor ako právny zástupca p. K. a M.. Opodstatnenosť
vysloveného predbežného právneho názoru odvodil od judikátu č. 128/2014, ktorý nebol neskoršou

praxou prekonaný. Žalovaný 2./ sa v rozhovore vyjadroval ako konateľ a managing partner AK
RELEVANS, jeho výroky sa pritom bezprostredne týkajú a sú neoddeliteľne späté s činnosťou tejto
kancelárie, konkrétne so zastupovaním p. K. a M. v kauze Carlton. Samotný redaktor Valček v texte
článkov opakovane uvádza, že žalovaný 2./ mu poskytol rozhovor v mene advokátskej kancelárie.
Rovnaký záver vyplýva z celého kontextu rozhovoru a viacerých výrokov žalovaného 2./, ktorý hovorí o

súdnych konaniach, v ktorých p. K. a M. zastupuje AK RELEVANS, a nie žalovaný 2./ ako samostatný
advokát. Páni K. a M. v predložených potvrdeniach naviac potvrdili, že pokyn na poskytnutie rozhovoru
udelili advokátskej kancelárii ako právnickej osobe, pričom žalovaný 2./ sa mal vyjadrovať „iba“ v jej
mene. V potvrdeniach tiež menovaní páni uviedli, že za účelom poskytnutia rozhovoru zbavili povinnosti
zachovávať mlčanlivosť advokátsku kanceláriu ako právnickú osobu, ktorá je právnym zástupcom

v kauze Carlton, ktorá bola ústrednou a jedinou témou rozhovoru. Nakoľko predmetné potvrdenia
boli vystavené v januári 2019 nemožno ani hypotetizovať o ich účelovom prispôsobení. Nesúhlasil
s formalistickou argumentáciou žalobcu v tomto smere, ktorá je v rozpore s judikatúrou aplikovateľnou
na danú vec, keď nie je dôležité, či je názov kancelárie uvedený aj pri nadpise článkov, alebo či článok
obsahuje výslovné konštatovanie, že E. G. sa vyjadruje v jej mene. Poskytnutie rozhovoru zo strany

žalovaného 2./ nebolo ani excesom, nakoľko výroky žalovaného 2./ neoddeliteľne súviseli s činnosťou
advokátskej kancelárie. Nepravdivo exces odvodzuje od údajného porušenia mlčanlivosti, keď p. K. a M.
zbavili advokátsku kanceláriu tejto povinnosti, a toto zbavenie sa vzťahuje aj na žalovaného 2./, ako
jej konateľa a managing partnera. Nesúhlasil s tým, že poskytnutie rozhovoru žalovaným 2./ bolo jeho
súkromnou aktivitou, keď aj z kontextu a jeho výrokov je zrejmé, že žalovaný 2./ hovoril o zastupovaní

pánov K. a M.. Neobstojí ani námietka žalobcu, že žalovaný 2./ nebol v pozícii hovorcov uvedených
pánov, nakoľko článok bol poskytnutý na ich výslovný pokyn a v mene advokátskej kancelárie, ktorá
ich zastupovala. Uviedol, že celá protiargumentácia žalobcu v tomto smere je nedôvodná, nakoľko je
splnená podmienka vecnej, časovej a miestnej súvislosti s činnosťou právnickej osoby. Preto napokon
ani nepovažoval za dôležité, či sa poskytnutie rozhovoru považuje za poskytovanie právnych služieb

alebo nie. Neobstojí ani argumentácia o nepravdivosti tvrdení, či kriminalizovaní žalobcu. Naviac
posúdenie pravdivosti tvrdení či primeranosti hodnotiacich úsudkov nemá vplyv na to, či rozhovor
súvisel s činnosťou advokátskej kancelárie alebo nie, t. j. či došlo k excesu. Vzhľadom na povinnosť
súdu aj bez návrhu skúmať vecnú legitimáciu sporových strán, nemožno mu vytknúť, že sa toutozaoberal aj bez námietky žalovanej strany. K spôsobu získania informácií, ktoré poskytol uviedol,
že je súčasťou tímu, ktorý sa v mene advokátskej kancelárie angažuje pri zastupovaní p. K. a M.
a informácie sa týkali tohto zastupovania. Upozornil tiež, že prejednávaný prípad nie je v zmysle súdnej

praxe považovaný za prípad, kedy sa nevyžaduje preukázanie vzniku ujmy na osobnostných právach.
Vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu po zmene právneho zástupcu namietal, že žalobca týmto podaním
napáda nové, doposiaľ nenamietané výroky a dopĺňa žalobu o nové skutočnosti, čo predstavuje zmenu
žaloby podľa § 140 ods. 2 CSP, bez ohľadu na to, že žalobný petit zostáva zachovaný. Poukázal
na to, že vo vzťahu k pôvodne namietaným výrokom bolo vykonané rozsiahle dokazovanie listinnými

dôkazmi a na ne nadväzujúce početné vyjadrenia sporových strán, v nadväznosti na čo žiadal zmenu
žaloby podľa § 143 ods. 1 CSP nepripustiť. Rozpory medzi pánmi K. a M. a žalobcom, ktoré nastali
pred pokusom o extrémne nevýhodný prevod a ovládnutie spoločnosti Carlton nepochybne nemôžu
mať žiaden vplyv na pravdivosť skutkových tvrdení a primeranosť hodnotiacich úsudkov v uvedených
v článkoch. Irelevantné sú aj výroky z iných novinových článkov a podkastov týkajúcich sa kauzy Carlton,
a ktoré nie sú predmetom tohto konania. Za nenáležitý označil aj argument žalobcu, že uvedenie

informácií o predchádzajúcich sporoch žalobcu a K. a M. a o postúpení pohľadávok na vrátenie pôžičiek
poskytnutých do projektu by mali ospravedlňovať jeho kroky, resp. zabezpečiť pozitívnejšie vnímanie
žalobcu. Prevod hotela za označených podmienok by podľa neho aj priemerný čitateľ vnímal negatívne
a nič na tom by nezmenili ani doplňujúce informácie. Aj s poukazom na skoršiu vedomosť žalobcu
o obchodných sporoch a postúpení pohľadávky (najneskôr v júni 2018 o tom vedel, keď to spomenul

v jednej z jeho žalôb), žiadal uplatniť sudcovskú koncentráciu konania. Zhodne so žalovaným 1./ vo
vzťahu k novým výrokom namietal premlčanie nároku na finančnú satisfakciu. Vo vzťahu k napadnutému
nadpisu článku, tento podľa neho ako aj judikatúry ÚS SR (II. ÚS 340/2009) treba vnímať v kontexte
celého článku a s prihliadnutím na funkciu nadpisu, ktorou je upútanie pozornosti a záujmu čitateľa, aby
si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie. Treba preto tolerovať

v konaní o ochrane osobnosti, že sa v nadpise objavujú expresívnejšie a provokujúce či zveličujúce
vyjadrovacie prostriedky. Súd musí zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom a vecným obsahom, inak
by pri izolovanom posudzovaní väčšinu titulkov bolo potrebné kvalifikovať ako skutkové tvrdenia, hoci
skutočným zámerom bolo prostredníctvom nich upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje
informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Pre ozrejmenie uviedol, že v konaní sp. zn. 35Cb/161/2017

na pojednávaní dňa 26. 04. 2022 hovoril jeho klient o jeho ponuke, keď žalobcu chcel z projektu vyplatiť
nie naopak. Jeho klienti nikdy neuvažovali o vycúvaní z projektu. Zdôraznil tiež, že v čase poskytnutia
rozhovoru existovalo aj prvoinštančné rozhodnutie súdu, ktorý sa s touto argumentáciou celkom stotožnil
a žalobcova verzia nezodpovedá bežnému chodu vecí. Pravdivosť výroku, že popretie práva odstúpiť
môže mať fatálne následky aj v trestnoprávnej rovne prípadu vyplýva z vyjadrenia samotného žalobcu

zo dňa 27. 07. 2018 vo veci sp. zn. 23Cb/136/2017. V záverečnej reči reagoval aj na žalobcom
vznesenú námietku porušenia jeho procesných práv v dôsledku rozhodnutia o zmene žaloby až na
pojednávaní, s ktorou sa nestotožnil, nakoľko ust. § 142 CSP nielenže predpokladá, že súd bude
o zmene návrhu rozhodovať na pojednávaní, ale túto skutočnosť priamo preferuje. Naviac súd nebol
povinný žalobcovmu návrhu vyhovieť a tento musel rátať aj s možnosťou, že súd jeho návrh zamietne

a tomu mal prispôsobiť aj otázky na svedka O.. Žalobca využil možnosť klásť svedkovi otázky v súvislosti
s pôvodne namietanými výrokmi a akékoľvek úvahy o porušení jeho procesných práv sú nemiestne.

46. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na
rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

47. Podľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať
informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento
článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým

spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať
takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo
verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky,
ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a

nestrannosti súdnej moci.

48. Podľa čl. 7, 11 Charty základných práv EÚ každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a komunikácie. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňaslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov
verejnej moci a bez ohľadu na hranice. Rešpektuje sa sloboda a pluralita médií.

49. Podľa čl. 16 ods. 1 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených
zákonom.

50. Podľa čl. 19 ods. 1, 2, 3 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

51. Podľa čl. 26 ods. 1, 2 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo
vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne

vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače
nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na
povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

52. Podľa čl. 26 ods. 3, 4 ústavy cenzúra sa zakazuje. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť

informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na
ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a
mravnosti.

53. Podľa § 11 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase neoprávneného zásahu

(ďalej len „OZ“) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

54. Podľa 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo

dané primerané zadosťučinenie.

55. Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

56. Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

57. Podľa § 420 ods. 2 OZ škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola

spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto
spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá.

58. Podľa § 853 ods. 1 OZ občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným

zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie.

59. Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o
živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení účinnom v čase poskytnutia rozhovoru (ďalej
len „zák. č. 586/2003 Z.z.“) výkon advokácie je zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi

verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád,
spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie
formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej len „právne
služby“).
60. Podľa § 15 ods. 2 zák. č. 586/2003 Z.z. advokáti ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným

vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti.61. Podľa čl. 8 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“) strany sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje
tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

62. Podľa § 142 ods. 1 CSP o prípustnosti zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na
ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola
zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania.

63. Podľa § 143 ods. 1 CSP súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli
byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe.

64. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesné útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové
tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

65. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
tvrdenia týkajúce sa sporu.

66. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana vyslovene nepoprela, sa

považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

67. Podľa § 153 ods. 1, 2 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené

včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadať, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

68. Podľa § 167 ods. 2 , 3, 4 CSP s doručením žaloby súd žalovaného vyzve, aby sa v lehote určenej
súdom k žalobe písomne vyjadril, a ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol vo vyjadrení
rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva, a označil dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Ak žalovaný uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná alebo súd neurobí
iné vhodné opatrenia, súd doručí vyjadrenie žalovaného žalobcovi do vlastných rúk a umožní mu vyjadriť

sa v lehote určenej súdom. Žalobca uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení; na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Súd poučí
žalovaného o následkoch sudcovskej koncentrácie konania. Ak súd neurobí iné vhodné opatrenia,
doručí vyjadrenie žalobcu podľa odseku 3 žalovanému do vlastných rúk a umožní mu, aby sa k nemu
vyjadril v lehote určenej súdom. Žalovaný uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na svoju obranu;

na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Súd poučí žalovaného
o následkoch sudcovskej koncentrácie konania.

69. Podľa § 179 CSP pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu a účel konania.

70. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo počas konania najavo.

71. Právny poriadok Slovenskej republiky zabezpečuje ochranu osobnostných práv prostredníctvom
viacerých inštitútov verejného aj súkromného práva (napr. Trestný zákon, Tlačový zákon, Občiansky

zákonník, zák. č. 514/2003 Z.z., zák. č. 211/2000 Z.z. a iné). Hlavným zmyslom a cieľom
občianskoprávnej ochrany, založenej na objektívnom zodpovednostnom princípe, je všestranný rozvoj
osobnostnej sféry, právo na rešpekt a zachovanie dôstojnosti a cti človeka, jeho individuálnej integrity
a ucelenosti, a poskytnutie ochrany pred neoprávnenými zásahmi do práva na ochranu osobnosti.
V citovanom ustanovení § 11 OZ sú príkladmo vymenované čiastkové osobnostné práva, ktorým zákon

priznáva ochranu, ak je napadnutá osobnosť človeka ako celok. K významným právnym hodnotám
patrí práve česť fyzickej osoby, nakoľko má dôležitý význam pre jej vzťah k iným fyzickým osobám
aostatnýmúčastníkomobčianskoprávnychvzťahov,čímznačneovplyvňujejejpostavenievspoločnosti.
Predmetom ochrany pritom nie je len občianska česť v užšom slova zmysle, ale aj česť človekav odborných kruhoch, v ktorých je známy svojou prácou a činnosťou (napr. NS ČR Cpj 138/1969). Znížiť
vážnosť človeka v spoločnosti a dotknúť sa jeho osobnostnej sféry je spôsobilý aj zásah objektívne
dehonestujúci profesijnú česť osoby v podnikateľskej sfére. Zákonodarcom sledovaným účelom je

poskytnutie ochrany len v prípadoch závažnejšieho porušenia cti vo sfére občianskoprávnych vzťahov,
ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana. Predmetom ochrany cti preto nie sú menej závažné
verbálne alebo iné urážky a musí ísť o zásah objektívne spôsobilý privodiť ujmu osobnosti občana.

72. Z normatívnej právnej úpravy možno vyvodiť nasledovné kumulatívne podmienky pre založenie tejto

objektívnej zodpovednosti :
a) neoprávnený (protiprávny, nedovolený) zásah do chráneného všeobecného osobnostného práva
fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť osobnosť fyzickej osoby, a to nielen
vo forme konania, ale aj opomenutia (nevyžaduje sa vyvolanie následku),
b) existencia ujmy na osobnostných právach a
c) príčinná súvislosť medzi neoprávnenosťou zásahu a spôsobenou ujmou.

73. Neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti možno terminologicky vymedziť ako
konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením § 11 OZ a je v rozpore s povinnosťami
pôvodcu zásahu, stanovenými objektívnym právom. Medzi najčastejšie neoprávnené zásahy do
práva na ochranu osobnosti v mediálnom priestore patrí najmä uverejnenie nepravdivých údajov

dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti a dôstojnosti osoby, neprimeraných hodnotiacich úsudkov
vybočujúcich z medzí vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy, míňajúcich sa
sledovanému účelu (hanobiaca kritika), pravdivých tvrdení majúcich osočujúcu povahu, pôsobiacich
difamačne, vyvolávajúcich znevažujúci dojem a tých, ktoré sa dotýkajú intímnej sféry človeka. Naopak
o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti nepôjde, ak existujú okolnosti vylučujúce

neoprávnenosť zásahu (napr. súhlas dotknutej osoby, výkon iného subjektívneho práva stanoveného
zákonom, svojpomoc, plnenie zákonom uloženej povinnosti, nutná obrana či krajná núdza). Za
neoprávnený zásah nemožno tiež považovať kritiku, ak je pravdivá, svojou formou primeraná, akcentuje
vecnosť, konkrétnosť a pridržiava sa hraníc nevyhnutných pre dosiahnutie cieľa. Vecnosť kritiky
znamená, že vychádza z reálnych a pravdivých skutočností (podkladov), ako premís pre hodnotiaci

úsudok. Atribút konkrétnosti znamená, že kritika sa opiera o konkrétne skutočnosti bez vyvodzovania
všeobecných súdov. Použitie kritiky, odsudzovanie a ironizovanie konania alebo činnosti fyzickej osoby
zakladajúce sa na nepravdivom údaji predstavuje spravidla citeľný neoprávnený zásah do osobnostnej
sféry, ktorý môže byť spôsobilý vyvolať nepriaznivé dôsledky pre postihnutú osobu, čo do jej postavenia
v rodine a v spoločnosti. A contrario platí, že kritiku konania fyzickej osoby opierajúcu sa o okolnosti,

o ktorých je oznamovaný pravdivý údaj, nemožno spravidla považovať za odporujúcu ust. § 11 OZ, a
to aj pokiaľ by bolo v kritike použité v zodpovedajúcej miere ironizovanie, preháňanie, odsudzovanie či
zavrhovanie kritizovaného konania fyzickej osoby (ESĽP vo veciach Prager a Oberschlick proti Rakúsku,
Fressoz a Roire proti Francúzsku pripustil, že sloboda tlače zahŕňa aj určitý stupeň preháňania či
provokácie). Pokiaľ sú v kritike na charakterizovanie určitých javov a osôb použité výrazy, ktorých miera

expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky, resp. ak je obsah kritiky neprimeraný posudzovanému
konaniu kritizovaného a vyplýva z nej zrejmý úmysel znevážiť či uraziť kritizovanú osobu, jedná sa
o neprimeranú kritiku spôsobilú zasiahnuť do osobnostných práv, v právnej teórii označovanú ako tzv.
intenzívny exces (napr. rozsudok NS ČR z 31. 01. 2007, sp. zn. 30Cdo/1941/2007)

74. Pri posudzovaní neoprávnenosti zásahu je nevyhnutné ustanovenia OZ vykladať v intenciách
a v súlade s ústavou. Ústavným rámcom ochrany osobnostných práv je čl. 19 ústavy, v zmysle
ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, právo na
ochranumena,ochranupredneoprávnenýmzasahovanímdosúkromnéhoarodinnéhoživotaaochranu
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej

osobe. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti, ústava zaručuje aj iné základné práva a slobody,
medzi inými aj právo na slobodu prejavu (čl. 26), ktoré sa najčastejšie dostáva do konfliktu práve
s osobnostnými právami fyzickej osoby. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, sloboda
prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, fundamentálnu podmienku
rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“,

ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré šokujú
alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva, čo si vyžaduje pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť,
bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti (Handyside v. Spojené kráľovstvo, rozsudok
zo dňa 7. 12. 1976, nález ÚS SR zo dňa 21. 01. 2014, sp. zn. III. ÚS 385/2012). Je však nesporné,že v niektorých prípadoch musí sloboda prejavu ustúpiť, keď limitačné klauzuly vyjadrené v čl. 26 ods.
4 ústavy, ako aj v čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd explicitne
uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré vždy musia zodpovedať

demokratickému charakteru spoločnosti. Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť ochrana práv
a slobôd iných, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti
vrozsahugarantovanomvčl.19ústavyakonkretizovanomnajmäv§11anasl.Občianskehozákonníka,
ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo
štátu. Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne

a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila
ochrana práva iného. Inými slovami povedané, pri kolízii slobody prejavu s právom na ochranu
osobnosti treba dbať na to, aby s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto
práv nebola neodôvodnene daná prednosť pred právom druhým. Existencia samotného zásahu do
osobnostných práv pritom nemusí nevyhnutne viesť k záveru o jeho neoprávnenosti, ak bol dôsledkom
uplatňovania iného základného práva a vzhľadom na okolnosti nepresiahol hranice primeranosti.

V každom konkrétnom prípade je preto vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia
základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na
požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Uvedenému v difamačných sporoch slúži tzv. test
proporcionality aplikujúci sa v prípade dvoch proti sebe stojacich ústavných hodnôt. V rámci tohto testu
je nevyhnutné ustáliť: 1. či je druh sporného prejavu chránený v zmysle čl. 26 Ústavy SR, 2. či došlo

k zásahu do slobody prejavu, 3. či mal zásah zákonný základ, a zodpovedať otázky kto, o kom, čo, kde,
kedy a ako sporný názor vyslovil.

75. K porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek
iným konaním difamujúcej povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní

primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci
úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Európsky
súd pre ľudské práva opakovane zdôrazňuje, že existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka
pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (viď napr. Feldek vs. SR, rozsudok ESĽP z 12. 07.
2001, De Haes a Gijsels vs. Belgicko, rozsudok z roku 1997, Lingens vs. Rakúsko, obdobne NS ČR

vrozsudkuzodňa20.01.2010,sp.zn.30Cdo/2900/2008).Skutkovétvrdeniesaopieraofakt,objektívne
existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, t. j. pravdivosť tvrdenia možno verifikovať.
V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ
tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť alebo nie je natoľko intímny, že by odporoval právu
na ochranu súkromia, či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné

trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo
pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť
a dôstojnosť môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé
privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu v očiach ostatných fyzických osôb, a
teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov

a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za
ktorých k tvrdeniu došlo. Nepravdivým alebo pravduskresľujúcim údajom sa rozumejú také skutočnosti
vonkajšiehosveta,ktorýmjemožnépriradiťzápornúpravdivostnúhodnotu(nepravdy)aleboskutočnosti,
ktoré takto hodnotiť nie je možné, ale sú podané tak, že vedú ku skresleniu informovania verejnosti.
Aby nepravdivý, resp. pravduskresľujúci údaj viedol k vzniku práva na ospravedlnenie a finančnú

satisfakciu musí sa zároveň dotknúť cti konkrétnej fyzickej osoby. Na rozdiel od skutkového tvrdenia,
hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak,
že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a na základe vlastných (subjektívnych) kritérií.
Zverejnené informácie o konkrétnej osobe, vo vzťahu ku ktorej je vedené trestné stíhanie, príp. sa
vedie vyšetrovanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu, sa môžu dostať aj do konfliktu so

zásadou prezumpcie neviny, ktorá vylučuje, aby sa s osobou, ktorá nebola právoplatne odsúdená,
v tlači zaobchádzalo ako s odsúdenou. Dôkazné bremeno preukázania pravdivosti určitých skutkových
tvrdení či primeranosti hodnotiacich úsudkov zaťažuje v konaní pred súdom pôvodcu zásahu. Nutné
je tiež uviesť, že meradlá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v prípade určitej
skupiny osôb (tzv. verejne známe osoby) nastavené benevolentnejšie, t. j. stupeň dovolenej kritiky sa

mení podľa charakteru adresáta. Všeobecne platí, že nižšia miera ochrany je poskytovaná osobnostným
právam verejne činných osôb, čo vyplýva zo skutočnosti, že osoba vstupujúca na mediálnu sféru (politik,
herec, športovec, ľudia zo show biznisu) musí počítať s tým, že ako verejne známa osoba bude pod
drobnohľadom verejnosti zaujímajúcej sa nielen o profesijný, ale aj o súkromný život.76. K občianskoprávnym prostriedkom osobnostnoprávnej ochrany exemplifikatívne vymenovaným
v § 13 ods. 1 OZ, ktoré môžu byť uplatnené samostatne alebo kumulatívne, patrí okrem negatórnej

a reštitučnej žaloby aj satisfakčná žaloba, ktorej úspešnosť je podmienená existenciou imateriálnej
ujmy spôsobilej v značnej miere znížiť dôstojnosť a vážnosť občana v spoločnosti. Pokiaľ morálne
zadosťučinenie nie je postačujúce so zreteľom na zníženú dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby
v spoločnosti, a to nielen v bežnej, ale v značnej miere, má postihnutá osoba právo na relutárnu
(peňažnú) satisfakciu. Vylúčená nie je ani priama žaloba na zaplatenie nemajetkovej ujmy, ktorej

existenciu musí poškodený v spore bezpečne preukázať a musí sa jednať o ujmu, ktorú by objektívne
pociťovala aj iná osoba nachádzajúca sa v postavení tejto osoby. Jej výšku určí súd na základe voľnej
úvahy, po zohľadnení závažnosti vzniknutej ujmy a individuálnych okolností, za ktorých k porušeniu
došlo, v súlade s požiadavkou spravodlivosti a proporcionality. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej
ujmymusímaťvšaksúdzapreukázanúexistenciuokolnostípreukazujúcich,ževdanomprípadenestačí
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ, a to najmä z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých

následkov vzniknutých poškodenému vzhľadom na jeho postavenie v rodine, spoločnosti, podnikaní.
Súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nemá reparačný charakter, ale má pôsobiť ako satisfakcia
za súčasného stimulu pôvodcu zásahu k obozretnejšiemu postupu.

77. V prejednávanej veci súd na základe vykonaného dokazovania, zohľadniac vyššie uvedené

teoretické východiská a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami dospel k záveru, že v konaní
nebola preukázaná existencia neoprávneného zásahu objektívne spôsobilého privodiť žalobcovi ujmu
na jeho osobnostných právach v príčinnej súvislosti s rozhovorom publikovaným v printovej forme
v špeciálnej prílohe denníka SME- magazín PRÁVO a v online forme na N.. Vo vzťahu k žalovanému
2./ súd žalobu vyhodnotil ako nedôvodnú pre nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní.

78. Žalobca sa po pripustení zmeny žaloby voči žalovaným 1./ a 2./ domáha titulom ochrany osobnosti
uverejnenia ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur voči žalovanému
1./ a 10.000 eur voči žalovanému 2./, a to v súvislosti s článkom uverejneným dňa 30. 11. 2018
s názvom „Na toto Vás nepripraví žiadnu Due Dilligence“ v prílohe denníka SME s názvom PRÁVO

a v online podobe na N. s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“,
ktorými malo byť podľa neho neoprávnene zasiahnuté do jeho práva na česť, dôstojnosť a vážnosť
tak v súkromnom aj v profesijnom živote. Medzi stranami nebola sporná publikácia oboch článkov
v printovej a online forme, ktoré sú rozhovorom žalovaného 2./ právne zastupujúceho pánov K. a M.
v sporoch so žalobcom, s už bývalým redaktorom žalovaného 1./, F. O.. Spornou nebola ani skutočnosť,

že žalovaný 1./ je vydavateľom špeciálnej prílohy denníka SME, a že obsah predmetného redakčného
interview zverejnil aj na svojej webovej stránke N.. V konaní je spornou otázka, či boli naplnené
všetky znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv v príčinnej súvislosti s publikovanými
článkami a vyjadreniami žalovaného 2./, či žalobca požíva status verejne známej osoby majúci vplyv
na posudzovanie oprávnenosti zásahu do jeho osobnostných práv a v neposlednom rade pravdivosť

napádaných skutkových tvrdení a primeranosť vyslovených hodnotiacich úsudkov, ako aj dôvodnosť
a výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaný nárok súd posudzoval podľa citovaných ust.
§ 11 a nasl. OZ, a to bez ohľadu na odvolávanie sa sporových strán aj na znenie tlačového zákona,
nakoľko predmetom konania nie je nárok na uverejnenie opravy a odpovede.

VECNÁ LEGITIMÁCIA SPOROVÝCH STRÁN
79.1. Vo všeobecnosti sa v civilnom súdnom konaní pod pojmom vecná legitimácia rozumie oprávnenie
alebo povinnosť sporových strán vyplývajúca z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má sporová
strana, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda ten, kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna
vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna

vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také
hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. procesné
právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej
(existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane
žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, a to aj bez návrhu strán sporu.

Nedostatokvecnejlegitimácieniektorejzostránsporu,akozákladnejpodmienkypreúspešnéuplatnenie
každej žaloby, vedie k jej zamietnutiu bez toho, aby sa súd zaoberal meritórnym posúdením veci samej.
V sporoch o ochranu osobnosti je aktívne vecne legitimovanou každá fyzická osoba, ktorá namietaneoprávnený zásah do svojej osobnostnej integrity a pasívne vecne legitimovanou je fyzická alebo
právnická osoba, ktorá nesie zodpovednosť za zásah.

79.2. Žalobca, ako fyzická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola neoprávnene poškodená na občianskej
a profesnej cti, je podľa § 11 a 13 OZ aktívne vecne legitimovaný na podanie reštitučnej a satisfakčnej
žaloby. V nadväznosti na súdom konštatovanú aktívnu vecnú legitimáciu je rozhodujúcou skutočnosťou,
ktorá bola v konaní sporná, aj to, či možno na žalobcu pri posudzovaní oprávnenosti/ neoprávnenosti
zásahu nazerať ako na osobu tzv. verejného záujmu, ktorá titulom svojho postavenia musí „strpieť“

väčší záujem verejnosti a médií. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi preferuje
širší výklad tohto pojmu a medzi verejne známe osoby okrem verejných činiteľov, osôb zastávajúcich
verejné funkcie radí aj tie, ktoré sa svojou činnosťou dostali do predmetu záujmu médií (napr. medzi
inými aj športovci, umelci, ľudia zo showbiznisu, podnikatelia). V danom prípade súd dospel k záveru, že
žalobcu možno kvalifikovať ako osobu tzv. relatívneho verejného záujmu, čo vyvodil hneď z viacerých
skutočností. Žalobca sa vo svojej argumentácii snažil pozornosť súdu upriamiť na súkromnoprávnu

rovinujehoobchodnoprávnychsporovsp.K.aM..Verejnýzáujemvovzťahukjehoosobeakauzehotela
Carlton, v príčinnej súvislosti s ktorou sa medializovali namietané informácie o žalobcovi, je podľa názoru
súdudanýpredovšetkýmvovzťahuktrestnoprávnemurozmerutejtokauzy,keďjenepochybnéaverejne
známe, že identické skutkové konanie ako je predmetom obchodnoprávnych sporov je predmetom
posúdenia aj orgánov činných v trestnom konaní, ktoré žalobcovi vzniesli obvinenie pre pokus obzvlášť

závažného zločinu a podali voči nemu aj obžalobu. Za celospoločenský možno označiť s tým spojený
záujem na odhaľovaní a trestaní páchateľov trestných činov a informovanie médií o trestných konaniach
v prípustných medziach prispieva aj k napĺňaniu preventívnej funkcie trestného práva. Do predmetu
záujmu médií sa žalobca dostal aj v súvislosti s postavením osôb, s ktorými sa rozhodol spolupracovať
v projekte Carlton (K. F. M.), a ktoré boli už v čase ich spolupráce verejne známymi osobami, čoho si

žalobca musel byť vedomý. V neposlednom rade súdom prijatému záveru v súvislosti s postavením
žalobcu nasvedčuje aj skutočnosť, že podnikateľský zámer žalobcu sa týkal historického hotelového
komplexuvcentrehlavnéhomestaSR,ktorýakopreukázalžalovaný2./ výpisomzústrednéhozoznamu
pamiatkového fondu, predstavuje národnú kultúrnu pamiatku, na ktorú sa vzťahuje zákonné predkupné
právo štátu, využitie/ nevyužitie ktorého je rozhodne vecou verejného záujmu. Za daných okolností si

žalobca musel byť vedomý, že v dôsledku realizácie svojich podnikateľských aktivít s verejne známymi
osobami, zameranými na najznámejší historický hotelový komplex v centre hlavného mesta, môže
byť jeho konanie a správanie podrobené väčšiemu mediálnemu a verejnému záujmu. Okrajovo súd
poukazuje aj na to, že sám žalobca pri odôvodnení výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
dôvodil uznávaným postavením v spoločnosti, skutočnosťou, že aj pred publikovaním sporných článkov

bol dlhoročným významným podnikateľom v oblasti realít, majiteľom jednej z najväčších realitných
kancelárií na Slovensku, a že vzhľadom na prestíž hotela Carlton sa na projekt jeho kúpy dlhoročne
pripravoval, čo sa dostáva do rozporu s jeho argumentáciou, v ktorej sa stavia do úlohy bežného
podnikateľa, ktorý nemôže byť pokladaný ani za osobu tzv. relatívneho verejného záujmu.

79.3. Zodpovednosť žalovaného 1./ za obsah zverejneného rozhovoru žalobca odvodzuje od
skutočnosti, že je vydavateľom prílohy denníka SME s názvom PRÁVO a vlastníkom domény. Žalovaný
1./ svoju zodpovednosť spochybňuje s poukazom na skutočnosť, že sa jednalo o redakčné interview,
čo však podľa názoru súdu samo o sebe nezbavuje žalovaného 1./ ako vydavateľa sporných článkov
zodpovednosti za jeho obsah. Už zo samotného názvu redakčné interview je zrejmé aj zapojenie a účasť

redaktora na jeho obsahu (pozn. súdu čo potvrdil vo svojej výpovedi aj svedok O.), ktorý respondentovi
cielene kladie otázky, formulácia ktorých môže tiež predstavovať nelegitímny zásah do osobnostných
práv kritizovanej osoby. Zodpovednosť vydavateľa za publikovanie rozhovoru vo forme interview, aj pri
presnom reprodukovaní výrokov respondenta, nevylúčil ani Najvyšší súd ČR v rozsudku zo dňa 07.
02. 2001, sp. zn. 30Cdo/214/2000, v ktorom zdôraznil potrebu prihliadať aj na publicistickú súčinnosť

vydavateľa na obsahu interview a vyznení rozhovoru.

79.4. Pokiaľ sa týka žalovaného 2./, jeho účasť v spore žalobca odvodzoval od poskytnutia rozhovoru
a namietaných odpovedí na otázky redaktora, ktorými malo byť neoprávnene zasiahnuté do jeho
osobnostných práv. Po vyslovení predbežného právneho názoru o nedostatku pasívnej vecnej

legitimácie na strane žalovaného 2./ doplnil, že poskytnutie sporného rozhovoru nespadá pod AK
RELEVANS zazmluvnené poskytovanie právnych služieb. Súd však vzhľadom na výsledky vykonaného
dokazovania zotrval na závere o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2./ v konaní, ktorú
vyvodil za analogického použitia ust. § 420 ods. 2 v spojení s § 853 OZ. Z písomného potvrdenia Q. K.a M. zo dňa 24. 01. 2019, v ktorom potvrdili zadanie pokynu pre AK RELEVANS na zodpovedanie otázok
redaktora O. týkajúcich sa sporov, v ktorých ich táto advokátska kancelária zastupuje, z nadväzujúceho
zbavenia povinnosti mlčanlivosti opäť AK RELEVANS, ako aj z obsahu sporných článkov, v ktorých

je podaná informácia o tom, že K. a M. zastupuje AK RELEVANS a jej riadiaci partner poskytuje
vysvetlenia týkajúce sa kazy hotela Carlton, vrátane formulácie odpovedí na žalovanému 2./ položené
otázky (v celom článku žalovaným 2./ používané množné číslo- my argumentujeme, my tvrdíme...),
vyplynula vecná, časová aj miestna súvislosť medzi poskytnutím predmetného rozhovoru a činnosťou
AK RELEVANS spočívajúcou v poskytovaní právnych služieb. Vecná súvislosť vyplýva zo skutočnosti,

že žalovaný 2./ informuje o súvislostiach a predmete sporov, v ktorých zastupuje K. F. M. AK RELEVANS
(pozn. súdu nie on ako fyzická osoba), a ktorú v tejto súvislosti klienti zbavili povinnosti mlčanlivosti.
Časová súvislosť vyplýva z nespornej skutočnosti, že rozhovor bol poskytovaný v čase, kedy trvalo
zastúpenie uvedenou advokátskou kanceláriou a súdne spory medzi ich klientami a žalobcom. Miestna
súvislosť je daná poskytovaním právnych služieb v konaní pred slovenskými súdmi a sprostredkovaním
informácií na to nadväzujúcich v prílohe slovenského denníka. Ako už súd uviedol, skutočnosť, že

žalovaný 2./ poskytuje rozhovor ako riadiaci partner AK RELEVANS, ktorá zastupuje p. K. a M. v sporoch
so žalobcom, je poskytnutá už v úvode rozhovoru (pozn. súdu žalobca v rozpore s obsahom článku
tvrdí opak) a z obsahu článkov je tiež zrejmé, že žalovaný 2./ prezentuje „len“ postoj a právne názory
zaujaté AK RELEVANS, ako právneho zástupcu p. K. a M. v sporoch so žalobcom a vypovedá tiež
oskutkovýchtvrdeniach,ktoréboliadvokátskejkanceláriiposkytnutésamotnýmiklientami(napr.„prevod

hotela považujeme za nezákonný a neoprávnený“, „v trestnom konaní argumentujeme“, „na súde
preukazujeme“).Irelevantnéje,žetátoskutočnosťvyplynulazobsahučlánkuanebolazachytenápriamo
v jeho nadpise. Nesúhlasiť možno so žalobcom aj pokiaľ tvrdil, že sa nejedná o poskytovanie právnych
služieb, nakoľko už aj zo samotného splnenia predpokladov vecnej, miestnej a časovej súvislosti možno
dospieť k záveru, že informovanie žalovaného 2./ o právnej argumentácii v sporoch, v ktorých K.

a M. zastupuje AK RELEVANS, je bezprostredne spojené a nadväzujúce na aktuálne poskytovanie
právnych služieb podľa zák. č. 586/2003 Z.z. Z obsahu tohto rozhovoru vedeného ku konkrétnym
kauzám, t. j. nie so všeobecným zameraním na vybranú právnu problematiku, a spôsobu poskytnutia
informácií, nie je možné ani vyvodiť, že by sa zo strany žalovaného 2./ jednalo o vlastnú publikačnú
činnosť zameranú na prezentáciu osobného názoru na vybraný právny problém, t. j. o súkromnú aktivitu

vykonávanú mimo rámca činnosti AK RELEVANS. Je nesporné, že žalovaný 2./ vykonáva advokáciu
ako konateľ s.r.o., pričom podľa § 15 ods. 2 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii sa jedná o konanie
v mene a na účet spoločnosti. Za prípadný namietaný zásah do osobnostných práv žalobcu pri splnení
časovej, vecnej a miestnej súvislosti by tak neniesol zodpovednosť žalovaný 2./ ako fyzická osoba,
ale podľa § 420 ods. 2 OZ v spojení s § 853 OZ právnická osoba, v mene ktorej poskytoval rozhovor,

a ktorá je právnym zástupcom p. K. a M., ktorí ju poverili informovaním žalovaného 1./ o prebiehajúcich
súdnych sporoch so žalobcom. Uvedené neznamená, ako si to nesprávne vysvetľuje žalobca, imunitu
žalovaného 2./ vo vzťahu k obsahu poskytnutého rozhovoru, ale to, že v záujme vlastného úspechu mal
za žalovaný subjekt žalobca označiť AK RELEVANS ako právnickú osobu zodpovedajúcu za prípadný
neoprávnený zásah v dôsledku informovania o prebiehajúcich súdnych sporoch, v ktorých vykonáva

právne zastúpenie. Podporne v tejto súvislosti súd poukazuje aj na zhodné právne závery prezentované
v rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/228/2012 publikovanom Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov
SR pod č. 9/2014, podľa právnej vety ktorého pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv
fyzickej osoby (§ 11 a násl. Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou
osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený

priamo právnickou osobou Pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť je určujúca existencia miestneho,
časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti. (obdobne viď napr. Števček, M. a kol., Občiansky
zákonník I, Komentár, Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2019, str. 1552). Príkladmo súd uvádza
aj ďalšie rozhodnutia, v rámci ktorých bola obdobne vyhodnotená zodpovednosť za konanie použitej
osoby, a ktorých závery je možné analogicky použiť aj pri zodpovednosti za neoprávnený zásah do

osobnostných práv (rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/1855/2012, sp. zn. 21Cdo/512/2012 z 27. 06.
212, sp. zn. 30Cdo/1509/2011 z 03. 10. 2011, sp. zn. 30Cdo/1293/1007 z 31. 05. 2007, sp. zn.
30Cdo/2837/2004 z 27. 09. 2005, R 29/1979, R 3/1984, 1Cz/101/77). V nadväznosti na argumentáciu
žalobcu je potrebné dodať, že v danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by sa zo strany žalovaného 2./
jednalo o exces, t. j. vybočenie z výkonu jeho činnosti ako konateľa AK RELEVANS, naopak z potvrdenia

p. K. a M. zo dňa 24. 01. 2019 vyplýva, že na poskytnutie rozhovoru klienti dali výslovný pokyn a za
týmto účelom a v súlade so zák. č. 586/2003 Z.z. zbavili AK RELEVANS (pozn. súdu nie žalovaného
2./ ako fyzickú osobu) mlčanlivosti. Žalobca preto neoprávnene namieta, že žalovaný 2./ pri poskytnutí
rozhovoru vybočil zo zmluvne dohodnutého rámca práv a povinností. Pokiaľ žalobca exces odôvodňovalporušením povinnosti mlčanlivosti a verejným prezentovaním neukončených súdnych sporov, v konaní
bolo preukázané, že advokátska kancelária, v mene ktorej vykonáva žalovaný 2./ advokátsku činnosť,
bola klientami oslobodená od tejto povinnosti a za splnenia tejto podmienky platná právna úprava

advokáta neobmedzuje v informovaní o prebiehajúcich súdnych konaniach. Okrajovo súd poukazuje na
to, že porušenie povinností advokáta, ktorými žalobca odôvodňoval vybočenie z predmetu činnosti AK
RELEVANS, bolo na podnet žalobcu predmetom šetrenia aj SAK, ktorá tieto námietky vyhodnotila ako
nedôvodné.

79.5. Rovnaký záver vo vzťahu k zodpovednosti žalovaného 2./ za publikovaný rozhovor by bol dôvodný
aj v prípade, ak by za týmto účelom poskytol rozhovor pre žalovaného 1./ ktorýkoľvek zamestnanec AK
RELEVANS. Možno preto uzavrieť, že žalovaný 2./ konal v mene AK RELEVANS a osobne nenesie
zodpovednosť za tvrdený zásah do osobnostných práv žalobcu. Nedostatok jeho pasívnej vecnej
legitimácie v konaní predstavuje bez ďalšieho, t. j. bez potreby meritórneho preskúmania veci dôvod
pre zamietnutie žaloby. Nakoľko otázka vecnej legitimácie je inštitútom hmotného práva, o ktorom

rešpektujúc zásadu rovnosti sporových strán neprináleží súdu sporovú stranu informovať či poučovať,
a nevyhnutným následkom absencie ktorej je zamietnutie žaloby, nenáležitá a právne nedôvodná
je námietka žalobcu, že súd ho o tomto žalobnom nedostatku neinformoval a nevyzval ho na jeho
odstránenie. Rovnako neobstojí ani námietka, že súd vecnú legitimáciu skúmal aj napriek tomu, že
protistrana ju nesporovala. Skúmanie vecnej legitimácie ako základného hmotnoprávnemu predpokladu

žaloby je úradnou povinnosťou súdu, ktorá musí predchádzať meritórnemu prieskumu každej žaloby,
a to bez ohľadu na to, či je absencia vecnej legitimácie protistranou namietaná.

PRAVDIVOSŤ SKUTKOVÝCH TVRDENÍ A PRIMERANOSŤ HODNOTIACICH ÚSUDKOV

80. V tejto časti odôvodnenia súd opakovane zdôrazňuje, že žalobca sa celkom vágne a nelogicky
už v podanej žalobe odvolával na nepravdivosť celého obsahu článkov, čím neskôr argumentoval
aj pri rozhodovaní o zmene žaloby spočívajúcej vo vymedzení predmetu konania. Je však
potrebné akcentovať rozdiel medzi hodnotením žalobcom označených nepravdivých skutkových tvrdení
a neprimeraných hodnotiacich úsudkov v kontexte celého článku a medzi jednoznačným identifikovaním

predmetu konania (bližšie viď ods. 15 odôvodnenia). Žalobca ako poškodený je v konaní o ochranu
osobnosti povinný jednoznačne vymedziť skutkové tvrdenia, ktoré podľa neho nezodpovedajú realite,
príp. sú skresľujúco podané a hodnotiace úsudky, ktoré považuje za neprimerané. Súd je takto
vymedzeným predmetom konania v kontradiktórnom sporovom konaní viazaný a v nadväznosti
na poškodeným riadne identifikované rozhodujúce skutočnosti posudzuje aj prednesené návrhy na

vykonanie dokazovania. Záver o tom, že bez jednoznačného vymedzenia týchto výrokov žaloba nie je
spôsobilým predmetom súdneho konania zaujal aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 13. 01. 2011, sp.
zn. II. ÚS 189/2010-49. Súhlasiť nemožno so žalobcom ani pokiaľ v konaní označil za irelevantné, či sú
napadnuté výroky pravdivé alebo nie, a to s odvolaním sa na závery súdnej praxe, nakoľko takýto záver
sa týka iných predpokladaných situácií. Neoprávnený zásah do osobnostných práv môžu síce pôsobiť

podľa rozhodovacej praxe aj pravdivé výroky, avšak len tie, ktoré sa týkajú intímnej sféry človeka, príp.
tie, ktoré vzhľadom na svoj obsah podávajú značne skresľujúci obraz. Uvedená reakcia žalobcu na
procesnú obranu protistrany tak nedopadá na prejednávaný prípad.

81. Žalobcom označené skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, ktoré sa po pripustení prvej zmeny

žaloby stali predmetom konania, súd posudzoval pri zohľadnení charakteru článku, ktorý nebol
spravodajský s cieľom čitateľovi priniesť fakty k určitej téme, a rovnako, že sa nejednalo ani o
reklamu či sebaprezentáciu žalovaného 2./, ale redakčné interview, ktorého cieľom bolo informovať
o vývoji prebiehajúcich medializovaných súdnych sporov, čo ako už súd uviedol samo o sebe
nevylučuje zodpovednosť žalovaného 1./ ako vydavateľa. Prihliadnuť je tiež potrebné na to, že sa

jedná o článok publikovaný v magazíne PRÁVO primárne určenom nielen, ale aj právnickej obci,
t. j. so zameraním sa na rozbor právnych problematík, k čomu predmetný rozhovor sledoval, keď
predstavoval sprostredkovanie právneho názoru jednej sporovej strany prostredníctvom jej právneho
zástupcu na medializovanú kauzu okolo hotela Carlton, ktorá prerástla do trestnoprávnej roviny,
čím tiež pritiahla verejný záujem. Verejná prezentácia procesného postoja jednej sporovej strany

v neukončených súdnych konaniach vyplýva zo štylizácie samotných otázok a odpovedí, na čo žalobca
nereflektuje, naopak v rozpore so zrejmým obsahom článku je toho názoru, že žalovaný 2./ prezentoval
fakty. Príkladmo súd uvádza nasledovné žalovaným 2./ použité slovné spojenia: „v trestnom konaní
argumentujeme....“, , „na Okresnom súde Bratislava I sa domáhame“ , „my sme presvedčení...“, „nasúde preukazujeme...“, “my naopak tvrdíme...“, „v súdnom konaní sa posudzuje platnosť odstúpení...“
Žalovaný 2./ tiež vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I, ktorým uznesenie o zvýšení
základného imania vykonané Hvožďarom v prospech žalobcu, vyhlásil za neplatné informoval aj o tom,

že rozhodnutie nie je právoplatné a žalobca proti nemu podal odvolanie. K stanovenému cieľu smerovali
aj otázky redaktora, ktorý žalovaného 2./ žiadal o vysvetlenie ich tvrdení a argumentácie v spore.
Pokiaľ žalobca žalovaným 1./ a 2./ vytýkal informovanie o prebiehajúcich sporoch je potrebné uviesť,
že úlohou tlače je aj informovanie verejnosti o prebiehajúcich súdnych konaniach a ich komentovanie
za predpokladu rešpektovania určitých hraníc a neohrozenia riadneho chodu spravodlivosti, čo platí

predovšetkým vo vzťahu k živým sporom, a čo v danom prípade zostalo zachované. Táto úloha tlače
nepochybne prispieva k verejnosti konania garantovanej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 14 CSP (obdobne viď rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci News Verlags GmbH & CoKG proti Rakúsku z 11. 01. 2000). Žalobca
pritom v konaní netvrdil, že by z niektorého v rámci prebiehajúcich súdnych sporov bola vylúčená
verejnosť, ktorá má prístup k pojednávaniam, na ktorých by sa rovnako mohla oboznámiť s procesným

útokom a obranou strán a ich právnych zástupcov, ktorých na rozdiel od súdov a orgánov činných
v trestnom konaní normatívna právna úprava po zbavení povinnosti mlčanlivosti klientom neobmedzuje
pri poskytovaní týchto informácií.

82. Zohľadniteľnou je aj skutočnosť, že na strane respondenta (žalovaného 2./) odbornú problematiku

vysvetľovala právne erudovaná osoba, u ktorej možno predpokladať vyššiu obozretnosť pri vyrieknutí
hodnotiacich záverov. Vzhľadom k tomu, že sa jednalo o právneho zástupcu jednak priamo účastného
jednotlivých súdnych konaní, o stave ktorých informoval v rozhovore, a na ktorého sa v zmysle
zák. č. 586/2003 Z.z. viaže povinnosť postupovať čestne, svedomito a s odbornou starostlivosťou,
možno prisvedčiť obrane žalovaného 1./, že novinár sa vzhľadom na prezumovanú dôveryhodnosť

a autentickosť zdroja mohol na neho vo vyššej miere spoľahnúť. Svedok F. O. vo výpovedi naviac
potvrdil, že sa neobmedzil len na oslovený zdroj informácií, ale informácie čerpal a overoval aj
z iných zdrojov, v záujme ochrany ktorých nemohol všetky identifikovať (§ 4 zák. č. 167/2008 Z.z.). Vo
vzťahu k záverom šetrenia SAK v súvislosti so žalobcom podanou sťažnosťou súd uvádza, že SAK
ako stavovská organizácia posudzovala advokátsku etiku, jej zachovanie a rešpektovanie interných

stavovských predpisov. Súd v konaní o ochranu osobnosti nie je viazaný závermi, ktoré prijala, a tieto
neboli rozhodné pre posúdenie danej veci. Irelevantná je aj argumentácia žalobcu o tvrdenom ušlom
zisku, nakoľko predmetom konania nie je nárok na náhradu škody, ale posudzovanie dôvodnosti
reštitučnej a satisfakčnej žaloby ako prostriedkov osobnostnoprávnej ochrany.

83. K jednotlivým namietaným výrokom uvádza súd nasledovné:

„Pri nákupe hotela Carlton asistoval M. a K. majiteľ bratislavskej realitnej kancelárie ARTHUR B. A.“

83.1. Žalobca vzhľadom na jeho osobnostný vklad namieta a za dehonestujúce považuje použitie

termínu „asistoval“. Možno však súhlasiť s obranou žalovaných 1./ a 2./, že v článku je riadne priznaná aj
účasť žalobcu v projekte Carlton a neobstojí preto tvrdenie žalobcu o opaku. Zo žalobnej argumentácie
je zrejmé, že vo vzťahu k tomuto výroku žalobca žalovaným 1./ a 2./ vyčíta, že opomenuli, resp.
nedostatočne vyzdvihli jeho peniazmi neoceniteľnú účasť na projekte, roky skúseností a prípravu,
čo objektívne nemožno kvalifikovať ako neoprávnený zásah do jeho imateriálnej osobnostnej sféry

spôsobilý mu privodiť vážnu ujmu či dehonestovať jeho osobu. Inými slovami povedané informácia
o asistencii pri kúpe hotela bez ohľadu na bežný výklad tohto pojmu, sama o sebe nie je informáciou
v značnej miere umožňujúcou znížiť vážnosť a dôstojnosť žalobcu v spoločnosti, o to viac vo svetle
ďalších, ďaleko vážnejších skutkových okolností prípadu.

„Vďaka tomu mal obchodný podiel vo firme ADS“

83.2. Rovnako ako v prípade predchádzajúceho slovného vyjadrenia ani toto tvrdenie súd nepovažuje
za neoprávnený zásah do osobnostnej sféry žalobcu, ktorý by bol vo svetle celej kauzy spôsobilý privodiť
mu značnú ujmu na osobnostných právach. Ako už súd uviedol, predmetom ochrany osobnosti nie

sú menej závažné verbálne nezrovnalosti a akákoľvek nespokojnosť kritizovanej osoby nad použitým
slovným výrazom. Súdna prax dospela k záveru, že z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je
nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby sa celkové znenie nepriečilo pravde.
V danom prípade je v článku opísaná východisková situácia pri kúpe hotela Carlton a z tohto celkovéhoopisu (pozn. súdu nie izolovaného výkladu ponúknutého žalobcom) nemožno vyvodiť záver o tom, že
by žalobca nebol už pred kúpou hotela spoločníkom ADSP. Naopak zo žalovanému 2./ položenej otázky
„Komu patrila ADSP pred investíciou do Carltonu?“ a odpovede na ňu bolo čitateľovi reprodukované, že

uvedená spoločnosť pôvodne patrila žalobcovi a páni K. a M. kúpili od neho obchodné podiely.

„A. sa pokúsil spoločnosť Carlton Property a jej spoločníka (ADS Property) poškodiť, pripraviť ju
o najhodnotnejší majetok.“

83.3.Žalobcatentohodnotiaciúsudokcelkomzavádzajúcovytrhávazkontextuanenáležitomupripisuje
závažnejší význam, keď úvod spornej vety znie: „v trestnom konaní argumentujeme, že prevodom
nehnuteľností sa A. pokúsil....“ Predmetné výrazové spojenie tak nie je prezentované ako vecné
konštatovanie faktu, ale subjektívny názor právneho zástupcu p. K. a M., čo je čitateľovi priznané.
Skutkový základ legitimujúci žalovaného 2./ vysloviť takýto hodnotový záver je rovnako v článku
dostatočne a vecne objasnený, a preto ani táto kritika žalobcovho konania nijako nevybočuje z realizácie

slobody prejavu.

„Išlo o investíciu v hodnote asi 60 miliónov eur. Páni K. a M. poskytli z vlastných prostriedkov približne
polovicu...A. neinvestoval žiadne vlastné finančné prostriedky.“

83.4. Aj v tomto prípade je jasne objasnená výška financií investovaných p. K. a M. a VÚB, a.s.
a rovnako je súčasne uvedené, že žalobca sa zapojil personálne. Žalobca skutočnosť, že by p. K.
a M. poskytli financie vo výške 30 miliónov na kúpu hotela nesporoval, namietal, že sa jednalo „len“
o pôžičku v takej výške pre spoločnosť ADSP, čo samo o sebe nemožno hodnotiť ako nepravdivý údaj.
Pokiaľ žalobca namietal nepravdivosť skutkových tvrdení o výške investícií vo vzťahu k jeho osobe,

v konaní nepreukázal svoj finančný vklad vo výške 25.000 eur do kúpy hotela. Okrajovo v súvislosti
s rozložením dôkazného bremena súd uvádza, že v zmysle negatívnej dôkaznej teórie nemožno od
žalovaných 1./ a 2./ požadovať preukázanie neexistentnej skutočnosti (ich tvrdenia o tom, že peniaze
25.000 eur neboli žalobcom investované do kúpy hotela Carlton). V tejto súvislosti sa súd stotožňuje aj
s obranou žalovaných 1./ a 2./, že ani prípadný finančný vklad do projektu v hodnote 25.000 eur, resp.

opomenutie tejto informácie by s prihliadnutím na výšku celkovej investície poskytnutej p. K. a M. (pozn.
súdu bez ohľadu na právnu formu tohto vkladu) a výšku úveru, za ktorý sa zaručili, vážnym spôsobom
neskresľovalo pohľad čitateľa na rozloženie financovania projektu. Pri tomto prezentovaní skutkových
okolností potom článok necháva na čitateľovi, čo vyhodnotí ako väčšiu účasť.

„Po roku sa ukázalo, že pán A., svojich obchodných partnerov v podstate podviedol“

83.5. Z kontextu článku ako aj z použitého spojenia v podstate je zrejmé, že sa jedná o subjektívny
hodnotiaci úsudok vyslovený redaktorom reagujúci na vzájomné vzťahy žalobcu a p. K. a M. vo
význame mu pripisovanom v bežnej komunikácii, t. j. v bežnom hovorovom žargóne (nekonal v rámci

vzájomnej dohody) zjemnený slovom „v podstate“. Predpokladom pre vyslovenie tohto hodnotiaceho
záveru bola už samotná zmluva o prevode hotela, zmluvné podmienky, o obsahu ktorých žalovaný 2./
v zhode s obsahom zmluvy informoval a skutočnosť, že žalobca uzatváral zmluvu o prevode tak za
predávajúceho, ako aj za kupujúceho a bez vedomosti obchodných partnerov, resp. bez súhlasu valného
zhromaždenia CP, ktorý vyžadoval čl. 11 písm. b) spoločenskej zmluvy CP. Za opísaného skutkového

stavu, ktorého nepravdivosť nebola v konaní preukázaná, sa jedná o legitímne vyslovenie vlastného
úsudku na danú vec. Pokiaľ sa žalobca snažil presvedčiť o zmene náhľadu čitateľa na jeho konanie v
prípade objasnenia existencie pôvodných nepísaných dohôd medzi ním a p. K. a M. súd uvádza, že
hodnotový záver žalovaného 2./ je prezentovaný vo vzťahu k vyhodnoteniu iných skutkových tvrdení,
ktorých pravdivosť bola v konaní preukázaná, v dôsledku čoho nenáležito vyznievajú ospravedlnenia

protispoločenského konania iným protispoločenským konaním (výrok žalobcu vo vyjadrení z 03. 02.
2020: „neštandardná situácia si vyžaduje neštandardné riešenia“).

„A. sa pokúsil previesť hotel, kancelárie a pozemky v podstate na samého seba za nápadne
nevýhodných podmienok. Extrémne nevýhodné podmienky...kúpnu cenu znížil na 15,5 milióna eur plus

DPH...“

83.6. Žalovaná strana predložila množstvo dôkazov, ktoré dostatočne preukazujú pravdivosť
hodnotového záveru, že prevod ku ktorému nedošlo v dôsledku neúspechu v katastrálnom konaní, nebolvýhodný pre spoločnosť a nebol v jej záujme, ani nemohol byť ekonomicky racionálnym riešením krízy
spoločnosti, ako sa snaží presvedčiť žalobca, nakoľko ak boli nehnuteľnosti predané výrazne pod ich
trhovú hodnotu, o čom svedčia predložené znalecké posudky (č. 100/2016, č. 90/2017 ohodnocujúce

hotel a súvisiace nehnuteľnosti na sumu vyššiu ako 70 miliónov eur), tak majetok spoločnosti, ktorý
by sa predajom pretransformoval na finančný kapitál, by sa v konečnom dôsledku zmenšil. Žalovaným
2./ poskytnuté informácie o zmluvných podmienkach žalobcom dojednaného prevodu majú pravdivý
skutkový základ v predloženej zmluve. Hodnotiacemu záveru, že sa jednalo o nevýhodné podmienky
nasvedčuje aj celý rad ďalších skutočností, na ktoré poukazoval žalovaný 2./ (kolízia záujmov na

strane kupujúceho a predávajúceho, splatnosť a podhodnotená výška kúpnej ceny, nezabezpečenie
úhrady kúpnej ceny v značnej výške, nezískanie súhlasu valného zhromaždenia). Žalobcom poskytnuté
vysvetlenie ani len nespochybnilo toto tvrdenie o nevýhodných podmienkach dojednaných žalobcom
pri prevode vlastníckeho práva k hotelu v prospech spoločnosti Arthur Consulting, a.s.. Vychádzajúc zo
samotného obsahu zmluvy o prevode nehnuteľností nemožno za nepravdivý, resp. zamlčaný považovať
údaj o tom, že kúpna cena hotela mala pozostávať aj z prevzatia záväzku, nakoľko len z obsahu

samotnej zmluvy to nemožno vyvodiť a žalobca nepreukázal, že by zo strany financujúcej banky došlo
k súhlasu s prevzatím záväzku. Nepoňatie tejto informácie do článku, svedkom O. riadne zdôvodnené,
tak nemožno považovať za účelovú snahu žalovaného 2./ skresliť celkový dojem na danú vec a narušiť
objektivitu rozhovoru. Možno prisvedčiť obrane žalovaných 1./ a 2./ aj v tom, že aj pri zohľadnení výšky
záväzku 32. miliónov eur, by kúpna cena predstavoval sumu 47,5 milióna eur, t. j. výrazne nižšiu ako

bolo znalecké ocenenie, čo bolo konštatované aj v znaleckom posudku č. 8/2019 vypracovanom dňa
22. 10. 2019 pre účely trestného konania.

83.7. Žalobca vo vzťahu k súdu prezentoval vlastné subjektívne tvrdenia, z ktorých vyvodzuje záver,
že k prevodu nehnuteľností nemalo dôjsť za nápadne nevýhodných podmienok. Z predložených

listinných dôkazov (napr. znalecké posudky) a skutočností zistených vykonaným dokazovaním však nie
je možné si jeho záver osvojiť, a to bez toho aby súd prejudikoval, resp. zasahoval do posudzovania
trestnoprávnej roviny sporu, čo nie je predmetom tohto konania ani v právomoci tunajšieho súdu.
Predložené listinné dôkazy v spojení s podaním obžaloby na žalobcu dávajú dostatočný podklad
pre vyrieknutie prezentovaného hodnotiaceho úsudku o neprimeraných a jednostranne nevýhodných

podmienkach prevodu hotela Carlton. Nakoniec k záveru o nevýhodných zmluvných podmienkach a
značnej podhodnotenosti ceny dospel aj dozorový prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry v uznesení
zo dňa 22. 01. 2018, sp. zn. VII/2Gv 270/17/1000-13, ktorým zamietol sťažnosť žalobcu a jeho manželky
voči uzneseniu o vznesení obvinenia.

„Kto je v kauze obvinený: A. a jeho manželka C. G., ktorá bola v rozhodnom čase tiež konateľkou
spoločnosti Carlton property.“

83.8. Žalobca titulom neoprávneného zásahu celkom nelegitímne namietal tiež zverejnenie informácie
o tom, že mu bolo vznesené obvinenie, nakoľko žalovaná strana preukázala, že v čase poskytnutia

rozhovoru a publikovania článkov sa jednalo o verejne známu informáciu ktorú verejnosti poskytli už
skôr iné médiá, a ktorej pravdivosť potvrdil aj samotný žalobca. Tento naviac nikdy nespochybňoval,
že bol a aj je v súčasnosti trestne stíhaný v súvislosti s danou vecou, o čom sám informoval na
tlačovej konferencii. Súd vychádza z toho, že žalobca neurobil sporným tvrdenie žalovaných 1./ a 2./
a svedka O. o tom, že informácia o vznesení obvinenia bola medializovaná už dňa 27. 11. 2017

týždenníkom TREND, a že k vznesenému obvineniu sa proaktívne vyjadroval aj on sám na ním
zvolanej tlačovej konferencii dňa 26. 01. 2018, t. j. pred vydaním sporných článkov. Pokiaľ preto sám
žalobca iniciatívne poskytol túto informáciu o vznesení obvinenia do verejného priestoru, nemôže jej
prevzatím odôvodňovať neoprávnenosť zásahu zo strany žalovaných 1./a 2./. Je nepochybné, že
prebiehajúce trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje osobný a profesijný život obvineného, zasahuje

do jeho cti, dobrej povesti, t. j. ústavne chránených ľudských práv. Vo všeobecnosti platí, že takéto
obmedzenie súhrnu osobnostných práv je legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti
pred páchaním trestnej činnosti. Aj z toho dôvodu nemožno podľa názoru súdu trestnoprávnu zásadu
prezumpcie neviny účelovo absolutizovať, tak ako sa to aj napriek už uvedenému snaží žalobca.
Pri posudzovaní oprávnenosti zásahu do osobnostných práv v súvislosti so zverejnením informácií

o trestnom stíhaní osoby je z pohľadu súdu potrebné posúdiť, či obmedzenie osobnostného práva
zodpovedá a je primerané uvedenému verejnému záujmu. Obsah sporného článku v súvislosti s touto
informáciou nijako nezavádza a vo vzťahu k trestnému konaniu sa obmedzuje výlučne na informovanie
o procesnom postavení žalobcu v rámci trestného konania, t. j. že je voči nemu právoplatne vznesenéobvinenie pre pokus obzvlášť závažného zločinu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku v
spolupáchateľstve, čo v žiadnom prípade neporušuje základný trestnoprávny princíp prezumpcie neviny.
Naviac z argumentácie, resp. odpovedí žalovaného 2./ je opätovne aj v tejto súvislosti zrejmé, že

čitateľovi prezentuje vlastný právny náhľad na vec a vlastnú argumentáciu, ktorou dôvodí v jednotlivých
súdnych sporoch so žalobcom. Žalobca preto v dôsledku subjektívneho výkladu nedôvodne tvrdí, že
z článku vyplýva, že sa dopúšťa trestnej činnosti. Na uvedenom nič nemení ani termín právoplatne
obvinený, ktorý podľa žalobcu neexistuje. V tejto súvislosti súd uvádza, že obvinenie sa v trestnom
konaní vznáša uznesením orgánu činného v trestnom konaní, voči ktorému je prípustná sťažnosť

a právoplatnosť nadobudne buď márnym uplynutím lehoty na podanie sťažnosti alebo zamietnutím včas
podanej sťažnosti, t. j. až vtedy je vznesenie obvinenia právoplatné a vo veci nebolo sporné, a žalovaná
strana preukázala, že v čase publikovania článku bolo už o sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení
obvinenia rozhodnuté, t. j. preukázala, že aj toto skutkové tvrdenie je založené na pravdivej skutkovej
informácii, už skôr verejne publikovanej a sprostredkovanej širokej verejnosti. Žalobca nesporoval, že
nebol to žalovaný 1./, kto prvý priniesol túto informáciu verejnosti. Žalovaná strana v sporných článkoch

nepodsúva verejnosti informácie o tom, že žalobca bol odsúdený, uznaný za vinného či vinný zo
spáchania trestného činu, naopak po dôslednom prečítaní článku musí byť aj priemernému čitateľovi
zrejmé, že v tejto veci je voči žalobcovi vedené trestné stíhanie, predmetom ktorého bude posúdenie,
či došlo alebo nedošlo k spáchaniu pokusu trestného činu, z ktorého je žalobca obvinený. O opačnom
závere nesvedčí ani hodnotiaci úsudok vyslovený v nadpise článku „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť

hotel Carlton (rozhovor)“, ktorého cieľom, ako potvrdil svedok F. O., bolo prilákať čitateľa. Rovnako
v obsahu článku použitý termín podviedol nemožno v celom kontexte stotožňovať s jeho trestnoprávnym
významom (bližšie viď ods. 83.5.). “. Pokiaľ žalobca vo svojej výpovedi poukazoval na neoprávnenosť
trestného stíhania argumentujúc okrem iného aj súladom ním vykonaných krokov so zákonom, ktorý je
predmetom preverovania v trestnom konaní, hodnotenie tejto otázky neprináleží tunajšiemu súdu a jej

zodpovedanie nie je pre účely rozhodnutia tejto veci relevantné.

83.9. Pokiaľ žalobca ako nepravdivú, príp. neprimerane hodnotiacu označil aj odpoveď žalovaného 2./
na otázku o skutočnej hodnote nehnuteľností, túto vo svojom procesnom útoku neodôvodnil a obmedzil
sa na prezentovanie vlastného názoru na cenu hotela a jej výhodnosť (bližšie viď odôvodnenie

v časti hodnotiaceho úsudku o nevýhodných podmienkach predaja hotela). Z rovnakého dôvodu
súd neposudzoval ani žalobcom označenú otázku redaktora, či sa podarilo prevod hotela a ďalších
nehnuteľností zastaviť, odpoveď na otázku, kedy sa páni K. a M. dozvedeli o predaji nehnuteľností,
odpoveď žalovaného 2./ na otázku, prečo jeho klienti nezaplatili 2.000 eur, odpoveď žalovaného 2./
týkajúcu sa obsahu obálok, otázku redaktora, prečo chcel A. za každých okolností vytlačiť jeho klientov

z ADSP, spojenie predmetnej kauzy s pochybnými transakciami z 90.- tych rokov, otázku novinára,
prečo si žalovaný 2./ myslí, že plná moc udelená M. je antidatovaná, ktorá je legitímnou otázkou na
respondenta na vysvetlenie jeho argumentácie v spore, ďalej vyjadrenie novinára o tom, že novinárom
sa v minulosti nepodarilo spojiť s p. M., otázku redaktora, prečo táto brzda nefungovala v tomto prípade.
Vo vzťahu k týmto statiam rozhovoru sa žalobca obmedzil len na prezentovanie vlastnej reakcie bez

riadneho ozrejmenia tvrdeného zásahu do osobnostným práv v spojení s týmito výrokmi, v dôsledku
čoho ich súd nepreskúmaval. V tejto časti procesného útoku žalobca neprípustne nahrádza nevyužitú
možnosť podania žaloby o uverejnenie odpovede. Osobitne súd poukazuje aj na nespôsobilosť týchto
otázok neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu s následkom vzniku závažnej ujmy,
nakoľko žalovaný 2./ v odpovediach zreteľne uvádza, že sa jedná o jeho argumentáciu v sporoch

so žalobcom, t. j. vecne nekonštatuje skutočnosti ako fakty, pravdivosť ktorých by mohla podliehať
verifikovaniu.

84. V danom prípade podľa názoru súdu obsah článku nijako nevybočil z medzí oprávnenej kritiky
a prevažná väčšina napádaných tvrdení predstavujú skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť protistrana

riadne v konaní preukázala. Kritiku konania žalobcu opierajúcu sa o v článku prezentované a dôkazmi
preukázané skutočnosti nemožno považovať za neoprávnenú. Nemej podstatným pri zohľadnení
okolností prípadu je aj to, že skutočnosti, na ktoré žalovaný 2./ v rozhovore poukazoval, boli a sú
predmetom trestného konania a podanej obžaloby. Ak boli tieto tvrdenia následne podkladom pre
subjektívny hodnotiaci záver o tom, že páni K. a M. boli podvedení za súčasnej vedomosti, že žalovaný

2./ celý čas prezentoval obranu jeho klientov v sporoch, t. j. vlastné názory a tvrdenia, nemožno ako
prehnane expresívny hodnotiť ani použitý slovník, ktorý spĺňa atribút vecnosti a zodpovedá oprávnenej
kritike. Skutočnosť, že sa zo strany žalovaného 2./ jedná o procesnú obranu či útok prezentovanú
vjednotlivýchsúdnychkonaniachvedenýchzaúčastižalobcuap.K.aM.,žalobcanesporoval,aozhodeprocesnej argumentácie žalovaného 2./ svedčí aj odôvodnenie predloženého rozsudku Krajského súdu
Bratislava zo dňa 24. 05. 2022, sp. zn. 2Cob/122/2021. Nemožno preto vyvodiť naplnenie podmienok
neoprávneného zásahu spočívajúcom v prekročení medzí vecnej kritiky. Napadnutý článok/ články

neobsahujú žiadne expresívne pojmy, vecne podávajú prehľad skutkových okolností prípadu, ktoré sa
dostali do roviny posudzovania aj orgánov činných v trestnom konaní. Ani expresívnejšie ladený titulok
nemožno hodnotiť a vykladať izolovane od kontextu článku a funkcií, ktoré plní, zameraných na upútanie
čitateľovej pozornosti a pritiahnutie záujmu o jeho prečítanie, čím vo svojej výpovedi argumentoval aj
jeho autor, svedok F. O.. Ústavný súd SR v náleze zo dňa 18. 09. 2012, sp. zn. II. ÚS 340/09 zdôraznil

potrebu zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho vecným obsahom.
Uviedol, že aj pri zohľadnení ochrany práva na súkromie dotknutých osôb možno vo všeobecnosti
akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie
prostriedky. V danom prípade je potrebné si uvedomiť, že zo skutkových tvrdení prezentovaných
v článku, a riadne podložených listinnými dôkazmi, bez ohľadu na ich právne posúdenie, nemožno
očakávať neutrálne stanovisko čitateľa, čo samo o sebe v rámci realizácie ústavného práva na slobodu

prejavuajehoobsahnebránižalovanému2./zverejniťtakýtočlánok,nakoľkotlačnemožnoobmedziťlen
naprezentovaniepozitívnevnímanýchinformácií.Zhromaždenéavykonanédôkazyneumožňujúosvojiť
si subjektívne a hypotetické presvedčenie žalobcu o tom, že jeho vnímanie čitateľmi by bolo pozitívne
v prípade dôslednejšieho informovania o všetkých záležitostiach danej kauzy vrátane nepísaných dohôd
medzi ním a p. K. a M., ktoré predchádzali spornému prevodu hotela Carlton.

85. Žalovaný 2./ na výslovný pokyn svojich klientov a po zbavení povinnosti mlčanlivosti informoval
o skutkovom základe v niektorých sporoch, v ktorom advokátska kancelária, ktorej je konateľom,
zastupuje p. K. a M. a o ich procesnej obrane či útoku, čo nepochybne vyplýva z obsahu článku, ako
aj formulácie otázok a odpovedí v publikovanej verzii rozhovoru. Na druhej strane žalobca účelovo a

subjektívne vykladá niektoré termíny a slovné spojenia a pripisuje im iný ako bežne pripisovaný význam,
vytrháva ich z kontextu a sám skresľuje viaceré informácie. Vo svojom procesnom útoku sa zameral na
vlastný postoj a reakcie na vyjadrenia právneho zástupcu p. K. a M. v iných súdnych konaniach. Žaloba
na ochranu osobnosti však nemá suplovať inštitút tlačového zákona v podobe uverejnenia odpovede,
nemá smerovať k oprave nejasností či byť snahou o doplnenie vlastného pohľadu kritizovanej osoby na

vec a rovnako nemôže byť založená na subjektívnych pocitoch a dojmoch poškodeného. Z uvedených
dôvodov je pre účely tohto rozhodnutia irelevantná aj argumentácia žalovaného 1./, v ktorej poukazoval
na to, že magazín PRÁVO nie je periodickou tlačou v zmysle tlačového zákona, ktorého ustanovenia
na vec neaplikoval. Žalobca mal možnosť výsledok vybavenia jeho žiadosti o uverejnenie opravy
a odpovede žalovaným 1./, s ktorým nebol spokojný, zvrátiť osobitnou žalobou podanou v lehotách

a za podmienok stanovených tlačovým zákonom. Úlohou súdu v tomto konaní nemá byť ani právne
posúdenie sporov vedených medzi žalobcom a p. K. a M., ktoré boli predmetom rozhovoru so žalovaným
2./, t. j. správnosť argumentácie žalovaného 2./, o ktorej vo zverejnenom rozhovore informoval.

86. Sporným článkom nemožno vytknúť ani zamlčanie podstatných informácií, ktoré by skresľovali

celkový dojem a boli by spôsobilé negatívne ovplyvniť následný úsudok bežného čitateľa. Absencia
žiadnej zo žalobcom označených chýbajúcich informácií nevedie k záveru o skresľujúcom charaktere
článku a nevykazuje znaky podstatnosti. Žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať zamlčanie
podstatných skutkových okolností značne skresľujúcich skutkový pohľad na vec. Naopak žalovaná
strana v konaní preukázala vecný základ publikovaných údajov, ktorý aj keď v záujme svedkom O.

uvedeného zostručnenia článku, neobsahoval všetky žalovaným 2./ poskytnuté údaje, nebol skreslený
a umožňoval publiku na základe opísaného skutkového stavu utvoriť si vlastný hodnotiaci úsudok
v súvislosti s osobou žalobcu, t. j. existovala dostatočná skutková základňa pre vyhlásenia žalovaného
2./, ktorý v článku prezentoval argumentáciu svojich klientov vo viacerých v tom čase prebiehajúcich
súdnych sporoch so žalobcom.

87. Zhrnúc uvedené súd vyhodnotiac závery vykonaného dokazovania jednotlivo ako aj o vzájomnej
súvislosti dospel k záveru, že ústavou a zákonom chránená sloboda prejavu sa nedostala do kolízie
s chránenými osobnostnými právami žalobcu nad zákonom povolený rozsah. V intenciách vyššie
uvedeného posúdenie napádaných výrokov vo vzťahu k pasívne vecne legitimovanému žalovanému

2./ obstojí aj v teste proporcionality. Žalovaný 1./ ako vydavateľ denníka SME, v prílohe ktorého
bol sporný rozhovor publikovaný a následne jeho obsah zverejnený aj na jeho webovom portáli N.,
požíva pri realizácii slobody prejavu privilegované postavenie. Spornými článkami informoval o verejne
zaujímavej téme, ktorá v mediálnom priestore bola zviditeľnená ešte pred publikovaním týchto článkova pritiahla záujem verejnosti jednak vzhľadom na trestnoprávny rozmer kauzy hotela Carlton, ako aj
s poukazom na to, že sa týkala nakladania s historickým hotelovým komplexom v centre hlavného mesta
so statusom národnej kultúrnej pamiatky, na ktorú sa vzťahuje zákonné predkupné právo štátu a tiež

vzhľadom na aktérov tejto kauzy, ktorí ako verejne známi podnikatelia predstavujú osoby relatívneho
verejného záujmu, vo vzťahu ku ktorým sú medze oprávnenej kritiky nastavené širšie. Sporný článok
bol síce publikovaný vydavateľom denníka s celoslovenskou pôsobnosťou, avšak v jeho prílohe. Na
druhej strane online verzia článku sa stala pre širokú verejnosť neobmedzene prístupnou. Článok bol
publikovaný v čase, kedy sa o kauzu zaujímali viaceré médiá, a to aj s poukazom na už v tom

čase prebiehajúce trestné konanie s ňou spojené. Z formulácie napadnutých skutkových tvrdení
a hodnotiacich úsudky bolo nepochybné, že sa jedná o jednostrannú prezentáciu procesného útoku
v neukončených súdnych sporoch za použitia primeraných výrazových prostriedkov, bez hanlivých
a neslušných vyjadrení a v prípade hodnotiacich úsudkov, tieto boli vyslovené na základe dostatočného
skutkového základu, ktorý viedol aj k podaniu obžaloby zástupcom štátu.

88.Zuvedenéhodôvoduavsúladespožiadavkouhospodárnostikonaniasúdnevykonávaldokazovanie
za účelom posúdenia ďalších zákonných podmienok pre vyhovenie žalobe (existencie značnej
nemajetkovej ujmy, príčinnej súvislosti medzi ňou a neoprávneným zásahom zo strany pasívne vecne
legitimovaného žalovaného 1./, proporcionalitou uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy a dôvodnosťou
navrhovaného ospravedlnenia).

89. Záverom nad rámec nevyhnutnosti súd uvádza, že sa možno stotožniť aj s argumentáciou
žalovaných 1./ a 2./, v ktorej poukazovali na nedostatky navrhovaného reparačného petitu, t. j. textu
verejného ospravedlnenia, ktoré sa vo svojom rozsahu na rozdiel ospravedlnenia v intenciách tlačového
zákona, môže dotýkať tak nepravdivých, ako aj pravdivých informácií. Je povinnosťou žalobcu v konaní

o ochranu osobnosti v žalobnom návrhu naformulovať presné znenie ospravedlnenia, posúdenie
prípustnosti a relevantnosti ktorého je úlohou súdu, ktorý však nesmie text ospravedlnenia opravovať
ani doňho vážnejším spôsobom zasahovať. Súdna prax v záujme rozvoja difamačného práva síce
pripúšťa isté zásahy, avšak aj v rozhodnutí, na ktoré v tejto súvislosti poukazoval žalobca (nález
ÚS SR zo dňa 12. 11. 2020, sp. zn. III. ÚS 283/2020), sa jedná o nevýrazný minimálny zásah

spočívajúci vo vypustení jedného slova („úprimne“). Za neprípustné považuje súd podstatné zásahy
vedúce k výraznému a významovému preformulovaniu požadovaného znenia ospravedlnenia (podobne
Števček, M. a kol., Občiansky zákonník I, Komentár, Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2019, 86).

90. Aj napriek skutočnosti, že súd s poukazom na zásadu hospodárnosti konania nevykonával

dokazovanie zamerané na preukázanie dôvodnosti výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
a príčinnej súvislosti, súd uvádza, že žalobca listinnými dôkazmi a dôkaznými prostriedkami riadne
označenými v procesnom postupe podľa § 167 CSP nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi
označeným zásahom do práva na česť a dôstojnosť a publikovaním napadnutých článkov, a to za
situácie, kedy bolo verejne známe, že o sporoch medzi žalobcom a p. K. a M. už skôr informovali viaceré

médiá a stále sa jedná o mediálne zaujímavú kauzu, nakoľko sa dostala aj do trestnoprávnej roviny, vo
vzťahu ku ktorej je záujem novinárov legitímny.

91. Súd nevykonal žalobcom opakovane navrhovaný výsluch žalovaného 2./, nakoľko žalobca
v priebehu celého konania nebol schopný riadne identifikovať skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo,

a ktoré by nebolo možné preukázať inak, vo vzťahu ku ktorým by mal žalovaný 2./ ako strana v spore
vypovedať. Žalobca tento návrh odôvodňoval všeobecne, potrebou objasnenia skutkových okolností
publikovaných v inkriminovanom rozhovore a okolností súvisiacich s realizáciou rozhovoru. Žalovaný
v priebehu konania písomne reagoval na všetky námietky protistrany a na podporu svojich vyjadrení
predložillistinnédôkazy.Výpoveďžalovaného2./nemáviesťkvysvetľovaniujehohodnotiacichúsudkov,

čo nakoniec bolo obsahom jeho písomných vyjadrení a rovnako žalobcom navrhované dokazovanie
nemá viesť k pátraniu a vyhľadávaniu skutočností svedčiacich v jeho prospech. Dôkazné prostriedky
majú slúžiť na potvrdenie alebo vyvrátenie tvrdených skutočností, nie naopak. Neobstojí preto ani
poukaz žalobcu na to, že v štádiu, kedy neprebehol výsluch strán a svedka O. nemožno konanie
koncentrovať, nakoľko by mohli v nich odznieť nové tvrdenia. Žalobca totiž pristúpil k uvádzaniu

nových tvrdení a rozhodujúcich skutočností ešte pred vykonaním predmetného výsluchu a tento záver
o nemožnosti využitia sudcovskej koncentrácie konania by skutočne platil, ale len a výlučne vo vzťahu
k výpoveďami novo zisteným skutočnostiam, čo nie je daný prípad, nakoľko konanie žalobcu nie je
reakciou na nové skutočnosti, ktoré by následne vyšli v konaní najavo. Skutočnosť, že ešte nedošlok navrhovanému výsluchu strán a svedkov sama o sebe v konaní neotvára stranám sporu možnosť
bezbreho a kedykoľvek uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, nakoľko sa nejedná o spor zákonodarcom
vylúčený z možnosti uplatnenia koncentračnej zásady ako je tomu napr. v prípade spotrebiteľských

sporov a rovnako to neznamená, že vo fáze pred zahájením pojednávania nedošlo ku zhromažďovaniu
a oboznamovaniu sa s listinnými dôkazmi jednak stranami sporu, ako aj súdom. Nakoľko žalobca
je účastníkom sporových konaní, o ktorých žalovaný 2./ v rozhovore informoval, nemožno túto jeho
neschopnosť riadne viesť procesný útok ospravedlniť ani informačným deficitom, na ktorý sa ani
sám neodvolával. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že z výpovede svedka nebolo objasnené, kto

uskutočnil prvý podnet na uskutočnenie rozhovoru, či žalovaný 2./ za publikovanie článku zaplatil
a rozsah materiálov predložených žalovaným 2./ redaktorovi O., tieto skutočnosti súd vzhľadom na
prijaté právne závery nepovažoval za nevyhnutné pre rozhodnutie veci a bol toho názoru, že odpovede
na tieto otázky by neboli spôsobilé vo svetle vyhodnotenia výsledkov už vykonaného dokazovania
zmeniť rozhodnutie súdu. Ako irelevantné pre rozhodnutie vo veci súd považoval aj návrhy žalobcu
na vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne D. ako šéfredaktory žalovaného 1./ ohľadom žiadosti

žalobcu o uverejnenie odpovede, čo nepatrí do predmetu tohto konania. Vzhľadom na nepripustenie
v poradí druhej zmeny žaloby súd nepristúpil ani k návrhom na vykonanie dokazovania predneseným
v spojení s novo namietaným rozsahom skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov (oboznámenie so
zvukovými záznamami z pojednávaní vo veci Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 35Cb/161/2017, so
záznamami z threemy, podcastami Valčeka). Odhliadnuc od nepripustenia zmeny žalobného návrhu

tieto návrhy na vykonanie dokazovania nemožno hodnotiť ani ako včasné, keď žalobca ich predniesol
až v priebehu konania po zmene právneho zástupcu a bez toho, aby k ich skoršiemu a zodpovednému
označeniu bránili akékoľvek objektívne prekážky, alebo že by tieto návrhy boli reakciou na nové
skutočnosti, ktoré vyšli najavo až v priebehu dokazovania.

92. Žalobca opomína elementárne zásady kontradiktórneho sporového procesu, ktoré platia pre
obe strany sporu, a to aj napriek tomu, že v konaní bol po celý čas právne zastúpený a o jeho
procesných právach a povinnostiach, ako aj o následkoch oneskoreného uplatňovania prostriedkov
procesného útoku bol aj súdom v rámci postupu podľa § 167 CSP poučený. Súd preto pripomína,
že sporové súdne konanie, v ktorom proti sebe stoja strany sporu s kontradiktórnym záujmom na

výsledku konania je ovládané prejednacou zásadou, t. z. stranu sporu zaťažujú dve vzájomne prepojené
povinnosti- povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť (dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo
tvrdí), neunesenie ktorých je spojené s neúspechom v spore. Strana sporu je tak v záujme vlastného
úspechu v konaní povinná substancovať všetky skutkové okolnosti podstatné a rozhodujúce z hľadiska
hypotézy hmotnoprávnej normy, z ktorých vyvodzuje svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu).

Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia kontruje povinnosť protistrany poprieť
tvrdené skutočnosti. Vzhľadom k tomu, že súd je v sporovom konaní limitovaný skutkovými tvrdeniami
strán sporu (princíp formálnej pravdy), povinnosť tvrdenia nadobúda v intenciách Civilného sporového
poriadku kľúčový význam a predstavuje jeden z kardinálnych princípov civilného procesu. Viaže sa
na podstatné a rozhodujúce skutočnosti relevantné z hľadiska hmotného práva. Následkom porušenia

povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je jeho neúspech v spore a rovnako platí, že následkom
porušenia povinnosti žalovaného substancovane tvrdiť je, že súd bez toho, aby vykonal dokazovanie,
nezohľadní jeho procesnú obranu. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany
v spore tvrdili a nie zisťovať, čo strany netvrdili. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následné neunesenie
dôkazného bremena je vo výsledku sankcionované stratou sporu. Rozhodujúcim pre riadne splnenie

týchto povinností nie je len obsahové hľadisko (kvalita a relevantnosť tvrdenia a navrhovania dôkazov,
pravdivosť a úplnosť, t. j. substancované tvrdenie), ale aj časové hľadisko. Civilné sporové konanie
totiž od strán sporu vyžaduje adekvátnu mieru vigilancie a diligencie (bdelosť a dôslednosť). V zmysle
normatívnej úpravy nadväzujúcej na rímskoprávnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým
patrí právo) je strana sporu je povinná uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany

včas. Porušenie v čl. 8 CSP všeobecne vyjadrenej povinnosti riadneho vedenia sporu, tzv. procesnej
diligencie môže mať v kontradiktórnom sporovom konaní za následok sudcovskú koncentráciu konania,
využitie ktorej súdu umožňuje neprihliadnuť na oneskorene uplatnené prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany. Účelom tohto inštitútu procesného práva je zabrániť predlžovaniu
súdneho sporu oneskorene vykonanými procesnými úkonmi a tým prispieť k zabezpečeniu rýchlej

a efektívnej ochrany ohrozených či porušených subjektívnych práv. Možno ňou predísť neželateľným
situáciám, akými sú napr. predkladanie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov stranou sporu
až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie už nariadeného pojednávania či požiadavku
na vytýčenie ďalšieho pojednávania vo veci. Sudcovská koncentrácia tak zároveň predstavuje ajnormatívne vyjadrenie princípu zakotveného v čl. 5 CSP. Na rozdiel od koncentrácie upravenej v ust. §
154 CSP je sudcovská koncentrácia v diskrečnej právomocí súdu, a preto jej využitie, príp. nevyužitie
nie je stranou sporu nárokovateľné. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a procesnej

obrany vyhodnocuje súd v okolnostiach konkrétneho prípadu a zákonodarca ponecháva na úvahe
súdu, či prípadné omeškanie procesného úkonu sudca ospravedlní alebo využije procesnú sankciu
a neprihliadne na oneskorený úkon strany sporu. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana
sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak
neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov

ažnapojednávaníniejevčasné(viďnapr.Števček,M.akol.,Civilnýsporovýporiadok,Komentár,Praha:
Nakladatelství C. H. Beck, 2016, str. 578) a má za následok procesnú preklúziu práva uplatniť v spore
skutkové tvrdenie alebo dôkazný návrh. S prihliadnutím na uvedené súd neakceptoval procesný útok
žalobcu po zmene právneho zastúpenia, v ktorom bez existencie objektívne obhájiteľnej prekážky a bez
toho, aby z doterajšie dokazovania vyplynuli nové skutočnosti, prednášal nové návrhy na vykonanie
dokazovania, uvádzal nové skutkové tvrdenia a rozhodujúce skutočnosti zasahujúce do doterajšieho

predmetu konania, od ktorých odvodzoval žalovaný nárok, a vo vzťahu ku ktorým by bolo nevyhnutné
opätovné prenechanie priestoru na prednesenie procesnej obrany a nových návrhov na doplnenie
dokazovania, čo súd s prihliadnutím na už uvedené nepripustil.

93. Vzhľadom na súdom prijatý záver o neexistencii neoprávneného zásahu do osobnostných práv

žalobcu súd s poukazom na zásadu hospodárnosti konania nevykonal ani dokazovanie výsluchom
rodinných príslušníkov žalobcu.

94. Ako nedôvodné a v priamom rozpore s výslovným znením zákona vyhodnotil súd žalobcom
v záverečnej reči namietané procesné pochybenie v súvislosti s rozhodnutím o nepripustení zmeny

žaloby a výsluchom svedka O. na predposlednom pojednávaní. Súdom zvolený postup, t. j. rozhodnutie
o nepripustení zmeny žaloby na pojednávaní bezprostredne nadväzujúcom na tento procesný návrh
plne korešponduje ust. § 142 CSP, ako aj požiadavkám kontradiktórneho sporového procesu, na ktoré
v konaní právne zastúpený žalobca opakovane nereflektoval a z obsahu súdneho spisu je tiež zrejmé,
že za nezachovanú nemožno považovať ani lehotu na prípravu pred predmetným pojednávaním.

95. Záverečný poukaz súdu smeruje k skutočnostiam opakovane zdôrazňovaným v rozhodnutiach
Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania (I. ÚS 241/07), a že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo sporovej
strany na úspech v konaní a rozhodnutie v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi pripomína, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (K. L. P. H. z 21. 1. 1999) a
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o

argument,ktorýjeprerozhodnutierozhodujúci,vyžadujesašpecifickáodpoveďprávenatentoargument
(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu
ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II.
ÚS 410/06).

96. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol a rozhodol tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

97. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

98. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny
úradník.

99. O nároku na náhradu trov konania (výroky II. a III. rozsudku) súd rozhodol podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP. V konaní plne úspešným žalovaným 1./ a 2./ súd voči neúspešnémužalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude v súlade s § 262 ods. 2 CSP
rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde
Bratislava I. (§ 355, § 362 ods. 1 CSP)

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 358, § 359 CSP)

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 363, § 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1
CSP)
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. (§ 366 CSP)

Ak povinný v stanovenej lehote dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže
oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 18. 4. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Ochrana osobnosti , Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. jún 2023

Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. jún 2023