Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. júl 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/104/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121291027
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Čisovský

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6121291027.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Čisovského a členov

senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Rastislava Pellu, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31575951, zastúpený SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,
so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36853186, proti žalovaným, v 1. rade: A. B. A. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, XXX XX E. – C., zastúpený B. F. G., advokátkou so sídlom Murgašova
3, 040 01 Košice – Staré Mesto, v 2. rade: H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. X, XXX XX E. I. J.,
o zaplatenie 36.162,92 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice
č.k. K2-33Cb/101/2021-196 zo dňa 25. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č.k. K2-33Cb/101/2021-196 zo dňa 25. apríla 2024
v napadnutom I. a III. výroku.

II. Žalovanému v 1. rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd alebo súd prvej inštancie) rozsudkom č.k. K2-33Cb/101/2021-196
zo dňa 25. apríla 2024 (ďalej len „rozsudok“) rozhodol tak, že:
I. Žalobu proti žalovanej v 1. rade zamieta.

II. Žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 36.162,92 €, spolu s úrokom 17,00 % ročne zo
sumy 37.332,89 € od 12.3.2011 do 11.4.2014, úrokom 17,00 % ročne zo sumy 36.162,92 € od 12.4.2014
do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky 124,44 € a náklady spojené s uplatnením
pohľadávky 3.463,75 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Žalovanej v 1. rade proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
IV. Žalobcovi proti žalovanému v 2. rade priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak v konaní, v ktorom žalobca žalobou žiadal, aby súd uložil žalovaným zaplatiť žalobcovi
titulom náhrady škody podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“) spoločne a nerozdielne istinu 36.162,92 eur, úrok 17,00
% ročne zo sumy 37.332,89 eur od 12.03.2011 do 11.04.2014, úrok 17,00 % ročne zo sumy 36.162,92
eur od 12.04.2014 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky 124,44 eur, náklady spojené
s uplatnením pohľadávky 3.463,75 eur a náhradu trov konania.

3. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 18.08.2008 uzavrel právny predchodca žalobcu VOLKSBANK
Slovensko, a.s. ako veriteľ so spoločnosťou EMCER s.r.o. (pôvodne IJ+ s.r.o.), IČO: 36456012 ako
dlžníkom, Zmluvu o úvere č. 435 031 9300 v znení jej neskoršieho dodatku (ďalej len „zmluva o
úvere“). Na základe zmluvy o úvere poskytol žalobca dlžníkovi finančné prostriedky vo výške 33.194 eur(1.000.000,- Sk). V čase uzatvárania tohto záväzkového vzťahu bola jedinou konateľkou a spoločníčkou
dlžníkažalovanáv1.rade.Nazabezpečeniepohľadávkyzpredmetnéhoúveruvystavildlžníkvprospech
žalobcu ako remitenta, dňa 18.08.2008 vlastnú zmenku, ktorou sa zaviazal zaplatiť sumu 37.332,89 eur.

Za zaplatenie zmenky sa v zmysle čl. I § 30 ods. 1 zákona č. 191/1950 Sb. zákon zmenkový a šekový v
znení neskorších predpisov zaručila pre celú zmenkovú sumu žalovaná v 1. rade. Keďže sa dlžník dostal
do omeškania so splácaním poskytnutých prostriedkov, veriteľ ho písomne vyzval na úhradu listom
zo dňa 14.02.2011. Vo výzve žalobca určil platobný deň 11.03.2011. V uvedený termín sa dlžník, ani
žalovaná v 1. rade nedostavili do platobného miesta, a preto žalobca vyplnil vystavenú zmenku v súlade

so zmluvou o použití zmenky č. 435 031 9300 zo dňa 18.08.2008, čím sa zabezpečovacia zmenka stala
právne perfektnou.

3.1. Platobným rozkazom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 22.12.2011 č. k. 1Zm/233/2011-15 súd
uložil dlžníkovi a žalovanej v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 37.332,89 eur, úrok
vo výške 17,00 % p. a. zo sumy 37.332,89 eur od 12.3.2011 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo

výške 124,44 eur a nahradiť žalobcovi trovy súdneho konania vo výške 3.463,75 eur. Napriek súdnemu
rozhodnutiu nedošlo zo strany dlžníka, ani žalovanej v 1. rade k čiastočnému splneniu svojho záväzku.
Žalobca bol z toho dôvodu nútený domáhať sa vymoženia svojho nároku prostredníctvom exekučného
konania. Voči žalovanej v 1. rade bolo dňa 02.05.2012 začaté konkurzné konanie, preto žalobca inicioval
dňa 16.05.2013 exekučné konanie iba voči dlžníkovi. Exekúcia bola vedená súdnym exekútorom JUDr.

Martinom Hermanovským pod sp. zn. EX 1379/13. V konkurznom konaní došlo dňa 11.04.2014 k
čiastočnej úhrade, a to vo výške 1.169,97 eur. Poverený súdny exekútor vydal v súlade s § 2 zákona č.
233/2019Z.z.oukončeníniektorýchexekučnýchkonaníaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalej
len „zákon o zastavení starých exekúcií“) dňa 31.03.2020 upovedomenie o zastavení starej exekúcie. K
následnému ukončeniu exekučného konania došlo oznámením súdneho exekútora zo dňa 14.07.2020.

3.2. Právny predchodca žalobcu mal do 14.02.2013 obchodné meno VOLKSBANK Slovensko, a.s.,
od 15.02.2013 obchodné meno Sberbank Slovensko, a.s. Dňa 01.08.2017 bola Sberbank Slovensko,
a.s. vymazaná z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, a to na základe Zmluvy o zlúčení
vo forme notárskej zápisnice spísanej dňa 24.05.2017 pod zn. N 310/2017, Nz 17512/2017, NCRIs

17884/2017 s nástupníckou spoločnosťou Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31575951. Podľa § 69
ods.3ObZsaPrimabankaSlovensko,a.s.stalauniverzálnymprávnymnástupcomzaniknutejSberbank
Slovensko, a.s. a prebrala všetky jej práva a záväzky.

3.3. Žalovaná v 1. rade bola konateľkou a spoločníčkou dlžníka od 25.07.2007 do 08.06.2011. Žalovaný

v 2. rade je konateľom a spoločníkom dlžníka od 21.06.2011 doposiaľ. Pri právnickej osobe sa
povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu vzťahuje na jej štatutárny orgán. Práve z toho dôvodu
bola do právnej úpravy zavedená zodpovednosť týchto osôb za dlhy spoločnosti, ktorá má chrániť
veriteľov pred nekalým úpadkom. Zákonodarca tým sankcionuje častokrát účelovo motivovaný prístup
štatutárnych orgánov k (ne)plneniu svojich zákonných povinností. Zároveň sa prostredníctvom tohto

inštitútu zabezpečuje satisfakcia pohľadávok veriteľov, ktoré neboli uspokojené v konkurze alebo v
exekúcii.Zverejnedostupnýchúčtovnýchzávierokvyplýva,žespoločnosťEMCERs.r.o.zverejnilasvoju
poslednú účtovnú závierku - súvahu v roku 2010. Pričom v nej vôbec nezohľadnila svoj záväzok voči
žalobcovi (položka č.118 účtovnej závierky), rovnako ako v roku 2009. Naposledy zverejnené účtovné
závierky za roky 2009 a 2010 tak celkom zjavne nereflektujú skutočnosť, že spoločnosti EMCER s.r.o.

bol poskytnutý kontokorentný úver, ktorý nebol v rozhodnom čase ešte splatený. Predmetné účtovné
závierky preto neboli vyplnené v súlade s § 17 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve a možno sa
dôvodne domnievať, že sa spoločnosť EMCER s.r.o. zrejme nenachádzala v dobrej finančnej kondícii.
O čom svedčí skutočnosť, že v rokoch 2009 a 2010 nevykazovala žiadne tržby, ani zisk. Žalovaná v
1. rade počas vykonávania funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti EMCER s.r.o. bola nielen povinná

podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas, ale aj zodpovedala za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v
dôsledku jej omisívneho správania sa. V súvislosti s porušením platobnej disciplíny vyzval žalobca
dlžníka, konajúceho prostredníctvom žalovanej v 1. rade, aby uhradil svoj splatný záväzok. O približne
4 mesiace neskôr sa žalovaná v 1. rade „sama“ ako jediný spoločník spoločnosti odvolala z pozície
štatutárneho orgánu a pohľadávku žalobcu neuhradila. Žalovaný v 2. rade si neplní, odkedy je vo funkcii,

ani elementárne povinnosti štatutárneho orgánu a v mene spoločnosti nepodal na príslušný daňový
úrad ani jednu riadnu účtovnú závierku. Navyše, v rámci exekučného konania vedeného voči dlžníkovi
(spoločnosti EMCER s.r.o.) nedošlo k žiadnej čiastočnej úhrade, a teda je zrejmé, že spoločnosť je
naďalej v ekonomickom úpadku. S poukazom na § 11 ods. 2 ZKR (aj v znení účinnom do 29.06.2011) takmala žalovaná v 1. rade najneskôr už v roku 2011 a od nástupu do funkcie aj žalovaný v 2. rade, iniciovať
konkurzné konanie. Svojej zodpovednosti v zmysle § 11a ZKR, resp. § 11 ods. 4 ZKR v znení účinnom
do 29.06.2011, sa žalovaní nemôžu zbaviť. Zákon totiž taxatívne vymedzuje iba tri liberačné dôvody.

3.4. Vo vzťahu k výške škody sa v súlade s § 11a ods. 3 ZKR prezumuje, že veriteľovi vznikla škoda
v rozsahu, v akom jeho pohľadávka nebola uspokojená po ukončení exekúcie. V exekúcii vedenej voči
dlžníkovi EMCER s.r.o. súdnym exekútorom JUDr. Martinom Hermanovským pod sp. zn. EX 1379/13
nebolo vymožené žiadne plnenie. Žalobca iba reflektuje plnenie v rámci konkurzného konania vedeného

voči žalovanej v 1. rade vo výške 1.169,97 eur. Nárok žalobcu na náhradu škody nie je dotknutý ani
oddlžením žalovanej v 1. rade, ktorá bola oddlžená pred vznikom uplatňovaného nároku na náhradu
škody, ktorý žalobcovi vznikol až momentom zastavenia exekúcie. Prirodzene si preto žalobca nemohol
uplatniť svoju pohľadávku v rámci konkurzného konania. Oddlženie zbavuje dlžníka jeho starých dlhov,
v rozsahu, v akom neboli uspokojené v konkurze. Naopak oddlženie nemôže pôsobiť do budúcnosti vo
vzťahu k pohľadávkam, ktoré ešte len môžu vzniknúť. Žalobca má tak voči žalovaným nárok na náhradu

škody v rozsahu celej pohľadávky priznanej platobným rozkazom Okresného súdu Bratislava V zo dňa
22.12.2011 č. k. 1Zm/233/2011-15, po započítaní čiastočného plnenia na istinu.

4. Žalovaný v 1. rade v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že je nesporné, že bola konateľkou
spoločnosti EMCER s.r.o. (predtým IJ+ s r. o.) od 25.07.2007 do 08.06.2011 (ďalej len „rozhodný

čas“), že konečná splatnosť úveru poskytnutého žalobcom bola 30.08.2010 a že exekučné konanie
EX1379/13, vedené C. J., súdnym exekútorom, začalo dňa 21.05.2013. Ostatné žalobcom uvádzané
skutkové tvrdenia výslovne popiera. Žalobca nepreukázal, že sa spoločnosť EMCER s.r.o. (IJ+ s.r.o.)
v rozhodnom čase nachádzala v úpadku, t.j. existenciu zákonom vyžadovanej právnej skutočnosti pre
vznik povinnosti podľa § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení

účinnom k 08.06.2011. Výkladom a contrario § 11 ods. 3 ZoKR v znení účinnom k 08.06.2011 možno
považovať za preukázané, že v rozhodnom čase žalobca ani nepredpokladal existenciu podmienok
na uplatnenie svojho oprávnenia podať návrh na vyhlásenie konkurzu voči spoločnosti EMCER s.r.o.
Obzvlášť to platí pre obdobie od 29.09.2010 do 08.06.2011. V opačnom prípade by toto svoje oprávnenie
určite riadne a včas uplatnil. Odseky 5 a 6 vylučujú, že spoločnosť EMCER s.r.o. spĺňala podmienky

úpadku v rozhodnom čase, ako ich ustanovoval ZoKR v znení účinnom k 08.06.2011, čo znamená, že
žalovaná nemala v rozhodnom čase povinnosť postupovať podľa § 11 ods. 2 ZoKR v znení účinnom
k 08.06.2011. Keďže nebola splnená podmienka, s existenciou ktorej spája ZoKR vznik povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu a s porušením ktorej zákon spája vznik zodpovednosti za škodu,
k tvrdenému protiprávnemu konaniu žalobcu nemohlo dôjsť, zodpovednosť za škodu nevznikla, čo

vylučuje existenciu aktívnej legitimácie na strane žalobcu a pasívnej legitimácie na strane žalovanej.
Pokiaľ žalobca argumentuje ustanovením § 1la ods. 2 ZoKR v účinnom znení, žalovaná považuje túto
argumentáciu za právne irelevantnú. Ide o ustanovenie účinné od 01.01.2018, ktorého účinnosť smeruje
do budúcnosti a nemôže meniť zákonnom ustanovené podmienky úpadku upravené skorším právnym
predpisom v rokoch 2010-2011. Právna domnienka konštruovaná v roku 2018 nemôže meniť zákonnom

ustanovené podmienky v roku 2011 tak, že síce žalovaná podľa platného právneho stavu v rokoch
2010-2011 nemala povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ale exekúcia, ktorá začala dva roky
po zániku funkcie konateľa žalovanej, ukončená v roku 2020 pre nedostatok majetku dlžníka, na základe
novely zákona z roku 2018 mení zákonom ustanovené podmienky platné v rokoch 2010-2011 tak, že
žalovaná túto povinnosť v rokoch 2010-2011 mala. Aj pri aplikácii § 11a ods. 2 ZoKR v účinnom znení

ZoKR sa vyžaduje, aby išlo o dlžníka uvedeného v § 11 ods. 2 ZoKR v účinnom znení (§ 11 ods. 2 ZoKR v
znení účinnom k 08.06.2011), t.j. dlžníka v úpadku. Uvedená vyvrátiteľná právna domnienka len prenáša
dôkaznú povinnosť zo žalobcu na žalovaného v konkrétnych prípadoch ohľadom nesplnenia povinnosti
štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu dlžníka, likvidátora dlžníka a zákonného zástupcu
dlžníka podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas a v prípade, že je preukázané, že takáto povinnosť

existovala. Neosvedčuje existenciu úpadku dlžníka a ani existenciu povinnosti podať návrh na konkurz.
Porušenie sa predpokladá vo vzťahu k týmto osobám vtedy, ak súd odmietol vyhlásiť konkurz na majetok
dlžníka pre nedostatok majetku, ak pre nedostatok majetku dlžníka zastavil konkurz alebo exekúciu či
obdobné vykonávacie konanie proti dlžníkovi bolo zastavené pre nedostatok majetku dlžníka, resp. ak
podnikateľpoddočasnouochranouporušilpovinnosťuložiťdoZbierkylistínvyhláseniepodľaosobitného

predpisu. Je zjavné, že ide o situáciu, kedy uvedené osoby vedeli alebo pri zachovaní postupu s
odbornou starostlivosťou mohli vedieť o povinnosti podľa § 11 ods. 2 ZoKR v účinnom znení. Uvedené
platí obzvlášť vo vzťahu k exekúcii a k obdobnému vykonávaciemu konaniu vedenému voči dlžníkovi,
keďže ich výkon neruší povinnosť uvedených osôb v prípade naplnenia podmienok úpadku na stranedlžníka kedykoľvek podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Súčasne platí, že žalobca nijako neosvedčil
súvislosť medzi žalovanou a uvedenou exekúciou a jej ukončením z titulu nedostatku majetku na strane
dlžníka, keďže žalovanej zanikla funkcia konateľa dlžníka (2011) 2 roky pred začatím predmetného

exekučného konania (2013). Ak došlo k úpadku dlžníka po zániku funkcie konateľa žalovanej, nemala
oprávnenie a ani povinnosť postupovať podľa § 11 ods. 2 ZoKR a teda nesplnenie takejto povinnosti
nemôže zaťažovať žalovanú, ale len toho, kto bol v tom čase osobou uvedenou v § 11 ods. 2 ZoKR.
Navyše, žalobca ani neuviedol, kedy malo dôjsť, k porušeniu povinnosti podať návrh na vyhlásenie
konkurzuzostranyžalovanej,čižekedydošlokprotiprávnemukonaniužalovanejavznikuprávažalobcu

na náhradu škody za protiprávne konanie žalovanej, takže nie je splnený zákonný predpoklad pre
uplatnenie práva na náhradu škody - protiprávne konanie. Uvedené je podstatné aj z titulu posúdenia
plynutia času, čo má zásadný význam pre vymožiteľnosť uvedeného práva. Vzhľadom na dikciu § 11
ods. 4 ZoKR v znení účinnom k 08.06.2011 vzniká osobe povinnej podať návrh na vyhlásenie konkurzu
zodpovednosť za škodu veriteľom, ktorá im vznikla v dôsledku porušenia povinnosti včas podať návrh
na vyhlásenie konkurzu, porušením tejto povinnosti a výška škody, je buď suma ich pohľadávok, ktoré

ostali neuspokojené po zrušení konkurzu alebo zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku
alebo sa preukáže iná výška škody. Z uvedeného je zjavné, že vznik záväzku nahradiť spôsobenú
škodu vzniká porušením právnej povinnosti uvedenej v ZoKR členovi štatutárneho orgánu, likvidátorovi
alebo zákonnému zástupcovi dlžníka a škoda je takisto jasne definovaná. Na uplatnenie tohto práva na
súde v zásade platí, že postačuje vedomosť poškodeného o škode a o tom, kto je povinný ju uhradiť.

Škoda pritom nemusí byť presne identifikovaná rozsahom a výškou, ale znalosť poškodeného musí
postačovať pre uplatnenie na súde (napr. II. ÚS 593/2015 zo dňa 24.09.2015). Takže žalobca mohol toto
svoje právo uplatniť na súde nasledujúci pracovný deň po dni, kedy malo dôjsť k tvrdenému porušeniu
povinnosti žalovanou. Kým nebude preukázané, kedy malo dôjsť k tvrdenému porušeniu povinnosti
podať návrh na konkurz, musí vychádzať z tvrdení žalobcu. Z nich sa dá usudzovať, že podľa listinných

dôkazov predložených žalobcom malo dôjsť k tvrdenému porušeniu povinnosti podať návrh na konkurz
dňa 02.11.2010 (konečná splatnosť úveru 30.08.2010, omeškanie dlžníka 29.09.2010 a uplynutie lehoty
na podanie návrhu na konkurz 02.11.2010). Žalobný návrh bol podaný dňa 01.04.2021, čo je viac ako
10 rokov od tvrdeného porušenia povinnosti, počas ktorých žalobca nevykonal nič uvedené v § 402 a
nasl. ObZ, takže právo žalobcu na náhradu škody je podľa § 398 ObZ minimálne objektívne premlčané.

Žalovaná vznáša námietku nevymáhateľnosti žalovaného práva na náhradu škody z titulu jej oddlženia
vyhláseného dňa 30.01.2018 v Obchodnom vestníku č. 21/2018. K tvrdenému porušeniu povinnosti
mohlo dôjsť iba v rozhodnom čase, kedy bola žalovaná osobou podľa § 11 ods. 2 ZoKR v znení účinnom
k 08.06.2011. Z čoho jasne vyplýva, že k tvrdenému porušeniu povinnosti, ktorá zakladá právo uplatniť
súkromnoprávnu peňažnú - sankciu (náhrada škody) muselo dôjsť iba pred rozhodným dňom.

5. Žalovanému v 2. rade nebolo možné platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
9Up/420/2021 - 38 zo dňa 16. 06.2021 doručiť do vlastných rúk. Keďže žalobca po výzve súdu v súlade s
§ 10 zákona o upomínacom konaní navrhol pokračovať v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci
podľaCSP,OkresnýsúdBanskáBystricapostúpilvecsúdupríslušnémunajejprejednanieanedoručený

platobný rozkaz sa zo zákona (§ 10 ods. 3 zákona o upomínacom konaní) zrušil. Okresný súd Košice
II podľa § 116 ods. 2 CSP zverejnil oznámenie o podanej žalobe na úradnej tabuli súdu a na webovej
stránke súdu s tým, že žaloba sa považuje za doručenú po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia, a to
aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie. Oznámenie bolo vyvesené na úradnej tabuli a webovom sídle
konajúceho súdu dňa 08.02.2022 a zvesené dňa 25.02.2022. Žalovaný v 2. rade sa k žalobe nijako

nevyjadril.

6. Žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu k tvrdeniu žalovaného v 1. rade, že
žalobca údajne nepreukázal, že dlžník sa v rozhodnom čase nachádzal v úpadku, uviedol, že žalobca
poukázal na to, že predložené účtovné závierky za roky 2009 a 2010 neboli vyplnené v súlade s §

17 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. Dlžník, konajúci prostredníctvom žalovanej v 1. rade, v
nich nereflektoval, že mu bol zo strany žalobcu poskytnutý kontokorentný úver, ktorý v tom čase ešte
nebol splatený. Z predložených dôkazných prostriedkov (z účtovných závierok) vyplýva, že spoločnosť
EMCER s.r.o. sa nenachádzala v dobrej finančnej kondícii, nevykazovala žiadne tržby ani zisk, pričom
mala záväzok voči žalobcovi, ktorý nezahrnula do svojho účtovníctva. Je zrejmé, že v čase, kedy

žalovaná v 1. rade vykonávala funkciu štatutárneho orgánu, dlžník spĺňal podmienky uvedené v § 11
ods. 2 ZKR v znení účinnom do 29.06.2011. Dlžník bol v rozhodnom čase v úpadku, o čom svedčí
daný skutkový stav. Žalovaná v 1. rade de facto požaduje od žalobcu, aby úpadok dlžníka preukázal
listinami, ktoré nie sú verejne dostupné, a ktoré má k dispozícii iba dlžník. Ak by prijal uvedený záveržalovanej v 1. rade (o preukázaní absolútnej pravdy), ochrana veriteľov podľa § 11 ods. 4 ZKR v znení
účinnom do 29.06.2011 a 11a ZKR v aktuálnom znení, by bola len iluzórna. Určujúcou skutočnosťou
pre konštatovanie úpadku dlžníka je jeho účtovná evidencia (účtovná závierka). Žalovaná v 1. rade

navyše absurdne argumentuje tým, že žalobca údajne ani nepredpokladal existenciu podmienok na
uplatnenie svojho práva podať návrh na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi (§ 11 ods. 3 ZKR a contrario).
Uvedená konklúzia žalovanej v 1. rade je zjavne nesprávna. Nemožno totiž stotožňovať postavenie
žalovanej v 1. rade, ktorá ako konateľka dlžníka má povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu,
so žalobcom, ktorého je to iba právo. Žalobca legitímne vymáhal pohľadávku v exekučnom konaní

a nemal dôvod podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Náklady (preddavky) na vyhlásenie konkurzu
sú podstatne vyššie ako je súdny poplatok za podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Exekúcia bola
voči dlžníkovi vedená súdnym exekútorom JUDr. Martinom Hermanovským pod sp. zn. EX 1379/13. V
súlade s § 5 zákona č. 233/2019 Z. z. zákona o zastavení starých exekúcií, poverený súdny exekútor
vydal dňa 31.03.2020 upovedomenie o zastavení starej exekúcie. Vydaním oznámenia o ukončení
starej exekúcie zo dňa 14.07.2020 následne došlo k ukončeniu exekučného konania. Zároveň sa

predpokladá, že návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas, ak bola exekúcia zastavená pre
nedostatok majetku dlžníka. Ukončenie starej exekúcie v dôsledku uplynutia rozhodnej doby, počas
ktorej nedošlo k vymoženiu celého nároku (ako v prejedávanom prípade) vyvolá rovnaké následky
ako zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku. Preto sa v posudzovanej
veci predpokladá, že návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas. Žalovaná v 1. rade bola v

rozhodnom čase povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v súlade s § 11 ods. 2, ods. 4, v spojení
s § 3 ZKR v znení účinnom do 29.06.2011. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nepodaním návrhu na
vyhlásenie konkurzu existovala v rozhodnom období, neskôr bola zo zákona vypustená a opakovane
zavedená v § 11a ZKR, a to s účinnosťou od 01.01.2018. Pričom samotná zodpovednosť by bola daná
aj bez tejto právnej úpravy, a to podľa § 420 OZ, keďže ide o zodpovednosť za škodu, ktorá vznikne

porušením právnej povinnosti (aj v prípade, ak by neboli dané iné predpoklady zodpovednosti). Žalobca
nie je povinný preukazovať konkrétny dátum porušenia povinnosti žalovanej v 1. rade podať návrh
na vyhlásenie konkurzu. Žalovaná v 1. rade sa sama odvolala (ako jediný spoločník spoločnosti) z
pozície štatutárneho orgánu, a to po 4 mesiacoch, ako žalobca vyzval dlžníka, aby uhradil svoj splatný
záväzok. Pohľadávku žalobcu napriek tomu neuhradila a tak bol žalobca nútený iniciovať exekučné

konanie. Žalobcovi vznikla škoda až zastavením starej exekúcie. Pričom je evidentné, že žalovaná v
1. rade za ňu zodpovedá rovnako, ako aktuálny konateľ dlžníka - žalovaný v 2. rade. Žalovaná v 1.
rade síce porušila svoju povinnosť ešte v čase, kedy vykonávala funkciu štatutárneho organu dlžníka,
avšak vznik škody je datovaný až ukončením exekučného konania. Až ukončením exekučného konania
(z iného dôvodu ako vymožením) možno konštatovať, že nárok žalobcu je definitívne nevymožený.

Preto možno v plnom rozsahu aplikovať aktuálne ustanovenia o podmienkach vzniku škody konateľa
za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Z uvedeného je preto aj vznesená námietka premlčania
irelevantná, keďže nárok žalobcu vznikol 14.07.2020. Nárok žalobcu na náhradu škody nie je dotknutý
ani oddlžením žalovanej v 1. rade, ktorá bola oddlžená pred vznikom uplatneného nároku na náhradu
škody(momentomzastaveniaexekúcie).Prirodzenesipretožalobcanemoholuplatniťsvojupohľadávku

v rámci konkurzného konania.

7. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania
(listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a žalovaným v 1. rade, ako aj obsahom prednesov na
pojednávaní dňa 26.3.2024) zistil tento skutkový stav:

7.1. Dňa 18.08.2008 uzavrel právny predchodca žalobcu VOLKSBANK Slovensko, a.s., IČO: 17321123,
ako veriteľ, so spoločnosťou EMCER s.r.o. (pôvodne IJ+ s.r.o.), IČO: 36 456 012, ako dlžníkom, Zmluvu
o úvere č. 435 031 9300 v znení jej neskoršieho dodatku (ďalej len „zmluva o úvere“). Na základe
zmluvy o úvere poskytol žalobca dlžníkovi finančné prostriedky vo výške 33.194 eur (1.000.000,- Sk). V

čase uzatvárania tohto záväzkového vzťahu bola jedinou konateľkou a spoločníčkou dlžníka žalovaná
v 1. rade. Na zabezpečenie pohľadávky z predmetného úveru vystavil dlžník v prospech žalobcu,
ako remitenta, dňa 18.08.2008 vlastnú zmenku, ktorou sa zaviazal zaplatiť sumu 37.332,89 eur. Za
zaplateniezmenkysavzmyslečl.I§30ods.1zákonač.191/1950Sb.zákonzmenkovýašekovývznení
neskorších predpisov zaručila pre celú zmenkovú sumu žalovaná v 1. rade. Keďže sa dlžník dostal do

omeškania so splácaním poskytnutých prostriedkov, veriteľ ho písomne vyzval na úhradu listom zo dňa
14.02.2011. Vo výzve žalobca určil platobný deň 11.03.2011. V uvedený termín sa dlžník, ani žalovaná v
1. rade nedostavili do platobného miesta, a preto žalobca vyplnil vystavenú zmenku v súlade so Zmluvou
o použití zmenky č. 435 031 9300 zo dňa 18.8.2008.7.2. Platobným rozkazom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 22.12.2011 č. k. 1Zm/233/2011-15 súd
uložil dlžníkovi a žalovanej v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 37.332,89 eur, úrok

vo výške 17,00 % p. a. zo sumy 37.332,89 eur od 12.03.2011 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo
výške 124,44 eur a nahradiť žalobcovi trovy súdneho konania vo výške 3.463,75 eur. Toto rozhodnutie
nadobudlo vykonateľnosť voči dlžníkovi dňa 08.08.2012 a voči žalovanej v 1. rade dňa 24.01.2013.

7.3. Voči žalovanej v 1. rade bolo dňa 02.05.2012 začaté konkurzné konanie (opätovne dňa 24.01.2018).

Žalobca inicioval dňa 16.05.2013 exekučné konanie iba voči dlžníkovi. Exekúcia bola vedená súdnym
exekútorom JUDr. Martinom Hermanovským pod sp. zn. EX 1379/13. V konkurznom konaní došlo dňa
11.04.2014 k čiastočnej úhrade, a to vo výške 1.169,97 eur. Poverený súdny exekútor vydal v súlade s §
2 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov dňa 31.03.2020 (doručené žalobcovi 02.04.2020) upovedomenie o zastavení starej exekúcie. K
následnému ukončeniu exekučného konania došlo oznámením súdneho exekútora zo dňa 14.07.2020.

7.4. Žalovaná v 1. rade bola konateľkou a spoločníčkou dlžníka od 25.07.2007 do 08.06.2011. Žalovaný
v 2. rade je konateľom a spoločníkom dlžníka od 21.06.2011 doposiaľ.

8. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 2 ods. 1 písm. a), § 8 ods.

1, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čl. 8, § 76 a § 151 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 365, § 369, § 369c
ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov.

9. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že exekúcia EX 1379/13
(deň doručenia poverenia exekútorovi 24.06.2013) bola zastavená ku dňu účinnosti ZoUNEK, t. j. k
01.01.2020. Ak sa stará exekúcia podľa ZoUNEK zastavila, neznamená to ešte, že zanikla samotná
pohľadávka priznaná v pôvodnom konaní. Nemožnosť priznať oprávnenému subjektu premlčané právo

nastane až vtedy, keď sú splnené tieto skutočnosti: a/ uplynie právnym predpisom vymedzený čas
(premlčacia doba), b/ nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby,
c/ povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie námietku premlčania
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2009, sp. zn. 1MCdo/8/2008). Podaním
návrhu na vykonanie exekúcie sa plynutie premlčacej doby zastavuje (spočíva), a to na celý čas

trvania exekučného konania. Na základe uvedeného má súd za to, že pohľadávka vymáhaná v tomto
exekučnom konaní nie je premlčaná. K ukončeniu exekučného konania došlo v zmysle oznámenia
súdneho exekútora o ukončení dňa 14.07.2020, pričom žaloba bola podaná na súde 01.04.2021, teda
pred uplynutím jedného roka. Premlčanie súd posudzoval podľa ZoUNEK, ktoré je pre tento prípad lex
specialis.

9.1. K námietke nevymáhateľnosti vznesenej žalovanou z dôvodu jej oddlženia súd uviedol, že žalobca
podal žalobu dňa 01.04.2021 z dôvodu náhrady škody vzniknutej momentom zastavenia exekúcie. Na
žalovanú v 1. rade bol uznesením Okresného súdu Košice I sp.zn. 31K/10/2012 z 11.07.2012 vyhlásený
konkurz. Oznámenie o vyhlásení konkurzu bolo v Obchodnom vestníku zverejnené 18.07.2012. Účinky

vyhlásenia konkurzu nastali deň po jeho zverejnení, t. j. 19.07.2012. Na základe vyššie uvedeného
náhrada škody uplatňovaná v tomto konaní nie je nevymáhateľná, keďže v čase vyhlásenia konkurzu
na majetok žalovanej v 1. rade ani neexistovala. Z toho dôvodu nemohla podliehať konkurzu a je ju
možné uplatňovať.

9.2. K tvrdeniu, že žalovaní porušili povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu súd uviedol, že
predpokladmi tejto osobitnej zodpovednosti sú: 1. porušenie povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie
konkurzu; 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti podať návrh
na vyhlásenie konkurzu a 4. neexistencia liberačných dôvodov (§ 11a ods. 5 ZoKR). Zodpovednosť za
škodu tu však nepostihuje samotného dlžníka, ale len osoby povinné podať v mene dlžníka návrh na

vyhlásenie konkurzu. Táto osobitná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinnosti
podľa ZoKR má prednosť pred všeobecnou úpravou zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl.
Občianskeho zákonníka, to znamená, že na porušenie právnej povinnosti upravenej v § 11 ods. 2 ZoKR
sa prednostne aplikuje táto špeciálna právna úprava § 11a ZoKR. V ostatnom sa aj táto zodpovednosť zaškodu spravuje stanoveniami § 420 Občianskeho zákonníka. Tak to bude napríklad pri spôsobe náhrady
škody, rozsahu náhrady škody a pod., ktoré ust. § 11a ZoKR neupravuje. Zodpovednosť za nepodanie
návrhu na vyhlásenie konkurzu je objektívnou zodpovednosťou, ktorej sa povinný zbaví, ak preukáže

liberačné dôvody stanovené v § 74a ZoKR. V súvislosti s aktívnou legitimáciou dlžníka, dlžník nie je
len oprávnený, t.j. aktívne legitimovaný, ale v určitých prípadoch aj povinný podať návrh na vyhlásenie
konkurzu s tým, že táto povinnosť bola novelou uskutočnenou zákonom č. 348/2011 Z.z. - v tejto časti
účinnou od 1. januára 2013 - významným spôsobom upravená. Podľa právnej úpravy účinnej od 1.
januára 2013 je dlžník povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu v prípade svojho predlženia, a to

do 30 dní od vtedy, ako sa dozvedel o predlžení. Podľa tejto právnej úpravy už dlžník nie je povinný
podať návrh na vyhlásenie konkurzu z dôvodu platobnej neschopnosti, čím zákon riešenie platobnej
neschopnosti dlžníka cestou konkurzu ponecháva výlučne na rozhodnutí dlžníka, resp. veriteľov, t.j. ak
veritelia akceptujú dlžníkovu platobnú neschopnosť a sami návrh nepodajú, zákon sám nenúti, neukladá
dlžníkovi povinnosť, aby takýto návrh podal, a tým odišiel z trhu cestou konkurzu. Právna úprava účinná
do 31. decembra 2012 ukladala povinnosť dlžníkovi podať návrh na vyhlásenie konkurzu aj z dôvodu

úpadku vo forme platobnej neschopnosti, t.j. nielen z dôvodu predlženia. Povinnosť včas podať návrh
na vyhlásenie konkurzu zákon ukladá priamo štatutárnemu orgánu, jeho členovi, prípadne zákonnému
zástupcovi dlžníka. Znamená to, že túto povinnosť, najmä z pohľadu prípadnej zodpovednosti, má
nielen dlžník, ale aj tieto konkrétne osoby. Týmto spôsobom zákon povinnosť podať návrh na vyhlásenie
konkurzu zveruje konkrétnym fyzickým osobám, prostredníctvom ktorých dlžník konal, prípadne ktoré

ho ako zákonný zástupca zastupovali, t.j. konateľovi, členom predstavenstva a pod.

9.3. Súd dospel k záveru, že z predložených dôkazov, účtovných uzávierok za roky 2009 a 2010
nie je žalobcom jednoznačne preukázaná zlá finančná situácia dlžníka, a teda skutočnosť, že bol
platobne neschopný alebo predlžený. Žalobca síce spochybnil ich správnosť, avšak žiadnym spôsobom

jednoznačne nepreukázal zadlženosť ani platobnú neschopnosť dlžníka, ktorého žalovaná v 1. rade bola
konateľom. Na základe uvedeného teda súd nemá za jednoznačne preukázané porušenie povinnosti
žalovanej v 1. rade ako konateľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu, keďže nemôže vychádzať len
zo všeobecných tvrdení žalobcu o nesprávnom vyplnení účtovných uzávierok. Z uvedených dôvodov
považoval súd nárok žalobcu voči žalovanej v 1. rade za nedôvodný a žalobu voči nej zamietol.

9.4. Žalovaný v 2. rade v priebehu konania žalobcom tvrdené skutočnosti nerozporoval, preto podľa §
151 CSP súd považoval skutkové tvrdenia žalobcu za nesporné. Súd žalobcovi priznal žalovanú istinu,
keď nemal dôvod pochybovať o pravdivosti žalobcom tvrdených skutočností podporených dôkazmi,
ku ktorým sa žalovaný v 2. rade v priebehu konania žiadnym spôsobom nevyjadril. Nárok žalobcu

na sumu tvoriacu predmet tohto konania je tak voči žalovanému v 2. rade dôvodný v celom rozsahu.
Keďže žalovaný v 2. rade je v omeškaní s úhradou dlžnej sumy, má žalobca voči nemu právo na
úroky z omeškania v ním uplatňovanej výške 17,00 % ročne zo sumy 37.332,89 eur od 12.03.2011 do
11.04.2014,úrok17,00%ročnezosumy36.162,92eurod12.04.2014dozaplatenia.Súdžalobevyhovel
aj v časti nároku žalobcu voči žalovanému v 2. rade na zaplatenie nákladov spojených s uplatnením

pohľadávky 124,44 eur, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 3.463,75 eur, ktoré tiež neboli
žalovaným v 2. rade rozporované.

9.5. Súd mal za to, že nárok žalobcu uplatňovaný spoločne a nerozdielne proti žalovanej v 1. rade a
žalovanému v 2. rade, spočívajúci v náhrade škody je nárokom, ktorý medzi stranami sporu zakladá

samostatné spoločenstvo podľa § 76 CSP, jedná sa totiž o prípad nepravej pasívnej solidarity, a teda o
každom nároku bolo rozhodované samostatne.

9.6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko žalovaná v
1. rade bola v konaní úspešná v celom rozsahu, súd jej voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 % a nakoľko bol žalobca v konaní voči žalovanému v 2. rade úspešný v celom
rozsahu, súd mu voči nemu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

10. Žalobca doručil súdu prvej inštancie v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku v rozsahu jeho
výrokov I. a III., z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací

súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobe voči žalovanej v 1. rade vyhovie v celom
rozsahu.10.1. Odvolateľ uviedol, že od začiatku tohto konania poukazoval na skutočnosť, že objektívne nemá
možnosť predložiť relevantné dôkazné prostriedky. Spoločnosť EMCER s.r.o. totiž od roku 2011 v
rozpore s § 17 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov nezverejnila

žiadnu účtovnú závierku. Žalobca tak mohol vychádzať iba z údajov, ktoré sú verejne dostupné. Navyše
zverejnené účtovné závierky zjavne neboli vyplnené v súlade s § 17 zákona o účtovníctve. Žalovaná
v 1. rade, konajúca v mene spoločnosti EMCER s.r.o., nereflektovala, že spoločnosti bol poskytnutý
kontokorentnýúver,ktorývrozhodnomčaseeštenebolsplatený.SpoločnosťEMCERs.r.o.saevidentne
nenachádzala v dobrej finančnej kondícii, keďže nevykazovala žiadne tržby, ani zisk. Žalovaná v 1. rade

pritom vôbec nerozporovala uvedené tvrdenie žalobcu (§ 151 ods. 1 CSP). Napriek tomu sa súd prvej
inštancie uspokojil iba s tvrdením žalovanej v 1. rade, že: „ako konateľ som neporušila svoju povinnosť,
pretože nemám vedomosť o tom, že by v tom danom čase bol ešte nejaký ďalší veriteľ vo vzťahu k firme
(...)“. Žalovanej v 1. rade nič nebránilo v tom, aby predložila účtovníctvo spoločnosti, a tým relevantne
vyvrátila závery žalobcu. Za daných okolností nemožno žalobu spravodlivo zamietnuť s tým, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno; osobitne ak sa do dôkaznej núdze dostal výlučne v dôsledku konania

jeho protistrany (nezverejnenie účtovných závierok). Spravodlivosť je kritériom ukladajúcim každému
všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné
vyhodnotiť ako krajne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných
zákonných ustanovení (ZNaU ÚS SR č. 74/2010; rozsudok NS SR zo dňa 28.04.2016 sp. zn. 2 Obdo
V 1/2014).

10.2. Poukázal na § 11 ods. 2 a 4 ZKR v znení účinnom do 29.06.2011, ktoré podľa neho explicitne
upravovali zodpovednosť štatutárnych orgánov za škodu, ktorá vznikla v dôsledku porušenia povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas, už v čase, keď žalovaná v 1. rade vykonávala funkciu
konateľa. Zároveň povinnosť štatutárnych orgánov spoločnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu pri

splnení zákonných podmienok platí v modifikovanej podobe doposiaľ. Domnieva sa, že žalovaná v 1.
rade mala namiesto ukončenia funkcie konateľky, podať návrh na vyhlásenie konkurzu v súlade s § 11
ods. 2 a ods. 4 v spojení s § 3 ZKR, postupovať s odbornou starostlivosťou a náležite vyhodnocovať
finančnú situáciu spoločnosti EMCER s.r.o. Nepochybne nie je správne a spravodlivé, aby sa mohla
tejto fundamentálnej povinnosti vyhnúť tým, že sa „zbaví“ postavenia štatutárneho orgánu spoločnosti.

Práve takémuto konaniu má zabrániť úprava nároku veriteľa na náhradu škody podľa ZKR. Žalobcovi
vznikla škoda ukončením exekučného konania voči spoločnosti EMCER s.r.o. Až vtedy boli splnené
predpoklady pre vznik zodpovednostného právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade. Je
irelevantné, že žalovaná v 1. rade vykonávala funkciu štatutárneho orgánu spoločnosti od 25.7.2007
do 08.06.2011, pretože na tento zodpovednostný vzťah sa má aplikovať právna úprava platná ku dňu

vzniku škody (14.07.2020).

11. Žalovaná v 1. rade sa k odvolaniu vyjadrila. Napadnutý rozsudok považovala za vecne správny
a navrhola ho potvrdiť.

11.1. S tvrdeniami žalobcu, že zo zverejnených účtovných závierok za rok 2009 a 2010 je zrejmé,
že žalovaná v 1. rade si bola vedomá hroziaceho úpadku spoločnosti a nepostupovala lege artis,
keď návrh na vyhlásenie konkurzu nepodala, žalovaná v 1. rade nesúhlasí, tieto rozporuje v plnom
rozsahu ako nepravdivé. Navyše k uvedeným tvrdeniam sa žalovaná v 1. rade už vyjadrovala v
rámci prvoinštančného konania a rovnako sa s nimi vyporiadal aj súd v napadnutom rozsudku (bod

48). Napokon sám žalobca v podanom odvolaní výslovne priznáva (a priznal to aj v konaní pred
prvoinštančným súdom), že dôkaznú povinnosť k svojim tvrdeniam nevie splniť. Splnenie dôkaznej
povinnosti k svojim tvrdeniam nahrádza akýmsi poukazom na účtovné závierky spoločnosti za roky 2009
a 2010, o ktorých tvrdí, že neboli vyplnené v súlade s § 17 zákona o účtovníctve, a z tejto skutočnosti
vyvodzuje vlastný, žiadnymi dôkazmi nepodložený záver o tom, že spoločnosť sa nenachádzala v

dobrej finančnej kondícií a že žalovaná v 1. rade porušila svoju zákonnú povinnosť podať návrh na
vyhlásenie konkurzu. Tvrdenie žalobcu, že žalovaná v 1. rade uvedené tvrdenia žalobcu nerozporovala,
sú nepravdivé, čo je zrejmé aj z výpovede žalovanej v 1. rade na pojednávaní 26.03.2024, kedy k
účtovným závierkam za rok 2009, 2010 uviedla, že tieto „ hovoria len o nesprávnom vyplnení tlačív, ale
nie o tom, v akej kondícií firma bola alebo nebola“.

11.2. Z formálneho hľadiska má žalobca povinnosť uviesť úplný opis rozhodujúcich skutočností a označiť
dôkazy na ich preukázanie a žalovaná po popretí skutkových tvrdení žalobcu povinnosť uviesť vlastné
tvrdenia, pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Akniektorá zo strán sporu nevie predložiť dôkaz, označí osobu, ktorá dôkaz v dispozícii má a požiada súd,
aby tejto osobe uložil splnenie edičnej povinnosti. Keď žalobca tvrdí, že „žalovanej nič nebránilo v tom,
aby predložila účtovníctvo spoločnosti, a tým relevantne vyvrátila závery žalobcu“, nejde o aplikáciu

edičnej povinnosti, ale o snahu preniesť dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno za svoje tvrdenia na
žalovanú v 1. rade. Pre prípad, ak by žalobca hodlal tvrdiť, že týmto vo vzťahu k žalovanej v 1. rade chcel
realizovať edičnú povinnosť, takéto konanie je nezmyselné, keďže žalovanej zanikla funkcia konateľky
pred trinástimi rokmi, v spoločnosti nemá žiadnu majetkovú či personálnu účasť, viac ako trinásť rokov
už nemá prístup k účtovníctvu. Účtovníctvo spoločnosti za obdobie od roku 2009 až 2011 žalovaná v

1. rade predložiť nemôže a rovnako to nemôže ani žalovaný v 2. rade ako súčasný konateľ, nakoľko
podľa § 35 ods. 3 zákona o účtovníctve sa účtovné doklady uchovávajú 5 rokov od skončenia roka,
ktorého sa týkajú. Aj v prípade ak by účtovníctvo spoločnosti v konaní predložené bolo, nepreukázalo by
splnenie fundamentálnej podmienky pre vznik povinnosti žalovanej v 1. rade podať návrh na vyhlásenie
konkurzu, t.j. existenciu druhého veriteľa v čase, keď bola žalovaná v 1. rade konateľkou. Žalobca
existenciu druhého veriteľa vo vzťahu k žalovanej v 1. rade nemôže preukázať a to preto, lebo v čase

keď konateľkou spoločnosti bola žalovaná v 1. rade, spoločnosť nemala viac ako jedného veriteľa.

11.3. Žalovaná v 1. rade ukončila výkon funkcie konateľa postupom v súlade so zákonnou úpravou.
Vzhľadom k tomu, že žalovaná v 1. rade bola konateľkou do 08.06.2011, je potrebné vychádzať z
právnej úpravy ZKR v znení účinnom do 29.06.2011 (§ 11 ods. 2 a § 3 ods. 1 až 3), z ktorého

je zrejmé, že zákonnou podmienkou podania návrhu na vyhlásenie konkurzu je existencia úpadku,
ktorého zákonným predpokladom je skutočnosť, že dlžník má viac ako jedného veriteľa. Spoločnosť
do 08.06.2011, kedy bola konateľkou žalovaná v 1. rade, viac ako jedného veriteľa nemala (mala
iba jedného veriteľa a to právneho predchodcu žalobcu), preto žalovanej v 1. rade ako konateľke
povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu nevznikla. Opätovne zdôraznila, že celá konštrukcia

zodpovednosti za škodu zo strany konateľa upravená v § 11 odsek 4 ZKR je postavená na tom, že
povinná osoba návrh na vyhlásenie konkurzu podá, ale nepodá ho včas. Ak návrh na vyhlásenie
konkurzu nie je podaný vôbec, tak ako je to v prejednávanej veci, neprichádza zodpovednosť za
škodu do úvahy, pretože zodpovednosť predpokladá zrušenie konkurzu alebo zastavenie konkurzu pre
nedostatok majetku na základe oneskorene podaného návrhu na vyhlásenie konkurzu (§ 11 ods. 4

ZKR v znení do 29.06.2011). Uvedené vyplýva aj z § 11 ods. 4 ZKR, podľa ktorého nárok na náhradu
škody za nesplnenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas sa premlčí jeden rok od
zrušenia konkurzu alebo zastavenia majetku pre nedostatok majetku. Zároveň je potrebné vyhodnotiť
aj skutočnosť v akom rozsahu si škodu spôsobil aj veriteľ najmä tým, že nevyužil oprávnenie a návrh na
vyhlásenie konkurzu nepodal. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. októbra 2020, sp. zn.

1Obdo 66/2020, podľa ktorého v konaní o náhradu škody znáša bremeno dokazovania poškodený, teda
žalobca, ktorý má povinnosť preukázať porušenie právnej povinnosti žalovanými. Dôkazné bremeno o
tom, že škoda v dôsledku včasného nepodania návrhu na vyhlásenie konkurzu vznikla je na veriteľovi
- žalobcovi. Poukázala tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obdo 162/2010 z 24.04.2012,
v zmysle ktorého predpokladom pre úspešné uplatnenie náhrady škody je preukázanie porušenia

právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím a následkom
- škodou. Vzniknutá škoda musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti.
Škoda a porušenie právnej povinnosti samé o sebe ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu. Príčinná
súvislosť musí byť nielen tvrdená ale aj bezpečne preukázaná pričom dôkaz na povinnosť a dôkazné
bremeno a preukázaní príčinnej súvislosti v civilnom procese zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého

tvrdenie má byť preukázané,teda žalobcu. V prejednávanej veci žalobca neuniesol dôkazné bremeno
ohľadom svojho tvrdenia, že spoločnosť bola v čase, keď jej konateľkou bola žalovaná v úpadku a že
žalovaná v 1. rade ako štatutárny orgán porušila svoju povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu.

11.4. Stará exekúcia bola súdnym exekútorom zastavená podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZoUNEK ku

dňu 1.1.2020 (t.j. k účinnosti daného zákona) preto, lebo stará exekúcia sa ex lege zastavuje dňom
kumulatívneho splnenia podmienok pre zastavenie exekúcie (ku dňu 01.01.2020 uplynula rozhodná
doba podľa § 3 zákona, k predĺženiu rozhodnej doby podľa § 4 zákona nedošlo, zároveň bola splnená
podmienka, že nejde o starú exekúciu podľa odseku 2 - od posledného dosiahnutého výťažku v
minimálnej výške 15 EUR prešla doba viac ako 18 mesiacov - čo je tiež v danom prípade splnené, keďže

v exekúcii nebolo vymožené žiadne, ani čiastočné plnenie). V danom prípade bola exekúcia podľa § 2
ods. 1 písm. a) ZoUNEK zastavená ku dňu 01.01.2020, žalobca podal žalobu na súd dňa 01.04.2021,
t.j. po uplynutí premlčacej doby jedného roka.12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané
včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 CSP, z

hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

13. Odvolateľ v odvolaní uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Ide o prípustné
odvolacie dôvody, preto odvolací súd odvolanie meritórne prejednal.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim

z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.

15.Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.h)CSP,jedanývtedy,aksúdvecnesprávneprávneposúdil.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu

podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie

správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

16. V odvolacom konaní odvolací súd posúdil relevantnosť žalobcom tvrdených odvolacích dôvodov

v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením a
preskúmal, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy
a tieto správny vyložil.

17. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom

verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
krajského súdu.

18. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie zistil
skutkový stav a jeho rozhodnutie je v napadnutých výrokoch vecne správne. Odvolací súd si osvojil

odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatnom odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP),
pričom odvolacie dôvody tvrdené žalobcom v odvolaní, z hľadiska rozhodnutia odvolacieho súdu,
nepovažuje za naplnené, preto podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku I. a III. ako vecne správny.

19. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu, odvolací súd
navyše uvádza:

20. Okrem zodpovednosti štatutárnych orgánov za škodu v zmysle ustanovení ObZ, právny poriadok
upravuje aj ich zodpovednosť za škodu na základe ZKR (ako osobitnej právnej úpravy náhrady škody

vzniknutej porušením zákonnej povinnosti) a jedným z prípadov tejto zodpovednosti je zodpovednosť
štatutára úpadcu za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Súd prvej inštancie v bode 42.
odôvodnenia rozsudku správne definoval podmienky vzniku uvedenej zodpovednosti. Žalovaný v 1.
rade vykonával funkciu jediného konateľa spoločnosti dlžníka v období od 25.07.2007 do 08.06.2011.V zásade platí, že štatutárny orgán, prípadne jeho člen nesie zodpovednosť za škodu za obdobie, počas
ktorého vykonával funkciu. Ani zánikom funkcie sa nezbavuje zodpovednosti za obdobie, počas ktorého
vykonával funkciu.

21. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v 2. rade (ktorý vykonával funkciu konateľa spoločnosti dlžníka
žalobcu v období od 21.06.2011) bol v konaní pasívny, a preto žaloba a ďalšie písomnosti mu boli súdom
prvej inštancie doručované postupom podľa § 116 CSP. Vo vzťahu k jeho osobe nadobudli dotknuté
výroky rozsudku (II. a IV.) právoplatnosť a vykonateľnosť. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej

inštancie vyjadreným v bode 56. odôvodnenia rozsudku, že medzi žalovanými existovalo samostatné
spoločenstvo.

22. V čase vykonávania funkcie konateľa dlžníka žalobcu žalovaným v 1. rade, ukladal § 11 ods. 2
ZKR s účinnosťou do 29.06.2011 konateľovi dlžníka v úpadku povinnosť podať návrh na vyhlásenie
konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť

o svojom úpadku. Pojem úpadok pritom ZKR definoval buď ako platobnú neschopnosť dlžníka alebo
jeho predĺženosť. V oboch prípadoch sa pre uvedený stav vyžadovala existencia aspoň dvoch veriteľov
dlžníka (splnenie uvedeného zo strany žalobcu v konaní preukázané nebolo). Pri porušení uvedenej
povinnosti vznikla konateľovi úpadcu zodpovednosť za škodu voči veriteľom (§ 11 ods. 4 ZKR). Žalobca
v konaní tvrdil, že dlžník (ktorého konateľom bol žalovaný v 1. rade) v danom prípade bol v úpadku

a žalovaný v 1. rade bol povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu ešte počas vykonávania funkcie
konateľa v roku 2011. Svoje tvrdenie opieral o účtovné závierky z roku 2009 a 2010 (ktorých verejne
dostupné kópie predložil k žalobe), z ktorých podľa neho vyplýval záver o zlej finančnej situácii úpadcu
(úpadca nevykazoval žiadne tržby ani zisk) a o tom, že táto závierka nezohľadňovala nesplatený úver
poskytnutý zo strany žalobcu.

23. Súd prvej inštancie sa s uvedeným vysporiadal v bode 48. odôvodnenia napadnutého rozsudku
a odvolací súd sa s uvedeným záverom stotožnil. Práve nepreukázanie úpadku dlžníka (a logicky
nepreukázanie následnej neexistencie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu zo strany
konateľa spoločnosti, resp. nepreukázanie porušenia povinnosti žalovaného v 1. rade ako bývalého

konateľa dlžníka žalobcu), bolo hlavným dôvodom pre zamietnutie žaloby voči žalovanému v 1. rade.
S ohľadom na uvedený záver bolo vysporiadavanie sa s ďalšími argumentmi žalobcu (výška škody,
vrátane aplikácie § 11a ZKR v znení účinnom od 1.1.2018, keďže mal žalobca za to, že škoda vznikla
ukončením exekučného konania, t.j. v čase účinnosti § 11a ZKR) nadbytočné.

24. Odvolateľ v odvolaní opätovne poukazoval na skutočnosť, že objektívne nemal možnosť predložiť
relevantné dôkazné prostriedky. Nepoprel svoju dôkaznú núdzu, argumentoval však, že sa do nej dostal
v dôsledku konania protistrany v dôsledku nezverejnenia účtovných závierok. S tvrdením odvolateľa, že
žalovaný v 1. rade nepoprel nepriaznivú finančnú kondíciu dlžníka, sa odvolací súd nestotožnil. Tak ako
uviedol aj žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu, platí, že tento na pojednávaní dňa 26.03.2024

uviedol, že účtovné závierky za roky 2009 a 2010 nič nehovoria o zadlženosti firmy, ani o tom v akej
kondícii firma bola alebo nebola. V konaní žalovaný v 1. rade svoju zodpovednosť za škodu jednoznačne
popieral a to najmä (okrem iného) s poukazom na to, že povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu
nemal, keďže spoločnosť dlžníka nemala viacerých veriteľov. Žalobca v rámci svojej záverečnej reči
najmä zhrnul, že podľa jeho názoru z predložených účtovných závierok je zrejmé, že žalovaní si svoje

povinnosti pri výkone funkcie konateľov riadne neplnili. Žalovaný v 1. rade uvedené tvrdenie v rámci
záverečnej reči poprel. Navyše žalovaný v 1. rade už v odpore proti platobnému rozkazu tvrdil, že
žalobcanepreukázal,žesadlžníkvrozhodnomčasenachádzalvúpadkuaanisamotnýžalobcanepodal
návrh na vyhlásenie konkurzu (keďže sám nepredpokladal existenciu takýchto podmienok). Z obsahu
súdneho spisu tiež vyplývalo, že žalobca na pojednávaní dňa 26.03.2024 predniesol súdu žiadosť, aby

žalovaných zaviazal na predloženie ďalších listín týkajúcich sa účtovníctva (bližšie nešpecifikovaných
– pozn. odvolacieho súdu). Súd však poukázal na koncentráciu konania a na skutočnosť, že takýto
návrh bol žalobcom vznesený na tomto pojednávaní prvýkrát. K uvedenému návrhu sa vyjadril žalovaný
v 1. rade a jeho právny zástupca, ktorí najmä uviedli, že v danom čase platila povinnosť archivácie
účtovných dokladov po dobu 5 rokov, vzhľadom na čo žiadnymi dokladmi už žalovaný v 1. rade

nedisponuje a navrhli zamietnuť tento návrh na vykonanie dôkazu s poukazom na koncentračnú zásadu,
navyše nakoľko ani uloženie takejto povinnosti nebude viesť k objasneniu, ktoré žalobca očakáva.
Odvolací súd uvádza, že žalobca sa už následne po tomto vyjadrení žalovaného v 1. rade a jeho
právneho zástupcu k návrhu na vykonanie dokazovania nevyjadril. Odvolací súd má za to, že dôvoduvedený žalovaným v 1. rade (pre ktorý žiadnymi účtovnými dokladmi nedisponuje), je akceptovateľný
a odôvodňuje nepotrebnosť, resp. nevhodnosť a nehospodárnosť žiadania „ďalších listín týkajúcich sa
účtovníctva“ od žalovaných. Je potrebné uviesť, že súd je povinný v rozhodnutí odôvodniť, prečo na

určitýprocesnýúkonstranykonaniazdôvoduoneskorenéhopredloženiaprostriedkovprocesnéhoútoku
neprihliadol, čo v danom prípade súd prvej inštancie nevykonal. Uvedené však nemožno považovať
za také procesné pochybenie (a takej intenzity), ktoré by zakladalo naplnenie odvolacieho dôvodu
uplatneného žalobcom (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), resp. odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. a) CSP (ktorého existenciu sú súdy povinné skúmať v každom štádiu súdneho konania). Odvolací

súd dodáva, že v zásade platí, že ak neexistujú osobitné dôvody, predloženie skutkových tvrdení alebo
dôkazných návrhov až na pojednávaní nemožno považovať za včasné. V danom prípade žalobca mal už
pred prvým pojednávaním informáciu (žalovaný v 1. rade už v odpore proti platobnému rozkazu tvrdil, že
žalobca nepreukázal úpadok dlžníka v rozhodnom čase a rovnako okrem niekoľkých presne definovaný
tvrdení žalobcu v žalobe všetky ostatné tvrdenia žalobcu výslovne poprel), že žalovaný v 1. rade popiera
tvrdenie o záveroch vyplývajúcich z účtovných závierok z rokov 2009 a 2010 (odôvodňujúcich záver

o úpadku dlžníka a povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu) a návrh na vykonanie dôkazu, ktorý
spomenul na pojednávaní dňa 26.03.2024, mohol v konaní vzniesť už skôr. S ohľadom na uvedené
skutočnosti vyhodnotil odvolací súd za správny názor súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby.

25. Prípadné porušenie zákona o účtovníctve dlžníkom žalobcu (najmä povinnosť riadneho vedenia

účtovníctva) bol oprávnený riešiť a sankcionovať príslušný daňový úrad. V prejednávanej veci však
nebolo uvedené porušenie preukázané a súd prvej inštancie nebol povinný iniciatívne zisťovať
a iniciatívne vykonávať dokazovanie v uvedenom smere namiesto žalobcu. Dôkazné bremeno
v plnej miere zaťažovalo stranu, ktorá takúto skutočnosť (najmä porušenie povinnosti týkajúcej sa
nevyhotovenia riadnej účtovnej závierky za roky 2009 a 2010) tvrdila (žalobcu).

26. Tvrdenie žalobcu o účelovom zbavení sa funkcie konateľa zo strany žalovaného v 1. rade, vyhodnotil
odvolací súd ako zo strany žalobcu nepreukázané v tom smere, že by žalovaný v 1. rade postupoval
v rozpore s odbornou starostlivosťou, ktorú je konateľ povinný zachovávať.

27. K otázke premlčania nároku podľa ZoUNEK a záveru súdu prvej inštancie uvedenému v bode
40. odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že podľa ZoUNEK sa zastavenie tzv.
starých exekúcií týkalo dvoch skupín exekúcií. Prvú skupinu predstavovali exekúcie, ktoré sa zastavili
nadobudnutímúčinnostiZoUNEK(1.1.2020).Išloonajstaršieexekúcie,ktorétrvalik01.01.2020viacako
5 rokov (bez dosiahnutia minimálneho výťažku), ak nešlo o výnimky podľa § 2 ods. 2 alebo § 4 ZoUNEK.

Druhú skupinu tvorili exekúcie, ktoré sa zastavili, ak po účinnosti ZoUNEK nastali podmienky podľa §
2 ods. 1. V prejednávanom spore súd prvej inštancie v bode 34. odôvodnenia rozsudku konštatoval,
že exekúcia sa zastavila ku dňu účinnosti ZoUNEK, t.j. 01.01.2020. V bode 40. odôvodnenia však súd
uviedol, že k ukončeniu exekučného konania došlo v zmysle oznámenia súdneho exekútora o ukončení
dňa 14.07.2020, pričom žaloba bola podaná na súde 01.04.2021, teda pred uplynutím jedného roka.

Uvedené závery hodnotí odvolací súd ako nejednoznačné a zmätočné.

28. Odvolací súd však považuje v tejto súvislosti za potrebné dodať najmä to, že lehota 1 roka uvedená
v § 9 ods. 2 ZoUNEK sa vzťahuje na nepremlčateľnosť pohľadávky vymáhanej v exekúcii. V danom
prípade bola v exekúcii vedenej pod sp. zn. EX 1379/13 vymáhaná peňažná pohľadávka žalobcu voči

dlžníkovi EMCER s.r.o. zo zmenkového platobného rozkazu (Okresného súdu Bratislava V pod sp. zn.
1Zm/233/2011). Predmetom tohto konania však bola iná pohľadávka, konkrétne pohľadávka žalobcu
voči žalovaným v 1. a 2. rade na náhradu škody, ktorá sa síce odvíjala od pohľadávky na zaplatenie
zmenkového platobnému rozkazu, avšak šlo o inú pohľadávku. Iným slovami pohľadávka na náhradu
škody žalobcu uplatnená v tomto konaní nebola predmetom exekúcie, ktorá bola zastavená podľa

ZoUNEK. Preto odvolací súd považuje za irelevantné závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 39.
a 40. napadnutého rozsudku.

29. S názorom žalovaného v 1. rade vyjadreného v odvolacom konaní, že porušenie povinnosti podať

návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ZKR sa netýka situácie, ak návrh nie je podaný vôbec (a teda
týka sa len situácie, ak návrh nie je podaný včas), sa nemožno stotožniť. Prípadné nesplnenie uvedenej
povinnosti povinnou osobou znamená, že povinnosť trvá počas celej doby, kedy trvá stav predĺženia.
Uvedené nepriamo vyplýva aj so záverov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.5Obdo/12/2015 zo dňa 30.01.2025 (v ktorom bol tento záver konštatovaný vo vzťahu k povinnosti podľa
§ 11a ZKR).

30. Vo vzťahu k citovanému uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/12/2015
odvolací súd na záver dodáva, že dané uznesenie riešilo skutkovú situáciu, v ktorej žalovaný ako
štatutárny zástupca dlžníka žalobcu vykonával svoju funkciu v období od 26.01.2012 do 14.09.2022
(počas celej existencie spoločnosti dlžníka). Aplikácia § 11a ZKR bola súdmi pripustená z dôvodu,

že v čase vzniku funkcie konateľa žalovanému toto ustanovenie ZKR neobsahoval, avšak účinnosť
nadobudlo počas výkonu funkcie konateľa zo strany žalovaného. Situácia v prejednávanom spore je
však skutkovo odlišná, keďže počas pôsobenia žalovaného v 1. rade vo funkcii konateľa dlžníka ZKR
obsahoval ustanovenie § 11, ktoré upravovalo otázku náhrady škody (a ktorým sa vznik zodpovednosti
za škodu na strane žalovaného v 1. rade má riadiť, a ktorým súdy posudzovali splnenie podmienky
vzniku zodpovednosti za škodu) a naopak neobsahovalo ustanovenie § 11a (ktoré nadobudlo účinnosť

až v čase, kedy žalovaný v 1. rade funkciu konateľa nevykonával).

31. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

32. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 2 CSP. Nakoľko žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný v žiadnom rozsahu,
odvolací súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania tak, že ich náhradu priznal žalovanému v 1.
rade voči žalobcovi v plnom rozsahu.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods.
2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených
v § 429 ods. 2 CSP, ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie

druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 CSP.V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).