Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. september 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/65/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124376604
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6124376604.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu A. B. C. a sudkýň A. D. E. a A. F. G. v
spore žalobcu H. I. D., J., K., narodeného XX.XX.XXXX, bytom G. L. XXXX/XX, B. - M. D., zastúpeného
A. N. L., advokátom, so sídlom E. XX, B. - G. I., IČO: XX XXX XXX proti žalovanej H. O. D., narodenej
XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, B., zastúpenej A. P. Q., advokátom, so sídlom E. X, J., IČO: XX
XXX XXX, o zaplatenie 130,78 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej a žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Prievidza zo dňa 03. apríla 2025, č.k. 5C/10/2025-103, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e .

Vo výroku III. rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok
na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

Žalobcovi p r i z n á v avoči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 130,78
eur s úrokom z omeškania 8,4 % ročne od 12.12.2024 do zaplatenia, v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku súd konanie zastavil (výrok II.) a žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 76,4 % (výrok III.). Súd prvej inštancie
rozhodol podľa § 415, § 420 ods. 1 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanej domáhal
zaplatenia náhrady škody 130,78 eur s 6,25 % ročným úrokom z omeškania
od 02.10.2022 až do zaplatenia a náhrady trov konania, a to za vynaložené náklady v súvislosti s jeho
cestou do miesta styku s maloletým synom a späť dňa 01.10.2022, kedy sa mal realizovať styk žalobcu s
jeho maloletým synom na základe vykonateľného súdneho rozhodnutia, avšak k jeho realizácii nedošlo,
nakoľko žalovaná (matka maloletého) žalobcovi (otcovi maloletého) stručne oznámila, že maloletý

odmieta realizáciu styku, pričom žalobcovi dané skutočnosti nepreukázala a nedovolila mu vidieť dieťa.
Následne zo strany žalobcu bola privolaná hliadka príslušníkov Policajného zboru. Žalovaná v dôsledku
uvedeného konania porušila prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka.

3. Žalovaná namietala žalovaný nárok v celom rozsahu. Uviedla, že za škodu žalobcovi nezodpovedá,
nakoľko škoda mu nevznikla v príčinnej súvislosti s jej konaním. Poukazovala na to, že otec sa domáhal

realizácie styku s dieťaťom počas celého víkendu neprerušene, hoci vykonateľné rozhodnutie súdu
upravovalo styk dieťaťa s otcom v sobotu a nedeľu bez prespania. Žalovaná uvádzala,
že maloletého na styk s otcom vždy riadne pripravovala a snažila sa ho rovnako riadnemotivovať,napriektomudieťavdeňstykuopätovneodmietlostyksotcomvrozsahuprespaniaanechcel
odísť z domu. O týchto skutočnostiach žalobcu riadne informovala. Žalovaná uviedla, že žalobcovi
poskytuje pravidelnú súčinnosť, komunikuje s ním a koná tak, aby škoda nebola spôsobená. Žalovaná

zastávala názor, že je potrebné mať na zreteli najlepší záujem dieťaťa, aby neutrpel jeho psychický
vývin. Poukázala na skutočnosť, že strany sú stále manželia a náklady žalovaného na cestu sú náklady,
ktoré by mali byť uhradené zo spoločného majetku a žalovaná tak sama sebe škodu spôsobiť nemohla.
Spochybnila tiež výšku uplatneného nároku na úrok z omeškania a náhradu nákladov
žalobcu za užívanie vozidla.

4. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že Krajský súd v
Trenčíne rozsudkom, sp. zn. 19CoP/20/2022-2736 zo dňa 23.06.2022 zmenil rozhodnutie Okresného
súdu Prievidza, č.k. 18P/54/2019-2555, ktorým upravil styk tak, že žalobca je oprávnený stretávať sa
s maloletým každý nepárny týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu od 10:00 hod. do 18:00 hod. a
v nedeľu od 09:00 hod. do 18:00 hod. bez prítomnosti žalovanej, ktorá je povinná maloleté dieťa na
stretnutie so žalobcom včas a riadne pripraviť a stretnutie umožniť s tým, že žalobca si maloletého

riadne na styk pripraveného pred kultúrnym domom v B., R. Q. R., prevezme a
na tom istom mieste maloletého žalovanej vráti. Žalobca si v zmysle vykonateľného rozhodnutia šiel
dňa 01.10.2022 prevziať maloletého a za účelom tohto stretnutia pricestoval z miesta bydliska, pričom
stretnutie žalobcu s maloletým synom sa neuskutočnilo. Pred príchodom žalobca upovedomil žalovanú
o svojom príchode prostredníctvom SMS správy.

5. Uviedol, že predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníkajeporušenieprávnejpovinnosti,existenciaškody,príčinnásúvislosťmedziporušenímprávnej
povinnosti a škodou a nakoniec zavinenie. Všetky uvedené zodpovednostné zložky musia byť splnené
kumulatívne. Bolo spoľahlivo preukázané a medzi stranami nesporné, že v rozhodnom čase dňa

01.10.2022 bolo stretávanie sa otca (žalobcu) s maloletým synom upravené vykonateľným
súdnym rozhodnutím zo dňa 23.06.2022, č.k. 19CoP/20/2022-2736. Z odôvodnenia rozhodnutia
vo veci maloletého syna strán sporu vyplýva, že medzi stranami sporu ako rodičmi maloletého v danom
čase existovali osobné rozpory, ktoré sa negatívne prejavovali aj v oblasti výkonu rodičovských práv
a povinností k maloletému I.. V tom čase prebiehalo aj rozvodové konanie strán sporu,

kde došlo k nariadeniu znaleckého dokazovania na otázku, či maloletý je schopný u otca
prespávať s ohľadom na jeho vek a psychický stav. Obaja rodičia boli súdom upozornení na
opakovane vyslovený názor odvolacím súdom, znalcom i kolíznym opatrovníkom o záujme maloletého
na citlivom rozširovaní jeho styku s otcom a súd poukázal na to, že žalobca ako otec má právo podieľať
sa na výchove maloletého dieťaťa, ktoré mu nie je zverené do osobnej starostlivosti, prostredníctvom

jeho styku s dieťaťom. Zároveň poukázal na zodpovednosť oboch rodičov za výchovu a vývoj
dieťaťa. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že aj v rámci rozvodového konania súd apeloval na
rodičov, aby sa snažili rozšíriť styk otca s dieťaťom bez prítomnosti matky na obdobie celého
víkendu, t.j. od soboty do nedele nepretržite.

6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že predmetom sporového konania bolo posúdenie zodpovednosti
žalovanej za zbytočne vynaložené cestovné náklady, ktoré mali vzniknúť žalobcovi a vzhľadom na
obranu žalovanej posúdiť existenciu takých okolností, z ktorých možno vyvodiť, že škode nemohla
žalovaná zabrániť, teda, že vznik škody nezavinila. V konaní bolo nesporné, že dňa
01.10.2022 sa stretnutie žalobcu s maloletým synom neuskutočnilo, i keď išlo o súdom upravený styk,

podľa ktorého mal žalobca ako otec právo stretnúť sa so synom každú nepárnu sobotu od 10:00 hod.
do 18:00 hod. a nedeľu od 09:00 hod. do 18:00 hod. v neprítomnosti žalovanej (t.j.
matky dieťaťa), a to na vymedzenom mieste. Tomu zodpovedala povinnosť
žalovanej ako matky dieťa na stretnutie so žalobcom ako otcom pripraviť a stretnutie
otca so synom umožniť. Žalobca sa dňa 01.10.2022 do miesta bydliska dieťaťa, po predchádzajúcom

upozornení prostredníctvom SMS správy, dostavil, k odovzdaniu dieťaťa však v uvedený deň nedošlo.
Žalovaná to odôvodňovala tým, že žalobca sa domáhal styku s dieťaťom podľa odporúčania Okresného
súdu Bratislava IV., t.j. počas celého víkendu nepretržite a maloletý odmietal u otca spať. Z
predloženej SMS správy zo dňa 30.09.2022 vyplývalo, že otec naozaj uviedol, že si dieťa prevezme na
námestío09:00hod.nasledujúcehodňaadieťavrátivnedeľuvečer. Pooznámenížalovanej,

že maloletý je pripravený na styk podľa rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, otec žiadal, aby
žalovaná dieťa pripravila na styk, on bude postupovať podľa apelu Okresného súdu Bratislava IV., dieťa
vráti v nedeľu. Dňa 01.10.2022 po tom, ako žalobca oznámil o 08:45 hod., že je na námestí a žalovaná
mu odpísala, že dieťa nechce ísť spať k tatkovi a nechce ísť za tatkom, žalobca žalovanej oznámil, žejej dá hodinu na rozmyslenie svojho konania a prípravu syna. Po 10:00 hod. však
k odovzdaniu dieťaťa otcovi nedošlo, čo žalovaná odôvodňovala tým, že dieťa plače, nechce ísť za
tatkom, nechce spať u tatka. Žalobca sa následne dostavil pred rodinný dom, kde žalovaná býva, táto s

ním však komunikovala len prostredníctvom SMS a žalobca nemal možnosť maloletého ani vidieť.

7. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania a vyhodnotení skutkových okolností zmareného
stretnutia žalobcu so synom dňa 01.10.2022 dospel k záveru, že žalovaná zavinene zmarila stretnutie
maloletého syna s otcom, keď bez relevantného objektívneho dôvodu syna na stretnutie s otcom

nepripravila a stretnutie mu neumožnila. Dospel k záveru, že žalovaná svojím správaním priamo porušila
povinnosť uloženú jej vykonateľným rozhodnutím súdu, teda žalovaná zodpovedá za škodu vzniknutú
žalobcovi podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaná mala právnu povinnosť vyplývajúcu z
vykonateľného súdneho rozhodnutia umožniť dňa 01.10.2022 stretnutie žalobcu ako otca s maloletým
synom. Žalobca žalovanej riadne oznámil, že si dieťa prišiel vyzdvihnúť. Je teda preukázané, že jeho
cesta dňa 01.10.2022 na miesto stretnutia so synom sa uskutočnila výlučne za týmto účelom, dôkazom

tohojeipodanietrestnéhooznámeniazodňa02.10.2022.Niejepritomrozhodujúce,žeotecsadomáhal
rozšíreného styku s dieťaťom v zmysle odporúčania Okresného súdu Bratislava IV. Je nepochybné,
že žalobca mal dňa 01.10.2022 právo na stretnutie s dieťaťom na základe rozhodnutia Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 23.06.2022, č.k. 19CoP/20/2022-2736 a v
rozsahutohtorozhodnutiabolopovinnosťoužalovanejstretnutiežalobcovisdieťaťomumožniťažalobcu

upozorniť na jeho povinnosť dieťa v zmysle citovaného právoplatného rozhodnutia
vrátiť o 18:00 hod. toho istého dňa. Súd prvej inštancie nemal takisto pochýb o tom, že škoda žalobcu
v podobe vzniknutých nákladov na prepravu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s
jeho cestou z miesta bydliska na miesto stretnutia sa so synom. Zavinenie žalovanej spočíva v jej
úmyselnom konaní, pretože jednoznačne vedela, že svojím konaním, a to neumožnením stretnutia syna

so žalobcom, poruší právo žalobcu na stretnutie so synom, a teda poruší povinnosť uloženú súdnym
rozhodnutím a s týmto následkom bola uzrozumená. V konaní žalovaná argumentovala tým, že maloletý
nechcel ísť na stretnutie s otcom napriek jej snahe, aby sa toto stretnutie uskutočnilo. Túto skutočnosť
však žiadnym spôsobom nepreukázala a rovnako nepreukázala ani existenciu akejkoľvek objektívnej
skutočnosti, pre ktorú nebolo možné stretnutie žalobcu so synom v uvedený deň realizovať. Súd prvej

inštancie poukázal aj na konštatovanie tamojšieho súdu uvedené do zápisnice o pojednávaní zo dňa
06.02.2023 v konaní o výkon rozhodnutia, sp. zn. 15Em/2/2022, že považuje konanie matky (žalovanej)
ako dobrovoľné neplnenie si povinnosti z vykonateľného súdneho rozhodnutia, pričom žalovaná počas
uvedeného pojednávania argumentovala práve tým, že styk so žalobcom sa nerealizuje z
dôvodu, že žalobca trvá na tom, že si dieťa vezme aj na prespatie, čo maloletý odmieta. V

súvislosti s tvrdením žalovanej, že maloletý odmieta styk s otcom z dôvodu vystresovania skutočnosťou,
že musí u žalobcu aj prespať, súd prvej inštancie uviedol, že táto skutočnosť nič nemení na povinnosti
matky pripraviť dieťa na styk s otcom v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
súdu. Ak medzi stranami nedošlo k vzájomnej dohode na odlišnej úprave styku
žalobcu s dieťaťom, bolo povinnosťou strán sporu rešpektovať citované súdne rozhodnutie. Pokiaľ k

realizácii styku nedošlo, žalovanú zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie takej skutočnosti, pre
ktorú objektívne nebolo možné, aby sa styk realizoval. Žalovaná v tomto smere dôkazné bremeno v
konaní neuniesla. Súd prvej inštancie preto zastal názor, že dňa 01.10.2022 nebola v konaní preukázaná
existencia takej objektívnej skutočnosti na strane maloletého, ktorá by objektívne bránila jeho stretnutiu s
otcom. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca preukázal v konaní všetky prvky zodpovednosti žalovanej

za škodu, ktorá mu vznikla zbytočným vynaložením nákladov na cestu z miesta bydliska žalobcu do B.
dňa 01.10.2022 a späť za účelom realizácie stretnutia sa žalobcu s maloletým synom na
základe vykonateľného rozhodnutia súdu. Žalovaná na druhej strane nepreukázala, že škodu nezavinila.

8. Súd prvej inštancie ďalej k otázke vzniku škody, ktorú žalovaná v konaní namietala, z

dôvodu, že žalobca sa do miesta styku s maloletým za účelom jeho prevzatia dostavil na
motorovom vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom uvedené užíval na základe zmluvy o výpožičke,
ktorá je bezplatným právnym úkonom, a preto žalobcovi nevznikol nárok na paušálnu náhradu
cestovných nákladov, uviedol, že z jeho činnosti je mu známe, že
v predchádzajúcom období nebol nárok na náhradu cestovných náhrad za užívanie vozidla na základe

výpožičky zo strany žalovanej spochybňovaný. Vzhľadom k tomu, že v súčasnosti žalovaná voči tomuto
nároku vznáša námietky, žalobca v konaní musel produkovať dôkazy preukazujúce jeho nárok, nakoľko
dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu. Na základe čestného vyhlásenie
vlastníka vozidla o tom, že výlučne žalobca sa na základe ich vzájomnej dohody podieľa na nákladochspojených s údržbou vozidla, jeho poistením a pod., súd prvej inštancie považoval tvrdenia žalobcu v
konaní za preukázané, a preto považoval nárok žalobcu na zaplatenie cestovných náhrad podľa zákona
č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v súvislosti s použitím vozidla na cestu z Bratislavy do Bojníc

a späť za opodstatnený.

9. Súd prvej inštancie ďalej k obrane žalovanej, týkajúcej sa skutočnosti, že žalobcovi nemohla vzniknúť
škoda, nakoľko nemajú medzi sebou vyporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, uviedol, že
žalobca užíval osobné vozidlo v zmysle zmluvy o výpožičke, ktorá vec v zmysle § 143 Občianskeho

zákonníka slúži na osobnú potrebu žalobcu (v rámci toho aj za účelom umožnenia stykov s maloletým)
a v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka je vyňatá z režimu BSM. Pokiaľ žalobca užíva vozidlo výlučne
presvojupotrebu,ajprostriedkyvynaloženénanákladyspojenésjehoužívanímjepotrebnéposudzovať
ako prostriedky slúžiace osobnej potrebe žalobcu, ktoré nepatria do bezpodielového
spoluvlastníctva strán sporu.

10. Súd prvej inštancie mal potom na základe vyššie uvedených skutočností za to, že
nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá vznikla zbytočným vynaložením nákladov na cestu zo svojho
bydliska (G. L. XXXX/XX, B.) do bydliska maloletého v B., za účelom realizácie styku, je dôvodný, pričom
aj spôsob vyčíslenia je v súlade s ustálenou súdnou praxou, ktorú reprezentuje aj rozhodnutie R 12/90,
ďalej rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 20Co/9/2020 zo dňa 26.11.2020. Predmetná cesta

žalobcu z miesta bydliska do miesta styku a späť predstavuje vzdialenosť 372 km, pričom žalobca si
nárokoval základnú náhradu vo výške 84,44 eur (0,227 eur x 372 km v zmysle opatrenia Ministerstva
práce, sociálnych vecí a rodiny č. 282/2022 Z.z.) a náhradu za spotrebované pohonné hmoty vo výške
46,34 eur (vychádzajúc z priemerných cien pohonných látok v SR podľa Štatistického úradu Slovenskej
republiky bola cena benzínu natural 95 oktánový v týždni od 26.09.2022 do 02.10.2022 v sume

1,639 eur/liter; pri spotrebe vozidla 7,6 l/100 km predstavuje výška náhrady za spotrebované pohonné
hmoty sumu: 372 km : 100 km = 3,72 x 7,6 l = 28,272 litrov; 28,272 litrov x 1,639 eur
predstavuje po zaokrúhlení sumu 46,34 eur). Spolu predstavujú cestovné náhrady sumu 130,78 eur.

11. K otázke žalobcom uplatneného úroku z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že

žalobca si voči žalovanej pôvodne uplatnil úrok z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy
130,78 eur od 02.10.2022, t.j. odo dňa nasledujúceho po neuskutočnenom styku žalobcu s dieťaťom do
zaplatenia. V danej veci sa však žalovaná dostala do omeškania s plnením až odo dňa
nasledujúceho po dni doručenia žaloby (11.12.2024), nakoľko v konaní nebolo preukázané (a žalovaná
to popierala), že by žalobca žalovanú pred podaním žaloby vyzýval na zaplatenie predmetnej náhrady

škody. Žalovaná sa o nároku žalobcu a jeho výške dozvedela až doručením žaloby. Žalobca však pred
začatím pojednávania vzal nárok na úrok z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy 130,78 eur od
02.10.2022 do 11.12.2024 späť a žalobu rozšíril tak, že si uplatňoval voči žalovanej nárok na
zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,4 % ročne zo sumy 130,78 eur od 12.12.2024 do zaplatenia.
Súd prvej inštancie takéto rozšírenie žaloby pripustil a takto uplatnený nárok považoval za dôvodný.

12. Súd prvej inštancie preto rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 130,78
eur spolu s 8,4 % ročným úrokom z omeškania od 12.12.2024 do zaplatenia, v lehote do troch
dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti, týkajúcej sa úrokov z omeškania, konanie v súlade
s ust. § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“) zastavil.

13. O náhrade trov konania, vzhľadom na čiastočné zastavenie konania, súd prvej inštancie rozhodol
podľa § 256 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Žalobca sa v konaní voči žalovanej celkovo domáhal
zaplatenia sumy 152,13 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu), súd
prvej inštancie mu priznal sumu celkom 134,18 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku

dňu rozhodnutia súdu). Žalobca tak mal v konaní úspech v rozsahu 88,2 %, úspech žalovanej v konaní
predstavuje 11,8 % (súd prihliadol k tomu, že čiastočné zastavenie konania procesne zavinil žalobca).
Čistý úspech žalobcu potom predstavoval 76,4 % (88,2 % - 11,8 %). V tomto rozsahu súd prvej inštancie
žalobcovi nárok na náhradu trov konania aj priznal. Pokiaľ žalobca v konaní uvádzal, že
neúspech v časti príslušenstva pohľadávky nemôže mať vplyv na výšku náhrady trov konania, súd prvej

inštancie uviedol, že ak konanie v časti bolo zastavené, je potrebné, aby sa táto okolnosť premietla aj
vo výroku o náhrade trov konania, nakoľko ustanovenia CSP neupravujú prípad nepatrného neúspechu
v konaní tak, ako ju v minulosti upravoval Občiansky súdny poriadok v ust. § 142 ods. 3 (viď aj rozsudok
Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 27Co/3/2025 zo dňa 28.01.2025).14. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaná aj žalobca.

15. Žalovaná sa včas podaným odvolaním proti výroku I. a výroku III. napadnutého rozsudku domáhala,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne
a prizná jej nárok na náhradu trov konania. Súčasne navrhla, aby jej odvolací súd priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. Uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

Uviedla, že neumožnila žalobcovi (otcovi maloletého) styk s maloletým z dôvodu, že žalobca ju v rozpore
s vykonateľným súdnym rozhodnutím v uvedenom období (a aj dňa 01.10.2022) kontaktoval s
tým,žemázáujemvykonaťstyk smaloletýmnienazákladevykonateľnéhosúdnehorozhodnutia,
ale odvoláva sa na akýsi „apel“ Okresného súdu Bratislava IV., v konaní o rozvod manželstva, že si môže
maloletého prevziať v sobotu o 09:00 hod. a vráti ho matke v nedeľu večer. V tejto súvislosti poukázala
na SMS komunikáciu, ktorú predložil žalobca s podanou žalobou. Sám žalobca v podstate preukázal,

že nemal záujem realizovať styk podľa vykonateľného súdneho rozhodnutia, a tým vyvolal aj odmietavú
reakciu matky. Matka maloletého oznámila otcovi, že syn plače, na stretnutie nechce ísť a
stále opakuje, že u otca nechce spať. Uviedla, že k neuskutočneniu styku otca s maloletým v uvedený
deň nedošlo len zavinením matky maloletého (žalovanej), ale aj z dôvodu nevhodného správania sa
otca, ktorý na matku naliehal, aby sa styk s maloletým uskutočnil mimo

rozsahu vykonateľného súdneho rozhodnutia. Žalovaná je toho názoru, že svojím konaním neporušila
žiadnu právnu povinnosť, nakoľko konala tak, ako jej to vyplýva z príslušných právnych predpisov, ako
aj právoplatných súdnych rozhodnutí. Dôvody neuskutočneného styku nie je možné pripisovať len na
ťarchu žalovanej, nakoľko styk sa neuskutočnil aj na základe reakcie maloletého syna (čo preukázateľne
vyplýva z predložených dôkazov), ktorá bola vyvolaná správaním žalobcu, nakoľko

žalobca odmietal dodržiavať styk s maloletým v termíne určenom vykonateľným súdnym rozhodnutím.
Opätovne žalovaná spochybnila vyčíslenie nákladov žalobcu, a to z dôvodu, že žalobca sa do
miesta bydliska maloletého, za účelom jeho prevzatia, dostavil na motorovom vozidle, ktorého nie je
vlastníkom, išlo o bezplatne vypožičané vozidlo. Žalobca podľa jej názoru nemá nárok na paušálnu
náhradu, ktorá v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách je náhradou za opotrebenie

vozidla. V konaní poukázala na skutočnosť, ktorú súd prvej inštancie nezobral do úvahy, že predmetné
vozidlo VW TIGUAN, EČV G., bolo v BSM oboch strán sporu a žalobca, bez súhlasu žalovanej, vozidlo
predal H. A. J., od ktorého si vozidlo následne bezodplatne dlhodobo vypožičal. Žalobca
tak v roku 2021 urobil zámerne, aby následne mohol od žalovanej žiadať úhradu nákladov na prevádzku
vozidla. Takéto správanie považuje za správanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže

požívať právnu ochranu. Opakovane poukázala na obsah žalobcom predloženého čestného vyhlásenia,
ktorým žalobca chcel preukázať existenciu dohody s vlastníkom vozidla o tom, že žalobca znáša aj
náklady spojené so starostlivosťou o vozidlo. Čestné prehlásenie je datované dňa 02.12.2024.
V zmysle čl. IV. bod 4. Zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021, na ktorú sa žalobca odvoláva,
akékoľvek zmeny tejto zmluvy je možné vykonať len na základe písomnej dohody zmluvných strán

formou písomných dodatkov podpísaných oboma stranami. V Zmluve o výpožičke nebolo dohodnuté to,
čo uvádza majiteľ vozidla v čestnom prehlásení a nebolo to následne dohodnuté ani formou, akú si
strany dohodli (formou písomného dodatku). Vzhľadom na tieto skutočnosti čestné prehlásenie a jeho
obsah je vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu irelevantné. Čestné prehlásenie je jednostranný právny úkon a
nie je podpísané žalobcom. Žalobca v konaní nepreukázal, že by v roku 2022 vynaložil

akékoľvek náklady na prevádzku vozidla (platba poistného, servisné prehliadky, náklady na opravy a
údržbu vozidla). Opakovane poukázala na to, že je potrebné zobrať do úvahy skutočnosť, že strany
sporusúmanželiaadosiaľnedošlokzánikuichBSM.Vzhľadomnatútoskutočnosť,náklady,ktoréhradil
poškodený za účelom cesty na realizáciu styku, boli s veľkou pravdepodobnosťou vyplatené
z majetku, ktorý je stále v BSM (predpoklad, že z príjmu žalobcu). Príjem jedného z manželov

počas trvania BSM patrí do BSM. Teda nie je pravdou tvrdenie, že konaním žalovanej vznikla žalobcovi
škoda na majetku v jeho výlučnom vlastníctve a žalovaná sama sebe škodu spôsobiť nemohla.
Nestotožnila sa s vyjadrením žalobcu, že na daný prípad je možne aplikovať rozhodnutie, že
plnenia zo zmluvy o vypožičaní, pokiaľ zmluvu uzatvoril len jeden s manželov, nepatria do BSM.
Má za to, že v súvislosti s nárokom na náhradu škody, tak ako bola uplatnená žalobcom, je potrebne

žalobcom preukázať, že žalovaná (zatiaľ jeho manželka) spôsobila škodu na majetku v jeho výlučnom
vlastníctve. Záverom uviedla, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by žalovaná
úmyselným konaním porušila svoju povinnosť, a tým mu spôsobila škodu na jeho výlučnom majetku.16. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku
III. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Uviedol, že predmetom
sporu bolo zaplatenie náhrady škody, ktorá mu vznikla, a ktorú si uplatnil vo výške 130,78 eur s

príslušenstvom. V spore bol plne úspešný, preto sa nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu o
rozsahu len čiastočného úspechu vo veci, v zmysle ktorého mu priznal nárok na
náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 76,4 % s odôvodnením, že žalobca sa „celkovo domáhal
zaplatenia sumy 152,13 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu), súd
mu priznal sumu celkom 134,18 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu).

Žalobca tak mal v konaní úspech v rozsahu 88,2 %, úspech žalovanej v konaní predstavuje 11,8 %.
Čistý úspech žalobcu potom predstavuje 76,4 % (88,2 % - 11,8 %)“. Podľa názoru žalobcu je tento názor
prvoinštančného súdu v rozpore s právnou úpravou, s ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych
autorít, a tiež v rozpore s logikou. Poukázal na znenie ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok
z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP pritom vyplýva, že

súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Zdôraznil, že predmetom
konania bolo zaplatenie istiny s príslušenstvom, v ktorej bol 100 % úspešný. Výška úrokov z
omeškania netvorila samostatný predmet konania, ale len príslušenstvo istiny, a preto pri posudzovaní
miery úspechu nie sú úroky z omeškania tvoriace príslušenstvo istiny spôsobilé mať vplyv
na celkový úspech v konaní. Uviedol, že jeho názor potvrdzuje aj rozhodovacia prax vyšších súdnych

autorít, napríklad rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.06.2016, č.k. 10CoPr/2/2016-361,
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob/3/2019 - potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 26.01.2021, sp. zn. 1Obdo/18/2020. Žalobca tiež považoval za potrebné
objasniť aj svoj procesný postup pri uplatnení úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po zmarení
styku maloletého dieťaťa s otcom, pričom žalobca mal za to, že žalovaná sa dostala do

omeškania momentom nesplnenia si svojej právnej povinnosti, a to dňom zmarením styku.
Uvedené konštatoval v obdobnej právnej veci, právoplatne skončenej, medzi oboma účastníkmi konania
súd v rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 10.10.2023, č. k. 11C/51/2022-219, bod 32,
potvrdenýrozsudkomKrajskéhosúdu vTrenčínezodňa13.03.2024,č.k.8Co/18/2024-265.Podľa
názoru žalobcu je v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí

vyčítať mu a sankcionovať ho za to, že si v návrhu na vydanie platobného rozkazu uplatnil aj úrok z
omeškania spôsobom, ktorého zákonnosť je právoplatne potvrdená v obdobnej právnej veci a žalobca
má dispozičné právo voči žalobe a nemá procesnú možnosť hospodárnejšie a efektívnejšie moderovať
svoj nárok, pretože neuplatnením si úroku z omeškania v upomínacom konaní je rozšírenie žalovaného
petitu po vydaní platobného rozkazu sporné a takto je žalobcovým procesným postupom možné výšku

úrokov z omeškania v nadväznosti na právne posúdenie súdu moderovať. Žalobca zdôraznil, že v otázke
priznania nároku na náhradu trov konania súdy v každom jednom konaní, v ktorom súd pristúpil k
moderovaniu výšky úroku z omeškania a zároveň žalobca bol úspešný v celom rozsahu
nároku na náhradu škody, priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukazoval
pritom na právoplatne skončené konania Okresného súdu Prievidza, potvrdené

Krajským súdom v Trenčíne, sp. zn. 8C/34/2022 v spojení so sp. zn. 11Co/7/2023, sp. zn.
7C/48/2022 v spojení so sp. zn. 5Co/89/2023, sp. zn. 19C/36/2022 v spojení so sp. zn. 5Co/64/2023,
sp. zn. 15C/34/2022 v spojení so sp. zn. 19Co/14/2023, sp. zn. 13C/37/2022 v spojení so
sp. zn. 8Co/1/2023, sp. zn. 10C/8/2023 v spojení so sp. zn. 19Co/14/2024, sp.
zn. 9C/39/2022 v spojení so sp. zn. 5Co/67/2023, sp. zn. 19C/45/2022 v spojení so

sp. zn. 11Co/14/2023, sp. zn. 10C/42/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/46/2023, sp.
zn. 19C/41/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/26/2023, sp. zn. 4C/42/2022 v spojení so
sp. zn. 19Co/77/2023, sp. zn. 9C/48/2022 v spojení so sp. zn. 27Co/84/2023, sp.
zn. 11C/51/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/18/2024, sp. zn. 12C/51/2022 v spojení so
sp. zn. 27Co/62/2023, sp. zn. 12C/51/2022 v spojení so sp. zn. 27Co/62/2023, sp.

zn. 7C/37/2024 v spojení so sp. zn. 27Co/11/2025, sp. zn. 19C/48/2024 v spojení so sp.
zn. 8Co/18/2025, sp. zn. 19C/44/2024 v spojení so sp. zn. 5Co/12/2025, sp. zn.
5C/51/2024 v spojení so sp. zn. 8Co/2/2025, sp. zn. 8C/53/2024 v spojení so
sp. zn. 27Co/5/2025, sp. zn. 5C/71/2024 v spojení s sp. zn. 17Co/22/2025). Vzhľadom na
vyššie uvedené odvolaciemu súdu navrhol, aby výrok III. napadnutého rozhodnutia zmenil tak, že mu

prizná nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 100 % a zároveň
mu prizná náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.17. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že zotrváva na svojich skutkových a právnych
tvrdeniach uvedených vo svojom odvolaní a v celom rozsahu sa pridržiava obsahu podaného odvolania.
Dôvodnosť podaného odvolania žalobcu ponechala na právnom posúdení odvolacieho senátu.

18. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázal na to, že žalovaná nijakým spôsobom
nepreukázala existenciu jej tvrdenej objektívnej príčiny, a teda odmietavú vôľu maloletého v deň
zmareného styku v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Obmedziť alebo zakázať styk
maloletého dieťaťa s rodičom môže iba súd, a to vždy iba v záujme

dieťaťa na základe závažných skutkových okolností. Žalovaná nemôže svojvoľne mariť právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie iba preto, že s ním nie je uzrozumená. V súvislosti s apelom Okresného
súdu Bratislava IV. o rozšírení styku, na ktorý poukazuje žalovaná v odvolaní, žalobca považoval za
dôležité uviesť, že odporúčanie Okresného súdu Bratislava IV. na pojednávaní dňa 10.03.2022 v právnej
veci, sp. zn. 13P/91/2019, jednoznačne preukazuje vôľu a prísľub žalobcu a
žalovanej, teda konsenzus oboch rodičov, že počnúc 17. kalendárnym týždňom roku 2022 (16.04.2022)

sa styk rozšíri nad rámec právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Krajského súdu v
Trenčíne, pretože styk podľa zistení súdu prebiehal riadne a rozšírenie styku bolo v
najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Žalobca v zmysle uvedeného záveru Okresného súdu Bratislava
IV. postupoval, avšak následne, po porušení dohody a odporúčania Okresného súdu Bratislava IV. zo
strany žalovanej zotrval na mieste v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia

KrajskéhosúduvTrenčíneadomáhalsastykuvjehorozsahu.Žalobcaďalejpoukázalnato,žežalovaná
v konaní nepreukázala plač, schovávanie sa, ani žiadny iný odmietavý postoj maloletého. Naopak od
žalovanej, žalobca vie v konaní preukázať znaleckým posudkom tendenčnosť a nepravdivosť jej tvrdení,
keď žalovaná účelovo manipuluje maloletého voči žalobcovi. Do pozornosti súdu dal znalecký posudok
č. XXX/XXXX, vypracovaný znalkyňou J. I. Q., J., ktorého žiadateľom bol Okresný súd Prievidza ku

konaniu vedeného na danom súde pod sp. zn. 18P/54/2019. Zo znaleckého posudku
vyplývajú závažné skutočnosti, ktoré len potvrdzujú, že žalovaná umocňuje u maloletého ňou naučenú
krátkodobú odmietavú reakciu maloletého smerom k žalobcovi. Táto reakcia však aj na základe
posudku znalkyne po chvíli opadá a maloletý sa vie so žalobcom radostne hrať a komunikovať. Znalkyňa
uviedla, že žalovaná si kladie vlastné podmienky pre styk žalobcu s maloletým a zároveň negatívne

ovplyvňuje maloletého proti žalobcovi s tým, že si maloletý osvojuje negatívne nastavenie žalovanej
proti žalobcovi a jej odmietavý postoj k realizáciám styku. Deň zmareného styku, ktorý je predmetom
tohto konania, vyplýva z vykonateľného rozhodnutia súdu, ktorý určil styk otca s maloletým. Žalovaná
nepreukázala, ako sa „snažila“ maloletého motivovať v deň zmareného styku, ktorý je predmetom tohto
konania, a to ani predtým. V širšom kontexte žalobca uviedol, že žalovaná zmarila

styk maloletého so žalobcom v priebehu štyroch rokov 198 krát, naposledy dňa 25.05.2025, pričom ide
takmer o všetky stretnutia žalobcu s maloletým, ktoré boli súdom určené právoplatnými a vykonateľnými
rozhodnutiami. Nad rámec uvedeného žalobca poukázal na skutočnosť, že dňa 17.10.2024 Okresné
riaditeľstvo Policajného zboru Prievidza vydalo uznesenie, ktorým bolo voči žalovanej začaté trestné
stíhanie a vznesené obvinenie za spáchanie prečinu marenie výkonu úradného rozhodnutia, nakoľko

na základe dôkazov bolo možné vyvodiť trestnú zodpovednosť za prečin marenie výkonu úradného
rozhodnutia.Tvrdeniaonáležitejkomunikáciížalovanejsmeromkžalobcovineboli predsúdom
žalovanou nijakým spôsobom preukázané, rovnako tak ani v samotnom odvolaní. K právnej otázke
výpožičky vozidla žalobca uviedol, že do konania predložil čestné vyhlásenie požičiavateľa motorového
vozidla zo dňa 02.12.2024 výlučne za účelom reakcie na vznesené námietky žalovanej a preukázanie

svojich tvrdení. V obdobných konaniach o náhradu škody nebol nárok cestovných náhrad
spochybňovaný a nebol ani predmetom posudzovania, pretože nešlo o spornú otázku. Žalobca je v
zmysle dohody s požičiavateľom povinný starať sa o technický stav motorového vozidla, a to uhrádzať
všetky povinné technické prehliadky, ako aj vymieňať všetky opotrebované časti motorového vozidla
na vlastné náklady. Rovnako je povinný udržiavať motorové vozidlo v riadnom technickom stave na jeho

užívanie a za týmto účelom je žalobca povinný uhrádzať všetky náklady spojené s technickou údržbou a
mobilitou motorového vozidla. Cestovné náhrady za používanie predmetného motorového vozidla znáša
žalobca výlučne sám, a to v celom rozsahu. V tomto smere poukázal na rozsudok Krajského súdu v
Českých Budějoviciach, sp. zn. 22Co/577/2003, potvrdený uznesením
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 28Cdo 2369/2003, v zmysle ktorého

„…i když smlouva o výpůjčce je bezplatná, není vyloučena dohoda o určité náhradě za opotřebení
půjčené věci, jak tomu bylo v daném případě ... v prípade, ak si zmluvné strany dohodnú náhradu za
opotrebovanie veci, ich dohoda má prednosť“. Správnosť argumentácie žalobcu v súvislosti s právnou
otázkou výpožičky vozidla v ostatných štyroch obdobných a právoplatne skončených veciach medzižalobcom a žalovanou, ktorých predmetom bola aj námietka žalovanej k čestnému vyhláseniu, potvrdil
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 28.01.2025, sp. zn. 27Co/3/2025, ako aj
rozsudkom zo dňa 28.01.2025, sp. zn. 27Co/5/2025, rozsudkom zo dňa 29.01.2025, sp. zn. 5Co/3/2025

a rozsudkom 25.02.2025, sp. zn. 27Co/11/2025, ako aj v právoplatne skončených konaniach sp. zn.
11Co/12/2025, sp. zn. 8Co/18/2025, sp. zn. 8Co/2/2025, sp. zn.17Co/22/2025,
alebo sp. zn. 27Co/5/2025. Žalobca v konaní riadne preukázal vznik škody v celom rozsahu, vrátane
cestovných náhrad, a preto prijatie odlišného záveru by bolo hrubým zásahom do princípu právnej istoty
a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a najmä hrubým zásahom do žalobcovho základného práva na

ochranu majetku a práva na súdnu a inú ochranu. Žalobca rovnako odmietol nesprávnu argumentáciu
žalovanej, že žalobcovi nemôže vzniknúť škoda na majetku v jeho výlučnom vlastníctve z
dôvodu, že nedošlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Uplatňovaný nárok žalobcu
v konaní nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože škoda vznikla nesporne v
súvislosti s vecou, ktorá podľa svojej povahy slúži výlučne osobnej potrebe žalobcu. Náklady, ktoré
žalobca vynaložil v súvislosti s realizáciou styku s dieťaťom, neboli vyplatené z prostriedkov patriacich

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože objektíve a reálne byť použité ani nemohli.
Odporuje tomu právna úprava a dlhodobý skutkový stav medzi manželmi. Žalobca sa odvolal tiež na
závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/113/1993 (R 71/1994), v zmysle ktorého
„Ak zmluvu o vypožičaní motorového vozidla uzavrel len jeden z manželov, nejde o taký
úkon, ktorý by sa týkal veci spoločnej obidvom manželom (§ 145 ods. 1 OZ). Z tejto zmluvy je povinný

plniť len ten z manželov, ktorý zmluvu uzavrel.“ Skutočnosť, že žalobca a žalovaná spolu dlhodobo
nezdieľajú domácnosť, ich domácnosti sú oddelené, spoločne nehospodária a nijakým spôsobom sa
nepodieľajú na udržiavaní a rozvíjaní majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, súd v konaní
o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zohľadní pri posudzovaní, čo sa prijme a čo
sa neprijme do predmetu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ak je spôsobená

škoda na bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, obzvlášť úmyselným protiprávnym konaním, tak je
to škodca, ktorý je povinný náhradu škody zaplatiť. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky už
ustálila, že do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatria plnenia vyplývajúce zo
zmluvy ovýpožičkemotorovéhovozidlauzatvorenejmedzižalobcomapožičiavateľom.Žalobca
poukázal tiež na odbornú literatúru, v zmysle ktorej príkladom uvedeného vzťahu medzi manželmi je

vzťah zodpovednosti za škodu vyplývajúcu z konania jedného z manželov, ktorým spôsobil škodu na
výlučnom majetku druhého manžela. Preto, s odkazom aj na odbornú literatúru,
náhradu škody nemožno realizovať z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože poškodený by
sa obohatil zo svojho majetku a na úhradu škody sa preto má použiť výlučný majetok škodcu. (TICHÝ V.,
K odpovědnosti za škodu způsobenou mezi manžely, Bulletin Advokacie, 1986, s. 40). Aj v zmysle ďalšej

komentovanej literatúry, vyplýva, že „Konanie väčšinového spoluvlastníka tak môže byť vnímané ako
porušenie povinnosti konať v súlade s dobrými mravmi príp. ide o porušenie zásady neminem leadere,
ktorá je akcentovaná v § 415 OZ a ktorá tvorí ideový základ práva na náhradu škody a môže teda
zakladať vznik nároku na náhradu škody podľa § 424 OZ, príp. § 420 OZ.“ (ŠTEVČEK
M., a kol. Občiansky zákonník II. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1076).

Uvedený právny názor je nutné analogicky aplikovať aj na vzťah medzi manželmi. Zodpovednosť za
škodu a uplatňovanie nároku na náhradu škody medzi manželmi v prípade úmyselného protiprávneho
konania na veci osobnej potreby jedného z manželov je prípustné, čo podporuje bohatá
súdna prax najvyšších súdnych autorít, uvedená aj v ostatných písomnostiach žalobcu, a je podporená
aj konajúcim súdom v obdobných a početných sporoch medzi žalobcom a žalovanou. Záverom

žalobca uviedol, že z konania žalovanej je zrejmé, že sa jednalo o úmyselný účelový postup tak, aby
žalobcovi zmarila styk s maloletým, porušujúc tak právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o úprave
rodičovských práv a povinností. Na základe uvedeného preto žalovaná v zmysle ust. § 415 a
ust. § 420 OZ zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi svojím protiprávnym konaním, pretože žalobcu
nedôvodne obmedzila na riadnom výkone rodičovských práv vo vzťahu k maloletému.

Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok v napadnutej časti vo výroku I. a III. potvrdiť ako vecne správny a
zároveň mu priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

19. Ďalšie písomné vyjadrenia podané neboli.

20. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v napadnutej časti, vo výroku I. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a vo výroku III. podľa
§ 388 CSP zmeniť.21. Výrok II. napadnutého rozsudku odvolací súd nepreskúmaval, pretože proti tomuto výroku odvolanie
strán sporu nesmerovalo, a tak nadobudol právoplatnosť (§ 367 CSP).

22.PreskúmanímnapadnutéhorozsudkuvovýrokuI.vrozsahuodvolaniapodanéhožalovanouodvolací
súd zistil, že odvolacie námietky žalovanej boli totožné s tými, ktoré uplatnila v konaní pred súdom prvej
inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom na riadne zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy náležite vyhodnotil, a to každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej

súvislosti. Odôvodnil, z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal preukázané, a ktoré
nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne
predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil konečný záver
o dôvodnosti žalovaného nároku a závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa
riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich

účelu, podstaty a zmyslu.

23. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

24. Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu
nezavinil.

25. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu vzniku v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1
Občianskeho zákonníka je porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi

vzniknutou škodou a porušením právnej povinnosti a zavinenie. Všetky uvedené zodpovednostné zložky
musia byť splnené kumulatívne. Prvé tri predpoklady sú objektívneho charakteru. Dôkazné bremeno
ohľadnenichležínapoškodenom.Zavineniejesubjektívnejpovahy,jehoexistenciavoformenevedomej
nedbanlivosti sa predpokladá. Základnou podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu je príčinná
súvislosť medzi konaním (opomenutím) škodcu a vzniknutou škodou u poškodeného, ktorá musí byť

predvídateľná. Porušenie právnej povinnosti musí byť preukázané, v predmetnom prípade sa jedná o
právnu povinnosť uloženú rozhodnutím súdu o úprave styku otca (žalobcu) s maloletým
dieťaťom. Podľa výkladu súdnej praxe sa škodou rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú je možné
objektívne vyjadriť v peniazoch. V zmysle judikatúry sa za skutočnú škodu považuje
majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného

a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého
stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu
nebolo dobre možné a účelné (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 177/08).

26. V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal náhrady škody od

žalovanej, ktorá mu vznikla zmareným stykom s maloletým dieťaťom, keď napriek tomu, že dňa
01.10.2022 pricestoval do miesta bydliska dieťaťa, kde si ho mal prevziať, žalovaná mu styk s maloletým
neumožnila, dieťa na styk nepripravila tak, aby bol styk zrealizovaný v zmysle vykonateľného
súdneho rozhodnutia. Žalovaná namietala správnosť právneho posúdenia zodpovednosti za škodu a
mala za to, že neboli správne posúdené predpoklady vzniku jej zodpovednosti za škodu, a to zavinenie

a protiprávny úkon (konanie), keď súdom nariadený styk žalobcu s maloletým sa neuskutočnil dňa
01.10.2022 pre vôľu maloletého, pretože maloletý styk s otcom odmietal a žalovaná považovala svoje
konanie za také, ktoré sledovalo najlepší záujem maloletého. Žalovaná popierala porušenie právnej
povinnosti a uvedené odôvodňovala poukazom aj na skutočnosť, že k neuskutočneniu
styku došlo aj z dôvodu nevhodného správania žalobcu, ktorý na žalovanú naliehal, aby

sa styk s maloletým uskutočnil mimo rozsahu vykonateľného rozhodnutia.

27. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že v tomto čase existoval právoplatný a vykonateľný
rozsudok Okresného súdu Prievidza, č.k. 18P/54/2019-2555 zo dňa 09.03.2022 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19CoP/20/2022-2736 zo dňa 23.06.2022, ktorý žalobcovi umožňoval
styk s maloletým okrem iného i dňa 01.10.2022. V zmysle uvedených rozsudkov bol
žalobca oprávnený stretnúť sa s maloletým synom každý nepárny týždeň v kalendárnom roku vždy v
sobotu od 10:00 hod. do 18:00 hod. a v nedeľu od 09:00 hod. do 18:00 hod. bez prítomnostižalovanej. Žalovanej bola zároveň uložená povinnosť maloleté dieťa na stretnutie so žalobcom včas
a riadne pripraviť a stretnutie umožniť s tým, že žalobca si maloletého riadne na styk pripraveného
pred kultúrnym domom v B., R. Q. R. prevezme a na tom istom mieste maloletého žalovanej vráti.

Práveokolnosť,ževrozhodnomčaseexistovalovykonateľnérozhodnutiesúdu,ktoréukladaložalovanej
povinnosť maloletého na stretnutie s otcom včas a riadne pripraviť, neumožňuje prijať záver, že žalovaná
tak nemusela urobiť z dôvodov, ktoré uvádzala. Vykonateľnosť je vlastnosť rozhodnutia orgánu verejnej
moci, ktorá umožňuje vynútenie splnenia povinnosti uloženej takýmto rozhodnutím. Z toho možno
logicky dôvodiť, že ten, komu je vykonateľným rozhodnutím uložená povinnosť, musí túto povinnosť

splniť. Z tejto kategorickej požiadavky možno zľaviť v zásade iba v prípade, ak by splneniu uloženej
povinnosti bránili objektívne okolnosti. V opačnom prípade, pokiaľ by vykonateľné rozhodnutia orgánov
verejnej moci nemuseli byť v zásade kategoricky plnené, znamenalo by to popretie princípov záväznosti
rozhodnutí orgánov verejnej moci a rozhodnutia verejnej moci by stratili na význame, ktorý majú v rámci
doktríny právneho štátu.

28. Správne sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal posúdením porušenia právnej povinnosti na
strane žalovanej. Rovnako tak pre posúdenie veci bolo potrebné zistiť, či tu boli také okolnosti, z ktorých
možno spoľahlivo vyvodiť, že vzniknutej škode nemohla žalovaná zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne požadovať. V predmetnej veci z vykonaného
dokazovania nevyplývalo, že by existovali také objektívne okolnosti, pre ktoré by k stretnutiu žalobcu s

maloletým dňa 01.10.2022 nemohlo dôjsť. Žalovaná v tejto súvislosti namietala vôľu maloletého, ktorý
mal podľa žalovanej styk so žalobcom (otcom) odmietať. Odvolací súd nepopiera, že
záujem maloletého dieťaťa je kľúčovým kritériom pri rozhodovaní súdu vo veciach maloletých detí, avšak
v predmetnom konaní o náhradu škody bolo nevyhnutné vychádzať z toho, že dané kritérium (najlepší
záujem maloletého dieťaťa) bolo zohľadnené v konaniach starostlivosti súdu o maloleté dieťa, a pokiaľ

bolo v konaní starostlivosti súdu o maloletého istým spôsobom rozhodnuté a
rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť, nebolo prípustné, aby súd v konaní o žalobcom uplatnenej
náhrade škody súlad so záujmom maloletého nanovo hodnotil alebo prehodnocoval. Odvolací súd
považoval pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie za významné, že
žalovaná v prípade styku, ktorý mal byť realizovaný dňa 01.10.2022, žalobcovi včas neoznámila, že jeho

styk s maloletým sa uskutočniť nemôže z objektívnych dôvodov, pričom za takéto dôvody
nemožno považovať odmietnutie styku so žalobcom zo strany maloletého. Neuskutočnenie
styku nie je v danom prípade možné pripisovať iba odmietavému postoju u maloletého tak, ako to tvrdí
žalovaná. Žalovaná v konaní nepredložila žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo
splnenie si súdom uloženej povinnosti maloletého syna na styk s otcom (žalobcom) riadne pripraviť,

teda nepreukázala, že by vyvinula akékoľvek opatrenia smerujúce k upokojeniu maloletého, k pozitívnej
motivácii maloletého a k riadnemu odovzdaniu maloletého na styk tak, aby sa predišlo vzniku škody.

29. Pokiaľ ide o otázku vzniku škody, v konaní bolo preukázané, že žalobca dňa 01.10.2022 absolvoval
za účelom styku so synom cestu osobným motorovým vozidlom zo svojho bydliska

- z B., do miesta bydliska maloletého - do B.. Stretnutie sa však nezrealizovalo, nakoľko žalovaná
neodovzdala maloletého na styk so žalobcom. V danej veci bolo preukázané porušenie povinnosti
žalovanej maloletého syna na styk so žalobcom riadne a včas pripraviť a styk so žalobcom umožniť.
Žalovaná zavinene zmarila styk maloletého so žalobcom, keď ho bez objektívneho dôvodu odmietla
odovzdať žalobcovi (otcovi) a zároveň žalovaná nesplnila ani prevenčnú povinnosť v zmysle § 415

Občianskehozákonníka.Osplneníprevenčnejpovinnostibybolomožnéuvažovaťvtedy,akbyžalovaná
existujúcu objektívnu okolnosť žalobcovi včas oznámila a ten by tak nemusel zbytočne absolvovať cestu
do miesta bydliska maloletého, čo nebolo preukázané. Žalovaná mala súdom nariadenú povinnosť
maloletého odovzdať žalobcovi, uskutočnenie styku sa predpokladalo a žalobcovi nebol
vopred oznámený žiaden objektívny dôvod jeho neuskutočnenia.

30. Pokiaľ žalovaná namietala neunesenie dôkazného bremena žalobcu v časti nepreukázania
porušenia povinnosti žalovanej spôsobenej jej úmyselným konaním a spôsobenie škody
na jeho výlučnom majetku, v tomto smere je potrebné uviesť, že táto námietka je nedôvodná, nakoľko
priame porušenie povinnosti žalovanej styk žalobcu so svojím maloletým synom umožniť

a tiež svojho syna na tento styk s otcom aj riadne pripraviť podľa právoplatného rozhodnutia súdu,
bolo v konaní riadne preukázané, ako tiež uplatnená škoda, vzniknutá zmareným stykom, spočívajúca
v zbytočne vynaložených nákladoch na cestu z bydliska žalobcu do miesta styku s maloletým, pričom
vypožičané motorové vozidlo, ktoré na túto cestu bolo účelne využité, je predmetom, ktorý slúži osobnejpotrebe žalobcu, a z tohto dôvodu škoda na ňom vzniknutá, je vyňatá z režimu BSM v zmysle ust.
§ 143 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené konanie žalovanej nepožíva právnu ochranu,
keď v dôsledku porušenia povinnosti jej uloženej súdnym rozhodnutím vznikla výlučne v majetkovej

sfére žalobcu škoda. V prípade, ak by žalovaná svoju povinnosť splnila, predmetné trovy by u žalobcu
nevznikli.

31. V odvolaní žalovaná ďalej namietala i výšku cestovných nákladov, ktoré boli žalobcovi priznané.
Vytýkala, že žalobca sa do miesta bydliska maloletého za účelom jeho prevzatia dostavil na motorovom

vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom uvedené užíval na základe zmluvy o výpožičke zo dňa
24.09.2021, uzavretej na dobu neurčitú, ktorá je bezplatným právnym úkonom, a preto žalobcovi
nevznikol nárok na paušálnu náhradu cestovných nákladov. Naviac namietala existenciu dohody s
vlastníkom vozidla o tom, že žalobca znáša náklady spojené so starostlivosťou o vozidlo,
ktorá mala vyplývať z čestného prehlásenia zo dňa 02.12.2024. Odvolací súd s týmto
konštatovaním žalovanej nesúhlasí, súd prvej inštancie vysvetlil svoje úvahy ohľadom rozsahu (výšky)

týchto nákladov a tiež povinnosti žalobcu znášať náklady spojené s užívaním vozidla a zachovaním jeho
riadneho technického stavu a mobility, s ktorým hodnotením a následným právnym posúdením odvolací
súd v celom rozsahu súhlasí. Podľa právnej teórie bezodplatnosti zmluvy o výpožičke neodporuje,
ak si zmluvné strany v súvislosti s opotrebovaním vypožičanej veci dohodli určitú náhradu (porov.
uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 28Cdo/2369/2003). K namietanému čestnému

prehláseniu, ktoré podľa názoru žalovanej nepreukazuje uzatvorenie dohody zahrňujúcej starostlivosť
o vozidlo, odvolací súd uvádza, že nárok na náhradu nákladov za amortizáciu vozidla by žalobca
mal aj bez predloženého čestného vyhlásenia, ktoré je v tomto smere irelevantné, tak ako uvádza
žalovaná, nakoľko už z obsahu zmluvy o výpožičke (článok II bod 5) je vypožičiavateľ povinný chrániť
motorové vozidlo pred poškodením, stratou a zničením, čo pri dlhodobom vypožičiavaní motorového

vozidla predpokladá aj prevádzkové náklady spojené s udržaním riadneho technického stavu a mobility
motorového vozidla. Čestné prehlásenie, ktoré svojím obsahom nepredstavuje dodatok k uzatvorenej
zmluve o výpožičke, tak ako to prezentovala žalovaná, možno chápať len ako špecifikáciu povinností
vypožičiavateľa vo vzťahu k predmetu výpožičky.

32. Nie je relevantná ani obrana žalovanej v odvolaní, že žalobca nie je vlastníkom predmetného
motorového vozidla, nakoľko podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, v zmysle ktorého
vzniká zákonný paušálny nárok na náhrady bez ohľadu na to, či je použité vlastné motorové
vozidlo alebo prenajaté (porovnaj R12/1990). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, vec po právnej stránke správne

posúdil a správne rozhodol, keď zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 130,78 eur.

33. Preskúmaním napadnutého rozsudku vo výroku III.. na základe odvolania podaného žalovanou.
odvolací súd zistil, že odvolanie žalovanej nie je opodstatnené ani vo vzťahu k záveru
súdu prvej inštancie o potrebe aplikácie ustanovenia § 255 CSP pri rozhodovaní o nároku

na náhradu trov konania.

34. Odvolací súd však preskúmaním napadnutého výroku III. o náhrade trov konania v rozsahu
odvolacích námietok žalobcu dospel k záveru, že hoci súd prvej inštancie pri rozhodovaní o
nároku na náhradu trov konania správne vychádzal zo zákonom preferovanej zásady úspechu v konaní

vyjadrenej v ustanovení § 255 CSP, pochybil, keď v danom prípade vychádzal zo znenia odseku
2 uvedeného ustanovenia, v zmysle ktorého náhradu trov konania pomerne rozdelil a žalobcovi priznal
náhradu trov v pomernej časti v rozsahu 76,4 %.

35. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

36. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

37.Podľačl.4ods.1základnýchprincípovCSP,aksaprávnavecnedáprejednať arozhodnúť

na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo
iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.38. Podľa čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne
právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a
to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak,

aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej
náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

39. Súd prvej inštancie rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil tak, že
žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanej celkovo zaplatenia 152,13 eur (vrátane úroku z

omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu) a súd mu priznal celkom 134,18 eur (vrátane úroku
z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu). Úspech žalobcu v konaní predstavoval 88,2 % a
úspech žalovanej predstavoval 11,8 %. Čistý úspech žalobcu (po odpočítaní úspechu
žalovanej od úspechu žalobcu) tak predstavoval 76,4 %, v ktorom rozsahu patrí žalobcovi v zmysle §
255 ods. 2 CSP nárok na náhradu trov konania proti žalovanej.

40. Odvolací súd sa s vyššie uvedeným postupom súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania nestotožnil. Žalobca si žalobou uplatňoval proti žalovanej nárok na náhradu
škody vo výške 130,78 eur s 6,25 % ročným úrokom z omeškania od 02.10.2022
až do zaplatenia, a nie iba do dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie napadnutým
rozsudkom priznal žalobcovi 130,78 eur s 8,4 % ročným úrokom z omeškania od 12.12.2024

až do zaplatenia. V časti o zaplatenie 6,25 % úroku z omeškania zo sumy 130,78 eur za obdobie od
02.10.2022 do 11.12.2024 bola žaloba žalobcom vzatá spať, a teda súd prvej inštancie konanie v tejto
časti nároku zastavil. Žalobca tak bol úspešný z celej istiny, rovnako ako v časti príslušenstva za obdobie
od 12.12.2024, a to odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanej, do zaplatenia.

41. Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 1MCdo/1/2004 zo dňa 27.04.2004, v zmysle ktorého „Procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa
celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba v časti príslušenstva žalovanej pohľadávky (v úrokoch z
omeškania) nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať
„za neúspech v pomerne nepatrnej časti“ podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., ale za „čiastočný

úspech“ v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p..“ Odvolací súd uvádza, že v tam posudzovanom
prípade však bola zamietnutá žaloba v celom uplatnenom úroku z omeškania, ktorého výška po
vyčíslení v čase rozhodnutia konajúceho súdu predstavovala cca polovicu uplatnenej istiny a uvedené
rozhodnutie reflektovalo právnu úpravu trov konania podľa Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.),
ktorá bola účinná do 30.06.2016. Od 01.07.2016 je účinný Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý v

súvislosti s právnou úpravou pomerného delenia náhrady trov konania na rozdiel od § 142 ods. 3 O.s.p.
už neobsahuje pojem „neúspech v pomerne nepatrnej časti“. Ústavný súd v náleze III. ÚS
475/2018 zo dňa 04.02.2021 uviedol, že „Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku
nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od
pravidla pôvodne vyjadreného v paragrafe 142 ods. 3 O.s.p. Záver súdu, absolútne vylučujúci osobitný

režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška
plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia
§ 255 Civilného sporového poriadku nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky“.

42. V prejednávanej veci síce nejde o situáciu, že by výška plnenia závisela od znaleckého posudku

alebo úvahy súdu a je zrejmé, že žalobca mal čiastočne neúspech v časti uplatneného úroku z
omeškania, preto by sa náhrada trov konania mala pomerne rozdeliť v zmysle § 255 ods. 2 CSP.
Napriek tomu odvolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci nie je namieste celkom bezvýhradne
aplikovať ust. §255 ods. 2 CSP a za použitia čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP sám „dotvoril“
právnu normu, riadiac sa pritom kritériom racionálneho zákonodarcu, podľa ktorej v prípade neúspechu

strany sporu len v nepatrnej časti možno jej priznať plnú náhradu trov konania. Z tohto dôvodu, a tiež
s prihliadnutím na princíp právnej istoty, uzavrel, že žalobcovi, ktorý bol plne úspešný v
predmetnom spore vo veci samej, pokiaľ ide o istinu 130,78 eur aj s 8,4 % ročným úrokom z omeškania
za obdobie od 12.12.2024 až do zaplatenia istiny a neúspešný bol len v časti 6,25 % ročného úroku z
omeškania z istiny 130,78 eur za obdobie od 02.10.2022 do 11.12.2024, patrí náhrada trov konania v

plnej výške. Zohľadnil pritom aj ustálenú rozhodovaciu činnosť v obdobných sporoch strán sporu.

43. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods.
2 CSP ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I.,ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 130,78 eur s 8,4 % ročným úrokom z
omeškania od 12.12.2024 do zaplatenia a vo výroku III. zmenil podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu odvolací
súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh; § 428 CSP).