Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/219/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1307224636
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1307224636.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ F. M., Q. nad Q. XXX, 2/ Ing. U. F., Q. XXX, 3/
M. O., X., F. XX, zastúpení advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Bratislava, Železničiarska 13, proti
žalovaným 1/ Q. D., F., B. X. 1, 2/ Q. D., F., L. A. XX, zastúpeným advokátom Mgr. Matejom Krajčim,
PhD., Bratislava, Záhradnícka 51, o zaplatenie 5.282,81 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom
súde Pezinok pod sp. zn. 6C/102/2008, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v

Bratislave z 28. septembra 2021 sp. zn. 16Co/14/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") rozsudkom z 03.

mája 2017, č. k. 6C/102/2008-209 žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobkyni 1/ sumu vo výške 2.550 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy
2.550 eur od 12. 07. 2009 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s
tým, že plnením poskytnutým jedným zo žalovaných, zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého
žalovaného plniť (výrok I.), žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni
2/ sumu vo výške 1.275 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.275 eur od

12. 07. 2009 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením
poskytnutým jedným zo žalovaných, zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného plniť
(výrok II.), žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 3/ sumu vo výške
1.275 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.275 eur od 12. 07. 2009 do
zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením poskytnutým
jedným zo žalovaných, zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného plniť (výrok III.), v

prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok IV.) a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania
(výrok V.).
1.1. Súd prvej inštancie zistil, že žalobcovia sa domáhali vydania bezdôvodného obohatenia na tom
skutkovom základe, že boli spoluvlastníkmi pozemku parcela E-KN č. XXXX, druh pozemku: orná pôda,
o výmere 1061 m2, pričom žalobkyňa 1/ vlastnila podiel o veľkosti 1 k celku, žalobkyňa 2/ podiel o
veľkosti 1 k celku a žalobca 3/ podiel o veľkosti 1 k celku. Uviedli, že táto parcela bola zlúčená do parcely

č. 5272 o celkovej výmere 18026 m2, ktorá bola následne geometrickým plánom rozdelená na viacero
pozemkov zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. územie F., a ako ich bezpodieloví vlastníci
boli vedení žalovaní. Zároveň poukázali na to, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. PK
5C/365/01 zo dňa 02. 02. 2006, bolo určené, že kúpna zmluva, na základe ktorej žalovaní kúpili parcelu
č. 5272, bola neplatná, žalovaní tak užívali ich pozemok bez toho, aby mali uzatvorenú nájomnú zmluvu,
čím získali bezdôvodné obohatenie. Žalobou žiadali zaplatenie nájomného za obdobie od 01. 01. 2007

do 31. 12.2007.1.2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že za obdobie od
01. 01. 2007 do 31. 12. 2007 vzniklo na strane žalovaných bezdôvodného obohatenie, pretože
užívali dotknuté nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalobcov a za užívanie nič nezaplatili.

Poznamenal, že žalovaní po právoplatnosti (25. 07. 2006) rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.
k. PK 5C/365/01-253, mali vedomosť o tom, že nie sú vlastníkmi pozemkov o celkovej výmere 18.206
m2, na ktorých sa nachádzal nimi prevádzkovaný motoristický areál, no napriek tomu tieto pozemky
užívali až do 04. 09. 2008, kedy pozemky protokolárne odovzdali Mestu Pezinok; uvedeným konaním sa
tak žalovaní bezdôvodne obohatili na úkor žalobcov, pričom bezdôvodné obohatenie sú povinní vydať

spolu s príslušným úrokom z omeškania a to za dobu, počas ktorej boli na základe predchádzajúcej
výzvy žalobcov v omeškaní s plnením peňažného dlhu. Prvoinštančný súd vyslovil názor, že výška
bezdôvodného obohatenia uplatnená v žalobe čiastočne do výšky 5.100 eur zodpovedala trhovým
pomerom, čo bolo preukázané znaleckým dokazovaním. Ozrejmil, že v konaní nemal za preukázané, že
by žalobcovia pred podaním žaloby žalovaných písomne vyzvali na vydanie bezdôvodného obohatenia,
a preto prvýkrát boli žalovaní na vydanie bezdôvodného obohatenia vyzvaní až doručením žaloby dňa

08. 07. 2009. Objasnil, že vzhľadom k tomu, že žalobný petit stanovoval žalovaným na zaplatenie sumy
bezdôvodného obohatenia lehotu 3 dní, dospel k záveru, že žalovaní mali na vydanie bezdôvodného
obohatenia poskytnutú lehotu do 11. 07. 2009, a pokiaľ bezdôvodné obohatenie v tejto lehote nevydali,
nastalo nasledujúci deň, t. j. 12. 07. 2009 ich omeškanie s plnením peňažného dlhu. Na uvedenom
základe súd prvej inštancie za použitia § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 458 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 2

Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., žalobe v časti istiny uplatnenej
titulom bezdôvodného obohatenia čiastočne vyhovel a zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcom spolu 5.100 eur, ktoré predstavujú sumu ročného nájomného za užívanie pozemkov
v podielovom spoluvlastníctve žalobcov určenú znaleckým posudkom, spolu s uplatnenými úrokmi z
omeškania; a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP

konštatujúc, že každá zo strán mala v spore len čiastočný úspech, a preto žiadnej nárok na náhradu
trov konania nepriznal.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom z 28. septembra 2021, sp. zn.
16Co/14/2019 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch I., II. a III. potvrdil

(výrok I.), rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalobcom 1/ až 3/
priznal proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 93,8 % (výrok
II.) a žalobcom 1/ až 3/ priznal proti žalovaným 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania
(výrok III.).
2.1.Vovzťahukpodstatnýmtvrdeniamžalovaných1/a2/vodvolanípodľaodvolaciehosúduišlovcelom

rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych
okolností vedúcich k čiastočnému vyhoveniu žalobe. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž
vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie
dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalovaných prednesených na ich obranu.
Pokiaľžalovaní1/a2/Protokolomzodňa04.09.2008odovzdalipreberajúcemuMestuPezinokpôvodnú

parcelu č. XXXX v zmysle rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. PK 5C/365/2001-253, zo dňa 02.
02. 2006 a uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co/353/2006-283, zo dňa 31. 07. 2007, potvrdili
tým držbu o. i. aj výmery 1.060 m2 pôvodného pozemku parcela č. XXXX v spoluvlastníctve žalobcov 1/
až 3/, ktorá však po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. PK 5C/365/2001-253,
dňa 25. 07. 2006 už nebola oprávnená, a nakoľko bolo nesporne preukázané, že žalovaní 1/ a 2/

nikdy neboli vlastníkmi parcely č. XXXX na základe kúpnej zmluvy zo dňa 21. 12. 1999 a súčasne do
okamihu vzdania sa držby tejto nehnuteľnosti dňa 04. 09. 2008 nedisponovali žiadnym právnym titulom
oprávňujúcim ich k užívaniu pozemku žalobcov, tak sa na úkor žalobcov 1/ až 3/ v období od 01. 01. 2007
do 31. 12. 2007 bez pochýb bezdôvodne obohatili. Pre právne posúdenie nároku žalobcov uplatneného
v tomto konaní bolo irelevantným tvrdenie žalovaných 1/ a 2/, že boli podvedení pri kúpe dňa 21. 12.

1999 zo strany osôb konajúcich za predávajúceho Y.-P.-Q.-I. F..
2.2. Žalobcovia výšku bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k majetkovej podstate parcely č. XXXX. o
výmere 1.060 m2, ktorá je tvorená parcelami č. XXXX/X a č. XXXX/XX, preukázali znaleckým posudkom
č. XXX/XXXX vypracovaným Ing. N. X., a to určením peňažného ekvivalentu majetkového prospechu
získaného plnením bez právneho dôvodu spočívajúcom v čiastke vynakladanej obvykle v danom

mieste a čase na užívanie obdobného predmetu nájmu. Žalovaní v konaní pred súdom prvej inštancie
neprodukovali žiadne dôkazy, ktoré by takto znalecky určenú výšku peňažného ekvivalentu hodnoty
nájmu nehnuteľnosti za obdobie od 01. 01. 2007 do 31. 12. 2007, akýmkoľvek vecne relevantným
spôsobom spochybnili, iba v odvolaní zhodne ako v podaní zo dňa 17. 01. 2017 opätovne konštatovali,že predložený znalecký posudok má charakter nepravdivého znaleckého posudku, ktorého výpovedná
hodnota je nulová, pretože ohodnocuje parcely č. XXXX/X a č. XXXX/XX za žalované obdobie od 01.
01. 2007 do 31. 12. 2007, ktoré vznikli až Geometrickým plánom č. XX/XXXX, zo dňa 05. 06. 2008 a

úradne overeným dňa 24. 09. 2008; zo skutkových zistení súdu prvej inštancie však vyplynulo, že podľa
Výkazu výmer Geometrického plánu č. XX/XXXX je nepochybné, že žalovaná výmera pôvodnej parcely
č. XXXX o veľkosti 1.060 m2 tvorí v súčasnosti parcelu č. XXXX/XX o výmere 863 m2 a č. 5272/2 o
výmere 197 m2, z čoho správne vychádzala aj znalkyňa, pretože podstatným bola identifikácia pôvodnej
majetkovej podstaty parcely č. XXXX o žalovanej výmere 1.060 m2 podľa nového evidenčného stavu

registra C-KN. Odvolací súd zároveň podotkol, že pokiaľ išlo o doplňujúcu argumentáciu žalovaných
1/ a 2/ uvedenú v 22. odseku rozhodnutia odvolacieho súdu, na túto v obsahovej nadväznosti na ich
odvolacie námietky (9. odsek) neprihliadol, keďže nebola žalovanými uplatnená v odvolacej lehote.
2.3. Keďže žalovaní 1/ a 2/ v podanom odvolaní ďalej neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktorými
by preukázali nesprávnosť rozhodnutia v napadnutých vyhovujúcich výrokoch I. až III., odvolací súd
ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj

v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie
odvolacie námietky žalovaných preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a
také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých
vyhovujúcich výrokoch.
2.4. V posudzovanej veci sa žalobou zo dňa 31. 12. 2007 domáhala žalobkyňa 1/ zaplatenia sumy

2.641,41 eura s prísl., žalobkyňa 2/ zaplatenia sumy 1.320,70 eura s prísl. a žalobca 3/ zaplatenia sumy
1.320,70 eura s prísl. Pokiaľ teda súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovaným 1/ a
2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 2.550 eur s prísl., žalobkyni 2/ sumu
1.275 eur s prísl. a žalobcovi 3/ sumu 1.275 eur s prísl., tak každý zo žalobcov mal v prislúchajúcej
časti úspech; naproti tomu, úspech žalovaných 1/ a 2/ bol vo vzťahu k žalobkyni 1/ v zamietnutej sume

91,41 eura, vo vzťahu žalobkyni 2/ v sume 45,70 eura a vo vzťahu k žalobcovi 3/ v sume 45,70 eura;
čistý úspech žalobkyne 1/ bol preto v rozsahu 93,08 % [(2.550 - 91,41) : 2.641,41 x 100], žalobkyne
2/ a žalobcu 3/ každého v rozsahu 93,08 % [(1275 - 45,70) : 1.320,70 x 100]. Na uvedenom základe
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania zmenil a v zmysle
§ 255 ods. 2 CSP, priznal každému zo žalobcov 1/ až 3/ proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov

prvoinštančného konania v rozsahu 93,08 %.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 1/ a 2/ (ďalej aj ,,dovolatelia") dovolanie,
ktorého prípustnosť odvodzovali z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolatelia žiadali, aby
dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil a rozhodol tak, že žalobu v plnom rozsahu

zamietne a žalovaným 1/ a 2/ prizná nárok na náhradu trov konania v odvolacom a dovolacom konaní
v rozsahu 100 %. Zároveň navrhli odložiť vykonateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v zmysle § 441
ods. 1 CSP.
3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces namietali v súvislosti s procesným pochybením odvolacieho
súdu v I. výroku napadnutého rozhodnutia, nakoľko týmto výrokom potvrdil výrok rozsudku súdu

prvej inštancie, ktorý rozhodol o uložení povinnosti žalovaným 1/ a 2/ voči žalobkyni 1/, čo však
nekorešpondovalo so stavom v čase rozhodovania odvolacieho súdu, keďže žalobkyňa 1/ v priebehu
konania zomrela a odvolací súd rozhodol, že bude pokračovať s dedičmi žalobkyne 1/ a to F. M. ako
právnym nástupcom žalobkyne 1/. V dôsledku uvedeného sa tak stalo rozhodnutie odvolacieho súdu
nezrozumiteľným, zmätočným a nevykonateľným. Za vadu zmätočnosti považovali aj to, že súd prvej

inštancie v priebehu súdneho konania neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré
považuje za nesporné, nevyjadril svoje predbežné právne posúdenie veci, ale ani to, čo mal v konaní
za preukázané, a to okrem iného či bolo možné subsumovať užívanie majetku žalovaných pod niektorú
z foriem skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, prípadne či bolo možné na danú právnu vec
aplikovať zákonnú úpravy držby podľa § 129 Občianskeho zákonníka, z čoho plynul ďalší procesný

postup žalovaných, keďže žalovaní preukázali, že v rozhodnom čase užívali svoj majetok ako vlastníci a
v dobrej viere a naviac v tom čase nemali komu vydať eventuálne bezdôvodné obohatenie. Dovolatelia
zároveň mali za to, že súdy nižšej inštancie svojvoľne hodnotili dôkazy najmä vo vzťahu k určeniu výšky
(hodnoty bezdôvodného obohatenia), pri ktorej súd vychádzal zo súkromného znaleckého posudku,
ktorý bol žalovanými namietaný v celom rozsahu ako nepravdivý posudok a vypracovaný v rozpore so

zákonom o znalcoch, ktorým znalec neoceňoval konkrétne parcely v rozhodnom čase a neprihliadal na
zákonnú úpravu určenia hodnoty pozemkov, všeobecnú hodnotu oboch pozemkov, napriek ich rôznej
identifikácii a skutkovému stavu (parcela č. XXXX/XX. na ktorej sa nachádzala spevnená asfaltová
plocha, ku ktorej nemali žalobcovia žiadne vlastnícke právo) určil v rovnakej výške, pričom súd prvejinštancie sa s predloženou námietkou žalovaných vôbec nevysporiadal. Zároveň namietali nedostatok
výrokov určenia úrokov z omeškania, ktoré súd prvej inštancie stanovil dňom údajného doručenia žaloby
žalovaným, pričom ako vyplývalo zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 25. 02. 2010 žaloba bola

žalovaným doručená krátkou cestou práve na tomto pojednávaní a teda lehota na dobrovoľné plnenie
žalovaným uplynula 28. 02. 2010, v dôsledku čoho ak mal súd nárok žalobcov za preukázaný, mal
stanoviť povinnosť platenia úrokov z omeškania odo dňa 01. 03. 2010 a nie dňom 12. 07. 2009. Za
ďalšiu vadu považovali aj to, že súd prvej inštancie vo veci naďalej konal, aj keď žalobcovia doložili
geometrický plán a výkaz výmer až na pojednávaní konanom dňa 05. 10. 2016 (9 rokov po podaní

žaloby), hoci primárnou podmienkou konania o vydanie bezdôvodného obohatenia bolo preukázanie
vlastníckych práv v rozhodnom čase (rok 2007) už pri podaní žaloby a ak tak žalobcovia neurobili,
nemal súd vo veci ďalej konať, ale mal žalobcov vyzvať na odstránenie vád žaloby, prípadne žalobu
odmietnuť. Zároveň súd prvej inštancie napriek tomu, že na pojednávaní dňa 15. 10. 2016 upozornil
právnych zástupcov strán sporu, že na dôkazy, ktoré budú súdu predložené neskôr ako do 31. 12.
2016, bude použitá zásada sudcovskej koncentrácie konania a na neskôr predložené dôkazy nebude

prihliadať, avšak dôkazy predložené právnym zástupcom žalobcov na pojednávaní dňa 25. 01. 2017
vykonal a pri rozhodovaní veci samej na neprihliadol. Za procesné pochybenie zo strany odvolacieho
súdu považovali dovolatelia aj to, že odvolací súd neprihliadol na argumenty žalovaných, keďže neboli
uplatnené v odvolacej lehote. Podľa žalovaných však nedošlo k zmene odvolacích dôvodov, ale išlo
iba o doplnenie právnej argumentácie. Na základe vyššie uvedeného považovali dovolatelia napadnuté

rozhodnutie za nepreskúmateľné a prekvapivé.
3.2. Nesprávne právne posúdenie v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a)
CSP dovolatelia videli pri riešení otázky aplikácie právnej úpravy bezdôvodného obohatenia. Podľa
dovolateľov k bezdôvodnému obohateniu nemohlo dôjsť, pretože žalobcovia nemali v rozhodnom
čase určenú majetkovú podstatu, t.j. existenciu nespochybniteľného vlastníckeho práva k predmetu

bezdôvodného obohatenia a užívanie im patriacej nehnuteľnosti, čo sa týka spôsobu, rozsahu a ani
získaný majetkový prospech žalovaných žiadnym relevantným dôkazom nepreukázali. Dovolatelia mali
naopak za to, že na vlastné náklady zhodnotili majetok žalobcov (ornú pôdu mohli predať ako pozemky
zastavané plochy a nádvoria) a tieto pozemky užívali vo viere v pravdivosť skutkového a právneho stavu
tvrdeného predávajúcim a overeného údajmi z katastra nehnuteľností. Poukázali na to, že žalobcovia

boli po určení neplatnosti kúpnej zmluvy vo veci svojich vlastníckych práv nečinní, pretože ak sa
cítili v rozhodnom čase, t. j. v roku 2007 legitímnymi vlastníkmi nehnuteľností, mali svoje vlastnícke
práva voči žalovaným aj uplatňovať a domáhať sa vydania nehnuteľností od nevlastníkov. Žalobcovia
v roku 2007 neboli na LV č. XXXX ako vlastníci zapísaní a v rovnakom čase neexistoval žiadny
geometrický plán, na základe ktorého by boli ich pozemky riadne identifikované. Žalovaní svoje tvrdenia

podopreli judikatúrou reprezentovanou rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
„NS SR" alebo „dovolací súd") sp. zn. 2Cdo/92/2010, 7Cdo/117/2011, 4Obo/72/2008, 3Cdo/207/2007
a Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj „NS ČR") sp. zn. 25Cdo/426/200 a 32Odo/574/2003,
v zmysle ktorej dôkazné bremeno preukázania, či už existencie bezdôvodného obohatenia, ale aj
výšky získaného majetkového prospechu znáša postihnutý, v prejednávanom prípade teda žalobcovia.

Nestačí len tvrdenie žalobcov, ale vždy treba zároveň preukázať jednak svoje vlastnícke práva a že
vlastník veci si výkon svojich vlastníckych práv riadne uplatňoval a jednak preukázať, že k užívaniu bez
právneho dôvodu zo strany žalovaných aj skutočne došlo a akým spôsobom (vrátane rozsahu/doby
takého užívania). Čo sa týkalo všeobecnej hodnoty pozemkov žalobcov určenej znaleckým posudkom
č. XXX dovolatelia mali za to, že z predmetného posudku nemožno vychádzať, keďže znalec ním

ohodnotil cenu nájmu za obdobie od 01. 01. 2006 do 31. 12. 2006 a obdobie od 01. 01. 2007 do 31. 12.
2007 na pozemky parcely č. XXXX/X a parcely č. XXXX/XX., ktoré vznikli až v roku 2008 na základe
geometrického plánu. Znalec oceňoval nehnuteľnosti, ktoré v rozhodnom období de facto neexistovali
a navyše žalobcovia v tom čase vlastnili pozemok na LV č. XXXX, ktorý svojou výmerou, nebol zhodný
s pozemkom parcely č. XXXX/X a pozemkom parcely č. XXXX/XX.

3.3. Dovolatelia zároveň za nesprávne právne posúdenie považovali to, že sa súd prvej inštancie na vec
neaplikovalprávnuúpravudržbyaoprávnenéhodržiteľavzmysle§129a§130Občianskehozákonníka,
keďže žalovaným nebola z neplatnej kúpnej zmluvy vrátená kúpna cena a zo strany žalovaných
preukázateľne došlo k značnému zhodnoteniu nimi držaných pozemkov. Žalovaní mali za to, že boli
dobromyseľní v tom, že sú vlastníkmi a ako vlastníci v dobrej viere s pozemkami nakladali, plnili si vo

vzťahu k nim povinnosti a na vlastné náklady ich udržiavali (NS SR sp. zn. 5Cdo/64/2018). Uviedli,
že aj keď po uzavretí kúpnej zmluvy bola vyslovená jej čiastočná neplatnosť, žalovaným patril status
oprávnených držiteľov podľa § 130 Občianskeho zákonníka. Právo na vydanie veci si mohli žalobcoviavoči žalovaným ako držiteľom uplatniť na základe revindikačnej žaloby podľa § 126 Občianskeho
zákonníka, pričom žiaden zo žalobcov si toto právo neuplatnil.

4. Žalobcovia sa vo vyjadrení k dovolaniu nestotožnili s dovolacou argumentáciou žalovaných a žiadali,
aby dovolací súd zamietol dovolanie žalovaných ako nedôvodné a zaviazal žalovaných na úhradu trov
dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k
záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 CSP) dovolací súd uvádza
nasledovné:

6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka
posúdenia,čisúaleboniesúsplnenépodmienky,zaktorýchsamôžeuskutočniťdovolaciekonanie,patrí

do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/42/2017,
4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017).

7. Dovolanie aj za účinnosti Civilného sporového poriadku treba považovať za mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné

postavenie. Dovolanie ani podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nesmie
byťvnímanýakotretiainštancia,vrámcikonaniaktorejbybolomožnépreskúmaťakékoľvekrozhodnutie
odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013,
3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012, 7Cdo/92/2012).

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),
musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho
konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už
právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad

(1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017). Ak by
najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu
ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

10. V danom prípade žalovaní 1/ a 2/ vyvodili prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm.

f) CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnejstrane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym

poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú
stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,
preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s
jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov

súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak

zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti).

13. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa
tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,

2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcov, že v konaní došlo k nimi tvrdeným vadám zmätočnosti
(bod 3.1).

14.Zdovolaniažalovaných1/a2/podanéhopodľa§420písm.f)CSPvpodstatnomvyplynulo(bod3.1.),

že žalovaní namietali (i) nezrozumiteľnosť, zmätočnosť a nevykonateľnosť výroku odvolacieho súdu
vzhľadom na konanie s právnym nástupcom pôvodnej žalobkyne 1/, (ii) porušenie ustanovenia § 181
ods. 2 CSP v tom, že súd neurčil ktoré skutkové tvrdenia sú sporné a nesporné a nevyjadril predbežné
právne posúdenie, (iii) svojvoľné hodnotenie dôkazov v súvislosti s priznanou výškou bezdôvodného
obohatenia, (iv) nedostatok výrokov určenia úrokov z omeškania, (v) nesprávny procesný postup

prvoinštačného súdu v tom, že nevyzval žalobcov na odstránenie vád žaloby, (vi) porušenie zásady
koncentrácie konania spočívajúcej vo vykonaní dôkazov na pojednávaniach 25. januára 2017 a 03. mája
2017, (vii) neprihliadnutie na podanie žalovaných z 15. mája 2020, (viii) prekvapivosť a nedostatok
presvedčivého odôvodnenia predovšetkým v tom, že sa odvolací súd dostatočne nezaoberal tvrdeniami
žalovaných.

15. Dovolatelia namietali, že výrok I. rozhodnutia odvolacieho súdu trpí vadou spočívajúcou vo
formálnom nedostatku označenia účastníkov a výrokovej časti, keďže odvolací súd potvrdil vyhovujúce
výroky rozsudku prvoinštančného súdu, čo nekorešponduje so stavom v čase vyhlásenia rozhodnutia
odvolacieho súdu, pretože pôvodná žalobkyňa 1/ počas konania zomrela. Odvolací súd rozhodol o

pokračovaní v konaní s jej dedičom ako žalobcom 1/ a z tohto dôvodu sa rozhodnutie súdu stalo
nezrozumiteľným, zmätočným a nevykonateľným, keďže odvolací súd potvrdil priznanie plnenia strane
konania, ktorá bola nahradená jej právnym nástupcom.
15.1. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd uznesením č. k. 16Co/14/2019-318 zo 06. augusta 2020
rozhodol, že pokračuje v konaní s dedičom po poručiteľke P. M., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom

U. XXX/XX, F., ktorá zomrela dňa XX. XX. XXXX, a to s F. M., nar. XX. XX. XXXX, Q. nad Q. XXX, ako
právnym nástupcom žalobkyne 1/.
15.2. V priebehu konania môže dôjsť k prevodu alebo prechodu práv či vecí, o ktoré sa vedie
spor na inú osobu než stranu prebiehajúceho sporu. Podľa toho, či ide o sukcesiu do celej sféry
právneho postavenia, alebo iba o vstup do parciálnych, konkrétnych práv predchodcu, rozlišuje sa

univerzálna a singulárna sukcesia. V tejto súvislosti je žiaduce zdôrazniť, že pri univerzálnej sukcesii
je potrebné osobitne prihliadať na skutočnosť, že vo svojej podstate znamená právne nástupníctvo,
a teda zmenu v osobe subjektu určitého hmotnoprávneho a v zásade aj procesnoprávneho vzťahu,
pričom momentom účinnosti sukcesie v existujúcom právnom vzťahu začne vystupovať subjektnový. Univerzálna sukcesia pritom znamená nadobudnutie všetkých práv (povinností), a teda aj
hmotnoprávnych aj procesnoprávnych, a to priamo zo zákona. Vstupom subjektov do existujúceho
konania nevzniká nový procesnoprávny vzťah, ale „nové subjekty" sú právnymi nástupcami pôvodných

subjektov konania, pokračujú v konaní s rovnakým predmetom a v konaní pred orgánom verejnej moci
sa naďalej domáhajú svojich práv alebo určenia povinností.
15.3. Vstupom do konania na základe univerzálnej sukcesie dochádza k absolútnemu nahradeniu
pôvodného subjektu konania novým subjektom, ktorý vstupuje aj do jeho práv a povinností, čo možno
vyvodiťztextácieprávnejúpravy,ato„Akpozačatíkonanianastalaprávnaskutočnosť,sktorousaspája

prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná", pričom ten, kto vstupuje do konania,
prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu do konania (§ 80 ods. 1 a ods. 3 CSP ) [porovnaj uznesenie
sp. zn. 4Cdo/110/2023 z 28. mája 2023].
15.4. Vychádzajúc z uvedeného potom sa nemožno stotožniť s argumentáciou dovolateľov o
nezrozumiteľnosti, zmätočnosti a nevykonateľnosti potvrdzujúceho výroku rozsudku odvolacieho súdu
vo vzťahu k žalobcovi 1/ ako právnemu nástupcovi po pôvodnej žalobkyni 1/. Právne účinky pôvodného

žalobného petitu zostali zachované v dôsledku univerzálnej sukcesie, ku ktorej došlo v posudzovanej
veci. Odvolací súd sa nedopustil nesprávneho procesného postupu pokiaľ aj napriek pokračovaniu s
právnym nástupcom pôvodnej žalobkyne 1/ potvrdil (aj) vyhovujúci výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie
už vo vzťahu k žalobcovi 1/. Možno preto uzavrieť, že v danom prípade postupom odvolacieho súdu
nedošlo k založeniu vady podľa § 420 písm. f) CSP , keďže tento rešpektoval zákonnú úpravu.

16. Dovolatelia poukazovali v súvislosti s určenou výškou priznaného bezdôvodného obohatenia na
znalecký posudok v ktorom absentovala doložka podľa § 209 ods. 2 CSP, nedostatok výrokov určenia
úrokov z omeškania, považovali za nesprávny procesný postup prvoinštačného súdu v tom, že nevyzval
žalobcov na odstránenie vád žaloby a porušenie zásady koncentrácie konania spočívajúcej vo vykonaní

dôkazov na pojednávaniach 25. januára 2017 a 03. mája 2017.
16.1. Z odvolania žalovaných proti prvoinštančnému rozsudku v podstatnom vyplýva namietanie:
(i) prekvapivosť rozsudku vzhľadom na opomenutie vyjadrenia predbežného právneho názoru a
sporných skutočností, (ii) nevysporiadanie sa s obranou žalovaných (iii) časové okolnosti oceňovania
nehnuteľností znalcom a bez stanovenia trhovej ceny pozemku, (iv) neunesenie dôkazného bremena

žalobcov k preukázaniu vzniku bezdôvodného obohatenia.
16.2. Najvyšší súd nemohol ponechať bez povšimnutia, že žalovanými namietané vady zmätočnosti
(bod 17.) neboli žalovanými namietané v odvolacom konaní (bod 17.1).
16.3. Dovolací súd pritom zdôrazňuje, že z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho
konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú,

rovnakoakovšetkydovolacienávrhyužvodvolacomkonaní.Úlohoudovolaciehosúdujepotomposúdiť,
či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver.
Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré
mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu
súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok

odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť"), hoci by však tento odvolací súd
nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola
známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal" by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom.
Inakpovedané,dovolanienemôžepredstavovaťnástrojnaobchádzanie(hociajneúmyselné)povinnosti
vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen

formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie
prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.
16.4. V tomto prípade ide totiž o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria
bdelým (vigilantibus iura scripta sunt). Ak potom žalovaní dovolaciu námietku, zakladajúcu prípustnosť
a dôvodnosť dovolania, neuplatnili v odvolacom konaní - hoci mu bola známa - v rámci ochrany svojich

práv, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario),
lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto odvolacieho súdu, ktorý však
na to nedostal príležitosť.
16.5. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho
konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne

okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť.
16.6. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že
ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdomargumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd
na jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).

17. Dovolatelia ďalej namietali absenciu určenia sporných a nesporných skutočností a predbežného
právneho posúdenia veci podľa § 181 ods. 2 CSP .
17.1. Podľa § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú
medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré
dôkazy nevykoná a uvedie tiež svoje predbežné právne posúdenie veci, čo neplatí, ak tak už postupoval

pri predbežnom prejednaní sporu.
17.2. Najvyšší súd rovnako už uviedol, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať
procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už
počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť
a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité
a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď

nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu
pri realizácii jej procesných práv (7Cdo/111/2020 , 1Obdo/92/2018 , 2Obdo/56/2020 ).
Ak samosudca toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to totiž žiaden priamy dosah na možnosť
vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie
citovaného ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa

pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver
pojednávaniazhrnúťsvojenávrhyapod.,čonapokonvprejednávanejvecivyplývaajzobsahuzápisnice
z pojednávania pred súdom prvej inštancie.
17.3. Aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. IV. ÚS 16/2012 ) vyplýva, že
súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa ustanovenia § 118 ods. 2 OSP

(predchádzajúca procesná úprava), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej
prejednávanej veci. Podobne ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 366/2018 odmietol ústavnú
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keď ani v ďalej uvedenom právnom závere Krajského súdu v
Prešove nezistil porušenie namietaných práv. „Je pravdou, že prvoinštančný súd nepostupoval podľa
§ 181 ods. 2 CSP . Prvoinštančný súd neuviedol stranám sporu počas konania ktoré skutkové

tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré súd považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré
nevykoná a taktiež neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Opomenutie aplikácie § 181 ods.
2 CSP vydaním rozhodnutia vo veci samej sa konvaliduje. V rozhodnutí o veci samej prvoinštančný
súdsvojenázoryoznámilatýmzhojiltentoprocesnýnedostatokaprípadnéodňatieprávanaspravodlivý
súdny proces stranám sporu. Preto tento dôvod odvolací súd nepovažuje za dôvod, pre ktorý by bolo

potrebné napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie" (rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/7/2017 z 23. januára 2018).
17.4. Žalovaní 1/ a 2/ sa o nosných záveroch, ktoré viedli k uloženiu ich povinnosti na zaplatenie
prisúdených plnení nepochybne dozvedeli z rozsudku súdu prvej inštancie vyhlásenom na pojednávaní
03. mája 2017 za prítomnosti žalovaného 1/ a splnomocneného zástupcu žalovaných a následne z

odôvodneniapísomnéhovyhotoveniarozsudku,ktorýbolriadnedoručenýaprotiktorémupodaliopravný
prostriedok (odvolanie). Dovolací súd tak zastáva názor, že opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 CSP
v prejednávanom prípade sa konvalidovalo vydaním rozhodnutia vo veci samej súdom prvej
inštancie, v ktorom rozhodnutí súd oznámil svoje názory a tým zhojil tento procesný nedostatok. Z
uvedených dôvodov bolo potrebné námietku dovolateľov týkajúcu sa absencie vyslovenia sporných

a nesporných skutočností a predbežného právneho názoru prvoinštančným súdom vyhodnotiť ako
neopodstatnenú.

18. Ďalej dovolatelia namietali, že odvolací súd postupoval procesne nesprávne, keď neprihliadol na
ich podanie z 15. mája 2020, ktoré bolo len doplnením právnej argumentácie, nešlo o zmenu odvolacích

dôvodov.
18.1. V zmysle § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
18.2. K procesným podmienkam v odvolacom konaní patrí v rámci zavedenej zásady koncentrácie
konania aj to, že odvolateľ je povinný v podanom odvolaní a v určitom obmedzenom čase - odvolacej

lehote, uviesť údaje o tom, z akého dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej
inštancienapáda.Dôvody,nazákladektorých sarozhodnutieodvolanímnapáda,môžeodvolateľmeniť,
modifikovať a dopĺňať, toto právo však môže využiť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím
lehoty na odvolanie možnosť odvolateľa dopĺňať dôvody odvolania zaniká. Odvolací súd je rozsahoma dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 a § 380 CSP), čím sa obmedzuje preskúmavacia právomoc
odvolacieho súdu maximálne na rozsah a dôvody vymedzené v odvolaní s výnimkou podľa § 379 a §
380 ods. 2 CSP. Odvolací súd je viazaný dôvodmi uvedenými v odvolaní, ktoré boli uvedené v odvolacej

lehote (§ 362 a § 365 CSP), a ktorých existencia sa v konaní súčasne aj preukázala.
18.3. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 15. augusta 2018 sp. zn. IV. ÚS 291/2018 uviedol,
že ,,odvolací súd sa musí vysporiadať s argumentačnými líniami uvedenými v rozpracovaní odvolania,
ktoré nadväzujú na už uvedené argumenty v samotnom odvolaní. Také argumentačné línie, ktoré
nemožno podriadiť pod žiadny z argumentov uvedených v samotnom odvolaní, možno považovať už

za neprípustné rozšírenie, resp. doplnenie dôvodov odvolania (§ 205 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku)".
18.4. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že žalovaní podali odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie
z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP (č.l. 217 až 228). Po uplynutí lehoty na
podanie odvolania doručili súdu podanie z 12. mája 2020 (č.l. 400 až 413) označené ako ,,Podanie -
vyjadreniežalovanýchvoveciodvolaniaprotirozsudkuOkresnéhosúduPezinokč.k.6C/102/2008-209z

3.5.2017 - doplnenie právnej argumentácie (ďalej len ,,doplnenie právnej argumentácie"). Odvolací súd
rozhodol vo veci rozsudkom z 28. septembra 2021 sp. zn. 16Co/14/2019 tak, že potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch I., II. a III., zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku o trovách konania a žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolacími
dôvodmi žalovaných uvedenými v podaní z 12. mája 2020 sa odvolací súd nezaoberal s odôvodením,

že neboli uplatnené v odvolacej lehote (bod 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku).
18.5. Po preskúmaní a analýze obsahu odvolacích dôvodov a doplnenia právnej argumentácie dospel
dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu, ktorý sa obsahom podania doručeného mu po
uplynutí zákonnej odvolacej lehoty už nezaoberal, bol správny. Napriek tomu, že doplnením právnej
argumentácie nedošlo k rozšíreniu resp. zmene odvolacích dôvodov z hľadiska označenia zákonných

ustanovení jednotlivých odvolacích dôvodov a žalovaní ich neskoršiu rozšírenú argumentáciu podradili
pod už v odvolaní uvedené odvolacie dôvody, z hľadiska obsahového nešlo len o upresnenie
odvolacích dôvodov, či nadväzujúcu odvolaciu argumentáciu, ale o nové, skôr neuplatnené argumenty
predstavujúce neprípustné rozšírenie odvolacích dôvodov.
18.6. V podanom odvolaní v rámci odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci

žalovaní namietali primárne právny záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena
s argumentáciou nepreukázania vlastníckeho práva žalobcov v rozhodnom období a nedôvodného
užívania nehnuteľností na úkor žalobcov. V doplnení právnej argumentácie na rozdiel od pôvodného
obsahu odvolania už namietali úplne odlišné právne i skutkové okolnosti, a to otázku nesprávnosti
právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. PK 5C/365/01-253 z 2. februára 2006 v

spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/353/06-283 z 31. júla 2007. Vo vzťahu
k priznanej výške bezdôvodného obohatenia v odvolaní namietali časové okolnosti oceňovania
nehnuteľností znalcom a stanovenie trhovej ceny pozemku (v tejto časti bez akéhokoľvek bližšieho
zdôvodnenia) a v doplnení právnej argumentácie dôvodia nesprávnosťou postupu znalca v určení
charakteru posudzovaných nehnuteľností, cenou ornej pôdy, nezohľadnenie zhodnotenia pozemkov

žalovanými. Ďalej v odvolaní žalovaní tvrdili neunesenie dôkazného bremena uplatneného nároku
žalobcami, v doplnení právnej argumentácie poukázali aj na príčinnú súvislosť medzi získaným
bezdôvodným obohatením a vznikom ujmy na strane žalobcov a taktiež na skutočnosť, že celú situáciu
zapríčinil štát, ktorý dovolil vydržanie, čo predstavuje úplne novú argumentáciu.
18.7. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že postup odvolacieho súdu, ktorý sa na

základe ustanovenia § 365 ods. 3 CSP, nezaoberal doplnením právnej argumentácie žalovaných, bol
procesne správny.

19. Ďalej dovolatelia namietali nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
vo vzťahu k tvrdeniam žalovaných.

19.1. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,

bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10), či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
19.2. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)CSP. Vzhľadom k tej skutočnosti, že odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 2 CSP, rozhodnutia oboch súdov nižších inštancií dovolací súd vyhodnotil v ich vzájomnej jednote
a dospel k záveru, že odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku odvolateľov sa vysporiadal s

právne relevantnou argumentáciou adekvátne a preskúmateľne, pričom je potrebné zvýrazniť, že súd
prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal tak vyhodnotením skutkového stavu ako
aj právnymi závermi, na ktoré odkázal i odvolací súd.
19.3. Pokiaľ ide o dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, najvyšší súd poukazuje na to,
že odvolací súd sa v jeho odôvodnení venoval odvolacím námietkam žalovaných, pričom poukázal, že

pôvodný pozemok parcela E-KN č. XXXX o výmere 4.190 m2, zapísaný v PKV č. XXXX, nadobudli po
poručiteľovi M. O. dedičia a to P. M. v podiele 1, Ing. U. O. v podiele 1 a M. O. v podiele 1; ako vyplýva z
Geometrického plánu č. XXX/XX tento pozemok bol v rozsahu výmery 1.061 m2 začlenený do parcely
C- KN č. XXXX o celkovej výmere 18.026 m2. Geometrickým plánom č. XX/XXXX bolo zistené otázke,
že z pôvodnej parcely č. XXXX. je výmera 863 m2 súčasťou parcely č. XXXX/XX. a výmera 197 m2
súčasťou parcely č. XXXX/X; spoluvlastnícke vzťahy sú totožné ako k pôvodnej parcele č. XXXX.. (bod

36. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Zároveň odvolací súd konštatoval, že žalovaní Protokolom zo
dňa 04. 09.2008 odovzdali preberajúcemu Mestu Pezinok pôvodnú parcelu č. XXXX v zmysle rozsudku
Okresného súdu Bratislava III č. k. PK 5C/365/2001-253, zo dňa 02. 02. 2006 a uznesenia Krajského
súdu v Bratislave č. k. 9Co/353/2006-283, zo dňa 31. 07. 2007, potvrdili tým držbu o. i. aj výmery
1.060 m2 pôvodného pozemku parcela č. XXXX. v spoluvlastníctve žalobcov 1/ až 3/, ktorá však po

právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. PK 5C/365/2001-253, dňa 25. 07. 2006 už
nebola oprávnená, a nakoľko bolo nesporne preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ nikdy neboli vlastníkmi
parcely č. XXXX na základe kúpnej zmluvy zo dňa 21. 12. 1999 a súčasne do okamihu vzdania sa
držby tejto nehnuteľnosti dňa 04. 09. 2008 nedisponovali žiadnym právnym titulom oprávňujúcim ich
k užívaniu pozemku žalobcov, tak sa na úkor žalobcov 1/ až 3/ v období od 01. 01. 2007 do 31. 12.

2007 bez pochýb bezdôvodne obohatili. Pre právne posúdenie nároku žalobcov uplatneného v tomto
konaní bolo irelevantným tvrdenie žalovaných 1/ a 2/, že boli podvedení pri kúpe dňa 21. 12. 1999 zo
strany osôb konajúcich za predávajúceho Y.-P.-Q.-I. F. (bod 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku).
Pokiaľideovýškubezdôvodnéhoobohateniaodvolacísúdzdôraznil,ževovzťahukmajetkovejpodstate
parcely č. XXXX. o výmere 1.060 m2, ktorá je tvorená parcelami č. 5272/2 a č. 5272/42, preukázali

znaleckým posudkom č. XXX/XXXX vypracovaným Ing. N. X., a to určením peňažného ekvivalentu
majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu spočívajúcom v čiastke vynakladanej
obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobného predmetu nájmu. Žalovaní v konaní pred
súdom prvej inštancie neprodukovali žiadne dôkazy, ktoré by takto znalecky určenú výšku peňažného
ekvivalentuhodnotynájmunehnuteľnostizaobdobieod01.01.2007do31.12.2007,akýmkoľvekvecne

relevantným spôsobom spochybnili, iba v odvolaní zhodne ako v podaní zo dňa 17. 01. 2017 opätovne
konštatovali, že predložený znalecký posudok má charakter nepravdivého znaleckého posudku, ktorého
výpovedná hodnota je nulová, pretože ohodnocuje parcely č. XXXX/X a č. XXXX/XX za žalované
obdobie od 01. 01. 2007 do 31. 12. 2007, ktoré vznikli až Geometrickým plánom č. XX/XXXX, zo
dňa 05. 06. 2008 a úradne overeným dňa 24. 09. 2008;, zo skutkových zistení súdu prvej inštancie

však vyplynulo, že podľa Výkazu výmer Geometrického plánu č. XX/XXXX je nepochybné, že žalovaná
výmera pôvodnej parcely č. XXXX o veľkosti 1.060 m2 tvorí v súčasnosti parcelu č. XXXX/XX o výmere
863 m2 a č. XXXX/X . o výmere 197 m2, z čoho správne vychádzala aj znalkyňa, pretože podstatným
bola identifikácia pôvodnej majetkovej podstaty parcely č. XXXX. o žalovanej výmere 1.060 m2 podľa
nového evidenčného stavu registra C-KN. (bod 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

19.4. Pokiaľ dovolatelia touto námietkou vytýkajú odvolaciemu súdu, že sa nezaoberal argumentmi
obsiahnutými v doplnením právnej argumentácie, dovolací súd poukazuje na závery uvedené v bodoch
19. až 19.7.
19.5. Ak sa dovolatelia námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia snažia spochybniť
právne posúdenie sporu odvolacím súdom, dovolací súd zdôrazňuje, že aj v prípade jej opodstatnenosti

by mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, viď konštantnú judikatúru najvyššieho
súdu (R 24/2017, 9Cdo/248/2021).

20. Z týchto dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že dovolatelia nedôvodne argumentovali, že

rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho
súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu
zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420
písm. f) CSP. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bol účastník konaniapred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

21. Pokiaľ dovolatelia súdom vytýkali nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov
pre rozhodnutie a tiež nesprávnosť hodnotenia výsledkov dokazovania, vec prejednávajúci senát

dovolacieho súdu pripomína, že nedostatočne zistený skutkový stav veci, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (4Cdo/229/2020,
6Cdo/69/2020, 9Cdo/209/2020, 7Cdo/187/2021).

22. Dovolatelia ďalej namietali, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé.

22.1. Podľa názoru najvyššieho súdu rozsudku odvolacieho súdu nemožno pripisovať vadu
„prekvapivosti súdneho rozhodnutia". Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v žalovanými
napadnutej časti ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP ). Na posudzovaný prípad
neaplikoval žiadne ustanovenie všeobecného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
veci nebolo použité a bolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce. V tejto súvislosti aj samotné vyjadrenie

žalovanej, že odvolací súd „svoje rozhodnutie „nečakane" založil na právnych záveroch súdu prvého
stupňa", pôsobí mätúco a nelogicky. Už z podstaty potvrdzujúceho rozhodnutia vyplýva, že v kľúčových
záveroch bude zhodné s posudzovaným prvoinštančným rozhodnutím a teda z pohľadu meritórneho
posúdenia nemôže vyznievať nečakane, či prekvapujúco. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na
to, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca

spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)
jednotu.22.2. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím" rozumie
rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval
skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom
prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane" založené na iných právnych

záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3Cdo/102/2008 ), resp. rozhodnutie z
pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane" založené nepredvídateľne na iných
„nových" dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v
danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového" právneho názoru zaujatého
až v odvolacom konaní (porovnaj 5Cdo/46/2011 ). V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho

súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane, keď
súdy oboch inštancií založili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových záveroch pri aplikácii rovnakých
právnych noriem. Ani prípadné (z pohľadu odôvodnenia súdu prvej inštancie) konkrétnejšie stanovisko
odvolacieho súdu k odvolacím námietkam (pritom v podstatnom v zhode s prvoinštančným rozhodnutím)
nepredstavuje samo osebe rozhodnutie založené na odlišných skutkových zisteniach, ani iné právne

posúdenie veci, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako porušenie tzv. dvojinštančnosti súdneho konania.
Aj judikatúra (R 56/2012) dospela k záveru, že ak sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho
rozhodnutia v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvoinštančného rozhodnutia a nad ich rámec uviedol
ešte aj ďalšie, z pohľadu prvoinštančného konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je prekvapivé
a takýto postup odvolacieho súdu v konečnom dôsledku neodníma účastníkovi možnosť konať pred

súdom.
22.3. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vo
vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie prekvapujúce.

23. Vzhľadom na uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto je

dovolanie v tejto časti procesne neprípustné.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

24. Dovolanie žalovaných smerovalo v merite proti rozsudku odvolacieho súdu ktorým potvrdil

vyhovujúce výroky I., II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie o uložení povinnosti žalovaným 1/ a 2/
zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 2.550 eur s príslušenstvom, žalobcovi 2/ sumu 1.275 eur s príslušenstvom
a žalobcovi 3/ sumu 1.275 eur s príslušenstvom. Súčet priznaných súd bez príslušenstva je 5.100
eur, čo prevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy. Dovolaním napadnuté výroky odvolacieho súduboli založené na aplikácii rovnakého hmotnoprávneho základu a na tomto jednotiacom podklade boli
dovolaním spochybnené. Z hľadiska posudzovania prípustnosti dovolania pre tzv. majetkový cenzus
bolo irelevantné, žepredmetný hmotnoprávny základ sa kvôli pluralite subjektov na strane žalobcov

rozdelil do troch výrokov. Dovolací súd preto aplikujúc § 422 ods. 1 písm. a/ CSP zohľadnil, že dovolaním
žalovaných bol napadnutý potvrdzujúci výrok odvolacieho súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe, ktorých
súčet potvrdených priznaných súm prevyšoval desaťnásobok minimálnej mzdy (2.690 eur, 10 x 269 eur
- výška min. mzdy v roku 2007). Z uvedených dôvodov dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalovaných
pre právne posúdenie nie je obmedzené tzv. majetkovým cenzom (porovnaj uznesenie NS SR č.k.

8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 z 30.
septembra 2021 bod 19.)

25. Žalovaní 1/ a 2/ poukazujúc na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, namietajú nesprávne právne
posúdenie otázky, či žalobcovia uniesli dôkazné bremeno preukázania spôsobu a rozsahu, teda vzniku
bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd odpovedal na túto otázku kladne, čím sa odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v skutkovo obdobných veciach. Poukázali na rozhodnutia NS SR
sp. zn. 2Cdo/92/2010, 7Cdo/117/2011, 2Cdo/92/2010, 4Obo/72/2008, 3Cdo/207/2007 a NS ČR sp. zn.
25Cdo/426/200 a 32Odo/574/2003 (bod 3.2.).

26. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.
26.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
26.2. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (quaestio juris). Ich riešeniu

predchádza riešenie skutkových otázok (quaestio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec
podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho
posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu,

ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej
interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.
26.3. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne
vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre
posúdenieprípustnostidovolaniapodľa§421ods.1CSP.Lenkonkrétneoznačenieprávnejotázky,ktorú

podľa žalobcu riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku,
od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu. Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne označené
jeho rozdielne rozhodnutie alebo rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil (§ 421 ods. 1 písm. a)
CSP). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní,

a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.

27. Žalovaná strana v podanom dovolaní argumentovala odklonom odvolacieho súdu od ňou
označených rozhodnutí (pozri bod 26.). Jej dovolacia argumentácia, že odvolací súd sa v danom prípade
odklonil od záverov vyjadrených v uvedených rozhodnutiach najvyššieho súdu, je však (vzhľadom na

nižšie uvedené, pozn.) neopodstatnená a nespôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods.
1 písm. a) CSP.

28. Rozhodnutia nižších súdov boli založené na tom, že žalobcovia ako podieloví spoluvlastníci
nehnuteľností (parcela E-KN č. XXXX, orná pôda, o výmere 1.061 m2 zlúčenej do parcely č. XXXX

o celkovej výmere 18.026 m2 zlúčenej do parcely č. XXXX/X. až XXXX/XX evidovanej na liste
vlastníctva č. XXXX) sa dôvodne domáhali od žalovaných vydania bezdôvodného obohatenia od 01.
januára 2007 do 31. decembra 2007 za užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu. Žalovaní 1/ a
2/ k nehnuteľnostiam boli vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci, avšak rozsudkom Okresného súduBratislava III č.k. PK 5C/365/2001-253 z 02. februára 2006 právoplatný 25. júla 2006 bolo určené,
že kúpna zmluva z 21. decembra 1999 ktorou nadobudli žalovaní 1/ a 2/ predmetné nehnuteľnosti je
neplatná a k odovzdaniu nehnuteľností zo strany žalovaných došlo 04. septembra 2008. Konajúce súdy

konštatovali, že držba nehnuteľností žalovanými bola po 25. júli 2006 bola neoprávnená, nedisponovali
žiadnym právnym titulom k užívaniu pozemkov a preto sa na úkor žalobcov bezdôvodne obohatili.

29. V podanom dovolaní žalovaní 1/ a 2/ v súvislosti s označenými rozhodnutiami NS SR sp.
zn. 2Cdo/92/2010, 7Cdo/117/2011, 2Cdo/92/2010, 4Obo/72/2008, 3Cdo/207/2007 a NS ČR sp. zn.

25Cdo/426/200 a 32Odo/574/2003 poukazovali, že dôkazné bremeno preukázania existencie a výšky
bezdôvodného obohatenia znášajú žalobcovia, nestačí len tvrdenie žalobcov, ale musia preukázať svoje
vlastnícke právo, že k užívaniu bez právneho dôvodu zo strany žalovaných skutočne došlo, v akom
rozsahu, kedy a v akej miere, či sa žalovaní obohatili a aká ujma im vznikla.
29.1. V označenom uznesení NS SR sp. zn. 2Cdo/92/2010 z 19. januára 2012 došlo k zrušeniu
rozsudku odvolacieho súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací

súd sa nezaoberal rozhodnými skutočnosťami pre právne posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku
(ktorý chybný postup v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. ani
náležite nevysvetlil) a jeho záver o nedôvodnosti vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku je
predčasný. Predmetným zrušujúcim rozhodnutím ale nebol vyslovený záväzný právny názor, pretože v
ňom došlo k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu pre jeho nepreskúmateľnosť.

29.2. V ďalšom označenom zrušujúcom rozhodnutí z 28. mája 2012 sp. zn. 7Cdo/117/2011 najvyšší
súd v podstatnom konštatoval, že splnenie predpokladov pre vznik (záväzkového) právneho vzťahu
z bezdôvodného obohatenia musí súd posudzovať z hľadiska špecifických skutkových okolností v
konkrétne prejednávanej veci, na ktoré aplikuje konkrétnu normu hmotného práva a pripustenie
dovolania odvolacím súdom (§ 238 ods. 3 O.s.p) nemôže nahradiť právne posúdenie, rozsudok

je nepreskúmateľný. Aj týmto zrušujúcim rozhodnutím pre nepreskúmateľnosť nedošlo k vysloveniu
záväzného právneho názoru zo strany dovolacieho súdu.
29.3. Žalovaní 1/ a 2/ označili rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo/72/2008 z 27. januára 2009, ktorým
došlo k potvrdeniu rozsudku krajského súdu, išlo o konanie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho
nie dovolacieho súdu, a preto rozhodnutie nespadá pod pojem ustálená súdna prax dovolacieho súdu

(pozri nižšie bod 30.5.).
29.4. V ďalšom rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/207/2007 z 25. septembra 2008 najvyšší súd zrušil
rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávnej aplikácie § 454 OZ. V
danej veci však nebola relevantná aplikácia § 454 OZ, nešlo preto o skutkovo a právne obdobnú vec v
porovnaní s vecou, ktorá je predmetom tohto sporu. Odkaz dovolateľov na toto rozhodnutie najvyššieho

súdu, od ktorého sa mal podľa dovolateľov odvolací súd odkloniť, je preto nenáležitý.
29.5. Napokon dovolatelia poukazovali na rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25Cdo/426/2000 a
32Odo/574/2003. Dovolací súd pripomína, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR z 24. januára
2018, sp. zn. 6Cdo/29/2017 , publikovaného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR
č. 8/2018, pod číslom 71., do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods.

1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a
neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych
rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu
ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a
správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných

SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Z uvedeného je zrejmé, že za ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu sa nepovažujú rozhodnutia českého najvyššieho súdu a slovenského najvyššieho
súdu ako súdu odvolacieho, z ktorého dôvodu na dovolateľmi uvedené rozhodnutia NS ČR sp. zn.
25Cdo/426/2000 a 32Odo/574/2003, dovolací súd neprihliadol.

30. Dovolatelia zároveň za nesprávne právne posúdenie považovali v podstatnom (aj) to, že sa súd
prvej inštancie na vec neaplikoval právnu úpravu držby a oprávneného držiteľa v zmysle § 129 a §
130 Občianskeho zákonníka, žalovaní mali za to, že boli dobromyseľní v tom, že sú vlastníkmi a ako
vlastníci v dobrej viere s pozemkami nakladali, plnili si vo vzťahu k nim povinnosti a na vlastné náklady
ich udržiavali (NS SR sp. zn. 5Cdo/64/2018) [bod 3.3.].

31. Uvedené právne posudzovanie nebolo možné považovať za relevantné pre prípustnosť dovolania
v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ktorých vecnému prejednaniu bránilo nesplnenie podmienky
prípustnosti dovolania z dôvodu, že táto otázka položená dovolaním, nebola otázkou, potrebu riešeniaktorej by žalovaný v konaní kvalifikovaným (jednoznačným) spôsobom prezentoval, a nižšie súdy by
výslovne na jej riešení založili rozhodnutia, čo vyplýva nielen z dôvodov rozhodnutí nižších súdov (pozri
body 1. a 2.) ale aj z odvolania žalovaných 1/ a 2/ (bod 17.1.), pričom nebolo správne prihliadnuté

na doplnenie ich právnej argumentácie (bod 19.). Porovnávajúc odvolaciu a dovolaciu argumentáciu
žalovaných 1/ a 2/ musí dovolací súd konštatovať, že dovolateľmi namietané nesprávne právne
posúdenie prvoinštančného a odvolacieho súdu s vlastnou argumentáciou (pozri bod 3.3.) žalovaní 1/
a 2/ predostreli až v dovolaní, keďže ich namietania z odvolania (predchádzajúce veta ako aj samotné
odvolanie) z kvantitatívneho a kvalitatívneho hľadiska nezodpovedajú tým z dovolania, čím znemožnili

odvolaciemu súdu sa k ním relevantne postaviť. V tejto súvislosti dovolací odkazuje na body 17.3. až
17.6. odôvodnenia.

32. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že na podklade dovolania žalovaných
1/ a 2/ podľa § 421 ods. 1 CSP nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum, a preto dovolanie
žalovaných odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.

33. Najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého
rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 ods. 1 CSP navrhovaným žalovanými 1/ a 2/ a v súlade s
ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie (pozri napr. rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019, 7Cdo/129/2020 alebo 2Cdo/91/2021).

34. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.