Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/34/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823218701
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823218701.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu A. B. C. a sudkýň A. D. E. a A. F. G.
v spore žalobcu H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., K. L. XXX/XX, zastúpeného Advokátska kancelária
OLŠOVSKÝ, spol. s r.o., so sídlom Prievidza, G. Švéniho 6, IČO 50 595 652 proti žalovanej Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2,
IČO 00 151 866, o určenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu

Prievidza, č.k. 14C/11/2024-218 zo dňa 10. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a vo výroku III. p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.000 eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a
výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 6.292,90 eur s príslušenstvom z dôvodu, že bol
dlhodobo nútený pracovať ako hasič-záchranár nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín v
dôsledku porušenia práva EÚ, smernice 2003/88/ES. Nemajetkovú ujmu žalobca určil ako súčin počtu
odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom

zbore a sumy zodpovedajúcej 15 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac daného roka.

3. Žalovaná namietala dôvodnosť žalobcovho nároku a neprimeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej
ujmy. Mala za to, že žalobca nesplnil podmienku na riadne uplatnenie nároku podľa zákona č. 514/2003,
a to predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom, a že v zmysle uvedeného
zákona neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu. Podľa žalovanej smernica 2003/88/EHS

nemá vymedzenú pôsobnosť spadajúcu na osobu žalobcu a okruh jeho činností, nakoľko sa nevzťahuje
na príslušníkov hasičského zboru. Mala za to, že nie je vo veci pasívne vecne legitimovaná. Takisto
žalovaná namietala premlčanie nároku. Ďalej uviedla, že minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany
zdravia, rovnako ako uplatnenie odchýlky v zmysle smernice 2003/88/ES, boli riadne transponované do
zákona č. 315/2001 Z. z. Poukázala, že žalobca ani neuviedol, aká konkrétna škoda mu bola
spôsobená s tým, že neboli splnené všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora.

Tabuľku, priloženú ako prílohu k žalobe, nemožno podľa žalovanej považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je mätúci. Výška nemajetkovej
ujmy je neprimeraná, a to aj s porovnaním s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Žalovaná namietala aj
uplatnený nárok na úrok z omeškania z uplatnenej sumy nemajetkovej ujmy. Takisto žalovaná namietala
miestnu príslušnosť.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 7 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
§ 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), čl. 1 ods. 1 až 3, čl. 2 ods. 1 a 2,
čl. 6 písm. a) a písm. b), čl. 16 písm. b), čl. 22 ods. 1 písm. a), čl. 29 smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného

času (ďalej aj „smernica 2003/88/ES“), § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 91 ods. 1
až 3, § 92 ods. 1 až 5 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, §
11, § 13 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 4 ods. 1 písm.
e) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

5. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa v spore domáhal

náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym prevzatím (transpozíciou) Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času do
slovenského právneho poriadku, konkrétne nariaďovaním služobnej pohotovosti v súlade s ustanovením
§ 86 zákona číslo 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Nariadená služobná pohotovosť
spolu so služobným časom prekročila maximálny týždenný pracovný čas žalobcu určený podľa čl. 6

písm. b) smernice.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že smernica ako prameň práva je podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok,
ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica

je nástrojom, ktorý stanovuje určitý základný rámec, základné pravidlá, či minimálny štandard, pričom
vlastná právna úprava zostáva v dispozícii členských štátov. Smernica len určuje výsledok,
ktorý sa má dosiahnuť. Ukladá povinnosti členským štátom únie, ktoré sú povinné implementovať ju
do svojho právneho poriadku. Stáva sa však, že členské štáty občas porušia svoju povinnosť riadne
transponovať aimplementovaťsmernicu.SúdnydvorEurópskejúnie,vzhľadomnaexistujúceporušenia

povinností členských štátov riadne transponovať a implementovať smernice, dospel k záveru o priamom
účinku smerníc. Konštatoval, že požiadavka právnej istoty jednotlivca vyžaduje, aby sa mohol spoľahnúť
na ustanovenia komunitárneho práva, aj keď sú obsiahnuté v smernici, ktorá v
princípe zaväzuje iba členský štát. Priamy účinok znamená, že únijná norma pôsobí voči jednotlivcovi
nesprostredkovane. Priznáva mu subjektívne práva, ktorých sa môže jednotlivec dovolať v sporoch pred

vnútroštátnymi súdmi. Tieto súdy potom majú povinnosť tieto normy priamo aplikovať a poskytujú tak
ochranu právam jednotlivca.

7. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je možné vyvodiť zodpovednosť štátu voči
jednotlivcovi za porušenie únijného práva (napr. rozsudok Francovich, C-6/90 a C-9/90).

Poškodený jednotlivec má nárok na náhradu škody (inej ujmy) voči štátu, pokiaľ sú splnené predpoklady
zodpovednosti za škodu. Náhradu škody je možné uplatniť najmä v prípade, ak štát vydá
alebo ponechá v platnosti zákon, ktorý je nezlučiteľný s únijným právom. Súdny dvor vo veci C-429/09
(Günter Fuss) rozhodol, že smernica 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva,
ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Právomoc súdu na konanie

a rozhodovanie v súdenej veci je daná s poukazom na § 3 Civilného sporového poriadku, keďže
neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, resp. zákonom na
rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu z titulu porušenia práva EÚ. Súd
prvej inštancie teda vzhľadom na uvedené okolnosti dospel k záveru, že má právomoc vo veci konať.

8. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES je táto smernica
adresovaná členským štátom. Z uvedeného je zrejmé, že ten, komu smernica ukladá povinnosti, je štát,
v prípade súdenej veci je to konkrétne Slovenská republika. Slovenská republika bola preto povinná
smernicu riadne transponovať do slovenského právneho poriadku. V prípade, že sa žalobca domáha
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnou transpozíciou tejto smernice,

niet pochýb o tom, že pasívnu vecnú legitimáciu v tomto spore má Slovenská republika.

9. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že nárok poškodeného jednotlivca na
náhradu nemajetkovej ujmy je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch členského štátuvoči Európskej únii a nie v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Preto neakceptoval požiadavku žalovanej, že žalobca mal povinnosť
v spore preukázať, že svoj nárok so žalovanou predbežne prerokoval. Uviedol, že nie je ani potrebné

predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozícii príslušnej smernice zo
strany žalovanej. Napokon ani pri nároku na náhradu škody, spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, nemusí poškodený pre uplatnenie svojho práva na náhradu škody na súde takýmto
prostriedkom disponovať a otázku, či k nesprávnemu úradnému postupu došlo, rieši v konaní
o nároku na náhradu škody sám konajúci súd. Zákon č. 514/2003 Z. z. tak možno v danom prípade

použiť len analogicky, keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval
podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom. Zároveň na základe ustanovenia § 4 ods. 1 písm. e)
zákonač.514/2003Z.z.dospelsúdprvejinštanciekzáveru,žeorgánom,ktorýmákonaťzažalovanú,je
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, keďže oblasť požiarnej ochrany patrí do oblasti štátnej správy,
ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva.

10. K námietke žalovanej, že smernica 2003/88 ES sa nevzťahuje na žalobcu, súd prvej inštancie
uplatňovalvýkladprávaEÚ,ktorýpodalSúdnydvor,zktoréhojudikatúryvyplýva,žečl.2ods.2smernice
89/391/EHSnevylučujezjejpôsobnostislužbycivilnejochranyakotaké,alelen„určitéosobitnéčinnosti“
týchto služieb, ak charakteristiky, vlastné pre určité osobitné činnosti, odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných

na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia
osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Súd
argumentoval obdobne ako vo veci C-52/04, v ktorej Súdny dvor uviedol, že smernica
89/391/EHS sa musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne

vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným
spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré
bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami,
sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich
vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie. Súd prvej inštancie mal potom

za to, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená
v čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti
tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok. V rozsudku vo veci C-518/15 Súdny
dvor dospel k záveru, že na uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých
podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES.

V konaní žiadnou zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období
výkon práce žalobcu, vrátane služobnej pohotovosti, zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala
obvyklým podmienkam a bolo by ju možné považovať za osobitne vážnu situáciu alebo situáciu
osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas
pre zásahové a záchranné tímy. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že smernica sa teda nepochybne

vzťahuje aj na situáciu žalobcu.

11. Slovenská právna úprava - zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v §
85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas,
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi

služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas,
služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore bola do jeho znenia prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa
04.11.2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Z ustanovení samotného zákona ale
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť

ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom
Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“, uvedený v smernici
2003/88/ES, je autonómnym pojmom práva Európskej únie, ktorý treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných
podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako

„akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti...“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako
Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom,
alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie,pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo
veci C-518/15 (Ville de Nivelles/Rudy Matzak) predovšetkým zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu,
pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru

povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“.
Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu
„pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských
štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia
pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie

potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať
rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo
sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže
je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá
členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť,

a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako
je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo aj prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah
pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to,
aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú

podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Slovenská právna úprava v zákone o Hasičskom
azáchrannomzboreumožňujezamestnávateľovi,resp.služobnémuúradurozvrhnúťpríslušníkovizboru
služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES. Súd prvej inštancie zdôraznil, že povinnosť členských štátov, vyplývajúca
zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky

opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na
všetky orgány členských štátov. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností je potrebné konštatovať,
že Slovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť
a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného

týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) citovanej smernice.

12. Z dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca pracuje ako hasič. Je
príslušníkom Hasičského a záchranného zboru. V služobnom pomere je už pätnásť rokov. Má
hodnosť práporčík vo funkcii hasič-záchranár hasičskej stanice so sídlom v I., oddelenia prevádzkovo-

technického M. J. I. N. F. F. B. O. a Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v H..
Jeho týždenný pracovný čas je rozvrhnutý nerovnomerne. Skladá sa zo 17-hodinových zmien (výkon
služby), po ktorých nasleduje 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo tak v rámci jednej
pracovnej zmeny strávi žalobca na pracovisku vždy minimálne 24 hodín. Výkon služobnej
pohotovosti je rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti (práca nadčas) a na neaktívnu časť

pracovnej pohotovosti. Ak počas služobnej pohotovosti dôjde k vyhláseniu poplachu a žalobca je vyslaný
na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas (aktívna časť služobnej pohotovosti). U
zamestnávateľažalobcusastriedajútrizmeny.Každýtretídeňodslúžikaždázmena24hodínanásledne
majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľno. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných
zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien. Počas pracovnej pohotovosti, a to aj v jej neaktívnej

časti, sa žalobca musí zdržiavať na pracovisku.

13. Vo vzťahu k obdobiu, počas ktorého malo dochádzať k porušovaniu práv žalobcu, a za ktoré
si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy (apríl 2020 – marec 2023), vzhľadom na žalovanou
vznesenú námietku premlčania, súd prvej inštancie uviedol, že keďže žaloba bola podaná na tamojšom

súde dňa 19.07.2023, premlčaný je len nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý vznikol pred
mesiacom júl 2020. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za prípadné zásahy do práv žalobcu, ktoré
nastali od mesiaca júl 2020, nie je premlčaný.

14. Súd prvej inštancie ďalej skúmal, či v období od júla 2020 do marca 2023 bolo voči žalobcovi

dodržané obmedzenie maximálneho týždenného pracovného času, vyplývajúce z čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES, ktoré je 48 hodín týždenne. Posudzované obdobie, t. j.
obdobie, za ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy, a ktoré súd prvej inštancie nepovažoval
za premlčané, pozostávalo z 1005 dní. To zároveň predstavuje 143,57 týždňov. Pridodržaní obmedzenia teda maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín, pripadá na
uvedené rozhodné obdobie maximálny pracovný čas 6891,36 hodín (143,57 týždňov x 48 hod.). Žalobca
však v posudzovanom období odpracoval podľa výpočtu súdu prvej inštancie až 7368,94 hodín. Súd

prvej inštancie pri zisťovaní, koľko hodín žalobca skutočne odpracoval, vychádzal z údajov v tabuľke
predloženej žalobcom spolu so žalobou (v spise na č.l. 10). V uvedenej tabuľke je prehľadne uvedený
počet hodín, ktoré tvoria fond pracovného času a hodín, ktoré tvoria pohotovosť, počas ktorej žalobca
musel byť prítomný na pracovisku. Je zarátaná aj jej neaktívna časť. Žalovaná namietala, že údaje v tejto
tabuľke nie sú správne a vo svojom vyjadrení k žalobe preložila vlastný výpočet. Nie je však jasné, ako sa

k tomuto výpočtu dopracovala a z čoho vychádzala. Súd prvej inštancie nepovažoval za relevantný ani
výpočet predložený žalovanou na pojednávaní, vychádzajúci z pripojenej tabuľky, kde sama žalovaná
uviedla, že ide o príkladný výpočet. Žalobca na pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu
tento výpočet aj namietol z dôvodu, že sa netýka osoby žalobcu.

15. Z dokazovania súdu prvej inštancie ďalej vyplynulo, že žalobca v posudzovanom období odpracoval

spolu 7368,94 hodín. Žalobca teda oproti maximálnemu pracovnému času 6891,36 hodín odpracoval
navyše v posudzovanom období 477,58 hodín. Súd prvej inštancie tento údaj vydelil počtom týždňov
v uvedenom období, t. j. 143,57, pričom výsledkom bol údaj o tom, o koľko priemerne týždenne
prekročil skutočný odpracovaný čas žalobcu maximálny týždenný 48-hodinový pracovný čas stanovený
smernicou. Výsledná hodnota bola 3,33 hodín týždenne (477,58 hodín/143,57 týždňov). Z uvedeného

vyplynulo,žežalobcovibolanariaďovanázamestnávateľompohotovosť,ktoráspoluspracovnýmčasom
(vzmyslezákonaoHasičskomazáchrannomzbore„týždennýmslužobnýmčasom“)skutočneprekročila
maximálny týždenný pracovný čas určený smernicou. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že pokiaľ by aj
vychádzal z referenčných období, tak ako ich vo svojom vyjadrení k žalobe uvádzala žalovaná,
tak aj v tomto prípade by dospel k záveru, že maximálny pracovný čas žalobcu 48 hodín bol opakovane

prekročený. V období júl až december 2020 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 53,16 hodiny.
V období január až jún 2021 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 50,37 hodiny. V období
júl až december 2021 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 51,82 hodiny. V období január
až jún 2022 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 49,55 hodiny. V období júl až december
2022 bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 53,89 hodiny. V období január až marec 2023

bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 49,23 hodiny. Teda žalobca odpracoval vždy viac ako
smernicou dovolených 48 hodín týždenne.

16. Žalovaná sa v spore bránila tým, že žalobca v skutočnosti neprekračoval maximálny týždenný
pracovný čas, pretože si v danom období čerpal dovolenku, prípadne, že bol práceneschopný alebo bol

na OČR. Súd prvej inštancie k tomu uviedol, že uvedené tvrdenia žalovaná nepreukázala a preložila
len hypotetický „príkladný“ výpočet, ktorý v konkrétnej súdenej veci nemá preukaznú hodnotu. Súd prvej
inštancie však k tomu zároveň uviedol, že už samotnú schému organizácie pracovného
času na pracovisku žalobcu, t. j. na hasičskej stanici považuje súd za rozpornú so smernicou 2003/88/
ES. Pracovný čas na uvedenom pracovisku je organizovaný tak, že sa striedajú tri zmeny, ktoré

odslúžia vždy po 24 hodín a následne majú dva voľné dni. Žalobca tak odpracuje 10 24-
hodinových zmien každý mesiac a každý tretí mesiac odpracuje 11 24-hodinových zmien. Za obdobie
6 mesiacov žalobca odpracuje spolu 62 24-hodinových zmien. To je spolu 1488 hodín. Ak to vydelíme
počtom týždňov za šesť mesiacov, je to 57,23 odpracovaných hodín týždenne. Pokiaľ si teda žalobca
v referenčnom období 6 mesiacov nevyberie žiadnu dovolenku a ani nebude práceneschopný, resp.

nevyskytne sa žiaden iný dôvod jeho neprítomnosti na pracovisku a odpracuje plný fond pracovného
času vrátane všetkých pohotovostí, nepochybne vždy prekročí maximálny týždenný pracovný čas
stanovený smernicou. Podľa názoru súdu prvej inštancie nemá to byť tak, že by sa pracovný čas žalobcu
upravoval na konci referenčného obdobia tak, aby mu „sedeli odpracované hodiny“ za posledných 6
mesiacov. Zamestnávateľ sa nesmie spoliehať na to, že v priebehu referenčného obdobia nastanú na

strane žalobcu také rôzne okolnosti (dovolenka PN, OCR a pod.), že žalobca v priemere neprekročí
maximálny týždenný pracovný čas. Zamestnávateľ má organizovať prevádzku pracoviska tak, aby
takýmto situáciám predchádzal.

17. K otázke splnenia predpokladov zodpovednosti za nemajetkovú ujmu žalovanej (1.

porušenie práva vyplýva z normy únie, ktorej cieľom bolo priznať práva jednotlivcovi, 2.
porušenie je dostatočne závažné, 3. vznik ujmy a 4. existencia príčinnej súvislosti medzi predpokladmi
číslo 1., 2. a 3.) súd prvej inštancie uviedol, že prvý predpoklad považoval za splnený. Článok
6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa

aj nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva
nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo
veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité
pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu,
zároveň jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi

súdmi. Žalobcovi sú rozvrhnuté služby takým spôsobom, že
na 17-hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 7-hodinová služobná pohotovosť na
pracovisku.Služobnépovinnostisúurčovanénačasnočnýchhodín avprípade,žejepočas
služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť
na prácu nadčas. Hasiči tak strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže
sa striedajú tri hasičské zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24

hodín a následne majú dva dni voľno. V období od 01.07.2020 do 31.03.2023 žalobca odpracoval spolu
477,58 hodín navyše oproti maximálnemu pracovnému času určenému smernicou. Súd prvej inštancie
poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-303/98 (Simap), uznesenie Súdneho dvora
C-241/99 a rozsudok Súdneho dvora C-151/02 (Jaeger). Z uvedených rozhodnutí
vyplýva,žepracovnýčas,zodpovedajúcipracovnejpohotovostiapohotovostnejslužbe,počasktorýchje

dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice
2003/88/ES, a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný
pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej
smernice. Súdny dvor napr. rozsudku C- 397/01 až C-403/01 (spojené veci Pfeiffer) potvrdil uvedenú

judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti
civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastáva názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom „pracovný
čas“ v zmysle smernice 2003/88/ES neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal s
prihliadnutímnavyššiespomenutújudikatúruuznesenieC-52/04(PersonalratderFeuerwehrHamburg),
v ktorom rozhodol, že činnosti, vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby - okrem

prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok 6 písm.
b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný
pracovný čas vrátane zásahových služieb. Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že je splnený aj
ďalší predpoklad a to, že porušenie únijného práva bolo v tomto prípade dostatočne závažné. Podľa
judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva Európskej únie zahŕňa zjavné a závažné

prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti
zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej
normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V
každom prípade je porušenie práva Európskej únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Súd prvej inštancie poukázal najmä na ciele smernice

2003/88/ES, ktoré mali byť dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Malo
byť nimi zabezpečené právo pracovníkov na primeranú dobu odpočinku, a tým aj ochrana zdravia a
bezpečnosti pracovníkov. Tretím predpokladom je vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Pokiaľ
žalobcovi vznikla nemajetková ujma, tú je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Predmetom ochrany podľa

tohto ustanovenia sú také osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s
ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti. Medzi najvýznamnejšie osobnostné
práva patria aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu
boli podľa názoru súdu porušené. Žalobcovi porušením týchto práv vznikla nemajetková ujma. Táto
ujma spočíva predovšetkým v tom, že žalobca nemá dostatok času venovať sa svojej rodine, teda

manželke a deťom. Nemôže dostatočne rozvíjať a upevňovať si vzťahové väzby s členmi svojej rodiny.
Nemôže dostatočne napĺňať svoje sociálne roly, ktoré má ako manžel a otec. Nemá dosť času na
odpočinok a odreagovanie sa od práce v súkromí a v prostredí svojej rodiny. Prichádza o
neopakovateľné momenty v živote svojich detí. Keďže žalobca musí byť takmer neustále k dispozícii
svojmu zamestnávateľovi, nemá dokonca ani čas navštevovať svojich rodičov, ktorí sú už v pokročilom

veku a bývajú vo väčšej vzdialenosti od miesta bydliska žalobcu. Súd prvej inštancie
sa nestotožnil s námietkami žalovanej, že žalobcovi vykonávaním pohotovosti ujma
nevzniká, pretože pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať, alebo sa venovať
inej činnosti, a že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený,resp. vymedzený priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca, a teda sa od neho nevyžaduje aktívna
činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Tu
súd prvej inštancie poukázal na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“

treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým
je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok.
Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí
vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcou okolnosťou pri určovaní toho, čo je a čo
nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a

okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník
môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom
a rodine. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený
v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje
pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný a
jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Žalobca

vykonáva činnosť hasiča a záchranára. Svoje povolanie vykonáva v prospech celej spoločnosti a
v jej záujme. Činnosť záchranných zložiek je nenahraditeľná pri ochrane života, zdravia a majetku
obyvateľov. Je v podstate len málo povolaní, ktoré majú podobnú dôležitosť ako je povolanie žalobcu.
Toto povolanie je zároveň spojené s mnohými stresujúcimi faktormi, ktoré si bežný človek nedokáže
predstaviť. Podstatným a pravdepodobne elementárnym faktorom, ktorý je potrebné vziať do úvahy,

jeto,žežalobcabyvždymalmaťvytvorenýdostatočnýpriestornaodpočinokpopráci. Jevzáujme
celej spoločnosti, aby akýkoľvek hasič a záchranár, keď je povolaný na zásah, vykonával tento zásah
odpočinutý a fyzicky pripravený. To je vlastne podstatou a zmyslom regulácie maximálneho pracovného
časuprostredníctvomsmernice.Jetotižpotrebnénájsťprimeranúrovnováhumedzipotrebouzabezpečiť
nepretržitú službu hasičov a nevyhnutnosťou zabezpečiť im dostatočný

odpočinok. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobcovi v dôsledku toho,
že jeho pracovný čas prekračuje maximálny týždenný pracovný čas určený smernicou a v dôsledku
toho je dotknuté jeho súkromie a rodinný život a je ohrozené aj jeho zdravie, utrpel nemajetkovú
ujmu. Posledným predpokladom na priznanie náhrady je existencia príčinnej
súvislosti medzi predpokladmi číslo 1., 2. a 3. Súd prvej inštancie na základe konštatovania splnenia

prvých troch predpokladov konštatoval, že medzi porušením takého práva žalovanou, ktoré vyplýva z
normy Európskej únie (konkrétne smernice 2003/88/ES) a skutočnosťou, že toto porušenie práva je
dostatočne závažné a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi, je vzťah príčinnej súvislosti, resp. existuje tam
tzv. kauzálny nexus. Porušenie práva žalovanou bolo príčinou a vznik ujmy žalobcovi bol následkom tejto
príčiny. Následok, ktorý vznikol žalobcovi, by bez konania, resp. opomenutia žalovanej nebol vznikol, je

to teda okolnosť, resp. podmienka, bez ktorej by tento následok nenastal (conditio sine qua non).

18. K otázke primeranej výšky náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcovi vnikla, súd prvej
inštancie uviedol, že z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že náhrada škôd spôsobených
jednotlivcom porušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla

zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa iná
forma satisfakcie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z
povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t. j. že žalovaná ako
členský štát Európskej únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu

právnu úpravu v zmysle zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorá umožňuje zamestnávateľovi,
resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie
je na mieste požadovať od žalovanej upustenie od neoprávneného zásahu, resp. odstránenie trvajúcich
následkov, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom na

tieto špecifiká rovnako neprichádzala do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe
rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že do úvahy prichádza
finančné zadosťučinenie.

19. Pri určení výšky primeranej náhrady súd prvej inštancie nevychádzal z výpočtu, ktorý uvádzal

žalobca v žalobe. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určenie vzťahu medzi mierou
ujmy na hodnotách osobnosti dotknutej osoby a konkrétnym peňažným vyjadrením náhrady takejto
ujmy. Objektívnym kritériom posúdenia dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy je zistenie, či v
konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, by vzniknutúnemajetkovú ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú pociťoval každý, kto by sa
nachádzal na mieste a v postavení dotknutej osoby. Z dokazovania súdu prvej inštancie
vyplynulo, že žalobca utrpel zásah do práv na ochranu rodinného života a ochranu súkromia. Uvedenými

zásahmi, ktoré trvali aj ku dňu vyhlásenia rozsudku, žalobca stále trpí a ich následkom je narušenie
vzťahov žalobcu s členmi jeho rodiny. Tieto zásahy však nemali pre neho fatálne následky ako by bol
napr. rozvod manželstva, prípadne odcudzenie žalobcu a jeho detí. Žalobca však toto narušenie vzťahov
citlivo vníma a v dôsledku toho, že musí byť prítomný na pracovisku aj nad rámec maximálne určeného
pracovného času, mu neostáva na rodinu dosť času a má problém toto narušenie vzťahov napraviť. Na

základe uvedených kritérií dospel súd prvej inštancie k záveru, že primeranou náhradou nemajetkovej
ujmy, ktorá vznikla žalobcovi, je suma 2.000 eur. Skonštatoval, že uvedená suma je priznávaná
aj v obdobných prípadoch a s takouto výškou náhrady nemajetkovej ujmy sa už v jednom
prípade stotožnil aj nadriadený odvolací súd. V uvedenom rozsahu 2.000 eur teda súd prvej inštancie
žalobe vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

20. K dôvodnosti nároku žalobcu na úrok z omeškania z priznanej nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie
poukazuje na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyjadrené v rozhodnutí,
sp. zn. 6Cdo/l 85/2011, uviedol, že v prípade nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť ju nahradiť až dňom
právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, a teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade
nesplneniasúdomuloženejpovinnosti.Rozhodnutieopovinnostizaplatiťnemajetkovúujmuvpeniazoch

mákonštitutívneúčinky, apretosapreduplynutímlehotynaplnenieurčenejsúdnymrozhodnutím
žalovaná nemôže dostať do omeškania. Súd prvej inštancie preto žalobcovi úrok z omeškania nepriznal
a žalobu v danej časti zamietol.

21. K trovám konania súd prvej inštancie uviedol, že v súdenej veci bol výsledok konania taký, že

priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 eur a vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy 4.292,90 eur a v úroku z omeškania žalobu zamietol. Poukázal na charakter
uplatneného nároku, ktorým bola náhrada nemajetkovej ujmy. Uviedol, že niet pochýb o tom, že výška
plnenia, ktoré bolo žalobcovi napokon priznané, závisela od úvahy súdu. V základe nároku bol
žalobca úspešný, keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že mu bola nemajetková

ujma spôsobená, a že subjekt, ktorý ju spôsobil, je povinný mu zaplatiť náhradu tejto nemajetkovej ujmy.
Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. I.ÚS 56/2017 a na nález , sp. zn. II. ÚS 225/2020, v ktorých ústavný súd
dospel k zhodnému záveru, že aj naďalej je možné strane, ktorej bola priznaná náhrada škody, priznať
plnú náhradu trov konania, pokiaľ výška priznaného plnenia závisela od znaleckého posudku alebo od

úvahy súdu. Súd prvej inštancie skonštatoval, že súdená vec je takýmto prípadom, keďže súd výšku
náhrady nemajetkovej ujmy určil na základe vlastnej úvahy. Preto v súlade s citovanou rozhodovacou
praxou priznal žalobcovi proti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná.

23. Žalovaná podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti tomuto rozsudku (výslovne do výrokov
I. a III.) a navrhla, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti
zmenil, žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania. Odvolanie podala z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f), a h) CSP. Podľa žalovanej došlo k porušeniu jej práva na

spravodlivé súdne konanie z dôvodu nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, ktorého absencia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti
súdneho rozhodnutia a k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázala, že od počiatku konania vyvracala tvrdenia

žalobcu a svoj názor podporila dôkazmi, ktoré žalobca nespochybnil. Sám žalobca v
rámci konania nepredložil žiaden dôkaz spôsobilý preukázať dôvodnosť ním uplatneného nároku vo
vzťahu k žalovanou vzneseným námietkam, vzhľadom na čo žalovaná opakovane dôvodne namietala
neunesenie bremena tvrdení, ako aj bremena dôkazu zo strany žalobcu. Žalovaná mala za to, že
žalobcovi sa nepodarilo preukázať existenciu porušenia práva Európskej únie, nakoľko svoje tvrdenia

nepreukázal. Ani samotné nesprávne alebo nedostatočné prebratie smernice do právneho
poriadku Slovenskej republiky a prípadný presah alebo presahy nad 48-hodinový priemerný týždenný
pracovný čas samo osebe bez ďalšieho nezakladajú nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Existenciu ujmy v morálnej sfére jedinca je vždy nevyhnutné preukázať hodnovernýmspôsobom tak, aby táto bola nezameniteľná s akoukoľvek inou ujmou spôsobenou
v inej súvislosti, čo zaťažuje žalobcu. Súd prvej inštancie sa žalovanou vznesenými námietkami
nezaoberal, nevyhodnotil ich a vo svojom rozhodnutí nezohľadnil, pričom v prípade nestotožnenia sa s

nimi žalovanej, resp. stranám konania neposkytol náležité zdôvodnenie. Žalovaná od počiatku konania
poukazovala na celkovú zmätočnosť žaloby a tiež povahu uplatneného nároku, pričom, ako
to vyplýva z jednotlivých podaní
žalobcu, predmetnú námietku žalovanej nevyvrátil a opakovane namietanú zmätočnosť a nejasnosť
obsahu podaní neodstránil. Uviedla, že žalobca v žalobe k právomoci súdu poukázal na

§ 25 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v spojení s § 3 CSP. Z toho žalovaná vyvodila, že nárok na náhradu škody bol žalobcom uplatnený
práve podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie nezohľadnil žalovanou špecifikované zákonné
kritériá, splnenie ktorých tento lex specialis expressis verbis vyžaduje na to, aby bolo možné nárok
na náhradu škody a/alebo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy subsumovať pod literu predmetného
zákona. Žalovaná vzniesla námietku nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu

škody na súde, ktorou je predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom podľa §
15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je svojou
podstatou vyjadrením snahy o mimosúdne vyriešenie sporu. Zákon č. 514/2003 Z. z. stanovuje, že
dotknutá osoba sa môže domáhať svojich práv na vecne a miestne príslušnom súde až po predbežnom
prerokovaní nároku na náhradu škody s orgánom oprávneným konať v mene štátu. Ďalej poukázala na

§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vymedzujúci rozsah zodpovednosti s tým, že štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci: nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatreníaleborozhodnutímoväzbe,alebonesprávnymúradnýmpostupom.Aksatedažalobcadomáha

náhrady škody titulom zákona č. 514/2003 Z. z. spočívajúcom v údajnom nesprávnom úradnom postupe
pri transpozícii Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, bolo podľa žalovanej potrebné zo strany žalobcu preukázať,
že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol na to príslušným orgánom konštatovaný. Predchádzajúca
konštatácia nezákonnosti napádaného právneho úkonu je v prípadoch žalôb na náhradu škody podľa

zákona č. 514/2003 Z. z. jednou z prvoradých a nevyhnutných podmienok na uplatnenie náhrady škody
na súde. V danej veci nebol žiadnym orgánom konštatovaný nesprávny úradný
postup v súvislosti s transpozíciou uvedenej smernice. Podľa žalovanej žalobca doposiaľ
neuviedol,včomkonkrétnevidíchybyvúradnompostupe,kýmbolivykonané,akýmalbyťpodľažalobcu
správny postup pri transpozícii smernice a kedy a kým bol tento nesprávny úradný postup konštatovaný.

Nebol naplnený prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Medzi stranami je nesporné, že
žalobcovibolavyplatenámzdazavšetkyslužby,ktorévslužobnomúradeMinisterstvavnútraSlovenskej
republiky vykonal. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby
mal zhodnotené vo svojej mzde. Za každú hodinu výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj za
nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné

voľno v súlade s predmetným zákonom. Teda nebol naplnený ani druhý predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za škodu. Napokon podľa žalovanej nebol naplnený ani tretí predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, keď mala žalovaná za to, že medzi neexistujúcim nesprávnym úradným
postupom, ktorý mal spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii smernice a
neexistujúcou škodou v podobe náhrady časti mzdy, nemôže existovať ani priama príčinná súvislosť.

Ďalej žalovaná k referenčnému obdobiu a priemernému týždennému pracovnému služobnému času
uviedla, že žalobcom stanovené obdobie, v rámci ktorého sa domáha svojho nároku, nekorešponduje
s referenčným obdobím podľa smernice, jedná sa totiž o dve samostatné obdobia, ktoré nepredstavujú
jeden celok, pričom tieto nie je žiaduce vzájomne zamieňať. Za predpokladu pripustenia stotožnenia
referenčného obdobia so žalovaným obdobím by dochádzalo k absurdným situáciám, kedy by sám

žalobca v konaní ustanovil referenčné obdobie, ktoré by bolo pre súd smerodajné, čím by dochádzalo
k nereálnym výpočtom reálne odslúžených hodín. Takýto postup však nevyplýva zo smernice, dokonca
je s ňou v priamom rozpore, pričom uvedený prístup je spôsobilý narúšať aj právnu istotu účastníkov
právnych vzťahov. Smernica 2003/88/ES jasne vymedzuje, čo je to pracovný čas a zároveň ho
oddeľuje od času odpočinku. Cieľom smernice nie je, aby sa do maximálneho týždenného pracovného

času započítaval aj čas odpočinku, inak by ho nerozlišovala. Práve naopak smernica 2003/88/ES
považuje za potrebné, aby mal pracovník dostatočný čas na odpočinok a zároveň stanovuje
hranicu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. V zmysle uvedeného mala žalovaná
za to, že vypočítať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu nemožno z fondu pracovného času. Pojem„maximálny týždenný priemerný pracovný čas“ je treba ďalej rozdeliť a definovať. „Maximálny“ definuje
hornú hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť. V tomto prípade ide o hranicu 48 hodín „týždenne“,
čo predstavuje 7 dní. Zároveň nejde o striktne 7 dní kalendárneho týždňa (t. j. pondelok - nedeľa), čo

vyplýva z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, ktorý hovorí o období siedmich dní, a teda ide o
určité obdobie siedmych po sebe nasledujúcich dní. Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva
o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých sedem
po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o
priemere za určité obdobie a v článku 16 písm. b) pojednáva o referenčnom období

nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť
pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť
dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň v ods. 16 preambuly smernica
ustanovuje, že je treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z
určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade odchýlky, musia príslušní pracovníci dostať
rovnocennú náhradnú dobu odpočinku. Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7,

nakoľko nie je možné predpokladať, kedy a kde vypukne požiar alebo nastane iná situácia vyžadujúca
si zásah. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice 2003/88/ES pre
účinné a efektívne zabezpečenie chodu hasičských staníc. Ustanovenie článku 17 ods. 3 písm. b) bodu
iii) smernice povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia článku 16 smernice a upravili si
referenčné obdobie v zmysle článku 19 u protipožiarnych službách, pod ktoré žalobca, ako príslušník

Hasičského a záchranného zboru, nepochybne spadá. S poukazom na § 86 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas príslušníkov rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne
rozvrhnutýslužobnýčaspríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozborujerozvrhnutýnaobdobiešiestich
mesiacov. Na toto referenčné obdobie šiestich mesiacov je nutné prihliadať. To vyplýva aj z
logiky tvorby fondu pracovného času, na ktorý sa odvoláva samotný žalobca, keďže tento je tvorený

v zmysle § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. na obdobie šiestich mesiacov. V
zmysle vyššieho uvedeného mala žalovaná za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný
maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov, a teda v priemere nemôže
tento čas prekročiť 48 hodín každých sedem po sebe nasledujúcich dní. S poukazom na čl. 2
ods. 1 a 2 smernice mala žalovaná za to, že do výpočtu, či teda bola smernica 2003/88/ES porušená

vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len skutočne odpracované hodiny, počas ktorých žalobca
buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa. S poukazom na
článok 2 ods. 2 smernice nemožno do pracovného času zarátavať čas, ktorý spadá pod definíciu času
odpočinku. Z uvedeného hľadiska je preto irelevantné, že žalobca poukazuje na fond pracovného času,
ktorý odzrkadľuje na výplatných páskach výšku mzdy a nie pracovný čas v zmysle smernice 2003/88/ES.

Žalobca pri svojich výpočtoch mylne vychádza z fondu pracovného času, pri ktorom na jednej
strane ani neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepredložil žiadny dôkaz včas, ktorý by preukazoval jeho
tvrdenia, a na strane druhej takýto ukazovateľ neodzrkadľuje skutočne odpracované hodiny. Smernica
jasne čas odpočinku a pracovný čas od seba oddeľuje, zatiaľ čo žalobca mylne zamieňa pojem pracovný
čas s pojmom fond pracovného času. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej

únie vo veci C-742/19 (bod 98), z ktorého vyplýva, že článok 2 smernice sa má vykladať v tom zmysle,
že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej
pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného
času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas
ktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Smernica v článku 16 písm. b) upravuje aj tzv.

„neutralizáciu“, ktorá hovorí o „preskočení“ určitých dní v referenčnom období,
ako keby neexistovali. Predmetným spôsobom sa poskytuje pracovníkom zvýšená ochrana, pretože sa
z referenčných období „vymazávajú“ dni času odpočinku, čím sa počet odpracovaných dní nezmení,
ale zníži sa počet dní v referenčnom období, a teda sa zvyšuje priemerný týždenný pracovný čas
žalobcu. Avšak, nemožno neutralizovať všetky dni voľna, pretože by to vytvorilo situáciu ad absurdum,

a teda to, že čím viac dní voľna na oddych a regeneráciu by žalobca dostal a využil, tak tým viac by
bolo zasiahnuté do jeho práva na oddych a regeneráciu. Zákonodarca pri tvorbe smernice prezumoval
predmetnú situáciu a neutralizoval iba dni riadnej dovolenky, v plachtách služieb označené ako „DOV“
a dni práceneschopnosti, v plachtách označené ako „PN“ a „PNK“ (v iných prípadoch aj
„OČR“), čím vytvoril priestor na zvýšenú ochranu pracovníkov. Na účely výpočtu

priemerného týždenného pracovného času žalobcu žalovaná neutralizuje všetky dni riadnej platenej
dovolenky „DOV“, ako aj všetku práceneschopnosť „PN“ a „PNK“, tiež „OČR“ a dni
voľna z dôvodu všeobecného občianskeho záujmu „VSZ“. V zmysle smernice, ako aj
právneho poriadku Slovenskej republiky, sú referenčné obdobia príslušníkov Hasičského a záchrannéhozboru rozvrhnuté do 6-mesačných období, ktoré nie sú viazané na kalendárne mesiace. Na základe
uvedeného mala za to, že tieto referenčné obdobia treba počítať od momentu, od ktorého si žalobca
uplatňuje svoj nárok. Vo vzťahu k žalobcom predloženej tabuľke, ktorou odôvodňuje

ním uplatnený nárok, žalovaná namietala, že samotný odkaz na tabuľku ako dôkaz presahu nad 48-
hodinový pracovný čas neobstojí a nepostačuje. Z predmetnej tabuľky nie je zrejmé, ako žalobca k
svojim výsledkom dospel, na základe akých skutočností, ktoré faktory, resp. skutočnosti bral do úvahy,
čo presne zohľadňoval. Žalobca celkom zjavne nezohľadnil 6-mesačné referenčné obdobie, ale svoje
výpočty viaže na obdobie kalendárneho roka, t. j. 12 mesiacov, na čo v zmysle smernice nie sú splnené

podmienky.Žalobcavkonanínezdôvodnil,aninepredložilakýkoľvekdôkaz otom,žebyvôbec
bola porušená smernica 2003/88/ES, resp. že by údajný zásah do jeho súkromnej sféry mal akýkoľvek
negatívny dopad napr. v jeho rodinných vzťahoch, alebo mal dopad na jeho zdravotný a psychický
stav a služobný výkon, ako aj na rodinné väzby. Žalovaná do konania predložila dôkaz - prehľad plánu
žalobcu za žalované obdobie, v ktorom sú detailne uvedené jednotlivé dni v príslušných mesiacoch
s príslušným popisom podľa toho, čo sa v daný deň dialo. Jednotlivé dni sú popísané s poznámkou

a z uvedeného možno vyčítať, kedy mal žalobca 24-hodinovú službu, či ju mal plnú alebo prerušenú
nejakou neprítomnosťou v práci a v akom časovom rozsahu, tiež prípadné školenia a tiež všetky výjazdy
a rovnako aj akúkoľvek neprítomnosť v práci spolu s jej presným časovým vymedzením. Číslo na úplnom
konci tabuľkového prehľadu plánu však neznamená celkový počet žalobcom odslúžených hodín v rámci
žalovaného obdobia, ale sčítaný počet hodín jednotlivo uvedených v stĺpci 3 (počet hodín). Tento údaj

však započítava aj príplatky za výjazdy, a preto je dôležité si všimnúť, že viaceré
dni za uvedené obdobie sú v tomto dôkaze uvedené duplicitne, t. j. ide o duplicitu časových údajov
žalobcu, z dôvodu ktorého nemožno súčet hodín považovať za údaj o súčte odslúžených hodín žalobcu.
Zuvedenéhojezrejmé,žežalovanádosvojichtabuliekzahrnulaajnočnépohotovosti,nakoľkožalobcovi
sa za účelom zistenia počtu skutočne odpracovaných hodín zarátavali celé 24-hodinové zmeny, ako to

vyplývazpredloženýchtabuliek.Vzhľadomnauvedenénemožnotvrdiť,žežalovanouuvádzanéhodnoty
priemerného počtu skutočne odslúžených hodín za týždeň je potrebné navýšiť ešte o pohotovosti, a teda
celkový priemerný počet odslúžených hodín by mal byť ešte výrazne vyšší. Žalovaná sa nestotožnila
ani s posúdením splnenia podmienok priznania práva na náhradu škody z dôvodu porušenia práva
Únie. Žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. V prvom rade žalovanej nie je

zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom
stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú
bol žalobca odmeňovaný. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“,
a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.
Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy,

len na základe pokynu svojho zamestnávateľa. Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za
takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Žalobca
dostáva pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu)
bude k dispozícií. Pokiaľ aj súd prvej inštancie, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam,

dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne
odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu,
samo osebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie právny
nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej
ujmy. Žalovaná považuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie žalobcovi priznal,

za neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Žalovaná zdôraznila, že Európsky súd
pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého „výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať
výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej
povesti“ (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Európsky súd pre ľudské práva

zdôrazňuje, že pri určovaní výšky „náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy“ (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Okrem toho náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako
sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len
vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo vprípade žalobcu nebolo preukázané. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno
tvrdenia o tom, že žalovaná spôsobila žalobcovi škodu, resp. zasiahla do jeho osobnosti a že tento
zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť, ale

aj preukázať, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno
preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby
náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah
nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí,
profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že

by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Žalovaná
poukázala aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa „upustilo od
neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto
zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára
priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V konaní nebolo výpoveďou žalobcu, ani
iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako

základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu žaloby vyplýva skutočnosť, že
žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,
keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Žalovaná
opakovane namietala, že žalobca v rámci konania pred súdom prvej inštancie neodôvodnil výšku
požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol, v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval.

Nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť
odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť v iných obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o
osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.
Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval,
rodine, priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v

dôsledkunesprávnehoprebratiasmernice;medziuvedenýmneexistujepriamaabezprostrednápríčinná
súvislosť. Je úplne bežné, že dospelí ľudia, majúci vlastné rodiny, ktoré živia svojou prácou, nemajú
toľko voľného času na priateľov a voľnočasové aktivity, ktorým sa venovali napríklad v mladosti počas
štúdií a pod. Uvedené ale nepredstavuje podľa žalovanej argument spôsobilý preukázať dôvodnosť
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K pôsobnosti

smernice 2003/88/ES žalovaná uviedla, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru,
vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na
ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne
vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy,
ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov,

týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného
Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Ďalej žalovaná
poukázala na najnovšiu súdnu prax v obdobných veciach, ktorá sa vyvíja z dôvodu zmeny argumentácie
žalovanejodlišneodtoho, čoprezentuježalobca.Konkrétnedaladopozornostirozsudky

Mestského súdu Bratislava IV., sp. zn. 4Cos/1/2023 zo dňa 26.08.2024, sp. zn. B5-24C/34/2023 zo dňa
28.10.2024, 52Cos/1/2023 zo dňa 12.11.2024, 52Cos/2/2023 zo dňa 12.11.2024, rozsudky Okresného
súdu Trnava, sp. zn. 102C/12/2023 zo dňa 22.10.2024, 22C/30/2024 zo dňa 07.11.2024, rozsudok
Mestského súdu Košice, sp. zn. 77C/17/2023 zo dňa 12.09.2024, rozsudok Okresného súdu Rimavská
Sobota, sp. zn. 16C/11/2023 zo dňa 30.01.2024, rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn.

21C/50/2022 zo dňa 02.02.2023. Vyslovila názor, že ani samotný žalobca neuvádza žiadne skutočnosti
vo vzťahu k samému sebe, pričom iba spočítal hodiny služobnej pohotovosti a poukázal na rozdielnosť
odmeny za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť. Pritom absolútne opomenul spomenúť
úplné a rozhodujúce skutočnosti vo vzťahu k sebe samému, a to aj napriek tomu, že niekoľkokrát
zhodnotil, že sa jedná o žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy a nie o mzdové nároky.

24. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej, ktoré mu bolo doručené, písomne nevyjadril.

25. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
odvolania (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny
potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.26. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. odvolaním napadnutý nebol, a preto v tomto
výroku je rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.

27. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie
pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením
procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý
zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil

procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

28. Čo sa týka žalovanou namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP,
vychádzajúc z obsahu súdneho spisu, možno v prvom rade konštatovať, že súd prvej inštancie dodržal v
konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných
právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom

prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred
skončenímdokazovania.Odôvodnenienapadnutéhorozsudkusúduprvejinštanciezodpovedákritériám
odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak,

že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci
B. I. v. Holandsko z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto smere
konštatoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie, sp.
zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí, sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný
súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález, sp. zn. II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007).
Súdprvejinštancievnapadnutomrozsudkuuviedol,čohosavkonanížalobcadomáha,popísalzákladnú

procesnú obranu žalovanej v konaní, podrobne popísal, ktoré dôkazy v konaní vykonal
a aké skutkové okolnosti z nich zistil, uviedol zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec posudzoval a
vyčerpávajúcim spôsobom sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi
argumentami strán, uviedol, ako vyhodnotil vykonané dôkazy a ako na danú vec aplikoval relevantnú
právnu úpravu. Z týchto dôvodov mal odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku žalovanej ohľadne

nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku.

29. Odvolací súd ďalej preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním žalovanej
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie
a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne

odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej sumarizuje:

30. Predmetom prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
v dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený
v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.01.2003 o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času, uplatnený podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-429/09
zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal otázkou výkladu Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného časuv súvislosti s porušením čl. 6 smernice, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené
konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do
verejného sektora a jeho rozpis služieb zahŕňal aj 24-hodinové zmeny, pričom každá takáto 24-hodinová

zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej
služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

31. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou

určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou
je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v
žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len
prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak,

že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

32. Súd prvej inštancie správne poukázal tiež na skutočnosť, že zákon č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním

na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej
službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni
služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod
6 citovaného zákona do jeho znenia bola prebratá smernica 2003/88/ES. V zmysle uvedeného tiež
súd prvej inštancie správne konštatoval, že z predmetných ustanovení zákona ale nevyplýva, že by

služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času
a práve v tejto skutočnosti aj podľa odvolacieho súdu spočíva rozpor slovenskej
právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem
„pracovný čas“, uvedený v smernici 2003/88, je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať
podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných

a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“
ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako
Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom,
alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie,

pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo
veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností
vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“.
Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu

„pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských
štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia
pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto
konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené
nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b) smernice

2003/88predstavujepravidlosociálnehoprávaÚniesosobitnýmvýznamom,zktoréhomámaťprospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho
zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný
týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj
pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti,

ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Zákon
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi,
resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne
maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo
04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je dôležité zdôrazniť, že povinnosť

členskýchštátov,vyplývajúcazosmernice,ktoroujedosiahnuťvýsledokstanovenýsmernicou,akoajich
povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto
povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností
je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániťbezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala
opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b)

citovanej smernice.

33. Vo vzťahu k pôsobnosti smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka Hasičského a
záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 zo dňa 05.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj uznesenie Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo

14.07.2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti
na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice
89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje na „na všetky odvetvia činnosti a to
verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel,
poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z
ods. 2 prvého pododseku tohto článku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne

v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti
služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom sa ale táto výnimka nevzťahuje. Výnimky
z pôsobnosti, uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice, je potrebné s ohľadom na cieľ
smernice (podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci) vykladať zužujúco.
Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu

verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného
rozsahu (napr. prípady živelných pohrôm), pre ktorú je typické, že nie je
možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne
odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako
príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04

Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS o
zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri
práci, ako aj čl. 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti, vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej
služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených

smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice
48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho
prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne
prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu
takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim

v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek;
aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice
89/391. Súdny dvor aj v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená
v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb
nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a

svojím rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická
najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o
ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu
pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje
to, že členský štát by považoval všetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za

činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje. Kritérium zákonodarcu na určenie pôsobnosti smernice
89/391 sa totiž nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným
v článku 2 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti
ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh
vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v

uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti.
Vzhľadom na uvedené činnosti, ktoré sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za
zvyčajných okolností, patria v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391. V
tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej a záchrannej služby, aj
keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj

proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých
podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď
zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a
môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebozdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí
do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.
34. Ďalej je potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/

ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymisúdmi.ZjudikatúrySúdnehodvoravyplýva, ževprípade,akbynebolomožné
vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne
súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto
právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie,

ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho
dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva
Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej
judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom,
a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to,
aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť.

Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené
jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa
usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou
Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj štát, a že právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho

subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský
štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že cieľom porušenej právnej normy Únie je
priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná
súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Tu je potrebné si

rovnako uvedomiť, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý
má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie v zákone č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a v tomto
zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovanej, že žalobca mal povinnosť v spore
jednak preukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu

štátu a jednak konaniu predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozícii
príslušnej smernice zo strany žalovanej. Samotný zákon č. 514/2003 Z. z. tak možno v
danom prípade použiť len analogicky (keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne
stanovoval podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom), pričom toto použitie nemôže viesť
k obmedzeniu hmotnoprávnych oprávnení založených unijným právom a podmienky vyžadované pre

uplatnenie tohto nároku nesmú byť menej priaznivé ako podmienky platné pre obdobné nároky, ktoré
vznikli na základe vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie alebo rovnocennosti) a
nesmú byť takej povahy, aby v praxi znemožnili alebo nadmerne sťažili získanie náhrady škody (zásada
efektivity). V tomto zmysle možno založiť právomoc všeobecného súdu na konanie a
rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu smernice do

vnútroštátneho právneho poriadku (analogicky ako je to pri nárokoch na náhradu škody, ktoré vznikli z
nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu a podobne podľa zákona č. 514/2003 Z. z.).
Na druhej strane ale nemožno od žalobcu požadovať, aby disponoval predchádzajúcou
konštatáciou o nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice, keď ani pri nároku na náhradu
škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom, nemusí poškodený pre uplatnenie svojho práva

na náhradu škody na súde takýmto prostriedkom disponovať a otázku, či k nesprávnemu úradnému
postupu došlo, si vyrieši v konaní o nároku na náhradu škody sám konajúci súd. Pokiaľ ide o
predbežné prerokovanie nároku žalobcu príslušným orgánom žalovanej, takúto podmienku uplatnenia
nároku žalobcu na náhradu škody na súde by bolo možné podľa odvolacieho súdu analogicky zo zákona
č. 514/2003 Z. z. odvodiť, avšak v tomto konkrétnom prípade by to bolo v rozpore so zásadou efektivity,

keď je zrejmé, že proti žalovanej sú na súdoch Slovenskej republiky uplatnené príslušníkmi Hasičského
a záchranného zboru obdobné pohľadávky na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu
smernice v desiatkach až stovkách prípadov a žalovaná podľa vedomosti odvolacieho súdu žiadnemu
žalovanému nároku dobrovoľne nevyhovela.

35. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za
nesprávnu transpozíciu smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval v
odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu,
zasúčasnéhosplneniatrochpodmienok:a)cieľomporušenejprávnejnormyÚniejepriznaťjednotlivcompráva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou
poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

36. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v
danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s

ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo
akémukoľvek obmedzeniu a jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred
vnútroštátnymisúdmi.Vprejednávanomsporenebolosporné,žežalobcovisúrozvrhovanéslužbytakým

spôsobom, že na 17-hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 7-
hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený
poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas, že hasiči strávia
na pracovisku počas jednej zmeny sústavne 24 hodín. Celkovo žalobca za priznané obdobie (júl 2020
- marec 2023) po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon

práce v rozsahu cca 7.368,94 hodín, t. j. o 477,58 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času
za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice (maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín x 143,57
týždňov = 6.891,36 hodín), čo zodpovedá v priemere 3,33 hodiny týždenne navyše
oproti stanovenému maximu (477,58 hodín : 143,57 týždňov). V tomto
smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 03.10.2000 Simap (C-303/98, Zb.

s. I-7963), uznesenie zo dňa 03.07.2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok zo dňa 09.09.2003,
Jaeger(C-151/02,Zb.s.I-8389).Zuvedenýchrozhodnutíjasnevyplýva,žepracovnýčas,zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88, a teda, že
tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý

vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby,
prekračovať maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej smernice.
Súdny dvor v už citovanom rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil
uvedenú judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci
do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom

„pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88, neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti,
prijal s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr
Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti, vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby -
okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok
6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny

týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.

37. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva
Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré
majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej

normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V
každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti. Tu sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie
uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku, najmä s poukazom na ciele smernice, ktoré mali byť
dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času - právo pracovníkov na primeranú

dobu odpočinku, a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

38. Čo sa týka tretej podmienky, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie
a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že je potrebné sa
stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma,

ktorú je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa
na právo na ochranu osobnosti. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj
súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sútaké rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté.
Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej), ako aj psychicko - morálno -
sociálnej integrite. Nemožno pochybovať o tom, že jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je

aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu boli podľa
záverov súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak nepochybne
vznikla nemajetková ujma. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovanou, resp. jej intenzity s
poukazom na to, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať, alebo sa venovať
inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp.

vymedzenýpriestornaodpočinok(spánok)zamestnanca,atedasaodnehonevyžadujeaktívnačinnosť,
že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je
potrebnéodkázaťnaopakovanékonštatovanieSúdnehodvora,žepojem„pracovnýčas“trebadefinovať
podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a
pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť
„v práci“, po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju

činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný
čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého
poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť
počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Z
judikatúry Súdneho dvora dokonca tiež vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom

prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas,
pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný a jeho
sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Z uvedených
dôvodov sú aj tieto námietky žalovanej bez právneho významu.

39. Nemožno pochybovať o tom, že pracovná pozícia žalobcu je vysoko zodpovedná, riziková, náročná
a nenahraditeľná. Vzhľadom na odpracované hodiny nad limit dovolený právom Európskej únie za
dotknutéobdobie,výškupriznanejnemajetkovejujmy2.000eurniejemožnépovažovaťzaneprimeranú.
Vzhľadom na náročnosť a významnosť charakteru práce žalobcu je nepochybne potrebné zabezpečiť,
aby tento mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život. Žalobca vykonáva

službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že
nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má vytvorené podmienky
na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a
plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia, rodinných
a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa

svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne obmedzená, ale prakticky v tom čase vylúčená. Fakt, že
žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života,
je preto o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojim deťom, rodine,
záľubám, prípadne aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania,
neumožňuje iný záver ako ten (vezmúc do úvahy aj fakt, že dotknuté práva žalobcu boli porušované

dlhodobo), že výška priznanej nemajetkovej ujmy je stanovená vo svetle jej primeranosti
správne, pričom zjavne nevybočujúca z pravidiel odškodňovania.

40. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na
náhradu škody v prípade jej porušenia. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo

smernice potom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady
škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej
ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením
práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a

efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna
alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto
náhrady najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka).
Právny poriadok Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na
náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto
súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie
k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka). K výhradám
žalovanejohľadnepeňažnejnáhradynemajetkovejujmyžalobcujepotrebnéuviesť,žeobčianskoprávneprostriedky ochrany osobnosti, vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, sú uvedené
len príkladmo, a že právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany.
Ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude

ovplyvnenápovahouaintenzitouneoprávnenéhozásahu.Z§13ods.1Občianskehozákonníkavyplýva,
že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov, a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie,
pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy
tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného

práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t. j. že žalovaná ako členský štát Únie neprijala opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždennéhopracovnéhočasu,resp.prijalavnútroštátnuprávnuúpravuvzmyslezákonač.315/2001Z.z.
oHasičskomazáchrannomzbore,ktorýumožňujezamestnávateľovi,resp.služobnémuúradurozvrhnúť
príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku
6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore potrebné

urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich
následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah
(štát). Vzhľadom na tieto špecifiká rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa
podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a podobne.
Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú

svojuúčinnosťafunkčnosť avtakomtoprípadesúdnapraxnevylučujemožnosťbezďalšieho
uplatniť finančné zadosťučinenie. V tomto konkrétnom prípade odvolací súd súdom prvej inštancie
priznanú výšku peňažnej náhrady považuje za primeranú, a to vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného
nároku, subjekt zodpovedný za zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorým je štát, dĺžku trvania
zásahu a aj s prihliadnutím na skutočnosť, že priznaná peňažná satisfakcia predstavuje vyčíslenie ujmy

za čas 477,58 hodín počas 143,57 týždňov, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojim
záľubám, rodine. Súd je pri posudzovaní výšky viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť
primeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej
únie utrpel žalobca. Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho
súdu neprimeraná, zjavne nevybočujúca z pravidiel primeranej náhrady. Odvolací súd považuje výšku

nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti nezákonného zásahu, spočívajúc v obmedzení žalobcu
slobodne nakladať s voľným časom a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací
súdvýškunemajetkovejujmyprimeranúkokolnostiam,zaktorých kzásahudošlo,spočívajúcv
dlhodobomčasovomhorizonte,vrámciktoréhodochádzalo kporušovaniuprávžalobcu.Odvolací
súd sumarizačne poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v skutkovo a právne

totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi Hasičského a záchranného
zboru podporujúce závery tohto rozhodnutia. K námietke žalovanej, že výška nemajetkovej ujmy by
nemala byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že v
predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zákone č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne

reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je aj v
tomto smere odvolacia námietka nedôvodná.

41. K otázke výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že táto je vždy závislá
od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci,

ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení
a hodnotení zákonom ustanovených východísk postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom
konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. Inak povedané, závery súdov pri
posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností
prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov

súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia.

42. Odvolací súd vo vzťahu k výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy ďalej uvádza, že súd prvej
inštancie túto odôvodnil voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, na individuálne
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, ako aj s prihliadnutím na peňažné náhrady, ktoré

boli hasičom ako žalobcom priznané v iných skutkovo porovnateľných konaniach. Závery súdu prvej
inštancie o primeranosti finančnej náhrady vo výške 2.000 Eur sú aj podľa názoru
odvolacieho súdu správne a priznaná výška je aj riadne a presvedčivo odôvodnená. Súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných okolnostiach a ním stanovený rozsah nemajetkovejujmy spĺňa podmienku primeranosti. Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy primeranú k
závažnosti nezákonného zásahu spočívajúcom v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným
časom a organizovať rodinný a sociálny život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy

primeranú vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je
konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch z posledného
obdobia(porovnajnapr.rozhodnutieKrajskéhosúduvTrenčíne, sp.zn.5Co/62/2024zodňa
06.11.2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20Co/33/2024 zo dňa 24.10.2024, rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5Co/6/2025 zo dňa 19.02.2025, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,

sp. zn. 11Co/3/2025 zo dňa 26.03.2025, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 27Co/104/2024
zo dňa 24.06.2025).

43. So zreteľom na vyššie uvedené rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky a závery, na
ktorých sú založené, nebol dôvod ani v tejto veci mať relevantné pochybnosti o správnosti
záverov, na ktorých je založené rozhodnutie tiež v tejto veci.

44. V konečnom dôsledku ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd tiež námietku žalovanej vo vzťahu k
rozhodnutiu v časti o trovách konania, prostredníctvom ktorej nesúhlasila s tým, že súd prvej inštancie
napriek tomu, že nepriznal žalobcovi v plnej výške uplatňovaný nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy,
vyhodnotil ho ako plne úspešnú stranu v spore. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa

24.05.2022, č.k. II.ÚS/233/2022-18 sa plne stotožnil s názorom, že pokiaľ príslušný
súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore a patrí mu plný nárok na
náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu ,a to bez ohľadu na to, či a prípadne v akej
výške mu bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch.

45. V posudzovanej veci predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, teda
bez akýchkoľvek pochybností jej výška závisela od úvahy súdu. Civilný sporový poriadok už síce nemá
ustanovenieobdobnéúpraveobsiahnutejvust.§142ods.3,čovšakneznamenánemožnosťosobitného
režimu posudzovania úspechu v konaní o nárokoch na náhradu trov v prípadoch, keď
výška plnenia závisí od úvahy súdu, kedy je potrebné rozlišovať, čo je základné a čo je sprevádzajúce

(za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška
ujmy je potom druhotná a nadväzujúca). Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť požadovanú výšku tejto ujmy, presné stanovenie výšky
plnenia je však závislé od úvahy súdu. V sporovom konaní je kritérium procesného
úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie

ustanovenia § 255 CSP, podľa ktorého kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške
aj vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške (v prípadoch, keď
výška nároku závisí od úvahy súdu), ktorým spôsobom správne postupoval tiež v tejto otázke aj súd
prvej inštancie. Správnosť vyššie uvedeného názoru vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. II.ÚS225/2020 z 27.08.2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení

ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikypodč.31/2020,vktoromtentokonštatovalcit.:„Vtýchtoprípadoch
však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať
za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie
„presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť,
čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo

zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“

46. Sumárne tak všetky odvolacie námietky žalovanej neboli dôvodné.

47. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval

pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia
tiež v časti o trovách konania medzi stranami sporu, rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
v rozsahu výrokov I. a III. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorý tak má nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko však žalobcovi v odvolacom konaní
preukázane nevznikli žiadne trovy, odvolací súd žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.49. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh; § 428 CSP).