Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. august 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123343651
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6123343651.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr.

Natálie Štrkolcovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: Československá obchodná banka,
a.s., Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, proti žalovanému v 1. rade: B&B, advokátska
kancelária s.r.o. v likvidácii, Nám. Osloboditeľov 3A, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47
254 106, žalovanému v 2. rade: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, D. XXXX/XX, XXX XX E. - E., o zaplatenie
19.298,07 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 1. a 2. rade proti rozsudku Mestského súdu
Košice z 13. septembra 2024, č. k. 26Cb/31/2023 - 182, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice z 13. septembra 2024, č. k. 26Cb/31/2023 - 182.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto:

I. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi istinu 19.298,07 eur, vyčíslené úroky 1.049,17 eur,
úroky vo výške 11,9 % ročne zo sumy 19.298,07 eur od 23.5.2022 do zaplatenia, úroky z omeškania vo
výške 14 % ročne zo sumy 19.298,07 eur od 20.10.2022 do zaplatenia, poplatky vo výške 269,90 eur,
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu plnenia,

zaniká povinnosť plnenia druhého žalovaného.
II. Žalobcovi priznáva náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou podanou dňa 20.6.2023
navrhol, aby súd zaviazal žalovaných na zaplatenie pohľadávky 19.298,07 eur s príslušenstvom, titulom
vrátenia poskytnutého úveru.

3. Žalobca uplatnený nárok odôvodnil tým, že ako veriteľ poskytol žalovanému v 1. rade, ako úverovému
dlžníkovi na základe Zmluvy o EÚ investičnom úvere č. 11714447M2 (ďalej len „úverová zmluva“) zo dňa
9.8.2019 úver do výšky 33.000,- eur, ktorého návratnosť bola zabezpečená ručením žalovaného v 2.
rade na základe ručiteľskej listiny z 9.8.2019. Vzhľadom na neplatenie splátok sa stal úver predčasne
splatným ku dňu 20.5.2022. Žalobca vyzval žalovaného v 1. rade na jeho úhradu výzvou zo dňa
22.5.2022, no bezúspešne, preto vyzval dňa 18.4.2023 aj žalovaného v 2. rade ako ručiteľa. Žalobca
v dôsledku pandémie COVID-19 súhlasil so splatením úveru v splátkach 800,- eur mesačne, počnúc

31.8.2022, pod sankciou straty výhody splátok. Zo strany žalovaného v 1. rade boli vykonané iba úhrady
800,- eur dňa 31.8.2022 a 800,- eur dňa 19.10.2022. Ďalšie úhrady na úver vykonané neboli ani po
ďalšej výzve žalobcu pre žalovaného v 1. rade zo dňa 22.05.2022 a žalovaného ako ručiteľa zo dňa
18.04.2023. Žalobca si uplatnil zostatok istiny vo výške 19.298,07 eur; zmluvný úrok do zosplatnenia, t.j. do 22.5.2022 vo výške 1.049,17 eur; zmluvný úrok po zosplatnení, t. j. 11,9 % ročne z istiny 19.298,07
eur od 23.05.2022 do zaplatenia; zmluvný úrok z omeškania, ponížený na sumu zodpovedajúcu úroku z
omeškaniavovýške14%ročnezistiny19.298,07eurod20.10.2022dozaplatenia;sumunezaplatených

poplatkov 269,90 eur, v zmysle čl. II ods. 5 úverovej zmluvy v spojení s UOP a bodu 5.1 Sadzobníka
poplatkov (za vedenie účtu vo výške 39,90 eur; za 2 upomienky vo výške 50,- eur a za 4 výzvy vo výške
180,- eur).

4. Žalovaní namietali správnosť uplatnenej pohľadávky dôvodiac, že nie je zrejmé, ako žalobca došiel

k dlžnej istine vo výške 19.298,07 eur, na čo (istina, úroky, úroky z omeškania, poplatky...) a v
akom poradí boli započítané všetky doposiaľ vykonané úhrady. Rozporovali kumulatívne uplatňovanie
zmluvného úroku a úroku z omeškania, ktoré zároveň považovali za neprimerane vysoké a neférové.
Úverový veriteľ je oprávnený sa domáhať len plnenia, ktoré je uplatňované v rámci princípov férového
obchodného styku, resp. v rámci hraníc dobrých mravov. Žiadali, aby súd aj v kontexte dôvodov odkladu
splátok (COVID-19), posúdil primeranosť odplaty a sankcií, ktoré žalobca požaduje. Navrhli povoliť

žalovanému v 1. rade splácanie dlhu len v rozsahu dôvodnej dlžnej sumy v mesačných splátkach po
500,- eur, poukazujúc na dočasný výpadok v toku príjmov, ktoré majú svoj pôvod ešte v pandemických
obmedzeniach v rokoch 2020 a 2021. V nadchádzajúcom období sa žalovanému v 1. rade zlepšujúca
hospodárska situácia, umožní splatiť dlh v primeraných splátkach. Žalovaný v 2. rade s poukazom na
rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 110/14, Hora?iu Ovidiu Costea proti SC Volksbank România SA

uviedol, že vystupuje v postavení spotrebiteľa, preto pripadá do úvahy aplikácia ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

5. Žalobca v replike poukázal, že rozsudok súdneho dvora EÚ vo veci C 110/14, nemožno aplikovať,
keďže úverová zmluva nebola uzatvorená medzi bankou a advokátom - fyzickou osobou, ale medzi

bankouaadvokátskoukanceláriou-právnickouosobou,podnikateľom.Ajručeniekúverovejzmluveako
akcesorický právny vzťah musí byť posudzovaný ako vzťah obchodnoprávny, viď. rozhodnutie NS SR,
sp. zn. 5Ndc/10/2016 a uznesenie ÚS SR, sp. zn.: II. ÚS 1/2018-8. Žalovaní síce namietajú správnosť
uplatnenej pohľadávky, no neuvádzajú žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, z akého dôvodu je táto
nesprávna a taktiež neuvádzajú, aká suma by mala byť správna. Zároveň žalovaní plnili čiastočne na

pohľadávku žalobcu v zmysle splátkového kalendára, ktorý bol dohodnutý na splácanie celého úveru,
čím žalovaný v 1. rade uznal celú dlžnú sumu z úverovej zmluvy podľa § 407 ods. 3 Obchodného
zákonníka. Špecifikácia pohľadávky vyplýva z priloženého výpisu z úverového účtu XXXXXXXXXX/
XXXX, kde je uvedené ako bol úver čerpaný, kedy a ako bol splácaný. Pred zosplatnením úveru boli
úhrady žalovaného v 1. rade účtované v poradí: istina, úrok, úroky z omeškania, poplatky. Po zosplatnení

úveru boli splátky započítavané na istinu. Počas 6 mesačného odkladu splátok mal žalovaný v 1.
rade odklad iba na istinu. Poplatky boli medzi účastníkmi úverovej zmluvy riadne dohodnuté, tieto sú
primerané. Kumulatívne uplatňovanie zmluvného úroku a úroku z omeškania je v súlade so zákonom
(rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/42/2020, sp. zn. 3Cdo/113/2019 a sp. zn. 3Cdo/1/2020). Žalobca
nesúhlasil so splátkovým kalendárom navrhnutým žalovanými z dôvodu nízkej výšky splátok (500,- eur)

voči výške uplatnenej pohľadávky.

6. Žalovaný v 1. rade navrhol uzavrieť zmier, podľa ktorého do 31.3.2024 uhradí časť žalovanej istiny vo
výške 20 % a zvyšnú časť by splácal v mesačných splátkach po 500,- eur. Žalobca súhlasil so splácaním
dlhu vo výške 1.200,- eur mesačne. V priebehu konania žalovaný v 1. rade navrhol výšku splátok 250,-

eur mesačne.

7. Súd prvej inštancie v ods. 15. odôvodnenia rozsudku uviedol, ktoré dôkazy v konaní predložil žalobca.
Zároveň poukázal, že žalovaní, žiadne dôkazy v konaní neprodukovali.

8. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca uzavrel so žalovaným v
1. rade zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanému v 1. rade poskytnutý úver vo výške 33.000,-
eur; žalovaný v 2. rade sa zaručil za splatenie úveru a žalovaný v 1. rade sa dostal do omeškania s jeho
splácaním a preto bol úver zosplatnený. Sporné bolo postavenie žalovaného v 2. rade ako spotrebiteľa
a výška dlhu.

9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 303, § 306, § 307, § 497, § 502, § 365, § 369
Obchodného zákonníka, definujúce ručenie, zmluvu o úvere, úroky z úveru, omeškanie dlžníka a nároky
z toho plynúce.10. Na preukázanie čerpania úveru, zostatku dlhu a výšky poplatkov žalobca predložil špecifikáciu
pohľadávky, Úverové obchodné podmienky F., Sadzobník, čiastočný výpis z bežného účtu žalovaného

v 1. rade, výpisy z úverového účtu za roky 2019 až 2023 a rozpis poplatkov, ktorými preukázal výšku
dlžnej istiny, vyčíslených úrokov a poplatkov.

11. Konštatoval súd prvej inštancie, že úverová zmluva nebola uzavretá medzi bankou a advokátom ako
fyzickou osobou, ale medzi bankou a spoločnosťou s ručením obmedzeným (právnickou osobou) podľa

§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, preto ide o obchodnoprávny vzťah a rozsudok súdneho dvora EÚ
vo veci C 110/14, Horatiu Ovidiu Costea proti SC Volksbank Romania SA nemožno v spore aplikovať.

12. Keďže žalovaný v 2. rade ako ručiteľ sa zaviazal uspokojiť pohľadávku žalobcu z úverovej zmluvy
ako obchodnoprávneho vzťahu, aj ručenie k úverovej zmluve je akcesorický obchodnoprávny právny
vzťah. Žalovaný v 2. rade sa preto ako ručiteľ nepovažuje za spotrebiteľa.

13. Kumulatívne uplatňovanie si zmluvného úroku z istiny a úroku z omeškania z istiny nie je v rozpore
s dobrými mravmi. Žalovaní navyše nepreukázali, prečo by mal súd v spore nároky žalobcu posudzovať
inak.

14. Poukázal súd prvej inštancie, že výška úrokov z úveru bola dohodnutá v úverovej zmluve pohyblivou
úrokovou sadzbou (s prechodnou fixáciou), ktorá bola v čase uzavretia zmluvy vo výške 11,9 % ročne.
Podmienky zmeny úrokovej sadzby boli dohodnuté v článku II. bode 2. zmluvy, pričom po ukončení
splatnostiúverusasadzbaužnemení.Do22.5.2022(dooznámeniazosplatneniaúveru)bolnezaplatený
úrok vyčíslený sumou 1.049,17 eur a od 23.5.2022 si žalobca uplatnil nárok na úroky vo výške 11,9 %

z istiny 19.298,07 eur do zaplatenia. Úroky z omeškania boli dohodnuté v úverovej zmluve vo výške 20
% ročne, žalobca si uplatnil sadzbu vo výške 14 % ročne. Posledná zaplatená splátka započítaná na
istinu bola uhradená 19.10.2022, preto si žalobca uplatnil nárok na úroky z omeškania od 20.10.2022
do zaplatenia.

15. Súd prvej inštancie uviedol, že nevyhovel návrhu žalovaných na umožnenie splácania dlhu v
splátkach vzhľadom na výšku dlžnej sumy, ktorá predstavuje viac ako 19.000,- eur, ako aj na výšku
mesačných splátok navrhnutých žalovaným v 1. rade od 250,- do 500,- eur, pričom žalobca s navrhnutou
výškou nesúhlasil a žiadal splátky vo výške 1.200,- eur mesačne. Zároveň súd prvej inštancie poukázal,
že žalovanému v 1. rade žalobca už raz umožnil splácanie dlhu v mesačných splátkach po 800,- eur,

ale žalovaný v 1. rade zaplatil iba dve splátky a ďalšie neuhradil.

16. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je skutkovo a právne dôvodná, preto zaviazal
žalovaných na zaplatenie žalovanej sumy určiac, že plnením jedného zo žalovaných, zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť druhého žalovaného.

17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči neúspešným žalovaným.

18.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalivzákonnejlehoteodvolaniažalovaní.Navrhli,abyodvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie, alebo aby ho zmenil tak,
že povolí žalovaným uhradiť uplatnenú pohľadávku v mesačných splátkach po 500,- eur. V odvolaní
citovali odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f) a g) C.s.p., dôvodiac, že
sa súd prvej inštancie mal podrobnejšie zaoberať návrhom žalovaných na schválenie splátkového
kalendára, s prihliadnutím na skutočnosť, že u žalovaného v 2. rade sa jedná o fyzickú osobu - občana,

ktorý nevystupoval a nevystupuje ako podnikateľ. Žalovaný v 2. rade pri uzavretí nemal možnosť
žiadať o zmenu obsahu ani úverovej zmluvy a ani ručiteľského vyhlásenia, nakoľko sa jednalo o tzv.
fixné právne úkony, ktorých obsah bol nastolený jednou zmluvnou stranou, bez možnosti ich zmien a
pripomienkovania druhou stranou zmluvy. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaní nepredložili žiadne
dôkazy na podporu svojich tvrdení, najmä žalovaný v 2. rade, pričom aj z obsahu podania zo dňa

6.2.2024 vyplýva, že žalovaný v 2. rade poukázal na pokles príjmov, ktoré okrem iného slúžili na
splácanie splátok z úveru voči žalobcovi, z dôvodu pandémie COVID-19, najmä poklesu podnikateľskej
aktivity, nemožnosti jej vykonávania počas obdobia pandémie, nečerpania kompenzačných nástrojov
žalovanému zo strany štátu, teda najmä z dôvodu poklesu podnikateľských a ekonomických aktivít,nedošlo k ďalším úhradám žalobcovi. Vo všeobecnosti sa nedokazujú a nepreukazujú skutočnosti
všeobecne známe, ktoré sú zistiteľné aj pre súd z dostupných verejných zdrojov. Súd prvej inštancie
moholamalsastoutoskutočnosťouvyporiadať,prinajmenšomaspoňzistenímmajetkovýchaosobných

pomerov žalovaného v 2. rade a takto po ich posúdení rozhodnúť, či je možné prípadne návrhu
žalovaného v 2. rade na možnosť úhrady záväzku voči žalobcovi v splátkach vyhovieť, pričom zo strany
žalovaného v 2. rade by mohli byť dané okolnosti na poskytnutie plnenia v splátkach, ktoré by súd v
rámci dokazovania mohol a mal zistiť (jediný príjem z podnikania; okolnosti pandémie COVID-19; 2
maloleté deti; osobné záväzky, napr. splátka hypotéky, spotrebných úverov, podnikateľské 4 záväzky -

okrem záväzku voči žalobcovi aj záväzky voči iným finančným inštitúciám, titulom splácania úverov a
pod.). U žalovaného v 1. rade boli v čase návrhu na možnosť uzavretia zmieru a splácanie v splátkach
známe štatistické údaje z portálu G., ako aj z registra účtovných závierok, za obdobia rokov 2021 a
2022, kde žalovaný v 1. rade vykázal stratu z výsledkov hospodárenia, na čo poukazoval aj vo svojich
písomných žiadostiach o uzavretie zmieru. Aj keď súd prvej inštancie konštatoval, že nemohol vyhovieť
žiadosti o splátky, nakoľko už pred podaním žaloby žalovaným boli umožnené splátky v roku 2022 na

základe splátkového kalendára a žalovaný uhradil len 2 splátky a opätovne dlh nesplácal, mohol súd
prvej inštancie vyhovieť návrhu na prípadne aj zvýšené splátky tak, ako to navrhoval žalobca, teda
1.200,- eur mesačne.

19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniam žalovaných navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne

správny. Poukázal, že nie je povinnosťou súdu v civilnom sporovom konaní suplovať aktivitu sporových
strán, teda nebolo jeho povinnosťou iniciatívne zisťovať aktuálne majetkové pomery žalovaných.
Žalovaní v konaní na súde prvej inštancie uviedli k svojej finančnej situácii iba pokles príjmov v
rokoch 2020 - 2021 z dôvodu pandemických opatrení. Bližšie však tieto skutočnosti nešpecifikovali ani
nepreukázali. Ďalšie tvrdenia ohľadom finančnej situácie žalovaného v 2. rade (vyživované osoby, iné

finančné záväzky) uviedol žalovaný v 2. rade až v podanom odvolaní. Tieto skutočnosti mali žalovaní
tvrdiť a preukazovať v konaní na súde prvej inštancie (§ 154 a § 366 písm. d/ C.s.p.). Nárok priznaný
žalobcovi predstavuje k 6.11.2024 vrátane príslušenstva a súdneho poplatku celkom 31.553,67 eur.
Splátka 500,- eur mesačne nepredstavuje primeranú výšku vo vzťahu k výške vymáhaného nároku.
Podľa ustálenej praxe (uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn.: 21Cob/90/2019), sa pri povolení

splátok treba riadiť tým, aby k splateniu dlhu došlo približne do troch rokov od právoplatnosti. Takto
určenávýškasplátkydostatočnezohľadňujetakzáujemdlžníka(povinného)naochranepredokamžitým
vymáhaním celého plnenia, ako aj záujem veriteľa na uspokojení svojej pohľadávky v primeranom
čase. Veriteľ nemôže byť nútený k tomu, aby len z dôvodu zlej sociálnej situácie dlžníka rezignoval na
uplatňovanie svojich nárokov alebo trpel odklad ich uspokojenia. Štát nemôže prenášať na veriteľov

akúsištátnusociálnupolitiku,tedažiadaťodveriteľov,abyprivymáhanísvojichpohľadávokzohľadňovali
sociálne problémy dlžníkov. Veriteľ nevie ovplyvniť sociálnu situáciu dlžníka, preto v zásade nemôže ani
niesť zodpovednosť za jej dôsledky.

20. Žalovaní odvolaciu repliku nepodali, výzva súdu prvej inštancie s vyjadrením k odvolaniu im bola

doručená dňa 28.11.2024.

21. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania žalovaných, ktoré boli podané v
zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolania proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je

potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolania prejednal podľa § 379 -
§ 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolania žalovaných nie sú dôvodné.

22. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

23. Z hľadiska procesnej ekonómie odvolací súd primárne upriamuje pozornosť žalovaných na
zodpovednosť odvolateľa za vymedzenie svojich odvolacích dôvodov a na to nadväzujúcu principiálnu
viazanosť odvolacieho súdu takto formulovanými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.). Odvolací súd
nemôže (princíp rovnosti sporových strán a princíp kontradiktórnosti súdneho konania) za odvolateľa

(resp. za sporovú stranu) z vlastnej iniciatívy dotvoriť/vymyslieť právnu argumentáciu slúžiacu na
spochybnenie záverov súdu prvej inštancie. Žalovaní pritom odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
a), c), d) C.s.p. skutkovo neodôvodnili. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) C.s.p. z obsahu
spisu nevyplýva.24. Pokiaľ žalovaní podali odvolania z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., k tomuto odvolaciemu
dôvodu odvolací súd uvádza, že inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, je akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno podradiť pod
ostatné odvolacie dôvody, ale len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (napr. porušenie poučovacej povinnosti súdu). Ide teda predovšetkým o porušenie procesných práv
účastníka, ktorého dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku
súdneho rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na to, že žalovaní v odvolaní neuviedli skutočnosti, ktoré

by svedčili o procesnom pochybení súdu, ktoré by malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a takéto procesné pochybenie súdu prvej inštancie odvolací súd z obsahu spisu nezistil, preto tento
odvolací dôvod nie je daný.

25. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej

inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
navrhnuté dôkazy, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý -
hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,

súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

26. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ je
výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1

C.s.p., v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihliadne
na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi, alebo vyšli za konania najavo,

alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo,
vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní
vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho
posúdenia veci.

27. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p. je daný vtedy, ak je možné použiť prostriedky
procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré doteraz neboli uplatnené (vo vzťahu k stranám sporu
ich tieto nemohli pred súdom prvej inštancie použiť bez vlastnej viny), v dôsledku ktorých súdom prvej
inštancie zistený skutkový stav neobstojí.

28. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 C.s.p., z týchto dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, pričom rozsudok aj náležite
odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva nasledovné:

29. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky
sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý

rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy
hodnotil, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci. Súd
prvej inštancie sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal so všetkými pre správne rozhodnutie
dôležitými skutočnosťami i námietkami strán sporu.

30. Pokiaľ teda žalovaní v podanom odvolaní vznášali námietky vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia
súdu prvej inštancie a namietajú aj porušenie práva na spravodlivý proces spojené s právom na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd zastáva názor, že v skutočnosti nimi vyjadrujú nesúhlas svýsledkom sporu a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Námietky odvolateľov sa tak týkajú
skutkového a právneho posúdenia veci súdom. Skutočnosť, že žalovaní majú odlišný právny názor,
než súd prvej inštancie, bez ďalšieho však nezakladá a nedokazuje vadu v zmysle vyššie citovaného

zákonného ustanovenia /§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p./.

31. Predmetom konania je nárok žalobcu na úhradu pohľadávky 19.298,07 eur s príslušenstvom,
titulom nesplateného úveru poskytnutého žalovanému v 1. rade ako úverovému dlžníkovi, ktorá bola
zabezpečená ručiteľským vyhlásením žalovaného v 2. rade.

32. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca ako veriteľ a žalovaný v 1. rade ako dlžník uzatvorili
úverovú zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému v 1. rade úver, ktorý nebol vrátený
v plnej výške. Poskytnutie úveru bolo zabezpečené ručiteľským vyhlásením žalovaného v 2. rade.

33. Žalovaní v priebehu konania len všeobecne namietali dôvodnosť výšky uplatneného nároku,

preto súd prvej inštancie správne založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach tvrdených žalobcom
o dôvodnosti uplatnenej pohľadávky, pričom žalobca uniesol aj dôkazné bremeno v spore.

34. Žalovaní v podaných odvolaniach vznášali iba námietky voči tomu, že súd prvej inštancie
v rozhodnutí nepovolil žalovaným splácať ich záväzok v splátkach.

35. Odvolací súd primárne poukazuje na znenie ustanovenia § 232 ods. 3 C.s.p., ktorým je určené
prioritné pravidlo, že v prípade povinnosti uloženej súdom, je túto povinný subjekt splniť do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Výnimka z tejto zásady je založená na úvahe súdu, pričom ani určenie
povinnosti plniť v splátkach fakticky nepredstavuje nič iné, ako len spôsob vyjadrenia dlhšej lehoty, s

čím zákon počíta ustanovením § 232 ods. 4 C.s.p. Súd však môže dlhšiu lehotu určiť len výnimočne a v
odôvodnených prípadoch, t. j. na základe zistení potrebných skutočností, vyplývajúcich z okolností toho
ktorého konkrétneho prípadu. Priznanie „takejto exkluzivity“ musí povinný subjekt preukázať.

36. Pokiaľ žalovaní namietali, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie za účelom posúdenia

majetkových pomerov žalovaných, ktoré by u nich odôvodňovali úhradu dlhu v splátkach, čím neúplne
zistil skutkový stav, odvolací súd poukazuje, že v súlade s § 150 ods. 1 C.s.p., strany majú povinnosť
pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Samotné
civilné sporové konanie je konaním dôkazným, čo znamená, že stranu zaťažuje v konaní povinnosť
tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť. Ak strana sporu

v konaní nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, alebo
ak sa navrhnuté dôkazy nevzťahujú na jej tvrdenia, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súdu
neostáva iné, len zhodnotiť túto procesnú situáciu v jej neprospech vo výsledku (rozhodnutí vo veci
samej), lebo tvrdená okolnosť nebude preukázaná. V sporovom konaní, dôkazné bremeno ohľadne
určitých skutočností, leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba

priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí.

37. Rozdiel medzi sporovým a mimosporovým konaním spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimosporovom
konaní je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na
(ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až

vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore
(s výnimkou sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností
povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“
na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v
momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k

ďalším skutkovým zisteniam.

38. Nič nebránilo žalovaným v konaní na súde prvej inštancie, aby nimi uvádzané nepriaznivé pomery
preukázali príslušnými dôkazmi. Tieto žalovaní navyše neprodukovali ani v odvolacom konaní.

39. Pokiaľ žalovaní až v odvolacom konaní poukazovali na nepriaznivú ekonomickú situáciu žalovaného
v 2. rade, resp. to, že žalovaný v 2. rade nemal reálnu možnosť ovplyvniť text úverovej zmluvy
a ručiteľského vyhlásenia, odvolací súd udáva, že pokiaľ žalovaní nesúhlasili s úverovou zmluvou,
resp. ručiteľským vyhlásením, mali možnosť tieto neuzavrieť a vstúpiť do záväzkového vzťahu s inoubankou. Navyše ide o tzv. novoty v odvolacom konaní, ktoré nemožno v odvolaní použiť, pretože neboli
uplatnené pred súdom prvej inštancie. Žalovaní nepreukázali, že ich bez svojej viny nemohli uplatniť v
konaní na súde prvej inštancie (§ 366 písm. d/ C.s.p.).

40. Hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanému, ktorého platobnú povinnosť určil, priznať výhodu
splátok,jenajmävýškapriznanéhoplnenia,platobnáschopnosťžalovanéhoajvkonaníprejavenásnaha
o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania
a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých

splátok, nebolo v riešenom prípade vzhľadom na osobné pomery žalobcu príliš ťaživé.

41. K okolnostiam spočívajúcim v nepriaznivej hospodárskej situácii žalovaných, najmä spojenej
s pandémiou COVID–19, odvolací súd udáva, že táto skutočnosť sama o sebe nemôže byť dôvodom na
povolenie splácať dlh v splátkach, keďže by sa vzťahovala na všetkých dlžníkov automaticky, čo by malo
zase nepriaznivý ekonomický vplyv na veriteľov. Navyše pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade, tento je toho

času v likvidácii. Vstupom do likvidácie dochádza k zmene účelu obchodnej spoločnosti, teda ukončenie
činnosti, úhrada záväzkov a rozdelenie zostávajúceho majetku obchodnej spoločnosti. Z uvedeného
dôvodu, nie je predpoklad hospodárskej konsolidácie žalovaného v 1. rade, a to ani v dlhšom časovom
období.

42. Z obsahu spisu síce vyplýva, že žalovaní v spore prejavili ochotu uhradiť svoj dlh voči žalobcovi
v splátkach, no s navrhovanou výškou 250,- až 500,- eur mesačne žalobca z dôvodu celkovej výšky
pohľadávky ako aj skutočnosti, že sa so žalovaným v 1. rade už na splátkovom kalendári raz dohodol
a tento nebol plnený, nesúhlasil.

43. Pokiaľ žalovaní nesúhlasia s úhradou uplatnenej pohľadávky naraz, nič im nebránilo v konaní na
súde prvej inštancie dohodnúť sa s veriteľom na úhrade dlhu tak, ako to navrhol žalobca, po 1.200,-
eur mesačne, resp. ešte v priebehu konania na súde prvej inštancie plniť žalobcovi aspoň splátky po
500,- eur, čo sa však nestalo.

44. Odvolací súd sa preto stotožňuje s argumentáciou žalobcu v odvolacom konaní a odôvodnením
rozhodnutia súdu prvej inštancie, že vzhľadom k výške dlhu a už skôr nedodržanej dohode o úhrade dlhu
v splátkach, by povolenie splátok 500,- eur mesačne neviedlo v priebehu troch rokov ani k zaplateniu
dlžnej istiny, teda by nedošlo k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v primeranom čase.

45. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav,
vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne, keď mal v konaní preukázané, že žalovaný
v 1. rade nesplnil svoj záväzok vrátiť žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky na základe úverovej
zmluvy a žalovaný v 2. rade na seba prevzal ručiteľský záväzok za záväzok žalovaného v 1. rade na
ich úhradu voči žalobcovi a zaviazal žalovaného v 1. rade ako primárneho dlžníka a žalovaného v 2.

rade ako ručiteľa na úhradu pohľadávky 19.298,07 eur s príslušenstvom a nepovolil žalovaným úhradu
dlhu v splátkach.

46. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie voči žalovaným
v prvom výroku ako vecne správny. Taktiež potvrdil ako vecne správny výrok rozsudku súdu prvej

inštancie o trovách konania (druhý výrok), ktorým žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na
plnú náhradu trov konania podľa § 255 C.s.p.

47. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom

konaní úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré sú povinní nahradiť neúspešní
žalovaní. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie,
samostatným uznesením.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta C.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1
C.s.p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).