Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. september 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2Tos/93/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3125010714
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3125010714.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.
Michala Eliaša a JUDr. Miroslavy Šibíkovej na neverejnom zasadnutí konanom dňa 11. septembra 2025
prejednal sťažnosť odsúdeného A. B.,
nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Dubnica nad
Váhom, ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín

sp. zn. 2PP/9/2025 zo dňa 09.07.2025 a takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť odsúdeného A. B. zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom (bývalého) Okresného súdu Čadca sp. zn. 1T/83/2020 zo dňa 03.12.2021 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/39/2022 zo dňa 08.11.2022 bol A. B. odsúdený pre
zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák. a iné

na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia (odsúdený ho začal vykonávať dňa 08.11.2022 a predpokladane ho má vykonať dňa
08.11.2026).

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2PP/9/2025 zo dňa 09.07.2025 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“) bol podľa § 415 ods. 1 Tr. por. s použitím § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. zamietnutý návrh

odsúdeného A. B. o podmienečné prepustenie z výkonu vyššie uvedeného trestu odňatia slobody.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odsúdený sťažnosť, ktorú zahlásil
do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po jeho vyhlásení.

V jej písomných dôvodoch prostredníctvom obhajkyne uviedol aj to, že napadnuté rozhodnutie považuje

zanezákonnéaneodôvodnené.Lenzáverotom,ženekritickýksvojejtrestnejčinnosti,niejedostatočný
na zamietnutie návrhu o podmienečné prepustenie, ak ostatné podmienky ustanovené zákonom boli
splnené. Naviac tento záver môže byť do istej miery subjektívny. V konaní deklaroval, že povedie riadny
život, aj vzhľadom na to, že
v minulosti nebol súdne trestaný a predchádzajúce odsúdenia má zahladené. Súd prvého stupňa sa
nezaoberal ani možnosťou uloženia primeraných obmedzení alebo povinností, ktoré by pomohli zaistiť

jeho ďalší pozitívny vývoj po prepustení. Ďalej poukázal na to, že zásadným dôvodom pre kladné
rozhodnutie o jeho návrhu je aj jeho zdravotný stav, keď dlhodobo trpí vážnymi zdravotnými problémami,
pričom počas výkonu trestu mu nie je zabezpečovaná adekvátna zdravotná starostlivosť zodpovedajúca
jeho stavu. Dodal, že spôsob odôvodnenia napadnutého uznesenia nezodpovedá štandardu súdneho
rozhodovania – absentuje analýza jeho správania, jeho aktivity počas výkonu trestu, snaha
o nápravu a hodnotenie jeho zdravotnej situácie. Navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil

a podmienečne ho prepustil z výkonu trestu odňatia slobody s uložením primeranej skúšobnej doby,ako aj iných povinností a opatrení, prípadne aby vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a
rozhodnutie.

V doplnených písomných dôvodoch sťažnosti prostredníctvom obhajkyne uviedol
k druhej materiálnej podmienke, že zákon nevyžaduje bezchybné správanie, ale také správanie, ktoré
preukazuje, že odsúdený plní podstatné povinnosti a celkovo sa správa
v súlade s režimom výkonu trestu, čo preukazuje i to, že nebol disciplinárne potrestaný. Má
za to, že môže mať menšie disciplinárne previnenia, no dôležitá je celková tendencia správania – teda

či ide o jednorazové zlyhanie alebo o systematické nerešpektovanie poriadku, čo v jeho prípade nebolo
preukázané. Ak tvrdí, že sa necíti vinný, jeho „nekritický postoj“ nemožno automaticky interpretovať ako
nesplnenie tejto zákonnej podmienky.
K tretej materiálnej podmienke zas uviedol, že má stabilné rodinné zázemie (rodina, ktorá ho podporuje,
poskytne bývanie alebo pomoc pri resocializácii), je invalidný dôchodca, pričom ÚS SR opakovane
konštatoval, že recidíva sama osebe nevylučuje podmienečné prepustenie.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť
je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.) a v zákonom stanovenej
lehote (§ 187 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť
výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo, a dospel k záveru,

že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Krajský súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu
odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodoval na verejnom
zasadnutí, na vykonanie ktorého mal splnené všetky zákonné podmienky. Odsúdený tu mal možnosť

vyjadriť sa pred súdom prvého stupňa, aj v prítomnosti svojej ustanovenej obhajkyne, k priebehu výkonu
trestu odňatia slobody, ako aj k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie.

Zpísomnéhoodôvodnenianapadnutéhouzneseniavyplýva,žesúdprvéhostupňasadôslednezaoberal
zákonnými podmienkami pre podmienečné prepustenie podľa § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., ktoré musia

byť pre pozitívne rozhodnutie o podmienečnom prepustení každého odsúdeného splnené vždy súčasne.

Možno prisvedčiť záveru súdu prvého stupňa v tom, že odsúdený spĺňal formálnu podmienku z pohľadu
dĺžky doteraz vykonaného trestu odňatia slobody, pretože už vykonal zákonom požadovanú časť z
výmery uloženého trestu odňatia slobody (viac ako 2/3) (ďalej len „trest odňatia slobody“).

Krajský súd sa tiež stotožnil s ďalšími závermi súdu prvého stupňa, že u odsúdeného už neboli splnené
materiálne podmienky spočívajúce v polepšení sa a očakávaní vedenia riadneho života na slobode.
K tomu krajský súd dodáva, že splnenie týchto dvoch zákonných podmienok je predmetom dokazovania
na verejnom zasadnutí a v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. preto majú konajúce súdy hodnotiť

dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu, a to jednotlivo i v ich súhrne.

Krajský súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že o výmere trestu, teda aj o dĺžke
pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného primárne rozhoduje súd, ktorý vydal

právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane ale zákonodarca ustanovil možnosť predčasného
podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Z právnej úpravy tohto
inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov
v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i kratším výkonom tohto trestu, než ho uložil
súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení a pri nadväzujúcom plnení

povinností odsúdeného a jeho správaním preukazujúcim polepšenie dosiahnuť výchovný účel trestu,
teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj pri jeho
pobyte na slobode. Zákonodarca však neurčil povinnosť podmienečne prepustiť každého odsúdeného
(Podľa § 66 ods. 1 Tr. zák. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť...), ale ponecháva
na úvahu súdu na základe dôkazov posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho

trvania zapôsobil na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany
spoločnosti nie je potrebné, aby vykonal celý uložený trest odňatia slobody.K otázke posudzovania preukázania polepšenia krajský súd považuje tiež za potrebné poukázať na to,
že polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa, pravda, navonok
prejavuje iba v jeho správaní. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení treba práve rozlišovať,

kedy je správanie a plnenie povinností vo výkone trestu iba prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného
v prostredí ústavu a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú
predpokladať, že aj v budúcnosti bude viesť riadny život. Preto správanie odsúdeného vo výkone trestu
a plnenie povinností sú síce neopomenuteľnými, ale nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno
usudzovať na jeho polepšenie.

Krajský súd ďalej uvádza, že v rámci výkonu trestu odňatia slobody sa zaobchádzaním rozumie súhrn
aktivít, ktorých účelom je diferencovaným spôsobom zabezpečiť výkon práv
a povinností podľa Zák. č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, podporovať
a rozvíjať zmysel pre zodpovednosť, dodržiavanie zákonov a spoločenských noriem, pozitívne
osobnostné vlastnosti, úctu k iným, sebaúctu a pozitívny vzťah k rodine.

Na splnenie tohto účelu sa na odsúdeného vypracúva program zaobchádzania, ktorý ustanovuje
cieľavedomé, komplexné a štruktúrované pôsobenie na odsúdeného podľa jeho osobnostných
vlastností, odborných vedomostí a stupňa vzdelania v súlade s účelom výkonu trestu.

Prijatie a pozitívny vzťah odsúdeného k programu zaobchádzania je základným predpokladom účinnosti

trestu. V prípade odsúdeného A. B. je potrebné uviesť, že podľa hodnotenia ústavu na výkon trestu tento
plní stanovený program zaobchádzania len v 2 bodoch (zaraďovanie do práce a vzťahy s vonkajším
prostredím), a naopak ho plní len čiastočne v ostatných 2 bodoch (edukácia a aktivity vo voľnom čase).

Podrobným preskúmaním veci dospel krajský súd k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia slobody

u odsúdeného možno hodnotiť skôr ako „priemerný“, aj s konkrétnym negatívnym poznatkom (keď
dňa 13.09.2024 porušil ústavný poriadok, ktorý bol vyriešený pohovorom), a preto nesvedčiaci o
jeho polepšení. Odsúdený sa naviac nachádza vo výkone trestu odňatia slobody od 08.11.2022, ale
doteraz nebol čo i len raz disciplinárne odmenený.

Krajský súd k vyššie uvedenému uvádza, že takéto hodnotenie doterajšieho pobytu odsúdeného vo
výkone trestu odňatia slobody nemôže byť prejavom polepšenia.

Krajský súd napokon upriamuje pozornosť na skutočnosť, že podľa hodnotenia ústavu na výkon trestu
odsúdený zaujíma k trestnej činnosti nekritický postoj (popiera spáchanie trestnej činnosti v plnom

rozsahu). Krajský súd k tomu uvádza, že takýto postoj odsúdeného nemôže byť prejavom polepšenia,
keď si svoje negatívne konanie a jeho dôsledky ani
po vykonaní prevažnej časti trestu odňatia slobody vôbec neuvedomuje (nepripúšťa). Pritom aj zmena
nazerania na vlastnú trestnú činnosť je jedným z výrazov polepšenia sa odsúdeného.

Zároveň krajský súd dodáva, že iba osoby podieľajúce sa na prevýchove odsúdeného počas výkonu
trestu odňatia slobody môžu podať objektívny obraz o stupni nápravy (jeho polepšení), pričom krajský
súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by hodnotenie ústavu
na výkon trestu v smere vyhodnotenia jeho polepšenia/nepolepšenia akokoľvek spochybňovali.

Na úplný záver k nesplneniu prvej materiálnej podmienky spočívajúcej v polepšení sa krajský súd
uvádza, že ak súd nezistí „polepšenie sa“ odsúdeného, veľmi ťažko môže dospieť k záveru, že by
po podmienečnom prepustení na slobode už viedol riadny život (druhá materiálna podmienka). Inak
povedané – ak odsúdený nevie rešpektovať právne normy vzťahujúce sa na jeho pobyt „za múrmi
väznice“ (viesť riadny život „vo väznici“), nemožno dospieť k záveru o splnení ani druhej materiálnej

podmienky, teda že by existovalo dôvodné očakávanie, že odsúdený už bude rešpektovať právne normy
vzťahujúce sa na jeho pobyt
na slobode.

Naviac ani ústav na výkon trestu neodporučil podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu

odňatia slobody, s ktorým odporúčaním sa aj krajský súd stotožnil, a to aj napriek tomu, že odsúdený je
vo výkone trestu odňatia slobody po prvýkrát a vykonáva trest odňatia slobody v ústave na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.Účelomtrestujeokreminéhoiochranaspoločnostipredpáchateľomtrestnejčinnostiatrestmáodrádzať
ajostatnýchčlenovspoločnostiodpáchaniatrestnýchčinov.Jevzáujmedovŕšenianápravyodsúdeného
a splnenia účelu nariadeného trestu odňatia slobody, aby ho odsúdený aj ďalej vykonával.

Na vyššie uvedených záveroch o nesplnení obidvoch materiálnych podmienok
pre podmienečné prepustenie nemohol zmeniť nič ani odsúdeným tvrdený nepriaznivý zdravotný stav.
Len nepriaznivý zdravotný stav nemôže byť „automaticky“ dôvodom
pre podmienečné prepustenie, pričom, ako už bolo konštatované vyššie, súdy konajúce o návrhu

o podmienečné prepustenie musia hodnotiť dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, ktoré je
založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, a to jednotlivo i v ich súhrne.

Z vyššie uvedených dôvodov preto rozhodol krajský súd tak, že sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú
zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože nespĺňal dôsledne dve

z troch zákonných podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.