Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/117/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0022203428
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Miková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:0022203428.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu

JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom B. XX, C., 2/ D. E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. C. XXX, 3/ F. B., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom G. F. E., H., C. C. XX, I., 4/ I. J. I., K. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom A. X, C., 5/ G. A., K. B., nar.
X.X.XXXX,trvalebytomA.XXX,L.XXXXXX,M.A.,6/F.B.,nar.X.X.XXXX,trvalebytomN.XX,C.,všetci
právne zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Peter Gdovin, so sídlom Kalininova 675, Humenné proti
žalovanému: AMRUC spol. s r.o., so sídlom Vinné 6060, IČO: 36 198 111, právne zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Juraj Füzer, so sídlom M.R. Štefánika 1256/22, Trebišov, IČO: 31 262 597, o určenie,

že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce
zo dňa 21.3.2024 č.k. 30C/84/2022-108

r o z h o d o l :

P o t v r d z u je rozsudok.

Žalobcom oprávneným spoločne a nerozdielne priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania
proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Preskúmavaným rozsudkom súd prvej inštancie určil, že pozemok zapísaný v katastri nehnuteľností
Okresného úradu Michalovce, odbor katastrálny, na LV č.XXXX, katastrálne územie A. a to parc. C-

KN č.XXX/X - ostatná plocha o výmere 1697 m2 v podiele 1/2 patrí do dedičstva nebohej O. B., K. G.,
nar.XX.X.XXXX, naposledy bytom P. XX, C., zomrelej dňa 20.8.1995.

2. Vyhovel tak žalobe o určenie vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalobcov, vychádzajúc zo
zistení, že táto spolu so svojou sestrou E. Q. uplatnila vo vzťahu k dotknutej nehnuteľnosti nárok
na jej vydanie podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku (zák. č. 229/91 Zb.), skonfiškovanej ich otcovi N. G. ako

pôvodnému vlastníkovi, ktorému nároku bolo vyhovené, napriek tomu povinná osoba Obec Kaluža
previedla nehnuteľnosť na tretie osoby Cestné stavby a.s., Košice, ktoré následne odpredali spornú
parcelu žalovanému. Konaním povinnej osoby Obce Kaluža bol porušený zákon o zákaze prevodu
nehnuteľnosti na iné osoby podľa § 5 ods. 3 zákona č. 229/91 Zb., čo malo za následok absolútnu
neplatnosť zmluvy o prevode nehnuteľností na tretie osoby, teda aj na žalovaného a vlastnícke právo
svedčí právnej predchodkyni žalobcov, ktorej boli pozemky v rámci reštitučného konania vydané. Súd
vzal na zreteľ, že v konaní Okresného súdu Michalovce 8C/41/2011 o určení vlastníckeho práva E.

Q. k dotknutej parcele v podiele 1/2 vo vzťahu k totožnému žalovanému bolo na základe zhodných
skutkových dôvodov, ako tvrdili žalobcovia v tomto spore (neplatnosť prevodu pre porušenie zákona
č. 229/91 Zb.), žalobe vyhovené rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.7.2019 sp.zn.
1Co/274/2018, správnosť ktorého rozhodnutia bola potvrdená aj v dovolacom konaní Najvyššieho súduSR v rozsudku 8Cdo 144/2020 z 30.5.2022. Účastníkmi konania na strane žalobcov boli ako dedičia
po O. B., K. G. aj súčasní žalobcovia resp. ich právni predchodcovia, vo vzťahu ku ktorým súd žalobe
nevyhovel len z dôvodov procesných, keď vzhľadom na úmrtie O. B. petit ich žaloby mal znieť na

určenie, že podiel na nehnuteľnosti patrí do dedičstva po poručiteľke. V uvedených rozhodnutiach súdy
konštatovali,žeakobeckúpnouzmluvouz1.6.2000previedlanovovzniknutúparceluč.973/4odčlenenú
z parcely 973/1 na obchodnú spoločnosť Cestné stavby a.s. Košice, postupovala v rozpore s § 5 ods. 3
zákona č. 229/91 Zb., preto v zmysle tohto zákonného ustanovenia, ako aj § 39 Občianskeho zákonníka
(OZ) treba považovať kúpnu zmluvu za absolútne neplatnú.

3. Obsahom listinných dôkazov mali súdy vo vyššie zmienenom spore preukázanú pravdivosť tvrdenia
žalobcov E. a právnych nástupcov O. B. o včasnom uplatnení reštitučného nároku a porušení § 5 ods.
3 zák.č. 229/91 Zb. právnym predchodcom žalovaného. Pozemkový úrad v Michalovciach v rozhodnutí
z 19.1.1993 č. 893/93-R konštatoval, že oprávnené osoby spĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 2
zákona č. 229/91 Zb. (oprávnenými osobami bola právna predchodkyňa žalobcov O. B. a jej sestra E.

Q.) a priznal im vlastnícke právo k parcele č. XXX – les a pasienok o výmere 433 922 m2, kat. úz. A.
s tým, že správna výmera nehnuteľností bude upresnená v novom geometrickom pláne. Na základe
geometrických plánov bola spresnená výmera parc. č. XXX na výmeru 435.398 m2, a bola identifikovaná
ako lesná pôda a parc. č. 973/1 ako ostatná plocha o výmere 19.490 m2. V súlade s opravným
rozhodnutím zo dňa 10.11.1993 boli na základe geometrických plánov spresnené výmery pozemkov a

to tak, že oprávneným osobám sa priznáva vlastnícke právo o.i. aj k nehnuteľnosti - parc. KN č. XXX/
X - ostatné plochy o výmere 19.490 m2, ktorá je súčasťou parc. č. XXX. Z rozhodnutia tiež vyplýva,
že po nadobudnutí právoplatnosti sa doručuje Obecnému úradu Kaluža. Predmetom vydania bola na
základe neskoršieho upresnenia okrem iného KN par.č. XXX/X o výmere 19490 m2. V zmysle protokolu
o prevode vlastníctva vecí z vlastníctva Slovenského štátu v správe Cestovného ruchu Michalovce na

Obec Kaluža z 27.4.1995 č. 2/1995 bola parcela č. XXX/X o výmere 19490 m2 prevedená podľa §
2 ods. 2 zákona č. 138/91 Zb. na Obec Kaluža. Táto parcela bola následne zapísaná na LV č. XXX
č.z. 41/95. Obec Kaluža sa podľa § 2 ods. 2 zákona č. 138/91 Zb. stala vlastníkom parcely č. XXX/
X o výmere 19490 m2 a v zmysle v tom čase platného § 5 ods. 1 a § 5 ods. 2 písm. b/ zákona č.
229/91 Zb. sa stala povinnou osobou. Právny zástupca žalobcov N. A. listom z 21.10.1997 vyzval Obec

Kaluža na usporiadanie vzťahov pri užívaní nehnuteľností a zároveň oznámil, že na základe reštitúcie
bola parcela mpč. 6 kat. úz. R. a mpč. 7 kat. úz. A. prinavrátená do vlastníctva oprávneným osobám
na základe rozhodnutia Pozemkového úradu Michalovce č. 893/93 zo 7.3.1994, na ktorej časti má obec
zriadené rekreačné zariadenie podľa LV č. XXX, kat. úz. A., ide o parcelu XXX/X o výmere 221 m2,
preto žiadajú o odpoveď na riešenie tejto situácie. Obec A. oznámila právnemu zástupcovi, že plocha,

na ktorej sa nachádza predmetné rekreačné zariadenie je síce na liste vlastníctva Obce Kaluža, ale je
potrebnéjednaťsvlastníkomzariadeniaCestnéstavbya.s.Košice.Uvedenétakmalodokumentovať,že
ObecKalužanajneskôrod3.11.1997malavedomosťotom,žepredmetnénehnuteľnostibolipredmetom
reštitúcie a boli prinavrátené oprávneným osobám, teda právnej predchodkyni žalobcov a jej sestre E.
Q.. Naviac z prílohy zo dňa 05.06.2000 k rozhodnutiu Pozemkového úradu v Michalovciach Č. 893/93-

R zo dňa 19.01.1993, ktorá bola obci doručená dňa 15.06.2000 je preukázané, že sa obec Kaluža
najneskôr v tento deň dozvedela o tom, že predmetná parcela č.XXX/X - ostatná plocha o výmere
19490 m2, ktorá bola v jej vlastníctve, zapísaná na LV č.XXX je predmetom reštitúcie. Aj napriek tejto
vedomosti Obec Kaluža dala geometrickým plánom č. 54/2002 odčleniť z parcely č. XXX/X v reštitúcii
prinavrátenej oprávneným osobám novovzniknutú parcelu č. XXX/X o výmere 1789 m2 a túto odpredala

kúpnou zmluvou z 1.6.2000 kupujúcemu Cestné stavby a.s. Košice spolu so svojou parcelou č. XXX/
X po predchádzajúcom schválení Obecným zastupiteľstvom v Kaluži z 23.9.1999, o čom svedčil výpis
vyhotovený starostom obce E. G.. Obec tak kúpnou zmluvou z 1.6.2000 previedla novovzniknutú parcelu
č. XXX/X odčlenenú od parcely č. XXX/X na Cestné stavby a.s. Košice v rozpore s § 5 ods. 3 zákona
č. 229/91 Zb., ako aj § 39 OZ. Keďže táto kúpna zmluva nebola uzavretá platne, nemohla byť následne

24.3.2003 platne uzavretá ani kúpna zmluva medzi Cestnými stavbami a.s. Košice a žalovaným.

4. Zo zhodných skutkových okolností vychádzal súd aj v prejednávanej veci, že Pozemkový úrad
Michalovce rozhodnutím zo dňa 19.1.1993 č. 893/93-R v spojení s opravným rozhodnutím č. 893/93/1-R
z 10.11.1993 rozhodol o priznaní vlastníctva oprávneným osobám O. B. (právna predchodkyňa žalobcov

v 1. až 6.rade) a jej sestre E. Q. podľa zákona č.229/1991 Zb. s cieľom zmierniť následky majetkových
krívd voči ich otcovi N. G., ktoré rozhodnutie sa vzťahovalo okrem iného k par.č. XXX/X- ostatná
plocha o výmere 19490 m2 (ktorej súčasťou bola aj sporná parcela č. XXX/X). Vlastnícke právo k
predmetnej nehnuteľnosti nadobudla obec Kaluža v zmysle § 2 ods.2 zákona č.138/1991 Zb. o majetkuobcí ku dňu účinnosti zákona 01.05.1991, dokladoval to Protokol o prevode vlastníctva majetku z
vlastníctva Slovenského štátu v správe Cestovného ruchu Michalovce na obec Kaluža č.2/1995 zo dňa
27.04.1995. Obec Kaluža geometrickým plánom č. 54/2002 odčlenila z uvedenej parcely výmeru 1789

m2 pre novovzniknutú parcelu A. XXX/X, ktorú následne odpredala kúpnou zmluvou zo dňa 12.7.2000
Cestným stavbám a.s. Košice. Tieto následne spornú parcelu XXX/X v r. 2003 odpredali žalovanému.
Geometrickým plánom D. L., č.36582972-162/2005 zo dňa 23.09.2005 bol z pôvodnej parcely č.XXX/X
o výmere 1789 m2 odčlenený diel č.2 o výmere 55 m2, ktorý bol pričlenený k parc. č.XXX/X o výmere
221 m2, preto sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k parc. č.XXX/X - ostatné plochy o

výmere 1697 m2.

5. Súd poukázal na právoplatne vyriešenú otázku osoby povinnej – Obec Kaluža vo vzťahu k právnym
nástupcom pôvodného vlastníka dotknutého pozemku N. G., tj vo vzťahu k osobám oprávneným, ktoré
si riadne a včas uplatnili svoj nárok podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/91 Zb. a ktorými bola E. Q.,
K. G. a O. B., K. G., zomr. XX.X.XXXX, po ktorej sú žalobcovia právnymi nástupcami. Zdôraznil tak

zásadu viazanosti právoplatným rozhodnutím, týkajúcim sa riešenia pre konanie podstatnej otázky
a vychádzajúceho zo zhodných skutkových okolností. V tejto súvislosti citoval z rozhodnutia dovolacieho
súdu v danej veci 8Cdo/144/2020 z 30.05.2022, ktorý odkázal na ustálenú súdnu prax (napr. NS SR
1Cdo 133/2009) podľa záverov ktorej "ak z existencie právoplatného rozhodnutia vyplýva otázka, ktorá
je pre správne rozhodnutie v terajšej veci podstatnou (rozhodujúcou), treba sa ňou zaoberať... Pokiaľ

ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov
došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento
(nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, súd v tomto ďalšom (novom)
občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom
sa už vyriešila ako vec sama) je týmto vyriešením viazaný. Právoplatné súdne rozhodnutie zakladá stav

právnej istoty, resp. odstraňuje stav právnej neistoty účastníkov konania, pričom dôsledok právoplatnosti
súdneho rozhodnutia znamená, že rozhodnutie sa stáva pre účastníkov zásadne nezmeniteľným a
záväzným; takéto rozhodnutie získava vynútiteľnosť a je pre súd v inom konaní tých istých účastníkov
záväzné. Právne vzťahy ním vyriešené je možno spochybniť len osobitne kvalifikovaným spôsobom -
súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom

spore účastníkov, nie je vonkoncom rozhodujúce (podstatné), či súd v právoplatne skončenom konaní
správne alebo nesprávne posúdil priznaný nárok (príslušenstvo pohľadávky). Klásť otázku, či civilný
súd v predošlom konaní vec (priznaný nárok) správne alebo nesprávne právne posúdil je nielen
zbytočné, takáto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo položená); so zreteľom na právoplatnosť
a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek „nové" právne

posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov
vylúčené (neprípustné)“.

6. Konštatoval, že v uvedenom rozhodnutí 8Cdo/144/2020 z 30.05.2022 sa najvyšší súd tiež
vysporiadal s obranou žalovaného uplatnenom aj v tomto spore, dovolávajúceho sa ochrany svojich

práv ako dobromyseľný držiteľ nehnuteľnosti. Najvyšší súd SR vzhľadom na okolnosti veci a ustálenú
judikatúru konštatoval správnosť záverov súdov nižšej inštancie, že žalovanému nemožno priznať
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti ani titulom ochrany dobrej viery žalovaného, keď prevod
nehnuteľnosti bol absolútne neplatným právnym úkonom priečiacim sa účelu a zmyslu reštitučného
zákonodarstva. Najvyšší súd pri riešení kolízie vlastníckeho práva a práva dobromyseľného držiteľa

konštatoval s odkazom na judikatúru najvyššieho súdu (napr.3Cdo/144/2010, 3Cdo/223/2016), že
dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľností v správnosť údaja zapísaného v katastri nehnuteľnosti jej
predchádzajúcemu vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke
právo(tedapreposkytnutieochranytomutoprávu),aksapreukáže,žetátozapísanáosobavskutočnosti
v čase uzavretia kúpnej zmluvy vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti nebola, napr. z dôvodu, že

predchádzajúca zmluva predstavovala absolútne neplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti
zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a nemohol neexistujúce
vlastnícke právo previesť na ďalšiu osobu, hoci konajúcej v dobrej viere. Zotrval tak na právnom závere,
že absolútne neplatný úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo kladne
rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, čo podporilo aj právne stanovisko

Veľkého senátu Obchodnoprávneho kolégia v uznesení z 27.4.2021 1VObdo 2/2020, v ktorom uviedol,
že „nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožnila za zákonom stanovených
podmienokpredstavujúcichvýnimkuzozásady,ževlastníckeprávomožnonadobudnúťlenodvlastníka.
Neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovalimožnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa
postačuje na priznanie jeho vlastníckeho práva, teda aby nadobudnuté vlastníctvo bolo prípustné vo
všeobecnosti. To platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade „nemo plus iuris“ môže pôsobiť

v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi“.

7. S prihliadnutím na takto záväzne vyriešenú predbežnú otázku neplatnosti zmluvy o prevode
spornej nehnuteľnosti z Obce Kaluža na Cestné stavby a.s. Košice a následne na žalovaného
právoplatným rozhodnutím súdu, ktoré súdne rozhodnutia vylúčili tiež možnosť nadobudnutia vlastníctva

žalovaným titulom ochrany dobrej viery ako držiteľa pozemku, ktoré rozhodnutia sa týkali totožnej
nehnuteľnosti, totožných skutkových dôvodov a rovnakého žalovaného, konštatoval dôvodnosť žaloby,
majúc zistené, že neb. O. B., právna predchodkyňa žalobcov bola v čase smrti vlastníkom podielu
dotknutej nehnuteľnosti titulom úspešného uplatnenia reštitučného nároku a jej vlastnícke právo bolo
porušené konaním Obce Kaluža ako osoby povinnej v rozpore so zákazom prevodu nehnuteľností
upravených v § 5 ods. 3 zákona č. 229/91 Zb., postavenie ktorého subjektu ako povinného vyplývalo

z rozhodnutí správnych (pozemkových) orgánov konajúcich o reštitučných nárokoch podľa 229/91 Zb..
Pokiaľ išlo o návrhy na vykonanie dokazovania smerujúce k spochybneniu skutočnosti, že Obec Kaluža
bola povinnou osobou, resp. priznanie vlastníctva žalovanému ako dobromyseľnému nadobúdateľovi,
tieto vzhľadom na viazanosť právnym záverom vysloveným v právoplatne skončenom konaní, ktorý
je záväzný pre súd aj v tomto spore, nepovažoval za účelné. Zdôraznil, že nedošlo k žiadnej zmene

skutkového stavu ani uplatneniu inej procesnej obrany ako už žalovaný učinil v konaní Okresného súdu
Michalovce 8C/41/2011 v spojení s konaním Krajského súdu v Košiciach. 1Co/274/2018 a Najvyššieho
súdu SR 8Cdo/144/2020. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, priznajúc procesne
úspešným žalobcom nárok na náhradu trov v rozsahu 100%.

8. Rozsudok napadol odvolaním žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (h). Navrhoval rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

9. Po zrekapitulovaní podstatných záverov odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku vytýkal súdu
nepreskúmateľnosť rozhodnutia namietajúc, že súd vychádzal len z pôvodných súdnych rozhodnutí,

pričom nesprávne ustálil, že Obec Kaluža bola povinným subjektom, aj keď táto sa nemohla stať
vlastníkom nehnuteľnosti spätne k 1.5.1991, lebo tieto nadobudla do vlastníctva až delimitačným
protokolom č. 2/95 z 27.4.1995. Pozemkový úrad Michalovce ako správny orgán konajúci o reštitúcii
právnych predchodcov žalobcov mal vedieť, že parcela je zastavaná, nemôže byť vydaná, konal preto
nezákonne, pokiaľ reštituoval svojim rozhodnutím a jeho následnými doplňujúcimi rozhodnutiami spornú

zastavanú nehnuteľnosť. Z uvedených dôvodov označil rozhodnutie pozemkového úradu za paakt, na
ktorý nemožno prihliadať. Oprávnené osoby si mohli uplatniť nároky podľa zákona č. 229/91 Zb. len
do 31.12.1992, dokedy mohla byť obec povinnou osobou, táto sa však k uvedenému dátumu povinnou
osobou nestala a bola ňou štátna organizácia Okresná správa cestovného ruchu Michalovce, ktorá
nehnuteľnosti držala. Tvrdil, že je dôvodné aplikovať v konaní ustanovenia Hospodárskeho zákonníka

č. 109/64 Zb., týkajúceho sa nakladania s majetkom štátnych podnikov. Považoval za nesprávne,
ak pozemkový úrad doplnil do rozhodnutia obec ako povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti, ak
sa tak stalo po uplynutí lehoty na uplatnenie reštitučného nároku oprávneným osobám, pričom
povinné osoby boli vymedzené zákonom, neurčovalo ich rozhodnutie pozemkového úradu. Až
rozhodnutím o vlastníctve – dodatočným doplnením z 12.12.2001 OÚ Michalovce, odbor pozemkový

poľnohospodársky a lesné hospodárstvo (predtým Pozemkový úrad Michalovce) rozhodnutím č.
2001/00184-1/DZI určil, že Obec Kaluža je povinnou osobou, kedy sa už mohla obec dozvedieť o tejto
skutočnosti, čo bolo až potom, čo kúpna zmluva medzi Obcou Kaluža a Cestnými stavbami a.s. zo
dňa 1.6.2000 bola zavkladovaná 12.7.2000. Ak právo oprávnených osôb voči Obci Kaluža nevzniklo,
nemohla sa táto dopustiť ani porušenia § 5 ods. 3 zákona č. 229/91 Zb. V tomto sa odvolával na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 171/2008 zo dňa 29.9.2009. V prípade niektorých pozemkov,
ktoré sú zastavané a sa nevydávajú, vo vzťahu k nim vydal pozemkový úrad aj opravné uznesenie
o upresnení výmery vydávanej plochy s vynechaním zastavanej plochy, čo sa však netýkalo spornej
parcely, hoci tak mal postupovať aj v tomto prípade, preto označil konanie pozemkového úradu zaprotiústavne v rozpore s podmienkami zákona č. 229/91 Zb.. Uviedol, že pokiaľ aj Najvyšší súd SR
v rozhodnutí 8Cdo 143/2020 z 30.5.2022 zamietol jeho dovolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu
v Košiciach z 31.7.2019 1Co/274/2018, z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie s poukazom na

judikatúru o viazanosti súdnym rozhodnutím správneho orgánu v správnom konaní, aj v prípade,
že nie je vecne či právne bezchybné, zastával názor, že z hľadiska ústavnej aplikácie čl. 2 ods.
2, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd je namieste otázka, či
doterajšia judikatúra o prezumpcii správnosti a záväznosti rozhodnutia je pre všeobecné súdy z hľadiska
procesného a hmotnoprávneho správnym postupom, keď výnimočne by pre absolútnu nezákonnosť

takáto prezumpcia platiť nemala. Považoval kúpne zmluvy uzavreté medzi Obcou Kaluža a Cestnými
stavbami a.s. zo dňa 1.6.2000 a následne medzi Cestnými stavbami a.s. a žalovaným za platné. Odkázal
v tomto na iné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29.9.2009 4Cdo 171/2008, v inej sporovej veci, kde
najvyšší súd odobril postup, že mesto nenadobudlo vlastnícke právo ku dňu účinnosti zákona č. 138/91
Zb., ale až delimitačným protokolom o odovzdaní nehnuteľnosti, ktoré rozhodnutie bolo opomínané
v konaní Najvyššieho súdu SR 8Cdo 144/2020 týkajúceho sa prejednávanej nehnuteľnosti. Aj pre

prípad, ak by rozhodnutie správneho orgánu malo byť pre súd záväzné, neposudzované ako nulitné
rozhodnutie, stále tu dochádza ku kolízii ochrany vlastníckych práv právnej predchodkyne žalobcov
a vlastníckeho práva žalovaného. Nebola skúmaná ani otázka vydržania nehnuteľnosti, keď zastával
názor, že aj pre prípad neplatnosti zmluvy vydržal nehnuteľnosť, lebo právny predchodca neporušil
zákon č. 229/1991 Zb., nakoľko nebol povinnou osobou. Nehnuteľnosti nadobudol od nevlastníka, no bol

pri nadobúdaní dobromyseľný, vydržacia doba plynula od uzavretia kúpnej zmluvy medzi Obcou Kaluža
a Cestnými stavbami a.s. zo dňa 1.6.2000, ktorú si môže započítať do vydržacej doby, a vlastníctvo
nadobudol vydržaním k 1.6.2010, pričom žaloba bola podaná na súd vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti
až v roku 2011, teda po uplynutí 10-ročnej vydržacej doby. Dobrá viera sa posudzuje u nadobúdateľa,
nie u prevodcu. Cestné stavby a.s., nakladali s nehnuteľnosťou ako s vlastnými, vykonávajúc právo pre

seba. Nemal vedomosť o tom, aby Obec Kaluža mala stratiť dobrú vieru, že je vlastníkom nehnuteľnosti
a ani on nebol v držbe nikým rušený.

10. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu poukázali na to, že otázka povinnej osoby už bola právoplatne
ustálená k totožnej nehnuteľnosti, týkajúcej sa totožného žalovaného, vo veci Okresného súdu

Michalovce sp.zn. 8C/41/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach 1Co/274/2018
zo dňa 31.7.2019 a Najvyššieho súdu SR 8Cdo 144/2020 z 30.5.2022. Nebolo sporné, že právna
predchodkyňa žalobcov spolu so svojou neb. sestrou E. Q. riadne a včas uplatnili na Pozemkovom
úrade v P. nárok na vydanie nehnuteľnosti skonfiškovanej otcovi N. G. ako pôvodnému vlastníkovi,
podľa zákona č. 229/91 Zb., pretože s nimi v tom čase povinná osoba Vojenské lesy a majetky, o.z.

neuzavreli dohodu o vydaní, rozhodoval o vlastníctve oprávnených osôb v zmysle § 9 ods. 4 zákona
č. 229/91 Zb., Pozemkový úrad Michalovce rozhodnutím č. 893/93R zo dňa 19.1.1993, okrem iných
priznal vlastnícke právo aj k parcele č. XXX/X ostatná plocha o výmere 19490 m2, z ktorej bola vytvorená
aj parcela, ktorá je predmetom tohto sporu. Obec Kaluža bola vlastníčkou dotknutej parcely v zmysle
§ 2 ods. 2 zákona č. 138/91 Zb. o majetku obcí a v zmysle Protokolu o prevode vlastníctva majetku

z vlastníctva slovenského štátu Správe cestovného ruchu Michalovce na Obec Kaluža zo dňa 27.4.1995,
spätne ku dňu 1.5.1991. Bez všetkých pochybností už pred uzavretím zmluvy najneskôr 15.6.2000
mala vedomosť, že dotknutá parcela je predmetom reštitučného nároku, o čom svedčilo doručenie
Prílohy vo veci Pozemkového úradu č. 893/93R zo dňa 19.1.1993. Námietky žalovaného považovali za
nenáležitý nesúhlas s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít vrátane Najvyššieho

súdu SR, podľa ktorej sú súdy viazané rozhodnutím správneho orgánu, ktorý je pre súd záväzný
a nemožno ho zmeniť iným posudzovaním rovnakého skutkového stavu v inom konaní. Odkázali na
odôvodnenie rozhodnutia týkajúce sa prejednávanej nehnuteľnosti vo veci Najvyššieho súdu SR sp.zn.
8Cdo 144/2020 i ďalšie rozhodnutia 1Cdo 44/2010, rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 349/09,
kde ústavný súd zdôraznil, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcej v tom čase z platného

§ 135 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami
vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 OSP, konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu
v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom spore, ktoré rieši otázku javiacu
sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Pokiaľ by zaujal k riešeniu prejudiciálnej otázky
odlišné stanovisko, je takýto postup či z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre rozpor so zákonom.

Zdôraznili, že aj otázka kolízie princípu právnej istoty a dobrej viery s princípom, že nikto nemôže na
iného previesť viac práv ako sám má, bola opakovane riešená v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR
s rovnakým výsledkom a nemenným právnym záverom, že na základe absolútne neplatného právneho
úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva, nemožno preto uvažovať o ochranevlastníctva, hoci i dobromyseľného nadobúdateľa, ani uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany
práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac
práv ako sám má. Neplatný právny úkon nevyvoláva zamýšľané účinky. Právna predchodkyňa žalobcov

sa nesprávala ako nedbalá vlastníčka, naopak chránila svoje vlastnícke práva, riadne a včas uplatnila
reštitučný nárok, spolu so sestrou vykonali, čo im právny poriadok umožňoval, pričom pri hodnotení
kolízie záujmov je potrebné zdôrazniť, že štát, resp. štátne orgány už raz zasiahli do vlastníckeho
práva právnych predchodcov žalobcov a znova by im bolo toto právo odňaté v dôsledku vedomého
protiprávneho konania povinnej osoby a neexistoval by žiaden zákonný právny prostriedok ako by sa

svojho porušeného vlastníckeho práva dovolali, vlastníctvo by im bolo odňaté trvalo a bez náhrady. Na
strane druhej, žalovaný má možnosť nápravy domáhať sa náhrady škody či bezdôvodného obohatenia
voči tým, ktorí vznik tejto situácie zavinili.

11. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že sa nemôže zmieriť s právnymi závermi súdov všetkých
stupňov, že ak právni predchodcovia žalobcov nezákonným spôsobom nadobudli v rámci reštitúcie

nehnuteľnosti, má to byť v súlade s doterajšou judikatúrou. Na parcele boli vystavané budovy, nebolo
im možné priznať reštitučný nárok, konalo sa bez správne určenej povinnej osoby, tento stav zavinili
právni predchodcovia žalobcov, ktorí si neuplatnili reštitučný nárok u skutočne povinnej osoby, žalovaný
nenesie zodpovednosť za nezákonný stav, domáha sa nápravy aj za cenu, že zatiaľ judikatúra je v jeho
neprospech. Vychádzal z názoru, že bola prehliadaná doterajšia judikatúra v jeho prospech, rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR 4Cdo 171/2008 z 29.9.2009, v ktorom bolo konštatované, že obec nenadobudla
vlastnícke právo dňom účinnosti zákona č. 138/91 Zb., ale až delimitačným protokolom. Zopakoval, že
pozemkový odbor Okresného úradu Michalovce až v roku 2001 doplnil svoje rozhodnutie o nové a ďalšie
povinné osoby – Obec Vinné a Obec Kaluža, pričom povinné osoby vznikajú zo zákona, nie rozhodnutím
Pozemkového úradu, tým boli prekročené právomoci orgánu v správnom konaní. Reštitučný nárok

oprávnených osôb proti Obci Kaluža zanikol 31.12.1992.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd po kladnom posúdení včasnosti a procesnej prípustnosti
podaného odvolania subjektom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté prejednal odvolanie bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1,2

CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a prijal záver, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok
je vecne správny, z ktorých dôvodov ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 27.8.2025 o 10,00 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dv. 210/II. poschodie. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli

zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke (§219 ods. 3 CSP).

14. Žiadny z tvrdených odvolacích dôvodov nebol naplnený. Rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý
bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, aby vychádzal zo skutočností, ktoré z vyjadrení strán,
vykonaných dôkazov (súdne rozhodnutia, listiny), nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo alebo

žeby súd opomenul niektoré v konaní zistené rozhodujúce skutočnosti, alebo aby v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, aby na zistený skutkový stav súd prvej inštancie
aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd
vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie veci, vykonanie ďalšieho dokazovania
sa nevyžadovalo. Súd vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom podľa § 191 a § 192 CSP,

prihliadajúc k záväznému posúdeniu predbežnej otázky, dospel k správnym skutkovým zisteniam
na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, podal výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa
relevantných hmotnoprávnych zákonných ustanovení. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické
zakotvenie a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou
súdnou praxou. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa §

220 ods. 2 CSP, nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. Predmetom tohto sporu je otázka (spolu)vlastníckeho práva k totožnej nehnuteľnosti, spornosť

ktorého vyplýva z totožných skutkových okolností, týka sa totožného žalovaného ako v konaní
Okresného súdu Michalovce 8C/41/2011, ktoré sa právoplatne skončilo vyhovením žalobe (vo vzťahu
k druhej zo spoluvlastníčok), teda v neprospech žalovaného, ktorého obrana je založená na zhodných
skutkových tvrdeniach – popieraní účinnosti a zákonnosti rozhodnutí pozemkových úradov, na jehonesúhlase s vymedzením povinnej osoby podľa zákona č. 229/91 Zb, a dovolávanie sa ochrany jeho
postavenia ako vlastníka lebo pri nadobudnutí nehnuteľnosti mal postavenie dobromyseľného držiteľa.

16. Odvolateľ polemizuje s názormi o záväznosti právoplatného správneho rozhodnutia a záväzne
právoplatne vyriešenej predbežnej otázky v inom súdnom konaní, majúcej význam aj pre rozhodnutie
v danej veci vedený snahou o dosiahnutie rozhodnutia vo svojej prospech, neberúc v úvahu
rovnovážnosť princípov právneho poriadku, ktoré sa v subjektívnom nazeraní javia ako príkre resp. ich
uplatňovanie môže vyvolať dojem nespravodlivosti.

17. Preskúmavané súdne konanie a v ňom vydané rozhodnutie smeruje k naplneniu účelu a zmyslu
reštitučného zákonodarstva, ktorého cieľom bola náprava vzniknutých krívd v čase neslobody na
vlastníctve oprávnených osôb, a ktoré umožňovalo za zákonom stanovených podmienok navrátenie
vlastníctva alebo aspoň poskytnutie náhradného plnenia. Súdy v konaní 8C/41/2011 Okresného súdu
Michalovce vedenom proti žalovanému o určenie spoluvlastníckeho podielu 1/2 E. na spornej parcele

č. XXX/X evidovanej na LV č. XXXX kat. územie A. vychádzali zo skutočnosti, že Pozemkový úrad v P.
v rozhodnutí z 19. januára 1993 č. 893/93 - R konštatoval, že oprávnené osoby (právna predchodkyňa
žalobcov O. B. a jej sestra E.) spĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. a
priznal im vlastnícke právo k parc. č. XXX - les a pasienok o výmere 433.922 m2 kat. úz. A.. s tým, že
správna výmera nehnuteľností bude upresnená v novom geometrickom pláne, na podklade ktorého bolo

zrejmé, že predmetom vydania je aj par.č. XXX/X, z ktorej bola vytvorená sporná parc. XXX/X kat. úz
A.. V dôsledku podania opravného prostriedku prešlo toto rozhodnutie aj súdnym prieskumom a Krajský
súd v Košiciach, rozsudkom z 27. januára 1994, sp. zn. 3S/41/93 rozhodnutie Pozemkového úradu v
Michalovciach z 19. januára 1993 v spojení s opravným rozhodnutím z 10. novembra 1993 potvrdil.
Konštatovali, že obec Kaluža vo vzťahu k žalobkyni a právnej predchodkyni žalobcov bola povinnou

osobou, a na základe komunikácie so zástupcom oprávnených osôb N. A. od 3.11.1997 mala obec
vedomosť o tom, že sporné nehnuteľnosti boli predmetom reštitúcie, no najneskôr dňom 15. júna 2000
nadobudla obec vedomosť o tom, že parcela č. XXX/X o výmere 19.490 m2 bola predmetom reštitúcie
a teda, ak časť tejto parcely vo forme novovytvorenej parcely č. XXX/X previedla na Cestné stavby
a. s. Košice, konala v rozpore s ustanovením § 5 ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb.. Pokiaľ v konaní súdy

uprednostnili princíp ochrany vlastníckeho práva žalobkyne ako pôvodnej vlastníčky, pred ochranou
dobrej viery nadobúdateľa, zohľadnili všetky súvislosti prípadu, že rozhodnutím Pozemkového úradu
Michalovce bolo o. i. oprávneným osobám priznané vlastnícke právo k parc. KN-C č. XXX/X o výmere
19.490 m2 (z ktorej bola vytvorená aj sporná parcela č. XXX/X), s cieľom zmierniť následky majetkových
krívd, ku ktorým došlo voči právnemu predchodcovi - otcovi a to konfiškovaním podľa nariadenia SNR č.

104/1945 Zb.., a že povinná osoba (obec Kaluža), postupovala v rozpore s § 5 ods. 3 zák. č. 229/1991
Zb. a umožnila oprávneným osobám ako vlastníkom opätovne odňať jej vlastnícke právo a to v rozpore
so zákonom, teda kúpna zmluva bola absolútne neplatná. Za takých okolností nebolo možné poskytnúť
ochranu žalovanému ako dobromyseľnému držiteľovi, ktorý nehnuteľnosť nadobudol od nevlastníka,
lebo to odporovalo zásade, že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má, ktorý záver plne

zodpovedal aj judikatúre najvyšších súdnych autorít (Najvyšší súd SR 6 Cdo 105/2016, 7 Cdo 139/2019,
Ústavný súd SR sp. zn. I. ÚS 726/2016, I. ÚS 50/2010, Veľký senát Obchodnoprávneho kolégia
1VObdo 2/2020), ako aj právnej teórii, že „dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce
vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne
rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom

uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa
môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné
odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej
viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje“ (Občiansky zákonník
II., Števček, Dulak, Bajánková, a kol., C. H. Beck, 2015, str. 2087),.

18. Opakovanému právnemu posudzovania totožných skutkových okolností bráni v inom konaní zásadu
prejudiciality ( § 194, § 228, § 230 CSP). V zmysle uvedeného, pokiaľ ide o iný, nie ten istý nárok –
predmet konania, zásadne platí, že ak v skončenom konaní medzi sporovými stranami právoplatným
súdnym rozhodnutím došlo k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého tento nový nárok vyplýva,

súd v tomto ďalšom civilnom sporovom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky je týmto riešením
viazaný. Pre vyhodnotenie toho, či existuje prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako
bolo v predošlom prípade po právnej stránke veci rozhodnuté, ako bol právne posúdený skutkový dej,
ktorý bol predmetom pôvodného konania a táto prekážka je tu daná aj v prípade, ak bol určitý skutkovýdej vyhodnotený nesprávne alebo neúplne (R 15/2010). Bolo by v rozpore so zásadami právneho štátu,
ak by otázka významná pre rozhodnutie vo veci samej vychádzajúca zo zhodných skutkových okolností
medzi totožnými stranami sporu mohla byť hodnotená odlišným spôsobom. Posúdenie predbežnej

otázky nie je obsahom výroku súdneho rozhodnutia, je však vylúčená možnosť zvrátenia, odchýlenia
sa alebo zmeny jej skoršieho právneho posúdenia vychádzajúc z totožných skutkových okolností a
skutkového deja.

19. Ak v inom právoplatne ukončenom konaní bola konštatovaná neplatnosť zmluvy o prevode

nehnuteľnosti z Obce Kaluža na Cestné stavby a.s. a následne na žalovaného z dôvodu porušenia
ustanovení zákona č. 229/91 Zb., a zhodné skutkové okolnosti ako sú tvrdené aj v tomto spore
neumožňovali priznať žalovanému vlastníctvo ako dobromyseľnému držiteľovi, tak v zmysle zásady
„ne bis in idem“ nie dvakrát o tej istej veci vyjadrenej v § 230 CSP, je vylúčené, aby tieto predbežné
otázky boli súdom vyhodnotené inak v prejednávanej veci proti totožnému žalovanému, k totožnej
nehnuteľnosti nadobudnutej na základe rovnakého rozhodnutia pozemkového úradu, aj keď vo

vzťahu k spoluvlastníckemu podielu ďalšej reštitučnej vlastníčky (resp. jej právnych nástupcov). Súd
vychádzajúc zo záväzne vyriešenej predbežnej otázky naplňujúc princíp právnej istoty, účelnosti a
hospodárnosti postupu v konaní nevykonával dokazovanie ku skutočnostiam, ktoré už boli predmetom
posudzovania v skorších súdnych konaniach, výsledkom ktorých prezentovaných v právoplatných
súdnych rozhodnutiach je viazaný. Pretože v tomto spore bolo vylúčené opätovné preskúmavanie

správnosti rozhodnutia správnych (pozemkových úradov), vyvodenie odlišných záverov o (ne)platnosti
zmluvy uzavretej Obcou Kaluža s Cestnými stavbami a.s. a následne žalovaným o prevode par.č.XXX/
X k.ú. A., či odlišný záver k tvrdenej ochrane dobrej viery žalovaného, ako tieto sporné otázky vymedzil
vo svojom odvolaní žalovaný a iné skutočnosti neboli obsahom odvolacej argumentácie žalovaného,
odvolací súd, hodnotil odvolanie žalovaného ako neopodstatnené.

20. Pokiaľ žalovaný poukazoval na možnosť vydržania nehnuteľnosti, žiada sa dodať, že takú procesnú
obranu na súde prvej inštancie neuplatňoval (pozn..odvolacieho súdu : z dôvodov zrejmého nesplnenia
podmienok vydržania, pre ktoré sa aj posudzovala otázka ochrany žalovaného ako vlastníka len z titulu
dobromyseľného nadobudnutia nehnuteľnosti), a z pohľadu odvolacieho konania ide o neprípustnú

novotu (§366 CSP), na ktorú nemožno prihliadať. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že podmienkou
nadobudnutia vlastníckeho práva titulom vydržania je existencia oprávnenej dobromyseľnej držby,
nerušene trvajúcej po dobu desiatich rokov, počas ktorej držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľnýotom,žemuvecaleboprávopatríanakladásňouakosvlastnou(§129,§130§134OZ).
Žalovaný sa mohol domnievať že je vlastníkom spornej nehnuteľnosti, a teda nakladať dobromyseľne

s nehnuteľnosťou ako so svojím vlastníctvom najskôr až potom, čo nadobudol nehnuteľnosť kúpou od
Cestných stavieb a.s. Košice v roku 2003, až od ktorého roku mohla najskôr začať plynúť žalovanému
10-ročná vydržacia doba. Niet žiadneho dôvodu (a žalovaný taký ani netvrdí), na základe ktorého by
sa žalovaný mohol cítiť byť vlastníkom pozemku už v roku 2000, k času uzavretia neplatnej kúpnej
zmluvy medzi Obcou Kaluža a Cestnými stavbami a.s. Košice. Žalovaný nie je ani univerzálnym

právnym nástupcom Cestných stavieb a.s., preto nemôže byť v jeho prospech započítaná doba držby
nehnuteľnosti Cestnými stavbami a.s.. Pokiaľ by aj bol žalovaný dobromyseľným držiteľom na základe
neplatnej kúpnej zmluvy uzavretej s Cestnými stavbami a.s. v roku 2003, jeho oprávnená držba sa
skončila najneskôr 20.4.2011, keď skutoční vlastníci podali proti žalovanému žalobu na súd o určenie
vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, čo znamenalo prerušenie zákonom vyžadovanej desaťročnej doby

vydržania. Žalovaný sa preto nemohol stať vlastníkom nehnuteľnosti titulom vydržania. Odvolaním
napadnutý rozsudok bol preto ako vecne správny, zrozumiteľne odôvodnený, vysporiadavajúci sa so
všetkými podstatnými argumentmi žalovaného potvrdený, vrátane zákonu zodpovedajúceho výroku
rozhodnutia o náhrade konania vychádzajúceho z procesnej zodpovednosti žalovaného za jeho
neúspech v konaní.

21. O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Odvolateľ bol v konaní neúspešná, preto je povinný na náhradu trov vzniknutých protistrane
v plnom rozsahu.

22. Rozhodnutie prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).