Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. október 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1To/62/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1221010855
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamko

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1221010855.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šamka a sudcov JUDr. Zuzany

Molnárovej a Ing. Mgr. Anny Přikrylovej v trestnej veci proti obžalovanému W. M. stíhaného pre zločin
sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava I sp. zn. B2 - 6T/104/2021 zo dňa 05.02.2025, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 01.októbra 2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Mestského súdu Bratislava I sp. zn.
B2 - 6T/104/2021 zo dňa 05.02.2025 vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanému W. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., K. Č.. XX/A,
na slobode,

u k l a d á

podľa § 213 ods. 3 Tr. zák., § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 Tr. zák. účinného od 06.08.2024 trest odňatia
slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. sa obžalovanému výkon
trestuodňatiaslobodypodmienečneodkladáaukladásaprobačnýdohľadnadsprávanímobžalovaného
s určením skúšobnej doby vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa§51ods.4písm.j)Tr.zák.saobžalovanémuprikazujepodrobiťsavskúšobnejdobepsychoterapii
alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.

Podľa § 51 ods. 4 písm. d) Tr. zák. sa obžalovanému prikazuje podľa svojich síl a schopností nahradiť
v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. sa ukladá obžalovanému trest prepadnutia veci a to malého
otváracieho noža na karabíne kovovej farby.
Podľa § 60 ods. 5 Tr. zák. sa vlastníkom prepadnutej veci stáva Slovenská republika.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. sa z r u š u j e trestný rozkaz Mestského súdu Bratislava I zo dňa 09.03.2025

sp. zn. 0T/73/2025, právoplatného dňa 09.03.2025 vo výroku o treste ako aj všetky ďalšie rozhodnutia
na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili
podklad.

o d ô v o d n e n i e :Napadnutým rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. B2 - 6T/104/2021 zo dňa 05.02.2025 bol
obžalovaný W. M. uznaný vinným zo spáchania zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 písm. a)
Tr. zák. účinného od 06.08.2024, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

- obžalovaný ako zamestnanec spoločnosti Letisko M. R. Štefánika - Airport Bratislava, a.s. (BTS),
so sídlom Letisko M. R. Štefánika, 823 11 Bratislava li, IČO: 35 884 916, pracovne zaradený
ako referent správy parkoviska, si od presne nezisteného dňa roku 2016 do dňa 27.11.2019, z
trezoru nachádzajúceho sa na pracovisku operátorov parkoviska Letiska M. R. Štefánika v Bratislave,
umiestneného na parkovisku P2 pred príletovou a odletovou halou letiska, postupne prisvojil finančné

prostriedky z tržieb parkoviska Letiska M. R. Štefánika - Airport Bratislava, a.s. (BTS) v celkovej výške
420.985,96 eur, patriace poškodenej spoločnosti, ktoré mu boli v rámci pracovnej náplne zverené na
základe Dohody o hmotnej zodpovednosti uzavretej dňa 06.04.2016, a ktoré bol v zmysle Pracovnej
zmluvy uzavretej dňa 30.03.2016, povinný vložiť do hlavnej pokladne spoločnosti alebo na účet
poškodenej spoločnosti, avšak tieto riadne nevyúčtoval a neodviedol do hlavnej pokladne spoločnosti
aninabankovýúčetspoločnosti,alesifinančnéprostriedkyponechalprevlastnúpotrebuatietodoposiaľ

poškodenej spoločnosti nevrátil, čím takto spôsobil na majetku spoločnosti Letisko M. R. Štefánika -
Airport Bratislava, a.s. (BTS) škodu v celkovej výške 420.985,96 eur.

Za to mu bol podľa § 213 ods. 3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu
na výkonu trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Zároveň bol obžalovaný podľa § 287 ods. 1 Tr. por. zaviazaný nahradiť poškodenej spoločnosti Letisko
M.R.Štefánika - Airport Bratislava a.s. škodu vo výške 420.985,96 euro.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný W. M., ktoré odôvodnil osobitným
písomným podaním prostredníctvom svojho obhajcu tak, že súd neprihliadol na skutočnosť, že všetci
svedkovia okrem T. Š. sú stále aktívnymi zamestnancami poškodenej spoločnosti. Zamestnanecký
vzťah je charakterizovaný vzťahom závislosti vo vzťahu k zamestnávateľovi a zamestnanec sleduje

cieľ udržania pracovného pomeru a prejavuje zamestnávateľovi lojalitu. Namieta výpovednú hodnotu
svedeckých výpovedí zamestnancov poškodenej spoločnosti. Vyššie uvedené skutočnosti mal súd
zohľadniť pri hodnotení výpovedí týchto svedkov. Ani jeden zo svedkov nebol priamym účastníkom
skutku, preto ani jeden svedok nemohol vypovedať o tom, že by naplnil znaky skutkovej podstaty
trestnéhočinusprenevery.Ďalejpoukázalnaviacerérozporyvovýpovediachsvedkov.Napríkladsvedok

Š.Č. vypovedal, že kamerové systémy neboli funkčné, ďalej vypovedal, že v priestore pracoviska
parkoviska bola nájdená hotovosť mimo trezoru. Uvedené je potrebné zohľadniť s výpoveďami
ostatných svedkov, ktorí tvrdili, že nemali kľúče od kaziet z automatov, ako aj so skutočnosťou, že po
komisionálnom otvorení trezoru sa žiadna hotovosť nenašla. Poukazuje na nesprávny záver súdu, že
kazety z bankomatov sa otvárali iba pred ním, napríklad Z. Z. vypovedal, že raz za čas sa stalo, že

keď neboli peniaze tak sa hotovosť ponechala medzi smenami. Systém a prevádzka parkoviska by
nefungovala, ak by nebolo možné vyberať hotovosť z kaziet. Inak povedané, iní operátori nakladali s
hotovosťou rovnako ako on.

Ďalej namieta nenaplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr.

zák., nakoľko nebolo preukázané, že konal úmyselne, ďalej, že odcudzil cudzie peňažné prostriedky do
svojej dispozície. Toto nebolo preukázané, pričom poukázal na výpisy z jeho účtov založených v súdnom
spise, kde je evidentné, že na jeho účte neboli okrem pravidelnej mzdy pripísané žiadne ďalšie sumy.
Orgány činné v trestnom konaní rezignovali na preukázanie skutočnosti kto disponoval s peňažnými
prostriedkami ako aj na skutočnosť kto všetko mohol nakladať s hotovosťou, pričom v spise sa

nenachádzaanijedendôkaz,ktorýbypreukazoval,žepredmetnépeňažnéprostriedkysadostalidojeho
neoprávnenej dispozície. Poukázal na judikatúru, podľa ktorej samotné zistenie, že obvinený neodviedol
tržbu ešte nedokazuje, že konal v úmysle takúto tržbu si privlastniť a spáchať trestný čin sprenevery.
Súd vyhodnotil jeho vinu len z titulu jeho pracovného pomeru s poškodenou spoločnosťou a z titulu
dohody o hmotnej zodpovednosti. Rovnako aj ostatní pracovníci mohli spreneveriť peňažné prostriedky

poškodeného. Samotná možnosť spáchania trestného činu nie je skutočnosťou, z ktorej možno vyvodiť
trestnoprávnu zodpovednosť. Taktiež namieta neaktuálnu dohodu o hmotnej zodpovednosti, ktorá
bola uzatvorená v roku 2016 a od jej uzatvorenia nebola vykonaná žiadna inventarizácia. Nemožno
vyvodzovať trestnú zodpovednosť z pracovných pochybností a neurčitých zmlúv.Poukazuje na to, že z jeho strany bol predložený znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že k trezorom
sú štandardne dodávané dva kľúče, čo podporujú aj vyjadrenia predajcov. Rovnako tak namieta

nedostatočnéodôvodnenienapadnutéhorozsudku,jehonepresvedčivosť.Vneposlednomradenamieta
vyčíslenie škody. Poukazuje na skutočnosť, že súd pri vyčíslení škody sa jednostranne stotožnil s
vyčíslenímškodyzostranypoškodeného,pričomsúdvyčíslenieškodyžiadnymspôsobomneverifikoval.
Má za to, že vyčíslenie škody vyžaduje odborné znalosti účtovníctva a je nevyhnutné, aby výšku škody
verifikoval znalec, čo uskutočnené nebolo. Účtovný systém Abakus nebol prepojený s hlavným trezorom

a ani s hlavnou pokladňou. Svedkyňa Z. v rámci svojej výpovede v prípravnom konaní uviedla, že výška
neodvedenej sumy dosahuje výšku 330.000 euro, pričom následne sa navýšila na sumu 420.985,96
euro. Taktiež poukazuje na to, že podľa občianskeho zákonníka má každý predchádzať škodám, pričom
poškodená spoločnosť začala riešiť situáciu oneskorene a neprijala žiadne opatrenia.

Obžalovaný v podanom odvolaní namieta aj nevykonanie ďalších dôkazov, pričom poukazuje na to,

že žiadal pribrať do konania odborného konzultanta ohľadne počtu kľúčov od trezora, konfrontáciu so
svedkom O. X. a pri svedkovi R. W.i mladšom, ktorý mal v minulosti zdravotné problémy a psychické
ťažkosti spôsobené užívaním drog nedostatočne vyhodnotil váhu jednotlivých svedeckých výpovedí.
Žiadal, aby bola zabezpečená zdravotná dokumentácia svedka, čomu súd nevyhovel.

Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok preto, že je predčasný a nedôvodný a súd sa
nevysporiadal so zásadou in dubio pro reo.

Verejné zasadnutie odvolacieho súdu sa vykonalo v neprítomnosti obžalovaného, ktorý výslovne
súhlasil, aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti.

Obhajca obžalovaného uviedol, že poukazuje na dôvody podaného odvolania a navrhol, aby krajský súd
zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodil. V prípade, ak by mal súd na otázku
viny iný názor, navrhol uložiť súhrnný trest, ktorý bude podmienečne odložený na primeranú dobu.

Splnomocnenec poškodeného uviedol, že navrhuje odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.

Prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že pokiaľ ide o výrok o vine, tak tu považuje odvolanie
obžalovaného za nedôvodné, vzhľadom k oboznámenému odsúdeniu obžalovaného navrhla, aby
krajskýsúdzrušilnapadnutýrozsudokvovýrokuotresteaobžalovanémuuložilsúhrnnýnepodmienečný

trest odňatia slobody.

Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné a to do výroku o treste.

Podľa § 321 ods.1 písm. d) Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok ak bolo napadnutým
rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 321 ods. 3 Tr. por. ak odvolací súd preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť

napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti.

Podľa § 322 ods.3 Tr. por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové
rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený,
alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

K výroku o vine:

Odvolací súd je názoru, že v konaní pred mestským súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k
žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na

hlavnom pojednávaní v spojení s verejným zasadnutím v konaní pred odvolacím súdom boli vykonané
všetky potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu s tým, že súd prvého stupňa
vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods.
12 Tr. por. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé aké dôkazy boli pred súdom prvého stupňavykonané, aké skutkové závery z týchto dôkazov súd prvého stupňa vyvodil a akými úvahami sa
spravoval pri hodnotení dôkazov. Podľa názoru krajského súdu výrok o vine obžalovaného zo spáchania
žalovaného trestného činu nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti, pričom na podstatnú

časť odvolacích námietok už dal logickú a presvedčivú odpoveď súd prvého stupňa.

Pokiaľ ide o skutok uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, ktorého spáchanie sa
obžalovanému kladie za vinu, tak aj krajský súd považuje za nepochybne preukázané, že obžalovaný
v čase uvedenom v skutkovej vete pôsobil ako zamestnanec poškodenej spoločnosti (Letiska

M.R.Štefánika - Aiport Bratislava a.s.), pričom bol pracovne zaradený ako referent správy parkoviska.
Túto skutočnosť nerozporoval ani obžalovaný vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní.

V tomto smere je nutné poukázať na výpoveď svedka T. Š., ktorý vypovedal za poškodenú spoločnosť
a uviedol, že parkovisko fungovalo dva roky bez problémov. V polovici roku 2019 ho kontaktovala
účtovníčka Z., že letisko eviduje neodvedené tržby vo výške cca 300.000 euro, čo bola tržba za jeden až

dva mesiace v sezóne. Vyzval Z. aj W., aby urgovali obžalovaného na uloženie tržieb na účet. Spočiatku
sa finančná hotovosť odovzdávala do hlavnej pokladne na letisku, avšak v roku 2017 Z. navrhla, aby
sa hotovosť odnášala z parkoviska priamo na účet letiska, nakoľko v pokladni bol veľký problém s
hotovosťou naraz. Obžalovaný na urgencie vložil časť hotovosti vo výške 250.000 euro. V septembri
alebo októbri 2019 Z. opätovne oznámila, že neboli odvedené tržby, ktoré ani po viacerých urgenciách

neboli vložené na účet obžalovaným. Obžalovaný prisľúbil uložiť peniaze na účet, povedal, že hotovosť
je v trezore parkoviska letiska. Kľúče od trezora mal iba obžalovaný, čo potvrdili aj operátori. Stretli sa
s obžalovaným na parkovisku v novembri roku 2019 s tým, že ak by nedošlo k otvoreniu trezoru, bolo
dohodnuté, že dôjde ku komisionálnemu otvoreniu trezora. Obžalovaný sa dostavil na parkovisko, po
výzve, aby otvoril trezor povedal, že kľúče má v aute, potom odišiel z parkoviska a už sa nevrátil. Trezor

bol otvorený profesionálnou kľúčovou službou, vyhotovil sa protokol, fotky, video z otvorenia, urobila sa
inventarizácia finančných prostriedkov, bola vyčíslená škoda a podané trestné oznámenie. Za hotovosť
v trezore bol zodpovedný obžalovaný, nakoľko nikto iný nemal kľúče od trezoru. Podľa jeho vedomosti
odvádzal hotovosť do banky jedine obžalovaný, nakoľko hotovosť sa nachádzala v trezore, od ktorého
mal kľúč iba obžalovaný. Operátori parkoviska vyberali hotovosť z automatov a hlavnej pokladne a

vkladali ich do trezora na parkovisku. V prípade, ak by obžalovaný zistil rozdiel medzi tržbou a lístkom o
tržbe, vedel si dohľadať u ktorého zamestnanca rozdiel vznikol, následne by to riešil so zamestnancom.
Potvrdeniaajvrecúškaboliadresné,bolonanichčíslooperátora,dalosadohľadať.Obžalovanýhonikdy
neinformoval, že by nebola odvedená tržba zamestnancom. Keď obžalovaný prestal posielať reporty,
tietosavytváralivoperačnomstrediskupokladneparkoviskazosystémuAbakus,nakoľkoreportymuseli

byť presné na účely DPH. Systém Akabus eviduje každú tržbu a na konci mesiaca je možné vygenerovať
raport, ktorý zachytáva všetky tržby za dané obdobie, za ktoré je raport pripravený. Vyčíslenie škody,
ide o tržby, ktoré neboli odvedené na bankový účet poškodenej spoločnosti, ktoré získala za výber
parkovného. Systém Abakus v raporte uvádza aj zostatky automatov a hlavnej pokladne. Konečné stavy
automatov a hlavnej pokladne k rozhodnému dátumu bolo možné z raportov získať.

Z výpovedí svedkov N.,X.,Z., W. M. a W. ako aj svedka W. O.yplýva, že kazety aj s kontrolným lístkom sa
odnášali do unimobunky, kde sa v prítomnosti obžalovaného otvorili, peniaze boli prerátané a vložené do
trezoru. Rovnako tak z ich výpovedí je zrejmé, že to bol práve a len obžalovaný, ktorý hotovosť odnášal
na hlavnú pokladňu letiska a neskôr do banky, kde hotovosť vkladal na účet poškodenej spoločnosti.

Jediný kto bol oprávnený a povinný vkladať hotovosť na účet letiska bol obžalovaný.

Tieto skutočnosti podstatne nenapádal ani samotný obžalovaný. Pokiaľ teda v podanom odvolaní
namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne vyhodnotil pri výpovediach uvedených svedkov to, že ide
o zamestnancov poškodenej spoločnosti, ktorí majú lojálny vzťah voči svojmu zamestnávateľovi, tak

nie je celkom jasné, čo tým myslel, nakoľko nie je sporné, že to bol práve obžalovaný, ktorého úlohou
bolo vkladať hotovosť na účet poškodenej spoločnosti v banke s tým, že ostatní operátori manipulovali
s hotovosťou len pri hotovostných platbách zákazníkov, či hotovosťou určenou na dotácie z platobných
parkomatov (pokiaľ teda obžalovaný namietal, že ostatní operátori nakladali s hotovosťou rovnako
ako on, tak s tým nie je možné súhlasiť, nakoľko u ostatných operátorov išlo o už popísanú drobnú

manipuláciu s hotovosťou na účely chodu parkoviska, kým úlohou obžalovaného bolo odnášať hotovosť
riadne na účet poškodenej spoločnosti). Navyše, skutočnosť, že vo veci vypovedajú zamestnanci
poškodenej spoločnosti ako svedkovia automaticky neznamená, že klamú alebo si vymýšľajú, pričom
je nutné zobrať do úvahy, že vypovedali po náležitom poučení a nič nenasvedčuje tomu, že by malitendenciu vypovedať také skutočnosti, ktoré by úmyselne poškodzovali obžalovaného. Obžalovaný v
rámci svojej obhajoby sa snažil spochybniť systém fungovania parkoviska, vedomý si toho, že to bol on,
kto bol povinný vkladať hotovosť na účet poškodenej spoločnosti v banke, a to tak, že v ostatnej dobe

sa hotovosť nevkladala do trezoru ale bola pohodená v priestoroch unimobunky. Z výpovedí svedkov
však nevyplýva, že by toto bolo rozšíreným neduhom na parkovisku, teda, že by sa také vysoké sumy
ako bola ustálená výška spôsobenej škody mali nachádzať pohodené v unimobunke. Rovnako tak
nebolo možné akceptovať ani námietku obžalovaného na nefunkčnosť softvérového systému, nakoľko
s výnimkou bežných porúch (zaseknutý lístok) neboli zistené žiadne zásadné chyby softvérového

systému. Z uvedeného vyplýva, že parkovisko na letisku vybralo potrebnú hotovosť na poskytovanie
parkovacích služieb, avšak táto hotovosť sa v celosti nedostala na účet poškodenej spoločnosti, nakoľko
obžalovaný (nie aj iní operátori alebo aj iní operátori) ju tam napriek urgenciám nevložil.

Z výpovedí svedkov (napríklad svedkyne Z.) vyplýva, že keď obžalovaného upozorňovali, aby riadne
vkladal hotovosť na účet spoločnosti, ten nereagoval tak, že nemá z určitého dôvodu finančné

prostriedky (napríklad, že mu neboli odovzdané operátormi alebo boli odcudzené tretími osobami a
podobne), ale reagoval tak, že ich na účet vloží, čo sa čiastočne aj napokon stalo. Aj z tejto skutočnosti je
zrejmé, že obžalovaný disponoval hotovosťou, ktorá mala byť vložená na účet poškodenej spoločnosti,
čiastočne ju tam aj vkladal, avšak nie v celom rozsahu, pričom tak neurobil ani napriek výzvam a
ani neoznámil žiadne objektívne dôvody prečo by hotovosť nemohla byť vložená na účet poškodenej

spoločnosti. Z uvedeného pre krajský súd vyplýva, že obžalovaný disponoval hotovosťou, avšak ju
úmyselne nevkladal na účet poškodenej spoločnosti. Celý mechanizmus z pohľadu obžalovaného tu
bol rovnaký ako v minulosti, keď obžalovaný riadne nosil hotovosť na pokladňu spoločnosti, či potom
vkladal hotovosť na účet v banke poškodenej spoločnosti a nikdy s tým žiadny problém nebol (z hľadiska
chýbajúcej hotovosti). Odlišnosť od minulosti tu nastala v tom, že časť hotovosti na účet nevložil, hoci

túto mal zjavne vo svojej dispozícii, keďže neoznámil opak. Skutočnosť, že obžalovaný zjavne úmyselne
nevložil časť hotovosti na účet poškodenej spoločnosti v banke možno nepriamo vyvodiť aj z toho, že
neotvoril trezor, keď bol na to vyzvaný (uvedené vyplýva z výpovedí svedkov Z., Š., N.), ale z parkoviska
odišiel,pričomniktoinýkľúčodtrezorunemalaaninímnedisponoval.Cieľomobžalovanéhotedanebolo
poskytnúť potrebnú súčinnosť pri otváraní trezoru, ale nebyť prítomný pri otváraní trezoru a zamedziť

tak nutným vysvetleniam ohľadne chýbajúcej hotovosti. Pokiaľ mal obžalovaný v čase otvárania trezoru
neodkladné povinnosti, ktoré ho nútili odísť, mohol sa dohodnúť na otvorení trezora v inom čase,
respektíve aspoň poskytnúť kľúč od trezoru.

Obžalovaný v podanom odvolaní opakoval svoju obhajobu z konania pred súdom prvého stupňa, že na

parkovisko chodili návštevy, tretie osoby, čím zrejme naznačoval, že aj tretie osoby mohli mať podiel na
chýbajúcej hotovosti. Túto obhajobu obžalovaného už logicky vyvrátil súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku (s. 6 odôvodnenia), keď poukázal na to, že svedkovia (Z.) síce vypovedali,
že ich na pracovisku boli navštíviť ich známi, či kolegovia z iných úsekov letiska, avšak vždy boli pri
týchto návštevách prítomní v unimobunke aj pracovníci parkoviska, teda návštevy neboli ponechané bez

dozoru. Odovzdávaná hotovosť či už v hlavnej pokladni v unimobunke alebo v šuflíku (hotovostný výdaj),
či určená na náhlu dotáciu parkomatu, vždy sedela. Navyše, v prípade, ak by obžalovaný zistil rozdiel
medzi tržbou a lístkom o tržbe vytlačenom z parkomatu, vedel si dohľadať, u ktorého zamestnanca
rozdiel vznikol a mohol to riešiť s tým zamestnancom. Krajský súd sa s týmito úvahami súdu prvého
stupňa v celom rozsahu stotožňuje, nakoľko vyplývajú z vykonaného dokazovania a logicky na seba

nadväzujú v tom, že to bol obžalovaný, ktorý manipuloval s hotovosťou získanou prevádzkou parkoviska
a že on sám sa nesťažoval na žiadnu chýbajúcu hotovosť, respektíve na to, že by vznikali rozdiely medzi
tržbou a lístkom z bankomatu (napríklad v dôsledku softvérovej chyby, krádeže a podobne).

Pokiaľ obžalovaný v podanom odvolaní namietal aj vyčíslenie škody, tak krajský súd poukazuje na

to, že otázke výšky škody a jej výpočtu venoval súd prvého stupňa náležitú pozornosť a logickým
spôsobom vysvetlil, prečo akceptoval výšku. V tomto smere krajský súd poukazuje na skutočnosť,
že systém Abakus zaznamenával koľko bolo vložených finančných prostriedkov v každom jednom
parkomate a zároveň to bol účtovný systém. Hotovosť ktorá sa vkladala do trezoru sa dala elektronicky
skontrolovať ako výstup finančných prostriedkov z pokladne prípadne parkomatov a potom sa hotovosť

vložiladotrezora.Pokiaľchodilobžalovanýnahlavnúpokladňuletiska,fyzickykontrolovalistavhotovosti
s výstupom z výstupom z parkomatu, následne keď obžalovaný vkladal hotovosť do účet poškodenej
spoločnosti, vedeli priradiť tržbu z parkoviska prostredníctvom jeho mena (tieto skutočnosti vyplývajú zo
svedeckej výpovede Z., avšak podstatným spôsobom neboli spochybňované zo strany obžalovanéhov podanom odvolaní). Svedkyňa Z. logicky vysvetlila aj spôsob výpočtu škody, keď uviedla, že výpočet
škody prebiehal tak, že hotovosť, ktorú našli v trezore spočítali a následne odpočítali od účtovnej tržby,
pričom zohľadnili aj nájdené bločky ohľadne nákupu napríklad kancelárskych potrieb, ktoré zarátali do

nákladov. Obžalovaný pritom v roku 2016 odovzdal tržbu celkovo vo výške 583.380 euro a v roku 2017
tržbu vo výške 457.970 euro, z čoho možno vyvodiť, že vyčíslená škoda, jej výška, nie je prehnaná,
či nadhodnotená. Vzhľadom k uvedenému je krajský súd názoru, že výška spôsobenej škody bola
nepochybne ustálená, pričom jej základom bol systém Abakus, teda počítačový program, pri ktorom
neboli zistené nejaké podstatné (zásadné) poznatky o jeho chybovosti a podobne. Preto bolo možné

takýto spôsob výpočtu škody akceptovať a nebolo nutné priberať do konania znalca - účtovníka, tak
ako to uvádza obžalovaný v podanom odvolaní. Navyše, ak mal obžalovaný za to, že bolo nevyhnutné
skúmať túto otázku znalcom - účtovníkom, mohol si zabezpečiť vlastný znalecký posudok v súčinnosti
s poškodenou spoločnosťou. Výška spôsobenej škody teda nevzbudzuje žiadne rozumné pochybnosti
o svojej správnosti a to ani podľa odvolacieho súdu.

Odvolací súd nemohol v danej trestnej veci aplikovať zásadu in dubio pro reo, tak ako na ňu poukazoval
obžalovaný v podanom odvolaní. Uplatnenie tejto zásady je totiž na mieste len v prípadoch, ak súd,
po vyhodnotení všetkých do úvahy prichádzajúcich dôkazov, dospeje k záveru, že nie je možné sa
jednoznačne prikloniť k žiadnej z dvoch rozporných výpovedí alebo k žiadnej zo skupiny odporujúcich
si dôkazov, takže zostávajú pochybnosti o tom, ako sa skutkový dej odohral. Pokiaľ však súd, po

vyhodnotení takejto dôkaznej situácie dospeje k záveru, že jedna z výpovedí alebo jedna zo skupín
výpovedí je pravdivá, že jej vierohodnosť nie je ničím spochybnená, nie sú splnené podmienky na
uplatnenie zásady in dubio pro reo, pretože súd pochybnosti nemá (primerane rozhodnutie Ústavného
súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 154/2002).

Pokiaľ obžalovaný v podanom odvolaní namietal, že neboli akceptované jeho dôkazné návrhy, tak v
tomto smere odvolací súd primerane poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15.12.2009 sp.
zn. 2 Tdo 45/2009 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 1/2011 pod č. 7)
podľa ktorého právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie
procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom

konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva
v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať
sa dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho
odmietnuť. Za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu
činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností

podľa § 2 ods. 10 Tr. por., respektíve práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por.

Vzhľadom na uvedené nie je možné považovať za porušenie práva na obhajobu situáciu, keď súd
odmietne ďalej vykonávať dokazovanie, respektíve ďalej overovať určitú skutkovú okolnosť, ktorú už
považuje za dokázanú. Povinnosťou súdu je zaoberať sa dôkaznými návrhmi obhajoby, avšak povinnosť

súdu vykonať všetky obhajobou (či prokurátorom) navrhované dôkazy neexistuje. Zásada rovnosti strán
v konaní pred súdom teda neznamená, že by súd bol povinný vyhovieť všetkým návrhom strán, prípade
dbať na to, aby dôkazy vykonané z ich podnetu boli v určitom úmernom pomere. Rovnako tak článok
6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neposkytuje absolútne
právo na výsluch každého svedka, ktorého menovite uviedla obhajoba (primerane judikatúra Ústavného

súdu ČR sp. zn. ÚS 40/1996 - n). Odvolací súd uzatvára, že v konaní pred súdom prvého stupňa boli
vykonané všetky relevantné dôkazy, pričom súd prvého stupňa sa dôvodom odmietnutia dokazovania
navrhnutého obžalovaným venoval v napadnutom rozsudku (s. 3 odôvodnenia), kde logicky vysvetlil,
prečo je nadbytočné realizovať návrhy na doplnenie dokazovania podané obžalovaným. Krajský súd sa
týmito úvahami súdu prvého stupňa stotožňuje, pričom ich prípadné vykonanie nie je spôsobilé priniesť

také zásadné skutočnosti, ktoré by mohli privodiť iné rozhodnutie vo veci, či výraznejšie spochybniť
ustálený skutkový stav veci, na podklade ktorého bola konštatovaná vina obžalovaného. K uvedenému
odvolací súd dodáva, že neustále poukazovanie obžalovaného na skutočnosť, že štandardne bývajú od
trezorov dva kľúče (od výrobcu) je irelevantné, nakoľko v danej trestnej veci bolo preukázané, že reálne
bol k dispozícii iba jeden kľúč, ktorým disponoval len obžalovaný.

Z hľadiska právnej kvalifikácie odvolací súd zdôrazňuje, že z vykonaného dokazovania nepochybne
vyplýva, že pracovnou náplňou obžalovaného bolo aj odnášanie hotovosti z parkoviska do banky na
účet poškodenej spoločnosti. Toto bola povinnosť obžalovaného a nie ostatných operátorov a pretoto bol práve a len obžalovaný, ktorý disponoval konečnou hotovosťou z parkoviska, mal kľúč od
trezoru a nosil hotovosť do banky na účet poškodenej spoločnosti. Vzhľadom k tomu výhradnému
pracovnému postaveniu obžalovaného bolo logické, že zamestnanci poškodenej spoločnosti dotazovali

práve obžalovaného na dôvod chýbajúcej hotovosti, ktorý z časti následne chýbajúcu hotovosť vložil na
bankovýúčetspoločnosti,pričomdokazovanievylúčilosoftvérovúchybu,čikonanieinéhozamestnanca,
ktoré by mohli spôsobiť „manko“ na finančnej hotovosti z parkoviska. Reálne sa hotovosť z parkoviska
dostala do dispozície obžalovaného, avšak obžalovaný časť tejto hotovosti na účet nevložil a nenašla
sa ani v trezore. Z uvedeného vyplýva, že uvedené finančné prostriedky, ktoré mal obžalovaný vo svojej

dispozícii vlastnícky patrili poškodenej spoločnosti, teda vo vzťahu k obžalovanému išlo o cudzie veci
a obžalovanému boli iba zverené k tomu, aby zabezpečil ich vloženie na bankový účet poškodenej
spoločnosti (§ 130 ods. 3 Tr. zák.). V prípade časti finančných prostriedkov sa to však nestalo a preto
vzhľadom k tomu, že obžalovaný nedodržal svoju pracovnú povinnosť vložiť všetky finančné prostriedky
na účet poškodenej spoločnosti a ani ich dodatočne nevrátil, či neodovzdal poškodenej spoločnosti,
možno hovoriť o tom, že si finančné prostriedky prisvojil v zmysle § 130 ods. 4 Tr. zák., nakoľko ich odňal

z dispozície ich vlastníka s úmyslom nakladať s nimi ako s vlastnými. Nešlo tu teda iba o zistené manko
na zverených majetkových hodnotách, ktoré samo osobe nemusí byť relevantné z trestnoprávneho
hľadiska, ako na to poukazuje obžalovaný v podanom odvolaní, ale išlo o situáciu, keď si obžalovaný
ponechal časť finančnej hotovosti, nakoľko ju nevložil na účet poškodenej spoločnosti a to ani po
výzvach, na ktoré reagoval iba čiastočným vložením hotovosti. Išlo navyše o skúseného pracovníka,

ktorý vedel aké sú jeho povinnosti pri zaobchádzaní s finančnými prostriedkami a čo je jeho povinnosťou.
Obžalovaný pritom neupozorňoval svojho zamestnávateľa, že by bol nejaký problém so softvérom,
respektíve s inými zamestnancami pri ich manipulácii s finančnými prostriedkami, prípadne s trezorom
alebo inými osobami, ktoré chodili na návštevu za zamestnancami parkoviska, z čoho možno vyvodiť, že
z toho pohľadu bolo všetko bez väčších problémov a tieto okolnosti sa nemohli podpísať na výške škody

ustálenej v tomto trestnom konaní (pokiaľ by tu takéto okolnosti boli, celkom určite by na ne obžalovaný
svojho zamestnávateľa upozornil a nie ubezpečoval, že chýbajúce finančné prostriedky na účet vloží).
Obžalovaný teda konal zjavne v priamom úmysle, využiť svoje pracovné postavenie a dôveru svojho
zamestnávateľa a ponechať si časť finančných prostriedkov pre seba. Skutočnosť, že tieto chýbajúce
finančné prostriedky sa neukázali na účte obžalovaného, tak ako na to poukazuje v podanom odvolaní,

je bez významu, nakoľko išlo o hotovosť a teda nebol dôvod, aby si ju obžalovaný ukladal na svojom
bankovom účte, kde by bola ľahko rozpoznateľná a odhaliteľná.

Z hľadiska znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák.
si teda obžalovaný prisvojil finančné prostriedky, ktoré mu boli poškodenou spoločnosťou zverené a

týmtokonanímspôsobilpoškodenejspoločnostiškoduvovýške420.985,96euro,t.j.škodupresahujúcu
hodnotu značnej škody (§ 125 ods. 1 Tr. zák.), čím došlo k naplneniu aj znaku kvalifikovanej skutkovej
podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 3 písm. a) Tr. zák. účinného od 06.08.2024.

Z hľadiska subjektívnej stránky, a to aj vo vzťahu ku kvalifikovanej skutkovej podstate, konal obžalovaný

nepochybne v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a) Tr. zák., nakoľko po prevzatí finančnej hotovosti
vedel, že podstatou ich prevzatia z jeho strany je to, aby ich následne vložil na bankový účet poškodenej
spoločnosti. Napriek uvedenému tak neurobil, po urgenciách zo strany poškodenej spoločnosti vložil
časť finančných prostriedkov na bankový účet poškodenej spoločnosti, avšak nie všetky, hoci ich mal
vo svojej dispozícii. Vzhľadom k uvedenému možno uzatvoriť, že cieľom (úmyslom) obžalovaného bolo

obohatiť seba, či aj inú osobu na úkor poškodenej spoločnosti.

Krajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade s vykonaným dokazovaním,
keď obžalovaného uznal vinným zo spáchania zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 písm.
a) Tr. zák. Mestský súd postupoval správne aj v tom smere, keď konanie obžalovaného posúdil podľa

Trestného zákona účinného od 06.08.2024, ktorý je pre neho priaznivejší z hľadiska nižšej trestnej
sadzby.

K výroku o treste:

Kasačným dôvodom napadnutého rozsudku vo výroku o treste v zmysle § 321 ods. 1 písm. d) Tr.
por. bola skutočnosť, že v konaní pred odvolacím súdom vyšla najavo nová skutočnosť, ktorá nebola
známa mestskému súdu v čase jeho rozhodovania, a to, že obžalovaný bol uznaný za vinného trestným
rozkazom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 0T/73/2025 zo dňa 09.03.2025, právoplatného dňa09.03.2025 a to za spáchanie prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 písm. a), ods. 2
písm. a) Tr. zák. s tým, že skutok spáchal dňa 06.03.2024. Z uvedeného vyplýva, že tento skutok je
so skutkom, ktorý je predmetom tohto trestného konania vo viacčinnom súbehu a je nutné za obidva

tieto trestné činy ukladať jeden súhrnný trest. Práve v tejto okolnosti považuje krajský súd odvolanie
obžalovanéhozadôvodnéakoajvtom,ževoveciniejenutnéuložiťobžalovanémunepodmienečnýtrest
odňatia slobody, ale je nevyhnutné mu dať priestor na to, aby vyvinul snahu o nahradenie spôsobenej
škody poškodenej spoločnosti.

Krajský súd pri ukladaní trestu obžalovanému vychádzal zo závažnosti najprísnejšieho zo zbiehajúcich
sa trestných činov, teda zločinu sprenevery, z ktorého bol obžalovaný uznaný vinným napadnutým
rozsudkom a ktorú určuje primárne zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom
prípade je výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 213 ods. 3 Tr. zák.) v rozpätí dva roky až osem
rokov.

Pokiaľ ide o druh trestu, mestský súd ukladal obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody
vo výmere 5 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a to
s poukazom na výšku spôsobenej škody a predchádzajúce jeho odsúdenia. V tomto smere je však
nutné zdôrazniť, že predchádzajúce odsúdenia obžalovaného sú už zahladené a preto nie je možné
na obžalovaného nahliadať ako na recidivistu a s poukazom na zahladené odsúdenia obžalovanému

ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody. Krajský súd je názoru, že z hľadiska druhu trestu postačí
na nápravu obžalovaného aj uloženie podmienečného trestu odňatia slobody s probačným dohľadom,
nakoľko sú splnené zákonné podmienky vyžadované ustanovením § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., nakoľko
obžalovaný sa stíhaného zločinu sprenevery dopustil pred šiestimi rokmi a z hľadiska výšky spôsobenej
škody nejde o škodu, ktorá by bola pri hornej hranici značnej škody. Obžalovaný sa síce v roku 2024

dopostil prečinu nebezpečného vyhrážania vo vzťahu ku ktorému ukladá krajský súd obžalovanému
súhrnný trest, avšak pri tomto prečine mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody a odvolací
súd je názoru, že navýšenie tohto podmienečného trestu odňatia slobody s dohľadom (3 roky trest
odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov) ako aj rozšírenie
primeraných povinností a obmedzení v ňom uložených (prevzatie povinnosti podrobiť sa v skúšobnej

dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve z trestného rozkazu mestského
súdu sp. zn. 0T/73/2025 a uloženie povinnosti podľa svojich síl a schopností nahradiť v skúšobnej dobe
spôsobenú škodu, ktorá sa viaže k trestnému činu sprenevery) napĺňa všetky zásady pre ukladanie
trestu a hlavne, dáva obžalovanému priestor aby sa svojím aktívnym konaním pričinil o náhradu škody
poškodenej spoločnosti.

S poukazom na znenie ustanovenia § 42 ods. 2 Tr. zák. obligatórne prevzal krajský súd z trestného
rozkazu mestského súdu sp. zn. 0T/73/2025 výrok o uložení trestu prepadnutia veci a zároveň zrušil
výrok o treste v tomto trestnom rozkaze ako aj ďalšie rozhodnutie na tento výrok obsahovo nadväzujúce,
pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Výrok súdu prvého stupňa uvedený v napadnutom rozsudku týkajúci sa náhrady škody zostal týmto
rozsudkom krajského súdu nedotknutý, nakoľko je v súlade so zákonom a stavom veci. Súd prvého
stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď podľa § 287 ods. 1 Tr. por. zaviazal obžalovaného uhradiť
poškodenej spoločnosti uplatňovaný nárok na náhradu škody, ktorú si riadne uplatnila v prípravnom

konaní a ktorého výška bola ustálená dokazovaním a je aj zároveň súčasťou popisu skutku uvedeného
v napadnutom rozsudku, z ktorého spáchania bol obžalovaný uznaný vinným.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.