Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. jún 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoCsp/24/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120249009
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6120249009.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice
Kočičkovej a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v právnej veci
žalobcu: R Collectors, s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, IČO: 50 094 297, v konaní
zast.AdvokátskoukanceláriouRELEVANS,s.r.o.,sosídlomDvořákovonábrežie8/A,81102Bratislava,
IČO: 47 232 471, proti žalovanému: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, E. E., štátny občan

SR, v konaní zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Ján Segeč, s. r. o., so sídlom Skuteckého 26, 974
01 Banská Bystrica, IČO: 47 258 039, o zaplatenie 24 031,48 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7Csp/4/2020-286 zo dňa 01. 03. 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 12 020,06 Eur ako istinu spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne a v závislom výroku o trovách
konania zrušuje a v uvedenom rozsahu vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomokresnýsúd uložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovisumu
12.020,06 Eur ako istinu spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne
- zo sumy 13.700,06 Eur od 04.06.2019 do 20.03.2020,
- zo sumy 13.600,06 Eur do 21.03.2020 do 21.04.2020,

- zo sumy 13.500,06 Eur od 22.04.2020 do 19.05.2020,
- zo sumy 13.400,06 Eur od 20.05.2020 do 23.06.2020,
- zo sumy 13.350,06 Eur od 24.06.2020 do 21.07.2020,
- zo sumy 13.300,06 Eur od 22.07.2020 do 21.08.2020,
- zo sumy 13.250,06 Eur od 22.08.2020 do 23.09.2020,
- zo sumy 13.200,06 Eur od 24.09.2020 do 15.10.2020,

- zo sumy 13.150,06 Eur od 16.10.2020 do 01.12.2020,
- zo sumy 12.720,06 Eur od 02.12.2020 do 15.02.2021,
- zo sumy 12.670,06 Eur od 16.02.2021 do 17.03.2021,
- zo sumy 12.570,06 Eur od 18.03.2021 do 14.04.2021,
- zo sumy 12.520,06 Eur od 15.04.2021 do 11.05.2021,
- zo sumy 12.470,06 Eur od 12.05.2021 do 14.06.2021,

- zo sumy 12.420,06 Eur od 15.06.2021 do 13.07.2021,
- zo sumy 12.370,06 Eur od 14.07.2021 do 13.08.2021,
- zo sumy 12.320,06 Eur od 14.08.2021 do 13.09.2021,
- zo sumy 12.270,06 Eur od 14.09.2021 do 12.10.2021,
- zo sumy 12.220,06 Eur od 13.10.2021 do 11.11.2021,
- zo sumy 12.170,06 Eur od 12.11.2021 do 14.12.2021,

- zo sumy 12.120,06 Eur od 15.12.2021 do 11.01.2022,
- zo sumy 12.070,06 Eur od 12.01.2022 do 11.02.2022,- zo sumy 12.020,06 Eur od 12.02.2022 až do zaplatenia
v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
V časti o zaplatenie sumy 1 680,- Eur okresný súd konanie zastavil. O trovách konania okresný súd

rozhodoltak,žežalobcamávočižalovanémunároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%zpriznanej
sumy, ktoré je žalovaný povinný žalobcovi zaplatiť v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti
uznesenia, ktorým súd rozhodne o ich výške.

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že pôvodne v žalobe označený žalobca

– Poštová banka, a. s. sa žalobou podanou voči žalovanému domáhal vydania platobného rozkazu
pre zaplatenie sumy 24.031,48 Eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril
dňa 22.07.2015 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8773209484, na základe ktorej boli žalovanému
poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 23.850 Eur. Žalovaný sa zaviazal vrátiť istinu a zaplatiť úroky,
poplatky a iné peňažné plnenia podľa zmluvných dokumentov; žalovaný však poskytnutý úver nesplácal
riadne a včas. V dôsledku omeškania žalovaného s plnením úveru, pôvodne v žalobe označený žalobca

upozornil žalovaného v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka na možné vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Žalovaný na upozornenie
pôvodne v žalobe označeného žalobcu nereagoval, a preto pôvodne v žalobe označený žalobca vyhlásil
dňa 21.11.2017 úver za predčasne splatný. Po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalovaný vykonal
v splátkach úhrady v celkovej výške 2.583,20 Eur a poslednú splátku uhradil dňa 03.06.2019 vo výške

40,32 Eur. Poštová banka, a. s. (pôvodne v žalobe označený žalobca) výzvou zo dňa 04.02.2020
opätovne vyzvala žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Žalovaný na uvedenú výzvu F. E., B.. nereagoval,
preto mu podľa jej tvrdenia uvedeného v žalobe vznikla povinnosť zaplatiť jej sumu 20.624,77 Eur ako
istinu, sumu 1.745,88 Eur ako vyčíslený úrok z istiny (súčet dlžného zmluvného úroku a zákonného
úroku z omeškania od momentu poskytnutia úveru do momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru),

sumu 1.651,83 Eur ako vyčíslený zákonný úrok z omeškania (vyčíslený úrok z omeškania od momentu
zosplatnenia úveru do vykonania poslednej úhrady žalovaným), 5 % úrok z omeškania ročne zo sumy
20.624,77 Eur od 04.06.2019 až do zaplatenia a poplatky vo výške 9,- Eur.

1.2 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že pôvodne v žalobe

označený žalobca pripojil k žalobe fotokópiu aktuálneho stavu úveru ku dňu 31.01.2020, fotokópie
podacích hárkov, a to č. EPH111834944 zo dňa 22.11.2017, č. EPH188750415 zo dňa 05.02.2020
a č. EPH109522259 zo dňa 26.10.2017, fotokópiu Predžalobnej výzvy zo dňa 04.02.2020, fotokópiu
Upozornenia - výzvy na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 25.10.2017, fotokópiu Výzvy na úhradu dlžnej
sumy zo dňa 21.11.2017, fotokópiu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere lepšiasplátka (č. 8773209484).

Výzvou zo dňa 20.03.2020 okresný súd vyzval pôvodne v žalobe označeného žalobcu (F. E., B.), aby
okresnému súdu oznámil, či súhlasí s vydaním platobného rozkazu v časti, ktorej sa rozpor netýka, t.
j. v časti istiny vo výške 13.700,06 Eur, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 13.700,06
Eur od 04.06.2019 do zaplatenia a náhrady trov konania pozostávajúcej z náhrady zníženého súdneho
poplatku a zo zníženej náhrady trov právneho zastúpenia, nakoľko zistil, že žalobou uplatnený nárok

je v časti žalovanej sumy celkom vo výške 24.031,48 Eur s prísl. (nad sumu 13.700,06 Eur s prísl.) v
rozpore s právnymi predpismi. Pôvodne v žalobe označený žalobca prostredníctvom právneho zástupcu
vo vyjadrení k predmetnej výzve okresného súdu uviedol, že súhlasí s vydaním platobného rozkazu v
časti, ktorej sa rozpor netýka, t. j. v časti istiny vo výške 13.700,06 Eur, úroku z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 13.700,06 Eur od 04.06.2019 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania pozostávajúcej

z náhrady zníženého súdneho poplatku a zo zníženej náhrady trov právneho zastúpenia. Okresný súd
Banská Bystrica vydal dňa 13.07.2020 v upomínacom konaní pod sp. zn. 34Up/402/2020 platobný
rozkaz,ktorýmzaviazalžalovanéhonazaplateniesumy13.700,06Eursprísl.ananáhradutrovkonania.

1.3 Proti predmetnému platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote

prostredníctvom svojho právneho zástupcu odpor, ktorý odôvodnil tým, že akákoľvek listina, ktorou
by Poštová banka, a. s. vyhlásila dňa 21.11.2017 úver za predčasne splatný, mu nikdy doručená
nebola a ani samotná Poštová banka, a. s. doručenie takéhoto právneho úkonu nepreukázala a taktiež
nepreukázala, že žalovanému listinu, ktorou mala vyhlásiť dňa 21.11.2017 úver za predčasne splatný
doručovala, preto má za to, že pôžička (ďalej aj „úver“), ktorá mu bola poskytnutá na základe predmetnej

zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa nestala predčasne splatnou na základe právneho úkonu právneho
predchodcu žalobcu. V podanom odpore proti platobnému rozkazu žalovaný tiež uviedol, že úver je
potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, a to z toho dôvodu, že predmetrná zmluva o úvere
neobsahuje náležitosti vyžadované ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskýchúveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“ alebo
„Zákon o spotrebiteľských úveroch“), a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
príp. poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi

úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, taktiež neobsahuje náležitosti
vyžadované ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., pretože v zmluve je nesprávne uvedená
ročnú percentuálnu mieru nákladov, nakoľko zo zmluvy vyplýva výška schváleného úveru 23.850,- Eur,
výška mesačnej splátky 430 Eur a celková čiastka úveru 43.413,78 Eur pri počte mesačných splátok
108, avšak výsledkom súčinu počtu mesačných splátok 108 a výšky mesačnej splátky 430,- Eur je

suma 46.440,- Eur, ktorá predstavuje celkovú čiastku, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť. Vzhľadom k tomu,
že v zmluve je uvedená suma 43 413,78 Eur ako suma predstavujúca čiastku, ktorú má spotrebiteľ
zaplatiť, je podľa žalovaného zrejmé, že predmetná zmluva o úvere nespĺňa ani podmienky v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., preto je podľa ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
potrebné považovať úver na jej základe poskytnutý za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný v odpore
proti platobnému rozkazu poukázal tiež na tú skutočnosť, že Poštová banka, a. s. pri posudzovaní

schopnosti žalovaného splácať predmetný spotrebiteľský úver nekonala s odbornou starostlivosťou v
zmysle § 7 zákona č. 129/2010 Z. z., preto v súlade s § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch
nebola oprávnená žiadať od žalovaného jednorazové predčasné splatenie úveru. V uvedenej súvislosti
žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu zdôraznil, že v prípade, ak veriteľ splnenie podmienok
v zmysle ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch v spore nepreukáže, došlo z jeho strany

k hrubému porušeniu povinnosti, ktorého následkom je skutočnosť, že úver je potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Navrhol, aby súd podrobil predmetnú zmluvu o úvere prieskumu, či
neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Ďalej navrhol platobný rozkaz v celom rozsahu zrušiť a
následne v celom rozsahu žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania.

1.4 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že pôvodne v žalobe
označený žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu navrhol prostredníctvom svojho
právneho zástupcu v konaní pokračovať, pričom uviedol, že pokiaľ ide o doručovanie výzvy na úhradu
dlžnej sumy zo dňa 21.11.2017 žalovanému, tak konajúcemu súdu spoločne s návrhom na vydanie
platobného rozkazu zasielal aj podací hárok k predmetnej výzve. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného, že

predmetná zmluva o úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. l), k) a j), zákona č. 129/2010 Z.
z., uviedol, že v zmluve je uvedená výška splátky 430,- Eur, počet splátok je stanovený na 108 mesiacov,
termín splátok je stanovený vždy k 25. dňu v mesiaci a RPMN je v zmluve dohodnutá vo výške 16 %.
Zároveň v zmysle bodu 2.17 zmluvy, dlžník súhlasil, aby sa jeho platby započítavali v poradí: a) poplatky
podľa zmluvy, b) úrok z omeškania, c) zmluvný úrok z úveru, d) splátka istiny úveru. Pokiaľ ide o celovú

čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pôvodne v žalobe označený žalobca vo vyjadrení k odporu proti
platobnému rozkazu uviedol, že vychádzal z matematického vzorca, podľa ktorého sa táto čiastka
vypočíta ako súčin počtu splátok a výšky mesačnej splátky úveru. Dikcia zákona pritom nehovorí o tom,
že celkovou čiastkou, ktorú má spotrebiteľ uhradiť, je násobok počtu splátok s ich výškou, ale podľa §
2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z., celkovou čiastkou, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť sa rozumie súčet

celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom. Celkovú výšku úveru nemožno stotožniť s jednoduchým súčinom počtu a výšky splátok, pretože
do jej výsledného čísla vstupujú viaceré aspekty, ktoré je potrebné zohľadniť, najmä výška celkových
nákladov (náklady spojené s poskytnutím úveru), a teda výška celkovej sumy úveru je uvedená v
predmetnej zmluve o úvere v správnej hodnote. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že Poštová banka,

a. s. pri uzatváraní predmetnej zmluvy o úvere so žalovaným nekonala s odbornou starostlivosťou,
pôvodnevžalobeoznačenýžalobcavovyjadreníkodporuprotiplatobnémurozkazuuviedol,žeplatobná
schopnosť žiadateľov o úver sa overuje štandardne a platobnú schopnosť žalovaného skúmal dopytom
v Sociálnej poisťovni, overením výšky príjmu žalovaného, overením úverových záväzkov žalovaného
v spoločnom registri bankových informácií a v spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.. Zdôraznil, že

ustanovenie § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. bližšie neurčuje ako konkrétne má veriteľ postupovať pri
výkonetejtočinnosti,resp.nietvykonávaciehopredpisu,ktorýbyurčilpostupvýkonučinnostísúvisiacich
s odbornou starostlivosťou. Vo vzťahu k požiadavke žalovaného, aby konajúci súd predmetnú zmluvu o
úvere podrobil prieskumu, pôvodne v žalobe označený žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobnému
rozkazuuviedol,žesámžalovanývodporeprotiplatobnémurozkazuneuviedol,akézmluvnépodmienky

obsiahnuté v predmetnej zmluve o úvere by mali byť podľa jeho názoru neprijateľné, preto navrhol
pokračovanievkonaní.Následnepôvodnevžalobeoznačenýžalobcaprostredníctvomsvojhoprávneho
zástupcudoplnilvyjadreniekpodanémuodporuprotiplatobnémurozkazuovyjadrenie,vktoromuviedol,že pred uzatvorením predmetnej zmluvy o úvere posúdil schopnosť žalovaného splácať poskytnuté
peňažné prostriedky tak, že:
- deklarovaný príjem žiadateľa o úver overila banka z externého nezávislého zdroja (Sociálna poisťovňa)

a tak akceptovala príjem žalovaného vo výške 500 Eur,
- v rámci posudzovania schopnosti žalovaného splácať úver mala banka k dispozícii kompletné
informácie o úverových záväzkoch klienta zo spoločného úverového registra informácií,
- podľa dát získaných od spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o. mal žiadateľ o poskytnutie úveru
(žalovaný) v čase posudzovania žiadosti o poskytnutie úveru jeden uzavretý spis,

- žiadateľ (žalovaný) si uvádzal rodinný stav slobodný a žiadne vyživovacie povinnosti,
- finančná analýza žalovaného platná v tom čase bola vyhovujúca pre poskytnutie úveru vo výške
23.850,- Eur na deväť rokov s mesačnou splátkou vo výške 404,- Eur plus mesačné poistné za poistenie
schopnosti splácať úver vo výške 26,- Eur (klient pôvodne požadoval 25.000,- Eur); k doplnenému
vyjadreniu predložil právny predchodca žalobcu okresnému súdu správy zo SRBI (spoločný register
bankových informácií), EOS KSI Slovensko, s. r. o. a Sociálnej poisťovne.

1.5 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že
uznesením č. k. 7Csp/4/2020-209 zo dňa 25.01.2021 pripustil zmenu na strane žalobcu tak, že namiesto
pôvodného žalobcu Poštová banka, a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890
vstúpila do konania spoločnosť R Collectors, s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, IČO:

50 094 297 ako nový žalobca (ďalej v texte len „žalobca“). Konštatoval, že skúmal splnenie predpokladov
ustanovených v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. (ďalej „Zákon o bankách“) a dospel k záveru, že
žalobca preukázal splnenie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 Zákona o
bankách a že žalobca pred postúpením pohľadávky relevantne vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu
listom zo dňa 21.11.2017.

1.6 Vo vyjadrení zo dňa 17.10.2021 žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietal
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, čo odôvodnil tým, že Poštová banka, a. s. (právny
predchodca žalobcu) mu neoznámila postúpenie pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu a ani
žalobca mu nepreukázal postúpenie tejto pohľadávky. Vo vyjadrení zo dňa 17.10.2021 žalovaný tiež

opätovne poukázal na tú skutočnosť, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez
poplatkov, nakoľko zmluva neobsahuje náležitosti vyžadované ust. § 9 ods. 2 písm. l), k) a j) zákona
č. 129/2010 Z. z. a tiež preto, že Poštová banka, a. s. (právny predchodca žalobcu) pri poskytovaní
predmetného úveru žalovanému nekonala s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z., a preto nie je oprávnená vyžadovať od spotrebiteľa (žalovaného) jednorazové splatenie

spotrebiteľského úveru a aj z tohto dôvodu je potrebné považovať podľa žalovaného predmetný úver
za bezúročný a bez poplatkov. Na vyjadrenie žalovaného zo dňa 17. 10. 2021 reagoval žalobca vo
vyjadrení zo dňa 08.11.2021, kde prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že pokiaľ ide
onámietkužalovaného,týkajúcusanedostatkujehoaktívnejvecnejlegitimácie,takmázato,žesplnenie
podmienok pre postúpenie pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu nie je spornou skutočnosťou,

nakoľko súd prvej inštancie bez akýchkoľvek námietok rozhodol o zmene na strane žalobcu uznesením
zo dňa 25.01.2021, ktoré je právoplatné a vykonateľné. Doručenka preukazujúca doručenie samotnej
výzvy na úhradu žalovanému, ktorou veriteľ (Poštová banka, a. s.) oznámil žalovanému zosplatnenie
úveru savrátilaF.E.,B.. soznámením,žežalovanýsizásielkuprevzaldňa24.11.2017,pričomžalovaný
krátko pred zosplatnením komunikoval s F. E., B.. (veriteľom) a zaslal jej z adresy, na ktorú mu F. E.,

B. zasielala listiny súvisiace s predmetným úverom podpísaný dodatok ku zmluve zo dňa 21.04.2017.
Žalovaný si tak podľa žalobcu preukázateľne preberá zásielky, so žalobcom komunikuje a svoj dlh
spláca, čo podľa žalobcu znamená, že námietka žalovaného o absencii vecnej aktívnej legitimácie
žalobcu je nedôvodná. V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení zo dňa 08. 11. 2021 zdôraznil, že v
konaní si uplatňuje len zostatok čistej istiny bez úrokov z istiny úveru a bez poplatkov. So žalovaným

sa pokúsil uzatvoriť súdny zmier, pričom vyjadril súhlas so splatením zostatku dlhu formou splátok.
K vyjadreniu žalobca pripojil fotokópiu doporučeného listu z 18.12.2020, adresovaného žalovanému
(č. l. 246 spisu) pod podacím číslom RF436141010SK a kópiu oznámenia postupcu o postúpení
pohľadávky zo dňa 15.12.2020, adresovaného žalovanému, fotokópiu doručenky týkajúcej sa zásielky
adresovanej žalovanému pod č. VYZB2111027406-0092610382, ktorú žalovaný prevzal dňa 24.11.2017

(č .l. 248), ďalej fotokópiu zmeny zmluvných podmienok zo dňa 13.04.2017, adresovanú žalovanému,
z ktorej vyplýva, že na základe žiadosti žalovaného o zrušenie poistenia schopnosti splácať úver, mu
boli zasielane dva rovnopisy Dodatku ku Zmluve o úvere č. 8773209484, z ktorého vyplýva, že uvedený
dodatok k predmetnej zmluve o úvere uzatvoril žalovaný s F. E., B. dňa 13. 04. 2017 a že týmto dodatkomdošlo k zmene výšky mesačnej splátky úveru na sumu 464,20 Eur bez poistenia schopnosti žalovaného
splácať úver.

1.7 Dňa 14.10.2021 bolo okresnému súdu doručené čiastočné späťvzatie žaloby, ktoré žalobca
odôvodnil tým, že žalovaný po podaní žaloby uhradil v splátkach celkom sumu 1.480,- Eur. Žalobca
teda zobral žalobu čiastočne späť čo do sumy 1.480,- Eur započítanej na istinu úveru a navrhol, aby súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 12.220,06 Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania z jednotlivých
rozpísaných súm (tvoriacich spolu sumu 12.220,06 Eur) a zároveň navrhol, aby súd zaviazal žalovaného

na zaplatenie súdneho poplatku a na náhradu trov konania. Dňa 28. 02. 2022 bolo doručené
okresnému súdu ďalšie čiastočné späťvzatie žaloby, kde žalobca uviedol, že berie žalobu čiastočne,
čo do zaplatenia sumy 200 Eur späť, nakoľko žalovaný túto sumu uhradil po poslednom čiastočnom
späťvzatí žaloby a navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 12 020, 06 Eur s prísl.
z jednotlivých rozpísaných súm (tvoriacich spolu sumu 12. 020,06 Eur), na zaplatenie súdneho poplatku
a na náhradu trov konania.

1.8 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že na deň 01.03.2022
nariadil pojednávanie, ktorého sa nezúčastnil žalobca ani žalovaný (zúčastnili sa ho ich právni
zástupcovia), preto v zmysle § 180 CSP pojednával v neprítomnosti žalobcu a žalovaného. Právna
zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že žalobca trvá na čiastočnom späťvzatí žaloby, a to

celkom pre zaplatenie sumy 1.680,- Eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi sumou 13.700,06 Eur,
na ktorú bol vydaný platobný rozkaz a sumou, ktorú doposiaľ žalovaný uhradil. Žiadala, aby súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 12.020,06 Eur s prísl. tak, ako to žalobca uviedol v písomných
čiastočných späťvzatiach žaloby a najmä v poslednom vyjadrení doručenom okresnému súdu dňa
28.02.2022. Právna zástupkyňa žalobcu v ústnom prednese na pojednávaní poukázala ďalej na tú

skutočnosť, že právny predchodca žalobcu sa zaoberal schopnosťou žalovaného splácať úver, vykonal
lustráciu príjmu žalovaného, lustráciu záväzkov žalovaného, pričom zistil, že žalovaný mal v tom čase
ešte tri ďalšie úvery, z ktorých výška splátok predstavovala celkom sumu 436,- Eur, pričom žalovaný
požiadal právneho predchodcu žalobcu o poskytnutie úveru za účelom splatenia týchto úverov, preto
mu právny predchodca žalobcu poskytol úver vo výške 23.850,- Eur. Skutočnosť, že žalovanému bol

poskytnutý úver na splatenie predchádzajúcich úverov a záväzkov vyplýva aj z bodu 2.3 predmetnej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovanému bol teda právnym predchodcom žalobcu poskytnutý úver
vo výške 23.850,- Eur, z ktorej sumy žalovaný uhradil celkom sumu 11.829,94 Eur. V uvedenej
súvislosti právna zástupkyňa ž žalobca sa v konaní domáha už len zaplatenia istiny, t. j. rozdielu medzi
poskytnutou sumou a zaplatenou sumou úveru;. nedomáha sa ani zaplatenia zmluvného úroku, ani

žiadnych poplatkov. Navrhla, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 12.020,06 Eur ako istiny
s príslušným úrokom z omeškania.

1.9 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že právny zástupca žalovaného v ústnom prednese na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie

dňa 01. 03. 2022 uviedol, že žalovaný súhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby pre zaplatenie sumy
1.680,- Eur; nesúhlasí však so zaplatením sumy 12.020,06 Eur s prísl.. Poukázal na to, že žalovaný
už v písomných podaniach v súvislosti s povinnosťou veriteľa posúdiť schopnosť žalovaného splácať
úver poukázal na § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia
predmetnej úverovej zmluvy a tiež na § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom

v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy a uviedol, že z citovaných ustanovení zákona č. 129/2010
Z. z. vyplýva, že bežné porušenie povinnosti veriteľa konať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru
s odbornou starostlivosťou sankcionuje zákon tým, že veriteľ nie je oprávnený spotrebiteľský úver
zosplatniť, čo v praxi znamená, že veriteľ (banka, ktorá podniká za účelom dosiahnutia zisku) má
stále nárok na zisk v podobe úroku z úveru, resp. poplatkov spojených s poskytnutím úveru. Hrubé

porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.)
zákonodarca sankcionuje tým, že takýto úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, to znamená,
že v takomto prípade už veriteľ nemá nárok na očakávaný zisk. V nadväznosti na uvedené právny
zástupca žalovaného v ústnom prednese na pojednávaní na súde prvej inštancie uviedol, že „pokiaľ
bolo v konaní prednesené, že žalobca je ochotný akceptovať hrubé porušenie povinnosti pri poskytnutí

úveru (tým, že si uplatňuje len nárok na istinu), čo sa aj de facto stalo po posúdení tohto úverového
vzťahuvupomínacomkonaní,potomjepotrebnépovedať,žetýmjeautomatickyakceptovanéžalobcom
aj to menej závažné porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou, pričom dôsledkom tohto
menej závažného porušenia povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou je to, že veriteľ nieje oprávnený zosplatniť spotrebiteľský úver“. Zdôraznil, že žalovaný od začiatku konania namieta to,
že predmetom tohto konania môžu byť iba splatné splátky úveru, a preto nesúhlasí so zaplatením
žalovanej sumy. Zdôraznil, že pôvodný veriteľ postúpil na žalobcu nezosplatnený spotrebiteľský úver,

pretože zosplatnenie úveru právnym predchodcom žalobcu je s poukazom na ust. § 11 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. neplatné. To, že súd pripustil zmenu veriteľa, neznamená, že pôvodný veriteľ bol
oprávnený zosplatniť úver, pričom sa súd vôbec nezaoberal s ust. § 17 zákona č. 129/2010 Z. z..

1.10 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na ust. § 52 ods. 1,. 2 ,

§ 53 ods. 1, 2, § 52 ods. 3 a 4, § 53 ods. 9, § 565, ďalej na ust. § 524 ods. 1 a 2, § 526 ods.
1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka, na ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb.,
Obchodného zákonníka, na ust. § 1 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.
129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom k 15.12.2016 a uviedol, že z úradnej povinnosti skúmal
vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu, ktorá v danom prípade súvisí so splnením podmienok určených v
ustanovení § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. v spojení s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 92

ods. 8 Zákona o bankách. Konštatoval, že v danom prípade z pripojenej zmluvy o úvere vyplýva, že
termín konečnej splatnosti úveru bol určený na deň 25.07.2024. Podľa tvrdenia žalobcu, jeho právny
predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 21.11.2017. Na preukázanie tejto skutočnosti
predložil listinu Upozornenie - výzva na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 25.10.2017 v zmysle § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorou bol žalovaný upozornený, že ku dňu 25.10.2017 je pohľadávka

banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 1.876,93 Eur.
Zároveň predložil súdu dôkaz o tom, že upozorňujúcu výzvu pred zosplatnením úveru v zmysle §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka doručoval žalovanému dňa 26.10.2017, čo vyplýva z podacieho
hárku EPH109522259. Právny predchodca žalobcu výzvou na úhradu dlžnej sumy zo dňa 21.11.2017
žalovanému oznamoval zosplatnenie úveru k 21.11.2017 vo výške 24.962,85 Eur, o čom taktiež právny

predchodca žalobcu predložil súdu dôkaz, a to podací hárok č. G. zo dňa 22.11.2017 pod číslom
ktorého žalovanému právny predchodca žalobcu oznamoval zosplatnenie úveru. Okresný súd mal za
preukázané, že žalobca predložil dostatočný dôkaz o doručovaní upozorňujúcej výzvy žalovanému,
taktiež oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, a teda mal za to, že v danom prípade
došlo k účinnému zosplatneniu úveru v čase pred postúpením pohľadávky na žalobcu v zmysle § 92

ods. 8 Zákona o bankách a za takejto situácie právny predchodca žalobcu platne postúpil na žalobcu
pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní, nakoľko v čase jej postúpenia sa jednalo o pohľadávku splatnú
a takéto postúpenie pohľadávky je platné. Žalobca tým podľa okresného súdu preukázal svoju vecnú
aktívnu legitimáciu v spore. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že právny predchodca žalobcu porušil v zmysle
Zákonaospotrebiteľskýchúverochpovinnosťposúdiťsodbornoustarostlivosťouschopnosťspotrebiteľa

splácať poskytnutý úver, a teda, že žalobca nebol oprávnený požadovať od spotrebiteľa jednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru, pretože nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1. zákona
č. 129/2010 Z. z., okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že zákon č.
129/2010 Z. z. neustanovuje, čo presne má veriteľ z hľadiska preverovania bonity klienta od spotrebiteľa
požadovať a či si má informácie získané preverovaním bonity klienta overovať alebo nie. Z ust. § 7

ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. pre banku ako veriteľa vyplýva povinnosť pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver, pričom sa berie do úvahy najmä doba, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľovi spotrebiteľský úver,
výška spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a príp. aj účel spotrebiteľského úveru, avšak z ust.
§ 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. zároveň vyplýva aj pre spotrebiteľa povinnosť poskytnúť veriteľovi

na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej
databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.

1.11 V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na

tú skutočnosť, že je povinnosťou banky skúmať tzv. bonitu klienta, od ktorej závisí, či klientovi bude
úver poskytnutý alebo nie. Pri posudzovaní bonity klienta sa zisťuje čistý mesačný príjem, splátky iných
úverov a pôžičiek, počet vyživovaných detí, typ zamestnania, vek žiadateľa, úroveň vzdelania a rodinný
stav žiadateľa. Zisťovanie bonity klienta nie je u klientov banky obľúbené, ale pre banku je to veľmi
dôležitý ukazovateľ. V danom prípade bol žalovanému poskytnutý úver zo strany právneho predchodcu

žalobcu vo výške 23.850,- Eur určený na refinancovanie jeho predchádzajúcich úverov. Z predmetnej
zmluvy o úvere nevyplýva, že žalovaný sa domáhal poskytnutia úveru z dôvodu jeho ťaživej životnej
situácie. V konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu žalovanému skutočne poskytol úver vo
výške 23.850,- Eur. Okresný súd mal za to, že právny predchodca žalobcu si overoval tzv. bonitu klienta,pričom vychádzal z údajov poskytnutých žalovaným v tom zmysle, že je slobodný a nemá vyživovacie
povinnosti. Právny predchodca žalobcu si vyžiadal správu od EOS KSI Slovensko, s. r. o. a od Sociálnej
poisťovne. Overovanie iných údajov o žalovanom právnym predchodcom žalobcu pri overovaní bonity

klienta, žalobca v konaní nepreukázal. Na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd k
záveru, že pri výške príjmu žalovaného 500,- Eur mesačne a mesačnej splátke úveru vo výške 430,-
Eur, nezaujímal právneho predchodcu žalobcu stav núdze žalovaného, že právny predchodca žalobcu
si žiadnym spôsobom nepreveril výdavky žalovaného, zostatky iných nesplatených úverov žalovaného,
platobnú disciplínu žalovaného vo vzťahu k iným úverom, dôvody nesplácania iných úverov žalovaným,

preto mal za to, že žalobca si v danom prípade v dostatočnom rozsahu nesplnil povinnosti vyplývajúce
pre neho z § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a že
takéto konanie právneho predchodcu žalobcu je hrubým porušením povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z., a preto je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. V závere
odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že v priebehu konania zobral
žalobca žalobu čiastočne späť celkom pre zaplatenie sumy 1.680,- Eur, a preto v súlade s ustanovením

§ 145 ods. 2 CSP konanie čiastočne čo do sumy 1.680,- Eur zastavil. Žalovanému bol poskytnutý
úver vo výške 23.850,- Eur a na splátkach celkovo uhradil sumu 11.829,94 Eur, a keďže v danom
prípade je potrebné posúdiť úver ako bezúročný a bez poplatkov, zaviazal žalovaného na zaplatenie
sumy 12.020,06 Eur ako rozdielu medzi poskytnutou čiastkou úveru vo výške 23.850,- Eur a žalovaným
zaplatenou čiastkou vo výške 11.829,94 Eur, pričom konštatoval, že žalobca po čiastočnom späťvzatí

žaloby požadoval na žalovanom len zaplatenie sumy 12.020,06 Eur, „a to potom ako žalobca uznal, že
úver je potrebné posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov“. Konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal aj zaplatenia úroku z omeškania, preto aj v tejto časti žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného
na zaplatenie 5 %-ného úroku z omeškania ročne z jednotlivých súm tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti rozsudku.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalovaný s výnimkou výroku o čiastočnom
zastavení konania odvolal a v odvolaní uviedol, že odvolanie odôvodňuje tým, že a) súd prvej inštancie
dospel m základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že b) rozhodnutie súdu
prvej inštancie je nepreskúmateľné, že c) rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, že d) konanie pred súdom prvej inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, že e) mu súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces a že f) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V nadväznosti na uvedené žalovaný v odvolaní uviedol, že hoci namieta

celkovú nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie, považuje ho aj za nepredvídateľný a v rozpore
s princípom právneho štátu a s princípom právnej istoty. Zdôraznil, že v písomných podaniach (v
odpore proti platobnému rozkazu, vo vyjadrení zo dňa 29.10.2020) a jeho právny zástupca aj v
ústnych prednesoch na pojednávaní poukazoval na § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, pričom uvádzal, že

Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t. j.
vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti pri poskytovaní úveru. Ak by pre splnenie zákonných
podmienok uvedených v § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch „s odbornou starostlivosťou
posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ postačovalo len uvedenie výšky príjmov a
výdavkov spotrebiteľa, bez ich náležitého preukázania a vyhodnotenia, nedošlo by k naplneniu účelu

tohto ustanovenia, ktorým je predchádzanie vzniku spotrebiteľskej insolventnosti. Právny predchodca
žalobcu pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver, absolútne žiadnym spôsobom podľa
žalovaného nezisťoval náklady/výdavky žalovaného, preto podľa žalovaného nekonal s odbornou
starostlivosťou. To že právny predchodca žalobcu nekonal s odbornou starostlivosť je zrejmé aj z výšky
žalobcom schválenej mesačnej splátky úveru vo vzťahu k príjmu žalovaného, keď žalovanému po

zaplatení tejto splátky úveru zostávalo od 27,- Eur do 40,- Eur na mesiac. Žalobcovi pri poskytnutí úveru
za týchto podmienok (pomer výšky splátky k príjmu žalovaného), vzhľadom na jeho skúsenosti ako
subjektu pôsobiaceho na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie spotrebiteľských
úverov, muselo byť zrejmé, že takto poskytnutý úver musí skončiť skôr či neskôr jeho nesplácaním, lebo
ztohočozostávaložalovanémusanedádlhodobožiť.Zdôraznil,žezákonč.129/2010Z.z.vustanovení

§ 11 spája s porušením povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou podľa ustanovenia §
7 ods. 1 zákona, dva rôzne následky: Prvým následkom konania bez odbornej starostlivosti je
tá skutočnosť, že poskytnutý uver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Druhým
následkom je strata práva veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľskéhoúveru. Právny predchodca žalobcu teda nebol oprávnený poskytnutý úver zosplatniť a žalovaný má
právo poskytnutý úver (istinu) splácať v pravidelných mesačných splátkach až do konečnej splatnosti
úveru dna 25.07.2024, pretože právny úkon právneho predchodcu žalobcu, ktorým právny predchodca

žalobcu zosplatnil žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver, je potrebné považovať za neplatný
právny úkon s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, a to pre jeho rozpor so zákonom
a odcitoval pritom ust. § 17 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z. z.. Uviedol, že práve na
základe uvedeného vznáša námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Zopakoval svoju
argumentáciu uvedenú už v písomnom vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie, že v prípade nie

hrubého porušenia povinnosti veriteľa postupovať s odbornou starostlivosťou má veriteľ stále právo aj
na zaplatenie zmluvných úrokov a poplatkov (pokiaľ nie je iný dôvod na posúdenie poskytnutého úveru
za bezúročný a bez poplatkov). Veriteľ ako podnikateľ teda stále môže dosiahnuť ekonomický prospech
sledovaný uzavretím úverovej zmluvy so spotrebiteľom, ktorý pre neho predstavujú zmluvne úroky a
prípadné poplatky. Druhým následkom, ale len v prípade ak veriteľ hrubo poruší povinnosti podľa § 7
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., je, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, t. j. veriteľ ako

podnikateľ je priamo sankcionovaný za hrubé porušenie svojich predzmluvných povinností. V uvedenej
súvislosti žalovaný v odvolaní zdôraznil, že pokiaľ mal súd prvej inštancie za to, že žalobca ako veriteľ
hrubo porušil svoje predzmluvné povinnosti, mal sa zaoberať aj tým, že žalobca ako veriteľ zároveň
stratil právo na jednorazové zosplatnenie spotrebiteľského úveru pre porušenie (nie hrubé) svojich
predzmluvnýchpovinnostípodľa§7ods.1zákonač.129/2010Z.z..Následkyporušeniapredzmluvných

povinností veriteľa (v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.) sú v ustanovení § 11 zákona č.
129/2010 Z. z. stanovené samostatne, a to osobitne pre (nie hrubé) porušenie povinnosti veriteľa a pre
hrubé porušenie povinnosti veriteľa, pričom zákon definuje iba to čo je to hrubé porušenie povinnosti
veriteľa. Z vyššie uvedeného porušenia predzmluvných povinností právneho predchodcu žalobcu potom
podľa žalovaného vyplýva aj druhá skutočnosť, a to nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z

dôvodu, že právny predchodca žalobcu nebol oprávnený v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. žalovanému poskytnutý úver zosplatniť a postúpenie pohľadávky (nesplatného úveru) je v rozpore
s § 39 Občianskeho zákonníka a s § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. V nadväznosti na uvedené
žalovaný súdu prvej inštancie v odvolaní vytkol, že vo vzťahu k namietanému nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu sa v odôvodnení svojho rozhodnutia so vzájomnou súvislosťou § 11 ods.

2 zákona č. 129/2010 Z. z. a § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 z. z. vôbec nezaoberal. Pokiaľ súd
prvej inštancie v odsekoch 11 až 13 odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na to, že uznesením zo
dňa 25. 01. 2021 pripustil zmenu žalobcu z dôvodu, že žalobca preukázal splnenie podmienok podľa
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. a že žalovaný sa proti tomuto uzneseniu neodvolal, tak takúto
úvahu súdu prvej inštancie nie je možné podľa žalovaného považovať za dostatočné sa vysporiadanie

so vznesenou námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. V uvedenej súvislosti poukázal
žalovaný v odvolaní na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/42/2011 zo dňa 20.12.2011, kde
najvyšší súd uviedol, že: „Z ustanovenia § 92 ods. 3 veta prvá OSP síce vyplýva, že súd rozhodujúci
o súhlase so zmenou musí posúdiť, či navrhovateľ preukázal prechod alebo prevod práv a povinností,
avšak pre účely tohto ustanovenia stačí preukázať, že nastala formálno-právna skutočnosť, ktorá môže

mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo prevod práv a povinností. Súd však v tomto
štádiu nie je oprávnený hodnotiť, či sú inak naplnené predpoklady pre takéto právne nástupníctvo
z pohľadu hmotnoprávnej úpravy. To znamená, že nie je jeho úlohou prechod alebo prevod práv a
povinností podľa hmotného práva v rozsahu zodpovedajúcom možnému záveru pre rozhodnutie vo
veci samej. Súd teda nemá v rámci rozhodnutia podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP hodnotiť právne úkony

z hľadiska ich platnosti, lebo by išlo o posúdenie naplnenia predpokladov právneho nástupníctva z
pohľadu hmotnoprávnej úpravy a teda o riešenie predbežnej otázky dôležitej pre rozhodnutie vo veci
samej“. Možno preto podľa žalovaného zhrňujúco uviesť, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia s argumentáciou žalovaného ohľadne nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu vôbec
nezaoberal, napriek tomu, že žalovaný vzniesol túto námietku v konaní pred súdom prvej inštancie

opakovane. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní zdôraznil, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
by malo jasne a zrozumiteľne dávať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odpoveď
na otázku, či porušenie povinností právneho predchodcu žalobcu ako veriteľa, uvedených v § 7 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. spôsobuje stratu jeho práva na jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru je

otázkou, ktorá má pre tento spor podstatný význam, lebo strata práva žalobcu vyžadovať od žalovaného
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru spôsobuje, že žalovaný by mal naďalej právo poskytnutý
úver (istinu) splácať v pravidelných mesačných splátkach svojmu pôvodnému veriteľovi, a to až do
konečnej splatností úveru, pretože postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcuna základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 2/2020 zo dňa 16.10.2020 je neplatné v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z..

2.1 Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania
považuje za nesprávne, pretože z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej
inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy
24.031,48 Eur s príslušenstvom a na základe rozhodnutia súdu prvej inštancie bol žalovaný zaviazaný

zaplatiť 12.020,06 Eur, to znamená, že úspech strán v spore bol takmer rovnaký, a teda súd prvej
inštancie nemal priznať náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán.

2.2 V ďalšom texte odvolania žalovaný poukázal na potrebu riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia
s odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR a aj Európskeho súdu pre ľudské práva a uviedol, že
súd musí v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
účastníkov konania ale aj pre verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. V skúmanom prípade závery súdu prvej inštancie nespĺňajú podľa žalovaného dané
podmienky, pretože v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku absentuje popis myšlienkového
postupu, ktorým súd prvej inštancie dospel ku svojím záverom, preto sa rozhodnutia súdu prvej

inštancie javí ako nepreskúmateľné. V závere odvolania žalovaný navrhol, aby odvolací súd odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcu zaviaže zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, alebo aby odvolací súd odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konaniearozhodnutie.Zároveňsižalovanýuplatnilnáhradutrovodvolaciehokonania,atotrovprávneho

zastúpenia.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní
namieta, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho námietkou, resp. s tvrdením
ohľadom nekonania právneho predchodcu žalobcu s odbornou starostlivosťou, tak nesúhlasí s takýmto

názorom žalovaného, pričom je podľa jeho názoru potrebné prihliadať na v konaní predložené tvrdenia
a dôkazy v súlade so zákonnou úpravou účinnou v čase uzatvorenia zmluvy, nakoľko v podmienkach
právneho systému Slovenskej republiky je právna retroaktivita neprípustná a zakázaná. Ak žalovaný
v odvolaní tvrdí, že právny predchodca žalobcu vôbec nekonal s odbornou starostlivosťou, a to napriek
tomu, že jeho právny predchodca bezo sporu pri uzatváraní zmluvy so žalovaným konal s odbornou

starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010, tak je podľa žalobcu potrebné zdôrazniť
v čom spočíva nekonanie s odbornou starostlivosťou. Zákon č. 129/2010 Z. z. ako lex specialis
k Občianskemu zákonníku jasne uvádza, v čom spočíva hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1.
Nikde v tomto zákone však nie je uvedené, čo sa považuje za konanie s odbornou starostlivosťou. S
konaním s odbornou starostlivosťou sa najčastejšie možno stretnúť pri výkone práv štatutára vo vzťahu

k obchodným spoločnostiam. Legálnu definíciu konania s odbornou starostlivosťou možno nájsť v § 7
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle
ktoréhosakonanímsodbornoustarostlivosťounaúčelytohtozákonarozumiekonaniesostarostlivosťou
primeranou funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií,
ktoré sa týkajú alebo môžu mať vplyv na jej konanie. Súd a žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu

vytkli,ženeskúmalvýdavkyžalovaného,platobnúdisciplínužalovaného,atonapriekpredloženiusprávy
zo spoločného registra bankových informácií, z ktorého sú zrejmé všetky záväzky žalovaného, vrátane
ukončených alebo predčasne ukončených výdavkov a aj prípadná „platobná delikvencia“ žalovaného.
Právny predchodca žalobcu skúmal záväzky žalovaného z dostupných registrov, pričom ďalšie výdavky
žalovaného v čase posúdenia jeho bonity fakticky nebolo možné zistiť, nakoľko tieto výdavky žalovaného

mohol deklarovať len žalovaný, ten však právnemu predchodcovi žalobcu dobrovoľne neoznámil
iné ďalšie výdavky. Ak by tak žalovaný aj dobrovoľne urobil, právny predchodca žalobcu by tieto
výdavky žalovaného nemohol objektívne posúdiť, nakoľko by nemal k dispozícii zdroj, ktorý by tvrdenia
žalovaného potvrdil alebo vyvrátil. V uvedenej súvislosti dal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného
do pozornosti odvolaciemu súdu absenciu právnej úpravy ohľadom metodiky vyhodnotenia bonity

klienta, nakoľko táto v porovnaní s aktuálnou úpravou poukazujúc na opatrenie č. 10/2017 Národnej
banky Slovenska bola veľmi vágna a jedinou zákonnou požiadavkou pre poskytnutie úveru v súlade s § 7
zákona č. 129/2010 Z. z. a odbornou starostlivosťou veriteľa bola požiadavka, aby záväzky spotrebiteľa
nepresahovali príjmy spotrebiteľa. Napokon v konaní bola predložená žiadosť žalovaného o poskytnutieúveru z 22. 07. 2015, z ktorej sú zrejmé aj deklarované údaje zo strany žalovaného. V samotnej
žiadosti žalovaného o poskytnutie úveru sú žalovaným uvedené úvery a výška splátok úverov, ktoré
mali byť čerpaným úverom splatené. Právny predchodca žalobcu si nielen že overil údaje o žalovanom

z dostupných informačných zdrojov, ale tieto podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. vyhodnotil v zmysle
internýchpravidielveriteľaaposkytolžalovanémuúčelovýúver,ktorýmsižalovanýzlepšilsvojefinančné
postavenie.

3.1 Pokiaľ ide o žalovaným v odvolaní namietanú vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu, žalobca vo

vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že Zákon o bankách je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku
lex specialis, preto v prípade ak ide o postúpenie pohľadávky banky platia primárne ustanovenia
lex specialis pred všeobecnou právnou úpravou v Občianskom zákonníku. Následkom postúpenia
pohľadávky, ktorej cesia (postúpenie) nie je podľa § 525 Občianskeho zákonníka alebo podľa
špeciálnych právnych predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky
pre jej rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ktorej

postúpenie zákon zakazuje (alebo ohľadne ktorej zákon podmieňuje postúpenie splnením zákonných
podmienok, ktoré neboli splnené), ide o cesiu neplatnú od počiatku ex tunc a jej neplatnosť nemožno
zhojiť. Z uvedeného dôvodu nemožno v takýchto prípadoch vôbec hovoriť o platnej cesii, postupca
zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na postupníka neprešla pre neplatnosť zmluvy o postúpení.
Nepostačuje preto, aby žalobca v súdnom konaní preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu len

doručením oznámenia veriteľa (postupcu) o postúpení pohľadávky dlžníkovi, ale je potrebné preukázať
platné postúpenie pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie
oznámil veriteľ (postupca), dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia pohľadávky zmluvou
o jej postúpení. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi
zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu.

V tomto smere nastal podľa žalobcu odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Obo/210/2001, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez
ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd
z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy
o postúpení. Tento odklon súdnej praxe od uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva napr.

z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť
zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný
prihliadať s úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho
úkonu – zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní výjdu najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno

vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by
toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd
SR v uznesení sp. zn. IV.ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012. V nadväznosti na uvedené žalobca vo
vyjadreníkodvolaniužalovanéhouviedol,žesúdprvejinštancieskúmalplatnosťpostúpeniapohľadávky
(ktorá je predmetom tohto sporu) podľa § 92 Zákona o bankách a vydaním uznesenia o zmene na strane

žalobcu vyjadril nespornosť aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalovaný preto z vyššie uvedených
dôvodov práve po doručení uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o zmene na strane žalobcu,
mal podľa žalobcu v zmysle poučenia využiť právo podania sťažnosti proti predmetnému uzneseniu
súdu prvej inštancie o pripustení zmeny na strane žalobcu a namietať skutočnosti, ktoré namietal neskôr
v konaní. Súd prvej inštancie preto v prípade nespornosti vecnej aktívnej legitimácie žalobcu postupoval

s ohľadom na princíp právnej istoty správne, a teda uplatnenie sankcie podľa prvej vety § 11 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z. z. neprichádzalo do úvahy. V závere vyjadrenia k odvolaniu žalovaného žalobca
uviedol, že od vstupu do konania nepoprel, že by zmluva bola bezúročná a bez poplatkov pre nesúlad
s niektorými ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z., naopak pred všeobecným súdom žalovaného
bol uplatnený nárok už len v rozsahu nesplatenej poskytnutej čiastky a zákonného úroku z omeškania.

Žalobca tesne pred samotným pojednávaním a rozhodnutím vo veci neopomenul oznámiť súdu platby
žalovaného, ktoré žalovaný vykonal v priebehu konania od posledného čiastočného späťvzatia žaloby.
„Zo správania žalobcu a právneho predchodcu žalobcu a dokonca aj zo správania žalovaného, ktoré
spočíva v pokračovaní splácania dlhu, je podľa žalobcu zrejmá oprávnenosť nároku žalobcu a preto
žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu“.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo 205/2009
z 29. 06. 2010 a na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 407/2016 zo dňa 12.12. 2015 a uviedol, že zo záverov uvedených rozhodnutí Najvyššieho a Ústavného súdu Slovenskej
republiky je nepochybné, že súd skúma vecnú legitimáciu (aktívnu alebo pasívnu) ex offo, bez ohľadu
na vznesenú námietku niektorou zo strán sporu. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 25. 10.

2017 žalovaného upozornil, že ku dňu 25. 10. 2017 je pohľadávka banky vyplývajúca z predmetnej
zmluvy o úvere viac ako tri mesiace po lehote splatnosti vo výške 1 876,93 Eur s upozornení, že
v prípade, ak nedôjde k úhrade vyššie uvedenej dlžnej sumy záväzku, banka je oprávnená vyhlásiť
úver za predčasne splatný a žiadať od žalovaného úhradu celej úverovej pohľadávky. Z výzvy právneho
predchodcu žalobcu teda vyplýva, že ku dňu vyhotovenia výzvy bol žalovaný v omeškaní viac ako tri

mesiace so splátkami splatnými dňa 25. 06. 2017 a staršími. V nadväznosti na uvedené žalovaný vo
vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že námietku aktívnej vecnej legitimácie z dôvodov uvedených v
doterajších písomných vyjadreniach alebo v ústnom prednese na pojednávaní na súde prvej inštancie
dopĺňa o ďalší dôvod, ktorým je skutočnosť, že neboli splnené podmienky pre predčasné zosplatnenie
úveru aj z dôvodu porušenia podmienok uvedených v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 565 Občianskeho zákonníka, pretože v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení

sust.§565Občianskehozákonníkajemožnéprávonapredčasnézosplatnenieúveruuplatniťnajneskôr
do splatnosti najbližšej splátky nasledujúcej po uplynutí troch mesiacov od splatnosti tej splátky, pre
ktorú sa má dlh zosplatniť. Na podporu uvedeného poukázal žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu
žalobcu na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/36/2020 zo dňa 15. 12. 2020, uverejnené v Zbierke
súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 1/2021 pod poradovým číslom 4 a uviedol, že vzhľadom k tomu,

že v prejednávanej veci nedošlo k platnému zosplatneniu úveru poskytnutého žalovanému, tak právny
predchodca žalobcu nemohol následne platne postúpiť pohľadávku, ktorá je predmetom sporu na
žalobcu. Pokiaľ je postúpenie pohľadávky neplatné, tak žalobca nie je aktívne legitimovaný v spore.
S poukazom na uvedené žalovaný zotrval na petite odvolania.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že v danom
prípade došlo k neplatnému zosplatneniu úveru pre nesplanenie podmienok uvedených v ust. § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 565 Občianskeho zákonníka, pričom uviedol, že
je zrejmé, že zákonodarca neurčuje kedy presne môže veriteľ upozorniť na vznik oprávnenia podľa
§ 565 Občianskeho zákonníka a rovnako neurčuje ani, kedy presne má veriteľ využiť toto právo na

zosplatnenie. Zákonodarca určil len obmedzenia do kedy tak veriteľ môže urobiť. Je irelevantné, v ktorý
deň posiela veriteľ upozornenie, ak spĺňa podmienku omeškania najmenej po dobu troch mesiacov.
Relevancia tkvie v dátume zosplatnenia. Ten nesmie byť totožný s dátumom splatnosti nasledujúcej
splátky. Navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu
a z dôvodov daných ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1
CSP (a contrário) a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b)
CSP vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 12 020,06 Eur spolu

s 5 % úrokom z omeškania ročne (špecifikovaným vo výroku rozsudku) a v závislom výroku o trovách
konania zrušil a v uvedenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie podľa ust. § 391 ods. 1 CSP na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie; vo výroku, ktorým okresný súd konanie pre zaplatenie sumy 1.680,-
Eur zastavil, zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

7. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej
zmluvy o úvere, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto
zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel

spotrebiteľského úveru.

8. Podľa § 7 ods. 16 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej
zmluvy o úvere, vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ posúdi schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi.

9. Podľa § 7 ods. 17 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o
úvere, veriteľ je povinný v záujme odbornej starostlivosti pri poskytovaní spotrebiteľských úverov vytvoriťa udržiavať systém posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a postupovať v súlade
s týmto systémom a vytvoriť a udržiavať systém poskytovania spotrebiteľských úverov.

10. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy
o úvere, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať
od spotrebiteľa jednorázové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti
podľa§7ods.1 saúverpovažujezabezúročnýabezpoplatkov.Zahrubéporušeniepovinnostipodľa§7
ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,

výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

11. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o
postúpení pohľadávok č. 2/2020 zo dňa 16.10.2020, práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo

sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie
z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu
na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky
a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

12. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacích námietok uvedených žalovaným v odvolaní, kde žalovaný, tak ako je vyššie uvedené,
namietal, že a) súd prvej inštancie dospel m základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, že b) rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, že c) rozhodnutie súdu prvej

inštancienemáoporuvovykonanomdokazovaní,žed)konaniepredsúdomprvejinštancie máinúvadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že e) mu súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že f) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Osobitný priestor venoval žalovaný v odvolaní argumentácii

o nedostatočnom odôvodnení a nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozsudku, poukazujúc
pritom na čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 Listiny základných práv
a slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného
súdu SR. Nosnou odvolacou argumentáciou žalovaného však bolo tvrdenie žalovaného, že žalobca
nie je v danom spore aktívne vecne legitimovaný, pretože Zmluva o postúpení pohľadávok č. 2/2020

zo dňa 16. 10. 2020, od ktorej žalobca odvodil svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore (argumentujúc
tým, že súd prvej inštancie právoplatným a vykonateľným uznesením č. k. 7 Csp/4/2020-209 zo dňa 25.
01. 2021 vychádzajúc z uvedenej zmluvy o postúpení pohľadávok pripustil zmenu na strane žalobcu),
je v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom pre jej rozpor
so zákonom, konkrétne s ustanovením § 17. ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., v zmysle ktorého nie

je možné postúpiť pohľadávku zo spotrebiteľského úveru pred termínom konečnej splatnosti úveru
alebo pohľadávku, ktorá nebola mimoriadne (predčasne) zosplatnená a pohľadávka, vo vzťahu ku
ktorej nárok na zaplatenie je predmetom tohto sporu, nebola v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy
o postúpení pohľadávok, tak ako to vyžaduje ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení účinnom
ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávok) splatná, pretože právny predchodca

žalobcu nekonal pri uzatváraní Zmluvy o úvere č. 8773209484 zo dňa 22. 07. 2015 s odbornou
starostlivosťou v zmysle ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., dôsledkom ktorej skutočnosti je
v zmysle ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. absencia oprávnenia právneho predchodcu žalobcu
požadovať od dlžníka predčasné splatenie úveru, čo znamená, že právny predchodca žalobcu Zmluvou
o postúpení pohľadávok č. 2/2020 zo dňa 16. 10. 2020 postupoval pohľadávku, ktorá v čase postúpenia

nebola splatná.

13. Súd prvej inštancie vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii aktuálneho žalobcu (ktorý sa „dostal
do konania“ uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7Csp/4/2020-209 zo dňa 25. 01.
2021) v odseku 46. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že v zmysle ust. §

526 Občianskeho zákonníka má postupca (v danom prípade Poštová banka, a. s.) voči dlžníkovi
oznamovaciu povinnosť spočívajúcu v tom, že oznámi dlžníkovi, že pohľadávku, ktorú mal voči nemu,
postúpil inému s tým, že dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že postúpenie
pohľadávky bolo dlžníkovi oznámené, zaťažuje žalobcu. Zároveň v odseku 54. odôvodnenia odvolanímnapadnutého rozsudku súd prvej inštancie vo vzťahu ku aktívnej vecnej legitimácii žalobcu uviedol,
že žalobca predložil súdu „dôkaz o doručovaní upozorňujúcej výzvy žalovanému, taktiež oznámenia
o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, preto má za to, že došlo k účinnému zosplatneniu úveru

v čase pred postúpením pohľadávky na žalobcu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách a k platnému
postúpeniu pohľadávky uplatňovanej v tomto konaní, nakoľko v čase postúpenia pohľadávky sa jednalo
o pohľadávku splatnú, a teda takéto postúpenie pohľadávky je platné, čím žalobca preukázal v spore
vecnú aktívnu legitimáciu“. Súd prvej inštancie odcitoval tiež v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozsudku ust. § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z., avšak v nesprávnom znení – v znení

účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere, zo znenia ktorého na rozdiel od znenia
účinného ku dňu uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 2/2020 zo dňa 16. 10. 2020 nevyplýva
obmedzenie spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa zo spotrebiteľského úveru možno postúpiť
na (v tom prípade) nového veriteľa podľa § 20 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., len pokiaľ je
splatná, pričom v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil
akými úvahami sa riadil, keď napriek už v odpore proti platobnému rozkazu žalovaným namietanému

predčasnému zosplatneniu úveru s poukazom na ust. § 7 ods. 1 v spojení s ust. § 11 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z. dospel k záveru, že žaloba je vo vzťahu k žalobcovi ako aktívne vecne legitimovanému
subjektu dôvodná. Aplikácia ust. § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. súdom prvej inštancie
v nesprávnom znení v tom zmysle, že súd prvej inštancie namiesto znenia ust. § 17 ods. 1 a 2
v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávok aplikoval ust. § 17

ods. 1 a 2 v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere, viedla súd prvej inštancie
k tomu, že sa v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku obmedzil len na posúdenie následkov
hrubého porušenia povinnosti právneho predchodcu žalobcu konať pri uzatváraní zmluvy o úvere so
žalovaným s odbornou starostlivosťou (viď odsek 61. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku)
s následkom bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru a vôbec sa nevysporiadal s pre konanie podstatnou

argumentáciou žalovaného (uvedenou už v odpore proti platobnému rozkazu), že právny predchodca
žalobcu nebol oprávnený s poukazom na ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. predmetný úver
predčasne zosplatniť a následne s poukazom na ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. právny
predchodca žalobcu nebol oprávnený takto predčasne zosplatnený predmetný (spotrebiteľký) úver
postúpiť, preto zmluva o postúpení pohľadávok je pre rozpor so zákonom neplatná a žalobca, napriek

tomu, že súd prvej inštancie uznesením č. k. 7 Csp/4/2020-209 zo dňa 25. 01. 2021 pripustil zmenu na
strane žalobcu nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom, pretože uvedené uznesenie o pripustení
zmeny na strane žalobcu, je procesným rozhodnutím, pri vydaní ktorého súd prvej inštancie neskúmal
aj všetky aspekty vecnej aktívnej legitimácie.

14. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej „ESĽP“) vyplýva, že súdy musia vo svojich rozhodnutiach jasne a zrozumiteľne uviesť
dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že sa musia zaoberať s najdôležitejšími argumentami
strán sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov a že nedodržanie týchto
požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (viď napr. Garcia Riuz v. Španielsko,

Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Rovnako v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako
súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným
a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú
pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou súdu je

uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.
III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v odôvodnení
rozhodnutia absentujú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy
SR, resp. s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Aj Najvyšší súd

SR vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu zaujal
stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv
a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto
práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné

a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa má zaoberať so všetkými právne
relevantnými argumentami strán sporu.15. V danom prípade sa súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia, tak ako je vyššie
uvedené, nevysporiadal so všetkými pre rozhodnutie podstatnými argumentami jednej zo strán sporu
– žalovaného (konkrétne s argumentami týkajúcimi sa aktívnej vecnej legitimácie žalobcu), na základe

ktorej skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne
odôvodnené a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho došlo v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP
k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces, preto odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v rozsahu uvedenom vo výroku tohto uznesenia podľa ust. § 389 ods. 1 písm.
b) CSP zrušil a v uvedenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 391 ods. 1 CSP

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie
bude vysporiadať sa aj s vyššie uvedenou argumentáciou žalovaného a v zmysle najnovšej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo 266/2020 z 31.
05. 2022 a sp. zn. 4Cdo 75/2020 z 27. 10. 2022) tiež s tým, či predmetná pohľadávka bola platne
postúpenánažalobcuajvzmysle§92ods.8Zákonaobankách(hocitútoskutočnosťsúdprvejinštancie
v odseku 54. odôvodnenia rozsudku konštatoval), vzhľadom k tomu, že obsah ustanovenia § 92 ods.

8 veta prvá Zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú, preukázateľne dlžníkovi doručenú
písomnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku, pričom tak
ako je uvedené v odôvodnení vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu: „skrz spotrebiteľského
charakteru zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter
výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách“, pričom zo spisu nevyplýva, že by právny predchodca

žalobcu adresoval a doručoval žalovanému aj takúto samostatnú výzvu v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona
o bankách; v novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP aj o trovách
tohto odvolacieho konania.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.

2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.