Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. marec 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/43/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7513216208
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7513216208.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr.

Jany Dudíkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu A. B. C., bytom v D., E. D. XXX/XX,
zastúpeného JUDr. Martinou Gombošovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Floriánska č. 16, proti
žalovanejSlovenskejrepublike,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlom
vBratislave,Račianskač.71,onáhraduškody,oodvolanížalobcuažalovanejprotirozsudkuOkresného
súdu Košice – okolie zo dňa 13.9.2022 č.k. 14C/390/2013-413 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch a v zamietajúcom výroku.

M e n í rozsudok o trovách konania tak, že
žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania vo vzťahu
k uplatnenej nemajetkovej ujme v celom rozsahu a
žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanej trovy prvostupňového a odvolacieho konania vo vzťahu
k uplatnenej náhrade škody v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2.905,80
eura s 8,5% úrokom z omeškania od 3.7.2013 do zaplatenia a sumu 5.000,- eur, všetko do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi

trovy konania v rozsahu 74,26%.

2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobcu titulom nezákonného
rozhodnutia o vznesení obvinenia a rozhodnutia o väzbe.

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že uznesením Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Košiciach zo dňa 26.3.2010 bolo vo veci začaté trestné stíhanie a dňa 8.12.2010

bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za zločin výroby detskej pornografie a zároveň toho istého dňa
bol uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa 10.12.2010 vzatý do väzby. Ďalej vychádzal zo zistenia,
že uznesením generálneho prokurátora zo dňa 6.12.2011 bolo zrušené uznesenie Okresnej prokuratúry
KošiceIIzodňa7.9.2011,ktorýmrozhodlaozastavenítrestnéhostíhaniažalobcu.Následnepovykonaní
znaleckého dokazovania bolo uznesením Okresnej prokuratúry zo dňa 10.7.2012 trestné stíhanie voči
žalobcovi zastavené.

4. Titulom nezákonných rozhodnutí žalobca požadoval náhradu škody spočívajúcu v náhrade
vynaložených trov konania, ktoré mu vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie
v sume 3.905,80 eura a nemajetkovú ujmu v sume 150.000,- eur.5.Nazákladeuvedenýchzisteníapovykonanomdokazovanívýsluchomstránsporu,svedkovalistinami
dospel k záveru, že nárok žalobcu je čiastočne dôvodný ohľadom škody spočívajúcej vo vynaložení
trov konania a čiastočne aj v uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- eur

a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

6. Za prvotne nezákonné rozhodnutie považoval uznesenie o vznesení obvinenia, od ktorého
nezákonnosti sa odvíja nezákonnosť aj ďalších rozhodnutí vydaných v trestnom konaní obmedzujúcich
osobnú slobodu žalobcu. Podľa jeho názoru zastavenie trestného stíhania predstavuje spôsob zrušenia

rozhodnutia o vznesení obvinenia a o vzatí žalobcu do väzby. Mal teda za to, že je splnený pozitívny
predpoklad vzniku nároku na náhradu škody podľa § 8 ods. 5 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z.

7. Zaoberal sa aj predpokladmi vylučujúcimi vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe a dospel k záveru, že žalobca vzatie do väzby si nezavinil sám. Skutočnosť, že žalobca
prostredníctvom obchodnej spoločnosti natáčal erotickú a pornografickú tvorbu osôb starších ako 18

rokov rovnakého pohlavia samo o sebe nie je zakázaná ani trestná, nie je tak ani proti dobrým mravom.
Táto činnosť je legálna, preto proces obrany žalovanej v tom smere, že žalobca si zavinil väzbu aktívnym
konaní pri výrobe pornografického materiálu mlado vyzerajúcimi osobami, nie je dôvodná, keď sa
nejednalo o neplnoleté osoby.

8. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 3.905,80 eura titulom vynaložených
trov v trestnom konaní. Súd za dôvodný však považoval iba časť nároku ohľadom sumy 2.905,80 eura
a v prevyšujúcej časti nárok žalobcu ako nedôvodný zamietol. Vychádzal z názoru, že trovy konania,
ktoré hradila jeho matka, nehradil žalobca a teda mu nevznikla ani škoda, ale táto vznikla jeho matke.
Podľa jeho názoru neobstojí námietka žalobcu, že všetky peniaze matke vrátil, nakoľko nepredložil o tom

žiadny dôkaz a v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno. Navyše matka žalobcu pri svojom výsluchu
nepotvrdila, že žalobca jej následne peniaze vrátil.

9. Pri posudzovaní nároku žalobcu ohľadom uplatnenia nemajetkovej ujmy vychádzal z kritérií
uvedených v ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.

10. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca do momentu začatia trestného stíhania bol bezúhonný občan,
mal priateľov i známych, stretával sa s nimi, mal prácu, ktorú chcel stále robiť. V konaní nebolo
preukázané, že vo vzťahu k žalobcovi bolo v minulosti vedené trestné stíhanie. Vo vzťahu k závažnosti
vzniknutej ujmy konštatoval, že samotné začatie trestného stíhania fyzickej osoby a s tým súvisiace

vznesenie obvinenia konkrétneho skutku vždy predstavuje závažný zásah do osobnostných práv každej
fyzickej osoby, predstavuje obmedzenia osobnostných práv uvedených v § 11 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a v čl. 10 Listiny základných práv. Predmetné trestné stíhanie a vznesenie obvinenia a jeho
vzatie do väzby zasiahlo do súkromného života žalobcu, do jeho cti a dobrej povesti a bolo spôsobilé
obmedziť či porušiť jeho práva ako jednotlivca na rešpektovanie ochrany jeho súkromného, rodinného

života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Žalobca strávil vo väzbe 98 dní a trestné konanie
trvalo približne 2 roky, pričom bol obvinený zo závažnej trestnej činnosti a podozrenie zo spáchania
trestného činu sa nepotvrdilo, keďže skutok nie je trestným činom. Súd ďalej uviedol, že uvedené
skutkové okolnosti výrazne zasiahli do kvality života žalobcu. K závažnosti následkov, ktoré vznikli
žalobcovi v súkromnom živote vypovedali svedkovia. Ďalej súd poukázal na závery znaleckého posudku

č. 35/2017, z ktorých záverov je zrejmé, že aj klinický obraz žalobcu zodpovedá posttraumatickej
stresovej poruche, čoho spúšťačom bolo obvinenie a väzobné stíhanie. Uvedeným trestným konaním
došlo k narušeniu rodinných vzťahov a vznikli aj závažné následky žalobcu v spoločenskom uplatnení,
keďže bol spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti F. G., H., ktorej predmetom okrem iného
bola agentúrna činnosť v oblasti modelingu, fotografických prác, natáčanie videokamerou na zmluvnom

základe, producentská činnosť v oblasti videotvorby, nakladanie s výsledkami tvorivej činnosti so
súhlasom autora.

11.Priurčenívýškynemajetkovejujmysúdvychádzalzust.§17ods.4zákonač.514/2009Z.z.stým,že
maximálna možná suma pre priznanie nároku predstavuje sumu 15.850,- eur. Žalobca strávil vo väzbe

98 dní, trestné stíhanie sa voči nemu viedlo zhruba dva roky, preto súd vlastnou úvahou po komplexnom
posúdení dospel k záveru, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur, čo
predstavuje zhruba 51,- eur za jeden deň väzby. Za podstatu priznania nemajetkovej ujmy považoval
preukázanie narušenej psychiky žalobcu v dôsledku vedeného trestného konania a väzobného stíhania,preukázanie zníženia vážnosti a cti žalobcu v rodinnom, priateľskom prostredí vzhľadom na to, ako bol
žalobca vnímaný a hodnotený v období pred začatím trestného stíhania. V prevyšujúcom rozsahu preto
súd žalobu zamietol.

12. Vzhľadom na to, že žalovaná bola v omeškaní s plnením peňažného dlhu, uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi aj príslušný úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 3.7.2013 do sumy 2.905,80
eura, t.j. dňom nasledujúcim po dni doručenia odpovede žalovanej.

13. Výrok o trovách konania odôvodnil súd ust. § 255 ods. 2 C.s.p. majúc za to, že žalobca bol v konaní
úspešný čiastočne, a to v rozsahu 74,23 % (úspech žalobcu 87,13 % a neúspech žalobcu 12,87 %).
Úspešný bol v časti zaplatenia náhrady škody v sume 2.905,80 eura a neúspešný v časti náhrady škody
vo výške 22.581,80 eura. V časti náhrady nemajetkovej ujmy považoval žalobcu za plne úspešného. Pri
výpočte preto vychádzal zo sumy 150.000,- eur a nie zo sumy 5.000,- eur.

14. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobca a žalovaná.

15. Žalobca v odvolaní žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok v zamietajúcom výroku a priznal
náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu.

16. V odvolaní uviedol, že pokiaľ súd zamietol žalobu v časti náhrady škody za trovy konania, dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože keď mu bolo vznesené obvinenie bol aj väzobne stíhaný.
Technicky teda nemohol sám, pokiaľ bol vo väzbe, zo svojich finančných prostriedkov uhradiť finančné
prostriedky titulom obhajoby. Finančné prostriedky, ktoré za neho počas väzby uhradila jeho matka,
svojej matke aj vrátil, čo bolo preukázané jej svedeckou výpoveďou. Jedná sa o blízky príbuzenský vzťah

matka – syn, preto medzi sebou nemali dôvod vystavovať žiadne potvrdenia a pri zmluve o pôžičke
Občiansky zákonník ani nepodmieňuje platnosť tým, že musí byť uzatvorená v písomnej podobe. Jeho
matka nebola oprávnenou osobou, ktorá mala prístup k jeho bankovému účtu. I. si požičať v jeho mene
finančné prostriedky od tretích osôb. Podľa jeho právneho názoru mu patrí náhrada titulom trov konania
vuplatnenejvýške3.617,25eura.Ďalejvodvolanínamietal,žepriznanámusumanáhradynemajetkovej

ujmy vo výške 5.000,- eur je neprimerane nízka. Poukázal na to, že mu bolo vznesené obvinenie za
zločin výroby detskej pornografie. Má trvalé bydlisko v obci Čečejovce, ktorá má spolu 2 041 obyvateľov.
Žijevrodinnejobcispolusosvojimirodičmi,ktorísúvsúčasnostiužvovysokomveku.Dňa8.12.2010bol
zaistený pred zrakmi svojich rodičov a susedov a vzatý do väzby. Do času skončenia trestného stíhania
nemohol vykonávať svoju podnikateľskú činnosť. Vzhľadom na to, že bol neprávom obvinený z výroby

a šírenia detskej pornografie, tento fakt spôsobil značný diskomfort nielen v jeho profesionálnom, ale
i v súkromnom živote a rovnako tak zasiahol aj do súkromnej sféry jeho rodinných príslušníkov. Niekoľko
mesiacov strávil nevinne vo väzbe. Považuje za nedostatočné zadosťučinenie priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur, vzhľadom na ujmu spôsobenú jeho väzobným stíhaním.

17. Pred začatím trestného stíhania viedol bežný rodinný život, mal priateľov, známych, stretával sa
s nimi, mal prácu, ktorej sa chcel venovať. Vo väzbe strávil 98 dní a trestné konanie trvalo približne
dva roky. Trestné stíhanie a obmedzenie na osobnej slobode a následné vzatie do väzby pre neho
predstavovalo obrovské poníženie a bol psychicky na dne, čo sa odrazilo aj na jeho zdraví. Bola mu
diagnostikovaná posttraumatická stresová porucha, čoho spúšťačom bolo obvinenie a väzobné stíhanie.

18. Poukázal na skutočnosť, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu prihliada pri rozhodovaní
v obdobných veciach k povahe trestnej veci, k celkovej dĺžke obmedzenia osobnej slobody
a k následkom v osobnej sfére poškodenej osoby. Pre účely odôvodnenia výšky poskytnutého
odškodnenia je zjavne vhodné, podobne ako vo väčšine európskych štátov, vychádzať zo sadzby

stanovenej za jeden deň výkonu väzby. Vychádzajúc z aktuálnej úrovne odškodnenia jednotlivých
európskych štátov, ako aj zo životnej úrovne Slovenskej republiky, nemôže byť jeho adekvátnym
odškodnením čiastka vo výške 50,- eur za jeden deň trvania väzby, pretože životná úroveň v roku
2012, kedy rozhodoval Najvyšší súd Českej republiky, bola pomerne nižšia ako dnes o 10 rokov.
Žalobu podal v roku 2013 a takmer po desiatich rokoch nie je stále o jeho nároku a výške finančnej

kompenzácie právoplatne rozhodnuté. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/243/2019.19. Žalovaná v odvolaní navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch tak, že
žalobu zamietne a prizná jej náhradu trov konania.

20. Podľa jej názoru sa súd prvej inštancie dopustil nesprávneho procesného postupu a zaťažil konanie
inou vadou konania, keďže v konaní malo dôjsť k vydaniu uznesenia, ktorým by z konania vystúpilo
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a do konania vstúpila Slovenská republika v zastúpení
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, následne po nadobudnutí účinnosti C.s.p. mal byť
predmetný úkon vyhodnotený ako zmena žaloby. Ak súd prvej inštancie nejakým vhodným procesným

postupom nereagoval na úkon žalobcu zo dňa 7.11.2014, ktorým označil za žalovaného iný subjekt,
ako predtým žalobu zaťažil v konaní inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

21. V odvolaní ďalej namietala, že žalobca si zavinil vznesenie obvinenia a vzatie do väzby a to
činnosťou, ktorá formálne nie je právom zakázaná, ale je spôsobilá vzbudiť podozrenie zo spáchania

trestnej činnosti. Vyhodnotenie zisteného skutkového stavu a jeho právne posúdenie z pohľadu
zavinenia trestného stíhania a väzby nie je správne, o podstatných okolnostiach ignoruje zistenie
skutočností a ich podstatu. Podľa jej názoru neplatí premisa, že ak nejaká činnosť nie je zakázaná
ani trestná, tak nie je v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie prijal premisu, že činnosť
vykonávaná žalobcom bola legálna, o čom malo byť rozhodnuté tým, že trestné stíhanie bolo zastavené.

V trestnom konaní sa ale žiadnym spôsobom neskúmala legálnosť činnosti. Ďalej konštatovala, že
žalobca nespáchal trestný čin, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, to ale neumožňuje automaticky
prijať záver o tom, že jeho činnosť bola bez ďalšieho legálna. Úvahu súdu, resp. jeho záver, že nie je
dôvodná námietka zavinenia trestného stíhania a väzby, nemôže byť správna. Podľa jej názoru žalobca
si vznesenie obvinenia a vzatie do väzby zavinil tým, že fotil a natáčal chlapcov v gay pózach a to tak,

aby fotografie a videá vzbudili dojem, že sa na nich nachádzajú chlapci, ktorí nedovŕšili 18. rok veku
teda, že pri ich výrobe došlo k spáchaniu trestného činu.

22. Za nesprávne považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k výške priznanej
nemajetkovej ujmy. K tomu uviedla, že v roku 2011 suma 15.850,- eur predstavovala maximálnu možnú

sumu, ktorú je možné priznať pre obmedzenie osobnej slobody v dôsledku väzby, nie je možné sumu
na úrovni 5.000,- eur za 98 dní väzby považovať za primeranú. Primeraná suma v prípade trvania väzby
na úrovni 98 dní pri zistených skutkových okolnostiach predstavuje sumu približne na úrovni 2.000,-
eur. Má za to, že súd prvej inštancie sa pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy neriadil záväznými
hľadiskami vyplývajúcimi z § 17 ods. 3 zák.č. 514/2003 Z.z. Pripustila, že v aplikačnej praxi sa za

posledné roky presadzuje mechanizmus priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume
20,- až 60,- eur za deň väzby. Priznanie náhrady pri hornej hranici takto ustanovenej sadzby, t.j. na
úrovni 51,- eur za každý deň väzby, nie je primeraná. Suma na úrovni medzi 50,- až 60,- eur za deň
väzby by mohla byť primeraná len za predpokladu, keby pri každom z kritérií podľa § 17 ods. 3 bola
preukázaná závažnosť ujmy. V danom prípade ale takéto právne posúdenie možné nie je, resp. ho

ani súd prvej inštancie neprezentoval. Súd pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy nemal zohľadniť
následky, ktoré zohľadnenie z pohľadu právneho posúdenia by nemali a nemohli. V prvom rade jeho
následkyvpodnikaní,vdruhomradejehookolnostizadržania,vykonávaniadomovejprehliadky,vtreťom
rade podmienky v ústave na výkon väzby a v štvrtom rade výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže
byť odôvodnená vznikom poškodenia psychického zdravia. Súd prvej inštancie pri priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy vec nesprávne právne posúdil, ak žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorá nie je primeraná s ohľadom na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva a nie
je v súlade so stanovenou maximálnou sumou odškodnenia, nie je v súlade s posúdením jej výšky
podľa § 17 ods. 3 a z pohľadu judikatúr identifikovaného rozpätia 20,- až 60,- eur za deň väzby výške
nemajetkovej ujmy pohybujúcej sa blízko k hornej hranici takto určenej sadzby nemôže byť s ohľadom na

okolnosti prípadu primeraná. Namietala, že súd prvej inštancie pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy
vo viacerých aspektoch prijal z vykonaného dokazovania nesprávne skutkové zistenia pre hodnotenie
hľadísk v zmysle § 17 ods. 3.

23. Z výsluchov svedkov nie je zrejmé, z akých dôkazov súd vychádzal, ak prijal záver, že došlo

k narušeniu vzťahov v rodine a že príčinou narušenia bolo trestné stíhanie a väzba. Bola toho názoru,
že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ako najzásadnejší zásah, ktorý mal negatívne následky bol
samotný zásah polície v rodičovskom dome v spojení s domovou prehliadkou. Tento zásah ale nebol
uskutočnený ako následok trestného stíhania a väzby.24. Za správne nepovažuje žalovaná ani rozhodnutie vo výroku o trovách konania. Žalobca si uplatnil
nárok na náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy a v oboch zložkách bola úspešná

a dokonca prijal záver, že žalobca bol úspešný v nepatrnej časti (požadovaná suma 175.487,60 eura,
priznaná suma 7.905,- eur, jej úspech je teda 95,5 %, jej neúspech je 4,5 %). V prípade majetkovej
škody je úplne zrejmé, že v tejto časti priznania je len 11,4 % pôvodne požadovanej náhrady škody
je prejavom jej procesného úspechu a ten ostal pri aktuálnom rozhodnutí o nároku na náhradu trov
konania úplne popretý. Nie je sporným, že v konaní bol žalobca čiastočne úspešný čo do základu nároku

vo veci požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Z okolností konania je však zrejmé, že žalobcom
v žalobe požadovaná suma náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 150.000,- eur bola od počiatku celkom
zjavne neprimeraná, premrštená a žalobca na jej výške napriek tomu zotrval. Je toho názoru, že
žalobcu nie je potrebné zaťažiť zodpovednosťou za výsledok sporu a to z dôvodu, že žalobca nemohol
dôvodne očakávať, že súd jeho žalobe vyhovie v celom rozsahu. Má za to, že súd prvej inštancie
bezprecedentne a absurdne vychádzal pri výpočte tohto rozsahu z predpokladu priznanej sumy náhrady

nemajetkovej ujmy 150.000,- eur a odôvodnil to princípom spravodlivosti. Pri takomto pokrivenom
chápaní spravodlivosti platí priama úmera. Mala teda za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku
na náhradu trov konania je svojvoľné a arbitrárne.

25. Na základe podaných odvolaní odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu

predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolania strán sporu nie sú dôvodné s výnimkou
odvolania proti výroku o trovách konania.

26. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav veci, ak pri rozhodovaní vychádzal z názoru, že žalobcovi vznikla škoda v súvislosti so vznesením
mu obvinenia a následného väzobného stíhania, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak uložil
žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi skutočnú škodu v sume 2.905,80 eura s príslušenstvom, ako
aj nemajetkovú ujmu v sume 5.000,- eur. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového

ani právnemu stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré uviedol súd prvej
inštancie poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.

27. K odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza
z názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno považovať za správne, ak mu nepriznal náhradu

účelne vynaložených trov konania v požadovanom rozsahu 3.617,25 eura.

28. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

29. Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo

trestné stíhanie zastavené alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Je nesporné, že ak
v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická
osoba vynaložila náklady na trovy nutnej obhajoby smerujúcej k odstráneniu nežiaducich právnych
dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu a to bez ohľadu na
skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám.

30. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu ohľadom vynaložených trov
konania v zmysle citovaného ust. § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Dospel aj k správnemu záveru,
že žalobcovi prináleží náhrada škody za trovy trestného konania, ktoré boli účelne vynaložené, ale len
v časti, ktoré si uhrádzal sám, čo v konaní aj preukázal predložením listinných dôkazov – príjmových

dokladov a to v rozsahu 2.905,80 eura.

31. Je tomu tak preto, že škodou sa rozumie majetková ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a ktorá spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu a je objektívne vyjadriteľnáv peniazoch. Za skutočnú škodu preto treba považovať takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkovej
hodnoty. Majetkový stav, ktorý je tu východiskom pre zistenie existencie škody a pre vyčíslenie výšky, je
tvorený predovšetkým súhrnom hmotných predmetov o určitej hodnote vyjadrených v peniazoch a iných

hodnôt,čipráv,aksúoceniteľné.Kuzmenšeniumajetkovéhostavudochádzatým,žesazmenšíhodnota
jeho aktív (prípadne sa zväčší hodnota pasív) takým spôsobom, že jeho celkové vyjadrenie v peniazoch
sa oproti predchádzajúcemu stavu zníži.

32. Ak teda žalobca v konaní uplatnil náhradu škody spočívajúcu v trovách obhajoby tvrdiac, že trovy

právneho zastúpenia uhrádzala tretia osoba – jeho matka nemožno dospieť k záveru, že mu vznikla
škoda. Tým, že uhrádzala trovy obhajoby tretia osoba – matka žalobcu nedošlo k zmenšeniu jeho
majetkového stavu, preto v tejto časti nemožno považovať odvolanie žalobcu za dôvodné.

33. Za dôvodné však nemožno považovať ani odvolanie žalobcu v časti zamietajúceho výroku, ktorým
súd zamietol žalobu v časti nepriznanej nemajetkovej ujmy presahujúcej sumu aj 5.000,- eur.

34. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenie práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť
ju inak.

35. Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nim došlo,

c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

36. V súvislosti s požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať z názoru, že už
samotné trestné stíhanie, ako aj väzba predstavuje vážny zásah do osobnostných práv jednotlivca.

Súd prvej inštancie v tejto súvislosti dospel k správnemu záveru, že vzhľadom na rozsah a intenzitu
neoprávneného zásahu spočívajúceho v nezákonnom trestnom stíhaní a následnom väzobnom stíhaní
nebolo postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
S uvedeným názorom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Vo vzťahu k samotnej výške
nemajetkovej ujmy žalobcu je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne vychádzal z citovaného

ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., v rámci ktorého zohľadnil relevantné kritéria pre posúdenie
závažnosti vzniknutej ujmy, určenie jej formy a výšky zadosťučinenia spočívajúce v osobe žalobcu, ktorý
do začiatku trestného stíhania bol bezúhonným občanom, pričom trestné stíhanie negatívne ovplyvnilo
jeho osobný život, trvalo v čase od 26.3.2010 do 10.7.2012, pričom žalobca bol väzobne stíhaný od
8.12.2010 do 15.3.2011. Následne bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol

žalobca stíhaný nie je trestným činom.

37. Správne súd prihliadol aj na skutočnosť, že vo vzťahu k žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre
závažný zločin výroby detskej pornografie. Uvedeným postupom orgánov činných v trestnom konaní
došlo k zásahu do najzákladnejších práv žalobcu, pričom väzobné stíhanie dopadlo ako na osobu

žalobcu, tak i na jeho rodinu a privodilo mu stresovú udalosť, ktorou sa spustilo viacero psychických
ťažkostí a to zníženie odolnosti voči stresu, labilizácia a senzibilizácia prežívania, psychosomatická
nepohoda, rušivé myšlienky, flashbacky, ktoré bránili v koncentrácii na prácu, aktivovanie ostražitého
nastavenia,existenčnáneistotasnáslednýmúzkostnýmprežívanímakovyplývazoznaleckéhoposudku
č. 35/2017 vypracovanom znalkyňou J. J., pričom klinický obraz zodpovedá postraumatickej stresovej

poruche F43.1, čoho spúšťačom bolo obvinenie a väzobné stíhanie.

38. Bolo preto potrebné prihliadnuť k tomu, že vzatie do väzby znamenalo pre žalobcu silnú psychickú
traumu. Priznanú sumu 5.000,- eur spočívajúcu v nemajetkovej ujme považuje odvolací súd za
primeranú a to aj vzhľadom k prihliadnutiu na neprimerane dlhú dobu, po ktorú sa žalobca svojho nároku

domáha.

39. Súd teda zohľadnil relevantné kritéria pre posúdenie závažnosti vzniknutej ujmy, ako aj určenie formy
a výšky zadosťučinenia. Podľa skutkových zistení žalobca vykonal väzbu v dĺžke celkom 98 dní, čov pomere k priznanej výške odškodnenia predstavuje sumu cca 51,- eur za jeden deň väzby. Uvedené
odškodnenie považuje odvolací súd za primerané, preto správne súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti
nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy žalobu zamietol.

40. Za nedôvodné treba považovať aj odvolanie žalovanej vo veci samej, ak vychádza z názoru, že
konanie a následne rozhodnutie je postihnuté vadou spočívajúcou v neodstránení nezrozumiteľnosti
žaloby v označení subjektu na žalovanej strane, žalobca si zavinil vznesenie obvinenia a vzatie do väzby
a za nedôvodnú a za nesprávnu považuje aj výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

41. Ako už odvolací súd uviedol vo svojom zrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 3Co/151/2021 zo dňa
5.5.2022 žalobca v žalobe ako žalovaného označil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Bolo však zrejmé, že medzi skutkovým a právnym odôvodnením žaloby, ktorou bol uplatnený nárok
zo zodpovednosti štátu za škodu, t.j. proti štátu a označením žalovaného, za ktorého bolo označené
MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepublikykonajúcevmeneštátujezjavnýlogickýrozpor.Uvedený

rozpor však bol žalobcom odstránený a to jeho podaním zo dňa 7.11.2014 (čl. 125), v ktorom žalobca
upresnil, že žalovaná je Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky.

42. Keďže došlo k odstráneniu vadnosti podania nemožno súhlasiť s odvolateľkou v tom, že v konaní

pred súdom prvej inštancie malo dôjsť k vydaniu uznesenia, ktorým z konania vystúpi Ministerstvo
spravodlivosti a do konania vstúpi Slovenská republika. Je tomu tak preto, že upresnenie vadnosti
v označení strany sporu nemožno považovať za zmenu účastníctva v konaní.

43. Rovnako sa nemožno stotožniť s názorom žalovanej v odvolaní o zavinení si väzobného stíhania

žalobcom tým, „že fotil a natáčal chlapcov v gay pózach a to tak, aby fotografie a videá vzbudili dojem,
že sa na nich nachádzajú chlapci, ktorí nedovŕšili 18. rok veku, teda že pri ich výrobe došlo k spáchaniu
trestného činu“.

44. Uvedený názor je nesprávny a to z dôvodu, že fotenie a natáčanie osôb v gay pózach, ktorý dovŕšili

18. rok veku, aj keď by prípadne na fotografiách a videách vzbudzovali dojem, že sa na nich nachádzajú
osobymladšieako18rokovsamoosebenemožnopovažovaťzazavineniesivzneseniaobvinenia,resp.
väzobného stíhania, lebo ak by prijal takýto názor, potom každé nedôvodné podozrenie by znamenalo
zavinenie si trestného stíhania, resp. väzobného stíhania.

45. Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalovanej aj v časti, v ktorej namieta výšku súdom
prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu vychádzajúc z názoru, že súd prvej inštancie sa neriadil
záväznými hľadiskami vyplývajúcimi z § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.

46. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej

ujmy striktne vychádzal z citovaného ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. a prihliadol ako bolo vyššie
uvedené k závažnosti vzniknutej ujmy, ako aj k okolnostiam, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo.
Dôsledne sa zaoberal osobou žalobcu, jeho doterajším životom a prostredím, v ktorom žije a pracuje
(bod č. 56), závažnosťou vzniknutej ujmy vzhľadom na to, že obvinenie a jeho vzatie do väzby zasiahlo
do súkromného života žalobcu, do jeho cti, dobrej povesti a bolo spôsobilé obmedziť, či porušiť práva

žalobcunarešpektovanieaochranujehosúkromného,rodinnéhoživota,dôstojnosti,osobnejctiadobrej
povesti. Je nesporné, že trestné stíhanie negatívne ovplyvnilo osobný život žalobcu, na ktorého sa síce
do okamihu právoplatnosti rozhodnutia vo veci je nutne pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt
trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. V prejednávanej veci navyše žalobca bol stíhaný
pre trestný čin výroby detskej pornografie, čo treba nepochybne považovať za negatívny jav v našej

spoločnosti a už tento samotný fakt musel žalobcovi spôsobiť diskomfort nielen v jeho profesionálnom,
ale aj v súkromnom živote. V tejto súvislosti je potrebné súhlasiť so žalobcom v tom, že v samotnom
výkone väzby nemohol očakávať ani ústretové správanie sa ostatných spoluväzňov k nemu vzhľadom
na to, že bol obvinený z výroby a šírenia detskej pornografie. Následkom toho mal rôzne zdravotné
ťažkosti, čo bolo v konaní aj preukázané znaleckým posudkom č. 35/2017 vypracovaným znalkyňou J.

J., ktorá mu diagnostikovala postraumatickú stresovú poruchu F43.1, čoho spúšťačom bolo obvinenie
a väzobné stíhanie.47. Aj keď žalovaná síce uvádza, že priemerná suma v prípade trvania väzby podľa jej názoru na
úrovni 98 dní pri zistených skutkových okolnostiach predstavuje sumu približne 2.000,- eur žiada žalobu
zamietnuťvcelomrozsahu.Štátmusíniesťobjektívnuzodpovednosťzakonaniesvojichorgánov,ktorým

bolo priamo zasiahnuté do základných práv jednotlivca.

48. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.
je súd povinný prihliadať na to, či iba samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným
zadosťučinením a pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy je viazaný len pri určovaní jej výšky

vychádzajúc z ust. § 17 ods. 4, ktorá je limitovaná osobitným predpisom, za ktorý je potrebné považovať
zák. č. 215/2006 Z.z., podľa ktorého súd bol viazaný pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy limitom
50-násobku minimálnej mzdy, teda v prípade žalobcu sumou 15.850,- eur, čo by v prípade nároku na
náhradu za jeden deň väzby predstavovalo sumu 161,73 eura.

49. Pokiaľ súd prvej inštancie pri zohľadnení rozhodujúcich kritérií uvedených v ust. § 17 ods. 3 zák. č.

514/2003 Z.z. dospel k záveru o primeranosti výšky nemajetkovej ujmy za jeden deň väzby v sume 51,-
eur nemožno mu vyčítať, že výšku tejto nemajetkovej ujmy ustálil rozporne s rozhodovacou činnosťou
Európskeho súdu pre ľudské práva, nakoľko uvedený súd konkrétnu výšku nemajetkovej ujmy ani
neurčuje. V uvedenej časti preto nemožno považovať odvolanie žalovanej za dôvodné.

50. Za dôvodné je však potrebné považovať odvolanie žalovanej vo vzťahu k výroku o trovách konania,
ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok náhradu trov celého konania v rozsahu 74,26%.

51. V prejednávanej veci už bolo konštatované v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, že žalobca
bol nepochybne plne procesne úspešný v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy čo do základu, ak mu

súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 5.000,- eur. Samotná výška ním uplatneného nároku
závisela od úvahy súdu, ktorú žalobca nemohol nijako predvídať, pretože to objektívne nie je možné.
Zamietnutie žalobcom uplatneného nároku nad sumu 5.000,- eur teda nie je prejavom procesného
úspechu žalovanej, ale iba dôsledkom úvahy súdu.

52. Žalobca však nebol úspešný v časti zamietnutého nároku na náhradu škody ušlého zisku a zmluvnej
pokuty v sume 21.581,80 eura a v časti zamietnutého nároku uplatnených trov konania. V tejto časti
ohľadne týchto samostatných nárokov mala prevažný úspech žalovaná, preto odvolací súd vychádzajúc
z ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania
tak, že zaviazal žalovanú nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania vo vzťahu

k uplatnenej nemajetkovej ujmy v celom rozsahu a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy
prvostupňového a odvolacieho konania vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody rovnako v celom rozsahu.

53. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobcom a žalovanou uvádzané
odvolacie dôvody vo veci samej, preto odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý

rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch a vo výroku o zamietnutí časti žaloby ako vecne správny potvrdil.

54. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).