Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. júl 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K2-29C/22/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220203952
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Mičková

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7220203952.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Jankou Mičkovou v spore žalobcu: A. B. C. D., nar. X. X. XXXX, E.

X, XXX XX F., práv. zast. JUDr. Danielom Blyšťanom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Thurzova č.
3367/6A, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, Štúrova
ul. 2, 811 02 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 23.000 € s 5 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 23.000 € od 19.1.2021 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.4.2020 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného
k zaplateniu nemajetkovej ujmy vo výške 300.000 € a k náhrade trov konania. Svoju žalobu odôvodnil
tým, že voči žalobcovi bolo dňa 10.9.2010 vznesené obvinenie Prezídiom Policajného zboru, Úradu
boja proti korupcie, Odbor boja proti korupcii východ pod ČVS: C./G., proti ktorému podal sťažnosť,
ktorá bola zamietnutá dozorujúcou prokurátorkou pod sp. zn. VII/1 Gv 44/08, pričom následne

rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. 4T 32/2013 zo dňa 25.5.2018, ktoré bolo
potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3To 8/2018 zo dňa 5.12.2018 reprezentuje
nezákonné rozhodnutie prokurátorky a založilo pri náhrade škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
zodpovednosť Generálnej prokuratúry SR. Proti zamietnutiu sťažnosti bol poškodeným podaný aj
mimoriadny opravný prostriedok, pričom generálny prokurátor nevyhovel mimoriadnemu opravnému
prostriedku, čo reprezentuje nezákonný iný zásah generálneho prokurátora a následne zo strany
prokurátorabolapodanáobžalobanažalobcu,čoreprezentujenesprávnyúradnýpostupvzmyslevyššie

uvedených rozsudkov. V celom procese trestného konania, ktoré trvalo od 10.9.2010 až po 5.12.2018
boli vydané tri nezákonné rozhodnutia (rozhodnutie generálneho prokurátora je kvalifikované ako iný
zásah štátu, ale reprezentuje obdobu nezákonného rozhodnutia) popretkávané nesprávnym úradným
postupom, ktoré jedno od druhého prehlbovalo nemajetkovú ujmu poškodeného a bol aplikovaný
nesprávny úradný postup zo strany dozorujúceho prokurátora A. H. I.. V čase začatia trestného stíhania
až do jeho právoplatného oslobodenia bol žalobca vo veku od 28 po 36 rokov, pričom negatívne toto
konanie ovplyvnilo psychiku žalobcu, rodinné vzťahy, pracovné vzťahy a kvôli tomu ukončil aj možnú

kariéru na politickom poli. Hrozilo mu až 20 ročné väzenie. Trestné stíhanie žalobcu bolo medializované,
bol označovaný za podvodníka, kriminálnika, falšovateľa a neodborníka. Táto situácia sa nepriaznivo
prejavila aj v rodine žalobcu, kde jeho otec, mama a sestra trpeli pre toto trestné stíhanie spolu so
žalobcom, rodičia žalobcu sa cítili ponížení za to, že ich syn je prezentovaný ako kriminálnik, podvodníka falšovateľ, veľmi to ubližovalo aj samotnému žalobcovi. Vzťahy v rodine boli napäté, vznikali hádky
a neustále sa ho dotazovali na predmetný skutok. Žalobca trpel stálou a neprestajnou depresiou, o ktorej
sa zveroval len najbližším. Bál sa o svoju budúcnosť a o budúcnosť svojej rodiny. Takáto situácia mala

vplyv aj na partnerský život žalobcu, kde takmer sa rozpadol jeho vzťah s vtedy tehotnou priateľkou a to
na podklade článku v denníku Topky.sk, pričom vtedajšia priateľka opustila aj spoločnú domácnosť. Po
pracovnej stránke zažíval posmešky, úškrny, mnohí si mysleli, že je vinný, ale sa len čaká na súdny
proces. Žalobca trpel stavmi úzkosti, rozmýšľal o svojom živote a predstavoval si aj život vo väzení
za skutok, ktorý nespáchal. Vzhľadom na negatívnu mediálnu kampaň prišiel o lukratívne pracovné

miesto a to ako asistent poslanca NR SR. Poukázal na to, že v zmysle rozhodnutia ÚS SR sp. zn.
III.ÚS 574/2016 bola uznaná primeraná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 620 € za mesiac trestného
stíhania, pričom sťažovateľovi hrozila v konaní 4 krát menšia trestná sankcia, tak pri trvaní nezákonného
trestného stíhania 99 mesiacov a sume 620 € za mesiac by nemajetková ujma predstavovala sumu vo
výške 61.380 €, avšak žalobcovi hrozilo až 20 rokov za mrežami, čo je 4 krát väčší trest ako v prípade
vyššie uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR, čo 4 násobok sumy 61.380 € predstavuje sumu vo

výške 245.520 €.

2. Žalobca predložil alebo označil dôkazy a použil tieto prostriedky procesného útoku: navrhol pripojiť
spis sp. zn. 4T 32/2013 Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici, navrhol vypočuť žalobcu
a svedkov H. C. D., J. K. L., J. C. L., H. M., B. A. J., C.. A. G. D., C. A. B. N. D., poukázal

a citoval z rozhodnutí Ústavného súdu SR I.ÚS 540/2016, rozsudok NS SR sp. zn. 4MCdo 15/2009,
rozhodnutia sp.zn. 4Cdo 183/2009, 8Cdo 177/2017, 4Cdo 66/2018, 3Cdo 156/2017, 4Cdo 125/2019,
uznesenie ÚS SR sp. zn. III.ÚS 754/2016, rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 281/2011, rozhodnutie ÚS
SR sp. zn. III.ÚS 574/2016, žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 28.10.2019,
doručenka, podací lístok, odpoveď na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo

dňa 1.4.2020, notárska zápisnica zo dňa 4.5.2016, vyhľadávanie z internetu pri zadaní kľúčových slov
„asistent poslanca J. N.“, zmluva o zabezpečení služieb asistenta poslanca NR SR, kópia článku na D.
pod názvom „ M. C. M. O. H. I. C.: „J. P. I. I. XXX.XXX“, Q. C. O. „R. C. A. M. S. C. R. T.“, oznámenie
o skončení zmluvy zo dňa 16.10.2012, uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/1Gv44/08-118
zo dňa 3.1.2011, doplnenie obžaloby zo dňa 28.6.2013, obžaloba zo dňa 14.1.2013, uznesenie Prezídia

PZ, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Východ sp. zn. ČVS: C. zo dňa 31.8.2010,
uznesenie NS SR sp. zn. 4To 12/2015 zo dňa 13.3.2018, uznesenie NS SR sp. zn. 3To 8/2018, rozsudok
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 4T 32/2013-2934 zo
dňa 13.7.2015, rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn.
4T 32/2013 zo dňa 25.5.2018, vyjadrenie zo dňa 4.2.2021, vyjadrenie zo dňa 26.2.2024 s návrhom na

zmenu žaloby, potvrdenie o miere inflácie za roky 2010-2023, vyjadrenie zo dňa 15.5.2024, 22.5.2024,
7.6.2024, článok v časopise Justičná revue .

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 30.12.2020 uviedla, že žalobca si v uvedenom konaní
uplatňuje náhradu škody spočívajúcu v náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 300.000,- Eur, ktorá mu

podľa žaloby vznikla následkom nezákonného rozhodnutia a náhradu trov konania. Konštatovaným
nezákonným rozhodnutím je v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
514/2003 Z. z.“) uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru
boja proti korupcii Východ v Košiciach ČVS: C./G. zo dňa 31.08.2010, ktorým bolo žalobcovi a A. A.

U. vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin podvodu v štádiu pokusu formou spolupáchateľstva
podľa § 20 k § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona. Prokurátorka Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR následne zamietla sťažnosť žalobcu podanú proti
uvedenému uzneseniu a vo veci podala obžalobu na obvinených za obzvlášť závažný zločin falšovania,
pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov spolupáchateľstvom podľa § 20 k

§ 270 ods. 2, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokusom trestného činu
podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona.
Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica rozsudkom sp. zn. BB-4T 32/2013-2934 zo dňa
13.07.2015 postupom podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku oslobodil obžalovaných spod obžaloby
preto, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní stíhaní. O odvolaní prokurátorky

proti uvedenému rozsudku rozhodol Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4To 12/2015 zo dňa 13.03.2018
postupom podľa § 321 ods. 1 písm. a/ b/ c/ Trestného poriadku, ktorým zrušil napadnutý rozsudok
a vec vrátil súdu prvého stupňa, ktorý rozsudkom sp. zn. BB-4T/32/2013 zo dňa 25.05.2018 oboch
obžalovaných opätovne oslobodil spod obžaloby postupom podľa § 285 písm. a/Trestného poriadku,pretoženebolodokázané,žesastalskutok,prektorýsúobžalovanístíhaní.Oodvolaníprokurátorkyproti
predmetnému rozsudku rozhodol Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3To/8/20108 zo dňa 05.12.2018
tak, že ho postupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

4. Žalobca v podanej žalobe za nezákonné rozhodnutia označuje uznesenie o vznesení obvinenia v
spojení s uznesením prokurátorky o zamietnutí sťažnosti a rozhodnutie generálneho prokurátora SR
o zamietnutí návrhu podľa § 363 Trestného poriadku (tento podal obvinený A. A. U.) a za nesprávny
úradný postup považuje podanú obžalobu prokurátorky a odvolania prokurátorky proti oslobodzujúcim

rozsudkom. Žalobca tvrdí, že nezákonným trestným stíhaním mu vznikla ujma spočívajúca v zhoršení
jeho psychického stavu, rodinných vzťahov, poškodení cti a dôstojnosti z dôvodu mediálnych útokov a
taktiež v dopade na jeho kariéru v politickej sfére.

5. Generálna prokuratúra SR týmto poukazuje na skutočnosť, že žalobca v žalobe nepreukázal
existenciu nezákonného rozhodnutia či nesprávneho postupu, na základe ktorého by mu prináležal

nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. V zmysle citovaných ustanovení pre vznik
absolútnej objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím musia byť
splnené súčasne tri podmienky, a to existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody a príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou, bez ohľadu na zavinenie štátu, pričom
uplatnenienárokunanáhraduškodyjepodmienenézrušenímalebozmenenoutakéhotorozhodnutiapre

nezákonnosť príslušným orgánom. V danom prípade má žalovaná za to, že pre absenciu nezákonného
rozhodnutia zodpovednostný vzťah štátu a žalobcu titulom škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
nevznikol a navyše napádané rozhodnutie nebolo zmenené ani zrušené žiadnym orgánom pre jeho
nezákonnosť.

6. „Pre konanie o náhradu škody platí, že nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania
nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov
oprávnenýzrušiťnezákonnérozhodnutieprejehonezákonnosť.Otázkunezákonnostiniejemožnériešiť
ako otázku predbežnú“ (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/103/2011 zo dňa 30.04.2013).

7. Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že súd rozhodujúci o uplatnenom nároku na náhradu škody
nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, v ktorého dôsledku došlo k vzniku škody. Túto
otázku nemôže riešiť ani ako predbežnú, keďže tú už dostatočne preukazne vyriešil orgán určený
platnýmiprávnymipredpismi.Týmsazabezpečuje,žeotázku,čijevposudzovanomprípadeprávoplatné
rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný

orgán.

8. Žalobca v podanej žalobe nepreukázal vznik ujmy spočívajúci v spôsobení psychickej ujmy, vzniku
depresií, zhoršenia rodinných vzťahov a strate zamestnania. K argumentácii žalobu o mediálnych
atakoch na jeho osobu je potrebné uviesť, že namietané aktivity médií neboli iniciované, realizované a

nemôžu byť spájané s činnosťou a zodpovednosťou prokuratúry. Žalobca v žalobe poukazuje na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 574/2006, ktorým odôvodňuje žiadanú výšku nemajetkovej ujmy. Je
potrebné konštatovať, že citovaný nález sa vzťahuje na konkrétny prípad a otázku výšky nemajetkovej
ujmy je potrebné v každom prípade posudzovať vysoko individuálne, pričom nie je možné ju vyčísliť
formou odvodeného matematického prepočtu, ako to navrhuje žalobca. Výška nemajetkovej ujmy je

aktuálne limitovaná ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s ustanovením § 5 až
7 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi.

9. Podľa § 5 zákona č. 215/2006 Z. z. ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného
činu má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy.

10. Podľa § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona
nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

11. Žalobca síce namieta, že uvedený zákonný limit nie je možné v tomto prípade aplikovať, pretože v

čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia (31.08.2010) nebolo ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z. z. v platnosti, ale až po 01.01.2013. Žalovaná je však toho názoru, že v prípade uznania
existencie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné sa uvedeného kritéria zákonného limitu
pridržiavať a zohľadniť ho pri určení výšky škody, a to aj napriek tomu, že súd uvedeným zákonnýmustanovením v tomto prípade nie je viazaný. Je pravdou, že trestné stíhanie sa začalo ešte v roku 2010,
avšak žalobcom namietaný stav, ktorý označuje za nezákonný, trval až do konca roku 2018 kedy bol
právoplatne oslobodený spod obžaloby. Počas uvedeného obdobia sa ustanovenie § 17 ods. 4 zákona

č. 514/2003 Z. z stalo platným a účinným.

12. Žalovaná má za to, že žalobca v podanej žalobe nepreukázal vznik škody titulom nemajetkovej
ujmy v požadovanej výške 300.000,- Eur a uplatnený nárok riadne nezdôvodnil. Žalobca len všeobecne
poukázal na zásah trestného stíhania do dobrej povesti, rodinného a politického života, ako aj na

vzniknutú psychickú ujmu vo forme vzniku depresií a úzkostí, ktorú však nepodložil žiadnymi lekárskymi
správami. Nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy je možné len vo výnimočných prípadoch, žalovaná je
toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno k okolnostiam, ktoré zakladajú výnimočnosť jeho
konkrétnej situácie až do takej miery, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením.

13. Žalovaná dala do pozornosti súdu rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/265/2018
zo dňa 22.05.2019, v ktorom odvolací súd vyjadruje právny záver, že „výška nemajetkovej ujmy žalobcu
nemôže byť postavená na roveň odškodnenia obetí násilných trestných činov, ktorými bola spôsobená
smrť. Nemajetková ujma vzniknutá hoc aj nezákonným vedením trestného stíhania, pri ktorom nedošlo
k úmrtiu nemôže byť odškodňovaná v rovnakej výške ako úmrtie spôsobené trestným činom, nakoľko

sa jedná o diametrálne odlišné ujmy poškodených.“

14. Na základe vyššie uvedeného žalovaná navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

15. Žalovaná predložila alebo označila dôkazy a použila tieto prostriedky procesnej obrany: poukázala

na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 103/2011 zo dňa 30.4.2013, rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 201/2007
zo dňa 30.7.2008, rozhodnutie KS v Košiciach sp. zn. 1Co 265/2018 zo dňa 22.5.2019, nález Ústavného
súdu SR sp. zn. IV.ÚS 159/2012 zo dňa 3.7.2012, II.ÚS 25/2011 zo dňa 24.3.2011, II.ÚS 163/2013 zo
dňa 13.11.2013, rozhodnutie KS v Košiciach sp. zn. 1Co 265/2018 zo dňa 22.5.2019, na rozhodnutie
ESĽP vo veci sťažnosti č. 57404/08 Lavrechov proti Českej republike rozhodnutie zo dňa 20.6.2013,

bod 50, vyjadrenie zo dňa 29.4.2024, 5.6.2024, predložila uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/127/2019 zo
dňa 29.6.2021.

16. Okresný súd Košice II rozsudkom č.k. 29C/22/2020-239 zo dňa 5.10.2022 zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi sumu 23.000,- eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu

trov konania v celom rozsahu.

17. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením č.k. 3Co/215/2022-312 zo dňa 18.1.2024 zrušil
rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V bode 28 a 32 odôvodnenia konštatoval,
že : „V prejednávanej veci žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v sume 300.000,- eur, čo

odôvodňoval aj s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS/754/2016, v ktorom
Ústavný súd SR posúdil, že náhrada nemajetkovej ujmy za mesiac nezákonného trestného stíhania
je vo výške 620,- eur pri trestnom stíhaní za prečin. Súd prvej inštancie na uvedenú argumentáciu
síce prihliadol, avšak v dôvodoch napadnutého rozhodnutia sa s ňou náležite nevyporiadal, ak iba
skonštatoval, že rozhodnutie o nemajetkovej ujme je vždy vecou úvahy súdu bez bližšieho odôvodnenia.

18. Po vrátení veci bude opätovne úlohou súdu prvej inštancie rozhodnúť o žalobcom uplatnenej výške
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajúc pritom z názoru odvolacieho súdu, že základ nároku
žalobcu je daný a za tým účelom vykoná stranami sporu navrhnuté dokazovanie a vyporiada sa aj s
podstatnými argumentami strán sporu v odvolaní tak, aby v dôvodoch rozhodnutia výstižne vysvetlil ako

posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán vo vzťahu k priznanej resp. nepriznanej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy“.

19. Podľa § 391 ods. 2 csp. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

20. Podľa § 390 csp. odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak
a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie ab) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
21. Súd v súlade s ust. § 391 ods. 2 C.s.p. je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a v súlade

s ust. § 390 C.s.p. poukazuje na Nálezy Ústavného súdu SR z 25. októbra 2017, č. k. III. ÚS
379/2017-35, č.k. III.ÚS 5/2018-28 z 5.6.2018 a I.ÚS 227/2018 z 15.8.2018, I.ÚS 570/2017-28 zo
dňa 9.1.2019.
22.Súdvykonaldokazovanievýsluchomžalobcu,svedkovJ.C.L.,A.G.D.,H.C.D.aB.A.J.,nevykonal
dokazovanie oboznámením s obsahom listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, pretože tieto boli

stranám sporu doručené a neboli sporné , pri rozhodovaní vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli
najavo v tomto konaní, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotil podľa svojej úvahy v súlade s princípmi,
na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vykonal vyššie uvedené
dôkazy a pri rozhodovaní z nich vychádzal a zistil tento skutkový stav:

23. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300.000,-
Eur, ktorá mu podľa žaloby vznikla následkom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného
postupu v trestnom konaní a náhrada trov konania. Žalobca v žalobe za nezákonné rozhodnutia
označuje uznesenie o vznesení obvinenia v spojení s uznesením prokurátorky o zamietnutí sťažnosti
a rozhodnutie generálneho prokurátora SR o zamietnutí návrhu podľa § 363 Trestného poriadku (tento

podal obvinený A. A. U.) a za nesprávny úradný postup považuje podanú obžalobu prokurátorky
a odvolania prokurátorky proti oslobodzujúcim rozsudkom. Žalobca tvrdí, že nezákonným trestným
stíhaním mu vznikla ujma spočívajúca v zhoršení jeho psychického stavu, rodinných vzťahov, poškodení
cti a dôstojnosti z dôvodu mediálnych útokov a taktiež v dopade na jeho kariéru v politickej sfére. Súd
preto zameral dokazovanie na zodpovedanie otázok, či existovalo nezákonné rozhodnutie a nesprávny

úradný postup voči žalobcovi v trestnom konaní a ak áno, aká ujma mu v súvislosti s týmto vznikla a je
zároveň žalobcom preukázaná.

24. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané a medzi stranami sporu nebolo sporné, že na
základe uznesenia Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii

východ zo dňa 31.8.2010 pod ČVS: C./G. bolo vnesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin v
štádiu pokusu formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a)
Trestného zákona (ďalej len uznesenie), proti ktorému podal sťažnosť, ktorá bola Úradom špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zamietnutá. Rozsudkom Špecializovaného
trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica z 25. mája 2018 sp. zn. BB-4T/32/2013 bol

žalobca oslobodený spod obžaloby prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gv 44/08 - 192 zo 14.6.2013 pre obzvlášť závažný zločin falšovania,
pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov spolupáchateľstvom podľa § 20 k §
270 ods. 2, ods. 4 písm. b) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokusom trestného činu podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, pretože

nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní stíhaní. Uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 5. decembra 2018 pod sp. zn. 3To/8/2018 bolo odvolanie prokurátorky Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zamietnuté.

25.Listomzodňa28.10.2019žalobcapožiadalGenerálnuprokuratúruSlovenskejrepublikyopredbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. , ktorá bola Generálnej
prokuratúre doručená dňa 4.11.2019. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 1.4.2020 pod č. VI/4 Gc
173/19/1000-5 oznámila žalobcovi, že neboli zistené zákonné podmienky pre uspokojenie nároku na
náhradu škody.

26.Znotárskejzápisnicespísanejdňa4.5.2016naNotárskomúradevKošiciachnotáromJ.P.F.podč.N
1135/2016, Nz 15729/2016, NCRIs 16177/2016, vyplynulo, že notár osvedčil významné skutočnosti a to,
že po zadaní internetovej stránky V. a napísaní do vyhľadávača kľúčových slov „R. C. J. N.“, „R. C. N.“,
„R. J. N.“, „R. N.“ sa zobrazili nájdené odkazy (stránky) a dokument pod názvom „Zmluva o zabezpečení
služieb asistent poslanca NS SR uzavretej v zmysle § 269 ods. 2 Obch. zákonníka č. 40/037-03/2012

K NR SR“, z ktorej obsahu vyplýva, že asistent poslanca C. D. sa zaväzuje poskytovať pre poslanca
NR SR J. N. odborné a administratívne služby spojené s výkonom mandátu poslanca podľa pokynov
a požiadaviek poslanca. Následne v denníku D. zo dňa 18.10.2012 sa objavil článok pod názvom „R. C.
A. M. S. C. R. T.“ a na internetovom portáli D. M. objavil článok „M. C. M. O. H. I. C.: J. P. I. I. XXX.XXX“.27. Žalobca ako asistent poslanca a kancelária Národnej rady SR uzatvorili dňa 2.6.2012 zmluvu
o zabezpečení služieb asistenta poslanca NR SR uzavretú v zmysle § 269 ods. 2 Obch. zákonníka č.

40/037-03/2012 K NR SR na dobu určitú s účinnosťou odo dňa nasledujúceho po dni jej zverejnení
v Centrálnom registri zmlúv vedenom Úradom vlády SR do dňa zániku mandátu poslanca v 6. volebnom
období s tým, že žalobca poskytoval pre poslanca NR SR J. N. odborné a administratívne služby spojené
s výkonom mandátu poslanca podľa pokynov a požiadaviek poslanca. Následne, ako vyplýva z listu,
ktorý je v spise na čl. 36 sa zmluvné strany dohodli na ukončení zmluvy o zabezpečení služieb asistenta

poslanca NR SR ku dňu 15.10.2012 a to z dôvodu negatívnych informácií obdŕžaných poslancom J. J.
N. od K. F. o osobe B. C. D.. Zároveň kancelária NR SR listom zo dňa 16.10.2012 pod č. W./I. oznámila
žalobcovi ukončenie zmluvného vzťahu pre poslanca J. N. dňom 15.10.2012.

28. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že trestné stíhanie, ktoré sa začalo v roku 2010 výrazne zasiahlo
do jeho kvality života, keďže sa cítil ukrivdený a celý skutok spočíval vlastne v tom, že v zmysle

zákonných ustanovení kúpil cenný papier, pričom za to bol neskôr celých 8 rokov stíhaný a subjektívne
to vnímal veľmi intenzívne ako krivdu a nespravodlivosť. Po vznesení obvinenia, ktoré bolo v roku 2010
sa jeho život otočil veľmi, pretože nedokázal uveriť tomu, že by mohol štátny orgán voči nemu konať
bez akýchkoľvek dôkazov. Trestné stíhanie zásadne spôsobilo ujmu a zásadne zasiahlo do kvality jeho
života. Počas tohto obdobia mal veľmi ťažké stavy, trpel depresiou. Nezákonné trestné stíhanie bolo

veľmi široko medializované, kde ho označovali za podvodníka, kúzelníka so zmenkami, za podfukára,
no proste veľmi to bolo demoralizujúce, dehonestujúce a veľmi zle to znášal. V momente, keď boli
zverejnené tieto informácie, že je trestne stíhaný atď. a boli publikované hanlivé články, tak p. poslanec
Národnej rady SR J. N. ho okamžite kontaktoval a navrhol ukončenie spolupráce, ku ktorej následne
došlo dohodou. Priatelia a blízki vedeli, že takéto niečo by nikdy v živote nespáchal, ale prišli, pýtali sa,

musel to neustále v podstate za tých 8 rokov opakovane vysvetľovať. Subjektívne to vnímal podobne,
ako boj s ťažkou chorobou, nevedel si pomôcť, nevedel sa toho zbaviť. Po profesijnej stránke, po
ukončení štúdia na Právnickej fakulte mal záujem vykonávať profesiu advokáta a zamestnať sa ako
advokátsky koncipient, avšak od tohto zámeru po porade so svojím vtedajším advokátom upustil, keďže
do zoznamu koncipientov, práve pre prebiehajúce trestné stíhanie by ho nemuseli zapísať. V rodine

bola napätá situácia, keďže to vnímali tak, ako keby sa im ubližovalo, krivdilo a zároveň boli na mňa
nazlostení, prečo som kupoval nejakú zmenku. Bolo množstvo ešte drobnejších vecí za tých 8 rokov,
ktoré sa diali, ale človek to vytesňuje z hlavy ako sa dá, lebo sa ináč zblázni. Taká je pravda, tých útokov
boloveľa,nehovoriacotom,žehoprokuratúraodpočúvalanezákonne,čobolotiežkonštatovanésúdom.
V dôsledku trestného stíhania stratil dôveru v orgány činné v trestnom konaní, v právo a spravodlivosť.

29. Z výpovede svedka J. C. L., švagra žalobcu vyplynulo, že so žalobcom sa pozná od roku 2000,
čo je to dostatočne dlhá doba na spoznanie sa, dobré vzťahy. Mali výborné vzťahy v tom zmysle, že
pravidelne sa stretávali každý týždeň, hrali spolu šach, rozprávali sa o živote, o práci, a pod. . Všetko
prebiehalo pekne až do jesene roku 2010, keď nastala určitá zmena v správaní žalobcu . Začal byť

smutný, odmeraný. Svedok sa pýtal, že čo sa deje a dozvedel z tzv. mienkotvorných médií o nejakej
žalobe, trestnom oznámení, že žalobca je zločinec, mafián, niečo také. Od toho obdobia vzťahy nie
že boli narušené, ale skôr sa mu žalobca vyhýbal, bol nešťastný, cítil sa ponížený, nechcel o tom veľmi
rozprávať čo sa deje. V práci sa ho kolegovia pýtali, že čo sa deje, či bude švagor odsúdený a pod.
Bol z tejto situácie prekvapený. Najhoršie bolo to, že švagor sa úplne zmenil, čo sa týka správania

Bol smutný, odmeraný, nechcel sa stretávať, mal depresívne stavy. Keďže je lekár, začínal som mať
obavy, aby sa to z depresie u neho nevznikla nejaká choroba. Boli mu zničené sny, keďže vravel, že
by rád pracoval v politike buď ako poslanec, asistent poslanca, lenže táto udalosť mu všetko zničila,
čiže mal určité predstavy ako mladý človek v roku 2010. Celých 8 rokov sme vlastne žili v nejakom
paralelnom svete zvláštnom, že človek je vyčlenený zo spoločnosti niečím čo nikto nám nevysvetlil, čo to

je. Celá situácia ho dusila, bolo vidieť na ňom úpadok, dá sa povedať, úplne zmenený, iný človek. Bolo
to nepríjemné a frustrujúce obdobie. Svedok potvrdil, žalobca mal problémy, každý sa ho vypytoval na
situáciu a vplývalo to zle nielen na neho, ale aj na okolitú rodinu. Bolo to veľmi zlé obdobie pre žalobcu
a aj rodinu.

30. Svedkyňa A. G. D., manželka žalobcu, potvrdila, že išlo o náročné obdobie, ťažkých pár rokov,
ktoré dosť intenzívne a negatívne vnímala a prežívala so svojím terajším už manželom, keďže bolo to
sprevádzané stavmi beznádeje, stresov, depresívne stavy, ktoré negatívne vplývali na celý ich spoločný
život, keďže si dopredu nevedeli ani nič naplánovať, lebo výška trestu tam bola až 20 rokov, čo bolostrašné a manžel mal depresívne stavy. Prejavovalo sa to aj v rodine, párkrát ho sprevádzala aj na
pojednávanie do Banskej Bystrice, kedy sa jej sám zveril so svojimi pocitmi, že nezvláda to, bol to naozaj
psychický tlak. Po pracovnej stránke v roku 2012 dostal lukratívnu funkciu, keď mohol byť a vlastne

bol asistent poslanca, avšak p. poslanec trval na tom, že je potrebné ukončiť spoluprácu vzhľadom na
to, že nie je správne, aby bol spájaný s osobou, ktorá je trestne stíhaná a manžel jej takisto vysvetlil,
že išlo o výmysly prokuratúry, pretože nič také nespáchal, žiaden skutok neurobil a vlastne neboli na to
ani dôkazy, čiže išlo o vykonštruované obvinenie, ktoré ich negatívne zasiahlo všetkých. O tej situácii
s p. poslancom informovali aj D., čo je najrozšírenejšie médium, najčítanejšie, keď žalobcu označili ako

podvodníka, ako kúzelníka so zmenkami, ergo falšovateľa zmeniek, ako človeka, ktorý je neodborník,
ktorý sa pohyboval za hranicou zákona. Aj svedkyňa vnímala tento stav ako nespravodlivý a veľmi
zarážajúce a ťažké obdobie ich živote.

31. Svedok H. C. D., otec žalobcu poukázal na to, že išlo o veľmi ťažké obdobie, kedy na jeho syna
bolo vznesené obvinenie, ktoré dokonca s hrôzou som zistil bolo rezultované v návrhu prokuratúra na

odsúdenie na 16 až 20 rokov pokiaľ viem, pričom sa týkalo 30 ročného chlapca, ktorý dovtedy nemal
nikdy na sebe nič, čo by mohlo poškvrniť jeho osobnosť. Prežíval to s ním, prežíval veľmi intenzívne
aťažko,pretožestavy,doktorýchsažalobcadostávalvrámcitohoobdobiadlhého9rokovbolinahranici
normality. Svedok výslovne uviedol, súd cituje : „ Ja som mal obrovské problémy ho udržať nad vodou hej
jak sa hovorí, pretože teraz rovno môžem povedať, že som vycítil, že dokonca má také kritické obdobie,

kde sa to zahrávalo s otázkou samovraždy, pretože v ňom sa zlomilo jedno, presvedčenie o tom, že
tento systém, ktorý tu v tejto republike realizuje trestné konania, že je spravodlivý. Pre mňa zostala veľmi
ťažká úloha presviedčať o tom, že to tak nie je, že systém v konečnom dôsledku musí fungovať a že
aj bude fungovať“. Žalobca v čase celého trestného stíhania žil vlastne v takých vrcholoch a pádoch.
Bolo to nenormálne frustračné obdobie, kde tá frustrácia sa žalobcovi podpisovala takým spôsobom,

že svedok musel vyvinúť maximálne úsilie, aby žalobca nerozbil všetky svoje sociálne vzťahy s okolím,
s rodinou, pretože zo všetkých strán narážal na to, že ľudia si vypočuli jeho pravdu, pokývali hlavou
a šírili ďalej to, že on je taký a taký. Pamätal si plno synových kamarátov, s ktorými prestal komunikovať,
pritom to boli kamaráti, s ktorými hrali basketbal od detstva a pod., boli v športových kluboch, proste
rozpadalo sa všetko, čo boli jeho väzby s týmto svetom a toto nechcel dopustiť, pretože vedel, že

jednoducho toto by bola jeho smrť, spoločenská a ľudská smrť. Nedalo sa však veľmi čo robiť, pretože
akoopakujemvšetky presvedčeniasvedka,ktoréboliotom,žetentosystémvkonečnomdôsledkumusí
navodiť pravdu a spravodlivosť aj narážali na tie fakty, ktoré sa odohrávali v tom trestnom konaní, ktoré
trvalo 9 rokov. Všetky tieto skutočnosti na žalobcu vplývali veľmi negatívne, a samozrejme tvrdenie
otca bral tak, že otec je povinný mu to hovoriť, že to vlastne ani nemusí tak zobrať, pretože otec je ten,

ktorý má hovoriť synovi dobré, ale môj vplyv bol nulitný, myslím na celé to konanie. To, čo sa zo žalobcu
v priebehu trestného konania stávalo, bol strašný pohľad. V podstate bol na začiatku svojej odbornej
kariéry. Vyštudoval dve vysoké školy ekonomiku a právo, mal pred sebou sľubnú spoločenskú kariéru ,
ale kdekoľvek sa pohol, všade narazil na to, že sa vyvalilo na neho obvinenie zločinec, podvodník. Ako
príklad uviedol, že stal sa asistentom poslanca a ten poslanec ho prijal, pretože videl jeho fundament

apotomsvedkoviposlanecpovedal,žeakojetomožné,žesamuvotrel takýtočlovek,ktorýjepodvodník
a samozrejme čerpal z médií, pretože média priamo tomu poslancovi poslali, že podvodník je asistentom
poslanca. Máloktorí ľudia boli natoľko statoční, že vydržali a nepochybovali o tom a tak ako ja verili
v to, že príde spravodlivosť, lebo musí, aj keď na konci, ale prísť musí. Takže bolo to veľmi ťažké
prostredie,bolotoveľmizléaopakujemznovacelénocisomnespal,bálsomsatoho,žeprostepodľahne

tomu a že odíde z tohto sveta, pretože už prestával v určitých chvíľach veriť všetkému. Mal záujem
byť koncipientom, lebo vyštudoval právo a napriek tomu, že je prezumpcia neviny atď. v dôsledku
vedeného trestného stíhania sa mu to nepodarilo. Aj na pracovisku svedka bol problém, pretože mnohí
ľudia samozrejme uverili tomu, čo bolo prezentované v médiách. Viem o takých prípadoch, kde ľudia
vlastne sa organizovali, že je hanba pre firmu, keď taký človek tam robí a pod. Ja som musel urobiť to,

že som nechal rozhodovať celé vedenie firmy, aby samostatne bez mojej prítomnosti rozhodli o tom, či
môže ďalej pokračovať v práci alebo či bude musieť opustiť firmu. Takže to boli situácie, ktoré zanechali
stopy na mne, ale hlavne na žalobcovi.

32. Svedok B. A. J., spolupracovník žalobcu, uviedol, že o trestnom stíhaní sa dozvedel priamo

od žalobcu, ktorý mu oznámil, že ho stíha NAKA a Špeciálna prokuratúra. Tie udalosti vnímal
bezprostredne, lebo boli spolupracovníci. Výkonnosť žalobcu trošku poklesla, tá motivácia bola nižšia,
boli aj nejaké také náznaky, že by mal byť žalobca povýšený, napokon sme sa vo vedení dohodli, že
by to nebolo dobré. Samozrejme, že pýtali sa na neho spolupracovníci, lebo predsa mal k nemu bližšívzťah, v akom je to stave atď. Ja som bol presvedčený a som ich ubezpečoval, že je nevinný, ale aj
tak, keď niekto išiel po chodbe, tak boli nejaké narážky, úškrny atď., čiže dosť ťažká psychická záťaž
to bola a veľmi často sa svedok so žalobcom rozprával, povzbudzoval ho, že to musí vlastne vydržať.

Snažil sa ho povzbudiť, lebo upadal do depresií. Svedok mal vedomosť o tom, že sa chcel tiež politicky
angažovať.Celásituáciamalaajtakénásledky,žesvedokpochádzazD.,odkiaľjeajmanželkažalobcu,
a ľudia sa pýtali, čo sa to deje, snažil som sa im vysvetliť, že je nevinný a oni zasa hovorili, keď je
to v televízii a v tlači, tak musí byť vinný, predsa nemôžu napísať takéto veci. Celá situácia mala pre
žalobcu následky, ako v súkromnom, tak aj v pracovnom živote.

33. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

34. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom
konaní alebo správnom konaní.

35. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

36. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

37. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

38. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

39. Podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady
nemajetkovejujmypriznanápodľaodseku2nemôžebyťvyššiaakovýškanáhradyposkytovanáosobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a)

40. Žalobca sa proti žalovanej domáha nárokov podľa § 17 z.č. č. 514/2003 Z. z. a to náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 300.000 € v dôsledku trestného stíhania žalobcu na podklade uznesenia o
vznesení obvinenia, pričom jeho trestné stíhanie v trestnom konaní súdnom skončilo oslobodením spod
obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa skutok, ktorý mu bol v obžalobe kladený za vinu.

41. Pasívna legitimácia žalovanej v tomto spore je vzhľadom na znenie § 3 ods. 1 písm. a) zákona
č. 514/2003 Z. z. zrejmá. S účinnosťou od 1.1.2013 je orgánom oprávneným konať pred súdom za
štát podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky.

42. Obrana žalovanej v tomto spore bola vo vzťahu k základu nároku založená na skutočnosti, že
uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonným rozhodnutím podľa § 5 zákona č. 514/2003 Z. z., keď
v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia boli splnené všetky zákonné podmienky a nezákonnýmsa nestalo len preto, že žalobca bol následne spod obžaloby v predmetnej trestnej veci oslobodený. S
touto argumentáciou nie je možné súhlasiť.

43. Východiskom akceptácie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. tých subjektov,
u ktorých trestné stíhanie v postavení obvineného bolo v prípravnom konaní zastavené a v konaní pred
súdom v postavení obžalovaného skončilo oslobodením spod obžaloby, teda kedy nedošlo k zrušeniu
uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť, je pre tento súd Rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 28. júna 1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že ten, proti komu bolo trestné

stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov, podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Súdna judikatúra tak dospela k záveru, že zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Ak došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a

dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú aj po zmene právnej úpravy stále
použiteľné. Také uznesenie o vznesení obvinenia je potom vzhľadom na výsledok trestného konania
nutné považovať za nezákonné rozhodnutie.

44. Súd v nadväznosti na absenciu zrušenia rozhodnutia o vznesení obvinenia ďalej poukazuje na
uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz18.októbra2010sp.zn.4MCdo18/2009(37/2014),
ktorý jednoznačne uviedol, že „pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia (rozumej § 6 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. - pozn. súdu) nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného

gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska
teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného
rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať
výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu

došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená,
že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že

podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o
začatí trestného stíhania.“ Rovnako tak potom v nadväznosti na vyššie citovanú právnu vetu z rozsudku
Najvyššieho súdu SR z 28 júna 1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93 aj v prípade oslobodenia spod obžaloby súdom
pre to, že sa organom činným v trestnom konaní neporadilo preukázať, že skutok spáchal obžalovaný,
je samotné vznesenie obvinenia a trestné stíhanie nezákonné. Uvedené úvahy potvrdzuje aj neskoršie

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2017 sp. zn. III. ÚS 44/2017.

45. Žalovaná svoju argumentáciu zdôvodnila aj odkazom na Nález Ústavného súdu II. ÚS 163/2013-50
z 13. novembra 2013. V tomto smere však nemožno opomenúť, že toto rozhodnutie ústavného súdu
je potrebné vnímať predovšetkým v okolnostiach ním prejednávanej veci, o to viac, že právny názor,

na ktorý sa žalovaná z tohto nálezu odvoláva, predstavuje „vedľajšiu“ líniu úvah ústavného súdu,
pretože tento nález sa prioritne venuje riešeniu otázky premlčania nároku na náhradu škody. Zároveň
súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. januára 2019 sp. zn.
8Cdo/177/2017,kdesatentocelkomjednoznačnevyjadrilkurčitejdovtedajšejrozdielnostirozhodovania
súdov: „V čase po rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 najvyšší súd nevydal

rozhodnutie, ktoré by v porovnaní s týmto rozhodnutím bolo založené na odlišných právnych záveroch“.
Najvyššísúdpoukázalnato,žezáveryvyjadrenévuvedenomrozhodnutísapremietlidorozhodnutíz30.
marca 2011 sp. zn. 3 Cdo 194/2010, z 30. januára 2011 sp. zn. 4 Cdo 54/2011, z 12. decembra 2012 sp.
zn. 7 Cdo 145/2011, z 19. júna 2013 sp. zn. 7 Cdo 87/2012 a z 19. februára 2014 sp. zn. 7 MCdo 27/2012,
ktoré spočívajú na právnych záveroch zodpovedajúcich záverom ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí

zo 7. júla 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016 konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania“, a ktorý k tomu v ďalšej časti svojho rozhodnutia dodal, že „pre posúdenienezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z

dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom,
resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj
záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu
prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca“.

46. Na základe uvedeného súd uzatvára, že rozhodnutia spomínané žalovanou (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 28. februára 2013) sú touto rozhodovacou
praxou najvyššieho súdu v spojení s citovaným rozhodnutím ústavného súdu prekonané. Rozhodovacia
prax súdov v otázke posúdenia nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia je totiž jednotná, čo
jednoznačne ozrejmil najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia z 26. januára 2019 sp. zn. 8Cdo/177/2017
keď uviedol, že „Od publikovania judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila

(nie je rozdielna) v tom, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod
obžaloby(prejednávanýprípad),trebasprihliadnutímnakonkrétneokolnostiadôvodyvychádzaťztoho,
že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody
spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania

je neskorší výsledok trestného konania.“ Preto pokiaľ je oslobodenie spod obžaloby založené na
skutočnosti, že obžalovanému nebolo preukázané, že skutok spáchal, súd o nezákonností trestného
stíhania od jeho počiatku nemôže mať žiadne pochybnosti. Obrana žalovanej založená na tom, že pokiaľ
k vzneseniu obvinenia došlo zo zákonných dôvodov a v súlade so zákonom, následné oslobodenie
žalobcu spod obžaloby nemá automaticky za následok nezákonné rozhodnutie o stíhaní, je tak vo svetle

vyššie uvedeného nedostatočná. Uvedené nazeranie na otázku nezákonnosti trestného stíhania nie je
ani v rozpore so záujmom štátu legitímne viesť trestné konanie voči osobám, ktoré sú dôvodne podozrivé
zo spáchania trestného činu, a keď na základe všetkých (vtedy známych) okolností im vznesú obvinenie.
Tento súd je presvedčený, že štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie orgánov činných v
trestnom konaní, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou

orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže
zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup neskôr ukáže ako mylný, hoci v čase
zásahu do základných práv jednotlivca sa im tento postup javil odôvodnený a nevyhnutný. Je tomu
tak preto, že štát je povinný dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii, a v
tejto rovine je povinný aj viesť trestné konanie voči osobám, ktoré sú dôvodne podozrivé zo spáchania

trestného činu, ale ak tomu tak nie je, musí niesť za nedôvodné trestné konanie (a ním spôsobenú
škodu) zodpovednosť. Súd preto na záver zdôrazňuje, že v tomto prípade nebolo preukázané, že sa
stal skutok, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný a významným je jedine to, že z týchto dôvodov potom
ani v okamihu vznesenia obvinenia nemohlo byť dostatočne preukázané, že ho spáchal žalobca. Na
tom nič nemení ani to, že na vznesenie obvinenia postačuje nižšia miera pravdepodobnosti záveru o

spáchaní skutku obvineným.

47. S odkazom na predchádzajúce odseky súd konštatuje, že žalobca preukázal existenciu
nezákonného rozhodnutia v podobe uznesenia o vznesení obvinenia, na podklade ktorého bolo vedené
trestné stíhanie žalobcu, ako aj vznik škody, ktorá je v príčinnej súvislosti s vedeným trestným stíhaním.

Žalovaná je zodpovedná za škodu spôsobenú žalobcovi jeho vydaním a vedením trestného stíhania na
jeho podklade, ktoré bolo skončené oslobodením spod obžaloby.

48. Pre náhradu škody v nemajetkovej sfére žalobcu - nemajetkovej ujmy, sú podľa názoru súdu splnené
všetky predpoklady pre jej priznanie, keď dôsledky nezákonne vedeného trestného stíhania sa prejavili

vo viacerých sférach života žalobcu (súkromnej, rodinnej, spoločenskej aj pracovnej) a boli s ním v
príčinnej súvislosti. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, u žalobcu nepostačuje samotné konštatovanie
existencie nezákonného rozhodnutia/trestného stíhania a priznanie nemajetkovej ujmy je podľa názoru
súdu odôvodnené špecifickým charakterom trestného konania vedeného orgánmi činnými v trestnom
konaní. Niet totiž pochýb o tom, že každé trestné konanie ovplyvňuje život trestne stíhaného; nesie totiž

v sebe známky určitej spoločenskej difamácie, faktických obmedzení v živote, stres spojený s trestným
stíhaním a v neposlednom rade i právnu neistotu stíhanej osoby. Čím dlhšie konanie trvá, tým sa tieto
príkoria môžu považovať za závažnejšie. Hoci je takýto zásah vykonávaný s legitímnym cieľom, nie je
ospravedlniteľný za situácie, keď sa trestné stíhanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom.49. Súd považoval pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy za zásadné, že trestné stíhanie
žalobcu prebiehalo od 31. augusta 2010, počnúc vznesením obvinenia, do právoplatného skončenia

trestnéhokonaniažalobcuuznesenímNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz5.decembra2018.Stres
z trestného stíhania a hrozba trestu žalobcovi, napriek presvedčeniu o jeho nevine, spôsobovali obavy
o jeho ďalší život. Takéto negatívne pocity ohľadne vlastnej existencie sú samozrejmým a prirodzeným
sprievodným javom trestného stíhania pre každého človeka a ani v prípade žalobcu nemôžu ostať bez
povšimnutia.

50. Jeho trestné stíhanie začalo uznesením o vznesení obvinenia, ktoré je tým nezákonným
rozhodnutím, na podklade ktorého žalobcovi vznikol voči žalovanej nárok na náhradu škody.

51. V konkrétnych okolnostiach prípadu súd prihliadol na súkromný a rodinný život, pričom nakoniec jeho
vtedajšia priateľka sa s odstupom času už stala jeho manželkou, pričom spoločne si založili rodinu, na

osobupoškodeného,jehodoterajšíživotaprostredie,vktoromžijeapracuje, závažnosťvzniknutejujmy
a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, je nesporné, že
žalobca bol trestne stíhaný v čase od 10.9.2010 do 5.12.2018, v čase začatého trestného stíhania bol
vo veku 28 rokov, hrozilo mu až 20 ročné väzenie, pričom trpel zdravotnými ťažkosťami.

52. Pri posudzovaní miery, akou bola v dôsledku trestného stíhania znížená jeho dôstojnosť a vážnosť
v spoločnosti vychádzal súd z reakcie, ktorú zásah vyvolal v jeho rodinnom, osobnom, spoločenskom
a pracovnom prostredí. Táto reakcia vyplynula z výpovede žalobcu, jeho rodinných príslušníkov
(manželka, otec, švagor), ako aj z výpovede jeho kolegu zo zamestnania . Vo vzťahu k osobe žalobcu

a jeho doterajšiemu života a zmenám v dôsledku začatia trestného stíhania všetci zhodne uviedli, že
žalobca bol veselý, spoločensky, obľúbený, po vznesení obvinenia sa ho ľudia stránili, známi a priatelia
sa s ním prestali stýkať, považovali ho za podvodníka.

53. Pokiaľ ide o následky trestného stíhania žalobcu vo vzťahu k jeho osobe, žalobca za zásadnú

vnímal morálnu ujmu spôsobenú mu vedením trestného stíhania, postavenie na roveň najzávažnejším
trestným činom v spoločnosti a najnebezpečnejším páchateľom, a tiež príkorie, ktoré mu jednotlivé
úkony trestného konania, zvlášť účasť pred Špecializovaným trestným súdom, spôsobovali. Vážnosť
situácie, v akej žalobca počas vedenia trestného konania voči jeho osobe ocitol, je bez pochybností
zrejmá a bez významu preto nemôže byť ani to, akú snahu musel žalobca vynaložiť na to, aby to,

aby to zvládol a vnútorne s tým vyrovnal. Súd nemá pochybnosti o psychickom rozpoložení žalobcu
trvajúcom dlhý čas. Žalobca návštevu špecialistu v uvedenej oblasti nevyhľadal, čo ozrejmil svojím
negatívnym postojom k takejto pomoci, nemožno však okolnosť, že to zvládol, bez ďalšieho vyhodnotiť
v jeho neprospech. Medializácia jeho osoby v denníkoch, bola okolnosťou, na ktorú súd tiež prihliadol.
Akákoľvek medializácia závažnejšej trestnej veci prirodzene priťahuje pozornosť verejnosti, ako tomu

bolo aj v tomto prípade. Je tiež známa úroveň právneho vedomia spoločnosti a časté spájanie už
samotného trestného konania s vinou osoby, proti ktorej je vedené. Tieto okolnosti boli z pohľadu súdu
spolu s dĺžkou trestného stíhania žalobcu významné pre hodnotenie vzniknutej ujmy žalobcovi .

54. Ako prežíval celé trestné konanie a aké následky z toho pre žalobcu vyplývali a to od okamihu

vznesenia obvinenia až do právoplatného skončenia konania podrobne popísali jeho blízki rodinní
príslušníci a to najmä jeho v súčasnosti už manželka A. G. D., švagor J. C. L., ako aj jeho otec H. C. D.,
ktorí popísali nielen to, ako toto obdobie prežíval samotný žalobca, ale aj ako to ovplyvnilo prežívanie,
vzťahy a väzby v rodine. Podrobnejšie sa tomu súd venoval vyššie. Po pracovnej stránke sa k tomu
vyjadril B. A. J., ktorý bol nielen spolupracovníkom žalobcu, ale aj jeho známym, ktorého poznal od

narodenia.

55. Nemajetková ujma - jej výška je vecou voľnej úvahy súdu. Trestné stíhanie žalobcu začalo v čase,
kedy § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. nebol súčasťou právneho poriadku, a preto žalobca jeho
prípadnú aplikáciu namietal a v tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 754/2016. Ten v odseku 33. odôvodnenia uviedol, že “Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní
o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch,
ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou
uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadovupravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné
vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov
právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam

stanovenejvýškyodškodneniazhľadiskaspoločenskejspravodlivosti(nemožnolimitovaťvýškunáhrady
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov,
pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej
spravodlivosti).“ V odseku 34. však zároveň pokračuje, že „Tieto závery sú osobitne významné pre
prípady rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje
kritériá stanovenia ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich
hornú hranicu. Z tohto dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej
zložke štátnej moci široký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy.“ „Ústavný súd je toho názoru,
že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo
vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady

nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno
vopred postihnúť.“ (odsek 35. odôvodnenia). Napokon uzavrel, aj s ohľadom na rozhodovaciu prax
českých súdov, že suma 3.000 eur priznaná za 3 mesiace väzby za zvyšných 52 mesiacov trestného
stíhania poškodeného 32.000 eur nie je neadekvátna.

56. Primeranosť nemajetkovej ujmy je podľa znenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od
1.1.2013 limitovaná stanovením jej hornou hranicou odkazom na osobitné predpisy napríklad § 5 ods.
1 druhá veta zákona č. 215/2006 Z. z., resp. § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z., v zmysle ktorého,
ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume
päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Limit odškodnenia je aj pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho

násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej
mzdy. Výška nemajetkovej ujmy je tak ohraničená maximálnou hranicou. Vychádzajúc zo zákona č.
663/2007 Z. z. o minimálnej mzde je výška minimálnej mzdy na r. 2018 stanovená na sumu 480 eur.
Súd nie je v tomto prípade viazaný limitom podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. keď jeho trestné
stíhanie sa začalo v roku 2010. Nemožno však opomenúť, že nezákonnosť tohto stavu vyvolaného

uznesením o vznesení obvinenia trvala do konca roku 2018.

57. Aj keď súd neohraničuje nárok žalobcu hornou hranicou, naďalej platí, že pri zohľadnení dĺžky
trestného stíhania, dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu v jeho súkromnom živote
i spoločenskom uplatnení, ako aj okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, musí výška náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti.
Sumy vysoko prekračujúce hranicu, ktorá je v tomto prípade vodidlom a nie normou a zákonným
limitom, musia byť prenechané prípadom takého nezákonného rozhodnutia, resp. postupu štátu, keď
jeho dôsledky sú preukázane nezvratné a spôsobujúce smútok, nešťastie či osamelosť.

58. V kontexte toho, čo z tvrdení žalobcu a vykonaného dokazovania vyplynulo, rešpektujúc § 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z., sa súdu suma uplatnená žalobcom javila ako nadhodnotená. Aj keď žalobca
poukázal na sumu 620 eur za každý mesiac trestného stíhania násobenú štyrmi ( keďže žalobcovi
hrozil štyrikrát vyšší trest), ktorá vyplynula z nálezu ústavného súdu ako nie neadekvátna, rozhodnutie
o nemajetkovej ujme je vždy vecou úvahy súdu a závislé od konkrétnych okolností prípadu, ktoré nie

je možné paušalizovať, pričom v prípade posudzovanom ústavným súdom, ide o skutkovo a dôkazne
odlišnú situáciu ako v prípade žalobcu.

59. Čo sa týka samotnej výšky priznanej peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu, súd vzhľadom na
pomerne často pertraktované rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 754/2016 z 24. januára 2017

prezentované v podaniach žalobcu považuje za potrebné predostrieť postuláty najvyšších súdnych
autorít, ktorými sa pri určení výšky riadil. Ústavný súd SR totiž v predmetnom rozhodnutí okrem iného
konštatoval, že „Vzhľadom na to, že kritériá ustanovené v § 17 ods. 3 zákone č. 514/2003 Z. z. a že
limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď (nezákonné) uznesenie
o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti (t. j. vo vzťahu k § 17

ods. 3 pred 1. januárom 2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred 1. januárom 2013), všeobecné súdy
vo veci sťažovateľky týmito viazané neboli, a preto bolo vecou všeobecných súdov, aby z právneho
poriadku kritériá, podľa ktorých posúdia výšku náhrady nemajetkovej ujmy, vyvodili.“ Ústavný súd SR
taktiež konštatoval, že „...trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer 55 mesiacov a väzba takmer tri mesiace,bola žalobcovi priznaná celková náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35 000 €, už len napríklad s
odkazom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v Českej republike (rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2357/2010 z 11. januára 2012, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí

a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky, zošit č. 4/2012, pod R 52/2012, s. 327 a nasl., ako aj v
ňom uvedená široká komparácia rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov iných
európskych štátov), ktoré nepovažujú za neprimerané odškodnenie väzby vo výške 1 000 € za mesiac jej
trvania, nemožno považovať odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou
620 € za mesiac trvania trestného stíhania za neadekvátne.“

60. Stabilizovaná judikatúra konštatovala, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu
zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty, ktorý spočíva okrem iného v tom,
že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a
rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II.ÚS
10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09) a taktiež, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I.ÚS 87/93, PL ÚS 16/95 a II.ÚS 80/99,
III.ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov
verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom
sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb
k orgánom verejnej moci ( IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného

súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, PL.ÚS 21/00, PL. ÚS
6/04, III.ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV.ÚS 49/06, III.ÚS 300/06).

61.Vnadväznostinatosúduvádza,žezmenajudikatúrnehosmerovaniajeprirodzenousúčasťouvývoja
rozhodovacej činnosti všetkých súdnych inštancií. Súd rešpektuje princíp predvídateľnosti rozhodovania

a rozhodnutia, čo znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány
budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Na druhej strane je nutné
uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj inak
nežvpredošlýchveciach.Vtakomprípadejevšaksúdpovinnýsvojezáveryriadne,racionálneaústavne
konformne odôvodniť (čl. 2 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

62. V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto
zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona

sa ustálilo medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol
oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu
bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších
zákonných predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody

spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo 194/2010 zo dňa 30.3.2011).

63. Súdna prax je už v súčasnosti jednotná v tom, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje
spoločenský, pracovný, osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda je spôsobilé

bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od
začiatku nezákonné. Ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok konania vo veci samej,
čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.
Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby súdom
nesvedčí bagatelizovanie závažnej ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad;

také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona, jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi
cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého
„nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.08.2019 sp.zn.
4Cdo/125/2019).64. Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 754/2016 zo dňa 24.1.2017 vyplýva právny
názor, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré

je skončené oslobodením spod obžaloby či zastavením trestného stíhania je potrebné hľadať nielen v
čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 36 Listiny, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho
štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorými zasahuje do základných práv jednotlivca. V tejto situácii nie je rozhodné, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v

trestnom konaní potvrdilo (bod 20 odôvodnenia). Je právnou povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu
spoločnosti vyšetrovaním podozrení zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom
rozsahu znášať obmedzenia z toho vyplývajúce, avšak ak orgány činné v trestnom konaní dospejú k
rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup
porušujúci základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania,
musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal,

dostane sa mu odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený

65. Pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyvstáva potreba zodpovedania otázky, podľa
čoho sa má určiť primeraná výška tejto náhrady. Aj Ústavný súd SR v rozhodnutí III. ÚS 754/2016 z 24.
januára 2017 je toho názoru, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň, či

mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože
primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu,
ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Zák. č. 514/2003 Z.z. len demonštratívnym spôsobom
vymenúva kritériá, podľa ktorých sa určuje rozsah tejto náhrady. Vzhľadom na rozmanitosť jednotlivých
prípadov zákon ani nemôže zvoliť taxatívny výpočet týchto kritérií, preto volí normu s relatívne neurčitou

hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti každého individuálneho
prípadu sám vymedzil, čo je v tom ktorom prípade významné pre určenie finančného zadosťučinenia.
Neurčité právne pojmy, ktoré sa v niektorých prípadoch vyskytujú v právnom poriadku nesmú však
zvádzať k ľubovôli súdu; ani tie mu totiž neumožňujú absolútne neobmedzenú úvahu.

66. Najvyšší súd SR už v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/171/2005 konštatoval, že aj keď je výška
zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou
súdu vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené
sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli (dokonca) k bezdôvodnému obohacovaniu sa.

67. Najvyšší súd SR aj v predmetnom konaní uznesením sp. zn. 6Cdo/37/2012 dospel k záveru, že
súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka
o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia prerokovanej veci, v iných,
obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa

06.12.2016 sp. zn. III.ÚS 147/06, ako aj na rozsudok ESĽP zo 17.04.2012 v prípade Winkler proti
Slovenskej republike, kde zo strany ústavného súdu bola priznaná za väzbu od 26. mája 2005 do 15.
novembra 2005 náhrada nemajetkovej ujmy 70.000 Sk a zo strany ESĽP vo výške 8.000 eur, celkom
teda 10.324 eur, pričom sťažovateľ žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 163.646 eur.

68. V rozhodnutí sp. zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd uviedol, že určenie výšky primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej
základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení
základných súvislostí. Treba, aby súd v súvislosti s tým vzal do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy
upravujúce odškodnenie, napr. zák. č.215/2006 Z.z., v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola

spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku minimálnej mzdy;
pritrestnomčineznásilnenia,sexuálnehonásilia,sexuálnehozneužívania,zaspôsobenúmorálnuškodu
určuje limit odškodnenia vo výške10-násobku minimálnej mzdy. Súd sa musí preto zaoberať napríklad aj
tým, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote, spôsobená
nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou

ujmou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

69. Napokon v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/19/2018 najvyšší súd konštatoval, že povinnosť všeobecného
súdu je určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení inýchprávnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry
ústavného súdu a ESĽP. Uviedol tiež, že na podstate záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už
v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 58/1969

Zb. nezmenil nič ani zákon č. 514/2003 Z.z.. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení zák. č. 412/2012 Z.z.)
tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je
pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.

70. Súd poukazuje i na rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/44/2017 z 21.6.2018 „V prípade nemajetkovej
ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, bude potrebné popri
povahe a dĺžke trestného konania prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej
došlo a na závažnosť následkov spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného.
Posúdenie okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie sa samotného poškodeného... Pri
určovaní primeranosti formy zadosťučinenia, závažnosť ujmy správne skúmali predovšetkým vo vzťahu

k tým osobnostným sféram, ktoré žalobca v konaní uplatnil (v morálnej sfére, vo sfére súkromnej a
pracovného uplatnenia).“

71. Súd konštatuje, že aj keď ustanovenie § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. konštatuje, že
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred 01.01.2009, sa spravuje

predpismi účinnými do 31.12.2008, pričom ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom
do 31.12.2008, neobsahovalo maximálnu povolenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd mohol
priznať titulom nemajetkovej ujmy za ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci,
možno ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., v aktuálne účinnom znení, považovať
za akési vodítko pri priznávaní samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Aktuálne platné znenie

ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. zakazuje priznať výšku nemajetkovej ujmy nad
výšku odškodnenia obete násilného trestného činu. Je nevyhnutné si uvedomiť, že v prípadoch obetí
násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca života, preto možno
považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo vyššie
ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal

rozpor s tézou, že ľudský život má najvyššiu hodnotu, od ktorej sa nevyhnutne odvodzujú ostatné
hodnoty. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva by priznaná finančná náhrada napr. v konaniach o
ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad výške náhrady
za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara a Iltakhti v. Fínsko).
Podobne aj Najvyšší súd SR už vo vyššie konštatovanom rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa

27.04.2006 uviedol, že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu
sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach.

72. Súdna prax (aj v zmysle uznesenia NS SR 3Cdo/25/2019) sa ustálila na názore, že súd by sa
mal v každom individuálnom prípade zamýšľať na tým, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho

spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní s
ujmami spôsobenými uvedenými trestnými činmi. Aby sa predišlo ľubovôli súdu pri rozhodovaní o výške
náhrady nemajetkovej ujmy za zásah orgánu verejnej moci do osobnostných práv poškodeného, právny
poriadok ustanovuje limity odškodnenia. Náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú

za telesné zranenie alebo násilné činy.

73. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 7/2017 poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr.
Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba

vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
inýchprípadochtykajúcichsapoškodeniadobrejpovesti.NapokonESĽPzdôraznil,žepriurčovanívýšky
náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za
telesné zranenia alebo ktorá sa priznáva obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných

osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltakhti a Karhuvaara v. Fínsko).74. Vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme za trestné stíhanie súd poukazuje tiež na nižšie uvedené
rozhodnutia a uvádza, že vo všetkých bolo konštatované zasiahnutie do dobrej povesti obvineného z
trestného činu a s tým súvisiacimi následkami psychickej nepohody:

- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5C/161/2013 z 30.01.2015, ktorým bola priznaná
nemajetková ujma žalobcovi vo výške 6.000 eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/433/2015 z 23.08.2016,
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 6C/131/2014 z 09.12.2015, ktorým bola priznaná
nemajetková ujma žalobcovi vo výške 4.800 eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, potvrdené

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/63/2016 z 20.10.2016,
- rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8C/144/2009 z 08.02.2011, ktorým bola priznaná
nemajetková ujma žalobcovi vo výške 2.000 eur za trestné stíhanie v trvaní X rokov,
- rozsudok Okresného súdu Košice okolie sp. zn. 11C/229/2010 z 3.11.2015, ktorým bola priznaná
nemajetková ujma žalobcovi vo výške 11.063,13 eur za trestné stíhanie v trvaní X rokov, avšak
bolo prihliadnuté na XXX dní, ktoré strávil žalobca vo väzbe ako aj na skutočnosť, že aj napriek

oslobodeniu jeho blízki príbuzní na neho naďalej hľadeli ako keby trestný čin znásilnenia spáchal.
Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/175/2016 z
20.04.2017,
- rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8C/227/2015, ktorým bola priznaná nemajetková
ujma žalobcovi vo výške 8.500 eur za trestné stíhanie v trvaní X rokov za prečin usmrtenia, ktorého sa

mal dopustiť lekár v rámci výkonu svojho povolania tým, že zvolil nesprávnu liečbu pacienta, ktorá mu
spôsobila smrť. Tento lekár následne z dôvodu poškodenia dobrého mena opustil svoje zamestnanie.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
16Co/104/2016 z 09.03.2017,
- rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 37C/31/2014 z 11.07.2016, ktorým bola priznaná

nemajetková ujma žalobcovi vo výške 5.000 eur za trestné stíhanie v trvaní viac ako C. roky pre trestný
čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, pre ktorý bol aj prepustený zo služobného pomeru, potvrdené
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/322/2016 z 28.03.2017.
- rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 14.08.2020 sp. zn. 20C/43/2018 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 06.05.2021 sp. zn. 14Co/1/2021, ktorým bola priznaná nemajetková

ujma žalobcovi vo výške 10.000 eur za trestné stíhanie v trvaní XX rokov, pre trestný čin sprenevery,
ktorého sa mal dopustiť žalobca ako advokát.
- rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 22.04.2022 sp. zn. 14C/45/2020 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/50/2022, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo
výške 9.000 eur za trestné stíhanie v trvaní X rokov, za trestný čin zneužívanie právomoci verejného

činiteľa, ktorého sa mal dopustiť žalobca ako policajt.

75. Poukazujúc na princíp právnej istoty a rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach, vo vzťahu k
priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, po vykonaní pomerovania
vyššie uvedených okolností prípadu (dĺžka trestného stíhania, v rámci ktorého nebolo vykonané väzobné

stíhanie žalobcu, zmena v správaní sa žalobcu v dôsledku poškodenia jeho dobrého mena, vplyv
trestného stíhania v pracovnej a kariérnej oblasti žalobcu, ale aj okolnosti spočívajúce v konaní žalobcu,
za ktoré bol trestne stíhaný a ktoré neboli preukázané, že by sa stal skutok tak, ako bol koncipovaný
v obžalobe) odôvodňuje podľa názoru súdu priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 23 000 €, ktorú
súd v čase vydania tohto rozhodnutia považoval za dostatočne primeranú a spravodlivú, zohľadňujúcu

devalvačné a inflačné vplyvy. S poukazom na výšku odškodnenia, ktorá sa priznáva obetiam pri
trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania, je súd toho názoru, že náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 23 000 € je adekvátna za vedené trestné stíhanie pre trestný čin podvodu
v štádiu pokusu formou spolupáchateľstva, trvajúce 8 rokov, a s prihliadnutím na to, že v rámci trestného
stíhania žalobca nebol väzobne stíhaný, pričom trestný čin, za ktorý bol žalobca stíhaný, nemá povahu

násilnej trestnej činnosti. Navyše je potrebné zdôrazniť, že porovnaním nemajetkovej ujmy žalobcu
v jeho spoločenskom, osobnom, profesijnom a rodinnom živote v porovnaní so škodou spôsobenou
trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania sa javí nemajetková ujma
vo výške 23 000 € ako dostatočná, nakoľko z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby
ujma, ktorú utrpel žalobca, prevyšovala odškodnenie, ktoré sa priznáva obetiam (50-násobok minimálnej

mzdy), ktorým bolo zasiahnuté do ich práva na život (z. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb
poškodených trestným činom). Priznaná výška zohľadňuje vek žalobcu 28 rokov čase začatia stíhania,
jeho postavenie v spoločnosti, profesijnú činnosť a závažnosť následkov v spoločenskom uplatnení,pričom priznanie finančného zadosťučinenia je namieste z toho dôvodu, že nemožno dosiahnuť ochranu
porušeného práva iným spôsobom

76. Zohľadňujúc všetky uvedené kritériá súd teda za akceptovateľnú považoval náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 23.000 €. Zároveň v prevyšujúcej časti žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu
sumy nad 23.000 € s prísl. zamietol, keď pre priznanie celej požadovanej sumy nevzhliadol konkrétne
dôvody, nezistil také výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali úvahy o odškodnení v rozsahu vyššom
ako priznaná suma. Priznaná suma je obdobná ako v konaní sp. zn. 10C/83/2020 ( pozn. súdu žalobca

A. A. U.), ktoré vychádzalo z rovnakých skutkových a právnych okolností prípadu, nakoľko počas celého
vedenia trestného konania boli za rovnaký skutok spoločne obvinení aj obžalovaní žalobca a A. A. U..
Rozhodovacia činnosť súdu v tejto veci je konzistentná s rozhodovacou činnosťou súdu v spore sp.zn.
10C/83/2020 a predstavuje právnu istotu a predvídateľnosť súdneho rozhodnutia.

77. Súd nevykonal ďalšie dokazovanie navrhované žalobcom, pretože spor bolo možné skutkovo

a právne posúdiť na základe už predložených listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, ďalšie
dokazovanie by bolo neúčelné, neefektívne a zbytočne by predlžovalo rozhodnutie.

78. Podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán

písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

79. Pri určení splatnosti nároku na náhradu škody vychádzal súd z ust. § 16 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z.z. Žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku listom z 28.10.2019, doručeným

žalovanému dňa 4.11.2019 a žalovaný listom z 1.4.2020 vybavil jeho žiadosť tak, že mu oznámil
nenaplnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu. Žalovaný sa dňom nasledujúcim po
uplynutí 6-mesačnej zákonnej lehoty, teda dňom 5.5.2020 dostal do omeškania s plnením peňažného
dlhu. Žalobca žiadal priznať úrok z omeškania až odo dňa 19.1.2021. Súd prvej inštancie uvádza, že
výška úrokov z omeškania podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. bola 5% ročne.

80. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal žalobcovi náhradu trov konania
v plnej výške, pretože mal za to, že aj keď podľa úspechu žalobca v spore nebol vôbec úspešný
s prihliadnutím k pomeru priznanej sumy a požadovanej sumy, rozhodnutie súdu o výške priznanej
nemajetkovej ujmy záviselo výlučne na rozhodnutí súdu, na jeho voľnej úvahe a preto by nebolo

spravodlivé rozhodovať o trovách konania podľa § 255 ods. 2 c.s.p. O výške náhrady trov konania súd
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p.

81. Súd nerozhodol o trovách konania podľa ust. § 257 c.s.p., pretože na rozhodnutie o trovách konania
podľa tohto ustanovenia nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by výnimočne náhradu

celkom alebo z časti nepriznal. Výnimočnosť týchto okolností súd nevidel ani v okolnostiach danej veci
ani v okolnostiach na strane strán sporu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský
súd Košice v 2 vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo ním sleduje, podpis a ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní aj spisová
značka tohto konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha

(odvolací návrh).Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku ,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku, ak žalovaný

dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.