Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. august 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/55/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7218204125
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7218204125.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX,
C. XX, zastúpený JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, Košice, Rázusova 1, proti žalovaným v 1.
rade D. B., nar. X.XX.XXXX, E., D. F. G. XX, zastúpený JUDr. Miroslavom Ondrušekom, advokátom,
Bardejov,Radničnénámestie33a2.radeE.B.,nar.X.X.XXXX,G.,E.XX,ourčenie,žedôvodvydedenia
nie je daný a iné, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku K2-15C/35/2018-204 zo 6.10.2023
Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok vo výrokoch I. a II.

II. M e n í rozsudok vo výroku IV. tak, že žalobcovi priznáva proti žalovanému v 1. rade náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 33 %.
III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom I. určil, že dôvody vydedenia žalobcu poručiteľkou E. B.
v listine o vydedení zo dňa 20.02.1999 nie sú dané, II. že žalobca je dedičom poručiteľky E. B., zomr.
XX.XX.XXXX, III. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a IV. žalobcovi proti žalovanému v 1. rade priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 66,66 %.

2.1.V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa došlou žalobou domáhal určenia, že dôvody
vydedenia žalobcu poručiteľkou E. B. v listine o vydedení z 20.2.1999 nie sú dané, že je dedičom
poručiteľky E. B. a že závet poručiteľky E. B. z XX.X.XXXX je neplatný a zároveň si uplatnil voči
žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania.
2.2.Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žiada, aby súd žalobu zamietol a priznal
žalovanému v 2. rade (zrejme v 1. rade) proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Uviedol,
že dôvody vydedenia u žalovaného v 2. rade neboli dané (konanie 28C/244/2003) a je vysoko

pravdepodobné, že nebudú dané ani u žalobcu, pretože poručiteľka vyvolávala často konflikty,
nedožadovala sa prejavu záujmu, dokonca ho odmietala a podobne, teda správanie žalobcu nemožno
považovať za dôvod pre jeho vydedenie. Žalobca sa domáha relatívnej neplatnosti závetu, resp. listiny
o vydedení, pričom o dokazovanie o takomto určení už prebehlo v konaní 28C/244/2003. Poukázal na
to, že sa to podarilo preukázať, že dôvody vydedenia u žalovaného v 2. rade neboli dané, neznamená,
že nebudú dané, či nemohli by byť dané u žalobcu. Zároveň vzniesol námietku premlčania a navrhol
konanie prerušiť vzhľadom na to, že voči uzneseniu 38D/704/1999 zo 7.2.2018 podal žalovaný v 1. rade

odvolanie.
2.3.Podaním z 20.6.2019 žalobca navrhol súdu prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo
7.2.2018 sp.zn. 28D/704/1999 (správne číslo sp.zn. 38D/704/1999). Súd uznesením z 15.5.2020konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach o odvolaní žalovaného v 2.
rade proti uzneseniu 28D/704/1999 (správne 38D/704/1999).
2.4.Súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že medzi stranami nebola spornou skutočnosť, že

v dedičskom konaní po poručiteľke E. B. predložil žalobca písomnosť označenú ako závet a listina
o vydedení (H. XX). V dedičskom konaní pod sp.zn. 38D/704/1999 žalobca (A. B.) ako účastník tohto
dedičského konania na pojednávaní 3.2.2001 uviedol, že namieta platnosť závetu a listiny o vydedení
poručiteľky. Žalobca sa považuje za dediča v plnej miere, preto bol uznesením odkázaný, aby podal
žalobu o určenie, že je dedičom po poručiteľke E. B., I. J., a to v lehote do 30 dní odo dňa právoplatnosti

predmetného uznesenia.
2.5.Krajský súd v Košiciach sp.zn. 1CoD/4/2018 zo 7.5.2019 odmietol odvolanie žalovaného (D. B.)
proti uzneseniu 38D/704/1999-202 zo 7.2.2018. Najvyšší súd uznesením 5Cdo/144/2019 z 24.9.2019
(na základe dovolania) zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo 7.5.2019 sp.zn. 1Cdo/4/2018
a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd opätovne rozhodol a uznesením sp.zn. 1Cdo/9/2019
z 25.11.2020 potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice II zo 7.2.2018 sp.zn. 38D/704/1999, ktorým bol

žalobca odkázaný na podanie žaloby, že je dedičom po poručiteľke E. B..
2.6.Súd námietku premlčania nároku žalobcu vznesenú žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú. Právo
domáhať sa určenia, že žalobca je dedičom sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej lehote podľa § 101 OZ.
Žalobca si toto právo mohol uplatniť v deň nasledujúci po právoplatnosti uznesenia zo 7.2.2018 sp.zn.
28D/04/1999 (správne 38D/704/1999), ktorým bol odkázaný na podanie žaloby o určenie, že je dedičom.

Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4.4.2018 a od 5.4.2018 začala plynúť 3-ročná premlčacia
doba a uplynula 5.4.2021, pričom žaloba bola podaná na súd 27.4.2018, teda v zákonnej 3-ročnej dobe.
2.7.Súd sa vyjadril k naliehavému právnemu záujmu na určovacej žalobe, pričom citoval § 137 písm.
c/ CSP a § 194 ods.1 CMP a konštatoval, že v danom prípade teda nebolo potrebné preukazovať
naliehavý právny záujem s ohľadom na právnu úpravu § 194 ods.1 CMP, lebo bolo preukázané, že

uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 38D/704/1999, Dnot 80/2017, zo 07.02.2018 bolo konanie
o dedičstve prerušené a žalobca bol odkázaný, aby v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia
podal žalobu na OS Košice II o určenie, že je dedičom po poručiteľke E. B.. Pokiaľ ide o určenie
relatívnej neplatnosti závetu na takomto určení, žalobca podľa súdu nemá naliehavý právny záujem.
Relatívna neplatnosť závetu je zásadne otázkou právnou, ktorú súd v tomto konaní nie je oprávnený

riešiť. Posúdenie relatívnej neplatnosti závetu prináleží súdu v dedičskom konaní.
2.8.Spornou v konaní bola skutočnosť, či závet a listina o vydedení z 20.2.21999 vlastnou rukou napísala
a podpísala poručiteľka E. B.. Súd konštatoval, že táto otázka bola už predmetom dokazovania v konaní
vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 28C/244/2003, kedy súd vykonal dôkaz posudkami
znalcov z odboru Kriminalistický a expertízny ústav PZ SR, znaleckým posudkom č. PPZ-5006-4/KEU-

BEA-EXP-2005 z 11.5.2006, odborne posúdil spornú skutočnosť pravosti, resp. totožnosti podpisu
poručiteľky E. B. na závete a listiny o vydedení z 20.2.1999 a spornú skutočnosť, či poručiteľka E.
B. závet a listinu o vydedení vlastnoručne podpísala so záverom, že podpis obsiahnutý na spornej
písomnosti - závete a listine o vydedení z 20.2.1999 je nesporne pravým podpisom poručiteľky E.
B. a text spornej písomnosti - závete a listiny o vydedení z 20.2.1999 vyhotovila poručiteľka E. B..

RovnakosavyjadrilajznalecK.E.L.,znaleczodborupísmoznalectvo,odvetvieručnépísmo,znaleckým
posudkom č. XX/XXXX z 30.10.2008 (H. XXX spisu 28C/244/2003), ktorý s jednoznačnosťou určil, že
pisateľom sporného podpisu je poručiteľka E. B. a pisateľom sporného textu a číselných zápisov je
rovnako poručiteľka E. B.. Zároveň dodal, že vzhľadom na to, že predmetom skúmania bola fotokópia
spornej písomnosti, nemôže potvrdiť akt písania originálu spornej písomnosti, teda nemôže vylúčiť

technický falzifikát. Súd v konaní 28C/244/2003 skutkovo ustálil, že sporný závet a listinu o vydedení
z 20.2.1999 nepochybne vlastnoručne napísala a podpísala poručiteľka E. B.. Z uvedeného dôvodu
žalobu zamietol.
2.9.Súd vec právne posúdil podľa § 37, § 39, § 40, § 40a, § 469a, § 473, § 476 ods.1,2, § 476a,
§ 477 ods.1, § 479 OZ, § 194 ods.1, § 161 CMP a uzavrel, že vykonaným dokazovaním nebolo

preukázané, že existovala potreba pomoci zo strany žalobcu voči poručiteľke. Sporové strany napokon
samy uviedli, že poručiteľka bola sebestačná, nebola výslovne odkázaná na pomoc od žalobcu, pretože
od roku 1994 až do roku 1996 jej pomoc zabezpečoval syn E. B., teda žalovaný v 2. rade a neskôr
bol to práve žalovaný v 1. rade, ktorý poskytoval poručiteľke pomoc. Poručiteľka spísala závet vo
veku XX rokov, pričom zdravotné problémy u nej tkveli vo vysokom krvnom tlaku, cukrovke súvisiacej

s obezitou, pohybovými ťažkosťami, neskôr inkontinenciou podporovanou uroinfekciou. Vychádzajúc
zo zhodnotenia zdravotného stavu všeobecnou lekárkou len jej zdravotný stav tak, ako je zrejmý
zo zdravotnej dokumentácie, sám o sebe potrebnosť pomoci neodôvodňoval. Pomoc poručiteľke tak
ohľadom na jej vek a zdravotný stav bola žiadúca, nebolo však zistené, aby bola nevyhnutne potrebnáv zmysle odkázanosti na pomoc inej osoby. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného v 1. rade, že
žalobca sa nezúčastnil pohrebu žalovanej, súd v bode 30. odôvodnenia konštatoval, že mu prináleží
skúmať existenciu dôvodov vydedenia len v rozhodnom období, v danom prípade od roku XXXX po

smrti otca sporových strán do 20.2.1999, pričom neúčasť žalobcu na pohrebe poručiteľky nespadá do
uvedeného obdobia, preto neúčasť žalobcu nemôže byť dôvodom vydedenia. Po tom, čo poručiteľka
utrpela mozgovú príhodu, žalovaný v 1. rade, ako sám uviedol vo svojej výpovedi, neoznámil túto
skutočnosť svojím bratom (žalobcovi a žalovanému v 2. rade), preto ani nebolo možné očakávať, že títo
by sa s poručiteľkou kontaktovali, resp. ju navštívili. Napokon je zrejmé z výpovede žalobcu, že tento ju

telefonicky kontaktoval v roku 1996, avšak poručiteľka mu zložila telefón. V roku 1998 mu poručiteľka
sama zatelefonovala, zhovárali sa, bol to bežný telefonát.
2.10.Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami súd dospel k záveru, že dôvody, pre ktoré poručiteľka listinou
o vydedení z 20.2.1999 žalobcu vydedila, v čase urobenia tohto úkonu neboli dané. Materiálna náležitosť
vydedenia listinou o vydedení z 20.2.1999 nebola naplnená. Súd určil, že dôvody vydedenia žalobcu
poručiteľkouniesúdanéažežalobcajededičompoporučiteľke,takakotovyplývazenunciáturozsudku

(výrok I. a II.).
2.11.Určenie neexistencie dôvodov a určenie, že žalobca je dedičom predstavuje dostatočný a úplný
podklad pre ustálenie okruhu dedičov a určenie veľkosti ich podielov v dedičskom konaní.
2.12.V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Závet má všetky náležitosti (je napísaný a podpísaný
vlastnou rukou poručiteľky, obsahom alebo účelom neodporoval zákonu (až na opomenutie žalobcu),

zákon neobchádzal a nepriečil sa dobrým mravom (§ 39 OZ) bol v ňom uvedený deň, mesiac a rok, kedy
bol podpísaný, čo napokon už posúdil súd v konaní 28C/244/2003 je preto platným právnym úkonom.
2.13.Pokiaľ ide o žalobcovu argumentáciu, že dôvody vydedenia sú v rozpore s dobrými mravmi a preto
je závet absolútne neplatný, súd uviedol, že určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, môže byť len
dôvodomnaurčenierelatívnejneplatnosti,avšaknieabsolútnejneplatnostiakototvrdížalobcavžalobe.

2.14.Závet poručiteľky nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, že súd v konaní určil
neexistenciu dôvodov vydedenia. V dôsledku neexistencie dôvodov vydedenia by závet mohol byť
relatívne neplatný (čo posúdi dedičský súd), avšak to neznamená automatickú absolútnu neplatnosť
závetu. Bolo teda jedine na vôli poručiteľky, ktorá svoju situáciu vnímala tak, že ju vyjadrila disponovať
so svojim majetkom.

2.15.Súd o trovách rozhodol podľa § 255 ods.1, § 262 ods.1,2, § 255 ods.2 CSP a konštatoval, že
žalovaný bol úspešný v dvoch z troch výrokov, preto mu patrí nárok na náhradu trov konania v rozsahu
2/3, t.j. 66 %. Na základe vyššie uvedeného súd priznal žalobcovi voči žalovanému v 1. rade nárok na
náhradu trov konania 66 % a poukázal na to, že nevzhliadol žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa
podľa § 257 CSP.

3.Prvoinštančný súd po vrátení veci odvolacím súdom, dopĺňacím rozsudkom rozhodol o trovách
konania žalovaného v 2. rade tak, že I. žalobcovi proti žalovanému 2/ právo na náhradu trov konania
nepriznal a II. žalovaný 2/ nemá právo na náhradu trov konania.

4.1.Žalovaný v 1. rade napadol rozsudok včas podaným odvolaním voči výrokom I., II. a IV. rozsudku
z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. b/, f/ a h/ CSP.
4.2.Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 24.6.2020 sp.zn. 6Cdo/98/2018 a konštatoval,
že súd nevysvetlil, či vlastnou argumentáciou, či poukazom na ustálenú judikatúru vyššie uvedených
súdnych autorít, prečo má za to, že pre určenie rozhodného obdobia pre potrebné a nevyhnutné určovať

aj interval začiatku rozhodného obdobia.
4.3.Súd nevysvetlil, že bola daná vôľa poručiteľky posudzovať ako rozhodné obdobie celých 8 rokov
(obdobie od smrti manžela po spísanie závetu). Vôľa poručiteľky ako obligatórna náležitosť právneho
úkonu vydediť žalobcu bola nesporná a daná. Súd však z nie známych (nevysvetlených) dôvodov
vykladal vôľu poručiteľky širšie ako to z vykonaného dokazovania vyplynulo, a to tak, že de facto

poškodil žalovaného v 1. rade a poručiteľku svojvoľnou interpretáciou vôle poručiteľky. Je toho názoru,
že uvedenie momentu smrti manžela poručiteľky ako informácie, ktorá pre platnosť závetu nemá žiadnu
relevanciu nemôže byť posudzovaná tak, ako to posúdil súd prvej inštancie a síce de facto poskytol
žalobcovi možnosť napraviť svoju apatiu voči poručiteľke od roku 1997 do jej smrti.
4.4.Poručiteľka spísala závet v roku 1991, ak by nebola uviedla v závete smrť svojho manžela, závet by

bol platný. Zároveň by súd nemal dôvod posudzovať obdobie od roku XXXX až do spísania závetu.
4.5.Žalovanému v 1. rade je zrejmé, že ako dôvod vydedenia nemôže byť posudzovaná okolnosť,
ktorá nastala po spísaní závetu a samozrejme taktiež nie okolnosť, ktorá nastala po smrti poručiteľky.
Ak však vyhodnocuje okolnosti ohľadne vnútorných vzťahov rodiny sporových strán subjektívne, nazáklade vlastnej právnej/skutkovej úvahy, žiada sa vyhodnotiť túto apatiu žalobcu voči poručiteľke
vcelkovompohľadeatotoopovrhovaniežalobcuporučiteľkouzakomponovaťdoskutočností,žežalobca
sa o poručiteľku v čase jej choroby nezaujímal.

4.6.Má za to, že 2 roky a 2 mesiace (1997 až spísanie závetu) sú dostatočne dlhá doba na to,
aby minimálne počas nej nadobudla poručiteľka svoju neochvejnú vôľu vydediť žalobcu a v tomto
zmysle spísať listinu, v ktorom ho vydedila. Počas danej doby sa totiž o poručiteľku starala ukrajinská
ošetrovateľka, avšak žalobca ani žalovaný v 2. rade o tom nemali žiadnu vedomosť.
4.7.Súd ale založil svoje posudzovanie dôvodnosti vydedenia na súdnom určení v rozhodnom období

v trvaní oveľa dlhšom a síce od roku 1991. Prečo mal súd za to, že také dlhé obdobie je obdobím
rozhodným, súd sporovým stranám nevysvetlil a ani to z časti, čo podľa názoru žalovaného v 1. rade
zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a síce arbitrárnosť rozsudku.
4.8.Je nesporné, že v priebehu času sa zdravotný stav poručiteľky postupne zhoršoval, čo malo za
následok náraz potreby, aby poručiteľke niekto pomohol. Je nesporné, že v roku 1991 potrebovala
poručiteľka menšiu, ak vôbec nejakú starostlivosť, ak však táto potreba postupom času narastala. Preto

ak súd posudzoval za rozhodné obdobie roky 1991 až 1999, tak je naplnený odvolací dôvod v zmysle
§ 365 ods.1 písm. h/ CSP.
4.9.Počas konania žalovaný v 1. rade argumentoval a žalobca ani žalovaný v 2. rade to nepopreli, že
žalovaný v 1. rade zabezpečoval starostlivosť o poručiteľku prostredníctvom ukrajinskej ošetrovateľky/
opatrovateľky, ktorá sa o ňu starala od roku 1997. Žalobca ani žalovaný v 2. rade o nej nemali vedomosť.

Ošetrovateľka sa o poručiteľku starala minimálne 2 roky a 2 mesiace.
4.10.Práve apatia žalobcu voči matke sporových strán bola dôvodom, pre ktorý musel žalovaný v 1. rade
zabezpečiť pre poručiteľku ošetrovateľku, nakoľko žalobca matke nebol ochotný poskytnúť pomoc tak
ako ju potrebovala. Záver súdu, že ak dotlačili žalobca a žalovaný v 2. rade žalovaného v 1. rade k tomu,
že to musel byť výlučne on, kto sa staral o poručiteľku, nemôže byť spravodlivo vyhodnotená v zmysle,

že žalobca nemal povinnosť prejaviť o poručiteľku náležitú starostlivosť.
4.11.Vyjadrené právne posúdenie súdu de facto znemožňuje inštitút vydedenia ako celok, nakoľko
bráni vo všeobecnosti poručiteľom rozhodnúť sa o vydedení potomka zo zákonných dôvodov, a to
výlučne preto, že sa môže nájsť iný súrodenec, ktorý tlaku podľahne a starostlivosť o rodiča sám
zabezpečí. Takýto nátlak však nemôže znamenať zánik povinnosti potomka sa o rodiča zaujímať,

poskytnúť mu náležitú pomoc, a teda neznamená zánik dôvodov vydedenia, tak ako to uvádza súd
v svojom rozhodnutí.
4.12.Nie je správnym vyhodnotením skutkového stavu ten záver, že žalobca nemusel poskytovať
poručiteľke náležitú pomoc z dôvodu, že tá jej bola poskytovaná žalovaným v 1. rade. Žalovaný v 1. rade
si síce mohol dovoliť z finančnej stránky zamestnať ošetrovateľku, avšak to neznamená, že sa jedná

o proporčne zhodné riešenie, nakoľko pomoc mohol a mal poskytnúť poručiteľke práve žalobca. Jeho
apatia bola dôvodom, pre ktorý bol nútený žalovaný v 1. rade zakročiť a nezáujem žalobcu o poručiteľku
napraviť.
4.13.Súd nie dostatočne žalovanému v 1. rade vysvetlil, z akých odpovedí a na aké otázky mal za
to, že zdravotná dokumentácia poručiteľky uvádza presvedčivé a jednoznačné odpovede na otázky

súvisiace so zdravotným stavom poručiteľky v tom zmysle, či potrebovala pomoc. Potreba pomoci je
subjektívnym vnímaním každého jednotlivca a na tomto mieste opätovne poukázal na skutočnosť, že
pomoc poručiteľke bola v rozhodnom období zabezpečovaná prostredníctvom žalovaného v 1. rade
a síce ošetrovateľkou.
4.14.Žalovaný v 1. rade je toho názoru, že daným postupom došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu

podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP.
4.15.Ak boli tvrdenia žalobcu v priebehu konania 28C/244/2003 nekonzistentné má žalovaný v 1. rade
za to, že v prebiehajúcom konaní nie je možné považovať žalobcu za dôveryhodnú osobu a ak je žalobca
stranou, ktorá sa cestou súdu domáha určitého určenia, tak súd túto nekonzistentnosť mal vyhodnotiť
na ťarchu žalobcu a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

4.16.Súd v tomto konaní prebral výsledky konania sp.zn. 28C/244/2003, avšak žalovaný v 1. rade je
názoru, že bolo potrebné individualizovať dôvody vydedenia osobitne u žalobcu v tomto konaní a nie je
možnéplošneprebraťzáveryzkonania28C/244/2003beználežitejdiferenciácieaskúmaniadôvodnosti
žaloby podanej žalobcom v tomto konaní.
4.17.Plošné tvrdenie, že poručiteľka mala náročnú povahu a preto si nezaslúži záujem o svojho syna –

žalobcu je podľa žalovaného bagatelizovanie povinnosti žalobcu, hoc plnoletého voči poručiteľke (§ 43
ods.2 zákona o rodine). Následne žalovaný poukázal na záver súdu uvedený v bode 34. odôvodnenia.4.18.Konštatoval, že M. B. C. N. I. XXXX, a teda žalovaný v 2. rade sa o poručiteľku staral od roku 1994
do 1996. Od roku 1996 sa o poručiteľku staral žalovaný v 1. rade. Z výpovedi je zrejmé, že po roku 1996
sa o poručiteľku žalobca so žalovaným v 2. rade nestarali.

4.19.Ak mal súd z výpovedi sporových strán a svedkov za to, že dôvodom nekontaktovania sa medzi
žalobcom a poručiteľkou bola práve poručiteľka, tak uvedené bolo vyvrátené výpoveďou samotného
žalobcu, že mu poručiteľka v roku 1998 sama zatelefonovala. Svoju nevôľu zaujímať sa o poručiteľku
žalobca zdôvodňoval tým, že mu v roku 1996 mala zložiť telefón. Ak však poručiteľka následne v roku
1998 sama žalobcovi zatelefonovala a mala s ním normálny rozhovor, tak nie je možné pravdivo tvrdiť,

že dôvod na nekontaktovanie sa žalobcu s poručiteľkou, na neposkytnutie pomoci poručiteľke založila
práve poručiteľka. Od roku 1998, kedy mal prebehnúť telefonát medzi poručiteľkou a žalobcom ubehlo
dosť času na to, aby prejavil žalobca náležitý záujem o poručiteľku.
4.20.Rozhodné obdobie je do spísania závetu. Súd nesprávne vyhodnotil ako podstatnú udalosť v roku
1996, kedy mala poručiteľka žalobcovi zložiť telefón, avšak udalosť oveľa časovo bližšie ku spísaniu
závetu v roku 1998.

4.21.Rozsudok žalovaný v 1. rade považuje za arbitrárny, nakoľko nemôže byť daný dôvod na nezáujem
žalobcu o poručiteľku založený na zložení telefónu, avšak poručiteľkou iniciovaná komunikácia v roku
1998 ostala súdom nepovšimnutá.
4.22.Vkontextesubjektívnehovyhodnocovaniaskutočnostísúdom,mápretožalovanýv1.radezato,že
je potrebné zohľadniť dôvody vydedenia žalobcu v tomto konaní samostatne. Nie je totiž možné pravdivo

tvrdiť, že to bola poručiteľka, ktorá dala žalobcovi dôvod sa o ňu nezaujímať, keď práve poručiteľka ako
posledná a pred spísaním závetu sama kontaktovala žalobcu.
4.23.Na základe uvedeného navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok Mestského súdu Košice
č.k. K2-15C/35/2018-204 zo 6.10.2003 zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a priznal
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % alternatívne, aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5.1.K odvolaniu žalovaného v 1. rade sa vyjadril žalobca, ktorý súhlasí s rozhodnutím súdu prvej
inštancie a v odvolaní prezentovanými závermi žalovaného sa nestotožňuje a tieto v celom rozsahu ako
nepodstatné namieta.

5.2.K prvej časti odvolania týkajúceho sa rozhodného obdobia žalobca uviedol, že súd za rozhodné
obdobie považoval obdobie od roku 1991 do spísania závetu, t.j. od 20.2.1999. Je toho názoru, že sama
poručiteľka určila toto obdobie keď uviedla, že po smrti môjho manžela D. B. N. I. XXXX.
5.3.K druhej časti odvolania týkajúcej sa ošetrovateľky pre poručiteľku žalobca uviedol, že tvrdenia
žalovaného sú založené na jednostrannom hodnotení zisteného skutkového stavu a ignorovaní

ďalších podstatných, dokazovaním preukázaných okolností ako napríklad, že pomoc poručiteľke
bola poskytovaná spočiatku žalovaným v 2. rade a bola by nepochybne poskytovaná aj naďalej,
keby poručiteľka nebola žalovaného v 2. rade vyhodila z domu a odmietala jeho snahy o kontakt.
Z vykonaného dokazovania vyplynula povaha poručiteľky a jej dlhodobé odmietanie akéhokoľvek
kontaktu s osobou, s ktorou sa dostala do konfliktu, ako aj to, že poručiteľka nikdy žalobcu o pomoc

nepožiadala, hoci mala na nich telefonický kontakt a telefonovať vedela, nehovoriac o tom, že sám
žalovaný v 1. rade potvrdil, že napriek tomu, že mal na žalobcu a žalovaného v 2. rade kontakt, týchto
s požiadavkou o pomoc matke nikdy neoslovil a dokonca im ani neoznámil, že matka v dôsledku náhleho
zhoršeniazdravotnéhostavubolahospitalizovaná.Uvedenérozhodnutienesvedčíotom,žebyžalovaný
v 1. rade k zabezpečeniu pomoci matke bol dotlačený nezáujmom žalobcu a žalovaného v 2. rade. Je

to skôr dôkazom toho, že žalovanému v 1. rade stav keď mal kontakt s poručiteľkou len on vyhovoval,
pretože ju mohol ovplyvňovať, čoho výsledkom je podľa názoru žalobcu aj sporné vydedenie ostatných
detí poručiteľky.
5.4.K časti III. odvolania vyhodnotenie dôkazov žalobca tvrdí, že žalovaný si sám protirečí, pretože
potvrdzuje, že súd považoval za nekonzistentné jeho tvrdenia, čo jednoznačne dosvedčuje obsah jeho

výpovedí na pojednávaniach v spore 28C/244/2003, ako aj v posudzovanej veci. Táto skutočnosť by
podľa jeho logiky zakladala práve také rozhodnutie, aké bolo súdom vydané, teda v jeho neprospech.
Odhliadnuc od uvedeného však súd rozhodol na základe riadneho vyhodnotenia všetkých dôkazov
a zisteného skutkového stavu vo vzájomnej súvislosti. Na margo žalovaným akcentovanej okolnosti
telefonátu medzi žalobcom a poručiteľkou v roku 1998, ktorej žalovaný vyvodzuje danosť dôvodu pre

vydedenie žalobcu pre nezáujem, treba poukázať na to, že z vykonaného dokazovania nie je zrejmé
v ktorom mesiaci roka 1998 došlo k telefonátu, takže vzhľadom na dátum spísania listiny o vydedení
„nezáujem“ žalobcu mohol trvať od dvoch mesiacov až po rok a dva mesiace, čo podľa názoru žalobcunie je čas, ktorý by napĺňal pojem trvalosti nezáujmu. Z vykonaného dokazovania pričom vyplynulo, že
ani v danom telefonickom rozhovore poručiteľka žalobcu o poskytnutie pomoci nepožiadala.
5.5.Na základe všetkých doterajších písomných a ústnych prednesov a vykonaných dôkazov, na

ktoré týmto žalobca poukazuje navrhol odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil
a žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania.

6.1.Žalovaný v 1. rade sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu a opätovne konštatoval, že rozhodná doba pre
posúdenie platnosti vydedenia nie je definovaná začiatkom, ale len koncom tohto obdobia a dôvod

vydedenia musí byť daný v momente spísania závetu.
6.2.Poukázal na nález Ústavného súdu SR z 22.6.2017 sp.zn. II. ÚS 796/2016-65 a konštatoval, že súd
poškodil žalovaného v 1. rade, keď de facto novelizoval § 469a OZ.
6.3.Inštitút rozhodného obdobia v otázke posudzovania obdobia pre určenie platnosti závetu totiž
v právnej terminológii neexistuje a pre platnosť závetu je potrebné výlučne to, aby dôvod vydedenia
nastal pred spísaním závetu. Je irelevantné, aké obdobie ubehlo od skutočnosti, ktorá založila dôvod

vydedenia do spísania listiny o vydedení. Podstatné výlučne je, že dôvod vydedenia nastal pred
spísaním listiny o vydedení. V tomto konaní sa podanou žalobou žalobca domáhal určenia, že dôvody
jeho vydedenia údajne neboli dané.
6.4.Súd podľa názoru žalovaného v 1. rade takýmto spôsobom doslova nabáda všeobecnú populáciu
na to, aby nechala starostlivosť o rodičov na toho súrodenca, ktorému osud rodiča nie je ľahostajný,

pričom ostatní súrodenci doslova ako supy čakajú na smrť svojich rodičov. Jedná sa o vrcholne amorálne
správanie, ktoré nepochopiteľne poskytol súd.
6.5.Záverom poukázal na to, že žalobca inicioval toto konanie, takže jeho zaťažuje bremeno dôkazu
ako aj bremeno tvrdenia a ak nevie určiť, kedy došlo k danému telefonátu, tak táto skutočnosť zaťažuje
jeho a z daného dôvodu mal mať súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca neosvedčil dôvody pre

vyhovenie jeho žalobe. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle podaného
odvolania.

7.1.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného v 1. rade ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods.1 CSP v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a
z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. b/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné v časti výrokov I. a II. a preto rozsudok v zmysle § 387 ods.1,2 CSP ako vecne
správny potvrdil, nakoľko s jeho odôvodnením sa odvolací súd stotožnil, na čom nič nemení ani podané
odvolanie, v ktorom odvolateľ (žalovaný v 1. rade) opakuje svoju argumentáciu prezentovanú už pred

súdom prvej inštancie.
7.2.Vo vzťahu k závislému výroku o trovách konania sa prvoinštančný súd na základe správneho
právneho predpisu dopustil chyby v počítaní, preto odvolací súd podľa § 388 CSP, zmenil výrok IV. tak,
žalobcovi priznal proti žalovanému v 1. rade náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 33 %.

8.1.Odvolací súd po preskúmaní rozsudku z hľadiska vyššie uvedených uplatnených odvolacích
dôvodov a v rozsahu námietok žalovaného v 1. rade uvedených v odvolaní dospel k záveru, že žiaden
z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
8.2.Odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave, nakoľko má oporu vo vykonanom
dokazovaní, na čom nič nemení ani podané odvolanie. Súd prvej inštancie správne aplikoval na zistený

skutkový stav príslušné právne normy, tieto správne interpretoval a správne podriadil pod zistený
skutkový stav.
8.3.Argumentácia žalovaného v 1. rade obsiahnutá v odvolacích námietkach bola nim prezentovaná už
v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom nie je spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku a privodiť jeho zmenu.

8.4.Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť jeho
dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalovaného
v 1. rade dopĺňa nasledovné:

9.1.Podľa § 469a ods.1 OZ, poručiteľ môže vydediť potomka, ak:

a) v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, starobe alebo v iných
závažných prípadoch,
b) o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať,
c) bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej 1 roka,d) trvalo vedie neusporiadaný život.
9.2.Podľa § 469a ods.2 OZ pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí, vzťahujú sa dôsledky
vydedenia aj na osoby uvedené v § 473 ods.2.

9.3.Podľa § 469a ods.3 OZ o náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia obdobne ust. § 476
a § 480; v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia.
9.4.Podľa § 473 OZ, v prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom,
ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia ani
tieto deti alebo niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich potomkovia.

9.5.Podľa § 476 ods.1 OZ poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej
písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice.
9.6.Podľa § 476 ods.1 OZ v každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok kedy bol podpísaný,
inak je neplatný.
9.7.Podľa§476aOZvlastnoručnýzávetmusíbyťnapísanýapodpísanývlastnourukou,inakjeneplatný.
9.8.Podľa § 477 ods. 1 OZ, v závete poručiteľ ustanoví dedičov, prípadne určí ich podiely alebo veci a

práva, ktoré im majú pripadnúť. Ak nie sú podiely viacerých dedičov v závete určené, platí, že podiely
sú rovnaké.
9.9.Podľa § 479 OZ, maloletým potomkov sa musí dostať aspoň toľko koľko robí ich dedičský podiel zo
zákona a plnoletým potomkov aspoň toľko, koľko robí 1/2 dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu
závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov.

9.10.Podľa § 194 ods.1 CMP, ak rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností,
odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské práva sa javí ako
menej pravdepodobné, aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu,
ktorá nesmie byť kratšia ako 1 mesiac. Súd pokračuje v konaní s účastníkmi podľa výsledku sporu.

10.Predmetom konania je určenie, že dôvody vydedenia žalobcu, poručiteľkou E. B. v listine o vydedení
z 20.02.1999 nie sú dané, že je dedičom poručiteľky E. B. a že závet poručiteľky E. B. z 20.02.1999
je neplatný.

11.Dôvody vydedenia žalobcu poručiteľka špecifikovala v spoločnej listine označenej ako Závet a listina

o vydedení nasledovne:
„....po smrti môjho manžela D. B. N. I. XXXX mi môj najstarší syn A. B. ako aj syn E. B. napriek môjmu
veľmi zlému zdravotného stavu (cukrovka, krvný tlak, obezita, urologické problémy)“, „starobe neposkytli
v rozpore s dobrými mravmi potrebnú pomoc, nenavštevovali ma a nedali ani žiadnym spôsobom
najavo svoj záujem o mňa a to ako žijem a či nie som odkázaná na ich pomoc, teda dlhodobo o mňa

neprejavovali opravdivý záujem a takisto sa správali voči mne aj ich manželky a potomkovia...“

12.1.Neposkytnutie pomoci poručiteľovi v jeho chorobe, starobe alebo v iných závažných prípadoch (§
469a ods.1 písm. a/ OZ) ako dôvod vydedenia nastáva za podmienky, ak takáto pomoc bola naozaj
potrebná a ak takéto konanie možno posúdiť ako konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3

ods.1 OZ).
12.2.Súčasne je treba posúdiť, či poskytnutie takejto pomoci bolo zo strany dediča objektívne možné
(či potomkovi v poskytnutí pomoci nebránila napr. nemoc, invalidita, pobyt vo väzení). Iný závadný druh
správania potomka voči poručiteľovi, než práve neposkytnutie potrebnej pomoci, nemôže byť dôvodom
platného vydedenia podľa § 469a OZ.

12.3.Pre platnosť vydedenia z dôvodu § 469a ods.1 písm. a/ OZ je nevyhnutné, aby sa poručiteľ ocitol
v situácii, keď pre zdravotné či iné problémy vzniknuté v dôsledku choroby alebo veku, prípadne pre
problémy spôsobené inými okolnosťami (prírodné katastrofy, požiar, povodeň) potrebuje pomoc; keď nie
je schopný si sám, bez cudzej pomoci obstarať svoje základné životné potreby (zdravotné, hygienické
a pod.); súčasne musí ísť o situáciu, kedy o uvedené potreby poručiteľa nie je postarané inak (napr.

rozsudok NS SR sp. zn. 9Cdo/558/2014).
12.4.Potrebnosť pomoci na strane poručiteľa a objektívna možnosť dediča poručiteľovi pomoc poskytnúť
sa musí v každom konkrétnom prípade posudzovať na základe objektívnych okolností prípadu a s
prihliadnutím na to, či dedičovo správanie bolo alebo nebolo v rozpore s dobrými mravmi, prípadne, či
zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu (rozsudok NS SR

sp. zn. 4 Cdo 123/2009).
12.5.Významnou je tiež subjektívna stránka na strane vydedenej osoby, keďže nemožno akceptovať
vydedenie, ak dedič nemal vedomosť o existencii potrebnej pomoci. Zákonný dôvod vydedenia uvedenýv§ 469a ods.1 písm. b) OZ vyžaduje, aby neprejavenie ozajstného záujmu bolo potomkom zavinené,
nestačí len samotná existencia takéhoto stavu (rozsudok NS SR sp. zn.5Cdo/239/2009).

13.1.Pri úvahe, či ide o dôvod vydedenia uvedený v § 469a písm. b) OZ, t.j. neprejavovanie opravdivého
záujmu potomka o poručiteľa treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom,
najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho.
Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z
osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod..

13.2.Pri posúdení dôvodov vydedenia podľa § 469a ods.1 písm. b/ OZ je potrebné taktiež zisťovať, či
potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť skutočný záujem, ktorý by ako potomok
mal prejaviť, t. j. či poručiteľ mal sám záujem sa s dieťaťom stýkať a udržovať s ním bežné príbuzenské
vzťahy.
13.3.Vydedenie totiž prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí,
kde sa ho nezáujem potomkov osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí, a nie, ak ide o situáciu,

kedy je mu tento stav ľahostajný, prípadne kedy k nemu i podstatne prispel (rozsudok NS SR sp. zn. 1
Cdo 173/96 – ZSP č. 61/1997, 2Cdo 109/2010, 5Cdo 239/2009, R 23/1998, ZSP, 1997, č.61).

14.Z vykonaného dokazovania nebolo sporné, že medzi poručiteľkou a jej deťmi (A., E., D. a L.. M.)
boli v určitých časových obdobiach narušené vzťahy a bezpochyby tieto narušené vzťahy poručiteľka

riešilaspísanímzávetualistinyovydedení.Rovnakozdokazovaniavyplynulo,žeporučiteľkabolaťažkej
povahy.

15.1.Obsah listiny o vydedení je všeobecný, neobsahuje žiadnu konkrétnu udalosť alebo okolnosť, ktorá
viedla poručiteľku k jej spísaniu.

15.2.Z konania a vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by poručiteľka o pomoc v starobe alebo
chorobe žiadala, aby táto pomoc bola naozaj potrebná, teda, že sa ocitla v takej situácii, keď nebola
schopná si sama, bez cudzej pomoci obstarať svoje základné životné potreby (zdravotné, hygienické
a pod.). K naplneniu dôvodu vydedenia podľa § 469a ods.1 písm. a/ OZ, nestačí len skutočnosť, že
poručiteľka bola chorá, dosiahla vek staroby alebo sa ocitla v ťaživej situácii. Musí nastať situácia, že

nieto inej blízkej osoby, ktorá by jej takúto pomoc poskytla a takáto situácia musí byť konkrétna, reálna.
V konaní vyplynul práve opak, že ak jej nejaká pomoc bola ponúkaná, tak ju odmietala. Preto v tomto
smere nemožno konštatovať, že zákonná podmienka vydedenia podľa § 469a ods.1 písm. a/ OZ bola
naplnená. Zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi, ak o potreby poručiteľa je postarané inak a to
žalovaným v 1. rade.

15.3.Navyše ako vyplýva z citovanej judikatúry takáto pomoc musí byť vo vzťahu k vydedenému
poručiteľovi objektívne možná. V tomto smere odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že nebohá
poručiteľka bývala trvale bytom G. – D., E. XXX/XX a žalobca N. C.. V konaní rovnako nebolo
preukázané, že žalobca subjektívne zavinil neposkytnutie pomoci poručiteľke v starobe a chorobe.
Naopak v konaní bolo preukázané, že žalovaný v 1. rade o zdravotnom stave poručiteľky súrodencov

neinformoval.

16.Žalobca a poručiteľka nemali medzi sebou žiaden kontakt, nenavštevovali sa, netelefonovali a
nepísali si, ich vzťah bol trvalo narušený a v konaní nevyplynulo, že by narušenie tohto vzťahu zapríčinil
žalobca. Preto možno konštatovať, že išlo o vzájomný nezáujem a boli vzájomne citovo ľahostajní.

17.1.K námietke žalovaného v 1. rade, že súd určil neprimerane dlhú rozhodnú dobu, pre posudzovanie,
či sú dané dôvody vydedenia, odvolací súd uvádza, že neexistuje právny predpis, ktorý by určoval,
akú dobu pred spísaním je potrebné považovať za primeranú. Pre určenie rozhodnej doby je v súlade
s platnou judikatúrou podstatné, aby dôvody vydedenia existovali v čase pred spísaním listiny

o vydedení. Je preto na úvahe súdu, aké obdobie bude považovať za rozhodné. Odvolací súd zastáva
názor, že v posudzovanom období mali by byť splnené kritéria: choroba poručiteľa, staroba poručiteľa,
odkázanosť poručiteľa na cudziu pomoc a existencia okolností, ktoré by mali vplyv na dôvody vydedenia.
17.2.Ak súd mal za to, že je potrebné za rozhodné obdobie považovať r. 1991 – 1999 odvolací súd je
toho názoru, že nedopustil sa žiadneho pochybenia, pretože jednak rok 1991 označila sama poručiteľka

v listine ale aj preto, že už v tom čase mala vek (XX rokov), ktorý možno označiť ako starobu a existoval
predpoklad, že už mohla trpieť chorobou, čo aj sama v listine uviedla (cukrovka, krvný tlak, obezita).
Z dokazovania nevyplynula žiadna okolnosť, ktorá by mohla mať rozhodný kladný alebo záporný vplyv
na obmedzenie alebo naopak predĺženie tejto doby.18.Ak žalovaný v 1. rade poukazuje na telefonát poručiteľky žalobcovi v roku 1998 tento možno
považovať za formálny a nie za prejavenie skutočného vnútorného vzťahu, resp. prejavením záujmu

poručiteľky o žalobcu. Tak isto formálny možno považovať telefonát žalobcu matke v roku 1996, kedy
mu poručiteľka zložila telefón.

19.1.Prvoinštančný súd rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods.1,2 a § 262 ods.1,2 CSP.
Konštatoval, že žalobca si žalobou uplatnil tri nároky a to, že dôvod vydedenia žalobcu poručiteľkou

nie je daný, že žalobca je dedičom a že závet poručiteľky je neplatný. Žalobca bol úspešný v dvoch z
troch výrokov, patrí mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 2/3, t. j. 66,66 %. Na základe vyššie
uvedeného súd priznal žalobcovi voči žalovanému 1/ (voči žalovanému 2/ si trovy neuplatnil) nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 66,66 % a zároveň poukázal na to, že nevzhliadol žiaden dôvod hodný
osobitného zreteľa na aplikáciu § 257 CSP.
19.2.Súd pri výpočte pomeru úspechu žalobcu neodčítal úspech žalovaného v konaní (66,66 – 33,33).

Celkom úspech žalobcu predstavuje 33,33%, preto odvolací súd zmenil výrok o trovách konania
a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 33,33%.

20.1.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

20.2.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
20.3.Podľa § 255 ods.2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
20.4.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

20.5.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

21.Žalovaný v 1. rade nemal v odvolacom konaní úspech, resp. úspešný bol len v nepatrnej

časti o trovách konania, preto odvolací súd vyslovil, že žalobcovi priznáva právo na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade o trovách odvolacieho konania
nerozhodoval, lebo žalovaný v 2. rade nepodal odvolanie a žiadne trovy mu v tomto konaní nevznikli.

22.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).