Rozsudok – Ostatné ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/70/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423209112
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1423209112.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň:

JUDr. Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcu: A. B. B., nar. X.X.XXXX, adresa
C. XXXX/XX, D. D., zastúpenému advokátkou: Mgr. PhDr. Zuzana Tománková Miková, PhD., MPH,
so sídlom Šancová 110, Bratislava 3, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
11C/46/2024-139 zo dňa 6.3.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobcu proti výroku I. napadnutého rozsudku o d m i e t a .

II. Vo výrokoch II. a III. napadnutý rozsudop o t v r d z u j e .

III. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd čiastočne vyhovel žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal
zaplatenia nemajetkovej ujmy 15.000,- eur, keď vo výroku rozhodol nasledovne:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 6.000,- eur, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšku sa žaloba zamieta.

III. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Pri rozhodovaní prvoinštančný súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného z vykonaného
dokazovania, keď ustálil, že uznesením ORPZ v Trnave, odbor kriminálnej polície ČVS: ORP-806/1-
OVK-TT-2013 Ta zo dňa 28.07.2015 (na č.l. 13 spisu) bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. h) Trestného zákona a s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Dňa

06.07.2016 bola na tunajší súd podaná obžaloba sp. zn. 2 Pv 380/13/2207-83 zo dňa 01.06.2016 (na č.l.
18 spisu) pre uvedený prečin. Okresný súd Trnava v trestnom konaní sp. zn. 9T/51/2016 rozsudkom zo
dňa 29.03.2019 (na č.l. 21 spisu) žalobcu spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo dokázané, že skutok
spáchal obžalovaný. Rozsudok nadobudol právoplatnosť z dôvodu zamietnutia odvolania prokurátora
Okresnej prokuratúry Trnava uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6To/105/2019-1028 zo dňa
16.06.2020 (na č.l. 35 spisu). Žalobca podal na GP SR Návrh na predbežné prejednanie nároku na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zo dňa 15.05.2023 (na č.l. 48),

ktorým sa domáhal náhrady škody vo výške 7.240,01 eura a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 15.000,- eur. Generálna prokuratúra SR oznámila žalobcovi listom zo dňa 27.09.2023 (na
č.l. 51 spisu), že uznáva nárok na náhradu škody vo výške 5.050,11 eura, pričom nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 15.000,- eur neuznáva. Následne žalobca podal na GP SR návrh zo dňa24.10.2023 (na č.l. 54), ktorým sa domáhal dodatočného uznania nároku na náhradu škody vo výške
862,68 eura a trval na náhrade nemajetkovej ujmy, pričom žiadal o písomné vyrozumenie o spôsobe
vybavenia žiadosti. Generálna prokuratúra SR oznámila žalobcovi listom zo dňa 07.11.2023 (na č.l.

55 spisu), že dodatočne uznáva nárok na náhradu škody vo výške 687,08 eura, pričom k náhrade
nemajetkovej ujmy sa nevyjadrila.

3. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 11, § 488, § 489 zák. č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka (v texte aj len OZ), čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 3 ústavného zákona č.

460/1992 Zb. Ústavy slovenskej republiky, § 1 písm. a) a c), § 3 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 4 ods. 1 písm.
f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 19 ods. 1 až 3 zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (v texte aj len zák. č. 514/2003 Z.z.), § 8 ods. 1 písm. a) zák. č. 62/2020 Z.z. o niektorých
mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19
v justícii..., s poukazom na ust. § 151 ods. 1 a 2 a § 232 ods. 2 a 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový

poriadok (v texte aj len CSP).

4. Prioritne na základe žalovanou vznesenej námietky premlčania sa prvoinštančný súd zaoberal
možným premlčaním uplatneného nároku. Skonštatoval, že v konaní ide o právo žalobcu na náhradu
škody resp. nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré sa podľa jeho § 19 ods. 1

premlčuje v 3-ročnej subjektívnej premlčacej dobe, t.j. za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel
o škode, pričom v zmysle § 19 ods. 3 zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa§15ododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,najdlhšievšakpočasšiestichmesiacov.
O tom, že žalobcovi vznikla tvrdená nemajetková ujma vznesením obvinenia sa žalobca dozvedel
najneskôr dňa 16.06.2020, kedy sa podľa nesporného skutkového tvrdenia žalovanej zúčastnil na

verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Trnave, na ktorom odvolací súd vyhlásil uznesenie, ktorým
zamietol odvolanie smerujúce proti oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Trnava. Vzhľadom na
uvedené, od 16.06.2020 začala plynúť trojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá mala uplynúť dňa
16.06.2023.

5. Pri posúdení otázky premlčania však bolo potrebné prihliadnuť na spočívanie plynúcej premlčacej
doby v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z.z. (tzv. lex covid),
podľa ktorého premlčacia doba spočívala v období od 19.01.2021 do 28.02.2021, t.j. celkom 41 dní, o
ktoré sa 3-ročná subjektívna premlčacia doba predĺžila. S poukazom na začiatok plynutia premlčacej
doby a s prihliadnutím na uvedené spočívanie premlčacej doby (41 dní), 3-ročná subjektívna premlčacia

doba mala plynúť až do 27.07.2023. Nebolo možné súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že by nemal
byť zohľadnený zákon č. 62/2020 Z.z. (s odôvodnením, že ustanovenia predmetného zákona upravujú
spočívanie iba tých dôb, ktoré by vo vyššie uvedenom časovom rozpätí uplynuli), pretože takýto výklad
z predmetného ustanovenia nemožno vyvodiť. Naopak, súd prvej inštancie mal za to, že premlčacia
doba pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu spočíva, resp. neplynie v období odo dňa účinnosti

predmetného ustanovenia zákona č. 62/2020 Z.z. (§ 8 písm. a), t.j. od 19.01.2021 do 28.02.2021, a
to bez ohľadu na to, či uplynutie tejto doby skončí v rozhodnom období. Prvoinštančný súd pritom
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/155/2023 zo dňa 26.09.2024, v ktorom
dovolací súd uviedol, že „nastolenú právnu otázku riešil v druhovo totožnej veci, a to v uznesení z 29.
mája 2024, sp. zn. 1Cdo/99/2022. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí po poukaze na účel zákona

č. 62/2020 Z. z. uviedol, že „ustanovenie § 1 písm. a) sa týka všetkých premlčacích a prekluzívnych
lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, tak lehôt, ktoré i) začali plynúť pred nadobudnutím účinnosti
zákona (27.3.2020) a neuplynuli do 30.4.2020 (ďalej len „stanovené obdobie“), ii) lehôt ktoré začali
plynúť pred 27.3.2020 a ich koniec pripadol na stanovené obdobie, ako aj tých ktoré iii) začali plynúť
počas stanoveného obdobia a ich koniec nastal až po 30.4.2020. Pri všetkých prípadoch platí, že pri

počítaní lehoty musí byť zohľadnené časové obdobie 27.3.2020 -30.4.2020“. Vec prejednávajúci senát
považuje aj v predmetnom spore vyššie vyslovený záver najvyššieho súdu za prijateľný a nehodlá sa
od neho odchýliť. Zároveň je toho názoru, že totožný prístup je potrebné primerane aplikovať aj na
ustanovenie § 8 písm. a/ zákona č. 62/2020 Z. z., čo znamená, že všetky premlčacie a prekluzívne lehoty
v súkromnoprávnych vzťahoch spočívali okrem obdobia od 27. marca do 30. apríla 2020 aj v období

od 19. januára 2021 do 28. februára 2021. Ak odvolací súd založil svoje rozhodnutia v tejto otázke na
inom právnom názore, podľa ktorého nebolo potrebné zohľadniť spočívanie premlčacej doby stanovené
zákonom č. 62/2020 Z. z. v prípade, keď premlčacia doba neuplynula práve v rozhodnom časovom
rozpätí, treba mať za to, že jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.“6.Následneprvoinštannčnýsúdprihliadalnaspočívaniepremlčacejdobyajpočasobdobiapredbežného
prerokovanianároku.Vkonanínebolosporným,ženávrhnapredbežnéprerokovanienárokunanáhradu

škodybolnaGPSRdoručenýelektronickydňa16.06.2023ažekuskončeniupredbežnéhoprerokovania
došlo najskôr dňa 14.11.2023, kedy bola žalobcovi doručená odpoveď GP SR zo dňa 07.11.2023. Z
uvedeného vyplýva, že premlčacia doba spočívala minimálne od 16.06.2023 do 14.11.2023, t.j. 152 dní.
Pokiaľ ide o žalovanou tvrdené plynutie premlčacej doby medzi prvým vybavením žiadosti a podaním
druhej žiadosti, súd poukázal na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. pretrhnutie spočívania premlčacej doby

nepozná.

7.Spoukazomnazačiatokplynutiapremlčacejdobydňa16.06.2020,sprihliadnutímnaužskôruvedené
spočívanie premlčacej doby kvôli lex covid (41 dní) a z toho vyplývajúce „predĺženie“ premlčacej doby do
27.07.2023 a s prihliadnutím na spočívanie premlčacej doby počas predbežného prerokovania nároku
podľa predchádzajúceho odseku (152 dní), 3-ročná subjektívna premlčacia doba žalobcovi plynula až do

26.12.2023. Vzhľadom na uvedené, ak žalobca podal žalobu na súde dňa 14.12.2023 (podľa doručenky
na č.l. 74 spisu), podal ju včas.

8. Zároveň prvoinštančný súd dodal, že predbežné prerokovanie nároku podľa žalobcom predložených
listinných dôkazov nebolo vybavené jedným návrhom a jednou odpoveďou, ale išlo o trvajúci proces

(návrh zo dňa 15.05.2023 - odpoveď zo dňa 27.09.2023 - návrh zo dňa 24.10.2023 - odpoveď zo
dňa 07.11.2023). Napriek tomu, že žalobca v druhom návrhu zo dňa 24.10.2023 (na č.l. 54 spisu)
uviedol, že trvá na náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch a žiada o písomné vyrozumenie o spôsobe
vybavenia žiadosti, príslušný orgán (GP SR) sa v odpovedi zo dňa 07.11.2023 (na č.l. 55 spisu) k
náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch vôbec nevyjadril, ani neoznámil žalobcovi v súlade s § 16 ods.

3 zák.č. 514/2003 Z.z., že žiadosť ohľadom nemajetkovej ujmy už bola prerokovaná, a že na opakovanú
žiadosť GP SR ďalej neprihliada. Vzhľadom na to je možné v tu prejednávanej veci uvažovať aj o tom,
že premlčacia doba spočívala celých 6 mesiacov, t.j. do 16.12.2023, v ktorom prípade by žaloba bola
podaná tiež včas, a to bez ohľadu na lex covid.

9. Keďže žaloba bola podaná včas, a to v rámci objektívnej aj subjektívnej premlčacej doby, námietka
premlčania vznesená žalovanou bola nedôvodná a súd prvej inštancie prikročil posúdeniu nároku
žalobcu.

10. Skonštatoval, že predmetom tohto konania je žalobcom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy v

peniazoch, ktorá nemajetková ujma mala byť žalobcovi spôsobená uznesením o vznesení obvinenia zo
dňa 28.07.2015, ktoré má byť považované za nezákonné, pretože v trestnom konaní bol v konečnom
dôsledkužalobcaspodobžalobyoslobodený.Súdpovykonanomdokazovanídospelkzáveru,žežaloba
je v zásade dôvodná.

11. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej
sa nemôže zbaviť. Ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. rozlišuje viaceré prípady spôsobenia
škôd orgánom verejnej moci a v nadväznosti na túto diferenciáciu určuje viacero orgánov konajúcich v
mene štátu. Keďže v tu prejednávanej veci bola prokurátorom podaná obžaloba, bola daná príslušnosť
Generálnej prokuratúry SR pre konanie v mene štátu.

12. Žalobca svoj nárok odvodzoval od uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 28.07.2015, ktoré
považoval za nezákonné, pretože s poukazom na oslobodzujúci rozsudok súdu (z dôvodu, že nebolo
dokázané, že skutok spáchal obžalovaný) nemalo byť trestné stíhanie proti žalobcovi vôbec vedené.
Vzhľadom na to, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo nikdy pre nezákonnosť zrušené, bolo

potrebné sa zaoberať otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať rovnaký význam ako zrušenie
rozhodnutia pre nezákonnosť.

13. Prvoinštančný súd mal za to, že oslobodenie spod obžaloby musí mať rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, pretože predpoklad o spáchaní trestného

činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia sa nepotvrdil. V opačnom prípade by osoba, proti
ktorej bolo začaté trestné stíhanie, musela znášať materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď
sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie sa skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na osobu
nevinnú. I keď teda zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípadeoslobodenia spod obžaloby, súd mal za to, že je nutné vychádzať z analogického výkladu úpravy
najbližšej, a to úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 6 ods. 1),
keďže oslobodenie spod obžaloby má zo zákona rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení

obvinenia pre jeho nezákonnosť. Hoci je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a
stíhať trestnú činnosť, štát to nezbavuje zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže
ako mylný, a teda nerozhoduje, či orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie,
ale či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. V tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal na
nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.01.2017, v ktorom ústavný súd uviedol,

že „ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je
skončené oslobodenímspod obžaloby (či zastavením trestného stíhania), je však potrebné hľadať nielen
v čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho
právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie
je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich

podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. II. ÚS 590/08 zo 17. júna 2008 a sp. zn. IV. ÚS 642/05 z 28. augusta 2007). Je iste právom
a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním podozrení zo spáchania trestnej
činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia z toho vyplývajúce, avšak pokiaľ
orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo

vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec
povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade
preukázania, že trestnú činnosť nepáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky úkony, ktorým bol zo
strany štátu podrobený (Ústavný súd Českej republiky nález sp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005).“
Obdobne sa vyjadril Ústavný súd SR aj v náleze č.k. III.ÚS 44/2017-25 zo dňa 21.11.2017, kde uviedol,

že „súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby
každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej
osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo
k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo

byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky z 23. februára 1990 sp. zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí
a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp. zn. 1
Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník

1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je
neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú
napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4 M Cdo 15/2009 z 18. augusta 2010).“ Okrem toho súd prvej inštancie poukázal aj na predbežnú
informáciu Ministerstva spravodlivosti SR podľa § 9 zákona č. 400/2015 Z.z. (verejne dostupná na

E.) o pripravovanom právnom predpise, ktorým je návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
514/2003 Z.z., pričom základným cieľom právnej úpravy je o.i. zrevidovať právnu úpravu jednotlivých
prípadov zodpovednosti štátu za škodu, vrátane výslovnej legislatívnej úpravy zodpovednosti štátu za
škoduspôsobenúuznesenímovzneseníobvineniaakonezákonnýmrozhodnutím,aksatrestnékonanie
neskončilo odsúdením. Z predbežnej informácie MS SR tiež vyplýva záver, že súčasná právna úprava

explicitne neupravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, ak sa
trestné konanie neskončilo odsúdením, pričom rozhodovacia činnosť takúto zodpovednosť jednoznačne
a opakovane potvrdzuje. Vzhľadom na vyššie uvedené potom možno konštatovať, že oslobodením
žalobcu spod obžaloby bola fakticky konštatovaná nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia ČVS:
ORP-806/1-OVK-TT-2013 Ta zo dňa 28.07.2015, keď zároveň žalovaná uviedla, že nerozporuje titul, z

ktorého je náhrada nemajetkovej ujmy uplatňovaná.

14. Hoci ustanovenie § 6 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. priznanie práva na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím podmieňuje tým, aby poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny
opravný prostriedok podľa osobitných predpisov, zároveň toto ustanovenie upravuje výnimku z tejto

podmienky, a to v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Prvoinštančný súd mal za to, že tak, ako
súdna prax extenzívnym výkladom dospela k tomu, že zrušenie rozhodnutia sa stáva bezpredmetným v
prípade,vktoromrozhodujúcimmeradlomjeneskoršívýsledoktrestnéhokonania,jepotrebnérealizovať
rozšírený výklad aj na posudzovanie splnenia podmienky stanovenej v § 6 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z.,a preto nie je možné vychádzať z doslovného výkladu ustanovení zákona. Ak nie je potrebné, aby
došlo k formálnemu zrušeniu nezákonného rozhodnutia, logicky nemôže byť ani jedným zo zákonných
predpokladov tejto zodpovednosti za škodu formálne podanie sťažnosti voči uzneseniu o vznesení

obvinenia. Zároveň možno uzavrieť, že tým, že prokurátor podal obžalobu, vyjadril svoje presvedčenie
o dôvodnosti a zákonnosti začatého trestného stíhania, a preto možno predpokladať, že ak by aj
žalobca sťažnosť podal, bola by neúspešná a nešlo by tak o efektívny opravný prostriedok, ale v
konečnom dôsledku by viedol k predĺženiu trestného stíhania. Súd prvej inštancie pritom poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022 (R 58/2022), podľa ktorého

„splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa
nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený“. Zároveň súd poukazuje na
skutočnosť, že žalovaná doposiaľ žalobcovi titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. už
plnila, a teda nárok žalobcu na náhradu škody podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona uznala.

15. Podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. na súde je
predchádzajúce predbežné prerokovanie s príslušným orgánom (§ 15 ods. 1), čo bolo v konaní
preukázané, a teda táto podmienka bola splnená.

16. Trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, je spôsobilé vyvolať nielen vznik

materiálnej škody, ale aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv, čo nakoniec predpokladá
aj ustanovenie § 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z.. Každá fyzická osoba má o.i. právo na ochranu svojej
osobnosti, svojho života a zdravia, ako aj súkromia (§ 11 OZ), pričom súčasťou súkromného života je
nepochybne tiež rodinný život, ktorý zahŕňa vzťahy medzi blízkymi príbuznými, ich rozvíjanie, čím sa
napĺňa a rozvíja vlastná osobnosť danej fyzickej osoby. Nezákonné trestné stíhanie môže zasahovať

do súkromného života jednotlivca, do jeho cti, dobrej povesti, preto je spôsobilé obmedziť, či porušiť aj
právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, tak ako to zaručuje čl. 19 Ústavy SR.

17. V prípade zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby má táto v zmysle § 17 ods. 2 zák.č. 514/2003
Z.z.právopožadovaťzodpovedajúcunáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,akniejemožnéuspokojiť

ju inak a ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Určenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je výsledkom voľnej úvahy súdu. Pre úspešnosť v
konaní o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné
súčasné splnenie všetkých zákonných podmienok, a síce existencia nezákonného rozhodnutia, vznik
nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou nemajetkovou

ujmou.

18. Žalobca si v konaní v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním uplatnil nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- eur. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalobca uviedol, že vznesenie
obvinenia viedlo k civilnému konaniu jeho vtedajšieho zamestnávateľa voči nemu titulom náhrady škody

zazaplatenúpokutuvkonanípredÚDZSvovýške4.000,-eur;žalobcazaúčelomseparácieodstresorov
skončil pracovný pomer vo FN v F. ako primár a zamestnal sa ako sekundárny lekár v D.; žiadosťou
vyšetrovateľky o posudok na nového zamestnávateľa sa stala na novom pracovisku známa informácia
o trestnom stíhaní voči nemu; zhoršilo sa mu duševné zdravie, bol napätý, trpel poruchami spánku
a psychickým diskomfortom; žalobca nebol schopný adekvátne reagovať v osobných vzťahoch tak,

ako boli jeho blízki zvyknutí predtým a v roku 2019 došlo k rozvodu manželstva z podnetu manželky;
žalobca nebol schopný v predošlej podobe plniť svoju otcovskú rolu k maloletému synovi; prípad bol
medializovaný a dozvedelo sa o ňom širšie sociálne okolie žalobcu.

19. Výpoveďami žalobcu a svedkyne B. G. B. bola preukázaná pravdivosť vyššie uvedených skutkových

tvrdení žalobcu, ako aj príčinná súvislosť medzi nezákonným trestným stíhaním a vznikom nemajetkovej
ujmy u žalobcu. Bolo preukázané, že vznesenie obvinenia bolo dôvodom, pre ktorý si vtedajší
zamestnávateľ voči nemu na súde uplatnil nárok na náhradu škody za zaplatenú pokutu, ktoré konanie
nepochybne tiež žalobcu zaťažovalo, i keď bolo kvôli trestnému konaniu prerušené. Žalobca sa z dôvodu
pociťovania tlaku na pôvodnom pracovisku rozhodol pre skončenie pracovného pomeru u vtedajšieho

zamestnávateľa, mal však problémy s nájdením si nového zamestnania z dôvodu povesti. Zamestnal sa
v Onkologickom ústave C. H. I. D., avšak namiesto pozície primára pracoval na pozícii sekundára, čím
došlo aj k zníženiu príjmu do rodiny, pričom bez trestného stíhania by k uvedenému nedošlo. Skutočnosť
trestného stíhania voči nemu sa stala známou na novom pracovisku z dôvodu žiadosti vyšetrovateľky oposudok, čo viedlo k nedôvere k nemu zo strany niektorých kolegov a k neschopnosti žalobcu vykonávať
závažné operačné výkony. Trestné stíhanie žalobca psychicky zle znášal, nervozitu prenášal do rodiny,
čo nakoniec viedlo k rozvodu manželstva, pričom manželstvo predtým bolo harmonické. Pokiaľ ide o

medializáciu prípadu, žalovaná síce nezodpovedá za prípady, kedy bolo v médiách uvedené meno
žalobcu, avšak vzhľadom na jeho pozíciu primára na pôvodnom pracovisku bola jeho rozpoznateľnosť
pre jeho širšie spoločenské okolie aj bez uvedenia mena jednoduchá, pričom bez vedeného trestného
stíhania voči nemu by k medializácii prípadu nedošlo. Z uvedeného bolo možné mať za nepochybne
preukázané, že nezákonné trestné stíhanie malo negatívny dopad na rodinný aj pracovný život žalobcu,

resp. zasiahlo do jeho osobnostných práv. Súd tiež poukazuje na to, že žalovaná výpovede žalobcu ani
svedkyne žiadnym spôsobom nespochybnila.

20. Negatívne následky, ktoré v živote žalobcu nastali, boli preukázateľne spôsobené samotným
trestným stíhaním, a nie výlučne tým, že prípad bol medializovaný. Z výpovedí žalobcu a svedkyne
je zrejmé, že len samotná skutočnosť vedenia trestného stíhania proti osobe žalobcu bola dôvodom

nervozity žalobcu, zhoršených vzťahov v rodine a zmeny pracoviska, pričom medializácia prípadu
bola len zhoršením situácie. V tejto súvislosti súd dodáva, že neprihliadal na reportáže a články
uverejnené pred vznesením obvinenia dňa 28.07.2015, ale len na tie po vznesení obvinenia. Súd
nepovažuje žalovanú za zodpovednú za formu zverejňovania informácií zo strany mediálnych subjektov,
ale nemožno opomenúť, že bez vznesenia obvinenia by k medializácii s najväčšou pravdepodobnosťou

neprišlo. Rovnako vznesenie obvinenia bolo príčinou pre postup vtedajšieho zamestnávateľa v civilnom
sporovom konaní, pričom bez vznesenia obvinenia by civilná žaloba voči žalobcovi ako žalovanému s
najväčšou pravdepodobnosťou podaná nebola. Pokiaľ ide o onkologické ochorenie bývalej manželky
žalobcu, nebolo možné naň prihliadať, keďže nejde o ujmu na právach žalobcu.

21. V súvislosti s následkami trestného stíhania na život jednotlivca prvoinštančný súd poukázal aj
na nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.01.2017, v ktorom Ústavný súd SR
poukázal na to, že „každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na
ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale
už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie

výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým
skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu
(Ústavný súd Českej republiky nález sp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005).“

22. Právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z. výslovne nestanovuje spôsob výpočtu výšky náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, určuje iba kritériá na jej určenie, aj to príkladmo („najmä“). Horná
hranica výšky náhrady nemajetkovej ujmy je pritom limitovaná a nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je v
súčasnosti zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

23. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadnil súd prvej inštancie negatívny
dopad trestného stíhania na žalobcu, pričom zohľadnil kritériá uvedené v § 17 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z.z., keď prihliadol na osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje (žalobca žil usporiadaným rodinným životom, pričom predtým nebol trestne stíhaný ani
pracovnoprávne postihovaný); na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo

(trvanie trestného stíhania voči osobe žalobcu takmer 5 rokov; vyvolané civilné sporové konanie
vtedajšieho zamestnávateľa voči žalobcovi; medializácia prípadu); závažnosť následkov, ktoré vznikli
žalobcovi v súkromnom živote (napätosť a poruchy spánku; zhoršené vzťahy v rodine a následný
rozvod manželstva) a závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v spoločenskom uplatnení (zmena
pracoviska so znížením pracovného zaradenia z primára na sekundárneho lekára; rozšírenie informácie

otrestnomstíhanínanovompracovisku).Zároveňvšakbolopriurčenívýškynáhradynemajetkovejujmy
potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalobca nezostal kvôli trestnému stíhaniu bez práce, nemusel
vyhľadať psychologickú ani psychiatrickú pomoc, ani nezostal vylúčený zo spoločenského života.

24. Za rozhodujúce obdobie, v rámci ktorého prvoinštančný súd prihliadal na zásahy do života

žalobcu, súd považoval obdobie vedenia trestného stíhania voči žalobcovi (od vznesenia obvinenia dňa
28.07.2015 do zamietnutia odvolania prokuratúry dňa 16.06.2020). Súd pritom neprihliadal na obdobie
pred uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 28.07.2015, keď sám žalobca špecifikoval ako začiatok
vzniku ujmy nezákonné rozhodnutie zo dňa 28.07.2015, čím bol súd viazaný.25. Súd prvej inštancie mal za to, že vzhľadom na uvedenú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením, a preto je namieste,

aby žalovaná žalobcovi uhradila aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, keďže nie je možné ju uspokojiť inak.
Súd ako primeranú určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1.200,- eur za jeden rok trestného
stíhania. Keďže trestné stíhanie trvalo od 28.07.2015 do 16.06.2020, t.j. takmer 5 rokov, súd žalobcovi
priznal ako náhradu nemajetkovej ujmy celkom sumu 6.000,- eur ((1.200,- eur x 5 rokov).

26. Prvoinštančný súd mal za to, že priznaná suma nemajetkovej ujmy 6.000,- eur je primeraná
následkom nezákonného rozhodnutia, keď pri určení ročnej náhrady súd zohľadnil povahu trestnej veci,
dĺžku trestného stíhania, preukázané dopady trestného stíhania na osobnostnú a spoločenskú sféru
žalobcu a okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo (psychická nepohoda, rozpad manželského
zväzku, pokles v pracovnom zaradení, medializácia prípadu), ale zároveň zohľadnil aj skutočnosť, že
žalobca z dôvodu trestného stíhania nepodstúpil žiadnu liečbu, ani nebol úplne vylúčený z pracovného

procesu vo svojom odbore alebo vylúčený zo spoločnosti.

27. Súdom prvej inštancie určená výška priznanej náhrady za nemajetkovú ujmu pritom nevybočuje z
medzí rozsahu náhrad nemajetkovej ujmy priznávaných v obdobných prípadoch, pričom súd poukazuje
napr. na nasledovné rozhodnutia: rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 1Co/169/2018 zo dňa

06.03.2019 (priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v trvaní viac ako 3 roky vo výške
2.500,- eur); rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. 37C/31/2014 zo dňa 11.07.2016 (priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v trvaní viac ako 3 roky vo výške 5.000,- eur, keď
poškodený bol v dôsledku trestného stíhania o.i. aj prepustený zo služobného pomeru); rozsudok
Okresného súdu Lučenec sp.zn. 6C/131/2014 zo dňa 09.12.2015 (priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

zatrestnéstíhanievtrvaní6rokovvovýške4.800,-eur,keďo.i.trestnéstíhaniesadostalodopovedomia
širšej verejnosti); rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 11Co/66/2020 zo dňa 16.03.2021 (priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v trvaní 12,5 roka vo výške 6.250,- eur); rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/78/2020 zo dňa 11.05.2022 (priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
za trestné stíhanie v trvaní 2,5 roka vo výške 1.294,- eur); rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn.

28Co/100/2024 zo dňa 21.01.2025 (priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v trvaní
6 rokov vo výške 7.000,- eur). Súd tiež poukazuje na to, že náhrada nemajetkovej ujmy v prípadoch
straty na živote dieťaťa či rodiča poškodeného v dôsledku protiprávneho úkonu je súdmi priznávaná v
intervale od 10.000,- eur do 15.000,- eur. Aj s ohľadom na to by bolo priznanie žalobcom požadovanej
sumy 15.000,- eur za nezákonné trestné stíhanie neprimerané.

28. Pokiaľ ide o nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.01.2017, na ktorý
poukazovalžalobcaprivyčíslenívýškynáhradynemajetkovejujmy,tentonálezsatýkalprípadu,vktorom
išlo o väzobné trestné stíhanie, čo bolo pri určení výšky nemajetkovej ujmy zohľadnené, o čo však v tu
prejednávanej veci nejde.

29. Prvoinštančný súd nevykonal dôkazy pôvodne navrhnuté žalobcom, a síce vyžiadanie si reportáže
od STVR a videoprojekciu predložených reportáží, keďže od týchto dôkazov žalobca upustil, keď
reportáže spred vznesenia obvinenia ani nemôžu mať príčinnú súvislosť so vznesením obvinenia.

30. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov tak prvoinštančný súd považoval žalobu za dôvodnú v časti
o zaplatenie sumy 6.000,- eur, preto jej súd vo výroku I. rozsudku vyhovel a vo zvyšku žalobu ako
nedôvodnú vo výroku II. rozsudku zamietol.

31. Vzhľadom na administratívne procesy u žalovanej mal súd prvej inštancie za to, že je dôvodné

poskytnúť žalovanej na splnenie peňažnej povinnosti primeranú dlhšiu lehotu v trvaní 30 dní od
právoplatnosti rozsudku, voči čomu žalobca v záverečnej reči nenamietal.

32. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žalobca bol v základe nároku úspešný, z čoho vyplýva plný úspech

žalobcu, a to z dôvodu, že rozhodnutie o výške plnenia v časti nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy
súdu. Súd prvej inštancie tu poukázal napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/66/2020-138
zodňa16.03.2021,vktoromtunajšíodvolacísúduzavrel,že„zásaduúspechuvovecitrebauplatniťajna
konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku.V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku, keďže ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie
výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (porovnaj nálezy Ústavného súdu sp. zn. IV.

ÚS 142/2014, II. ÚS 399/2019).“ To v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanej na
náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100%, o čom súd rozhodol vo výroku III.
rozsudku. V konaní pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia §
257 CSP. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Prvoinštančný súd dodal, že

základná sadzba tarifnej odmeny advokáta bude vypočítaná z výšky súdom priznaného plnenia, keďže
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.

33.ProtitomutorozsudkuvýslovnevočivýrokomI.aII.stým,ževýrokIII.zostávanedotknutý,zdôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie
žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie

v celom rozsahu žalobného návrhu, inak aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

34. Odvolateľ v odvolaní uviedol, že bolo na úvahe súdu v akej výške žalobcovi prizná finančné
zadosťučinenie za nezákonné vedenie trestného stíhania. Čo sa týka voľnej úvahy súdu, žalobca má

za to, že súd mal starostlivo prihliadnuť na všetky okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na výšku náhrady,
pričom uvádzal predovšetkým nasledovné:
- vynútená zmena pracoviska a s ňou spojená zmena pracovnej pozície (z primára oddelenia na
sekundárneho lekára);
- rozšírenie informácie o trestnom stíhaní žalobcu na novom pracovisku a následná stigmatizácia z

dôvodu, že vyšetrovateľka požiadala zamestnávateľa o vypracovanie pracovného posudku na účely
trestného stíhania;
- zhoršenie duševného zdravia, poruchy spánku a vyčerpanie s negatívnym dopadom na plnenie
povinností vyplývajúcich z role otca, manžela, lekára;
- eskalácia nezvládnutého stresu do rozvodu manželstva; (v) medializácia trestného stíhania žalobcu

v prostriedkoch masovej komunikácie, s celoslovenským dopadom, ktorá bola pre žalobcu stresujúca
pre odsudzovanie blízkym a širším sociálnym okolím, nakoľko trestný čin a spoločenský dikurz naň
nadväzujúci bol osobitne citlivý (nevratné a fatálne poškodenie zdravia novorodenca, trauma matky a
celej rodiny...);
- civilné sporové konanie o náhradu škody, ktoré bolo vedené v súvislosti s údajným non lege artis

postupom žalobcu a jeho trestným stíhaním a ktoré bolo prerušené do doby právoplatného skončenia
trestného konania;
- samotná osobnostná charakteristika žalobcu a jeho spôsob života, kedy k výkonu profesie lekára/
gynekológa a pôrodníka je nevyhnutne potrebná jeho morálna integrita a profesionálne konanie,
bezúhonnosť žalobcu do momentu stíhania a jeho zverejnenia

- závažnosť zníženia dôstojnosti, vážnosti a profesijnej cti žalobcu.
Všetky tieto osobitné skutkové okolnosti danej veci vyšli v konaní najavo a boli aj preukázané.
Žalobca tvrdí, že negatívne následky nezákonného trestného stíhania na jeho súkromie, pracovný život,
spoločenský život boli masívne a nereparabilné. Preto žalobou uplatnenú čiastku náhrady nemajetkovej
ujmy 15.000,- eur nepovažuje za extenzívnu. Z tohto dôvodu sa nemôže stotožniť s výrokom I. a II.

napadnutého rozsudku ako s rozhodnutím zákonným a spravodlivým. Žalobca sa nestotožňuje s úvahou
súdu ohľadne odôvodnenia výšky nemajetkovej ujmy 6.000,- eur ako dostatočnej z dôvodu, že bolo
„potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalobca nezostal kvôli trestnému stíhaniu bez práce“ (bod
58 rozsudku). Ak by následkom trestného stíhania bola strata práce, zakladala by táto skutočnosť
predovšetkým nárok na náhradu škody z dôvodu ušlého zárobku a nie náhradu nemajetkovej ujmy.

35. Hoci v bode 61 odôvodnenia súd uvádza, že pre určovanie výšky nemajetkovej ujmy zobral do
úvahy povahu trestnej veci, neuviedol ako povaha veci pôsobila na tak nízku finančnú satisfakciu,
dĺžku trestného stíhania (ktoré trvalo 5 rokov, čo nemožno označiť za krátke ani štandardné), dopad na
osobnostnú sféru žalobcu (ktorý bol ťaživý, keďže nezvládnutím dlhotrvajúceho stresu došlo k rozvodu

manželstva). Čo sa týka nedostatočnej výšky priznanej finančnej satisfakcie žalobca poukázal na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 169/2021 z 31.1.2023, podľa ktorého použitie voľnej úvahy súdu pri
určovaní výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na základe ktorého sa viedlo
trestného stíhanie, nemôže byť svojvoľné, vymykajúce sa akejkoľvek kontrole.36. Čo sa týka odôvodnenia rozhodnutia v bode 63, odvolateľ ho označil za nesprávne. Nie je pravdou,
ženálezústavnéhosúduIII.ÚS754/2016 vbode39vsume620,-eurzamesiac,savzťahujenaväzobné

stíhanie. Uvedené rozhodnutie za primeranú náhradu za väzobné stíhanie uvádza sumu 1.000,- eur,
suma 620,- eur za mesiac sa vzťahuje na samotné trestné stíhanie bez ďalšieho. Žalobca potom správne
súdu argumentoval, že ak jeho trestné stíhanie trvalo 58 mesiacov a 19 dní, tak primeraná náhrada by
bola 35.960,- eur. Žalobca si pritom žalobou uplatnil 15.000,- eur, teda ani nie polovicu sumy primeranej
podľa názoru ústavného súdu.

37. Pokiaľ prvoinštančný súd v bode 61 poukazuje na rozhodnutia, na základe ktorých ustálil, že náhrada
vo výške 6.000,- eur je primeraná, odvolateľ uvádza, že ide o rozhodnutia nižších súdov, pričom odkázal
na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 129/2017 k pojmu „ustálená rozhodovacia prax súdnych autorít“
v zmysle čl. 2 základných princípov CSP. V intenciách tohto právneho názoru má žalobca za to, že na
prejednávanú vec bolo potrebné aplikovať názor ústavného súdu z poukázaného nálezu III.ÚS 754/2016

a ním uplatnenú náhradu v celom rozsahu priznať.

38. V súhrne k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu odvolateľ
uviedol, že nezákonné trestné stíhanie mu spôsobilo 5 rokov trvajúce psychické strádanie
s nereparabilným dopadom na jeho súkromný, pracovný a spoločenský život. Rozsudkom priznanú

čiastku vníma ako nezákonnú a nespravodlivú a porušujúcu jeho základné právo vymedzené v čl. 46
ods. 3, čl. 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

39. Žalovaný odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu predložil písomné vyjadrenie,
v ktorom uviedol, že považuje odvolaním napadnutý rozsudok v bode I. a II. za zákonný, keďže na

základe vykonaných dôkazov dospel okresný súd k správnym skutkovým zisteniam a vec následne
správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie náležite a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.
Okresný súd v rozsudku náležite odôvodnil priznanú výšku nemajetkovej ujmy, pričom zobral do úvahy
rozsah a intenzitu neoprávneného zásahu spočívajúceho v trestnom stíhaní žalobcu, prihliadol tiež na
závažnosť ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo, ďalej na závažnosť následkov, ktoré žalobcovi vznikli

vsúkromnomživoteavspoločenskomuplatneníatovsúvislostisjehostíhaním(body58až63rozsudku
okresnéhosúdu).Zuvedenýchdôvodovžalovanýpovažovalodvolaniežalobcuzanedôvodnéanavrhol,
aby odvolací súd žalobcom napadnutý výrok I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil.

40. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

41. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané

odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolaciedôvody(§365ods.1písm.f)ah)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdaných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie

(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaúradnejtabulianawebovejstránkesúdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech,
keďže rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom účinne napadnutom rozsahu v časti, ktorou bola žaloba

vo zvyšku zamietnutá, je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie (§ 387 CSP).

42. Predmetom konania je žalobou uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy
15.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnostných

práv žalobcu vydaním nezákonného rozhodnutia – uznesenia o vznesení obvinenia OR PZ v Trnave
ČVS:ORP-806/1-OVK-TT-2013 Ta zo dňa 28.7.2015 vychádzajúc z toho, že žalobca bol napokon
rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 29.3.2019 sp. zn. 9T/51/2016 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave zo dňa 16.6.2020 sp. zn. 6To/105/2019 spod obžaloby oslobodený, keďžalovaná v rámci predbežného prejednania nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím štátneho orgánu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. uznala nárok žalobcu na náhradu škody
vo výške 5.050,11 eur, pričom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- eur

uznať odmietla.

43. Predmetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd v danom prípade viazaný ako
rozsahom, tak i uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo posúdiť správnosť skutkových zistení súdu prvej
inštancie a právneho posúdenia veci vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy v peniazoch.

44. Žalobca podal odvolanie výslovne aj voči výroku I., ktorým bolo jeho žalobe čiastočne vyhovené
a v ktorej časti bolo teda rozhodnuté v jeho prospech. Keďže v zmysle § 359 CSP, odvolanie môže
podať iba strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, ktorá podmienka vo vzťahu k odvolaním
žalobcu voči vyhovujúcemu výroku I. splnená nebola, bolo nevyhnutné, aby odvolací súd s použitím §
386 písm. b) CSP odvolanie žalobcu vo vzťahu k výroku I., ako podané neoprávnenou osobou, odmietol

(výrok I.).

45. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal zamietajúci výrok II., ktorým súd žalobu žalobcu
ozaplatenienáhradynemajetkovejujmynadsumu6.000,-eurdouplatnenejvýšky15.000,-eurzamietol,
včítane závislého výroku o náhrade trov konania (§ 379 písm. a/ CSP).

46. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie výšky žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom
rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov

a odkazuje na výstižné a komplexné odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie dotknutých odvolaním odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

47. Pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prvoinštančný súd správne
a komplexne zohľadnil všetky kritériá v zmysle ním aplikovaného ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003
v podobe negatívneho dopadu trestného stíhania na žalobcu, keď prihliadol na osobu žalobcu, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje (žalobca žil usporiadaným rodinným životom, pričom
predtým nebol trestne stíhaný ani pracovnoprávne postihovaný); na závažnosť vzniknutej ujmy a na

okolnosti, za ktorých k nej došlo (trvanie trestného stíhania voči osobe žalobcu takmer 5 rokov; vyvolané
civilné sporové konanie vtedajšieho zamestnávateľa voči žalobcovi; medializácia prípadu); závažnosť
následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote (napätosť a poruchy spánku, zhoršené vzťahy v
rodine a následný rozvod manželstva) a závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v spoločenskom
uplatnení (zmena pracoviska so znížením pracovného zaradenia z primára na sekundárneho lekára;

rozšírenie informácie o trestnom stíhaní na novom pracovisku). Zároveň však bolo pri určení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalobca nezostal kvôli trestnému
stíhaniu bez práce, nemusel vyhľadať psychologickú ani psychiatrickú pomoc, ani nezostal vylúčený
zo spoločenského života. Správne za rozhodujúce obdobie, v rámci ktorého prihliadal na zásahy do
života žalobcu považoval obdobie vedenia trestného stíhania voči žalobcovi od vznesenia obvinenia dňa

28.7.2015 do zamietnutia odvolania prokuratúry dňa 16.6.2020, teda takmer päť rokov.

48. I vzhľadom na to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy, okrem zohľadnenia osobitných okolností
každého prípadu, musí zodpovedať aj všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti, pri
stanovení jej výšky bolo tiež potrebné použiť princíp proporcionality tým spôsobom, že súd porovná

čiastky tejto náhrady prisúdené v iných obdobných prípadoch, v ktorých išlo o priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch za nezákonné rozhodnutie, takže súd sa musí oprieť aj o doterajšiu rozhodovaniu
prax. Prvoinštančný súd v danom prípade takto postupoval, keď v ods. 62 preskúmavaného rozsudku
uviedol komparáciu rozsahu náhrad nemajetkovej ujmy priznanej v obdobných prípadoch, z ktorej je
zrejmé, že táto sa v daných prípadoch pohybovala v rozmedzí od 42,- do 138,- eur mesačne (pričom pri

najvyššejuvedenejnáhradeišlooprípad,kedybolpoškodenývdôsledkutrestnéhostíhaniaokreminého
aj prepustený zo služobného pomeru). Prvoinštančný súd tiež správne poukázal aj na to, že náhrada
nemajetkovej ujmy v prípade straty života dieťaťa či rodiča poškodeného v dôsledku protiprávneho
úkonu, je súdmi priznávaná v intervale od 10.000,- eur do 15.000,- eur, pričom nemajetková ujmapoškodenéhovjehospoločenskom,pracovnomarodinnomživotespôsobenánezákonnýmrozhodnutím
o vznesení obvinenia by nemala byť väčšia v porovnaní so smrteľným následkom násilného trestného
činu.

49. Vychádzajúc z preukázaných a súdom prvej inštancie komplexne zohľadnených rozhodných
okolností daného prípadu, zohľadniac výšku náhrady v obdobných poukázaných prípadoch, odvolací
súd zhodne s prvoinštančným považoval za primerané, zodpovedajúce konkrétnym okolnostiam daného
prípadu, ako i všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti priznanie náhrady žalobcovi v súdom prvej

inštancie určenej výške 100,- eur mesačne, resp. 1.200,- eur za jeden rok trestného stíhania, spolu za
päť rokov trestného stíhania vo výške 6.000,- eur.

50. Aj Ústavný súd SR v poukázanej veci sp. zn. III.ÚS 754/2016 uviedol, že stanoviť presnou sumu
výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania
vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí

zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Nie
je teda možné, ani mechanicky prevziať závery súdu v inom prípade. Vzhľadom na uvedené, podľa
názoru odvolacieho súdu, nie je dobre možné, aby sa odvolateľ odvolával na jedno rozhodnutie (nález
Ústavného súdu SR III.ÚS 754/2016) a z tohto odvodzoval primeranú výšku mesačnej náhrady za
nezákonné trestné stíhanie v jeho prípade. Naviac, ak v danom prípade ústavným súdom aprobovaná

náhrada za jeden mesiac trestného stíhania vo výške 620,- eur sa diametrálne odlišuje od súdom prvej
inštancie poukázaných početných obdobných prípadov. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti správne
uviedol, že v prípade veci posudzovanej ústavným súdom išlo o väzobné trestné stíhanie, čo muselo
byť pri určení výšky nemajetkovej ujmy zohľadnené (bod 63 odôvodnenia rozsudku prvoinštančného
súdu), pričom podľa cit. nálezu všeobecné súdy priznali súhrnnú náhradu nemajetkovej ujmy 35.000,-

eur a ústavný súd túto diferencoval na odškodnenie za tri mesiace väzby po 1.000,- eur za mesiac jej
trvania a za 52 mesiacov trestného stíhania sumou 620,- eur za mesiac.

51. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným, s odkazom na vyššie ním uvedené v spojení s odôvodnením
preskúmavaného rozsudku súdom prvej inštancie, je toho názoru, že konkrétnym poukázaným

okolnostiam daného prípadu je primeraná súdom prvej inštancie priznaná náhrada v sume 6.000,- eur,
pričom priznanie vyššej žalobcom požadovanej náhrady až do výšky 15.000,- eur by bolo neprimerané,
v dôsledku čoho bolo dôvodné výrokom II. preskúmavaného rozsudku žalobu vo zvyšku zamietnuť.

52. S poukazom na vyššie uvedené, po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalobcu, bolo

potom dôvodným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v účinne napadnutom zamietajúcom
výroku II., včítane závislého a odvolacími dôvodmi ani osobitne nenapadnutého a správneho výroku III.
o náhrade trov prvoinštančného konania, ako vo výrokoch vecne správny, s použitím ust. § 387 CSP,
potvrdil (výrok II.).

53.Vodvolacomkonaníplneúspešnejžalovanejvznikolnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavoči
neúspešnému žalobcovi (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade
v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto

rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Prípadná existencia dôvodov hodných
osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej
strane(čiužúplnéalebočiastočné),pritomvkonanínebolatvrdená,anijuodvolacísúdnezistil.Odvolací
súd preto žalovanej (ktorá v odvolacom konaní predložila písomné vyjadrenie) priznal voči žalobcovi
plnú náhradu trov odvolacieho konania (výrok III.).

54. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).