Rozsudok – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. august 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/66/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125010195
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mário Šulej

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6125010195.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mária Šuleja a sudcov JUDr.

Michaely Bucekovej, PhD., LL.M. a JUDr. Andreja Matušovica, na verejnom zasadnutí konanom dňa 20.
augusta 2025 v trestnej veci obžalovanej A. B. za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa
§ 289 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
12.05.2025, sp. zn. 9T/21/2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok okresného súdu
v časti výroku o treste, ktorým bol obžalovanej uložený trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel
akéhokoľvek druhu na doživotie.

Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvalým pobytom
C., D. XXXX/X, podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 7 Tr. zák., § 36 písm. l) Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr.
zák., § 438d, druhá veta Tr. zák. u k l a d á trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere
7 (sedem) rokov.

Vo výroku o vine zostáva napadnutý rozsudok okresného súdu nedotknutý a vo zvyšnej časti výroku

o treste nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaná A. B. uznaná za vinnú z prečinu ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že
dňa 01.03.2025 o 10.35 hod. v C., E. F. D. viedla pod vplyvom alkoholu (najmenej 1,14 mg/l v dychu)
osobné motorové vozidlo G.. H. H., ev. č. C. XXXXX.
Za to bol obžalovanej podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., § 36 písm. l) Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. uložený
trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. bol obžalovanej výkon trestu
odňatia slobody podmienečne odložený a uložený probačný dohľad nad jej správaním v skúšobnej dobe
vykonávaný probačným a mediačným úradníkom.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. bola obžalovanej ustanovená skúšobná doba 30 mesiacov.

Podľa § 51 ods. 2, ods. 3 písm. b) Tr. zák. bolo obžalovanej zakázané, aby v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia požívala alkoholické nápoje.

Podľa§61ods.1,ods.2,ods.5písm.a)Tr.zák.,§36písm.l)Tr.zák.,§38ods.2Tr.zák.bolobžalovanej
uložený trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu na doživotie.Proti tomuto rozsudku podala obžalovaná na hlavnom pojednávaní odvolanie, ktoré odôvodnila
prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 16.06.2025, a to

proti výroku o treste.
Najprv poukázala na výrokovú odsudzujúcu časť napadnutého rozsudku, s ktorou sa však nestotožnila,
pokiaľ ide o uložený trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu na doživotie.
Ďalej argumentovala nasledovne:
„Mám za to, že trest uložený týmto rozsudkom je neprimerane prísny, a to najmä vo vzťahu k mne

uloženému trest zákazu činnosti na doživotie, ktorý považujem za neprimeraný, nezohľadňujúci
príslušné, na danú vec sa vzťahujúce hmotno-právne ustanovenia, a taktiež vymykajúci sa súčasnej
judikatúre najvyšších súdnych autorít, čo dôvodím nasledovne.

Som presvedčená, že súd niektoré hmotno-právne ustanovenia pri ukladaní trestu úplne opomenul
a niektoré síce vo svojom odôvodnení spomenul, avšak ich podľa môjho názoru nesprávne vyložil,

čo viedlo k uloženiu neprimeraného trestu. Súd podľa môjho názoru pri ukladaní trestu, konkrétne
pri uložení doživotného trestu zákazu činnosti vôbec nezohľadnil skutočnosti potvrdené relevantnou
judikatúrou odvolacích súdov, na ktoré sa má pri zvážení neuloženia doživotného trestu zákazu činnosti
zobrať zreteľ. Ustanovenie § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona síce súdu ukladá obligatórnu
povinnosťtakýtotrestuložiť,avšakpriexistenciíokolnostíhodnýchosobitnéhozreteľatakurobiťnemusí,

ak by bol takýto trest neprimeraný, a to prostredníctvom aplikácie ustanovenia § 438d Trestného zákona,
resp. § 39 Trestného zákona, a teda mimoriadnym znížením trestu, ku ktorému môže dôjsť aj vo vzťahu
k doživotnému trestu zákazu činnosti, čo podporujem aj relevantnou judikatúrou, ktorú budem citovať
v ďalších častiach odôvodnenia môjho odvolania. Taktiež v tomto prípade prichádza do úvahy ust.
§ 438d Trestného zákona, nakoľko k jednému z mojich odsúdení došlo pred rokom 2011, teda pred

účinnosťou ustanovenia zákona zakotvujúceho doživotný trest zákazu činnosti. Pri úvahe o tom, či má
dôjsť k aplikovaniu tohto ustanovenia, a teda neprihliadnutiu na odsúdenie, ku ktorému došlo pred rokom
2011, by mal súd zohľadniť čas, ktorý uplynul od môjho prvého odsúdenia, čo je v mojom prípade viac
ako 25 rokov. Som presvedčená, že v tomto prípade je nutné zohľadniť aj časové hľadisko, čo však súd
v mojom prípade neurobil i napriek tomu, že je to v rozpore s rozhodovacou činnosťou naprieč takmer

všetkými krajskými súdmi. Taktiež sa mal zohľadniť fakt, že som sa nedopustila žiadnej inej trestnej
činnosti, s výnimkou odsúdení za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, kedy som nebola
trestne stíhaná za žiadnu inú trestnú činnosť, a teda som inak viedla riadny život pracujúcej ženy, ktorá
vychovala dvoch synov. Teda mimo týchto, menej závažných trestných činov som viedla riadny život.
Chcem zdôrazniť aj to, že vo vzťahu k týmto jej predchádzajúcim dvom odsúdeniam sa na mňa navyše

hľadí, ako keby som nebola odsúdená. Taktiež som sa nedopúšťala žiadnych závažnejších priestupkov
na úseku dopravy, a ak aj nejaké boli, týkali sa napríklad nesprávneho parkovania, teda menej závažné,
pričom aj ich počet bol minimálny. Nehovoriac o tom, že prvé odsúdenie pred rokom 2011, na ktoré
sa nemusí v tomto prípade prihliadať, mi bola nameraná hladina alkoholu v dychu 1,35 promile, teda
šlo o hladinu alkoholu, ktorá nejakým výrazným spôsobom nepresahovala hraničnú hodnotu jedného

promile, ktorá je požadovaná pre možnosť vyvodenia trestno-právnych následkov, čo sa taktiež môže
považovať za okolnosť hodnú aplikovania ust. § 438d Trestného zákona (aj v zmysle nižšie citovanej
judikatúry). Taktiež by bolo potrebné zobrať zreteľ na to, že ani pri jednom zo skutkov som nespôsobila
žiadnu vážnu dopravnú nehodu, nespôsobila som nikomu žiadnu ujmu na zdraví, a ani nejakú výraznú
škodu na majetku. Viem, že ani toto nie je ospravedlnením, avšak je to potrebné pri ukladaní trestu

zohľadniť, v rámci hodnotenia následkov mojej trestnej činnosti. Taktiež si dovolím poukázať na fakt,
že som sa svojmu problému s alkoholom postavila čelom, pričom som sa sama dobrovoľne podrobila
protialkoholickému liečeniu, a to dokonca ústavnou formou, ktorý už toho času vykonávam. Judikatúra
krajských súdov, ako aj najvyššieho súdu hovorí jasne, že mimoriadne okolnosti v zmysle ust. § 438d
Trestného zákona exaktne vymedzené nie sú, avšak majú sa nimi na mysli okolnosti týkajúce sa osoby

obvineného a spôsobu spáchania trestného činu.

Čo sa týka aplikácie ust. § 438d Trestného zákona, tak v tomto prípade podľa môjho názoru súd prvého
stupňa stanovil neadekvátne prísne kritériá pri výklade pojmu mimoriadnych okolností, keď ich v mojom
prípade nevzhliadol. Súd vôbec nezobral zreteľ na skutočnosti, ktoré som uviedla k okolnostiam prvého

skutku, za ktorý som bola odsúdená pred rokom 2011. Daný skutok sa stal tak, že som chcela na aute
prejsť len veľmi krátku vzdialenosť z jedného domu do druhého v rámci jednej dediny, pričom nameraná
hladina alkoholu veľmi málo presahovala hranicu jedného promile (koncentrácia alkoholu nepresiahla
ani 1,5 promile). Opätovne chcem zdôrazniť, že od prvého odsúdenia uplynulo viac ako 25 rokov, počasktorých som sa nedopustila žiadnej inej trestnej činnosti (s výnimkou trestného činu ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky), nebola som frekventovane priestupkovo postihovaná a viedla som inak riadny
život.

Čo si dovolím osobitne namietať, je nesprávny postup súdu pri vysporiadaní sa s ust. § 39 Trestného
zákona. V záverečnej reči obhajoba dávala na vedomie, že v tomto prípade sú splnené okolnosti
mimoriadneho zníženia trestu, ktorý sa jednoznačne aplikuje aj na trest zákazu činnosti, nie len na
trest odňatia slobody. Súd len stroho skonštatoval, že nezistil existenciu okolností, ktoré by pri ukladaní

trestu zákazu činnosti umožnili aplikovať ust. § 39 ods. 1 Trestného zákona. Súd absolútne opomenul
ustanovenie § 39 ods. 5 Trestného zákona, ktoré hovorí o mimoriadnom znížení trestu o jednu tretinu
pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Tým, že som na hlavnom pojednávaní učinila
vyhlásenie, je u mojej osoby daná existencia dôvodov pre mimoriadne zníženie trestu. Taktiež si dovolím
poukázať aj na § 39 ods. 1 Trestného zákona, v zmysle ktorého ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu
alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto

zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj
trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto
zákonom.

Chcem na tomto mieste uviesť aj to, že vodičský preukaz k svojmu životu nevyhnutne potrebujem,

nakoľko moje deti žijú mimo mesta C., I. D. žijem ja, a teda na ich pomoc sa v tomto smere spoľahnúť
nemôžem. Môj druh, s ktorým žijem v spoločnej domácnosti, je už starší človek, pričom často potrebuje
navštevovať lekárov za účelom rôznych vyšetrení, liečby a podobne, čo som zastrešovala doposiaľ ja.
Verím, že strata vodičského preukazu len na istý čas by bol dostatočným trestom, pričom doživotný trest
sa mi javí ako neprimerane prísny. Doživotný trest už nie je možné nijako zvrátiť, nakoľko naša právna

úprava nepripúšťa podmienečné upustenie od jeho ďalšieho výkonu, v čom vidím jeho neprimeranú
prísnosť, aj s ohľadom na fakt, že som sa sama dobrovoľne podrobila ústavnej liečbe proti závislosti od
alkoholu, a teda som jednoznačne prejavila snahu o moju trvalú nápravu. Nehovoriac o tom, že v mojom
prípade mi bol takýto trest uložený, aj napriek tomu, že jedno z mojich odsúdení bolo pred rokom 2011,
teda pred účinnosťou zákona, na podklade ktorého mi bol uložený doživotný trest zákazu činnosti, a teda

šlo o uplatnenie retroaktivity v neprospech mojej osoby.

V tejto časti odôvodnenia môjho odvolania si dovolím zacitovať a poukázať na relevantnú judikatúru,
ktorá podporuje moje tvrdenie, že trest zákazu činnosti na doživotie v mojom prípade byť uložený
jednoznačne nemal, nakoľko sú tu dané okolnosti, ktoré dostatočne odôvodňujú, aby mi takýto trvalý

a nezvratný trest uložený nebol, a teda nedošlo k aplikácií ustanovenia § 61 ods. 5 písm. a) Trestného
zákona, nakoľko uloženie takéhoto trestu sa javí ako neprimerane prísne.

V zmysle rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa: 23. 3. 2016, sp. zn. 1To/8/2016: „Krajský súd má
za to, že vyššie uvedené predchádzajúce odsúdenia obžalovaného za trestný čin opilstva podľa §201

Tr.zák. neboli tak závažné pre aplikovanie ustanovenia § 61 ods. 5 písm. a/ Tr. zák., práve vzhľadom
na uvedené okolnosti ich spáchania (nedošlo k dopravnej nehode, k žiadnej škode ani ujme na zdraví)
a vyššie uvedené časové odstupy od uvedených odsúdení, ku ktorým došlo pred 40. resp. 37. rokmi,
pri skutkoch ktorých mal obžalovaný hladinou alkoholu nepatrne presahujúcou dolnú hranicu, resp. pri
spodnej hranici, vyžadovanú pre označený trestný čin, pričom opačný postup (branie tejto skutočnosti

do úvahy a ukladanie trestu zákazu činnosti na doživotie) by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne.
Keďže v teraz prejednávanej veci dochádza u obžalovaného k jeho odsúdeniu za trestný čin ohrozenia
pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa dopustil ako vodič dopravného
prostriedku, ktorý už bol za taký trestný čin, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku
odsúdený, prichádza do úvahy v zmysle § 61 ods. 3 Tr. zák. uložiť trest zákazu činnosti v hornej polovici

trestnej sadzby uvedenej v ods. 2 k § 61 Tr. zák. (1 - 10 rokov ). S prihliadnutím najmä na to, že
trestného činu opilstva podľa § 201 Tr. zák. ktorý odôvodňuje ukladanie trestu zákazu činnosti v teraz
prejednávanej veci, v hornej polovici zákonnej trestnej sadzby, sa obžalovaný dopustil pred 40., resp.
37. rokmi, pri súčasne prejednávanom prečine ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289
ods. 1 Tr. zák., ovplyvnenie obžalovaného alkoholom len nepatrne presiahlo dolnú hranicu ovplyvnenia,

vyžadovanú pre tento prečin, ako aj berúc do úvahy osobné pomery obžalovaného, najmä jeho vek ( v
čase činu mal takmer 59 rokov), mal krajský súd za to, že obžalovanému je postačujúci trest zákazu
činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v hornej polovici zákonnej trestnej sadzby, avšak
tesne nad stredom trestnej sadzby (päť a pol roka), to znamená v trvaní 6 rokov. Odvolací súd taktopostupoval, pričom pri ukladaní uvedeného trestu použil aj zákonné ustanovenia, ktoré bolo treba v
zmysle zákona použiť (§438d Trestného zákona a § 38 ods. 2 Trestného zákona), aby z ukladania
tohto trestu, priamo z jeho výroku bolo zrejmé, na základe akých ustanovení tak súd konal. Z vyššie

uvedených dôvodov preto krajský súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku, keď
ohľadne napadnutých výrokov o treste, urobil nápravu, okrem už vyššie odôvodneného trestu odňatia
slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, aj uložením obžalovanému miernejšieho trestu zákazu
činnostiviesťmotorovévozidláakéhokoľvekdruhuvovýmere6rokov,pričomvostatnýchčastiachzostal
napadnutý rozsudok nedotknutý.“

V zmysle rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 04.11.2014, sp. zn. 5To/9/2014: „V
súvislosti s výrokom o treste zákazu činnosti krajský súd tiež zistil, že v posudzovanom prípade je
potrebné použiť ustanovenie § 438d Tr. zák., podľa ktorého ustanovenie § 61 ods. 3 a 5 sa vzťahuje aj
na osobu, ktorá bola odsúdená za niektorý z trestných činov uvedených v § 61 ods. 3 alebo 5 pred 1.
novembrom 2011, ak táto osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v § 61 ods. 3 alebo 5 po 1. novembri

2011. Súd však nemusí vziať do úvahy odsúdenie uložené pre 1. novembrom 2011, ak by vzhľadom
na mimoriadne okolnosti predchádzajúcich prípadov bolo pre páchateľa použitie trestnej sadzby trestu
zákazu činnosti uvedenej v § 61 ods. 3 alebo 5 neprimerane prísne. Podľa § 61 ods. 5 písm. a) Tr.
zák., súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie, ak odsudzuje páchateľa za trestný čin ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky podľa § 289, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, hoci už

bol za taký trestný čin dvakrát odsúdený. Skutok, za ktorý bol obžalovaný odsúdený trestným rozkazom
Okresného súdu Banská Bystrica z 11.04.2000, sp. zn. 3T 31/00 spáchal v septembri 1999 a bol mu
uložený podmienečný trest odňatia slobody, pričom v skúšobnej dobe sa osvedčil. Skutok, za ktorý bol
odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza zo 07.04.2008, sp. zn. 3T 81/08 obžalovaný
spáchal 04.11.2007 a bol mu uložený podmienečný trest odňatia slobody a trest zákazu činnosti viesť

motorové vozidlá všetkého druhu na dobu dvoch rokov. Uznesením z 10.07.2009 súd podmienečne
upustil od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti a obžalovaný sa v oboch skúšobných dobách osvedčil.
Vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od týchto odsúdení a obidva skutky boli spáchané po 00.00 h, kedy
je minimálna premávka, aj krajský súd dospel k záveru, že uloženie trestu zákazu činnosti na doživotie,
by bolo skutočne neprimerane prísne. Krajský súd však obžalovanému sprísnil trest zákazu činnosti

tak, že tento trest mu uložil na dobu 10 rokov. Obžalovaný sa totiž prejavil ako nedisciplinovaný vodič,
ktorý sa opakovane dopúšťa trestnej činnosti spáchanej v doprave a tiež rôznych priestupkov. Uložený
podmienečný trest v kombinácii s dlhším trestom zákazu činnosti, potom považoval krajský súd za
dostatočný a zákonný.“

V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 3. 2017, sp. zn. 5 Tdo 10/2017: „Po preštudovaní
spisu dospel dovolací súd k názoru, že krajský súd nepochybil pri ukladaní výšky trestu zákazu činnosti,
keď prihliadol na okolnosti predchádzajúcich odsúdení a neaplikoval § 61 ods. 5 Tr. zák. Aj keď
Trestný zákon účinný od 1. januára 2006 nešpecifikuje mimoriadne okolnosti prípadov, za takéto možno
považovať osobu obvineného a spôsob spáchania trestného činu. Z dostupných starších odsúdení

(rozsudok Mestského súdu v Bratislave zo 14. júla 1977, sp. zn. 5T 188/1977 a rozsudok Obvodného
súdu Bratislava I z 8. februára 1979, sp. zn. 3T 144/1978) je zrejmé, že obvinený spáchal trestné činy
vo veku 22, resp. 23 rokov. Napriek tomu, že sa uvedených konaní dopustil v rozmedzí roka a pol,
nie je možné mu rigorózne pričítať protispoločenské konanie takmer po 40 rokoch. Obvinený nebol
od uvedených odsúdení trestne stíhaný za žiadnu trestnú činnosť. Na úseku dopravy sa síce dopustil

priestupkov, avšak tieto neboli prevažne závažného charakteru. V rozmedzí rokov 2012 – 2015, na ktoré
poukazuje generálny prokurátor, bol obvinený postihnutý 11. decembra 2012 za státie na vyhradenom
parkovisku, pred vjazdom na cestu z miesta mimo cesty podľa § 25 ods. 1 písm. n/ zákona č. 8/2009 Z.
z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“),
30. októbra 2013 za neodovzdanie vodičského preukazu zadržaného v súvislosti s prejednávaným

skutkom z 12. októbra 2013 podľa § 98 ods. 1 písm. e/ zákona o cestnej premávke a 20. októbra
2015 za vedenie motorového vozidla bez vodičského oprávnenia. Posledne menovaný priestupok by
bol spôsobilý na odôvodnenie trestu zákazu činnosti na doživotie. Nakoľko priestupok bol prejednaný
v správnom konaní s uložením pokuty 300 Eur a zákazu vedenia motorových vozidiel do 10. februára
2017, dovolací súd na neho neprihliadol. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že trest zákazu

činnosti na doživotie by ani neviedol k náprave páchateľa jazdiaceho bez vodičského oprávnenia. Pri
opakovaných porušeniach pravidiel cestnej premávky by bolo na zváženie, či sa obvinený nedopustil
trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia. Dovolací súd zastáva názor, že použitie trestnej
sadzby trestu zákazu činnosti ustanovenej v § 61 ods. 5 písm. a/ Tr. zákona, ktorým by sa obvinenémuuložil trest zákazu na doživotie, by bol neprimerane prísny vzhľadom na osobu páchateľa, okolnosti
predchádzajúcich prípadov, na ktoré správne poukázal krajský súd, ako i časové hľadisko. Uložený
trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke vo výmere 6 rokov

splní účel trestu v súlade s ustanovením § 34 Tr. zák., kedy súd pri ukladaní trestu dôkladne hodnotil
nielen osobu obvineného, jeho osobné pomery a možnosti nápravy, ale dbal i na to, aby ukladaný trest
odrážal minulosť obvineného z hľadiska jeho postoja k dodržiavaniu spoločenských noriem tak, aby
trest bol uložený so zreteľom na zabránenie v páchaní trestnej činnosti a kládol pri ukladaní trestu aj
dôraz na vytvorenie podmienok na výchovu obvineného. Zároveň nie je možné opomenúť, že obvinený

je v dôchodkovom veku a po skončení trestu zákazu činnosti bude povinný sa podrobiť preskúmaniu
zdravotnej spôsobilosti, psychickej spôsobilosti a preskúšaniu odbornej spôsobilosti v zmysle § 91 ods.
6 zákona o cestnej premávke a v prípade vrátenia vodičského preukazu aj lekárskym prehliadkam pre
vysoký vek podľa § 87 ods. 4 zákona o cestnej premávke.“

V zmysle rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. 12. 2021, sp. zn. 4To/102/2021: V

tomto smer však krajský súd poukazuje aj na ust. § 438d Tr. zák., kde Trestný zákon hovorí o tom,
že ust. § 61 ods. 3 a 5 sa vzťahuje aj na osobu, ktorá bola odsúdená za niektorý z trestných činov
uvedených v § 61 ods. 3 alebo 5 pred 1. novembrom 2011, ak táto osoba spáchala ďalší trestný čin
uvedený v § 61 ods. 3 alebo 5 po 1.novembri 2011. Súd však nemá vziať do úvahy odsúdenie uložené
pred 1.novembrom 2011, ak by vzhľadom na mimoriadne okolnosti predchádzajúcich prípadov bolo

toto pre páchateľa použitie neprimerane prísne. Krajský súd je toho názoru, že trestať obžalovaného
doživotným trestom zákazu činnosti potom, čo v predchádzajúcich dvoch obdobných skutkov sa dopustil
takmer pred dvadsiatimi rokmi, ako bol v súčasnosti trestne stíhaný, by bolo neprimerane prísne a trest
zákazu činnosti na doživotie tak, ako mu bol uložený prvostupňovým súdom, sa aj krajskému súdu javí
byť neadekvátne a z toho dôvodu preto, akceptujúc práve ust. § 438d Tr. zák., rozhodol, že v tomto

smere je potrebné odvolaniu obžalovaného vyhovieť a preto napadnutý rozsudok vo výroku o treste
zákazu činnosti u obžalovaného J. A. zrušil a rozhodujúc sám potom tomuto uložil trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 6 rokov, pričom je toho názoru, že takýto trest je
spravodlivý a primeraný vo vzťahu k obžalovanému , aj keď je zrejmé, že vzhľadom na všetky okolnosti
prípadu si aj obžalovaný mal byť vedomý toho, že mu môže byť ukladaný aj najprísnejší trest zákazu

činnosti a to trest zákazu činnosti na doživotie. Krajský súd je toho názoru, že aj takýto miernejší trest
bude stačiť na nápravu a prevýchovu obžalovaného a v prípade, ak by sa tak nestalo, tak potom už musí
niesť všetky následky s tým spojené samotný obžalovaný.

V zmysle rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici 20. 12. 2023, sp. zn. 3To/96/2023: „Pokiaľ ide
o trest zákazu činnosti zákonom ustanovená trestná sadzba predstavovala rozpätie od 1 roka do 10
rokov, avšak v dôsledku použitia § 61 ods. 3 Tr. zák. bolo možné uložiť trest len v hornej polovici trestnej
sadzby.Zároveňbolustálenýpomerpoľahčujúcichapriťažujúcichokolnostína1:0akeďžepoľahčujúce
okolnosti prevažovali nad priťažujúcimi došlo podľa § 38 ods. 3, 8 Tr. zák. k zníženiu hornej hranice

zákonom ustanovenej trestnej sadzby o 1/3-inu, a preto bolo možné obžalovanému uložiť v konečnom
dôsledku trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá od 5 rokov a 6 mesiacov do 8 rokov a 6 mesiacov.
Odvolací súd okrem pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností zároveň podľa § 38 ods. 2 Tr. zák.
prihliadol aj na mieru závažnosti poľahčujúcej okolnosti, ktorá vyznievala v prospech obžalovaného.
Okrem toho bolo potrebné prihliadnuť na vyhlásenie viny obžalovaného na hlavnom pojednávaní, ktoré

taktiež vyznievalo v prospech obžalovaného a bolo prípadným samostatným zákonným dôvodom na
zníženie trestu o 1/3-inu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby pre tento druh trestu.
Podľa§61ods.5písm.a)Tr.zák.súduložítrestzákazučinnostinadoživotie,akodsudzujepáchateľaza
trestnýčinohrozeniapodvplyvomnávykovejlátkypodľa§289,ktoréhosadopustilakovodičdopravného
prostriedku,hociužbolzatakýtrestnýčin,ktoréhosadopustilakovodičdopravnéhoprostriedku,dvakrát

odsúdený. Podľa § 438d Tr. zák. ustanovenie § 61 ods. 3 a 5 sa vzťahuje aj na osobu, ktorá bola
odsúdená za niektorý z trestných činov uvedených v § 61 ods. 3 alebo 5 pred 1. novembrom 2011, ak
táto osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v § 61 ods. 3 alebo 5 po 1. novembri 2011. Súd však
nemusí vziať do úvahy odsúdenie uložené pred 1. novembrom 2011, ak by vzhľadom na mimoriadne
okolnosti predchádzajúcich prípadov bolo pre páchateľa použitie trestnej sadzby trestu zákazu činnosti

ustanovenej v § 61 ods. 3 alebo 5 neprimerane prísne. Na rozdiel od okresného súdu mal krajský
súd za to, že použitie trestnej sadzby podľa § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. by bolo pre obžalovaného
neprimerane prísne vzhľadom na mimoriadne okolnosti predchádzajúcich prípadov. Na začiatok je
potrebné zdôrazniť, že obžalovaný už tresty uložené v prvých dvoch posudzovaných prípadoch vykonala hľadí sa na neho ako keby odsúdený nebol, pričom táto skutočnosť vyznieva zásadne v jeho prospech
oproti stavu, ak by tieto odsúdenia zahladené neboli. V prvom prípade obžalovaný motorovým vozidlom
narazil do pred ním idúceho vozidla, hladina koncentrácie alkoholu v jeho krvi bola stanovená na 2,51

promile, pričom spôsobil dvom poškodeným ublíženie na zdraví, ktorých doba liečenia však nepresiahla
15 dní a zároveň škodu na majetku, ktorá nepresiahla výšku 3 000,- eur. V druhom prípade obžalovaný
viedol nákladné motorové vozidlo, avšak hladina koncentrácie alkoholu v jeho krvi len tesne presiahla
minimálnu hranicu, ktorá je potrebná na spáchanie trestného činu a predstavovala 1,2 promile. Naviac
obžalovaný nespôsobil žiadnu škodu na zdraví, ani na majetku. Druhý z posudzovaných trestných

činov bol spáchaný v roku 2017, avšak prvý už v roku 2000, t.j. viac ako 22 rokov pre spáchaním
tretieho trestného činu, ktorý bol obžalovanému kladený za vinu v tomto trestnom konaní. Práve tak
dlhý odstup času je ďalšou významnou okolnosťou vyznievajúcou výrazne v prospech obžalovaného.
Vychádzajúc z rozhodujúcich skutočností krajský súd neaplikoval pri ukladaní trestu zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák., pretože uloženie takéhoto trestu na doživotie by bolo
pre obžalovaného neprimerane prísne, pričom nevzal do úvahy prvé z posudzovaných odsúdení. Okrem

toho pri ukladaní trestu v prebiehajúcom konaní prihliadol taktiež na osobné, rodinné a pracovné pomery
obžalovaného tak ako sú uvedené v odôvodneniach odvolania a napadnutého rozsudku, dôležitým bolo
najmä to, že zabezpečuje pre rodinu pravidelný legálny príjem. Súčasne bolo potrebné vziať do úvahy aj
§34ods.3Tr.zák.Nadruhejstranevšaknemožnoprehliadnuťjehosklonkprotiprávnemukonaniu,ikeď
naposledy bol na území K. B. odsúdený v roku 2006. Zároveň bol viackrát sankcionovaný za priestupky

proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, ktoré však nespáchal závažným spôsobom a boli mu
za ne uložené pokuty najviac do výšky 100,- eur. Nemožno opomenúť ani to, že v tomto prípade hladina
koncentrácie alkoholu v jeho krvi nepresiahla 1,5 promile, pričom obžalovaný nespôsobil žiadnu škodu
na zdraví, ani na majetku. Vzhľadom k tomu odvolací súd popri uloženom najprísnejšom druhu trestu
a to trestu odňatia slobody, súčasne uložil obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá

pod hornou hranicou upravenej trestnej sadzby pre tento druh trestu, a to vo výmere 8 rokov.“

V zmysle uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 6. 3. 2019, sp. zn. 3To/12/2019:
„Obžalovaný sa predmetnej trestnej činnosti dopustil pred 01.11.2011, okresný súd preto zvažoval, či
v prípade obžalovaného neexistujú mimoriadne okolnosti preto, aby súd pri ukladaní trestu zákazu

činnosti vedenia motorových vozidiel nepostupoval podľa § 61 ods. 3 Trestného zákona a neukladal
obžalovanému trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel v druhej polovici zákonom stanovenej
trestnej sadzby. Okresný súd v tomto prípade zohľadnil skutočnosť, že obžalovaný pred spáchaním
skutku viedol riadny život, ku skutku sa priznal, svoje konanie oľutoval a od posledného odsúdenia pre
prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky uplynulo 10 rokov, pričom od vtedy, ako obžalovanému

bolo vrátené vodičské oprávnenie v roku 2011, sa dopustil len jedného priestupku na úseku dopravy,
a to pre rýchlu jazdu. Preto pri ukladaní trestu zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel prihliadol
na tieto skutočnosti a podľa § 438d Trestného zákona uložil obžalovanému trest zákazu činnosti
vedenia motorových vozidiel vo výmere tri a polroka. Okresný súd vyslovil názor, že takýto trest je
pre obžalovaného dostatočný a povedie k náprave obžalovaného, keď uloženie trestu zákazu činnosti

vedenia motorových vozidiel vo výmere 5 rokov a 7 mesiacov by v prípade obžalovaného bolo
neprimerane prísne. V reakcii na odvolacie námietky okresného prokurátora krajský súd zdôrazňuje, že
s touto argumentáciou prvostupňového súdu sa v celom rozsahu stotožnil, bolo by nadbytočné ju v tejto
súvislosti a na tomto mieste znovu opakovať a aj podľa názoru krajského súdu uložený trest zákazu
činnosti obžalovanému vo výmere troch rokov a šiestich mesiacov zodpovedá všetkým zákonným

hľadiskám, na ktoré bol okresný súd povinný pri úvahách o výmere tohto trestu prihliadnuť.

Trest zákazu činnosti na doživotie a jeho ukladanie považujem vo všeobecnosti za ústavne
nekonformné, kedy aj aktuálna judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky opakovane vo viacerých
svojich rozhodnutiach vyslovila, že obligatórne ukladanie trestov pri niektorých druhoch trestných činov

je v rozpore s Ústavou SR. Analogicky poukážem aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 1/2021-164, ktorým Ústavný súd SR vyslovil nesúlad ustanovení § 58 ods. 2, ods. 3 Tr. zák.
o ukladaní trestu prepadnutia majetku s Ústavou SR. V tomto náleze sa okrem iného uvádza: „72.
Vychádzajúc z vývoja právnej úpravy konfiškácie v Trestnom zákone, z prehľadu úprav vo viacerých
členských štátoch Európskej únie vrátane rozhodovacej činnosti tamojších súdov a z judikatúry ESĽP

a Súdneho dvora, dospel ústavný súd k záveru, že povinnosť súdu uložiť v taxatívne vymedzených
prípadoch trest prepadnutia majetku je výnimočnou úpravou. 73. V podobe, v akej je posudzovaná
zákonná úprava ustanovená a v akej sa až na niekoľko sporných a nepreukazných výnimiek uplatňuje,nie je spôsobilá učiniť zadosť referenčným normám, princípom ústavy a relevantnej judikatúre ESĽP a
Súdneho dvora, a to z týchto dôvodov:
a) odporuje princípu primeranosti trestov, keďže požiadavku uloženia trestu, ktorý je v konkrétnych

okolnostiach veci primeraný a spravodlivý nahrádza nevyvrátiteľnou domnienkou, že v taxatívne
určenýchprípadochjeprimeranýmaspravodlivýmvždyibatrestprepadnutiamajetku(čl.1ods.1ústavy,
čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 16 ods. 2 ústavy); b) vytvára priestor na také zásahy do vlastníckeho práva
dotknutých osôb, ktoré sú, resp. môžu byť v konkrétnom prípade neprimerané a odporujúce zásade
ochrany legálne nadobudnutého majetku (čl. 20 ods. 1 ústavy).“

Ďalej si dovolím poukázať na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 18/2020-31, ktorým
Ústavný súd SR vyslovil, že ustanovenie § 61 ods. 5 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona
v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Predmetné ustanovenie zakotvovalo obligatórnu povinnosť uložiť trest zákazu činnosti na doživotie
v prípade spáchania trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5, ktorého sa dopustil ako vodič

dopravného prostriedku. Nižšie si dovolím zacitovať niektoré časti predmetného nálezu, nakoľko tieto
teoretické závery sú jednoznačne analogicky aplikovateľné aj na tento prípad.

„Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s trestom odňatia slobody na doživotie uviedol, že samotný
trestodňatiaslobodynadoživotiejevsúladesDohovoromoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd

(ďalej len „dohovor“), ak je daná možnosť jeho skrátenia. Dohovor síce nezakotvuje právo na skrátenie
doživotného trestu, avšak dôležitá je možnosť trest preskúmať a skrátiť (Kafkaris proti Cypru, sťažnosť
č. 21906/04, body 97 a 98). Aj keby bol trest odňatia slobody na doživotie vhodný v čase jeho uloženia,
s plynutím času sa z neho stáva len chabá záruka spravodlivého a primeraného trestu. Odsúdený na
doživotný trest odňatia slobody musí už od začatia výkonu trestu vedieť, čo má urobiť pre prepustenie

a za akých podmienok a kedy sa jeho trest prehodnotí. Pokiaľ tieto požiadavky nie sú splnené, je trest
už v momente svojho uloženia v nesúlade s čl. 3 dohovoru (Vinter a ďalší proti Spojenému kráľovstvu,
sťažnosť č. 66069/09, 130/10 a č. 3896/10). Nedostatkom akéhokoľvek obligatórne uloženého trestu je
skutočnosť, že znemožňuje obžalovanému navrhnúť, aby súd pri uložení trestu vzal do úvahy osobitosti
konkrétnej veci (Harkins a Edwards proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 9146/07 a č. 32650/07). V

rozpore s ochranou ľudskej dôstojnosti je, ak odsúdený nemá možnosť opätovne po určitom čase získať
slobodu (Bundesverfassungsgericht, BVerfGE 187, 45). Aj keď je, samozrejme, rozdiel v obmedzení
osobnej slobody uväznením a púhou nemožnosťou legálne viesť motorové vozidlo, možno konštatovať
určité prvky obsahového prekrytia oboch súvisiacich sankčných problematík.

Z hľadiska individuálnej prevencie ako prostriedku na dosiahnutie účelu trestu smerom k páchateľovi
trestného činu usmrtenia pod vplyvom návykovej látky uloženie trestu odňatia slobody predstavuje
rozhodujúcu ujmu s nepochybným odstrašujúcim vplyvom nielen na páchateľa, ale aj na ostatných, ktorí
by sa podobného protiprávneho konania mohli dopustiť. Obligatórne uložená doživotná sankcia zákazu
činnosti zohľadňuje len represívnu funkciu trestu, a pritom, ako už bolo vysvetlené, kumulovanú.

Ústavnej zásade primeranosti trestu ako zásahu do základných práv a slobôd slúži jeho individualizácia.
Jej naplnenie nie je len úlohou zákona, ale aj súdov, ktoré podľa čl. 50 ods. 1 ústavy rozhodujú o vine
a treste, aj keď podľa zákona (čl. 49 ústavy) a pri viazanosti sudcu zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Primeranosť a s tým spojená potreba individualizácie trestu 8 v právnom štáte od zákona vyžaduje

takú mieru trestu, ktorá súdu umožní uložiť primeraný a individualizovaný trest, a to práve v situácii
nevyhnutnej kumulácie s obligatórnym uložením trestu odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona,
bližšie PL. ÚS 1/2021, bod 76). Obligatórny doživotný trest zákazu činnosti pri akomkoľvek páchateľovi
trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 a 5 Trestného zákona túto požiadavku nespĺňa, keďže
konštrukcia zákona súdu ako zložke štátnej moci priamo zasahujúcej do základných práv rozhodovaním

o vine a treste upiera možnosť individualizovať trest, a to v rámci sankčného súbehu s najprísnejším
trestom, ktorým je trest odňatia slobody. Podľa zákona obligatórne ukladaný doživotný trest tak nad
primeranú mieru zasahuje do základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy. To vedie k rozporu nielen so
základným právom podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ale aj k rozporu s čl. 1 ods. 1 ústavy. Z pohľadu potreby
trestania ako prostriedku ochrany základných práv a slobôd iných možno cieľ doživotného trestu zákazu

činnosti viesť motorové vozidlá dosiahnuť aj šetrnejšími prostriedkami. Preto obligatórny doživotný trest
zákazu činnosti popri treste odňatia slobody nie je nielen primeraným, ale ani nevyhnutným zásahom
do základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.Vo všeobecnosti možno aj na základe nálezu ústavného súdu označeného v predchádzajúcom bode
zhrnúť, že ak je za trestný čin Trestným zákonom ustanovený obligatórny trest odňatia slobody (§ 34
ods. 6 Trestného zákona, materiálne bez určujúceho vplyvu výnimky v závere tohto ustanovenia), ďalší

trest v sankčnom súbehu nemá byť, pre ústavný súlad s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení so zásahom do
konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ústavy, ustanovený ako obligatórny, ak je zároveň
absolútny a zároveň od jeho výkonu, čo je pre posudzovaný prípad, nie je možné upustiť.“

K možnostiam neuloženia doživotného trestu zákazu činnosti si dovolím opätovne poukázať na už

viackrát zmieňované ustanovenie § 438d Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. novembra
2011 Trestného zákona: „Ustanovenie § 61 ods. 3 a 5 sa vzťahuje aj na osobu, ktorá bola odsúdená
za niektorý z trestných činov uvedených v § 61 ods. 3 alebo 5 pred 1. novembrom 2011, ak táto
osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v § 61 ods. 3 alebo 5 po 1. novembri 2011. Súd však
nemusí vziať do úvahy odsúdenie uložené pred 1. novembrom 2011, ak by vzhľadom na mimoriadne
okolnosti predchádzajúcich prípadov bolo pre páchateľa použitie trestnej sadzby trestu zákazu činnosti

ustanovenej v § 61 ods. 3 alebo 5 neprimerane prísne.“

Nakoľko v tomto prípade došlo k jednému z predchádzajúcich odsúdení pred dňom 01.11.2011, nie
je možné naň prihliadať, a teda trest zákazu činnosti na doživotie uložiť, nakoľko by šlo o uplatnenie
retroaktivity v neprospech páchateľa, ktorá je nespochybniteľne neprípustná. Nehovoriac o tom, že

odvolacie súdy sa prikláňajú k tomu, že ak je jeden z uložených trestov trestu zákazu činnosti za
predmetný trestný čin s odstupom niekoľkých rokov (v našom prípade viac ako dvadsať rokov), a ak
páchateľ nebol viac súdne trestaný, s výnimkou odsúdení, ktoré sú z hľadiska ukladania trestu zákazu
činnosti predmetom aktuálneho trestného konania (čo taktiež spĺňam), je to dôvodom pre neuloženie
takéhototrestu,atovzmysleust.§438dTrestnéhozákona(napr.ajrozsudokKrajskéhosúduvTrenčíne

zo dňa 09.03.2021, sp. zn. 2To/103/2020).

Z vykonaného dokazovania uskutočneného na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že u mojej osoby sú
dané mimoriadne okolnosti spôsobilé aplikovať ust. § 438d Trestného zákona. Odsúdenie za skutok
spáchaný pred rokom 2011 sa odohral za mimoriadnej situácie, kedy sa som sa presúvala z jedného

rodinného domu do druhého, teda pomerne krátku vzdialenosť, a to z dôvodu, že som sa ponáhľala
za svojím maloletým synom, ktorý bol bez dozoru, a o ktorého sa ako matka veľmi bála, nakoľko sa
samovoľne vybral do predmetného domu, kde sa mu mohlo čokoľvek stať, nakoľko bol ešte v takom
veku, kedy nemôže ostať dieťa samo. Chcem zdôrazniť aj to, že pri tomto skutku nedošlo k žiadnej ujme
na zdraví. Nehovoriac o tom, že šlo o skutok, ktorý sa odohral pred takmer 25 rokmi, čo je samo o sebe

mimoriadnou okolnosťou umožňujúcou ustanovenie § 438d Trestného zákona aplikovať, a to v zmysle
vyššie citovanej judikatúry.

Rovnako aj skutok, ktorý je predmetom tohto trestného konania, sa odohral za mimoriadnych okolností,
nakoľko mi zavolal môj priateľ s tým, že potrebuje pomoc, po tom, čo sme sa spolu pohádali mu prišlo

zle, pričom ten má už v súčasnosti 70 rokov a trpí viacerými chorobami, najmä srdcovými, čo ju primälo
k tomu, aby si sadla za volant.

Rada by som zdôraznila, že mimoriadne okolnosti, o ktorých hovorí ust. § 438d Trestného zákona,
nemožno vyhodnocovať priveľmi prísne, nekompromisne a stanovať na pojem mimoriadnych okolností

príliš reštriktívne kritériá, nakoľko v takýchto prípadoch by toto ustanovenie stratilo akýkoľvek význam,
resp. by sa stalo neaplikovateľným na žiaden prípad. No najmä ide o ustanovenie reatroaktívne, a to
v neprospech páchateľov, čo je nutné taktiež zohľadniť pri jeho výklade a aplikácií na konkrétny prípad,
nakoľko už len samotné znenie tohto ustanovenia značne znevýhodňuje páchateľov, nakoľko sa takáto
sprísňujúca právna úprava vzťahuje aj na prípady a skutky, ktoré boli spáchané pred účinnosťou zákona,

ktorým bol trest zákazu činnosti na doživotie zavedený.

Nehovoriac o tom, že som aj svojím následným správaním preukázala snahu o nápravu, a to absolútne
dobrovoľne, bez akéhokoľvek náznaku účelovosti. Svoj skutok som úprimne oľutovala, spôsobilo mi to
dokonca značné psychické problémy, pričom som sa krátko po spáchaní skutku nechala hospitalizovať

v nemocnici, kde som sama dobrovoľne vyžiadala nástup na protialkoholické liečenie, ktoré sa začalo
dňa 03.06.2025, pričom o tejto skutočnosti som predložila aj listinné dôkazy. Jednalo sa o moje
dobrovoľné rozhodnutie, kedy som si sama takéto liečenie vyžiadala, čo jednoznačne dokazuje moju
snahu o nápravu a o vedenie riadneho života. Ku skutku som sa priznala, úprimne ho oľutovala, pričomvodičské oprávnenie budem určite v mojom živote ešte potrebovať, nakoľko ako už bolo uvedené,
môj partner má viaceré zdravotné problémy, ktoré sa s pribúdajúcim vekom budú pravdepodobne len
stupňovať, čo si objektívne vyžaduje byť samostatný a spôsobilý presúvať sa na rôzne vyšetrenia, čo

by bolo v prípade doživotného trestu zákazu činnosti veľmi komplikované, nakoľko by sme sa stali spolu
aj s mojím partnerom odkázaní na pomoc druhých. S poukazom na to, že moji synovia, a teda moja
najbližšia rodina ani len nebýva v mojom blízkom okolí, nemám sa ani na koho v tomto smere veľmi
obrátiť.

Trest nemá plniť len represívnu funkciu, avšak aj vytvárať podmienky k náprave páchateľa, čo doživotný
trest zákazu činnosti určite nespĺňa, nakoľko sa pri ňom vytráca motivácia k polepšeniu sa. Nehovoriac
o tom, že trest má mať čo najmenší vplyv na rodinu obžalovanej a na jej blízke osoby. Na základe vyššie
uvedených skutočností som presvedčená, že u mojej osoby sú dané okolnosti hodné osobitného zreteľa,
ktoré relevantne odôvodňujú, aby doživotný trest zákazu činnosti súdom uložený nebol.

Tomu, že takýto trest nemusí byť vždy nevyhnutne, obligatórne uložený (i keď je v zákone takto
formulovaný), a teda nemusel byť uložený ani v mojom prípade, prisvedčuje aj už opakovane zmienené
ustanovenie § 39 Trestného zákona. Z odlišného stanoviska sudcu E. K. D. odôvodneniu nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 18/2020 z 25. septembra 2024 vyplýva, že
ustanovenie § 39 je (avšak len čiastočným) riešením pre neuloženie doživotného trestu zákazu činnosti.

Z jeho stanoviska nesporne vyplýva možnosť aplikácie tohto ustanovenia aj na prípad trestu zákazu
činnosti na doživotie. Tento právny názor vyplýva aj z rozhodovacej činnosti viacerých odvolacích súdov,
ktoréprineuloženídoživotnéhotrestuzákazučinnostiaplikujú§39Trestnéhozákona,akoajzOdlišného
stanovisko sudcu A. A. k výroku a aj odôvodneniu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
PL. ÚS 18/2020 z 25. septembra 2024, v zmysle ktorého ust. § 39 Trestného zákona ponúka možnosť

výkladu, že nie je vylúčené maximálne mimoriadne zníženie ani pri treste zákazu činnosti na doživotie.
Z uvedeného je zrejmé, že priestor pre neuloženie doživotného trestu zákazu činnosti je aj v ustanovení
§ 39 Trestného zákona, pričom s ohľadom na mnou učinené vyhlásenie, malo dôjsť k mimoriadnemu
zníženiu trestu zákazu činnosti s poukazom na odsek 5 tohto ustanovenia.

Na záver si dovolím ešte zacitovať z vyššie zmieneného stanoviska E. K.: „Súhlasím s väčšinovým
názorom pléna ústavného súdu v tom, že posudzovanú sankciu bolo potrebné podrobiť testu
proporcionality, keďže „... trestná sankcia musí byť úmerná a rozumná, teda len v miere nevyhnutnej
pre splnenie účelu trestu“. Úmernosť a rozumnosť sankcie možno dosiahnuť len tak, že súdy budú mať
pri rozhodovaní priestor na individuálne posúdenie okolností konkrétnej veci, pretože práve ignorovanie

odlišností môže v konečnom dôsledku znamenať, že uložený trest bude vo výsledku neprimeraný, a
preto nespravodlivý. Ako správne argumentoval krajský súd v podanom návrhu – „... individualizácia
trestu je prostriedkom na dosiahnutie primeranosti trestu, pričom len primeraný trest je trestom
spravodlivým...“. Pravidlá stanovené zákonodarcom podľa môjho názoru pre tento trest neumožňujú,
aby súd pri rozhodovaní prihliadal na konkrétne a individuálne okolnosti prípadu. Pripomínam, že ide

o taký trest, ktorý musí byť pri splnení zákonom ustanovených podmienok uložený obligatórne. 5.
Mimoriadne zníženie trestu (§ 39 Trestného zákona) je len čiastočným riešením. Skrátenie doživotného
trestu totiž v skutočnosti nerieši hlavný problém tohto trestu – a síce to, že ho nemožno opätovne
prehodnotiť (Vinter a ostatní proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok 2 Európskeho súdu pre ľudské
práva z 3. 11. 2022, č. 66069/09 a 2 ostatní). Individuálne okolnosti prípadu podľa mňa v prípade

doživotných trestov nevyhnutne musia zahŕňať možnosť ich opätovného prehodnotenia s odstupom
niekoľkých rokov. Ak má trest viesť k náprave páchateľa, potom mu nesmieme zobrať nádej. Nádej,
že trest raz vykoná, nádej, že sa môže polepšiť, že má zmysel polepšiť sa. Okolnosti prípadu môžu
poukazovať na to, že v čase rozhodovania o vine a treste je doživotný zákaz viesť motorové vozidlo
trestom primeraným, no s odstupom niekoľkých rokov sa vzhľadom na jeho ďalší život a nápravu môže

javiť ten istý trest ako zjavne neprimeraný. 6. Nemožno prehliadnuť skutočnosť, že doživotné tresty
v sebe nesú ďalší neodvrátiteľný následok. Takýto trest totiž nemožno zahladiť, keďže sa vykoná až
smrťou. Bezúhonnosť je pritom jednou z podmienok vykonávania mnohých povolaní a je aj podmienkou
podnikania. Spôsobenie dopravnej nehody v mladom veku tak môže mať pre páchateľa doživotné
dôsledky, ktoré však v konečnom dôsledku nemusia nevyhnutne súvisieť so samotnou podstatou

spáchaného skutku. 7. Drakonické tresty nenastolia poriadok v spoločnosti – častokrát je to presne
naopak. Ako bolo povedané v náleze – „Ak trestanie nie je účinné, stráca svoj zmysel a stáva sa len
prostriedkom bezúčelnej represie, ktorá na mieru kriminality – protiprávneho konania zasahujúceho
do základných práv a slobôd - nemá žiadny vplyv.“. Trest bez nádeje neprináša polepšenie, ale lenbeznádej, ktorá, naopak, môže viesť k recidíve (akokoľvek formálne zákonodarca zabezpečí, aby tomu
tak nebolo). Všetci potrebujeme nádej - aj nezodpovední vodiči.“

Súd sa podľa môjho názoru nedostatočne vysporiadal pri svojom rozhodovaní s viacerými hmotno-
právnymiustanoveniamivzťahujúcimisanauloženietrestu,ktorýbybolprimeranýazohľadňujúcivšetky
okolnosti tohto prípadu. Chcem opätovne zdôrazniť, že som sa ku skutku priznala a úprimne som ho
oľutovala, pričom som uskutočnila všetky kroky smerujúce k mojej náprave, čo mal súd pri ukladaní
trestu taktiež reálne zohľadniť.

Dovolila som si na tomto mieste vo väčšom rozsahu zacitovať z nálezov Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ktorými rozhodol o nesúladnosti jednotlivých ustanovení Trestného zákona s Ústavou SR,
a to práve z dôvodov, pre ktoré ja považujem ustanovenie § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona
za rozporné s Ústavou SR, pričom závery, resp. dôvody, pre ktoré Ústavný súd SR skonštatoval
protiústavnosť viacerých ustanovení Trestného zákona, sa jednoznačne vzťahujú aj na ustanovenia

§ 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona. Ústavný súd SR vidí protiústavnosť v ustanoveniach, ktoré
súdom prikazujú v určitých prípadoch ukladať konkrétny trest obligatórne, a taktiež vzhliadol problém aj
v nemožnosti opätovného prehodnotenia takto uloženého trestu prostredníctvom rozhodovania o návrhu
na podmienečné upustenie od ďalšieho výkonu takéhoto trestu. Ja osobne však vidím protiústavnosť
aj v tom, že sa toto ustanovenie vzťahuje aj na prípady, ktoré sa udiali pred nadobudnutím účinnosti

ustanovenia § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona, a teda ide o uplatňovanie retroaktivity v neprospech
páchateľa, čo je z môjho pohľadu neprípustné, a taktiež v rozpore s Ústavou SR. Ak by odvolací
súd chcel v mojom prípade postupovať podľa ustanovenia § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona,
a rozhodol by sa neaplikovať ustanovenie § 39 ods. 5 Trestného zákona (i keď by ho podľa môjho
názoru jednoznačne aj v tomto prípade aplikovať mal), resp. § 438d Trestného zákona, dovolila som

si v záverečnom návrhu súdu navrhnúť, aby sa obrátil na Ústavný súd SR a podal návrh na začatie
konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 61 ods. 5 písm. a)
Trestného zákona s Ústavou SR. I keď vyššie citované rozhodnutia Ústavného súdu SR, ako aj citované
stanoviská jeho jednotlivých sudcov, a aj viacerých krajských súdov jednoznačne hovoria, že priestor
pre neuloženie doživotného trestu je v § 39 Trestného zákona, a teda v mimoriadnom znížení trestu, (i

keby tu neboli dané mimoriadne okolnosti predchádzajúceho odsúdenia v zmysle ust. § 438d Trestného
zákona), tak aj napriek tomu považujú našu právnu úpravu obligatórnych trestov za neprimerane prísnu
a drakonickú, o to viac v prípade trestu zákazu činnosti na doživotie, pri ktorom ani len nie je priestor
pre možnosť následného preskúmanie jeho primeranosti, a práve z uvedeného dôvodu som si dovolila
dať do pozornosti aj tento eventuálny návrh. Opakujem, že tento návrh som dala do pozornosti len

ako návrh eventuálny, nakoľko zotrvávam na tom, že keď súd neaplikoval mimoriadne zníženie trestu
zakotvené v § 39 ods. 5 Trestného zákona vo vzťahu k trestu zákazu činnosti, postupoval rozpore
so zákonom a relevantnou judikatúrou, a taktiež zotrvávam na tom, že nezohľadnil všetky okolnosti,
ktoré by odôvodňovali postup podľa § 438d Trestného zákona, v čoho dôsledku by nedošlo k uloženiu
doživotného trestu zákazu činnosti, avšak pre prípad, že by sa odvolací súd s týmto právnym názorom

nestotožnil, navrhujem, aby sa obrátil na Ústavný súd SR v zmysle môjho záverečného návrhu.“

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti obžalovaná navrhla, aby odvolací súd v zmysle ust. § 321 ods.
l písm. d), e) Tr. por. napadnutý rozsudok v časti výroku o treste zrušil a v zmysle ust. § 322 ods. 3 Tr.
por. sám rozsudkom vo veci rozhodol a uložil trest, ktorý bude primeraný a nebude spojený s doživotným

trestom zákazu činnosti, alternatívne žiadala, aby odvolací súd podľa ust. § 318 ods. 1 Tr. por. v spojení
s ust. § 283 ods. 5 Tr. por. prerušil trestné stíhanie a podal návrh na začatie konania pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky.

Na verejnom zasadnutí, ktoré sa vykonalo v neprítomnosti obžalovanej, prokurátor krajskej prokuratúry

považoval napadnutý rozsudok za zákonný a správny vo všetkých jeho výrokoch, vrátane trestu zákazu
činnosti vedenia motorových vozidiel na doživotie, ktorého uloženie bolo v danom prípade obligatórne.
Vzhľadom k tomu navrhol odvolanie obžalovanej ako nedôvodné zamietnuť.
Obhajkyňa obžalovanej poukázala na dôvody uvedené v písomnom odôvodnení odvolania. Zdôraznila,
že pri ukladaní trestu mali byť v danom prípade aplikované ust. § 39 Tr. zák. a § 438d Tr. zák. Vzhľadom

k tomu navrhla, aby obžalovanej nebol uložený trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel ako
trest doživotný.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na základe odvolania obžalovanej zistil, že bolo
podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné. Následnev zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku
o treste. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. vo vzťahu k tomuto výroku, čo však zistené nebolo. Po uvedenom

procesnom postupe dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej bolo podané dôvodne.
Po splnení prieskumnej povinnosti podľa § 317 ods. 1 Tr. por. totiž dospel krajský súd k inému záveru
ako okresný súd, a keďže odvolanie obžalovanej v tomto smere považoval za dôvodné, nakoľko jej bol
uložený neprimerane prísny trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, napadnutý rozsudok podľa §
321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. por. zrušil v tejto časti výroku o treste a následne rozhodol podľa § 322

ods. 3 Tr. por. sám rozsudkom tak ako je uvedené v jeho výrokovej časti.
Primárne je nutné konštatovať, že výrok o vine obžalovanej, ktorým bola uznaná za vinnú z prečinu
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe ako je
vyššie uvedený, už nadobudol právoplatnosť, nakoľko obžalovaná vyhlásila podľa § 257 ods. 1 písm.
b) Tr. por., že je zo skutku vinná, následne okresný súd jej vyhlásenie uznesením prijal a rozhodol
rozsudkom.

Pri úvahách o určení druhu trestu a jeho výmery mal krajský súd za to, že okresný súd správne
u obžalovanej zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr. zák., t.j., že sa k trestnému činu
priznala a úprimne ho oľutovala a správne u nej nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť, teda ich pomer
bol 1:0, pričom podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. prihliadol aj na mieru závažnosti poľahčujúcej okolnosti, ktorá
nezanedbateľne vyznievala v jej prospech. Okrem toho nemožno opomenúť § 39 ods. 5 Tr. zák., podľa

ktoréhoprivyhlásenívinynahlavnompojednávanímôžesúduložiťtrestodňatiaslobodyzníženýojednu
tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
Za uvedený prečin bolo možné uložiť trest odňatia slobody až na 1 rok. Okresný súd obžalovanej uložil
trest odňatia slobody, ako najprísnejší druh trestu, vo výmere 6 mesiacov, teda v polovici zákonom
ustanovenej trestnej sadzby. Zároveň obžalovanej, okrem podmienečného odkladu výkonu tohto trestu

na relatívne dlhšiu skúšobnú dobu 2 roky a 6 mesiacov, uložil aj probačný dohľad nad jej správaním
v skúšobnej dobe a taktiež zákaz požívania alkoholických nápojov. Celkovo tento druh uloženého trestu
za daných okolností možno považovať skôr za prísnejší, avšak nie neprimeraný a z tohto dôvodu krajský
súd v tejto časti výrok o treste nezmenil, prihliadajúc aj na to, že obžalovaná spáchala trestné činy pod
vplyvom alkoholu.

Pokiaľ ide o trest zákazu činnosti zákonom ustanovená trestná sadzba predstavovala rozpätie od 1 roka
do 10 rokov a po úprave podľa § 61 ods. 3 Tr. zák. od 5 rokov a 6 mesiacov do 10 rokov.

Podľa§61ods.5písm.a)Tr.zák.súduložítrestzákazučinnostinadoživotie,akodsudzujepáchateľaza
trestnýčinohrozeniapodvplyvomnávykovejlátkypodľa§289,ktoréhosadopustilakovodičdopravného

prostriedku,hociužbolzatakýtrestnýčin,ktoréhosadopustilakovodičdopravnéhoprostriedku,dvakrát
odsúdený.
Podľa § 438d Tr. zák. ustanovenie § 61 ods. 3 a 5 sa vzťahuje aj na osobu, ktorá bola odsúdená
za niektorý z trestných činov uvedených v § 61 ods. 3 alebo 5 pred 1. novembrom 2011, ak táto
osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v § 61 ods. 3 alebo 5 po 1. novembri 2011. Súd však

nemusí vziať do úvahy odsúdenie uložené pred 1. novembrom 2011, ak by vzhľadom na mimoriadne
okolnosti predchádzajúcich prípadov bolo pre páchateľa použitie trestnej sadzby trestu zákazu činnosti
ustanovenej v § 61 ods. 3 alebo 5 neprimerane prísne.
Na rozdiel od okresného súdu mal krajský súd za to, že použitie trestnej sadzby podľa § 61 ods.
5 písm. a) Tr. zák. by bolo pre obžalovanú neprimerane prísne vzhľadom na mimoriadne okolnosti

predchádzajúcich prípadov. Na začiatok je potrebné zdôrazniť, že obžalovaná už tresty uložené v prvých
dvoch posudzovaných prípadoch vykonala a hľadí sa na ňu ako keby odsúdená nebola, pričom táto
skutočnosť vyznieva zásadne v jej prospech oproti stavu, ak by tieto odsúdenia zahladené neboli.
V prvom prípade obžalovaná osobným motorovým vozidlom narazila do protiidúceho vozidla, hladina
koncentrácie alkoholu v jej dychu bola stanovená na 1,35 promile, pričom spôsobila poškodenej škodu

na majetku, ktorá nepresiahla výšku 5 000,- eur, avšak nespôsobila žiadnu škodu na zdraví.
V druhom prípade obžalovaná viedla osobné motorové vozidlo bez spôsobenia dopravnej nehody,
hladina koncentrácie alkoholu v jej dychu bola stanovená na 1,22 mg/l, teda nespôsobila žiadnu škodu
na zdraví, ani na majetku.
Druhý z posudzovaných trestných činov bol spáchaný v roku 2019, avšak prvý už v roku 2000, t.j.

približne 25 rokov pred spáchaním tretieho trestného činu, ktorý bol obžalovanej kladený za vinu v tomto
trestnom konaní. Práve tak dlhý odstup času je ďalšou významnou okolnosťou vyznievajúcou výrazne
v jej prospech. Vychádzajúc z rozhodujúcich skutočností krajský súd neaplikoval pri ukladaní trestu
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák., pretože uloženie takéhoto trestu nadoživotie by bolo pre obžalovanú neprimerane prísne, pričom nevzal do úvahy prvé z posudzovaných
odsúdení.
Dôležitou bola tiež skutočnosť, že obžalovaná okrem dvoch predchádzajúcich odsúdení, nemala iný

záznam v odpise registra trestov, teda nejde o osobu s bohatou kriminálnou minulosťou, práve naopak,
táto viedla riadny život. Okrem toho pri ukladaní trestu v prebiehajúcom konaní prihliadol taktiež na
osobné, rodinné a pracovné pomery obžalovanej, tak ako sú uvedené v odôvodneniach odvolania
a napadnutého rozsudku, súčasne bolo potrebné vziať do úvahy aj § 34 ods. 3 Tr. zák.
Napokon obžalovaná bola za priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, ktoré však

nespáchala závažným spôsobom, sankcionovaná len dvakrát pokutami vo výške 10,- eur. Nemožno
opomenúť ani to, že v tomto prípade obžalovaná nespôsobila žiadnu škodu na zdraví, ani na majetku.
Vzhľadom k tomu odvolací súd popri uloženom najprísnejšom druhu trestu a to trestu odňatia slobody,
uložil obžalovanej trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá pod stredom zvýšenej trestnej sadzby
pre tento druh trestu podľa § 61 ods. 3 Tr. zák. a to vo výmere 7 rokov.
Po komplexnom posúdení vyššie uvedených relevantných skutočností a okolností dospel krajský súd

k záveru, že uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú
dobu s probačným dohľadom za súčasného uloženia uvedeného obmedzenia, taktiež uloženie trestu
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, a to v daných výmerách popri sebe, zabezpečí v dostatočnej
miere dosiahnutie účelu trestu a zároveň obsahuje v primeranom rozsahu prvky represie, ako aj prvky
generálnej a individuálnej prevencie, pričom takýto trest zodpovedá všetkých požiadavkám vyplývajúcim

z § 34 ods. 1, 4 Tr. zák. a súčasne i z ďalších ustanovení, ktoré upravujú zásady ukladania trestov.
Odvolací súd považoval návrh obžalovanej na prerušenie trestného konania a následné podanie návrhu
na začatie konania pred Ústavným súdom SR za takéhoto stavu za nadbytočný a nedôvodný.
Krajský súd po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti napadnutého výroku o treste, z vyššie
uvedených dôvodov o odvolaní obžalovanej, považujúc ho za dôvodné, rozhodol tak, ako je to uvedené

vo výrokovej časti rozsudku.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.