Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/104/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115213375
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Miková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7115213375.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu

JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobkyne: A. B. C. - A., nar. XX.XX.XXXX,
XXX D., B. E. F. G. F. H. X, zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Lukáš Mojsej s.r.o., so sídlom
Žižkova 2073/19, Košice, IČO: 51 417 685, proti žalovaným: 1. A. I. F., nar. XX.X.XXXX, A. XX, J.,
zastúpená advokátom Mgr. Tomáš Baštic, Grösslingová 56, Bratislava, IČO: 42 171 555, 2. H. K.
J., nar. X.XX.XXXX, bytom XXXX L. M., E. F. G. F. H. X, J., o určenie, že nehnuteľnosť patrí do
dedičstva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 10. augusta 2023 č.k.
40C/238/2015-379 v spojení s opravným uznesením zo dňa 9. novembra 2023 č.k. 40C/238/2015-427

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Žalovanej v 1. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v plnom
rozsahu.

Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 2. rade žiadnej zo strán náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala

určenia, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX k.ú. J. – D. A., okres J. H., rodinný dom súp. č.
XXXX na parc. č. 318, pozemky CKN parc. č. 318 zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 319 záhrady
(ďalej aj „sporné nehnuteľnosti“), patria do dedičstva po poručiteľke J. J., N. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr.
X.X.XXXX. Žalobkyňa a žalované sú sestry a dcéry poručiteľky, ktorá sporné nehnuteľnosti previedla
kúpnouzmluvouz8.3.2010(vkladpovolenýpodV-6975/1030.8.2010)nažalovanú1/vcelosti,zakúpnu
cenu 35.000,- eur s tým, že všetok nájom z nehnuteľnosti pôjde na účet predávajúcej (poručiteľky) až
do času jej úmrtia a predávajúca je oprávnená mať na adrese nehnuteľnosti trvalý pobyt a nehnuteľnosť

bezodplatne užívať v rozsahu, v akom ju užívala pred podpisom kúpnej zmluvy. Žalobkyňa tvrdila
absolútnu neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy pre nedostatok formálnych náležitostí inak písomne
uzavretej kúpnej zmluvy dôvodiac, že podpis predávajúcej poručiteľky bol overený pacientkou žalovanej
1/,žeporučiteľkatrpelaviacakodesaťročiezávažnýmočnýmochorením(degeneratívnoumakulatúrou),
z ktorého titulu bola držiteľkou preukazu zdravotne ťažko postihnutej osoby, teda sa nemohla oboznámiť
s obsahom písomnej zmluvy a už vôbec nie bez súčinnosti notára a svedkov. Ako dôvod neplatnosti
žalobkyňa vymedzila aj neprimeranosť kúpnej ceny v sume 35.000,- eur, lebo obdobné nehnuteľnosti

v danej lokalite dosahovali všeobecnú trhovú hodnotu od 750.000,- až 1.000.000,- eur, za sporné
označila vyplatenie kúpnej ceny, a zastávala názor, že výška kúpnej ceny i spornosť jej úhrady
nasvedčujú tomu, že išlo o simulovaný právny úkon, keď v skutočnosti zmluvné strany mienili uzavrieť
darovaciu zmluvu. Ako ďalšími dôvodmi neplatnosti zmluvy argumentovala pochybnosťami o slobodnejvôli predávajúcej poručiteľky z dôvodu jej zdravotného postihnutia a užívaných liekov, ktoré mohli
negatívne ovplyvniť jej vôľové vlastnosti. V tejto súvislosti poukázala na to, že existovali dva závety
matky z r. 2008, v ktorej síce zvýšila dedičský podiel na nehnuteľnostiach v prospech žalovanej 1/

oproti dedičskému podielu žalobkyne a žalovanej 2/, no nezbavila ich akýchkoľvek dedičských práv
k nehnuteľnosti, a aj v telefonických rozhovoroch i pri návštevách v J. v r. 2008 až 2013 sa mala
poručiteľka vyjadriť tak, že dom nikomu nepredá, bude patriť dcéram. Odkazujúc na vyššie uvedené
okolnosti ako aj na fakt, že v minulosti za života rodičov týmto posielala finančné prostriedky, brávala
ich k sebe do Kanady na 3 až 6 mesiacov, zabezpečovala im odborné lekárske vyšetrenia, považovala

zmluvu za odporujúcu dobrým mravom zdôrazňujúc, že otec zdedil značné finančné prostriedky, v rámci
reštitúcii boli vydané mnohé majetky, ktoré sa v dedičstve po otcovi, či po poručiteľke nenachádzajú.

2. Súd vzal do úvahy obranu žalovanej 1/, že pred úmrtím poručiteľky žalobkyňa iniciovala proti
poručiteľke ako aj proti žalovanej 1/ konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z totožných dôvodov
ako v tomto spore, ktoré konanie vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 19C/26/2012 bolo

ukončené zamietnutím žaloby. Citoval tiež z vyjadrení žalovanej 1/, že na rozdiel od žalobkyne dlhodobo
žijúcej v Kanade, ona s matkou (poručiteľkou) žila a starala sa o ňu v Košiciach viac ako 10 rokov,
zabezpečovala dennodennú starostlivosť, potrebnú pomoc v starobe, na základe čoho sa poručiteľka
rozhodla previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na ňu a to za dohodnutú kúpnu cenu 35.000,-
eur, ktorá bola riadne uhradená na účet poručiteľky. Poručiteľka bol plne spôsobilá na právne úkony,

rozhodovala o nakladaní s vlastným majetkom, napriek zdravotnému postihnutiu zraku bola schopná
predmetnú zmluvu podpísať s okuliarmi, bola tiež schopná za pomoci okuliarov, či iných pomôcok
prečítať text s menšími písmenami, zmluvu si prečítala pomocou optického prístroja, pravosť jej podpisu
bola osvedčená na notárskom úrade K. O. B., kde matka zmluvu podpísala pred pracovníčkou notára.
Kúpna cena zohľadňovala zabezpečovanie starostlivosti o poručiteľku žalovanou 1/, ako i fakt, že príjmy

z nájmu i výnosy z nehnuteľnosti naďalej patrili poručiteľke, ktorá mala tiež právo doživotného užívania
nehnuteľností.

3. Z konania vedenom na Okresnom súde Košice I sp.zn. 19C/26/2012 o neplatnosť kúpnej zmluvy
z 8.3.2010, titulom ktorej žalovaná 1/ nadobudla sporné nehnuteľnosti do vlastníctva od poručiteľky

súd zistil, že toto bolo iniciované žalobkyňou za života poručiteľky, na strane žalovaných vystupovali
účastníčky zmluvy - poručiteľka a žalovaná 1/, po úmrtí poručiteľky z titulu právneho nástupníctva súd
konal aj so žalovanou 2/. Žalobkyňa v tomto konaní medzi totožnými sporovými stranami týkajúcom sa
posudzovania platnosti zhodnej kúpnej zmluvy z 8.3.2010, aj keď o inom predmete sporu (neplatnosť
právneho úkonu) tvrdila neplatnosť kúpnej zmluvy z totožných dôvodov ako v prejednávanej veci

o určenie veci do dedičstva, a to z dôvodu neprimeranosti ceny, ktorú považovala za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, lebo kúpnu cenu 35.000 eur tj v hodnote 3,5 % všeobecnej kúpnej ceny hodnotila
ako neadekvátnu a odporujúcu dobrým mravom, neplatnosti sa dovolávala aj z dôvodu závažného
očného ochorenia poručiteľky – degeneratívnej makulatúry, v ktorej situácii neboli podľa žalobkyne
dodržané formálne náležitosti zmluvy, tvrdila, že poručiteľkou užívané lieky mohli ovplyvniť jej vôľové

schopnosti, zmluvu považovala za uzavretú v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok pri
odkázanosti na osobu kupujúcej, zastávala názor, že právny úkon nebol urobený vážne, ale ide
o simulovaný právny úkon, lebo v skutočnosti malo ísť o darovaciu zmluvu. Súd zistil, že v spore
o neplatnosť kúpnej zmluvy súd prvej inštancie aj odvolací súd vychádzali zo záveru, že kúpna zmluva
ako zmluvný typ podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka (OZ) má všetky zákonom predpísané

náležitosti, pričom v zmluve bola stanovená tzv. voľná kúpna cena, ktorej dojednanie je v súlade
s dohodou strán a so zásadou zmluvnej voľnosti a táto činila 35.000,- eur zohľadňujúc, že všetky
výnosy z prenájmu až do smrti predávajúcej pôjdu na jej účet a žalovaná 1/ zabezpečovala každodennú
starostlivosť a opateru. Uvedené okolnosti nezakladali dôvody pre konštatovanie neplatnosti zmluvy pre
rozpor výšky kúpnej ceny so zákonom alebo dobrými mravmi v zmysle § 39 OZ. Dospeli tiež k záveru,

že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, že žalovaná 1/ nevyplatila kúpnu cenu
poručiteľke, lebo žalovaná 1/ ako zárobková činná bola schopná si zabezpečiť sumu 35.000 eur, právo
na disponovanie s účtom poručiteľky patrilo každej zo sestier, a žalovaná 1/ preukázala, že peňažné
prostriedky na úhradu kúpnej ceny pochádzali z jej účtu a boli poukázané na účet poručiteľky, ktorá
okolnosť nebola spochybnená. Rovnako považovali za preukázané, že poručiteľka – predávajúca J. J.

v rozhodnej dobe bola schopná kúpnu zmluvu vlastnoručne podpísať, túto aj podpísala o čom svedčí
jej podpis na zmluve a fakt, že túto podpísala priamo na notárskom úrade pred pracovníčkou úradu p.
P., ktorá predpísaným spôsobom overila pravosť podpisu predávajúcej vlastnoručne ňou realizovaného.
Poručiteľka – predávajúca bola v rozhodnej dobe schopná oboznámiť sa s predmetnou kúpnou zmluvoupomocou čítacej lupy alebo televíznej čítacej lupy, čo potvrdzovali závery znaleckého posudku č.
75 znalca A. Q. A. z 19.1.2017 i odborné stanovisko A. J. z Kliniky oftalmológie Lekárskej fakulty
Univerzity Komenského, Nemocnice Ružinov z 20.4.2017. V konaní nebolo sporným, že poručiteľka

disponovala televíznou čítacou lupou, pričom svedok K. Q. ako aj svedkyňa P. potvrdili, že predávajúca
vedela, čo je predmetom posudzovanej kúpnej zmluvy. Zohľadniac vyššie zmienené skutočnosti súdy
v konaní 19C/26/2012 dospeli k záveru, že právny úkon urobený J. J. (poručiteľkou) pre svoju platnosť
nevyžadoval formu úradnej notárskej zápisnice podľa § 40 ods. 6 OZ, súčasne bola dodržaná písomná
formapodľa§46ods.1OZtedanebolnaplnenýdôvodneplatnostiprenedodržaniezákonomstanovenej

formy právneho úkonu. Nezistili ani dôvody neplatnosti kúpnej zmluvy pre existenciu tiesne, či nápadne
nevýhodných podmienok pri súčasnej odkázanosti predávajúcej na osobu kupujúcej, pretože tento
dôvod, ak by bol preukázaný nemá za následok ani len relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ale zakladá
výlučne právo na odstúpenie od zmluvy podľa § 49 OZ, ku ktorému v posudzovanom prípade nedošlo.
Uzavreli tiež, že v spore nebolo preukázané, aby poručiteľka pri uzatvorení predmetnej zmluvy bola
pod vplyvom liekov, ktoré mohli ovplyvniť jej vôľové schopnosti. Zdôraznili, že žalobkyňa ani nikdy

netvrdila, aby poručiteľka ako predávajúca nebola spôsobilá na predmetný právny úkon. Hodnotili ako
nepreukázané tvrdenie žalobkyne, že v skutočnosti medzi zmluvnými stranami ohľadom kúpnej zmluvy
išlo o úkon darovania, keďže nevznikli žiadne pochybnosti o obsahu právneho úkonu, ktorý spĺňal všetky
zákonom predpísané náležitosti po obsahovej stránke zodpovedajúce kúpnej zmluve, a zodpovedal
úmyslu odplatného prevodu nehnuteľnosti. Rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 19.1.2018 č.k.

19C/26/2012-532 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.5.2019
sp.zn. 1Co/145/2018 o zamietnutí žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 8.3.2010 týkajúcej sa
sporných nehnuteľností nadobudol právoplatnosť 25.7.2019. Dovolanie žalobkyne proti potvrdzujúcemu
rozhodnutiu odvolacieho súdu bolo zamietnuté rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 21.12.2022.

4.Pokonštatovanínaliehavéhoprávnehozáujmunapožadovanomrozhodnutísúdupoúmrtíporučiteľky
vychádzajúc z § 137 písm. c/ Civilného sporového konania (CSP) súd prvej inštancie vychádzal zo
záväzného vyriešenia pre konanie významnej predbežnej otázky týkajúcej sa neplatnosti právneho
úkonu – kúpnej zmluvy z 8.3.2010, ktorej neplatnosť žalobkyňa v predmetnom spore zakladala
na rovnakých dôvodoch ako v konaní Okresného súdu Košice I 19C/26/2012, ktoré sa skončilo

právoplatným zamietnutím jej žaloby ku dňu 25.7.2019 a jej dovolanie bolo rozhodnutím najvyššieho
súdu zamietnuté. Uviedol, že v prípade, ak by súd vyhovel žalobe a určil kúpnu zmluvu za neplatnú,
nehnuteľnosť by patrila do dedičstva po poručiteľke, nakoľko však vo vyššie zmienenom konaní súdy
nevzhliadli existenciu žiadnych skutočností svedčiacich pre neplatnosť kúpnej zmluvy, nehnuteľnosť ku
dňu úmrtia nepatrila do dedičstva po poručiteľke, keďže jej vlastníčkou v čase smrti bola žalovaná 1/.

Na základe vyriešenia prejudiciálnej otázky právoplatným rozhodnutím súdu tak uzavrel, že poručiteľka
za života platne previedla sporné nehnuteľnosti na žalovanú v 1. rade, preto žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Žalobkyňou navrhované dôkazy týkajúce sa totožných dôvodov neplatnosti zmluvy ako v už
ukončenom konaní nevykonal dôvodiac hospodárnosťou a účelnosťou konania, keďže dôkazy už boli
realizované v právoplatne ukončenom spore Okresného súdu Košice I sp.zn. 19C/26/2012. O nároku

na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc zo zásady zodpovednosti strán
sporu za procesný výsledok konania. Procesne úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov
v rozsahu 100% proti neúspešnej žalobkyni. Opravným uznesením doplnil odôvodnenie rozhodnutia tak,
že žalovaná 2/ sa k žalobe nevyjadrila.

5. Rozsudok odvolaním napadla žalobkyňa uplatňujúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/,
d/, e/, f/, g/ a h/ CSP s návrhom na zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Tvrdila nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku, lebo
súd v zásade len skopíroval odôvodnenie rozhodnutí vydaných v konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy
Okresného súdu Košice I sp.zn.19C/26/2012 a Krajského súdu v Košiciach spzn. 1Co/145/2018 bez

toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré považoval za nehospodárne, pričom podľa názoru odvolateľky
súd neuviedol žiaden vlastný právny názor, teda ostali sporné nezodpovedané otázky týkajúce sa
vôľovej zložky právneho úkonu. Uviedla, že vzhľadom na spornosť predložených znaleckých posudkov
a odborných vyjadrení, z ktorých súdy vychádzali v už ukončených konaniach bolo nevyhnutné nielen
sa oboznámiť s výsledkom konania, ale minimálne vypočuť v tomto spore znalcov, aby sa jednoznačne

odstránili pochybnosti ohľadom tejto spornej otázky. Vyjadrila názor, že v konaní na súde prvej inštancie
vo veci Okresného súdu Košice I spzn.19C/26/2012 nebolo dostatočne vykonané dokazovanie vo
vzťahu k zisteniu, či právny úkon splnil zákonné náležitosti pre platnosť, čo sa týka prejavu vôle, či táto
bola slobodná, vážna, určitá a zrozumiteľná, keď v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutiasúd citoval z rozsudku Okresného súdu Košice I spzn.19C/26/2012, že „z uvedeného vyplýva, že
žalobkyňa poskytovala svojej matke starostlivosť a opateru, pričom podľa názoru súdu nie je právne
významné, že od určitého obdobia toto zabezpečovala aj prostredníctvom opatrovateľky, navyše

v súvislosti so zhoršeným zdravotným stavom matky strán sporu, kedy sa u nej začali prejavovať
príznaky neskôr diagnostikovanej Alzheimerovej demencie stredne ťažkého stupňa za situácie, keď
žalobkyňa a žalovaná žijú a bývajú v Kanade.“ Uvedené viedlo odvolateľku k úvahe, že v dôsledku tejto
ťažkej choroby vôľová zložka poručiteľky bola narušená, považoval preto za nepochopiteľné, prečo súdy
odignorovali takú závažnú skutkovú okolnosť, keď aj osoba bez potrebného odborného vzdelania vie, že

zmienené ochorenie negatívne ovplyvní zdravotný stav človeka, najmä jeho vôľovú zložku. Poukázala
na to, že s touto okolnosťou sa súd nijako nevysporiadal, pričom v zmysle § 38 ods. 2 OZ je neplatný
právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.
Tvrdila, že poručiteľka v čase uzatvárania kúpnej zmluvy trpela týmto závažným ochorením, teda jej
spôsobilosť na právne úkony bola týmto dotknutá, čo zakladá neplatnosť právneho úkonu. Z uvedených
dôvodov považovala odvolaním napadnutý rozsudok za právne neudržateľný, a navrhovala vykonať

znalecké dokazovanie k otázke, či matka strán sporu v čase podpisu zmluvy trpela duševnou poruchou,
ktorý návrh nepovažovala za odporujúci koncentračnej zásade, nakoľko súd zamietol žalobu bez riadne
vykonaného dokazovania.

6. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovala rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne

potvrdiť,odvolaniehodnotilaakonepodložené,založenénanepodloženýchkonštrukciáchahypotézach,
vktoromabsentujúskutočnostinapĺňajúcejednotlivéodvolaciedôvody.Zodvolanianevyplývavčomvidí
žalobkyňa nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie, ktorý rešpektoval záväzné vyriešenie predbežnej
otázky neplatnosti právneho úkonu v inom spore. Za zavádzajúce považovala tvrdenia žalobkyne,
že súdy odignorovali tak závažnú okolnosť, že matka strán trpela ťažkým zdravotným ochorením –

Alzheimerovou chorobou v čase uzavretia kúpnej zmluvy, keďže také dôvody neplatnosti netvrdila
v priebehu tohto sporu, ani vo veci Okresného súdu Košice I spzn.19C/26/2012, a ani to tvrdiť
nemohla, lebo ochorením poručiteľka netrpela v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy 8.3.2010 a ani dlhší
čas potom. Alzheimerova choroba jej bola diagnostikované ako je to uvedené aj v odôvodnení súdnych
rozhodnutí až v neskoršom období po uzavretí kúpnej zmluvy. Súd správne uzavrel, že prejudiciálnou

otázkou v tomto konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí dedičstva, bolo vyhodnotenie platnosti kúpnej
zmluvy o prevode nehnuteľnosti, keď súdy nevzhliadli existenciu ani jedného zo žalobkyňou tvrdených
dôvodov neplatnosti právneho úkonu. Pokiaľ žalobkyni chýba stanovisko súdu ku všetkým otázkam,
ktorévpriebehukonaniavyvstali,tonerobírozhodnutienepreskúmateľným,lebovšeobecnýsúdvzhode
sústavnoujudikatúroudávaodpoveďlennatiezargumentov,ktorémajúprekonaniepodstatnývýznam,

ktorú povinnosť súd v odvolaním napadnutom rozsudku splnil.

7. Žalovaná 2/ ostala v odvolacom konaní nečinná.

8. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na svojej odvolacej argumentácii zopakujúc, že prvostupňový

súd v zásade nevykonal žiadne dokazovanie, osvojil si iba odôvodnenie rozhodnutia z iného konania,
teda žalobkyňa ani nemohla v skutočnosti preukázať to, že v čase uzatvorenia zmluvy nebola na strane
poručiteľky daná slobodná, vážna, určitá a zrozumiteľná vôľa k právnemu úkonu. Podľa jej stanoviska
argumentáciažalovanej1/nijakonespochybňujedôvodnosťňoupodanéhoodvolania,návrhnazrušenie
rozhodnutia považovala preto za opodstatnený.

9. Žalovaná 1/ v odvolacej duplike v zásade zopakovala svoju predošlú procesnú obranu s tým, že
žalobkyňa netvrdila, aby poručiteľka nebola spôsobilá uzatvoriť kúpnu zmluvu zo dňa 8.3.2010 z dôvodu,
že trpela duševnou poruchou, ktorá ju robila na tento úkon neschopnou, táto jej obrana je účelová,
vychádzajúca len z odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Košice I zo dňa 11. januára 2018 č.k.

19C/26/2012-532, pričom v odseku 7. a 8. uvedeného rozsudku je konštatované, že uvedené ochorenie
bolo poručiteľke diagnostikované dňa 28.5.2013, teda so značným časovým odstupom po uzavretí
kúpnej zmluvy v roku 2010. Odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu vychádzajúce z právoplatných
rozsudkov vydaných v konaniach, v ktorých sa riešila pre toto konanie významná predbežná otázka,
navrhovala preto ako vecne správne potvrdiť.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd po kladnom posúdení prípustnosti a včasnosti podaného
opravného prostriedku subjektom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, prejednal odvolanie beznariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1,2
CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a prijal záver, že odvolanie nie je dôvodné.

11. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25. júna 2025 v pojednávacej
miestnosti č.dv. 210 na II. poschodí Krajského súdu v Košiciach, miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené na úradnej a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zhode s § 219
ods. 3 CSP.

12. Odvolateľka tvrdila existenciu dôvodov odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/ e/, f/, g/, h/
CSP. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane sporu
znemožní realizácia procesných práv priznaných jej v súdnom konaní na účely ochrany jej práv a právom
chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne

odôvodní svoje rozhodnutie, ktoré nespĺňa požiadavky vymedzené § 220 ods. 2,3 CSP. Odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré
nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nevykonanie relevantných navrhnutých dôkazov (odvolací
dôvod v § 365 od. 1 písm. e/ CSP) je pochybením súdu vtedy, ak tento dôkaz je spôsobilý priniesť

ďalšie relevantné skutkové zistenia. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako
aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení
výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli
alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či

vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri
hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP je daný vtedy, ak strana sporu oprávnene uplatní nové
dôkazné prostriedky za splnenia podmienok upravených § 366 CSP (novoty v odvolacom konaní), z
ktorých vyplynie skutkový stav, ktorý je v zrejmom rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriaci základ

napadnutého rozhodnutia, teda je zrejmé, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav, ktorý ako základ
rozhodnutia neobstojí.. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie

vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než

ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

13. Žiaden zo žalobkyňou tvrdených odvolacích dôvodov nebol naplnený. Rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, aby vychádzal zo skutočností, ktoré

z vyjadrení strán, vykonaných dôkazov (súdne rozhodnutia, listiny), nevyplynuli a ani inak nevyšli za
konania najavo alebo, žeby súd opomenul niektoré v konaní zistené rozhodujúce skutočnosti, alebo
aby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, aby na zistený skutkový stav súd
prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne
vyložil. Súd vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie veci, vykonanie ďalšieho

dokazovania sa nevyžadovalo, odvolateľka neoznačila žiadne dôkazné prostriedky, ktoré by spadali pod
procesne prípustné novoty a naplňovali odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP. Súd vykonané
dôkazy hodnotil v súlade so zákonom podľa § 191 a § 192 CSP, prihliadajúc k záväznému posúdeniu
predbežnej otázky, dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie,
podal výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa relevantných hmotnoprávnych zákonných

ustanovení. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie a prijaté skutkové a právne
závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou. Napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP, nebolo zistenéžiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. Podstatou odvolacej argumentácie odvolateľky je spochybňovanie rozhodnutia súdu, ktoré je
založené na rešpektovaní záväzným spôsobom vyriešenej predbežnej otázky majúcej podstatný
význam pre rozhodnutie prejednávanej veci, a tvrdenie odvolateľky o absencii dokazovania na
preukázanie takých okolností, ktoré spornými žalobkyňa neurobila v konaní prvoinštančnom, a ani

netvrdí, aby jej v tom bránili akékoľvek prekážky, teda majú povahu neprípustných novôt v odvolacom
konaní (§ 366 CSP).

15. Podľa § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali
právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku. V danom prípade je pre žalobkyňu a žalované
1/,2/ záväzné právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Košice I z 19. 1. 2018 č.k. 19C/26/2012-532

o zamietnutí žaloby o neplatnosť kúpnej zmluvy z 8.3.2010. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými
teda platí pravidlo vyjadrené v § 230 CSP, že ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať
a rozhodovať znova. Zakladá sa tak prekážka veci rei iudicatae. Účinky právoplatného rozhodnutia sa
vzťahujú na jej adresátov aj vtedy, ak v inom konaní ako predbežnú otázku súdy posudzujú právny
vzťah medzi týmito adresátmi, ktorý už bol vyriešený skorším právoplatným súdnym rozhodnutím

(porovnaj Najvyšší súd SR 1Cdo/44/2010 (R 40/2013)). Opakovanému právnemu posudzovania
totožných skutkových okolností bráni v inom konaní zásadu prejudiciality (§ 194, § 228, § 230 CSP).
V zmysle uvedeného, pokiaľ ide o iný, nie ten istý nárok – predmet konania, zásadne platí, že ak
v skončenom konaní medzi sporovými stranami právoplatným súdnym rozhodnutím došlo k vyriešeniu
hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého tento nový nárok vyplýva, súd v tomto ďalšom civilnom sporovom

konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky je týmto riešením viazaný. Pre vyhodnotenie toho, či existuje
prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako bolo v predošlom prípade po právnej
stránke veci rozhodnuté, ako bol právne posúdený skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného
konania a táto prekážka je tu daná aj v prípade, ak bol určitý skutkový dej vyhodnotený nesprávne
alebo neúplne (R 15/2010). Bolo by v rozpore so zásadami právneho štátu, ak by otázka významná pre

rozhodnutie vo veci samej vychádzajúca zo zhodných skutkových okolností medzi totožnými stranami
sporu mohla byť hodnotená odlišným spôsobom Právoplatný rozsudok, ktorým bola zamietnutá žaloba
o určenie neplatnosti právneho úkonu, zakladá prekážku veci právoplatne rozhodnutej v konaní o novej
žalobe o určenie neplatnosti toho istého právneho úkonu aj vtedy, keď súd v predchádzajúcom konaní
svoje rozhodnutie nezaložil na tých istých, už vtedy zistených skutočnostiach, z ktorých sa vyvodzuje

neplatnosť právneho úkonu aj v novej žalobe. (R 139/2014).

16. Otázkou prejudiciálneho právneho účinku právoplatného súdneho rozhodnutia sa zaoberala
judikatúra Ústavného súdu SR (pozri nález z 20.1.2010 vo veci II. ÚS 349/09), v zmysle ktorej súd
nemá možnosť výberu v otázke, či bude alebo nebude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané

v inom konaní, ktoré riešilo otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu,
keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v
osobitnomsporeúčastníkov(strán),pričomniejerozhodujúceanito,čivprávoplatneskončenomkonaní
daný právny vzťah súd posúdil právne správne alebo nesprávne - so zreteľom na právoplatnosť a z
toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená

a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov (strán) je
neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť zákonom, v §159 ods. 2 OSP (teraz §228
ods. 1 CSP) uloženú viazanosť právoplatným rozhodnutím súdu. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny
účinok ignoruje, t.j. pre svoje rozhodnutie nevezme za základ prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a
rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom, nerešpektuje záväznosť právoplatného

súdneho rozhodnutia a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. (...) Popretie prejudiciálnej
záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov,
ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. Obdobne aj nález ÚS SR vo veci I. ÚS 171/2021 „so
subjektívnou záväznosťou rozsudku úzko súvisí otázka tzv. prejudiciálneho účinku súdneho rozhodnutia

vyjadrená v §193 a §194 CSP, v zmysle ktorej súd v novom konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok
právoplatného rozhodnutia u tých istých strán; na iné osoby, než strany sporu, v ktorom bolo rozhodnuté
o prejudiciálnej otázke, resp. ich právnych nástupcov sa účinky právoplatného rozsudku môžu vzťahovať
len v tých prípadoch, keď tak ustanoví zákon.“17. Súd prvej inštancie teda v súlade so zákonnými princípmi vyplývajúcimi z § 194, § 228 ods. 1
a § 230 CSP vychádzal zo záväzne vyriešeného hmotnoprávneho vzťahu sporových strán v konaní

Okresného súdu Košice I z 19.1.2018 sp.zn. 19C/26/2012 o neplatnosť kúpnej zmluvy z 8.3.2010. Pre
žalobkyňu a žalovaných bola právoplatne a nezmeniteľne vyriešená otázka platnosti kúpnej zmluvy
z dôvodov tvrdených žalobkyňou tak vo veci o neplatnosť kúpnej zmluvy ako aj v tomto spore
o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva (nedostatok formy právneho úkonu pre zrakovú
indispozíciu, rozpor zmluvy so zákonom a dobrými mravmi pre neadekvátnosť protiplnenia, nedostatky

prejavu vôle poručiteľky v dôsledku užívania liekov, absencia vážnosti vôle a simulovaný právny úkon,
uzatvorenie zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok). Súd bol preto povinný rozhodnúť
v prejednávanom spore vychádzajúc z už prijatého záveru o tom, že poručiteľka uzavrela so žalovanou
1/ platnú kúpnu zmluvu dňa 8.3.2010, teda svoje vlastnícke právo previedla za svojho života na iného.
Uvedené znamená, že sporné nehnuteľnosti už neboli v čase smrti (4.6.2015) vo vlastníctve poručiteľky,
preto nemožno vyhovieť žalobe o určenie, že patria do dedičstva po nej.

18. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že súdy prvej inštancie sa nezaoberali skúmaním neplatnosti
zmluvy z hľadiska nedostatku spôsobilosti poručiteľky takú zmluvu uzavrieť podľa § 38 ods. 2 OZ,
pretože mala trpieť duševnou poruchou (Alzheimerovou chorobou) v čase urobenia právneho úkonu,
odvolací súd konštatuje, že z obsahu skutkových tvrdení žalobkyne v žalobe a jej vyjadrení na súde

prvej inštancie v preskúmavanom konaní, ako aj odôvodnenia rozsudku v spore o neplatnosť kúpnej
zmluvy vo veci Okresného súdu Košice I 19C/26/2012 je nepochybné, že žalobkyňa nikdy uvedený
dôvod neplatnosti netvrdila, ani neurobila spornou otázku spôsobilosti poručiteľky na právne úkony do
času vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie skončilo (§154 CSP). Jej odvolacia argumentácia
o existencii takéhoto dôvodu neplatnosti kúpnej zmluvy je založená len na hypotetickom predpoklade

vyvodenom z odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Košice I 19C/26/2012, z ktorého citoval
súd aj v preskúmavanom rozsudku, že v neskoršom období (po uzavretí zmluvy) poručiteľka trpela
Alzheimerovou poruchou stredne závažného stupňa.

19. Súd vychádzajúc zo záväzne vyriešenej predbežnej otázky naplňujúc princíp právnej istoty, účelnosti

a hospodárnosti postupu v konaní nevykonával dokazovanie ku skutočnostiam, ktoré už boli predmetom
posudzovania v skorších súdnych konaniach, výsledkom ktorých prezentovaných v právoplatných
súdnych rozhodnutiach je viazaný. Žiadne iné návrhy žalobkyňa do vyhlásenia rozhodnutia vo veci
neuplatnila ani v odvolacom konaní neuvádza žiadne dôvody, pre ktoré tak urobiť nemohla.

20. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôrdovyhláseniauznesenia,ktorýmsadokazovaniekončí.Stranysúpovinnéuplatniťprostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany (teda najmä skutkové tvrdenia, popretia skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie

dôkazov, námietky k návrhom a hmotnoprávne námietky) nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla
predložiť už skôr, ak by konala starostlivo. Zákonná koncentrácia konania upravená v § 154 CSP
predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov
procesnej obrany, keď vyhlásenie uznesenia o skončení dokazovania pred súdom prvej inštancie je
moment, po ktorom už na účely ďalšieho - odvolacieho – konania nie sú v zásade nové prostriedky

procesného útoku a prostriedky procesnej obrany prípustné. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
g) CSP spočívajúci v tom, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, je naplnený
v prípade, ak strana sporu oprávnene uplatní nové dôkazné prostriedky za podmienok vymedzených v
§ 366 CSP, z ktorých vyplynie skutkový stav, ktorý je v zrejmom rozpore so zisteným skutkovým stavom

tvoriaci základ napadnutého rozhodnutia, teda je zrejmé, že súd prvej inštancie zistil taký skutkový stav,
ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí.

21. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní uplatniť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných

podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ako vyplýva
z vyššie citovaného § 366 CSP, nové skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní možno uplatňovaťiba v obmedzenom rozsahu, strana sporu zásadne nemôže uplatniť tie dôkazy a skutočnosti, u ktorých
tak mohla urobiť už v konaní pred súdom prvej inštancie, ale neučinila tak. Tieto dôkazy a skutočnosti
nemôže vziať do úvahy ani súd odvolací.

22. Novoty v odvolacom konaní vymedzené v § 366 CSP, t.j. dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu zakladať
odvolací dôvod, aj keď neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú charakteristické tým, že sa
považujú za výnimočné a viažu sa na konkrétne vymedzené procesné situácie. Odvolací súd teda
musí ako prvé skúmať, či strana sporu takéto skutočnosti a dôkazy nemohla bez svojej viny uplatniť

už v konaní pred súdom prvej inštancie. V zmysle ustálenej judikatúry nemožnosťou označenia, či
predloženia skutočnosti a dôkazov bez viny strany sporu sa rozumie nemožnosť procesného uplatnenia
vtakejsituácii,keďsporovástranatietodôkazyaskutočnostinemohlaoznačiťčipredložiť,pretožeonich
nevedela, a ani inak nezavinila nesplnenie tejto svojej povinnosti. Ak odvolateľ v odvolaní neuvádza
žiadne také skutočnosti a tvrdenia vzťahujúcu sa na danú situáciu a neosvedčuje, že nemohol ten
ktorý dôkaz bez svojej viny označiť alebo predložiť, nie je možné ani posúdiť, či bola splnená zákonom

stanovená podmienka pre možnosť uplatnenia nových dôkazov a skutočností.

23. Ako už odvolací súd vyššie konštatoval, odvolateľka do času vyhlásenia uznesenia, ktorým
bolo dokazovanie vo veci ukončené na pojednávaní 10.8.2023 neuviedla skutkové tvrdenia ani
neoznačila dôkazné prostriedky o tom, aby v čase uzavretia kúpnej zmluvy 8.3.2010 poručiteľka trpela

duševnou poruchou, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou. Odvolateľka neuviedla ani
žiadne také okolnosti, ktoré by preukázali, že tieto prostriedky procesného útoku, či procesnej obrany
nemohla bez svojho zavinenia uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Za daného stavu jej
odvolacia argumentácia k tvrdenému dôvodu neplatnosti právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 OZ je
bez právnej relevancie, keďže v zmysle zásady koncentrácie konania (§154 CSP) a zákazu novôt

v odvolacom konaní (§366 CSP) na ňu nemožno prihliadať. Žiada sa dodať, že ani v odvolaní žalobkyňa
neposkytla žiadne racionálne argumenty k svojej úvahe o nespôsobilosti poručiteľky uzavrieť kúpnu
zmluvu. Podľa vlastných tvrdení s poručiteľkou komunikovala osobne alebo telefonicky aj v rokoch po
uzavretí zmluvy (2011, 2012, 2013), nikdy nezmienila pochybnosti o spôsobilosti poručiteľky, naopak
považovalazapodstatnévtomobdobíprednesenévyjadreniaporučiteľky,žedomostanedcéram.Podľa

vyjadrení ošetrujúcich lekárov poručiteľky (ako vyplývajú z odôvodnenia rozsudku vo veci 19C/26/2012),
Alzheimerova choroba bola diagnostikovaná u poručiteľky až niekoľko rokov po uzavretí zmluvy v máji
v roku 2013.

24. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá základným právnym princípom, na ktorých je súdne

konanie postavené, rešpektujúc záväznosť súdnych rozhodnutí a ich nezmeniteľnosť vo vzťahu medzi
totožnými stranami sporu, týkajúcich sa riešenia totožných skutkových otázok (aj keď odlišného
predmetu konania), jeho rozhodnutie bolo preto ako vecne správne potvrdené včítane zákonu
zodpovedajúceho výroku o náhrade vzniknutých trov.

25. O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Odvolateľka bola v konaní neúspešná, preto je povinná na náhradu trov vzniknutých protistrane.
V prejednávanom prípade trovy konania vznikli len žalovanej v 1. rade, ktoré jej boli v plnom rozsahu
priznané. Žalovaná v 2. rade nevynaložila žiadne účelné trovy konania, o výške ktorých by bolo potrebné
rozhodnúť, preto vo vzťahu medzi žalobkyňou a touto žalovanou súd žiadnej zo strán sporu náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.

26. Rozhodnutie prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).