Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. jún 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11CoCsp/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124256678
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124256678.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice
Kočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Michala Tagaja ako členov senátu, v spore žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného:
Remeduim Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C. XX, o zaplatenie 1.920,82 EUR s prísl., o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7Csp/18/2024-90 zo dňa 22. augusta
2024 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7Csp/18/2024-127 zo dňa
16. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej „okresný súd“ alebo „súd

prvej inštancie“) žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že žalobca je
povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti
uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania (výrok II.).

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa návrhom na vydanie
platobného rozkazu prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal, aby súd uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 1.920,82 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12 %
ročne zo sumy 1.920,82 Eur od 17.10.2023 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania, a to titulom
neplnenia podmienok vyplývajúcich zo zmluvy o bežnom účte a titulom nepovoleného prečerpania, ktoré
žalovaný (dlžník) pôvodnému veriteľovi – Tatra banke, a. s. neuhradil (nevrátil). Žalobca v žalobe tvrdil,
že na základe Zmluvy o postúpení súboru pohľadávok (ďalej aj len „Zmluva o postúpení pohľadávok“),
uzavretej podľa § 524 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky

zákonník“) medzi postupcom Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO:
00 686 930 (ďalej len „postupca“) a žalobcom dňa 16.10.2023, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku
voči žalovanému. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že postupca uzatvoril so žalovaným dňa 15.01.2009
Zmluvu o bežnom účte č. 2613614223 (ďalej aj „zmluva“ alebo „predmetná zmluva“), ktorej súčasťou sú
Všeobecnéobchodnépodmienkypostupcuvzneníichdodatkov.Žalovanýnapriekopakovanýmvýzvam
postupcu neuhradil postupcovi dlžnú sumu nepovoleného prečerpania, čím porušil svoju povinnosť

vyplývajúcu zo zmluvy, preto postupca dňa 06.07.2023 zmluvu uzatvorenú so žalovaným vypovedal.
Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu jej postúpenia sumu vo výške 1.920,82 Eur a pozostávala z
istiny vo výške 1.920,82 Eur, z riadneho úroku vo výške 0,- Eur, z úroku z omeškania vo výške 0,- Eur,
z poplatkov vo výške 0,- Eur a z poistenia splátok vo výške 0,- Eur v súlade s prílohou ku Zmluve o
postúpení pohľadávok, kde postupca deklaroval, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v prílohe
ku Zmluve o postúpení pohľadávok je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú

sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Žalovaný po postúpení pohľadávky nevykonal žiadnu úhradu
dlžnej sumy. Žalobca si v konaní uplatnil sumu 1.920,82 Eur, ktorá predstavuje neuhradenú istinu, spolus úrokom z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka počnúc dňom 17.10.2023, „t. j.
dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky“; iné nároky voči žalovanému si žalobca
v tomto konaní neuplatnil. K žalobe žalobca pripojil: plnomocenstvo pre právneho zástupcu zo dňa

19.1.2023 s oznámením o registrácii pre DPH, oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 19.10.2023,
platobnú históriu žalovaného, pokus o zmier zo dňa 7.3.2024 s poštovým podacím hárkom zo dňa
8.3.2024, Zmluvu o postúpení súboru pohľadávok zo dňa 16.10.2023 s prílohou, Zmluvu o bežnom
účte fyzickej osoby a poskytnutí ďalších produktov a služieb k tomuto účtu zo dňa 15.1.2009, výpoveď
Zmluvy o bežnom účte zo dňa 6.7.2023 spolu s poštovým podacím hárkom zo dňa 6.7.2023, Všeobecné

obchodné podmienky Tatra banky, a. s. účinné od 1.6.2007, Obchodné podmienky balíkov a služieb
účinné od 1.1.2009, Sadzobník poplatkov Tatra banky, a. s. účinný od 1.1.2009 a výzvu na zaplatenie
zo dňa 6.4.2022.

1.2 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že vo veci nariadil
pojednávanie, kde vykonal dokazovanie v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí sa

z pojednávania ospravedlnili a súhlasili s rozhodnutím v ich neprítomnosti. Žalovaný na pojednávaní
tvrdil, že má vedomosť o tom, že Tatra banke, a. s. dlží sumu vo výške 1.920,82 Eur. Chcel by jej túto
sumu zaplatiť, ale nemá možnosť uhradiť ju naraz. Potvrdil, že mu prišli od spoločnosti EOS KSI s. r. o.
„nejaké listy“. Niečo mu prišlo aj od banky ohľadom postúpenia pohľadávky, ale nevedel uviesť dátumy
doručenia, ktoré si nepamätal.

1.3 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku odcitoval ust. § 52 ods. 1 až 4, § 54
ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 a 2, § 559 ods. 1 a 2, § 563, § 708
ods. 1 a 2, § 709 ods. 1, § 710, § 711, § 497 a § 499 zákona č. 513/1991 Zb., Obchodného zákonníka
(ďalej len „Obchodný zákonník“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „Zákon

o bankách“) a uviedol, že po právnej stránke posúdil zmluvný vzťah vzniknutý medzi Tatra bankou,
a. s. a žalovaným v súlade s právnou úpravou platnou v deň uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy, t. j.
dňa 15.01.2009. Pokiaľ ide o postúpenie práv, toto okresný súd posúdil v súlade s právnou úpravou
platnou v deň postúpenia pohľadávky, t. j. dňa 16.10.2023. Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie
listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, a to návrhom na vydanie platobného rozkazu (č. l. 2-4),

oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 19.10.2023 (č. l. 7), platobnou históriou žalovaného (č. l.
8-22), pokusom o zmier zo dňa 7.3.2024 s poštovým podacím hárkom zo dňa 8.3.2024 (č. l. 23-25),
Zmluvou o postúpení súboru pohľadávok zo dňa 16.10.2023 s prílohou (č. l. 27-33), Zmluvou o bežnom
účte fyzickej osoby a poskytnutí ďalších produktov a služieb k tomuto účtu zo dňa 15.1.2009 (č. l. 34),
výpoveďou Zmluvy o (bežnom) účte zo dňa 6.7.2023 spolu s poštovým podacím hárkom zo dňa 6.7.2023

(č. l. 35-36), Všeobecnými obchodnými podmienkami Tatra banky, a. s. účinnými od 1.6.2007 (č. l.
37-43), Obchodnými podmienkami balíkov a služieb účinnými od 1.1.2009 (č. l. 44-45), Sadzobníkom
poplatkov Tatra banky, a. s. účinným od 1.1.2009 (č. l. 46-50), výzvou na zaplatenie zo dňa 6.4.2022
(č. l. 51), ospravedlnením žalobcu zo dňa 15.8.2024 (č. l. 81-84), ako aj ďalšími listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise. Z uvedených listinných dôkazov, z prednesu žalovaného na pojednávaní,

ako aj z obsahu celého spisového materiálu okresný súd zistil nasledovný skutkový stav veci: „V konaní
nebolo sporné a bolo preukázané, a to Zmluvou o bežnom účte fyzickej osoby a poskytnutí ďalších
produktov a služieb k tomuto účtu č. 2613614223 zo dňa 15.1.2009, že právny predchodca žalobcu ako
dodávateľ služby a veriteľ uzatvoril so žalovaným ako spotrebiteľom dňa 15.1.2009 Zmluvu o bežnom
účte, ktorej súčasťou bolo poskytnutie ďalších produktov a služieb k tomuto účtu. Z prehľadu platobnej

histórie žalovaného mal okresný súd preukázané a považoval to za nesporné, že žalovaný prostriedky
na účte prečerpal. Pôvodný veriteľ vyzval žalovaného výzvou zo dňa 6.4.2022 na úhradu nepovoleného
prečerpania (v tom čase) vo výške 105,21,-EUR najneskôr v lehote 5 kalendárnych dní od doručenia
výzvy. Doručovanie uvedenej výzvy žalovanému nebolo v konaní preukázané. Nebolo sporné, že
právny predchodca žalobcu dňa 6.7.2023 zmluvu o bežnom účte uzatvorenú so žalovaným vypovedal

a v rámci výpovede zmluvy o bežnom účte vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy z nepovoleného
prečerpaniavovýške1.920,82,-EUR.Výpoveďzmluvybolažalovanémudoručovanádojehodispozičnej
sféry, t. j. na adresu uvedenú v zmluve. Výpoveďou zmluvy o bežnom účte a výzvou na zaplatenie
sa stal dlh žalovaného splatný v celom rozsahu. Nesporné podľa okresného súdu bolo aj postúpenie
pohľadávky, a to na základe Zmluvy o postúpení súboru pohľadávok, uzavretej podľa § 524 a nasl.

Občianskeho zákonníka dňa 16.10.2023 medzi postupcom a žalobcom“.

1.4 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že v konaní nebolo sporné, že žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore odvodzuje od Zmluvyo postúpení súboru pohľadávok zo dňa 16.10.2023, uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu
ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, pričom predmetom postúpenia bola aj pohľadávka, ktorá
je predmetom tohto sporu. Konštatoval, že aktívnu a pasívnu legitimáciu strán sporu súd skúma

v každom spore, v každom štádiu konania, z úradnej povinnosti, preto aj v danom spotrebiteľskom
spore z úradnej povinnosti skúmal, či je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 407/2016-37 zo dňa 12.12.2017, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo/205/2009 a sp. zn. 4Cdo/162/2020). Uviedol, že aktívnu vecnú legitimáciu je
možné nadobudnúť aj postúpením pohľadávky, nárok na zaplatenie ktorej je predmetom konania. V

danom prípade, vzhľadom k tomu, že postupcom pohľadávky bola banka, postupníkom bol žalobca,
ktorý nemá postavenie banky a nemá povolenie na vykonávanie bankovej činnosti a dlžníkom bol klient
banky, vzťahujú sa na postúpenie pohľadávky nielen ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 524 a
nasl.), ale aj príslušné ustanovenia Zákona o bankách. Nerešpektovanie právnej úpravy vyplývajúcej zo
Zákona o bankách má za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok pre rozpor so zákonom (§
39 Občianskeho zákonníka). Po preskúmaní predložených listinných dôkazov okresný súd zistil, že nie

je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu v spore, nakoľko v danom prípade neboli splnené podmienky
na platné postúpenie pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27. októbra 2021
(publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2022),
v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „v sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu

z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej
Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ
nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa“.

1.5 V súvislosti so skúmaním aktívnej vecnej legitimácie žalobcu okresný súd v odôvodnení odvolaním

napadnutého rozsudku uviedol, že z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplývajú dve
podmienky, za ktorých môže banka postúpiť bankovú pohľadávku na inú osobu, a to písomná výzva
banky klientovi (dlžníkovi), aby plnil dlžnú pohľadávku banky a omeškanie dlžníka so splnením čo i len
časti postupovanej pohľadávky banky, nepretržite dlhšie ako 90 dní. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, konkrétne z rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31.3.2022 a sp.

zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.10.2022, ako aj z jeho starších rozhodnutí, napr. z rozhodnutia sp. zn.
1Cdo 147/2017 zo dňa 24.4.2018 (publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 60/2018), alebo sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.3.2018 (z ktorých
vyššie uvedené, novšie rozhodnutia najvyššieho súdu vychádzali) vyplýva, že „ustanovenie § 92 ods.
8 Zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt predpokladá osobitnú

výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči
banke,pričomtakoutovýzvouniejevýzvabankypodľaustanovenia§53ods.9Občianskehozákonníka,
ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný“. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách
teda predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách,
adresovanú bankou klientovi banky, aby plnil dlžnú pohľadávku a následné omeškanie dlžníka – klienta

banky s plnením postupovanej pohľadávky banky viac ako 90 dní. V danom prípade právny predchodca
žalobcu uzatvoril so žalovaným dňa 15. 1. 2009 zmluvu o bežnom účte, na ktorom žalovanému vzniklo
nepovolené prečerpanie, a preto dňa 6. 7. 2023 právny predchodca žalobcu zmluvu o bežnom účte,
uzatvorenú so žalovaným vypovedal a v rámci výpovede zmluvy o bežnom účte ho vyzval na úhradu
dlžnej sumy z nepovoleného prečerpania. Výpoveďou zmluvy o bežnom účte a výzvou na zaplatenie, sa

staldlhžalovanéhosplatnývcelomrozsahu.Výpoveďsvýzvounaplneniedoručovalprávnypredchodca
žalobcu dňa 6. 7. 2023 do dispozičnej sféry žalovaného. Po preskúmaní uvedenej listiny okresný súd
zistil, že podľa obsahu ide o právny úkon výpovede zmluvy o bežnom účte a súčasne o výzvu na
splnenie dlhu podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platí, že ak čas splnenia nie
je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh

prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Predmetná výzva právneho predchodcu žalobcu
podľa okresného súdu spôsobila, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu, sa stala splatnou.
Následne dňa 16. 10. 2023 právny predchodca žalobcu postúpil na žalobcu pohľadávku, ktorú evidoval
voči žalovanému. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
konštatoval, že v súdnom spise sa nenachádza žiadna výzva právneho predchodcu žalobcu, ktorej

obsahom by bola výzva na plnenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách a ktorú by právny predchodca
žalobcu adresoval žalovanému pred postúpením pohľadávky, t. j. medzi výpoveďou Zmluvy o bežnom
účte (6. 7. 2023) a uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávok (16.10.2023). „Pokiaľ aj žalovaný na
pojednávaní uviedol, že niečo z banky týkajúce sa postúpenia pohľadávky mu prišlo, avšak nevedelkedy, v súdnom spise sa nachádzalo iba oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 19.10.2023, ktorým
banka žalovanému oznamovala, že pohľadávku 16.10.2023 postúpila na žalobcu. Nešlo však o výzvu
podľa§92ods.8Zákonaobankách“.Výzvunaplnenie,ktorábolasúčasťouvýpovedezmluvyobežnom

účte, nie je podľa okresného súdu možné považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách,
a to aj vzhľadom na jej obsah a účel, keď predovšetkým smerovala k výpovedi zmluvy o bežnom
účte a k žiadosti banky o plnenie dlžnej sumy nepovoleného prečerpania v súvislosti s výpoveďou
zmluvy o bežnom účte, ako aj vzhľadom na vyššie uvedenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu
SR. Išlo o výzvu, ktorej primárnym cieľom bolo, podľa jej obsahu, vyvolanie splatnosti dlhu súvisiaceho

s výpoveďou zmluvy o bežnom účte. Rovnako nie je podľa okresného súdu možné za výzvu podľa § 92
ods.8Zákonaobankáchpovažovaťaničasovoskoršiuvýzvunazaplateniedlžnejčiastkynepovoleného
prečerpania zo dňa 6.4.2022, ktorá bola spísaná 15 mesiacov pred výpoveďou zmluvy o bežnom účte
a z jej obsahu nevyplýva úmysel banky postúpiť v danom čase svoju pohľadávku (nesplatnú) voči
žalovanému na tretí subjekt.

1.6 V závere odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že z dôvodu
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, žalobu žalobcu voči žalovanému zamietol. Zároveň
uviedol, že dôkazy predložené žalobcom dňa 15.08.2024 o 12:50 hod. („ku ktorým žalobca neuviedol
žiadne skutkové tvrdenia“) nevykonal z dôvodu, že tieto dôkazy neboli žalobcom predložené riadne
avčas.Konštatoval,žezčasovéhohľadiskaideostaršielistinnédôkazy(zjúla2023)anastranežalobcu

nebol daný žiadny dôvod, aby ich súdu včas nepredložil, čo podľa okresného súdu znamená, že neboli
žalobcom predložené v súlade s § 153 CSP. Zdôraznil, že čiastočne išlo o dôkazy, ktoré žalobca predložil
súdu spolu so žalobou, a preto nebol daný žiadny dôvod predkladať ich súdu opakovane. S poukazom
na sudcovskú koncentráciu konania okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
uviedol, že vykonanie ďalšieho dokazovania by vyžadovalo odročenie pojednávania, resp. nariadenie

ďalšieho pojednávania a vykonanie ďalších úkonov súdu, keďže žalovaný nemal možnosť sa s novými
dôkazmi riadne a včas reálne oboznámiť (pre krátkosť času mu neboli doručované poštou), čo muselo
byť žalobcovi pri predkladaní nových dôkazov zrejmé. Zdôraznil, že žalobca bol počas celého konania
vedeného pred súdom prvej inštancie právne zastúpený, mal vedomosť o tom, že dôkazy je súdu
potrebné so zreteľom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania predkladať riadne a včas, pričom

v podaní, ktorým predmetné dôkazy súdu predložil, žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, pre ktoré
tieto dôkazy nemohol predložiť skôr, a to aspoň súčasne s oznámením o postúpení pohľadávky, preto
v zmysle ust. § 153 ods. 2 CSP na žalobcom predložené prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany ako na nepredložené včas, okresný súd neprihliadol a tieto dôkazy nevykonal. „Pokiaľ žalobca
vo vyjadrení zo dňa 15.08.2024 uviedol, že súd neprezentoval pred stranami sporu žiadnu skutočnosť

ako spornú, ani nevyzval žalobcu na preukázanie skutočností, ktoré by vnímal ako sporné, tak podľa
ust. § 181 ods. 2 CSP povinnosť súdu uviesť stranám sporné skutočnosti vykonáva súd na prvom
pojednávaní. Z ust. § 181 ods. 2 CSP síce nepochybne vyplýva súdu povinnosť uviesť stranám sporné
skutočnosti, avšak nie v štádiu pred otvorením pojednávania, ako sa domnieva žalobca, ale až na
pojednávaní, pričom súd tak urobí na základe dôkazov predložených súdu riadne a včas s poukazom na

koncentráciu konania v spore (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2021 z 26.01.2021). Súd
nie je zo zákona povinný vyzývať žalobcu na doplnenie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti
v takom smere, ako to naznačoval žalobca. Úlohou súdu nie je jednej sporovej strane uvádzať sporné
skutočnosti a žiadať ju o predloženie takých dôkazov, na základe ktorých by bola v spore úspešná,
pretože platí zásada rovnosti strán sporu“.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolal a
v odvolaní uviedol, že proti rozsudku súdu prvej inštancie podáva odvolanie, pretože rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) a tiež
preto, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

(§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), ako aj preto, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že má za to, že
pri postúpení pohľadávky banky boli splnené zákonné podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8 Zákona
o bankách. Zdôraznil, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo celkom nesporne preukázané, že

pred postúpením pohľadávky pôvodný veriteľ - Tatra banka a. s. dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust.
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá. V uvedenej súvislosti poukázal žalobca v odvolaní na to, že
žalovaný bol v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol postupcom vyzvaný naúhradudlžnejsumynepovolenéhoprečerpania,atovýzvouzodňa06.07.2023, označenouakovýpoveď
zmluvy o bežnom účte s podacím hárkom preukazujúcim doručovanie tejto písomnosti do dispozičnej
sféry žalovaného, ktorou postupca zmluvu o bežnom účte uzatvorenú so žalovaným vypovedal a vyzval

žalovanéhonazaplateniedlžnejsumyspolusupozornenímnamožnosťpostúpeniapohľadávkynatretiu
osobu a výzvou zo dňa 06.04.2022, označenou ako výzva na zaplatenie, ktorou postupca upozornil
žalovaného na omeškanie a vyzval ho na zaplatenie dlžnej sumy. Za kvalifikovanú výzvu právneho
predchodcužalobcuvzmysleust.§92ods.8Zákonaobankáchpritommožnopodľažalobcu považovať
nielen výzvu zo dňa 06.04.2022, ale aj výpoveď zmluvy o bežnom účte zo dňa 06.07.2023. Na základe

uvedeného je podľa žalobcu nesporné, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že
žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve banky v omeškaní so splnením čo i
len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo
preukázané, že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 Zákona
o bankách. Zdôraznil, že zo žiadneho výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva,
že na platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt je potrebná osobitná výzva banky adresovaná

dlžníkovi („a rovnako uvedené ustanovenie neurčuje žiadne osobitné náležitosti tejto výzvy“), ale práve
naopak, ak boli v čase postúpenia pohľadávky banky kumulatívne splnené vyššie uvedené podmienky,
tak potom k účinnému postúpeniu pohľadávky banky riadne došlo a žalobca je v konaní aktívne vecne
legitimovaný, pretože za kvalifikovanú výzvu možno považovať výzvu zo dňa 06.07.2023, ako aj výzvu
zo dňa 06.04.2022. Žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo i len časti

svojho peňažného záväzku voči banke - postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní; odvolaním
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie však nezohľadňuje judikatúru najvyšších súdnych autorít
napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 9Cdo/165/2022 z 27.09.2023, kde najvyšší súd uvádza: „zákon ale pre
výzvu v zmysle citovaného ustanovenia (§ 92 ods. 8 Zákona o bankách) nestanovuje žiadne osobitné
obsahové náležitosti. Z citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách výslovne vyplýva len

to, že banka môže postúpiť svoju pohľadávku, ak je napriek písomnej výzve banky jej klient/dlžník
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného
záväzkuvočibanke.Zpredmetnéhoustanoveniavšakpripoužitížiadnejzvýkladovýchmetódnevyplýva
povinnosť banky osobitne oznámiť klientovi možnosť postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na
tretiu (nebankovú) osobu. Banka nie je povinná osobitne upozorňovať, resp. informovať klienta/dlžníka

na skutočnosť, že po márnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu bude oprávnená postúpiť pohľadávku
na inú osobu. Ak banka klienta/dlžníka písomne vyzve na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej
sumy pohľadávky, možno takúto písomnosť považovať za výzvu pred postúpením, od ktorej doručenia
musí uplynúť aspoň 90 dní a následne možno pohľadávku postúpiť, pretože dlžník bol upozornený na
omeškanie s úhradou jeho peňažného záväzku. Z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že

ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí z nej však bez akýchkoľvek
pochybností vyplývať zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť“. V uvedenej
súvislosti žalobca v odvolaní zdôraznil, že výzvou podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách možno rozumieť
aj podanie, ktorým veriteľ vyhlasuje mimoriadnu splatnosť pohľadávky, resp. v prejednávanom prípade
podanie, ktorým veriteľ vypovedá zmluvu o bežnom účte, uzatvorenú s dlžníkom, pričom obsahom

výzvyz06.07.2023jeajvýzvanazaplateniea„dokoncaobsahujeajvýslovnéupozornenie,žebankajev
prípade neuhradenia dlžnej sumy oprávnená postúpiť pohľadávku voči dlžníkovi (žalovanému) na tretiu
osobu“. V súvislosti s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít poukázal žalobca v odvolaní aj
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/90/2018 z 20.11.2019, kde najvyšší
súd uviedol, že „zákon č. 483/2001 Z. z. je kľúčovým právnym predpisom upravujúcim činnosť bánk,

ktorého § 92 ods. 8 zároveň veľmi presne upravuje za akých okolností môže banka postúpiť pohľadávku
na inú banku a tiež aj na tretiu osobu, a to aj na osobu bez bankovej licencie a bez súhlasu dlžníka. V
zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, musí banka pre platné postúpenie pohľadávky písomne vyzvať
svojho klienta, aby dlh zaplatil a ak je klient napriek písomnej výzve banky v omeškaní viac ako 90
kalendárnych dní čo i len s časťou dlhu, môže banka postúpiť pohľadávku na tretí subjekt po uplynutí

uvedených 90 dní. Postúpenie pohľadávky banky v rozpore s uvedenými zákonnými podmienkami je
absolútne neplatným právnym úkonom. Žalobca poukázal v odvolaní tiež na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28.03.2018 sp. zn. 7Cdo/26/2017, kde najvyšší súd uvádza: „Prvá veta
ustanovenia (§ 92 ods. 8 Zákona o bankách) definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy
zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom), ktoré predpokladá už § 524 ods.

1 Občianskeho zákonníka, z ktorých prvou podmienkou je písomná výzva banky (uvažujúcej o postúpení
riadne nesplácanej pohľadávky) adresovaná klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou (podmienkou)
je nepretržité viac ako 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného
záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta uvedeného ustanovenia potom obsahujeúpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku
postúpiť nebude môcť“. V súvislosti s rozhodovacou praxou, týkajúcou sa aplikácie ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách poukázal žalobca v odvolaní na viaceré rozhodnutia krajských súdov - Krajského

súdu v Nitre, Krajského súdu v Trenčíne, Krajského súdu v Žiline, Krajského súdu v Prešove, Krajského
súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Košiciach a uviedol, že okrem prehnaného formalizmu
je okresným súdom prezentovaný právny názor ojedinelý a nejednotný s právnym názorom krajských
súdov ohľadom tej istej otázky, čo spôsobuje značnú mieru nepredvídateľnosti a prekvapivosti súdnych
rozhodnutí a narúša to princíp právnej istoty.

2.1 Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že podľa jeho názoru, v konaní pred súdom prvej inštancie bolo
preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky (zmluvou zo dňa 16. 10. 2023, ktorá však
nadobudla účinnosť až po zaplatení odplaty) napriek písomnej výzve banky v omeškaní so splnením
čo len i časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda
bolo preukázané, že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo k porušeniu § 92 ods. 8 Zákona

o bankách. Súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku však uviedol, že žalobca
nepreukázal ani splnenie druhej podmienky, ktorú zákon pre platné postúpenie pohľadávky banky
vyžaduje, a to uplynutie lehoty dlhšej ako 90 dní, počas ktorej je dlžník nepretržite v omeškaní so
zaplatením dlžnej sumy, pričom podľa súdu prvej inštancie lehota 90 dní, počas ktorej musí byť dlžník v
nepretržitom 90 a viac dňovom omeškaní začína plynúť od doručenia výzvy v zmysle § 92 ods. 8 Zákona

o bankách. S uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie vyjadril žalobca v odvolaní nesúhlas a
uviedol, že takýto záver súdu prvej inštancie „absolútne nevyplýva z uvedeného ustanovenia, ani zo
žiadneho iného ustanovenia, nakoľko zákonodarca požaduje, aby bol dlžník v omeškaní 90 dní, ale to,
že sa moment omeškania dlžníka 90 dní viaže na moment doručenia výzvy podľa § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, sa v uvedenom ustanovení neuvádza“; takýto záver súdu prvej inštancie je teda podľa

žalobcu svojvoľný a nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Judikatúra zaujala podľa žalobcu k
uvedenej problematike také stanovisko, že lehota 90 dní nezačína plynúť od doručenia výzvy banky
klientovi, ale nezávisle na doručení výzvy, pretože lehota 90 dní plynie od omeškanie dlžníka, ktoré
nastáva okamihom, keď dlžník prestal plniť svoj záväzok voči banke. Na základe uvedeného nie je
podľa žalobcu možné dospieť k inému záveru ako k takému, že lehota 90 dní, počas ktorej bol dlžník

v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách v nepretržitom omeškaní so zaplatením čo i len časti svojho
peňažného záväzku voči banke, bola nepochybne dodržaná, nakoľko a) táto lehota nie je naviazaná
na deň doručenia výzvy podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, b) ak by aj žalobca pripustil, že táto
lehota začína plynúť až odo dňa doručenia výzvy (s čím sa však nestotožňuje), tak aj v tomto prípade
táto lehota bola dodržaná, nakoľko za výzvu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách možno považovať

okrem listiny výpoveď zmluvy z 06.07.2023, aj výzvu z 06.04.2022 - od doručenia ktorej nepochybne
uplynula lehota 90 dní pretrvávajúceho omeškania žalovaného dlžníka, c) „ak by sa aj súd nestotožnil
s vyššie uvedenými argumentami žalobcu, tak žalobca dodáva, že samotné postúpenie pohľadávky
nenastalo dňa 16.10.2023 - nakoľko tento deň je iba dňom uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky
banky, pričom účinnosť zmluvy o postúpení nastala až po dni 16.10.2023, keďže účinnosť zmluvy o

postúpení bola podmienená zaplatením odplaty, čo vyplýva z obsahu samotnej zmluvy o postúpení, s
čím sa súd prvej inštancie bližšie nezaoberal“. Na základe uvedeného možno podľa žalobcu uzavrieť,
že súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozhodnutí de facto novelizuje zákonodarcom prijaté
znenie zákona, ktoré celkom jednoznačne uvádza, za akých konkrétnych podmienok možno postúpiť
pohľadávku banky, čo je však v právnom štáte neprípustné, nakoľko súd je povinný platnú právnu úpravu

aplikovať. V závere odvolania žalobca uviedol, že splnenie podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona
o bankách žalobca preukázal platobnou históriou, predloženými výzvami zo strany postupcu, ako aj
dôkazmi o doručovaní výziev priamo žalovanému. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie preskúmal a v zmysle ust. § 388 CSP ho zmenil tak, že žalobe vyhovie,
resp., aby ho v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie. Žalobca si vyčíslil trovy odvolacieho konania vo výške 179,08 Eur, ktoré pozostávajú
zo súdneho poplatku za podané odvolanie vo výške 65,- Eur a trov právneho zastúpenia odvolacieho
konania vo výške 114,08 Eur s DPH.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov
daných ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (acontrario)aodvolanímnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepodľaust.§389ods.1písm.b)ac)CSP
zrušil a podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacích námietok žalobcu subsumovaných pod odvolacie dôvody uplatnené žalobcom v zmysle ust.
§ 365 ods. 1 písm. b), h) a f) CSP.

6. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách (v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky), ak je napriek

písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je
bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie
pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie

pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo

pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

7. Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej
inštancie žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 1.920, 82 Eur s prísl. zamietol z dôvodu nedostatku vecnej
aktívnej legitimácie žalobcu vychádzajúc zo záveru, že k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom
sporu došlo v rozpore s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pretože neboli splnené podmienky pre
platné postúpenie pohľadávky banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a to osobitná

výzva banky adresovaná klientovi pred postúpením pohľadávky banky (výzvu na plnenie, ktorá bola
súčasťou výpovede zmluvy o bežnom účte nepovažoval okresný súd „vzhľadom na jej obsah a účel“
za výzvu v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách) a uplynutie lehoty viac ako 90 dní nepretržitého
omeškania dlžníka s úhradou čo i len časti pohľadávky banky, „keďže výpoveď zo zmluvy o bežnom
účte bola doručovaná žalovanému do jeho dispozičnej sféry dňa 06. 07. 2023, avšak v konaní nebolo

preukázané, kedy mu bola doručená“. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku uviedol, že nerešpektovanie právnej úpravy (obsiahnutej v ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách) má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok podľa § 39
Občianskeho zákonníka, preto nie je v spore daná aktívna vecná legitimácia žalobcu, z ktorého dôvodu
okresný súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

8. Žalobca sa s uvedeným záverom súdu prvej nestotožnil, preto sa proti rozsudku súdu prvej inštancie,
tak ako je vyššie uvedené, odvolal.

9. Po prejednaní odvolania žalobcu z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom v zmysle ust.

§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP odvolací súd uvádza, že odvolanie žalobcu je podané dôvodne.

10. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, konkrétne z uznesenia NS SR sp. zn. 9Cdo/165/2022
z 27. septembra 2023 vyplýva, že „niet žiadneho dôvodu vyžadovať, aby výzva banky adresovaná
dlžníkovi zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách obsahovala ďalšie náležitosti než tie, ktoré sú

v uvedenom ustanovení explicitne vyjadrené, a to a) preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky
na plnenie dlžníkovi v omeškaní a b) dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90
dní. Z predmetného ustanovenia však pri použití žiadnej z výkladových metód nevyplýva povinnosť
banky osobitne oznámiť klientovi možnosť postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu
(nebankovú) osobu. Banka nie je povinná osobitne upozorňovať, resp. informovať klienta/dlžníka na

skutočnosť, že po márnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu bude oprávnená postúpiť pohľadávku na
inú osobu. Z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník dlžnú sumu neuhradí, veriteľ
pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna
špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť“.11. Z uvedených dôvodov sa, v súlade s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu ako jednej z najvyšších
súdnych autorít, nemožno stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že podmienka osobitnej výzvy

banky, adresovanej bankou klientovi – žalovanému pred postúpením pohľadávky banky na žalobcu,
vyžadovaná ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nebola v danom prípade splnená, keďže z „Výpovede
zo zmluvy o bežnom účte“ zo dňa 06. 07. 2023 (č. l. 35 spisu) je bez akýchkoľvek pochybností
zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť, pričom predmetná výpoveď zo
zmluvy o bežnom účte na jej druhej strane obsahuje aj upozornenie, že „v prípade pretrvávajúceho

omeškania (viac ako 90 dní) môže banka pohľadávku aj s príslušenstvom bez súhlasu dlžníka postúpiť
na tretiu osobu“. Rovnako sa nemožno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo
preukázané, že pred postúpením pohľadávky banky na žalobcu uplynula zákonná viac ako 90 -
dňová lehota nepretržitého omeškania dlžníka (žalovaného) s úhradou pohľadávky banky vzniknutej
z nepovoleného prečerpania s odôvodnením, že v konaní nebolo preukázané, kedy bola žalovanému
doručená výpoveď zmluvy o bežnom účte zo dňa 06. 07. 2023, obsahujúca výzvu na plnenie (na

zaplateniedlžnejsumynepovolenéhoprečerpania),pretožežalobcapredložilsúduprvejinštanciedôkaz
o doručení predmetnej výpovede zo zmluvy o bežnom účte žalovanému v prílohe podania zo dňa 12. 08.
2024, ktoré podanie žalobcu bolo podľa potvrdenia o odoslaní a prijatí (nachádzajúceho sa na č. l. 85
spisu) doručené súdu prvej inštancie dňa 15. 08. 2024 (t. j. pred konaním pojednávania, ktoré sa konalo
dňa 22. 08. 2024), avšak súd prvej inštancie uvedený dôkaz predložený žalobcom s odkazom na ust. §

153 CSP (na „sudcovskú koncentráciu konania“) na pojednávaní konanom dňa 22. 08. 2024 nevykonal,
čo odôvodnil v odseku 47. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku tým, že „vykonanie ďalšieho
dokazovania by vyžadovalo odročenie, resp. nariadenie ďalšieho pojednávania a vykonanie ďalších
úkonov súdu, keďže žalovaný nemal možnosť sa s novými dôkazmi riadne a včas oboznámiť (pre
krátkosť času mu neboli doručované poštou), čo muselo byť žalobcovi pri predkladaní nových dôkazov

zrejmé“.

12. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že v Dôvodovej správe k zákonu č. 160/2015 Z. z.,
Civilnému sporovému poriadku sa okrem iného uvádza, že „Čl. 8 s Čl. 9 Základných princípov Civilného
sporového poriadku sú vyjadrením princípu kontradiktórnosti sporového konania a prejednacieho

princípu. Rovnako tieto princípy súvisia s rovnosťou zbraní a s princípom dispozičným. Priorizuje sa
procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana má právo oboznámiť sa a reagovať
na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany“. Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou
zbraní“ teda je, aby každá zo strán sporu mala reálnu možnosť využiť svoje procesné práva, predložiť

argumenty a dôkazy a reagovať na protiargumenty a dôkazy predložené protistranou. Osobitne to platí
v sporových konaniach, kde proti sebe stoja žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje
kontradiktórnosť konania. Z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR (napr. nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo 7. júna 2016, sp. zn. III. ÚS 32/2015) vyplýva, že rozhodnutiu všeobecného
súdu musí predchádzať postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle

príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a v
práve na kontradiktórne konanie. V uznesení sp. zn. II. ÚS 83/2019 z 23. mája 2019 ústavný súd vo
vzťahu k zásade kontradiktórnosti uvádza, že „zmyslom a účelom kontradiktórnosti je, aby strana mala
možnosť vyvrátiť, resp. spochybniť konkrétne tvrdenie protistrany“. Takúto možnosť mohol mať podľa

názoru odvolacieho súdu žalovaný na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 22. 08. 2024
(na ktorom svoju neúčasť žalobca a jeho právny zástupca žalobcu včas ospravedlnili, pričom súhlasili
s prejednaním veci v ich neprítomnosti), kde mohol súd prvej inštancie dôkaz predložený žalobcom
v prílohe podania zo dňa 12. 08. 2024 vykonať (čo však súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 153
CSP neurobil), a teda nemusel z tohto dôvodu, tak ako to uviedol v odôvodnení odvolaním napadnutého

rozsudku, konanie v zmysle ust. § 153 ods. 2 CSP odročiť a nariadiť v predmetnej veci za účelom
vykonania uvedeného dôkazu ďalšie pojednávanie, čo znamená, že na strane súdu prvej inštancie nebol
dôvod (s odkazom na sudcovskú koncentráciu konania) na uvedený dôkaz predložený žalobcom („ako
na nepredložený včas“) neprihliadať.

13. Po prejednaní odvolania žalobcu odvolací súd ďalej uvádza, že odôvodnenie nevykonania
uvedeného dôkazu súdom prvej inštancie (preukazujúceho doručenie zásielky s podacím číslom D.,
obsahujúcej odstúpenie od zmluvy o bežnom účte, žalovanému dňa 10. 07. 2023), ktoré nevykonanie
uvedeného dôkazu súd prvej inštancie odôvodnil v odseku 47. odôvodnenia odvolaním napadnutéhorozsudku s poukazom na ust. § 153 CSP, považuje za vychádzajúce z príliš formalistického výkladu ust.
§ 153 CSP, nezodpovedajúceho zmyslu a účelu sudcovskej koncentrácie konania, na ktorú v súvislosti
s nevykonaním uvedeného dôkazu súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku

poukázal, pretože súd prvej inštancie mohol uvedený dôkaz, tak ako je vyššie uvedené, vykonať na
pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 22. 08. 2024, ktorého sa žalovaný podľa Zápisnice
o pojednávaní konanom dňa 22. 08. 2024 osobne zúčastnil, a teda nebolo „v rozpore so zásadou
procesnej ekonómie a zásadou hospodárnosti konania“ potrebné (tak ako v odôvodnení odvolaním
napadnutéhorozsudkuuvádzasúdprvejinštancie)pojednávaniekonanénasúdeprvejinštanciedňa22.

08. 2024 kvôli oboznámeniu sa žalovaného s uvedeným dôkazom predloženým žalobcom súdu prvej
inštancie pred konaním pojednávania odročovať a nariaďovať v predmetnej veci ďalšie pojednávanie,
čo znamená, že nebol daný dôvod na to, aby súd prvej inštancie žalobcom v prílohe podania zo dňa
12. 08. 2024 predložený dôkaz nevykonal a aby následne konštatoval, že žalobca tiež nepreukázal, že
pred postúpením pohľadávky banky na žalobcu bola splnená aj druhá podmienka vyplývajúca z § 92
ods. 8 Zákona o bankách, a to viac ako 90 - dňové nepretržité omeškanie žalovaného s úhradou dlžnej

sumy nepovoleného prečerpania banke.

14. Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatujúc, že záver súdu prvej inštancie
o nesplnení podmienok vyplývajúcich z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách na platné postúpenie
pohľadávky banky na žalobcu, v dôsledku ktorej skutočnosti je podľa súdu prvej inštancie postúpenie

žalovanej pohľadávky banky na žalobcu neplatné, a preto nemá žalobca vecnú aktívnu legitimáciu
v spore, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (z nesprávnej interpretácie a aplikácie ust.
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách ) a z nesprávnych skutkových zistení, pričom boli príliš formalistickým
výkladom a aplikáciou ust. § 153 CSP súdom prvej inštancie porušené procesné práva žalobcu,
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil

a podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie bude zopakovať a doplniť dokazovanie,
a to nielen vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu, ktorá je podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti v danom prípade daná, ale aj vo vzťahu k žalobou uplatnenému
nároku na zaplatenie sumy 1.920,82 EUR s prísl. z titulu nepovoleného prečerpania, kde súd prvej

inštancie vzhľadom k tomu, že žalobu zamietol z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu
dokazovanie vôbec nevykonával, vec opätovne a správne – s ohľadom na správnu interpretáciu
a aplikáciu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, súladnú s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít, právne posúdiť, vo veci nanovo rozhodnúť a svoje rozhodne v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP
odôvodniť; v novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 396 ods. 3

CSP v rámci rozhodovania o trovách konania aj o trovách tohto odvolacieho konania.

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.