Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/70/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124349894
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124349894.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v právnej
veci žalobcu H. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XX, XXX XX S., zastúpený advokátkou JUDr.
Andrea Stupárová, so sídlom Novomeského 1266/25, 962 31 Veľká Lúka, proti žalovanému Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72
Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 7 839,30 €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 9C/53/2024-375 z 21.02.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v plnom rozsahu vyhovel žalobe o zaplatenie sumy 7 839,30 € ako náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za ujmu, ktorá žalobcovi bola spôsobená v období od
01.07.2021 do 30.06.2024 z dôvodu porušenia práva Európskej únie, smernice Európskeho parlamentu
a Rady č. 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
len „smernica“ alebo „smernica 2003/88/ES“) tým, že bola žalovaným nesprávne implementovaná do

vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“ alebo „zákon o Hasičskom a
záchrannomzbore“),vdôsledkučohoprávnyporiadokSRumožňoval,abypriemernýtýždennýpracovný
čas žalobcu, vrátane nadčasov, presiahol 48 hodín týždenne, pretože v rozpore s článkom 2 ods.
1 smernice sa hodiny odslúženej služobnej pohotovosti nezapočítavali do služobného času žalobcu.
Povinnosťou žalovaného ako členského štátu Európskej únie bolo prijať transponujúci právny akt
(vnútroštátnevykonávacieopatrenie),ktorýmsavnútroštátnepredpisyprispôsobiacieľomstanovenýmv

smernici. Cieľom smernice bolo zabezpečiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov. V zmysle článku
7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok(ďalejaj„C.s.p.“)jesúdviazanýmedzinárodnoprávnymizáväzkamiSlovenskejrepubliky,ktoré
majú prednosť pred zákonom a je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho
dvora Európskej únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie
byť medzi nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený
v prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov

práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa
riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov
za porušenie práva únie je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v článku 10 Zmluvyo založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia
potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy alebo z činnosti spoločenstva
a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy alebo ohroziť

reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti
členského štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva únie členským štátom
pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smernice. Smernice ako právne akty Európskej únie
sú záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia

daného výsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorými je
určená pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom je však ponechaná voľba formy
a prostriedkov. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na služobný pomer žalobcu ako príslušníka
Hasičského a záchranného zboru; nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice
2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 smernice v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 podáva definíciu pojmu pracovný čas tak, že pracovný čas

je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosťalebopovinnostivsúladesvnútroštátnymiprávnymipredpismia/alebopraxou.Začasodpočinku
sa považuje akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. V článku 6 smernice 2003/88/ES je členským
štátom uložené prijať opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť
bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi

predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi
partnermi a že priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31.10.2024 umožňoval nezapočítať
hodiny odslúženej služobnej pohotovosti do služobného času. O nesprávnej transpozícii smernice
svedčí aj novela zákona o Hasičskom a záchrannom zbore účinná od 01.11.2024, podľa ktorej sa už

do služobného času pre účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý v období 6
mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, započítavajú aj hodiny služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1
a 2 písm. a).
1.1 Uplatnený nárok žalobcom posúdil súd prvej inštancie aj podľa článku 36 Ústavy SR, v ktorom je
zakotvené právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, pričom zákon má

zamestnancom zabezpečiť najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku
pracovného času a primeraný odpočinok po práci, podľa ustanovení § 12, § 85, § 86, § 91, § 92, § 122,
§ 193 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ustanovenia § 853 a § 11 až § 13 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník.
1.2 Žalobca si uplatňoval nárok na náhradu škody v dôsledku porušenia práva Európskej únie

nesprávnou implementáciou smernice do vnútroštátneho právneho poriadku. Spor o náhradu škody
z dôvodu porušenia únijného práva patrí do právomoci súdu. Pasívna vecná legitimácia v spore
svedčí žalovanej Slovenskej republike z titulu absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za
škodu vzniknutú nesprávnou transpozíciou smernice do vnútroštátneho práva. Súdny dvor EÚ judikoval
vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri

podmienky: porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo zakladá povinnosti pre
členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. Podľa názoru súdu prvej inštancie boli splnené všetky tri podmienky
pre priznanie nároku na náhradu škody žalobcovi. Článok 2 a článok 6 písm. b) smernice 2003/88/

ES predstavuje pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho
zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas. Táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej sa nemožno v žiadnom
prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov. Žalovaný nedostatočne transponoval

smernicu, jej článok 6 písm. b), ktorý nebol do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore prebratý
správne, pretože zákon č. 315/2001 Z. z. umožňoval, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu,
vrátane nadčasov, presiahol týždenne 48 hodín tým, že v rozpore s článkom 2 smernice nepovažoval
za výkon práce obdobie, kedy musel byť príslušník Hasičského a záchranného zboru k dispozícii
žalovanému v čase určenej a nariadenej pohotovosti, ktorá skutočnosť je sama o sebe považovaná

za dostatočne závažné porušenie únijnej právnej normy. Žalobca preukázal, že v dôsledku porušenia
únijného práva musel reálne odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice, na úkor svojich
blízkych, koníčkov, rodiny a iných aktivít nesúvisiacich s jeho pracovným zaradením. Žalobca tvrdilpríčinnú súvislosť medzi porušením práva únie zo strany žalovaného a vznikom škody na jeho strane,
žalovaný jeho tvrdenie nijakým spôsobom nevyvrátil.
1.3 Žalobcovi podanou žalobou išlo predovšetkým o dodržanie maximálnej hranice odpracovaných

hodín v súlade so smernicou. Nebolo možné súhlasiť s názorom žalovaného, že spôsobom výpočtu
nemajetkovej ujmy zakrýval žalobca mzdový nárok. Súd prvej inštancie si osvojil spôsob výpočtu
náhrady škody ako nemajetkovej ujmy predložený žalobcom a uplatnenú výšku náhrady považoval za
primeranú s poukazom na rozsah a charakter protiprávneho zásahu žalovaného do rodinného života
žalobcu, jeho súkromia, jeho Ústavou SR garantovaného práva na ochranu bezpečnosti a zdravia

pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci. Požadovaná
nemajetková ujma mohla byť stanovená imaginárnou čiastkou, pričom žalobca si výšku nemajetkovej
ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore. Žalobcom žiadaná výška nemajetkovej ujmy spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je
sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu. Výška uplatnenej
náhrady je podľa názoru súdu prvej inštancie primeraná niekoľkoročnému porušovaniu práva žalobcu

na primeraný odpočinok po psychicky a fyzicky náročnej práci, spĺňa satisfakčnú aj reparačnú funkciu
a je v súlade s ustálenou judikatúrou Okresného súdu Banská Bystrica, aj Krajského súdu v Banskej
Bystricivobdobnýchsporochazjavnespĺňaajfunkciugenerálnejprevencie,keďvdôsledkutýchtožalôb
došlo aj ku zmene právnej úpravy v zákone o Hasičskom a záchrannom zbore. Žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom na

zodpovedný subjekt (štát) a dĺžku trvania neoprávnených zásahov do práv žalobcu zo strany žalovaného
a neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia (ospravedlnenie). Tieto prostriedky nápravy by neboli
účinné a funkčné.
1.4Akonedôvodnúvyhodnotilprvoinštančnýsúdnámietkužalovaného,žesižalobcanesplnilprevenčnú
povinnosť vyžadovanú ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka, keď žalobca (žalobca to poprel)

počas trvania služobného pomeru nenamietal proti rozpisu služieb ani prekračovanie maximálneho
týždenného pracovného času. SD EÚ vo veci Günter Fuß C-429/09 výslovne uviedol, že nie je možné od
zamestnanca vyžadovať, aby požadoval od svojho zamestnávateľa skončenie porušovania práva únie
na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, pretože by to malo za následok,
že orgánom dotknutého štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem

systematicky prenášaná na jednotlivca.
1.5 Rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu
odôvodnil súd prvej inštancie úspechom žalobcu v spore a na rozhodnutie aplikoval ustanovenia
Civilného sporového poriadku § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1.

2. V odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie za použitia odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku žalovaný argumentoval, že len nesprávna transpozícia
smernice 2003/88/ES do právneho poriadku SR nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b)
smernice.Aksúdprvejinštanciekonštatoval,žedošloknesprávnej,resp.neúplnejtranspozíciismernice
2003/88/ES do právneho poriadku SR, tak jeho povinnosťou bolo aplikovať smernicu priamo a skúmať

samotné porušenie článku 6 písm. b) smernice, od ktorého si žalobca svoj nárok na náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy odvodzuje. Bez zistenia počtu odpracovaných hodín v zmysle článku 2
smernice s prihliadnutím na neutrálne dni podľa článku 6 písm. b) smernice a na referenčné obdobie
podľa článku 19 smernice nebolo možné konštatovať porušenie článku 6 písm. b) smernice vo vzťahu
k žalobcovi. Nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice nikdy nemôže zakladať nárok na náhradu

škody (nemajetkovej ujmy) fyzickej osobe z dôvodu, že jedine Európska komisia môže podniknúť právne
kroky voči členskému štátu Európskej únie, ktorý transponuje určitú smernicu do svojho vnútroštátneho
poriadku. Zodpovedať otázku správnej či nesprávnej transpozície smernice môže iba Európska komisia,
nie vnútroštátny súd. Nárok fyzickej osoby z nesprávnej transpozície smernice môže vzniknúť iba ako
nežiadúci dôsledok nesprávnej transpozície smernice, čo znamená, že súd prvej inštancie mal skúmať,

aký dopad mala nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES na žalobcu.
2.1 Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že boli splnené podmienky na priznanie náhrady
škody žalobcovi. Pre úspešnosť podanej žaloby bolo nevyhnutné preukázať porušenie článku smernice,
ktorý priznáva žalobcovi určité právo, teda porušenie článku 6 písm. b) smernice a v prípade, ak by bolo
preukázané, že k prekročeniu maximálneho prípustného priemerného týždenného pracovného času

došlo, bolo potrebné skúmať rozsah prípadnej ujmy, teda o koľko hodín došlo k prekročeniu limitu a aké
následky to malo na žalobcu. K tretej podmienke priamej príčinnej súvislosti medzi porušením právnej
normy únie a vzniknutou škodou súd prvej inštancie len všeobecne uviedol, že žalobca preukázal, že v
dôsledku porušenia únijného práva musel reálne odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice,na úkor svojich blízkych, koníčkov, rodiny a iných aktivít nesúvisiacich s jeho pracovným zaradením. Súd
prvej inštancie hrubo porušil práva žalovaného, keď len všeobecne skonštatoval v konaní nedokázanú
skutočnosť a nevysvetlil, v čom spočívali údajné zásahy do osobnostných práv žalobcu a dokonca ani

len nepoukázal na žiaden prepočet služobného času žalobcu, ktorý by toto konštatovanie súdu prvej
inštancie podporil. Výška nemajetkovej ujmy nemôže byť výsledkom matematickej rovnice vyplývajúcej
z ustanovení o mzdových nárokoch, ako to prezentuje žalobca.
2.2 Žalovaný zotrváva na názore, že je potrebné dôsledne rozlišovať pracovný čas a čas odpočinku
podľa smernice a pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu zohľadňovať aj

neutrálne dni podľa článku 16 písm. b) smernice. Žalovaný tvrdí, že ustanovenie § 97 zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore nikdy nebol a nebude transpozičným článkom k pojmu pracovný čas
v Slovenskej republike. Súd prvej inštancie odkázal v dôvodoch napadnutého rozhodnutia na novelu
zákona č. 315/2001 Z. z. uskutočnenú zákonom č. 258/2024 Z. z. mysliac si, že novou formuláciou § 97
ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. je preukázaná nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES do tohto
zákona. Žalovaný uvádza, že právna úprava účinná od 01.11.2024 nie je zmenou existujúcej právnej

úpravy, ale výlučne jej precizovaním za účelom odstránenia existujúcich interpretačných problémov na
krajských súdoch, čo potvrdzuje aj Dôvodová správa k zákonu č. 258/2024 Z. z., v ktorej sa uvádza,
že návrhom zákona sa spresňuje výpočet priemerného týždenného služobného času príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru a Horskej záchrannej služby. Zákon č. 315/2001 Z. z. je z 02.07.2001,
smernica 2003/88/ES je zo 04.11.2003. Slovenská republika pristúpila k Európskej únii dňa 01.05.2004.

V čase pristúpenia SR do EÚ už existovalo množstvo smerníc, pri ktorých bolo nevyhnutné posúdiť ich
transpozíciu do právneho poriadku Slovenskej republiky. Slovenská republika túto skutočnosť urobila
prostredníctvomzákonač.561/2005Z.z.,ktorýmsameniladopĺňalajzákonč.315/2001Z.z.Vovzťahu
k zákonu č. 315/2001 Z. z. bolo posúdenie transpozície smernice 2003/88/ES urobené prostredníctvom
zákona č. 561/2005 Z. z. tak, že vo vzťahu k článku 2 smernice 2003/88/ES sú transpozičnými článkami:

§ 85 ods. 1 - 2, § 86 ods. 1 - 4, § 87 ods. 1 - 4, § 88 ods. 1 - 2, § 89 ods. 1 - 3, § 90 ods. 1 - 2, § 91
ods. 1 3, § 92 ods. 1 - 4 a § 03 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Vo vzťahu k článku 6 smernice 2003/88/
ES sú transpozičnými článkami: § 85 ods. 1 - 2, § 86 ods. 1 - 4, § 90 ods. 1 - 2, § 92 ods. 2 - 3, §
122 a § 192 zákona č. 315/2001 Z. z. Vo vzťahu k článku 15 smernice 2003/88/ES zákon č. 315/2001
Z. z. neobsahuje transpozičné články. Vo vzťahu k článku 17 smernice 2003/88/ES sú transpozičnými

článkami: § 12 ods. 6 - 7, § 85 ods. 1 - 2, § 86 ods. 1 - 4, § 87 ods. 1 - 4, § 88 ods. 1 -2, § 89 ods. 1 - 3,
§ 90 ods. 1 - 2, § 91 ods. 1 - 3, § 92 ods. 1 - 4, § 93 ods. 1 - 4, § 94 a § 122 zákona č. 315/2001 Z. z.
2.3 Už počas konania na súde prvej inštancie žalovaný poukázal na štyri základné dôvody, prečo
je nevyhnutné počítať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v šesťmesačných referenčných
obdobiach. Súd prvej inštancie sa k tejto otázke vôbec nevyjadril. Služby príslušníkov Hasičského a

záchranného zboru sa plánujú do obdobia 6 mesiacov. Sám žalobca pri výsluchu uviedol, že fond
pracovného času sa „vyrovnáva“ ku koncu kalendárnych polrokov, teda v období 6 mesiacov. To, že
sa služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru rozvrhuje na „referenčné obdobie“
vyplývalo z § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. už pred prijatím smernice 2003/88/ES, preto nebolo
potrebné opakovane transponovať otázku referenčného obdobia do vnútroštátneho právneho poriadku.

Z výkladového oznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času č. 2023/C 143/06 vyplýva, že týždenný pracovný čas sa má
vypočítať za referenčné obdobie ako priemerný.
2.4 Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie porušenia ustanovenia práva únie, ktoré
priznáva jednotlivcovi právo. Ani pri svojom výsluchu žalobca neuviedol žiadne konkrétne následky,

ktoré by mali ním tvrdený zásah na jeho osobnostnú sféru. Žalobca poukazoval iba na ohodnotenie
služobnej pohotovosti určitým percentom zo služobného príjmu. Žalobca tvrdil, že nemajetková ujma
mu bola spôsobená v tom, že nemal dostatok času na regeneráciu fyzických a psychických síl, nemal
čas, ktorý by mohol tráviť so svojou rodinou, pritom nemajetkovú ujmu pociťoval vždy k 10. dňu v
mesiaci (k výplatnému dňu) a vždy len v rozsahu rozdielu odmeny za určenú a nariadenú služobnú

pohotovosť, pričom absolútne ignoroval fakt, že či a v akom rozsahu pracoval nad rámec článku 6
písm. b) smernice. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje žalovaný za svojvoľné a absolútne
nedôvodné, keď okrem tvrdení žalobcu prihliadol súd prvej inštancie aj na iné než žalobcom tvrdené
skutočnosti. Opakovane v konaní pred súdom prvej inštancie namietal žalovaný neprimeranosť výšky
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy a to aj porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam

trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Zásah do
svojich osobnostných práv žalobca nepreukázal, nebolo preto dôvodné žalobe vyhovieť ani čiastočne.
Zo strany žalobcu nebolo tvrdené ani preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá v značnej miere znížila jeho
dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Za významné žalovaný považuje aj skutočnosť, že sa žalobcažalobou nedomáha, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti,
ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba vôbec nerieši údajný protiprávny stav
do budúcnosti, ale vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Súd prvej inštancie nezdôvodnil

svoje rozhodnutie presvedčivo, čo bráni odvolaciemu súdu posúdiť jeho správnosť. Tým je naplnený
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie sa
nevysporiadal s niekoľkými námietkami žalovaného. Neopísal rozsah preukázanej nemajetkovej ujmy,
keďže výšku nemajetkovej ujmy odvodil od vecnej škody. Nevysporiadal sa s otázkou pracovného času
vo vzťahu k času odpočinku v zmysle článku 2 smernice, nevysporiadal sa s otázkou referenčných

období, ignoroval právnu argumentáciu žalovaného ohľadom šesťmesačných referenčných období a
priklonilsakargumentáciižalobcuohľadommesačnýchreferenčnýchobdobíbezakéhokoľvekprávneho
základu.
2.5 Žalovaný navrhuje zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a v závislosti od toho aj
rozhodnutie o trovách konania.

3. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril v podaní zo 14.04.2025. Rozsudok súdu prvej inštancie
označil za zákonný, spravodlivý a vecne správny a odmietol námietku žalovaného, že samotná
nesprávna transpozícia smernice nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice.
Opakoval, že v spore preukázal spôsobenú ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku nesprávnej transpozície
smernice, aj negatívne dôsledky, ktoré nesprávna transpozícia smernice na jeho strane vyvolala,

konkrétne, že v období od 01.07.2021 do 30.06.2024 odpracoval 2048,58 hodín určenej služobnej
pohotovosti, pričom sa v rozpore s článkom 2 smernice čas pohotovosti nepovažoval za súčasť
služobného času, čo umožňovalo, aby týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b) smernice bol
prekročený. Posúdenie správnej transpozície smernice do právneho poriadku SR patrí do právomoci
všeobecného súdu rozhodujúceho súkromnoprávny spor jednotlivca o náhradu škody spôsobenej

porušením práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku. Tento názor jednoznačne vyplýva z rozhodnutia SD EÚ C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Günter
Fuß. Žalobca v spore preukázal zásah do osobnostných práv nesprávnou transpozíciou smernice
dokladmi získanými od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný nespochybnil. Zodpovednostným
subjektom za prípadné porušenie práva únie, ktoré vedie k vzniku škody spôsobenej jednotlivcovi je štát.

3.1 Žalobca zastáva názor, že preukázal všetky predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody.
Článok 6 písm. b) smernice priznáva pracovníkom právo na primeraný týždenný pracovný čas,
vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako správne
konštatoval súd prvej inštancie ustanovenie článku 6 písm. b) smernice nebolo do nášho právneho

poriadku transponované správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu,
vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s článkom 2 ods. 1 smernice
žalobcovi nezapočítal čas služobnej pohotovosti. Prekračovaním najvyššej prípustnej dĺžky pracovného
času a nezachovaním práva na primeraný odpočinok po práci dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv
žalobcu a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti pri práci, práva na primeraný odpočinok po práci,

práva na súkromný a rodinný život. Peňažná náhrada je v tomto prípade spôsobilou formou odškodnenia
vzniknutej ujmy. Žalovaný len paušálne popiera akékoľvek negatívne následky porušovania smernice
na každodenný život žalobcu. Žalovaný neprijal legislatívne opatrenia, prostredníctvom ktorých by boli
naplnené ciele sledované smernicou, vrátane započítavania služobnej pohotovosti do pracovného času
s reálnym dodržiavaním maximálneho 48 hodinového služobného času, preto žalobca využil svoje

právo a obrátil sa na súd so svojim nárokom na náhradu škody. Spôsob výpočtu náhrady nemajetkovej
ujmy nepreukazuje, že ide o mzdový nárok, ako to prezentuje žalovaný. Výšku peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy určuje súd voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo. Žalobca si výšku náhrady nemajetkovej
ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení zákona o Hasičskom a záchrannom

zbore.
3.2 Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že si žalobca mylne vykladá pojmy pracovný čas
a priemerný pracovný čas v zmysle smernice. Služobná pohotovosť je síce považovaná za výkon
štátnej služby, čo nie je sporné a v prejednávanej veci ani podstatné, avšak nie je započítavaná do
služobného (pracovného) času, čo má za následok, že maximálne prípustný limit pracovného času

48 hodín týždenne je prekračovaný. Za zavádzajúce označuje žalobca tvrdenie žalovaného, že do
výpočtu priemerného týždenného pracovného času nemožno zarátavať čas odpočinku, t. j. dovolenky,
voľna a práceneschopnosti, keď takéto tvrdenie nie je v súlade so znením samotnej smernice, ktorá
v článku 16 písm. b) explicitne stanovuje, že doby platenej ročnej dovolenky priznanej v súlade sčlánkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne.
Odpočet času pripadajúceho na dovolenku či práceneschopnosť hasiča by boli v priamom rozpore s §
97 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje

aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a vo
sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodov dočasnej práceneschopnosti, z
dôvodu choroby alebo úrazu. Skutočnosť, že dovolenka a práceneschopnosť sa v zmysle článku 16
písm. b) smernice do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nezahŕňajú, alebo sú pri
výpočte priemeru neutrálne neznamená, že sa majú odpočítavať od plánovaného služobného času,

čoho sa žalovaný svojou argumentáciou dovoláva. Novela zákona č. 315/2001 Z. z. uskutočnená
zákonom č. 258/2024 Z. z., ktorým sa § 97 tohto zákona doplnil o nový ods. 3 nie je precizovaním
úpravy, ako sa to snaží prezentovať žalovaný, ale zmenou zákona, ktorá vyvstala v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice a z toho vyplývajúcich žalôb hasičov. Nie je správny názor žalovaného, ktorý
pri určovaní priemerného týždenného pracovného času odpočítava od služobného času nároky na
zákonom priznanú riadnu dovolenku alebo dobu pracovnej neschopnosti. Závery okresného súdu o

prekročení týždenného pracovného času sú správne.
3.3 Nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že by predkladaná tabuľka zhody preukazovala správnosť
transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku. Na tabuľku zhody predkladanú až v
odvolaní by odvolací súd v systéme neúplnej apelácie prihliadať nemal. V konaní pred súdom prvej
inštancie neboli prednášané ani tvrdenia o referenčných obdobiach. Ak by aj došlo k uplatňovaniu

žalovaným uvádzaným referenčným obdobiam, aj v tom prípade by došlo u žalobcu k prekračovaniu
maximálneho týždenného pracovného času. Podľa judikatúry SD EÚ sú členské štáty povinné
garantovať dodržiavanie maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času aj vo vzťahu k
referenčným obdobiam. Právna úprava SR však na uvedenú skutočnosť nereflektuje, keďže neobsahuje
žiadne nástroje, ktoré by bránili prekračovaniu 48 hodinového týždenného pracovného času v každom

období v dvoch po sebe nasledujúcich šesťmesačných referenčných obdobiach. Najvýstižnejšie pre
zistenie porušenia článku 6 písm. b) smernice by bolo počítať priemer týždenného pracovného času za
celé žalované obdobie, nakoľko smernica požaduje, aby priemerný týždenný čas bol zachovaný v úplne
každom referenčnom období. Prekročenie priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času
preukázal žalobca nielen za celé žalované obdobie, ale aj v rámci vyčíslenia priemerného týždenného

pracovného času v jednotlivých kalendárnych rokoch či mesiacoch žalovaného obdobia. V rámci tvorby
právneho predpisu zákona č. 315/2001 Z. z. bol štát povinný zabezpečiť aj stanovenie predpísaného
limitu 48 hodín maximálneho týždenného pracovného času, ako je ustanovené v článku 6 písm. b)
smernice pre každé obdobie 7 dní v rámci stanoveného referenčného obdobia.
3.4 Neobstojí tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal konkrétne následky zásahu do jeho

osobnostných práv. Absurdné je tvrdenie žalovaného, že prvoinštančný súd konal v rozpore so zásadou
ne ultra petitum a že vydané rozhodnutie narúša princíp právnej istoty. Napádané rozhodnutie je v
súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý sa vyjadril aj k
spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy a označil ho za nerozhodný s tým, že podstatná je závažnosť
vzniknutej ujmy spôsobená príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru. Výpočet svojho nároku

uskutočnil žalobca len z dôvodu absencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu
nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu porušením práva Európskej
únie a trvanie zásahu nie je možné porovnávať prípad žalobcu s inými obdobnými prípadmi zásahov do
osobnostných práv, ako to tvrdí žalovaný (napr. zásahmi do osobnostných práv usmrtením člena rodiny).
K tvrdeniam žalovaného, že existenciu závažnej ujmy treba riadne a konkrétne preukázať a že tak

žalobca neurobil, postačí poukázať na rozsudok SD EÚ vo veci C-243/09, podľa ktorého už len samotná
strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody
porušením článku 6 písm. b) smernice. Prekročenie priemerného maximálneho týždenného pracovného
upraveného v článku 6 písm. b) smernice predstavuje samo o sebe porušenie tohto ustanovenia a nie
je potrebné preukázať ešte aj inú osobitnú ujmu.

3.5Žalobcanavrhujepotvrdiťrozsudoksúduprvejinštancievovecisamejajvovýrokuotrováchkonania.

4. V odvolacej replike žalovaný zdôrazňoval najmä to, že súd prvej inštancie nezisťoval v spore,
či u žalobcu došlo alebo nedošlo k prekročeniu maximálneho týždenného priemerného pracovného
času a nevysporiadal sa s námietkami žalovaného prednášanými v konaní pred ním, iba svojvoľne,

nepreukázateľne a nepreskúmateľne si osvojil spôsob výpočtu ujmy žalobcu, ktorý vôbec nereflektuje
podstatu tohto sporu, ale predstavuje iba vymyslený a predovšetkým flagrantný doplatok mzdy žalobcu
za služobnú pohotovosť do výšky 50 % jeho platu. Nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k
záverom, že niekoľko rokov dochádzalo k porušovaniu práva žalobcu na primeraný odpočinok a že sažalobcovi skracoval čas odpočinku, v ktorom sa mohol venovať svojim záľubám, rodine a iným aktivitám.
S poukazom na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-254/18 žalovaný opätovne uvádzal, že dodržiavanie
maximálneho limitu pracovného času bolo potrebné skúmať v šesťmesačnom referenčnom období a nie

spôsobom, ako to prezentoval žalobca v žalobe.

5. Žalobca v odpovedi na vyjadrenie žalovaného neuvádza žiadne nové skutočnosti, opakuje
argumentáciu z vyjadrenia k odvolaniu žalovaného a popiera tvrdenie žalovaného, že by súd prvej
inštancie konal v zjavnom excese, ktorý žalovaný bližšie ani nekonkretizoval. Súd prvej inštancie

nepriznal žalobcovi viac ako žalobca požadoval v žalobe, konal ako orgán s potrebnou právomocou,
ako miestne a vecne príslušný súd.

6. Krajský súd v Banskej Bystrici funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34
ods. 1 C. s. p. po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (z dôvodu nenaplnenia
zákonných podmienok uvedených v § 385 ods. 1 C. s. p. pre jeho nariadenie) v rozsahu odvolania

žalovaného a s prihliadnutím na ním uplatnené odvolacie dôvody v súlade s § 379 a § 380 ods. 1 C. s.
p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. ako vecne správny vo výroku aj
v dôvodoch, keď odvolanie žalovaného nevzhliadol za dôvodné ani čiastočne.

7. Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval porušením jeho práva na ochranu

zdravia, súkromného a rodinného života tým, že v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES dlhodobo pracoval nad ustanovený limit 48 hodín týždenne. Svoje tvrdenie o prekročení maximálne
prípustného týždenného pracovného času dokladal výplatnými páskami od zamestnávateľa, plánom
služieb a výpočtom odslúžených hodín v žalovanom období od júla 2021 do júna 2024. Žalovaný svoju
obranu, že nedošlo k prekročeniu maximálne prípustného limitu pracovného času nedoložil žiadnou

dokumentáciou o rozsahu odpracovaných hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti žalobcom,
iba popieral vznik nároku na náhradu škody na strane žalobcu. Na pojednávaní dňa 21.02.2025 na
otázku sudkyne, či podľa názoru žalovaného nedošlo k prekročeniu limitu 48 hodinového pracovného
času týždenne v zmysle článku 6 smernice, ak sa zohľadnia neutrálne dni podľa článku 16 písm. b)
smernice žalovaný odpovedal, že „sa nevie k tomuto vyjadriť, nakoľko to takto presne neprepočítavali“.

Vlastný výpočet priemerného týždenného pracovného času žalobcu neuskutočnil žalovaný ani súd prvej
inštancie a povinnosť vysporiadať sa s tvrdeniami strán sporu o porušení článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES sa tak v zmysle § 387 ods. 3 C. s. p. presunula na odvolací súd.

8. Plniac si zákonom uloženú povinnosť skontroloval odvolací súd z údajov dostupných zo spisu,

či v žalovanom období dochádzalo a v akom rozsahu k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času u žalobcu. Za základ pre svoje výpočty vzal odvolací súd údaje o počte odpracovaných
hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzané vo výplatných páskach žalobcu a v ID
kartách žalobcu, v ktorých sa uvádzajú aj dni a dôvody neprítomnosti v práci, z ktorých odvolací
súd vyabstrahoval neutrálne dni. Zákon č. 315/2001 Z. z. neurčuje, kedy začína a kedy končí 6

mesačné obdobie, v rámci ktorého by mal zamestnávateľ žalobcovi či iným príslušníkom Hasičského a
záchrannéhozborupodľa§86zákonač.315/2001Z.z.rozvrhovaťslužbytak,abytýždenný48hodinový
pracovný čas bol dodržaný.

9. Žalobca ohraničil obdobie, v ktorom podľa jeho tvrdenia malo dôjsť k prekročeniu maximálneho

limitu týždenného pracovného času na 6 šesťmesačných období počnúc 07/2021 do 06/2024. Pre účely
kontroly počtu odpracovaných hodín žalobcom v žalovanom období rozdelil odvolací súd rozhodné
obdobie na šesťmesačné cykly počínajúc mesiacom január a končiac mesiacom jún a opäť začínajúc
mesiacom júl a končiac mesiacom december toho ktorého roku.
9.1 Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že pri výpočte priemerného týždenného pracovného času

nie je možné vychádzať z fondu pracovného času, ktorý nepredstavuje veličinu vyjadrujúcu skutočne
odpracovaný čas, ale čas plánovaný, do ktorého sa započítajú aj neutrálne dni určené v článku 16 písm.
b) smernice. V tabuľke č. 1 vypočítal odvolací súd počet hodín odpracovaných žalobcom pripadajúcich
na týždeň podľa údajov o hodinách služobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzaných vo výplatných
páskach predložených žalobcom s prepočtom na kalendárne týždne bez odpočtu neutrálnych dní (pozri

stĺpec „počet hodín pripadajúcich na týždeň“).

Tabuľka č. 1: Odpracované hodiny podľa výplatných pások za obdobie 07/2021 do 06/2024Referenčné Mesiac Hodiny Hodiny Spolu Počet týždňov Počet hodín
obdobie služobnej služobnej odpracované v mesiaci pripadajúcich

činnosti pohotovosti hodiny na týždeň
07/2021 104,52 87,48 192,00 4,40 43,64
08/2021 179,60 125,40 305,00 4,40 69,32
1. 09/2021 172,00 56,00 228,00 4,20 54,29
10/2021 152,40 46,93 199,33 4,40 45,30

11/2021 156,07 53,68 209,75 4,20 49,94
12/2021 130,57 48,00 178,57 4,40 40,58
Spolu 895,16 417,49 1312,65 26,00 50,49
6 mesačné obdobie

01/2022 144,00 72,00 216,00 4,40 49,09

02/2022 119,47 55,03 174,50 4,00 43,63
2. 03/2022 167,08 70,41 237,49 4,40 53,98
04/2022 137,93 56,00 193,93 4,20 46,17
05/2022 95,00 48,00 143,00 4,40 32,50
06/2022 150,96 97,53 248,49 4,20 59,16

Spolu 814,44 398,97 1213,41 25,60 47,40
6 mesačné obdobie

07/2022 193,67 63,58 257,25 4,40 58,47
08/2022 133,25 72,75 206,00 4,40 46,82

3. 09/2022 145,33 62,66 207,99 4,20 49,52
10/2022 161,12 51,88 213,00 4,40 48,41
11/2022 128,00 64,00 192,00 4,20 45,71
12/2022 160,75 72,00 232,75 4,40 52,90
Spolu 922,12 386,87 1308,99 26,00 50,35

6 mesačné obdobie

01/2023 168,25 76,25 244,50 4,40 55,57
02/2023 107,00 40,00 147,00 4,00 36,75
4. 03/2023 136,00 56,00 192,00 4,40 43,64

04/2023 85,80 22,20 108,00 4,20 25,71
05/2023 148,20 76,30 224,50 4,40 51,02
06/2023 142,00 81,50 223,50 4,20 53,21
Spolu 787,25 352,25 1139,50 25,60 44,51
6 mesačné obdobie

07/2023 107,00 48,00 155,00 4,40 35,23
08/2023 176,12 62,38 238,50 4,40 54,20
5. 09/2023 131,00 57,00 188,00 4,20 44,76
10/2023 128,00 56,00 184,00 4,40 41,82

11/2023 144,50 64,00 208,50 4,20 49,64
12/2023 133,00 64,00 197,00 4,40 44,77
Spolu 819,62 € 351,38 1171,00 26,00 45,04
6 mesačné obdobie

01/2024 165,00 80,00 245,00 4,40 55,68
02/2024 88,00 40,00 128,00 4,14 30,92
6. 03/2024 148,75 72,00 220,75 4,40 50,17
04/2024 145,50 64,00 209,50 4,20 49,88
05/2024 116,50 48,00 164,50 4,40 37,39

06/2024 88,00 40,00 128,00 4,20 30,48
Spolu
6 mesačné obdobie
751,75 € 344,00 1095,75 25,74 42,57Výsledkyvstĺpci„počethodínpripadajúcichnatýždeň“opakovanepresahujúhranicu48hodíntýždenne.

10. Z plánu služieb žalobcu za rozhodné obdobie (ID plachta) odvolací súd zistil, akú činnosť žalobca
v ten ktorý deň vykonával, kedy mal dovolenku, kedy sa zúčastnil školenia či rekondičného pobytu.
Za výkon práce v zmysle článku 2 ods. 1 smernice sa považuje aj účasť na školeniach a povinných

rekondičných pobytoch absolvovaných žalobcom v zariadení určenom zamestnávateľom. Pre účely
výpočtu priemerného pracovného času žalobcu v tejto veci vzhľadom na to, že zákon o Hasičskom
a záchrannom zbore ani smernica neurčujú počiatok a koniec referenčných období, zisťoval odvolací
súd, či bol dodržaný maximálny týždenný pracovný čas v žalovanom období tak, že tento rozdelil na
šesťmesačné obdobia a zohľadnil neutrálne dni podľa článku 16 písm. b) smernice a ako výkon práce
žalobcovi započítal len tie položky, ktoré sa do pracovného času započítavajú. Za prvé šesťmesačné

obdobie od 07/2021 do 12/2021 je potrebné odpočítať 3 dni, za druhé šesťmesačné obdobie od 01/2022
do06/2022-9dní,zatretiešesťmesačnéobdobieod07/2022do12/2022-2dni,zaďalšiešesťmesačné
obdobie od 01/2023 do 06/2023 - 7 neutrálnych dní, za piate šesťmesačné obdobie od 07/2023 do
12/2023 - 9 neutrálnych dní a za posledné šieste šesťmesačné obdobie od 01/2024 do 06/2024 - 9
dní. Odvolací súd vychádzajúc z ID plachiet spočítal vykazované hodiny služobnej činnosti, hodiny

služobnej pohotovosti, ktoré spolu dávajú odpracované hodiny v mesiaci a tieto vydelil počtom týždňov
pripadajúcich na to ktoré šesťmesačné obdobie po zohľadnení neutrálnych dní. Za prvé šesťmesačné
obdobie sa po zohľadnení neutrálnych dní zredukoval počet týždňov oproti tabuľke č. 1, v ktorej
neutrálne dni zohľadnené neboli, z 26 na 25,85 týždňa. K tomuto výsledku dospel odvolací súd takto:
Do prvého šesťmesačného obdobia od júla 2021 do decembra 2021 spadá 184 kalendárnych dní, od

ktorých je potrebné odpočítať 3 neutrálne dní a výsledok je 181 dní : 7 = 25,85 týždňov. Rovnakým
spôsobom počítal odvolací súd započítateľné dni aj v ďalších šesťmesačných obdobiach. Následne
súčet odpracovaných hodín získaných odvolacím súdom z ID plachiet bolo vydelených počtom týždňov
pripadajúcich na to ktoré šesťmesačné obdobie a výsledok je počet hodín pripadajúcich na jeden týždeň.
Podľa výpočtov odvolacieho súdu v každom šesťmesačnom období odpracoval žalobca viac ako 48

hodín týždenne. Na prvé šesťmesačné obdobie pripadá 53,22 hodín, na druhé 57,74 hodín, na tretie
52,23 hodín, na štvrté 53,18 hodín, na piate 54,87 hodín a posledné šieste 54,47 odpracovaných hodín
služobnej činnosti. Uvedené vyplýva z priloženej tabuľky č. 2.

Tabuľka č. 2: Údaje o dochádzke z ID plachty za obdobie 07/2021 do 06/2024

Referenčné Mesiac Odpracované Hodiny Spolu Neutrálne dni Započítateľné
Priemerný počet

obdobie hodiny služobnej odpracované podľa dni bez neutrálnych odslúžených hodín
podľa pohotovosti hodiny ID plachty dní, premenené za týždeň v
ID plachty podľa ID plachty na týždeň 6 mesačnom období

31 07/2021 136,00 87,29 223,29 0 184-3=181 dní 1375,84:25,85

31 08/2021 170,00 125,24 295,24 0 181:7=25,85 týždňa =53,22 h/týždeň
1. 30 09/2021 189,00 56,00 245,00 1xDOV
31 10/2021 148,00 46,56 194,56 0
30 11/2021 153,00 53,41 206,41 0
31 12/2021 163,34 48,00 211,34 2xDOV

Spolu 184 959,34 416,50 1375,84 3,00
dní za
6 mesačné obdobie

31 01/2022 160,00 72,00 232,00 1xDOV 181-9=172 dní 1418,75:24,57

28 02/2022 166,30 55,02 221,32 3xDOV 172:7=24,57 týždňa =57,74 h/týždeň
2. 31 03/2022 166,30 94,25 260,55 2xDOV
30 04/2022 169,26 56,00 225,26 2xDOV
31 05/2022 171,00 48,00 219,00 030 06/2022 163,30 97,32 260,62 1xDOV
Spolu 181 996,16 422,59 1418,75 9,00
dní za

6 mesačné obdobie

31 07/2022 175,00 86,04 261,04 1xDOV 184-2=182 dní 1358,18:26
31 08/2022 128,00 72,45 200,45 0 182:7=26 týždňa =52,23
3. 30 09/2022 160,00 62,40 222,40 0

31 10/2022 187,30 51,53 238,83 0
30 11/2022 144,00 64,00 208,00 1xDOV
31 12/2022 158,00 69,46 227,46 0
Spolu 184 952,30 405,88 1358,18 2,00
dní za
6 mesačné obdobie

31 01/2023 166,00 75,15 241,15 0 181-7=174 dní 1321,75:24,85
28 02/2023 155,00 40,00 195,00 3xDOV 174:7=24,85 týždňa =53,18 h/týždeň
4. 31 03/2023 182,00 56,00 238,00 1xDOV
30 04/2023 177,00 22,12 199,12 3xDOV

31 05/2023 149,00 76,18 225,18 0
30 06/2023 142,00 81,30 223,30 0
Spolu 181 971,00 350,75 1321,75 7,00
dní za
6 mesačné obdobie

31 07/2023 171,00 48,00 219,00 4xDOV 184-9=175 dní 1371,92:25
31 08/2023 176,00 108,53 284,53 2xDOV 175:7=25 týždňa =54,87 h/týždeň
5. 30 09/2023 163,00 57,00 220,00 0
31 10/2023 160,00 56,00 216,00 1xDOV

30 11/2023 160,00 64,00 224,00 1xDOV
31 12/2023 149,00 59,39 208,39 1xDOV
Spolu 184 979,00 € 392,92 1371,92 9,00
dní za
6 mesačné obdobie

31 01/2024 181,00 80,00 261,00 1xDOV 182-9=173 dní 1346,05:24,71
29 02/2024 152,00 40,00 192,00 4xDOV 173:7=24,71 týždňa =54,47 h/týždeň
6. 31 03/2024 180,45 72,00 252,45 2xDOV
30 04/2024 177,30 64,00 241,30 1xDOV

31 05/2024 171,00 48,00 219,00 1xDOV
30 06/2024 140,30 40,00 180,30 0
Spolu 182 1 002,05 € 344,00 1346,05 9,00
dní za
6 mesačné obdobie

Ak v prvom referenčnom období vydelíme počet odpracovaných hodín 1375,84 počtom týždňov

25,85 dostaneme výsledok 53,22 hodín, čo je priemerný týždenný služobný čas žalobcu v prvom
referenčnom období. Rovnakým spôsobom sa vypočíta priemerný týždenný služobný čas žalobcu
v druhom referenčnom období, kedy sa celkový súčet odslúžených hodín 1418,75 vydelí počtom
týždňov 24,57 a výsledok je 57,74 priemerný týždenný služobný čas žalobcu v tomto období. V
treťom referenčnom období je potrebné vydeliť počet odslúžených hodín 1358,18 upraveným počtom

týždňov po zohľadnení neutrálnych dní 26 a výsledok je 52,23 ako priemerný týždenný služobný čas v
tomto referenčnom období. V štvrtom referenčnom období je súčet celkovo odslúžených hodín žalobcu
1321,75 po vydelení počtom týždňov 24,85 dostaneme priemerný týždenný služobný čas žalobcu v
tomto období, ktorý vychádza na hodnotu 53,18. V piatom referenčnom období sa delí číslo 1371,92 akocelkový počet odslúžených hodín za toto obdobie počtom týždňov 25 a výsledok je 54,87 ako priemerný
týždenný služobný čas žalobcu v tomto období. V poslednom šiestom referenčnom období je súčet
odpracovaných hodín 1346,05, tento po vydelení počtom na toto obdobie pripadajúcich týždňov 24,71

dáva výsledok 54,47, čo je priemerný týždenný služobný čas žalobcu v tomto období.

11. Z prehľadu výpočtov priemerného počtu odpracovaných hodín za týždeň uskutočneného odvolacím
súdom je evidentné, že spôsobom rozvrhnutia služobného času a pohotovostných služieb u žalobcu
opakovane dochádzalo k prekročeniu maximálne prípustného týždenného pracovného času podľa

smernice 2003/88/ES, čo bolo spôsobené tým, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore umožňoval
nezapočítať hodiny služobnej pohotovosti vykonávané (odslúžené) hasičom v mieste výkonu štátnej
služby do služobného času, hoci sa podľa článku 2 ods. 1 smernice aj čas neaktívnej služobnej
pohotovosti považuje za pracovný čas definovaný smernicou ako akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi predpismi a/alebo praxou. Porušenie článku 6 písm. b) smernice je dôsledkom

nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., čo už priznala aj vláda SR
(bod 13. tohto rozhodnutia).

12. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď tento
dospel k názoru, že smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná do zákona č. 315/2001 Z. z.

a prílišnú pozornosť venoval ustanoveniu § 97 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý podľa
názoru žalovaného nie je ani nebol a nebude transpozičným článkom k údajnému rozšíreniu pojmu
pracovný čas v Slovenskej republike. S názorom žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci
odvolací súd nesúhlasí. Súd prvej inštancie uviedol v dôvodoch svojho rozhodnutia právne predpisy a
zákonné ustanovenia, ktoré na predmetný spor aplikoval. Zo zákona o Hasičskom a záchrannom zbore

považoval súd za rozhodujúce ustanovenia § 12, § 85, § 86, § 91, § 92, § 122 a v bode 65 uvedený
odkaz na § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. už bol uvedený len ako potvrdzujúci názor súdu prvej inštancie,
že ostatné aplikované ustanovenia zákona o Hasičskom a záchrannom zbore dokazujú, že spôsob a
rozsah transpozície smernice 2003/88/ES umožňoval zamestnávateľovi žalobcu nezapočítať neaktívnu
časť služobnej pohotovosti do pracovného času, čím sa skresľoval rozsah odslúžených hodín žalobcom

a dochádzalo k opakovanému prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času podľa smernice.
Ajodvolacísúduskutočnilhistorickýexkurzdozákonač.315/2001Z.z.aprávenazákladetohtoexkurzu
dospel k rovnakému názoru ako súd prvej inštancie, že smernica 2003/88/ES nebola transponovaná do
zákona o Hasičskom a záchrannom zbore spôsobom, aby účinky sledované smernicou v článkoch 2
o vymedzení pracovného času a času odpočinku a v článku 6 o rozsahu pracovného času boli účinne

zabezpečené textom všeobecne záväzného právneho predpisu.
12.1 Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES (t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48
hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2024
dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva únie vyžaduje

od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom
právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť
nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice
do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje
jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice

2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín; žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.
Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta
zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2

zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.
Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods.

1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z.
z. vyplýva, že zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchrannéhozboru v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného
zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a
záchranného zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej úpravy je

záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava
do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod
1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi
a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva,

že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou
služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore
so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného
zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby
členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli

prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom
od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene
uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení §
86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho

roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. K
ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy

sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011
Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice
2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť
predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo

preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie
zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.
12.2 Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie mal v prvom rade skúmať, či k
prekročeniu limitu pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice v rozhodnom období vymedzenom
žalobcom došlo a to v šesťmesačných referenčných obdobiach, nie na mesačnej báze, ako tak činí

žalobca a že pre výpočet priemerného týždenného služobného času nie sú rozhodujúce údaje o fonde
pracovného času a súd prvej inštancie konkrétne kontrolné výpočty k tvrdeniam žalobcu neurobil, čo
však nemá vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia a možnosť prieskumu napádaného rozhodnutia.
Odvolací súd v súlade s § 387 ods. 3 C. s. p. sa zaoberal týmito podstatnými tvrdeniami žalovaného
predneseného v konaní na súde prvej inštancie a vyporiadal sa s nimi.

13.Odvolacísúdjetohonázoru,ženesprávnutranspozíciusmernice2003/88/ESdozákonač.315/2001
Z. z. potvrdzuje priamo novela zákona č. 315/2001 Z. z. schválená Národnou radou Slovenskej republiky
na 35. schôdzi dňa 27. mája 2025 uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 179/2025 Z. z. účinná od 01.
júla 2025. Návrh novely zákona o Hasičskom a záchrannom zbore predložila vláda, ktorá uznesením

č. 298/2025 z 12.06.2025 schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. a
potreba novelizácie zákona o Hasičskom a záchrannom zbore podľa dôvodovej správy k návrhu zákona
bola vyvolaná prebiehajúcimi súdnymi spormi príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v súvislosti
s prekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného služobného času, „ktoré vznikajú preto, že sa
dotohtolimitunezarátavaslužobnápohotovosťvmiestevýkonuštátnejslužby,akotovyžadujeeurópska

legislatíva“. V návrhu zákona sa uvádza, že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru
podľa aktuálneho znenia zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje 40 hodín týždenne, „pričom služobná
pohotovosť sa nezapočítava do služobného času“. Služobná pohotovosť sa príslušníkom určuje, t.
j. nemajú možnosť ju odmietnuť. Výslovne sa uvádza, že: „Súdny dvor Európskej únie posudzuje
legálnosť postupu Slovenskej republiky pri aplikácii smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/

ES, ktorá stanovuje maximálny pracovný čas zamestnanca. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
hasičské a záchranné zložky. Zároveň začne Európska komisia posudzovať súlad zákona so smernicou
2003/88/ES; nie je predpoklad úspechu SR, pričom pri nezosúladení národnej legislatívy so smernicou
2003/88/ES hrozia pokuty v státisícoch až miliónoch Eur (vysoká pravdepodobnosť v pomerne krátkomhorizonte).Nazákladeuvedenéhojepotrebnézabezpečiťzosúladenienárodnejlegislatívysosmernicou
2003/88/ES.“.

14. Schválená novela zákona č. 315/2001 Z. z. uskutočnená zákonom č. 179/2025 Z. z. nemá
žiaden vplyv na tento prebiehajúci súdny spor. Odvolací súd na prijatie novely zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore a časť predkladacej správy, v ktorej vláda SR odôvodňuje potrebu prijatia tejto novely,
poukazuje len pre účely skráteného odôvodnenia svojho rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 1, 2 C. s. p.,
ktoré umožňuje odvolaciemu súdu pri stotožnení sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie

obmedziť sa v odôvodnení svojho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
14.1 Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia uvádza, že súd prvej inštancie správne vyriešil všetky sporné otázky vyvstalé
v priebehu konania. Súd prvej inštancie správne aplikoval právne predpisy, podľa ktorých nárok žalobcu
posúdil. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom za rozhodné obdobie v § 85 ods. 1 a 2

považoval za služobný čas len časový úsek, v ktorom príslušník vykonával štátnu službu a čas služobnej
pohotovosti v § 92 ods. 1 a 2 od služobného času oddeľoval. Práve takéto znenie ustanovení zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore umožňovalo nezapočítavať čas služobnej pohotovosti do služobného
času a prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času určeného v článku 2 ods. 2 smernice.
Pritom účelom smernice 2003/88/ES je chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, smernica sa podľa

článku 1 ods. 3 vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice
89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Nesprávny je názor
žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru. Služba hasičov sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu
právnych noriem spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto

sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Aj
keď príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia úlohy pri zdolávaní požiarov a na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva vykonávajú záchranárske činnosti pri haváriách, živelných pohromách a iných
mimoriadnych udalostiach, ktoré nemožno predvídať, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené
možno vopred plánovať a služobný čas príslušníkov rozvrhnúť tak, aby maximálny týždenný pracovný

čas aj u príslušníkov Hasičského a záchranného zboru dodržaný bol.

15. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických

osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi. V zmysle článku 144 ods. 1 Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku je
súd viazaný medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom a
tiež judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo Európskej
únie má prednosť pred vnútroštátnym právom. Súdy SR sú povinné aplikovať vnútroštátne predpisy v

súlade s normami práva Európskej únie a jej výkladom podaným Súdnym dvorom Európskej únie. Súdny
dvor Európskej únie v rozhodnutí C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyslovil, že smernica
2003/88/ES sa vzťahuje aj na služobný pomer zásahových jednotiek verejnej požiarnej služby.
15.1 Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od
článku 6 smernice v prípade príslušníkov hasičského zboru. Tento článok sa na príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru nevzťahuje, na pracovníkov protipožiarnej služby sa vzťahuje článok 17 ods. 3,
ktorý však neumožňuje odklon od článku 6 smernice.

16. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako škody vzniknutej v
dôsledku porušenia práva Európskej únie, smernice 2003/88/ES, ktorá bola nesprávne transponovaná

do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky zákona č. 315/2001 Z. z. Vnútroštátny
zákonodarca musí do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt a pokiaľ smernica, ktorá
v zásade priamy účinok nemá, ale v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie môžu mať
smernice vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát, vtedy, ak tento neprijal transponujúci
právny akt alebo smernica nebola do vnútroštátneho práva transponovaná správne, môžu sa jednotlivci

odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Právo jednotlivca na náhradu škody voči
členskému štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Európskej únie vyplýva z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Frankovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90.16.1 Súdny dvor Európskej únie vo veci Günter Fuß C-429/09 odmietol názor, že je povinnosťou
zamestnanca (hasiča), u ktorého opakovane dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času upozorniť svojho zamestnávateľa na túto skutočnosť s odôvodnením, že vyžadovanie

splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požadovali od svojho zamestnávateľa skončenie
porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by
malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť
dbať o dodržiavanie noriem únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore
systematickyprenášanánajednotlivca,čímbysatýmtoorgánomumožnilo,abybolivprípadenepodania

takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by znamenalo spochybnenie
práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Európskej únie a povinnosti členských
štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov.

17. Súd prvej inštancie správne ustálil, že podmienky na priznanie nároku na náhradu škody (porušená
norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie

práva únie je dostatočne závažné, medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody
jednotlivca existuje príčinná súvislosť) boli splnené. V konaní bolo preukázané, že v dôsledku porušenia
únijného práva musel žalobca odpracovať reálne viac než 48 hodín týždenne v priemere a to na úkor
svojho času na oddych a bezpečnosť pri práci. Ak je cieľom smernice 2003/88/ES chrániť bezpečnosť
a zdravie zamestnanca určením maximálnej doby týždenného pracovného času, denného odpočinku,

týždenného odpočinku, ročnej dovolenky a prestávok v práci, nebolo potrebné zisťovať, aký dopad
má prekročenie maximálneho týždenného pracovného času na žalobcu či príslušníkov jeho rodiny,
postačujúce je, že právo na denný a týždenný odpočinok po ťažkej a zodpovednej práci nebolo
zachované.
17.1 Žalovaný v sporoch ako tento popiera vplyv prekročenia maximálneho prípustného týždenného

pracovného času 48 hodín týždenne na osobnostné práva žalobcu ako príslušníka Hasičského a
záchranného zboru bagatelizujúc skrátenie času odpočinku, ktorý má slúžiť na regeneráciu telesných a
psychických síl, naproti tomu v dôvodovej správe k novele zákona o Hasičskom a záchrannom zbore
uskutočnenej zákonom č. 179/2025 Z. z. v časti Doložka vybraných vplyvov uvádza, že návrh zákona,
ktorým sa v § 85 ods. 3 ustanovuje, že priemerný týždenný služobný čas príslušníka, vrátane štátnej

služby nadčas a služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby nesmie prekročiť 48 hodín,
ak ods. 4 neustanovuje inak uznáva, že „návrh zákona bude mať pravdepodobne pozitívny vplyv na
manželstvo,rodičovstvoarodinu,pretožemôže,vniektorýchprípadoch,priniesťzvýšenievoľnéhočasu,
ktorý bude môcť príslušník stráviť so svojou rodinou. Ak využije možnosť upravenú § 85a, naopak,
je možné, ale nemusí tak tomu byť, že sa mu voľný čas v týždni skráti. Návrh ráta aj s nárastom

disponibilných zdrojov z dôvodu zvýšenia náhrady za služobnú pohotovosť. Tieto vplyvy považujeme
za marginálne, keďže návrh nie je primárne zameraný na riešenie sociálnej otázky a nezameriava sa
ani na situáciu v rodine, manželstve, či na otázky rodičovstva, hoci môže okrajovo ovplyvniť aj tieto
sféry života.“. Za osobu, ktorú je možné kontaktovať v súvislosti s posúdením vybraných vplyvov je
označené Ministerstvo vnútra SR, ktoré v tomto spore koná za žalovanú Slovenskú republiku. Žalobca

odôvodňoval vznik nároku na nemajetkovú ujmu práve vplyvom prekročenia maximálneho týždenného
pracovného času na svoju osobnosť a rodinu, ktorej nemohol venovať toľko starostlivosti, ako sa od
manželaaotcavyžaduje,hociniesúpreuznaniedôvodnostinárokurozhodujúce,keďpodľarozhodnutia
SD EÚ vo veci Günter Fuß už len samotná strata odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom
na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením článku 6 písm. b) smernice a to bez toho,

aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach
žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva. Uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy bol
posúdený podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka analogicky z dôvodu neexistujúcej právnej úpravy
dopadajúcej na tento konkrétny prípad, preto nebolo potrebné preukazovať podmienky na priznanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ustanovené v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (žaloba na

upustenie od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, odstránenie následkov týchto
zásahov, poskytnutie primeraného zadosťučinenia inou formou, zníženie dôstojnosti fyzickej osoby
alebo jej vážnosti v spoločnosti).

18.Neobstojínázoržalovaného,žesižalobcavkonaníspôsobomvýpočtunemajetkovejujmyuplatňoval

mzdový nárok. Cieľom žaloby žalobcu bolo dosiahnuť, aby bola dodržiavaná maximálna hranica
týždenného pracovného času v súlade so smernicou. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie spôsob odškodnenia jednotlivca za porušenie práva Európskej únie zo strany členského štátu by
mal vyplývať z vnútroštátneho poriadku. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcovizo strany členského štátu porušením práva Európskej únie musí byť adekvátna spôsobenej škode.
Súd prvej inštancie správne na prejednávaný spor analogicky aplikoval ustanovenia § 13 Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti, keď vnútroštátny právny poriadok neobsahuje ustanovenia, podľa

ktorých by bolo možné vec priamo posúdiť. Za bezvýznamné odvolací súd považuje, akým spôsobom
dospel žalobca k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď dôvodom uskutočneného výpočtu
bolo len odôvodnenie a možnosť ukontrolovania výšky požadovanej náhrady z hľadiska jej primeranosti.
Žalobca,akomnohíinížalobcoviavskutkovoaprávneobdobnýchprípadoch,moholpožadovaťnáhradu
nemajetkovej ujmy aj akoukoľvek konkrétnou sumou bez akýchkoľvek výpočtov a keď zvolil spôsob

určenia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobom ako sa určuje jeho mzda podľa zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore, neznamená to, že si uplatňuje doplatok mzdy, iba to, že výšku požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy zrozumiteľným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd SR sa už vyjadril k charakteru
tohto sporu napr. v uzneseniach sp. zn. 6Ndc/7/2024 a sp. zn. 5Ndc/7/2024, v ktorých vyslovil právny
názor, že sa nejedná o individuálny pracovný spor. Žalobcom požadovaná výška náhrady nemajetkovej
ujmy spĺňa aj podľa názoru odvolacieho súdu satisfakčnú aj reparačnú funkciu, nebol dôvod znižovať

jej výšku vzhľadom aj na skutkovo a právne obdobné spory prejednávané odvolacím súdom, na ktoré
poukazoval aj žalovaný.

19. Žalovaný mal možnosť preveriť správnosť úvah súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v skutkovo
a právne totožnej veci vedenej na Okresnom súde vo Zvolene pod sp. zn. 8C/15/2021 a na Krajskom

súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16Co/11/2022 v rámci dovolacieho konania začatého na jeho
dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici; nestalo sa tak len z dôvodu, že žalovaný
vzal dovolanie späť a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 9CdoPr/7/2023 zo dňa
27.09.2023 dovolacie konanie zastavil.
19.1 V zmysle článku 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku je povinnosťou

súdov rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, medzi ktoré
okresné súdy a iné krajské súdy nepatria. Rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, Najvyššieho súdu
SlovenskejrepublikyaÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyvsporeakojetentoneexistujú.Senát17Co
rozhoduje vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy uplatňovanej príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru voči štátu pre porušenie povinnosti úplne a správne transponovať smernicu Európskej únie

konštantne, uznávajúc uplatnené nároky na náhradu nemajetkovej ujmy príslušníkom Hasičského a
záchranného zboru za odôvodnené, pokiaľ je preukázané porušenie článku 2 ods. 1 a článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES. Žiaden zo žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nevzhliadol odvolací
súd ako dôvodne uplatnený.

20. Súd prvej inštancie rozhodol správne vo veci samej aj o nároku žalobcu na náhradu trov konania
voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 C. s. p. v súlade so zásadou úspechu v konaní.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie

konanie v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého o nároku na náhradu
trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia

o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do
povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016
zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov
odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch

neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §
436 ods. 1 C. s. p.).