Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/55/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124352788
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124352788.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v
spore žalobcu H. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, XXX XX M. M., zastúpený advokátkou JUDr.
AndreouStupárovou,sosídlomNovomeského1266/25,96231VeľkáLúka,protižalovanémuSlovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72
Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6 535,98 €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 9C/55/2024-314 zo dňa 26.02.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v plnom rozsahu vyhovel žalobe o zaplatenie sumy 6 535,98 € ako náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za ujmu, ktorá žalobcovi bola spôsobená v období od
01.07.2021 do 30.06.2024 z dôvodu porušenia práva Európskej únie, smernice Európskeho parlamentu
a Rady č. 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
len „smernica“ alebo „smernica 2003/88/ES“) tým, že bola žalovaným nesprávne implementovaná do

vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“ alebo „zákon o Hasičskom a
záchrannomzbore“),vdôsledkučohoprávnyporiadokSRumožňoval,abypriemernýtýždennýpracovný
čas žalobcu, vrátane nadčasov, presiahol 48 hodín týždenne, pretože v rozpore s článkom 2 ods.
1 smernice sa hodiny odslúženej služobnej pohotovosti nezapočítavali do služobného času žalobcu.
Povinnosťou žalovaného ako členského štátu Európskej únie bolo prijať transponujúci právny akt
(vnútroštátnevykonávacieopatrenie),ktorýmsavnútroštátnepredpisyprispôsobiacieľomstanovenýmv

smernici. Cieľom smernice bolo zabezpečiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov. V zmysle článku
7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok(ďalejaj„C.s.p.“)jesúdviazanýmedzinárodnoprávnymizáväzkamiSlovenskejrepubliky,ktoré
majú prednosť pred zákonom a je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho
dvora Európskej únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie
byť medzi nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený
v prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov

práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa
riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov
za porušenie práva únie je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v článku 10 Zmluvyo založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia
potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy alebo z činnosti spoločenstva
a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy alebo ohroziť

reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti
členského štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva únie členským štátom
pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smernice. Smernice ako právne akty Európskej únie
sú záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia

daného výsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorými je
určená pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom je však ponechaná voľba formy
a prostriedkov. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na služobný pomer žalobcu ako príslušníka
Hasičského a záchranného zboru; nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice
2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 smernice v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 podáva definíciu pojmu pracovný čas tak, že pracovný čas

je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosťalebopovinnostivsúladesvnútroštátnymiprávnymipredpismia/alebopraxou.Začasodpočinku
sa považuje akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. V článku 6 smernice 2003/88/ES je členským
štátom uložené prijať opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť
bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi

predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi
partnermi a že priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31.10.2024 umožňoval nezapočítať
hodiny odslúženej služobnej pohotovosti do služobného času. O nesprávnej transpozícii smernice
svedčí aj novela zákona o Hasičskom a záchrannom zbore účinná od 01.11.2024, podľa ktorej sa už

do služobného času pre účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý v období 6
mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, započítavajú aj hodiny služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1
a 2 písm. a).
1.1 Uplatnený nárok žalobcom posúdil súd prvej inštancie aj podľa článku 36 Ústavy SR, v ktorom je
zakotvené právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, pričom zákon má

zamestnancom zabezpečiť najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku
pracovného času a primeraný odpočinok po práci, podľa ustanovení § 12, § 85, § 86, § 91, § 92, § 122,
§ 193 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ustanovenia § 853 a § 11 až § 13 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník.
1.2 Žalobca si uplatňoval nárok na náhradu škody v dôsledku porušenia práva Európskej únie

nesprávnou implementáciou smernice do vnútroštátneho právneho poriadku. Spor o náhradu škody
z dôvodu porušenia únijného práva patrí do právomoci súdu. Pasívna vecná legitimácia v spore
svedčí žalovanej Slovenskej republike z titulu absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za
škodu vzniknutú nesprávnou transpozíciou smernice do vnútroštátneho práva. Súdny dvor EÚ judikoval
vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri

podmienky: porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo zakladá povinnosti pre
členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. Podľa názoru súdu prvej inštancie boli splnené všetky tri podmienky
pre priznanie nároku na náhradu škody žalobcovi. Článok 2 a článok 6 písm. b) smernice 2003/88/

ES predstavuje pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho
zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas. Táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej sa nemožno v žiadnom
prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov. Žalovaný nedostatočne transponoval

smernicu, jej článok 6 písm. b), ktorý nebol do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore prebratý
správne, pretože zákon č. 315/2001 Z. z. umožňoval, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu,
vrátane nadčasov, presiahol týždenne 48 hodín tým, že v rozpore s článkom 2 smernice nepovažoval
za výkon práce obdobie, kedy musel byť príslušník Hasičského a záchranného zboru k dispozícii
žalovanému v čase určenej a nariadenej pohotovosti, ktorá skutočnosť je sama o sebe považovaná

za dostatočne závažné porušenie únijnej právnej normy. Žalobca preukázal, že v dôsledku porušenia
únijného práva musel reálne odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice, na úkor svojich
blízkych, koníčkov, rodiny a iných aktivít nesúvisiacich s jeho pracovným zaradením. Žalobca tvrdilpríčinnú súvislosť medzi porušením práva únie zo strany žalovaného a vznikom škody na jeho strane,
žalovaný jeho tvrdenie nijakým spôsobom nevyvrátil.
1.3 Žalobcovi podanou žalobou išlo predovšetkým o dodržanie maximálnej hranice odpracovaných

hodín v súlade so smernicou. Nebolo možné súhlasiť s názorom žalovaného, že spôsobom výpočtu
nemajetkovej ujmy zakrýval žalobca mzdový nárok. Súd prvej inštancie si osvojil spôsob výpočtu
náhrady škody ako nemajetkovej ujmy predložený žalobcom a uplatnenú výšku náhrady považoval za
primeranú s poukazom na rozsah a charakter protiprávneho zásahu žalovaného do rodinného života
žalobcu, jeho súkromia, jeho Ústavou SR garantovaného práva na ochranu bezpečnosti a zdravia

pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci. Požadovaná
nemajetková ujma mohla byť stanovená imaginárnou čiastkou, pričom žalobca si výšku nemajetkovej
ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore. Žalobcom žiadaná výška nemajetkovej ujmy spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je
sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu. Výška uplatnenej
náhrady je podľa názoru súdu prvej inštancie primeraná niekoľkoročnému porušovaniu práva žalobcu

na primeraný odpočinok po psychicky a fyzicky náročnej práci, spĺňa satisfakčnú aj reparačnú funkciu
a je v súlade s ustálenou judikatúrou Okresného súdu Banská Bystrica, aj Krajského súdu v Banskej
Bystricivobdobnýchsporochazjavnespĺňaajfunkciugenerálnejprevencie,keďvdôsledkutýchtožalôb
došlo aj ku zmene právnej úpravy v zákone o Hasičskom a záchrannom zbore. Žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom na

zodpovedný subjekt (štát) a dĺžku trvania neoprávnených zásahov do práv žalobcu zo strany žalovaného
a neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia (ospravedlnenie). Tieto prostriedky nápravy by neboli
účinné a funkčné.
1.4Akonedôvodnúvyhodnotilprvoinštančnýsúdnámietkužalovaného,žesižalobcanesplnilprevenčnú
povinnosť vyžadovanú ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka, keď žalobca (žalobca to poprel)

počas trvania služobného pomeru nenamietal proti rozpisu služieb ani prekračovanie maximálneho
týždenného pracovného času. SD EÚ vo veci Günter Fuß C-429/09 výslovne uviedol, že nie je možné od
zamestnanca vyžadovať, aby požadoval od svojho zamestnávateľa skončenie porušovania práva únie
na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, pretože by to malo za následok,
že orgánom dotknutého štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem

systematicky prenášaná na jednotlivca.
1.5 Rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu
odôvodnil súd prvej inštancie úspechom žalobcu v spore a na rozhodnutie aplikoval ustanovenia
Civilného sporového poriadku § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1.

2. Žalovaný v odvolaní proti tomuto rozsudku uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d),
f) a h) Civilného sporového poriadku, z ktorých bližšie rozviedol len odvolacie dôvody o nesprávnom
právnom posúdení veci a o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie z vykonaných
dôkazov (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C. s. p.). Žalovaný nesúhlasil s názorom súdu
prvej inštancie, že všeobecným súdom Slovenskej republiky prináleží kompetencia posudzovať súlad

slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území SR so
smernicou Európskej únie. Súdu prvej inštancie chýbala právomoc na vyslovenie právne záväzného
názoru o nesúlade zákona č. 315/2001 Z. z. alebo len niektorých ustanovení tohto zákona so smernicou
2003/88/ES vo všeobecnosti, aj v konkrétnom prejednávanom prípade. Žalovaný zotrváva na názore
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore. Súd prvej inštancie nerozlišoval medzi „prebratím

smernice“ a „aplikáciou smernice“ a nesprávne posúdil vznik zodpovednosti kompetentných orgánov
za porušenie predpisov v procese prebratia a následnej aplikácie smernice. Prebratie konkrétneho
znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu je premietnuté
do podoby a textu právneho predpisu. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti
Ministerstva vnútra SR nesprávne prebrala smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., musel

práve žalobca preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Na
konštatovanie nesprávneho prebratia smernice bolo potrebné porovnať znenie zákona č. 315/2001 Z. z.
pred účinnosťou a po účinnosti (prebratí) smernice 2003/88/ES. Žalovaný tvrdí, že žiadne ustanovenie
zákona č. 315/2001 Z. z. nie je rozporné so smernicou. Porušenie smernice môže byť spôsobené až
aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice (zamestnávateľ) vyloží jej

ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Až nesprávna aplikácia smernice môže založiť prípadný nárok na
náhradu škody. Ak Slovenská republika pri prebratí smernice neporušila žiadne predpisy, pri absencii
protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré
si žalobca uplatňuje v tomto konaní, navyše ak ide o nároky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu,kde sa mzdový nárok skrýva za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Žalovaný nemôže byť
zodpovedný za nesprávnu aplikáciu smernice. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní.

2.1 Žalobca tvrdí, že sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ale v skutočnosti sa dožaduje mzdových
nárokov - doplatenie mzdy za celú ním odslúženú služobnú pohotovosť bez ohľadu na to, či mala byť
odslúžená nad rámec 48 hodín týždenne z dôvodu, že je výkon služobnej pohotovosti ohodnocovaný
odlišne než výkon služobnej činnosti. Pri tom z judikatúry SD EÚ vyplýva, že výkon služobnej pohotovosti
nadväzujúcej bezprostredne na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, počas

ktorej zamestnanec nevykonáva skutočnú prácu, môže byť odmeňovaný iným spôsobom ako doba
štátnej služby, počas ktorej príslušník plní služobné úlohy. Žalobca pred vstupom do služobného pomeru
poznal, za akých podmienok bude štátnu službu vykonávať a dovoláva sa porušenia osobnostných
práv spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby na
odpočinok, ako aj porušenia práva na súkromie a rodinný život po 14 rokoch výkonu služby, počas
ktorého obdobia využíval všetky benefity a neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že výkon služobnej

pohotovosti považuje, resp. pociťuje ako výraznú ujmu, preto ani nebolo možné, aby zamestnávateľ
včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Žalobca ako poškodená
osoba mal prejaviť primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a ak tak neurobil,
má si škodu vznášať sám.
2.2 Či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nepracovať nad maximálny 48 hodinový týždenný

pracovný čas bolo potrebné zo strany žalobcu preukázať, že skutočne pracoval nad takýto limit
za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú hodinami nad maximálny
limit pracovného času. Pri výpočte priemerného služobného času žalobcu bolo potrebné zohľadniť
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období.
2.3 Žalobca nepreukázal vznik škody ani nemajetkovej ujmy. V žalobe neuvádza skutkové tvrdenia,

neupresňuje, kedy a v akom rozsahu utrpel nemajetkovú ujmu. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno
spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu vôbec vznikla
nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch a prečo nemožno
jeho nemajetkovú ujmu (ak by preukázal jej vznik) uspokojiť inak než peňažnou formou, prečo by
nepostačovalo zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ, napr. ospravedlnenie, zverejnenie rozsudku,

ani že by bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu alebo jeho vážnosť v spoločnosti. K
takémuto záveru dospeli viaceré súdy Slovenskej republiky v skutkovo a právne obdobných prípadoch.
Aj z rozhodnutia SD EÚ vo veci Konle C-302/97 vyplýva, že aj jednoznačný rozpor s právom EÚ
nemusí automaticky zakladať vznik zodpovednosti, pokiaľ je vnútroštátna úprava ospravedlnená napr.
všeobecným záujmom.

2.4 Žalovaný navrhol odvolaciemu súdu zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie, žalobu zamietnuť a
zmeniť aj výrok o trovách konania závislý od rozhodnutia vo veci samej.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolacie námietky žalovaného sú rovnaké než
prezentoval v rámci konania pred súdom prvej inštancie. Neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti,

ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej.
Žalobca považuje rozsudok prvoinštančného súdu za zákonný a spravodlivý, vecne správny, v ktorom
bol správne právne posúdený skutkový stav zistený z vykonaných dôkazov. Ani jeden z odvolacích
dôvodov nebol naplnený. Nie je možné sa stotožniť s námietkou žalovaného, že všeobecný súd SR
nemá právo posudzovať súladnosť slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych

predpisov platných na území SR so smernicou Európskej únie. Priamo SD EÚ vo svojej judikatúre
vyžaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali. Spor o náhradu
škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia smernice do
vnútroštátneho právneho poriadku je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, ktoré s poukazom
na § 3 C. s. p. prejednávajú a rozhodujú súdy, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné

orgány. V Slovenskej republike neexistuje iný orgán, oprávnený rozhodovať o práve žalobcu na náhradu
škody voči štátu za porušenie práva únie.
3.1 Súd prvej inštancie správne posúdil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v zhode s množstvom
názorov vyjadrených v skutkovo a právne totožných prípadoch. Argumentácia žalovaného o neunesení
dôkazného bremena žalobcom k vzniku škody neobstojí. Na strane žalobcu boli preukázané všetky

predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi. Zo strany žalovaného došlo
k zásahu do práva žalobcu na ochranu zdravia podľa článku 40 Ústavy SR a súčasne k zásahu
do práva žalobcu na súkromie a rodinný život podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR, pretože nebol
dodržaný limit maximálneho týždenného pracovného času a výkonom služobnej činnosti a služobnejpohotovosti nad smernicou ustanovený limit prichádzal žalobca o možnosť tráviť čas so svojou rodinou,
deťmi, venovať sa záľubám, či iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením. Nepravdivé je
tvrdenie žalovaného, že žalobca nemusí byť bdelý po celú dobu služobnej pohotovosti, keď musí

byť kedykoľvek pripravený na výjazd v služobnom oblečení. Podľa judikatúry SD EÚ aj neaktívna
časť služobnej pohotovosti, počas ktorej sa žalobca nachádza v priestoroch hasičskej stanice, ktorú
nemôže opustiť, sa musí považovať za pracovný čas, ako to ustanovuje článok 2 ods. 1 smernice.
V dôsledku nerešpektovania smernice pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet
hodín voľného času. Na základe uvedeného žalobcovi vznikol nárok na primerané odškodnenie. Iba

samotné konštatovanie porušenia práva by nenaplnilo funkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná
náhradajevtomtoprípadespôsobiláformaodškodneniavzniknutejujmy.Žalovanýlenpaušálnepopiera
akékoľvek negatívne následky porušovania smernice na každodenný život žalobcu a teda aj vznik
akejkoľvek ujmy. Žalovaný akoby zámerne prehliadal výsledky dokazovania. Žalobca aj iní príslušníci
Hasičského a záchranného zboru sa opakovane snažili riešiť situáciu prostredníctvom svojich odborov,
ale neúspešne, preto boli nútení podať žalobu o náhradu škody, preto neobstojí tvrdenie žalovaného,

že by mal žalobca znášať škodu sám alebo pomerne z dôvodu, že svojho zamestnávateľa neinformoval
o tom, že nejakú ujmu pociťuje. Článok 6 písm. b) smernice nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci
požiadali zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek uplatnených týmto ustanovením.
Žalobca v spore preukázal, že mu ujma vznikla práve v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, aj
negatívne dôsledky na svoju osobu. V rozpore s článkom 6 písm. b) smernice žalobca v žalovanom

období od 01.07.2021 do 30.06.2024 odpracoval takmer 2109,37 hodín služobnej pohotovosti a tieto
tvrdeniažalobcuzískanéodsvojhozamestnávateľažalovanýnespochybnil.Zásahdoosobnostižalobcu
v dôsledku nesprávnej transpozície smernice je spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období
opakovane pracoval viac ako 48 hodín priemerne v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice v spojení s
článkom 2 ods. 1 smernice, kedy mu odpracované hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do

odpracovaného času. To, že sa svojich nárokov domáha žalobca po 14 rokoch výkonu služby nemôže
byť na jeho ujmu. Žalobca stále dúfal, že sa niečo zmení k lepšiemu zo strany zamestnávateľa, čo sa
nestalo. Žalobca popiera, že by v tomto konaní uplatňoval mzdový nárok. Súd určuje výšku peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou. Žalobca sa svojou žalobou nedomáhal nemajetkovej ujmy
vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne, uskutočnený výpočet

náhrady nemajetkovej ujmy podľa počtu odslúžených hodín služobnej pohotovosti mal preukazovať len
primeranosť požadovanej náhrady. Nie je možné sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že žalobca
v spore neuniesol dôkazné bremeno o vzniku ujmy v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, keď
SD EÚ v rozsudku C-243/09 judikoval, že už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe a bez
ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) smernice, nie

je preto potrebné preukazovať ešte aj inú osobitnú ujmu. Odmeňovanie žalobcu za výkon služobnej
pohotovosti nemá žiaden vplyv na to, že rozvrhovaním pracovného času dochádza k sústavnému
porušovaniu článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Slovenská republika v rozhodnom období neprijala
opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice 2003/88/ES a

nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená článkom
6 písm. b) tejto smernice. Podstatou sporu je, že služobná pohotovosť sa hasičovi nezapočítava do
služobného (pracovného) času a nie je odslúžená služobná pohotovosť vykazovaná ako odpracovaný
čas. Práve tieto skutočnosti umožňujú formálne vykazovať počet odpracovaných hodín žalobcom ako
súladný s článkom 6 písm. b) smernice. Takéto konanie štátu nie je možné ospravedlniť všeobecným

záujmom a poukaz žalovaného na rozhodnutie SD EÚ vo veci Konle C-302/97 je nepriliehavý.
3.2 Rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica a Krajského súdu v Banskej Bystrici v skutkovo a
právne obdobných veciach sú konzistentné, nie sú v rozpore s predvídateľnosťou postupu tohto súdu a
princípom právnej istoty. Žalobca navrhuje potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie.

4. Žalovaný v podaní zo 14.04.2025 (vyjadrenie v rámci odvolacieho konania) neuvádza nič nové,
opätovne len odkazuje na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach a rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 a Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 424/2012, o ktorých si myslí, že podporujú jeho odvolaciu argumentáciu.

5. Rovnako tak žalobca v druhom vyjadrení z 19. mája 2025 iba opakuje už prednesené názory v
skoršom vyjadrení k odvolaniu žalovaného.6. Krajský súd v Banskej Bystrici funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34
ods. 1 C. s. p. po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (z dôvodu nenaplnenia
zákonných podmienok uvedených v § 385 ods. 1 C. s. p. pre jeho nariadenie) v rozsahu odvolania

žalovaného a s prihliadnutím na ním uplatnené odvolacie dôvody v súlade s § 379 a § 380 ods. 1 C. s.
p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. ako vecne správny vo výroku aj
v dôvodoch, keď odvolanie žalovaného nevzhliadol za dôvodné ani čiastočne.

7. Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval porušením jeho práva na ochranu zdravia,

súkromného a rodinného života tým, že v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES dlhodobo
pracoval nad ustanovený limit 48 hodín týždenne. Svoje tvrdenie o prekročení maximálne prípustného
týždenného pracovného času dokladal výplatnými páskami od zamestnávateľa, plánom služieb a
výpočtom odslúžených hodín v žalovanom období od júla 2021 do júna 2024. Žalovaný svoju obranu, že
nedošlo k prekročeniu maximálne prípustného limitu pracovného času nedoložil žiadnou dokumentáciou
o rozsahu odpracovaných hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti žalobcom, iba popieral vznik

nároku na náhradu škody na strane žalobcu, hoci na pojednávaní dňa 29.01.2025 potvrdil, že „do fondu
pracovného času žalobcu nebola zaratávaná pohotovosť, resp. jej neaktívna časť“, čo si odvolací súd
vysvetľuje tak, že do počtu odslúžených hodín služobnej pohotovosti nebola započítaná neaktívna časť
služobnejpohotovostiodslúženážalobcom(niedofondupracovnéhočasu)ažalovanývytýkalžalobcovi,
že „započítava svoj čas odpočinku, ktorým je čerpané voľno z titulu dovolenky a podobne, do fondu

pracovnej doby a tým z toho dôvodu došlo ku skresleniu jeho fondu pracovnej doby“, čo opäť pre
nepresne použité termíny si možno vysvetliť tak, že žalovaný mienil, tak ako v iných skutkovo a právne
totožnýchveciach,spochybniťvýpočtyžalobcuopočteodslúženýchhodínslužobnejčinnostiaslužobnej
pohotovosti v rozhodnom období z dôvodu, že v rozpore s článkom 16 písm. b) smernice 2003/88/ES
pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobca nezohľadnil tzv. neutrálne dni, t. j. dni,

kedyčerpádovolenkualebonepracujeprepráceneschopnosť.Vlastnývýpočetpriemernéhotýždenného
pracovného času žalobcu neuskutočnil žalovaný ani súd prvej inštancie a povinnosť vysporiadať sa s
tvrdeniami strán sporu o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES sa tak v zmysle § 387 ods.
3 C. s. p. presunula na odvolací súd.

8. Plniac si zákonom uloženú povinnosť skontroloval odvolací súd z údajov dostupných zo spisu,
či v žalovanom období dochádzalo a v akom rozsahu k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času u žalobcu. Za základ pre svoje výpočty vzal odvolací súd údaje o počte odpracovaných
hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzané vo výplatných páskach žalobcu a v ID
kartách žalobcu, v ktorých sa uvádzajú aj dni a dôvody neprítomnosti v práci, z ktorých odvolací

súd vyabstrahoval neutrálne dni. Zákon č. 315/2001 Z. z. neurčuje, kedy začína a kedy končí 6
mesačné obdobie, v rámci ktorého by mal zamestnávateľ žalobcovi či iným príslušníkom Hasičského a
záchrannéhozborupodľa§86zákonač.315/2001Z.z.rozvrhovaťslužbytak,abytýždenný48hodinový
pracovný čas bol dodržaný.

9. Žalobca ohraničil obdobie, v ktorom podľa jeho tvrdenia malo dôjsť k prekročeniu maximálneho
limitu týždenného pracovného času na 6 šesťmesačných období počnúc 07/2021 do 06/2024. Pre účely
kontroly počtu odpracovaných hodín žalobcom v žalovanom období rozdelil odvolací súd rozhodné
obdobie na šesťmesačné cykly počínajúc mesiacom január a končiac mesiacom jún a opäť začínajúc
mesiacom júl a končiac mesiacom december toho ktorého roku.

9.1 Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že pri výpočte priemerného týždenného pracovného času
nie je možné vychádzať z fondu pracovného času, ktorý nepredstavuje veličinu vyjadrujúcu skutočne
odpracovaný čas, ale čas plánovaný, do ktorého sa započítajú aj neutrálne dni určené v článku 16 písm.
b) smernice. V tabuľke č. 1 vypočítal odvolací súd počet hodín odpracovaných žalobcom pripadajúcich
na týždeň podľa údajov o hodinách služobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzaných vo výplatných

páskach predložených žalobcom s prepočtom na kalendárne týždne bez odpočtu neutrálnych dní (pozri
stĺpec „počet hodín pripadajúcich na týždeň“).

Tabuľka č. 1: Odpracované hodiny podľa výplatných pások za obdobie 07/2021 do 06/2024

Referenčné Mesiac Hodiny Hodiny Spolu Počet týždňov Počet hodín
obdobie služobnej služobnej odpracované v mesiaci pripadajúcich
činnosti pohotovosti hodiny na týždeň07/2021 167,70 69,30 237,00 4,40 53,86
08/2021 94,65 57,85 152,50 4,40 34,66
1. 09/2021 161,08 86,75 247,83 4,20 59,01

10/2021 142,75 56,00 198,75 4,40 45,17
11/2021 177,20 86,81 264,01 4,20 62,86
12/2021 136,40 55,61 192,01 4,40 43,64
Spolu 879,78 412,32 1292,10 26,00 49,70
6 mesačné obdobie

01/2022 133,03 50,97 184,00 4,40 41,82
02/2022 22,25 8,00 30,25 4,00 7,56
2. 03/2022 137,07 61,93 199,00 4,40 45,23
04/2022 175,39 78,61 254,00 4,20 60,48
05/2022 161,33 79,50 240,83 4,40 54,73

06/2022 115,36 47,13 162,49 4,20 38,69
Spolu 744,43 326,14 1070,57 25,60 41,82
6 mesačné obdobie

07/2022 153,58 68,09 221,67 4,40 50,38

08/2022 128,00 64,00 192,00 4,40 43,64
3. 09/2022 128,00 56,00 184,00 4,20 43,81
10/2022 154,00 95,00 249,00 4,40 56,59
11/2022 160,25 79,75 240,00 4,20 57,14
12/2022 150,00 72,00 222,00 4,40 50,45

Spolu 873,83 434,84 1308,67 26,00 50,33
6 mesačné obdobie

01/2023 161,10 78,90 240,00 4,40 54,55
02/2023 78,50 24,00 102,50 4,00 25,63

4. 03/2023 80,00 32,00 112,00 4,40 25,45
04/2023 163,57 55,25 218,82 4,20 52,10
05/2023 170,23 70,60 240,83 4,40 54,73
06/2023 32,00 16,00 48,00 4,20 11,43
Spolu 685,40 276,75 962,15 25,60 37,58

6 mesačné obdobie

07/2023 83,21 36,79 120,00 4,40 27,27
08/2023 201,00 87,00 288,00 4,40 65,45
5. 09/2023 169,07 78,93 248,00 4,20 59,05

10/2023 153,50 88,00 241,50 4,40 54,89
11/2023 169,88 80,62 250,50 4,20 59,64
12/2023 144,33 63,67 208,00 4,40 47,27
Spolu 920,99 € 435,01 1356,00 26,00 52,15
6 mesačné obdobie

01/2024 64,00 32,00 96,00 4,40 21,82
02/2024 127,00 56,00 183,00 4,14 44,20
6. 03/2024 112,00 56,00 168,00 4,40 38,18
04/2024 177,78 79,72 257,50 4,20 61,31

05/2024 112,00 76,99 188,99 4,40 42,95
06/2024 114,67 45,33 160,00 4,20 38,10
Spolu 707,45 € 346,04 1053,49 25,74 40,93
6 mesačné obdobie

Výsledkyvstĺpci„počethodínpripadajúcichnatýždeň“opakovanepresahujúhranicu48hodíntýždenne.10. Z plánu služieb žalobcu za rozhodné obdobie (ID plachta) odvolací súd zistil, akú činnosť žalobca
v ten ktorý deň vykonával, kedy mal dovolenku, kedy sa zúčastnil školenia či rekondičného pobytu.
Za výkon práce v zmysle článku 2 ods. 1 smernice sa považuje aj účasť na školeniach a povinných

rekondičných pobytoch absolvovaných žalobcom v zariadení určenom zamestnávateľom. Pre účely
výpočtu priemerného pracovného času žalobcu v tejto veci vzhľadom na to, že zákon o Hasičskom
a záchrannom zbore ani smernica neurčujú počiatok a koniec referenčných období, zisťoval odvolací
súd, či bol dodržaný maximálny týždenný pracovný čas v žalovanom období tak, že tento rozdelil na
šesťmesačné obdobia a zohľadnil neutrálne dni podľa článku 16 písm. b) smernice a ako výkon práce

žalobcovi započítal len tie položky, ktoré sa do pracovného času započítavajú. Za prvé šesťmesačné
obdobie od 07/2021 do 12/2021 je potrebné odpočítať 3 dni, za druhé šesťmesačné obdobie od
01/2022 do 06/2022 - 9 dní, za tretie šesťmesačné obdobie od 07/2022 do 12/2022 - 5 dní, za ďalšie
šesťmesačné obdobie od 01/2023 do 06/2023 - 10 neutrálnych dní, za piate šesťmesačné obdobie
od 07/2023 do 12/2023 - 5 neutrálnych dní a za posledné šieste šesťmesačné obdobie od 01/2024
do 06/2024 - 12 dní. Odvolací súd vychádzajúc z ID plachiet spočítal vykazované hodiny služobnej

činnosti, hodiny služobnej pohotovosti, ktoré spolu dávajú odpracované hodiny v mesiaci a tieto vydelil
počtom týždňov pripadajúcich na to ktoré šesťmesačné obdobie po zohľadnení neutrálnych dní. Za prvé
šesťmesačné obdobie sa po zohľadnení neutrálnych dní zredukoval počet týždňov oproti tabuľke č. 1,
v ktorej neutrálne dni zohľadnené neboli, z 26 na 25,85 týždňa. K tomuto výsledku dospel odvolací súd
takto: Do prvého šesťmesačného obdobia od júla 2021 do decembra 2021 spadá 184 kalendárnych dní,

od ktorých je potrebné odpočítať 3 neutrálne dní a výsledok je 181 dní : 7 = 25,85 týždňov. Rovnakým
spôsobom počítal odvolací súd započítateľné dni aj v ďalších šesťmesačných obdobiach. Následne
súčet odpracovaných hodín získaných odvolacím súdom z ID plachiet bolo vydelených počtom týždňov
pripadajúcich na to ktoré šesťmesačné obdobie a výsledok je počet hodín pripadajúcich na jeden týždeň.
Podľa výpočtov odvolacieho súdu v každom šesťmesačnom období odpracoval žalobca viac ako 48

hodín týždenne. Na prvé šesťmesačné obdobie pripadá 54,18 hodín, na druhé 53,20 hodín, na tretie
54,58 hodín, na štvrté 51,11 hodín, na piate 56,22 hodín a posledné šieste 54,81 odpracovaných hodín
služobnej činnosti. Uvedené vyplýva z priloženej tabuľky č. 2.

Tabuľka č. 2: Údaje o dochádzke z ID plachty za obdobie 07/2021 do 06/2024

Referenčné Mesiac Odpracované Hodiny Spolu Neutrálne Započítateľné Priemerný
počet
obdobie hodiny služobnej odpracované dni dni bez neutrálnych odslúžených

podľa pohotovosti hodiny dní, premenené hodín za týždeň
ID plachty podľa ID plachty na týždeň v 6 mesač.obd.

31 07/2021 170,00 69,18 239,18 0 184-3=181 dní 1400,58:25,85

31 08/2021 161,30 57,51 218,81 1xDOV 181:7=25,85 týždňa =54,18 h/týždeň
1. 30 09/2021 177,00 86,45 263,45 0
31 10/2021 158,30 56,00 214,30 1xDOV
30 11/2021 170,00 86,48 256,48 0
31 12/2021 153,00 55,36 208,36 1xDOV

Spolu 184
dní za
6 mesačné obdobie

989,60 410,98 1400,58 3,00

31 01/2022 160,00 50,58 210,58 2xDOV 181-9=172 dní 1307,34:24,57
28 02/2022 145,15 8,00 153,15 3xDOV 172:7=24,57 týždňa =53,20 h/týždeň
2. 31 03/2022 165,00 61,56 226,56 2xDOV
30 04/2022 174,00 78,37 252,37 0

31 05/2022 160,00 79,30 239,30 0
30 06/2022 178,30 47,08 225,38 2xDOV
Spolu 181
dní za6 mesačné obdobie

982,45 324,89 1307,34 9,00

31 07/2022 183,15 68,05 251,20 2xDOV 184-5=179 dní 1395,73:25,57
31 08/2022 144,00 64,00 208,00 1xDOV 179:7=25,57 týždňa =54,58 h/týždeň
3. 30 09/2022 160,00 56,00 216,00 1xDOV
31 10/2022 153,00 95,00 248,00 0

30 11/2022 160,00 79,45 239,45 0
31 12/2022 166,00 67,08 233,08 1xDOV
Spolu 184
dní za
6 mesačné obdobie
966,15 429,58 1395,73 5,00

31 01/2023 160,00 78,54 238,54 0 181-10=171 dní 1248,25:24,42
28 02/2023 153,30 24,00 177,30 0 171:7=24,42 týždňa =51,11 h/týždeň
4. 31 03/2023 181,30 32,00 213,30 4xDOV
30 04/2023 176,50 55,15 231,65 1xDOV

31 05/2023 141,10 70,36 211,46 0
30 06/2023 160,00 16,00 176,00 5xDOV
Spolu 181
dní za
6 mesačné obdobie

972,20 276,05 1248,25 10,00

31 07/2023 160,00 36,47 196,47 5xDOV 184-5=179 dní 1437,61:25,57
31 08/2023 176,00 111,40 287,40 0 179:7=25,57 týždňa =56,22 h/týždeň
5. 30 09/2023 168,00 78,56 246,56 0

31 10/2023 169,30 88,00 257,30 0
30 11/2023 165,00 80,37 245,37 0
31 12/2023 144,00 60,51 204,51 0
Spolu 184
dní za

6 mesačné obdobie
982,30 € 455,31 1437,61 5,00

31 01/2024 187,00 32,00 219,00 3xDOV 182-12=170 dní 1330,93:24,28
29 02/2024 159,00 56,00 215,00 2xDOV 170:7=24,28 týždňa =54,81 h/týždeň

6. 31 03/2024 190,00 56,00 246,00 1xDOV
5xOČR
30 04/2024 177,30 79,43 256,73 0
31 05/2024 160,00 77,00 237,00 1xDOV
30 06/2024 112,00 45,20 157,20 0

Spolu 182
dní za
6 mesačné obdobie
985,30 € 345,63 1330,93 12,00

Ak v prvom referenčnom období vydelíme počet odpracovaných hodín 1400,58 počtom týždňov
25,85 dostaneme výsledok 54,18 hodín, čo je priemerný týždenný služobný čas žalobcu v prvom

referenčnom období. Rovnakým spôsobom sa vypočíta priemerný týždenný služobný čas žalobcu
v druhom referenčnom období, kedy sa celkový súčet odslúžených hodín 1307,34 vydelí počtom
týždňov 24,57 a výsledok je 53,20 priemerný týždenný služobný čas žalobcu v tomto období. V treťom
referenčnom období je potrebné vydeliť počet odslúžených hodín 1395,73 upraveným počtom týždňovpo zohľadnení neutrálnych dní 25,57 a výsledok je 54,58 ako priemerný týždenný služobný čas v
tomto referenčnom období. V štvrtom referenčnom období je súčet celkovo odslúžených hodín žalobcu
1248,25, po vydelení počtom týždňov 24,42 dostaneme priemerný týždenný služobný čas žalobcu v

tomto období, ktorý vychádza na hodnotu 51,11. V piatom referenčnom období sa delí číslo 1437,61
ako celkový počet odslúžených hodín za toto obdobie počtom týždňov 25,57 a výsledok je 56,22 ako
priemerný týždenný služobný čas žalobcu v tomto období. V poslednom šiestom referenčnom období je
súčet odpracovaných hodín 1330,93, tento po vydelení počtom na toto obdobie pripadajúcich týždňov
24,28 dáva výsledok 54,81, čo je priemerný týždenný služobný čas žalobcu v tomto období.

11. Z prehľadu výpočtov priemerného počtu odpracovaných hodín za týždeň uskutočneného odvolacím
súdom je evidentné, že spôsobom rozvrhnutia služobného času a pohotovostných služieb u žalobcu
opakovane dochádzalo k prekročeniu maximálne prípustného týždenného pracovného času podľa
smernice 2003/88/ES, čo bolo spôsobené tým, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore umožňoval
nezapočítať hodiny služobnej pohotovosti vykonávané (odslúžené) hasičom v mieste výkonu štátnej

služby do služobného času, hoci sa podľa článku 2 ods. 1 smernice aj čas neaktívnej služobnej
pohotovosti považuje za pracovný čas definovaný smernicou ako akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi predpismi a/alebo praxou. Porušenie článku 6 písm. b) smernice je dôsledkom
nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., čo už priznala aj vláda SR

(bod 12. tohto rozhodnutia).

12. Nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. potvrdzuje aj novela
zákona č. 315/2001 Z. z. schválená Národnou radou Slovenskej republiky na 35. schôdzi dňa 27.
mája 2025 uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 179/2025 Z. z. účinná od 01. júla 2025. Návrh

novely zákona o Hasičskom a záchrannom zbore predložila vláda, ktorá uznesením č. 298/2025 z
12.06.2025 schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. a potreba
novelizácie zákona o Hasičskom a záchrannom zbore podľa dôvodovej správy k návrhu zákona bola
vyvolaná prebiehajúcimi súdnymi spormi príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v súvislosti s
prekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného služobného času, „ktoré vznikajú preto, že sa

dotohtolimitunezarátavaslužobnápohotovosťvmiestevýkonuštátnejslužby,akotovyžadujeeurópska
legislatíva“. V návrhu zákona sa uvádza, že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru
podľa aktuálneho znenia zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje 40 hodín týždenne, „pričom služobná
pohotovosť sa nezapočítava do služobného času“. Služobná pohotovosť sa príslušníkom určuje, t.
j. nemajú možnosť ju odmietnuť. Výslovne sa uvádza, že: „Súdny dvor Európskej únie posudzuje

legálnosť postupu Slovenskej republiky pri aplikácii smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES, ktorá stanovuje maximálny pracovný čas zamestnanca. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
hasičské a záchranné zložky. Zároveň začne Európska komisia posudzovať súlad zákona so smernicou
2003/88/ES; nie je predpoklad úspechu SR, pričom pri nezosúladení národnej legislatívy so smernicou
2003/88/ES hrozia pokuty v státisícoch až miliónoch Eur (vysoká pravdepodobnosť v pomerne krátkom

horizonte).Nazákladeuvedenéhojepotrebnézabezpečiťzosúladenienárodnejlegislatívysosmernicou
2003/88/ES.“.

13. Schválená novela zákona č. 315/2001 Z. z. uskutočnená zákonom č. 179/2025 Z. z. nemá
žiaden vplyv na tento prebiehajúci súdny spor. Odvolací súd na prijatie novely zákona o Hasičskom a

záchrannom zbore a časť predkladacej správy, v ktorej vláda SR odôvodňuje potrebu prijatia tejto novely,
poukazuje len pre účely skráteného odôvodnenia svojho rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 1, 2 C. s. p.,
ktoré umožňuje odvolaciemu súdu pri stotožnení sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie
obmedziť sa v odôvodnení svojho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13.1 Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia uvádza, že súd prvej inštancie správne vyriešil všetky sporné otázky vyvstalé
v priebehu konania. Súd prvej inštancie správne aplikoval právne predpisy, podľa ktorých nárok žalobcu
posúdil. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom za rozhodné obdobie v § 85 ods. 1 a 2
považoval za služobný čas len časový úsek, v ktorom príslušník vykonával štátnu službu a čas služobnej

pohotovosti v § 92 ods. 1 a 2 od služobného času oddeľoval. Práve takéto znenie ustanovení zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore umožňovalo nezapočítavať čas služobnej pohotovosti do služobného
času a prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času určeného v článku 2 ods. 2 smernice.
Pritom účelom smernice 2003/88/ES je chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, smernica sa podľačlánku 1 ods. 3 vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice
89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Nesprávny je názor
žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer príslušníkov Hasičského a

záchranného zboru. Služba hasičov sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu
právnych noriem spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto
sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Aj
keď príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia úlohy pri zdolávaní požiarov a na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva vykonávajú záchranárske činnosti pri haváriách, živelných pohromách a iných

mimoriadnych udalostiach, ktoré nemožno predvídať, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené
možno vopred plánovať a služobný čas príslušníkov rozvrhnúť tak, aby maximálny týždenný pracovný
čas aj u príslušníkov Hasičského a záchranného zboru dodržaný bol.

14. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a

medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi. V zmysle článku 144 ods. 1 Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku je
súd viazaný medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom a
tiež judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo Európskej

únie má prednosť pred vnútroštátnym právom. Súdy SR sú povinné aplikovať vnútroštátne predpisy v
súlade s normami práva Európskej únie a jej výkladom podaným Súdnym dvorom Európskej únie. Súdny
dvor Európskej únie v rozhodnutí C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyslovil, že smernica
2003/88/ES sa vzťahuje aj na služobný pomer zásahových jednotiek verejnej požiarnej služby.
14.1 Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernica 2003/88/ES umožňuje odklon od

článku 6 smernice v prípade príslušníkov hasičského zboru. Tento článok sa na príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru nevzťahuje, na pracovníkov protipožiarnej služby sa vzťahuje článok 17 ods. 3,
ktorý však neumožňuje odklon od článku 6 smernice.

15. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako škody vzniknutej v

dôsledku porušenia práva Európskej únie, smernice 2003/88/ES, ktorá bola nesprávne transponovaná
do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky zákona č. 315/2001 Z. z. Vnútroštátny
zákonodarca musí do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt a pokiaľ smernica, ktorá
v zásade priamy účinok nemá, ale v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie môžu mať
smernice vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát, vtedy, ak tento neprijal transponujúci

právny akt alebo smernica nebola do vnútroštátneho práva transponovaná správne, môžu sa jednotlivci
odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Právo jednotlivca na náhradu škody voči
členskému štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Európskej únie vyplýva z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Frankovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90.
15.1 Súdny dvor Európskej únie vo veci Günter Fuß C-429/09 odmietol názor, že je povinnosťou

zamestnanca (hasiča), u ktorého opakovane dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času upozorniť svojho zamestnávateľa na túto skutočnosť s odôvodnením, že vyžadovanie
splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požadovali od svojho zamestnávateľa skončenie
porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by
malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť

dbať o dodržiavanie noriem únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore
systematickyprenášanánajednotlivca,čímbysatýmtoorgánomumožnilo,abybolivprípadenepodania
takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by znamenalo spochybnenie
práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Európskej únie a povinnosti členských
štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov.

16. Súd prvej inštancie správne ustálil, že podmienky na priznanie nároku na náhradu škody (porušená
norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie
práva únie je dostatočne závažné, medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody
jednotlivca existuje príčinná súvislosť) boli splnené. V konaní bolo preukázané, že v dôsledku porušenia

únijného práva musel žalobca odpracovať reálne viac než 48 hodín týždenne v priemere a to na úkor
svojho času na oddych a bezpečnosť pri práci. Ak je cieľom smernice 2003/88/ES chrániť bezpečnosť
a zdravie zamestnanca určením maximálnej doby týždenného pracovného času, denného odpočinku,
týždenného odpočinku, ročnej dovolenky a prestávok v práci, nebolo potrebné zisťovať, aký dopadmá prekročenie maximálneho týždenného pracovného času na žalobcu či príslušníkov jeho rodiny,
postačujúce je, že právo na denný a týždenný odpočinok po ťažkej a zodpovednej práci nebolo
zachované.

16.1 Žalovaný v sporoch ako tento popiera vplyv prekročenia maximálneho prípustného týždenného
pracovného času 48 hodín týždenne na osobnostné práva žalobcu ako príslušníka Hasičského a
záchranného zboru bagatelizujúc skrátenie času odpočinku, ktorý má slúžiť na regeneráciu telesných a
psychických síl, naproti tomu v dôvodovej správe k novele zákona o Hasičskom a záchrannom zbore
uskutočnenej zákonom č. 179/2025 Z. z. v časti Doložka vybraných vplyvov uvádza, že návrh zákona,

ktorým sa v § 85 ods. 3 ustanovuje, že priemerný týždenný služobný čas príslušníka, vrátane štátnej
služby nadčas a služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby nesmie prekročiť 48 hodín,
ak ods. 4 neustanovuje inak uznáva, že „návrh zákona bude mať pravdepodobne pozitívny vplyv na
manželstvo,rodičovstvoarodinu,pretožemôže,vniektorýchprípadoch,priniesťzvýšenievoľnéhočasu,
ktorý bude môcť príslušník stráviť so svojou rodinou. Ak využije možnosť upravenú § 85a, naopak,
je možné, ale nemusí tak tomu byť, že sa mu voľný čas v týždni skráti. Návrh ráta aj s nárastom

disponibilných zdrojov z dôvodu zvýšenia náhrady za služobnú pohotovosť. Tieto vplyvy považujeme
za marginálne, keďže návrh nie je primárne zameraný na riešenie sociálnej otázky a nezameriava sa
ani na situáciu v rodine, manželstve, či na otázky rodičovstva, hoci môže okrajovo ovplyvniť aj tieto
sféry života.“. Za osobu, ktorú je možné kontaktovať v súvislosti s posúdením vybraných vplyvov je
označené Ministerstvo vnútra SR, ktoré v tomto spore koná za žalovanú Slovenskú republiku. Žalobca

odôvodňoval vznik nároku na nemajetkovú ujmu práve vplyvom prekročenia maximálneho týždenného
pracovného času na svoju osobnosť a rodinu, ktorej nemohol venovať toľko starostlivosti, ako sa od
manželaaotcavyžaduje,hociniesúpreuznaniedôvodnostinárokurozhodujúce,keďpodľarozhodnutia
SD EÚ vo veci Günter Fuß už len samotná strata odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom
na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením článku 6 písm. b) smernice a to bez toho,

aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach
žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva. Uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy bol
posúdený podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka analogicky z dôvodu neexistujúcej právnej úpravy
dopadajúcej na tento konkrétny prípad, preto nebolo potrebné preukazovať podmienky na priznanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ustanovené v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (žaloba na

upustenie od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, odstránenie následkov týchto
zásahov, poskytnutie primeraného zadosťučinenia inou formou, zníženie dôstojnosti fyzickej osoby
alebo jej vážnosti v spoločnosti).

17.Neobstojínázoržalovaného,žesižalobcavkonaníspôsobomvýpočtunemajetkovejujmyuplatňoval

mzdový nárok. Cieľom žaloby žalobcu bolo dosiahnuť, aby bola dodržiavaná maximálna hranica
týždenného pracovného času v súlade so smernicou. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie spôsob odškodnenia jednotlivca za porušenie práva Európskej únie zo strany členského štátu by
mal vyplývať z vnútroštátneho poriadku. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi
zo strany členského štátu porušením práva Európskej únie musí byť adekvátna spôsobenej škode.

Súd prvej inštancie správne na prejednávaný spor analogicky aplikoval ustanovenia § 13 Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti, keď vnútroštátny právny poriadok neobsahuje ustanovenia, podľa
ktorých by bolo možné vec priamo posúdiť. Za bezvýznamné odvolací súd považuje, akým spôsobom
dospel žalobca k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď dôvodom uskutočneného výpočtu
bolo len odôvodnenie a možnosť ukontrolovania výšky požadovanej náhrady z hľadiska jej primeranosti.

Žalobca,akomnohíinížalobcoviavskutkovoaprávneobdobnýchprípadoch,moholpožadovaťnáhradu
nemajetkovej ujmy aj akoukoľvek konkrétnou sumou bez akýchkoľvek výpočtov a keď zvolil spôsob
určenia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobom ako sa určuje jeho mzda podľa zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore, neznamená to, že si uplatňuje doplatok mzdy, iba to, že výšku požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy zrozumiteľným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd SR sa už vyjadril k charakteru

tohto sporu napr. v uzneseniach sp. zn. 6Ndc/7/2024 a sp. zn. 5Ndc/7/2024, v ktorých vyslovil právny
názor, že sa nejedná o individuálny pracovný spor. Žalobcom požadovaná výška náhrady nemajetkovej
ujmy spĺňa aj podľa názoru odvolacieho súdu satisfakčnú aj reparačnú funkciu, nebol dôvod znižovať
jej výšku vzhľadom aj na skutkovo a právne obdobné spory prejednávané odvolacím súdom, na ktoré
poukazoval aj žalovaný.

18. Žalovaný mal možnosť preveriť správnosť úvah súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v skutkovo
a právne totožnej veci vedenej na Okresnom súde vo Zvolene pod sp. zn. 8C/15/2021 a na Krajskom
súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16Co/11/2022 v rámci dovolacieho konania začatého na jehodovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici; nestalo sa tak len z dôvodu, že žalovaný
vzal dovolanie späť a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 9CdoPr/7/2023 zo dňa
27.09.2023 dovolacie konanie zastavil.

18.1 Žalovaný poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/29/2021 či rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 porovnáva neporovnateľné. Predmetom uvedených konaní
bola náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahov do súkromného a rodinného života smrťou blízkej
osoby. V prejednávanej veci sa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka aplikoval len analogicky a zásah do
osobnostných práv žalobcu vychádza z iných skutkových tvrdení.

18.2 V zmysle článku 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku je povinnosťou súdov
rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, medzi ktoré okresné
súdy a iné krajské súdy nepatria. Rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky v spore ako je tento neexistujú. Senát 17Co rozhoduje
vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy uplatňovanej príslušníkom Hasičského a záchranného zboru
voči štátu pre porušenie povinnosti úplne a správne transponovať smernicu Európskej únie konštantne,

uznávajúc uplatnené nároky na náhradu nemajetkovej ujmy príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru za odôvodnené, pokiaľ je preukázané porušenie článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES. Odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p. neboli uplatnené dôvodne.
Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.d)neboluplatnenýriadne.Ibacitáciaodvolaciehodôvodupodľa
zákona na prieskum rozhodnutia súdu prvej inštancie bez vysvetlenia, v čom vidí odvolateľ naplnenie

tohto dôvodu nepostačuje (porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/19 z 05.11.2019).

19. Súd prvej inštancie rozhodol správne vo veci samej aj o nároku žalobcu na náhradu trov konania
voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 C. s. p. v súlade so zásadou úspechu v konaní.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého o nároku na náhradu
trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca

bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia
o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do
povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016

zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov
odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch

neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §
436 ods. 1 C. s. p.).