Rozsudok – Vlastníctvo bytov a nebytových… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/27/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1321201859
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Daniela Drnáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1321201859.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov

JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: NOVBYT, s.r.o., Kominárska
141/2, 4, Bratislava, IČO: 31 369 332, zastúpeného advokátom JUDr. Milošom Barbušom, Štúrova
13, Bratislava, proti žalovanej: J.. V. K., N.. XX.X.XXXX, M. XXXX/XX, V., o zaplatenie 59,51
eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k.
B3-63C/33/2021-132, zo dňa 30.11.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 59,51 eura
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 27,66 eura od 1.7.2020 do zaplatenia a žalobcovi
priznalprotižalovanejnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%.Vodôvodneníuviedol,žežalobca
sa žalobou doručenou súdu dňa 7.4.2021 domáhal zaplatenia sumy 59,51 eura s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 27,66 eura od 1.7.2020 do zaplatenia z titulu (i) nedoplatku z vyúčtovania
nákladov za plnenia spojené s užívaním bytu za obdobie od 1.1.2019 do 31.1.2019 vo výške 27,66 eura
a (ii) nezaplatených poplatkov za vystavené upomienky a poštovného vo výške 31,85 eura.

2.Žalobcavžalobe,ďalšíchpísomnýchpodaniachaústnychvyjadreniachuviedol,ženazákladeZmluvy
o výkone správy zo dňa 21.11.2012 (ďalej tiež „Zmluva“) vykonáva správu bytového domu so súpisným
č. XXXXX na C. E. Č.. X M. A., v ktorom sa nachádza byt č. X, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX
pre katastrálne územie N. V., Y. A.-N. V., okres A. J., ktorého výlučnou vlastníčkou bola žalovaná do
6.1.2019. Z tohto dôvodu vznikla žalovanej povinnosť na úhradu nákladov spojených s užívaním bytu,
a to za celý kalendárny mesiac január 2019, keďže nový vlastník bytu je v zmysle § 10 ods. 1 zákona č.

182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov povinný uhrádzať zálohové platby na náklady
spojené s užívaním bytu až od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností. Žalovaná si túto povinnosť úplne nesplnila, keď uhradila len zálohovú platbu
za mesiac január 2019 vo výške 132,08 eura, hoci podľa vyúčtovania nákladov za plnenia spojené s
užívaním bytu za rok 2019 bola skutočná spotreba týchto plnení v sume 159,74 eura. Žalovanej teda
vznikol nedoplatok predstavujúci rozdiel medzi cenou skutočných nákladov a už uhradenej zálohovej
platby, a to vo výške 27,66 eura (159,74 eura mínus 132,08 eura). Zároveň sa domáhal zaplatenia

poplatkov za vystavené upomienky za omeškanie so zaplatením nedoplatku z vyúčtovania za rok 2019,
spolu s poštovným vo výške 1,85 eura, a to za prvú upomienku zo dňa 30.6.2020 v sume 5 eur, druhú
upomienku zo dňa 18.9.2020 v sume 10 eur a predžalobnú výzvu zo dňa 8.10.2020 v sume 15 eur, ktoré
boli žalovanej odosielané na žalobcovi známu adresu na C. E. Č.. X M. A. alebo e-mailom.3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo
vzťahu k skutkovým zisteniam uviedol, že podľa Zmluvy o výkone správy

č. 0999/A, zo dňa 21.11.2012, žalobca vykonáva správu bytového domu so súpisným číslom XXXXX na
C. E. Č.. X M. A., preto konštatoval, že žalobcovi v konaní svedčí aktívna vecná legitimácia domáhať
sa nárokov proti vlastníkom bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v danom bytovom dome
z titulu vzniknutého nedoplatku na úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu, vrátane preddavkov
do fondu prevádzky, údržby a opráv.

4. V zmysle výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie N. V., obec A.-N. V., Y. A. J., bola
žalovaná výlučnou vlastníčkou bytu
č. 8, nachádzajúceho sa v predmetnom bytovom dome, a to do 6.1.2019, nakoľko ako predávajúca
na základe kúpnej zmluvy previedla uvedený byt novým nadobúdateľom (kupujúcim) B. W. P. M. P.
Q., v prospech ktorých bol vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností povolený rozhodnutím

Okresného úradu Bratislava, katastrálneho odboru č. V-36250/2018, zo dňa 7.1.2019. Podľa tvrdení
žalovanej, ktoré v konaní neboli sporné, k odovzdaniu daného bytu kupujúcim, ako jeho novým
vlastníkom, došlo ešte počas roka 2018. V období od 1.1. do 6.1.2019, pokým príslušný katastrálny
orgán administratívne povolil vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, žalovaná predmetný
byt už fyzicky neužívala, ani sa v ňom nezdržiavala.

5. Súd prvej inštancie ozrejmil, že povinnosť platiť úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu v určenej
mesačnej výške a vyrovnať vzniknuté nedoplatky, zaťažuje v zmysle § 10 ods. 1 prvej vety zákona č.
182/1993 Z. z. vlastníka bytu a nebytového priestoru v bytovom dome. V prípade, že dochádza k zmene
vlastníctva k bytu alebo nebytovému priestoru, plnením uvedenej hmotnoprávnej povinnosti je zaťažený
pôvodný (doterajší) vlastník, a to až do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom bol povolený vklad

vlastníckehoprávadokatastranehnuteľnostívprospechnovéhonadobúdateľa.Skutočnosť,žepôvodný
vlastník do tohto okamihu byt alebo nebytový priestor v bytovom dome z akéhokoľvek dôvodu fakticky
(už) neužíval, nie je právne významná a spod tejto zákonnej povinnosti ho nevyníma ani neoslobodzuje
(viď§10ods.7zákonač.182/1993Z.z.,podľaktoréhovlastníkbytualebonebytovéhopriestoruvdome,
ktorý sa neužíva, sa nemôže domáhať upustenia od povinnosti uhrádzať preddavky do fondu prevádzky,

údržby a opráv, úhrady za plnenia a platby za správu). Zároveň pôvodnému vlastníkovi nesvedčí ani
nárok na vrátenie alikvotnej časti zaplatených úhrad v prípade, že k povoleniu vkladu vlastníckeho práva
v prospech nového nadobúdateľa dôjde nie na konci, ale už v priebehu mesiaca (hoci aj v prvý deň
mesiaca).

6. V relácii na rozhodovaný spor súd prvej inštancie uviedol, že ak k povoleniu vkladu vlastníckeho práva
k predmetnému bytu došlo dňa 7.1.2019, žalovanú ako doterajšiu vlastníčku zaťažuje povinnosť zaplatiť
zálohovú platbu v plnej výške za mesiac január 2019 a vyrovnať prípadný nedoplatok z vyúčtovania
nákladov za služby spojené s užívaním bytu za rok 2019 od začiatku roka (t. j. od 1.1.2019) až do
konca kalendárneho mesiaca, v ktorom bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech nových

nadobúdateľov (t. j. do 31.1.2019). Nových nadobúdateľov táto povinnosť zaťažuje až od prvého dňa
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po vklade (t. j. od 1.2.2019), a to bez ohľadu na to, kedy im
pôvodná vlastníčka (žalovaná) umožnila prevádzaný predmetný byt fakticky užívať.

7. Súd prvej inštancie doplnil, že pre prípad, že by sa správca bytového domu (žalobca) domáhal

úhrady dlhu na plneniach spojených s užívaním predmetného bytu za obdobie do 31.1.2019 od
nových nadobúdateľov (hoci preukázateľne boli v celom mesiaci január 2019 jeho skutočnými a
jedinými užívateľmi a v prevažnej časti tohto mesiaca už aj vlastníkmi), títo by sa vedeli proti takejto
žalobe jednoducho ubrániť námietkou nedostatku ich pasívnej vecnej legitimácie, pretože uvedená
hmotnoprávna povinnosť v zmysle § 10

ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. ich do 31.1.2019 nezaťažovala. Hoci teda žalovaná bola vlastníčkou
predmetného bytu v mesiaci január 2019 len šesť dní, pričom tento byt už vôbec neužívala, v zmysle
zákona ju zaťažuje hmotnoprávna povinnosť zaplatiť úhradu celej mesačnej zálohovej platby a vyrovnať
vzniknutý nedoplatok za celý kalendárny mesiac. Prípadné vysporiadanie vzájomného vzťahu medzi
pôvodným vlastníkom a novým nadobúdateľom refundáciou toho, čo pôvodný vlastník (žalovaná) podľa

zákona správcovi ešte plnil, hoci predmetný byt sám už fakticky vôbec neužíval, má podľa zákona
prebehnúťužlenvýlučnemedzitýmitodvomisubjektmi-pôvodnýmvlastníkomanovýmnadobúdateľom
predmetného bytu, bez akejkoľvek účasti správcu bytového domu.8. Ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalovanej, že predmetnú zmluvu o výkone správy zo dňa
21.11.2012 nepodpísala, resp. že podpis nachádzajúci sa pri jej mene a priezvisku nie je jej pravým
vlastnoručným podpisom, nakoľko daná námietka nemala relevantný právny význam vo vzťahu ku

skutočnosti, že žalobca vykonáva správu daného bytového domu, z čoho vyplynul právny záver o
aktívnej vecnej legitimácii žalobcu v predmetnom spore. Dal do pozornosti, že podľa § 6 ods. 3 zákona
č. 182/1993 Z. z. na správu v jednom dome nesmú byť dohodnuté súčasne viaceré formy správy domu
a môže byť uzavretá zmluva o výkone správy len s jedným správcom. Pokiaľ bola zmluva o výkone
správy schválená náležitým postupom s dosiahnutím nadpolovičnej väčšiny hlasov všetkých vlastníkov

bytov a nebytových priestorov v dome a následne riadne podpísaná správcom a nadpolovičnou väčšinou
vlastníkov, stala sa záväznou pre všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, vrátane
tohovlastníka,ktorýjuvlastnoručnenepodpísal,čihlasovalprotijejprijatiu,alebosatakéhotohlasovania
z akýchkoľvek dôvodov nezúčastnil
(§ 8a ods. 1 druhá veta zákona č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom ku dňu podpísania predmetnej Zmluvy
o výkone správy zo dňa 21.11.2012).

9. Zdôraznil, že zo strany žalovanej nebolo tvrdené a ani preukazované, že by správu daného bytového
domu mal vykonávať iný správca než žalobca a ani že by nadpolovičná väčšina podpisov vlastníkov bola
na Zmluve o výkone správy zo dňa 21.11.2012 nepravá (sfalšovaná). Zo zisteného skutkového stavu
teda nebolo možné uzavrieť, že by uvedená Zmluva o výkone správy nebola platne a účinne uzavretá či

už pre nedostatok konsenzu na strane vlastníkov, alebo pre porušenie zákonných ustanovení o spôsobe
prijímania rozhodnutí vlastníkov, vrátane rozhodnutia uzavrieť zmluvu o výkone správy so správcom
bytového domu, na prijatie ktorého je postačujúca „len“ nadpolovičná väčšina hlasov všetkých vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome, nie teda každého jedného vlastníka. Uzavrel preto, že pokiaľ by
aj žalovaná skutočne nepodpísala predmetnú Zmluvu o výkone správy, táto skutočnosť by nemala bez

ďalšieho ten následok, že by ju nezaťažovala hmotnoprávna povinnosť vlastníka bytu vykonávať úhrady
za plnenia spojené s užívaním bytu a vyrovnať vzniknuté nedoplatky.

10. Konštatoval, že z vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu žalovanej za obdobie od
1.1.2019 do 31.1.2019 vyplynulo, že výška skutočne vynaložených nákladov za uvedené obdobie bola

rozúčtovaná v sume 159,74 eura. Žalovaná dňa 14.1.2019 riadne uhradila predpísanú zálohovú platbu
za mesiac január 2019 vo výške 132,08 eura. Vyúčtovaním nákladov teda bol zistený nedoplatok vo
výške 27,66 eura, pozostávajúci v takmer úplnej časti z nedoplatku za „vodné a stočné“, t. j. za spotrebu
studenejvody.Dodal,žesprávnosťnameranejhodnotyspotrebyvody21,97m3zarozhodujúceobdobie,
ako ani výsledná cena tohto nákladu v sume 50,32 eura nebola zo strany žalovanej nijako relevantne

spochybnená a vyvrátená.

11. Ďalej uviedol, že v konaní nebolo spornou skutočnosťou, že odpočet spotreby studenej vody
za predmetný byt žalovanej bol len virtuálny, odhadovaný, pretože predmetný bytový dom nemá
nainštalované merače pre každý jeden byt osobitne, ale iba jediný merač pre celý bytový dom.

Za takéhoto existujúceho technického stavu bytového domu bolo potrebné nájsť určité usporiadanie
spoluvlastníckych pomerov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v danom dome, ktoré by
bolo možné považovať za spravodlivé, pričom bol názoru, že riešenie, že každý z vlastníkov bude znášať
pomernú časť nákladov všetkej spotrebovanej studenej vody v dome za merné obdobie jeden rok, v
závislosti od počtu osôb bývajúcich v jednotlivých bytoch, je riešením udržateľným; v opačnom prípade

(teda ak by sa kategoricky trvalo na tom, že každý vlastník má zaplatiť iba to, čo skutočne vo svojom
byte sám spotreboval, hoci tieto stavy spotreby nie je možné s ohľadom na absenciu meračov osobitne
pre každý byt objektívne a exaktne zistiť) by potom v konečnom dôsledku neplatil nikto nič.

12. Z vykonaného dokazovania mal za preukázanú výšku spotreby studenej vody 21,97 m3 pripadajúcu

na byt žalovanej za mesiac január 2019. Počiatočný stav odpočtu merača ku dňu 1.1.2019 v hodnote
423,732 m3 vyplynul z predložených vyúčtovaní nákladov spojených s užívaním daného bytu za roky
2018 a 2019. Konečný stav odpočtu ku dňu 31.12.2019 bol zistený z vyúčtovania nákladov spojených
s užívaním predmetného bytu vystaveného novému nadobúdateľovi bytu B. W., v hodnote 606,78 m3;
spotrebovaných za jeden rok teda bolo 183,05 m3 studenej vody. Pri zohľadnení nahláseného počtu

osôb bývajúcich v predmetnom byte (t. j. tri osoby v období mesiaca január 2019, nahlásené žalovanou
ako pôvodnou vlastníčkou bytu a dve osoby v období od februára do decembra 2019, nahlásené novými
nadobúdateľmi bytu) stav spotreby studenej vody k poslednému dňu rozhodného obdobia, t. j. ku dňu
31.1.2019 tak predstavuje hodnotu 445,697 m3, čiže spotrebovaných bolo 21,97 m3 (t. j. spotreba zacelý rok 2019 v hodnote 183,05 m3 ÷ 25 osobomesiacov x 3 bývajúce osoby nahlásené za rozhodujúce
obdobiemesiacajanuár2019),čoprivyfakturovanejcenespotrebystudenejvodydodávateľomvovýške
2,229 eura/m3, vynásobenej koeficientom tzv. „straty“ na spotrebe vody 1,027712, predstavuje výslednú

cenu 50,32 eura.

13. Procesnú obranu žalovanej spochybňujúcu opodstatnenosť vyúčtovaného nedoplatku na nákladoch
spojených s užívaním predmetného bytu za rozhodné obdobie od 1.1. do 31.1.2019 a správnosť
jeho výpočtu súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Argumentoval, že samotná skutočnosť,

že správca bytového domu (žalobca) vystavil žalovanej pri predaji predmetného bytu novým
nadobúdateľom potvrdenie o tom, že žalovaná ako vlastníčka bytu nemá žiadne nedoplatky na úhradách
za plnenia spojené s jeho užívaním a na tvorbe fondu prevádzky, údržby a opráv, ktoré zároveň tvorilo
prílohu scudzovacej (kúpnej) zmluvy a návrhu na vklad vlastníckeho práva, znamená len toľko, že
žalovaná ako dovtedajšia vlastníčka nemala v čase vystavenia tohto potvrdenia žiaden dlh na dovtedy
splatných mesačných zálohových platbách (preddavkoch) a dlh z dovtedy vykonaných vyúčtovaní

nákladov za príslušné kalendárne roky (viď aj čl. III, bod 20 Zmluvy o výkone správy č. 0999/A zo dňa
21.11.2012, podľa ktorého vystavenie „vyhlásenia o tom, že vlastník nemá nedoplatky na úhradách za
plnenia spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru a na tvorbe fondu opráv... je podmienené
preukázaním vlastníka o zaplatení všetkých predpísaných úhrad k poslednému dňu mesiaca, v ktorom
žiada vystavenie vyhlásenia“). Z uvedeného dôvodu dané potvrdenie („vyhlásenie“) malo v čase jeho

vystavenia iba informatívny a nie záväzný charakter, pretože správca bytového domu (žalobca) bol zo
zákona povinný vykonať a predložiť vyúčtovanie za služby spojené s užívaním bytu za predchádzajúci
rok až v čase do konca mája nasledujúceho roka (v danom prípade teda do konca mája roku 2020),
čo znamená, že až v tomto neskoršom čase sa stala zrejmá skutočná spotreba jednotlivých nákladov.
Prípadné nedoplatky bol potom pôvodný vlastník bytu (žalovaná) povinný vysporiadať.

14. Doplnil tiež, že za smerodajný v danom prípade takisto nemožno považovať ani údaj zo správy o
činnosti správcu (žalobcu) týkajúcej sa predmetného bytového domu za rok 2019 o počte dlžníkov na
nedoplatkoch z vyúčtovania ku dňu 31.12.2019, ktorý bol v hodnote „0“, pretože hneď z nasledujúceho
textu tejto listiny vyplynulo, že za takýchto dlžníkov sa považujú len tí neplatiči, ktorých úhrnná

suma nedoplatkov je vo výške trojnásobku ich aktuálneho mesačného určenia. Pokiaľ žalovaná mala
naposledy určenú výšku mesačnej zálohovej platby v sume 132,08 eura, ktorej trojnásobok predstavuje
hodnotu 396,24 eura a výška nedoplatku žalovanej z vyúčtovania nákladov spojených s užívaním
predmetného bytu za rok 2019 predstavuje sumu len 27,66 eura, nebola preto správcom v tejto listine
evidovaná ako dlžník (neplatič). So zreteľom na uvedené preto uzavrel, že z vykonaného dokazovania

mal preukázané, že žalovanej ako pôvodnej vlastníčke predmetného bytu vznikol nedoplatok z
vyúčtovania nákladov za služby spojené s užívaním bytu za rozhodné obdobie od 1.1. do 31.1.2019 vo
výške 27,66 eura, ktorý neuhradila, preto žalobe v tejto časti ako opodstatnenej vyhovel.

15. Dal tiež do pozornosti, že povinnosť vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v predmetnom

bytovom dome zaplatiť nedoplatok z vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu sa v danom
prípade stala splatnou v lehote podľa dohody obsiahnutej v čl. III bod 7 druhej vety Zmluvy o výkone
správy č. 0999/A zo dňa 21.11.2012, t. j. „do 30 dní odo dňa doručenia vyúčtovania“. Nakoľko v konaní
bolo preukázané, že zásielka s vyúčtovaním za rok 2019, adresovaná žalovanej na žalobcovi poslednú
známu adresu, sa žalobcovi vrátila ako nedoručená dňa 14.5.2020 (č. l. 100 a 131 spisu), nasledujúcim

dňom začala žalovanej plynúť dohodnutá 30-dňová lehota na plnenie a v zmysle zásad počítania času
podľa§122ods.1aods.3Občianskehozákonníkamárneuplynulavpondelokdňa15.6.2020.Žalovaná
predmetný peňažný nárok v stanovenej lehote nezaplatila, a tak sa nasledujúci deň, t. j. dňa 16.6.2020
dostala s jeho plnením do omeškania. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok
na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výške aktuálnej k prvému dňu omeškania, a

to 5 % ročne z dlžnej sumy 27,66 eura, avšak len za dobu omeškania (úročenia) uplatnenú žalobcom
v žalobe, t. j. od 1.7.2020 do zaplatenia, keďže súd je v zmysle § 216 ods. 1 C. s. p. viazaný žalobným
návrhom a nemôže priznať viac, než čoho sa žalobca domáha.

16. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe aj v časti uplatnených poplatkov za vystavené upomienky za

omeškanie so zaplatením nedoplatku z vyúčtovania za rok 2019 v súhrnnej výške 30 eur, s hotovými
výdavkami na poštovné v sume 1,85 eura, t. j. spolu 31,85 eura. Na základe vykonaného dokazovania
považoval za preukázané a zároveň za nesporné, že prvú upomienku žalobca vystavil žalovanej dňa
30.6.2020 a odoslal ju e-mailom na jemu známu e-mailovú adresu žalovanej, pričom za jej vystaveniesi v zmysle aktuálne platného Základného cenníka služieb a poplatkov pre bytové domy vyúčtoval
poplatok 5 eur. Druhú upomienku žalobca vystavil dňa 18.9.2020 a v ten istý deň ju e-mailom odoslal na
jemu známu e-mailovú adresu žalovanej, pričom za vystavenie tejto upomienky si v zmysle uvedeného

cenníka vyúčtoval poplatok 10 eur. Následne žalobca vystavil žalovanej dňa 8.10.2020 predžalobnú
výzvu, ktorú odoslal poštou ako „doporučený list“ na jemu poslednú známu a žalovanou ohlásenú adresu
C. E. Č.. X M. A.; oznámenie inej korešpondenčnej adresy žalovanou žalobcovi v konaní nebolo dôkazmi
preukázané. Zásielka s touto výzvou sa žalobcovi vrátila ako nedoručená dňa 15.10.2020, čím sa
považovala za doručenú aj keď sa o tom adresát nedozvedel (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za

vystavenie predmetnej výzvy si žalobca v zmysle daného cenníka vyúčtoval poplatok 15 eur a poštovné
1,85 eura.

17. V súvislosti s vyššie uvedeným súd prvej inštancie uviedol, že rozhodovacia prax najvyšších
súdnych autorít považuje zmluvu o výkone správy bytového domu za spotrebiteľskú zmluvu a
jednotlivým vlastníkom bytov a nebytových priestorov ako zmluvnej strane priznáva právne postavenie

spotrebiteľa (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/5/2019 a sp. zn. 8Cdo/172/2019).
Z tohto právneho názoru preto vyplýva súdu z úradnej povinnosti (ex offo) skúmať v spotrebiteľských
sporoch, či si dodávateľ neuplatňuje plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle §
53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorých dojednanie zákon postihuje sankciou neplatnosti (§ 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka). Konštatoval, že poplatky za vystavenie prvej a druhej upomienky a

predžalobnej výzvy je možné považovať za sankcie spojené s omeškaním dlžníka s plnením jeho dlhu,
avšak so zreteľom na ich paušálne stanovenú nízku výšku nespôsobujú tak intenzívnu nerovnováhu v
právach a povinnostiach spotrebiteľa a dodávateľa (správcu bytového domu) v neprospech spotrebiteľa
(žalovanej), ktorú by bolo možné kvalifikovať ako značnú v zmysle
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ako neprimerane vysokú v zmysle § 53 ods. 4

písm. k) Občianskeho zákonníka.

18. Konkludujúc uvedené, súd prvej inštancie za použitia § 6 ods. 3, § 8b ods. 1
písm.e)a§10ods.1aods.7zákonač.182/1993Z.z.a§53ods.1,ods.4písm.k)aods.5Občianskeho
zákonníka vyhodnotil žalobu vo všetkých uplatnených čiastkových nárokoch za dôvodnú, a preto jej v

celom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení § 255 ods. 1
C. s. p. a nakoľko mal žalobca v konaní plný procesný úspech, vznikol mu proti neúspešnej žalovanej
(nezistiac žiadne výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov
konania v zmysle § 257 C. s. p., ktoré napokon v konaní neboli tvrdené ani preukazované), nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne v lehote

do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

19. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie označené ako „Odvolanie vo veci rozhodnutia o trovách
konania v prospech žalobcu“ a žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Namietala
záver o tom, že jej bolo žalobcom doručené vyúčtovanie a uviedla, že žalobcovi oznámila zmenu

adresy, čo však nemá ako dokázať, rovnako ako ani žalobca, navyše šlo o dobu pandémie, kedy
vyhlášky upravovali spôsoby ako môže občan postupovať, aby nebolo ohrozené jeho zdravie. Uviedla,
že v spornom roku 2019 (šesť dní), byt neužívala, šlo len o formalitu, nakoľko k predaju a prechodu
vlastníckych práv prišlo jednoznačne v roku 2018 a to v novembri, avšak kataster na prelome rokov
nevykonal zápis v decembri 2018, ale až dňa 6.1.2019 (dňa 7.1.2019 - pozn. odvolacieho súdu). Z

uvedeného dôvodu zaplatil zálohovú platbu za celý mesiac január 2019, pričom však osobomesiace
za rok 2019 neboli správne zadané, nakoľko od 11/2018 uviedla žalobcovi len jednu osobu a nie tri
osoby. Vyúčtovanie teda nebolo vykonané správne. Poukázala na to, že v byte nebol merač vody,
preto mala za sporné, ako bol vykonaný odpočet, keď virtuálny odpočet považovala za nedostatočný.
Požadovala držať sa štatistiky, keď byt užívala a vlastnila 20 rokov, nikdy nemala nedoplatok a jej bežná

spotreba bola zrazu za sporných 6 dní o 200 % prekročená, čo svedčí o nesprávnosti vyúčtovania.
Rozporovala aj záver súdu prvej inštancie o nároku žalobcu na náhradu trov konania vo výške 100 %,
keďže súd prvej inštancie vykonal dve pojednávania vo veci, čo považovala za neprimerané, pričom ako
žena samoživiteľka nie je schopná sa relevantne brániť a vo veci malo byť rozhodnuté tak, aby náklad
právneho zastúpenia žalovaného nešiel na jej ťarchu.

20. Namietala, že na liste vlastníctva bola v roku 2019 len sedem dní, nemohol jej teda vzniknúť
predmetný nedoplatok, pričom dala do pozornosti, že v byte nie sú merače vody a do celkovej spotreby
vody sa započítavajú položky, ktoré nie je možné s ňou spárovať a už vôbec nie za sedem dní. Mala zato, že žalobca koná mocensky a svojvoľne pristupuje k vlastníkom, o čom má svedčiť fakt, že na Zmluve
o výkone správy je jej falošný podpis. Zdôraznila, že žalobca nevie preukázať, že vykonal odpočet
za obdobie, kedy jej mal vzniknúť údajný nedoplatok a koná nátlakovo, pričom poukázala na to, že

podľa vyúčtovania je vodné a stočné za celý dom v kladných číslach a teda v preplatku. Namietala
tiež, že nakoľko nepodpísala Zmluvu o výkone správy so žalobcom, tento porušil jej právo a vystavil ju
riziku a porušil aj GDPR tým, že jeho komunikácia nevykazuje prvky bezpečnosti nutné pri spracovaní
osobných údajov a nikdy si nevyžiadal súhlas na spracovanie jej osobných údajov. Dodala, že uplatnená
pohľadávka vo výške 27,66 eura je fiktívna a navyše navýšená o nezmyselné a jednostranne (zo strany

žalobcu) podložené pokuty a penále z nedoplatku, pričom žalobca neuviedol zrozumiteľne a právne
všetky detaily toho, ako vykonáva ročné zúčtovanie v prípade zmeny vlastníka vo fiškálnom roku, v
súvislosti s čím sa odvolala na dôkazy predložené k odporu podanému proti platobnému rozkazu v
predmetnom konaní.

21. Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovanej nevyjadril.

22. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si

nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s
§ 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.5.2025 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

23. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

24. Pretože sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

konštatuje správnosť jeho dôvodov. Vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalovanej o
nepreukázaní výšky a ani existencie nedoplatku, o nedoručení vyúčtovania a upomienok a o
nepodpísaní Zmluvy o výkone správy odvolací súd podotýka, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú
argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k
uloženiu povinnosti žalovanej zaplatiť 59,51 eura s príslušenstvom.

25. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení
strán konania. S argumentami strán konania sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
precízne vysporiadal, uviedol prečo na ne neprihliadol a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na

všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, objasňujúce skutkový a právny
základ rozhodnutia.

26. Na ozrejmenie odvolací súd uvádza, že hoci žalovaná podané odvolanie označila ako „Odvolanie vo
veci rozhodnutia o trovách konania v prospech žalobcu“, z obsahu odvolania bolo zrejmé, že namieta

aj (a najmä) závery súdu prvej inštancie týkajúce sa uplatneného nároku žalobcu, preto odvolaciemu
prieskumu podrobil celé napadnuté rozhodnutie.

27. Žalobca si podanou žalobou uplatnil v konaní nárok na zaplatenie nedoplatku vzniknutého za plnenia
spojené s užívaním bytu žalovanej za obdobie január 2019 a nezaplatených poplatkov za vystavené

upomienky a poštovné.

28. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd v súvislosti s odvolacou
argumentáciou žalovanej poukazuje na skutočnosť, že napriek skutočnosti, že v konaní nebolo sporné,
žekzavkladovaniuvlastníckehoprávanovýchnadobúdateľovpredmetnéhobytudošlokudňu 7.1.2019,

tedažalovanábolavlastníčkoudanéhobytuvroku2019lenprvýchšesťdnímesiacajanuár,nemožnood
nových vlastníkov bytu požadovať, aby znášali nedoplatky za žalovanú ako pôvodnú vlastníčku. Takáto
povinnosť nového vlastníka bytu nevyplýva zo zákona č. 182/1993 Z. z. a aj preto sa pri prevodoch
vlastníctva bytu vyžaduje potvrdenie správcu, že vlastník nemá žiadne nedoplatky na úhradách zaplneniaspojenésužívanímbytualebonebytovéhopriestoruvdomeanatvorbefonduprevádzky,údržby
a opráv.

29. Je potrebné dodať, že pokiaľ sa byt prevádza v priebehu kalendárneho roka, vlastník bytu nemusí
mať nedoplatky na zálohových platbách, čo však neznamená, že v ročnom vyúčtovaní nákladov za tento
rok takýto nedoplatok nevznikne; ročné vyúčtovanie nákladov totiž predstavuje rozdiel medzi výškou
zálohových platieb a skutočnými nákladmi za daný rok. Existenciu nedoplatku teda možno vyčísliť až
v ročnom vyúčtovaní nákladov,

t. j. po ukončení tohto kalendárneho roka a v čase, kedy sú skutočné náklady správcovi známe.

30. Námietku žalovanej o nesprávnosti vyúčtovania z dôvodu, že nikdy nemala nedoplatok a spotreba
vody (tvoriaca takmer výlučne sumu vyúčtovaného nedoplatku) za január 2019 uvedená žalobcom
vysoko prekračuje jej bežnú spotrebu za celé roky užívania bytu odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Sama žalovaná uviedla a v konaní ani nebolo sporné, že v predmetnom období byt sama neužívala

a tento užívali budúci vlastníci, ktorí spotrebovali energie a teda aj vodu podľa svojich potrieb, pričom
výška spotreby závisela aj od spotreby ostatných vlastníkov v dome, keďže predmetný bytový dom
mal v danom čase nainštalovaný len jediný merač pre celý bytový dom a výpočet spotreby sa
vykonával rozpočítavaním pomernej časti nákladov na každého z vlastníkov; bežná spotreba žalovanej
v predchádzajúcich obdobiach užívania bytu preto nebola relevantným ukazovateľom pri vyúčtovaní za

január 2019.

31.Vzhľadomnauvedenézáveryodvolacísúdvyhodnotilodvolacienámietkyžalovanejakonespôsobilé
založiť akékoľvek pochybnosti o záveroch súdu prvej inštancie, že za obdobie mesiaca január 2019
(teda nie len za žalovanou uvádzané obdobie 1.1. až 6.1.2019) vznikol nedoplatok za plnenia súvisiace

s užívaním bytu, v dôsledku čoho s poukazom na § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. vznikla povinnosť
žalovanej uvedený nedoplatok uhradiť, pričom žalobca preukázal aj doručenie vyúčtovania a upomienok
na úhradu nedoplatku, keď naopak žalovaná dôkazné bremeno o oznámení novej doručovacej adresy
neuniesla.

32. Žalovaná v súvislosti s výpočtom nedoplatku namietala aj skutočnosť, že v byte boli nesprávne
nahlásené tri osoby za mesiac január 2019, hoci mala byť len jedna, avšak uvedené tvrdenie ako
prostriedok procesnej obrany uplatnila až v odvolaní a nakoľko netvrdila ani nenaplnila podmienky
uvedené v § 366 C. s. p. na predloženie prostriedkov procesnej obrany, ktoré neboli použité v konaní
pred súdom prvej inštancie, odvolací súd na uvedenú obranu ako na neprípustnú novotu neprihliadal.

33. K námietke žalovanej spočívajúcej v tvrdení, že sama Zmluvu o výkone správy so žalobcom
nepodpísala a jej podpis je na Zmluve sfalšovaný, odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie
(ods. 9. až 9.3 napadnutého rozhodnutia) konštatuje, že aj keby na Zmluve chýbal pravý vlastnoručný
podpis žalovanej, nijako nepreukázala, že by Zmluva o výkone správy zo dňa 21.11.2012 nebola prijatá

nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov, resp. že by existovali iné dôvody jej neplatnosti
a takúto skutočnosť ani netvrdila, nemožno teda dospieť k záveru, že by Zmluva so žalobcom nebola
platne a účinne uzavretá a žalovaná mala preto povinnosť žalobcovi uhradiť vzniknutý nedoplatok.

34. V nadväznosti na námietku žalovanej, že trovy konania nemali byť priznané v prospech žalobcu

odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne vychádzal zo
zásady úspechu v konaní v zmysle § 255 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Z dôvodu, že žalobca bol v konaní plne úspešný, náleží mu
nárok na úhradu trov konania v rozsahu
100 %, keď tvrdenie, že žalovaná je žena samoživiteľka a uplatnený nárok bol pre ňu neprimerane

stresujúci nemožno označiť za dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by v zmysle § 257 C. s. p.,
umožňujúceho nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, založil
dôvodnosť aplikácie tohto ustanovenia a teda nepriznanie náhrady trov konania, pričom iné dôvody
žalovaná v priebehu konania ani v podanom odvolaní neuviedla a tieto nevyplynuli ani z obsahu
spisového materiálu.

35. Pretože žalovaná v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázala vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie ako vo výroku vecne správny potvrdil.36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p., nakoľko z vyššie uvedených dôvodov nevzhliadol

dôvodnosť aplikácie § 257 C. s. p., preto žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal
proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1

C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).