Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124201405
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124201405.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu A. B. C. a sudcov A. D. E. a A. F.
G. v spore žalobcu H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom v G. J., J. XXXX, právne zastúpeného advokátskou
kanceláriou Weis & Partners, s.r.o., sídlom v Bratislave, Priemyselná 1/A, IČO: 47 234 776 proti
žalovanému Vertiv Slovakia, a.s., so sídlom v Novom Meste nad Váhom, Piešťanská 1202, IČO: 31
411 606, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou ČECHOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v

Bratislave, Staromestská 3, IČO: 47 249 129, o zaplatenie 7.106,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 21Cpr/4/2024-545 zo dňa 23. septembra 2024,
takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalobcu proti výroku I. rozsudku prvej inštancie o d m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa voči žalobcovi p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol (výrok I.),
žalobu zamietol (výrok II.), žalovanému voči žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %
(výrok III.).

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť mu 4.106,68 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 995,34 eur od 10.03.2021 do
zaplatenia, zo sumy 1.144,64 eur od 14.04.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.123,83 eur od 12.05.2021 do
zaplatenia,zosumy842,84eurod10.06.2021dozaplateniaatiežnáhradunemajetkovejujmy3.000eur.
Dôvodil tým, že so žalovaným uzatvorili dňa 13.02.2017 pracovnú zmluvu, ktorou medzi sebou založili
pracovný pomer. Žalovaný v období od 01.02.2021 do 21.05.2021 v pracovných dňoch od pondelka do
piatka neumožňoval žalobcovi výkon práce bez toho, aby sa žalobca preukázal negatívnym výsledkom

testu na zisťovanie prítomnosti ochorenia COVID-19, vykonaného na mobilnom
odberovom mieste (MOM). Žalovaný nevyužil iné dostupné postupy pri riešení vzniknutej situácie, ktoré
by zasahovali do práv žalobcu menej intenzívnym spôsobom, než bolo jednostranné určenie čerpania
pracovného voľna bez náhrady mzdy. Mohol napríklad ponúknuť žalobcovi výkon práce z domu, alebo
ak to pre charakter práce vykonávanej žalobcom nie je možné, mohol žalobcovi ponúknuť dočasný
výkon inej práce umožňujúcej prácu žalobcu z domu, alebo mal žalobcu informovať, že takouto prácou

pre žalobcu aktuálne nedisponuje, pričom sa so žalobcom mohol dohodnúť
napríklad na poskytnutí pracovného voľna s náhradou mzdy, ktoré si žalobca odpracuje neskôr, po
uvoľnení opatrení súvisiacich so zlepšením situácie so šírením ochorenia COVID-19.Ak teda zamestnávateľ vyžadoval od zamestnanca preukázanie sa negatívnym výsledkom testu, bol
povinný akceptovať aj výsledok testu vykonaný iným spôsobom, než výterom z nosohltanu a zároveň
bol povinný nahradiť zamestnancovi náklady na vykonanie takéhoto testu, keďže tak neurobil štát.

Žalovaný však náklady na vykonanie iného testu než výterom z nosohltanu zamestnancom nepreplácal.
Žalobca dôvodil tiež tým, že žalovaný v období od 30.10.2020 do 14.05.2023 podmieňoval výkon práce
žalobcu aj nosením prekrytia horných dýchacích ciest, napriek tomu, že žalobca v júli
2021 predložil žalovanému lekársku správu, ktorá mu udeľuje výnimku z povinnosti prekrytia horných
dýchacích ciest rúškom, vzhľadom na zdravotné komplikácie žalobcu spojené s nosením prekrytia

horných dýchacích ciest. Žalovaný od žalobcu požadoval nosenie prekrytia horných dýchacích ciest
vo forme šálu alebo šatky, čo vo vzťahu k dôsledkom na zdravie žalobcu možno
prirovnaťkdôsledkomspojenýmsnosenímrúška.Ajkeďžalobcasprekrývanímjehohornýchdýchacích
ciest nesúhlasil a o svojom nesúhlase žalovaného informoval, vzhľadom na obavu žalobcu z ďalšieho
zamedzenia výkonu práce zo strany žalovaného sa žalobca podvolil tlaku zo strany žalovaného a
na pracovisku si prekrýval horné dýchacie cesty podľa pokynov žalovaného, čo viedlo k zhoršeniu

zdravotného stavu žalobcu, a teda ku škode na fyzickom a psychickom zdraví žalobcu. Podľa názoru
žalobcu podmieňovaním výkonu práce preukazovaním sa negatívnym výsledkom testu na zistenie
prítomnosti ochorenia COVID-19, vykonaného na MOM, ako aj prekrývaním horných dýchacích ciest
žalobcu, došlo aj k zásahu do osobnostných práv žalobcu v podobe diskriminácie žalobcu vzhľadom
k tomu, že ukladanie predmetných povinností zo strany žalovaného a podmieňovanie umožnenia

ďalšieho výkonu práce žalobcom splnením predmetných povinností bolo protiprávne. Diskriminácia
žalobcu spočívala v nedôvodnom rozdielnom prístupe žalovaného k zamestnancom, preukazujúcim sa
negatívnym výsledkom testu na zistenie prítomnosti ochorenia COVID-19, vykonaného na MOM a k
zamestnancom, ktorí si predmetnú protiprávnu povinnosť odmietali plniť. Nemajetkovú ujmu žalobca
utrpel zásahom do sféry jeho psychiky v dôsledku porušovania povinností zo strany žalovaného, ktorých

plnenie, či neplnenie má vplyv na samotnú existenciu žalobcu. Žalobca nielen, že
prišiel o jediný zdroj príjmu, ale nevznikol mu ani nárok na podporu v nezamestnanosti, keďže jeho
pracovný pomer trval aj naďalej. Žalobca pripustil, že ak by aj žalovaný bol oprávnený a zároveň povinný
požadovať od žalobcu pred vstupom do priestorov žalovaného prekrývanie horných dýchacích ciest,
či preukázanie sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie COVID-19,

resp. iným dokladom v zmysle vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, uvedené
zároveň neznamená, že žalobca z uvedeného dôvodu nemá ani nárok na náhradu mzdy. Podľa názoru
žalobcu, ak žalobcovi nebol zo strany žalovaného umožnený výkon práce, predmetná situácia mala
byť posúdená ako prekážka v práci na strane žalovaného, teda zamestnávateľa, počas trvania ktorej
žalobcovi patrí náhrada mzdy podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Bez ohľadu na to, či

žalobca rozporuje platnosť a účinnosť, a teda aj záväznosti vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky, alebo nie, žalobca argumentoval tým, že ide o prekážku v práci na strane
žalovaného ako zamestnávateľa. Ak sú totiž predmetné vyhlášky nezáväzné, potom ide vo vzťahu
k zamedzeniu vstupu žalobcu do priestorov žalovaného o slobodné rozhodnutie žalovaného a situácia
sa posudzuje podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Ak sú predmetné vyhlášky záväzné,

potom je síce žalovaný povinný zamedziť vstup do vlastných priestorov osobám bez prekrytia horných
dýchacích ciest a bez preukázania sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie COVID-19, uvedené
však zároveň neznamená, že je žalovaný aj automaticky oprávnený určiť žalobcovi čerpanie pracovného
voľna bez náhrady mzdy. Rozhodujúcou bola argumentácia žalobcu, že žalovaný v rozhodnom období
neumožnil žalobcovi ďalší výkon práce bez toho, aby sa žalobca preukázal negatívnym výsledkom testu,

a to aj napriek tomu, že žalobca žalovaného informoval, že trvá na prideľovaní práce.

3. Prvoinštančný súd konštatoval, že pandémia ochorenia COVID-19, ako infekčné ochorenie vyvolané
koronavírusom SARSCov-2 (pandémia), si vyžiadala prijatie množstva protipandemických opatrení
vrátane takých, ktoré zásadným spôsobom zasiahli do základných práv a slobôd jednotlivcov, takých

ktoré tieto práva obmedzili. Kľúčovú úlohu pri právnej regulácii obmedzení základných práv a slobôd
zohrali Ústava Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny,
vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu a zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a
rozvoji verejného zdravia. Uviedol, že núdzový stav na Slovensku v období pretrvávajúcej mimoriadnej
situácie v súvislosti s pandémiou COVID-19 bol vyhlásený 3-krát vládou Slovenskej republiky podľa čl.

5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného
stavu a núdzového stavu v súvislosti s vykonávaním niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie
prijatých vládou Slovenskej republiky na zamedzenie šírenia infekčného ochorenia COVID-19, a
to: 1. Vyhlásený núdzový stav od dňa 16.03.2020 (uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 114zo dňa 15.03.2020, publikované v Zbierke zákonov pod č. 45/2020), ukončený uplynutím 13.06.2020
(uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 366 zo dňa 10.06.2020, publikované v Zbierke zákonov pod
č. 147/2020). 2. Vyhlásený núdzový stav odo dňa 01.10.2020 (uznesenie

vlády Slovenskej republiky č. 587 zo dňa 30.09.2020, publikované v Zbierke zákonov pod č. 268/2020),
ukončený uplynutím 14.05.2021 (uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 260 zo dňa 14.05.2021,
publikované v Zbierke zákonov pod č. 175/2021). 3. Vyhlásený núdzový stav odo
dňa 25.11.2021 (uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 695 zo dňa 24.11.2021, publikované v Zbierke
zákonov pod č. 428/2021), skončil sa uplynutím 90 dní, teda 22.02.2022 o polnoci. Zároveň

bola odo dňa 12.03.2020 nepretržite vyhlásená vládou Slovenskej republiky mimoriadna
situácia z dôvodu ohrozenia verejného zdravia II. stupňa v dôsledku pandémie infekčného
ochorenia COVID-19. Mimoriadna situácia bola vyhlásená podľa § 8 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111
zo dňa 11.03.2020. Bola v platnosti pred a počas všetkých troch vyhlásených núdzových stavov a až
uznesením vlády Slovenskej republiky č. 446 zo dňa 13.09.2023 bola odvolaná. Odvolanie mimoriadnej

situácie nadobudlo účinnosť dňa 15.09.2023 o 06:00 hod. V čase čerpania neplateného voľna
žalobcom (od 01.02.2021 do 21.05.2021) na území Slovenskej republiky platil núdzový stav vyhlásený
vládou Slovenskej republiky od 01.10.2020 z dôvodu pandémie COVID-19. Toto rozhodnutie vlády
bolo posúdené Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý konštatoval, že postup vlády v súvislosti
s vyhlásením núdzového stavu bol v súlade s ústavou, a to aj následné rozhodnutia vlády o predĺžení

núdzového stavu (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 22/2020 a PL. ÚS 2/2021).
Zároveň pretrvávala odo dňa 12.03.2020 mimoriadna situácia, vyhlásená vládou Slovenskej republiky
z dôvodu ohrozenia verejného zdravia II. stupňa v dôsledku pandémie infekčného ochorenia COVID-19.
Bolo preto nepochybné, že za účinnosti vyhlásenia núdzového stavu príslušné štátne orgány prijímali
opatrenia proti šíreniu ochorenia COVID-19. Tieto opatrenia sa samozrejme dotkli širokej verejnosti, a

to ako zamestnancov, tak aj zamestnávateľov. Opatrenia v súvislosti s bojom proti pandémii COVID-19
boli viazané nielen na núdzový stav, ale aj na mimoriadnu situáciu. Táto úprava bola
obsiahnutá v zákone č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, zákone č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva,
zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce a ďalších zákonoch. V oblasti bezpečnosti a ochrany

zdravia pri práci platili a platia vo všeobecnosti ustanovenia Zákonníka práce, ktoré
stanovujú práva a povinnosti ako na strane zamestnanca, tak aj na strane zamestnávateľa, platia však
aj ostatné všeobecné záväzné predpisy dotýkajúce sa tejto oblasti.

4. Vláda Slovenskej republiky uznesením č. 77/2021 zo dňa 05.02.2021 schválila návrh na predĺženie

núdzového stavu opakovane podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.
o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení
neskorších predpisov na obdobie 40 dní s účinnosťou od 08.02.2021 na postihnutom území Slovenskej
republiky, ktorým je územie celej Slovenskej republiky, ktorý bol vyhlásený uznesením vlády Slovenskej
republiky č. 587 z 30.09.2020 z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so

vznikom pandémie; zároveň s účinnosťou od 08.02.2021, podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č.
227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového
stavu v znení neskorších predpisov na území Slovenskej republiky obmedzila slobodu pohybu a pobytu
zákazom vychádzania od 08.02.2021 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, do
odvolania, najneskôr však do konca núdzového stavu opakovane predĺženého uvedeným uznesením,

zároveň stanovila výnimky, okrem iného na cestu do a zo zamestnania zamestnanca, ktorý nemôže
vzhľadom na povahu práce vykonávať túto ako prácu z domácnosti a cestu späť, ak sa táto osoba
preukáže negatívnym výsledkom RT-PCR testu alebo antigénového testu, alebo ak táto osoba
prekonala ochorenie COVID-19, alebo ak táto osoba bola zaočkovaná proti ochoreniu COVID-19.
Hlavnému hygienikovi Slovenskej republiky bolo uložené vydať vyhlášku, ktorou sa uloží povinnosť

zamestnávateľom prijať hygienické opatrenia, a to zákazom vstupu zamestnancov na pracoviská alebo
do iných priestorov zamestnávateľa, ak sa nepreukážu negatívnym výsledkom antigénového testu na
ochorenie COVID-19 alebo negatívnym výsledkom RT-PCR testu na ochorenie COVID-19, alebo ak táto
osoba prekonala ochorenie COVID-19, alebo ak táto osoba bola zaočkovaná proti ochoreniu COVID-19.

5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že uvedené uznesenie vlády Slovenskej republiky a jeho
dôvodová správa len dokumentujú situáciu, ktorá v prvej polovici roka 2021 na
Slovensku bola. Núdzový stav a s tým súvisiace opatrenia, vrátane zákazu vychádzania, bolo potrebné
predlžovať. Od 08.02.2021 bol zavedený tzv. Covid automat, v januári 2021 prebehlo tzv. celoplošnéskríningové testovanie. Testovanie nebolo povinné, ale sprísnil sa zákaz vychádzania, bez testu nebolo
možné ísť do práce ani do prírody. Za situácie, kedy žalobca nespĺňal výnimku zo zákazu vychádzania,
nebol ochotný podrobiť sa testovaniu, mal povinnosť dodržať zákaz vychádzania a prakticky do práce

vôbec nemohol nastúpiť. Nastúpeniu do práce teda žalobcovi prvotne bránilo jeho presvedčenie o
neexistencii pandémie a neochota podrobiť sa protipandemickým opatreniam a tiež zákaz vychádzania,
dodržanie tejto povinnosti bolo možné považovať za plnenie občianskej povinnosti. Išlo výhradne
o prekážku v práci na strane žalobcu ako zamestnanca, nakoľko tento stav bol dôsledkom jeho
subjektívneho rozhodnutia. Rovnaké možno konštatovať aj v prípade nariadeného riadneho prekrytia

horných dýchacích ciest použitím preventívnych ochranných pomôcok, ktorými boli rúško, respirátor
bez výdychového ventilu, šál alebo šatka, a to na verejnosti v exteriéroch, v priestoroch interiérov budov
alebo v prostriedkoch verejnej dopravy. Bez prekrytia nosa a úst ochrannými pomôckami žalobca bol
nútený zostať v domácom prostredí a nevychádzať von.

6. Zložitú situáciu v oblasti pracovnoprávnych vzťahov v súvislosti s pandémiou riešil aj zákon č. 66/2020

Z. z., ktorým bol doplnený zákon č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce, s účinnosťou od 04.04.2020 bolo
potrebné prednostne aplikovať nové ustanovenia pred príslušnými ustanoveniami prvej
až desiatej časti Zákonníka práce počas obdobia vyhlásenej mimoriadnej situácie alebo núdzového,
prípadne výnimočného stavu a počas dvoch mesiacov po ich odvolaní. Novela upravila organizáciu
pracovnéhočasu,dovolenkyaprekážkyvprácinastranezamestnancaajzamestnávateľaabezpečnosti

a ochrane zdravia zamestnanca pri práci, kedy počas účinnosti opatrenia na predchádzanie vzniku a
šíreniu prenosných ochorení alebo opatrenia pri ohrození verejného zdravia nariadených príslušným
orgánom podľa osobitného predpisu bol zamestnávateľ oprávnený nariadiť výkon práce z domácnosti
zamestnanca, ak to dohodnutý druh práce umožňuje. Zamestnanec aj počas mimoriadnej situácie
bol povinný vykonávať prácu v mieste výkonu práce dohodnutom v jeho pracovnej zmluve, ale za

predpokladu, že zamestnávateľ uplatňuje všeobecné zásady prevencie pri vykonávaní
opatrení na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Táto povinnosť vyplýva zamestnávateľovi
zo zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.
Zamestnávateľ je povinný vylúčiť nebezpečenstvo a z neho vyplývajúce riziká, vykonávať opatrenia
na odstránenie nebezpečenstiev v mieste ich vzniku, alebo vydávať pokyny na zaistenie ochrany

zdravia pri práci. Záujem zamestnávateľa o bezpečnosť a ochranu zdravia všetkých zamestnancov pred
šírením prenosného ochorenia COVID-19 v tomto prípade prevýšil záujem zamestnanca nad ochranou
jeho súkromia. Pri dodržiavaní zásad prevencie bol zamestnávateľ oprávnený pristúpiť k realizácii
opatrení rôzneho charakteru, ktoré môžu znížiť komfort práce alebo zdržať, či čiastočne skomplikovať
vstup zamestnancov na pracovisko. Konkrétne povinnosti zamestnávateľa pri dodržiavaní bezpečnosti

ochrany života a zdravia zamestnancov v čase pandémie boli dané okrem iného aj opatreniami,
vydávanými Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.

7. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd citoval v podstatnej časti z nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 08.12. 2021, z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. II. ÚS 411/2020 z 24.09.2020, z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
I. ÚS 438/2020 z 24.09.2020. Poukázal na to, že medzi základné povinnosti zamestnanca patrí
dodržiavanie právnych a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
V danej veci zamestnávateľ, t. j. žalovaný, ako bolo došetrené príslušným inšpektorátom práce,
informoval zamestnancov o opatreniach, súvisiacich s ochorením COVID-19. V dotknutom období boli

vydané vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, a to vyhláška č. 47/2021, ktorá
okrem iného nariaďovala všetkým zamestnávateľom zakázať vstup zamestnancom na pracoviská alebo
do iných priestorov zamestnávateľa s výnimkou osôb, ktoré sa preukážu potvrdením o
negatívnom výsledku RT-PCR testu alebo potvrdením o negatívnom výsledku antigénového testu na
ochorenie COVID-19, nie starším ako 7 dní. Ďalej to bola vyhláška č. 11/2020, ktorou bolo nariadené

všetkým osobám riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa), a to na verejnosti,
v priestoroch interiérov budov. Túto povinnosť nemal zamestnanec, ktorý sa nachádza na vnútornom
pracovisku sám. Ďalšie výnimky súviseli so závažnými zdravotnými ťažkosťami. Napriek uvedenému
právnemu stavu žalobca tvrdil, že nemal žiadnu povinnosť nosiť rúško a testovať sa na COVID-19, a
preto ani zamestnávateľ to od neho nemohol požadovať ako podmienku pre výkon práce.

8. Právomoc Úradu verejného zdravotníctva (ÚVZ) na prijímanie opatrení (formou vyhlášky) vyplýva
z ustanovenia § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. pri ohrození verejného zdravia. Rozsah
konkrétnych opatrení bol vyjadrený v § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z., pričom vyhlášky Úraduverejného zdravotníctva odkazovali na konkrétne písmená citovaného zákona, v zmysle ktorých
opatrenia boli vydané (§ 48 ods. 4 písm. e), r), s), x), z) zákona č. 355/2007 Z. z.). To znamená,
že uvedené povinnosti predpokladal samotný zákon, ktorým sa obmedzujú základné práva a slobody

(napríklad sloboda súkromia a telesnej integrity), pričom vyhlášky ÚVZ len konkretizujú povinnosti osôb
pri konkrétnych činnostiach a na vymedzených miestach. Vyhlášky ÚVZ samotné teda nezavádzajú
obmedzenia, ale len konkretizujú povinnosti fyzických osôb. Vyhlášky ÚVZ, v ktorých sú zakotvené
povinnosti, sú vydávané na základe zákona a majú jasný zákonný základ. Pokiaľ žalobca namietal,
že základné práva možno obmedziť iba zákonom, súd je toho názoru, že takéto obmedzenie môže

byť aj vo vyhláške, ktorá je vydaná na základe jasného zákonného základu, ako v tomto konkrétnom
prípade. Vychádzajúc z prezumpcie ústavnosti opatrenia ÚVZ SR vydané vo forme
vyhlášok je potrebné považovať za platné a záväzné a každý je povinný ich rešpektovať a dodržiavať,
pokiaľ v predpísanom konaní nie sú vyhlásené za protiústavné. Súd konštatuje, že až dňa 08.12.2021
Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nález vo veci vedenej pod sp. zn. PL.ÚS 4/2021, v zmysle
ktorého Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna týmto nálezom rozhodol v

bode 1. tak, že ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. a) zákona o
ochrane verejného zdravia nie sú v súlade s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a 3 a článkom 13 ods.
1 písm. a) a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Tu súd poukázal na to, že dňom
vyhláseniapredmetnéhonálezuústavnéhosúduvZbierkezákonovSlovenskejrepublikystratiliúčinnosť
vykonávacie predpisy vydané na vykonanie nesúladných ustanovení zákona o ochrane verejného

zdravia. Ak ide o vykonávacie predpisy vydané súčasne na vykonanie viacerých ustanovení zákona
o ochrane verejného zdravia, strata účinnosti sa dotýkala iba časti týchto vykonávacích predpisov,
majúcich oporu výlučne v ustanoveniach, resp. v ich častiach, ktorých nesúlad Ústavný súd
Slovenskej republiky v náleze vyslovil. Strata účinnosti neústavných ustanovení má právne
účinky ex nunc (do budúcnosti). Preto nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených

opatrení majúcich základ v neústavných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období,
keď nesúlad týchto ustanovení ešte nebol vyslovený Ústavným súdom. Ústavný súd konkrétne vyslovil,
že s ústavou nesúladné je ustanovenie § 48 ods. 4 písm. z) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia (v znení účinnom do 29.06.2021), podľa ktorého úrad verejného
zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje

opatrenia, ktorými sú ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu verejného zdravia, ktorými môže zakázať
alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas. Nebol ale
vyslovený ústavný nesúlad § 48 ods. 4 písm. r), x) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore
arozvojiverejnéhozdravia(vzneníúčinnom do29.06.2021),podľaktoréhoúradverejného
zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje

opatrenia, ktorými sú r) používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok, x) uloženie povinnosti
zamestnávateľom prijať hygienické opatrenia na pracoviskách vrátane zákazu vstupu zamestnancov
alebo iných osôb na pracoviská alebo do iných priestorov zamestnávateľa.

9. Vzhľadom na predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zamestnávateľ žalobcu bol

oprávnený a zároveň mal povinnosť požadovať od žalobcu ako zamestnanca dodržiavanie opatrenia,
a to riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) preventívnymi ochrannými pomôckami,
ktorými sú rúško, resp. respirátor a bol tiež oprávnený zakázať žalobcovi vstup na pracovisko. Žalobca
bol povinný dodržiavať vydávané protipandemické opatrenia, výhradne zo subjektívnych dôvodov sa
rozhodol, že pre neho nie sú záväzné. Účinné právne predpisy si žalobca nemohol sám posúdiť ako

pre neho nezáväzné. Testovanie odmietol, podľa toho ako sa sám vyjadril, preto, že nebolo pre neho
komfortné, čo napokon nebolo pre nikoho, nepreukázal, že by trpel takým ochorením, ktoré
by vylučovalo testovanie výterom z nosa. Testovanie bolo na báze dobrovoľnosti, ale každý, kto sa ho
odmietol zúčastniť, si mal byť vedomý toho, že sú s tým spojené určité následky. Rovnako žalobca
nepreukázal, že by mu vážne poškodzovalo zdravie prekrytie horných dýchacích ciest predpísanými

ochrannými pomôckami, v tomto smere predložené potvrdenie od lekára nemá žiadnu vypovedaciu
hodnotu. Zamestnávateľ mu ale napriek tomu bol ochotný vyjsť v ústrety a dovolil mu prekryť nos a
ústa šálom, prípadne šatkou. Zamestnávateľ na základe vyššie uvedeného bol oprávnený a zároveň
povinný zakázať žalobcovi vstup do svojich priestorov za účelom ochrany verejného
zdravia a tiež zdravia ostatných zamestnancov spoločnosti. V predmetnom prípade

zamestnávateľ postupoval tak, že vzhľadom na vyššie uvedené zamestnancovi udelil neplatené voľno
bez náhrady mzdy. Takýto postup bol u zamestnávateľa prijatý v súlade s ustanovením § 141 ods. 3
písm. b) Zákonníka práce a súd rozhodnutie zamestnávateľa z hľadiska otázky primeranosti považuje za
súladné s právnymi predpismi a primerané. Zamestnávateľ týmto postupom splnil podmienkudobrovoľnosti plnenia protipandemických opatrení, kedy zamestnanec mal možnosť rozhodnúť sa, že
splní predpísané preventívne bezpečnostné opatrenia na pracovisku a bude sa tak môcť zúčastňovať
pracovného procesu, za čo mu patrí riadna mzda. V prípade, že sa zamestnanec rozhodne neplniť tieto

opatrenia, zamestnávateľ eviduje jeho neprítomnosť na pracovisku ako udelené pracovné voľno, avšak
z dôvodov na strane zamestnanca, pričom mu nepatrí nárok na náhradu mzdy. Takýto postup nebol ani
v rozpore s § 250b ods. 1, 2 Zákonníka práce. Pokiaľ žalobca tvrdil, že výklad ustanovení Zákonníka
práce ohľadne prekážok v práci je sporný a nejasný, súd na rozdiel od žalobcu
uviedol, že výklad bol jasný a nakoniec aj potvrdený právnou úpravou Zákonníka práce, účinnou od

15.11.2021 (zákona č. 412/2021 Z. z.).Vzhľadom na to, aký výkon pracovnej činnosti mal žalobca v
pracovnej zmluve dohodnutý (elektromontážnik), nemal žalovaný ako zamestnávateľ možnosť umožniť
mu pracovať doma. Žalobca pracoval v priestore s ďalšími zamestnancami, požiadavka žalobcu,
aby mu osobitne bol upravený pracovný priestor, prípadne mu boli vozené súčiastky do domácnosti,
bola absolútne neadekvátna a žalovaný ako zamestnávateľ takúto povinnosť nemal.

10. K námietke žalobcu, že označené opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky
boli protiústavné, súd prvej inštancie v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. II. ÚS 411/2020 uviedol, že napadnuté opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky možno považovať za správne akty vydané orgánom verejnej správy pri plnení jeho úloh,
majúce charakter hybridného správneho aktu a sú preskúmateľné správnym

súdom v rámci konania o správnej žalobe podľa tretej časti prvej hlavy Správneho súdneho poriadku.
Takýto postup žalobca ale nezvolil. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že prijaté
protipandemické opatrenia nebolo potrebné rešpektovať, boli zdraviu škodlivé, a že žiadna pandémia
nebola.

11. Žalobu žalobcu súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. Po
vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaný rešpektoval v reálnom čase platný právny
poriadok. Všetky žalobcom spochybňované opatrenia boli vydané v súlade s čl. 123 ústavy na základe
zákonného splnomocnenia uvedeného v § 48 zákona o ochrane verejného zdravia. Zákon teda v danej
splnomocňovacej právnej norme zakotvil oprávnenie Úradu verejného zdravotníctva vyššie uvedené

opatrenia Úradu verejného zdravotníctva vydať. Ich vydaním sa stali súčasťou právneho poriadku
Slovenskej republiky, ktorou zostali až do okamihu, kým neboli zrušené, alebo
kým na to určená autorita nevyslovila ich nesúlad s inými súčasťami právneho
poriadku. Akcentoval, že rozhodnutie ústavného súdu, sp. zn. PL.
ÚS 4/2021 na povinnosť prekryť nos a ústa a možnosť zamestnávateľa zakázať zamestnancovi vstup

na pracovisko nemalo dosah. Pokiaľ si teda žalobca vyhodnotil rozpor predmetných opatrení s Ústavou
Slovenskej republiky, samotná táto skutočnosť ho nezbavovala povinnosti konať v súlade s týmito
opatreniami. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobca napadol vyššie uvedené opatrenia
úradu verejného zdravotníctva niektorým zo zákonom predpokladaných postupov. Žalobca si vnútorne
vyhodnotil, že tieto opatrenia sú rozporné s právnymi predpismi vyššej právnej sily a prestal sa nimi

riadiť.Takýtopostojjevšakabsolútneneakceptovateľnýarozpornýsvládoupráva.Podstatamoderného
právneho štátu spočíva v zásadnom odmietaní násilia alebo svojpomoci pri riešení vlastných problémov
anaopak,vofunkciiprávaakomoderátoraspoločenskýchkonfliktov.Štáttedaustanovujeprávo,ktorého
súčasťou sú aj právne prostriedky ochrany práv každého občana. Súd ďalej uviedol, že každá jedna
uložená povinnosť je vo svojej podstate (hoci aj drobným) obmedzením niektorého zo základných práv a

slobôd. To bez ohľadu na skutočnosť, či táto povinnosť je daná zákonom alebo podzákonným právnym
predpisom.Ztohotedaplynie, žeprávnyporiadokpredpokladá,žeajtakýtohybridnýprávnyakt,
ako bolo opatrenie, nadobúda riadnu platnosť a účinnosť a tieto stráca znovu iba uplatnením zákonných
postupov. Nakoľko žalovaný dôvodne udelil žalobcovi pracovné voľno bez náhrady mzdy, nárok žalobcu
na vyplatenie mzdy za obdobie núteného pobytu doma nebol dôvodný. Rovnako nebolo preukázané

porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, ani úmyselné konanie žalovaného proti dobrým mravom
tak, aby žalobcovi spôsobil škodu. Ak utrpel žalobca akúkoľvek psychickú ujmu v čase pandémie, nebolo
preukázané, že mu ju spôsobil zamestnávateľ. Do prípadnej finančnej núdze sa žalobca dostal
v dôsledku vlastného rozhodnutia. Preto bola žaloba zamietnutá aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy.

12. Súd prvej inštancie podľa § 163 ods. 1 - 3 CSP nevyhovel návrhu žalobcu na prerušenie
konania z dôvodu potreby posúdenia súladu vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky, vydávaných v čase pandémie COVID-19, s Ústavou Slovenskej republiky, nakoľko Ústavný
súd Slovenskej republiky z hľadiska predmetu skúmania posudzuje len súlad všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ktoré sú platné a účinné, pričom v súčasnosti uvedené vyhlášky platné a účinné
nie sú.
13. Nebolo tiež vyhovené ani návrhu na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného, nakoľko k jeho

vydaniu neboli splnené podmienky v zmysle § 273 CSP. Z dôvodu, že žalovaný sa k žalobe vyjadril v
lehote určenej súdom, argument žalobcu o oneskorenom vyjadrení nebol dôvodný.

14. O trovách konania bolo súdom rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP.

15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak,
že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie,
ako aj trovy odvolacieho konania. V podanom odvolaní poukázal na existenciu odvolacích dôvodov
podľa ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), c), d), e), f), h) CSP. Po doslovnom prepise žaloby a repliky

doplnil svoju argumentáciu a uviedol, že naplnenie odvolacích dôvodov v zmysle ustanovení § 365
ods. 1 písm. e), f), h) CSP vidí v tom, že každý zásah do práv a právom chránených záujmov osôb
musí byť legálny, legitímny a proporcionálny. Súdu vytýkal, že v konaní sa obmedzil na konštatáciu
legality a legitimity protipandemických opatrení, ktorú opieral o rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky, avšak neskúmal ich legalitu z pohľadu súladu protipandemických opatrení so zákonom

a v konaní sa vôbec nezaoberal proporcionalitou protipandemických opatrení, preto rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, bez bližšieho odôvodnenia
konštatoval legalitu, legitimitu a proporcionalitu protipandemických opatrení, preto dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v predmetnom smere nevykonal žiadne
dokazovanie, keďže nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností

a napriek žiadosti žalobcu sa neobrátil ani na Ústavný súd Slovenskej republiky, ani na Európsky súd
pre ľudské práva, ani na Súdny dvor Európskej únie. Namietal, že Ústavný súd Slovenskej republiky
doposiaľ nepreskúmaval ani jedno také opatrenie, spočívajúce v určení povinnosti zamestnávateľa
zamedziť vstup na pracovisko zamestnancom, ktorí neplnia protipandemické opatrenia v podobe
absolvovania testu na zistenie prítomnosti COVIDu-19 a v podobe prekrývania horných dýchacích

ciest, t. j. nepreskúmal ani jedno takéto opatrenie z pohľadu jeho proporcionality. Týmto bol naplnený
aj odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP. K vyslovenému názoru súdu v bode
66. odôvodnenia rozsudku uviedol, že základné ľudské práva a slobody prijatím protiprávnych predpisov
nezanikajú. Ani Ústavný súd Slovenskej republiky nemôže svojimi rozhodnutiami vysloviť
zánik základných ľudských práv a slobôd vzhľadom na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky.

Aj prezumpcia legálnosti právneho aktu musí mať svoje hranice, a preto nie je možné trvať na prezumpcii
legálnosti právneho aktu do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o súlade tohto právneho
aktu s Ústavou Slovenskej republiky. Ak má mať nález Ústavného súdu Slovenskej republiky účinky
ex tunc, prečo by mal každý rešpektovať protiprávne predpisy až do jeho zrušenia napriek ex tunc
k účinkom nálezu. Pokiaľ súd konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný porušil zásadu

rovnakého zaobchádzania, ani to, že by žalovaný úmyselne konal proti dobrým mravom tak, aby mu
spôsobil škodu, žalobca uviedol, že súd sa nevysporiadal ani len s jedným jediným tvrdením žalobcu,
ktoré majú preukazovať, že došlo k prekážke v práci na strane zamestnávateľa, že zamestnávateľ
určením pracovného voľna bez náhrady mzdy žalobcovi spôsobil škodu a konanie žalovaného možno
považovať aj za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Súdom zostal nepovšimnutý návrh žalobcu

na položenie prejudiciálnej otázky ESĽP či SDEÚ. Uviedol, že napriek rozsahu chýba odôvodnenie,
ktoré by poskytovalo odpoveď na zásadné otázky prejednávanej veci, v dôsledku čoho sa napadnutý
rozsudok stáva aj prekvapivým, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 365
ods. 1 písm. d) CSP. Namietal, že súd konštatoval, že neboli splnené podmienky na vydanie rozsudku
pre zmeškanie a poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/39/2021

zo dňa 24.02.2022. V súvislosti s oneskoreným vyjadrením žalovaného k žalobe akcentoval povinnosť
štatutárneho orgánu žalovaného konať s odbornou starostlivosťou. Uviedol, že žalobca je v konaní
súdom chránenou slabšou stranou antidiskriminačného sporu, keďže predmetom konania je ochrana
žalobcu pred diskrimináciou zo strany žalovaného, preto sa voči žalovanému aplikujú v plnej miere
ustanovenia o sudcovskej koncentrácii. Zo strany súdu teda nie je možné odpustiť zmeškanie lehoty

žalovaným, keďže žalovaný súdu ani len netvrdil žiaden závažný dôvod, pre ktorý by z jeho strany
nemalo byť možné dodržať súdom určenú lehotu na vyjadrenie k žalobe a zároveň na oneskorené
vyjadreniežalovanéhoniejemožnéprihliadaťvzhľadomnakoncentráciukonania.Podľanázoružalobcu
odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. c) CSP bol naplnený z dôvodu zaujatostizákonného sudcu skrz iný názor zákonného sudcu na predmetné skutočnosti, ktorý by mohol byť
vnímaný ako fanaticky nekritický.

16. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd prvostupňové
rozhodnutie potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uviedol,
že odvolanie neprináša akékoľvek argumentačné alebo dôkazné nóvum, považuje ho za zjavne
absurdné a šikanózne. Žalobca sa venuje na 99 % totožnej rekapitulácii už vyvrátených fabulácií
a argumentov. Zdá sa, že žalobca je jednoducho nespokojný s tým, že sa súd neobrátil na Ústavný súd

Slovenskej republiky so žiadosťou o posúdenie predmetných protipandemických vyhlášok, čo žalobca
nejasne prepája na odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP.
Vyjadril súhlas s konštatovaním súdu, že predsa platí prezumpcia ústavnosti a zákonnosti prijatých
zákonov a právnych predpisov nižšej právnej sily, prijatých na ich vykonanie. Nie je pravdou, že súd
nevysvetlil, prečo bola žaloba zamietnutá aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy. Čo iné mal prvostupňový
súd v rozhodnutí uviesť, ak sa fabulácie o údajnej nemajetkovej ujme nepreukázali. Nedôvodnosť

uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný videl
tiež v tom, že žalobca sa v odvolaní už ani len neunúval zdôvodniť, ako týmto - nepoložením
prejudiciálnej otázky - došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odmietol argumentáciu žalobcu,
že prvostupňové rozhodnutie je prekvapivé (sic!). K opakovanej námietke žalobcu, že súd si
dovolil predĺžiť žalovanému lehotu na vyjadrenie bez relevantného dôvodu na predĺženie lehoty uviedol,

že k nehoráznosti a doslovnej nízkosti celej tejto námietky sa už žalovaný vyjadroval („dokopy vyše 180
strán textu žaloby a príloh je zjavne podľa názoru žalobcu absolútne nerelevantný faktor). Žalobca sa
reálne snaží presvedčiť súd o tom, že predĺžením lehoty na vyjadrenie o 15 dní došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. c)
CSP uviedol, že jeho uplatnenie hraničí so zásahom do osobnostných práv zákonnej sudkyne, ak nie

s ohováraním.

17. Ďalšie písomné vyjadrenia k podanému odvolaniu súdu doručené neboli.

18. Skôr ako Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie, zisťoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario), či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, či bolo podané subjektom
oprávneným na podanie takéhoto opravného prostriedku, a či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa. Takto odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu, podané
prostredníctvom právneho zástupcu proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu

žalobcu na prerušenie konania, je potrebné podľa § 386 písm. c) CSP odmietnuť, keď
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, o čom boli strany sporu poučené už
súdom prvej inštancie v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku.

19. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak

to zákon pripúšťa.

20. Podľa § 357 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie a) zastavení konania,
b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo

zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní
a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,
h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť
rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva
duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania,

n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o
návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.

21. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

22. Koncepcia prípustnosti odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie (čo rozhodnutie o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania nepochybne je, aj keď je súčasťou výrokovej časti rozsudku súdu prvej
inštancie) spočíva na tom, že proti uzneseniu súdu prvej inštancie zásadne odvolanie prípustné nie jea pripúšťa sa len v zákone taxatívnom výpočte prípadov. Takto § 355 ods. 2 CSP stanovuje, že proti
uzneseniu súdu prvej inštancie je odvolanie prípustné len v prípade, ak to zákon pripúšťa. Zákon potom
v § 357 CSP stanovuje prípady uznesení súdu prvej inštancie, proti ktorým je odvolanie prípustné.

Prípustnosť odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania uvedené zákonné
ustanovenie nestanovuje. Odvolanie je prípustné len proti uzneseniu o prerušení konania podľa § 162
ods. 1 písm. a) a § 164 CSP. Proti výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania preto odvolanie nie je prípustné.

23. Odvolací súd z uvedených dôvodov odvolanie žalobcu proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie
o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania odmietol podľa § 386 písm. c) CSP ako podané proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné (výrok I. tohto rozhodnutia odvolacieho súdu).

24. Následne Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP
v zostávajúcom rozsahu podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §

385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť
podľa § 387 CSP, nakoľko je vo výroku II. a výroku III. vecne správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu prvej
inštancie, v celom rozsahu na ne poukazuje a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza:

25. Žalobca dôvodnosť podaného odvolania vyvodzuje z naplnenia odvolacích dôvodov v zmysle
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), c), d), e), f), h) CSP. Pokiaľ ide o odvolací dôvod v zmysle ustanovenia
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, žalobca namietal, že súd odignoroval žalobcov návrh

na vydanie rozsudku pre zmeškanie, v ďalšom konaní mal prihliadnuť na koncentráciu konania vo
vzťahu k akémukoľvek skutkovému tvrdeniu žalovaného, či dôkazu predloženého do konania zo strany
žalovaného,ktoréžalovanýmoholpredložiťdokonaniaužvlehoteurčenejsúdomnapodanievyjadrenia
k žalobe, avšak tak žalovaný neurobil. Namietal právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého
pre vydanie rozsudku pre zmeškanie neboli splnené zákonné podmienky.

26. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených

so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

27. Pokiaľ žalobca v dôsledku ním tvrdeného nesprávneho právneho záveru súdu prvej inštancie
o nevydaní rozsudku pre zmeškanie tvrdí, že žalovaný svoju žiadosť o predĺženie lehoty na podanie
vyjadrenia neodôvodnil žiadnym relevantným dôvodom, pre ktorý by z jeho strany nemalo byť možné
dodržať súdom určenú lehotu na vyjadrenie k žalobe a zároveň na oneskorené vyjadrenie žalovaného

nie je možné prihliadať vzhľadom na koncentráciu konania, čím malo byť porušené jeho právo na
spravodlivý proces, odvolací súd k tomu uvádza, že už podľa predchádzajúcej procesnej úpravy
dospel najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa
účastníkovineznemožňujeprávnymposúdenímveci(viďR54/2012atiež1Cdo/62/2010,2Cdo/97/2010,
3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 7Cdo/26/2010, 8ECdo/170/2014). Rovnako ani v

súčasnosti (po 01.07.2016) nie je žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu
nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na
možnosť strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia.

28. V prípade argumentácie žalobcu o splnení podmienok pre vydanie rozsudku pre

zmeškanie žalovaného treba uviesť, že rozsudok pre zmeškanie predstavuje osobitný druh súdneho
rozhodnutia, ktorý predstavuje následok procesnej pasivity procesných strán v sporovom konaní, pričom
v štádiu konania, v ktorom je vydanie kontumačného rozsudku možné, zákon pripúšťa kontumačný
rozsudok vo fáze pred pojednávaním vo veci samej, respektíve vydanie kontumačného rozsudkubez nariadenia pojednávania a vydanie kontumačného rozsudku priamo na pojednávaní. Z hľadiska
dispozičného princípu a jeho uplatnenia vo vzťahu ku konkrétnemu sporu možno rozlišovať kontumačný
rozsudok vydaný na návrh sporovej strany a kontumačný rozsudok vydaný bez návrhu sporovej strany,

kde prevažuje princíp procesnej ekonómie nad princípom dispozičným.

29. Kontumačný rozsudok pred nariadením pojednávania v zmysle § 273 CSP predstavuje sankciu
za absenciu povinnosti tvrdiť a dôkaznú povinnosť. Rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie žalovaného
je v takomto prípade fakultatívne a nie je viazané na návrh žalobcu. Zo zákonného ustanovenia § 273

CSP vyplýva, že súd môže o žalobe podľa § 137 písm. a) rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie,
za splnenia zákonom vymedzených podmienok. V posudzovanej veci súd na rozdiel od skutkových
okolností vyplývajúcich z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 39/2021
zo dňa 24.02.2022, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje, doručil žalobu do vlastných rúk žalovaného
a poskytol mu poučenie o procesných právach a povinnostiach strán sporu, tak ako vyplýva z č.l. 110
a 111 spisu s tým, že žalovaný z dôvodu „naozaj extenzívneho rozsahu žaloby (vrátane množstva

pripojených príloh - dokopy vyše 180 strán!), komplexnosti tvrdených skutočností, rozsiahlosti právneho
sporu ako celku“ požiadal o predĺženie stanovenej lehoty na vyjadrenie o ďalších 15 dní,
ktorej žiadosti súd prvej inštancie formou neformálneho prípisu vyhovel a predĺženie lehoty právnemu
zástupcovi žalovaného písomne oznámil. Pokiaľ žalovaný v lehote určenej súdom (ide o sudcovskú
lehotu, ktorú súd na návrh žalovaného predlžil, a keďže rozhodnutie o predlžení nebolo a ani nemuselo

byť vyhotovené, je možné predpokladať, že súd akceptoval dôvod na predĺženie lehoty) splnil povinnosť
písomne sa vyjadriť k žalobe a v tomto svojom vyjadrení uviedol rozhodujúce skutočnosti na svoju
obranu, odvolací súd nezistil, že by v danom prípade žalovaný, vo vzťahu k vzniknutej situácii, nekonal
s odbornou starostlivosťou. Námietky súvisiace s tým, či právne zastúpenie žalovaný zabezpečil včas,
nie sú opodstatnené, nakoľko žalovaný z tohto dôvodu nežiadal predĺženie lehoty na vyjadrenie.

Rovnako odvolacím súdom nebolo zistené, že boli splnené všetky zákonné podmienky na
vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa § 273 CSP. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom
žalobcu, že dôsledkom márneho uplynutia lehoty na vyjadrenie je aj uplatnenie sudcovskej koncentrácie
konania, v dôsledku čoho mal súd konať voči žalobcovi diskriminujúco. Prostriedky procesnej obrany
boli žalovaným uplatnené včas, preto nebol daný rozpor s ustanovením § 153 CSP.

30. Čo sa týka námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom (§ 365 ods. 1 písm. c) CSP)
odvolací súd uvádza, že integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces je garancia toho, aby vo
veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Východiskovým pre vylúčenie sudcu je ustanovenie
§ 49 CSP. V rozhodovacej praxi je nestrannosť sudcu vnímaná cez stránku objektívnu a stránku

subjektívnu. Nestrannosť je spravidla vnímaná ako absencia zaujatosti, či predsudku vo veci. Odvolací
súd po preskúmaní obsahu spisu a po vypočutí si zvukových záznamov z prejednávania
veci nezistil, že by zákonná sudkyňa opakovane urážala a zosmiešňovala žalobcu, že by na vec mala
názor, ktorý by bol založený na neopodstatnených alebo neoverených skutočnostiach, ktorý by mohol
byť žalobcom vnímaný ako fanaticky nekritický. V prejednávanej veci tak dospel k záveru, že neboli

naplnené podmienky pre konštatovanie, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

31. Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania, žalobca tiež namietal skutkové vady rozhodnutia a
právne závery súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, čím uplatnil vo svojom odvolaní
odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. V podanom odvolaní zdôraznil, že

súd sa v konaní obmedzil na konštatáciu legality a legitimity protipandemickej opatrení, ktorú opieral
o rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Súd, podľa žalobcu, neskúmal legalitu z pohľadu
súladu protipandemických opatrení so zákonom a v konaní sa už vôbec nezaoberal proporcionalitou
protipandemických opatrení. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo, že súd nevykonal žiadne
dokazovanie,keďženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,najmä

sa napriek žiadosti žalobcu neobrátil ani na Ústavný súd Slovenskej republiky, ani na Európsky súd
pre ľudské práva, ani na Súdny dvor Európskej únie napriek tomu, že mu to žalobca v konaní navrhoval.

32. Dokazovanie je významnou časťou civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky
potrebnénarozhodnutievoveci.Právomockonaťoveci,ktorejsanávrhtýka,vsebeobsahujeprávomoc

posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov o
skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok.33. Skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy
zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku

Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie, sa nedokazujú (§ 186 ods. 1 CSP).
Uvedené ustanovenie prelamuje pravidlo, podľa ktorého súd rozhoduje len na základe skutočností, ktoré
vyplynuli z dokazovania tak, že vymenúva tie skutočnosti, ktoré súd dokazovať nemusí a aj napriek tomu
ich môže vziať za preukázané, pravdivé, existujúce. Pokiaľ sa súd prvej inštancie v predmetnom smere
neobrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky, ani na Európsky súd pre ľudské práva, ani na Súdny

dvor Európskej únie, nemožno súhlasiť s námietkou žalobcu, že súdne rozhodnutie v dôsledku toho trpí
skutkovými vadami.

34. Odvolací súd poukazuje na to, že nie je povinný rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom strany sporu. Povinnosťou súdu je, aby sa v rámci odôvodnenia rozsudku vysporiadal so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie. V posudzovanej veci

súd prvej inštancie konštatoval, že všetky žalobcom spochybňované opatrenia boli vydané v súlade
s článkom 123 Ústavy Slovenskej republiky, na základe zákonného splnomocnenia uvedeného v §
48 zákona o ochrane verejného zdravia a stali sa tak súčasťou právneho poriadku Slovenskej
republiky, ktorými zostali až do okamihu, kým neboli zrušené, alebo kým na to určená autorita
nevyslovila ich nesúlad s inými súčasťami právneho poriadku. Súd prvej inštancie tiež skonštatoval,

že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobca niektorým zo zákonom
predpokladaných postupov spochybnil opatrenia úradu verejného zdravotníctva a ani po 01.01.2025
sa neobrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky s požiadavkou o preskúmanie právneho predpisu
nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily, čo žalobca uvádza v podanom odvolaní.
Tak ako vyplýva z tohto odôvodnenia, odvolací súd z dôvodu neprípustnosti odvolania proti výroku

napadnutého rozsudku o neprerušení konania sa procesným postupom vo vzťahu k navrhovanému
prerušeniu konania nezaoberal. Pokiaľ žalobca žiadal, aby sa súd obrátil na ústavný súd o vyslovenie
nesúladu právnych predpisov, odvolací súd zdôrazňuje, že podanie návrhu na začatie konania o súlade
právnych predpisov je výslovne v kompetencii súdu, ktorý spor prejednáva. K argumentácii žalobcu
o predložení prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ uvádza, že predmetom prejudiciálnej otázky

podľa čl. 267 ZFEÚ nemôže byť otázka, či bolo správne aplikované právo Európskej únie v konkrétnej
veci. Článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno
napadnúť súdnym prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že
táto otázka nie je relevantná, alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu

zo strany Súdneho dvora, alebo že výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne
dôvodné pochybnosti. S ohľadom na doterajšiu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcu
sa problematiky protipandemických opatrení súvisiacich s vírusovým ochorením COVID-19, odvolací
súd nevzhliadol dôvod, aby inicioval konanie pred Súdnym dvorom EÚ. Dodáva, že účastník konania
podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu

otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 206/2008).

35. Z odvolania podaného žalobcom vyplynulo, že spor medzi stranami vznikol z dôvodu rozporu
ich vnímania ústavno a medzinárodno konformného ukladania povinností, medzí týchto uložených

povinností a bezprecedentnej situácie, ktorá nastala po opätovnom vyhlásení núdzového stavu
v novembri 2020 v súvislosti s celoplošným testovaním, ktorá v demokratickom
a právnom štáte nemá obdobu.

36. V posudzovanej veci súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 4.106,68 eur

s príslušenstvom titulom náhrady mzdy a zaplatenia 3.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy
zamietol ako nedôvodnú. Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie úspešnosti podanej žaloby bolo
posúdiť, či žalovaný dôvodne udelil žalobcovi v rozhodnom období pracovné voľno bez náhrady
mzdy a či dodržiavaním protipandemických opatrení zo strany žalovaného bola žalobcovi spôsobená
nemajetková ujma, v dôsledku čoho predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu mzdy z dôvodu

prekážok v práci a nárok, ktorý vyplýva z (tvrdeného) diskriminačného
konania žalovaného. V súvislosti s uvedeným posúdením odvolací súd poukazuje na to, že hoci tieto
nároky majú určitú skutkovú súvislosť, sú odlišné a oba podľa názoru súdu prvej inštancie, s ktorým
sa stotožňuje aj odvolací súd, nedôvodné. Pokiaľ ide o požadovaný nárok na náhradu mzdy, odvolacísúd s ohľadom na oprávnenia žalovaného ako zamestnávateľa od žalobcu vyžadovať rešpektovanie
celého rámca protipandemických opatrení, ktoré v rozhodnom období boli platné a účinné (body 60,
61 odôvodnenia prvoinštančného rozhodnutia), súhlasí s tým, že v prípade, ak žalobca sa odmieta

prispôsobiť pri vykonávaní práce podľa pracovnej zmluvy podmienkam protipandemických opatrení,
hoci bol na to zo strany žalovaného výslovne upozornený, nejedná sa o prekážku v práci na strane
zamestnávateľa, počas trvania ktorej žalobcovi patrí náhrada mzdy podľa ustanovenia § 142 ods. 3
Zákonníka práce tak, ako sa žalobca domnieva.

37. Podľa § 47 ods. 1 Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a) zamestnávateľ je
povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu,
utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené
právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, b) zamestnanec je povinný podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase
a dodržiavať pracovnú disciplínu.

38. Prekážky v práci sú objektívne okolnosti, s ktorými Zákonník práce spája nemožnosť zamestnanca
riadne si plniť svoje povinnosti z pracovnej zmluvy, teda nemožnosť zamestnanca vykonávať dohodnutú
prácu. Prekážky v práci môžu vychádzať z dôvodov v osobe zamestnanca, v takom prípade hovoríme o
prekážkach v práci na strane zamestnanca, alebo môžu vychádzať z dôvodov v osobe zamestnávateľa

a v takom prípade hovoríme o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa. Ak nemohol zamestnanec
vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, zamestnávateľ mu v súlade s § 142 ods. 3
Zákonníka práce poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Súdna prax dlhodobo
zastáva názor, že zamestnanec má právo na náhradu mzdy z titulu inej prekážky v práci na strane
zamestnávateľa len vtedy, ak je sám pripravený, schopný a ochotný vykonávať prácu podľa pracovnej

zmluvy, t. j. nemohol vykonávať prácu len v dôsledku postupu zamestnávateľa. Ak nemôže
zamestnanec vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, nemôže mať nárok ani na náhradu mzdy.

39. Zo skutkových tvrdení žalobcu, ktoré žalovaným neboli spochybňované, vyplynulo, že žalovaný
v období od 01.02.2021 do 21.05.2021 v pracovných dňoch od pondelka do piatka neprideľoval

žalobcovi prácu podľa pracovnej zmluvy. V tomto smere odvolací súd dopĺňa, že žalobcovi nemohla
byť prideľovaná práca z dôvodu neprítomnosti žalobcu na pracovisku. Žalobca, tak ako vyplýva
z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré v odvolacom konaní nie sú spochybňované, nebol
ochotný za podmienok protipandemických opatrení prácu podľa pracovnej zmluvy vykonávať.
Žalovaný podmieňoval výkon práce žalobcu, aby sa žalobca preukázal negatívnym výsledkom testu

na zisťovanie prítomnosti ochorenia COVID-19, vykonaného na mobilnom odberovom mieste. Pokiaľ
počas namietaného obdobia od 30.10.2020 do 14.05.2023 podmieňoval žalovaný výkon práce žalobcu
aj nosením prekrytia horných dýchacích ciest, tak ako vyplýva z právnej argumentácie súdu prvej
inštancie (bod 61 a nasl. odôvodnenia), žalobcom spochybňované opatrenia boli vydané v súlade
s článkom 123 Ústavy Slovenskej republiky na základe zákonného splnomocnenia uvedeného v §

48 zákona o ochrane verejného zdravia. V dôsledku uvedeného bol žalovaný oprávnený udeliť
žalobcovi neplatené voľno bez náhrady mzdy, ktorý postup bol u zamestnávateľa prijatý v súlade
s ustanovením § 141 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce. Z dôvodu ochrany zdravia ostatných
zamestnancov týmto postupom bola splnená podmienka dobrovoľnosti plnenia protipandemických
opatrení, kedy zamestnanec mal možnosť rozhodnúť sa, že splní predpísané preventívne bezpečnostné

opatrenia na pracovisku a bude sa tak môcť zúčastniť pracovného procesu. Možno tak konštatovať,
žepokyn,ktorýboldanýžalobcovizostranyzamestnávateľakdodržiavaniuprotipandemickýchopatrení,
a ktorým bol zakázaný vstup žalobcovi na pracovisko, nakoľko sa žalobca nevedel preukázať, že spĺňa
niektorú z požadovaných výnimiek, bol vydaný v čase, keď na území Slovenskej republiky platil núdzový
stav vyhlásený vládou Slovenskej republiky od 01.10.2020 z dôvodu pandémie COVID-19 (núdzový

stav pri nástupe druhej vlny pandémie COVID-19) a zároveň už odo dňa 12.03.2020 pretrvávala
mimoriadna situácia (vyhlásená uznesením vlády Slovenskej republiky číslo 111 z 11.03.2020), v ktorom
období príslušné štátne orgány prijímali opatrenia proti šíreniu ochorenia COVID-19, ktoré sa dotkli
širokej verejnosti, a to ako zamestnancov, tak aj zamestnávateľov. Boli tak prijaté opatrenia ako zákaz
vychádzania, nosenie ochranných rúšok v interiéroch ako i na verejnosti, dodržiavanie stanovených

odstupov,zatvoreníurčenýchprevádzok,povinnosťvykonávaniatestovaniaapreukázaniesatestomnie
starším ako 7 dní. Konkrétne povinnosti zamestnávateľa pri dodržiavaní bezpečnosti a ochrany života
a zdravia zamestnancov v čase pandémie boli dané aj opatreniami, vydávanými Úradom verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach (napr.v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021),
vzťahujúcich sa na protipandemické opatrenia konštatoval, že Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky bol oprávnený predmetné protipandemické opatrenie vydávať, čo žalobca nenamieta. Pokiaľ

sa žalobca vo svojej argumentácii opieral aj o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS
4/2021-136, ktorým ústavný súd vyslovil protiústavnosť niektorých ustanovení zákona číslo 355/2007
Z. z., medzi nimi aj ustanovenia § 48 ods. 4 písm. z) zákona číslo 355/2007 Z. z., ktorý predstavoval
právny podklad pre následné vydávanie vyhlášok vrátane uvedených výnimiek, ktoré ustanovenie
okrem iného podmieňovalo vstup zamestnanca na prevádzku potvrdením o negatívnom výsledku testu,

súd prvej inštancie konštatoval, že protiústavnosť právnej normy, vyslovená týmto nálezom, má účinky
ex nunc, s čím sa žalobca nestotožňuje. Odvolací súd s poukazom na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky IV. ÚS 73/2025-19 uvádza, že pokiaľ by účinky predmetného derogačného
nálezu boli ex tunc (teda od začiatku), tak by od začiatku neexistovali nielen výnimky, ale ani samotné
obmedzenia. Podstatné však je, že ak by sa aj nesúlad právnych predpisov vzťahoval len na zákonný
podklad vyhláškových výnimiek z obmedzení, účinky dotknutého nálezu nastali ex nunc.

Výnimky zo zákazu teda nezanikli spätne a v kritickom období ich bolo možno využiť, ako to zodpovedá
chronológii relevantných normatívnych zmien v súvzťažnosti s faktickými reáliami pokrytými právnou
úpravou.

40. Čo sa týka ďalších argumentov žalobcu, že žalovaný pred určením čerpania pracovného

voľna žalobcovi bez nároku na náhradu mzdy nevyužil iné dostupné spôsoby riešenia situácie,
ktoré by zasahovali do práv a právom chránených záujmov žalobcu menej intenzívnym spôsobom,
ktorý minimalizuje škodu na strane žalobcu (napr. home office, ponuka inej práce, náhrada mzdy, ktorú
žalobca odpracuje neskôr), je potrebné upriamiť pozornosť na to, že žalobca sa
z vlastného rozhodnutia celoplošného antigénového testovania nezúčastnil, teda nevyužil opatrenia,

ktoré mu umožňovali výkon práce, nedodržiaval opatrenia súvisiace s povinnosťou prekrytia horných
dýchacích ciest. Možno dať za pravdu žalobcovi, že vláda vo svojich uzneseniach
uprednostňovala výkon práce z domáceho prostredia, avšak išlo o odporúčanie s tým, že rozhodnutie,
či bolo možné prácu vykonávať v domácom prostredí, bola na konkrétnom zamestnávateľovi, pričom
toto rozhodnutie nepochybne ovplyvňovala povaha a druh vykonávanej práce, konkrétna situácia

na pracovisku a pod. Preto nemožno na odporúčania, týkajúce sa povolenia práce v domácom prostredí,
nazerať tak, že zamestnávateľ bol „automaticky“ povinný povoliť prácu v domácom prostredí. Pokiaľ sú
opatrenia na ochranu verejného zdravia dané ako súbor vzájomne súvisiacich opatrení, nemožno sa
odvolávať len na ich vybranú časť a na ostatné neprihliadať.

41. Zákonník práce v ustanovení § 13 ods. 2 obsahuje kogentný zákaz diskriminácie zamestnancov z
dôvodov uvedených v tomto ustanovení. Uvedené ustanovenie má oporu v čl. 12 Ústavy Slovenskej
republiky a takisto v smernici Rady 76/207/EHS a v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/
ES. Z ustanovenia § 11 ods. 1 a 2 antidiskriminačného zákona vyplýva, že konanie vo veciach
súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta,

že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca je povinný v návrhu
označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalovaný je povinný
preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z
ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

42. Žaloba, ktorou sa zamestnanec voči zamestnávateľovi domáha náhrady nemajetkovej ujmy
z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, musí obsahovať okolnosti, ktoré podľa názoru
zamestnanca zakladajú diskrimináciu. Odvolací súd ďalej poukazuje aj na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30.04.2009, ktorý uviedol, že
„z vnútroštátnej právnej úpravy (do 30.06.2004 § 13 ods. 7 Zákonníka práce a od 01.07.2004 § 11 ods.

2 antidiskriminačného zákona v spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka práce) vyplýva, že dôkazné bremeno
neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno
týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii,
resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť
dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania

došlo“.

43. Podľa skutočností, tvrdených žalobcom, podmieňovaním výkonu práce žalobcom zo
strany žalovaného preukazovaním sa negatívnym výsledkom testu na zistenie prítomnosti ochoreniaCOVID-19 vykonaného na MOM, ako aj prekrývaním horných dýchacích ciest žalobcu, došlo k
zásahu do osobnostných práv žalobcu v podobe diskriminácie žalobcu vzhľadom k tomu, že ukladanie
predmetných povinností zo strany žalovaného a podmieňovanie umožnenia ďalšieho výkonu práce

žalobcom splnením predmetných povinností bolo protiprávne. Diskriminácia žalobcu mala spočívať
v nedôvodnom rozdielnom prístupe žalovaného k zamestnancom, preukazujúcim sa negatívnym
výsledkom testu žalobcu na zistenie prítomnosti ochorenia COVID-19 vykonaného na
MOM a k zamestnancom, ktorí si predmetnú protiprávnu povinnosť odmietali plniť. Nemajetkovú ujmu
žalobca utrpel zásahom do sféry jeho psychiky v dôsledku porušovania povinností zo strany žalovaného,

ktorých plnenie či neplnenie má vplyv na samotnú existenciu žalobcu.

44. Nakoľko v danej veci (bod 39. odôvodnenia ) bolo vyslovené, že zamestnávateľ žalobcu bol
oprávnený podmieňovať v rozhodnom období v pracovných dňoch výkon práce žalobcu tým, že žalobca
sa žalovanému preukáže negatívnym výsledkom testu na zisťovanie prítomnosti ochorenia COVID-19
vykonaného na mobilnom odbernom mieste. t. j. v ambulantnom zdravotníckom

zariadení zriadenom podľa ustanovenia § 7 ods. 3 písm. a) bod 6 zákona č. 578/2004 Z. z., bolo potrebné
konštatovať, že žalovaný sa vo vzťahu k žalobcovi nedopustil diskriminačného konania, v dôsledku
čoho uplatnený nárok na náhradu požadovanej nemajetkovej ujmy nebol opodstatnený. Bez právnej
relevancie vo vzťahu k namietanému diskriminačnému konaniu je argumentácia žalobcu, že žalobca
vie presne, koľko zamestnancov žalovaného by žalovalo žalovaného za diskrimináciu kvôli tomu,

že by žalovaný umožnil žalobcovi napríklad čerpať pracovné voľno s náhradou mzdy, aj keby to
ostatným zamestnancom žalovaný neumožnil. Žalobca konštatoval, že by tak neurobil nikto („presne
nula“), pretože jediný, ktorý žalovaného žaluje za diskrimináciu ohľadom protipandemických opatrení
je žalobca, ktorého by nežaloval, ak by mu žalovaný umožnil napr. čerpať pracovné voľno
s náhradou mzdy.

45. Vzhľadom na uvedené odvolací súd odvolanie proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie odmietol
a potvrdil napadnutý rozsudok vo výrokoch II. a III.

46. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie. Nakoľko žalovaný bol aj v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný,
odvolací súd žalovanému priznal podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania
proti neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %.

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).