Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. august 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoCsp/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120223364
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Čelková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6120223364.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO:
35 724 803, právne zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2,
821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. D. XXX, XXX XX E., o zaplatenie 3.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín
č. k. NM-12Csp/24/2020-376 zo dňa 13. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdzuje.

Žalovanému sa proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobný návrh v celom rozsahu zamietol
a výrokom II. žalovanému priznal voči žalobcovi právo na náhradu účelne vynaložených trov konania
v rozsahu 100 %.

2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3.000,- Eur spolu s úrokom

z omeškania vo výške 8,00 % ročne z uvedenej sumy od 18.12.2018 do zaplatenia a náhrady trov
konania.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav: Dňa 20.07.2009 bola
medzi právnym predchodcom žalobcu - F. F., G., so sídlom H. XX, XXX XX I., IČO: XX XXX XXX (ďalej
aj ako „F. F., G.“) ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového spotrebného úveru vo výške 10.760,-

Eur. Úver sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných 120-tich mesačných splátkach vo výške 184,90,-
Eur vždy do 20. dňa v kalendárnom mesiaci so splatnosťou prvej splátky dňa 20.08.2009 a konečnou
splatnosťou úveru dňa 20.07.2019. Ročná úroková sadzba bola dohodnutá ako fixná do splatnosti vo
výške 16,30 %, RPMN predstavovala 18,76 %. Dňa 17.12.2018 bola na žalobcu postúpená pohľadávka
vo výške 9.182,80,- Eur, ktorá pozostávala z istiny 5.970,10,- Eur, riadneho úroku 2.681,30,- Eur, úroku
z omeškania 531,40,- Eur. Žalovaný z poskytnutého úveru uhradil sumu v celkovej výške 15.266,40,-
Eur. Z úhrad žalovaného bola na istinu započítaná suma vo výške 8.516,06,- Eur, na poplatky bola

započítaná suma vo výške 401,95,- Eur, na riadny úrok bola započítaná suma vo výške 6.289,31,- Eur,
na úrok z omeškania bola započítaná suma vo výške 59,08,- Eur. Žalobca si
v zmysle svojho dispozičného oprávnenia v žalobe uplatnil iba časť postúpenej istiny vo výške 3.000,-
Eur spolu s príslušenstvom.4. Listom zo dňa 05.10.2017 právny predchodca žalobcu označeným ako „Výzva“ oznámil žalovanému,
že je v omeškaní so splácaním pohľadávky ku dňu 05.10.2017 vo výške

3.396,54,- Eur. Zároveň ho vyzval na úhradu dlžnej sumy v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy.

5. Listom zo dňa 23.11.2017 - Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti oznámil právny
predchodca žalobcu žalovanému, že z dôvodu porušenia zmluvných podmienok vyhlásil ku dňu

22.11.2017 mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy a zároveň vyzval žalovaného na úhradu
pohľadávky zo zmluvy vo výške 7.735,15,- Eur do 15 dní.

6. Listom zo dňa 12.09.2018 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na úhradu splatnej a
nezaplatenej pohľadávky, ktorá ku dňu 12.09.2018 predstavovala 8.754,15,- Eur,
s poukazom na skutočnosť, že z dôvodu omeškania so splácaním pohľadávky vyhlásil mimoriadnu

splatnosť pohľadávky, čím sa stala splatnou v celom rozsahu.

7. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným vznikol spotrebiteľský vzťah uzavretím Zmluvy o splátkovom úvere dňa 20.07.2009, na
ktorý bolo potrebné použiť ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), a to vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy
v postavení dodávateľa a spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na to, že ide o formulárový typ zmluvy, keď
spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, pričom v danom prípade išlo o
dočasné poskytnutie finančných prostriedkov, ktoré sa žalovaný ako spotrebiteľ zaviazal vrátiť veriteľovi.
Súd prvej inštancie zdôraznil, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom konania, je bankový úver, ktorý

na rozdiel od iných úverov, napr. od nebankových spoločností je regulovaný aj špeciálnou právnou
úpravou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“). Na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti je
potrebné aplikovať ustanovenie § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak pri bankových úveroch je
potrebné rešpektovať ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách

v súvislosti s identifikáciou predmetu Zmluvy o postúpení pohľadávky. Mimoriadne zosplatnenie úveru
musí spĺňať predpoklady ustanovenia § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Postúpenie
pohľadávky, ak je veriteľom zo spotrebiteľského úveru banka, musí spĺňať podmienky ustanovenia §
92 ods. 8 zákona o bankách, podľa ktorého platné postúpenie pohľadávky zo strany banky na tretiu
osobu vyžaduje súbežné splnenie nasledovných podmienok: 1) dlžník je viac ako 90 kalendárnych dní

v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, 2) pohľadávka banky je
splatná, 3) banka dlžníka preukázateľne písomne vyzvala na úhradu záväzku.

8. Pokiaľ ide o otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore, súd prvej inštancie uviedol, že túto
skúma z úradnej povinnosti. Preto sa súd prvej inštancie zaoberal splnením zákonných podmienok pre

postúpenie pohľadávky bankou na nebankový subjekt v súlade
s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca odvodzoval svoj nárok zo zmluvy o postúpení pohľadávok,
pričom v prípade bankových pohľadávok je potrebné okrem ust. § 524 Občianske zákonníka aplikovať
aj ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách a žalobcu tak v tomto konaní zaťažovala povinnosť
preukázať dodržanie podmienok uvedených v tomto ustanovení, keďže splnenie týchto podmienok

je predpokladom platného postúpenia pohľadávky banky voči dlžníkovi na tretí subjekt. Podmienky
obsiahnuté v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za osobitné hmotnoprávne
podmienky platnosti postúpenia pohľadávky banky voči jej klientovi (teda akémukoľvek klientovi,
zahŕňajúc aj spotrebiteľa) bez jeho súhlasu dané špeciálnou úpravou podľa tohto zákona. Všetky tieto
podmienky musia byť kumulatívne naplnené, v opačnom prípade je postúpenie pohľadávky banky,

ako dvojstranný právny úkon banky a postupníka, pre rozpor so zákonom (§ 39 Občiansky zákonník)
neplatné. Ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. formuluje osobitné podmienky postúpenia
pohľadávky banky voči klientovi. Jednou z podmienok a základným článkom, od ktorého sa odvíja
postup banky pri postúpení pohľadávky tretej osobe bez súhlasu klienta, je výzva adresovaná dlžníkovi
na zaplatenie, ktorá musí byť zaslaná dlžníkovi, čo je potrebné preukázať predložením doručenky

alebo podacieho lístka. Výzva v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. pritom
musí byť kvalifikovaná. Zákon síce nestanovuje žiadne osobitné obsahové náležitosti na túto výzvu,
avšak z obsahu a zmyslu tohto ustanovenia nepochybne vyplýva, že nestačí akákoľvek výzva banky na
zaplatenie, ale touto výzvou musí banka jednak vyzvať dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy s uvedením,z čoho dlžná suma pozostáva, teda konkretizovaním splátky/splátok, so zaplatením ktorej/ktorých je v
omeškaní a prípadne ho
i upozorniť, že po márnom uplynutí tejto lehoty bude banka oprávnená postúpiť pohľadávku na iný, hoc

aj nebankový subjekt, bez súhlasu dlžníka.

9. Súd prvej inštancie uviedol, že výzvou zo dňa 23.11.2017 banka oznámila žalovanému vyhlásenie
okamžitej splatnosti úveru s odôvodnením, že neeviduje úhrady splatnej pohľadávky banky napriek
predchádzajúcim písomným výzvam s tým, že tento stav pretrváva viac ako

3 mesiace od vzniku omeškania a vyzvala ho, aby po doručení tohto oznámenia bezodkladne zaplatil
pohľadávku vo výške 7.735,15,- eur. Banka však v tejto výzve/oznámení nešpecifikovala splátku, s
ktorou bol žalovaný v omeškaní a pre nezaplatenie ktorej došlo z jej strany k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru. Výzva bola formulovaná len všeobecne
vtomzmysle,žeomeškaniesúhradousplatnejpohľadávkytrváviacako3mesiace.Zobsahutejtolistiny
však nebolo možné zistiť, o omeškanie akej splatnej pohľadávky sa má jednať, keďže banka neuviedla,

so zaplatením ktorej konkrétnej splátky bol žalovaný ako dlžník
v omeškaní, čo malo mať za následok vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Na základe uvedených
skutočností je potrebné predmetný právny úkon posúdiť ako neurčitý, pretože v ňom nie je riadne
špecifikovaná omeškaná splátka, pre ktorú sa veriteľ rozhodol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru
tak, aby bolo možné preveriť zákonnosť postupu právneho predchodcu žalobcu, ktorý mal predchádzať

vyhláseniu splatnosti celého úveru a postúpeniu pohľadávky žalobcovi. Ďalšou (predchádzajúcou)
výzvou zo dňa 05.10.2017 vyzvala banka žalovaného na zaplatenie pohľadávky a žalovaného
upozornila, že ak pohľadávku v omeškaní v stanovenom termíne neuhradí, pristúpi k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti. Banka v tejto výzve nekonkretizovala, čo tvorí sumu 3.396,54,- Eur. Ani v tejto
výzve banka nešpecifikovala splátku, so zaplatením ktorej bol v danom čase žalovaný v omeškaní a

ktorú konkrétnu splátku banka požadovala od žalovaného ako spotrebiteľa zaplatiť tak, aby predišiel
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, resp. postúpeniu pohľadávky. Uviedla len, že ide o nedoplatok
nasplátkachzospotrebiteľskéhoúveru.Zožiadnejztýchtovýzievnebolomožnéaniurčiť,čibolžalovaný
vôbec v omeškaní s nejakou splátkou viac ako 90 dní, alebo nie, tak ako to vyžaduje ust. § 92 ods.
8 zákona o bankách. Keďže v žiadnej z týchto výziev nebola konkretizovaná splátka, so zaplatením

ktorej bol žalovaný v omeškaní, čo malo mať za následok vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a
postúpenie pohľadávky, súd prvej inštancie konštatoval, že obe tieto výzvy sú nejasné, neurčité a v
zmysle ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka neplatné. V dôsledku toho neboli splnené všetky
zákonné podmienky pre zosplatnenie úveru podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ust.
§ 53

ods. 9 Občianskeho zákonníka a vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo strany banky bolo
neplatné. Samotné neplatné predčasné zosplatnenie pohľadávky nie je v konečnom dôsledku pre
platnosť postúpenia pohľadávky významné, pretože v danom prípade došlo pred postúpením žalovanej
pohľadávky k jej splatnosti v termíne konečnej splatnosti, keďže podľa zmluvy bola konečná splatnosť
úveru. t. j. ku konečnej splatnosti došlo už dňa 20.07.2019. Hoci v čase postúpenia bola postupovaná

pohľadávka splatná, uvedené nemení nič na tom, že nebola naplnená jedna zo základných podmienok
pre platné postúpenie pohľadávky, a to kvalifikovaná výzva banky pred postúpením pohľadávky
doručená dlžníkovi - žalovanému. Žalobca takú kvalifikovanú výzvu nepredložil a výzvy, ktoré predložil,
bolipreneurčitosťanejasnosťneplatné,pretonemohlibyťpodkladompreplatnépostúpenie.Nazáklade
zistených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že v dôsledku nedodržania uvedených

zákonných ustanovení pred postúpením pohľadávky banky žalobcovi, je právny úkon postúpenia
absolútne neplatný pre rozpor so zákonom v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca
uplatnený nárok odvodzoval od zmluvy o postúpení pohľadávok, a preto súd prvej inštancie konštatoval,
že v predmetnej veci nie je aktívne legitimovaný. Z dôvodu, že súd prvej inštancie vyhodnotil postúpenie
pohľadávky ako absolútne neplatný právny úkon, žalobca nie je nositeľom hmotného nároku, a preto

žalobe nebolo možné vyhovieť. Vzhľadom na zamietnutiu žaloby z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, sa súd prvej inštancie nezaoberal argumentáciou strán sporu ohľadom existencie/
neexistencie neprijateľných zmluvných podmienok, či vznesenou námietkou premlčania.

10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262

ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“). V danom prípade bol žalovaný v konaní plne úspešný a preto mu súd prvej inštancie
priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.11.Protitomutorozsudkuvcelomrozsahupodalžalobcaodvolaniezdôvodov,žemu(i)súdnesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces – odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP; (ii) súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam – odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP a (iii) rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci – odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobca namietal, že veriteľ nie je povinný (Občiansky zákonník takúto
podmienku v žiadnom z jeho ustanovení neustanovuje) uvádzať konkrétnu splátku, pre ktorú sa veriteľ

chystá, prípadne pre ktorú veriteľ pristúpil k vyhláseniu splatnosti úveru. V danom prípade sa žalovaný
pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru omeškal (viac ako tri mesiace) s úhradou dohodnutých
mesačných splátok riadne a včas, pričom na možnosť banky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru v
prípade, ak dlžnú sumu neuhradí, bol upozornený výzvou zo dňa 05.10.2017, a to v súlade s § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka. Následne v súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka (za súčasného
splnenia podmienok podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) postupca podaním zo dňa 23.11.2017

označeným ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ uplatnil právo na zaplatenie všetkých
splátok pre neplnenie splátkového kalendára, v dôsledku čoho sa stal úver splatným v celom rozsahu.
K otázke výkladu, či skutkové vymedzenie splátky, pre nesplnenie ktorej došlo
k uplatneniu práva podľa § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je náležitosťou takéhoto
právnehoúkonu,ktorejprípadnéneuvedeniebyspôsobovaloneplatnosťtohtoprávnehoúkonupoukázal

na závery uvedené v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024. Ďalej
poukázal na to, že zo zákonných ustanovení vyplýva, že na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je
potrebné, aby: (1.) bola táto možnosť dohodnutá (bez akýchkoľvek zákonných náležitostí tejto dohody),
(2.) bol dlžník v omeškaní aspoň tri mesačné splátky, (3.) bol dlžník na možnosť vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti veriteľom upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní pred uplatnením tohto práva – pričom

veriteľ
v oznámení o zosplatnení nie je povinný špecifikovať, s ktorou konkrétnou splátkou sa dlžník omeškal
– a teda pre ktorú splátku k zosplatneniu došlo. Bol názoru, že zo strany veriteľa nedošlo pri uplatnení
práva podľa § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti. V konaní bolo riadne preukázané, resp. nebolo ani sporné,

že možnosť zosplatnenia úveru bola medzi postupcom a žalovaným dohodnutá. Žalovaný bol
preukázateľne v omeškaní so zaplatením splátok viac ako tri mesiace, pričom bolo zároveň preukázané,
že postupca upozornil žalovaného v lehote nie kratšej ako 15 dní na možné uplatnenie práva v zmysle
§ 565 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že je zrejmé, že
v prípade, ak postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 23.11.2017 – toto svoje

právo uplatnil v súlade s § 565 Občianskeho zákonníka a v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou
Najvyššieho súdu SR pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.08.2017 (t. j. splátky, ktorá vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti úveru predchádzala po dobu viac ako troch mesiacov a pre ktorej nezaplatenie
mohol ako jedinej vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru) a zároveň toto svoje právo uplatnil v súlade
s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka po omeškaní spotrebiteľa (žalovaného) s platením splátok po

dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom spotrebiteľ (žalovaný) bol nesporne na toto oprávnenie veriteľa
upozornený (podaním zo dňa 05.10.2017). V tomto smere uviedol, že špecifikácia splátky, pre ktorú
došlo k zosplatneniu, by bola nadbytočná, keďže z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR
jasne vyplýva, že vždy môže ísť len o splnenie jednej konkrétnej vymedzenej splátky, a teda veriteľ si
nemôže v tomto ohľade „vybrať“, pre nesplnenie ktorej splátky toto právo uplatňuje.

12. Žalobca prezentoval názor, že pokiaľ by zákonodarca vyžadoval presnú špecifikáciu splátky, pre
ktorú došlo k zosplatneniu vo výzve podľa § 565 Občianskeho zákonníka, uvedené by uviedol expressis
verbis v tomto zákonnom ustanovení. V tomto smere poukázal analogicky na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo/154/2022 zo dňa 27.02.2024. Mal za to, že takáto povinnosť veriteľa nie

len, že zo žiadneho zákona nevyplýva, ale je aj absurdná, nakoľko žalovaný ako spotrebiteľ, ktorý
uzatvoril predmetnú zmluvu, čerpal poskytnuté finančné prostriedky a svoje záväzky sa zaviazal splácať,
objektívne musí mať vedomosť o tom, koľko a kedy na poskytnutý úver uhradil, t. j. má jednoznačnú
vedomosť o tom, ktorá splátka je tá,
s ktorou sa omeškal, prípadne, kedy a koľko mal uhradiť a neuhradil (nakoľko tieto informácie

vyplývajú zo samotnej zmluvy). Zdôraznil, že záver, ktorý prezentuje súd prvej inštancie, ukladá
veriteľom povinnosť, ktorú nie je možné zo znenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ako ani z
§ 565 Občianskeho zákonníka žiadnym spôsobom vyvodiť. Poukázal na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 5CoCsp/12/2023 zo dňa 30.08.2024, ktorým sa tento súd priklonil k právnymzáverom prezentovaným v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024.
Ďalej poukázal na súdnu prax ostatných odvolacích súdov. Okrem toho poukázal aj na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, v ktorých bola riešená otázka, pre ktorú splátku bol veriteľ oprávnený

zosplatniť úver a od kedy je potrebné počítať začiatok premlčacej doby v spotrebiteľských veciach
(prezentovanú najmä judikátom pod č. R 29/2023). Považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
za nekonzistentný s rozhodovacou praxou ostatných krajských súdov, prikláňajúci sa k ojedinelým
rozhodnutiam, a teda aj za nepredvídateľné, čo zakladá porušenie práva na spravodlivý súdny proces.

13.Žalobcavďalšejčastiprezentovalmodelovýpríklad,pričomuviedol,ževýkladdotknutýchzákonných
ustanovenívtomzmysle,ževeriteľjepovinnýuviesťrozhodnúsplátkuvupozornenípredzosplatneníma
rovnakoajvsamotnomzosplatnenínemôževžiadnomohľadeobstáť,keďževpraktickejrealitebyveriteľ
uvádzal v týchto právnych úkonoch rôzne splátky, pričom spotrebiteľovi by táto informácia nepriniesla
vôbec žiadnu informačnú hodnotu. Ak by aj veriteľ „určil“ v podaní, ktorým si právo na vyhlásenie
splatnosti splátok uplatňuje, nesplnenú splátku, pre ktorú toto právo podľa jeho názoru uplatňuje a toto

jeho právne posúdenie by sa nezhodovalo s posúdením tejto právnej otázky súdom, nespôsobovalo
by to automaticky neplatnosť uvedeného právneho úkonu, a preto je absurdné, aby súd za tohto stavu
„vytvoril“ takúto náležitosť uvedeného právneho úkonu, navyše za situácie, kedy zákonodarca takúto
náležitosť nevyžaduje. V posudzovanom prípade teda došlo v súlade
s § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru

pre nesplnenie splátky splatnej dňa 20.08.2017. Je bez právneho významu, ak by veriteľ v uvedenom
podaní „určil“ inú splátku, resp. prípadne aj priamo túto splátku, nakoľko uvedené je bez pochýb právnym
posúdením, a to je výlučne vecou súdu. Žiadny vplyv na posudzovanie platnosti vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti taktiež nemá uvedenie zo strany veriteľa, pre ktorú splátku podľa jeho právneho názoru k
vyhláseniu splatnosti došlo, nakoľko platí zásada iura novit curia, podľa ktorej súd pozná právo a len

súd je oprávnený vykladať a aplikovať právne predpisy v civilnom konaní (na rozdiel od žalobcu). Inak
povedané, (nesprávne) skutkové tvrdenie veriteľa je bez právneho významu, ak zákon výslovne uvádza
opak. Podporne taktiež poukázal na aktuálnu novelizáciu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka
účinnú od 01.11.2024, z ktorej vyplýva, že nie je obligatórnou náležitosťou výzvy uvedenie konkrétnej
splátky, resp. jej špecifikácia, ale postačujúcim údajom na platné zosplatnenie je uvedenie celkovej

dlžnej sumy, s ktorou je dlžník v omeškaní (obdobne ako v prejednávanom prípade). Dodal, že z
obsahu zosplatnenia je zrejmá vôľa veriteľa, aby nastala splatnosť celej pohľadávky z dôvodu porušenia
povinností na strane dlžníka – nedodržania jeho platobnej disciplíny.
Z obsahu úkonov v danej veci je podľa neho bez akýchkoľvek pochybností zrejmá vôľa konajúcej osoby,
čo vylučuje možné právne posúdenie uvedených právnych úkonov ako neurčitých.

14. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že v zmysle § 92 ods. 2 zákona o bankách postačuje na účinné
postúpenie pohľadávky kumulatívne splnenie 2 zákonných podmienok: (i) vyzvať dlžníka na splnenie čo i
len časti jeho peňažného záväzku a (ii) omeškanie dlžníka so splnením čo i len časti peňažného záväzku
nepretržite dlhšie ako 90 dní. Bol názoru, že boli splnené všetky zákonné podmienky pred postúpením

pohľadávky v súlade s uvedeným ustanovením
a bola nepochybne splnená aj podmienka splatnej pohľadávky pred jej postúpením. Na základe
uvedeného považoval za nesporné, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia
pohľadávky napriek písomnej výzve banky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany

právneho predchodcu žalobcu nedošlo k porušeniu ust. § 92
ods. 8 zákona o bankách. Uviedol, že aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR (sp. zn.
8Cdo/169/2020a9Cdo/165/2022)pripúšťa,abyzavýzvunaplneniepodľa§92ods.8zákonaobankách
bolo možné považovať aj výpoveď zmluvy (resp. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti), avšak iba za
súčasnej podmienky, že jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie. Ďalej poukázal príkladmo na

súdnu prax odvolacích súdov SR.

15. Z uvedených dôvodov sa žalobca nestotožnil s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie
a navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle § 390 CSP tak, že vyhovie žalobe a prizná žalobcovi voči
žalovanému nárok na náhrad trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

16. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.17. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359
a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti

podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

18. V odvolacom konaní preskúmal odvolací súd danú vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379
CSP (viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380

ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380 ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdiť.
V odvolacom konaní nezistil odvolací súd žiadne dôvody na zmenu alebo zrušenie odvolaním rozsudku
súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 388 CSP alebo podľa § 389 ods. 1 CSP. Odvolací
súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože v danej veci

nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie
a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení
s § 378 ods. 1 CSP odvolací súd verejne vyhlásil vo veci rozsudok.

19. Odvolací súd na úvod považuje za potrebné uviesť, že danou vecou sa už raz v odvolacom konaní

zaoberal, keď uznesením č. k. 16CoCsp/3/2023-323 zo dňa 07.11.2023 zrušil prvotný rozsudok súdu
prvej inštancie (v tom čase Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom) č. k. 12Csp/24/2020-280 zo dňa
11.11.2021, ktorým bola žaloba žalobcu taktiež zamietnutá, avšak podstate z iných dôvodov ako je tomu
teraz. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v prvotnom rozsudku konštatoval nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu z dôvodu nedodržania zákonného postupu pri zosplatnený záväzku uvedený v § 565

Občianskeho zákonníka, ktorý predpokladá zaslanie písomnej výzvy na úhradu záväzku, čím nebolo
preukázané splnenie prvej podmienky kogentného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom
žalobca nepreukázal doručenie predmetnej výzvy do sféry dispozície žalovaného – žalobca nepredložil
žiadnu doručenku či iný dôkaz ako napr. poštový podací hárok preukazujúci zaslanie alebo doručenie
výzvy. Odvolací súd však zo spisového materiálu zistil, že žalobca takýto dôkaz do konania predložil

a preto uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
s tým, aby tento opätovne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v súlade s jeho závermi.

20. S účinnosťou od 01.06.2023 prešiel výkon súdnictva zo zrušeného Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom na Okresný súd Trenčín, pričom táto občianskoprávna vec je ďalej vedená na tomto súde

už pod novou sp. zn. NM-12Csp/24/2020.

21. Súd prvej inštancie následne napadnutým rozsudkom opätovne rozhodol o zamietnutí žaloby, keď
opätovne dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, avšak už z dôvodu, že
ani jedna z výziev doručená právnym predchodcom žalobcu (bankou) žalovanému pred zosplatnením

spotrebiteľského úveru neobsahovala konkrétnu splátku, so zaplatením ktorej bol žalovaný v omeškaní,
čo malo mať za následok vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a postúpenie pohľadávky, na ktoré
však vzhľadom na uvedenú absenciu konkretizácie splátky neboli splnené zákonné podmienky podľa
§ 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho tak
nebolo vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu platné, a preto

nebolo platné i postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.

22. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy hodnotil v súlade so
zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil v súlade s aktuálnou rozhodovacou

činnosťou Najvyššieho súdu SR správny právny záver.
V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky
zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany
a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v
odvolacom konaní, v parametroch daných ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom odvolací súd nezistil, že by

tieto závery boli zjavne neodôvodnené, či neakceptovateľné, nevyplýva
z nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom
súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak,ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom
súdu prvej inštancie nestotožnil, nemôže sama o sebe viesť k záveru o neodôvodnenosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie dal odpoveď aj na všetky

námietky žalobcu.

23. Za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Hlavne poukazuje na body 15. až 36. napadnutého
rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie. Práve

z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v
napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd v rámci
postupu podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP k odvolacím dôvodom žalobcu uvádza nasledovné:

24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP predstavuje transformáciu ústavnoprávnych

princípov do civilného sporového konania. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má
každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie
procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a

právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu (§ 365 ods. 1
písm. b) CSP) treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj
z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených

procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie
sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

25. K porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie a odopretie práva na spravodlivý súd
odvolací súd uvádza, že vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno v prvom rade konštatovať, že súd
prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení
strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené
pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred

skončenímdokazovania.Odôvodnenienapadnutéhorozsudkusúduprvejinštanciezodpovedákritériám
odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak,
že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci

J. K. v. Holandsko z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS
115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí
sp.zn.IV.ÚS358/09zodňa15.10.2009ÚstavnýsúdSRuviedol,ževšeobecnýsúdnemusídaťodpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (nález sp. zn. II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007). Odvolací súd tak vzhľadom na
vyššie uvedené konštatuje, že nezistil v procesnom postupe súdu prvej inštancie akékoľvek porušenie

procesných predpisov, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces v intenciách žalobcom namietaného odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktoré by mohlo mať za následok zrušenie, či zmenu napadnutého rozsudku.26. Pokiaľ žalobca deklaroval v odvolaní uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam), odvolací súd uvádza, že podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva

v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, napr. keď súd prvej
inštancie zoberie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu
prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov
strán sporu. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení
dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť

a pravdivosť získaných poznatkov.

27. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia

dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti
adôležitostiprerozhodnutie.Nesprávnehodnoteniedôkazovbybolomožnévytknúťsúduprvejinštancie
len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré
neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení

dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vierohodnosti, je logický rozpor.

28. Žalobca taktiež uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávnym právnym posúdením veci

je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu
právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval
správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval
(z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery).

29. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc z precízne zisteného
skutkového stavu veci, z ktorého vyvodil správne právne závery, ktoré sú v súlade nielen s aktuálnou
rozhodovacou činnosťou odvolacieho súdu, ale predovšetkým s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho

súdu SR v obdobných veciach. Odvolací súd tak nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné
právne východiská pre jeho potvrdenie.

30. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 20.07.2009 bola medzi F. F.,
G. (právnym predchodcom žalobcu) a žalovaným uzavretá Zmluva o splátkovom úvere
č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 10.760,- Eur. Súd prvej
inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva o úvere uzavretá medzi veriteľom a žalovaným
ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou a zároveň zmluvou

o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie aplikoval na daný vzťah príslušné právne normy
spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka a 92
ods. 8 zákona o bankách.

31.Listomzodňa05.10.2017právnypredchodcažalobcuoznačenýmako„Výzva“oznámilžalovanému,

že je v omeškaní so splácaním pohľadávky ku dňu 05.10.2017 vo výške
3.396,54,- Eur. Zároveň ho vyzval na úhradu dlžnej sumy v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy.
Listom zo dňa 23.11.2017 - Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti oznámil právny predchodca
žalobcu žalovanému, že z dôvodu porušenia zmluvných podmienok vyhlásil ku dňu 22.11.2017mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy a zároveň vyzval žalovaného na úhradu pohľadávky zo
zmluvy vo výške 7.735,15,- Eur do 15 dní. Listom zo dňa 12.09.2018 právny predchodca žalobcu vyzval
žalovaného na úhradu splatnej a nezaplatenej pohľadávky, ktorá ku dňu 12.09.2018 predstavovala

8.754,15,- Eur, s poukazom na skutočnosť, že z dôvodu omeškania so splácaním pohľadávky vyhlásil
mimoriadnu splatnosť pohľadávky, čím sa stala splatnou v celom rozsahu.

32. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024 ak ide
o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo

podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky
a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

33. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

34. V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka zavádza pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v postavení dodávateľa)
môže požadovať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky najskôr po uplynutí troch
mesiacov od omeškania s jej zaplatením a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako

15 dní na uplatnenie tohto práva. Ak ide o plnenie
v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to
bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky (§ 565 Občianskeho zákonníka).
Z druhej vety citovaného ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka vyplýva, že veriteľ môže žiadosť

o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej
splátky; zároveň tak môže urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením omeškanej
splátky. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne; v prípade, že veriteľ toto právo do splatnosti
najbližšej splátky nevyužije, jeho právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru pre tú - ktorú splátku
zaniká. Veriteľovi však nič nebráni v tom, aby v prípade dlžníkovho nesplácania ďalších splátok vyhlásil

predčasnú splatnosť úveru pre niektorú ďalšiu splátku, ak splní podmienky predpokladané ustanovením
§ 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka.

35. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

36. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

37. Podľa § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky

zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu
klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre prevod práv banky alebo pobočky zahraničnej banky, ktorá

je veriteľom, v súvislosti s nesplácanou zmluvou o úvere alebo pre prevod nesplácanej zmluvy o úvere
podľa osobitného predpisu,87aba) pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom
úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na
bývanie podľa osobitného predpisu.

38. Pre konštatovanie platného postúpenia pohľadávky banky na iný, hoci aj nebankový subjekt, je v
prípade práv vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy nevyhnutné splniť podmienky vyplývajúce jednak
z ustanovenia § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona
o bankách.

39. Medzi právnym predchodcom žalobcu a dlžníkom zo zmluvy o úvere v rámci ich zmluvných vzťahov
existovala dohoda o možnosti vyhlásiť úver za predčasne splatný podľa
§ 565 Občianskeho zákonníka, a preto právny predchodca žalobcu bol oprávnený vyhlásiť okamžitú
splatnosť úveru za dohodnutých podmienok v prípade, ak bol dlžník v omeškaní viac ako tri mesiaceso zaplatením splátky a banka ho písomne upozornila na uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej
ako 15 dní.

40. Žalobca v podanom odvolaní namietal najmä skutočnosť, že zo žiadneho právneho predpisu
nevyplýva povinnosť banky (právneho predchodcu žalobcu) uviesť v upozornení (výzve) pred
zosplatnením úveru konkrétnu omeškanú splátku, v súvislosti s ktorou zvažuje uplatniť právo na
vyhlásenie mimoriadne splatnosti úveru a predčasne zosplatniť úver ako podmienku na to, aby bolo
vyhlásenie predčasnej splatnosti považované za platný právny úkon a tiež nie je potrebné konkretizovať

splátkuvoznámeníovyhlásenímimoriadnejsplatnostiúveru.Podľanázoruodvolaciehosúdu,vovzťahu
k splneniu podmienok definovaných v § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka je potrebné uviesť,
že aj keď vymedzenie konkrétnej splátky, pre omeškanie dlžníka, s ktorou veriteľ zvažuje uplatnenia
práva zosplatniť úver,
v upozornení (výzve) na zosplatnenie dlhu neukladá zákonné ustanovenie § 53 ods. 9 a §
565 Občianskeho zákonníka expressis verbis, nemožno však opomenúť všeobecné ustanovenia

Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Výzva prezumovaná
v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je jednostranným právnym úkonom, ktorý z hľadiska jeho určitosti
musí obligatórne obsahovať (identifikáciu) splátky,
s ktorou je spotrebiteľ (žalovaný) v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie mimoriadnej
splatnostiúveru.Ideobezpodmienečnúnáležitosťtakejtovýzvy,ktorejúčelomjeinformovaťspotrebiteľa

o tom, s ktorou splátkou je v omeškaní a zároveň pre omeškanie s ktorou splátkou uplatní svoje právo
k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru.

41. Vo vzťahu k určitosti výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je potrebné dať za pravdu
žalobcovi v tomto smere, že posúdenie náležitosti takejto výzvy bolo donedávna v rozhodnutiach

odvolacieho súdu v obdobných skutkových základoch vykladané tak, ako uvádzal v podanom odvolaní.
V rozhodnutiach ako napr. 27CoCsp/1/2024 zo dňa 30.01.2024, či v rozhodnutí 19CoCsp/13/2022 zo
dňa 28.09.2024 odvolací súd zastával názor, že pokiaľ ide o určitosť právneho úkonu výzvy podľa
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a zosplatnenia úveru právneho predchodcu žalobcu z pohľadu
neuvedeniakonkrétnejomeškanejsplátkyúveru,prektorúveriteľvyhlasujemimoriadnusplatnosťúveru,

žiaden všeobecne záväzný právny predpis ani § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka neustanovuje takéto
osobitné náležitosti uvedených právnych úkonov, teda údaj alebo identifikáciu tej ktorej splátky, pre ktorú
došlo
k uplatneniu práva dodávateľa (veriteľa) na zosplatnenie úveru.

42. Avšak odvolací súd zároveň jedným dychom považuje za potrebné uviesť, že ohľadne danej
problematiky vo vzťahu k náležitostiam výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zaujal
stanovisko Najvyšší súd SR, ktorý vo viacerých rozhodnutiach ako napr. uznesenie
sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024 ustálil, že „v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde
k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka

a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné,
aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne
zosplatnil celý dlh“, resp. v uznesení sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.06.2024 zotrval na uvedených
záveroch, pričom svoju argumentáciu doplnil, keď uviedol, že „identifikácia splátky je potrebná z dôvodu
identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením

akej sumy zabráni zosplatneniu úveru (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/149/2021).
Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma
sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver
zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého
úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený.“

43. Tento svoj právny názor zopakoval Najvyšší súd SR aj v následných rozhodnutiach ako napr.
uznesenie sp. zn. 6Cdo/15/2023 zo dňa 25.09.2024 a odkázal naň aj v rozsudku sp. zn. 5Cdo/188/2023
zo dňa 31.07.2024.

44. S poukazom na spomenuté závery Najvyššieho súdu SR, odvolací súd v predmetnej veci prehodnotil
svoju doterajšiu rozhodovaciu prax v skutkovo podobných veciach, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal
a vo vzťahu k výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka uzavrel, že pre platné predčasné
zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a tým aj platné postúpeniepohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách sa od veriteľa – banky (v danom prípade právneho
predchodcu žalobcu) vyžaduje vymedzenie konkrétnej náležitosti výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka v podobe identifikácie splátky, s ktorou je žalovaný v omeškaní a pre ktorú splátku mal veriteľ

(banka) v úmysle požadovať mimoriadne zosplatnenie úveru.

45. V predmetnej veci za takúto výzvu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorá by spĺňala
vyššie uvedené náležitosti, t. j. špecifikáciu splátky, s ktorou je spotrebiteľ (žalovaný) v omeškaní a
ktorá predchádzala zosplatneniu ku dňu 22.11.2017, nemožno považovať výzvu zo dňa 05.10.2017. Z

konštrukcie predmetnej výzvy je možné vyvodiť závery o tom, že právny predchodca žalobcu (banka)
touto výzvou upozornil žalovaného, že ku dňu 05.10.2017 je v omeškaní so splácaním pohľadávky
vyplývajúcou zo zmluvy o úvere vo výške 3.396,54,- Eur s upozornením, že ak nedôjde k úhrade dlžnej
sumy záväzku, je právny predchodca žalobcu oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky.
Nebolo sporné, že uvedená listina je výzvou v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ako
predpoklad pre možné platné predčasné zosplatnenie úveru. Uvedenie splátky úveru a v akej výške,

pre ktorú sa žalovaný dostal do omeškania a pre ktorú mimoriadnu splatnosť vyvolala, zo znenia
výzvy však nevyplýva. Taktiež zosplatnenie úveru právnym predchodcom žalobcu listom označením ako
„oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ zo dňa 23.11.2017 neobsahovalo uvedenie splátky, pre
ktorú právny predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu úveru a konkretizáciu splátky, pre ktorú došlo
k zosplatnenie úveru neobsahovala ani výzva zo dňa 12.09.2018.

46. Opačnou argumentáciou, ktorú je potrebné odmietnuť ako nedostatočnú, by sa prijal záver
prezentovaný žalobcom v odvolaní, podľa ktorého by na platné predčasné zosplatnenie úveru stačilo
číselné vyjadrenie splátok, s ktorými je žalovaný v omeškaní, výška žalovaným nezaplatenej splatnej
sumy(pohľadávkabanky)akoikuktorémudátumujetentovomeškaní.Aniuvedenievýškynezaplatenej

sumy vo výzve pred zosplatnením, resp. v samotnom zosplatnení nezbavuje veriteľa (banky) povinnosti
uvádzať konkrétnu splátku, pre ktorú pristupuje k mimoriadnemu zosplatneniu. Uvedenie konkrétnej
splátky nepredstavuje formálnu podmienku, ale sa jedná o notifikačnú povinnosť dodávateľa voči
spotrebiteľovi, ktorá má umožniť spotrebiteľovi „dozvedieť sa“ o hroziacom následku spočívajúcom vo
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, a tento následok odvrátiť. Práve uvedenie konkrétnej splátky je

tou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá musí byť voči spotrebiteľovi určito vyjadrená, nakoľko uvedenie
„iba“ výšky dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní, vykazuje podstatnú mieru abstrakcie a spotrebiteľ z
takto vyjadreného údaja nemôže bez ďalšieho určiť, ktorá splátka môže v budúcnosti založiť dôvodnosť
predčasného zosplatnenia, resp. ktorú splátku považuje dodávateľ za splátku rozhodnú. Z uvedeného
potom v konečnom dôsledku nie je objektívne vopred možné určiť, kedy si dodávateľ uplatní svoje právo

pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru.

47. Uvedené právne závery boli prijaté aj na zasadnutí občianskoprávnej sekcie v obvode Krajského
súdu v Trenčíne dňa 10.10.2024, poznajúc i závery z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024, že označenie presnej, konkrétnej splátky, pre ktorú sa dlh

zosplatňuje je nevyhnutné i z hľadiska počítania premlčacej doby a to práve
s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024. Pokiaľ
odvolateľ (žalobca) poukázal práve na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo
dňa 30.01.2024, odvolací súd primárne poukazuje na to, že došlo k zjednoteniu predmetnej otázky,
na ktorú nadväzujú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, od ktorých záverov sa odvolací súd nemieni

odkloniť a je pre jeho rozhodovanie záväzné. Na uvedené závery prezentované Najvyšším súdom
SR vyplývajúce z jeho rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024 nadviazali aj iné senáty
odvolacieho súdu (viď príkladmo rozhodnutia sp. zn. 8CoCsp/7/2025 zo dňa 30.04.2025, sp. zn.
5CoCsp/4/2025 zo dňa 26.03.2025, sp. zn. 17CoCsp/6/2025 zo dňa 27.03.2025). Navyše k tomu
považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít

nemožno považovať ojedinelé rozhodnutie najvyššieho súdu, pričom pre posúdenie, či ide o otázku
už vyriešenú ustálene treba potom aplikovať výklad najvyššieho súdu o ustálenej praxi dovolacieho
súdu.Podľanajvyššiehosúdu„ustálenározhodovaciapraxnajvyššiehosúdujevyjadrenápredovšetkým
v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno

zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali“ (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Cdo/6/2017, 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017).

48. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na skutočnosť, že Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn.
1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024 riešil popri primárnej otázke, ktorou bol začiatok plynutia premlčacej
lehoty predčasne zosplatneného spotrebiteľského úveru, aj otázku, či pod sankciou neplatnosti musí
byť v oznámení o zosplatnení konkretizovaná omeškaná splátka. Najvyšší súd SR právny názor
o nadbytočnosti konkretizácie omeškanej splátky vo výzve či oznámení o zosplatnení, aplikácie

ktorého sa žalobca dožaduje, vyslovil len ako protiargument k nie pre vec rozhodujúcej argumentácii
o špecifikácii omeškanej splátky ako podmienky platnosti zosplatnenia. Tento len na okraj a doplnkovo
vyjadrený právny názor Najvyššieho súdu SR, ktorý hoci je súčasťou odôvodnenia rozhodnutia
dovolacieho súdu, nemožno považovať za záväzný právny názor, keďže nebol dôvodom, bez vyriešenia
ktorého by danú vec nebolo možné rozhodnúť. To bola v danom prípade otázka začiatku plynutia
premlčacej lehoty predčasne zosplatneného spotrebiteľského úveru (viď obdobne uznesenie Ústavného

súdu SR sp. zn. III. ÚS 157/2025 zo dňa 13.03.2025).

49. Rovnako daný prípad nemožno posudzovať v intenciách žalobcom citovaného uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2020 zo dňa 29.11.2022, publikovaného pod č. R 29/2023 a
ostatných v tomto smere prezentovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, nakoľko dané rozhodnutia

riešia právnu otázku premlčania. Dovolací súd v predmetných veciach nerieši otázku náležitosti výzvy §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V konečnom dôsledku za právne nevýznamné vzhľadom k uvedeným
záverom, považoval odvolací súd poukazy žalobcu v odvolaní na rozhodnutia iných súdov, týkajúcich
sa iných, avšak skutkovo a právne obdobných vecí, pretože rozhodovaním iných odvolacích súdov v
preskúmavanej veci Krajský súd v Trenčíne viazaný nie je.

50. Ak žalobca namietal, že závery súdu prvej inštancie sú nepredvídateľné, čo zakladá porušenie práva
naspravodlivýproces,odvolacísúdhodnotítútonámietkuakonanajvýšnedôvodnúatonajmäzdôvodu,
že závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku sú práve naopak v súlade s aktuálnom
rozhodovacou činnosťou nielen odvolacieho súdu v obdobných prípadoch, ale predovšetkým s

aktuálnom rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu reprezentovanou práve rozhodnutím pod sp. zn.
5Cdo/2/2023zodňa25.1.2024,čiinými,naktorébližšiepoukázalodvolacísúdvyššieaktorúmožnomať
aktuálne vo vzťahu k danej problematike ohľadne konkretizácie splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu
spotrebiteľského úveru, za ustálenú.

51. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu, že úloha všeobecného
súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov nespočíva
vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale
v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania a táto má byť založená okrem
iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov

a súčasnej preferencii výkladu
vprospechplatnosti,anieneplatnostiprávnehoúkonu.Vspotrebiteľskýchveciach,akoujeajpredmetná
právna vec, sa spotrebiteľ v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti. Vzhľadom
na takéto znevýhodnené postavenie musí konajúci súd pri rozhodovaní o právach a povinnostiach

zo spotrebiteľskej zmluvy (teda aj pri žalobách na plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy ako je táto)
nahradiť formálnu rovnováhu skutočnou rovnováhou. To platí aj pri skúmaní výkladu právnych úkonov
adresovanýchzostranydodávateľaspotrebiteľovi(vdanomprípadevýzvanaplnenieomeškanejsplátky
podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Ak zákon stanovil, že veriteľ môže pristúpiť k predčasnému
zosplatneniu len vtedy, ak je dlžník-spotrebiteľ v omeškaní s plnením splátky po dobu najmenej tri

mesiace a veriteľ súčasne upozornil dlžníka-spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva, môže priemerný spotrebiteľ legitímne očakávať, že zaplatením takejto omeškanej splátky
sa vyhne následku predčasného zosplatnia celého dlhu, a preto je oprávnený očakávať, že dodávateľ
ho vo svojej výzve zrozumiteľne vyzve na zaplatenie tejto konkrétnej omeškanej splátky. Len takýmto
spôsobom môže byť naplnený účel samotnej výzvy veriteľa dlžníkovi-spotrebiteľovi pred predčasným

zosplatnením, ktorým nie je vytvorenie nástroja pre dodávateľa, ktorý spotrebiteľa svojou výzvou
s „hrozbou“ zosplatnenia pohne k zaplateniu jeho omeškaného dlhu, ale vytvorenie dodatočného
časového rámca, v ktorom sa môže spotrebiteľ splnením omeškanej splátky vyhnúť zosplatneniu celého
dlhu. Preto musí konajúci súd, ktorý má zaistiť plnú mieru ochrany práv spotrebiteľa, trvať na uvedenýkonkrétnejomeškanejsplátkyvovýzvepodľa§53ods.9Občianskehozákonníkaajprivedomísizásady
preferencii výkladu
v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.

52. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal, že určenie konkrétnej omeškanej splátky, pre ktorú
sa právny predchodca žalobcu rozhodol zosplatniť úver je právnym posúdením súdu v zmysle zásady
iura novit curia a žalobca nemá povinnosť kvalifikovať, ale len skutkovo vymedziť, s uvedeným
názorom žalobcu sa odvolací súd nestotožnil a považuje v tomto smere za potrebné uviesť, že

konkretizovanie splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu spotrebiteľského úveru, je skutkovým tvrdením
a nie právnym posúdením. Nastolená otázka žalobcom má skutkovú (nie právnu) povahu. Riešenie
skutkovej otázky je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu
v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad
z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, či a aké
okolnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje

určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec a pod. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky
prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,
zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje
a na podklade svojich skutkových zistení prijíma závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre
aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

pod sp. zn. 4Cdo/7/2018, 7Cdo/99/2018).

53. Odvolací súd identicky ako správne konštatoval súd prvej inštancie zotrváva na už vyslovenom
názore, že výzva ani oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru neuvádzajú, pre nezaplatenie
ktorej splátky malo dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Ani z iných dostupných údajov (ani zo

znenia žaloby či iných vyjadrení žalobcu uskutočnených v konaní) nebolo možné overiť, či došlo k
splneniu podmienok definovaných v § 53
ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. S poukazom na uvedené skutočnosti je potrebné výzvu
obsahujúcu upozornenie na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru ako aj samotné
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti považovať pre neurčitosť za neplatné právne úkony v zmysle § 39

Občianskeho zákonníka.

54. Právnym následkom neplatného zosplatnenia úveru je neplatnosť postúpenia pohľadávky
s poukazom na ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, čoho dôsledkom je tak v danom prípade absencia
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako postupníka a teda nedôvodnosť nároku žalobcu tak, ako to

správne konštatoval súd prvej inštancie.

55. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových
a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný
podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej. Nezistil ani žiadne pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré

by odôvodňovali naplnenie niektorého z odvolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 356 ods. 1 písm.
b), f), a h) CSP, na ktoré poukazoval žalobca v odvolaní. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku
vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem
na základe správne zisteného skutkového stavu.

56. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za
výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného, pričom
svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho
rozhodnutia k žalobnému petitu. Žalovaný bol v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný v celom

rozsahu a preto mu súd prvej inštancie správne priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
vo výške 100 %.

57. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

58. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania by bolo v zásade potrebné rozhodnúť podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný. Naopak,
fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému mal vzniknúť nárok na náhradu trov odvolacieho konaniav zmysle uvedených ustanovení Civilného sporového poriadku. Žalovaný sa však k odvolaniu žalobcu
písomne nevyjadril a z obsahu spisu mu ani žiadne iné trovy odvolacieho konania nevyplývajú. Odvolací
súd teda vychádzal z čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu. Rozhodovanie

postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale aj v rozpore so zásadou
hospodárnosti Civilného sporového poriadku (viď obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018 – publikované pod R 72/2018).

59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2

CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci
(§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
CSP).