Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119205505
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1119205505.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: Y. U., B.. XX.X.XXXX, Z. X, X.,
zast. Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., IČO: 47 234 318, Záhradnícka 51, Bratislava,
proti žalovanému: ČSOB Poisťovňa, a.s., IČO: 31 325 416, Žižkova 11, Bratislava, zast. MGA IURIS
s.r.o., IČO: 47 233 028, Cukrová 14, Bratislava, o náhradu škody na zdraví, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 18.11.2024, č. k. B1-18C/18/2019-189, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. v časti prevyšujúcej priznanú
náhradu za bolesť v sume 11.639 eur a v napadnutom výroku II. v časti prevyšujúcej priznanú náhradu

za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 4.388,50 eura
p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku IV. m e n í tak, že žalobca má voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 45,44 %.

III.OdvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomvýrokuV.menítak,žesvedokN..Y.P.má

nárok na náhradu svedočného v rozsahu 27,28 % voči žalobcovi a v rozsahu 72,72 % voči žalovanému.

IV. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť titulom bolestného
sumu vo výške 17.459 eur (výrok I.), titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu vo výške 6.583
eur (výrok II.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok IV.) a svedkovi N.. Y.Q. P. priznal voči
žalovanému nárok na náhradu svedočného v rozsahu 100 % (výrok V.)

2. Aplikujúc ust. § 415, § 420 ods. 1, 3, § 427 ods. 1, 2, § 428, § 441, § 444 zák. č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 4 ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 5 zák. č.
437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, § 1 opatrenia
Ministerstva zdravotníctva č. S05091-2018, § 19 ods. 1, § 137 ods. 2 písm. j) zák. č. 8/2009 Z. z. o
cestnej premávke na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci dospel k záveru, že žaloba o

náhradu škody je sčasti dôvodnou. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 16.8.2017
o 12:50 hodine došlo k dopravnej nehode na ceste III/1981, 6,6 km v smere na obec V., pri ktorej
sa zrazilo motorové vozidlo zn. Peugeot 306, Q.: B.-XXXGD vedené T. Ď.C. s motocyklom značky
Honda, EČV: B.-XXXAJ vedeným žalobcom. Zo správy o dopravnej nehode, ako aj z pripojenéhovyšetrovacieho spisu a z výpovedí v trestnom konaní vyplynulo, že vlastníkom motocykla bol T. L. a
motorové vozidlo zn. Peugeot bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného, čím je podľa § 15 ods. 1
zák. č. 381/2001 Z. z. daná pasívna vecná legitimácia žalovaného v spore. Zo skutočnosti, že žalobca

nebol v čase dopravnej nehody prevádzkovateľom vedeného motorového vozidla zn. Honda vyvodil,
že zodpovednosť žalobcu nemožno odvodzovať od § 427 OZ upravujúceho zodpovednosť fyzických a
právnických osôb vykonávajúcich dopravu, ale jeho zodpovednosť treba posudzovať podľa § 420 OZ,
v zmysle ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Rovnako
z uvedeného dôvodu za neaplikovateľné v danej veci označil ust. § 421 OZ upravujúce stret dvoch

prevádzok, namiesto ktorého spoluzavinenie poškodeného posudzoval podľa § 441 OZ. Zodpovednosť
vodiča motorového vozidla Peugeot, ktorý je jeho prevádzkovateľom, posudzoval podľa § 427 OZ.
Nestotožnil sa s obranou žalovaného založenej na záveroch orgánov činných v trestnom konaní, ktoré
s ohľadom na znalecké dokazovanie a závery znalca N.. Y. P. konštatovali, že technickou príčinou
dopravnej nehody bolo konanie motocyklistu (žalobcu), a z čoho žalovaný v otázke protiprávnosti
konania vyvodil, že protiprávnym bolo konanie žalobcu a medzi konaním vodiča motorového vozidla

zn. Peugeot a škodou nie je daná príčinná súvislosť, a preto ani nemohli byť naplnené znaky ust. §
15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že zodpovednosť vodiča Ď. je
daná, avšak vznik škody spoluzavinil aj žalobca. Vo veci podľa neho nebolo možné vychádzať iba zo
záverov orgánov činných v trestnom konaní, ktoré posudzovali priebeh skutkového deja s ohľadom
na naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu. Izolovane tiež nie je možné vychádzať iba

zo záveru, že nedošlo k spáchaniu trestného činu ublíženia na zdraví, za ktorý by zodpovedal vodič
motorového vozidla zn. Peugeot. Podľa prvoinštančného súdu vo veci bolo potrebné skúmať jednotlivé
skutkové okolnosti konkrétneho sporu, ktoré boli hlavnými príčinami, a to nie izolovane, ale všetky vo
vzájomnej súvislosti z hľadiska ich významu pre vznik škody (viď rozhodnutie NS ČR z 28.5.2003, sp.
zn. 25Cdo/974/2002).

3. Z uznesenia o začatí trestného stíhania, uznesenia prokurátora, ktorým bolo zrušené uznesenie o
zastavení trestného stíhania, ako aj zo záverov disciplinárneho stíhania vodiča Ď. a výsluchu svedka
N.. Y. P. k záverom jeho znaleckého posudku vypracovaného pre účely trestného konania vyplynulo,
že vodič motorového vozidla zn. Peugeot motocyklistu predchádzal v úseku vozovky, kde bol jej stred

vyznačený vodorovným dopravným značením V 1a „Pozdĺžna súvislá čiara“, t. j. vodič bol obmedzený
týmto dopravným značením. Bolo tiež konštatované, že z technického hľadiska žalobca odbočením
vľavo nevytvoril vodičovi vozidla zn. Peugeot prekážku z technického hľadiska náhlu. Za technickú
príčinu vzniku dopravnej nehody znalec označil konanie motocyklistu, ktorý odbočoval vľavo na miesto
ležiace mimo vozovku v čase, kedy už bol predchádzaný vozidlom zn. Peugeot. Zároveň však znalec

uviedol, že konanie vodiča vozidla cez pozdĺžnu čiaru do protismeru počas manévru predchádzania
je v priamej príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody. Opísané konanie účastníkov dopravnej
nehody prvoinštančný súd kvalifikoval tak, že vodič vozidla zn. Peugeot predchádzaním v úseku
vozovky, kde bol stred vyznačený vodorovným dopravným značením „Pozdĺžna súvislá čiara“, ktorým
bol obmedzený, sa dopustil protiprávneho konania v rozpore s § 22 ods. 1 písm. k) zák. o priestupkoch

a dopustil sa priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky v zmysle § 137 ods. 2 písm. j)
zák. č. 8/2009 Z. z. (disciplinárny rozkaz č. kvrps324-3/2018 z 11.10.2018). Predchádzanie cez
pozdĺžnu súvislú čiaru do protismeru počas manévru predchádzania posúdil za jednoznačne v priamej
príčinnejsúvislostisovznikomdopravnejnehody.Medzivznikomškodyžalobcuaprotiprávnymkonaním
vodiča vozidla zn. Peugeot je daná príčinná súvislosť, a preto je daná aj objektívna zodpovednosť za

vznik škody prevádzateľom vozidla zn. Peugeot, keď nie je možné, aby sa tento podľa § 428 OZ svojej
zodpovednosti zbavil. Podľa názoru prvoinštančného súdu, ak by zo strany vodiča vozidla zn. Peugeot
došlo k dodržaniu dopravného značenia a nezačal by manéver predbiehania žalobcu na úseku, na
ktorom je zákaz predbiehania, ale pokračoval by v jazde v pravom pruhu, ku vzniku škody v danom
rozsahubynedošlo.Uviedol,žesúdnapraxpriposudzovanímieryúčastinadopravnejnehodevychádza

z premisy, že bezpečnosť cestnej premávky vyžaduje striktné dodržiavanie dopravných predpisov,
vrátane povinnosti dbať na dopravné značky, ako aj neohrozenie plynulosti cestnej premávky, t. j.
primeranou rozumnou mierou sa spoliehať na disciplinovanosť ostatných účastníkov premávky vo
vzťahu k rešpektovaniu záväzným spôsobom stanovených pravidiel tejto premávky, premisa ktorá v
danom prípade platí rovnakou mierou pre oboch účastníkov dopravnej nehody, na čo poukazoval v

konaní aj žalobca ako na princíp obmedzenej dôvery v doprave. Zodpovednosť vodiča J. bola naviac
konštatovaná aj v disciplinárnom konaní, keď bol uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti
bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky v zmysle § 137 ods. 2 písm. j) zák. č. 8/2009 v spojení s §
22 ods. 1 písm. k) zák. č. 372/1990 Zb., a to disciplinárnym rozkazom č. kvrps 324-3/2018 z 25.10.201a bola mu uložená pokuta vo výške 100 eur. Prvoinštančný súd preto ustálil, že jednou z príčin vzniku
škody na zdraví žalobcu, bolo aj porušenie dopravných predpisov vodičom vozidla zn. Peugeot.

4. Pokiaľ sa týka zodpovednosti žalobcu ako vodiča motocykla konštatoval, že aj tento bol v zmysle
§ 19 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z. z. povinný pri odbočovaní dbať na zvýšenú opatrnosť a neohrozovať
vodiča idúceho za ním. Znalec N.. P. pre účely trestného konania konštatoval, že žalobca pri pohľade
dozadu mal možnosť vidieť a podľa svojho vyjadrenia aj videl vozidlo zn. Peugeot, pričom mohol vidieť
a rozpoznať, že ho vozidlo zn. Peugeot predchádza a mal možnosť odpovedajúcim spôsobom konať,

t. j. odbočiť vľavo až vozidlo Peugeot prejde vľavo vedľa neho, čo rezultovalo do záveru o technickej
príčinenehodyazároveňnásledneajdovýsledkutrestnéhokonania.Žalobcamoholstretuzabrániť,keď
mohol vidieť vozidlo zn. Peugeot, ktoré sa nachádzalo za ním priečne v strede vozovky a v čase, kedy
už vykonávalo manéver predchádzania, a teda porušil aj povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo
ku škodám na zdraví podľa § 415 OZ. Aj keď sa podľa názoru súdu žalobca mohol spoliehať na
dodržiavanie predpisov vozidla idúceho za ním, zvýšenou opatrnosťou, ktorú má pri odbočovaní, bolo

možné očakávať, že sa primeranou a rozumnou mierou nebude spoliehať len na dopravné značenie,
ale za stavu, kedy videl, resp. mohol vidieť manéver predchádzania vozidla zn. Peugeot,
nebude odbočovať vľavo. V tomto smere aj žalobca konal protiprávne, pričom medzi vznikom škody a
jeho konaním je príčinná súvislosť, ako to konštatoval aj znalec v znaleckom posudku, keď za technickú
príčinu vzniku škody označil práve konanie žalobcu.

5. V ďalšom prvoinštančný súd porovnal u vodiča vozidla zn. Peugeot mieru účasti na dopravnej
nehode spočívajúcej v porušení pravidiel cestnej premávky a predchádzanie žalobcu v úseku, kde to
bolo dopravným značením zakázané cez pozdĺžnu súvislú čiaru do ľavej protismernej časti vozovky a
zároveň povinnosť zvýšenej opatrnosti vodiča motocykla, časovú súvislosť jeho manévru predchádzania

a jeho možnosť dopravnej nehode zabrániť vzhľadom na to, že mal možnosť vidieť vozidlo zn. Peugeot.
Konštatoval, že i keď nepochybne príčinou dopravnej nehody bolo porušenie pravidiel cestnej premávky
vozidla Peugeot a predbiehanie na mieste, kde to bolo dopravným značením zakázané, táto skutočnosť
automaticky nevedie k záveru o zvýšenej miere účasti tohto vodiča na dopravnej nehode (viď rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.3.2024, sp. zn. 9Co/95/2023). Podľa názoru prvoinštančného

súdu bolo priebeh nehodového deja možné z časového hľadiska rozdeliť na dve etapy, a to etapu od
začiatku manévru odbočovania motocyklistu (v znaleckom posudku označené ako čas 3,0 +- 10
% pred stretom) a etapu po začiatku tohto manévru (v znaleckom posudku označené ako čas 2,0 +-
10 % pred stretom). V prvej etape priebehu nehodového deja pred začiatkom manévru odbočovania
motocyklistu, t. j. v čase začiatku manévru predchádzania vozidla zn. Peugeot, vodič motocykla nezačal

odbočovať vľavo, spomaľoval a pri pohľade dozadu mal možnosť vidieť vozidlo zn. Peugeot jazdiace za
ním, no nemal možnosť usudzovať, že tento začína vybočovať z pravého jazdného pruhu. Vychádzajúc
zo záveru, že motocyklista nevytvoril náhlu prekážku vodiča zn. Peugeot, mal súd za to, že do tohto
okamihu nebolo možné hodnotiť techniku jazdy motocyklistu ako nesprávnu. Naopak v tomto okamihu
už došlo k porušeniu dopravných predpisov vodičom vozidla zn. Peugeot, ktorý v rozpore s dopravným

značením začal manéver predbiehania. Doposiaľ stanovil mieru účasti vodiča vozidla v rozsahu 100 %.
V druhej časovej etape, t. j. po začiatku manévru odbočovania motocyklistom tento spomalil, nachádzal
sa na pravom okraji vozovky, pričom začal odbočovať vľavo a mal možnosť vidieť vozilo zn. Peugeot
nachádzajúce sa v strede vozovky. Čiže odbočoval vľavo v čase, kedy už bol predchádzaný vozidlom
zn. Peugeot a v tomto časovom úseku súd vyhodnotil porušenie povinnosti vodiča vozidla tak, že u

tohto naďalej pretrvávalo porušenie dopravných predpisov a včasnou reakciou tento nemohol dopravnej
nehode zabrániť. U motocyklistu v danom čase došlo k porušeniu povinnosti zvýšenej opatrnosti pri
odbočovaní vľavo, keď mal možnosť a aj videl (podľa jeho výpovede v trestnom konaní) vozidlo zn.
Peugeot, ktoré sa už plne nachádzalo v manévri predbiehania, no zároveň sa mohol spoliehať na
dodržiavanie dopravných predpisov vodičov idúcich za ním. Znalec pritom uviedol, že skutočnosť, že

začal odbočovať vľavo je iného ako technického charakteru (teda napr. spoliehanie sa na dodržiavanie
predpisov vozidiel idúcich za ním). Mieru účasti na dopravnej nehode v danom časovom úseku tak
hodnotil 50 % u vodiča vozidla a 50 % u vodiča motocykla, keď tento začal manéver odbočovania v čase,
keď mohol vidieť, že ho vozidlo zn. Peugeot už predchádza. V ďalšom časovom úseku vodič vozidla
zn. Peugeot reagoval na vybočenie motocyklu, ktorý sa naďalej pohyboval šikmo vľavo, motocyklista

pri pohľade dozadu mal možnosť vidieť vozidlo zn. Peugeot jazdiace vľavo a na to mal možnosť
reagovať. Z hľadiska zodpovednosti vodičov nenastala zmena od predchádzajúceho časového úseku.
Celkom tak prvoinštančný súd dospel k záveru, že hlavnou a prvotnou príčinou vzniku dopravnej nehody
bolo porušenie dopravných predpisov, bez ktorého by ku vzniku škody na zdraví u žalobcu nedošlo.Z uvedeného vyvodil, že zodpovednosť vodiča motorového vozidla, ktorého konanie bolo prvotnou
príčinou vzniku dopravnej nehody, musí byť podľa názoru súdu vyššia ako zavinenie žalobcu, ktorý
sa totiž do určitej obmedzenej miery mohol spoliehať aj na to, že ostatní účastníci dopravy budú

dodržiavať dopravné predpisy, hoci pri odbočovaní niesol zodpovednosť za zvýšenú opatrnosť a bol
povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví. K dopravnej nehode prispela aj technika
jazdy žalobcu, ktorá bola v trestnom konaní označovaná ako technická príčina vzniku dopravnej nehody.
Mieru zodpovednosti vodiča vozidla zn. Peugeot ustálil na 75 % (v prvom časovom úseku 100 % a v
druhom 50 %) a zodpovednosť žalobcu v rozsahu 25 % (v prvom úseku 0 % a v druhom úseku 50 %).

6. Pokiaľ sa týka samotnej výšky škody súd prvej inštancie vychádzal zo znaleckého posudku č.
01/2019 vypracovaného znalcom T.. I. X. pre odbor zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, ktorý
rozsah bodového hodnotenia bolestného spolu s jeho zvýšením stanovil na 1220 bodov a sťaženie
spoločenského uplatnenia v rozsahu 460 bodov. Poukázal na to, že žalovaný v priebehu konania
znalecký posudok či rozsah bodového hodnotenia nenamietal, vo svojich podaniach sa k tomuto

nevyjadril a takto učinil až na nariadených pojednávaniach s výnimkou pojednávania konaného dňa
30.9.2021,kdenamietolvýškujednéhobodu,ktorámalabyťpodľanehonižšia,nežsižalobcauplatňoval
a s výnimkou záverečnej reči, kde na poslednom pojednávaní žalovaný namietal jednak znalecký
posudok, rozsah bodového hodnotenia, jeho zvýšenie, ustálenie zdravotného stavu. Prvoinštančný
súd však z dôvodu koncentrácie konania na námietky žalovaného prezentované až v záverečnej

reči neprihliadol a vychádzal z bodového hodnotenia menovaného znalca a jeho záveru o ustálení
zdravotného stavu žalobu v marci 2018. Konštatoval tiež, že predmetný znalecký posudok spĺňa
náležitosti súkromného znaleckého posudku. Vo vzťahu k hodnote jedného bodu, ktorú žalovaný
namietal už skôr, uviedol, že vychádzal zo znalcom uvedeného okamihu ustálenia zdravotného stavu,
ktorý bol v marci 2018 a v súlade s § 5 ods. 2 zák. č. 437/2004 Z. z. v spojení s § 1 opatrenia

Ministerstva zdravotníctva č. S05091-OL-2018 z 16.5.2018 stanovil hodnotu jedného bodu náhrady za
bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 19,08 eura. Pri náhrade za bolesť
v počte bodov 1220 x 19,08 eura predstavuje výška náhrady škody 23.277,60 eura a z toho 75 %
(zodpovednosť žalovaného) je 17.458,20 eura, po zaokrúhlení podľa § 5 ods. 2 zák. č. 437/2004 Z. z.
17.459 eur. Pokiaľ sa týka sťaženia spoločenského uplatnenia pri rozsahu bodového hodnotenia 460

bodov a hodnote jedného bodu 19,08 eura predstavuje odškodnenie 8.776,80 eura a z toho 75 % činí
6.582,60 eura, po zákonnom zaokrúhlení 6.583 eur. V prevyšujúcej časti žalobu
ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1, 2 CSP, t. j. podľa zásady úspechu v konaní, ktorú je potrebné uplatniť aj na konania,
v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch

však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné
rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce (viď rozsudok Krajského súdu v Trnave z 13.12.2017, sp. zn.
10Co/191/2017). Predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie

spoločenskéhouplatnenia.Čosatýkazákladunároku,žalobcabolvplnomrozsahuúspešnýapokiaľide
o výšku uplatneného nároku, táto závisela od úvahy súdu o rozsahu zodpovednosti žalobcu a poistenca
žalovaného a od lekárskeho znaleckého posudku a výšky hodnoty jedného bodu stanoveného zákonom.
Podľa názoru súdu žalobcu nemožno, pokiaľ ide o jeho čiastočný neúspech vo výške uplatneného
nároku, zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku, keď toto záviselo od úvahy súdu

a znaleckého posudku. Žalobcovi preto priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. S
odkazom na ust. § 258 CSP priznal prvoinštančný súd v rovnakom rozsahu nárok na svedočné svedkovi
N.. Y. P., a to proti neúspešnému žalovanému.

7. Proti výroku I. v rozsahu, v ktorom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

bolestné nad sumu 11.639 eur, výroku II. v rozsahu, v ktorom súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu 4.388,50 eura a proti súvisiacim
výrokom IV. a V. o náhrade trov konania a svedočného podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý
z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. h) a f) CSP žiadal rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti zmeniť tak, že súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietne a žalovanému prizná

proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 3,04 % a svedkovi N.. Y. P. prizná nárok
na náhradu svedočného voči žalobcovi v rozsahu 51,52 % a voči žalovanému v rozsahu 48,48 %,
za súčasného priznania nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému v rozsahu 100 %.
Nestotožnil sa s prvoinštančným súdom stanovenou mierou spoluzavinenia žalobcu. Bol toho názoru, ženebol v danom prípade zodpovedajúco zohľadnený vzájomný vzťah medzi konaním vodiča motorového
vozidla a konaním žalobcu, ktoré viedlo k vzniku škody na zdraví. Poukázal na to, že technickou
príčinou dopravnej nehody sú tie prvky nehodového deja, ktoré buď vyvolali kolíznu situáciu alebo

znemožnili zabrániť dopravnej nehode. Zo znaleckého posudku N.. P. vyplynulo, že technickou príčinou
stretu vozidla a motocykla bolo konanie samotného žalobcu, keď odbočoval na miesto ležiace mimo
vozovku v čase, keď už bol predchádzaný vozidlom, pričom mal možnosť toto vozidlo vidieť. Žalobca
tak zavinene a v rozpore s § 19 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z. z. porušil svoje povinnosti , čo bolo jednou
z príčin dopravnej nehody. Znalec naviac dospel k záveru, že žalobca mohol zabrániť kolízii, ak by

reagoval zodpovedajúco na vzniknutú situáciu, teda vykonal by odbočovací manéver až po prejdení
vozidla zn. Peugeot. Na druhej strane nemožno prehliadnuť ani to, že v čase bezprostredne pred stretom
vozidla s motocyklom, vodič vozidla predbiehal motocykel na mieste, kde je to dopravným značením
zakázané. Vodič vozidla tak rovnako zavinene porušoval svoje povinnosti vyplývajúce mu z právnych
predpisov upravujúcich pravidlá cestnej premávky. Podľa znalca vodič mohol stretu s motocyklom
predísť iba tým, že by v predmetnom úseku nepredbiehal motocykel, na vzniknutú situáciu reagoval

zodpovedajúco a nemal možnosť stretu zabrániť. Z uvedeného vyvodil, že k vzniku škody na zdraví
svojím protiprávnym konaním zavinene sa podieľali tak žalobca, ako aj vodič motorového vozidla, keď
porušovali povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov, čím obaja rovnako prispeli k stretu vozidiel.
Ak by pritom ktorýkoľvek z nich svoje povinnosti neporušoval, tak by k stretu vozidiel a škode na
zdraví nedošlo. Miera spoluzodpovednosti oboch účastníkov dopravnej nehody je tak podľa žalovaného

porovnateľná (rovnocenná), keď obaja zavinene porušovali povinnosti z predpisov upravujúcich pravidlá
cestnej premávky, ktoré sú vo svojej podstate osobitnými prevenčnými povinnosťami, pričom ak by
ktorýkoľvek z nich svoje povinnosti neporušoval, tak by k stretu vozidiel a vzniku škody na zdraví žalobcu
nedošlo. Žalobcovi preto vychádzajúc zo znaleckého posudku T.. X. prináleží voči žalovanému náhrada
bolesti vo výške 11.639 eur (50 % zo sumy 23.278 eur) a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia

vo výške 4.388,50 eura (50 % zo sumy 8.777 eur). Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu
škody na zdraví nad uvedenú sumu, rozhodol tak nesprávne.

8. Odvolanie voči rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania žalovaný odôvodnil nesprávnosťou
záveru prvoinštančného súdu o plnom úspechu žalobcu čo do základu nároku. Prvoinštančnému súdu

vytkol, že dostatočne nerozlíšil medzi úspešnosťou žalobcu čo do základu jeho nárokov a čo do ich
výšky. Žalobca nebol plne úspešný ani čo do základu uplatneného nároku, keď aj súd prvej inštancie
sám dospel k záveru, že žalobca sám spoluzodpovedá za vzniknutú škodu na zdraví, pričom žalobca
svoje nároky uplatňoval bez zohľadnenia spoluzodpovednosti. Žalobcovi nevznikli ním uplatnené nároky
v plnom rozsahu, ale iba čiastočne v rozsahu po zohľadnení jeho spoluzodpovednosti. Naviac žalobca

v konaní uplatňoval nárok na náhradu bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v rozpore s ním
predloženým posudkom T.. X., ktorým posudzoval výšku žalovaných nárokov. Z predloženého posudku
je totiž zrejmé, že k ustáleniu zdravotného stavu malo dôjsť v roku 2018, ohodnotenie bolesti pri
ustálení zdravotného stavu v roku 2018 predstavovalo sumu 23.278 eur a sťaženia spoločenského
uplatneniasumu8.777eur,žalobcasivšakuplatňovalzabolesť24.010eurazasťaženiespoločenského

uplatnenia sumu 9.053 eur. Sám žalobca si tak uplatňoval svoje nároky vo vyššej výške, ako to
vyplývalo z predloženého posudku a v prevyšujúcej časti tak nebol žalobca neúspešný z dôvodu, že
ich výška závisela od posudku, resp. úvahy súdu, ale výlučne pre ním zvolený spôsob uplatnenia
nárokov. V súlade s princípom zodpovednosti za úspech, zásadou procesnej zodpovednosti a princípom
zákazu zneužívania práv je plne na mieste, aby žalobca znášal procesné dôsledky s tým spojené. Po

zodpovedajúcom zohľadnení spoluzodpovednosti žalobcu za jemu vzniknutú škodu na zdraví (50 %) a
toho, v akej výške si uplatnil svoje nároky, tak bol v konaní úspešný v rozsahu 48,48 % a neúspešný v
rozsahu 51,52 %, a preto mal súd prvej inštancie žalobcu zaviazať na náhradu trov konania žalovaného
v rozsahu 3,04 % a uvedené zohľadniť aj pri rozhodovaní o náhrade svedočného.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
ako vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %. Žalovaným uvedené odvolacie dôvody označil ako neopodstatnené a nelegitímne. V celom
rozsahu sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného o nezohľadnení vzájomného vzťahu medzi
konaním vodiča motorového vozidla a konaním žalobcu a nesprávnym posúdením spoluzodpovednosti

žalobcu. Rozhodnutie prvoinštančného súdu označil za riadne a v súlade s požiadavkami súdnej
praxe odôvodnené (I. ÚS 50/2004, III. ÚS 209/2004, IV. ÚS 252/2004), koherentné a právne korektné.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie jasne, výstižne a presvedčivo uviedol
dôvody ako i jednotlivé premisy, ktorého ho v konkrétnej veci viedli ku kreovaniu záveru o dôvodnostipetitórnych nárokov žalobcu, resp. k záverom o konkrétnom ustálení miery zodpovednosti za spôsobenú
škodu medzi jednotlivých aktérov dopravnej nehody práve v rozsahu 25 % na strane žalobcu a
75 % na strane vodiča Ď.. Žalovaným namietaná domnelá nesprávnosť napadnutého rozsudku z

dôvodu, že súd neustálil zodpovednosť za zavinenie dopravnej nehody medzi jednotlivých účastníkov
pomerne sa žalobcovi javí ako neudržateľná, a to predovšetkým s poukazom na obsahovú stránku
ratio decidendi napadnutého rozsudku, a to najmä vzhľadom na ods. 42., 43. a 45. odôvodnenia, v
ktorých súd podrobným a vyčerpávajúcim spôsobom sformuloval svoje úvahy, jednotlivé premisy a
konkrétny myšlienkový postup, ktorým sa spravoval pri zodpovedaní otázky miery spoluzodpovednosti

jednotlivých účastníkov dopravnej nehody na spôsobenej škode. Námietky žalovaného v tomto smere
nie sú presvedčivou a spoľahlivou bázou na kreovanie záveru o nesprávnosti meritórneho rozhodnutia
či o nutnosti kasácie napadnutého rozsudku, keďže samy o sebe a priori nemohli založiť dôvodnosť a
prípustnosť vymedzených odvolacích dôvodov. Z odvolania žalovaného rezultuje, že obrana vychádza
a priori z technických záverov znalca N.. P., avšak bližšie nezohľadňuje jednotlivé okolnosti dopravnej
nehody, výpovede jej priamych účastníkov či definíciu technickej príčiny nehodového deja v zmysle

ustálenej metodiky. Záver súdu o konkrétnom ustálení miery spoluzodpovednosti nemožno podľa
názoru žalobcu kreovať výhradne na základe záverov znaleckého dokazovania. Konajúci súd musí
nevyhnutne skúmať jednotlivé skutkové okolnosti konkrétneho stretu, ktoré boli hlavnými príčinami,
a to nie izolovane, ale všetky vo vzájomnej súvislosti z hľadiska ich významu pre vznik škody (viď
rozsudok NS ČR z 28.5.2003, sp. zn. 25Cdo/974/2002. Podľa názoru žalobcu je práve nesprávna

technika jazdy vodiča Ď. tým prvkom nehodového deja, ktorý vyvolal vznik kolíznej situácie, a ktorý
predstavuje kvalitatívne vyšší stupeň porušenia povinnosti v porovnaní s eventuálnym pochybením na
strane žalobcu, ktorý údajne mal možnosť reagovať na manéver predchádzania realizovaný vodičom
Ď., avšak nedodržanie zvýšenej opatrnosti pri odbočovanom manévri malo byť údajne okolnosťou
znemožňujúcou žalobcovi zabrániť dopravnej nehode. Záver konajúceho súdu o hlavnej/ ťažiskovej

zodpovednosti vodiča Ď. je podľa žalobcu plne legitímny a opodstatnený, a to aj s ohľadom na a)
esenciálne porušenie pravidiel cestnej premávky vodiča Ď. so vznikom nehodového deja, b) príčinnú
súvislosť protiprávneho konania vodiča Ď. so vznikom nehodového deja, c) možnosti vodiča Ď. zabrániť
vzniku dopravnej nehody, d) priznanie pochybení vodičom Ďateľom priamo na mieste dopravnej nehody
pred príslušníkmi polície, e) legitímne právo žalobcu dovolávať sa princípu obmedzenej dôvery v

doprave či f) nevytvorenie náhlej prekážky žalobcom vodičovi Ď.. Prvoinštančný súd pri posudzovaní
spoluzodpovednosti žalobcu na spôsobenej škode nepostupoval svojvoľne, zjavne nesprávne, resp. tak,
že by svojou úvahou akýmkoľvek spôsobom porušil procesné práva žalovaného vrátane jeho práva na
spravodlivý súdny proces. A contrario postup súdu v danej veci vykazuje znaky náležitej, transparentnej
a objektívnej aplikácie zásady voľného hodnotenia dôkazov rezultujúcej k prijatiu právne konformného

a udržateľného záveru o rozdelení miery zodpovednosti za spôsobenú škodu v rozsahu 25 % na strane
žalobcu a 75 % na strane poistenca žalovaného. Podporne v súvislosti so zásadou voľného hodnotenia
dôkazovžalobcapoukázalnaprávnezáveryvyslovenéÚSSRvuznesenízodňa25.6.2019,sp.zn.I.ÚS
275/2019, v zmysle ktorých „Záver súdu o (väčšej) hodnovernosti niektorého z dôkazov, resp. niektorej
výpovede, ktorý v prejednávanom prípade primerane vysvetlí, je prirodzeným výsledkom procesu

voľnéhohodnoteniadôkazovasámosebeneindikujemožnosťvysloviťporušenieoznačenýchprávlenz
dôvodu, že sťažovateľ sa domnieva, že niektoré dôkazy mali byť hodnotené rozdielne.“ Zdôraznil, že súd
prvej inštancie v danej veci kriticky vyhodnotil technické závery N.. P. a tiež náležite reflektoval na všetky
individuálne okolnosti posudzovanej dopravnej nehody jednotlivo, ako i vo vzájomnom súhrne. Svojim
záverom reflektoval na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, z ktorej rezultuje, že znalecký

posudokvovšeobecnostidávaodpovedenaodbornéotázky,ktorévzhľadomnacharakterposudzovanej
problematiky, nemôže zodpovedať posudzujúci orgán samostatne, ale vyhodnotenie informácií z neho
vyplývajúcich už nie je odborným riešením, ale riešením právnym (totožne III. ÚS 267/2014). Za
podrobne odôvodnený a správny označil aj postup prvoinštančného súdu pri rozhodovaní o nároku na
náhradu trov konania. Dodal, že žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie

eventuálneho zohľadnenia miery spoluzodpovednosti jednotlivých účastníkov na spôsobenej škode a
za následné krátenie uplatnených nárokov žalobcu s poukazom na § 441 OZ, keďže sa jedná o právnu
normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá je determinovaná voľnou úvahou konajúceho súdu.

10. Žalovaný v súdom stanovenej lehote odvolaciu repliku nedoručil.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazanýskutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného čo do veci samej nie je dôvodné a čo do rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania je
sčasti dôvodným.

12. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, tieto substancoval pod
príslušné právne normy, ktorých obsah správne vyložil a v celom rozsahu vecne správne závery, ku
ktorým dospel, aj riadne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami súdnej praxe a ust. § 220 ods. 2

CSP odôvodnil. V postupe a meritórnom rozhodnutí tak nedošlo k naplneniu žiadneho zo žalovaným
vytýkaných odvolacích dôvodov. Nakoľko odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v
celom rozsahu stotožňuje, v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolaciu argumentáciu
vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú a nespôsobilú spochybniť vecne správny záver súdu prvej
inštancie v časti, ktorej žalobe o náhradu škody na zdraví vyhovel a jeho subjektívna nespokojnosť s
ustálením miery spoluzavinenia žalobcu na vzniknutej škode nemôže byť sama o sebe dôvodom pre

takéto spochybnenie. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a v nadväznosti na
odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd dopĺňa nasledovné:

13. Odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach je v súdnej praxi vykladaný tak, že
musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke,

a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové

zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kedy
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu,
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu,

pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna
procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná
do30.júna2016)zozásadyvoľnéhohodnoteniadôkazov,vyplývajúcejzústavnéhoprincípunezávislosti
súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191
ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného

presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie
je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne
rozhodnutiemusívykazovaťlogickú,funkčnúateleologickúzhoduspriebehomkonania(porov.Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový
poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).

14. Právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétne právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa rozhodovacej činnosti
odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím nesprávnej právnej normy
alebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval alebo napokon použitím

správnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie na zistený skutkový stav
veci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009).

15. V prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že za vznik škody na zdraví žalobcu,
ku ktorej došlo dňa 16.8.2017 pri kolízii ním vedeného motocykla a motorového vozidla zn. Peugeot

vedeného a prevádzkovaného poistencom žalovaného, zodpovedá v rozsahu 25 % samotný žalobca
a v rozsahu 75 % poistenec žalovaného. Žalovaný žiadal odvolaciemu prieskumu podrobiť správnosť
skutkových a právnych záverov ohľadom ustálenia miery spoluzavinenia žalobcu na škode na zdraví
majúc za to, že každý z vodičov sa na vzniku škody podieľal rovnocenne, keď obaja porušili pravidlá
cestnej premávky, a pokiaľ by ktorýkoľvek z nich svoje povinnosti neporušil, ku vzájomnej kolízii medzi

nimi by nedošlo. V rozsahu nad 50 % prvoinštančným súdom správne ustálenej výšky
žalovaného nároku žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Odvolací súd má však za to, že súd prvej
inštanciepriposudzovaníspoluzavineniapoškodenéhonavznikuškodypodľa§441OZzohľadnilvšetky
podstatné okolnosti nehodového deja, náležite, presvedčivo a transparentne v odôvodnení napadnutéhorozhodnutia vysvetlil úvahy, ktorými sa pri ustálení miery spoluzavinenia poškodeného riadil, jeho závery
sú koherentné, logické a plne v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania ako aj zásadou voľného
hodnotenia dôkazov.

16. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou argumentáciou žalovaného, že žalobca sa rovnakou
mierou ako vodič motorového vozidla zn. Peugeot podieľal na vzniku dopravnej kolízie a pri nej
spôsobenej škody na zdraví, a že súd prvej inštancie zodpovedajúco nezohľadnil vzájomný vzťah medzi
konaním oboch vodičov vedúcim ku vzniku škody na zdraví. Takýto záver nemožno izolovane vyvodiť

len zo skutočnosti, že obaja účastníci nehodového deja porušili pravidlá cestnej premávky, ako to
urobil žalovaný. Primárnym a hlavným dôvodom vzniku dopravnej kolízie aj podľa názoru odvolacieho
súdu bolo konanie vodiča motorového vozidla zn. Peugeot, ktorý ako prvý závažným spôsobom porušil
pravidlá cestnej premávky, keď predchádzal motocykel vedený žalobcom v úseku vozovky vyznačenom
vodorovným dopravným značením „Pozdĺžna súvislá čiara“, napriek tomu, že si to dopravná situácia
nevyžadovala, čím spáchal priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. k) zák. o priestupkoch. Podporne v

tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na súdom prvej inštancie oboznámený znalecký posudok č.
39/2018 vypracovaný N.. P., v ktorom znalec ako základný predpoklad pre možnosť zabránenia vzniku
nehodového deja vyhodnotil nepredchádzanie motocyklistu v úseku, kde bolo dopravným značením
zakázané predchádzanie cez pozdĺžnu súvislú čiaru do ľavej protismernej časti vozovky.

17. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, z ďalšieho priebehu nehodového deja. Je zrejmé, že
pokiaľ by vodič motorového vozidla prísne rešpektoval dopravné značenie, na čo sa v obmedzenej miere
mohol spoliehať žalobca, a nezačal by predbiehať motocykel v úseku, kde to bolo podľa dopravných
predpisov zakázané, k vzniku škody v spôsobenom rozsahu by nedošlo. Súd prvej inštancie zohľadnil
aj závery znaleckého dokazovania vykonaného v trestnom konaní, v zmysle ktorých žalobca mal pri

pohľade dozadu možnosť vidieť vozidlo zn. Peugeot a rozpoznať, že ho toto vozidlo predchádza, z čoho
z hľadiska zodpovednosti správne vyvodil, že žalobca mal pri zvýšenej opatrnosti v súlade s § 19 ods.
1 zák. č. 8/2009 Z. z. reagovať na toto nezákonné predchádzanie tak, že s odbočovaním mal vyčkať do
ukončenia predbiehacieho manévru, čím by aj podľa znalca N.. P. mohol zabrániť vzájomnému stretu
jeho motocykla s predbiehajúcim sa vozidlom. Uvedené korešponduje aj so všeobecnou prevenčnou

povinnosťou podľa § 415 OZ a tzv. princípom obmedzenej dôvery v cestnej premávke, v zmysle ktorého
aj vodič rešpektujúci dopravné predpisy má vnímať a adekvátne reagovať na porušenie pravidiel cestnej
premávky zo strany iného účastníka cestnej premávky, a to v záujme minimalizovania vzniku kolíznej
situácie. Na vzniku škody a vzájomnej kolízii motocykla a vozidla sa tak podľa znalca N.. P. pričinili
obaja účastníci dopravnej nehody a posúdenie závažnosti týchto pochybení z hľadiska ustálenia miery

zodpovednosti bolo otázkou právneho posúdenia prvoinštančného súdu, ktoré odvolací súd vyhodnotil
ako správne a zohľadňujúce všetky podstatné okolnosti prejednávanej veci, ako aj vzájomný vzťah
medzi konaním oboch zúčastnených vodičov a vznikom posudzovanej škody na zdraví, keď súd
prvej inštancie kvalitatívne vyšší podiel na vzniku dopravnej nehody pričítal poistencovi žalovaného,
a to v rozsahu 75 %. Neadekvátnu reakciu žalobcu na nezákonné predchádzanie zo strany vodiča

motorového vozidla zn. Peugeot a nedostatočnú opatrnosť a predvídavosť z jeho strany nemožno aj
podľa názoru odvolacieho súdu z hľadiska zodpovednosti vyhodnotiť za rovnocenne sa podieľajúcu na
vzniku spôsobenej škody. Opačný záver nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti, že za technickú príčinu
dopravnej nehody bolo znalcom N.. P. označené konanie žalobcu, keď odbočoval na miesto mimo
vozovkuvčase,kedyužbolpredchádzanývozidlom zn.Peugeot,ktorémalmožnosťvdanom

čase vidieť. Posúdenie miery zodpovednosti porušenia právnych predpisov upravujúcich bezpečnosť
cestnej premávky v príčinnej súvislosti so spôsobenou škodou predstavuje otázku právnu, nie skutkovú,
pričom samotný znalec zdôraznil, že primárnym predpokladom pre zabránenie nehodového deja bolo
nepredchádzanie žalobcu na mieste, kde to pravidlá cestnej premávky neumožňovali

18. Ako dôvodné odvolací súd však vyhodnotil odvolanie žalovaného čo do rozhodnutia o nároku na
náhradu trov konania a náhradu svedočného (výroky IV. a V.), vychádzajúce z nesprávnej interpretácie
zásady úspechu v danej veci (§ 255 ods. 1, 2 CSP). V predmetnej
veci súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní ustálil, že za žalobou uplatnenú škodu na zdraví
sčasti zodpovedá aj žalobca. V rozsahu, v akom sa poškodený svojím protiprávnym konaním podieľal na

vzniku škody, nie je daná zodpovednosť toho, kto za škodu zodpovedá. Pokiaľ preto súd prvej inštancie
dospel k záveru, že zodpovednosť poistenca žalovanej je čo do rozsahu 75 % a vo zvyšku sa na vzniku
škody podieľal aj žalobca, nemožno hovoriť o plnom úspechu žalobcu čo do základu žalovaného nároku,
ako správne namieta žalovaný. Posudzovaním miery spoluzavinenia žalobcu súd nerozhodoval o výškenároku na náhradu škody ako takej, na čo dopadá súdnou praxou akceptované a prvoinštančným súdom
nesprávne použité pravidlo priznania nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu v sporoch, v
ktorých výška plnenia (a tým aj čiastočný neúspech žalobcu) závisela od úvahy súdu alebo záverov

znaleckého dokazovania, ale o základe nároku uplatneného titulom zodpovednosti s použitím ust. § 441
OZ. V rozsahu, v akom za škodu zodpovedá samotný poškodený, nie je daná zodpovednosť škodcu, t. j.
základ nároku v danom rozsahu nie je daný. Až následne po posúdení prípadného spoluzavinenia súd v
sporoch o náhradu škody pristúpi k posúdeniu jej výšky (ak dospeje k záveru, že za vznik škody
zodpovedá výlučne poškodený, žalobu ako nedôvodnú zamietne). Naviac samotná skutočnosť, že ust.

§ 441 OZ predstavuje právnu normu s relatívne neurčitou hypotézou sama o sebe neznamená, že súd
rozhodujenazákladevlastnejúvahyakojetomunapr.prinárokochnanáhradunemajetkovejujmypodľa
§ 13 ods. 3 OZ. Podporne v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na právne závery publikované v
rozhodnutí R 15/1977, z ktorých vyplýva, že ani v prípade, ak je na určenie rozsahu zodpovednosti osôb
zúčastnených na škodovej udalosti nariadené znalecké dokazovanie, nejedná sa pre účely rozhodnutia
o náhrade trov konania o vec, v ktorej je výška nároku závislá na znaleckom posudku alebo na úvahe

súdu (§ 142 os. 3 OSP), keďže zisťovanie sa v takom prípade týkalo samotného základu nároku, nie
jeho výšky (obdobne tiež R 42/1973). Rovnako v rozhodnutí sp. zn. 4MCdo/9/2007 NS SR uviedol,
že aplikácia pravidla vychádzajúceho z ust. § 142 ods. 3 OSP a vzťahujúceho sa na úvahu súdu sa
týka len prípadov, kedy úvaha súdu sa týka len skutkových poznatkov o výške plnenia a nespája sa so
základom uplatneného nároku a jeho právnym posúdením, Takáto úvaha má základ v hmotnom práve,

ktoré výšku nárokov upravuje len vymedzením určitých relevantných kritérií a túto výšku prenecháva
na rozhodnutie konkrétnym okolnostiam prípadu, čo nie je daný prípad. V prípade, ak žalobca v konaní
preukázal zodpovednosť žalovaného za spôsobenú škodu „len“ v rozsahu 75 %, nie je žiaden procesne
prípustný a logicky odôvodnený dôvod prečo by ho súd nemal zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
výsledok konania a jeho pričinenie na vzniku škody zohľadniť pri rozhodovaní o trovách konania.

19.Prisvedčiťjepotrebnéžalovanémuajvtejčastiodvolacejargumentácie,vktorejnamietal,žežalobca
nebol v konaní plne úspešný aj z dôvodu, že časť jeho nároku bola zamietnutá pre nesprávne použitú
výšku jedného bodu vyplývajúcu z podzákonnej právnej úpravy, a teda vopred riadne kvantifikovateľnú
a predvídateľnú. Uvedená skutočnosť sa rovnako mala prejaviť v procesnom neúspechu žalobcu. Podľa

názoru odvolacieho súdu aj pri rozhodovaní v sporoch o náhradu škody na zdraví je potrebné dôsledne
rozlišovať, či neúspech ohľadom výšky žalovaného plnenia (nie základu) bol závislý od úvahy súdu
alebo znaleckých záverov, kedy žalobcu nemožno pre objektívnu neschopnosť vopred kvantifikovať
výšku žalovaného nároku zaťažiť procesnou zodpovednosťou za prípadný neúspech, alebo či dôvodom
jeho neúspechu boli iné okolnosti, ako tomu bolo v danom prípade, a teda súdnou praxou akceptované

pravidlo vyplývajúce z býv. ust. § 142 ods. 3 OSP je potrebné vykladať v súlade s jeho účelom a nie
mechanicky v každom spore, ktorého predmetom je nárok na náhradu bolestného a SSÚ.

20. Vzhľadom na uvedené pri zohľadnení skutočnosti, že z pôvodne žalobcom uplatnenej náhrady škody
vo výške 33.063 eur (náhrada za bolesť vo výške 24.010 eur a náhrada za sťaženie spoločenského

uplatnenia vo výške 9.053 eur) súd prvej inštancie za dôvodný uznal nárok na náhradu škody na zdraví
vo výške 24.042 eur (náhrada za bolesť v sume 17.459 eur a náhrada za sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške 6.583 eur) možno konštatovať, že žalobca bol v konaní čiastočne úspešný čo
do 72,72 % a žalovaný čo do 27,28 %, a preto podľa § 255 ods. 2 CSP má nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 45,44 % zodpovedajúcom pomeru jeho čistého úspechu v spore.

V časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol, nebola dôvodom úvaha súdu
či znalecké závery ohľadom výšky plnenia, ako nesprávne uzavrel súd prvej inštancie. V rovnakom
rozsahu, ako určil súd zodpovednosť žalobcu a poistenca žalovanej zaťažuje sporové strany náhrada
svedočného voči svedkovi N.. P..

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. Pri rozhodovaní o nároku na
náhradutrovkonaniaodvolacísúdvychádzalztoho,žežalobcabolčodovecisamejvodvolacomkonaní
plne úspešný, a preto mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Čiastočný
úspech žalovaného len čo do trov prvoinštančného konania odvolací súd v rámci rozhodovania o trovách

odvolacieho konania nezohľadnil, keď žalovaný žiadal, aby mu súd priznal nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 3,04 %, čo nevyhodnotil ako dôvodné.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427
ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).