Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. október 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/23/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8224200503
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8224200503.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov

JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobcu G. C., nar.
XX.XX.XXXX, bývajúceho v E. č. XXX, právne zastúpeného JUDr. Ing. Adriánom Cupákom, advokátom
so sídlom vo Svidníku, na ul. Dr. Goldbergera č. 249/1, proti žalovanému Poľovnícke združenie Ondava
so sídlom v Mikulášovej, so sídlom v Bardejove, Pod papierňou č. 66, IČO: 31 980 813, právne
zastúpenému Advokátska kancelária HORVÁTH, s.r.o., so sídlom v Galante, na ul. Slnečnej č. 592/2,
IČO: 56 059 108, o zaplatenie 5.000 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov
zo dňa 09.01.2025 č.k. 1C 1/2024-137, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému sa priznáva proti žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal plnenia titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť

konaním žalovaného, ktorý mu ako užívateľ poľovníckeho revíru odňal a na jeho žiadosť nevydal
povolenie na lov zveri.

3. Sporové strany vystupujú v prejednávanej veci ako súkromnoprávne subjekty, ktoré vo vzájomných
vzťahoch postupujú na základe stanov a domáceho poriadku poľovného združenia v záujmovej oblasti
svojich členov, teda iba v oblasti súkromnej, nie v oblasti verejnej.

4. Stanovisko k problematike súdneho prieskumu rozhodnutí vydaných poľovníckymi združeniami
zaujal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. PL ÚS 19/2014 zo dňa 16.03.2016
konštatoval, že „v právnom štáte je absolútne vylúčené priznať akejkoľvek právnickej osobe verejno-
mocenské oprávnenia bez explicitnej opory v zákone. Zákon o poľovníctve žiadne prerogatíva verejnej
moci poľovníckym organizáciám nepriznáva. Eventuálne rozhodnutie Stanovami určeného orgánu
poľovníckej organizácie o vylúčení svojho člena nie je výkonom verejnej moci (ani verejnej správy),
pretože ide o rozhodnutie súkromno-právneho subjektu (poľovníckej organizácie ako právnickej osoby)

o svojom členovi, a teda o súkromno-právnych pomeroch tohto člena. Na tom nič nemení skutočnosť, že
zákon o združovaní sa na združovanie občanov na výkon práva poľovníctva nevzťahuje, čo je z hľadiska
združovacej podstaty poľovníckych organizácií iba formálna záležitosť. Nič na tom nemení dokonca ani
skutočnosť, že výkon práva poľovníctva vykazuje evidentný verejnoprávny rozmer“.5. Súd poukázal aj na rozhodnutie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v uznesení sp. zn. 1KO 33/2017 zo dňa 10.10.2017 ustálil záver, že „zákon o poľovníctve ani žiadny

iný zákon poľovníckym združeniam nezveril rozhodovaciu právomoc o právach a povinnostiach ich
členov práve z dôvodu, že tieto sú internou, súkromnoprávnou záležitosťou združenia. Preto takéto
rozhodnutia nemôžu podliehať súdnemu prieskumu v správnom súdnictve v zmysle § 6 ods. 2 SSP.
Takémuto prieskumu by podliehali len v prípade, ak by sa týkali oblasti verejnej správy a zákon (nie
predpis nižšej právnej sily, alebo ich interný akt) by im v tomto smere zveril právomoc rozhodovať o

právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. ... v prejednávanej veci ide o občianske
konanie „sui generis“, v ktorom ustanovenia Správneho súdneho poriadku aplikovať nemožno, pretože
uznesenia členskej schôdze bezpochyby nemožno považovať za rozhodnutia v oblasti verejnej správy“.

6. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, konštatovania či citovanú súdnu prax Najvyššieho súdu SR a
Ústavného súdu SR, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že vzťah poľovníckeho združenia a jeho člena vo

veciach uplatnenia práv a povinností člena združenia, ako aj vo veciach medziľudských vzťahov členov
združenia, je vzťahom súkromnoprávnym a nespadá do oblasti verejnej správy, je v predmetnej veci
daná právomoc všeobecného súdu na prejednanie predmetného sporu.

7. K vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia

byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú: - existencia zásahu, ktorý je objektívne
spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej
osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, - musí ísť o zásah neoprávnený a - musí byť daná príčinná
súvislosť medzi oboma uvedenými predpokladmi.

8. Existencia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočíva v porušení alebo
ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej morálnej integrite. Takýto zásah musí nastať objektívne, to
znamená, že musí byť vylúčená negatívna individualistická psychická reakcia dotknutej fyzickej osoby.
Konaním vzniká konkrétne nebezpečenstvo zníženia vážnosti postavenia postihnutej fyzickej osoby
u ostatných spoluobčanov, a tým i nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jeho uplatnenia v

spoločnosti. Zásahom do osobnostného práva nemusí nastať skutočné zníženie vážnosti. Na úspešné
uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol
objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka.

9. Ďalším predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávnosť a neoprávnenosť

zásahu. K neoprávneným zásahom do cti dochádza predovšetkým skutkovými tvrdeniami, ktoré sú
nepravdivé. Neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby sú v takýchto prípadoch situácie,
ak fyzická osoba alebo právnická osoba rozširuje o inej fyzickej osobe nepravdivé tvrdenia alebo aj
pravdu skresľujúce skutočnosti. K neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti fyzickej
osoby však môže dôjsť aj prostredníctvom skutkových tvrdení, ktoré síce sú pravdivé, no boli uvedené

v takej forme, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem, že
skresľujú pravdu, čím pôsobia difamačne. Pre difamujúcu povahu určitého tvrdenia sa nevyžaduje,
aby bolo všeobecne chápané ako difamujúce. Stačí, ak tvrdenie môže mať taký účinok len u určitej
skupiny ľudí. Treťou dôležitou podmienkou vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je príčinná súvislosť
(kauzálny nexus) medzi neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým

vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení, či len v ohrození osobnosti fyzickej osoby a
vznikom tejto nemajetkovej ujmy.

10. K prostriedkom súdnej ochrany osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka patrí: a) negatóma
žaloba - právo domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov, b) reštitučná žaloba - právo domáhať

sa odstránenia následkov neoprávnených zásahov, c) satisfakčná žaloba - právo na poskytnutie
primeraného zadosťučinenia.

11. V konaní vo veciach ochrany osobnosti platí, že dôkazné bremeno nesie žalobca, teda osoba, ktorá
tvrdí, že jej bola spôsobená nemateriálna ujma neoprávneným zásahom. Žalobca teda musí dokázať

existenciu zásahu, to znamená, že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do práv žalobcu, skutočne
došlo, ako aj už spomenutú súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Žalobca nesie aj dôkazné
bremeno týkajúce sa dokazovania predpokladov priznania primeraného zadosťučinenia.12. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka je svojou povahou ustanovením obsahujúcim tzv.
generálnu klauzulu, ktorú následné ustanovenia zákona iba rozvíjajú, a to príkladným určením
niektorých foriem tvoriacich obsah osobnosti fyzickej osoby, predpokladov pre možný zásah do práv

chránených zákonom a o právne dôsledky v prípade porušenia práv fyzickej osoby. Ďalšou významnou
skutočnosťou, ktorú je treba mať v aplikačnej praxi na zreteli, je nielen pravdivosť tvrdení, ktoré majú
byť zásahom do práv na ochranu osobnosti, ale aj to, do akej sféry ochrany osobnosti má daný
zásah smerovať. V zásade síce platí, že zásahom, chráneným ustanoveniami § 11 a nasledujúcich je
nepravdivý údaj, to však neznamená, že aj pravdivý údaj nemôže znamenať porušenie práv chránených

ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Je tomu tak vtedy, ak pravdivý údaj je podaný tak,
že: ide o údaj, ktorý sa týka intímnej sféry fyzickej osoby a zasahuje do jej súkromia a dôstojnosti alebo
ide o údaj, ktorý skresľuje podanú informáciu. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje zásah, ktorý je
oprávnený, uskutočnený na základe zákona, teda zásah za okolností vylučujúcich protiprávnosť.

13. Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka upravuje právne prostriedky ochrany osobnosti pre

prípad, že došlo k zásahu do práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Občiansky zákonník má v ustanovení § 13 pritom na mysli prostriedky ochrany v konaní na súde. V
súvislosti s procesnými otázkami za osobitne významnú je potrebné považovať aj otázku dôkazného
bremena. Ide totiž o procesný inštitút, od ktorého závisí výsledok sporu. Ak ten, koho zaťažuje dôkazné
bremeno túto skutkovú otázku nad všetky pochybnosti nepreukáže, má to za následok, že nemôže byť

v konaní úspešný.

14.Podľa§191ods.1C.s.p.dôkazysúdhodnotípodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť

dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Strana,
ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo

pravdivosť jej skutkových tvrdení . Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho,
že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na
základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu
nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy,

musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie
skutočností stranou tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je
úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec

netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre stranu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá
povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je
určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma

zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné
preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje
aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať
k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany treba
rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci

charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

15. Z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov vyplýva, že pre vznik zodpovednosti za
neoprávnený zásah do osobnostných práv je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne

spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby. Všetky
podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej
osoby domáhať sa ochrany a povinnosť pôvodcu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí
byť spôsobilý narušiť osobnú integritu fyzickej osoby, jej súkromného života, alebo znížiť hodnotu jejosobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť
bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu.

16. Žalobca pri zdôvodňovaní žalobou uplatneného nároku argumentoval najmä tým, že mu žalovaný
dlhodobo odmieta vydať povolenie na lov zveri napriek tomu, že na vydanie tohto povolenia má zákonný
nárok. Žalovaný ho má týmto postupom bez vykonania riadneho disciplinárneho konania trestať za
to, že v minulosti poukazoval na nedostatky v činnosti žalovaného a jeho funkcionárov. Žalobca tiež
argumentoval tým, že dňa 10.09.2023 na neho bližšie nešpecifikovaným spôsobom „vybehol“ člen

poľovníckej stráže žalovaného, ktorý mal použiť vulgárne výrazy a absurdné argumenty s tým, že
žalobca nemá na mieste čo robiť, nakoľko nedisponuje povolením na lov zveri. Zástupca žalobcu až v
záverečnom prednese uviedol, že konanie žalovaného voči žalobcovi malo mať za dôsledok narušenie
vzťahov medzi členmi žalovaného, čo malo mať v konečnom dôsledku vplyv na súkromný život žalobcu,
ktorý žalobca bližšie nešpecifikoval.

17. Súd pri právnom posúdení prejednávanej veci považoval za potrebné v prvom rade posúdiť, či
konanie žalovaného, ktorý žalobcovi za obdobie približne 7 rokov nevydal povolenie na lov zveri
predstavuje protiprávny zásah do práv žalobcu. Pri posudzovaní tejto otázky súd dospel k záveru, že
zákon o poľovníctve ani žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis ani interný predpis upravujúci
právo poľovníctva nezakladá právny nárok žalobcu na vydanie povolenia na lov zveri žalobcom v

každom prípade, kedy o jeho vydanie žalobca požiada. Ohľadom tohto záveru súd poukazuje na to, že
predložené listy Slovenskej poľovníckej komory nepredstavujú rozhodnutia správnych orgánov, ktoré sú
pre súd záväzné a súd bol tak povinný vyriešiť uvedenú právnu otázku samostatne.

18. Po zohľadnení všetkých relevantných skutočností dospel súd k záveru, že zo žiadneho právneho

predpisu nevyplýva právny nárok člena poľovníckeho združenia na automatické vydanie povolenia
na lov zveri len na základe každej jeho žiadosti adresovanej poľovníckemu združeniu. Právo na
vydanie povolenia je totiž podmienené rozhodnutím príslušného orgánu poľovníckeho združenia, ktorý
má právomoc rozhodovať o vydávaní takýchto povolení na základe interných predpisov a pravidiel
tohto združenia. Tieto rozhodnutia sú založené na posúdení konkrétnych okolností, ako sú potreby

poľovníckehozdruženia,hospodáreniesozverou,akoajzachovanierovnováhyekosystému.Súdpritom
zdôrazňuje, že poľovnícke združenie ako právny subjekt je oprávnené určiť podmienky, za ktorých môžu
jeho členovia vykonávať poľovnícku činnosť, vrátane podmienok na vydávanie povolení na lov zveri.
V tomto zmysle nie je členský vzťah v poľovníckom združení sám o sebe zárukou nároku na vydanie
povolenia, ale jeho vydanie skôr závisí od posúdenia príslušného orgánu na základe špecifických kritérií

a potrieb daného združenia. Týmto spôsobom sa zabezpečuje to, že poľovnícke právo je vykonávané
v súlade s pravidlami a cieľmi, ktoré sleduje dané poľovnícke združenie, a zároveň sa chránia verejné
záujmy týkajúce sa ochrany prírody a správy zveri. Nevydanie povolenia na lov zveri žalobcovi v
predmetnej veci nepredstavuje jeho trestanie bez vedenia disciplinárneho konania, ale ide o realizáciu
výsostného práva užívateľa poľovného revíru rozhodovať o vydaní povolenia na lov zveri, a to z dôvodov,

ktoré boli žalobcovi ozrejmené (konanie žalobcu narúšajúce vzťahy medzi členmi žalovaného, neplnenie
rozhodnutí orgánov žalovaného), pričom v prípade, že sa žalobca nestotožňuje s týmto rozhodnutím a
jeho dôvodmi, má právo obrátiť sa na najvyšší orgán žalovaného v zmysle jeho interného predpisu.

19. Aj keď žalobca argumentoval tým, že člen poľovníckeho združenia má právo sa zúčastňovať na

výkone práva poľovníctva a ostatnej činnosti poľovníckeho združenia, nezakladá táto argumentácia
záver o právnom nároku každého člena poľovníckeho združenia na vydanie povolenia na lov zveri.
Opačný výklad by poprel význam vydávania povolení na lov zveri, nakoľko by išlo len o automatické
preberanie údajov žiadosti bez akejkoľvek možnosti užívateľa poľovného revíru posúdiť podanú žiadosť
a jej dosah na výkon činnosti poľovníckeho združenia.

20. Súd už na základe tejto skutočnosti má za to, že žaloba je nedôvodná, nakoľko tvrdený postup
žalovaného, ktorý nevydal žalobcovi povolenie na lov zveri zodpovedá právnemu rámcu upravujúcemu
vydávanie povolení na lov zveri, teda podľa názoru súdu nedošlo zo strany žalovaného k protiprávnemu
zásahu, ktorý by zakladal jeho zodpovednosť za prípadnú ujmu v osobnostnej sfére žalobcu.

21. Správnosť tohto záveru potvrdzuje aj tá skutočnosť, že v predmetnej veci nebolo tvrdené ani
preukázané, že by voči žalovanému, resp. jeho zodpovedným funkcionárom bola v súvislosti s
namietaným postupom voči žalobcovi príslušným orgánom vyvodená zodpovednosť za disciplinárneprevinenie alebo iný správny delikt. Pokiaľ by žalobcovi z právnych predpisov vyplýval tvrdený právny
nárok na vydanie povolenia na lov zveri, porušenie tomu zodpovedajúcej povinnosti žalovaného vydať
žalobcovi toto povolenie by mohlo predstavovať porušenie zákonnej povinnosti, ktoré by zodpovedalo

(prinajmenšom) skutkovej podstate správneho deliktu v zmysle § 78 ods. 4 zákona o poľovníctve. Súd
len pre úplnosť dodáva, že prípadné naplnenie znakov skutkovej podstaty akéhokoľvek priestupku či
iného správneho deliktu žalovaným pri (ne)vydávaní povolení na lov zveri žalobcovi súd nemohol s
poukazom na § 193 a 194 ods. 1 C.s.p. posúdiť sám, pretože o spáchaní deliktu je príslušný rozhodnúť
výlučne orgán určený v zákone o poľovníctve. Ako už súd uviedol vyššie, nebolo v konaní preukázané,

že by bol žalovaný postihnutý za postup voči žalobcovi, o ktorom žalobca tvrdí, že je protiprávny, pričom
Slovenská poľovnícka komora už v liste zo dňa 11.05.2018 uviedla, že v prípade preukázania bránenia
vo výkone práva poľovníctva navrhne disciplinárne stíhanie zodpovedných subjektov, k čomu doposiaľ
nedošlo.

22. V predmetnej veci o odňatí a nevydaní povolenia na lov zveri žalobcovi rozhodol výbor žalovaného

v rozsahu kompetencie, ktorá mu vyplýva z interných právnych predpisov žalovaného. O sťažnostiach
alebo odvolaniach členov proti rozhodnutiam výboru žalovaného alebo dozornej rady žalovaného v
zmysle § 8 ods. 3 písm. h) stanov žalovaného rozhoduje členská schôdza žalovaného ako jeho najvyšší
orgán.

23. Žalobca bol žalovaným upovedomený o možnosti obrátiť sa na členskú schôdzu žalovaného v
prípade nespokojnosti s rozhodnutím výboru žalovaného v liste, ktorý mu adresoval žalovaný dňa
30.11.2017. O tomto práve bol žalobca oboznámený aj v liste Slovenskej poľovníckej komory zo dňa
12.12.2018. Slovenská poľovnícka komora v liste zo dňa 11.05.2018 poukázala na možnosť člena
poľovníckeho združenia obrátiť sa na kontrolóra alebo dozornú radu so žiadosťou o prešetrenie danej

situácie a zaujatie stanoviska, prípadne o zvolanie mimoriadnej členskej schôdze žalovaného, ktorá
rozhodne o vydaní alebo zamietnutí žiadosti o vydanie povolenia na lov zveri. Žalobca využitie práva
namietať rozhodnutia výboru žalovaného na členskej schôdzi žiadnym spôsobom nepreukázal, kedy v
konaní iba tvrdil, že v tejto veci jedenkrát ústne kontaktoval predsedu dozornej rady.

24. Súd mal na základe takto zisteného skutkového stavu za to, že žalobca počas celého obdobia
kedy mu povolenie na lov zveri nebolo vydané, nevyužil žiadne z oprávnení vyplývajúcich z interných
predpisov žalovaného, ktorými mohol dosiahnuť zvrátenie rozhodnutia výboru žalovaného o nevydaní
povolenia na lov zveri, čo je podľa názoru súdu nutné zohľadniť pri posudzovaní predmetnej veci. Ak
by aj súd posúdil namietané konanie žalovaného voči žalobcovi ako rozporné s právnymi predpismi

(čomu tak v prejednávanom prípade nebolo), prichádzalo by uplatnenie nároku žalobcu na náhradu
týmto konaním žalovaného spôsobenej nemajetkovej ujmy až po zrealizovaní všetkých postupov, na
ktoré by nadväzovalo rozhodnutie najvyššieho orgánu žalovaného, proti ktorému by už žalobca nemohol
v rámci interných predpisov namietať. Súd preto konštatuje nedôvodnosť podanej žaloby aj z dôvodu
jej predčasnosti, kedy žalobcom namietané rozhodnutie výboru žalovaného žalobca nenamietal a

preukázateľne nežiadal aby o jeho žiadosti rozhodol najvyšší orgán žalovaného v zmysle predložených
stanov žalovaného o čom žalovaný musel mať vedomosť.

25. Žalobca v konaní zároveň nepreukázal, že žalovaného žiadal o vydanie povolenia na lov zveri
nad rámec predloženej písomnej žiadosti o vydanie povolenia na lov zveri doručenej žalovanému dňa

08.08.2018 a žiadosti zo dňa 13.11.2017, ktorej existencia vyplýva z listu žalovaného zo dňa 30.11.2017.
Pokiaľ ide o žalobcom predložený dokument, o ktorom tvrdí, že ide o výňatok zo zápisnice o schôdzi,
ktorá sa uskutočnila dňa 14.06.2020, k tejto súd uvádza, že ide len o jednoduchý textový dokument,
z ktorého nevyplývajú skutočnosti o tom, že ide skutočne o časť správy zo schôdze žalovaného,
pričom žalobca neuviedol žiadne objektívne dôvody, ktoré by mu v predložení plného znenia uvedeného

dokumentu bránili. Z uvedeného dokumentu vyplýva, že malo byť rozhodnuté o nevydaní povolenia na
lov zveri žalobcovi, avšak nevyplýva z neho o akú konkrétnu žiadosť ide a ktorého dňa mala byť podaná.
Súd z tohto dokumentu preto nemal za preukázané podanie tretej neúspešnej žiadosti žalobcu o vydanie
povolenia na lov zveri. Okrem uvedených dvoch rozhodnutí žalovaného o nevydaní povolenia na lov
zveri žalovanému bolo súdu preukázané, že výbor žalovaného rozhodol o odňatí (vydaného) povolenia

na lov zveri žalobcovi na viacerých zasadnutiach.

26. Za nedôvodnú súd považoval tiež argumentáciu žalobcu, ktorú opieral o rozsudok Krajského súdu
v Prešove, sp. zn. 6S/68/2018, zo dňa 14.01.2020, ktorý bol vydaný v rámci správneho súdnictvavo veci žalobcu vedenej proti Slovenskej poľovníckej komore a ktorého výsledkom bolo zrušenie
rozhodnutia Slovenskej poľovníckej komory, disciplinárnej komisie a Slovenskej poľovníckej komory,
obvodnej disciplinárnej komisie. Žalovaný nebol subjektom uvedeného správneho konania, pričom

preukázané nebolo ani tvrdenie žalobcu, že jeho disciplinárne stíhanie bolo začaté na podklade
oznámenia štatutárneho zástupcu žalovaného. Pokiaľ žalovanému vznikla postupom disciplinárnych
orgánov, ktorých rozhodnutia boli zrušené, akákoľvek ujma, môže sa domáhať jej náhrady v súlade
s právnymi predpismi v samostatnom konaní. Nakoľko nebol preukázaný súvis medzi rozhodnutím
disciplinárnych orgánov a akoukoľvek nemajetkovou ujmou žalobcu, ktorá mala vzniknúť konaním

žalovaného, súd vyhodnotil uvedenú argumentáciu žalobcu za nedôvodnú.

27. Za nedôvodnú považoval súd aj argumentáciu žalobcu tým, že žalovaný má v zmysle predloženého
Národného eradikačného programu pre africký mor ošípaných v diviačej populácii na Slovensku v roku
2024 povinnosť vydávať členom žalovaného povolenia na lov zveri. V prvom rade súd poukazuje na
to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca na podklade tohto programu požiadal žalovaného o

vydanie predmetného povolenia. Zároveň súd po preskúmaní relevantnej časti eradikačného programu
konštatuje, že uvedený dokument neukladá užívateľom poľovných revírov vyhovieť každej predloženej
žiadosti o vydanie povolenia na lov zveri. Uvedený dokument ukladaná užívateľom poľovných revírov
zabezpečiť vydanie primeraného počtu povolení na lov diviačej zveri, teda ich vydanie ponecháva na
rozhodnutí užívateľa poľovného revíru po zhodnotení relevantných skutočností a nevylučuje postup,

kedy užívateľ poľovného revíru povolenie na lov zveri nevydá. Pokiaľ má žalobca za to, že namietaný
postup žalovaného nie je v súlade s národným eradikačným programom, má právo obrátiť sa na
príslušné správne orgány so žiadosťou o prešetrenie tohto súladu a prípadné vyvodenie deliktuálnej
zodpovednosti voči užívateľovi poľovného revíru.

28. Žalobca uplatnený nárok odôvodňoval aj udalosťou, ku ktorej došlo dňa 10.09.2023 medzi ním
a p. L., ktorý sa mu mal predstaviť ako člen poľovníckej stráže žalovaného a následne na neho mal
bližšie nešpecifikovaným spôsobom „vybehnúť“ s tým, že žalobca na mieste nemá čo robiť za použitia
vulgarizmov. K tomuto tvrdeniu súd uvádza, že z obsahu žaloby, vyjadrení žalobcu ani z výsluchu
žalobcu na pojednávaní nevyplynuli žiadne konkrétne okolnosti predmetného incidentu, z ktorých by

bolo možné vyvodiť záver o tom, že p. L. sa mal v uvedený deň v postavení člena poľovníckej stráže,
a tým v mene žalovaného, dopustiť voči žalobcovi takého konania, ktoré by odôvodňovalo záver o
tom, že uvedeným (bližšie nešpecifikovaným) konaním došlo k protiprávnemu zásahu do osobnostnej
sféry žalobcu. Žalobca nijak neopísal konanie označenej osoby, najmä čo do konania opísaného
ako „vybehnutie“ voči žalobcovi a jej vyjadrení, ktoré by odôvodňovali priznanie uplatneného nároku.

Argumentáciu žalobcu ohľadom statusu p. L. ako člena poľovníckej stráže vydaným usmernením
poľovníckeho hospodára súd považuje za domnienky žalobcu, nakoľko z vykonaného dokazovania ani
z predloženého usmernenia nevyplynulo, že by uvedená osoba v uvedenom čase plnila úlohy člena
poľovníckej stráže žalovaného. Vykonaným dokazovaním nebol preukázaný žiaden vzťah medzi p. L.m
a žalovaným, teda jeho žalobcom tvrdené konanie alebo nekonanie nemožno podľa názoru súdu pričítať

na ujmu žalovanému. Nie je úlohou súdu konštruovať skutkový stav na podklade nekonkrétnych a
neurčitých tvrdení žalobcu, ktorý je naviac v konaní kvalifikovane právne zastúpený advokátom. Žalobca
si preto podľa názoru súdu nesplnil ohľadom tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv konaním p.
L., ako povinnosť tvrdiť tak aj povinnosť svoje tvrdenia spoľahlivo preukázať.

29. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu narušením jeho súkromného života postupom žalovaného,
ktorý zapríčinil rozvrat vzťahov medzi členmi žalovaného, k tejto argumentácii súd uvádza, že ju
právny zástupca žalobcu po prvýkrát predniesol až v záverečnom prednese, čo súd vyhodnotil
ako argumentáciu prednesenú oneskorene. Zároveň súd predmetnú argumentáciu považoval za
nedostatočne odôvodnenú a nepreukázanú. Žalobca v konaní neuviedol akým konkrétnym konaním mal

žalovaný rozvrátiť vzťahy medzi členmi poľovníckeho združenia a tiež nešpecifikoval rozsah a kvalitu
zásahu žalovaného do súkromného života žalobcu, pričom na podporu tejto argumentácie nepredložil
ani neoznačil žiaden dôkaz. Zároveň súd poukazuje na to, že predmetná argumentácia je v rozpore s
vyjadrením žalobcu na pojednávaní, kedy uviedol že je rád, že sa „takýchto ľudí (členov žalovaného)
zbavil“.

30. Podľa názoru súdu z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobcom namietaným postupom
žalovaného došlo k neoprávnenému a neprimeranému zásahu do osobnosti žalobcu, ktorý žiadnym
spôsobom v žalobe nezdôvodnil a žiadnymi dôkazmi nepreukázal zníženie vážnosti a dôstojnosti jehoosoby v spoločnosti, či iného negatívneho dôsledku konania žalovaného v jeho osobnostnej sfére,
ktoré by priamo súviselo s odňatím a následným nevydaním povolenia na lov zveri žalovaným. Pokiaľ
ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti,

treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí
fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia
tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo
vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, môže byť fyzickej osobe
výnimočne subsidiáme priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Po vykonanom dokazovaní

mal súd za to, že v prejednávanom prípade nie sú splnené zákonom stanovené podmienky pre priznanie
primeraného zadosťučinenia v peniazoch - materiálnej satisfakcie s poukazom na to, že charakterom
zásahu, konkrétne odňatím a nevydaním povolenia na lov zveri žalobcovi, nedošlo k nezákonným
a neoprávneným zásahom, ktoré by v značnej miere znižovali vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti,
či iným spôsobom negatívne zasiahli osobnostnú sféru žalobcu, ako má na mysli ustanovenie § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom súd zároveň poukazuje na to, že nevydaním povolenia na lov

zveri žalovaným nebolo žalobcovi absolútne znemožnené vykonávať lov zveri, kedy sa žalobca mohol
domáhať vydania povolenia aj inak, napr. cestou užívateľa iného revíru. Žalobca v konaní nepreukázal
žiadnu osobnú ujmu ani inú ujmu spojenú so zvlášť citeľným znížením a sťažením jeho postavenia v
spoločenských kruhoch, čím sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej z obsahu žaloby
nevyplýva, akým spôsobom mal žalovaný poškodiť právo žalobcu na ochranu osobnosti, prípadne čím

mal ohroziť jeho život, zdravie, občiansku česť či ľudskú dôstojnosť. Vznik akejkoľvek nemajetkovej ujmy
a dosah konania na spoločenský, súkromný či pracovný život žalobcu nebol v rámci žaloby preukázaný,
ale ani bližšie opísaný.

31. Rovnako tak podľa názoru súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno v prípade uplatnenia

nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 5.000 eur, keďže nepreukázal také
protiprávne konanie žalovaného, ktoré by spočívalo v porušení alebo v ohrození osobnosti žalobcu
a zasiahlo by do jeho fyzickej a morálnej integrity, či iným zvlášť závažným spôsobom zasiahlo do
jeho osobnostnej sféry. Podľa zákona takýto zásah musí nastať objektívne, čo znamená, že musí byť
vylúčená negatívna individualistická psychická reakcia dotknutej fyzickej osoby, avšak žalobca žiadnym

spôsobom nepreukázal, že by mu konaním žalovaného bol spôsobený taký nezákonný zásah, ktorý by
znižoval jeho vážnosť a uplatnenie v spoločenskom živote, či spôsobil (resp. bol spôsobilý spôsobiť) iný
závažný následok. Žalobca uplatnenie práve tohto konkrétneho nároku bližšie nezdôvodňoval, pričom
iba samotné všeobecné tvrdenie o zásahu do jeho osobných práv nemôže postačovať pre priznanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď žalobca vôbec nepreukázal, že by v dôsledku

konania žalovaného došlo u neho k zníženiu dôstojnosti v značnej miere alebo jeho vážnosti u ostatných
spoluobčanov, k ovplyvneniu jeho uplatnenia v spoločnosti alebo inému závažnému negatívnemu
dôsledku v jeho osobnostnej sfére. Žalobca presne neurčil a ani nešpecifikoval nemateriálnu ujmu, ktorej
kompenzáciu si nárokuje a neuvádzal žiadne tvrdenia deklarujúce rozsah nehmotných strát, a teda v
tomto smere vôbec neuniesol bremeno tvrdenia a tomu zodpovedajúce dôkazné bremeno.

32. Súd v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/81/2011 zo dňa 25.
októbra 2012, podľa ktorého: „Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je vždy, v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu,
existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky,
považuje za ujmu značnú; pričom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to,
či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácií, prípadne spoločenskom postavení
a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.“.

33. Prihliadnuc na všetky relevantné okolnosti posudzovanej veci súd dospel k záveru, že zo strany
žalovaného nedošlo k neoprávnenému vážnemu zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu,
ktorý by odôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá sa priznáva len vo výnimočných
prípadoch. Vzhľadom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.

34. Zamietnuté boli návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov G. L., poľovníckeho
hospodára žalovaného a vyžiadaním evidencie žalovaným vydaných povolení na lov zveri.35. V prípade svedka G. L. žalobca v žalobe a ani v nasledujúcich podaniach neuviedol dátum narodenia
svedka, adresu, z ktorej možno svedka predvolať a označenie skutočností, ktoré majú byť výsluchom
svedka preukázané. Preto dňa 09.10.2024 bol právny zástupca žalobcu vyzvaný, aby svoj návrh na

vykonanie dokazovania výsluchom svedka predložil tak, aby bol v súlade s ust. § 197 ods. 2 C.s.p. Na
predmetnú výzvu reagoval právny zástupca žalobcu podaním zo dňa 07.11.2024, ktorým doplnil návrh
na vykonanie dokazovania výsluchom svedka G. L. o uvedenie obce, v ktorej má uvedená osoba adresu
trvalého pobytu. Teda ani po výzve súdu nebol žalobcom kvalifikovane právne zastúpeným advokátom
predložený perfektný návrh na vykonanie dokazovania. Právny zástupca žalobcu predniesol úplný návrh

na vykonanie dokazovania výsluchom označeného svedka až na nariadenom pojednávaní, kedy po
prvýkrát v konaní označil skutočnosti, ktoré majú byt' výsluchom svedka preukázané. Pre civilné sporové
konanie je charakteristické, že úspech v spore závisí od správnej a včasnej procesnej aktivity strany
sporu. Procesnú aktivitu strana realizuje uplatňovaním prostriedkov procesného útoku a prostriedkov
procesnej obrany, ktorými sú podľa § 149 C.s.p. najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení
protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov

a hmotnoprávne námietky. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany podliehajú
koncentráciikonania,apretostranysúpodľa§153ods.1C.s.p.povinnéuplatniťprostriedkyprocesného
útoku a prostriedky procesnej obrany včas, pričom prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so
zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch

podobách, a to ako koncentrácia sudcovská, ktorá je v diskrečnej právomoci súdu a ako koncentrácia
zákonná, ktorá je pre súd a strany sporu obligatórna. Sudcovská koncentrácia znamená, že súd nemusí
prihliadnuť na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila
včas, teda ich mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť
konania a sudcovská koncentrácia konania sa uplatňuje, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie

ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Zákona koncentrácia konania znamená,
že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Súd aplikujúc sudcovskú koncentráciu nevykonal žalobcom
navrhované dokazovanie výsluchom svedka G. L. vzhľadom na oneskorenosť predloženia perfektného
návrhu na vykonanie dokazovania, ktorý právny zástupca žalobcu bez objektívneho dôvodu nepredložil

pred nariadením pojednávania, a to napriek výzve súdu. Okrem toho navrhované dokazovanie nebolo
vykonané aj z dôvodu, že výsluchom svedka nemali byť objasnené skutočnosti ohľadom tvrdeného
zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu nevydaním povolenia na lov zveri žalovaným.

36. Taktiež nebolo vykonané ani dokazovanie žalobcom navrhovaným vyžiadaním evidencie žalovaným

vydaných povolení na lov zveri, nakoľko nebolo sporné, že žalovaný nevydával povolenia na lov
zveri žalobcovi a ďalším ním označeným členom žalovaného. Túto skutočnosť teda nebolo potrebné
dokazovať.

37. Čo sa týka navrhnutého výsluchu poľovníckeho hospodára žalovaného ohľadom objasnenia formy

ako sa obvykle žiada u žalovaného o vydanie povolenia na lov zveri, vykonanie tohto dôkazu nebolo
potrebné vzhľadom na jeho nespôsobilosť zmeniť závery súdu ohľadom nedôvodnosti podanej žaloby.

38. Výrok o trovách bol odvodený ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.

39. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ako dôvod
uviedol, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na základe vykonaných dôkazov sa dospelo k

nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

40. Ak má člen poľovníckeho združenia právo vykonávať poľovníctvo, ale zároveň nemôže loviť
bez povolenia na lov, potom mu musí byť umožnené toto právo realizovať prostredníctvom vydania

povolenia na lov. Inak by bolo jeho právo na výkon poľovníctva iluzórne a fakticky nemožné vykonávať.
Odmietnutie vydania povolenia na lov bolo založené na subjektívnych a neodôvodnených dôvodoch zo
strany žalovaného, pričom neexistuje žiadne disciplinárne rozhodnutie, ktoré by odobrilo sankciu voči
žalobcovi. Súd tak ignoroval, že rozhodnutie žalovaného bolo fakticky sankčnej povahy, no bez riadnehodisciplinárneho konania. Súd odmietol vykonať dôkazy, ktoré mohli preukázať rozsah zásahu do
osobnostných práv žalobcu (napr. výsluch poľovníckeho hospodára, či vyžiadanie evidencie vydaných
povolení), ignoroval listinné dôkazy, ktoré žalobca predložil (list Slovenskej poľovníckej komory zo dňa

11.05.2018, kde sa uvádza, že nevydanie povolenia môže byť disciplinárnym previnením užívateľa
revíru), nezohľadnil incident zo dňa 10.09.2023, ktorý žalobca preukázal ako ďalší zásah do jeho
dôstojnosti a spoločenského postavenia.

41. Súd odmietol vykonať dokazovanie výsluchom poľovníckeho hospodára a vyžiadaním evidencie

vydaných povolení na lov, hoci tieto dôkazy mohli preukázať rozdielny prístup žalovaného k jednotlivým
členom (diskriminačné konanie). Vo veci sa neskúmalo, či žalovaný uplatňoval rovnaké kritéria na
všetkých členov.

42. V prípade svedka G. L. nevykonanie jeho výsluchu bolo odôvodnené neskorým predložením tohto
návrhu bez riadnej konkretizácie. Uvedené ale odporuje obsahu podania žalobcu zo dňa 07.11.2024, v

ktorom boli uvedené údaje o svedkovi a skutočnosti, ktoré mal preukázať (správanie člena poľovníckej
stráže voči žalobcovi). Neprejednanie tejto výpovede znemožnilo žalobcovi preukázať ďalší zásah do
jeho práv zo strany žalovaného, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

43. Trvalým a svojvoľným nevydaním povolenia bol žalobca prakticky vylúčený z činnosti poľovníckeho

združenia, čím došlo k zásahu do jeho dôstojnosti a spoločenského postavenia medzi členmi
poľovníckeho združenia. Žalobca bol vystavený verejnému ponižovaniu zo strany člena poľovníckej
stráže (incident zo dňa 10.09.2023). Taktiež nebola akceptovaná judikatúra Ústavného súdu Slovenskej
republiky (PL ÚS. 19/2014), podľa ktorej aj rozhodnutia poľovníckych združení môžu mať verejnoprávne
aspekty a ich svojvoľnosť môže byť predmetom súdneho prieskumu v rámci ochrany osobnosti.

44. Žalovaný nikdy neposkytol žalobcovi formálne rozhodnutie o nevydaní povolenia na lov zveri, voči
ktorému by sa mohol odvolať, čím bol žalobca fakticky pripravený o možnosť využiť opravné prostriedky
v rámci združenia. Vo veci sa nesprávne aplikovala zásada subsidiarity opravných prostriedkov, keďže
žalovaný konal nezákonne a v rozpore s pravidlami spravodlivého procesu tým, že rozhodoval bez

riadneho disciplinárneho konania a bez formálneho oznámenia rozhodnutia žalobcovi. Nevydanie
povolenia na lov nebol výsledkom riadneho rozhodovacieho procesu v rámci združenia, ale svojvoľným
a diskriminačným konaním výboru poľovníckeho združenia. Ak žalovaný porušil svoje povinnosti a konal
nezákonne, nie je možné podmieňovať uplatnenie nároku na ochranu práv tým, že sa poškodený obráti
na ten istý orgán, ktorý konal nezákonne.

45. Žalobca preukázal, že bol svojvoľne a bez disciplinárneho konania vylúčený z výkonu práva
poľovníctva počas 7 rokov. Tento postup nemal zákonný základ, keďže neexistovalo žiadne rozhodnutie,
ktoré by žalobcovi ukladalo disciplinárny trest. Týmto postupom bol vystavený verejnému poníženiu
medzi členmi poľovníckeho združenia, ktorí mali možnosť loviť, zatiaľ čo on bol bez akéhokoľvek

opodstatneného dôvodu vylúčený z tejto činnosti. Nevydanie povolenia mu spôsobilo aj psychickú ujmu
vyplývajúcu z pocitu nespravodlivosti a marginalizácie, rovnako ako stres spôsobený bezmocnosťou
a neschopnosťou sa brániť proti takémuto postupu žalovaného. Bol vystavený verejnej hanbe a
ponižovaniu zo strany člena poľovníckej stráže, ktorý ho dňa 10.09.2023 verejne konfrontoval a verbálne
napadol, čím došlo k ďalšiemu zásahu do jeho dôstojnosti.

46. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

47. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a§ 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejcdnal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie

žalobcu nie je opodstatnené.

48. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

49. Pokiaľ ide o námietky žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý proces, s týmito nie je možné
sa stotožniť.50. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká

nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

51. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o

skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

52. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila

druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

53. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

54. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

55. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a

predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci

znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

56. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných
princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.

57.Okremzákladnýchprincípovjehodnoteniedôkazovupravenévust.§191C.s.p.Vychádzajúcztohto
ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.58. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný

právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

59. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky

unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu

aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

60. Povolenie na lov zveri je upravené v ust. § 53 zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve. V súlade s
ods. 2 tohto ustanovenia, povolenie na lov zveri je verejnou listinou oprávňujúcou jeho držiteľa spolu
s ďalšími dokladmi na lov zveri alebo inú činnosť v poľovnom revíri podľa tohto zákona. Vydáva ho na
predpísanom tlačive užívateľ poľovného revíru. Povolenie na lov zveri podpisujú štatutárny zástupca
užívateľa poľovného revíru a poľovnícky hospodár. Povolenie na lov zveri je neprenosné na inú osobu.

61. Z ust. § 53 ods. 2 Zákona o poľovníctve a ani z iných ustanovení tohto zákona nevyplývajú
žiadne podmienky, za ktorých je užívateľ poľovného revíru povinný povolenie na lov zveri vydať a ani
to, že každý člen poľovníckeho združenia je automaticky oprávnený na vydanie povolenia a v akom
rozsahu. Zo zákona o poľovníctve takýto záver bez ďalšieho nemožno vyvodiť. Zákon o poľovníctve na

žiadnom mieste neuvádza, že poľovnícke združenie je povinné svojím členom automaticky, len z titulu
ich členstva, vydávať povolenia na lov zveri, ani to, v akom rozsahu, na aký druh zveri, na aký počet
kusov daného druhu a na aké časové obdobie. Záver prvoinštančného súdu, podľa ktorého nevydaním
povolenia na lov zveri nedošlo zo strany žalovaného k protiprávnemu zásahu, ktorý by zakladal jeho
zodpovednosť za prípadnú ujmu v osobnostnej sfére žalobcu, má oporu vo vykonanom dokazovaní.

62. Rovnako z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, prečo v prejednávanom spore neboli
vykonané žalobcom navrhnuté dôkazy. V tomto smere bola preto splnená povinnosť vyplývajúca z
ust. § 220 ods. 2 C.s.p., pričom s argumentáciou vedúcou k zamietnutiu návrhu žalobcu na doplnenie
dokazovania sa v plnej miere stotožňuje tiež odvolací súd.

63. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na výsluch svedka G. L. je potrebné len zdôrazniť, že žalobca bol
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, podaním zo dňa 09.10.2023 (č. 1. 106 spisu), vyzvaný na
doplnenie návrhu na výsluch svedka G. L. o všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 197 ods. 2 C.s.p.
Vychádzajúc z tohto ustanovenia v návrhu na výsluch svedka sa uvedie meno, priezvisko, prípadne

dátum narodenia svedka, adresa, z ktorej možno svedka predvolať a označenie skutočností, ktoré
majú byť výsluchom svedka preukázané. Vo vyjadrení zo dňa 07.11.2024 (č. 1. 114 a 115 spisu)
právny zástupca žalobcu síce označil identifikačné údaje svedka, ktoré mu boli známe, avšak vôbec
neoznačil skutočnosti, ktoré mali byť výsluchom svedka preukázané. Tieto skutočnosti boli označené až
na pojednávaní konanom dňa 09.01.2025, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku. Prvoinštančný súd

preto aplikujúc ust. §153 C.s.p. o sudcovskej koncentrácii konania k vykonaniu tohto dôkazu nepristúpil,
nakoľko by si to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania. Žalobca, resp. jeho právny zástupca,
mali dostatok času uviesť v návrhu na výsluch tohto svedka všetky náležitosti vyžadované ust. § 197
ods. 2 C.s.p.64. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok ako
vecne správny potvrdil.

65. Zároveň v odvolacom konaní úspešnému žalovanému bola priznaná náhrada trov odvolacieho
konania v rozsahu 100% v súlade s ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. s tým,
že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

66. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).