Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. apríl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119207951
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7119207951.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu P.. K. K., narodeného XX. A. XXXX, S. X, H. X.
XXXX/.XX, Č. Q., zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Slebodníkom, Košice, Štúrova 20, proti
žalovanej A.. B. E.X., E., E. XX, o žalobe na obnovu konania, vedenom na Mestskom súde Košice pod
sp. zn. 12C/22/2019, pôvodne Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 12C/22/2019, o dovolaní žalovanej
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. júna 2023 sp. zn. 6Co/83/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13. februára 2023 sp. zn.
12C/22/2019 zamietol žalobu žalovanej na obnovu konania a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov

konaniavrozsahu100%.Žalovanásadomáhalaobnovyprávoplatneskončenéhokonaniavedenéhona
OkresnomsúdeKošiceIsp.zn.35C/246/2015(ďalejajako„pôvodnékonanie“),vktorombolazaviazaná
zaplatiť žalobcovi sumu 20.000 eur s príslušenstvom, z dôvodu, že nepreukázala svoje tvrdenie o
uzavretí dohody so žalobcom ako klientom, o poskytnutí paušálnej odmeny advokáta, viazanej na kladný
výsledok, t. j. oslobodzujúci rozsudok súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho jej prislúchala len tarifná
odmena. Vec bola súdom právne posúdená podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a odvolacím

súdom bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v pôvodnom konaní potvrdené.
1.1. Žalobu na obnovu konania žalovaná odôvodnila tým, že súdne rozhodnutia v pôvodnom konaní
vychádzali z rozhodnutí disciplinárnych senátov Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „SAK“), ako
prvoinštančného a odvolacieho orgánu, ktorými bola uznaná vinnou z disciplinárneho previnenia (po
ukončení zastupovania žalobcu ako klienta v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II
sp. zn 4T/15/2010, vec bezodkladne písomne finančne nevysporiadala, ani nevrátila zostatok žalobcom

uhradeného preddavku na odmenu advokáta, a vyzvala žalobcu na úhradu odmeny a preddavku na
ďalšiu prácu advokáta na účet, ktorý patril jej synovi, ktorý nebol advokát), podľa § 56 ods. 1 zákona č.
586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.
1.2. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžk/20/2017 boli rozhodnutia
disciplinárnych senátov SAK zrušené (najvyšší súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. 6S/125/2015 tak, že rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu SAK, ako aj prvoinštančného
disciplinárneho senátu, boli zrušené a vec vrátená prvoinštančnému orgánu na ďalšie konanie).
Dôvodom bola neúčinnosť doručení všetkých písomností žalovanej v rámci disciplinárneho konania.
1.3. Žalovaná preto dôvodila, že sú tu skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy, týkajúce sa strán a predmetu
pôvodného konania, ktoré bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní a môžu pre ňu privodiť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 397 písm. a) Civilného sporového poriadku zákon č. 160/2015 Z. z.

v znení neskorších predpisov, ďalej aj ako „CSP“).1.4. Súd prvej inštancie dospel k záveru že listinný dôkaz, o ktorý žalovaná opierala povolenie
obnovy a odôvodňovala ním svoj nárok na povolenie obnovy konania (rozsudok Najvyššieho súdu
sp. zn. 8Sžk/20/2017) nie je takým dôkazom, ktorý by bol spôsobilý privodiť žalovanej priaznivejšie

rozhodnutie. V pôvodnom konaní totiž žalovaná nepreukázala ňou tvrdenú argumentáciu o existencii
dohody o poskytnutí paušálnej odmeny viazanej na kladný výsledok, t.j. oslobodzujúci rozsudok súdu
prvej inštancie, v dôsledku čoho žalovanej prináležala len tarifná odmena, ktorá mala byť žalobcovi
vyúčtovaná. Hoci k obdobným záverom dospel aj disciplinárny senát SAK, skutočnosť, že došlo k
zrušeniu rozhodnutí disciplinárnych senátov, nemala žiaden vplyv na nepreukázanú existenciu dohody

o paušálnej odmene, pre absenciu ktorej bola žalovanej uložená povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné
obohatenie. Bez preukázania existencie dohody o paušálnej odmene, nebolo možné predpokladať, že
by súd rozhodol inak.
1.5. K žalovanou namietanej nutnosti pristúpiť v danej veci k rozšíreniu dôvodov obnovy konania za
použitia analógie s Daňovým poriadkom, súd prvej inštancie uviedol, že analógia síce je v procesnom
práve, s ohľadom na článok 4 CSP, prípustná, avšak za splnenia podmienky, že právna vec sa nedá

prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, t. j. Civilného sporového
poriadku, ktorý taxatívne vymedzuje dôvody umožňujúce využiť mimoriadny opravný prostriedok, akým
obnova konania je a preto nebol daný dôvod analógiu aplikovať. Rozhodnutie o trovách konania súd
odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 20. júna
2023 sp. zn. 6Co/83/2023 rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil so
záverom súdu prvej inštancie o nesplnení zákonných podmienok pre vyhovenie žalobe na obnovu
konania v zmysle § 397 písm. a), b) CSP, keďže rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžk/20/2017 nie

je spôsobilý privodiť pre žalovanú priaznivejšie rozhodnutie v pôvodnom konaní, z dôvodov podrobne
uvedených súdom prvej inštancie, na ktoré v celom rozsahu odvolací súd odkázal. Obdobne sa
stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že Civilný sporový poriadok taxatívne vymedzuje dôvody
umožňujúce využiť mimoriadny opravný prostriedok, akým je obnova konania a preto nie je priestor, aby
došlo k aplikácii analógie a na jej základe k rozšíreniu dôvodov obnovy konania.

2.1. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že obnova
konania predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených
v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený
úplne alebo správne. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania, nie
je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania. Z ustanovenia § 397 písm. a) CSP

vyplýva požiadavka existencie skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, týkajúcich sa strán a predmetu
pôvodného konania, ktoré osoba oprávnená na podanie žaloby na obnovu konania bez svojej viny
nemohla použiť v pôvodnom konaní. Predpokladom ich uplatnenia však je, že pre žalobcu môžu privodiť
priaznivejšie rozhodnutie (pre tento záver je pritom postačujúca aj jeho pravdepodobnosť). K dôvodu
obnovy konania podľa § 397 písm. b) CSP odvolací súd konštatoval, že žalovaná neoznačila žiaden

dôkaz, ktorý možno vykonať a ktorý sa nemohol vykonať v pôvodnom konaní a môže privodiť pre ňu
priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Z uvedeného dôvodu bol správny postup súdu prvej inštancie, ak
posudzoval splnenie podmienok pre obnovu konania podľa § 397 písm. a) CSP.
2.2. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie síce v pôvodnom konaní vykonal dokazovanie aj
rozhodnutiami disciplinárnych senátov, avšak svoj záver založil na zistení, že žalovaná nepreukázala

tvrdenúargumentáciu,žemedziňouažalobcomdošlokdohodeoposkytnutípaušálnejodmenyviazanej
na kladný výsledok (oslobodzujúci rozsudok súdu prvej inštancie), ktorá by odôvodňovala ponechanie
si zálohy vo výške 20.000 eur. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd v pôvodnom konaní, ktorý
iba zdôraznil, že k obdobným záverom dospel aj disciplinárny senát SAK. V pôvodnom konaní sp.
zn. 35C/246/2015 súd teda vychádzal z predložených listinných dôkazov a ustálil, že žalovaná mohla

v konaní riadne preukázať povahu samotnej odmeny, avšak svoje tvrdenia o dohodnutej paušálnej
odmene nepreukázala, preto jej procesnú obranu súd považoval za neúspešnú. Rozhodnutie o náhrade
trov konania odvolací súd odôvodnil ustanovením § 396 ods. 1 CSP spojení s § 255 ods. 1 CSP a §
262 ods. 1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhla, aby dovolací súd zrušil
rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, tiež uznesenie Mestského súdu
Košice zo dňa 06. 07. 2023 a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Dôvodom žaloby na obnovukonania bolo podľa žalovanej ustanovenie § 397 písm. a), b) CSP, s materiálnym dôvodom poukazu na
vydanie pôvodného rozsudku na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé (per analogiam podľa
§ 75 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku). Dôvodom zamietnutia žaloby podľa odôvodnenia rozsudku

súdu prvej inštancie bola skutočnosť, že rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžk/20/2017, ktorým boli
zrušené rozhodnutia disciplinárnych senátov, nie je takým dôkazom, ktorý by bol spôsobilý privodiť
žalovanej priaznivejšie rozhodnutie. Predmetom žaloby podľa dovolateľky však nebolo tvrdenie, že ide
o dôkaz, ktorý by bol spôsobilý privodiť žalovanej priaznivejšie rozhodnutie, ale tvrdenie, že rozsudok je
dôkazom preukazujúcim vydanie rozsudku v pôvodnom konaní na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako

nepravdivé, navyše nezákonné. Na uvedené tvrdenie súd pritom prihliada z úradnej povinnosti podľa
článku 16 ods. 2 CSP.
3.1. Podľa názoru žalovanej rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje zjavné protirečenia, keď na
jednej strane zamietnutím žaloby podľa § 397 písm. a), b) CSP deklaruje, že vec sa nedá rozhodnúť
podľa výslovného ustanovenia Civilného sporového poriadku a na druhej strane nepripúšťa analógiu,
podľa ktorej sa vec dá vyriešiť, s poukazom na článok 1 ods. 1 ústavy, čím došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces. Odvolací súd tak akceptoval zamietnutie žaloby pre iný dôvod, než bol jej skutočným
predmetom. Nepripustením analógie v prípade, keď skutková situácia pôvodného rozhodnutia spočíva
na dôvode, ktorý nie je striktne upravený v Civilnom sporovom poriadku, je odopretím spravodlivosti
a diskrimináciou žalovanej pre jej postavenie ako účastníka občianskoprávneho konania, oproti
postaveniu účastníka daňového konania. Súdy prvej inštancie preto nekonali, keď žalobu o obnovu

konania zamietli. Podľa názoru žalovanej rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená, a to otázky analógie podľa
článku 4 ods. 1 CSP v spojení s § 75 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, podľa ktorého sa možno
domáhať obnovy konania v prípade rozhodnutia vydaného na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako
nepravdivé, naviac ako nezákonné.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie žalovanej ako neprípustné odmietnuť, alternatívne
ako nedôvodné zamietnuť.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) príslušný na rozhodnutie

o dovolaní (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana
sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), s výnimkou povinného
zastúpenia (§ 429 ods. 2 písm. a) CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní
zákonom predpísaných náležitostí dovolania (§ 428 CSP) a splnenia ďalších podmienok dovolacieho
konania, dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie
princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené

sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti.

8. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS

476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne
prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený
dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.

9. Žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala primárne z ustanovenia § 420 písm. f)

CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Porušenie práva na spravodlivý proces opierala o tvrdenie, že súdy nižšej inštancie nekonali,keď zamietli žalobu na obnovu konania pre iný dôvod, než bol jej predmetom. Žalovaná argumentovala
tiež právom na také rozhodnutie, ktoré nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore
so zákonom. Aj nepripustenie analógie v prípade, keď skutková situácia pôvodného rozhodnutia spočíva

na dôvode, ktorý nie je striktne upravený v Civilnom sporovom poriadku, je podľa žalovanej odopretím
spravodlivosti a diskrimináciou. Dovolací súd preto prostredníctvom uplatnených dovolacích námietok
skúmal, či došlo k dovolateľkou namietanej procesnej vade.

10. Žaloba na obnovu konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý sa podáva proti

právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej. Samotným jej podaním nedochádza k automatickej obnove
pôvodného konania. Súd je povinný najskôr skúmať jej prípustnosť a ak dospeje k záveru, že podmienky
prípustnosti splnené sú (§ 397 až § 408 CSP), preskúma jej dôvodnosť, teda či stranou uplatnený dôvod
žaloby na obnovu konania je skutočne daný. V prípade, ak súd zistí, že žaloba na obnovu konania
je podaná dôvodne, rozhodne rozsudkom, že obnovu konania povoľuje (§ 414 CSP). Následne až po
nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku sa obnovuje pôvodné konanie a súd vec znovu meritórne

prejedná (§ 416 CSP). Z uvedeného teda vyplýva, že konanie o žalobe na obnovu konania prebieha
v dvoch fázach, a to v prvej fáze (t. j. v konaní o povolenie obnovy konania), v ktorej sa súd zaoberá
len otázkou, či obnovu konania povolí alebo nie (§ 413 a § 414 CSP), a následne v druhej fáze (t. j. v
konaní po povolení obnovy konania), ktorá nastáva len vtedy, ak súd obnovu konania skutočne povolí,
a ktorá vo svojej podstate predstavuje pokračovanie v pôvodnom konaní a opätovné prejednanie veci

(§ 416 a § 417 CSP).

11. Ustanovenie § 397 CSP stanovuje taxatívne dôvody, pre ktoré je možné podať žalobu na obnovu
konania. Dôvodom prípustnosti obnovy konania je aj existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov,
týkajúcich sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez

svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie
vo veci (§ 397 písm. a) CSP); ako aj možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom
konaní, ak môžu privodiť pre stranu priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 397 písm. b) CSP). Procesným
predpokladom pre povolenie obnovy konania je preto preukázanie aj potenciálne priaznivejšieho
rozhodnutia vo veci, a to vo vzťahu k obidvom uvedeným dôvodnom prípustnosti obnovy konania (§

397 písm. a), b) CSP). Námietka žalovanej v dovolaní, že predmetom jej žaloby na obnovu konania
nebolotvrdenie,želistinnýdôkaz,atorozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.8Sžk/20/2017,jedôkazom,
ktorý by bol spôsobilý privodiť žalovanej priaznivejšie rozhodnutie, nebola opodstatnená, keďže súdy
nižšej inštancie boli povinné skúmať ex offo naplnenie dôvodov obnovy konania aj z hľadiska explicitne
stanovenéhoprocesnéhopredpokladu,atopreukázaniapriaznivejšiehorozhodnutiavoveci,ktorémôže

privodiť pre žalovanú označený listinný dôkaz (bez ohľadu na tvrdenie žalovanej).

12. Odvolací súd poukázal na správny záver súdu prvej inštancie, že v pôvodnom konaní sp.
zn. 35C/246/2015 súd vychádzal z predložených listinných dôkazov a ustálil, že žalovaná mohla v
pôvodnom konaní preukázať povahu samotnej odmeny, avšak dôkazné bremeno tvrdenia o dohodnutej

paušálnej odmene neuniesla, preto jej procesnú obranu súd považoval za neúspešnú. Zrušenie
rozhodnutia disciplinárnych senátov preto nemá žiaden vplyv na záver, že žalovaná nepreukázala
existenciu dohody o paušálnej odmene, čo bolo dôvodom uloženia povinnosti žalovanej vydať žalobcovi
uplatňované bezdôvodné obohatenie.

13. S poukazom na vyššie uvedené námietka žalovanej (ktorá v konaní o povolenie obnovy konania
predložila ako nový dôkaz rozhodnutie o zrušení rozhodnutia disciplinárnych senátov), že súdy nižšej
inštancie zamietli žalobu na obnovu konania pre iný dôvod, než bol jej predmetom, nebola opodstatnená.

14. Žalovaná považovala za porušenie práva na spravodlivý proces aj to, že v spore bolo prihliadané

na rozhodnutia disciplinárnych senátov, ktoré označila za nepravdivé a nezákonné. Dovolací súd
opätovne poukazuje na záver odvolacieho súdu (ktorý sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie), že
zrušenie rozhodnutí disciplinárnych senátov nemalo žiaden vplyv na záver, že žalovaná nepreukázala
existenciu dohody o paušálnej odmene. Samotná žalovaná v dovolaní výslovne uviedla (odsek 2
odôvodnenia dovolania), že rozhodnutia disciplinárnych senátov boli len jedným z dôkazov, o ktoré súdy

nižšej inštancie opreli svoje rozhodnutia. Predstavovali v zmysle záverov súdov nižšej inštancie iba
podporný dôkaz, že k obdobným záverom ako súd v civilnom sporovom konaní, dospel aj disciplinárny
senát. V kontexte uvedeného nemohla obstáť námietka žalovanej o porušení práva na spravodlivý
proces vykonaním dôkazu rozhodnutiami disciplinárnych senátov (označených žalovanou ako dôkazynepravdivé a nezákonné). Žiada sa dodať, že zrušujúce rozhodnutie sp. zn. 8Sžk/20/2017 najvyšší
súd odôvodnil procesnou vadou, spočívajúcou v neúčinnom doručení všetkých písomností žalovanej v
rámci disciplinárneho konania, pričom ostatnými námietkami žalovanej sa nezaoberal (teda ani otázkou

porušenia povinností advokáta).

15. Odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) náležite zdôvodnil aj nemožnosť aplikácie analógie
podľa článku 4 základných princípov Civilného sporového poriadku v posudzovanej veci, ktorá má ako
výkladové pravidlo svoje nesporné miesto i v predpisoch procesného práva (odsek 22 až 26 rozsudku

odvolacieho súdu). Analógia reflektuje zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae), teda, že
sudca nemôže spor neprejednať a nerozhodnúť, ak chýba výslovná právna úprava prejednávanej
právnej veci. Klasické interpretačné pravidlo, analógia, umožňuje tak sudcovi použiť ustanovenie svojím
obsahom a účelom natoľko podobné, že je žiadúce posúdiť podľa neho i právne veci, ktoré do
hypotézy právnej normy výslovne poňaté neboli. Z dôvodu, že Civilný sporový poriadok striktne upravuje
podmienky obnovy konania, teda existuje výslovná právna úprava, podľa ktorej je možné vec prejednať

a rozhodnúť, aplikácia analógie, na základe ktorej žalovaná navrhovala rozšíriť dôvody obnovy konania,
nie je podľa záveru odvolacieho súdu možná.

16. Dovolací súd súčasne konštatuje, že dovolateľkou namietané nepripustenie analógie (článok
4 CSP) v prípade, keď skutková situácia pôvodného rozhodnutia spočíva na dôvode, ktorý nie je

striktne upravený v Civilnom sporovom poriadku, zodpovedá nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, ku ktorému
dochádza vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, avšak nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci však neznemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných oprávnení.

17. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2019 sp. zn. I. ÚS 61/2019
aj v právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje Civilný sporový poriadok, je opodstatnený názor, podľa
ktorého nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší

súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa strane
neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010). Skutočnosť, že dovolateľka mala v
posudzovanej veci odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou
tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

18. Dovolací súd dospel tiež k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s
odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým vytvára organickú (kompletizujúcu) jednotu,
keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (porov. IV. ÚS
372/08, IV. ÚS 350/09), má všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP a §

220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných
skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania a
nemožno ho považovať ani za neodôvodnené, vnútorne protirečivé či rozporné.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto

je dovolanie žalovanej v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie podľa §
447 písm. c) CSP.

20. Dovolateľka v podanom dovolaní uplatnila aj dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm.
b) CSP).

21. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd skúmal, či žalovaná

v dovolaní identifikovala takú právnu otázku, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(riešenie, ktorej viedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), či vymedzila jej podstatu
a uviedla súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré žiadala nesprávnosť právneho riešenia
odvolacieho súdu. Len s obsahom rozhodnutia odvolacieho súdu korešpondujúce označenie právnejotázky, ktorú podľa dovolateľky odvolací súd riešil nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či
ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), alebo či

táto otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP)
alebo či je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP).

22. Meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu, z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci, predchádza preskúmanie predpokladov prípustnosti dovolania,

zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tejto právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež podmienok dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného
patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustným dovolacím dôvodom a spôsobom vymedzeným v
ustanoveniach § 431 až 435 CSP. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1
Civilného sporového poriadku, musí mať zreteľne charakteristické znaky.

23. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP má byť procesnou stranou nastolená v dovolaní
jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má teda len
právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú
právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľky odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 433 a §
432 ods. 2 CSP) a pri ktorej s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu súčasne platí, že ak by

bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľku priaznivejším spôsobom.

24. V posudzovanej veci v rámci dovolacieho konania bolo potrebné podľa dovolateľky vyriešiť právnu
otázku analógie podľa článku 4 ods. 1 CSP v spojení s § 75 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku (zákon
č. 563/2009 Z. z o správe daní, daňový poriadok, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov).

25. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku (s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd) uviedol, že
rozhodnutia v pôvodnom konaní sp. zn. 35C/246/2015 boli vydané na základe skutkového stavu veci,
zisteného v danom konaní, ktorý vedela žalovaná zo svojej procesnej pozície ovplyvniť vo svoj prospech

(predkladaním relevantných návrhov na vykonanie dokazovania). V pôvodnom konaní bolo dokazovanie
vyhodnotené so záverom, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, ohľadom dohody o
charaktere poskytnutých peňažných prostriedkov, pričom rozhodnutia disciplinárnych orgánov SAK boli
len dôkazmi potvrdzujúcimi rovnaké zistenie, spočívajúce v nespôsobilosti žalovanej tvrdenú skutočnosť
preukázať. Súd konajúci v pôvodnom spore si neosvojil skutkový stav zistenými orgánmi SAK bez toho,

abyvykonalvlastnédokazovanievoveci.ZrušenierozhodnutíorgánovSAK,ktorébolipoužitéakodôkaz
vpôvodnomkonaní,pretonevyvolávapochybnostiosprávnostizistenéhoskutkovéhostavuvpôvodnom
konaní. Samotná snaha žalovanej domôcť sa zákonného rozhodnutia odstránením týchto zrušených
rozhodnutí orgánov SAK z výpočtu dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, bez reálneho ovplyvnenia
samotného skutkového stavu a výroku rozhodnutia, nie je naplnením zmyslu obnovy konania ako

mimoriadneho opravného prostriedku, tak ako to mal na mysli zákonodarca. Preto aj keby došlo k
povoleniuobnovykonaniaaopätovnesapôvodnékonanieotvorilo,skutkovýstavpôvodnéhokonaniaby
zostalrovnaký,preukázanýnazákladeostatných,vpôvodnomkonanívykonanýchzákonnýchdôkazov.I
bezzohľadneniazrušenýchrozhodnutíorgánovSAKjezrejmé,žežalovanáneuniesladôkaznébremeno
svojich tvrdení, povinnosť preukázať relevantnú skutočnosť pre rozhodnutie o merite veci v pôvodnom

konaní, a to existenciu dohody o paušálnej odmene uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou.

26. Žalovaná v dovolaní neuviedla v čom mala spočívať nesprávnosť vyššie uvedeného právneho
posúdenia odvolacím súdom, ktorý nezaložil svoj právny záver o zamietnutí žaloby na obnovu konania
na závere či je možná analógia podľa článku 4 ods. 1 CSP v spojení s § 75 ods. 1 písm. b)

Daňového poriadku. Preto ani v prípade aplikácie analógie iuris, teda dôvodu na obnovu konania podľa
Daňového poriadku, v zmysle dovolacej argumentácie žalobkyne, vyriešenie nastolenej právnej otázky
žalovanou, nebolo spôsobilé privodiť priaznivejšie rozhodnutie pre dovolateľku, čo je tiež predpokladom
prípustnosti dovolania (porov. odsek 23 tohto rozhodnutia), keďže skutkový stav pôvodného konania by
ostal rovnaký, preukázaný na základe vykonaných zákonných dôkazov, aj bez zohľadnenia zrušených

rozhodnutí disciplinárnych senátov SAK, nepreukazujúcich rozhodnú skutočnosť v posudzovanom
spore, a to existenciu dohody o paušálnej odmene uzavretej medzi žalobcom a žalovanou.27. Najvyšší súd konštantne uvádza vo svojich rozhodnutiach, že právnym posúdením veci je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z uvedeného vyplýva rozsah, ale aj
obsah dôvodov, ktoré musí dovolateľ uplatniť. Dovolací dôvod preto dovolateľ musí vymedziť tak, že
uvedie ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť práve

tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

28. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľkou vymedzená právna otázka nepredstavuje právnu otázku,
od vyriešenia ktorej by záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a v odôvodnení
dovolania absentuje argumentácia, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia právnej otázky,
od vyriešenia ktorej záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (odsek. 25 tohto

rozhodnutia). V dôsledku toho nebol naplnený ani predpoklad prípustnosti dovolania, že odvolací súd by
nevyhnutne rozhodol inak, pre dovolateľku priaznivejším spôsobom, ak by v dovolaní nastolená právna
otázka bola rozhodnutá správne.

29. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť ako celok rozhodujúca

(kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické
otázky, ktoré nemajú, respektíve v konaní nemôžu mať sami o sebe vplyv na meritórne rozhodnutie,
a ani akademické otázky, ktoré nemajú súvis s rozhodovaným sporom. Dovolateľka, aby mohla byť v
dovolacom konaní úspešná (v ponímaní posúdenia ňou namietaného právneho posúdenia dovolacím
súdom), musí relevantným spôsobom (t.j. spôsobom predpokladaným v § 432 ods. 2 CSP) spochybniť

v dovolaní celú nosnú právnu argumentáciu, na ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie, k čomu
v posudzovanej veci nedošlo.

30. Ak dovolateľka nevystihla a riadne nevymedzila celú právnu podstatu veci, dovolanie nie je prípustné
a najvyšší súd nemôže týmto spôsobom tvoriť judikatúru (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), ako ani dotvárať

vec na úkor procesnej strany.

31. Z uvedeného je zrejmé, že meritórny dovolací prieskum nebolo možné uskutočniť, pretože obsah
dovolania a vymedzenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nemalo zákonom
vyžadované náležitosti. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí

prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil
by procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen všeobecnej koncepcii právnej úpravy
dovolania a dovolacieho konania, zvolenej v Civilnom sporovom poriadku, ale aj konkrétnemu cieľu
sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade porušil
základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

32. Vzhľadom na vyššie uvedené bol daný dôvod na odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f) CSP, v
zmyslektoréhodovolacísúdodmietnedovolanie,akniejeodôvodnenéprípustnýmidovolacímidôvodmi,
alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

33. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa zásady úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP), v
zmyslektorejúspešnémužalobcovivznikolnároknanáhradutrovdovolaciehokonaniavplnomrozsahu.

34. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.