Uznesenie – Exekúcia a výkon rozhodnutí ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. október 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoEk/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107206893
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2107206893.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému: A. A., nar. XX.XX.XXXX, adresa B. C., D. E. X, vedenej
súdnym exekútorom: JUDr. Ľubomír Pekár, Exekútorský úrad so sídlom Šaľa, P. Pazmáňa 49/3, pod
č.k. EX 987/07, pre vymoženie 1.050,45 Eur s príslušenstvom a trov konania, o odvolaní oprávneného
proti výrokom II. a III. uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 24Er/198/2007-36 zo dňa 18. apríla 2013

v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 24Er/198/2007-62 zo dňa 2. augusta
2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s jeho opravným uznesením v napadnutých
výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .

II. Povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. výrokom rozhodol o zrušení uznesenia Okresného
súdu Trnava č. k. 24Er/198/2007-13 zo dňa 27.05.2010, II. výrokom rozhodol o zastavení exekúcie a III.
výrokom rozhodol o povolení odkladu exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie č. k.
24Er/198/2007-36. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 57 ods. 2, § 58 ods.
1, § 196, § 200 ods. 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a

doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ďalej len „EP“), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 písm.
a), § 44 ods. 2, § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 2 písm. a)
a b), § 3 ods. 2, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3 smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.4.1993 (ďalej

len „Smernica“).

2. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na
základe Zmluvy o úvere č. 1460514 uzatvorenej dňa 17.5.2006, ktorou bol povinnému poskytnutý úver,
ktorý povinný riadne a včas neplnil, pričom súd prvej inštancie dospel k záveru, že v predmetnej veci
sa jednoznačne jedná o spotrebiteľský úver, nakoľko spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti.

Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých
článok 17. obsahuje rozhodcovskú doložku uzatvorenú podľa § 244/2002 Z.z., v zmysle ktorej zmluvné
strany sa dohodli, že „všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o platnosť, výklad
alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ

ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto
zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde považuje sa tátoskutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije
v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu

založená právomoc rozhodcovského súdu.“ Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je
neprijateľná a napadnuté ustanovenie absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Možnosť
voľby príslušného súdu zo strany povinného - spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a vylúčená,
a teda ide o výlučnú rozhodcovskú doložku, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle

§ 53 ods. 1. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä
skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne
nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom, a preto je nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Súd na základe vyššie uvedeného dospel

k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá v rámci zmluvy o úvere
v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp. v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej
súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, od 1.1.2008 v
zmysle §53 ods. 1 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení, a do 31.12.2007 v zmysle
eurokonformného výkladu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 28.02.2007, a

preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 28.02.2007 absolútne
neplatná. Rozhodcovský rozsudok bol v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom
konaní vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná
rozhodcovská zmluva/doložka. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo
strany zmluvných strán a takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť

predmetom rozhodcovského konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie.
Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a
rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný.

3. Prvostupňový súd v časti odkladu exekúcie odôvodnil svoje rozhodnutie v tom zmysle, že odklad

exekúcie ako prejav zásady ochrany a obrany povinného a tretích osôb predstavuje procesný úkon
exekučného súdu, ktorým sa zabraňuje bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Základným účelom
odkladu exekúcie v Exekučnom konaní v zmysle § 56 Exekučného poriadku je ochrana povinného,
pričom však musia byť rešpektované aj základné práva oprávneného, t.j. toho, voči komu takéto
rozhodnutie smeruje. V zmysle zásady hospodárnosti, ako aj so zreteľom na ustanovenie § 61

Exekučného poriadku, v ktorom je vyjadrená zásada zákazu restitutio in integrum statu quo antem
(navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené), a s ohľadom na zistený a preukázaný
skutkový stav a ustálenú rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, súd musí prihliadnuť na skutočnosť,
že existuje reálna právna možnosť zastavenia exekúcie a preto súd na základe úvahy dospel k názoru,
že návrh na povolenie odkladu exekúcie je dôvodný.

4. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov rozhodol v zmysle § 200 ods. 2 a § 196 Exekučného
poriadku tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením.

5. Proti tomuto uzneseniu výslovne vo výrokoch II. a III. podal včas odvolanie oprávnený. Navrhoval, aby

odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Ohľadom použitia smernice 93/13/EHS súdom prvej inštancie
uviedol,žesmernicemajúlennepriamuzáväznosť.Nestotožnilsaanisnázoromsúduprvejinštancie,že
zmluva o úvere je spotrebiteľským úverom. K tvrdeniu o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zdôraznil,
že dojednaná rozhodcovská doložka je doložkou nevýhradnou, nakoľko umožňuje každej zo strán
domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského alebo súdneho konania. K

aplikácií§53ods.4písm.r)OZpoukázalnaodbornúliteratúru,podľaktorejrozhodcovskádoložka,ktorá
je pre spotrebiteľa nevýhradná (dáva mu možnosť rozhodnúť sa pri podaní žaloby proti dodávateľovi
medzi rozhodcovským a všeobecným súdom) nemôže byť týmto ustanovením dotknutá. Nestotožnil sa
s argumentáciou konajúceho súdu, pretože jej prijatie by znamenalo pre dodávateľa úplne znemožnenie
využitia rozhodcovského konania. Z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ je zrejmé, že úmysel

zákonodarcu nebol rozhodcovské konanie úplne zakázať, iba ho obmedziť. Toto ustanovenie naviac
vôbec neobmedzuje dodávateľa. Alternatívne rozhodcovské doložky sú prípustné, pričom v zmysle
príslušnej smernice sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné
právne predpisy. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložkyplne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. S poukazom na uvedené odvolateľ
nesúhlasil ani s výrokom, ktorým súd prvého stupňa povolil odklad exekúcie. Tento svoj nesúhlas bližšie
neodôvodnil.

6. Povinný a súdny exekútor odvolacie návrhy nepodali ani sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).

Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených

práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015 Z.z.
účinného od 1.7.2016 – ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku – ďalej OSP, aktuálne § 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou - účastníkom (§ 37 ods. 1 EP), v ktorého neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti

ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 44 ods. 2 EP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. e/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil

(§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti výroku II. vecne správne, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

9.Popreskúmaníuzneseniavnapadnutejčastiatiežpredloženéhospisovéhomateriáludospelodvolací
súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne
posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími

námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné
dodať nasledovné.

10. Ako prvé odvolací súd skúmal, či je súd v exekučnom konaní oprávnený zaoberať sa obsahovou
stránkou rozhodcovského rozsudku.

11. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje
inak,exekučnékonaniazačatépred1.aprílom2017sadokončiapodľapredpisovúčinnýchdo31.marca
2017.

12. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

13. Podľa § 9a ods. 3 Exekučného poriadku, na účely tohto zákona sa pojem žaloba podľa povahy
veci vykladá ako návrh na vykonanie exekúcie, námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie exekúcie

a návrh na odklad exekúcie.

14.Vzmysle§44ods.2Exekučnéhoporiadkusúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

15. V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZORK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

16. V zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37
má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

17. V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na

exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v

rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

18. Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória
však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť

rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda
že riadne opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť
rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe
judikovaného nároku, o ktorom nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým
orgánom.

19. Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je
napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho
väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne
právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli.

Napríklad v § 7 Trestného poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 193 CSP. Uvedené normy
svedčia o tom, že materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov
existujúznejvýnimky.Určenietýchtodôvodovarozsahu,vakomsanaúčinkymateriálnejprávoplatnosti
nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť
zákonodarcom zvoleného riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo

medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm.
a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR).

20. Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou
ust. § 226 až 230 CSP vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne

nerieši viazanosť súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému
rozhodnutiu týmto právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 226 až 230 CSP v týchto
prípadoch aplikovalo doslovne, potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných
rozhodnutí mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie
mimoriadnych opravných prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove

konania v občianskom súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.

21. Vzhľadom na už cit. ust. 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na
rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej

právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom by
súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v
zmysle § 35 ZORK v spojení s § 226 až 230 CSP viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľnevyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok
preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s
§ 226 až 230 CSP redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského

rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa
§ 40 ZORK.

22. Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje
osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených

výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý
mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť
exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z
vád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §
35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je
teda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne

právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 226 až 230 CSP a môže ho preskúmavať z hľadísk
vyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na
zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b)
ZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom

treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

23. Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský
rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto
záveru napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku

obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné
i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je
súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne
orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcich verejnou mocou (v

tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému
občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10).

24. Podľa Zákona o rozhodcovskom konaní ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví a podľa

Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva
exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu

exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu
rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia.
Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky
pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal
poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by

súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu
exekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na
vykonanie exekúcie napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie
žiadosti o jej udelenie sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu
konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala

v súlade so zákonom.

25. Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný.

26. Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial

a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08
Asturcom Telekomunicaciones) uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vediek pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6
ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to

vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú
zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi
nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/
EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom
resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad

Súdny dvor stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na
nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť
sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd
rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný.

27. Obdobný záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta
Korčkovská kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,

ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných
konaní na základe vnútroštátneho práva.

28. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený

i povinný a to v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ale i neskôr ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, aj príp.
neplatnosť rozhodcovskej doložky, a ak túto otázku vyrieši kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku povinný žiadosť zamietnuť.

29.Bolopretodôvodnýmpristúpiťkpreskúmaniutýchtootázok,pričomsúdsústredilprvoradúpozornosť
na preskúmanie rozhodcovskej doložky.

30. Z obsahu spisu bolo zistené, že oprávnená ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa 17.5.2006

zmluvu o úvere č. 1460514, ktorou sa oprávnený zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver, ktorý sa povinný
zaviazal platiť v dohodnutom čase v dohodnutých mesačných splátkach. Podľa obsahu zmluvy sú
jej neoddeliteľnou súčasťou Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Z článku 17 týchto podmienok
vyplýva, že zmluvné strany dojednali rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred

Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom
súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu,
a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu; b)
pred príslušným súdom Slovenskej republiky ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súd podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany

zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy. To neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd.

31. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač

formulára mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom
povinná obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym spôsobom nemohla ovplyvniť a ani
neovplyvnila. Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná.

32. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992

Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. S účinnosťou od
25.11.2004 (do 30.6.2007), teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, citovaný zákon v § 23a definoval
spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka akoaj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

33. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období
od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. Ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka
v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa
§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý

nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Dodávateľom podľa ods. 2 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 3
cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

34. S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

35. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom

zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale
nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.
z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka
a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda

v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

36. Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

37. Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval

v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho
v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň

je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o
úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné
prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi
spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z.

Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv
vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

38. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou
o úvere je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení

účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§
261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady
lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je
zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má
prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi

účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení
Zákona o spotrebiteľských úveroch.39. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.2008, teda v čase uzavretia
predmetnej zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej

len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods.
3 tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve,
ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

40. Podľa § 54 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1).
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší
(ods. 2).

41. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných
strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľaakoslabšejzmluvnej
strany.

42. Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne

obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov
Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa
vyžaduje,abyvýkladvnútroštátnehoprávaboleurokonformný,tedaabysúdvykladalvnútroštátnenormy
vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem

inkorporované.

43. ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil,
že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu
smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý
by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej
podmienky.

44. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán
rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát
i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva
s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,

právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej

veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská doložka,
ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo

podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu.

45. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil
režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívnehovýpočtu neprijateľných podmienok (viď slovo „najmä“ v 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
§ 53 ods. 1 OZ a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu

uvedeného v Občianskom zákonníku.

46. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú
doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu. Ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale

predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.
O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy,
ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ako je
tomu v danom prípade, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor,
že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna,

pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia a to na vybraný rozhodcovský
súd.

47. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej
zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska

vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so
spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť.

48. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním
návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Po tomto výbere
už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred
nezávislým a nestranným súdom.

49. V obdobnej veci Ústavný súd SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že
pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom
súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje

dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle
ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery
súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu
základných práv sťažovateľa nedošlo.

50. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd stotožniac sa so záverom prvostupňového
súdu je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe
rozhodcovskej doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná buď štátny alebo rozhodcovský
súd, pričom výber je na žalobcovi, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti

riešiť spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd
v ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

51. Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore
s cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia
predmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou
od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky
vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej

zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia
jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ
i Ústavného súdu SR.52. Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007,resp.vzmysle§53ods.5Občianskehozákonníkavzneníúčinnomod1.1.2008,jeneplatná

a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3
a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci
konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto
právne neúčinný nulitný, neschopný vyvolať právne následky – materiálne nevykonateľný. Exekučný titul
jetedavrozporesozákonom,vdôsledkučohobolisplnenépodmienky§44ods.2Exekučnéhoporiadku

prezamietnutiežiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie.Rozhodcovský
rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže
absentuje platná rozhodcovská zmluva.

53. Obdobne NS SR v rozsudku 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a

zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú u je nútený

výkon rozhodnutia neprípustný.

54. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012,
podľa ktorého oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia ZORK,

napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne
účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v
nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) "vigilantibus iura scripta sunt" ("práva patria
bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie
postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu

možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v
spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach
v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.
To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť

spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

55. Vzhľadom na zásadu hospodárnosti civilného súdneho sporu bolo potom už nadbytočným zaoberať
sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.

56. Oprávnený formálne napadol aj výrok III., ktorým súd prvej inštancie povolil odklad exekúcie

do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie, hoci v odvolaní k tejto časti rozhodnutia bližšie
neargumentuje.

57. Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno
očakávať, že exekúcia bude zastavená.

58. Odklad exekúcie môže byť spojený aj s tým, že možno dôvodne očakávať, že na základe
zákonom vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Pred povolením odkladu podľa tohto
ustanovenia by malo byť aspoň osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorých
výsledkom môže byť právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie exekúcie. V preskúmavanej veci

bola exekúcia zastavená, rozhodnutie o zastavení exekúcie ešte nenadobudlo právoplatnosť. Je teda
osvedčené, že v dôsledku postupu exekučného súdu podľa § 57 Exekučného poriadku možno dôvodne
očakávať zastavenie exekúcie.59. S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď
exekúciu zastavil a povolil jej odklad do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.

60. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo
výrokoch II. a III. ako vecne správne, s použitím ust. § 387 ods. 2 CSP potvrdil.

61. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému povinnému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP,

použitých s odkazom na § 9a ods. 1 Exekučného poriadku), o ktorom nároku v zmysle § 262 ods. 1 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím
sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2
CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

62. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade úspešný povinný bol v odvolacom konaní pasívny,
nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu
mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

63. Odvolací súd, s poukazom aj na na uznesenie NS SR z 28.02.2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018,

publikované v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR pod R 72/18, potom rozhodol tak, že povinnému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

64. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).