Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. jún 2023

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 27C/87/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0021203135
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marcel Kirnág

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2023:0021203135.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, samosudcom JUDr. Marcelom Kirnágom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.X.XXXX, C. X, XXX XX C., právne zast.: Vašiv & Partners, s.r.o. C. X, XXX XX D., IČO: 47 238
836, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, 800 01
Bratislava, IČO: 00 151 866 o zaplatenie 5.532,60 € s príslušenstvom, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.500,- eur v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

III. Žalobca má nárok vo vzťahu k žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 14. 7. 2021 domáha prostredníctvom svojho
právneho zástupcu zaplatenia peňažnej náhrady vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby
stanovenej v čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, ktorá predstavovala sumu 5.532,60 EUR.
Žalobca si v tomto konaní uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva -
smernice EU č. 2003/88/ES, ktoré malo za následok nerešpektovanie práva žalobcu na 48 hodinový

týždenný pracovný čas. K škodovej udalosti došlo v mieste výkonu stálej štátnej služby žalobcu, t.j.
v Michalovciach a preto je v súlade s ust. § 19 písm. b) CSP, miestne príslušným súdom na prejednanie
nároku na náhradu škody Okresný súd Michalovce.

2.Žalobca žalobu odôvodnil tým, že od roku 2003 vykonáva ako príslušník Hasičského a záchranného
zboru štátnu službu v služobnom čase, ktorého rozsah je v rozpore s právnymi predpismi, ktorými je
Slovenská republika viazaná. Žalobca je príslušníkom hasičského a záchranného zboru ( ďalej len

HaZZ) zaradeným na výkon štátnej služby v Michalovciach. Štátnu službu vykonáva v zmenovej službe,
t.j. v službe s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom. Podľa § 92 ods. 1 Zákona č. 315/2001
Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore : „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v
štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“ Organizácia času práce
zmenných hasičov je upravená v pokyne prezidenta Hasičského a záchranného zboru o vnútornej
organizácii Hasičského a záchranného zboru na operatívno-technickom úseku zo dňa 30.08.2012,

ktorý bol publikovaný v Zbierke pokynov prezídia Hasičského a záchranného zboru č. 35 z roku 2012
(ďalej len v texte aj ako „Pokyn“). Podľa Čl. 3, bodu (1) : „Začiatok výkonu zmenovej služby je o
07.00 h a koniec výkonu zmenovej služby je o 7.00 h nasledujúceho dňa...“. Podľa vzoru poriadku
výkonu zmenovej služby, ktorý tvorí prílohu č. 2 a č. 3 Pokynu, pripadá zo zmeny trvajúcej 24 hodínna výkon služby 16,5 hodín a na výkon služobnej pohotovosti 7,5 hodín. V priebehu celej zmenovej
služby je Žalobca povinný zdržiavať sa fyzicky v mieste výkonu štátnej služby a v prípade potreby
musí byť pripravený bezodkladne plniť úlohy HaZZ (vykonávať zásahovú činnosť). Po odpracovaní 24-

hodinovej zmeny nasleduje 48 hodín odpočinku. Takýmto spôsobom sa striedajú tri hasičské zmeny.
Po týždni, v ktorom žalobca odpracuje tri 24-hodinové zmeny, teda spolu 72 hodín týždenne, (napr.
1., 4. a 7. deň v týždni), nasledujú dva týždne, počas ktorých odpracuje dve 24-hodinové zmeny,
teda spolu 48 hodín týždenne (napr. 2. a 5. deň v týždni, resp. 3. a 6. deň v týždni). Priemerne tak
Žalobca odpracuje týždenne 56 hodín (72h + 48h + 48h / 3 = 56h), teda 8 hodín nad limit stanovený

právom Európskej únie. Pri priemernom počte týždňov v roku (52,179) to predstavuje 417,4 hodín
odpracovaných nad limit ročne. Ďalej uviedol, že zmena je rozdelená na aktívnu časť (výkon služby)
a neaktívnu časť (pracovnú pohotovosť). Podľa platných právnych predpisov sa pracovná pohotovosť
nezapočítava do fondu pracovného času a žalobcovi za ňu neprináleží plat, ale iba náhrada vo výške
15 % platového stupňa, do ktorého je zaradený. Žalobcovi v období od februára 2018 do januára 2021
bola nariadená pohotovosť v trvaní 1927,84 hodín. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že organizáciu

pracovného času upravuje, okrem iného, Smernica Európskeho Parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.
novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. V súlade s článkom 6 Smernice
boli členské štáty povinné prijať opatrenia na zabezpečenie bezpečnosti a zdravia pracovníkov tak, aby
priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Takéto
povinnosti tieto orgány zaväzujú vrátane prípadu, keď sú v postavení verejnoprávneho zamestnávateľa

Pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý
pracovníkfyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmu„pracovnýčas“vzmyslesmernice2003/88.
Tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý
vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračovať
maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej smernice. Žalobca poukázal na

rozsudky.

3.Žalobca poukázal na to, že Súdny dvor zastáva názor, že otázka súvisiaca s pojmom „pracovný
čas“ v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti a dňa
14. júla 2005 prijal uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti

vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby patria do rozsahu pôsobnosti smernice
2003/88, takže článok 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice
stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb. Vzhľadom na aktuálne
znenie zákona č. 315/2001 Z.z. sa žalobca preto domnieva, že napriek tomu, že príloha č. 4 k tomuto
zákonu uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica, znenie jeho príslušných ustanovení túto

skutočnosť nepotvrdzuje, nakoľko žiadne ustanovenie zákona č.315/2001 Z.z. neupravuje, že služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. Táto
skutočnosť sa nachádza napr. v Zákonníku práce § 96 ods. 2, avšak toto ustanovenie sa na príslušníkov
hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším „transpozičným“ nedostatkom Zákona o hasičskom a záchrannom
zbore podľa žalobcu je, že Smernica 2003/88/ES nepreberá ustanovenia jej čl. 6 písm. b), stanovujúce

dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná
doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia. Podstata spočíva v tom, že služobnú
pohotovosť hasičov zákon o hasičskom a záchrannom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného
pracovného času v zmysle úniového práva. Takáto právna úprava preto zakladá porušenie čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES Slovenskou republikou ako členským štátom EÚ a priznáva právo na náhradu

škody postihnutým jednotlivcom. V dôsledku nesprávnej transpozície a aplikácie Smernice je žalobca
nútený pracovať nad rámec týždenného pracovného času, v dôsledku čoho stráca čas na odpočinok, na
ktorý by mal nárok, ak by bol jeho maximálny týždenný čas, garantovaný právom únie, dodržaný. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia

založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva
Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez
ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť
túto škodu nahradiť. Súdny dvor teda rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu,
keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom

práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným
jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Uplatnenie týchto podmienok dovoľujúcich konštatovať
zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia
vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. To znamená,že pokiaľ sú splnené vyššie uvedené tri podmienky, štát musí, s výhradou nároku na náhradu škody,
ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo

vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k
praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Z európskej
judikatúry vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Úniové právo neobsahuje

ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, ale len úpravu, v zmysle ktorej nemôžu byť
podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Únie) stanovené vo vnútroštátnych právnych
úpravách menej výhodné ako podmienky, týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy
(zásada ekvivalencie). V slovenskom právnom poriadku neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca
náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva jednotlivcom a ani pravidlá,
použitímktorýchbysadalodospieťkstanoveniuvýškynáhrady.Vdôsledkutohoasúčasnevychádzajúc

z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku,
na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby),
ako aj z podmienok jej uplatnenia v slovenskom právnom poriadku, preto možno analogicky použiť
pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa § 11-13 Obč. zák., nakoľko
tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku

porušenia jeho úniového práva. V dôsledku toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru ESD) možno
nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle
slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch
umožňuje ust. § 13 ods. 2 Obč. zák., ktoré ustanovenie uvádza prípady, kedy je možné vzhľadom na
intenzitu zásahu proti osobnosti fyzickej osoby priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len

demonštratívne. Podľa názoru žalobcu je vzhľadom na právne a skutkové okolnosti jeho veci pre určenie
výšky škody svojim obsahom najbližšie ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a)zákona č. 315/2001, podľa
ktorého ak je príslušníkovi nariadená služobná pohotovosť na pracovisku, patrí mu za každú hodinu
tejto pohotovosti peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu. Na základe uvedeného žiada žalobca o odškodnenie vo forme vyplatenia primeranej peňažnej

náhrady škody formou doplatku vo výške 35 % (50 % - 15 %) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu.

4.Žalobca v žalobe poukázal na viacero rozhodnutí Súdneho dvora európskej únie a to rozsudok z 15.
apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, bod 85, rozsudok z 3. októbra 2000 Simap (C-303/98,

Zb. s. I-7963), 46 až 52; uznesenie z 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139), body 33 a 34, ako aj
rozsudok z 9. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389), body 68 až 71, 78 a 79), rozsudky z 19.
novembra 1991, Francovich a i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 35; z 5. marca 1996, Brasserie du
pecheuraFactortame,C-46/93aC-48/93,Zb.s.I-1029,bod31,bod32;z1.júna1999,Konle,C-302/97,
Zb. s. I-3099, bod 62; zo 4. júla 2000, a z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, Zb. s. I-10239, bod

31),rozsudok z 12. decembra 2006, Test Claimants in the FII Group Litigation, C-446/04, Zb. s. I-11753,).

5.Žalovaný sa k žalobe vyjadril v podaní zo dňa 26.04.2022 (č.l. 96), kde uviedol ,že štátnu službu
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická
nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť)

možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice č. 89/391/EHS v
čl. 2 ods. 2 Smernice. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako
aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii
a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa

súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému
ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností
subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice
89/391/EHS. Vzhľadom na uvedené, sa podľa názoru žalovaného Smernica č.2003/88/ES nevzťahuje
na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci

vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto
dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti
právetýmiosobitnýmičinnosťamislužiebcivilnejochrany,naktorésaSmernice89/391/EHSnevzťahuje.Inak povedané, v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli
zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je

táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanovenia Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle
žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Žalovaný ďalej namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ,
kde v tejto súvislosti uviedol, že ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad
smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods.

4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza.
Žalobca tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých
hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené
príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že smernica
nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie
z dôvodu, že táto jej nie je daná. Žalovaný má ďalej za to, že ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č.

315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy (čl. 8) plne transponujú čl. 2 ods. 1 ako aj čl.
6 Smernice 2003/88/ES. Poukázal na to, že predpisy EÚ neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok
smernice musel byť transponovaný iba do jedného článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu
členského štátu EÚ. Zároveň nie je nutné, aby bol článok smernice transponovaný explicitne priamo
do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral

Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala
údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES. Žalovaný má za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na
maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca
skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne

odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas
ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o
vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený.
Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času.
Takisto je potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom

období 6 mesiacov. Žalobca v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného
pracovného času ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či
za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri
referenčnom období 6 mesiacov. Podľa žalovaného žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil že by mu
vznikol nárok na náhradu škody. Zdôraznil, že počas nariadenej služobnej pohotovosti je pracovník

povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho pričom má byť pripravený na výkon práce
na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať
alebo sa venovať inej činnosti a rovnako je v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej
pohotovosti, v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok čo
znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a vytvára podmienky na oddych zamestnanca (žalobcu). Čiže

v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť a teda mimo času skutočného
výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Ďalej žalovaný uviedol, že aj
keby súd dospel k záveru , že služobná pohotovosť je pracovným časom a teda má sa zarátavať do
pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie ej dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody pričom
poukázal na to, že žalobca do dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody predišiel t.j.

žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť,
resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti
považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-
46/93 Brasserie du Pécheur ( bod 84)podľa ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť či poškodená osoba
prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky

dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný ďalej poukázal na znenie § 13 ods. 1,2 Občianskeho
zákonníka s tým, že samotné konštatovanie žalobcu, že bolo porušené jeho právo na ochranu zdravia
a na primeranú dobu odpočinku, ako aj právo na súkromie a rodinný život, ešte nijakým spôsobom
nedokazuje, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. Poukázal na
to, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby avšak zo strany žalobcu nedošlo k tomu,

aby tieto podmienky namietal, nikdy nepožadoval o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal
svojich práv a teda má za to, že z jeho strany došlo k porušeniu povinnosti predchádzať škodám
v zmysle § 69 ods. 3 písm. n) zákona č. 315/2001 Z.z.. Napokon žalovaný vzniesol námietku premlčaniauplatneného nároku a námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Michalovce a navrhol aby súd
konanie buď zastavil alebo žalobu zamietol v celom rozsahu.

6. Súd oboznámením sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu zistil skutkový stav veci.

7.V danom spore nie je medzi stranami sporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru SR, vykonáva stálu štátu službu v C.. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým
spôsobom, že na 16 resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 resp. 7,5

hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín.
V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa
služobná pohotovosť za prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne
24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý tretí deň odslúžia
hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna.

8.Počet odpracovaných hodín, čo sa týka rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti
u žalobcu, nebol medzi stranami sporný. Z výplatných pások (č.l 5 - 23) a podľa prehľadu a rozsahu
nariadenýchpracovnýchpohotovostímalsúdzaosvedčené,ževžalovanomobdobíodpracoval1927,84
hodín nad právom únie povolený týždenný limit služobného času, teda v okolnostiach prípadu žalobca
vyše troch rokov pracuje v priemere 56 hodín týždenne, a tak odpracuje každý týždeň 8 hodín nad

limit stanovený a povolený právom Únie, čo pri priemernom počte týždňov 52,179 je to 417,4 hodín do
roka, a teda za obdobie február 2018 až január 2021 to predstavuje 1927,84 odpracovaných hodín nad
právom Únie povolený týždenný limit služobného času.

9.Zistený skutkový stav súd (aj) v súlade s ustálenou judikatúrou v obdobných veciach (najmä rozsudky

Krajského súdu v Košiciach 6Co 2/2019, 2CoPr/3/2019, 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2020) takto právne
posúdil:

10.Pri posudzovaní právnej stránky v okolnostiach prípadu súd vychádzal zo súdnej praxe a z názorov
(úvah) prezentovaných Ústavom medzinárodných vzťahov a aproximácie práva (Právnická fakulta UK

Bratislava).

11.Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti
komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Práve na základe prednosti
komunitárneho práva si v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu

členskéhoštátusamôžupoškodenéfyzickéaleboprávnickéosobydomáhaťnáhradyspôsobenejškody.

12.Prednosťkomunitárnehopráva,jehopriamyúčinok,akoajcelýinštitútzodpovednostičlenskéhoštátu
a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektmi nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách,
ani v aktoch inštitúcií Európskej únie a vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych

spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady
komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva
(ďalej len Zmluva o založení ES"), a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií
spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy" alebo

ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

13.Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal
(106/77, 9.3.1978, Zb, s, 629), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení
komunitárneho práva prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. Priama aplikovateľnosť

komunitárneho práva v tomto prípade podľa Súdneho dvora znamená, že „normy komunitárneho práva
musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od
ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti", akoby boli súčasťou právneho poriadku
uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov" (bod 14 rozsudku Simmenthal), pričom majú
vyššiuprávnusiluakonormyvnútroštátne.Toznamená,ževnútroštátnanormaodporujúcakomunitárnej

norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je
ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako
celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršiealebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom" (body
16 a 21 rozsudku Simmethal).

14.Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna.
Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez
ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

15.V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne

právo z článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní
viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení
Európskeho spoločenstva, aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho §
2ods. l zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu
domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na
predchádzajúce ustanovenia nakoniec nadväzoval aj § 121 O.s.p., ktorý zbavoval povinnosti dokazovať

právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie a v súčasnosti je to
Civilný sporový poriadok vo svojom ustanovení § 186 ods. l.

16.Podľa čl. 7 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne

záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods.5.

17.Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a
pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a5

a zákonom.

18.Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času.

19.V čl. 1 bod 2 Smernice táto rieši: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a
ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej
práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

20.Podľa čl. 1 bod 3 Smernice táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v
zmysle čl. 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

21.Podľa čl. 2 bod 1 Smernice „pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi

predpismi alebo praxou.

22.Podľa čl. 6 písm. b) Smernice členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

23.Podľa čl. 16 písm. b) Smernice členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

24.Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v

ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

25.Podľaustanovenia§85ods.2zákonač.315/2001Z.z. služobnýčaspríslušníkje40hodíntýždenne.
Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho
stupňa.

26.Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času vjednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu
bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24
hodín v služobnom dni.

27.Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. štátnou službou nadčas je štátna služba
vykonávaná nad rámec určeného služobného času.

28.Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. v kalendárnom roku možno príslušníkovi

prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

29.Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

30.Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z.z. ako vykonávanie štátnej služby sa
posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok.

31.Podľa ustanovenia § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok

ustanovenýchtýmtozákonom,okremslužobnéhopríjmupatrípeňažnánáhradazaslužobnúpohotovosť
v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

32.Podľa ustanovenia § 122 ods. l, ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.
l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo

sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

33.Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide

o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť
vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť
vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň

služobného pokoja.

34.Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov
(lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom rozsudku C -
429/09G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného

času v spojení s ďalším „riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov
ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas
ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas"
v zmysle Smernice2003/88/ES". V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave

stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod
25 Rozsudku ESDC-429/09 z 25.11.2010).

35.Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor

rovnako uviedol, že ... pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas" v zmysle smernice
93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej
pohotovosti" (bod 27 Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.01.2007).

36.Podľa ustanovenia § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a
zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.37.Podľa ustanovenia § 13 ods. 1, 2, 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo je vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo.

38.Žalovaný vniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Michalovce z dôvodu, že
skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo je podľa žalobcu nesprávna transpozícia a aplikácia
smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR, a teda miestne príslušný na konanie vo veci
je okresný súd, v obvode ktorého má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu svoje
sídlo. Súd uvádza, že žalobca si podanou žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody , ktorú mu spôsobil
žalovaný v dôsledku porušenia úniového práva, prostredníctvom nedostatočnej transpozície smernice

EU č. 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku pričom nedostatočná transpozícia smernice mala
za následok nerešpektovanie úniového práva žalobcu Slovenskou republikou na 48 hodinový týždenný
pracovný čas, v dôsledku čoho vznikla žalobcovi škoda. Úniové právo spája s touto skutočnosťou nárok
na jej náhradu, ktorý je možné aplikovať pred súdom členského štátu EÚ. Skutočnosť, ktorá zakladá
uplatnené právo nastala v obvode Okresného súdu Michalovce, škoda žalobcovi vznikla v mieste

výkonu jeho služobnej činnosti t.j. v Michalovciach. Posúdenie otázky, či bolo porušené právo žalobcu
garantované mu právom únie , patrí súdu miestne príslušnému na konanie a nie súdu v obvode ktorého
má sídlo ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu smernice č. 2003/88/ES. Žalobcovi
nejde o implementáciu európskeho práva do právneho poriadku Slovenskej republiky všeobecne, ale len
v jeho konkrétnom prípade, ide tu o konkrétne použitie implementovaného európskeho práva na daný

spor. Je zjavné, že ku konaniu ktorým malo dôjsť k porušeniu tohto konkrétneho práva žalobcu došlo
v C. ,a konkrétna skutočnosť, na ktorej žalobca zakladá svoj nárok, nastala v mieste výkonu služobnej
činnosti žalobcu t.j. v Michalovciach preto je v danej veci na konanie miestne príslušný Okresný súd
Michalovce. Vzhľadom na uvedené súd na námietku žalovaného o miestnej nepríslušnosti tunajšieho
súdu neprihliadol a vo veci konal. V súlade s § 42 CSP.

39.Žalovaný v konaní namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky. V tejto
súvislosti je potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88
má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a
uplatňovaťvnútroštátnuprávnuúpravuvsúladespožiadavkamiprávaÚnie,vnútroštátnesúdyasprávne

orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie
priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by
bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa
ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú
mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva,

že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutéhočlenskéhoštátuvzásadepovinnosťtútoškodunahradiť.Uplatneniepodmienokdovoľujúcich
konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie
musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Okrem

iného je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody
spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát; že právo Únie nebráni ani
tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť
popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú
právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, t.j. 1) že cieľom porušenej právnej normy Únie je

priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná
súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
40.K námietke nedostatku vecnej pasívnej legitimácie štátu je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ sú splnené
vyššie uvedené tri podmienky, štát musí, s výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ
priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho

zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych
právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych
prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej
nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).41.Taký pracovník, ako je žalobca, ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej
do verejného sektora odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný
pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88, sa preto môže dovolávať práva Únie na

vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej
v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

42.Poukazujúc na vyššie uvedené súd konštatuje, že o pasívnej legitimácii Slovenskej republiky ako
členského štátu zodpovedného za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a

rešpektovania práva Európskej únie v tomto konaní nemal pochybnosti. Rozsudok vo veci Fuß dáva
v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času právo poškodenému
domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu , pretože nesprávne prebratie smernice do zákona
č. 315/2001 Z.z., a jeho dodržiavanie Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským
a záchranným zborom Slovenskej republiky, ktoré však nerešpektuje smernicu 2003/88 ES v článku 6
písm. b), ktorá je pre tento vzťah priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku Fuß nezbavuje Slovenskú

republiku zodpovednosti za jej nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom
sektoreaniejepretorelevantnéžalovanýmzdôrazňovanérozlíšeniemedzizodpovednosťouSlovenskej
republiky za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu
pri úprave pracovného času v služobnom pomere žalobcu. (bod 45, 46 a 61 Rozsudku Fuß).

43.K žalovaným namietanej pôsobnosti (aplikácii) cit. Smernice (2003/88) na žalobcu t.j. na hasičov,
resp.príslušníkovHaZZsúduvádza,že jejvýkladboluvedenýajvrozsudkuSúdnehodvoravspojených
veciachC-397/01ažC-403/01z5.10.2004PfeifferaL,akoajvuzneseníSúdnehodvoravoveciC-52/04
zo 14. júla 2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg.

44.Čl.1ods.3Smernicedefinujesvojrozsahpôsobnostinavšetkyodvetviačinností,verejnéisúkromné,
pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods.
1 uplatňuje na "na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné", ku ktorým okrem iného patria
všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby,
vzdelávanie, Kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku tohto čl., neuplatňuje sa

uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany.
45.V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru, táto
výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ smernice 89/391, ktorý je zameraný na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods.

1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti
uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco. Okrem iného čl. 2 ods. 2 prvý
pododsek smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len
"určité osobitné činnosti" týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú
použitiu ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti smernice

89/391 sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany
záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v čl.
2 ods. 2 prvom pod odseku smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť

pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle
slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ust., sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne
činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka HaZZ.

46.Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej

ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach a teda, musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa
teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v

oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z
pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, ale naopak sa na ňu použije
táto smernica. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca Spoločenstva vychádzal zo
zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátomodchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení smernice (článok 17). V článku 17 ods. 3
písm. b) iii) Smernice 2003/88/ES sa uvádza, že v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 až 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo

výroby, najmä (okrem iných) protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Odchýlku od článku 6 však
Smernica nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činností.

47.Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva,
že Článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a

ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané
zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci
samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES
v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný
čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných

okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť
v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto uznesení dospel k

záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pod odseku smernice
89/391, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti zdravia,
ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad
v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť
rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom

na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných
zložiek. Činnosti, ktoré vykonávajú zásahové sily verejnej hasičskej služby, akou je služba, o ktorú ide
v konaní vo veci samej, sa neodlišujú, pokiaľ ide o rámec výkonu, ako aj povahu takýchto činností, od
tých, ktoré boli predmetom konaní, ktoré viedli k vydaniu už citovaného rozsudku Pfeiffer a i. a teda,
výklad týkajúci sa smernice 89/391, ktorý Súdny dvor uviedol v tomto rozsudku, je možné uplatniť aj

v tejto veci. V tejto súvislosti je totiž potrebné zdôrazniť, že nielen so zreteľom na znenie článku 2
ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391, ktoré z pôsobnosti vylučuje iba určité osobitné činnosti buď
verejných služieb, alebo týkajúce sa služieb civilnej ochrany, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v
rozpore s touto smernicou, ale aj z dôvodu existencie výnimky, ktorá vyplýva najmä z už citovaného
rozsudku Pfeiffer a i., nemôže uvedené ustanovenie odôvodňovať to, že členský štát by považoval

všetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje.
Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti smernice 89/391, sa totiž
nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2
ods. 2 prvom pod odseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná
ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami

v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to uvedené činnosti,
ktoré sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria v
zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391.

48.V tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto
činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom
alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s
poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s
týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí

ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie.

49.Súd ďalej uvádza že, ESD v rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí
ani hasiči (ako tvrdí v rámci svojej procesnej obrany žalovaný, resp. že na hasičov smernica nevzťahuje),
keď v bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho

práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejtosmernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti,
ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5.októbra 2004, Pfeiffer a i. C-397/01 až 103/01,

s. I-8835,body 98 a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38).

50.Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov
(C-397/01,Pfeiffer) ESD uviedol, že „ ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu
zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod 95 Rozsudku ESD

C-397/02 z5.10.2004). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom
pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na
miesteurčenomzamestnávateľomabymukdispozícii,abyvprípadepotrebymoholokamžiteposkytnúť
primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka
(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58).

51.Ďalej v bode 35 rozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty
nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky

Pfeiffera i., už citovaný bod 99, ako aj Fuß, už citovaný bod 52).

52.Okrem toho Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok,
keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi
(rozsudky Pfeiffera a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59).

53.Vbode38rozsudkuESDC-429/09Súdnydvorkonštatuje,žezatýchtopodmienokmápracovník,ako
je G. Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení
článku 6 písm. b) smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania
práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok

Fuß, bod 60).

54.Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná činnosť žalobou patrí do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.

55.Žalovaný poukazoval na rozsudok Súdneho dvora C-46/93 a C-48/93 vo veci Brasserie du pecher a
Factortame a namietal, že žalobca nepreukázal, že vyvinul primerané úsilie, aby sa vyhol škode alebo
obmedzil jej rozsah, resp. že by využil dostupné prostriedky na svoju ochranu, ktoré mal k dispozícii,
žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť,
že výkon služobnej pohotovosti pociťuje ako výraznú ujmu.

56.Záverycit.rozsudkusúdnespochybňuje,avšakjepotrebnépoukázaťnaneskoršiukľúčovújudikatúru
Súdneho dvora, predovšetkým na už cit. rozsudok vo veci G.Fuss v spojení s rozsudkom C-445/06.
Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď
by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny

dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami
práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené
na porušení práva Únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa
jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť

tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie
postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči
zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré
môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Okrem toho treba zdôrazniť,
že v takej veci ako vo veci samej, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo

strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci
najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady
škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského
štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášanána jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti
vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by totiž znamenalo spochybnenie práva na
náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť

jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88
teda ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie
minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby
v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice,
získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv

priznaných týmto článkom 6 písm. b), čo v danom prípade preukázané nebolo.

57.Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od
žalobcu,ktorémuvzniklaškodazdôvodu,žejehozamestnávateľporušilprávapriznanéčlánkom6písm.
b) smernice 2003/88, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal
iniciatívu vo vzťahu k tomuto zamestnávateľovi.

58.Ďalej považuje súd za potrebné ozrejmiť, že medzi stranami sporu bolo sporné to, či u žalobcu došlo k
porušeniu práva Európskej únie Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ
2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne, či do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore sa premietli ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES, čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej

týždennej pracovnej dobe pre hasičov a či sa doň premietnuť mali.

59.Súd podľa podkladov predložených žalobcom má preukázané, žalobca odpracoval spolu 1.707,63
hodín služobnej pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času. Skutočnosť, že žalobcovi bola
zauvedenéobdobiavyplatenápeňažnánáhrada15%zosumy,ktoroujepríslušnáčasťjehoslužobného

platu v zmysle § 122 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. nie je medzi stranami sporná. Z podkladov
predložených žalobcom má súd preukázané, že k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného
času u žalobcu dochádzalo aj pri zohľadnení čerpania dovolenky, PN či OČR, nebol preukázaný opak,
pričom nešlo o nejakú jednorázovú skutočnosť (exces, výnimku) naopak je možné konštatovať, že sa
to v žalovanom období dialo pravidelne.

60.Z ustanovenia § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. (podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom „Služobný
čas príslušníka je 40 hodín týždenne), z ustanovenia § 92 tohto zákona (podľa ktorého Služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby,

ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej
určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom
dni)vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť
týždennéhoslužobnéhočasujehopríslušníkov,keďže„bezprostrednenadväzujenavykonávanieštátnej

služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase". Vzhľadom na uvedené sa
súd stotožňuje s názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko
odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej
bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom upresňuje, že ak počas doby trvania
služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou

službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba,
ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2". Existujúca právna
kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá
povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ
čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a

jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods.5
ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).

61.Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá.
Žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky má smernicou garantované právo na 48 hodinový týždenný
pracovný čas. V stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného
sektora ,nepochybne odpracoval v rokoch 2018 až 2021 priemerný týždenný pracovný čas presahujúci
týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, na základe
čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého
členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti

Slovenskej republiky.

62.Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v nadväznosti na uvedené nemožno pre daný prípad
vzťahovať z § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka , ale sú dané v zmysle stabilizovanej judikatúry
Európskeho súdneho dvora (C - 429/09, Fuß, C - 118/08 TransportesUrbanos y Servicious Generales)

- 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne
závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama
príčinná súvislosť.

63.Prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je splnená pretože
článok6písm.b)Smernice2003/88predstavujepravidlosociálnehoprávaÚniesosobitnýmvýznamom,

z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa
nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva
nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo

veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité
pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a
ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi.

64.Pokiaľ ide o druhú podmienku, súd uvádza, že podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné

porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom,
pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a
presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva
vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v
zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva,

že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý
pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas" v zmysle Smernice. Otázka
súvisiaca s pojmom „pracovný čas" v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné
pochybnosti". Keďže žalobca v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm.
b) Smernice, ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa preto považovať za dostatočne

závažné porušenie práva Únie. Preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná
na uznanie existencie nároku na náhradu škody.

65.Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu konajúci súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi
porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času

odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto
ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti
do pracovného času.

66.Pokiaľ sa týka existencie škody je potrebné uviesť, že ujma vznikla žalobcovi v nemajetkovej sfére -

nie tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica
uvedené nerieši), ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel reálne odpracovať viac,
ako by bol povinný, ak by bola Smernica prebratá do zákona správne a zarátal by tak do pracovného
času aj hodiny pracovnej pohotovosti. Súd ďalej uvádza, že zo smernice 2003/88 nemožno vyvodiť,
že právo Únie uprednostňuje niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie

týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že
náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali

pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

67.Rozsudok ESD vo veci C 429/09 G. Fuß a jednoznačné znenie Smernice pre vnútroštátny súd
znamená, že musí zaviazať žalovaného k náhrade ujmy, ktorá žalobcovi vznikla. Nemožno všakprehliadať, že v zmysle slovenského právneho poriadku náhradu ujmy v nemajetkovej sfére možno
zabezpečiť len cez inštitút upravený v Občianskeho zákonníku, v ustanoveniach o ochrane osobnosti-
§ 11 a nasl. OZ) a nie inštitút náhrady škody. Vzhľadom na predchádzajúce odseky odôvodnenia

tohto rozsudku súd konštatuje, že právo Európskej únie (aj) Slovenskú republiku zaväzuje v prípade
porušenia čl. 6 písm. b) Smernice subjektu dotknutému takým porušením ujmu nahradiť, následok
takého porušenia však nemožno automaticky považovať za škodu (t. j. ujmu v majetkovej sfére podľa
koncepcie škody a ujmy v slovenskom právnom poriadku). Kritériá na stanovenie výšky takej náhrady
musia byť podľa ustálenej judikatúry ESD v súlade s princípmi ekvivalencie - rovnocennosti (podmienky

náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako
podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov - bod 62 rozsudok Fuß) a efektivity
(nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania
náhrady - bod 62 rozsudok Fuß). Ako sa uvádza v rozsudku Fuß v bode 93, v prípade neexistencie
práva Únie v tejto oblasti je na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby za predpokladu,
že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady

škody, pričom odkazuje na rozsudok ESD Brasserie du Pecheur a Factortame.

68.V súvislosti s otázkou, či žalobcovi v danom prípade vznikla nemajetková ujma, súd poukazuje na
§ 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

69.Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia, sú také rýdzo osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú
rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej
fyzickej (telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti
je zabezpečenie dôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.

70.Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je právo na ochranu zdravia. Právo na ochranu
zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým
prostredníctvom právnej úpravy materiálnych a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho
efektívny výkon.

71.V pracovnoprávnej oblasti je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním
opatrení na zlepšenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy pracovných
podmienok, medzi ktoré patrí aj organizácia pracovného času a odpočinku.

72.Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a
pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv).

73.Z úvodných ustanovení Smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času, vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále
príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo
zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší
stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci
by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času,

t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť
maximálnu hranicu týždenného pracovného času; primeraný odpočinok znamená, že pracovníci majú
pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý
a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia

práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

74.Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností je potrebné uviesť, že žalobcovi nepochybne vznikla
nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobcu spočíva v porušení jeho základného osobnostného práva

- práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva
na primeranú dobu odpočinku.75.Nemožno sa stotožniť s výhradou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.2 Obč. zák., že v zmysle cit. ustanovenia
je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 §

13 a , že neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť resp. vážnosť žalobcu v
spoločnosti.

76.Súd uvádza, že so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené
(právo na ochranu zdravia) a jeho okolnosti, nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej

satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.

77.K výhradám žalovaného je potrebné poukázať na to, že občianskoprávne prostriedky ochrany
osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Obč. zák. sú uvedené len príkladmo, že právna úprava
nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany, čo len potvrdzuje silnejúcu európsku
tendenciu využívať čo najväčší vejár prostriedkov účinnej nápravy nemajetkovej ujmy a ktoré z týchto

právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude ovplyvnená
povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Z § 13 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že fyzická osoba má
právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa
rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa

ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k
porušeniu došlo, t.j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času,
resp.prijalavnútroštátnuprávnuúpravuvzmyslezák.č.315/2001Z.z.ohasičskomazáchrannomzbore,
ktorý umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas

tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho
parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie
od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako
neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým

ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods.1
Obč. zák. za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna
prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Je potrebné dodať, že aj z
formulácie § 13 ods.2 Obč. zák. vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti
nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce.
78.K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovaným, resp. jej intenzity s poukazom na to, že
pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že
pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp, vymedzený

priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca a teda, sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať na
opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem "pracovný čas" treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť "v práci", po druhé

musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to,
či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Z judikatúry Súdneho dvora je známy rozsudok, ktorý

sa týkal nemocničného lekára, ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú
miestnosť s posteľou, v ktorej mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za
takýchto okolností sa nedá povedať, že pracovník v dotknutom čase "odpočíva". Z judikatúry Súdneho
dvoradokoncavyplýva,žeajčaspracovnejpohotovosti,strávenývdomácomprostredínatelefóne(teda
mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť

neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať
si vlastný program je preto výrazne obmedzená.79.Z uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovaného bez právneho významu. Je potrebné vziať
na zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný
úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny" počas celej dĺžky

trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k
dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od
svojhovlastnéhosociálnehosúkromnéhoprostrediaarodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne
obmedzená, ale priam vylúčená.

80.Z vyššie uvedeného vyplýva, že v posudzovanom prípade vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorej
výšku je nutné posúdiť podľa kritérií upravených v § 11 a nasl. OZ a nemožno automaticky, mechanicky
a celkom formalisticky nahradiť žalobcovi jeho ujmu aplikujúc kritériá pre náhradu škody, pod ktorú náš
právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje.

81.Vzhľadomnato,súdpristanovenísumynáhradyzazásahžalovanéhodonemajetkovejsféryžalobcu
- práva na odpočinok, súkromie a rodinný život prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne
závažným) zásahom vznikla a nevyhnutne aj na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a
v neposlednom rade medze svojej úvahy stanovil súd tiež v porovnaní s náhradou nemajetkovej ujmy,
ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 OZ (súd

pri stanovovaní kritérií dáva do pozornosti bod 95. Rozsudku Fuß).

82.Aplikujúc uvedené kritériá súd v danom prípade uzavrel, že žalobca bol na jednej strane ukrátený o
čas odpočinku, čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou, resp. budovaním iných vzťahov, psychicky i fyzicky
by regeneroval, keď tento trávil nad rámec stanovený Smernicou v práci, a to v dôsledku nezarátania

pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o sebe je podľa Rozsudku
Fuß zásahom závažným. Žalobca pravidelne pred podaním žaloby, v žalovanom období , pracoval
nad rámec maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou a nepochybne strávil
na pracovisku „viac času ako mal“. Ak by sa čas strávený na pracovisku celý zarátal do pracovného
času žalobcu, žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne menší čas. Zároveň súd prihliadol

na pomerne dlhodobé trvanie takého protiprávneho stavu. Súd teda považoval za primeranú sumu
1000,- eur, za každý rok trvania tohto stavu, berúc vo významnej miere do úvahy i skutočnosť, že
sumu v žalobcom uplatnenej výške súdy priznávajú v prípadoch zásahu práva na ochranu osobnosti
spočívajúcom v porušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade
ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu

do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne) „ohodnotiť" rovnako.

83. Podľa ustanovenia § 100 ods. 1,2 a § 101 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa
nevykonalo v dobe v tomto zákone uvedenej. (§ 101 až 110) Na premlčanie sa prihliadne len na námietku
dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa

všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Pokiaľ
nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa
právo mohlo vykonať po prvý raz..

84.Žalobca sa podanou žalobou domáha nároku, ktorým si uplatňuje nemajetkovú ujmu vo výške

5.532,60 € za obdobie od 2/2018 - 1/2021. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany
žalovaného súd dospel k záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac február 2018 – až
júl 2018 je premlčaný, nakoľko žaloba bola podaná dňa 14.7.2021 a pri uplatnení 3 ročnej premlčacej
lehoty nárok pred 14.7.2018 je premlčaný. ( t.j. pol rok)

85. Súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za 2,5 roka zo žalovaného obdobia v celkovej
výške 2500,00 €. Vo výške 500,00 € zamietol žalobu z dôvodu premlčania uplatneného nároku a vo
zvyšnej časti žalobu zamietol z dôvodu, že žalobcom požadovanú sumu nepovažoval súd za primeranú
z dôvodov uvedených v bode 80 odôvodnenia.

86.O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. l v spojení s § 255 ods. l CSP
tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, . Súd uplatnil zásadu úspechu
a posúdil, že žalobca bol v konaní plne úspešný, pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanievýsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania bolo treba ustáliť, že základom
bolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy u žalobcu.

87.O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Michalovce.
Odvolanie podané v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.