Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118221867
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6118221867.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance
Group, IČO: 00585441, Bratislava, Štefanovičova 4, právne zastúpenej JUDr. Soňou Pohovejovou,
Bratislava, Záhradnícka 37, proti žalovanému A. S., narodenému XX. Z. XXXX, C. C., Z. U. XXXX/X,
právne zastúpeného advokátskou kanceláriou URBÁNI & Partners s.r.o. Banská Bystrica, Skuteckého
17, IČO: 36646181, o zaplatenie 4.327,87 eura, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica č. k.

13C/13/2018-83, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. júna
2023 č. k. 16Co/42/2022 - 256, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom z 14. septembra 2018 č.
k. 13C/13/2018-83 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 4.327,87 eura spolu s 5% ročným
úrokom z omeškania od 16. augusta 2017 až do zaplatenia, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku (výrok I.) a žalovanému tiež uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu
100%, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka o jej výške (výrok II.).
1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobkyňa vyzvala žalovaného na zaplatenie náhrady

za poskytnuté poistné plnenia, ktoré vyplatila v dôsledku škody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidlavovýške2.660eura1.667,87eurazdôvoduvedeniamotorovéhovozidlapodvplyvomnávykovej
látky. Žalovaný tento uplatnený nárok na náhradu poistného plnenia poprel s tým, že v jeho tele bola
zistená len prítomnosť stôp po užití návykovej látky, pričom nebolo preukázané, že by žalovaný viedol
motorové vozidlo pod jej vplyvom a uviedol, že nepostačuje tvrdenie, že v jeho tele sa nachádzali stopy
po návykovej látke, ale musí ísť o vplyv tejto látky na vedenie vozidla. V tejto súvislosti súd prvej inštancie

uviedol, že pre uplatnenie nároku podľa § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.") je podstatná skutočnosť, že žalovaný
motorové vozidlo viedol s návykovou látkou v tele, ktorá ovplyvňuje stav ľudskej psychiky a žalovaný bol
pod jej vplyvom. Nie je rozhodujúce, či zistená návyková látka mala vplyv na vedenie vozidla, resp. či
pod jej vplyvom žalovaný spôsobil dopravnú nehodu. Súd prvej inštancie uviedol, že pri aplikácii podľa

§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. nie je podstatné, či schopnosť viesť motorové vozidlo bola
vplyvomnávykovejlátkyzníženáalebonie,anito,čimedzitakýmstavomavzniknutouškodoujepríčinná
súvislosť, postačuje, že dopravnú nehodu zavinil žalovaný, ktorý viedol motorové vozidlo s návykovou
látkou v tele. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 12 ods. 2 písm. a/, zákona č.
381/2001Z.z.,§2ods.1,ods.2zákonač.139/1998Z.z.oomamnýchlátkach,psychotropnýchlátkacha
prípravkoch, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade

žalovaný viedol motorové vozidlo pod vplyvom návykovej látky a zaviazal žalovaného na zaplatenie
žalovanej istiny s príslušenstvom odo dňa, kedy sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu.1.2. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 255 CSP tak, že žalobkyni
ako v konaní úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd") uznesením z 19. decembra 2018 č. k.
16Co/362/2018-117 odvolanie žalovaného voči rozsudku súdu prvej inštancie odmietol z dôvodu, že
bolopodanéoneskorene.Danýzávervyvodilodvolacísúdztoho,žerozsudokbolžalovanémudoručený
15. októbra 2018 (pondelok) a pätnásťdňová lehota na podanie odvolania uplynula 30. októbra 2018
(utorok), pričom odvolanie bolo podané 31. októbra 2018. V odvolaní žalovaný navrhol, aby odvolací

súd žalobu zamietol, súdu prvej inštancie vytýkal, že nevykonal navrhnuté dôkazy a v dôsledku toho
nesprávneskutkovézisteniaanesprávneprávneposúdenie.Vodvolanížalovanýuviedol,žepredmetom
konania je regresný nárok poisťovne (žalobkyne) a tá nepreukázala, že by žalovaný viedol motorové
vozidlo pod vplyvnom návykovej látky. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobný nárok závisí od preukázania,
že vodič (žalovaný) viedol vozidlo pod vplyvom návykovej látky. Žalovaný v odvolaní mal za to, že ako
vodič neviedol vozidlo pod vplyvom návykovej látky, také zistenie produkované nebolo a vozidlo viedol

v plne spôsobilom stave.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") na základe dovolania
žalovaného uznesením č. k. 5Cdo/77/2019-152 zo dňa 25. júna 2019 rozhodnutie odvolacieho súdu o
odmietnutí odvolania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie dôvodiac tým, že dňa 30. októbra 2018 bol

štátny sviatok v zmysle § 4a zák. č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch a podanie odvolania urobil
žalovaný e-mailom bez autorizácie 31. októbra 2018, teda v posledný deň odvolacej lehoty, pričom
uvedené podanie dodatočne doručil súdu prvej inštancie (okresnému súdu) v elektronickej podobe s
autorizáciou podľa osobitného predpisu, v zákonom stanovenej desaťdňovej lehote podľa § 125 ods.
2 CSP.

4. Odvolací súd rozhodol o odvolaní žalovaného rozsudkom č. k. 16Co/140/2019-163 z 28. mája 2020
tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol

uznesením zo dňa 31. mája 2022 č. k. 7Cdo/148/2021-232, ktorým rozsudok odvolacieho súdu sp.
zn. 16Co/140/2019 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd poukázal na to, že odvolací
súd nedal odpoveď na odvolaciu argumentáciu žalovaného o nesprávnych skutkových zisteniach súdu
prvej inštancie a nereagoval na námietky ohľadne nevykonania navrhovaného znaleckého dokazovania.
Žalovaný tvrdil, že predchádzajúce užitie marihuany, zistené z moču len z neaktívnych metabolitov

THC nemalo vplyv na psychiku osoby tak, ako predpokladá zákon č. 139/1998 Z. z. o omamných a
psychotropných látkach, čím spochybňuje žalobou uplatnený nárok, že uvedené zistenie spôsobuje
vedenie vozidla pod vplyvnom návykovej látky. Dovolací súd konštatoval, že nižšie súdy sa odmietli
zaoberať navrhnutým dôkazom, či žalovaný viedol motorové vozidlo pod vplyvom návykovej látky. Súd
prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že podľa prílohy zákona č. 139/1998 Z. z. medzi psychotropné

látky patrí aj THC chemicky tetrahydrokanabinol ako látka schopná ovplyvniť stav ľudskej psychiky
pôsobením na centrálny nervový systém. Odvolací súd nepodal vysvetlenie, prečo námietky žalovaného
nepovažoval za relevantné a prečo bolo odmietnuté dokazovanie znaleckým posudkom. Najvyšší súd
mal za to, že z hľadiska výsledkov konania na súde prvej inštancie založil odvolací súd rozhodnutie
nečakanenanovýchdôvodoch§12ods.2písm.a)zákonač.381/2001Z.z.,žežalovanýspôsobilškodu

úmyselne, pričom žalovaný nemal možnosť namietať správnosť právneho názoru odvolacieho súdu

6. Odvolací súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom z 22. júna 2023 č. k.
16Co/42/2022-256 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I.) a žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu (výrok II.).

6.1. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že otázka preukázania vplyvu návykovej látky je pre
posúdenie veci z hľadiska právnej úpravy § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. podstatná pre
priznanie alebo zamietnutie nároku, lebo to vyplýva priamo z textu uvedenej právnej normy.
6.2. Odvolací súd zhodnotil, že z odborných vyjadrení vyplýva, že na rozdiel od negatívneho
vplyvu alkoholu na rozpoznávacie schopnosti vodiča motorového vozidla, vplyv marihuany sa určuje

individuálne, v závislosti od osoby a užívania marihuany. Stanoviská MUDr. X. a MUDr. K. ako
odborníkov na problematiku návykovej látky poukazujú na potrebu individuálneho posúdenia otázky
účinkov psychoaktívnej látky, ktorú žalovaný nepochybne užil, vzhľadom na zistené stopy v jeho tele.Individuálne posúdenie odvolací súd zabezpečil zopakovaním dokazovania na odvolacom pojednávaní,
z ktorého vyplýva skutkový záver, že žalovaný bol pod vplyvom návykovej látky a žaloba je dôvodná.
6.3. Obrana žalovaného, bola v základe založená na tom, že v trestnom konaní nebol súdený pre

ohrozenie pod vplyvom návykovej látky a teda vplyv návykovej látky u neho nebol zistený. Svedecké
výpovede, vrátane výpovede žalovaného z trestného konania pritom svedčia o tom, že žalovaný viedol
vozidlo nepovolenou rýchlosťou na dvojprúdovom úseku, rýchlosť vozidla prispôsoboval rýchlosti jazdy
osobného motorového vozidla jazdiaceho v paralelnom jazdnom pruhu bez toho, aby sledoval dopravnú
situáciu v križovatke, kde zavinil dopravnú nehodu. Zistenie stôp psychotropnej látky v tele žalovaného,

odborné vyjadrenia znalca MUDr. K., vyjadrenia účastníkov dopravnej nehody, správanie sa žalovaného
bezprostredne pred dopravnou nehodou, ako aj priebeh nehody podľa odvolacieho súdu nasvedčuje
tomu, že u žalovaného v čase nehody návykovej látky v jeho tele vplývali na schopnosti žalovaného ako
vodiča. Vzhľadom na zistenú koncentráciu stôp psychotropnej látky a tvrdenia žalovaného o výpadku
pamäti pri dopravnej nehode, nemožno považovať jeho tvrdenie o požití psychoaktívnej látky 2-3 dní
pred poistnou udalosťou za hodnoverné a teda, ani tvrdenie, že predchádzajúca konzumácia marihuany

nemala na vykonávanú činnosť vodiča žiadne účinky. Dôvodnosti záveru, že žalovaný bol skutočne pod
vplyvom zakázanej návykovej látky, zistenej v jeho tele nasvedčuje tiež to, že zavinil ťažkú dopravnú
nehodu vo večerných hodinách v centre Banskej Bystrice a to v nekomplikovanej dopravnej situácii,
ktorú nemožno pripisovať neočakávanej, neprehľadnej alebo zhustenej cestnej premávke. Žalovaný
v dôsledku znížených rozpoznávacích schopností nevenoval potrebnú pozornosť vedeniu motorového

vozidla a dopravnej situácii a nereagoval na situáciu v mieste dopravnej nehody.
6.4. Z odborného vyjadrenia znalca MUDr. K. tiež vyplýva, že nariadenie znaleckého dokazovania
na posúdenie vplyvu zistenej THC látky v tele žalovaného bolo aktuálne bezprostredne po dopravnej
nehode. To, že ďalšie dôkazy preukazujúce tvrdenia žalovaného neboli vzhľadom na následky dopravnej
nehody a trestné stíhanie žalovaného zabezpečené a znalecké dokazovanie už nie je s odstupom

času objektívne možné, odvolací súd pripisuje na ťarchu žalovaného. Tvrdenie žalovaného, že pri
dopravnej nehode nebol pod vplyvom návykovej látky bolo podložené iba konštatovaním v odbornom
vyjadrení, že sa to už nedá preukázať, pretože v rozhodnom čase - bezprostredne po poistnej
udalosti sa nevykonalo znalecké dokazovanie. Výpoveď žalovaného, že zistenie užitia návykovej látky
nemožno stotožniť s vplyvom návykovej látky zásadne nespochybnilo dôvodnosť žaloby. Skutočnosť,

že odborná literatúra poukazuje na individuálne účinky marihuany treba vždy vykladať v spojení s
osobou škodcu ako účastníka cestnej premávky, ktorý je povinný dodržiavať predpísané pravidlá.
Účel právnej úpravy pravidiel, ktorými sa riadia účastníci cestnej premávky sa napĺňa tým, že tieto
pravidlá sú účastníkmi cestnej premávky rešpektované. Presadzuje sa princíp obmedzenej dôvery, že
všetci účastníci predpísané pravidlá dodržiavajú. Aj zákon o cestnej premávke v § 4 ods. 2 písm. c)

kladie dôkazné bremeno na vodiča, pretože vylučuje spôsobilosť viesť motorové vozidlo bez ohľadu na
individuálne účinky návykovej látky.
6.5. Odvolací súd tiež zdôraznil, že zo zistení a záverov v trestnom konaní nemožno bez ďalšieho
vyvodzovať totožné závery v civilnom sporovom konaní ako to tvrdil žalovaný. Dokazovanie znaleckým
posudkom nie je s odstupom času možné, lebo by nedalo odpoveď na otázku, či žalovaný bol pod

vplyvom návykovej látky. Nemožnosť vypracovania znaleckého posudku nemôže byť bez ďalšieho
na ťarchu žalobcu, ktorý žalobu odôvodnil výrokom trestného rozsudku, ktorý uvádza u žalovaného
zistenie zakázanej návykovej látky. Žalovaný nevyvrátil skutočnosť, že nebol pod vplyvom návykovej
látky. Hodnovernosť tvrdení žalovaného spochybňuje i tá skutočnosť, že mal v moči stopy práve tej
návykovej látky, ktorej bol pravidelným užívateľom a ďalej obsah trestného spisu, najmä znalecký

posudok o dopravnej nehode, výpovede žalovaného a svedkov, ktorí bezprostredne sledovali správanie
sa žalovaného ako spolujazdci v motorovom vozidle, ktoré viedol a spôsobil ním poistnú udalosť.
Napokon regresný právny nárok poisťovne má aj preventívny účel, má odradzovať vodiča poisteného
motorovéhovozidlaodpožívaniemotorovéhovozidlavprípadoch,ktorézvyšujúrizikonáhodnejudalosti,
ktorá je predmetom poistenia. Civilnoprávnu zodpovednosť, ktorá je uplatnená v rámci kontradiktórneho

procesu, je potrebné chápať širšie ako trestnoprávnu zodpovednosť, ktorú môže uplatňovať svojimi
orgánmi len štát v trestnom konaní. Hrozba regresného nároku má odrádzať škodcu, aby sa nespoliehal,
že náhodná udalosť nenastane alebo ak nastane, bude bez ďalšieho krytá poistením.
6.6. Odvolací súd považoval rozhodnutie prvoinštančného súdu za vecne správne a rozsudok potvrdil
podľa § 387 ods. 1, ods. 3 CSP.

6.7. O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému
uložil povinnosť uhradiť trovy odvolacieho konania v celom rozsahu žalobkyni. Odvolací súd dodal, že
z hľadiska výsledku konania úspešnej žalobkyni trovy dovolacieho konania nevznikli a preto o nich
odvolací súd nerozhodoval.7. Žalovaný (ďalej „dovolateľ") podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzoval z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

7.1. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý bol v dovolaní vymedzený
ako prvý, videl dovolateľ v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie a odvolacím
súdom vo vzťahu k naplneniu skutkovej podstaty § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. a z
toho vyplývajúcich záveroch o tom, že žalovaný viedol vozidlo pod vplyvom návykovej látky. Dovolateľ
uviedol, že podľa jeho názoru právny záver naplnenia danej skutkovej podstaty má mať oporu vo

vykonanom dokazovaní, avšak takéto dokazovanie vykonané nebolo. Dodal, že právny záver musí
vychádzaťzprincípuprávnejistoty,ktorábolavjehoprípadeporušenánesprávnymprávnymposúdením
tzv. dôkaznej núdzi žalobcu pre preukázanie tvrdenia o vedení vozidla „pod vplyvom návykovej látky",
a to v rozpore so zásadami civilného procesu, ktorú skutočnosť mala preukázať žalobkyňa. Súd ho tak
zaťažil dokazovať v rámci tzv. negatívnej dôkaznej teórie skutočnosti na „vyvrátenie" tvrdení žalobkyne,
čo mala ale dokazovať žalobkyňa. Žalovaný mal preto za to, že aj body 36. a 40. rozsudku odvolacieho

súdu znamenajú pre neho nezákonný prenos dôkaznej povinnosti zo žalobcu. Žalovaný zdôraznil, že nie
sú známe žiadne prípady rozhodovania v takejto veci, či už konštantne alebo rozdielne. Je však potrebné
vychádzať z právnej normy. Táto je podľa názoru žalovaného napísaná jasne. Ak by však mal vzniknúť
interpretačný problém, potom odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. júla
2010, sp. zn. 8 Sžp 1/2010: „Slovenská republika je právny štát, ktorý je založený na princípoch právnej

istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať
a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu
tvorcu právnej normy.". Podľa žalovaného tvrdenie, že nebol pod vplyvom návykovej látky pri vedení
vozidla pri dopravnej nehode, nebolo dosiaľ preukázané ako nepravdivé; naopak, odborné názory či
samotné závery trestného konania toto tvrdenie potvrdzujú, pretože inaktívny metabolid nemá žiadnu

výpovednúhodnotu.Odvolacísúdpodľadovolateľanesprávneprávnevyhodnotilitrestnékonanieajeho
závery, pretože absentuje v odôvodnení presný odkaz na konkrétnu časť trestného spisu, ktorá by mala
preukazovať vedenie vozidla pod vplyvom návykovej látky, t. j. zistenie aktívneho THC. Podľa dovolateľa
ide v tomto prípade o otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
Rozhodnutie odvolacieho súdu vo svetle doteraz uvedených skutočností pre dovolateľa znamená, že

bez relevantných dôkazov v civilnom procese sa ustálila jeho „vina" za vedenie vozidla pod vplyvom
návykovej látky bez vykonaného dokazovania, hoci ten istý súd v trestnej veci vedenie vozidla pod
vplyvom návykovej látky nezistil.
7.2. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP žalovaný videl v tom, že obsah bodov 36. a 40.
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu s poukazom na obsah odvolania znamená, že boli porušené

zásady rovnosti strán v neprospech žalovaného, ktorý má dokazovať aj v rámci tzv. negatívnej dôkaznej
teórie skutočnosti na „vyvrátenie" tvrdení - tu však samotné tvrdenia žalobkyne sa abstarhujú od
skutkového stavu a preto dokazovať mal žalobkyňa. Odvolací súd mu tiež nedal celkové odpovede na
zásadné otázky z odvolania, pretože sa nevyporiadal s tým, že je dôležité pre kladné rozhodnutie o
nároku žalobcu zistenie, či látka, ktorá sa našla v jeho tele ovplyvnila alebo neovplyvnila jeho ovládacie

alebo rozpoznávacie schopnosti, pretože pre naplnenie skutkovej podstaty podľa § 12 ods. 2 písm. a)
zákona č. 381/2001 Z. z. je okolnosť „pod vplyvom" esenciálnym zistením. Zákon nerozlišuje medzi
aktívnou a neaktívnou zložkou THC. Odvolací súd sa tiež nezaoberal jeho argumentami a riadne
nezdôvodnil, prečo ním navrhované znalecké dokazovanie súdom prvej inštancie bolo odmietnuté a či
išlo o správny postup a najmä nepoukázal na dôkaz, ktorý by odôvodňoval vyhovenie žalobe. Podľa

žalovaného bol porušený i princíp rovnosti zbraní, keď na jednej strane žalobkyňa, ktorá neprodukovala
de facto nič, súd vyhovie vo veci samej, ale žalovanému, ktorý napriek procesnému postaveniu a
predloženým dôkazom popiera regres žalobkyne, súdy nižších inštancií odmietnu vykonať navrhovaný
dôkaz. Princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby strana v spore mala rozumnú možnosť prezentovať svoj
prípad za rovnakých podmienok tak, aby nebola postavená do podstatne nevýhodnej situácie vo vzťahu

k druhej strane sporu (Kress proti Francúzsku, 2001-VI, § 72, GCH, Dombo Beheer proti Holandsku, A
274 1993, 18 EHRR 213, § 33, AB proti Slovensku, 2003, Fretté proti Francúzsku, 2002-I., 38 EHRR
438). Ani z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) nie je možné konštatovať,
že dovolateľovi sa dostalo v konaniach pred súdmi oboch inštancii kontradiktórneho procesu. Hoci
pred súdom prvej inštancie mu bolo umožnené vyjadriť sa a navrhnúť dôkaz prostredníctvom právneho

zástupcu, pričom predložil svoje argumenty, ktoré považoval za relevantné pre svoj prípad, dôkaz
vykonaný nebol a odvolací súd k odvolaciemu dôvodu svoje stanovisko uviedol v bode 23.2. a 29.
rozsudku, ktoré je však zhodné s tvrdením o nemožnosti určenia ovplyvnenia z neaktívneho metabolidu.
Rovnako sa zamieňa (alebo paušalizuje) zistenie inaktívneho metabolidu s aktívnym THC, čo je všakv danom prípade zásadný rozdiel. Aktívne THC u neho zistené nebolo a takéto závery nemajú oporu
ani v trestnom spise. S odkazom na judikatúru dovolacieho súdu (6Cdo/155/2017) dovolateľ uviedol, že
pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
7.3. Na základe uvedeného dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil
a rozhodol o zamietnutí žaloby (pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom). Žalovaný zároveň
požiadal dovolací súd priznať mu 100% náhrady trov dovolacieho konania, o ktorých rozhodne odvolací

súd.

8. Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovaného nevyjadrila.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd" alebo „najvyšší súd") ako súd dovolací

(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) uvádza nasledovné:

10. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

11. Z hľadiska ústavného aspektu je daná právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom
vymedzovať prípustnosť veci v konaní o dovolaní a určovať koncepciu interpretácie prípustnosti

mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska
ochrany základných práv a slobôd. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že
narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť
vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti.

12. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (porov. napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08,
IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je
procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene

uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je
prípustné.

13. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421
CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú

opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene
uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428
CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada
zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), pri dovolaní, ktoré je prípustné podľa §
421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

14. V posudzovanej veci dovolateľ v dovolaní uviedol, že dovolanie opiera o dovolacie dôvody podľa §
420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ktorými je dovolací súd viazaný (§ 440 CSP).
15. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.16. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

17. V zmysle § 428 CSP je dovolateľ povinný o. i. uviesť, z akých dôvodov dovolaním napadnuté
rozhodnutie považuje za nesprávne a tento dovolací dôvod (resp. dôvody) vymedziť spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Uvedené je podstatné a smerodajné aj pre samotný dovolací súd,
pretože ten je v súlade s dispozičnou zásadou viazaný uplatnenými dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP),

vrátane ich obsahového i rozsahového vymedzenia a z iných než dovolateľom uplatnených dôvodov
napadnuté rozhodnutie preskúmavať nemôže. Ak teda dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435 CSP, tento nedostatok má za následok odmietnutie dovolania.

18. V posudzovanom prípade dovolateľ výslovne uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) a § 421
ods. 1 písm b) CSP, jeho dovolanie, z hľadiska obsahu je ale na samotnej hrane prejednateľnosti,

keďže je značne neprehľadné, dovolacie dôvody sú v ňom v značnej miere zdôvodňované zliato a
v zásadnom obsahuje predovšetkým prezentáciu nesúhlasu a nespokojnosti s rozhodnutiami súdov
nižších inštancií. Dovolacie konanie pritom nesmie byť bezbrehým preskúmaním, v ktorom procesnú
aktivitu strán nahrádza súd. Otázku prípustnosti dovolania si nie je oprávnený vymedziť sám dovolací
súd, pretože by tým narušil zásady, na ktorých spočíva dovolacie konanie, najmä zásadu dispozičnú a

zásadu rovnosti strán sporu.

19. Špecifikom dovolania v prejednávanej veci bolo to, že napriek jeho založeniu na oboch zákonom
poznaných dovolacích dôvodoch (tzv. zmätočnosť a nesprávne právne posúdenie veci) a v rámci nich
tiež dvoch dôvodoch prípustnosti dovolania (postup súdu na ujmu práva strany sporu na spravodlivý

proces, okrem ktorého sa podarilo dovolaciemu súdu z dovolania vyvodiť i požiadavku na odpoveď
na otázku procesnoprávneho charakteru) mali oba uplatnené dovolacie dôvody aj dôvody prípustnosti
dovolania čiastočne charakter tzv. spojených nádob. Zjednodušene to znamená, že podstata dovolania
bola založená na otázke ne/prípustnosti obrátenia dôkazného bremena zo žalobkyne na dovolateľa
a tým ne/prípustnosti zaťaženia žalovaného prekázať negatívnu skutočnosť, konkrétne, že nedošlo k

naplneniu skutkovej podstaty § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., pretože v čase dopravnej
nehody neviedol vozidlo pod vplyvom návykovej látky.

20. Predmetná argumentácia podľa najvyššieho súdu ale nie je spôsobilá založiť prípustnosť dovolania
žalovaného z nasledujúcich dôvodov.

21. V danom prípade totiž nešlo o prípad, kedy by nižšie súdy (predovšetkým súd odvolací) nezákonne
preniesli dôkazné bremeno na žalovaného a v rámci povinnosti jeho plnenia požadovali od žalovaného
preukázať negatívnu skutočnosť, čím dovolateľom namietaný odkaz na nesprávne právne posúdenie
tzv. dôkaznej núdzi žalobkyne preukázať tvrdenie o vedení vozidla žalovaným „pod vplyvom návykovej

látky" v rozpore so zásadami civilného procesu, nenachádza tu uplatnenie. V súdenej veci totiž odvolací
súd uzavrel, že z vykonaného dokazovania bolo možné uzavrieť, že žalovaný v čase poistnej udalosti (t.
j. v čase dopravnej nehody, ktorú zavinil) viedol vozidlo pod vplyvom zakázanej návykovej látky. Odvolací
súd to vyvodil zo zistenia koncentrácie stôp psychotropnej látky v moči žalovaného bezprostredne po
dopravnej nehode (i keď „len" neaktívnych metabolitov THC), v spojení s poznaním, že žalovaný bol

dlhoročným chronickým užívateľom marihuany, sám potvrdil, že marihuanu požil 2-3 dni pred nehodou,
v čase dopravnej nehody nebola komplikovaná premávka, a napriek tomu nereagoval adekvátne na
situáciu v mieste dopravnej nehody, naopak jazdil agresívne, a potvrdil výpadok pamäte pred nehodou.
Navyše odborníci na problematiku návykových látok zdôraznili, že účinky psychoaktívnej látky sa musia
posudzovať individuálne. Z uvedeného je potom bez pochybností možné usúdiť, že podľa nižších súdov

žalobkyňa si povinnosť dôkazné bremena preukázať naplnenie skutovej podstaty § 12 ods. 2 písm. a)
zákona č. 381/2001 Z. z. splnila (súdy žalobkyni uverili, že žalovaný v čase nehody viedol motorové
vozidlo pod vplyvom návykovej látky), ktorú skutočnosť súdy považovali za preukázanú sústavou
nepriamych dôkazov. Otázka kedy je určitá skutočnosť preukázaná nepriamymi dôkazmi a kedy nie je,
je otázkou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, pri rešpektovaní pravidiel § 191

CSP, a nemôže byť otázkou zásadného právneho významu, napok žalovaný kvalifikovane namietal iba
neprípustný presum dôkaznej povinnosti zo žalobkyne na neho, čo zistené nebolo.22. Najvyšší súd v danej súvislosti pripomína, že aj nepriame dôkazy majú v civilnom procese
nezastupiteľný dôkazný význam a hodnotu a nemožno ich zľahčovať, či dokonca vylučovať z dôkazného
reťazca. A i keď proces dokazovania nepriamymi dôkazmi je určite ťažší a náročnejší ako dokazovanie

dôkazmi priamymi, neznamená to, že nepriame dôkazy sú horšie, menej spoľahlivé a menej významné
ako dôkazy priame. Nepriamy dôkaz nadobúda dôkazný význam v spojitosti s inými dôkazmi. Musí tu
byť preto niekoľko nepriamych dôkazov a tieto musia tvoriť sústavu, systém, ktorého jednotlivé články
sú v súlade ako medzi sebou, tak aj s dokazovanou skutočnosťou.

23. V súvislosti s hodnotením nepriamych dôkazov považuje dovolací súd za potrebné poukázať, že
rozsah potrebného dokazovania v civilnom procese sa nezhoduje s rozsahom dokazovania potrebného
na uznanie obžalovaného vinným v trestnom konaní. V civilnom konaní nemožno dospieť k záveru, že
nebolo unesené dôkazné bremeno preto, že skutočnosť nebola vykonanými dôkazmi preukázaná nad
všetku pochybnosť. Pre záver, že súd má určitú skutočnosť za preukázanú postačuje, aby predmetný
skutkový záver bolo možné s veľkou mierou pravdepodobnosti pripustiť (porov. uznesenie Ústavného

súdu Českej republiky z 02.12. 2004, sp. zn. II. ÚS 66/2003). Keďže v civilnom konaní neplatí
zásada in dubio pre reo, nemusia nepriame dôkazy tvoriť úplne uzavretú sústavu, ktorá nepripúšťa iný
skutkový záver ako ten, ku ktorému súd dospel, ale postačuje, ak nepriame dôkazy s veľkou mierou
pravdepodobnosti k tomuto záveru (na rozdiel od možných záverov iných) vedú. Z čoho nižšie súdy v
podstate vychádzali.

24. Preto ak súdy, i keď cez nepriame dôkazy konštatovali unesenie dôkazného bremena žalobcom a
žalovaný naproti tomu tvrdil, že pod vplyvom návykovej látky nebol, bolo potom skutočne už len na ňom,
aby tieto tvrdené skutkové okolnosti preukázal. A pokiaľ sa žalovaný v zásade bráni poukazom na tzv.
negatívnu teóriu dôkazného bremena, ktorá vychádza z predpokladu, že dokazovanie neexistujúcich

skutočností je vylúčené povahou veci, pretože dokázať možno len to, čo existuje, nie to, čo neexistuje,
bolo na ňom ako sa k veci z hľadiska dokazovanie postaví. Pričom i žalovaný vzhľadom na špecifikum
danej situácie mohol uplatňiť použitie nepriamych dôkazov.

25. Najvyšší súd preto v danej veci dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo založené

na nepreukázaní žalovaným, že motorové vozidlo neviedol pod vplyvom návykovej látka, čím ho
súdy mali neprípustne zaťažiť dôkaznou povinnosťou, navyše s povinnosťou dokazovať negatívnu
skutočnosť, čo je vylúčené, ale naopak na preukázaní žalobkyňou, že žalovaný motorové vozidlo pod
vplyvom návykovej látky viedol a to procesom dokazovania cez nepriame dôkazy. Možno preto uzavrieť,
že vecný prieskum napadnutého rozsudku v zhode s právnou otázkou vyvodenou z dovolania nemohol

ovplyvniť výsledok konania. A nakoľko dovolateľ kvalifikovane nevymedzil právnu otázku, na ktorej by
bolonapadnutérozhodnutiezaloženéadovolacísúdjedovolacímidôvodmiviazaný(§440CSP),rovako
ako je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP), neostala iná možnosť,
než dovolanie na podklade dovolania podľa podľa § 421 ods. 1 CSP odmietnúť ako neprípustmé podľa
§ 447 písm. f) CSP.

26. Dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že dovolacie konanie má
od účinnosti Civilného sporového poriadku povahu procesu rigoróznejšieho a odborne náročnejšieho
typického v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Spracovaniu dovolania a celkovej
kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Z hľadiska

posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom
upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a
predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.

27. Žalovaný v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP opoznateľne namietal aj
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, v rozhodnom založenú na postrádaní
odpovede na odvolací argument nezdôvodnenia odmietnutia návrhu na znalecké dokazovanie.

28. Podľa názoru najvyššieho súdu i keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho
odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane,
aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na
spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok totiž vrozsahu posudzovaného predmetu konania uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za
rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah
odvolania i rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých vyvodil svoje právne závery vysvetlené v

odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom
tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich
organickú (kompletizujúcu) jednotu. Je nepochybné, že nosné dôvody, ktoré viedli súd prvej inštancie k
vyhoveniu žalobe a odvolací súd k potvrdeniu prvoinštančného rozsudku spočívali v zistení, že podaná
žaloba bola procesne prípustným nástrojom ochrany práva žalobcu v postavení poisťovne, ktorá v

zmysle § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení preukázala nárok
na náhradu poistného plnenia, ktoré za poisteného žalovaného vyplatila z dôvodu škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla, keďže viedol motorové vozidlo pod vplyvom návykovej látky. Odvolací
súd pritom reagoval aj na odvolaciu námietku žalovaného nezdôvodnenia nevyhovenia návrhu na
nariadenie znaleckého dokazovania v bode 35. rozsuku konštatovaním, že dokazovanie znaleckým
posudkomužniejeodstupomčasuúčelné,pretožebyužvzhľadomnaodstupčasuoddopravnejnehody

nedokázalo poskytnúť odpoveď na otázku, či žalovaný bol pod vplyvom návykovej látky. Dovolateľ preto
nedôvodne argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné resp. nedostatočne
odôvodnené; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to,
že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nebol daný prípad.

29. Vzhľadom na neúčelnosť navrhovaného znaleckého dokazovania, ktoré dokazovanie podľa
odvolacieho súdu už nie s odstupom času spôsobilé overiť/vyvrátiť tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na
tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou, nemohlo dôjsť k zmätočnostnej vade porušenia princípu
rovností zbraní, o ktorú vadu žalovaný tiež oprel dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP.

30. Dovolací súd nezistením ani dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP, dovolanie žalovaného
na ňom založené odmietol podľa § § 447 písm. c) CSP.

31. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.