Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/131/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116225883
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2116225883.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.
Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v spore žalobcu: ROTOS – STK a. s., IČO: 44 991 347,
Račianska 184/B, Bratislava, zast.: LEGAL & CORP s. r. o., IČO: 47 237 325, Gajova 11, Bratislava,
proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XX, D., zast.: Advokátska kancelária Prachová &
Pobijak, s. r. o., IČO: 50 491 300, Pribinova 20, Bratislava, o 693,60 € s prísl., o odvolaní žalovaného

proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 16.05.2024, č. k. 14C/243/2016-143, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalovaného proti výroku II napadnutého rozsudku sa odmieta.

II. NapadnutýrozsudoksavovýrokochIaIIIzrušujeavecsavtomtorozsahuvraciasúduprvejinštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 693,60 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 693,60 € od 05.09.2016 do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I), žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok II) a žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III).

2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:

3. Medzi žalobcom a žalovaným došlo dňa 16.05.2016 k uzavretiu ústnej dohody, na základe ktorej sa
žalobca zaviazal prihlásiť uchádzačov o pracovnú ponuku vrátane žalovaného na základné školenie
technika STK a zaplatiť poplatok za školenie, následne sa zaviazal uzatvoriť so žalovaným pracovnú
zmluvu a umožniť žalovanému uhradiť náklady vo forme splátok, pričom žalovaný sa zaviazal riadne
sa zúčastniť školenia, vykonať odbornú skúšku a refundovať žalobcovi ním vynaložené náklady na

školenie. Uvedené mal súd preukázané zhodnými vyjadreniami štatutárneho zástupcu žalobcu, ako aj
svedka E., z ktorých vyjadrení vyplynulo, že dňa 16.05.2016 sa konalo stretnutie žalobcu s uchádzačmi
o miesto technika STK na adrese Račianska 184/B, Bratislava. Stretnutia sa zúčastnili za žalobcu p. F.,
p. E. a p. G. a na strane záujemcov sa zúčastnil žalovaný, p. B. a p. B., ktorí sa zúčastnili aj školenia
v dňoch 23.05.2016 - 03.06.2016 a následne praxe technika STK, čo vyplýva aj z prezenčnej listiny
zo školenia a praxe, na ktorej sú uvedené nielen mená všetkých troch uchádzačov, ale aj ich podpisy.

Účasť žalovaného na školení a na odbornej praxi potvrdil aj samotný žalovaný, ktorý potvrdil aj to, že
na odbornú skúšku technika STK sa nedostavil. Žalobca počas pohovoru dňa 16.05.2016 oboznámil
žalovaného s potrebou získania vodičského oprávnenia pre motorové vozidlá skupiny D - autobusy.
Listinným dôkazom, a to kópiou časti výpisu z účtu žalobcu mal súd preukázanú úhradu platby za
školenie p. B., p. B. a p. B. v celkovej výške 2 080,80 € spoločnosti Testek. Žalovaný nepreukázal, že
sa nemohol zúčastniť stretnutia u žalobcu už 16.05.2016. Žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie o tom,

že pohovor so žalobcom, na ktorom sa zúčastnil, sa konal až dňa 20.05.2016. Žalovaný nepreukázal
ani nemožnosť získať vodičské oprávnenie skupiny D, ktoré bolo podmienkou pre získanie osvedčeniakontrolného technika, z dôvodu svojho ochorenia ktorým trpí, a pre ktoré sa nedostavil na záverečnú
skúšku, ktorá bola podmienkou pre uzavretie pracovnej zmluvy so žalobcom. Nepreukázané tak zostalo
aj tvrdenie žalovaného, že na svoje ochorenie upozornil žalobcu už pri pohovore. Žalovaný nepreukázal

ani svoje ďalšie tvrdenie o tom, že bol žalobcom uvedený do omylu, čo tiež bolo okrem iného dôvodom
pre to, že žalovaný nemal záujem vykonať skúšku odbornej spôsobilosti na pozíciu techniku ani záujem
uzavrieť so žalobcom pracovný pomer.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 488, § 489, § 491 ods. 1, § 51, § 451 ods. 1 a 2, §

456, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ, takto:

5. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci došlo k
uzavretiu ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným o vyplatení nákladov za školenie žalobcom a
o následnom vrátení týchto nákladov žalovaným. Vzhľadom na to, že žalovaný školenie absolvoval a

náklady na školenie nevrátil ani na základe výzvy žalobcu, došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému
obohateniu. Povinnosť žalovaného vrátiť náklady za školenie, ktoré riadne absolvoval, čím sa na úkor
žalobcu, ktorý tieto náklady zaplatil obohatil, vznikla na základe ich ústnej dohody, uzavretie ktorej bolo
v konaní preukázané. I keď povinnosť hradiť náklady spojené so základným školením má v zmysle §
45 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z. z. oprávnená osoba technickej kontroly, teda žalobca (ako na to v

konaní poukazoval žalovaný), v danej veci vznikla povinnosť žalovaného refundovať tieto vynaložené
náklady žalobcovi na základe ich ústnej dohody, ktorou si upravili svoje vzájomné práva a povinnosti,
a na základe ktorej sa jednoznačne dohodli, že náklady na školenie žalovaný žalobcovi vráti. Nič na
tom nemení ani skutočnosť, že nedošlo k uzavretiu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným,
keď v prípade uzavretia tohto pomeru, by sa len zmenil spôsob vrátenia nákladov, a to z vyplatenia

nákladov v celej výške naraz, na splácanie formou mesačných splátok zo mzdy tak, ako bol spôsob
vrátenia nákladov upravený ústnou dohodou medzi stranami. Žalobca preukázal svoj nárok, z toho
dôvodu súd žalobe vo výroku I v celom rozsahu [istiny – pozn. odvolacieho súdu] vyhovel. Žalovaný
tým, že bezdôvodné obohatenie v dodatočnej lehote určenej výzvou nezaplatil, dostal sa s peňažným
plnením do omeškania. Žalobcovi tak súd prvej inštancie priznal voči žalovanému právo na zaplatenie

úroku z omeškania vo výške 5 % ročne, avšak až odo dňa 05.09.2016, a nie od 04.09.2016 ako žalobca
žiadal (výrok . O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalobcovi, ktorý bol v celom rozsahu úspešný
(keďže neúspech týkajúci sa nepriznania úroku z omeškania za jeden deň je zanedbateľný neúspech
žalobcu vo vzťahu k žalovanej sume), priznal voči žalovanému náhradu účelne vynaložených trov celého

konania v rozsahu 100 %, keď nezistil žiadne dôvody pre uplatnenie postupu podľa § 257 CSP a v konaní
takýto dôvod tvrdený ani nebol.

6. Včasným odvolaním žalovaný navrhol napadnutý rozsudok v plnom rozsahu zrušiť a vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie alebo ho zmeniť tak, že sa žaloba zamietne. Žalovaný zdôraznil, že

predložil tri listinné dôkazy, ktoré priamo vyvracajú jeho účasť na pohovore 16.05.2016, keď údajne mala
byť uzatvorená ústna dohoda. Napriek tomu súd vychádzal výlučne z výpovedí štatutárneho zástupcu
žalobcu a svedka E. (člen dozornej rady žalobcu), ktorí sú so žalobcom spriaznené osoby a majú
záujemnavýsledkusporu.Ichvýpovedebolipritomnejednoznačnéavrozporespredloženýmilistinnými
dôkazmi. Navyše súd jeho výsluch ani len nevzal do úvahy. Súd vychádzal zo zmienených výpovedí aj

pokiaľ ide o samotný obsah vstupného pohovoru a ústnej dohody. Medzi ním a žalobcom však nikdy
žiadna dohoda, či už ústna alebo písomná, uzavretá nebola. Na pohovore bol len informovaný o potrebe
absolvovať základné školenie technika, bez zmienky o akejkoľvek refundácii nákladov či cene školenia.
Tiež žalobcu na pohovore informoval o svojom ochorení diabetes. Ani tieto sporné skutočnosti neboli
podľa žalovaného preukázané nezávislými dôkazmi. Napadnutý rozsudok je teda založený výlučne na

výpovediach štatutárneho zástupcu žalobcu a člena jeho dozornej rady. Žalobca nepreukázal, že sa
pohovor konal 16.05.2016, čo presne bolo jeho obsahom, ani že došlo k uzavretiu ústnej dohody o
refundácii nákladov. Predložené listiny tieto tvrdenia nijako nepodporujú a nepreukazujú vznik nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Napadnutý rozsudok je nezrozumiteľný, nedostatočne odôvodnený,
a teda nezákonný.

7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Uzavretie dohody preukazujú zhodné výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu a svedka E..
Žalovaný svoje tvrdenie, že sa pohovoru údajne nezúčastnil a takúto dohodu neuzavrel, nepreukázalžiadnym relevantným dôkazom. Ani jeden z predložených listinných dôkazov (potvrdenie o reakcii na inú
pracovnú ponuku, pozvánka na školenie a čestné prehlásenie B.) nie je takej dôkaznej sily, že by dokázal
spochybniť skutočnosti preukázané výpoveďou štatutára žalobcu a svedka E.. Výpovede svedkov

žalobcu sa v podstatných skutkových otázkach nerozchádzajú a obe zhodne potvrdzujú podstatné
skutočnosti, a to, že dohoda uzavretá bola, bola uzavretá 16.05.2016, čo je jej obsahom a oboznámenie
žalovaného s potrebou získania vodičského oprávnenia skupiny D. Žiadny dôkaz predložený žalovaným
tieto skutočnosti nespochybňuje. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že súd založil rozhodnutie iba na
výpovediach štatutára žalobcu a svedka E..

8. V odvolacej replike žalovaný nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu vo vyjadrení a zotrval na
svojich tvrdeniach uvádzaných v odvolaní. Žalovaný aj naďalej považuje žalobu za nedôvodnú a
neopodstatnenú. Predložené listiny (prezenčná listina, vykonaná úhrada za školenie) nepreukazujú
existenciu ústnej dohody. Je bežnou praxou, že zamestnávateľ na začiatku svojich zamestnancov
zaškolí a zabezpečí im splnenie všetkých podmienok pre výkon zamestnania, teda na začiatku do

nich investuje a následne ráta s navrátením vynaložených finančných prostriedkov prostredníctvom
práce zamestnanca, ktorú bude následne pre zamestnávateľa vykonávať. S uvedeným sa spája
aj podnikateľské riziko nenavrátenia vynaložených prostriedkov na potenciálneho zamestnanca. Na
základe uvedených dôkazov nemožno odvodiť súhlas žalovaného s refundáciou resp. existenciu ústnej
dohody. Uzatvorenie len ústnej formy dohody je prinajmenšom nelogické, keďže takýto nárok žalobca

nežiadal od potenciálnych zamestnancov potvrdiť aj písomne, a to práve s ohľadom na už spomínané
riziko, ktorého si musel byť žalobca vedomý. Neuzatvorenie písomnej dohody sa tu javí veľmi zvláštne,
keďže žalovaný nebol prvým záujemcom o zamestnanie u žalobcu. Aj naďalej teda trvá na tom, že
tvrdená skutočnosť nebola zo strany žalobcu preukázaná a dôkazné bremeno unesené nebolo. Od
žalovaného teda nie je možné rozumne očakávať uhradenie údajného nároku žalobcu, a to ani s

odkazom na spravodlivé usporiadanie pomerov a vzťahov medzi žalobcom a žalovaným.

9. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože

neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je sčasti
dôvodné.

10. Predovšetkým pokiaľ ide o odvolanie žalovaného proti výroku II napadnutého rozsudku, ktorým
súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti, tvorenej časťou žalobcom uplatneného príslušenstva

pohľadávky, neboli splnené podmienky, aby odvolací súd preskúmaval jeho vecnú správnosť. Subjektom
oprávneným podať odvolanie je len ten, v koho neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
avšak tu ide zjavne o rozhodnutie vydané v prospech žalovaného. Keďže žalovanému nesvedčí právo
podať voči výroku II rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, odvolací súd odvolanie žalovaného v tomto
rozsahu odmietol [§ 386 písm. b) CSP; výrok I].

11. Čo sa týka odvolania voči ostatným výrokom napadnutého rozsudku, žalovaný vyčíta súdu prvej
inštancie nepreskúmateľné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nesprávne zistenie skutkového stavu
a nesprávne právne posúdenie veci. Nesúhlas žalovaného sa sústreďuje na spôsob hodnotenia
dôkazov, na základe ktorého súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci došlo dňa 16.05.2016

k uzavretiu ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným o vyplatení nákladov za školenie žalobcom
a o následnom vrátení týchto nákladov žalovaným (bod 27 napadnutého rozsudku). Toto skutkové
zistenie (v spojení s tým, že žalovaný žalobcovi náklady školenia neuhradil, hoci školenie absolvoval)
považoval súd prvej inštancie za zakladajúce žalobou uplatnený nárok. Žalovaný v odvolaní namietal,
že existenciu žalobcom tvrdenej dohody súd prvej inštancie ustálil na základe zhodných výpovedí

štatutárneho zástupcu žalobcu a svedka E. – člena dozornej rady žalobcu, čo sú osoby spriaznené so
žalobcom, a bez akýchkoľvek ďalších dôkazov nezávislých na týchto výpovediach. Výpoveď svedka
E. označil za rozporuplnú a súdu prvej inštancie vytkol, že samotné tvrdenia žalovaného nezohľadnil
a nevysporiadal sa ani s dôkazmi, ktoré predložil.

12. Preskúmanie logickej, funkčnej a teleologickej konzistentnosti hodnotenia dôkazov je súčasťou
posudzovania práva na spravodlivý proces, a teda preskúmanie hodnotenia vykonaných dôkazov je
preskúmanie procesného postupu súdu (sp. zn. III. ÚS 104/2022). Zásada voľného hodnotenia dôkazov
zakotvená v čl. 15 Základných princípov CSP a v § 191 CSP vyplýva z ústavného princípu nezávislostisúdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca

úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu
veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Právo na spravodlivý proces
je preto naplnené aj tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné alebo že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/2004). Nedá sa vylúčiť, že k porušeniu tohto
práva dôjde aj tým, že zistenie skutkového stavu je prima facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k
nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia vykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť
- ide o extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a z nich urobenými skutkovými zisteniami (porov.
I. ÚS 6/2018), alebo tým, že prijaté právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami resp. že z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú (porov. I. ÚS

243/2007). Otázka, či súd pri zisťovaní skutkového stavu rešpektoval ústavno-procesné zásady (ako
napr. zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného
hodnotenia dôkazov) je preto otázkou procesnoprávnou, ktorá môže byť odvolacím dôvodom podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Zásadám spravodlivého procesu zodpovedá tiež požiadavka,
aby súdom urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne

(logicky) odôvodnené. (pozri v tomto zmysle 7Cdo/269/2022) Porušením práva na spravodlivý proces
je nesporne aj situácia, ktorá nerešpektuje pravidlá vymedzujúce proces vyhľadávania, vykonávania
a hodnotenia dôkazov, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktorá
vyšla najavo, alebo boli kvalifikovane namietané, ale nižšie súdy ich právne nezhodnotili v celom súhrne
(5Cdo/4/2023). Napadnutý rozsudok týmto východiskám určujúcim obsah práva na spravodlivý súdny

proces nevyhovuje.

13. Súd prvej inštancie dokazovaním vykonaným na účely preukázania okolností uzavretia žalobcom
tvrdenej dohody zo 16.05.2016 a jej obsahu zistil, že

a) dňa 16.05.2016 sa konalo stretnutie žalobcu s uchádzačmi o miesto technika STK na adrese
Račianska 184/B, Bratislava;
b) stretnutia sa zúčastnili za žalobcu p. F., svedok E. a p. G. a na strane záujemcov sa zúčastnil žalovaný,
p. B. a p. B.;
c)medzižalobcomažalovanýmdošlovtentodeňkuzavretiuústnejdohody,nazákladektorejsažalobca

zaviazal prihlásiť uchádzačov o pracovnú ponuku vrátane žalovaného na základné školenie technika
STK a zaplatiť poplatok za školenie, následne sa zaviazal uzatvoriť so žalovaným pracovnú zmluvu a
umožniť žalovanému uhradiť náklady vo forme splátok, pričom žalovaný sa zaviazal riadne sa zúčastniť
školenia, vykonať odbornú skúšku a refundovať žalobcovi ním vynaložené náklady na školenie; a
d) žalobca počas pohovoru v tento deň oboznámil žalovaného s potrebou získania vodičského

oprávnenia pre motorové vozidlá skupiny D - autobusy.

14. Všetky tieto zistenia považoval súd prvej inštancie za preukázané zhodnými vyjadreniami tak
štatutárneho zástupcu žalobcu, ako aj svedka E..

15. Výpoveď štatutárneho zástupcu strany, ktorá je právnickou osobou, sa považuje za výsluch strany
(pozri v tomto zmysle R 6/1978). Predpokladom dokazovania výsluchom strany podľa § 195 CSP ale
je, že tvrdené skutočnosti, o ktorých sa má strana vyslúchnuť, nemožno preukázať inak. Keďže ide
odôkaznýprostriedok,ktorýsavykonávalennanávrhstrany,jenanavrhovateľovi,abysplnilpodmienky,
ktoré § 195 CSP vyžaduje na jeho vykonanie vrátane nemožnosti preukázať tvrdené skutočnosti

inak. Odhliadnuc od toho, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevysvetlil, prečo považoval
podmienky stanovené § 195 CSP za splnené, odvolací súd zdôrazňuje, že účelom výsluchu strany nie je
potvrdiť správnosť či pravdivosť skutkových tvrdení strany tým, že sa tieto v rámci výsluchu jednoducho
lenzopakujú.Tojezrejméztoho,ževýsluchmábyťpodľa§195ods.1CSP„otvrdenýchskutočnostiach,
ktoré v konaní vyšli najavo“. Preto musí súd pri hodnotení výsluchu strany konania venovať dôslednú

pozornosť tomu, ako a čo konkrétne strana pri výsluchu uviedla a prečo práve to, čo uviedla, preukazuje
skutočnosti, ktoré predtým tvrdila. Odborná literatúra tu dokonca uvádza, že ak sa pri výsluchu strany
objaví nová skutočnosť, ktorú strana dovtedy netvrdila, ide o nové tvrdenie, na preukázanie ktoréhoje strana povinná navrhnúť dôkaz (BAJÁNKOVÁ, J. In: ŠTEVČEK, M. et al.: Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 740).

16. Žalovaný napadnutému rozsudku správne vytýkal, že neobsahuje úvahy, ktorými sa súd riadil pri
uplatňovaní právnych predpisov a že rozsudok je nedostatočne odôvodnený. Z odôvodnenia rozsudku
totiž nevyplýva, že by súd vôbec uplatnil pravidlá upravené v § 191 ods. 1 a § 195 CSP. Zrejme preto
aj súd prvej inštancie venoval vo svojom rozsudku vyhodnocovaniu výsluchu štatutárneho zástupcu
žalobcu iba minimálny priestor, ktorý prakticky obmedzil len na prevzatie tvrdení žalobcu.

17. Namieste preto je aj výhrada žalovaného, že súd prvej inštancie sa pri vyvodzovaní skutkových
záverov z výsluchu štatutárneho zástupcu žalobcu p. F. nezaoberal s námietkou žalovaného, že bol to
práve p. F., kto žalovanému predložil vizitku AUTO ROTOS – E. s.r.o. (so svojím menom). V kontexte
tvrdení žalovaného, že žalovaný 18.05.2016 reagoval na inzerát spoločnosti AUTO ROTOS – E. s.r.o.,
o čom aj predložil (žalobcom nespochybnený) dôkaz – email z profesia.sk, že pohovor sa uskutočnil

20.05.2016 a len medzi ním a p. F. a že na tomto pohovore mu p. F. odovzdal vizitku, ktorej fotokópia
je súčasťou spisu (č. l. 110), bolo nanajvýš žiaduce, aby sa súd prvej inštancie venoval tejto námietke
žalovaného. V napadnutom rozsudku však o predloženej vizitke niet ani zmienky.

18.To,žesúdprvejinštancieobsahvýpovedeštatutárnehozástupcužalobcudôslednenevyhodnocoval,

vyplýva aj z toho, že v napadnutom rozsudku nevenoval pozornosť tomu, ako presne p. F. odpovedal
na otázku, kde sa uskutočnilo stretnutie dňa 16.05.2016. Súd prvej inštancie síce konštatoval, že
„štatutár žalobcu priamo uviedol, že pohovor sa konal v sídle žalobcu a nie v priestoroch spoločnosti
AUTO ROTOS - E. s.r.o.“ (bod 24 napadnutého rozsudku), ale podľa zápisnice z jeho výsluchu štatutár
priamo uviedol: „V spoločnosti Auto Rotos, s.r.o., so sídlom Bratislava, Račianska 184“. Z hľadiska

námietky žalovaného, že mu p. F. predložil vizitku inej spoločnosti, je táto odpoveď podstatná. Hoci
je pravda, že tak žalobca, ako aj AUTO ROTOS - E. s.r.o. majú sídlo na rovnakej adrese, p. F. vo
svojej odpovedi uviedol označenie bližšie označeniu subjektu tvrdeného žalovaným („AUTO ROTOS - E.
s.r.o.“), než subjektu tvrdeného žalobcom („ROTOS - STK a. s.“). Rozdiel je ešte výraznejší, ak sa vezme
do úvahy aj celkom odlišné označenie právnej formy obchodných spoločností. Okrem toho, keďže aj

súd prvej inštancie si bol vedomý, že obe spoločnosti majú sídlo na rovnakej adrese, nesprávne je aj
jeho konštatovanie, že p. F. „priamo uviedol, že pohovor sa [nekonal] v priestoroch spoločnosti AUTO
ROTOS - E. s.r.o.“. Takýto záver z vykonaného dokazovania vôbec nevyplýva, ba je v priamom rozpore
s obsahom výpovede p. F..

19. Nedostatky pri vykonávaní dokazovania badať aj v myšlienkovom postupe súdu prvej inštancie, ktorý
skutkové zistenia uvedené v bode 13 odôvodňoval tým, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia, že
pohovor so žalobcom, na ktorom sa zúčastnil, sa konal až dňa 20.5.2016.

20. Odvolací súd pripomína, že Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s

ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou
povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z
prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana
je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a
ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky

stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda
procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy
právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (pozri I. ÚS 24/2019).

21. Preukázanie skutkových tvrdení súvisiacich s údajnou dohodou zo 16.05.2016 je tak úlohou žalobcu,

pretože ten z nich vyvodzuje pre seba priaznivé následky. Nejde o povinnosť žalovaného, lebo žalovaný
tieto skutkové tvrdenia žalobcu popiera a v súlade s § 151 ods. 2 CSP prednáša vlastné tvrdenia
o rozhodujúcich skutočnostiach (uvedené vyššie). Tým sa však dôkazné bremeno, najmä čo sa týka
existencie dohody zo 16.05.2016 nepresúva na žalovaného. Ani z okolností uzavretia dohody, ktoré
tvrdí žalobca, najmä z počtu účastníkov stretnutia, nevyplýva, že by bolo nespravodlivé žalobcu zaťažiť

dôkazným bremenom v tejto súvislosti.22. Preto treba listinné dôkazy predložené žalovaným posudzovať vo vzájomnej súvislosti s dôkazmi,
ktoré predložil žalobca (v prejednávanej veci teda s výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu a svedka
E.) a vyhodnocovať ich z hľadiska unesenia dôkazného bremena žalobcom, nie žalovaným.

23.Odhliadnucužospomenutejvizitky,ktorúžalovanémuodovzdalp.F.,skutkovýdejopísanýžalobcom
podstatným spôsobom narúša listinný dôkaz predložený žalovaným – čestné vyhlásenie p. B.. Tento
vňomvyhlásil,žesanezúčastnilspoločnéhopohovorusožalovanýmopracovnúpozíciudňa16.05.2016
u žalobcu (č. l. 107). Súd prvej inštancie ho považoval za dôkaz, ktorým žalovaný mienil preukázať

(záporné)skutkovétvrdenie,žesastretnutia16.05.2016nezúčastnil(druhýodsekbodu24napadnutého
rozsudku), avšak už sa s ním nezaoberal ako dôkazom spochybňujúcim (kladné) skutkové tvrdenie
žalobcu, že žalovaný sa stretnutia 16.05.2016 zúčastnil. Súd prvej inštancie k nemu len uviedol, že
„nie je dôkazom tak účasti, ale ani neúčasti žalovaného na stretnutí u žalobcu dňa 16.05.2016“, avšak
opomenul ho vyhodnotiť v kontexte tvrdenia žalobcu, že na stretnutí zo 16.05.2016 boli traja uchádzači,
medzi ktorými bol aj p. B., a v kontexte výsluchov štatutára žalobcu a svedka E., ktorí takisto hovorili

o troch uchádzačoch. Medzi výsluchmi, ktoré súd prvej inštancie vzal za základ svojich skutkových
zistení, a listinným dôkazom, ktorý predložil žalobca, existuje rozpor, ktorému sa súd prvej inštancie
nevenoval, čo znamená, že bez dostatočného odôvodnenia uprednostnil dôkazy predložené žalobcom.

24. Hoci žalobca spochybnil čestné vyhlásenie p. B. o. i. na tom základe, že sa týka okolností, ktoré

sa udiali takmer pred 7 rokmi, čo je však argument uplatniteľný aj na výpovede jeho štatutára a ním
navrhnutého svedka E., súd prvej inštancie sa nevenoval dostatočne ani ďalšiemu dôkazu, ktorý
žalovaný predložil s cieľom spochybniť žalobcom opísaný skutkový dej a zároveň podporiť svoje tvrdenie
a čestné vyhlásenie, že p. B. sa stretnutia 16.05.2016 nezúčastnil. Konkrétne ide o pozvánku na
základné školenie kontrolných technikov z 09.05.2016, na ktorej už bol uvedený menovaný p. B.. Aj

tento dôkaz súd prvej inštancie „vybavil“ poznámkou, že nepreukazuje neúčasť žalovaného na stretnutí
16.05.2016. Mal sa však zaoberať s tým, že spochybňuje priebeh udalostí, ako ich tvrdil žalobca. Keby
tak bol urobil, musel by sa venovať aj vysvetleniu, ktoré v tejto súvislosti poskytol svedok E., a vyvodiť
závery z porovnania ním opísanej praxe predbežného prihlasovania uchádzačov na školenie s odlišným
postupom žalobcu v prípade žalovaného, ako to vyplýva z tvrdení v žalobe.

25. Spôsob, akým súd prvej inštancie postupoval pri dokazovaní, najmä ako jednotlivé dôkazy hodnotil
(či presnejšie nehodnotil) je v príkrom rozpore s východiskami, ktoré odvolací súd opísal v bode 12
vyššie. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena, deformoval výpoveď
strany a s relevantnými rozpormi v predložených dôkazoch sa buď nevysporiadal vôbec, alebo ich

vyhodnotil jednostranne v prospech žalobcu. Skutkové závery súdu prvej inštancie preto nemôžu obstáť,
v dôsledku čoho je aj jeho právny záver o vzniku nároku žalobcu voči žalovanému arbitrárny. Tým je
daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

26.Zhľadiskahospodárnostiďalšiehokonaniaešteodvolacísúdpripomína,žesúdpovinnýjestarostlivo

prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania (§ 195 ods. 1 CSP in fine). Nemožno preto odhliadnuť
od výzvy z 23.08.2016 na zaplatenie nákladov školenia, ktorú žalobca adresoval žalovanému, pretože
aj týmto listinným dôkazom súd prvej inštancie vykonal dokazovanie. Opäť treba konštatovať, že ani
obsahu tejto listiny prvoinštančný súd nevenoval dostatočnú pozornosť. Inak by sa pri jej hodnotení vo
vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi musel vysporiadať s tým, že hoci opisuje záväzky žalovaného,

neuvádza žiadne ďalšie podrobnosti o pohovore (dátum, formu, účastníkov) a ani potrebu získania
vodičského oprávnenia na autobusy. Konečne musí odvolací súd dodať, že celkom zmätočná je úvaha
súdu prvej inštancie, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktorého základ tkvie
v uzavretí dohody o vrátení nákladov.

27. Pokiaľ ide o dôvod, pre ktorý sa žalovaný nezúčastnil skúšky odbornej spôsobilosti, postup súdu
prvej inštancie, ktorý viedol k ním prijatým skutkovým zisteniam, trpí v podstate rovnakými nedostatkami,
aké boli uvedené vyššie. Kým však nie je riadnym spôsobom ustálený skutkový stav, čo sa týka obsahu
dohody medzi stranami, venovať sa tejto otázke podrobnejšie je predčasné.

28. Porušenie pravidiel riadneho vykonávania a hodnotenia dokazovania a nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku predstavujú za okolností prejednávanej veci také zlyhanie súdu prvej inštancie,
ktoré nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Vzhľadom na to odvolací súd napadnutýrozsudok vo výroku I a súvisiacom výroku III o trovách konania zrušil [§ 389 ods. 1 písm. b) CSP] a vec
vrátil (§ 391 ods. 1 CSP) súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok).

29. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vo veci samej vychádzať z vyššie
vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu a opätovne zhodnotí všetky vykonané dôkazy, v ich
jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP), a v spojení s nespornými skutkovými tvrdeniami
strán (§ 151 ods. 1 CSP), o ktorých nemá dôvodné pochybnosti (§ 185 ods. 2 a § 186 ods. 2 CSP),
ustáli rozhodný skutkový stav. Zistený skutkový stav následne podrobí novému právnemu posúdeniu,

pri ktorom bude mať na zreteli, že bezdôvodné obohatenie je inštitútom mimozmluvného záväzkového
práva, ktorý má navyše subsidiárnu povahu. Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom
súladným s § 220 ods. 2 CSP a bude dbať na to, aby bolo jeho odôvodnenie presvedčivé. Zároveň
rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

30. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné.