Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. september 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4313214747
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4313214747.4

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudkýň JUDr.
Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XX, zastúpená JUDr. Petrom Harakálym, advokátom so sídlom Mlynská 28, Košice, IČO: 00 620 157,
proti žalovanému: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, Bratislava – mestská časť
Staré Mesto, IČO: 00 151 700, o náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti, o odvolaní

žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 23. apríla 2024, č. k. 9C/275/2013-537, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch III. a IV. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (ako súd prvej inštancie alebo prvoinštančný súd v zmysle § 12 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 23. apríla 2024, č. k.

9C/275/2013-537 uložil žalovanému povinnosť vyplácať žalobkyni mesačnú úrazovú rentu v sume
277,80 eura počnúc dňom 01.05.2024, vždy do 15. dňa v mesiaci (výrok I.), konanie v časti zaplatenia
sumy 47 091,18 eura s prislúchajúcim úrokom z omeškania zastavil (výrok II.) vo zvyšnej časti žalobu
zamietol (výrok III.) a stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok IV.).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ustanovení § 415, § 420, § 441, § 446m § 447, § 517 ods. 2,

§ 879w zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.
z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o PZP“), § 134 ods. 5, 6 zákona č. 311/2001
Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z o cestnej premávke
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 145 ods. 1, § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. 1, § 257, § 262
ods. 1 CSP.

3. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobkyňa žalobou doručenou súdu dňa 29.07.2013
žiadala, aby súd zaviazal žalovaného platiť jej úrazovú rentu 357,83 eura mesačne s príslušným úrokom
od 01.08.2013 a za obdobie od 13.12.2011 do 31.07.2013 náhradu straty na zárobku po skončení
práceneschopnosti vo výške spolu 6 877,71 eura.

4. Súd prvej inštancie následne vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový a právny stav. Dňa
20.03.2010 došlo k dopravnej nehode motorového vozidla značky D. E., EČV: F., pri ktorej žalobkyňa
ako spolujazdkyňa utrpela ťažké ublíženie na zdraví. Motorové vozidlo viedol vodič G. H., ktorý bol na
základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 02.06.2011 pod sp. zn. 4T/75/2011
uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného
zákona, pričom k dopravnej nehode došlo v dôsledku vysokej rýchlosti a zlého spôsobu a techniky jazdy

po prejdení ľavotočivej zákruty, následne dostal šmyk a prešiel do protismeru a po opustení vozovky
narazilo vozidlo prednou časťou o malý strom, následkom čoho sa prevrátilo na ľavý bok a pokračovalo vpohybe otočené zadnou časťou dopredu, následne vozidlo kontaktovalo zadnou časťou strom vo výške
cca 0,70 m, po čom sa strom prevrátil a vozidlo sa rotačným pohybom pohybovalo po ňom a ostalo
stáť na kmeni stromu položené na ľavom boku vozidla, v dôsledku čoho došlo k zraneniu osôb v tom

vozidle, a to spolujazdca G. B. a A. B.. V zmysle predmetného rozsudku žalobkyňa utrpela rozdrvenie s
priečnoulézioumiechyvúsekuC3squadreplegiou,vykĺbeniestavcovC3-C4krčnejchrbticesposunom,
zlomeninu oblúka stavca C4 s dislokáciou, zlomeninu kĺbového výbežku stavca C3 vpravo, zlomeninu
priečneho výbežku stavca C4 vpravo, zlomeninu nosových kostí bez posunu, odreniny a pomliaždeniny
oblasti tváre s krvnými výronmi, početné bodné ranky s cudzími telieskami v mäkkom kryte lebky,

pomliaždenie hrudnej steny so zakrvácaním do pohrudničnej dutiny minimálne a tracheostómiu, v
dôsledku ktorých bola a je obmedzená v bežnom spôsobe života dychovou nedostatočnosťou po
dobu 155 dní, vedením v nepretržitej ústavnej liečbe na lôžku, spinálny pacient po dobu 149 dní, v
následnej rehabilitačnej ústavnej starostlivosti po dobu nad 8 týždňov, neschopnosťou samostatného
pohybu v nutnosti trvalej starostlivosti ošetrovateľského personálu a rodinných príslušníkov pri všetkých
denných úkonoch trvale, operačnou stabilizáciou stavcov C3-C4 dlahou Vectra, deriváciou moču trvalým

močovým katéterom, pasívnou bolestivou rehabilitáciou spastickej kĺbnej stuhnutosti po dobu 6 až 10
mesiacov, trvalou invaliditou. V dôsledku úrazu žalobkyňa bola v ústavnom ošetrení od úrazu dňa
21.03.2010 do 18.08.2010, opakovane od 18.11.2010 do 26.11.2010 a od 01.12.2010 do 04.02.2011.
V Národnom rehabilitačnom centre Kováčová bola od 18.08.2010 do 01.12.2010. Žalobkyňa je na
základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. XXXXXXXXXX X zo dňa 05.04.2013 uznaná za invalidnú

od 13.12.2011 (č. l. 7). Z oznámenia o miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zo dňa
29.04.2013 (č. l. 8) bolo preukázané, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola
určenávrozsahu100%.Včasepredmetnéhoúrazumalažalobkyňa16rokovabolaštudentkoustrednej
školy, ktorá skutočnosť nebola sporná.

5. Žalobkyňa dňa 28.06.2013 (č. l. 20) si u žalovaného uplatnila nárok na náhradu škody z titulu straty
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (úrazovej renty) od 13.12.2011 ako aj nárok na jej
výplatu do budúcnosti, a to za obdobie od 13.12.2011 do 31.05.2013 v sume 6 158,10 eura a do
budúcnosti vyplácanie mesačnej úrazovej renty v sume 356,90 eura počnúc 01.06.2013 vždy do 15.
dňa nasledujúceho mesiaca, ktorý nárok nebol žalovaným v zmysle § 11 ods. 5, 6 a 7 Zákona o PZP

ako bolo preukázané z podania žalovaného zo dňa 17.07.2013 (č. l. 23), ktorým podaním bolo plnenie
odmietnuté, ktorá skutočnosť nebola sporná, pričom pri vyčíslení úrazovej renty žalobkyňa, ako vyplýva
z odôvodnenia uplatnenia nároku na náhradu škody z titulu straty na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti (úrazovej renty) vychádzala z priemernej mzdy v národnom hospodárstve zohľadňujúc
výšku priznaného invalidného dôchodku v tomto čase.

6. Žalobkyňa následne žalobou doručenou súdu dňa 29.07.2013 si predmetný nárok - náhradu škody -
straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (úrazová renta) uplatnila na miestne príslušnom
súde. Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Levice medzitýmnym rozsudkom č. k. 9C/275/2013-87
zo dňa 25.06.2014 rozhodol, že žalobkyni patrí náhrada na stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti od 13.12.2011 vo výške vypočítanej z výpočtového základu určeného z priemernej mzdy
v národnom hospodárstve. Voči predmetnému rozsudku podal odvolanie žalovaný, pričom odvolací súd
rozsudkom č. k. 5Co/787/2014-108 napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,
že nárok navrhovateľky na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti zamietol.
Následne voči predmetnému rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre podala žalobkyňa dovolanie a Najvyšší

súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3Cdo/113/2016 zo dňa 06.12.2018 rozsudok Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 5Co/787/2014 zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k.
5Co/62/2019-154 zo dňa 27.05.2020 medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

7. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v priebehu konania s poukazom na právoplatný medzitýmny

rozsudok žalobca procesnými návrhmi žiadal pripustiť zmenu, rozšírenie žaloby, ako vyplýva z
právoplatných uznesení po rozhodnutí súdu Krajského súdu v Nitre, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu
prvej inštancie. Žalovaný v priebehu konania aj s poukazom na ďalšie prebiehajúce konania vedené na
tamojšom súde medzi stranami sporu, a to konanie 13C/67/2011 a konanie 14C/119/2012 poukázal na
mieru spoluzavinenia žalobkyne v zmysle § 441 OZ, a to z dôvodu, že žalobkyňa v dôsledku povinnosti

uloženejustanovením§8ods.1Zákonač.8/2009Z.z.sapodieľalanavzniku,resp.zväčšeníjejzranení,
pretože aj zo znaleckého posudku MUDr. Šuplatu vyplýva záver, že žalobkyňa nebola v čase dopravnej
nehody pripútaná bezpečnostným pásom. V priebehu konania žalobkyňa mieru spoluzavinenia v
akomkoľvek rozsahu vylúčila. Žalovaný poukázal na prebiehajúce súdne konanie vedené na tamojšomsúde pod sp. zn. 14C/119/2012, v ktorom konaní o náhradu liečebných nákladov medzi totožnými
stranami sporu prvoinštančný súd rozsudkom zo dňa 21.09.2018 ustálil mieru spoluzavinenia žalobkyne
v rozsahu 10 %. Rozsudok Okresného súdu Levice sp. zn. 14C/119/2012 bol napadnutý odvolaním,

pričom Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 5Co/96/2019-770 zo dňa 31.08.2020 rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku I. nad priznanú sumu 11 004,88 eura po sumu 22 616,53 eura potvrdil, vo zvyšku
žalobu zamietol a potvrdil aj napadnutý výrok rozsudku II., III. a IV.. Z obsahu rozsudku Krajského súdu v
Nitre sp. zn. 5Co/96/2019 vyplýva (bod 66), že vzhľadom na okolnosti veku žalobkyne v čase nehody a
skutočnosti, že sama o sebe dopravnú nehodu svojím zavineným konaním nezapríčinila, bolo na mieste

stanoviť 10 % ako mieru spoluúčasti na škode. A tak odvolací súd konštatoval správnosť nájdeného
pomeru spoluzavinenia v zmysle § 441 OZ. Žalobkyňa v priebehu konania uviedla, že určenie miery
spoluzavinenia je otázkou právnou a súd by mal aj v tomto konaní sa opätovne mierou spoluzavinenia
žalobkyne zaoberať a túto vyhodnotiť. Súd konštatuje, že ako bolo uvedené v konaní vedenom na
tunajšom súde v súvislosti s tou istou škodovou udalosťou a medzi totožnými stranami sporu, bolo
vykonané dokazovanie a bola vyhodnotená aj odvolacím súdom miera spoluzavinenia žalobkyne v

rozsahu 10 %. Súd s poukazom k uvedenému aj z dôvodu právnej istoty ustálil v zmysle § 441 OZ mieru
spoluzavinenia žalobkyne v rozsahu 10 %, keďže považoval súd za nelogické a aj nespravodlivé, aby sa
v každom jednotlivom konaní vyhodnocovala v súvislosti s totožnými okolnosťami miera spoluzavinenia
v inom rozsahu, a to už z dôvodu princípu spravodlivosti ako aj právnej istoty.

8. Žalovaný v priebehu konania poukázal na zmenu právneho predpisu s tým, že dňa 01.12.2019
nadobudol účinnosť Zákon č. 394/2019, ktorým sa zmenilo ust. § 437 OZ a v nadväznosti na to bol do
prechodných ustanovení zavedený § 879w, podľa ktorého sa ustanoveniami § 446, 447, 447b a § 448
spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.12.2019, vznik týchto právnych vzťahov a nároky z nich sa
posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 01.12.2019.

9. Z vykonaného dokazovania mal tak súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa v čase dopravnej
nehody bola študentkou strednej školy s maturitou. V čase škodovej udalosti bola žalobkyňa maloletá,
pričom v tomto čase nemala zárobok alebo iný príjem zárobok nahradzujúci. Práve v týchto prípadoch
bolo podľa názoru súdu, tak ako vyslovil právny názor Krajský súd v Nitre sp. zn. 6Co/25/2011 v

obdobnej veci, namieste aj pre daný prípad aplikovať ust. § 134 ods. 5 a 6 Zákonníka práce, keďže
žalobkyňa v čase škodovej udalosti nebola zamestnaná, a preto sa suma priemerného zárobku určuje
podľa § 134 ods. 5 Zákonníka práce a predstavuje sumu minimálnej mzdy. Súd sa tak nestotožnil
s názorom právneho zástupcu žalobkyne, že pri výpočte sa má vychádzať z priemerného zárobku v
národnom hospodárstve zisteného štatistickým úradom. Z § 445 OZ vyplýva, že relutárnou reštitúciou

sa má nahradiť strata na zárobku, ktorou sa rozumie rozdiel medzi zárobkom po poškodení zdravia
a priemerným zárobkom pred poškodením zdravia. Žalobkyňa poukázala aj na výrok medzitýmneho
rozsudku, ktorým ako uvádzala žalobkyňa v petite medzitýmneho rozsudku bolo určené, že žalobkyni
patrí náhrada na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti od 13.12.2011 vo výške vypočítanej
z výpočtového základu určeného z priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Súd prvej inštancie

poukázal na to, že medzitýmnym rozsudkom súd rozhodoval o základe nároku, pričom mal súd za
to, že v predmetnom výroku je nadbytočne uvedené, že nárok žalobkyni patrí vo výške vypočítanej z
výpočtového základu určeného z priemernej mzdy v národnom hospodárstve, pretože podľa názoru
súdu predmetným výrokom malo byť rozhodnuté len o základe nároku, t. j. či nárok žalobkyne je daný.
Súd ďalej poukázal aj na to, že odvolací súd sa v odvolaní po zrušení rozsudku Krajského súdu, ktorý

pôvodne medzitýmny rozsudok zmenil nezaoberal ďalšími skutočnosťami a námietkami samotného
žalovaného v pôvodnom odvolaní. Súd preto konštatoval, že v čase rozhodovania súdu, keď súd
po medzitýmnom rozsudku rozhodoval o výške nároku, nie je znením petitu medzitýmneho rozsudku
viazaný.
10. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že v danom konaní pri vyčíslení nároku žalobkyne si

musel súd ustáliť, podľa ktorých ustanovení bude posudzovať nárok na náhradu za stratu na zárobku
pri invalidite poškodeného, a to z dôvodu, že po podaní žaloby došlo k prijatiu zákona č. 394/2019 Z. z.,
ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov práve
aj v § 446 a 447. Podľa pôvodnej úpravy sa postupovalo pri určení náhrady rovnako ako pri úrazovej
rente podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Tomu zodpovedal aj pôvodný žalobný návrh.

Tým, že Občiansky zákonník zaviedol právnu úpravu, v zmysle ktorej sa nárok poškodeného na náhradu
straty na zárobku posudzoval podľa Zákona o sociálnom poistení, obmedzil mu legislatívne subjektívne
právo domáhať sa skutočnej náhrady za stratu na zárobku. Potreba prijatia návrhu zákona vychádzala
z nálezu Ústavného súdu SR z 10. októbra 2018 (PL. ÚS 10/2016-53), ktorým bol vyslovený nesúladustanovenia § 446 OZ s čl. 12 ods. 1 a s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Novelizované ustanovenie v zmysle
osobitnej časti dôvodovej správy opúšťa pôvodnú, z hľadiska ochrany poškodeného nevyhovujúcu,
naviazanosť právnej úpravy kvalifikácie výšky náhrady straty na zárobku poškodeného na Zákon o

sociálnom poistení a nahrádza túto úpravu takou, ktorá zohľadňuje rozsah skutočne utrpenej škody a jej
spravodlivej náhrady. Ujma sa v tomto prípade posúdi, a to na základe porovnania priemerného zárobku
poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody a zárobkom, ktorý dosahuje po poškodení, pričom
tento „nový zárobok“ je závislý aj od toho, či a v akej výške poškodený poberá invalidný dôchodok.
Náhrada na zárobku sa teda vypočíta ako rozdiel medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý

dosahoval pred vznikom škody a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po poškodení a priznaní
invalidného dôchodku. Na základe uvedeného tak súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení, ktoré
nadobudli účinnosť od 01.12.2019, a to s poukazom práve na prechodné ustanovenia Občianskeho
zákonníka.

11. Z vykonaného dokazovania, ktorá skutočnosť sporná nebola, mal prvoinštančný súd za preukázané,

že v čase vzniku škody bola žalobkyňa študentkou strednej školy s maturitou s tým, že žalobkyňa mala
záujem pokračovať v štúdiu na vysokej škole, pričom preukázané bolo, že žalobkyňa bola uznaná za
invalidnú a miera poklesu jej pracovnej schopnosti predstavovala 100 %. Je nesporné, že žalobkyňa
nemala v čase vzniku škody žiaden zárobok ani iný príjem zárobok nahradzujúci. Súd mal za to, že práve
v takomto prípade je potrebné aplikovať ustanovenia Zákonníka práce, ktoré definujú pojem priemerný

zárobok. Keďže významom inštitútu straty na zárobku je akýsi peňažný dôchodok vyrovnávajúci rozdiel
medzi zárobkami poškodeného, súd mal za to, ako už bolo konštatované, že na tento prípad je potrebné
práve aplikovať ustanovenia Zákonníka práce, a to § 134 ods. 5 a 6 Zákonníka práce, keďže v uvedenom
ustanovení je riešený priemerný zárobok v súvislosti s náhradou škody aj u žiakov stredných škôl,
ktorou žiačkou strednej školy žalobkyňa jednoznačne bola v čase vzniku škody, nebola v tomto čase

zamestnaná, a preto sa suma priemerného zárobku určuje podľa § 134 ods. 5 Zákonníka práce a
predstavuje tak sumu, ktorá zodpovedá minimálnej mzde. Súd sa tak nestotožnil s názorom právneho
zástupcužalobkyne,žeprivýpočtesamávychádzaťzpravdepodobnéhopriemernéhozárobkuzakaždý
rok za uplatnené obdobie, ktorý by zodpovedal priemernej mesačnej mzde v národnom hospodárstve
SR zistené štatistickým úradom. Súd tak posúdil, ako bolo uvedené, že priemerný zárobok žalobkyne

predstavuje tak na účely výpočtu straty na zárobku minimálnu mzdu. Súd prvej inštancie z údajov
Štatistického úradu SR mal za preukázané, že mesačná minimálna mzda v roku 2011 predstavovala
sumu 317 eur, v roku 2012 327,20 eura, v roku 2013 337,70 eura, v roku 2014 352 eur, v roku 2015
380 eur, v roku 2016 405 eur, v roku 2017 435 eur, v roku 2018 480 eur, v roku 2019 520 eur, v roku
2020 580 eur, v roku 2021 623 eur, v roku 2022 646 eur, v roku 2023 700 eur, v roku 2024 750 eur.

Žalobkyni bol priznaný od 13.12.2011 invalidný dôchodok vo výške 287,60 eura (19 dní = 29,40 eura) za
december 2011. V roku 2012 poberala žalobkyňa invalidný dôchodok mesačne vo výške 297,10 eura, v
roku 2013 invalidný dôchodok mesačne vo výške 307,20 eura, v roku 2014 invalidný dôchodok mesačne
vo výške 315 eur, v roku 2015 invalidný dôchodok mesačne vo výške 319,60 eura, v roku 2016 invalidný
dôchodok mesačne vo výške 321,30 eura, v roku 2017 invalidný dôchodok mesačne vo výške 328,40

eura, v roku 2018 invalidný dôchodok mesačne vo výške 335,60 eura, v roku 2019 invalidný dôchodok
mesačne vo výške 344,40 eura, v roku 2020 invalidný dôchodok mesačne vo výške 354,40 eura, v roku
2021 invalidný dôchodok mesačne vo výške 363,70 eura, v roku 2022 invalidný dôchodok mesačne
vo výške 368,50 eura, v roku 2023 invalidný dôchodok mesačne vo výške 412 eur a od 01.07.2023
455,70 eura mesačne, a od 01.01.2024 invalidný dôchodok mesačne vo výške 472,20 eura. Žalobkyni

tak vznikol nárok za obdobie od 13.12.2011 ku dňu rozhodnutia súdu ako rozdiel medzi minimálnou
mzdou a výškou invalidného dôchodku za každý jednotlivý mesiac a rok vo výške celkovo 19 919,75
eura pri zohľadnení miery spoluzavinenia poškodenej 10 %, a na základe vyššie uvedeného súd prvej
inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zaostalého peňažného dôchodku ako nedôvodnú zamietol.

12. Pokiaľ ide o sumu peňažného dôchodku do budúcnosti, súd priznal žalobkyni od 01.05.2024
mesačnú úrazovú rentu v sume 277,80 eura ako rozdiel medzi minimálnou mzdou v roku 2024 750 eur
a invalidným dôchodkom priznaným od 01.01.2024 vo výške 472,20 eura, ktorú je povinný žalovaný
uhrádzať žalobkyni vždy do 15. dňa v mesiaci (výrok I.).

13. S poukazom na čiastočné späťvzatie žaloby v priebehu konania súd konanie v časti zaplatenia sumy
47 091,18 eura, ktorú žalovaný uhradil po podaní žaloby spolu s prislúchajúcim úrokom z omeškania
v zmysle § 145 ods. 1 CSP zastavil.14. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP a § 257 CSP.
Uplatnený nárok od podania žaloby do rozhodnutia súdu predstavoval sumu 92 115,58 eura. Žalobkyni
vznikol nárok v rozsahu 19 919,75 eura s úrokom z omeškania, ktorá suma bola vo výške celkovo

47 091,18 eura zaplatená žalovaným po podaní žaloby a v tejto časti žalobkyňa zobrala žalobu späť,
v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá a tak by s poukazom na pomer úspechu a neúspechu
strán sporu bol v prevyšujúcej časti úspešný žalovaný. Žalobkyňa bola úspešná v časti odvolacieho a
dovolaciehokonania,žalovanýbolúspešnývrámciprvéhoodvolaciehokonania.Stranysporunenavrhli,
alesúdposudzoval,čiexistujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,prektorébymalsúdpristúpiťkaplikácii

ustanovenia § 257 CSP. Súd zistil, že žalobkyňa je poberateľkou len invalidného dôchodku vo výške
472,20 eura mesačne. Ustanovenie § 257 CSP slúži na odstránenie neprimeranej tvrdosti zákona,
teda k dosiahnutiu spravodlivosti pre stranu sporu. Za dôvody hodné osobitného zreteľa sa považujú
určité druhy konania, ale aj určitá procesná situácia, ide teda o dôvod daný charakterom konania alebo
charakterom procesnej situácie. Súd prvej inštancie v danom prípade poukázal, že sa jednalo jednak
o špecifické konanie, samotný priebeh konania, pričom okrem toho po podaní žaloby došlo aj k zmene

právnej úpravy, keďže novelou Občianskeho zákonníka sa zmenil spôsob výpočtu tejto náhrady, a to
tak, že sa prestali uplatňovať ustanovenia Zákona o sociálnom poistení, na základe ktorého bol pôvodný
nárok žalobkyne uplatnený. Vzhľadom na okolnosti, ktoré viedli žalobkyňu k uplatneniu práva na súde,
samotnému druhu konania, skutočnosť, že žalovaný plnil žalobkyni nárok po podaní predmetnej žaloby
i nad rámec jeho povinnosti vyplývajúcej z právnej úpravy, súd dospel k záveru, že v predmetnej veci sú

dané okolnosti hodné osobitného zreteľa na oboch stranách sporu a je akceptovateľné, aby obe strany
sporu si znášali vlastné trovy konania.

15. Proti tomuto rozhodnutiu v časti výrokov III. a IV. podala včas odvolanie žalobkyňa prostredníctvom
právneho zástupcu navrhujúc odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

časti zmenil v zmysle odvolacieho návrhu a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania, vrátane
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V podanom odvolaní žalobkyňa poukázala na existenciu
odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Namietala, že súd prvej
inštancie nesprávne aplikoval a použil nesprávny výklad ust. § 445 a 447 OZ na daný prípad. Právne
posúdenie veci zo strany súdu nerešpektuje zásadu plnej náhrady škody a je v rozpore s princípom

spravodlivosti. Uviedla, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu straty na zárobku v prípadoch,
kedy nie je exaktne známy predchádzajúci priemerný zárobok, ktorý poškodený dosahoval už pred
vznikom škody na zdraví, súdna prax uprednostnila pri rozhodovaní o tomto nároku poškodeného
posudzovanie budúcich zárobkových možností poškodeného v čo možno najreálnejšej rovine. V tomto
smere poukázala na stanovisko R I 1768/28 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/32/02 (R

29/2004) a uviedla, že rozhodovacia prax súdov pri určitých odôvodnených okolnostiach upúšťa od
striktného východiska priemerného zárobku poškodeného pred vznikom škody na zdraví a vychádza
z pravdepodobného zárobku poškodeného, ktorého zistenie je prípustné aj hrubým odhadom. Vždy
však pre takýto postup musia existovať odôvodnené okolnosti, ktoré takýto postup legitimizujú práve
v záujme priznania spravodlivého vyrovnania poškodenému a s cieľom nahradiť mu úplne všetku škodu,

ktorá na jeho strane vznikla v dôsledku poškodenia zdravia. Žalobkyňa má za to, že takýto postup
je aplikovateľný v danom prípade. V čase dopravnej nehody bola žalobkyňa študentom gymnázia
s výbornými študijnými výsledkami a plánmi pokračovať v štúdiu na lekárskej fakulte. Žalobkyňa mala
všetky predpoklady, aby sa v budúcnosti riadne uplatnila v pracovnom procese a dosahovala zárobky
minimálne v priemernej rovine zárobkov dosahovaných v rámci Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie

v podstate odmietol posúdiť nárok žalobkyne tak, že by vychádzal z jej pravdepodobného zárobku,
ktorý by pravdepodobne v budúcnosti dosahovala, pretože takéto úvahy sa v odôvodnení súdu ani
nenachádzajú. Súd vychádzal ako z priemerného zárobku žalobkyne z minimálnej mzdy na základe
formalistického posúdenia a odkazu na úpravu priemerného zárobku v ustanoveniach Zákonníka práce.

16. Ďalej namietala, že ust. § 134 ods. 5 a 6 Zákonníka práce, na ktoré súd poukazoval, svojou
povahou a účelom nezodpovedajú stanoveniu reálneho pravdepodobného zárobku poškodeného.
Tieto ustanovenia stanovujú len určité minimalistické požiadavky na zohľadnenie najnižšej možnej
mzdovej úrovne za účelom stanovenia krátkodobých náhrad na pracovnoprávne účely. Svojou povahou
a účelom teda tieto ustanovenia zjavne nesledujú zámer určiť ani v hrubých rysoch reálnu a čo

najpravdepodobnejšiu výšku zárobku dotknutej osoby, najmä ak sa uvažuje o zárobkových možnostiach
z dlhodobého hľadiska, čo je aj prípad žalobkyne. V tejto rovine poukázala na rozhodnutie Okresného
súdu Levice zo dňa 25.06.2014, č. k. 9C/275/2013-87, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu
v Nitre zo dňa 27.05.2020, č. k. 5Co/62/2019-154.17. Uviedla, že súd prvej inštancie nerešpektoval medzitýmny rozsudok, ktorý jasne konštatuje, že
žalobkyni patrí náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti od 13.12.2011 vo výške

vypočítanej z výpočtového základu určeného z priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Daný
medzitýmny rozsudok nadobudol riadne právoplatnosť a jeho ignorovanie je popretie princípov právnej
istoty. Súd pri jeho odôvodňovaní konštatoval, že pre žalobkyňu by bol diskriminačné, ak by sa denný
vymeriavací základ vypočítal z minimálnej mzdy, pretože žalobkyňa mohla ďalším štúdiom dosiahnuť
vzdelanie, pri ktorom by dosahovala zárobok vyšší než je minimálna mzda. Poukaz súdu prvej inštancie

na to, že odvolací súd sa nezaoberal odvolacími námietkami žalovaného je nepodstatný. Odvolací
súd totiž potvrdil celý výrok medzitýmného rozsudku vrátane časti určujúcej výpočtový základ nároku
žalobkyne. Pokiaľ mal žalovaný za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočné, mal možnosť
podať dovolanie. Postup súdu prvej inštancie považuje žalobkyňa za arbitrárny.

18. V prípade nároku uplatneného od 01.11.2021 do budúcna mesačne v sume 623,94 eura, si tento

žalobkyňa uplatnila vo výške v závislosti od zmeny budúcich pomerov. Za zmenu pomerov považuje
žalobkyňa aj valorizáciu, teda zvyšovanie výšky priemerného zárobku rozhodného pre výpočet nároku,
a to analogickým použitím ustanovení Zákona o sociálnom poistení. Právna úprava sa po novelizácii
ustanovenia § 447 OZ s účinnosťou od 01.12.2019 v podstate vrátila k úprave platnej do 31.07.2004.
V tomuto období jednotlivými nariadeniami vlády dochádzalo k úprave výšky priemerného zárobku

pre účely výpočtu náhrady za stratu na zárobku, kedy sa výška priemerného zárobku pravidelne
valorizovala. Preto aj pri súčasnej právnej úprave je z hľadiska naplnenia účelu ust. § 447 OZ
analogické použitie právnych predpisov, ktoré upravujú rovnako vo svojej podstate náhradu za poberaný
zárobok, aby bol v priemernej miere zohľadnený rast mzdovej úrovne ako aj rast spotrebiteľských cien,
keďže pre predmetné ust. § 447 OZ doteraz nebola prijatá obdobná právna úprava, ktorá by tieto

skutočnosti zohľadňovala. Jedine tak môže právna úprava nároku na náhradu za stratu na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite spĺňať základnú zásadu inštitútu náhrady škody,
ktorou je zásada plnej (úplnej) náhrady škody. Mesačná náhrada za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti, resp. pri invalidite tak po zohľadnení zmien pomerov predstavuje v roku 2021 sumu
623,94 eura, v roku 2022 sumu 634,94 eura. V roku 2023 sumu 700,82 eura (do 30.06.2023) a sumu

769,51 eura (od 01.07.2023), v roku 2024 sumu 792,22 eura. Žalobkyňa preto v odvolacom návrhu
požaduje priznať za obdobie od 01.11.2021 do 31.12.2021 mesačne sumu 301,89 eura (pretože za toto
obdobiejejbolazostranyžalovanéhomesačneplnenálensuma322,05eura),zaobdobieod01.01.2022
do 31.122022 mesačne sumu 312,89 eura (pretože za toto obdobie jej bola zo strany žalovaného
mesačne plnená len suma 322,05 eura), za obdobie od 01.01.2023 do 30.06.2023 mesačne sumu

378,77 eura (pretože za toto obdobie jej bola zo strany žalovaného mesačne plnená len suma 322,05
eura), za obdobie od 01.07.2023 do 31.12.2023 mesačne sumu 447,46 eura (pretože za toto obdobie
jej bola zo strany žalovaného mesačne plnená len suma 322,05 eura), za obdobie od 01.01.2024 do
30.04.2024 mesačne sumu 470,17 eura (pretože za toto obdobie jej bola zo strany žalovaného mesačne
plnená len suma 322,05 eura), počnúc od 01.05.2024 do budúcna mesačne 792,22 eura až do zmeny

pomerov. Uvedené sumy požaduje žalobkyňa spolu s príslušným úrokom z omeškania.

19. K žalobkyňou podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný uvádzajúc, že žalobkyni mesačne
poukazuje náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v sume 322,05 eura.
Uviedol, že súd prvej inštancie sa v medzitýmnom rozsudku nezaoberal všetkými spornými otázkami

týkajúcimi sa uplatneného nároku (napr. spoluvinou žalobkyne) a potom sa vydanie medzitýmneho
rozsudku javí byť ako predčasné a nehospodárne, resp. mal potom rozhodovať len o tom, či je
nárok daný, a jednak v čase od okamihu vyhlásenia medzitýmneho rozsudku do okamihu vyhlásenia
konečného rozhodnutia súdu prvej inštancie došlo k zásadnej zmene právnej úpravy týkajúcej sa
výpočtu straty na zárobku po skončení PN, kedy sa po novele Občianskeho zákonníka už nepočíta

strata na zárobku ako úrazová renta. Žalobkyňa si podanou žalobou uplatnila nárok na náhradu straty
na zárobku vychádzajúc z vtedy platného ust. § 447 OZ, kde stratu na zárobku vyčíslovala ako úrazovú
rentu. Žalovaný má za to, že popretím princípu právnej istoty by bola situácia, ak by súd vyhovel žalobe,
tak ako žiadala žalobkyňa zmenou žaloby zo dňa 04.09.2020 po novele ust. § 447 OZ, pretože žiada
spätne od podania žaloby stratu na zárobku vo vyššom rozsahu ako si uplatnila pôvodne v žalobe,

hoci novela OZ bola účinná od 01.12.2019. Súd priznal žalobkyni menej ako žiadala pôvodnou žalobou,
námietkou premlčania sa už v rozhodnutí nezaoberal. Žalovaný považoval za potrebné poukázať na
skutočnosť, že žalobkyňa na jednej strane tvrdila, že plánovala po ukončení gymnázia študovať na
lekárskej fakulte (v čase nehody mala 16 rokov, takže vôbec nie je zrejmé na akú VŠ by si podalaprihlášku a kde by ju zobrali) a na strane druhej si uplatnila nárok na náhradu straty na zárobku po
skončení PN odo dňa, kedy dovŕšila 18 rokov a ešte vychádza aj z valorizovaného priemerného zárobku.
Žalovaný vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobkyne, že sa malo pri výpočte straty na zárobku vychádzať

z valorizovaného priemerného zárobku. V tomto smere odkazuje na nález Ústavného SR, ktorý tento
výpočet považoval za neústavný. Výpočet žalobkyne nie je prijateľný aj z dôvodu, že percentuálne
navyšuje priemerný zárobok o valorizácie, ktorými sa ale navyšovala samotná úrazová renta, t. j.
konečna dávka a nie základ, z ktorého sa vypočítava. Rovnako nie je možné pristúpiť k navyšovaniu
straty na zárobku podľa zvyšovania priemerného zárobku v národnom hospodárstve SR. Výpočet

žalobkyne ani nekopíruje zvyšovanie úrazovej renty tak ako dôvodila žalobkyňa, pretože v roku 20416
došlokzvýšeniuúrazovejrentyo0,46%anieo1,46%,vroku2020došlokzvýšeniuúrazovejrentyo2,5
% a nie o 2,90 % a následne o 2,3 % a nie o 2,60 %. Pokiaľ ide o úrok z omeškania žalovaný uvádza, že
nevidí dôvod na jeho priznanie. V prejednávanej veci ide podľa názoru žalovaného o typický prípad, kedy
splatnosť plnenia nastáva až po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody. Až do
okamihu právoplatného rozhodnutia totiž v takomto neštandardnom prípade nie je zrejmé, v akej výške

má byť strata na zárobku poukazovaná. Žalovaný nemohol byť v omeškaní s plnením straty na zárobku
uplatnenej už od 04.09.2020, kedy nemal o rozšírení žaloby ani vedomosť a ani nebola rešpektovaná
zákonná lehota 3 mesiacov na prešetrenie uplatneného nároku + 15 dní od skončenia prešetrovania
na poskytnutie plnenia. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
potvrdiť.

20. Žalobkyňa v rámci odvolacej repliky uviedla, že námietky žalovaného nie sú dôvodné. Pokiaľ
žalovaný nesúhlasil s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý potvrdil medzitýmny rozsudok súdu prvej
inštancie, mal podať dovolanie. Nedôvodná je aj námietka týkajúca sa zmeny právnej úpravy § 447 OZ,
pretože medzitýmny rozsudok bol potvrdený odvolacím súdom už v čase, kedy platilo zmenené ust. §

447 OZ. Súd v medzitýmnom rozsudku určil len základ, z ktorého sa má vychádzať pri výpočte nároku
žalobkyne. Poukázala na § 879w OZ, podľa ktorého sa novelizovaným ust. § 447 majú spravovať aj
právne vzťahy vzniknuté pred 01.12.2019. Účelom zmeny tejto právnej úpravy bolo práve zosúladenie
znení § 446 a § 447 OZ s ústavou. Ohľadne aplikácie ust. § 134 ods. 5 a 6 Zákonníka práce poukázala
na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2024, sp. zn. 4Cdo/64/2023. Uviedla, že naďalej trvá

na dôvodnosti ňou uplatneného žalobného nároku, pretože k výkladu textu právnych noriem sa má
uplatňovať podľa ich účelu a zmyslu. Trvá na valorizácii výšky priemerného zárobku. Strata na zárobku
po skončení práceneschopnosti či pri invalidite vzniká a pretrváva dlhodobá, aj niekoľko desiatok rokov.
Je krajne nepravdepodobné, že by zárobok poškodeného ostal počas takého dlhého obdobia nezmenný
a nerástol by. Taktiež má za to, že v danom prípade sa má prihliadnuť na analógiu zákona, pretože

v konaní si žalobkyňa uplatňuje nárok najbližší k tzv. úrazovej rente, pričom nárok na úrazovú rentu má
pritom zákonom upravený systém jeho postupného zvyšovania, čím je takto zabezpečená kompenzácia
pravdepodobného rastu zárobku poškodeného. K námietkam žalovaného ohľadne úroku z omeškania
žalobkyňa poukázala na Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 263/2022 zo dňa 07.09.2022, v ktorom
súd konštatoval, že ust. § 11 ods. 8 Zákona o PZP nevylučuje vznik nároku poškodeného na úrok

z omeškania. Je nevyhnutné na dôsledky omeškania poisťovateľa s plnením jeho hlavnej právnej
povinnosti plniť samotnú náhradu škody (peňažný záväzok) v súlade s § 1 ods. 2 Zákona o PZP
subsidiárne aplikovať všeobecný predpis, ktorým je § 517 ods. 2 OZ. Ak teda poisťovateľ nesplní právnu
povinnosť plniť oprávnenú náhradu škody poškodenému včas a riadne (t. j. v lehote 15 dní po skončení
šetrenia), dostáva sa po uplynutí tejto lehoty s plnením náhrady škody do omeškania a poškodenému

vzniká nárok uplatňovať si voči poisťovateľovi aj nárok na úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 OZ.

21. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výrokov
III. a IV. je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

22. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

23. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciouprávanazistenýskutkovýstav.Dochádzaknejvtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

24. Odvolací súd poznamenáva, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho

súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

25. Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa § 441 OZ, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola

škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Podľa § 446 OZ v znení účinnom od 1. decembra 2019, náhrada straty na zárobku počas pracovnej
neschopnosti poškodeného sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným
zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody, a náhradou, ktorá bola poškodenému

vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov.

Podľa § 447 OZ v znení účinnom od 1. decembra 2019, náhrada straty na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu
medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody, a súčtom zárobku,

ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku
vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov.

Podľa § 879w OZ v znení účinnom od 1. decembra 2019, ustanoveniami § 446, § 447, § 447b a §
448 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019; vznik týchto právnych vzťahov

a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.
novembra 2019.

26. Podľa § 15 ods. 1 Zákona o PZP, náhradu škody vrátane inej ujmy uhrádza poisťovateľ
poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy priamo

proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať; ak ide o škodu vrátane inej ujmy spôsobenú
motorovým vozidlom jazdnej súpravy tvorenej ťažným vozidlom a prípojným vozidlom, poškodený je
oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy priamo voči poisťovateľovi, ktorý
poistil prípojné vozidlo, ak ťažné vozidlo nie je možné identifikovať.

27.Podľa§8ods.1zákonač.8/2009Z.z.ocestnejpremávkeaozmeneadoplneníniektorýchzákonov,
osoba sediaca na sedadle povinne vybavenom bezpečnostným pásom alebo iným zadržiavacím
zariadením je povinná toto zariadenie použiť.

28. Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné poukázať na správnosť zistených skutkových

okolností súdom prvej inštancie, že dňa 20.03.2010 došlo k dopravnej nehode (bližšie opísanej v bode
45. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie), v dôsledku ktorej žalobkyňa utrpela
také poškodenie na zdraví, že na základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 05.04.2013 bola
žalobkyňa uznaná za invalidnú od 13.12.2011, pričom miera poklesu schopnosti žalobkyne vykonávať
zárobkovú činnosť bola určená v rozsahu 100 %. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za

preukázané, že v čase nehody bola žalobkyňa maloletá a študentkou strednej školy s maturitou, pričom
v tomto čase nebola zárobkovo činná a ani nemala príjem zárobok nahrádzajúci. Uvedené skutočnosti
tak v konaní neboli sporné a odvolací súd na ne v plnej miere odkazuje.29. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom zo dňa 25.06.201,
č. k. 9C/275/2013-87 určil, že žalobkyni patrí náhrada na stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti od 13.12.2011 vo výške vypočítanej z výpočtového základu určeného z priemernej mzdy

v národnom hospodárstve. Z dôvodu podaného odvolania zo strany žalovaného, Krajský súd v Nitre
rozsudkom č. k. 5Co/787/2014-108 napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,
že nárok žalobkyne na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti zamietol. Voči
predmetnému rozhodnutiu odvolacieho súdu bolo podané dovolanie žalobkyňou, o ktorom Najvyšší
súd SR rozhodol uznesením zo dňa 06.12.2018 tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.

5Co/787/2014 zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 27.05.2020, č. k.
5Co/62/2019-154 medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

30. Pokiaľ ide o mieru spoluzavinenia žalobkyne v zmysle ust. § 441 OZ, súd prvej inštancie vychádzal
správne zo záverov, pričom oprel ich aj o prijaté závery tunajšieho odvolacieho súdu v konaní sp. zn.
5Co/96/2019 vedenom medzi totožnými stranami sporu v súvislosti s tou istou škodovou udalosťou.

Odvolací súd na tomto mieste poukazuje na obsah záverov týkajúceho sa časti spoluzavinenia
žalobkyne, že vzhľadom na okolnosti veku žalobkyne v čase nehody a skutočnosti, že sama o sebe
dopravnú nehodu svojím zavineným konaním nezapríčinila, bolo na mieste stanoviť 10 % ako mieru
spoluúčasti na škode. Súd tak konštatoval správnosť nájdeného pomeru spoluzavinenia v zmysle § 441
OZ. Žalobkyňa v priebehu konania uviedla, že určenie miery spoluzavinenia je otázkou právnou a súd

by mal aj v tomto konaní sa opätovne mierou spoluzavinenia žalobkyne zaoberať a túto vyhodnotiť. Súd
aj z dôvodu právnej istoty ustálil v zmysle § 441 OZ mieru spoluzavinenia žalobkyne v rozsahu 10 %,
pretože považoval za nelogické a aj nespravodlivé, aby sa v každom jednotlivom konaní vyhodnocovala
v súvislosti s totožnými okolnosťami miera spoluzavinenia v inom rozsahu, a to už z dôvodu princípu
spravodlivosti ako aj právnej istoty.

31.Účelomustanovenia§447OZjezabezpečiťpoškodenémunáhradustratynazárobkuajposkončení
jeho pracovnej neschopnosti; k tejto strate na zárobku musí dôjsť v príčinnej súvislosti s poškodením
zdraviapoškodeného.Komentovanézneniepoukazujenanáhradustratynazárobkutak,žeposkončení
pracovnej neschopnosti sa vždy poskytuje vo forme peňažného dôchodku vyplácaného v budúcich

mesačných dávkach. Jednorazová náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti sa
nejavíakoefektívneriešenie,pretožeupoškodenéhomôženastaťzmenanásledkovpoškodeniazdravia
(zhoršenie aj zlepšenie jeho zdravotného stavu), ktorá môže mať priamy vplyv na výšku jeho nároku
podľa ust. § 447 OZ. K dosiahnutému zárobku po skočení pracovnej neschopnosti sa pripočítava výška
priznaného invalidného dôchodku, ktorý je vyplácaný na základe Zákona o sociálnom poistení. Podľa

judikatúry nie je rozhodné, či poškodený vykonáva inú prácu, než vykonával pred tým, ako došlo k
poškodeniu jeho zdravia; poškodený môže mať v dôsledku poškodenia zdravia stratu na zárobku, aj keď
sa jeho pracovné zaradenie nezmení, ak dosahuje nižší pracovný výkon, prípadne rovnaký pracovný
výkon, avšak pri vynaložení vyššieho úsilia (R 22/92). Ak poškodený dosahuje rovnaký alebo vyšší
zárobok ako pred poškodením zdravia, nie je vždy vylúčené, že by aj tak mohlo dôjsť k strate na

zárobku, ak môže po poškodení zdravia dosiahnuť takýto zárobok len so zvýšeným úsilím a so zvýšenou
námahou. V tomto prípadne je potrebné vyhodnotiť, aký bol zárobok poškodeného pri rovnakom vypätí
síl, ak by nedošlo k úrazu. Je potrebné hodnotiť aj to, o koľko viac námahy musí poškodený vynaložiť na
získanierovnakýchvýsledkovpráceakopredpoškodenímjehozdravia,prípadneokoľkoviacrizikamusí
poškodený na seba brať so zreteľom na následky úrazu (R 132/56). Znenie predmetného ustanovenia

bolo novelizované zákonom č. 349/2019 Z. z. s účinnosťou od 1. decembra 2019. V pôvodnom znení
sa náhrada za stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite
posudzovala a suma tejto náhrady sa určovala rovnako ako suma úrazovej renty podľa všeobecných
predpisov o sociálnom poistení. Podľa dôvodovej správy § 447 opustilo pôvodnú, z hľadiska ochrany
poškodeného nevyhovujúcu naviazanosť právnej úpravy kvantifikácie výšky náhrady straty na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného na zákon o sociálnom poistení a nahrádza túto
úpravu takou, ktorá zohľadňuje rozsah skutočne utrpenej škody a jej spravodlivej náhrady. Ujma sa v
tomto prípade posúdi na základe porovnania priemerného zárobku poškodeného, ktorý dosahoval pred
vznikomškodyazárobku,ktorýdosahujepopoškodení,pričomtento„nový“zárobokjezávislýajodtoho,
či a v akej výške poškodený poberá invalidný, resp. čiastočne invalidný dôchodok. Náhrada za stratu na

zárobku po skončení pracovnej neschopnosti sa teda vypočíta ako rozdiel medzi priemerným zárobkom
poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po
poškodení a priznaného invalidného dôchodku.32. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu dospel odvolací súd k inému záveru, ako súd prvej inštancie,
a to pokiaľ ide o určenie nároku na náhradu za stratu na zárobku žalobkyne. Odvolací súd v tomto
smere konštatuje, že prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, keď za priemerný zárobok

žalobkyne na účely výpočtu straty na zárobku považoval minimálnu mzdu a to z nasledujúcich
dôvodov. Uvedeným postupom sa súd prvej inštancie dopustil nesprávneho výkladu a aplikácie ust.
§ 134 ods. 5 a 6 Zákonníka práce v spojení s § 447 OZ (v znení od 01.12.2019). V uvedenej
rovine dáva odvolací súd do pozornosti súdu prvej inštancie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. zo dňa 26. septembra 2024, sp. zn. 4Cdo/64/2023, v ktorom dovolací súd v podobnej

veci zaujal stanovisko k právnej otázke týkajúcej sa posúdenia zárobkových možností poškodených
osôb, ktoré v čase poškodenia zdravia nemali príjem, či nepoberali zárobok podľa ich budúcich
predpokladaných možností zárobku, pričom dovolací súd v tomto rozhodnutí uviedol, že otázkou
posudzovania budúcich zárobkových možností sa už v minulosti zaoberal v rozhodnutiach sp. zn.
2Cdo/32/2002 a 3Cdo/113/2016.

33. Odvolací súd v tejto rovine dáva do pozornosti aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. PL. ÚS 10/2016 z 10. októbra 2018, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil nesúlad
ustanovenia § 446 OZ s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v dôsledku
ktorého došlo zákonodarcom následne k zmene právnej úpravy a znenia ustanovení § 446 a § 447
Občianskeho zákonníka, a teda aj spôsobu výpočtu náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti. Ústavný súd to vysvetlil práve v pasážach akcentujúcich potrebu rozlišovania straty
na zárobku spôsobenej pracovným úrazom na jednej strane a straty na zárobku vyvolanej v režime
občianskeho práva protiprávnym konaním na druhej strane.

34. Vprvomprípadeideosociálnuudalosť,kýmvdruhomokruhuoprotiprávnyúkonmajúcizanásledok

ujmu (stratu). Popísaná distinkcia sa potom logicky prejavuje v inštitucionálnom zabezpečení nárokov
na náhradu ujmy z pracovných úrazov prostredníctvom verejného sociálneho poistenia garantujúceho
základné právo podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, kým odškodnenie straty na zárobku podľa napadnutého
ustanovenia je objektom záväzkovo-právneho vzťahu vzniknutého medzi veriteľom (poškodeným)
a dlžníkom (škodcom) v dôsledku protiprávneho konania škodcu, pričom spôsobenie takejto straty

na zárobku vzťahu kreuje legitímnu nádej poškodeného významnú z pohľadu jeho základného práva
vlastniť majetok. Neporovnateľnosť poškodených pracovnými úrazmi a poškodených podľa § 446
Občianskeho zákonníka plynie aj z daňovo-odvodového náhľadu na problematiku. Ústavný súd
v predmetnom náleze konštatoval, že v rámci prieskumu napadnutého ustanovenia neidentifikoval
žiaden prvok, ktorý by obmedzenie náhrady za stratu na zárobku ústavno-právne legitimizoval. Názor

plynúci z dôvodovej správy, podľa ktorého regulácia náhrad škôd na zdraví podľa Občianskeho
zákonníka „je obdobná ako pri pracovných úrazoch“ už ústavný súd vyvrátil (body 69 až 72).
Pracovný úraz vyvolávajúci práceneschopnosť je sociálna udalosť nevyžadujúca prvok protiprávnosti,
ujma na zdraví ústiaca do práceneschopnosti podľa Občianskeho zákonníka je škodová udalosť
spôsobená protiprávnym konaním škodcu. Okrem toho nemožno zabúdať na skutočnosť, že istú podobu

kompenzácie negatívnych dôsledkov pracovných úrazov či chorôb z povolania možno identifikovať už
v existujúcom pracovnoprávnom vzťahu, ktorý apriórne zahŕňa množstvo čiastkových práv zamestnanca
voči zamestnávateľovi cielených na elimináciu nebezpečenstva vzniku pracovného úrazu, ako aj
na zvýhodňovanie prác so zvýšeným rizikom vzniku pracovného úrazu alebo choroby z povolania.
K nim napríklad patria inštitút ochrany práce (šiesta časť Zákonníka práce), komplex povinností

zamestnávateľa na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti
a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a nadväzujúce vykonávacie predpisy), práva plynúce z povinnosti zamestnávateľa realizovať sociálnu
politiku (siedma časť Zákonníka práce), exaktné pravidlá výnimočného nariaďovania práce nadčas pri
výkone rizikových prác (§ 97 ods. 11 Zákonníka práce), ale aj mzdové zvýhodnenia pri nadčasových

rizikových prácach (§ 121 ods. 1 Zákonníka práce) a pri nočných rizikových prácach (§ 123 ods. 1
Zákonníka práce) či osobitné mzdové nároky zamestnancov za sťažený výkon práce (§ 124 Zákonníka
práce). Všetky ako príklad uvedené faktory stavajú poškodenie zdravia a z neho plynúce nároky
v rámci pracovno-právneho vzťahu do svetla diametrálne odlišného v porovnaní s nárokmi veriteľa ako
subjektu civilného záväzkovo-právneho vzťahu vzniknutého protiprávnym škodovým konaním. Preto

nemožno akceptovať ani pripomienku vlády, podľa ktorej sa napadnutým ustanovením „zamedzilo...,
aby nedochádzalo k neodôvodnenej diskriminácii osôb pri kompenzovaní strát v súvislosti s poškodením
zdravia“.35. Odvolací súd teda konštatuje, že súd prvej inštancie v rámci určenia základu pre určenie výšky
náhrady za stratu na zárobku vychádzal zo záverov prijatých Krajským súdom v Nitre, sp. zn.
6Co/25/2011, ktorý v obdobnej veci aplikoval ustanovenia zákonníka práce, a to § 134 ods. 5 a 6, keď

v danej veci žalobkyňa v čase škodovej udalosti nebola zamestnaná, a preto suma priemerného zárobku
sa určovala podľa ust. § 134 ods. 5 Zákonníka práce, pričom predstavovala sumu minimálnej mzdy, čo
nebolo správne. V tejto veci odvolací súd poznamenáva, že súdom prvej inštancie citované rozhodnutie
krajského súdu bolo uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. septembra 2024, sp. zn. 4Cdo/64/2023
zrušené (ďalej len zrušujúce uznesenie dovolacieho súdu).

36. Dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení uviedol, že ak konajúce súdy založili svoje rozhodnutia
v tejto otázke na inom právnom názore, podľa ktorého pri posudzovaní nároku na náhradu za stratu
na zárobku pri invalidite poškodeného je potrebné aplikovať ustanovenia Zákonníka práce pri výpočte
priemerného zárobku žalobcu, treba mať za to, že ich rozhodnutia spočívajú v nesprávnom právnom
posúdení veci.

37. Dovolací súd poukázal na iné svoje rozhodnutie zo dňa 10. septembra 2002 sp. zn. 2Cdo/32/2002,
ktoré bolo na základe rozhodnutia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu publikované v Zbierke
stanovísknajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepublikyakojudikátR29/2004.Najvyššísúd
vyslovil právny názor, podľa ktorého „Spravodlivému usporiadaniu záväzkových vzťahov vzniknutých

zo spôsobenej škody môže zodpovedať len také usporiadanie vzťahov medzi poškodeným a tým, kto
škodu spôsobil, pri ktorom dochádza k úplnému odstráneniu ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného. Osobitná povaha škôd spôsobených na zdraví vyžaduje osobitnú, od všeobecného
ustanovenia § 442 ods. 1 OZ upravujúceho náhradu skutočnej škody a ušlého zisku, odlišnú úpravu
spôsobu a rozsahu ich náhrady škody spočívajúcu okrem iných aj v úprave náhrady za stratu na

zárobku (§ 445 a nasl. OZ), ktorú nemožno podriadiť pod pojem skutočnej škody alebo ušlého zisku.
Podľa dôvodovej správy k Občianskemu zákonníku (k ustanoveniu § 445 a nasl.) je likvidácia náhrady
škody spôsobenej ublížením na zdraví založená na zásade zabezpečiť občanom takto poškodeným
postačujúce hmotné prostriedky pre ich ďalší život. V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd vysvetlil, že
strata na zárobku v zmysle ustanovenia § 445 a nasl. OZ je širší pojem než je strata na mzde alebo

inom pracovnom príjme, ktorý ju nahrádza. Najvyšší súd ustálil aj to, že pri určení náhrady za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite v zmysle § 447 OZ by sa v prípade
vzniku práva malo vychádzať z pravdepodobných príjmov, ktoré by žalobkyňa dosiahla s prihliadnutím
na príjmy v rovnakom alebo podobnom predmete podnikania v danej lokalite po odpočítaní výdavkov
potrebných na ich dosiahnutie, a ak to nie je možné, podľa zárobku ustanoveného v mzdových

predpisoch, vnútorných mzdových predpisoch alebo v kolektívnej zmluve platiacich pre zamestnancov
vykonávajúcich rovnakú alebo podobnú prácu.

38. V zrušujúcom uznesení zo dňa 26. septembra 2024, sp. zn. 4Cdo/64/2023 poukázal Najvyšší
súd Slovenskej republiky aj na obdobné závery v rozhodnutí zo dňa 6. decembra 2018, sp.

zn. 3Cdo/113/2016 (ktoré sa týkalo tohto konania), v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky
vyslovil záver, že osobitná povaha škôd spôsobených na zdraví vyžaduje osobitnú, od všeobecného
ustanovenia § 442 ods. 1 OZ upravujúceho náhradu skutočnej škody a ušlého zisku, odlišnú úpravu
spôsobu a rozsahu náhrady škody spočívajúcu, okrem iných, aj v úprave náhrady za stratu na zárobku
(§ 445 a nasl. OZ), ktorú nemožno podriadiť pod pojem skutočnej škody alebo ušlého zisku. Podľa

dôvodovej správy k Občianskemu zákonníku (k § 445 a nasl.) je likvidácia náhrady škody spôsobenej
ublížením na zdraví založená na zásade zabezpečiť občanom takto poškodeným postačujúce hmotné
prostriedky pre ich ďalší život. So zreteľom na uvedené dovolací súd zastával názor, že právna
úprava v Občianskom zákonníku (§ 446 a § 447) odkazuje na právnu úpravu v Zákone o sociálnom
zabezpečení len vo vzťahu k určeniu výšky odškodnenia (viď aj JUDr. Jaroslav Krajčo: Občiansky

zákonník pre prax (komentár), str. 1769). Dovolací súd ďalej konštatoval, že samotná okolnosť, že
žalobkyňa nebola v čase úrazu zamestnaná a nemala zárobok alebo iný príjem zárobok nahradzujúci,
sama osebe nevylučovala vznik nároku žalobkyne na náhradu za stratu na zárobku po skončení jej
pracovnej neschopnosti. Iný výklad by bol v rozpore s vyššie uvedenou požiadavkou spravodlivého
usporiadania záväzkových vzťahov vzniknutých zo spôsobenej škody, ako aj s článkom 2 Základných

princípov(princípprávnejistoty)Civilnéhosporovéhoporiadku,podľaktoréhoochranaohrozenýchalebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty.39. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobkyňa pred škodovou udalosťou nepracovala, ale študovala na
strednej škole, pričom k poškodeniu jej zdravia došlo v dôsledku dopravnej nehody, teda protiprávnym
konaním iného a nie v súvislosti s pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. Aplikácia ust. § 134

ods. 6 Zákonníka práce (medzitým neplatné) bola možná len pri náhrade škody podľa pracovnoprávnych
predpisov a nie v iných prípadoch. Odvolací súd teda uvádza, že v danom prípade si žalobkyňa uplatňuje
svoj nárok z občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú protiprávnym úkonom.

40. Odvolací súd sa stotožňuje s takým ustaľujúcim nájdením práva uvedenom vo veci NS SR sp. zn.

4Cdo/64/2023, ktoré vylučuje aplikáciu (hoci aj v minulosti za účinnosti) ust. § 134 ods. 6 Zákonníka
práce a prihliadajúc na vyššie uvedené odkazuje na potrebu zohľadniť širšie odškodnenie poškodeného
v rámci protiprávneho úkonu a vzniku „škody na zárobku“.

41. Poukazuje ďalej na to, že pri aplikácii ust. § 879w Občianskeho zákonníka je treba vychádzať z toho,
že ustanoveniami § 446, § 447, § 447b a § 448 (účinné od 1. decembra 2019) sa spravujú aj právne

vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019, pričom špecificky, vznik týchto právnych vzťahov a vznik
nárokov z týchto právnych vzťahov je potrebné posudzovať podľa zákona v znení účinnom do 30.
novembra2019.JetrebazobraťdoúvahyNálezÚSPL.ÚS10/2016z10.októbra2018skonštatovaním,
že vyslovil nesúlad vo vzťahu k § 446 tak, že „Ustanovenie § 446 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky.“. Uvedené vo výsledku znamená, že toto ustanovenie nebolo ústavne súladné už aj predtým
(výklad s účinkom ex tunc). Následne zákonodarca novelou z roku 2019 zmenil, okrem iného, aj ust.
§447 OZ. Možno aplikovať sumár na tento prípad dopadajúcich ustanovení občianskeho zákonníka
(najmä § 447 OZ) s aplikáciou ust. § 879w OZ (ohľadne vzniku právnych vzťahov a vzniku nárokov
do prijatia novely občianskeho zákonníka v roku 2019) s výkladom, ktorý urobí za dosť právnemu

názoru vyslovenému v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/64/2023, ako aj nárokov po
novele. Do úvahy je treba zobrať tiež normatívne záväzný medzitýmny rozsudok vydaný v tomto
konaní, ktorý stanovil, že výpočtovým základom pre určenie náhrady za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti od 13.12.2011 je určená z priemernej mzdy v národnom hospodárstve.

42. V tejto súvislosti je však treba, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania a pre prípad
priznateľnosti zvýšených nárokov (uplatnených žalobkyňou neskôr), podrobne súdom prvej inštancie
vyhodnotiť, kedy začala premlčacia doba plynúť a s akými následkami, pre ten ktorý nárok uplatnený
v tomto konaní. Je treba odlišovať na jednej strane „nominálnu“ výšku prv uplatneného nároku na
jednej strane a dodatočne uplatneného procesného nároku (zmenami návrhu) na strane druhej. Ak

rozšírenie „nominálneho“ procesného nároku sa dotýka časti nárokov, ktorým premlčacia doba uplynula,
nemožno ich v súdnom konaní priznať (je treba vyhodnotiť ktoré a v akom rozsahu). Uplatnenie námietky
premlčania v rozpore s dobrými mravmi podľa názoru odvolacieho súdu bez ďalšieho nemôže byť
naplnené len preto, že prišlo k zmene zákona, ktorý skôr platil a judikatórne nachádzanie práva jeho
obsah „vyložilo odlišne“. Nemožno však pri vyhodnocovaní otázky začiatku plynutia premlčacej doby,

podľa názoru odvolacieho súdu, brať do úvahy zmenený zákon ako skutočnosť, ktorá založila začiatok
plynutia premlčacej doby pre neskôr uplatnené procesné nároky (hoci z obdobia právnych vzťahov, ktoré
už boli v konaní v nižšej výške z dôvodu protiprávneho úkonu a vzniku škody uplatnené). Procesné
nároky v konkrétnej (vyššej výške) boli uplatniteľné aj pred novelou (aj spolu so žalobou).

43. Vzhľadom na uvedené bude úlohou súdu prvej inštancie vec opätovne prejednať a oboznámiť
sa s hore uvedenými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom bude potrebné
prihliadnuť aj na závery Najvyššieho súdu SR, že pri určení náhrady za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti podľa § 447 OZ a nasl. je potrebné vychádzať zo širšieho kontextu a v súvislosti
s rozhodnutím medzitýmnym rozsudkom v tomto konaní. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní

bude posúdiť aj otázku premlčania v tom rozmere, či nárok uplatnený žalobkyňou je po rozšírení
žaloby v prevyšujúcej výške pôvodne uplatneného nároku premlčaný alebo nie. Rozhodnutie musí
vychádzať z odôvodnenia rozsudku, ktoré podrobne uvedie jednotlivé výpočty nárokov za jednotlivé
obdobia s prihliadnutím na už právoplatne priznanú časť nároku a z odôvodnenia prípadnej nepriznanej
časti. V tejto súvislosti možno vyzvať strany na vyčíslenie. V tomto konaní bola časť procesného

nároku právoplatne súdom priznaná, preto v ďalšom postupe je potrebné vziať zreteľ k už priznanému
nároku ako aj k čiastkovému zastaveniu konania (právoplatné) k časti nároku. V konaní vzišla petitórna
požiadavka žalobkyne na valorizačné usporiadanie vzťahu (do zmeny pomerov), s ktorým je potrebné
meritórne sa vysporiadať, vrátane odôvodnenia (priznaním/nepriznaním) v novom rozhodnutí. Úrokz omeškania nemožno priznať bez splnenia a podľa podmienok, ktoré načrtol Ústavný súd SR v inej
veci v Náleze II. ÚS 263/2022.

44. S poukazom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o dôvodnosti podaného odvolania
žalobkyne, čo zaviazalo odvolací súd postupovať procesným postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP,
teda že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výrokov III. a IV. zrušil a v spojení s § 391
ods. 1 CSP vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

45. Vo svojom novom rozhodnutí, popri rešpektovaní právneho názoru odvolacieho súdu obsiahnutého
v tomto rozhodnutí (§ 391 ods. 2 CSP), súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

46. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
druhá veta CSP a § 3 ods. 10 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydaní opravné uznesenie, lehota plynie od doučenia opravného
uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).