Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. október 2025

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 10C/63/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4224202805
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Filip Demo
ECLI: ECLI:SK:OSKN:2025:4224202805.4

Uznesenie

Okresný súd Komárno v právnej veci žalobcov: 1/ maloletý A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom. C. D. XXXX/
XX, XXX XX E., 2/ maloletý F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom: C. D. XXXX/XX, XXX XX E., 3/ G. B. H., nar.
XX.X.XXXX, bytom: C. D. XXXX/XX, XXX XX E., všetci žalobcovia zastúpení: Advokátska kancelária
BÁNOS & KOŠÚTOVÁ s. r. o., IČO: 47 551 372, Hlavná 979/23, Galanta, proti žalovanému: Allianz -
Slovenská poisťovňa, a.s., Pribinova 19, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151

700, o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty a pohrebných nákladov, o späťvzatí žaloby, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie z a s t a v u j e.

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Na Okresnom súde Komárno sa vedie konanie o zaplatenie pozostalostnej úrazovej

Renty a pohrebných nákladov, ktorú si uplatnili žalobcovia v 1/ až 3/ rade voči žalovanému.

2. Žalobcovia v 1. až 3.rade, prostredníctvom svojho splnomocneného právneho
zástupcu, podaním doručeným súdu dňa 14.02.2025 oznámili súdu, že žalobu voči žalovanému berú
v časti 343,20 eur titulom pozostalostnej renty späť a žiadajú upraviť petit žaloby tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi 1. a žalobcovi 2. ( každému osobitne) sumu vo výške 206,80 eur vždy odo

15-teho dňa toho ktorého kalendárneho mesiaca počnúc od 28.09.2022.Písomným podaním zo dňa
17.7.2025, ktoré bolo súdu doručené dňa 18.7.2025 žalobcovia v 1. až 3. rade zobrali žalobu v celom
rozsahu späť, žiadali konanie zastaviť a priznať im nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,
nakoľko podľa ich názoru k zastaveniu konania došlo výlučne v dôsledku postupu žalovaného, keďže
žalovaný pristúpil k náhrade škody dobrovoľne, bez potreby meritórneho rozhodnutia súdu.

3. Podľa § 144 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) žalobca môže vziať
žalobu späť.

4. Podľa § 145 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

5. Keďže žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť, súd konanie zastavil. Na prípadný

nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby by súd neprihliadal, keďže k späťvzatiu žaloby došlo skôr,
než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 CSP alebo pojednávanie. Na základe
uvedeného preto súd v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení rozhodol tak, ako je uvedené
v prvom výroku tohto uznesenia.

6. Žalovaný, písomným podaním zo dňa 30.07.2025, oznámil, že so späťvzatím žalobyv plnom rozsahu súhlasí, pretože podľa jeho názoru bola žaloba predčasne podaná, že svoju zákonnú
povinnosť si plnil a zároveň uviedol, že v tomto prípade by súd nemal priznať nárok na náhradu trov
konania žiadnej zo strán sporu.

7. Žalobcovia v 1. až 3. rade, prostredníctvom svojho splnomocneného právneho
zástupcu, doručili súdu podanie dňa 23.9.2025, v ktorom uviedli, že odmietajú tvrdenie žalovaného, že
podali žalobu predčasne a že oni sami zavinili vznik tohto súdneho konania a poukázali na ustálenú
judikatúru,akoajnálezuÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS263/2016zodňa17.augusta

2016. Majú za to, že svoje nároky si uplatnili riadne a včas, pričom žaloba bola podaná tesne pred
uplynutímdvojročnejpremlčacejdoby.Tvrdeniežalovaného,žekonaniebolozbytočnevyvolané,jepreto
nepravdivé.Právescieľomvyhnúťsaúčinnejnámietkepremlčania,ktorúbyžalovanýmoholvzniesť,boli
žalobcovia oprávnení žalobu podať. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia boli oprávnení podať žalobu
od okamihu, keď bol ich nárok splatný, a nemožno preto hovoriť o predčasnosti. K tvrdeniu žalovaného,
že keby si žalobcovia svoje nároky najprv uplatnili priamo u neho, konaniu by sa dalo predísť, žalobcovia

uviedli, že takéto tvrdenie je právne irelevantné. Právny poriadok im neukladá povinnosť uplatňovať
si nároky mimosúdne pred podaním žaloby, a už vôbec nemožno absenciu takejto iniciatívy vykladať
v ich neprospech. Navyše, samotný postup žalovaného preukazuje, že ani v prípade mimosúdneho
uplatnenia by sa žalobcovia plnenia nedomohli. Dôkazom je skutočnosť, že z dopravnej nehody im
vznikol aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý si žalobcovia u žalovaného priamo uplatnili podľa

§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení. Žalovaný však uviedol, že sa týmto
nárokom bude zaoberať až po rozhodnutí civilného súdu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že napriek
tvrdeniu žalovaného, že by žalobcom plnil a nenamietal premlčanie, jeho reálny postup svedčí o opaku.
Žalobcovia neboli povinní vystavovať sa takémuto procesnému riziku a boli oprávnení obrátiť sa priamo
na súd, ktorý je garantom ich právnej ochrany. Žalobcovia poukázali aj na skutočnosť , až po podaní

žaloby začal žalovaný postupne plniť jednotlivé nároky žalobcov. Od samého začiatku konania pritom
namietal údajné spoluzavinenie nebohého. Žalobcovia túto námietku dôsledne a aktívne popierali a v
priebehu konania sa im podarilo preukázať, že žiadne spoluzavinenie na strane nebohého neexistovalo.
Následne žalovaný od tejto námietky ustúpil, čo potvrdzuje, že procesná aktivita žalobcov bola nielen
dôvodná, ale aj nevyhnutná.

Späťvzatie žaloby zo strany žalobcov bolo priamym dôsledkom dobrovoľného plnenia žalovaného po
začatí konania a v zmysle § 256 ods. 1 CSP zakladá žalobcom právo na náhradu trov konania.
Žalobcovia nesúhlasia ani s tvrdením žalovaného, že v konaní neboli úspešní. V časti pohrebných
nákladov boli žalobcovia úspešní v plnom rozsahu. Žalovaný totiž pristúpil k úhrade celej žalovanej
sumy, hoci tak urobil až v priebehu konania. Nemožno preto tvrdiť, že žalobcovia v tejto časti úspešní

neboli, naopak, ich úspech bol úplný. Pokiaľ ide o pozostalostnú rentu pre maloletých žalobcov, treba
zdôrazniť, že tento nárok sa určuje špecifickým spôsobom. Pri rozhodovaní o trovách konania je preto
potrebné odlišovať základné rozhodnutie od rozhodnutia sprevádzajúceho. Základným je rozhodnutie,
že do práva žalobcov bolo zasiahnuté a že im vznikol nárok na náhradu, otázka presnej výšky plnenia je
už len sekundárna a nadväzujúca. Žalobcov preto treba považovať za plne procesné úspešných, keďže

uspeli čo do základu nároku, pričom konečné určenie výšky renty mohlo závisieť výlučne od voľnej úvahy
súdu. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalobcovia navrhujú, aby súd priznal žalobcom
100 % nárok na náhradu trov konania.

8. Žalovaný vo svojom podaní, ktoré bolo súdu doručené dňa 7.10.2025, zdôraznil, že

žalovaný nijakým protiprávnym konaním nezapríčinil, že žalobcovia boli nútení brániť svoje práva
v súdnom konaní. Toto konanie bolo dobrovoľným rozhodnutím žalobcov a v žiadnom prípade nemožno
hovoriť o vynútenom konaní v dôsledku správania sa žalovaného. Podľa názoru žalovaného žalobcovia
neboli nútení hájiť svoje práva súdnou cestou a poukaz na Nález Ústavného súdu SR I ÚS 263/2016 zo
dňa 17.8.2016 považuje za irelevantný. Žalovaný tvrdil, že nie je pravdou, že žaloba bola podaná tesne

pred uplynutím dvojročnej premlčacej lehoty. A v prípade, ak by to tak aj bolo, nevidí žiaden dôvod na
to, aby znášal dôsledky v podobe platenia náhrady trov právneho zastúpenia len preto, že žalobcovia
nevyužili plynutie dvojročnej premlčacej doby a neuplatnili pred podaním žaloby nároky u žalovaného
a nepreukázali ich výšku. Vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že právny poriadok síce neukladá žalobcom
povinnosť uplatniť si pred podaním žaloby nároky u poisťovateľa, ale na druhej strane umožňuje súdu,

aby pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania prihliadol na túto skutočnosť. Žalovaný uviedol,
že keďže nemal vedomosť o konaní žalobcov pred podaním žaloby, nemohol plniť nároky. Poukázal
aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/57/2021 z 29.09.2021 a tiež rozhodnutie
Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/5/2023 z 31.01.2023, ktorými odvolacie súdy v obdobnej situáciinepriznali náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu. Žalovaný má za to, že okolnosti prejednávanej
veci odôvodňujú aplikáciu ustanovenia 257 CSP a preto trvá na tom, aby súd nepriznal náhradu trov
konania žiadnej zo strán.

9. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná
náhradu trov konania protistrane.

10. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

11. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa.

12. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s ustanovením § 256 ods. 1

CSP je súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa konanie muselo zastaviť.
Záver súdu o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov, nevylučuje, aby súčasne nedospel k
záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (dôvody hodné osobitného
zreteľa). Súd za daných okolností napriek procesnému zavineniu vysloví, že žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu trov konania, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.

(BARICOVÁ, Jana. § 256 [Trovy zavinené stranami]. In: B., I., FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana,
MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2.
vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1038, marg. č. 2.) Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného
zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie

nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára
priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu
napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3MCdo
46/2012) nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v
zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci

neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je
aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane,
ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na
základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. K dôvodom

hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej
situácii,kdesatietočastovyskytujú,atentodôvodjedanýcharakteromtohtokonaniaalebocharakterom
procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov
právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k
určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07 či I. ÚS 303/12), ale ide

o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000).
Pri okolnostiach, ktoré viedli k podaniu žaloby napr. v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva má význam zistenie o tom, či žalobca pred podaním žaloby na súde navrhol ostatným
spoluvlastníkom zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva dohodou, a to spôsobom, ktorý
uplatnil v žalobe na začatie konania a dosiahol plný úspech vo veci. Pokiaľ ide o postoj strán v konaní,

tu súd prihliada najmä na to, ako si strany plnili svoje procesné povinnosti; súd by mal napr. prihliadať
na to, či strana uviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril, s výnimkou tých,
ktoré uplatniť nemohla. Keďže je akcentované nazeranie na použitie § 257 z pohľadu úspešnej strany,
slúži toto ustanovenie na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje
porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy dostal náhradu trov, ktoré pri tejto

činnosti účelne vynaložil. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými
slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho
výsledok. (BARICOVÁ, Jana. § 257 [Dôvody hodné osobitného zreteľa]. In: B., I., FICOVÁ, Svetlana,
BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný
sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1044–1045, marg. č. 1.)

13. Plnenie žalovaného po podaní žaloby by na prvý pohľad evokovalo jeho zavinenie na
zastavení konania, avšak súd sa stotožnil s jeho argumentáciou, že začatie tohto konania nezapríčinil,
keďže žalobcovia mohli, a podľa názoru súdu aj mali, svoje nároky uplatniť najskôr u žalovaného. Súdsa stotožňuje aj s tým, že o výške škody v prípade nákladov na výživu sa žalobcovia mohli dozvedieť
až dňom doručenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne o výške sirotských dôchodkov. Žalovaný predložil
súdu list z 11.10.2022, ktorý zaslal z vlastnej iniciatívy žalobcom a vyzval ich na predloženie dokladov

potrebných k vyplateniu príspevku na pohreb spolu s tlačivom pre nahlásenie škodovej udalosti. Aj
na základe tohto mali žalobcovia dostatok času na uplatnenie a preukázanie svojich nárokov priamo
u žalovaného. Nemožno hovoriť o vynútenom konaní žalobcov v dôsledku správania sa žalovaného
tak, ako to prezentujú žalobcovia, pretože žalovaný nemal pred podaním žaloby vedomosť o ich
nárokoch, ktoré preto nemohol ani plniť. Súd ďalej poukazuje na záver Krajského súdu v Trnave sp.

zn. 26Co/57/2021 z 29.09.2021, kde v obdobnom spore žalobca podal žalobu pred doručením výzvy
na zaplatenie žalovanému, ktorým postupom znemožnil žalovanému dobrovoľné plnenie. Vzhľadom
k takémuto postupu žalobcu je relevantné, že žalovaný pred podaním žaloby nemal vedomosť o nároku
žalobcu na sťaženie spoločenského uplatnenia a preto nemal dôvod žalobcovi plniť. Z rozhodnutia
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/5/2023 z 31.01.2023 vyplýva, že uplatnený nárok žalobcu na
zaplatenienáhradyškodytitulombolestného,sťaženiaspoločenskéhouplatneniaanákladovsúvisiacich

s vypracovaním znaleckého posudku nebol mimosúdne u žalovaného uplatnený a o existencii týchto
nárokovsažalovanýdozvedelažzpodanejžaloby.Tietoskutočnostitvrdilžalovanýodpočiatkusúdneho
konania, rovnako tak, ako žalovaný v tomto konaní, pričom ani žalobca v samotnej žalobe neuvádzal, že
by vyzýval žalovaného na zaplatenie týchto nárokov pre podaním žaloby. Na základe vyššie uvedeného
je podľa názoru súdu dôvodné, aby po dôkladnom zvážení a vyhodnotení vyjadrení sporových strán

k náhrade trov konania, zmiernil dopady začatého konania na žalovaného a aplikoval vo veci ust. § 257
CSP.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené v zmysle citovaných ustanovení Civilného sporového
poriadku rozhodol súd tak, ako je to uvedené vo výroku I. a II. tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie písomne v lehote 15 dní
odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Komárno v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).