Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. júl 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/91/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3716207086

Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:3716207086.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

– 1 –

41Cob/91/2023-559

ZNAK_SR

file_0.wmf

ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a JUDr. Zuzany Konárikovej v
právnej veci žalobcu RODILLA Plastic, s.r.o. so sídlom Radničné námestie 25, 085 01 Bardejov, IČO
52 822 320, zastúpeného spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA VAĽO & PARTNERS s.r.o. so

sídlom Konštantínova 3, 080 01 Prešov, IČO 36 868 434, proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX
bytom Dohňany C. 2, XXX XX, občan SR, za účasti intervenienta na strane žalovaného Komunálna
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group so sídlom Štefánikova 17, Bratislava 811 05, IČO:31 595 545,
zastúpeného Advokátska kancelária Miroslav Maďar, s.r.o. Horná 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO:36
868 299 o zaplatenie 72.616,41 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Považská Bystrica č.k. XXXX/XXX/XXXX-XXX zo dňa 02. septembra 2022 takto

r o z h o d o l :

– 15 –

41Cob/91/2023-559

ZNAK_SR

file_0.wmf

ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKYI. Rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 14Cb/210/2016-479 zo dňa 02. septembra
2022 v napadnutej prvej, tretej a šiestej výrokovej vete potvrdzuje.

II.Odvolaniežalovanéhoprotidruhej,štvrtejapiatejvýrokovejvete rozsudkuOkresnéhosúduPovažská
Bystrica č.k. XXXX/XXX/XXXX-XXX zo dňa 02. septembra 2022 odmieta.

III. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

– 11 –

41Cob/91/2023-559

ZNAK_SR

file_0.wmf

ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

1. Okresný súd Považská Bystrica napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 35.000 Eur a úroky z omeškania 9,5% ročne zo sumy 35 000 Eur od 9.9.2016
do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Druhou výrokovou vetou súd žalobu vo
zvyšku zamieta. Treťou výrokovou vetou rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania

voči žalobcovi, ktorý je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 1,32% do troch dní od
právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatnýmuznesením,ktorépoprávoplatnostirozsudkuvydásúdnyúradník.Štvrtouvýrokovouvetou
rozhodol, že intervenient na strane žalovaného má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi,
ktorý je povinný nahradiť intervenientovi trovy konania v rozsahu 1,32% do troch dní od právoplatnosti

uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením, ktoré po právoplatnosti rozsudku vydá súdny úradník. Piatou výrokovou vetou zaviazal
žalobcu nahradiť štátu 50,66% znalečného nekrytého preddavkom. Šiestou výrokovou vetou zaviazal
žalovaného nahradiť štátu 49,34% znalečného nekrytého preddavkom.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 74.247,--Eur úroky z omeškania 9,5% ročne od 10.8.2016 a trovy konania, na tom
skutkovom základe, že žalovaný nezistil skutkový stav a vykonal exekúciu predajom hnuteľnej veci,
ktorá nepatrila povinnému. Žalovaný dňa 24.8.2015 vykonal v exekučnej veci oprávneného B. D. -
E. F., G. proti povinnému D. - H. F., G. dražbu hnuteľných vecí, na ktorej udelil príklep k listu M-07

(paketovacíhydraulickýlis),výrobnéčíslo20297,referenčnéčísloHC70/1600AAvprospechvydražiteľa
BKP Plast, s.r.o. O vykonanej dražbe sa žalobca dozvedel dňa 26.11.2015, kedy bol jeho konateľ
vypočutý ako poškodený. Vlastnícke právo žalobcu k veľkému lisu M-07 vyplýva z dohody o urovnaní
zo dňa 3.12.2013, ktorou obchodná spoločnosť D. D. previedla na spoločnosť I. G., G. lis z dôvodu
započítaniavzájomnýchpohľadávokazáväzkov. Nazákladezmluvyozriadenízáložnéhoprávazáložca

I. zabezpečil pohľadávku spoločnosti D. - správcovská CZ vo výške 60.442,50 Eur; toto záložné právo
bolo zaevidované aj v notárskom centrálnom registri. Dňa 5.6.2015 spoločnosť I. previedla vlastnícke
právo k lisu na žalobcu, o čom bola vykonaná i zmena v Notárskom centrálnom registri. Žalobca
tvrdil, že pred vykonaním dražby bol žalovaný povinný zo všetkých dostupných prostriedkov zistiť, kto je
vlastníkom lisu, resp. či na lise neviaznu žiadne záložné práva. Ak by žalovaný prešiel notársky centrálny

register, musel by zistiť, že v čase konania dražby vlastníkom lisu bola osoba odlišná od povinného.Nevykonaním šetrenia zo strany žalovaného došlo k hrubému zásahu do vlastníckych práv žalobcu.
Žalovaný nevykonal exekúciu s odbornou starostlivosťou. Žalobca spochybnil tvrdenie žalovaného, že
predmetom exekúcie bol iný lis, nakoľko v SR sa nachádza len 1 lis, ktorý je vo vlastníctve žalobcu

(č.l. 45).

3. Intervenient navrhol žalobu zamietnuť a tvrdil, že neboli preukázané predpoklady vzniku nároku
žalobcu na náhradu škody.

4. V odseku 7 napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, ktoré skutočnosti považuje
v konaní za preukázané. Ďalej uviedol, že rozsudkom č.k. XXXX/XXX/XXXX-XXX v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne č. k. XXXX/XX/XXXX-XXX bol žalovaný právoplatne zaviazaný na zaplatenie
sumy 1.630,59 Eur a predmetom konania zostala suma 72.616,41 Eur (74.247 – 1.630,59 Eur) a úroky
z omeškania z tejto sumy. Ďalej uviedol, že Krajský súd v Trenčíne v odsekoch 19 a 20 odôvodnenia
rozsudku č. k. XXXX/ XX/XXXX-XXX konštatoval, že okresný súd dospel k správnemu záveru o porušení

povinnosti zo strany žalovaného. Odvolací súd skonštatoval aj to, že žalovaný exekútor ako odborne
spôsobilá osoba mal vedieť posúdiť, že v dôsledku realizácie zádržného práva povinný spoločnosť
D. – H. F., G. nemohol platne nadobudnúť vlastnícke právo a že ak žalovaný za uvedenej situácie
vyhodnotil platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 25.07.2014 ako nadobúdacieho titulu v prospech povinného
bez toho, aby ďalej zisťoval okolnosti nadobudnutia vlastníckeho práva povinného k predmetnému lisu,

jeho hodnotiaci úsudok o otázke vlastníctva lisu povinným bol predčasný a nesprávny, z čoho je zrejmé,
že predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spočívajúci v protiprávnom konaní exekútora pri činnosti
podľa Exekútorského poriadku splnený bol.

5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že na uvedených záveroch nemení nič ani to, že v Zmluve

o podnájme zo dňa 29.11.2013, ktorá bola súdu predložená až po vydaní rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne č. k. XXXX/XX/XXXX-XXX spoločnosť I. súhlasila s „uplatnením zádržného práva“ a že
výslovne splnomocnila nájomcu, aby hnuteľné veci podnájomcu predal, pretože v uvedenej veci zjavne
nejde o zádržné právo v zmysle § 151s Občianskeho zákonníka, keď základným predpokladom na vznik
takéhoto zádržného práva je totiž to, aby vec bola v držbe veriteľa oprávnene. Podľa názoru súdu sa

uzavretím priestorov nájomca ešte nestáva oprávneným držiteľom hnuteľných vecí, ktoré sa v týchto
priestorochnachádzajú.Vtejtosúvislostipoukázalnato,žeodbornáliteratúraakojedinýpríkladsituácie,
keď je veriteľ oprávneným držiteľom veci uvádza zmluvu o oprave veci, pričom je zásadný rozdiel medzi
tým, keď osoba prinesie do opravy napr. televízor a po vykonaní opravy za túto opravu nezaplatí,
v dôsledku čoho opravár uplatní zádržné právo k televízoru a medzitým, keď nájomca nebytového

priestoru pre nezaplatenie podnájomného tieto priestory uzamkne a uplatní si zádržné právo k veciam,
ktoré sa nachádzajú v týchto priestoroch. Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade nejde
ani o zádržného právo v zmysle § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ustanovenia
totiž hnuteľné veci nájomcu môže zadržať iba prenajímateľ. Inak povedané – predmetné ustanovenie
možno aplikovať iba pri nájomnej zmluve – nie však pri zmluve o podnájme. Podľa súdu ak by predsa

len nájomca bol oprávneným držiteľom lisu, stále platí, že zádržné právo by ho neoprávňovalo vec
predaťtretejosobe. PokiaľEKOL výslovnesplnomocnilnájomcu,abyhnuteľnévecipodnájomcupredal,
podľa názoru súdu je zmluva o podnájme v tejto časti neplatná, a to pre rozpor so zákonom. Zákon
totiž pripúšťa, aby veriteľ predal vec patriacu dlžníkovi iba v jedinom prípade, a to v prípade zriadenia
záložného práva (viď § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka). V danom prípade však záložné právo

zriadené nebolo a teda predaj lisu spoločnosťou REALITY – správcovská CZ bol v rozpore so zákonom.

6. Pokiaľ ide o podmienku vzniku škody, súd skonštatoval, že zo znaleckého posudku vypracovaného
pre účely exekučného konania vyplýva, že všeobecná hodnota lisu bola 36.630,59 Eur, čo znamená že
protiprávnym predajom tohto lisu sa majetok spoločnosti D. F., G. znížil o 36,630,59 Eur (nie o 74.247,--

Eur, ktoré žalobca žiada v tomto konaní), t. j. skutočnému vlastníkovi lisu vznikla škoda iba 36.430,59
Eur.Pretožeexistujeajpríčinnásúvislosťmedziprotiprávnymkonanímexekútoraaškodou,zaviazalsúd
exekútora na zaplatenie 35.000,--Eur (na zaplatenie zvyšných 1.630,59,--Eur bol žalovaný zaviazaný už
rozsudkom č.k. XXXX/XXX/XXXX-XXX). Keďže D. company svoju pohľadávku medzičasom postúpila
na spoločnosť D. J. (č.l. 404) súd žalovaného zaviazal na zaplatenie uvedenej sumy.

7. Ďalej skonštatoval, že pokiaľ v rozsudku č.k. XXXX/XXX/XXXX-XXX vychádzal z toho, že EKOL
dlhoval spoločnosti D. - G. F., G. podnájomné za marec až september 2013 a podnájomné za máj
a jún 2014, a že I. by bol nakoniec prinútený predať svoj lis a z výťažku predaja lisu by D. F. ajtak sumu 35.000,--Eur nezískala, nakoľko táto by bola použitá na úhradu dlhov I. na podnájomnom,
odvolací súd vyjadril názor, že uvedené úvahy sú hypotetické. Keďže žalovaný nepredložil žiadne
dôkazy potvrdzujúce, že I. mal ku dňu 25.07.2014 voči spoločnosti D. – G. F., G. nejaký dlh, nemožno

podľa názoru súdu ani dospieť k záveru, že by priznanie sumy 35.000,--Eur žalobcovi bolo v rozpore
s reciprocitou, a aj v rozpore s dobrými mravmi.

8. Keďže bol žalovaný v omeškaní so splnením peňažného záväzku, súd priznal žalobcovi aj úroky
z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby. Súd žalobu zamietol aj v tej časti, v ktorej sa

žalobca domáhal úrokov z omeškania za obdobie 10.08.2016 do 08.09.2016.

9. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalobca si uplatňoval sumu 74.247,--
Eur, úspešný bol vo výške 36.630,59 Eur; pomer úspechu a neúspechu bol teda 39,34% ku 50,66%
a žalovaný a intervenient tak majú právo na náhradu 1,32% trov potrebných na účelné bránenie práva.
Keďže v priebehu konania bolo znalcovi K. J. L. priznané znalečné vo výške 614,64 Eur a časť tejto

sumy vo výške 314,64,--Eur bola zaplatená zo štátnych prostriedkov, súd stranám uložil, aby štátu túto
sumu refundovali, a to podľa pomeru ich úspechu, resp. neúspechu v konaní.

10. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho
zástupcu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

11. Uviedol, že nemožno súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, na ktorom je založené napadnuté
rozhodnutie, a to, že dojednanie zádržného práva je neplatné, resp. ak by bolo platné, tak nie je možné
realizovať predaj zadržanej veci, pretože ak žalobca a následne aj súd tvrdia, že nájomca predmet
zadržania pri výkone zádržného práva predal, tak toto nie je pravda, keďže zmluva o podnájme zo dna

29.11.2013 obsahovala v bode 4.10 jednak výslovný súhlas právneho predchodcu žalobcu s prípadným
uplatnením zádržného práva, jednak obsahuje osobitné splnomocnenie právneho predchodcu, aby
zadržané veci podnájomcu predal a uspokojil svoju pohľadávku, ak by dovtedy nedošlo k jej uspokojeniu
dlžníkom. Nejde teda o výkon zádržného práva predajom, no o dve samostatné oprávnenia, najprv
úkon zádržného práva a následne na podklade osobitného splnomocnenia predaj zadržanej veci. Ak

by takéto osobitné splnomocnenie nebolo vyslovene obsiahnuté v zmluve o podnájme z 29.11.2013,
tak by potom hypoteticky mohlo ísť o predaj v rámci výkonu zádržného práva. Keďže však takéto
osobitné plnomocenstvo bolo právnym predchodcom žalobcu udelené, nič nebránilo nájomcovi pre
až následný predaj. Takéto osobitné splnomocnenie na predaj obsiahnuté v bode 4.10 bolo riadne
dohodnuté, spísané a podpísané, pričom žiadne ustanovenie žiadneho zákona nebráni zmluvným

stranám na určenie individuálneho obsahu zmluvy a ani zhrnutiu takého plnomocenstva do textu
zmluvy. Ani Občiansky zákonník pri právnej úprave zmluvného plnomocenstva neobsahuje žiadne
obmedzenia v tom smere, že by toto nemohlo byť obsiahnuté v rámci iného dokumentu, resp., že by
takéto plnomocenstvo malo byť spísané a podpísané osobitne. Faktom je, že v zmluve o podnájme
z 29.11.2013 sa zmluvné strany dohodli v bode 4.10 na uzavretí priestorov v prípade omeškania

podnájomcu s platbou a vyslovene súhlasili s uplatnením zádržného práva nájomcom za presne
stanovených podmienok. Tieto podmienky boli splnené.

12. Žalovaný uviedol, že nemožno potom tvrdiť, že by nebolo dojednané zádržné právo podľa §
151s Občianskeho zákonníka, keď takémuto argumentu súdu priamo odporuje text zmluvy o podnájme

v bode 4.10. Zákon v žiadnom mieste nezakazuje následne predaj na podklade osobitne uzatvoreného
plnomocenstva k veci, ku ktorej bolo so súhlasom podnájomcu uplatnené zádržné právo. Podľa
názoru žalovaného ani znenie § 151u Občianskeho zákonníka nebráni, aby na podklade osobitného
splnomocnenia po realizácii zádržného práva bolo možné vec v súlade so zmluvnou úpravou následne
predať. Právna úprava obsiahnutá v § 151u Občianskeho zákonníka uvádza len, že veriteľ má na

podklade zádržného práva pri výkone súdneho rozhodnutia nárok na prednostné uspokojenie z výťažku
zadržovanej veci. Teda upravuje len poradie uspokojovania pre prípad súdneho výkonu rozhodnutia. Nič
nehovorí o tom, že by zakazoval následný predaj predtým zadržanej veci. Takýto zákaz neobsahuje ani
§ 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka.

13. Ďalej uviedol, že následný predaj na podklade kúpnej zmluvy z 25.07.2014 je potom v súlade
s platným právom, keď potom skutočnosť, že zmluvná strana (predávajúci) koná za iného (podnájomcu)
je vyjadrená v čl. I. tejto zmluvy. Podľa rozhodnutia R25/1998 je podstatné to, že ak zmluvná strana
uzavierazmluvunazákladehmotnoprávnehoplnomocenstvapodľa§31ods.1Občianskehozákonníka,musí zo zmluvy vyplývať, že tento právny úkon robí ako zástupca. Táto podmienka je splnená v čl. I.
kúpnej zmluvy.

14. Žalovaný ďalej uviedol, že námietka žalobcu v tom smere, že ak by táto kúpna zmluva spolu
so zmluvou o podnájme boli platné, výkonu exekúcie žalovanému bránilo zriadenie záložného práva
registrovaného v Notárskom registri záložných zmlúv nie je pravdivá, keď podkladom pre zápis do tohto
registra bola Zmluva o zriadení záložného práva zo 07.11.2013 M., ktorá síce v článku I. bod 1.1 uvádza,
že záložca je výlučným vlastníkom tam uvedených hnuteľných vecí, ktoré mali byť následné registrované

podľa tohto bodu aj do registra, podstatné pre posúdenie veci je to, že záložca v bode 1.1. druhý odsek
po vymenovaní hnuteľných vecí uvádza, že tieto sú bližšie identifikované v prílohe tejto zmluvy. Prílohu,
ktorá by špecifikovala tieto hnuteľné veci zmluva obsahuje len jednu, a to evidenčný list č. 0002, kde je
špecifikovaný lis FAES bez výrobného čísla výrobcu RUNI rok výroby 1998. Príloha odkazuje na iný lis
iného výrobcu a s iným rokom výroby, ako je uvedený v bode 1.1 zmluvy.

15. Čo sa týka Dohody o urovnaní zo dňa 05.06.2015 predloženej žalobcom, ktorou malo prejsť
vlastníckeprávoklisuFAES–HC65,výrobnéčíslo5011031,referenčnéčísloHC65/1600AA,rokvýroby
2001, o ktorom sa v tejto Dohode o urovnaní tvrdí, že na tento lis bolo zriadené zádržné a záložné právo
a ktorou Dohodou malo prejsť vlastnícke právo na žalobcu, je možné dôvodne pochybovať o predmete
urovnania a teda aký vlastne lis bol predmetom urovnania, keď zo strany právneho predchodcu žalobcu

ide o tretie rôzne označenie lisu, o ktorom tvrdí, že ide stále o ten istý lis. Prvé v Zmluve o zriadení
záložného práva, druhé v Prílohe Zmluvy o zriadení záložného práva a tretie v Dohode o urovnaní zo
dňa 05.06.2015. Žalobca vôbec nepreukázal, že tieto rôzne označenia sa týkajú jednej a tej istej veci, čo
žalovaný považuje vysoko nepravdepodobné, keď nesedia dátumy výroby, výrobcovia ani výrobné čísla.
Odhliadnuc od tejto skutočnosti sa v Dohode o urovnaní zo dňa 05.06.2015 uvádza, že vlastnícke právo

k lisu FAES HC 65, výrobné číslo 5011031, referenčné číslo HC 65/1600AA, rok výroby 2001 nadobúda
účastník 2/ podpisom Dohody. Len a výlučne v Zmluve je možné dohodnúť skutočnosť, že vlastnícke
právo je možné nadobudnúť iným momentom ako prevzatím veci. Dohoda o urovnaní uzavretá podľa §
585 a nasl. OZ nie je uvedená ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva. V zmysle Dohody o urovnaní
došlo k prevodu vlastníckeho práva podpisom tejto dohody, čo je v rozpore s kogentnými ustanoveniami

§ 132 a § 133 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých je možné vlastnícke právo nadobudnúť výlučne
zmluvou a len v prípade zmluvy je možné dohodnúť odchylne to, že vlastnícke právo prechádza na
nadobúdateľa inak ako prevzatím veci. Nadobúdateľ v zmysle Dohody o urovnaní nikdy neprevzal
hnuteľnú vec a nikdy sa platne nestal vlastníkom hnuteľnej veci. Teda ani žalobca nemôže od tejto
Dohody odvodzovať svoje vlastnícke právo k lisu, ak sa nestal jeho vlastníctvom a tiež odhliadnuc

od toho, že aj označenie tohto lisu je v základných identifikačných znakoch odlišné od lisu, ktorý bol
predmetom exekúcie a predmetom záložnej zmluvy.

16. Ak by aj súd mal za to, že teoreticky žalobca, resp. jeho právny predchodca na podklade Dohody
o urovnaní z 05.06.2015 sa mohol stať vlastníkom veci, tak tu úplne absentuje odovzdanie veci, pričom

len v prípade zmluvy je možné dohodnúť inak, resp. ak nie je právnym predpisom ustanovené inak. To
znamená, že žalobcovi ako nevlastníkovi lisu nemohla vzniknúť činnosťou alebo postupom žalovaného
žiadna škoda a žaloba aj z toho dôvodu je nedôvodná, keď žalobcovi nesvedčí aktívna legitimácia.
Tá by svedčila výlučne vlastníkovi lisu, ktorému by mohla teoreticky vzniknúť škoda porušením jeho
vlastníckeho práva a jedine ktorý by bol oprávnený podať takúto žalobu, čo však žalobca vzhľadom na

vyššie uvedené skutočnosti nie je. Rovnakou vadou, že nemožno nadobudnúť vlastníctvo na podklade
Dohody o urovnaní je postihnutá aj skoršia Dohoda o urovnaní zo dňa 03.12.2013, ktorou takisto
nadobudol vlastnícke právo k lisu právny predchodca žalobcu a ktorú predložil ako prílohu do konania
žalobca. Už touto staršou Dohodou o urovnaní zo dňa 03.12.2013, ktorá predchádza Dohodu o urovnaní
zo dňa 05.06.2015 nedošlo k prvotnému nadobudnutiu lisu a tento nemohol byť následne platne

prevedený do ďalšieho vlastníctva, čo je v rozpore s kogentnou právnou úpravou obsiahnutou v §
133 Občianskeho zákonníka, ktorá prevod na podklade Dohody o urovnaní uzavretej podľa § 585
Občianskeho zákonníka nepripúšťa. Odvolateľ uviedol, že konal dostatočne opatrne a s odbornou
starostlivosťou. Zo strany žalovaného nedošlo k vykonaniu exekúcie v rozpore so zákonom, exekúciu
vykonal na podklade exekučného poverenia vydaného Exekučným súdom a písomných dokladov

predložených mu oprávneným v súlade s identifikáciou a hodnotením lisu na podklade Znaleckého
posudku č. 296/2015 znaleckej organizácie N., G.. Žalovaný v čase výkonu exekúcie vychádzal z jemu
predložených dokladov, ktoré naviac podľa svojho vyjadrenia konzultoval v súčinnosti s kolegami. Nemaldôvodpochybovaťovlastníctveexekvovanéholisuapodľasvojhopresvedčeniapostupovalvnajlepšom
záujme a v súlade s exekučným poriadkom. Až po ukončení exekúcie sa k lisu hlásila tretia osoba.

17. Žalovaný ako exekútor v čase výkonu exekúcie preskúmal aktuálne vlastníctvo povinného a keďže
nikto nespochybňoval jeho vlastníctvo, neexistoval v tom čase jediný dôvod, aby exekútor skúmal titul
nadobudnutia povinného a overoval od predchádzajúcich vlastníkov, či skutočne predali lis súčasnému
vlastníkovi, resp. akým spôsobom aj tento predchádzajúci vlastník nadobudol tento lis (aj toto mal
žalovaný preukázané písomnou formou). Toto by bolo na mieste v prípade, ak by v čase podania návrhu

na výkon exekúcie, resp. počas exekučného konania bolo exekútori známe, že si vlastnícke právo
k zexekvovanej veci uplatňuje tretia osoba. Keďže takáto osoba v tomto čase neexistovala, nebol jediný
dôvod lustrovať spätne toto vlastníctvo u predchádzajúcich vlastníkov iným spôsobom, ako vychádzať
z predložených písomných zmlúv, ktoré nespochybňovali oprávnení ani povinní.

18.Nazákladeuvedenéhožalovanýžiada,abyodvolacísúdrozsudokokresnéhosúdupodľa§ 388CSP

zmenil, žalobu v celom rozsahu zamietol za súčasného priznania náhrady prvoinštančných aj odvolacích
trov konania žalovanému v rozsahu 100%.

19. K odvolaniu žalovaného zaujal stanovisko písomným podaním zo dňa 06.10.2022 žalobca, ktorý
navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok ako vecne a právne správny v celom rozsahu

potvrdil a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie vo svojom poradí druhom rozsudku postupoval podľa § 391 ods.
2 CSP, podľa ktorého ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Na odvolacie dôvody
uvádzané žalovaným v jeho odvolaní žalobca poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

XXXX/XX/XXXX, XXXX/XX/XXXX zo dňa 30.03.2022, ktorým Krajský súd Trenčín dáva žalovanému
odpoveď na všetky jeho podstatné otázky a námietky. Žalobca v celom rozsahu zotrváva na svojich
doterajších ústnych a písomných prednesoch, zvlášť na svojej argumentácii uvedenej vo svojom
odvolaní proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie v tejto veci. Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín
žalobcapovažujevcelomrozsahuzasprávneapretovcelomrozsahuzasprávnyazákonnýpovažujeaj

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie žalovaného nad týmto odvolaním, ktoré je odrazom rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne. Žalobca má za to, že jeho argumentácia ako aj argumentácia Krajského
súduTrenčínvjehozrušujúcomrozsudkujeúplnáadávaodpoveďnavšetkypodstatnéotázkyvznesené
žalovaným. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného, tento do konania vnáša aj nové skutkové a právne
závery, doteraz neprezentované, ktoré sú podľa názoru žalobcu oneskorené, tak aj nesprávne a pre vec

samú irelevantné.

20. Na základe objektívnych skutočností žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok
ako vecne a právne správny v celom rozsahu potvrdil.

21. Stanovisko žalobcu bolo doručené na vyjadrenie žalovanému, tento sa už k nemu nevyjadril.

22. Krajský súd v Banskej Bystrici prejednal vec podľa ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle

§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP
oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

23. Odvolací súd zistil, že žalovaný bol dňa 08.06.2018 odvolaný z funkcie exekútora, z uvedeného
dôvodu odvolací súd vyzval žalobcu uznesením sp. zn. XXXXX/XX/XXXX-XXX zo dňa 27. marca 2024

na správne označenie žalovaného.

24. Žalobca písomným podaním zo dňa 02.04.2024 oznámil súdu označenie žalovaného: A. B., nar.
XX.XX.XXXX bytom Dohňany C. 2, XXX XX, občan SR, preto následne odvolací súd konal s takto
označeným žalovaným.

25. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán sporu a zo zisteného skutkového stavuvyvodil správny právny záver s poukazom na ním citované zákonné ustanovenie. Svoje rozhodnutie
riadne odôvodnil v súlade s ust. § 220ods. 2 CSP.

26. Podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá
zaškodutomu,komujuspôsobilonalebojehozamestnanecvsúvislostisčinnosťoupodľatohtozákona.

27. Podľa § 33 ods. 2 Exekučného poriadku exekútor ručí za škodu, ktorú spôsobili jeho zamestnanci
v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona celým svojím majetkom. Zodpovednosť zamestnancov

exekútora podľa občianskoprávnych alebo pracovnoprávnych predpisov tým nie je dotknutá.

28. Odvolací súd z obsahu spisu ďalej zistil, že žalobca podanou žalobou domáha, aby súd zviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 74.247,--Eur s úrokmi z omeškania na tom skutkovom základe, že
žalovaný vykonal exekúciu predajom hnuteľnej veci, ktorá nepatrila povinnému, čím mu spôsobil škodu
v uvedenej výške. Vo veci rozhodol už Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom č.k. XXXX/XXX/

XXXX-XXX zo dňa 17. júna 2019 (v poradí prvým) tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
1.630,59 Eur, úroky z omeškania 9,5% ročne zo sumy 1.630,59 Eur od 09.09.2016 do zaplatenia. Vo
zvyšku súd žalobu zamietol a doplňujúcim rozsudkom rozhodol, že intervenient na strane žalovaného
má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 95,60 %. Súd prvej inštancie v uvedenom
rozhodnutí dospel k záveru, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu, keď dňa 24.08.2015 v exekučnej

veci oprávneného B. D. – E. F., G. proti povinnému D. H. F., G. vedenej pod sp. zn. I. XX/XXXX vykonal
dražbu hnuteľnej veci – paketovacieho hydraulického lisu N-07 výrobné číslo 20297 referenčné číslo
HC 70/1600 AA udelením príklepu v prospech vydražiteľa O. J., G.. Predmetná hnuteľná vec nebola
majetkom povinného, ale jej vlastníkom bol v čase vykonania dražby žalobca. Súd prvej inštancie prvým
rozsudkom priznal žalobcovi len sumu 1.630,59 Eur spolu s úrokom z omeškania, hoci hodnota lisu

podľa znaleckého posudku predstavovala 36.630,59 Eur, ktorú skutočnosť odôvodnil odpočítaním sumy
35.000,--Eur, ktorá sa do dispozície spoločnosti D. – G. F., G. dostala v konečnom dôsledku dôvodne,
a to keď mal za to, že z tých 36.630,59 Eur by bol vyplatený dlh voči spoločnosti D. – G., F., s. r. o.
a spoločnosti I. G. spol. s.r.o. by z ceny lisu neostalo nič a keďže podľa názoru súdu prvej inštancie
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pohľadávky spoločnosti D. - G. F., G. neboli uspokojené

v rozsahu 36.630,59 Eur, ale iba v rozsahu 35.000,--Eur dospel k záveru, že žalobcovi vznikla škoda,
ale len vo výške 1.630,59 Eur.

29. Proti tomuto rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica podal odvolanie žalobca aj žalovaný
a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. XXXX XX/XXXX-XXX; XXXX/XX/XXXX-XXX zo dňa 30. marca

2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.630,59 Eur s úrokom z omeškania 9,5% ročne zo sumy 1.630,59
Eur od 09.09.2016 do zaplatenia. Zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku v časti
o zaplatenie 35.000,--Eur s úrokom z omeškania 9,5 % z tejto sumy od 09.09.2016 do zaplatenia, vo
výroku o nároku žalovaného na náhradu trov konania proti žalobcovi a vo výrokoch o povinnosti žalobcu

ažalovanéhonahradiťznalečnénekrytépreddavkomavec vrozsahuzrušeniavrátilsúduprvejinštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutia. Zároveň Krajský súd v Trenčíne zrušil dopĺňací rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku o nároku intervenienta na náhradu trov konania proti žalobcovi a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

30. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnemu záveru o porušení povinnosti zo
strany žalovaného pri vykonávaní exekučnej činnosti, čo malo za následok vznik škody na strane
žalobcu (jeho predchodcu), čím boli naplnené predpoklady stanovené v § 33 ods. 1 Exekučného
poriadku s tým, že skutkové zistenia prvoinštančného súdu, ktoré boli podkladom pre vyvodenie

záveru o porušení povinností zo strany žalovaného, o vzniku škody žalobcovi, resp. jeho predchodcovi
a príčinnej súvislosti medzi porušením povinností a vznikom škody, majú oporu vo vykonaných
dôkazoch. Ďalej poukázal na to, že Znalecký posudok č. 3/2019 potvrdil, že predmetný lis, ktorý bol
predmetom dražby vykonanej žalovaným je totožný s lisom, ktorý predchodca žalobcu nadobudol od
spoločnosti I. G., G., ktorá predmetný lis vlastnila na základe Dohody o urovnaní uzavretej medzi ňou

a jeho pôvodným vlastníkom spoločnosťou D. D. S.L. Odvolací súd uviedol, že znalecký posudok
bol vyhotovený práve za účelom odstránenia spornosti, či predmetom exekúcie bol lis totožný s lisom,
ktorého vlastníctvo predchodca žalobcu preukazoval uvedenými zmluvami. Odvolací súd ďalej
skonštatoval, že žalovaný pri výkone exekúcie predajom hnuteľnej veci nevykonal súpis hnuteľnej vecina mieste, kde sa nachádzala, hnuteľnú vec osobne neohliadol a pri skúmaní, či patrí predmet dražby
skutočne povinnému, vychádzal z obsahu kúpnej zmluvy zo dňa 25.07.2014, z ktorej však vyplývalo,
že predávajúci D. – G., F., G. predal kupujúcemu D. H. F., G. predmetný lis ako zadržanú hnuteľnú

vec na základe uplatnenia zádržného práva, čo je však neprípustné, v rozpore s účelom zádržného
práva a v rozpore so zákonom. Ďalej odvolací súd skonštatoval, že v dôsledku realizácie zádržného
ráva súd prvej inštancie správne dôvodil, že povinný nemohol nadobudnúť platne vlastnícke právo
k lisu, čo žalovaný ako odborne spôsobilá osoba mal vedieť posúdiť a že súd prvej inštancie správne
poukázal na skutočnosť, že pokiaľ by aj podnájomná zmluva zo dňa 29.11.2013 obsahovala ustanovenie

umožňujúce nájomcovi - D. – G., F., G. predať veci patriace podnájomcovi I. G., G., takúto zmluvu
v priebehu sporu žalovaný nepredložil a existencia takéhoto dojednania preukázaná nebola; okrem toho
takéto dojednanie by odporovalo ust. § 151u Občianskeho zákonníka. Ďalej sa odvolací súd vyjadril
k nepreukázaniu dôkazu, z ktorého by vyplynulo tvrdenie žalovaného, že D. – H. F., G. lis nadobudol od
predávajúceho D. – G. F., G. ako od osoby konajúcej na základe tvrdeného splnomocnenia. Odvolací
súd skonštatoval, že žalovaný spôsobil skutočnému vlastníkovi – predchodcovi žalobcu škodu tým, že

vykonal dražbu tohto lisu a predal ho tretej osobe ako majetok patriaci povinnému. V ďalšom odseku sa
odvolací súd zaoberá povinnosťou exekútora skúmať, či je povinný vlastníkom veci a teda, že exekútor
mal hodnotiť obsah kúpnej zmluvy zo dňa 25.07.2014. Odvolací súd ďalej uviedol, že súd prvej inštancie
dospel k správnemu právnemu záveru o naplnení všetkých troch predpokladov vzniku zodpovednosti
žalovaného za škodu, a to protiprávneho konania žalovaného ako exekútora, vzniku škody a príčinnej

súvislosti medzi škodu a protiprávnym konaním exekútora. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi 1.630,59 Eur s úrokmi z omeškania ako vecne správny potvrdil. V odôvodnení predmetného
rozsudku odvolací súd vyhodnotil ako neprípustné vykonávanie započítania samotným súdom prvej
inštancievčasti35.000,--Eurstým,žejehorozhodnutievtejtočastivychádzaznesprávnychskutkových

zistení, je založené len na hypotetických úvahách bez akéhokoľvek právneho posúdenia a v tejto časti
je nepreskúmateľné a nesprávne. V tejto časti preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a zrušil
rozsudok aj v súvisiacom výroku o nároku žalovaného na náhradu trov konania proti žalobcovi a vo
výrokoch o povinnosti žalobcu a žalovaného nahradiť znalečné nekryté preddavkom spolu s dopĺňacím
rozsudkom vo výroku o nároku intervenienta na náhradu trov konania proti žalobcovi. Odvolací súd

uviedol, že právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného v odôvodnení rozhodnutia je súd prvej
inštancie v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný.

31. Po rozhodnutí odvolacieho súdu súd prvej inštancie opätovne rozhodol rozsudkom č. k. XXXX/
XXX/XXXX-XXX zo dňa 02.septembra 2022 (v poradí druhým), ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť

žalobcovi sumu 35.000 Eur a úroky z omeškania 9,5% ročne zo sumy 35 000 Eur od 9.9.2016 do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Druhou výrokovou vetou súd žalobu vo
zvyšku zamietol. Treťou výrokovou vetou rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi, ktorý je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 1,32% do troch dní od
právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie

samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. Štvrtou výrokovou
vetou rozhodol, že intervenient na strane žalovaného má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi,
ktorý je povinný nahradiť intervenientovi trovy konania v rozsahu 1,32% do troch dní od právoplatnosti
uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. Piatou výrokovou vetou zaviazal

žalobcu nahradiť štátu 50,66% znalečného nekrytého preddavkom. Šiestou výrokovou vetou zaviazal
žalovaného nahradiť štátu 49,34% znalečného nekrytého preddavkom. Proti celému rozsudku podal
odvolanie žalovaný.

32.Odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvejinštancieviazanýprávnymnázoromKrajskéhosúduvTrenčíne

opätovne vo veci konal v intenciách rozsudku Krajského súdu v Trenčíne a skonštatoval, že tak ako
v prvom rozsudku, ktorý podliehal prieskumu odvolacím súdom, dospel k záveru o porušení povinnosti
zo strany žalovaného pri vykonávaní exekučnej činnosti a teda naplneniu všetkých troch predpokladov
vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorými sú protiprávne konanie exekútora, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním exekútora.

33. Odvolací súd konštatuje, že tieto závery súdu prvej inštancie boli potvrdené už odvolacím súdom –
Krajským súdom v Trenčíne, ktorý aj skonštatoval, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného
dokazovania k správnemu záveru o porušení povinnosti zo strany žalovaného pri vykonávaní exekučnejčinnosti, čo malo za následok vznik škody na strane žalobcu (jeho predchodcu), čím boli naplnené
predpoklady stanovené v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Odvolací súd – Krajský súd v Trenčíne
sa s právnym záverom súdu prvej inštancie ohľadne porušenia povinnosti žalovaného stotožnil, sporná

zostala výška škody, keď súd prvej inštancie v prvom rozsudku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 1.630,59 Eur spolu s úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu zamietol, keď sumu 35.000,--
Eur započítal a mal za to, že túto sumu nie je možné považovať za škodu spôsobenú žalovaným. S
uvedeným právnym záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd - Krajský súd v Trenčíne nestotožnil
avtejtočastirozsudoksúduprvejinštanciezrušil.KrajskýsúdvTrenčínemalzapreukázanúajtotožnosť

predmetného lisu s tým, že práve Znalecký posudok č. 3/2019 vyhotovený znalcom K. J. L. bol
vykonávaný za účelom identifikácie tohto lisu a bol vyhotovený práve za účelom odstránenia spornosti,
či predmetom exekúcie bol lis totožný s lisom, ktorého vlastníctvo predchodca žalobcu preukazoval
predmetnými zmluvami.

34. Odvolací súd preskúmal odvolanie žalovaného a dospel k záveru, že toto nie je dôvodné. Zistil,

že žalovaný namieta rovnaké skutočnosti ako v odvolaní proti prvému rozsudku Okresného súdu
Považská Bystrica, ktoré boli podrobené prieskumu odvolacím súdom – Krajským súdom v Trenčíne.
Odvolací súd sa uvedenými námietkami žalovaného zaoberal. Súd prvej inštancie po rozhodnutí
Krajského súdu Trenčín rozhodol tak, že priznal žalobcovi aj sumu 35.000,--Eur, keď dospel k záveru,
že predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spočívajúci v protiprávnom konaní exekútora pri činnosti

podľa Exekučného poriadku splnený bol. K zádržnému právu sa súd prvej inštancie vyjadril v odseku
12 napadnutého rozhodnutia, s ktorým právnym záverom sa odvolací súd stotožňuje a tiež s jeho
právnym záverom uvedeným v odseku 15 napadnutého rozhodnutia, kde poukázal na to, že žalovaný
nepredložil žiadne dôkazy potvrdzujúce, že EKOL mal ku dňu 25.07.2014 voči spoločnosti D. – G. F.,
G. nejaký dlh, teda tieto svoje tvrdenia nepreukázal, hoci odvolací súd zdôrazňuje, že predkladanie

dôkazov a unesenie dôkazného bremena je v sporovom konaní úlohou a zodpovednosťou strán.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na čl. 8 CSP, v zmysle ktorého sú strany sporu povinné
označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie veci a podprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Tým je
vymedzená základná povinnosť sporovej strany predkladať skutkové tvrdenia aj dôkazy. Strana konania
má najprv rozhodujúce skutočnosti tvrdiť a následne dôkazmi má byť ich pravdivosť preukázaná, teda až

vykonanými dôkazmi majú byť tieto skutkové tvrdenia potvrdené alebo vyvrátené. Vzhľadom na uvedené
je nesporné, že žalovaný bol povinný na svoje tvrdenia predložiť súdu dôkazy.

35. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi, preto preskúmal odvolanie
žalovaného z dôvodov v ňom uplatnených.

36. Na základe uvedeného odvolací súd po preskúmaní veci uzavrel, že námietky žalovaného uvedené
vodvolaníniesúdôvodné,súdprvejinštanciesadostatočnevysporiadalsovšetkýmiaspektmizisteného
skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
v kontexte rozsudku Krajského súdu v Trenčíne poskytuje dostatočný podklad pre prijatie takéhoto

rozhodnutia, ktoré je zrozumiteľné a presvedčivé. Napadnuté rozhodnutie spĺňa základné kritériá
odôvodnenia rozsudku obsiahnuté v ust. § 220 ods. 2 CSP.

37. Vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej prvej, tretej, šiestej výrokovej vete je vecne správny a preto ho podľa § 387 ods.

1 CSP potvrdil.

38. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Civilný sporový poriadok výslovne obmedzuje právo strany podať odvolanie. Obmedzenie spočíva
v tom, že právo podať odvolanie priznáva strane len v tom prípade, ak bolo rozhodnutie vydané v jej

neprospech. Žalovaný v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie voči rozsudku. Druhou výrokovou
vetou súd žalobcu vo zvyšku zamietol, štvrtou výrokovou vetou rozhodol o náhrade trov konania, ktorú
priznal intervenientovi a piatou výrokovou vetou zaviazal žalobcu povinnosťou nahradiť štátu 50,66 %
znalečného nekrytého preddavkom. Týmito výrokmi rozsudku súdu prvej inštancie nebola žalovanému
spôsobená ujma, preto odvolací súd odvolanie žalovaného proti druhej, štvrtej a piatej výrokovej vete

rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica odmietol v zmysle ust. § 386 písm. b/ CSP ako odvolanie
podané neoprávnenou osobou, keďže ako už bolo vyššie uvedené osobou oprávnenou podať odvolanie
je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.39. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho

konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí podľa §
262 ods. 2 CSP.

40. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

– 1 –

41Cob/91/2023-559

ZNAK_SR

file_0.wmf

ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).