Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/158/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7221206985
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Miková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7221206985.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu

JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobkyne A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
XX, D., zastúpená advokátskou kanceláriou IURISTICO s.r.o., so sídlom Cimborkova 13, Košice, IČO:
36 588 041 proti žalovanému Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, so sídlom Rastislavova 43,
Košice, IČO: 00 606 707, zastúpenému advokátkou JUDr. Alenou Zadáková ml., so sídlom Kováčska
32, Košice, IČO: 17 072 760, o náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 14. júna 2024 č.k. K2-12C/21/2021-297

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku I. o vyhovení žalobe a výroku II. o náhrade trov konania.

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Preskúmavanýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkynititulom
náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 eur (I), priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100% (II) a zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania (III). Súd vychádzal
zo zistenia, že žalobkyňa trpela vrodenou vývojovou chybou chrbtice – rázštep chrbtice, s čím bola
spojená celoživotná liečba i viacero absolvovaných operačných zákrokov, jedným z nich mal byť
v septembri 2018 naplánovaný zákrok na klinike ortopédie a traumatológie: osteotómia panvy, uvoľnenie

mäkkých častí, sadra, podávanie liekov, k čomu žalobkyňa udelila písomný informovaný súhlas. Počas
operačného zákroku 13.9.2018 bol však na nej vykonaný iný zdravotný výkon - artrotómia, podľa
Girdlestona vpravo, re-adduktorotómia s dekompresiou – odňatie hlavice stehennej kosti, ku ktorému
operačnému zásahu súhlas nedala, za ktorý zásah do svojej fyzickej i psychickej integrity žiadala
finančné zadosťučinenie.

2. Z poučenia a písomného informovaného súhlasu má súd preukázané, že žalobkyňa udelila súhlas

s navrhovaným (plánovaným) „diagnosticko-liečebným postupom, príp. navrhovaný výkon (chirurgický,
endoskopický, iný: hospitalizácia, podávanie liekov, odbery krvi, operácia - osteotómia panvy, uvoľnenie
mäkkých časti, sadra, podávanie liekov p.o, i.v., s.c., i.m. + ostatná starostlivosť)“. Z lekárskej
prepúšťacej správy bolo zistené, že po predoperačnej príprave vzhľadom na nemožnosť vykonania
pôvodnej plánovanej osteotómie panvy pre zmenené anatomické pomery po predchádzajúcich
operáciách chrbtice a pokročilú deštrukciu hlavice femuru pri iliackej luxácii, po schválení vedením
bol vykonaný menej rizikový výkon za účelom lepšieho polohovania pacientky a ústupu algii –

artrotómia, OP podľa Girdlestona vpravo a re-adduktorotómia s dekompresiou. Zo správy Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o výsledku prešetrenia podnetu žalobkyne na postup
zdravotníckeho zariadenia vyplývalo, že zdravotná dokumentácia žalobkyne neobsahovala informovaný
súhlas s operačným výkonom v rozsahu, v akom bol realizovaný dňa 13.9.2018, keď od pôvodneplánovaného diagnostického liečebného postupu osteotómie panvy bolo upustené a bola odstránená
chorobne zmenená hlavica pravej stehennej kosti.

3. Žalobkyňa vo výpovedi uviedla, že postupom zdravotníckeho zariadenia bez jej vedomia a súhlasu sa
cítila ponížená, ako by si pre svoje celoživotné postihnutie nezaslúžila, aby sa s ňou zaobchádzalo ako
s rovnocennou osobou, keď jej bola vykonaný ireverzibilný operačný zákrok, čím jej bola natrvalo odňatá
nádej na iný možný vývoj jej zdravotného stavu. Zdravotný výkon bez jej vedomia sa zrealizoval v čase
dospievania na strednej škole, keď mala záujem zotrvať v kolektíve svojich spolužiakov, no v dôsledku

vykonaného operačného zákroku a následných komplikácií, keď bola hospitalizovaná od 12.9.2018 do
5.10.2018, musela prerušiť štúdium v maturitnom ročníku. Prístup zdravotníckeho zariadenia spôsobil,
že stratila dôveru v lekárske inštitúcie, lekárov, má obavu absolvovať akýkoľvek ďalší zákrok, ocitla
sa imobilná na vozíku, vyžadujúcu 24-hodinovú opateru, narušil sa jej vzťah s matkou, nedokázali
spolu o tom komunikovať, mali obe stavy depresie, znemožnilo jej to stretávanie s okruhom známych
a priateľov, tak ako to bolo pred zákrokom. Negatívne následky v súkromnom a osobnom živote

žalobkyne potvrdila vo výpovedi jej matka E. F. B., ktorá mimo iného vytýkala správanie sa žalovaného
po zákroku s tým, že nikto sa s nimi na tému odlišného zdravotného výkonu, ku ktorému nedali súhlas,
nebavil. Bolo zmarené jej 20-ročné úsilie ako rodiča, keď dcéra bola aspoň s oporou schopná prejsť
určitú vzdialenosť, čo týmto zákrokom bolo zmarené. Cítila sa zle zdravotne i psychicky, s dcérou strávila
v nemocnici pre následné komplikácie dlhší čas, celá situácia bola sťažená aj tým, že má na starosti

i svojich chorých rodičov. Tento nezvratný zákrok vykonaný bez súhlasu žalobkyne zmenil aj osobnosť
žalobkyne, ktorú teraz vníma ako zlomeného človeka.

4. Narušenie študijných plánov žalobkyne mal súd preukázanú žiadosťou žalobkyne o povolenie zmeny
študijného odboru zo zdravotných dôvodov s tým, že žalobkyňa bola nútená požiadať aj o prerušenie

štúdia v školskom roku 2018/2019 na čas od 15.1.2019 do 30.6.2019.

5. Súd vychádzal z úvahy, že zdravotnícke právo je tvorené komplexom právnych predpisov, pri
hodnotení skutkových okolností prípadu aplikoval čl. 1, čl. 5, čl. 8, čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny (publikovaný v Zbierke zákonov

pod č. 40/2000 ďalej aj „Dohovor“), čl. 46 Ústavy SR, § 1, § 2, § 4, § 6, § 9, § 10 zákona č. 576/2004 Z.z.
o poskytovaní zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov (ZoZS) a ustanovení § 11, § 13 Občianskeho
zákonníka (OZ) o ochrane osobnosti a nárokoch vzniknutých z neoprávneného zásahu do tohto práva.

6. Majúc zistené, že v konaní nebol preukázaný písomný informovaný súhlas so zdravotníckym
výkonom realizovaným na žalobkyni, aj keď taká povinnosť žalovanému výslovne vyplývala z § 4 až
§ 6 ZoZS o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti a možnostiach
voľby navrhovaných postupov i rizikách odmietnutia zdravotnej starostlivosti, ktorá úprava reflektovala
na ustanovenia Dohovoru a ústavnú ochranu osobnosti človeka, súd uzavrel, že došlo k zásahu do

jej osobnostných práv. Konštatoval, že pri výkone zdravotnej starostlivosti vždy dochádza k zásahu
do telesnej integrity, preto musí takémuto výkonu predchádzať poučenie poskytované zrozumiteľne,
ohľaduplne, bez nátlaku, aby pacient na základe znalosti svojho ochorenia, jeho prognózy, dôsledku
a rizík výkonov sa mohol rozhodnúť, či udelí alebo neudelí informovaný súhlas k liečbe. V prípade
žalobkyne sa nejednalo o neodkladnú zdravotnú starostlivosť, kedy možno v určitých prípadoch konať

bez v danom čase výslovne udeleného súhlasu pacienta. Pacientka – žalobkyňa síce bola poučená,
avšakoúplneinomliečebnompostupe,ktorýzrealizovanýnebol,abolosňounakladanévrozporestým,
k čomu prejavila vôľu. Súd uviedol, že za postup lege artis možno považovať len poskytnutie zdravotnej
starostlivosti, ktoré je vykonané v súlade s informovaným súhlasom pacienta, vyjmúc poskytovanie
neodkladnej starostlivosti, išlo teda o protiprávne konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom.

Je irelevantné, či sa jednalo o zdravotnú starostlivosť poskytnutú v súlade s poznatkami doterajšej
medicínskej vedy, keď protiprávnosť spočíva v poskytnutí zdravotnej starostlivosti bez relevantného
písomného informovaného súhlasu žalobkyne. Je bez právneho významu, či realizovaný zákrok –
artrotómia panvy, bol zákrok indikovaný a teda zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne, ako
to tvrdil žalovaný, pokiaľ bol taký zákrok realizovaný protiprávne tj bez súhlasu žalobkyne, za čo

žalovaný nesie zodpovednosť. Nerozhodné bolo zavinenie toho, kto sa zásahu dopustil. Žalovaný tým
zasiahol do osobnej integrity žalobkyne, do jej súkromného života, pričom išlo o zásah spočívajúci
v odňatí bedrového kĺbu, teda ireverzibilný, čo súd vzal do úvahy pri hodnotení závažnosti ujmy
a výšky odškodnenia, majúc za nepochybné, že morálne zadosťučinenie nie je dostačujúce. Prihliadoltiež k tomu, že žalobkyňa bola nútená prerušiť štúdium, netrávila čas so spolužiakmi, narušili sa jej
priateľské kontakty, psychicky to ňou otriaslo. Primeranosť požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy posudzoval aj vo väzbe na obdobné prípady konania zdravotníckeho zariadenia bez riadneho

súhlasu pacientok pri nedobrovoľnej sterilizácii, ktorým poškodeným Európsky súd pre ľudské práva
priznal nárok na náhradu vo výške 27.000 až 31.000,- eur. Za neodôvodnenú považoval obranu
žalovaného, aby pri posudzovaní primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v prípade žalobkyne bol
limitovaný ustanoveniami zák. č. 274/2017 Z.z. o odškodňovaní obetí násilných trestných činov. Uviedol,
že náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné kvantifikovať, ide len o finančnú náplasť, ktorou sa

tomu, do osobnosti ktorého sa zasiahlo, možno kompenzovať takto vzniknutú ujmu, pri odškodnení
ktorej je potrebné prihliadať na jedinečnú povahu okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Poukázal i na rozhodnutie NS SR 2Cdo/188/2021 z 26.10.2023, v ktorom najvyšší súd zdôraznil,
že vzhľadom k verejnoprávnemu charakteru osobitnej právnej regulácie zák.č. 274/2017 Z.z. o
odškodňovaní obetí násilných trestných činov, sa nejaví ako vhodné preberanie tejto verejnoprávnej
konštrukcie odškodňovania ujmu do súkromnoprávnych vzťahov, lebo zákonom č. 274/2017 Z.z. štát

prebral záväzok kompenzovať dôsledky spôsobené trestnou činnosťou iných subjektov, no v prípade
odškodňovania následkov z rýdzo súkromnoprávnych vzťahov nie sú prítomné také spoločné znaky,
ktoré by analogickú aplikáciu tejto zákonnej úpravy stanovujúce maximálnu výšku odškodnenia
odôvodňovali. Záväzok štátu je navyše podporným mechanizmom, nevylučujúcim súkromnoprávny
nárok voči skutočnému páchateľovi, preto nemožno považovať sumu odškodnenia v zákone o obetiach

za horný limit nemajetkovej ujmy vo všeobecnosti. Pre prípad súbehu nárokov na peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy s odškodnením sťaženia spoločenského uplatnenia, či bolestného vo vzťahu
k totožnému zásahu, súd s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR I.ÚS/426/2014 uviedol, že
žalobkyňasiuplatňuje rôznenárokyvtomtokonaníavkonaní MestskéhosúduKošiceK2-20C/70/2020,
a na základe iných skutkových tvrdení, kde v konaní Mestského súdu Košice K2-20C/70/2020 žiada

nárok na náhradu bolestného za vytrpené bolesti spôsobené lekárskym zákrokom, ktoré sa posudzujú
podľa zák.č. 437/2004 Z.z. a v tomto spore si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený
zásah do jej zložky osobnosti – fyzickej a psychickej integrity. Preto ako nedôvodný zamietol návrh
žalovaného na prerušenie tohto konania do skončenia konania pod sp. zn. K2-20C/70/2020. Výrok
o náhrade trov odôvodnil zásadou procesného úspechu v konaní v zmysle § 255 ods. 1 Civilného

sporového poriadku (CSP) priznajúc úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov v plnom rozsahu.

7. Rozsudok vo výroku o povinnosti na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (I) a súvisiacom výroku
o náhrade trov konania (II) odvolaním napadol žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/,
h/ CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (h). Navrhoval rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

8. Podľa odvolateľa odôvodnenie rozsudku neposkytuje dostatočne zrozumiteľnú odpoveď na dôvody,
pre ktoré vyhovel žalobe a argumentačne sa nevysporiadava s obranou žalovaného, keď súd prvej
inštancie nevysvetlil, prečo sa neriadil uznesením Krajského súdu v Košiciach vo veci 9Co/75/2020,
v ktorom zrušujúcom uznesení bolo zmienené, že povinnosťou súdu je zisťovať aj príčinnú súvislosť

medzi nezákonným operačným zákrokom, ku ktorému nebol daný súhlas a samotným dôsledkom
operačného zákroku, a tak vyhodnotiť dôvodnosť základu i výšky uplatňovaného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. Uviedol, že súdy pri určení peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy musia zohľadňovať
svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, záver o dôvodnosti takého nároku založený len na predpoklade
porušenia povinnosti je neudržateľný a nepreskúmateľný, nebolo vzaté do úvahy, že podľa záverov

protokoluÚradupredohľadnadzdravotnoustarostlivosťou,zdravotnástarostlivosťposkytnutážalobkyni
bolavsúladesozásadami„legeartis“,pretože„sohľadomnaanatomickézmenypotencovanéfunkčným
deficitom pri paraperéze kontraktúrach, osteotómia panvy nedáva predpoklad na zlepšenie mobility
v zmysle chôdze či už s oporou alebo bez opory, extirpácia hlavy pravého femuru s opakovanou
tenotómiou adduktorov bola plne indikovaným výkonom, anatomické a funkčné pomery nedávali dobrú

diagnózu pre indikáciu kĺb zachovávajúcej operácie“. Nesúhlasil s názorom, že pre nemajetkovú ujmu
nie je rozhodujúce zavinenie, keďže subjektívny prvok zavinenia mal v zmysle judikatúry význam pri
určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy, súd mal zohľadniť okolnosti, za ktorých k neoprávnenému
zásahudoosobnostižalobkynedošlo,keďjenutnévziaťdoúvahy,žecieľomoperatéranebolozasiahnuťdo práv žalobkyne, ale snaha čo najviac vylepšiť jej bežné fungovanie a zmiernenie jej bolesti. Podľa
jeho názoru súd vychádzal z nepravdivých tvrdení žalobkyne a matky, že cieľom operácie bolo, aby
chodila.ČodorozsahupriznanejnáhradynemajetkovejujmypoukázalnarozhodnutieNajvyššiehosúdu

SR 4Cdo/171/2005, v zmysle ktorého je nepredstaviteľné, aby výška nemajetkovej ujmy presahovala
výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov, pričom aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva by priznaná finančná náhrada by nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám
(Karhuvaaara a Iltalehti vs Fínsko). Zvýraznil potrebu vysporiadať sa s otázkou, z akého zákonného
dôvodu uprednostňuje súd peňažnú satisfakciu pred morálnou, a jeho celkový postup pri hodnotení

dôkazov hodnotil ako jednostranný, majúc za to, že súd bral do úvahy len dôkazy v prospech žalobkyne.

9. Žalobkyňa odvolanie považovala za nedostatočne argumentačne podložené, nezakladajúce dôvody
pre spochybnenie vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku. Zopakovala, že si uplatňuje
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pre porušenie povinností žalovaného, ktorý realizoval na nej
závažný nezvratný chirurgický zákrok bez jej predchádzajúceho súhlasu, keď namiesto plastiky panvy

zahrňujúcej len preťatie a repozíciu kostí panvy do inej polohy, žalovaný trvale a nezvratne vyňal
podstatnú časť jej oporného aparátu - bedrový kĺb, teda svojvoľne bez súhlasu žalobkyne, čo napokon
žalovaný ani nespochybňuje, zasiahol do jej fyzickej integrity, za čo sa ani len neospravedlnil. Žalovaný
nerešpektoval jej vôľu prejavenú v súhlase na plastiku panvy, vykonal závažnejší nezvratný zákrok
bez rešpektu k nej ako k ľudskej bytosti zasluhujúcej si rozhodovanie o svojom tele i budúcnosti.

Dôsledkami bolo nielen spochybnenie jej vôle ako ľudskej bytosti, ale aj zúfalstvo, smútok, narušenie
možnosti absolvovať dospievanie s možnosťou ukončiť štúdium na strednej škole, ktoré musela po
zákroku prerušiť a zmeniť. Zdôraznila, že ako osoba s celoživotne ťažkým postihnutím, rázštepom
chrbtice, absolvovanými mnohými desiatkami operácií, chcela podstúpiť plastiku panvy za účelom
zníženia bolestivosti a zlepšenia hybnosti, očakávala, že bude mobilnejšia, no s amputáciou bedrového

kĺbu sa jej situácia nijako nezlepšila, fyzicky, psychicky ani sociálne, naopak, v súvislosti s vykonaným
operačnýmzákrokommuselapodstupovaťajliečenienegatívnychvedľajšíchúčinkov,ktorébynenastali,
nebyť postupu žalovanej. Nie je v tomto podstatné, či pri realizácii odstránenia bedrového kĺbu boli
dodržané štandardy alebo nie, ak tento úkon bol vykonaný bez jej vedomia a súhlasu. Tieto preukázané
skutočnosti žalovaný nijako nespochybňoval, ak namieta žalovaný ignorovanie uznesenia Krajského

súdu v Košiciach 9Co/75/2020, nie je zrejmé, v akých súvislostiach by malo byť uvedené rozhodnutie
pre vec podstatné, keďže sa týka úplne iného konania a ani sám žalovaný to nešpecifikuje. Pokiaľ
sa žalovaný dovoláva princípu rovnosti a povinnosti rozhodovať v porovnateľných veciach, rovnako
neuvádza žiadnu porovnateľnú vec, od ktorej by sa súd prvej inštancie svojim rozsudkom odklonil,
v prípade rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ilatelhti a Karhuvaara vs. Fínsko

išlo o prípad zásahu do cti zverejnením informácií, o ktorý typový prípad sa v prejednávanej veci
nejedná. Ak žalovaný namieta, že nebol vzatý do úvahy postup lege artis pri samotnom poskytnutí
zdravotnej starostlivosti podľa protokolu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, uvedené
nezodpovedá skutočnosti, keď tak súd, ako aj žalobkyňa vo svojej argumentácii zdôrazňovali, že sa
rozlišuje lege artis v užšom slova zmysle, čomu zodpovedá § 4 ods. 3 ZoZS pri samotnom zdravotnom

výkone, a lege artis v širšom slova zmysle, čomu zodpovedá aj skutková podstata a požiadavka
§ 4 ods. 4 ZoZS, týkajúcej sa informovaného súhlasu pacienta. Súd vzal na vedomie a zohľadnil
závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, keď jeho obsahom bola tiež informácia, že
žalovaný nedisponoval písomným súhlasom na vykonanie operačného zákroku. Keďže týmto písomným
súhlasom nedisponoval, nebolo potrebné preukazovať ďalšie porušenia povinností, nepodstatný je

v tomto aj akýkoľvek znalecký posudok, týkajúci sa iného predmetu sporu, v ktorom si žalokbyňa
uplatňuje nárok na bolestné. Nesprávne sú úvahy žalovaného, že súd ignoroval „nepravdivé“ tvrdenia
žalobkyne a matky, že cieľom operácie bolo, aby žalobkyňa chodila, keď obe uvádzali len to, čo bolo
pravdou, nádejali sa, že možno sa pohyblivosť zlepší, že možno na nejaký čas i na viac rokov, jej
bude zachovaná nádej na pohyb a bude sa môcť rozhodnúť či a dokedy si bedrový kĺb ponechá, a či

podstúpi aj iný zákrok ako osteotómiu panvy, keď indikáciou pre tento postup aj podľa správy úradu pre
dohľad boli bolesti v pravej koxe a obmedzenie pohyblivosti. Je prirodzené, že očakávania smerovali
k zachovaniu tohto kĺbu po čo najdlhšiu možnú dobu, čomu zodpovedal i výslovne udelený súhlas.
Správny je záver súdu prvej inštancie, s ktorým žalovaný nesúhlasí, že pre nemajetkovú ujmu nie je
rozhodujúce zavinenie čo do samotnej zodpovednosti za jej vznik, a nerešpektovanie vôle žalobkyne,

realizovanie iného a trvalo nezmeniteľného zákroku v stave úplnej bezbrannosti v podstate predstavuje
násilný útok. Žalovaný svojimi vyjadreniami v zásade ignoruje, že pacient je rovnocenný partner, že by
mal poskytovať zdravotnú starostlivosť len na základe konsenzu, keď neplatí, že lekár si v podstate
robí čo uzná za vhodné bez toho, aby pacienta vopred informoval o svojom postupe. Pre žalovanéhoje aj v zmysle jeho argumentácie žalobkyňa len kusom biologického materiálu, ktorý nemôže mať
predstavu o svojom živote a zdraví. V danom prípade žalovaný ani len netvrdil, aby nevedel aký písomný
súhlas ako svojprávny pacient žalobkyňa udelila, a preto rozhodne existuje aj jeho zavinenie vo vzťahu

k porušeniu práv spätých s jej osobnosťou v rozsahu minimálne vedomej nedbanlivosti. Žalovaný mal
vedomosť, že nerešpektuje jej vôľu a musel byť minimálne uzrozumený s tým, že porušil práva späté
s osobnosťou týkajúce sa práva na rešpektovanie vôle, súkromia, dôstojnosti. Súd pri určení výšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy reflektoval na všetky zásadné okolnosti súvisiace so zdravotným
výkonom realizovaným na jej tele, popísal závažnosť zásahu, keď pre ňu bola možnosť aspoň trochu

pri nevyhnutných úkonoch pohybovať sa s jej vlastným existujúcim hoci bolestivým kĺbom za opory rúk
či po štyroch úplne podstatná, s neoprávneným zákrokom sa preto nevie celkom pochopiteľne zmieriť,
a v okolnostiach sporu ako pristupoval žalovaný k predmetnej veci a k následkom zákroku, je priznaná
náhrada symbolická. Ona sa celkovo cíti horšie a zdravotný zákrok má celkom jasné negatívne prejavy
v jej praktickom živote, v možnostiach štúdia, v osobnom prežívaní, vo vzťahoch k okoliu, v dôvere
k lekárom. Presvedčivo a jasne sa vysporiadal súd aj s otázkou zohľadnenia limitov pri odškodňovaní

obetí trestných činov, čo je obsahom odôvodnenia súdneho rozhodnutia, keď vychádzal predovšetkým
z individuálnych okolností prípadu, čo je pre každý spor rozhodujúce.

10. Iné vyjadrenia strany sporu v odvolacom konaní nepodali.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd po kladnom posúdení procesnej prípustnosti a včasnosti
podaného odvolania subjektom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, prejednal odvolanie bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a §
380 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zhode s § 387 ods. 1

CSP potvrdil.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24. septembra 2025 v
pojednávacej miestnosti č. dv. 210, II. poschodie, miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli

zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 3 CSP.

13. Tvrdené odvolacie dôvody neboli naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie
v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu rešpektujúc zásady kontradiktórnosti

konania, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z ktorých dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil
aj správny právny záver, podal výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa relevantných
hmotnoprávnych zákonných ustanovení. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie
a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou.

Odôvodnenie rozsudku je dostatočné, spĺňajúce podmienky vyžadované § 220 ods.2 CSP pretože sa v
ňomjasným,právnekorektnýmazrozumiteľnýmspôsobomvyrovnalsovšetkýmiskutkovýmiaprávnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.

14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, na

ktoré poukazuje, dôvody ním uvedené neopakuje, na zdôraznenie správnosti vo vzťahu k jednotlivým
odvolacím námietkam žalovaného dodáva (387 ods. 2 CSP):

15. Je nesporné, že žalovaný realizoval na žalobkyni operačný zákrok bez jej vedomia a súhlasu, teda
v rozpore s tým ako to predpokladá a vyžaduje čl. 5, 10 Dohovoru, § 4, § 6 ZoZS a zásady rešpektovania

nedotknuteľnosti ľudskej bytosti, ochrany jej súkromia, ľudskej dôstojnosti a zdravia v zmysle čl. 16, 19
Ústavy SR, čím je daná zodpovednosť žalovaného za zásah do týchto osobnostných práv žalobkyne
v zmysle § 11, § 13 OZ. Podľa vyššie uvedenej právnej úpravy, zásah v oblasti zdravia sa môže
vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola informovaná, so zásahom vyjadrila súhlas, ktorý súhlas
musí mať povahu súhlasu informovaného o účele, povahe, následkoch, rizikách poskytnutej zdravotnej

starostlivosti, musí byť písomný v prípade invazívnych zákrokov v celkovej anestéze alebo lokálnej
anestéze,výnimkupredstavujelenohrozenieživotaazdraviapacientavprípadeneodkladnejzdravotnej
starostlivosti, ak súhlas nemožno získať, či v prípadoch vymedzených zákonom vychádzajúcich
z rozhodnutí súdov, či už skôr nariadenej ústavnej liečby či ochranného liečenia. V prípade žalobkynetakýto písomný informovaný súhlas absentoval, pričom na nej bol vykonaný iverzibilný operačný
zákrok v celkovej anestéze, odstránením bedrového kĺbu namiesto zdravotného výkonu plastiky
- osteotómie panvy. Žalovaným prevedený zákrok nepredstavoval poskytnutie neodkladnej život

zachraňujúcej zdravotnej starostlivosti, naopak vychádzal len z úvahy žalovaného, keď vzhľadom na
zistené anatomické pomery i fyziologické opotrebenie tkanív sa ako vhodný nejavil pôvodne navrhovaný
operačný zákrok. Bez ohľadu na fakt, či by žalobkyňa zákrok vykonaný žalovaným v budúcnosti musela
podstúpiť, žalovaný nebol oprávnený k takému zákroku pristúpiť bez predchádzajúceho poučenia
a súhlasu žalobkyne a to osobitne v situácii aká bola v prejednávanom spore, keď je zrejmé, že zámerom

žalobkyne bolo čo najdlhšie zachovať si bedrový kĺb a ponechať si aspoň istú mieru pohyblivosti,
aj keď výrazne obmedzenej. Súd dôsledne aplikoval princíp Ústavou SR a Dohovorom chránených
práv a slobôd, o nedotknuteľnosti ľudskej bytosti, smerujúcich k ochrane ľudskej dôstojnosti, života
a zdravia tak, aby bola rešpektovaná vôľa jedinca. Každému pacientovi musí byť daná možnosť, aby
sa na základe jemu poskytnutých informácií sám slobodne rozhodol o ďalšom vývoji liečby a vykonaní
lekárskeho zákroku, keďže ide o zákrok na jeho tele, týkajúci sa jeho zdravia, a v rozhodujúcej miere

je to práve on, kto bude dotknutý prípadným diskomfortom vyplývajúcim z jeho rozhodnutia. Lekársky
zákrok vykonaný bez informovaného súhlasu je konaním bez právneho dôvodu, teda v rozpore so
zákonom. Žalobkyňa sa mienila podrobiť lekárskemu zákroku ako to vyplýva aj zo správy Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako i jej výpovede v konaní, v súvislosti s bolesťami v pravej koxe
aobmedzenímpohyblivosti,nonietpochýb,ženapriekťažkostiammalazáujemčonajdlhšiesiponechať

možnosť hoci len obmedzenej pohyblivosti pomocou rúk či po štyroch, čo jej bolo pre budúcnosť
znemožnené v dôsledku protiprávneho odstránenia bedrového kĺbu. Po prebraní sa z anestézie bola
šokovaná rozsahom vykonaného operačného zákroku, zmenou jeho charakteru, následkami, ktoré
mali vplyv aj na jej študentský život. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci 6Cdo 914/2015
vyplýva, že pri absencii kvalifikovaného súhlasu pacienta je daná zodpovednosť zdravotníckeho

zariadenia, ak je preukázané, že ak by bol o rozhodných skutočnostiach týkajúcich sa zdravotného
zákroku informovaný vopred, s veľkou pravdepodobnosťou by sa rozhodol takýto zákrok nepodstúpiť.
V konkrétnom prípade žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno, že napriek existujúcim ťažkostiam by
operačný zákrok nepodstúpila, resp. by ho podstúpila inokedy podľa vlastného rozhodnutia. Konaním
žalovaného došlo k zásahu do telesnej i psychickej integrity žalobkyne, základného absolútneho práva

človeka, k zásahu do jej ľudskej dôstojnosti, keď žalovaný nemal potrebu zisťovať jej stanovisko
k operačnému zákroku, ktorým definitívne a nezvratne zmenil spôsob jej doterajšieho života, ktorý bol
už aj tak náročný. Medzi konaním žalovaného bez preukázateľného písomného súhlasu žalobkyne
k vykonanému operačnému zákroku a zásahom do jej práv je nepochybne príčinná súvislosť, za
ktorú nesie zodpovednosť, s ktorou je spojená povinnosť nahradiť žalobkyni takto vzniknutú ujmu

v zhode s právom aprobovanými podmienkami v zmysle § 11, § 13 OZ. V prejednávanej veci vzhľadom
na skutkové okolnosti prípadu (okolnosti a charakter zásahu, povaha porušených práv, následky
konania žalovaného na živote žalobkyne), nemožno uvažovať o tom, aby išlo o nárok odškodniteľný
ospravedlnením, ku ktorému navyše žalovaný ani doposiaľ nepristúpil, zotrvávajúc na postoji, že
konal správne. Pokiaľ si žalobkyňa v inom spore uplatnila nároky na bolestné, či SSÚ, tieto nie sú

predmetom tohto konania, podmienky pre ich priznanie sú odlišné, čo do základu i výšky vychádzajúce
z odlišnej právnej úpravy zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie
spoločenského uplatnenia, a ich prípadné priznanie nijako nezmierňuje následky vzniknuté zásahom
do jej osobnostných práv, ako sú predmetom sporu v tejto veci. Podľa záverov rozhodnutia NS SR
7Cdo/65/2013, ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu

za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
fyzickej osobe na jej osobnostných právach.

16. Žalovaný nespochybňuje, že by žalobkyňa k operačnému zákroku, ktorý bol na nej vykonaný bez
jej vedomia a súhlasu písomný súhlas udelila, čo napokon vyplýva z celkového jej postoja aj reakcie.

V osobe žalobkyne išlo o ťažko zdravotne postihnutú osobu s vrodenou vývojovou vadou, s ktorou sa od
svojho narodenia statočne vyrovnávala, dúfajúc v pozitívne zmeny i čo najdlhšie zachovanie akejkoľvek
možnosti pohybu vlastnou silou. Nie je v tomto kontexte zrejmá logickosť úvahy žalovaného, pokiaľ
odkazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach 9Co/75/2020 týkajúceho sa odlišných strán sporu, a
v ktorom konaní v konečnom dôsledku bolo rozhodnuté v neprospech žalovaného rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach 11Co/22/2024 z 26.2.2025, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie o
povinnosti žalovaného nahradiť poškodenej nemajetkovú ujmu 30.000,00 eur z dôvodu absencie
informovaného súhlasu pred vykonaním zdravotného zákroku. Pokiaľ žalovaný poukazuje na okolnosť,
že jeho zámerom bolo napomôcť žalobkyni pri odstránení bolesti, zlepšiť jej bežné fungovanie, takkzlepšeniujejzdravotnéhostavunijakýmspôsobomnedošlo,aajkeďuvedenýzákrokbolvužšomslova
zmysle „lege artis“ tj výslovne z hľadiska zdravotníckeho vykonaný technicky správne, bol vykonaný
v situácii a spôsobom nerešpektujúcim autonómnu vôľu žalobkyne ako jedinca schopného racionálneho

rozhodnutia o svojom vlastnom živote a zdraví. Postup žalovaného i jeho odvolacia argumentácia
vychádza z absolútnej ignorácie vôle pacienta a je založená na presvedčení, že jedine lekár je ten,
kto vie, čo je najlepšie pre budúcnosť daného človeka – jeho pacienta. Neberie pritom v úvahu právo
každého rozhodovať o tom, akým spôsobom naloží so svojim životom bez ohľadu na to, ako sa to
môžeodbornémuzdravotníckemupersonálujaviť.Nejednalosapritomožiadnyživotzachraňujúciúkon,

ku ktorému by mohol žalovaný pristúpiť aj bez riadne prejavenej vôle žalobkyne. Súd prvej inštancie
všetky tieto okolnosti zásahu do osobnostných práv žalobkyne zvážil aj pri stanovení rozsahu náhrady
nemajetkovej ujmy, keď morálna satisfakcia nie je v prípade žalobkyne postačujúca, a ako bolo už
zmienené, k žiadnej morálnej satisfakcii zo strany žalovaného nedošlo ani len vo forme, včasného
ospravedlnenia, čo žalovaný ani nespochybňuje.

17. Argumentácia žalovaného o potrebe limitácie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy rozsahom
peňažného odškodnenia priznávaného obetiam poškodených trestnými činmi v zmysle zákona č.
274/2017 Z.z., nie je v danom prípade oprávnená, na čo správne poukázal súd prvej inštancie berúc na
zreteľ tiež judikatúrnu prax, z ktorej vo svojom rozhodnutí citoval (Najvyšší súd SR 2Cdo 188/2021). Pri
stanovení rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy vzal do úvahy, že išlo o zásah zásadný a vážny, týkajúci

sa základného absolútneho práva na ľudskú dôstojnosť a zachovanie osobnej integrity berúc do úvahy
následky, aké to malo pre osobný život žalobkyne, čo len znásobovalo pocit beznádeje a zneváženia
jej vlastnej vôle, keď bola nútená zmeniť štúdium, životný režim, bola dlhodobo hospitalizovaná.
Súd prihliadol na obdobné prípady odškodňovania pacientov – obetí, pri ktorej došlo k poskytovaniu
zdravotnej starostlivosti s trvalými následkami bez ich súhlasu (nedobrovoľné sterilizácie žien) na

úrovni 30.000,00 eur, čo s prihliadnutím na doterajší život žalobkyne a charakter zásahu stanovil
v rozsahu 10.000,00 eur. Uvedenú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd považuje za
primeranú, úvahám súdu prvej inštancie niet v tomto smere čo vytknúť, a v zásade voči nim nevzniesol
žiadne vecné výhrady ani žalovaný, ktorý argumentáciu smeroval len na obmedzenie peňažnej náhrady
sumou priznávanou obetiam trestných činov podľa zákona č. 274/2017 Z.z.. V prejednávanej veci sa

jedná o plnenie vyplývajúce z porušenia práva v súkromnoprávnych vzťahoch, pri ktorých garantom
odškodnenia nie je štát zodpovedajúci za konanie iných osôb, ale ten subjekt, ktorý neoprávnený
zásah spôsobil. Narušenie dôvery v prostredí, ktoré je určené na ochranu života a zdravia, kde je
pacient vystavený zákrokom na svojom tele, kedy pod vplyvom anestézy nevie ovplyvniť žiaden postup
zdravotníckeho zariadenia, si zasluhuje aj finančné odškodnenie reflektujúce na túto závažnosť zásahu,

keďže sa jedná o prejav svojvôle žalovaného v situácii, kedy mal byť ochrancom i záchranou pre
pacienta. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov bol rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu
podaného odvolania potvrdený, včítane výroku o náhrade trov konania zodpovedajúceho zákonnej
zásade zodpovednosti strán sporu za procesný výsledok konania.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Odvolateľ v konaní nebol úspešný, nepatrí mu preto právo na náhradu trov odvolacieho
konania a tieto je povinný nahradiť procesne úspešnej protistrane – žalobkyni.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).