Uznesenie – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/49/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5124011459
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Bebčáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5124011459.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Bebčákovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Sučika a JUDr. Moniky Liptákovej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 27. augusta
2025 odvolania prokurátora a obžalovaného A. B. podané proti rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn.
0T/214/2024 zo dňa 25.3.2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolania prokurátora a obžalovaného A. B. zamieta, pretože nie sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 0T/214/2024 zo dňa 25.3.2025 bol obžalovaný A. B. uznaný
vinným z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., na tom skutkovom
základe, že:

dňa 25.09.2024 o 22:53 h viedol osobné motorové vozidlo zn. B. C., ev.č. XXX XXXX, po ceste II/478 v

obci D. E. F., v smere na obec A., kde bol predpísaným spôsobom zastavený a následne kontrolovaný
hliadkou Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, kedy
bol v časovom rozmedzí od 22:53 h – 23:03 h opakovane vyzvaný k podrobeniu sa dychovej skúške na
zistenieprítomnostialkoholuvdychu,čoodmietol,arovnakosaodmietolpodrobiťlekárskemuvyšetreniu
odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou,
hoci by to nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie, pričom svojím konaním porušil ust. § 3

ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v platnom znení.

Za spáchanie tejto trestnej činnosti súd obžalovanému podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods.
2, § 56 ods. 1, 2, § 36 písm. j) Tr. zák. uložil peňažný trest vo výmere 1.000 (tisíc) eur. Podľa § 57
ods. 3 Tr. zák. obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený,
ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) mesiac. Podľa § 61 ods. 2 Tr. zák. súd

uložil obžalovanému aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na 1 (jeden) rok.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný A. B. priamo do zápisnice na hlavnom pojednávaní.
Odvolanie zdôvodnil prostredníctvom obhajcu písomným podaním zo dňa 6.5.2025, doručeným
okresnému súdu dňa 6.5.2025, a to s poukazom na nasledovné:

Odvolanie obžalovaného smeruje proti výroku o vine, výroku o treste ako závislému výroku a smeruje
aj proti konaniu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo. V úvode odvolania obžalovaný uviedol, že sa
v žiadnom prípade neskrýva pred zodpovednosťou za následky akéhokoľvek svojho konania, avšak
nedokážesastotožniťstým,žejehokonanievtejtosúdenejvecibymalomaťažtrestnoprávnenásledky.
Je si vedomý svojho zlyhania v morálnej rovine, pravdepodobne aj v rovine administratívnoprávnej,
avšak vzhľadom na zásadné pochybnosti o zákonnosti konania štátu voči jeho osobe, ako aj

nezohľadnenie množstva pochybností čo do dôkazného stavu v tejto veci, nie je názoru, že je daná aj
trestnoprávna zodpovednosť. V dôsledku toho rozsudok vníma ako arbitrárny, nepreskúmateľný a bezriadnehoodôvodnenia,ktorýmmusúdodoprelústavnéprávonanestrannéaspravodlivésúdnekonanie.
K výpovediam svedkov uvádza nasledovné. Súd prvého stupňa považuje za kľúčové dôkazy proti jeho
osobe výpovede svedkov (zasahujúci policajti G. H., A. I., G. J.). Svedok G. H. na pojednávaní uviedol,

že obžalovaný mal byť pri zásahu stále vyzývaný, aby sa podrobil dychovej skúške, resp. odberu
biologického materiálu. Takéto tvrdenie je zjavne nepravdivé a v rozpore s úradným záznamom Úradu
inšpekčnej služby zo dňa 25.09.2024, vyhotoveným do jednej hodiny po zásahu. Je v ňom konštatované,
že sa odmietol podrobiť iba dychovej skúške a nie aj odberu biologického materiálu. Súd sa týmto
dôkazom vôbec nezaoberal a pritom vnáša do výpovede svedka G. H. zásadné pochybnosti ohľadom jej

pravdivostiadôveryhodnosti.SvedokG.J.vosvojejvýpovediuvádza,žesurčitosťouviepovedať,žebol
poučený a vyzvaný na odber biologického materiálu. V úradnom zázname KRPZ-ZA-OPP12-57/2024
zo dňa 25.9.2024, teda vyhotoveného do hodiny po zásahu, dokonca sám svedok G. J. uvádza, že jeho
odmietnutie lekárskeho vyšetrenia je zaznamenané na mobilnom telefóne príslušníka inšpekčnej služby
a na kamere služobného vozidla BMW X3. Uvedené nie je pravdou, na zázname z mobilného telefónu
príslušníka inšpekčnej služby ani na kamerovom zázname z vozidla BMW X3 sa nič také nenachádza.

Uvedené konštatuje aj súd na str. 6 a str. 7 rozsudku. Niet pochýb o tom, že prvostupňový súd svedeckú
výpoveď G. J. vôbec nevyhodnocoval v kontexte a v logických súvislostiach s inými dôkazmi (Úradný
záznam KRPZ-ZA-OPP12-57/2024 zo dňa 25.09.2024, záznam z mobilného telefónu príslušníka ÚIS,
kamerový záznam z vozidla BMW X3, záznam Úradu inšpekčnej služby UIS-UI-OISS-294-003/2024-UN
zo dňa 25.9.2024). Ak by tak súd bol urobil, potom by bolo nevyhnutné výpoveď svedka G. J. označiť

ako zjavne nedôveryhodnú. Svedok G. J. vo svojej výpovedi uvádza, že ako donucovacie prostriedky
boli voči osobe obžalovaného použité iba putá. Táto skutočnosť je zjavne nepravdivá. Ako vyplýva
z kamerového záznamu vozidla BMW X3, dvakrát bola voči jeho osobe zasahujúcou hliadkou použitá
zbraň. Použitie zbrane konštatuje i súd.

Svedok A. I. vo svojich výpovediach zo dňa 26.9.2024 o 14:00 hod. a následne o 17:33 hod. tvrdí, že
obžalovaný bol vyzvaný k dychovej skúške a následne aj k odberu krvi, čo mal odmietnuť a toto má
byť nahraté na mobilnom telefóne príslušníka ÚIS a na kamerovom zázname z vozidla BMW X3. Na
zázname z mobilného telefónu príslušníka inšpekčnej služby, ani na kamerovom zázname z vozidla
BMW X3 sa nič také nenachádza. Uvedené konštatuje aj súd na str. 6 a 7 rozsudku. Niet pochýb o tom,

že súd svedeckú výpoveď A. I. vôbec nevyhodnocoval v kontexte a v logických súvislostiach s inými
dôkazmi tak, ako je to už uvedené vyššie. Ak by tak súd bol urobil, potom by bolo nevyhnutné výpoveď
svedka A. I. označiť ako zjavne nedôveryhodnú, o to viac, ak zrazu na pojednávaní dňa 25.3.2025 v
rámci svojej výpovede uviedol, že iba predpokladá, že ho na odber krvi vyzval a že nevie, či je niečo také
zachytené na nejakom videu. Svedok A. I. v hlásení o použití donucovacieho prostriedku uviedol ako

donucovací prostriedok iba putá. Zjavne úmyselne a v rozpore so skutočnosťou zatajil použitie služobnej
zbrane pri zásahu, napriek skutočnosti, že táto okolnosť nepochybne nastala a ktorú skonštatoval aj
prvostupňový súd. Namietal, že mieril na jeho hruď. K tomu sa svedok vyjadril zmätočne, keď na jednej
strane tvrdí, že na obžalovaného určite nemieril, no na druhej strane sám spochybňuje, keď tvrdí, že si
myslí, že na neho nemieril, no nepamätá si to.

Napriek vyššie uvedeným svedeckým výpovediam prvostupňový súd uvádza, že nemal dôvod neveriť
vypočutýmsvedkom.Obžalovanýjetohonázoru,žesúdakoreprezentantsúdnejmocinemározhodovať
na základe viery, ale má rozhodovať exaktne na základe dôkazov a v rámci zákona. Z vyššie uvedených
dôvodov a v kontexte s inými dôkazmi vznikajú hrubé pochybnosti o pravdivosti, resp. dôveryhodnosti

výpovedí všetkých svedkov. Ak súd poukazuje na dôkaz - Správu o objasňovaní priestupku, z ktorého
má údajne vyplývať, že sa mal odmietnuť podrobiť lekárskemu vyšetreniu, k tomu uvádza, že danú
listinu nepodpísal, a to najmä z dôvodu nepravdivosti jej obsahu. Zároveň aj tento dôkaz je potrebné
vyhodnotiťnieibasamostatne,alevovzťahukvšetkýminýmdôkazomapreskúmateľnezáverodôvodniť
(čo samozrejme chýba).

Výrok o vine prvostupňový súd založil na ním nedostatočne zistenom skutkovom stave, založenom iba
na dôkazoch jednostranne vyhodnotených v jeho neprospech, o ktorom musia byť hrubé pochybnosti.
Súd sa namiesto riadneho dokazovania a vyhodnotenia dôkazov v ich logických súvislostiach vyhol
takémuto komplexnému vyhodnoteniu dôkazov tým, že takýto zákonom predpokladaný preskúmateľný

záver nahradil svojvoľným a nepreskúmateľným inštitútom „uverenia“. Odvolacie námietky k výroku
o vine – proti poslednej časti skutkovej vety „...pričom svojim konaním porušil ust. § 3 ods. 2 písm.
c) zákona č. 8/2009 Z.Z. o cestnej premávke“ podal námietku v konaní už skôr z dôvodu, že súd nie
je orgánom verejnej moci oprávneným rozhodovať o porušení administratívnoprávnej normy, ale ibao porušení noriem Trestného zákona. K tomu poukazuje na názor Krajského sudu v Žiline na str. 8
uznesenia Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3Tos/137/2024 zo dňa 28.11.2024. Výrok o vine je tak čo
do skutkovej vety nezákonný. Prvostupňový súd nerešpektoval právny názor nadriadeného súdu a zo

skutkovej vety napadnutú časť nevypustil. Prvostupňový súd je toho názoru, že na trestnú zodpovednosť
podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. stačí, ak dôjde k odmietnutiu dychovej skúšky. Uvádza, že nikde v zákone sa
nevyžaduje odmietnutie oboch spôsobov vyšetrenia (dychovej skúšky a lekárskeho vyšetrenia odberom
krvi alebo iného biologického materiálu). S týmto názorom nesúhlasí. V zmysle čl. II ods. 2 Ústavy SR
štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon. Zasahujúci policajt je štátnym orgánom a musí rešpektovať čl. II ods. 2 Ústavy SR. V zmysle §
5 ods. 1 zákona č. 219/1996 Z.z. príslušníci policajného zboru sú oprávnení v rámci svojej pôsobnosti
vyzvať osoby uvedené v § 4 ods. 1 iba na vyšetrenie na zistenie alkoholu alebo iných návykových látok.
Ďalšie kroky určuje zákon, nie policajt. Podľa § 5 ods. 4 vyšetrenie na zistenie alkoholu sa vykonáva
dychovou skúškou prístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu v krvi. Ak sa osoba odmietne
podrobiť takému vyšetreniu, možno vykonať lekárske vyšetrenie odberom a laboratórnym vyšetrením

krvi alebo iného biologického materiálu. Z uvedeného v žiadnom prípade nie je možné vyvodiť právomoc
policajta účastníkovi cestnej premávky svojvoľne brániť právu na vykonanie lekárskeho vyšetrenia ani
určovať účastníkovi cestnej premávky, či bude lekárske vyšetrenie vykonané odberom krvi, či odberom
iného biologického materiálu, alebo dokonca určovať, ktorý konkrétny iný biologický materiál bude
odobratý. V súlade so zákonom č. 219/1996 Z.z. využil svoje právo a odmietol vykonanie iba dychovej

skúšky, avšak nikdy neodmietol lekárske vyšetrenie na prítomnosť alkoholu odberom a laboratórnym
vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu. Policajti teda konali v rozpore s čl. II ods. 2 Ústavy
SR.Nestotožňujesaanisvýkladomsúdukust.§289ods.2Tr.zák.Zuvedenéhodôvodujetohonázoru,
že skutok, z ktorého bol prvostupňovým súdom uznaný za vinného, sa nestal a nenesie trestnoprávnu
zodpovednosť. Mimochodom, rozporuplnosť konania súdu prvého stupňa potvrdzuje aj fakt, že na jednej

strane tvrdí, že k trestnej zodpovednosti stačí odmietnutie dychovej skúšky, no v samotnej skutkovej vete
výroku o vine napriek tomu spomína aj odmietnutie podrobeniu sa lekárskemu vyšetreniu odberom krvi
alebo iného biologického materiálu. Nakoľko nikdy neodmietol podrobenie sa lekárskemu vyšetreniu,
je táto časť skutkovej vety nezákonná pre rozpor so skutočnosťou. Obžalovaný v podanom odvolaní
namieta aj nezákonné sledovanie jeho osoby. Ako vyplýva zo str. 13 rozsudku, prvostupňový súd sa pri

posudzovaní jeho námietky zákonného sledovania jeho osoby zameral výlučne iba na deň 25.9.2024,
kedy poukazuje na to, že práve v tento deň mal ÚIS prostredníctvom OPČ získať informáciu, že údajne
popíja veľké množstvo alkoholických nápojov v pohostinstve Drevár v obci Vysoká nad Kysucou. Podľa
súdu zo strany ÚIS išlo iba o preverenie tejto konkrétnej informácie a keďže mal byť zastavený ihneď
po nastúpení a vedení motorového vozidla, nešlo o sledovanie, ale o tzv. operatívno-pátraciu činnosť

podľa zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore. Namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci
prvostupňovým súdom. Súd sa v podstate zameral iba na okolnosti, ktoré nastali len dňa 25.9.2024,
pričom tieto nevníma v širších súvislostiach, čo považuje za zásadnú chybu. Ako vyplýva z výpovede
svedka G. H. (str. 5 rozsudku), ÚIS nedisponoval informáciou o jeho údajnej trestnej činnosti, konkrétne
že mal údajne často a dlhodobo jazdiť pod vplyvom alkoholu, iba od 25.9.2024. Touto informáciou

ÚIS disponoval už skôr, týždeň predtým, ako bol zastavený. Nepochybuje, že tieto informácie si ÚIS
preveroval a na ich základe zistil všetky potrebné informácie o páchateľovi a o trestnej činnosti, ktorej
sa mal údajne pred 25.9.2024 často a dlhodobo dopúšťať a ktoré sami osebe odôvodňovali začatie
trestného stíhania. Od tohto momentu v zmysle rozhodnutia NS SR, sp. zn. 1Tdo/12/2015 bolo potrebné
postupovať podľa zákona č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku. Pokiaľ ide o sledovanie jeho osoby

pri údajnom pokračovacom skutku na základe ďalšej informácie zo dňa 25.9.2025, bol už bezpochyby
potrebný súhlas prokurátora v zmysle § 113 Tr. por., nakoľko vtedy už ÚIS nepochybne po dlhšiu dobu
disponovala všetkými informáciami odôvodňujúcimi začatie trestného stíhania. Bez súhlasu prokurátora
nemožno postup ÚIS považovať za zákonný (s následkom následnej nezákonnosti celého ďalšieho
procesu). Ako vyplýva z dôkazov založených v spise (zápisnica o výpovedi svedka G. J. zo dňa

26.9.7074, úradný záznam G. J. zo dňa 25.9.2024, zápisnica o výpovedi svedka A. I. zo dňa 26.9.2024,
úradný záznam A. I. zo dňa 15.10.2024, bol zo strany ÚIS sledovaný min. od cca 19:00 hod. do 23:00
hod. Príslušník ÚIS poskytoval informácie o ňom a o jeho polohe iným príslušníkom policajného zboru,
ktorí ho mali následne za úlohu zastaviť a ktorí ešte cca 2 hodiny na tento zákrok a pokyn príslušníka ÚIS
čakali. ÚIS na náklade informácií získaných sledovaním jeho osoby systematicky pripravovala policajný

zásah. Názor súdu, uvedený na str. 11 rozsudku, že príslušníci ÚIS obžalovaného nesledovali, ale iba
čakali, či nastúpi do motorového vozidla a či ho bude viesť, považuje za vnútorne si hrubo rozporujúci
a nelogický. Zároveň nie je pravdivá informácia, že mal byť ihneď zastavený. Bol zastavený až po
cca dvojkilometrovej jazde. V rozpore s dokazovaním preukázanou skutočnosťou je v tomto smereaj úradný záznam Úradu inšpekčnej služby zo dňa 25.9.2024, ktorý je formulovaný zrejme účelovo,
spôsobomakobybolojehomotorovévozidlozastavenéanáhodnespozorovanénamiestnejkomunikácii
v rámci bežnej hliadkovej činnosti. Z uvedených dôvodov je toho názoru, že súd nesprávne na vec

aplikoval stanovisko NS SR 33/2019. V súdenej veci je prítomných až príliš veľa pochybností, nezhôd
a rozporov. Tieto však nemôžu byť pripísané v jeho neprospech. Je potrebné uplatniť zásadu in dubio
pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obvineného. Bolo povinnosťou štátu prostredníctvom svojich
orgánov jasne a jednoznačne dôkazne a zákonnou cestou vykonať zásah a v súlade so zákonom
zdokumentovať skutkový stav. Na druhej strane, úlohou súdu je v tejto veci rozhodovať nestranne a nie

sanovať nedôslednú prácu štátnych orgánov a svojvoľne a účelovo hľadať dôvody len a výlučne pre
jeho odsúdenie namiesto zodpovedného, spravodlivého a zákonného posúdenia veci.

Navrhuje preto, aby odvolací súd pre vadu nedostatočného odôvodnenia a preto, že súd
nepreskúmateľným spôsobom sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 0T/214/2024 zo dňa 25.3.2025 čo do výroku o vine, ako aj

výroku o treste zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Proti rozsudku podal odvolanie aj prokurátor písomne, podaním doručeným elektronicky dňa
08.04.2025, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 08.04.2025, a ktoré odôvodnil nasledovne:

V označenej veci podľa § 309 ods. 1 Tr. por. prokurátor podáva odvolanie proti rozsudku Okresného
súdu Žilina, pracovisko Čadca, sp. zn. 0T/214/2024 zo dňa 25.03.2025, a to vo výroku o treste.

Predovšetkým poukazuje na skutočnosť, že obžalovanému E. A. B. bol trestným rozkazom Okresného
súdu Žilina, pracovisko Čadca, sp. zn. 0T/214/2024 zo dňa 28.09.2024, uložený peňažný trest vo

výmere 2.000,- €, teda vyšší trest, než mu bol uložený rozsudkom po vykonaní hlavného pojednávania.
Obžalovaný pritom tým, že nesúhlasil s trestným rozkazom a podal proti nemu odpor, na základe ktorého
bol trestný rozkaz automaticky zrušený, stratil benefity, ktoré mu prináša jeden z osobitných spôsobov
trestného konania z dôvodu urýchlenia trestného konania, a to nižší trest.

Pri ukladaní trestu je tiež potrebné zohľadniť, že obžalovaný trestný čin spáchal v období, v ktorom
pôsobil ako príslušník policajného zboru a dokonca pracoval ako dopravný policajt, čo podľa jeho názoru
odôvodňuje prísnejší pohľad na ním spáchaný trestný čin a ukladanie prísnejšieho trestu, než v prípade
bežných vodičov.

V neposlednom rade je potrebné uviesť, že prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289
ods. 2 Tr. zák. predstavuje trestný čin, teda závažnejšie protispoločenské správanie, ako priestupok.
Trest uložený okresným súdom v danom prípade je však porovnateľný s trestom, ktorý sa ukladá
v prípade priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, súvisiacich s alkoholom, alebo
len mierne vyšší. Takto uložený trest nevyjadruje rozdiel medzi závažnosťou priestupku a závažnosťou

trestného činu. Potreba zvýšiť tresty za prečiny podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. a § 289 ods. 2 Tr. zák.
vyplýva aj zo záverov z porady trestného odboru Generálnej prokuratúry SR z októbra 2024, ktoré
samozrejme nie sú pre súdy záväzné, ale prokuratúra nimi vyjadruje snahu o sprísnenie trestnoprávnej
politikyštátu,ktorúbymalijednotlivíprokurátorirealizovať.Zároveňjepotrebnépoukázaťnaskutočnosť,
že trestné činy v doprave, spáchané pod vplyvom alkoholu, predstavujú v súčasnosti na Slovensku

závažný problém, na ktorý je nevyhnutné reagovať aj prísnejšími trestami ako nástrojom generálnej
prevencie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. zrušiť napadnutý
rozsudok vo výroku o treste a uložiť obžalovanému E. A. B. prísnejší trest, a to tak prísnejší peňažný

trest vo výmere 3.000,- €, ako i prísnejší trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu
v trvaní 18 mesiacov.

Dňa 16.05.2025 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie obžalovaného A. B. prostredníctvom
obhajcu k odvolaniu prokurátora z nasledovných dôvodov:

Výrok o treste je výrokom závislým na výroku o vine. Obžalovaný sa proti rozsudku Okresného
súdu Žilina, sp. zn. 0T/214/2024 zo dňa 25.03.2025 odvolal. Následne bolo doplnené podrobné
písomné odôvodnenie odvolania. Preto je potrebné ako prioritnú vyriešiť preskúmateľným spôsobomnevzbudzujúcim pochybnosti otázku o vine či nevine obžalovaného. V danom prípade je natoľko veľké
množstvo zásadných pochybností, najmä o konaní zasahujúcich policajtov, že v súlade so zásadou
in dubio pro reo nie je možné v právnom štáte vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného zo

spáchania trestného činu za daného skutkového a dôkazného stavu (čo nevylučuje priestupkovú resp.
morálnu zodpovednosť). Námietku prokurátora, že uložený trest je nízky, nakoľko trestným rozkazom bol
uložený trest 2.000,- EUR, považuje za nesprávnu. Podanie odporu proti trestnému rozkazu je právom
obžalovaného a iba jeho využitím nemôže byť trestaný navýšením trestu tak, ako to navrhuje prokurátor.
Prokurátor namieta, že výška trestu je nedostatočná aj z dôvodu, že obžalovaný mal trestný čin spáchať

v čase, kedy pôsobil ako príslušník Policajného zboru SR. Treba zdôrazniť, že platí zásada rovnosti
pred zákonom. Iba samotná príslušnosť obžalovaného v Policajnom zbore SR nie je osobitým dôvodom
na zvýšenie trestu, najmä, ak skutok, z ktorého je obžalovaný, sa mal stať v čase jeho osobného voľna.
V danej veci nepochybne existujú a prevažujú poľahčujúce okolnosti, ktoré indikujú uplatnenie mierneho
trestu. Je potrebné odmietnuť názor prokurátora očakávajúceho, že v trestnom konaní budú automaticky
ukladané vyššie tresty ako v priestupkovom konaní v prípade priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti

cestnej premávky. V ďalšom doplnení odôvodnenia odvolania obžalovaný poukazuje na rozhodnutie
Ústavného súdu ČR, sp. zn. II. ÚS 3044/2022 zo dňa 02.05.2023, ktorého právne závery považuje za
právne aplikovateľné aj na súdenú vec práve z dôvodu, že sa jednalo o typický prípad schémy tvrdenia
proti tvrdeniu.

Prokurátor vo vyjadrení k odvolaniu obvineného zo dňa 19.05.2025 reagoval na odvolacie námietky
v nasledovnom rozsahu:

Obhajoba v texte odvolania zdôrazňuje predovšetkým skutočnosť, že na videozázname vyhotovenom

príslušníkom inšpekčnej služby nie je zachytený moment, kedy zasahujúci príslušníci PZ poučujú
obžalovaného o možnosti odberu biologického materiálu. Aj keď je toto tvrdenie pravdivé, je potrebné
uviesť, že videozáznam vyhotovený príslušníkom inšpekcie zachytáva iba malú časť služobného
zákroku v jeho závere, pričom služobný zákrok trval podstatne dlhší čas, tento bol zachytený kamerou
inštalovanou na služobnom motorovom vozidle, a hoci je tento videozáznam bez zvuku, je z neho

jednoznačne zrejmé, že medzi zasahujúcimi policajtami a obžalovaným prebehla dlhšia komunikácia,
v rámci ktorej obžalovaný prejavoval odmietavý postoj k výzvam policajtov. Obidvaja zasahujúci
policajti zhodne potvrdili, že obžalovaného opakovane vyzývali tak na dychovú skúšku, ako aj na
odber biologického materiálu, o tomto, ako aj o následkoch nevyhovenia výzve ho poučovali, pričom
obžalovaný odmietol tak dychovú skúšku, ako aj odber biologického materiálu. Túto skutočnosť potvrdil

aj príslušník inšpekcie, ktorý bol prítomný pri zásahu. Samotná skutočnosť, že na videozázname
vyhotovenom príslušníkom inšpekcie sa nenachádza poučenie a výzva, smerujúce k odberu
biologického materiálu, pravdivosť výpovedí zasahujúcich policajtov nespochybňuje. Na úradnom
zázname sp. zn. UIS-UI-OISS-294-003/2024-UN zo dňa 25.09.2024, vyhotovenom príslušníkom Úradu
inšpekčnej služby mjr. K. I. D., sa síce nachádza len údaj o odmietnutí dychovej skúšky, takýto

údaj sa však nachádza v úradnom zázname zo dňa 25.09.2024, vyhotovenom zasahujúcimi členmi
policajnej hliadky (č.l. 8 vyšetrovacieho spisu) a taktiež v zázname o obmedzení osobnej slobody
podozrivej osoby zo dňa 26.09.2024 (č.l. 5 - 6 vyšetrovacieho spisu), ktorý síce obžalovaný odmietol
podpísať, tento postoj obžalovaného je však riadne zaznamenaný a nemôže spochybňovať pravdivosť
predmetného záznamu. Akceptovanie názoru obhajoby v tomto smere by umožnilo obžalovaným

odmietnutím podpisu na zázname spochybňovať hodnovernosť tohto záznamu a aj hodnovernosť
výpovedí policajtov. K použitiu zbrane sa jednoznačne vyjadril svedok A. I., ktorý toto nijako nezatajoval,
práve naopak, použitie zbrane odôvodnil a vysvetlil aj to, prečo použitie zbrane nebolo uvedené v
hlásení o použití donucovacích prostriedkov. Vysvetlenie svedka korešponduje s videozáznamom.
Svedok G. J., ktorý sa k použitiu zbrane nevyjadruje, toto ani nemusel vnímať, keďže sa nachádzal na

opačnej strane zastaveného motorového vozidla. O dôvodnosti vysvetlenia svedka I. k použitiu zbrane
(bezpečnostné dôvody) však svedčí aj videozáznam, podľa ktorého aj svedok G. J. mal ruku položenú
na služobnej zbrani, keď prichádzal od miesta spolujazdca za motorové vozidlo. Pokiaľ obžalovaný
namieta nezákonné sledovanie jeho osoby, s týmto sa okresný súd vo svojom rozsudku dôsledne
vysporiadal. Je potrebné uviesť, v čase, kedy sa malo podľa obhajoby „nezákonné sledovanie“ udiať,

orgány polície disponovali len operatívnou informáciou, že obžalovaný požíva alkoholické nápoje a
je možnosť, že bude šoférovať po vplyvom alkoholu. Orgány polície v tomto momente nevedeli, či
skutočne dochádza k požívaniu alkoholických nápojov obžalovaným a v akom množstve tieto požíva,
teda či požitie alkoholických nápojov obžalovaným spôsobí stav vylučujúci vedenie motorového vozidla.Orgány polície nemohli dopredu predpokladať, či sa obžalovaný odmietne podrobiť dychovej skúške
alebo lekárskemu vyšetreniu, v danom prípade bola aj alternatíva, že obžalovaný sa podrobí dychovej
skúške alebo lekárskemu vyšetreniu a že výsledky skúšky alebo vyšetrenia budú negatívne alebo len

s minimálnou hodnotou alkoholu v dychu alebo krvi, teda že nedôjde k naplneniu skutkovej podstaty
trestného činu. Navyše nešlo o prípad, kedy by výsledky samotného sledovania (napr. informácia, že
vošiel do pohostinstva, že tam požíva alkohol a s kým sa stretol), boli nevyhnutné pre trestné konanie
akodôkaz.Pretrestnékonaniebolodôležitésprávaniesavodičapozastavenívozidla,tedačisapodrobí
dychovej skúške alebo lekárskemu vyšetreniu a s akým výsledkom. Vzhľadom na vyššie uvedené

navrhuje odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. zamietnuť ako nedôvodné.

Verejné zasadnutie o odvolaní obžalovaného a prokurátora sa pred odvolacím krajským súdom konalo
za prítomnosti obžalovaného, obhajcu obžalovaného a prokurátora. Obžalovaný na konanom verejnom
zasadnutí zotrval na podanom odvolaní, ako aj na jeho dôvodoch. V konečnom návrhu obhajca uviedol,
že nepopiera, že obžalovaný v morálnej rovine pochybil, avšak je potrebné aj vo vzťahu k nemu dbať na

reálne dodržiavanie zákonov, pretože má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je rozporné, dokonca
možno označiť, že napomáha orgánom činným v trestnom konaní. Preto žiada, aby odvolací súd vyhovel
návrhu obžalovaného a vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie a zároveň odvolanie prokurátora navrhuje
zamietnuť ako nedôvodné. Prokurátor v konečnom návrhu na verejnom zasadnutí uviedol, že podľa jeho
názoru sa skutok stal, vykazuje všetky zákonné znaky žalovanej skutkovej podstaty trestného činu, čo

je podporené aj vykonanými dôkazmi, preto navrhuje odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa §
319 Tr. por. zamietnuť. K výroku o treste uviedol, že jeho uloženie vzhľadom na osobu obžalovaného,
ktorý bol v čase skutku dopravným policajtom, považuje za neprimerane mierne a navrhuje uloženie
prísnejšieho primeraného trestu.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia (obžalovaný a prokurátor) podali odvolanie, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním
neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že
odvolaniapodanéobžalovanýmA.B.,akoiprokurátorombolipodanéoprávnenouosobou,protivýrokom

rozhodnutia, proti ktorým sú prípustné, v zákonom stanovenej lehote a sú nedôvodné.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného
trestného činu (prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa
§ 289 ods. 2 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa

ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak
na objasnenie skutkového stavu veci a jednak na práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia
súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú
výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach
skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa,

s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu
potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Obžalovaný ani prokurátor nemali
po skončení dokazovania ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal
v potrebnom rozsahu a zákonným spôsobom, postupoval dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por.,
teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným
a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného A. B. a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny
a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným
rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto

konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného A. B. v rozsahu, v akom
sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstate súhrnom jeho
obhajoby prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný A. B. založil odvolanie na opakovaných
dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, námietkamiobhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na
odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritériá z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný
a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť. Krajský súd si
osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné

správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si
nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho
úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.

ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,

§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný A. B. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný A.
B. a jeho obhajca rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje práva
zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal
a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj

k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného A. B., odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd prioritne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému
skutku dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané
a nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo
(v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí

ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný A. B. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, hoci pripúšťa,
že v morálnej, či administratívnoprávnej rovine pochybil, odvolací súd poukazuje na silu dôkazov

vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného, a na ktoré poukázal
súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím
nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich priamych
a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný A. B. spáchal žalovanýskutok prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez
akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný A. B. spáchal žalovaný
skutok prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného

záveru.

Obžalovaný A. B. svoju obhajobu primárne zakladá na tom, že jeho konanie v súdenej veci nemôže mať
až trestnoprávne následky, čo odôvodňuje zásadnými pochybnosťami o dôkaznom stave a o zákonnosti
konania štátu voči jeho osobe. Obžalovaný nepopieral, že v kritickom čase viedol motorové vozidlo, vo

výpovedi potvrdil, že policajti ho vyzývali na dychovú skúšku, nečakal taký razantný postup policajtov,
potvrdil aj prítomnosť príslušníka ÚIS na mieste. Svoje pochybnosti odôvodňoval tým, že keď mu policajti
prikázali vypnúť motor a vystúpiť z vozidla, zostal zarazený, taký spomalený, nechápal, z akého dôvodu
to celé je, policajt na neho zvyšoval hlas, aby predložil doklady, vytiahol zbraň a touto mu mieril na
hrudník.Bolsivedomýtrestnoprávnychnásledkovodmietnutiavykonaniadychovejskúšky,alezaskočilo
ho, že postup policajtov nebol taký, aký mal byť. Je povinnosťou policajta poučiť ho o možnosti odberu

krvi a iného biologického materiálu. Nie je jeho povinnosťou žiadať o to a nie je ani jeho povinnosťou
riadiť sa nezákonnými pokynmi a postupmi polície. Spochybňuje aj vierohodnosť výpovedí svedkov
G. H., A. I. a G. J.. Odvolacie námietky obžalovaného A. B., v podstatných bodoch totožné s jeho
obhajobou v konaní pred súdom prvého stupňa, krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné a tieto sú
vyvrátené dôkazmi, ktoré boli vykonané pred súdom prvého stupňa a na ktoré správne v podrobnostiach

poukázal okresný súd v odôvodnení rozsudku. Krajský súd len doplňujúco poznamenáva, že samotný
priebeh skutkového deja vyplýva nielen z výpovedí svedkov A. I., G. J. (zasahujúci členovia hliadky
PZ) a G. G. H. (operatívneho príslušníka Úradu inšpekčnej služby PZ), ktorí v podstatných bodoch
zhodne popísali dôvod zastavenia vozidla, ktoré viedol obžalovaný (preverenie podozrenia z vedenia
motorového vozidla po požití alkoholických nápojov), spôsob zastavenia vozidla (bez ohrozenia iných

účastníkov cestnej premávky, či obžalovaného), postup pri vykonávaní zásahu, správanie a reakcie
obžalovaného, ale tento plne korešponduje aj s obsahom obrazového záznamu zo služobného vozidla
BMW X3 zasahujúcej hliadky. Je viditeľné na obrazovom zázname a potvrdzujú to aj výpovede svedkov,
že obžalovaný nereagoval adekvátne situácii, resp. reagoval spomalene, nie sú pochybnosti, že svedok
A. I. obžalovaného najskôr vyzýval, aby predložil doklady, potom ho opakovane vyzýval, aby vypol motor

a vystúpil z vozidla, na čo obžalovaný nereagoval, len opakoval slová: „to vážne“, a vystúpil z vozidla až
potom ako sa mu svedok G.. G. H. preukázal služobným preukazom a povedal, že je z Úradu inšpekčnej
služby. K obžalovaným namietanému použitiu donucovacieho prostriedku - zbrane sa vyjadril svedok A.
I., ktorý použitie zbrane odôvodnil a vysvetlil, že to nebola hrozba zbraňou t.j. použitie donucovacieho
prostriedku, pretože na vodiča nemieril, mal ju vytiahnutú z bezpečnostných dôvodov v situácii, keď

obžalovaný nespolupracoval a nereagoval na výzvu, aby vypol motor a vystúpil z motorového vozidla.
Z videozáznamu nevyplýva, že by svedok mieril obžalovanému na hruď, svedok však mal ruku položenú
na zbrani a v určitom okamihu ju vybral z puzdra a držal pred svojím telom v reakcii na správanie
sa obžalovaného, ktorý v tom čase sedel v aute. Tu je potrebné dodať, že členovia hliadky boli pri
inštruktáži upozornení, že kontrolovaná osoba ako príslušník policajného zboru je držiteľom služobnej

zbrane a teda aj podľa odvolacieho súdu zasahujúci príslušníci polície museli dôsledne sledovať situáciu
a vyhodnocovať ju v závislosti od jej aktuálneho vývoja a v neposlednom rade citlivo reagovať aj
na správanie obžalovaného ako kontrolovaného vodiča motorového vozidla. Z pozorovateľnej reakcie
obžalovaného však nevyplývalo, že by mal obavu, či dokonca bol v šoku z postupu príslušníkov polície.

Ani krajský súd totožne s okresným súdom sa nestotožňuje s tvrdením obhajoby o nezákonnom
sledovaní osoby obžalovaného aj s prihliadnutím na tzv. obžalovaciu zásadu, keďže obžalovaný je
stíhaný pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., pre ktorý bolo
dňa 26.09.2024 začaté trestné stíhanie a následne dňa 26.09.2024 bolo E. A. B. vznesené obvinenie
pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Pokiaľ bol

na mieste prítomný aj G. G. H., príslušník ÚIS, bolo to z dôvodu, že išlo o preverenie operatívnych
informácií o tom, že obžalovaný mal požiť alkoholické nápoje tesne pred jazdou, tento svedok a jeho
prítomnosť je zachytená aj na videozázname zo služobného vozidla BMW X3. Je nepochybné, že
orgány činné v trestnom konaní nemali iný spôsob overenia operatívnej informácie, že obžalovaný
(v tom čase príslušník policajného zboru) mal viesť motorové vozidlo po predchádzajúcom požití

alkoholických nápojov len taký, že obžalovaný bude vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške alebo
lekárskemu vyšetreniu v čase, keď bude viesť motorové vozidlo. Teda pre samotné trestné stíhanie
neboli nevyhnutné v trestnom konaní ako dôkazy okolnosti, či, kde, s kým požíval alkoholické nápoje.
Pre trestné konanie bolo dôležité správanie sa vodiča po zastavení vozidla, teda či sa podrobí dychovejskúške alebo lekárskemu vyšetreniu a s akým výsledkom. Svedkovia G. J., A. I., ako aj G. G. H.
zhodne vo svojich výpovediach potvrdili, že obžalovaný bol opakovane vyzývaný na podrobenie sa
dychovej skúške, ako aj odberu krvi, resp. iného biologického materiálu, čo opakovane odmietol. Pokiaľ

obhajoba poukazuje v odvolaní na podstatné rozpory výpovedí svedkov s obsahom úradných záznamov
(úradný záznam KRPZ-ZA-OPP12-57/2024 zo dňa 25.09.2024, záznam Úradu inšpekčnej služby UIS-
UI-OISS-294-003/2024-UN zo dňa 25.9.2024), ktoré boli ako listinné dôkazy prečítané na hlavnom
pojednávaní, krajský súd k tomu uvádza, že úradný záznam podľa konštantnej rozhodovacej praxe nie je
dôkazným prostriedkom podľa Trestného poriadku (nejde o listinný dôkaz). Hoci súd prvého stupňa tieto

úradné záznamy prečítal ako listinné dôkazy, nepoužil ich v ďalšom ako usvedčujúci dôkaz v súvislosti
s rozhodnutím o vine obžalovaného. Správne však okresný súd postupoval, pokiaľ G. J., A. I. ako aj G.
G. H. boli ako svedkovia kontradiktórne vypočutí na hlavnom pojednávaní nielen k tomu, ako vykonávali
služobný zákrok, ale aj k informáciám o skutku, t.j. k tomu, čo sami videli a vnímali a tieto dôkazy vedú aj
krajský súd k záveru, že skutok sa stal, má znaky trestného činu, konkrétne trestného činu ohrozenia pod
vplyvomnávykovejlátkypodľa§289ods.2Tr.zák.ažetentoskutokspáchalobžalovanýA.B..Námietka

obhajoby, že na zázname z mobilného telefónu príslušníka inšpekčnej služby ani na kamerovom
zázname z vozidla BMW X3 sa nenachádza odmietnutie lekárskeho vyšetrenia obžalovaným, nie je
dôvodná práve vzhľadom na to, že záznam z mobilného telefónu vyhotovovaný príslušníkom inšpekčnej
služby nezaznamenáva celý priebeh služobného zákroku a kamerový záznam zo služobného vozidla
policajnej hliadky je bez zvuku, avšak nepochybne dokumentuje celý priebeh skutkového deja, z ktorého

možno bez najmenších pochybností dospieť k záveru, že obžalovaný reagoval odmietavo na opakované
výzvy na vykonanie dychovej skúšky a nie sú dané žiadne pochybnosti o vierohodnosti výpovedí
svedkov, ktorí zhodne potvrdili, že obžalovaný bol vyzývaný nielen na dychovú skúšku, ale automaticky
bol poučený jednotlivo svedkami aj o možnosti odberu krvi alebo iného biologického materiálu.
Skutočnosť, že obžalovaný odmietol podpísať správu o objasňovaní priestupku ako aj potvrdenie

o zadržaní vodičského preukazu, čo následne odôvodnil nesúhlasom s konaním zasahujúcich policajtov,
nevedie ani krajský súd k záveru o nesplnení povinnosti poučiť obžalovaného nielen v súvislosti s
odmietnutímdychovejskúšky,aleajodberomkrviainéhobiologickéhomateriálu.Povzneseníobvinenia
v prípravnom konaní obžalovaný odoprel vypovedať a následne vypovedal až v konaní pred súdom na
hlavnom pojednávaní, pričom vo výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol: „Ja som si bol vedomý

trestnoprávnych následkov odmietnutia vykonania dychovej skúšky, ako som už uviedol, zaskočilo ma,
žepostupneboltaký,akýmalbyť.“Sdoplnením,žejepovinnosťoupolicajtapoučiťhoomožnostiodberu
krvi a iného biologického materiálu. Krajský súd v súvislosti s odvolacími námietkami obžalovaného
uzatvára, že obžalovaný po zastavení vozidla, ktoré viedol, sa napriek opakovaným výzvam príslušníkov
polície odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou

alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi
alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení
nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie. Vo svetle zabezpečených a vykonaných dôkazov
na hlavnom pojednávaní, osobitne s dôrazom na obrazový záznam kamery služobného motorového
vozidla zasahujúcej policajnej hliadky odvolací súd nemá pochybnosti o štandardnom postupe členov

hliadky pri realizácii kontroly obžalovaného ako vodiča motorového vozidla na preverenie podozrenia
o požití alkoholických nápojov, s osobitným dôrazom na to, že v jeho osobe išlo o príslušníka dopravnej
polície (obžalovaný na výzvu svedka I. predložil služobný preukaz). V tomto smere potom neobstojí
ani odvolacia námietka obžalovaného, že jeho „spomalené reakcie“ boli dôsledkom nejakého nátlaku,
či hrozby použitia služobnej zbrane zasahujúcim členom hliadky, pretože po vystúpení z motorového

vozidla sa evidentne potácal, mal problémy s rovnováhou (zachytené na zázname) a výpovede svedkov
sú jednoznačné v tom, že zreteľne javil známky požitia alkoholu - hovoril nezrozumiteľne, mal spomalenú
gestikuláciu, červené oči a bolo z neho cítiť alkohol.

V súvislosti s odvolacími námietkami obžalovaného krajský súd dáva do pozornosti nasledovné

skutočnosti, ktoré mali svoj význam pre posúdenie legitimity postupu policajtov pri objasňovaní
žalovaného skutku.
Podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto sa pri výkone zamestnania
alebo inej činnosti uvedenej v odseku 1 odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky,
ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo sa odmietne

podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie
je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho
zdravie.Objektom tohto trestného činu je záujem spoločnosti na ochrane života a zdravia ľudí alebo záujem na
ochrane cudzieho majetku pred osobami, ktoré pod vplyvom návykovej látky pri výkone zamestnania
alebo inej činnosti ohrozujú tieto chránené záujmy.

V odseku 2 je uvedená základná skutková podstata, v ktorej sa zakotvuje trestnosť konania takého
páchateľa, ktorý sa pri výkone zamestnania alebo inej činnosti uvedenej v odseku 1 odmietne podrobiť
vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným
testovacím prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi
alebo iného biologického materiálu pre zistenie, či nie je ovplyvnený návykovou látkou.

Objektívna stránka tejto skutkovej podstaty spočíva v konaní páchateľa, ktorým sa páchateľ odmietne
podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky v tele, a to pri výkone zamestnania alebo inej činnosti
uvedenej v odseku 1. Povinnosť podrobiť sa vyšetreniu na zistenie návykovej látky nemá ten, u koho by
takéto vyšetrenie bolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie alebo by vyšetrením bolo ohrozené
jeho zdravie.
Podľa odseku 2 v spojení s odsekom 1 Tr. zák. sa ten, kto sa pri výkone zamestnania alebo inej činnosti,

pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, odmietne
podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by takéto
vyšetrenie nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie, potrestá sa odňatím slobody až na 1
rok.
V praxi to znamená, že ten, kto sa ako vodič motorového vozidla odmietne na výzvu príslušníka

Policajného zboru podrobiť dychovej skúške, prípadne inej obdobnej skúške spôsobilej zistiť prítomnosť
návykovej látky v tele (hoci návykovú látku pred vykonávaním uvedených činností nepožil), bude
automaticky niesť trestnoprávnu zodpovednosť za spáchanie trestného činu ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky (t.j. bude páchateľom uvedeného trestného činu).
Ďalej v uvedenej súvislosti krajský súd k odvolacej námietke obžalovaného, že policajti postupovali

nezákonne, poznamenáva nasledovné: Z konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2Tdo 55/2013 zo dňa
22.10.2013) vyplýva, že oprávnenia policajta a na to nadväzujúce povinnosti pre konkrétny prípad vodiča
motorového vozidla podrobiť sa určitým úkonom alebo ich strpieť sú upravené zákonom č. 171/1993 Z.z.
o policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) cit. zákona policajný zbor

odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov. Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona policajt v službe je
povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok
alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pri plnení úloh vyplývajúcich
z tohto zákona je policajt oprávnený mimo iné dávať pokyny na zastavenie dopravného prostriedku.

Krajský súd vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých došlo ku spáchaniu žalovaného skutku rovnako
ako aj okresný súd považoval postup svedkov A. I. a G. J. za zákonný, pretože iným spôsobom
nebolo možné overiť alebo vyvrátiť dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu alebo priestupku,
konkrétne, či sa vodič po zastavení vozidla podrobí dychovej skúške alebo lekárskemu vyšetreniu
asakýmvýsledkom.Zalegitímny,totožnesokresnýmsúdom,považovalkrajskýsúdajpostuppolicajtov,

keď následne preukázateľne vyzvali obžalovaného na podrobenie sa vykonaniu dychovej skúšky, a to
opakovane ako aj lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu.

K odvolacej námietke obžalovaného, že nebol zo strany policajtov nikdy vyzvaný a ani nebol upozornený
na podrobenie sa lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu,

krajský súd uvádza, že sa s touto odvolacou námietkou nestotožnil a poukazuje na nasledovné
skutočnosti. Tak, ako už správne v rozsudku konštatoval okresný súd, podľa výpovede svedka A.
I., obžalovaný bol na vykonanie dychovej skúšky vyzvaný nielen ním, ale aj svedkom G. J., pričom
bol obžalovaný svedkami poučený aj o možnosti podrobenia sa lekárskemu vyšetreniu odberom a
vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu. Obžalovaný pritom podľa výpovedí svedkov A. I.,

G. J., ale aj G. G. H. opakovane reagoval odmietavo aj neverbálne, hoci vo výpovedi na hlavnom
pojednávaní potvrdil, že si bol vedomý trestnoprávnych následkov odmietnutia dychovej skúšky. V
zázname o obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby, ktorý obžalovaný odmietol podpísať, je
uvedené, že obžalovaný sa ako vodič motorového vozidla zn. Dodge RAM červenej farby, EČV XXX
XXXX - Česká republika, dňa 25.09.2024 v čase o 23:03 hod. odmietol podrobiť dychovej skúške na

zistenie prítomnosti alkoholu v dychu a taktiež lekárskemu vyšetreniu v obci D. E. F., čím sa dopustil
porušenia § 289 ods. 2 Tr. por. Krajský súd, rovnako ako okresný súd, považoval výpovede svedkov za
konzistentné, logické a v ničom si navzájom neodporujúce, a teda odvolací sa nestotožnil s odvolacou
námietkou obhajoby, ktorá poukazovala na nevierohodnosť ich výpovedí. Okresný súd postupovalsprávne, keď výpovede označených svedkov vyhodnotil ako logické, presvedčivé a vo vzájomných
súvislostiachsineodporujúce,ktoréusvedčovaliobžalovanéhozospáchaniažalovanéhotrestnéhočinu.

Nie je dôvodná ani odvolacia námietka obžalovaného, že výrok o vine je nezákonný, pretože
prvostupňový súd nerešpektoval právny názor nadriadeného súdu a zo skutkovej vety napadnutú časť
„...pričom svojim konaním porušil ust. § 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke“,
nevypustil. Poukazuje pritom na uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3Tos/137/2024 zo dňa
28.11.2024, ktorým krajský súd rozhodol o sťažnosti obžalovaného proti uzneseniu Okresného súdu

Žilina, č.k. 0T/214/2024-49 zo dňa 10.10.2024 tak, že podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušil
uznesenie Okresného súdu Žilina, č.k. 0T/214/2024-49 zo dňa 10.10.2024 a podľa § 241 ods. 1 písm.
j) Tr. por. prijíma obžalobu prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina zo dňa 27.9.2024. V uvedenom
rozhodnutí krajský súd na str. 7 a 8 zaujal stanovisko k obžalovaným namietanej formulácii skutku
uvedeného v obžalobe. Krajský súd v podstate uviedol, že: „Skutkový stav je ustálený len z objektívne
preukázateľnej skutočnosti, že jednotlivec sa odmietol podrobiť úkonu na zistenie prítomnosti návykovej

látky. Nevyžaduje sa, aby sa v skutku citovalo porušenie § 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z.
o cestnej premávke, t.j. že obžalovaný neuposlúchol výzvu príslušníka PZ, a teda, že sa na vyzvanie
odmietol podrobiť úkonu na zistenie prítomnosti návykovej látky. Predmetnú časť skutku je preto možné
vypustiť bez narušenia totožnosti skutku. Namietaná skutočnosť však nie je dôvodom na odmietnutie
obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi do prípravného konania.“ Pokiaľ sa táto obžalovaným namietaná

časť nachádza aj v skutkovej vete odvolaním napádaného rozsudku, je nadbytočná, ale nemá vplyv na
rozhodnutie o vine, právnej kvalifikácii skutku a nebolo porušené právo na obhajobu.

Ako už bolo uvedené vyššie, obžalovaný v podstatnej časti svojho odvolania namieta spôsob hodnotenia
dôkazov okresným súdom a prednáša odvolaciemu súdu svoj pohľad na prejednávanú vec a dôkazy

hodnotí podľa jeho predstáv. Spôsob, akým sa obžalovaný snaží hodnotiť dôkazy v rámci zdôvodnenia
odvolania (a to v jeho prospech), však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov tak, ako je
táto zakotvená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. a práve naopak, súd prvého stupňa vykonané dôkazy
hodnotil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. a následne dospel k správnym
skutkovým zisteniam, ktoré potom premietol do výroku o vine napadnutého rozsudku. Krajský súd

obžalovanému neupiera právo brániť sa spôsobom, ktorý on sám vyhodnotí za vhodný pre účely
jeho obhajoby. Ako už bolo uvedené vyššie, takéto obžalovaným prezentované hodnotenie dôkazov
nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. Uvádzané zákonné
ustanovenie ukladá súdu povinnosť dôkazy hodnotiť nielen jednotlivo, ale aj v ich súhrne, zohľadniac
všetky okolnosti prípadu, ako správne v rámci procesu hodnotenia dôkazov postupoval okresný súd,

čo sa premietlo aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva,
že aj keď okresný súd v odôvodnení rozsudku poukazuje na dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú zo
spáchania žalovanej trestnej činnosti, zároveň sa dôsledne vysporiadal aj s dôkazmi a skutočnosťami
v prospech obžalovaného a s obhajobou obžalovaného. Celkovo odôvodnenie rozsudku okresný súd
učinil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 168 Tr. por.

Po tom, čo okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, následne správne protiprávne konanie
obžalovaného právne kvalifikoval ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289
ods. 2 Tr. zák. z dôvodov, ktoré podrobne a správne okresný súd uviedol v odôvodnení napadnutého
rozsudku, pričom vzhľadom na výsledky dokazovania na hlavnom pojednávaní s prihliadnutím na

dobu trvania služobného zákroku a návrh prokurátora, v záverečnej reči doplnil skutkovú vetu o
presné časové údaje t.j., že obžalovaný dňa 25.09.2024 v čase o 22:53 hod. viedol osobné motorové
vozidlo a časové rozmedzie od 22:53 hod. do 23:03 hod., kedy prebiehal služobný zákrok. Krajskému
súdu neuniklo, že, hoci popis skutkovej vety odráža faktické okolnosti, ktoré sú právne relevantné
z hľadiska skutkovej podstaty trestného činu a ktoré sú v nej uvedené alternatívne (...obžalovaný

sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky dychovou skúškou alebo sa odmietne
podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je
ovplyvnený návykovou látkou...), vo formulácii právnej vety súd prvého stupňa uviedol, že obžalovaný sa
odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu,
či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom

pre jeho zdravie, uvedené však nemá žiadny vplyv na právnu kvalifikáciu konania obžalovaného
a jeho trestnoprávnu zodpovednosť. V danom prípade krajský súd nemá pochybnosti ani o existencii
úmyselného zavinenia u obžalovaného (v prípade tohto trestného činu sa z hľadiska subjektívnej stránky
vyžaduje úmyselné zavinenie).Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový
súdajvtomtosmerevykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnarozhodnutieavyvodilznehosprávne

právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil
a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu.

Prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, aj pokiaľ ide o uloženie

trestu obžalovanému. V odôvodnení rozsudku poukázal na konkrétne dôkazy vykonané ohľadne
rozhodnutia o uložení trestu obžalovanému, ako aj na konkrétne skutočnosti z týchto dôkazov
vyplývajúce a tieto potom správne vyhodnotil pre účely uloženia trestu obžalovanému za spáchanú
trestnú činnosť v kontexte zásad ukladania trestov podľa § 34 Tr. zák., osobitne s prihliadnutím na §
34 ods. 4 Tr. zák., ako aj v kontexte účelu trestu. Súd prvého stupňa pri ukladaní trestu obžalovanému
správne zistil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák. (t.j. obžalovaný viedol pred skutkom

riadny život) a nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Okresný súd obžalovanému správne, pokiaľ ide
o druh trestu, uložil peňažný trest za splnenia podmienok podľa § 56 ods. 2 Tr. zák., nakoľko sa
jedná o osobu, ktorá doposiaľ nebola odsúdená pre spáchanie trestného činu, ani priestupku, jedná
sa o menej závažnú trestnú činnosť (prečin), obžalovaný má príjem, z ktorého je schopný peňažný
trest zaplatiť. Zohľadniac kritériá ukladania trestov podľa § 34 ods. 4 Tr. zák., zásady ukladania trestov

podľa § 34 Tr. zák., ako aj účel trestu, aj krajský súd považuje obžalovanému uložený peňažný trest
vo výmere 1.000 eur s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) mesiac pre prípad
úmyselného zmarenia výkon peňažného trestu za primeraný, osobitne zohľadniac osobu obžalovaného
apovahuazávažnosťspáchanejtrestnejčinnosti,spôsobenýnásledok,priexistenciijednejpoľahčujúcej
okolnosti. Peňažný trest bol obžalovanému ukladaný v zákonnej výmere podľa § 56 ods. 1, 2 Tr.

zák., zohľadniac ustanovenie § 38 ods. 2 Tr. zák. Takýto trest zodpovedá aj zásadám individuálnej
a generálnej prevencie a je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti a u obžalovaného takýto
trest možno považovať za dostatočný pre dosiahnutie účelu trestu a u obžalovaného splní súčasne
aj svoj účel predpokladaný zákonom, zabráni obžalovanému v páchaní trestnej činnosti obdobného
druhu a naplní zároveň výchovný prvok voči obžalovanému, ale aj voči ostatným občanom. Krajský súd

v reakcii na odvolacie námietky prokurátora, vo vzťahu k výmere uloženého peňažného trestu a dĺžke
trestu zákazu činnosti vodiča, nezistil také okolnosti, ktoré by viedli k záveru o uložení neprimerane
mierneho trestu v súvislosti s osobou páchateľa, ktorý doposiaľ viedol riadny život, nebol nikdy súdne
trestaný a možno teda konštatovať, že u obžalovaného sa jednalo o vybočenie z inak obvyklého,
spoločenskými normami akceptovateľného vedenia riadneho života občana Slovenskej republiky.

Trest zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá vo výmere 1 (jeden) rok považoval aj krajský súd
za trest primeraný a zodpovedajúci základným zásadám ukladania trestov, ako i účelu trestu, nakoľko
obžalovanýsatrestnejčinnostidopustilprávevsúvislostisvedenímmotorovéhovozidla,atospôsobom,
ktorý je spoločnosťou, z hľadiska hrozby následkov z nej plynúcich vo všeobecnosti neakceptovateľný.

Je potrebné ďalej zdôrazniť, že v tomto prípade ide o obžalovaného, ktorý doposiaľ nebol postihnutý za
trestný čin ani priestupok na úseku dopravy, teda trest mu je ukladaný na úplne dolnej hranici trestnej
sadzby.

Ani podľa názoru krajského súdu v tomto prípade nie sú splnené zákonné podmienky na postup podľa

§ 10 ods. 2 Tr. zák., t.j. uplatnenie princípu ultima ratio pri spáchaní prečinu obžalovaným. Podľa
tohto zákonného ustanovenia nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky,
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť
nepatrná. Podľa názoru krajského súdu závažnosť obžalovaným spáchaného prečinu nie je nepatrná.
Obžalovaný konal úmyselne, keď v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej

látky, viedol motorové vozidlo, teda vykonával inú činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo
zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, pričom sa odmietol podrobiť vyšetreniu na
zistenie návykovej látky dychovou skúškou a lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi, či nie
je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho
zdravie.

Vovyššieuvedenomideopodstatnédôvody,nazákladektorýchkrajskýsúdrozhodoltakakojeuvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.