Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. december 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5821201743
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5821201743.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcov: 1/ A. B.,
nar.XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. X, F. G. G., ČR, 2/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, D. XXX, 3/ F. B., nar.
XX.XX.XXXX, D. XXX/XXX, všetci právne zast.: Mgr. Michal Krákorník, advokát
so sídlom Štiavnická 2018/7, Ružomberok, IČO: 42 387 761, proti žalovanej: F. A., nar. XX.XX.XXXX,
H. XXX, zast.: Mgr. Igor Palider, advokát so sídlom Klinec II č. 215/29, Zubrohlava, IČO: 37 801 635, v
konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Námestovo č. k. 13C/68/2021-189 zo dňa 30. septembra 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcom 1/ - 3/ proti žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že rodinný dom so súpisným číslom XXX v k. ú.
D., ktorý bol postavený na pozemku C-KN parc. č. 346 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 667
m2, patrí do dedičstva po F. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D. XXX v
spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/1 k celku. Zároveň rozhodol o trovách konania tak, že žalobcom

1/ až 3/ proti žalovanej priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

1.1 Nárok žalobcov posudzoval podľa § 123, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132, § 134 Občianskeho
zákonníka.

1.2 Podľa súdu prvej inštancie v prejednávanej veci sa žalobcovia domáhali určenia že nehnuteľnosť -
rodinný dom súp. č. XXX, k.ú. D. patrí do dedičstva po ich otcovi F. B.. Súd prvej inštancie tiež dôvodil,

že sa jedná o určovací žalobný petit a žalobu bolo potrebné posudzovať podľa § 137 písm. c) CSP,
ako žalobu o určenie, či tu právo bolo alebo nebolo, ak bol na tom naliehavý právny záujem, ktorého
existencia bola základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Procesná povinnosť
preukázať, že
v čase rozhodovania súdu bol naliehavý právny záujem na určení práva, zaťažovala toho, kto sa
uvedeného určenia domáha, t. j. žalobcu. Pokiaľ chcel žalobca osvedčiť naliehavý právny záujem,
musel na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi

stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právo bolo alebo nebolo.
V prejednávanej veci pritom nešlo o prípad, kedy by právny záujem na požadovanom určení práva
vyplýval z právneho predpisu, keďže žiaden predpis neoprávňoval, resp. neukladal povinnosť niekomu
podať takú žalobu, aká bola predmetom uvedeného sporu. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že naliehavýprávny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez uvedeného určenia bolo právo žalobcu ohrozené,
alebo ak by sa bez uvedeného určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Dôvodnosť žaloby, a
teda aj naliehavý právny záujem žalobcovia odôvodňovali neplatným prevodom rodinného domu súp. č.

XXX darovacou zmluvou na žalovanú, nakoľko v čase darovania bol vlastníkom nehnuteľnosti v zmysle
dedičského konania D 1524/92 zo dňa 28.10.1994 v celosti otec žalobcov, a nie I. B., darca. Žalovaná
tak platne nenadobudla spornú nehnuteľnosť, a preto jej ani nesvedčil zápis na LV č. XXXX, k. ú. D..
Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia mali naliehavý právny záujem na
podanej žalobe, nakoľko prípadným vyhovujúcim výrokom súdu by došlo k pozitívnej zmene v právnych

pomeroch žalobcov, keďže len na základe uvedeného rozhodnutia súdu by sa predmetom dodatočného
dedičského konania po poručiteľovi F. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX mohla stať predmetná
nehnuteľnosť. Inú žalobu sledujúcu uvedený cieľ ani nebolo možné podať. Zároveň bol splnený aj okruh
účastníkov, keďže žalobcovia boli v zmysle Osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 516/99 zo dňa 29.12.2005,
právoplatného dňa 16.01.2016, dedičia po zomr. F. B. a žalovaná evidovaná na LV č. XXXX, k. ú. D.
ako výlučná vlastníčka nehnuteľnosti.

1.3 Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal spornou otázkou, a to, kto bol v čase uzatvorenia
darovacej zmluvy vlastníkom rodinného domu súp. č. XXX. V uvedenej súvislosti súd prvej inštancie
poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. D 1524/92 zo dňa 28.10.1994, ktorého
účastníkmi boli všetci dedičia, teda aj sporové strany. V rámci uvedeného dedičského konania sa

na základe dohody dedičov stal otec žalobcov výlučným vlastníkom rodinného domu súp. č. XXX
postavenom na pozemku parc. č. 345 a 346. V rámci predmetného konania došlo k vyporiadaniu
bezpodielového spoluvlastníctva manželov B. B. a I. B., pričom to bol práve I. B., otec žalovanej
a právneho predchodcu žalobcov, ktorý nežiadal uhradiť pohľadávku v sume 41.500,- Sk z titulu
vyporiadania k uvedenému rodinnému domu s poukazom na to, že mu syn F. B. zabezpečí doživotnú

opateru, čo podľa súdu prvej inštancie znamená, že sa I. B. dobrovoľne vzdal vlastníckeho práva k
spornej nehnuteľnosti. Dôvodom, pre ktorý nedošlo
k zápisu dedičského rozhodnutia v katastri nehnuteľností, a teda F. B. nebol evidovaný na LV č. XXXX
ako vlastník rodinného domu, bolo pochybenie zo strany Okresného súdu Dolný Kubín, ktorý v lehote
neodstránil nedostatky listiny. Urobil tak až dňa 27.01.2000, po tom, ako bola uzatvorená dňa 06.08.1999

darovacia zmluva medzi žalovanou a I. B., a teda na LV č. XXXX už bola v tom čase ako výlučný
vlastník nehnuteľnosti evidovaná žalovaná. Súd prvej inštancie pritom v konaní nemal preukázané,
že by po tom, ako rozhodnutie sp. zn. D1524/92 nadobudlo dňa 23.12.1994 právoplatnosť, došlo k
prevodu vlastníckeho práva z F. B. na I. B., a ten následne mohol platne darovať rodinný dom žalovanej.
Darovacia zmluva zo dňa 06.08.1999 tak nemohla mať za následok stratu vlastníckeho práva právneho

predchodcu žalobcov, ale mohla viesť
k dobromyseľnosti žalovanej, že jej vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti patrí. Súd prvej inštancie
preto následne pristúpil ku skúmaniu, či mohlo zo strany žalovanej dôjsť
k nadobudnutia vlastníckeho práva k rodinnému domu súp. č. XXX vydržaním a dospel
k záveru, že žalovaná sa nestala jeho vlastníčkou ani v zmysle § 134 OZ.

1.4 Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ ide o predpoklady vydržania spočívajúce
v spôsobilom subjekte a predmete držby, tieto boli preukázané. Spornou zostala dobromyseľnosť
žalovanej v tom, že jej predmet vydržania patrí, ktorú dobromyseľnosť odôvodňovala tým, že jej I. B. pred
uzatvorením darovacej zmluvy predložil list vlastníctva, na ktorom bol evidovaný ako vlastník rodinného

domu súp. č. XXX a že ju otec uistil, že je jeho vlastníkom, o čom nemala dôvod pochybovať. Uvedené
tvrdenia však súd prvej inštancie v kontexte celej posudzovanej veci a po vyhodnotení predložených
dôkazov, nepovažoval za pravdivé. Podľa súdu prvej inštancie dobrá viera držiteľa, teda žalovanej sa
musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj
k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Súd prvej inštancie mal

za to, že žalovaná nemohla nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie o tom, že jej sporná
nehnuteľnosť patrí, pretože vzhľadom ku všetkým okolnostiam prejednávanej veci bolo vylúčené
akékoľvek dobromyseľné presvedčenie žalovanej. Bolo pravdou, že v rámci pripojeného spisu katastra
nehnuteľností V 757/99 sa súd prvej inštancie oboznámil aj
s listom vlastníctva zo dňa 29.07.1999, ktorý bol vyhotovený pred uzatvorením darovacej zmluvy a na

ktorom bol ako vlastník uvedený I. B.. K založeniu predmetného listu vlastníctva však došlo na základe
Listiny o určení súpisného čísla čl. 28/99 zo dňa 29.07.1999 v zmysle žiadosti, ktorú podal práve I. B.
dňa 29.07.1999, teda v ten istý deň, ako došlo aj k založeniu listu vlastníctva. Z objednávky znaleckéhoposudku (č.l. 16 znaleckého posudku) pritom vyplýva, že znalecký posudok objednala žalovaná osobne
dňa 14.07.1999,
t. j. v čase, kedy LV č. XXXX ešte neexistoval. Podľa súdu prvej inštancie si žalovaná preto odporuje

vo svojich tvrdeniach, keď na pojednávaní uvádzala, že jej otec predložil list vlastníctva a ona následne
na jeho pokyn objednala znalecký posudok. V uvedenej súvislosti súd prvej inštancie poukázal najmä
na to, že žalovaná mala vedomosť o tom, že rodinný dom nadobudol v rámci dedičského konania otec
žalobcov, keďže s uvedeným sama súhlasila. Preto jej tvrdenia o tom, že nemala dôvod pochybovať o
vlastníctve spornej nehnuteľnosti súd prvej inštancie považoval za účelové, čomu nasvedčovali aj vyššie

uvedené okolnosti, ktoré predchádzali uzatvoreniu darovacej zmluvy, pričom súd prvej inštancie dal do
pozornosti, že k objednaniu znaleckého posudku došlo zo strany žalovanej v deň, kedy zomrel právny
predchodca žalobcov. Náhodné načasovanie predmetných udalostí sa pritom súdu prvej inštancie zdalo
veľmi nepravdepodobné.

1.5 Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že pri hodnotení oprávnenosti držby žalovanej nebolo možné

opomenúť ani konanie vedené pred Okresným súdom Dolný Kubín sp. zn. 8C/1045/99, ktorého
sa žalovaná zúčastnila dňa 25.02.2003 ako svedkyňa, pričom žalovaná súdu potvrdila, že v čase
predmetného konania už I. B. žil u nej a že s ním na pojednávania chodila osobne. Podľa súdu prvej
inštancie žalovaná síce trvala na tom, že sa s otcom o konaní nikdy nerozprávala a ani sa na konanie
nepýtala, čo bolo podľa súdu prvej inštancie rovnako nelogické, keďže predmetom konania bolo práve

určenie vlastníckeho práva k pozemku č. XXX, k. ú. D., na ktorom stojí rodinný dom súp. č. XXX, ktorého
bola
v uvedenom čase v zmysle darovacej zmluvy vlastníčkou žalovaná, a preto ako vlastníčka by mala
mať primárny záujem na tom, ako vec prebiehala a na jej výsledku. Okrem uvedeného žalovaná bola
pri svojom výsluchu dotazovaná aj na okolnosti súvisiace s vyporiadaním rodinného čom súp. č. XXX

v rámci dedičského konania a na vyplatenie žalovanej z rodinného domu. K predmetnému súd prvej
inštancie uviedol aj to, že žaloba bola na súde podaná dňa 06.10.1999 a právoplatný rozsudok vydaný
dňa 09.09.2003, počas uvedeného obdobia už žalovaná vykonávala opateru o I. B.. Bolo preto veľmi
nepravdepodobné, že by sa tento nikdy nezmienil o tom, že v priebehu konania žalobcovia (pozn. súdu
v konaní 8C/1045/99 v pozícii žalovaných) viackrát spochybnili vlastníctvo žalovanej k rodinnému domu

súp. č. XXX, alebo, že by sa neoboznámila s vo veci vydaným rozsudkom, a to
s poukazom aj na závery rozsudku č. k. 8C/1045/99-119 zo dňa 09.09.2003, kde sa uvádzalo, že sa
súdu javí, že na podanej žalobe má primárne záujem žalovaná.

1.6 Podľa súdu prvej inštancie žalovaná ďalej počas konania poukázala na to, že ako jednoduchšia

osoba, ktorá nerealizovala právne úkony, nemala vedomosť o tom, že by existovala nejaká prekážka na
to, aby jej otec mohol darovať rodinný dom súp. č. XXX.
V prejednávanej veci podľa súdu prvej inštancie však nešlo o žiadne zložité právne úkony, ktoré by bolo
potrebné pred nadobudnutím vlastníckeho práva vykonať, ale o základnú opatrnosť svedčiacu každému
budúcemu vlastníkovi nehnuteľnosti, t. j. zistenia, v akom stave sa nehnuteľnosť nachádza, kto je jej

oprávneným vlastníkom, či na nehnuteľnosti viazli nejaké ťarchy a pod. Súd mal za to, že žalovaná
nemohla odvodzovať svoju dobromyseľnosť len tým, že jej otec uviedol, že rodinný dom vysporiadal
takým spôsobom, že F. B. uviedol, že si ho berie späť. Žalovaná podľa súdu prvej inštancie totiž
nemusela byť osobou právne zdatnou, aby vedela, že len uvedené konštatovanie nebolo k nadobudnutiu
vlastníckeho práva dostačujúce. O to viac v prípade, ak žalovaná bola účastníčkou dedičského konania

a súhlasila s tým, že rodinný dom súp. č. XXX nadobudne jej brat F. B.. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná pri bežnej opatrnosti, ktorú bolo možné od
nej požadovať, mohla a mala mať pochybnosti o tom, že jej vlastnícke právo nepatrí.

1.7 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, podľa

ktorého súd priznal strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko boli
žalobcovia v konaní plne úspešní, pretože súd prvej inštancie žalobe vyhovel, priznal im súd voči
neúspešnej žalovanej právo na plnú náhradu trov konania.

2. V zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná proti rozsudku súdu prvej inštancie s tým, že napádané

rozhodnutie okresného súdu bolo prekvapivé a žalovanej odopiera formou neprípustného výkladu § 134
anasl.OZmožnosťzískaťvlastníckeprávokspornejnehnuteľnostititulomriadnehovydržania.Žalovaná
označila rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné, keď v ňom absentujú náležitosti
rozhodnutia v zmysle § 220 CSP ako popísanie skutkového stavu, z ktorého súd prvej inštancievychádzal, určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení, preukázaných skutočnosti, úvahy súdu,
logické a dostatočné odôvodnenie podstatných skutočnosti a právnych záverov. Podľa žalovanej už v
rámci prvého vyjadrenia právneho zástupcu žalovanej na pojednávaní dňa 31.08.2022 bolo namietané,

že dedičské rozhodnutie D 1524/92 po zomr. B. B., od ktorého odvodzovali žalobcovia 1-3/ ich dedičský
nárok po predchodcovi F. B., trpel neurčitosťou a nezrozumiteľnosťou vo vzťahu k prejednávanému
rodinnému domu súp. č. XXX. Bolo namietané, že uvedená nehnuteľnosť nebola v čase prejednania
pozostalosti vôbec zapísaná
v katastri. V rámci uvedeného konania bolo ustálené, že nehnuteľnosť, rodinný dom súp. č.XXX mal

tvoriť BSM manželov, ale fakticky celá nehnuteľnosť v 1/1 účastne, a to aj čo do podielu 1/2 úč., žijúceho
manžela I. B., bola odovzdaná dedičovi F. B.. Podľa žalovanej uvedený úkon, ktorým sa v dedičskom
konaní malo nakladať výlučne s 1/2 rodinného domu súp.č.153 patriaceho pozostalej manželke po
vyporiadaní BSM a nie s celou nehnuteľnosťou, predstavoval podľa presvedčenia žalovanej neplatný
úkon, ktorý odporoval úprave § 460 OZ. Zároveň sa uvedeným úkonom obchádzalo zákonné nakladanie
s nehnuteľnosťou zo strany druhého z manželov – žijúceho I. B..

V kontexte uvedeného žalovaná vytýkala súdu, že sa uvedenou skutočnosťou vôbec nezaoberal a
v uvedenom smere uvedenú obranu žalovanej opomenul vyhodnotiť. Na základe uvedeného súd prvej
inštancie rozhodol predčasne a bez odôvodnenia o otázke prípustnosti radenia celej nehnuteľnosti,
rodinnéhodomusúp.č.XXXdodedičstvapozomr.B.B..Vkontexteúpravy§460taktonebolomožnédo
dedičstva jedného z manželov ani podľa v tom čase platnej úpravy radiť a odovzdať dedičom nehnuteľný

majetok
(1/2 z nehnuteľnosti súp.č.153) patriacu pri vyporiadaní BSM druhému, žijúcemu z manželov. Podľa
žalovanej ak I. B. bol žijúcim manželom, nemohla jemu patriaca polovica rodinného domu súp. č. XXX
tvoriť predmet dedičstva po zomr. manželke B. B.
v konaní D 1524/92. Žalovaná tiež dôvodila, že ak išlo v konaní D 1524/92 o neplatné nakladanie s

polovicou rodinného domu súp. č. XXX patriacou žijúcemu I. B. titulom BSM, tento bol oprávnený s
uvedenou jeho polovicou rodinného domu nakladať formou darovacej zmluvy V 754/99 a previesť ju na
žalovanú so zriadením záväzku
na doopatrovanie. Žalovaná spochybnila správnosť záveru súdu prvej inštancie uvádzanú
v bode 29., 30. odôvodnenia rozsudku, že právny predchodca žalobcov 1-3/ získal celú nehnuteľnosť,

rodinný dom súp.č.XXX. Vyššie uvedené konanie by malo byť s prihliadnutím na úpravu § 39 OZ
považované za neplatné pre neprípustné obchádzanie zákona v zmysle
§ 39 OZ.

2.1.1 Žalovaná tiež namietala, že súd prvej inštancie nesprávne a zjavne prísne posudzoval otázku jej

dobromyseľnosti pri držbe rodinného domu súp. č. XXX a nevzal do úvahy jej výpoveď a ani výpoveď
svedkyne J. A.. Z obsahu uvedených výpovedí presvedčivo vyplýva, že otec žalovanej I. B. bol bývalý
starosta, vystupoval ako osoba, ktorá požívala plnú dôveru žalovanej, a tento sa rozumel nakladaniu
s nehnuteľnosťami a všetkým právnym postupom. Pokiaľ tento žalobkyňu ako otec a autorita ubezpečil,
že bol oprávnený darovaciu zmluvu V 757/99 v jej prospech uzavrieť, a takto aj zriadiť osobný záväzok

žalovanej s doživotnou opaterou a starostlivosťou, táto nemala žiadny dôvod o tomto pochybovať.
Napokon dôkazom jej presvedčenia bola skutočnosť, že žalovaná bez akýchkoľvek pochybnosti naplnila
svoj osobný záväzok zo zmluvy V 757/99 a sama sa viac ako 10 rokov a bez akýkoľvek finančných
príspevkov o ostatných súrodencov starala a doopatrovala otca I. B.. Ďalším nespochybniteľným
dôkazom o jej dobrej viere, že jej nehnuteľnosť patrila, bolo, že žalovaná platila od roku 1999 všetky

miestne dane, poplatky za elektrinu a vodu viažuce sa na rodinný dom 153 v k.ú. D.. Podľa žalovanej
aj svedkyňa A. potvrdila, že otec žalovanej pred všetkými a aj pred ňou deklaroval vôľu odobrať
nehnuteľnosť právnemu predchodcovi žalobcov 1-3/ F. B. pre neplnenie opatrovania a darovať ju
za doopatrovanie žalovanej. Ak žalovanú od roku 1999 nikto nevyzval na vydanie nehnuteľnosti, jej
dobrá viera nebola žiadnym úkonom žalobcov 1-3/ spochybnená. Navyše žalovaná bola od roku 1999

zapísaná v katastri ako vlastníčka predmetného rodinného domu a správnosť jej zápisu nebola nikým
spochybnená. Žalovaná je toho názoru, že oprávnene dôverovala v správnosť zápisu údajov katastra
pri evidencii rodinného domu súp. č. XXX. V uvedenom smere podľa presvedčenia žalovanej dôkazné
bremeno zaťažovalo žalobcov 1-3/ a títo narušenie dobromyseľnosti u žalovanej dôkazmi nepreukázali.
Podľa žalovanej aj záver súdu, že žalovaná musela byť oboznámená

s výsledkom a konaním pred Okresným súdom Dolný Kubín sp. zn. 8C/1045/99, keďže sa starala o
I. B., sa neopieral o žiadny listinný dôkaz a vychádzal z domnienok súdu, ktoré nemohli spochybniť
dobromyseľnosť žalovanej. Žalobcovia žiadnym dôkazom nepreukázali, že rozsudok z daného konaniabol doručený k rukám žalovanej. Napokon žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu
v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcov 1-3/ k plnej náhrade trov tak prvoinštančného ako aj

odvolacieho konania, resp. zruší napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vráti súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalobcovia tak, že pokladajú odvolanie žalovanej za nedôvodné
a navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Podľa žalobcov pokiaľ žalovaná tvrdí, že

nebolo možné v rámci dedičského konania vedeného po poručiteľke B. B. pod sp. zn. D 1524/1992
vyporiadať zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, tak s uvedeným skutkovým tvrdením
nemôžu súhlasiť. Poukázali pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M
Cdo 12/2009 zo dňa 30. novembra 2009, podľa ktorého „...dedička a pozostalý manžel (alebo jeho
právni nástupcovia) sa môžu dohodnúť aj tak, že celá masa BSM patrí do dedičstva a že pozostalému
manželovi (resp. do dedičstva po ňom) patrí tzv. náhradová pohľadávka. Náhradová pohľadávka je jeho

pohľadávka voči dedičstvu (dlh poručiteľa), a teda v prípade, že si ju uplatní, radí sa do pasív dedičstva
poručiteľa, čo umožňuje dedičom a pozostalému manželovi sa dohodnúť o jej úhrade (o spôsobe a
lehote). V prípadoch, keď k dohode nedôjde, zodpovedajú dedičia za pohľadávku manžela v rámci
zodpovednosti za dlhy poručiteľa (§ 470 OZ).“ Podľa žalobcov predmetný postup bol a aj v súčasnosti
je bežnou praxou (§ 195 ods. 2 CMP) v rámci dedičských konaní a za žiadnych okolností sa nejednalo

o neplatný právny úkon, keďže účastníci dedičského konania sa medzi sebou dohodli, že rodinný dom
nadobudneotecžalobcovstým,žepozostalýmanželnežiadaluhradiť„náhradovú“pohľadávkuvovýške
41.500,- Sk. Napadnutý rozsudok považujú za vecne správny, konajúci súd sa absolútne presvedčivo
vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré mali svedčiť dobromyseľnosti žalovanej (predovšetkým v
bodoch 30., 32., 33., 34., 35. a 36. napadnutého rozsudku), pričom zhodne s názorom žalobcov dospel

po vykonaní a vyhodnotení všetkých dôkazov k záveru, že žalovaná za žiadnych okolností nemohla byť
prinadobúdanírodinnéhodomudobromyseľná,apretojejvlastníckeprávonemôžesvedčiť.Navrhli,aby
bol napadnutý rozsudok ako vecne správny krajským súdom potvrdený a aby žalovaná bola zaviazaná
na náhradu trov odvolacieho konania.

4. V replike sa žalovaná k vyjadreniu žalobcov nevyjadrila.

5. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté rozhodnutie na základe odvolania žalovanej
v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 219 ods.

3 CSP potvrdil v zmysle ust. § 387 1, 2 CSP.

6. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.
Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

7. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako

a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov.

8. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovanej,
formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie

nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie § 380 ods. 1 CSP).9. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria
jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie.

10. Neobstojí námietka žalovanej, podľa ktorej nebolo možné v rámci dedičského konania vedeného po
poručiteľke B. B. pod sp. zn. D1524/1992 vyporiadať zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov
tak, že v rámci uvedeného konania sa malo nakladať výlučne s jednou polovicou rodinného domu
súp. č. XXX patriaceho pozostalej manželke po vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov
a nie s celou nehnuteľnosťou, čo podľa presvedčenia žalovanej predstavuje neplatný právny úkon, ktorý
odporuje ust. § 460 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že tak v čase účinnosti O.s.p., ako

aj za účinnosti Civilného mimosporového poriadku bol a je uvedený postup bežnou praxou v rámci
dedičských konaní a nejednalo sa o neplatný právny úkon s prihliadnutím k § 39 OZ, ako to nesprávne
namietala žalovaná. Súd prvej inštancie správne uviedol v bodoch 8. a 30. odôvodnenia rozhodnutia, že
v rámci predmetného dedičstva bola určená všeobecná cena majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve
poručiteľky a pozostalého manžela I. B. sumou 83.000,-Sk, pričom z uvedeného majetku do dedičstva

po poručiteľke patrí rodinný dom súp. č. XXX postavený na parcele 346 bez pozemku v katastrálnom
území D. v celku a pozostalému manželovi patrí pohľadávka z titulu vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov k označenému rodinnému domu v sume 41.500,-Sk. Účastníci dedičského
konania sa pritom medzi sebou dohodli, že rodinný dom nadobudne otec žalobcov s tým, že pozostalý
manžel nežiadal uhradiť „náhradovú pohľadávku“ vo výške 41.500,-Sk. Uvedené legitímne závery

súdu prvej inštancie podporuje aj právny názor obsiahnutý v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4M Cdo 12/2009 zo dňa 30. novembra 2009, podľa ktorého „v konaní o dedičstve pri
ustálení masy BSM treba rozhodnúť, čo patrí do dedičstva a čo pozostalému manželovi. Majetok v BSM
sa môže vyporiadať dohodou medzi pozostalým manželom a dedičmi uzavretou písomne alebo ústne
do zápisnice. Dedička a pozostalý manžel (alebo jeho právni nástupcovia) sa môžu dohodnúť aj tak, že

celá masa BSM patrí do dedičstva a že pozostalému manželovi (resp. do dedičstva po ňom) patrí tzv.
náhradová pohľadávka. Jej pohľadávka voči dedičstvu (dlh poručiteľa), a teda v prípade, že si ju uplatní,
radí sa do pasív dedičstva poručiteľa, čo umožňuje dedičom a pozostalému manželovi sa dohodnúť o jej
úhrade (o spôsobe a lehote). V prípadoch, keď k dohode nedôjde, zodpovedajú dedičia za pohľadávku
manžela v rámci zodpovednosti za dlhy poručiteľa (§ 470 OZ). Pri náhradovej pohľadávke sa neurčuje

povinnosť na plnenie, dedičský súd sa obmedzí len na jej konštituovanie.“

11. Námietku žalovanej týkajúcu sa nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v otázke
posudzovania splnenia podmienok oprávnenej a nerušenej držby rodinného domu súp. č. XXX, keď
nesprávne a zjavne prísne posudzoval súd jej dobromyseľnosť pri držbe predmetného rodinného domu

a nevzal do úvahy jej výpoveď, ako aj výpoveď svedkyne A., z obsahu ktorých výpovedí vyplýva, že
pokiaľ otec žalovanej, ktorý bol bývalý starosta, vystupoval ako autorita, ktorá sa rozumela úkonom
spojeným s nakladaním s nehnuteľnosťami a všetkým právnym postupom, ktorá zároveň ubezpečila
žalovanú, že bol oprávnený s danou nehnuteľnosťou nakladať, nemala žiadny dôvod o tom pochybovať,
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že sa stotožňuje

s odôvodnením súdu prvej inštancie v bodoch 30., 32., 33., 34., 35., 36 rozsudku súdu prvej inštancie,
kde sa konajúci súd náležite vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré mali svedčiť dobromyseľnosti
žalovanej, pričom dospel k správnemu záveru, že žalovaná nemohla byť pri nadobúdaní predmetného
rodinného domu dobromyseľná. Len na zdôraznenie správnosti odvolací súd konštatuje, že súd
prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaná vedome začala vykonávať úkony smerujúce k prevodu

vlastníckeho práva k rodinnému domu v deň, kedy zomrel otec žalobcov, pretože vedela, že rodinný dom
nebol evidovaný na liste vlastníctva. Objednávateľom znaleckého posudku bola práve žalovaná, pričom
k objednávke dňa 14.07.1999 uviedla ako vlastníka domu svojho otca I. B., pričom musela vedieť, že
v zmysle dedičskej dohody nadobudol rodinný dom jej brat, otec žalobcov. V tejto súvislosti je potrebné
uviesť, že žalovaná už vo svojej výpovedi na súde prvej inštancie uviedla, že otec jej pred objednávkou

znaleckého posudku ukázal list vlastníctva, kde ako vlastník figuroval, ktorá skutočnosť sa ukázala ako
nepravdivá, nakoľko list vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie D., kde bol ako vlastník rodinného
domu zapísaný jej otec, bol na základe listiny o určení súpisného čísla založený až 29.07.1999,
na čo správne poukázal aj súd prvej inštancie v bode 32. odôvodnenia rozsudku.12. Pokiaľ je žalovaná presvedčená, že konajúci súd absolútne nepresvedčivo vyhodnotil dôkaznú
situáciu a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam jednak s ohľadom na tú skutočnosť, že žalovaná

bola od roku 1999 zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastníčka predmetného rodinného domu
a správnosť jej zápisu nebola nikým spochybnená a jednak s poukazom na vyhodnotenie záverov
vyplývajúcich z konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 8C/1045/1999, vyhodnotil
odvolací súd uvedené námietky ako nedôvodné. Aj krajský súd sa stotožnil s názorom súdu prvej
inštancie, že predmetný rodinný dom nadobudol otec žalobcov v dedičskom konaní, pričom s uvedeným

súhlasila sama žalovaná, ako to bolo uvedené v bode 32. odôvodnenia rozhodnutia rozsudku súdu prvej
inštancie. Rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd dospel k presvedčeniu, že primárny záujem
na výsledku vedeného konania na okresnom súde pod sp. zn. 8C/1045/1999 (rozsudok Okresného súdu
Dolný Kubín č. k. 8C/1045/1999-119 zo dňa 09.09.2003) mala práve žalovaná, ktorý záver konštatoval
konajúci súd v predmetnej veci priamo v odôvodnení uvedeného rozsudku.

13. Námietku žalovanej vo vzťahu k prekvapivosti a nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie
vsúvislostisneprípustnosťouvýkladu§134anasl.OZ,akoajzdôvoduabsencienáležitostírozhodnutia
v zmysle § 220 CSP ako popísanie skutkového stavu, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal, určenia
spornýchanespornýchskutkovýchtvrdení,preukázanýchskutočností,úvahysúdu,logickéadostatočné
odôvodnenie podstatných skutočností a právnych záverov vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

14. Odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka nemá s poukazom na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia v predmetnej časti svoje opodstatnenie. Právo na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je
jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj

z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy SR, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
z 03.09.1953, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 383/2006) a tak nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základne zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktorý by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé

súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú zásadný význam pre rozhodnutie (I. ÚS
46/05, II. ÚS 76/07). Zároveň všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti
tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS
1/2002). S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie,

ktorým určil, že rodinný dom so súpisným číslom XXX v k. ú. D., ktorý bol postavený na pozemku
C-KN parc. č. 346 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 667 m2 patrí do dedičstva po F. B., nar.
XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D. XXX v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/1
k celku spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia, a preto ho nemožno považovať za
nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie jasne, dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil právne dôvody, pre

ktoré žalobe o určenie, že rodinný dom so súp. č. XXX v k. ú. D. patrí do dedičstva po F. B. a svoje
rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne, a preto ho nie je možné považovať za prekvapivé
alebo až nepreskúmateľné.

15. Ďalšie argumenty žalovanej v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci

už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované

len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými
okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.16. Napadnutý rozsudok teda zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a zásadám
súdnej praxe a je preskúmateľný a riadne odôvodnený a opačný názor žalovaného je len jeho

subjektívnym, ničím nepodloženým názorom. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje aj na
konštantnú judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/2004). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby
bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/2004). Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne zaoberal skutkovými
okolnosťami na to, aby dospel k správnemu právnemu záveru o dôvodnosti podanej žaloby.

17. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré

na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľky boli

neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, krajský súd potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

18. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže tento pokladá
za vecne správny a zákonný, pričom tento ani nebol napadnutý relevantnými odvolacími námietkami

odvolateľky.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého má nárok na náhradu trov odvolacieho konania tá
strana, ktorá bola v konaní úspešná. V danom prípade boli žalobcovia v konaní úspešní voči žalovanej,

a preto im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške
100 %.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)