Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. december 2023

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 11C/56/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823201258
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Dudič

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2023:7823201258.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava sudcom JUDr. Petrom Dudičom v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale

bytom C. XXX/X, XXX XX C., zast. Advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Ján Klučka CSc, s.r.o, so sídlom
Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému Slovenská republika v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o
zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s tým, že o výške
tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesení po právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie
práva žalovaného podľa práva Európskej únie Slovenskou republikou vo výške 7.000,00 Eur od
žalovanej a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že si uplatňuje nárok na náhradu škody

spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme. Žalobca bol do
30.11.2022príslušníkomHasičskéhoazáchrannéhozboru(ďalejHaZZ),pričomvykonávalštátnuslužbu
v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore. Štátnu službu vykonával v hodnosti nadporučík, vo funkcii veliteľ družstva na Okresnom
riaditeľstve HaZZ v A., Hasičská stanica v A.. Žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, t.j. od 30.05.2020 do 30.11.2022. V okolnostiach prípadu
je potrebné uviesť, že týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru Slovenskej

republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová
pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného
pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného pracovného
času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie (ďalej len „ EÚ“), ktoré
záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná sa o Smernicu 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ktorá zjednocuje ustanovenia smernice 93/104/ ES)
pričom jej porušenie členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby

postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi
členského štátu. O takýto prípad sa jedná aj u žalobcu. Jeden služobný deň žalobcu sa skladal zo
štátnej služby, t.j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17 hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej
určenej služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 ZoHaZZ) v trvaní 7 alebo 8 hodín. Počas rokov2019-2021 sa jednalo o 17 hodinové pracovné zmeny (výkon štátnej služby), po ktorých bezprostredne
nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Počas roku 2022 sa jednalo o 16
hodinové pracovné zmeny (výkon služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 8 hodinová

služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo strávil žalobca na pracovisku sústavne (minimálne) 24
hodínvjednomslužobnomdni.Služobnápohotovosťjeurčovanápočasslužobnéhodňanačasnočných
hodínnasledovne:Vrokoch2019-2021načasod22:30hod.do5:30hod.,t.j.7hodín(od7:00do22:30a
od 5:30 do 7:00 – štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín). V roku 2022 na čas od 22:00 hod.
do 6:00 hod., t.j. 8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do 7:00 – štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní

16 hodín) V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah,
režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Keďže v mieste výkonu služby žalobcu sa strieda
niekoľko hasičských zmien, každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú
príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o už spomínané nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca každý tretí deň odslúžil 24 hodín a následne mal dva dni
voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to

až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne. Nakoľko na každú zmenu bezprostredne nasleduje
určená služobná pohotovosť, žalobca teda strávil na pracovisku bežne 240 až 264 hodín za mesiac,
pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Počas služobnej pohotovosti sa žalobca ako
príslušník HaZZ musel zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmel vzdialiť a musel byť vždy počas celej
doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty od

vyhlásenia, teda žalobca musel byť počas celej doby služobnej pohotovosti, ktorá mu bola nariaďovaná
v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu. Napriek tejto skutočnosti sa mu však čas pracovnej
pohotovosti nezapočítaval do fondu pracovného času. Táto skutočnosť sa potom v konečnom dôsledku
prejavila tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou na pracovisku napr. v mesiaci jún
2022 strávil viac než 216 hodín, v rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len 154:06 hodín. Z

takto vykazovaného fondu pracovného času, ktoré nezohľadňuje skutočný čas pracovnej pohotovosti,
sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v absolútnom
rozpore so skutočnosťou. Žalobca nemal dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas
služieb v jednotlivých týždňoch mu neumožňoval dostatočný odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore
s právom Európskej únie. Žalobca vykonával službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobným

úradom), musel tam byť fyzicky prítomný, musel byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje
povinnosti(výjazddo1minútyodnahlásenia).Boloddelenýodsvojhovlastnéhosúkromnéhosociálneho
prostredia,jehorodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosťvenovaťsasvojimvlastnýmpotrebám
a organizovať si svoj súkromný čas a program bola prakticky vylúčená. Žalobca plnil v spoločnosti
veľmi zodpovedné úlohy a preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, no napriek tomu

bolo právo žalobcu na odpočinok ustavične niekoľko rokov porušované. Služobný čas žalobcu mal
byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo Smernice 2003/88/
ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Uplynutý čas
žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak, preto si uplatňuje nemajetkovú ujmu voči
žalovanému. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k

vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku : 1/ zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok
40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného
času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník
(žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe
ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie, 2/

a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením Úniová úprava pracovného času zamestnancov. Ako už bolo spomenuté v okolnostiach

prípadu žalobcu sa jedná o Smernicu 93/104/ES a Smernicu 2003/88/ES Európskeho parlamentu a
Rady zo 4. novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ktorá zjednocuje
ustanoveniasmernice93/104/ES).Ichzákladnýmcieľomjezaručiťlepšiuochranubezpečnostiazdravia
pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku, ďalej primeraných
prestávok v práci ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Účinná ochrana

bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť
pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku. Čl. 6 písmeno
b) Smernice 2003/88/ES (Maximálny týždenný pracovný čas) stanovuje, že :„Priemerný pracovný čas
pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“. Tento článok ukladá členskýmštátom opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane
nadčasov neprekročil 48 hodín a pracovníkom garantuje právo na 48 hodinový týždenný pracovný
čas, ktoré im vyplýva priamo z práva EÚ. Súdny dvor EÚ (ďalej len ESD) súčasne spresnil, že aj v

prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného
času ktorá v spojení s ich „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas. Poukázal na rozhodnutia ESD: vo veci C-429/09 G. Fuß tykajúcej sa pracovnej doby a právneho
režimu pohotovosti u nemeckých hasičov, vo veci C-437/05 J. Vorel tykajúcej sa pracovnej pohotovosti
lekárov na pracovisku a vo veci C-397/01 Pfeiffer týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti

lekárskych záchranárov. Je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú
naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne
vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku
toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od

intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi.
(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas, bod. 48, 58.). Uvedené rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štáty
EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti Čl. 6 písmena b) Smernice 2003/88/ES tak,
žeby 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom
svojvoľne porušovali. Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje aby bol

týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore
s požiadavkami Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku ESD C-397/01, Pfeiffer).
Napriek tomu, že príloha č. 4 k Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o hasičskom
zbore“ alebo „Zákon“) uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod

6. Prílohy č. 4), znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. V okolnostiach
prípadu žalobcu je potrebné uviesť, že žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nepotvrdzuje,
že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného
pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o hasičskom zbore ako právna
úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na

ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2). Zákonník
práce sa však na právnu kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším
nedostatkom zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je, že zo Smernice 2003/88/ES nepreberal
ustanovenia jej Čl. 6 písmeno b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek
tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť spôsoby ich finančného

ohodnotenia a pod. Uvedené pochybenia v Zákone o hasičskom zbore nemajú len abstraktný význam,
keďže podľa práva EÚ takáto úprava je na ujmu jeho príslušníkom, pretože im spôsobuje škodu,
náhrady ktorej sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Ako už bolo spomenuté jej podstata
spočíva v tom, že služobnú pohotovosť hasičov Zákon o hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich
týždenného pracovného času v zmysle úniového práva v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému

prekračovaniu. Takáto právna úprava nie je v súlade s Čl. 2 (definícia pracovného času) ako aj Čl. 6 ods.
2 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (48 hodinový týždenný pracovný čas) Slovenskou republikou ako
členským štátom EU a zakladá jej povinnosť na náhradu škody takto postihnutým jednotlivcom v rámci
a prostredníctvom súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Skutočnosť, že týždenný pracovný čas
hasičov prekračuje 48 hodín žalobca dokumentuje listinami o týždennej dochádzke ktoré sú priložené

k tejto žalobe. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že transpozícia smerníc nie je samoúčelná, nakoľko
jej prostredníctvom sa do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky
úniového práva a dosahuje výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom. Správnosť prebratia smerníc
v súlade s požiadavkami úniového zákonodarcu na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania
jej pravidiel ustanovení prostredníctvom vnútroštátnych preberacích zákonov t.j. v danom prípade

zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore. Je zrejmé, že vo veci žalobcu výsledok
jeho uplatňovania nie je v súlade s úniovou požiadavkou 48 hodinového týždenného pracovného
času pre členov hasičského a záchranného zboru SR a jeho prostredníctvom sa nezaručuje plná
účinnosť úniového práva na území Slovenskej republiky čo je v rozpore s Čl. 4 Konsolidovaného znenia
Zmluvy o európskej únii z r. 1992. Nie je preto možné v žiadnom prípade tvrdiť, že prebratie smernice

2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, je v súlade s úniovým právom,
pokiaľ sa jeho uplatňovaním jej nedosahuje stav požadovaný Smernicou. Čl. 6 písmeno b) Smernice
2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť určený výsledok, ktorý nie je obmedzený
žiadnou podmienkou a fixuje stanovenie hranice týždenného pracovného času na 48 hodín vrátanenadčasov. Vzhľadom na túto formuláciu ESD vo veci C-429/09, G.Fuß uviedol, že Čl. 6 písmeno
b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok (bod 35), keďže priznáva priamo jednotlivcom právo,
ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ide o právo na to, aby v členskom

štáte EÚ priemerný týždenný čas pracovníka neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín. V zmysle
uvedeného rozhodnutia ESD má preto aj žalobca pracujúci v Hasičskom a záchrannom zbore SR
právo dovolávať sa porušenia Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88 voči žalovanému v dôsledku toho,
že jeho pracovná (služobná) pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času pričom jej
nezapočítanie (zakázané právom EÚ) má za následok, že žalobca pracuje týždenne dlhšie ako 48

hodín čím dochádza k porušeniu jeho práva podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. ESD v
prípade C-429/09 G. Fuß výslovne potvrdil, že : „...Pracovník ktorý ako hasič zamestnaný v rámci
zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci
priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku porušenia

tohto ustanovenia...“ (ods.1 Výrokovej časti rozsudku ESD). Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu
škody ako aj spôsob jej výpočtu, Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia tykajúce sa samotného
procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva
EÚ v tejto oblasti, je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad
rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy

EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a
tiež aby definovalo pravidlá tykajúce sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. Rozsudky ESD sa v tejto
súvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi
členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa
jedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi táto musí byť primeraná,

aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv. Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93
(Brasserie du Pécheur, bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny súd sa v konaní o náhradu škody
musí osobitne zabezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti
(ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi
v rámci sťažností alebo podobných žalôb vychádzajúcich z vnútroštátneho práva (bod 95 citovaného

rozsudku ESD). V dôsledku toho musí každý člensky štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody,
ktoré majú základ v práve EÚ napraviť následky spôsobenej škody podľa svojho vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky tykajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak aby viedli

k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi
(zásada efektivity). (k tomu pozri Rozsudok ESD C-524/04, Test Claimant, bod 123). Je rovnako úlohou
vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského
štátu. V zmysle stabilizovanej judikatúry ide konkrétne o to, či cieľom porušenej právnej normy EÚ
bolo priznať jednotlivcom práva, či porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné a či medzi týmto

porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. (C- 429/09, Fuß,
bod. XX, C-118/08, Trasportes Urbanos y Servicious Generales, bod. 30). ESD v tejto súvislosti tiež
uviedol, že tieto tri podmienky musia byť splnené ak sa jedná o stratu alebo škodu pričom náhrada za
ne je podmienená výsledkom v rozpore s úniovým právom alebo nekonaním zo strany členského štátu
napríklad v prípade netranspozície smernice alebo v prípade že bol legislatívny alebo administratívny

akt prijatý v rozpore s komunitárnym právom bez ohľadu na to či ho prijal samotný člensky štát
alebo verejnoprávna inštitúcia právne nezávislá od štátu (C-424/97, Haim, bod 37.) Žalobca tvrdí, že v
jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej
Ministerstvom vnútra SR, za porušenie jeho práva garantovaného Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/
ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody. Svoje tvrdenie opiera o judikatúru

ESDatopredovšetkýmojudikátvoveciG.Fuß(C-429/09).VtejtosúvislostiESDrozhodol,žepoškodení
jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že 1. cieľom porušenej právnej
normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením
a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Uplatnenie týchto
podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom

porušeniami práva EÚ musia vnútroštátne súdy vykonať podľa usmernení Súdneho dvora. Pokiaľ ide
o prvú podmienku Súdny dvor potvrdil, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje v rozsahu,
v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá
musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálnehopráva EÚ, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. V dôsledku
tohočlánok6písm.b)smernice2003/88/ESpredstavujeprávnunormuÚnie,ktorájednotlivcompriznáva

práva, a teda čím je prvá podmienka týkajúca sa existencie úniového práva splnená. Pokiaľ ide o
druhú podmienku podľa judikatúry Súdneho dvora je porušenie práva EÚ dostatočne závažné, pokiaľ
je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. V tejto súvislosti ESD v prípade G.
Fuß výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek upravených v Čl.6 písm. b) Smernice 2003/88 bolo
zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie

práva EÚ, a preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, nevyhnutná na uznanie existencie
nároku na náhradu škody.(k tomu pozri od 58. rozsudku). Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku vzniku
zodpovednosti, t.j. existenciu priamej príčinnej súvislosti, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil,
či takáto priama príčinná súvislosť medzi porušením Čl.6 písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá
jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný
pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný existuje. Vychádzajúc z uvedeného žalobca tvrdí,

že v jeho prípade došlo k splneniu troch podmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky, za
porušenie jeho práva podľa Čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES a teda k legitímnemu uplatneniu jeho
nároku na náhradu takto vzniknutej škody pred slovenským súdom. Náhrada škody členským štátom
spôsobená jednotlivcom porušením ich práva podľa musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade
neexistencie ustanovení práva EÚ v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského

štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý
odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený
v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v dôsledku
porušenia právnej normy EÚ, mu bude uhradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo
finančným odškodnením, a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

Pokiaľ sa jedná o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva
fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu samotná Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia
upravujúce proces náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani stanovenia jej výšky.
Aj rozsudky ESD sa obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať pred súdnymi
orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej jednotlivcom v dôsledku porušenia ich

práv garantovaných právnym poriadkom EÚ. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením
práva EÚ, jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv.
Podľa judikatúry ESD tykajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej
pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ES treba pod škodou rozumieť: „škodu ktorá vznikla žalobcovi
v dôsledku straty času odpočinku na ktorý by mal nárok ak by bol maximálny týždenný pracovný čas

upravený Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES rešpektovaný“ (bod 59 rozsudku ESD vo veci C 429/09
G.Fuß). V tejto súvislosti uvádza čl. 2 bod 5 Preambule Smernice č. 2003/88/ES, že pojem „odpočinok"
znamená, že pracovníci by mali mať primeraný čas odpočinku, trvanie ktorého sa musí vyjadriť v
jednotkách času. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas
odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť „maximálnu hranicu

týždenného pracovného času“. V okolnostiach prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok
v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej
dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného
úniového týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci
osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho

úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Preambula prvej smernice
Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka niektorých aspektov organizácie pracovnej doby v tejto
súvislosti zdôrazňuje, že: „v záujme zaistenia bezpečnosti a zdravia pracovníkov spoločenstva im musí
byť poskytnutá minimálna denná, týždenná ročná doba odpočinku a primerané prestávky v práci. V
tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času“. Preambula

platnej Smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času okrem potvrdenia
uvedeného záväzku členských štátov uvádza tiež špecifikuje že: „...dlhé doby nočnej práce môžu
poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť na pracovisku ...“ a tiež, že: „...treba obmedziť
trvanie nočnej práce vrátane nadčasov...“ (body 7 a 8 Preambule). Odpočinok pracovníka by mal byť
dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného

rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani
krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie...“ Analýza slovenského právneho poriadku potvrdzuje
neexistenciu osobitnej právnej úpravy obsahujúcej náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej
porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniuvýšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody ktorá má nemajetkovú povahu (škoda
vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho
48 hodinovej týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom

poriadku možno použiť pravidlá tykajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe ktorá podľa §§
11- 13 Občianskeho zákonníka ( ďalej len „OZ“), nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj
účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti
je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej
osoby k náhrade nemateriálnej ujmy. (Čl. 82 Nariadenia EU č. 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri

spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov). V dôsledku toho (a berúc do úvahy
citovanú judikatúru ESD) možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť
ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú
možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje § 13 ods.2 OZ, pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami
zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti. (formulácia „najmä“).
Ustanovenia § 13 ods.2 OZ totiž uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu

priznaťnáhradunemajetkovúujmyvpeniazochlendemonštratívne.Nemožnopretotútomožnosťspájať
iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti.( k tomu pozri rozsudok
NS ČR 30Cdo 2304/99). Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom
do osobnosti fyzickej osoby podľa OZ sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime
úniovej zodpovednosti, nakoľko sa rovnako predpokladá existencia zásahu spôsobilého objektívne

vyvolať nemajetkovú ujmu, ďalej že musí ísť o zásah neoprávnený (t.j. zásah ktorý je v rozpore s
objektívnym právom) a napokon že musí existovať príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami.
Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy súčasne spĺňa požiadavky zásad úniového práva na
rovnocennosť (ekvivalenciu) s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci
sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo, ako aj efektivity nakoľko nejde

o konanie ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej
ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred vnútroštátnym súdom. Vzhľadom na procesnú
absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o
náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi
pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej

výšky), na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Do úvahy je potrebné
brať primeranosť takto poskytovanej náhrady ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej
nemajetkovej ujmy.

2. Ministerstvo vnútra ako žalovaný sa k žalobe vyjadrilo podaním zo dňa 25.8.2023. Vo svojom

vyjadrení uviedlo, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 1 a čl. 2
ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak
povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí
žalobca. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru,
vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na
ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne
vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným

pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj
špecifikáštátnejslužbypríslušníkovPolicajnéhozboruakoajprofesionálnychvojakov(napr.vosobitnom
systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci
Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa
civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a

záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť
Smernice, nakoľko Smernica sa nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Rozsah
pôsobnosti Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto Smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli

dotknuté články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2
ods. 2 stanovuje, že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Ide o exemplifikatívny a nietaxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Štátna služba
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú
nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej

činnostislužiebcivilnejochrany.Ztohtodôvodužalobcovinemohlavzniknúťškoda,nakoľkoustanovenia
Smernice sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu.
Z vyššie uvedených právnych predpisov vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci
vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z

tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej
činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica nevzťahuje.
Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli
zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je
táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Uvedené príslušné ustanovenia

Smernice 2003/88/ES sa na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi nemohla vzniknúť
žiadna škoda. Žalovaný po zohľadnení rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-742/19 (body 50-59,
69-70) k veci dodáva nasledovné stanovisko. Účelom smernice, podľa čl. 1 a čl. 2 smernice, je, okrem
iného, aj stanoviť maximálny týždenný pracovný čas („čl. 1 Účel a rozsah pôsobnosti 1. Táto smernica
ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

2. Táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku
a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty
nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.“). Z hľadiska rozvrhnutia práce smernica uvádza
v čl. 13: „Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že zamestnávateľ, ktorý
hodlá organizovať prácu podľa určitého rozvrhu, vezme do úvahy všeobecnú zásadu, že práca sa

má prispôsobiť pracovníkovi s cieľom obmedziť najmä monotónnu prácu a prácu s vopred určeným
pracovným tempom, v závislosti od typu pracovnej činnosti a od požiadaviek bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, najmä pokiaľ ide o prestávky v práci v priebehu pracovného času.“ Vzhľadom na to
je potrebné vyvodiť výkladový záver, že nakoľko do najširšieho možného jazykového významu čl. 13
smernice nemožno zahrnúť spôsob rozvrhnutia práce z hľadiska času, ale len z hľadiska niektorých

iných pracovných podmienok. Účelom smernice nie je nijakým spôsobom obmedzovať členské štáty
v tom, ako umožnia plánovanie rozvrhnutia pracovného času (pozn. čl. 1 ods. 2 písm. b) používa
pojem „rozvrhnutie práce“, nie pojem „pracovný čas“) vo svojich právnych poriadkoch a zároveň
pracovníkom v tomto zmysle zo smernice 6 nevyplývajú žiadne práva. Iný postup by nebol interpretáciou
práva, ale jeho dotváraním, ktoré však neprináleží vnútroštátnym súdom, nakoľko v takom prípade by

mohlo dochádzať k výrazným rozdielom v právach priznávaných pracovníkom na základe (dotvorenej)
smernice v rôznych členských štátoch Európskej únie. Okrem uvedeného by takýto postup súdu bolo
možné považovať za nelegitímny, nakoľko v tomto prípade nejde o neplánovanú medzeru v smernici.
Prípadné vybočenie z tohto vnímania predmetnej problematiky je, podľa názoru žalovaného, možné
len na základe rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. Žalovaný navrhuje, pre prípad pochybností,

požiadať vnútroštátny súd o to, aby konanie prerušil a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania
pred Súdnym dvorom Európskej únie. Z hmotnoprávneho hľadiska (existencie nároku) je správnym
postupom vypočítanie skutočného týždenného priemerného pracovného času žalobcu (pracovný čas
v zmysle smernice) po zohľadnení dovolenky, dodatkovej dovolenky, rekondičných pobytov, voľna
vyplývajúceho z kolektívnej zmluvy, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného

voľna za štátnu službu vo sviatok a všetkých iných neprítomností (práceneschopnosť, návšteva u
lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka do zdravotníckeho zariadenia, karanténne opatrenia, výkon
občianskych povinností, iné úkony vo všeobecnom záujme a pod.) v rámci referenčných období, za
ktoré mal údajne žalobcovi vzniknúť nárok vyplývajúci z nemajetkovej ujmy (žalobca na niektorých
miestach používa pojem škoda, inde nemajetková ujma). Rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán

služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale to, koľko času
konkrétny príslušník skutočne strávil pracovným časom priemerne za týždeň v rámci konkrétneho
referenčného obdobia. V tejto časti argumentácie žalovaný opätovne poukazuje na legálnu definíciu
pojmu „pracovný čas“, prijatú pre účely smernice, ktorá je vyjadrená v čl. 2 ods. 1 smernice. Týždenný
priemerný pracovný čas v rámci príslušného referenčného obdobia je potrebné vypočítať ako podiel

súčtu času, ktorý žalobca strávil vykonávaním štátnej služby sčítaného s časom, ktorý žalobca strávil
pohotovosťou na pracovisku bezprostredne nadväzujúcou na výkon služby, vydelený počtom týždňov
príslušného referenčného obdobia (bližšie pozri tabuľky č. 1 – č. 7). Žalovaný považuje za osobitne
dôležite zdôrazniť, že maximálny týždenný pracovný čas predstavuje limit, ktorý je potrebné vždyvypočítať za celé referenčné obdobie. Ide o týždenný priemer pracovného času za referenčné obdobie.
Z právneho hľadiska, v kontexte žaloby, nie je relevantný pracovný čas jednotlivca v konkrétnom
týždni. Na podporu vyššie uvedeného žalovaný uvádza nasledovné výňatky z Výkladového oznámenia

Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času - 2023/C 109/01 (ďalej len „výkladové oznámenie“): Pre výpočet dĺžky referenčného
obdobia je rozhodujúci čl. 19 smernice: „Možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v
článku 17 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť
mesiacov.“ Táto odchýlka je ustanovená v § 86 zákona: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý

nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.“ Zmyslom zavedenia referenčných období a ich právneho zakotvenia v smernici je práve
zabezpečeniepotrebnejflexibilityprevýkonrôznorodýchpovolaní.Doreferenčnéhoobdobiajepotrebné
nezapočítať niektoré dni dovolenky a práceneschopnosti podľa čl. 16 písm. b) smernice Kľúčové pre
posúdenie žaloby nie je to, či v niektorom z kalendárnych týždňov (alebo inom období siedmych
bezprostredne po sebe nasledujúcich dní, prípadne v kalendárnom mesiaci) strávil žalobca viac ako 48

hodín pracovným časom, ale to, koľko času týždenne v priemere v rámci konkrétneho referenčného
obdobia strávil žalobca pracovným časom. Smernica nepojednáva o tom koľko maximálne môže
pracovník stráviť pracovným časom za týždeň (mesiac), ale o tom, koľko priemerne týždenne môže
pracovník stráviť pracovným časom v rámci konkrétneho referenčného obdobia. K opisu rozhodných
skutočností a zdôvodneniu žaloby Tvrdenie žalobcu, že jeho priemerný týždenný pracovný čas v rámci

jednotlivých referenčných období je vyšší ako 48 hodín/týždeň, by mohlo platiť len ak by nikdy nevyužil
možnosť (v niektorých prípadoch aj povinnosť) dovolenky, dodatkovej dovolenky, rekondičných pobytov,
voľna vyplývajúceho z kolektívnej zmluvy, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného
voľna za štátnu službu vo sviatok a všetkých iných neprítomností (práceneschopnosť, návšteva u
lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka do zdravotníckeho zariadenia, karanténne opatrenia, výkon

občianskych povinností, iné úkony vo všeobecnom záujme a pod.). Žalovaný má za to, že žalobca
týmto tvrdením zavádza súd a navrhuje, aby bola vec uvedená na pravú mieru. Žalobca nesprávne
uvádza, že smernica záväzne určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín.
Ide o mylnú interpretáciu čl. 6 písm. b) smernice, pretože toto ustanovenie hovorí o priemernom
pracovnom čase (!). V zmysle ďalších ustanovení (čl. 19 smernice a § 86 zákona) je potrebné čl. 6

písm. b) vykladať tak, že priemerný pracovný čas za celé referenčné obdobie nesmie prekročiť 48
h/týždeň. Uvedené platí len v tých referenčných obdobiach, v ktorých nie je možné odchýliť sa od
ustanovení smernice v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie C-742/19 - body 50-59, 69-70). Tvrdenia žalobcu teda nezodpovedajú skutočnosti.
Žalobca pri svojej interpretácii čl. 6 písm. b) smernice úplne ignoruje použité slovo „priemerný“. Čo

sa týka striedania služieb hasičských jednotiek, žalovaný uvádza, že ide len o rámec fungovania
niektorých útvarov Hasičského a záchranného zboru (24 - hodinové služobné intervaly pozostávajúce
z 16,5 hodín, resp. 16 hodín vykonávania štátnej služby a 7,5 hodín, resp. 8 hodín /kolektívna
zmluva pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na príslušné obdobie/ služobnej pohotovosti
na pracovisku opakujúce sa v trojdňových intervaloch), ktorý predstavuje plán, nie o reálny výkon

štátnej služby konkrétnych jednotlivcov. Pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu,
je nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej
pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného
času, teda služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 zákona –
teda vypočítať čas, ktorý strávil, v rámci konkrétneho referenčného obdobia, takým spôsobom, že je

možné považovať ho za pracovný čas. Z hľadiska žaloby a smernice je potrebné dôkladne sa pridržiavať
pojmu „pracovný čas“. Podporným argumentom pre takýto (i keď z hľadiska žalovaného jednoznačný)
záver (teda, že do pracovného času sa nezapočítava doba dovolenky, dodatkovej dovolenky a pod.)
je, že smernica predpokladá nezapočítanie dovolenky vo výmere 4 týždňov do referenčného obdobia
z dôvodu, že vtedy nie je jednotlivcom prideľovaná práca, a preto nejde o pracovný čas. Obdobne

to platí aj pre ostatné neprítomnosti. Žalobca v predložených tabuľkách a následných komentároch k
nim (výpočty uvedené v žalobe pod jednotlivými tabuľkami) úplne mylne interpretuje, pre tento prípad
kľúčový, pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice. Žalobca nesprávne do pracovného času započítava
aj čas dovolenky, dodatkovej dovolenky, práceneschopnosti, voľna za štátnu službu vo sviatok, čas
strávený návštevami lekára a pod. Navyše vôbec nie je možné určiť na základe akého kľúča sa žalobca

usiluje niektoré časy odpočinku (viď čl. 2 bod 2 smernice) započítať do svojich výpočtov ako pracovný
čas. Žalovaný zdôrazňuje, že záznamy v systéme SAP (žalobcom predložené tabuľky) neslúžia na
záznam pracovného času (tak, ako ho definuje smernica) príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, ale len ako pomôcka pre výpočet platov a evidenciu. Systém SAP v podmienkach Hasičskéhoa záchranného zboru vôbec nedisponuje funkcionalitou, ktorá by umožňovala bez ďalšieho určiť
pracovný čas príslušníka v zmysle smernice. II. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
Žalobu pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať: 1.

Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako „SDEÚ“), 2. Fyzická / právnická osoba,
ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu / poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny
súd členského štátu Európskej únie. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v
mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej
správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho

pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť
nad Smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s
§ 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v
žalobe uvádza. Žalovaný v tomto prípade podotýka, že žalobca za každú hodinu určenej služobnej
pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou,
mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak

má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok
svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Podľa názoru žalovaného sa
miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou
republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom)
rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho

prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že
Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty
právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie
ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať.
Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola

nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia
Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a
MinisterstvavnútraSlovenskejrepublikyakodvochsamostatnýchsubjektovjetuďalšídôvodnedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. III. K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES
Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia

pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného
odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce
na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu
zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem
iného zákonom č. 315/2001 Z.z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom

6. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001 Z.z., podľa ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného
pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. Z
hľadiska vhodnosti transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky
je potrebné zohľadniť aj výpočet (za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na

rozdiel od práv osobnostných) podlieha režimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote vyplývajúcej
z § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„Občiansky zákonník“), a žalobca ho aj takto uplatňuje). Smernica v článku 16 písm. b) in fine uvádza:
„...Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa
nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne...“. Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani

ďalšie neprítomnosti (napríklad karanténa z dôvodu ochrany verejného zdravia a pod., zaokrúhlené v
prospech žalobcu). Vo vyššie uvedenom výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna
poskytnuté na základe kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa
pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 – uplatňuje sa v období január - jún
príslušného kalendárneho roka, a teda spôsobuje zlepšenie výpočtu v týchto referenčných obdobiach),

čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti transpozície Smernice vzhľadom na dodržiavanie
práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného výpočtu a ďalších skutočností vyplýva, že z hľadiska
maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia, bola
Smernica 2003/88/ES transponovaná správne. 1. Transpozícia článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/
ES. Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Na účely tejto smernice platia tieto definície:

„pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;“
V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek
čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa1 a vykonáva svoju činnosťalebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá
samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie
sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej

pohotovosti.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniejetotižrozhodujúcimfaktorompre
posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka.

Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na
pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného
pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2
ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z.z. v ustanoveniach §
85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku.
Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., cit.: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom

príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.“ Podľa § 86 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z.z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ Podľa § 86 ods.
2 zákona č. 315/2001 Z.z., cit.: „Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na

ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni.“ Podľa § 86 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z., cit.: „Za služobný deň
podľa odseku 2 sa považuje deň, v ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu
službu.“ Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., cit.: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na

vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“ Predmetné
ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako časový úsek,
v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému. úradu, pričom umožňuje
rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa
považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona

č. 315/2001 Z.z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase
sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z.z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z.z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. rozhodne

nepopierajú,žeslužobnápohotovosťvštátnejslužbejevýkonomštátnejslužby,aleakoužbolouvedené
vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe
(§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe
podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v

mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad
aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v
tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1,
rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou
formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92

ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.
2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. len vystihujú
časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je
však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný súčasne poukazuje
aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES4 , ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr.

v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva
vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2019 – 2020 (ďalej len ako
„Kolektívna zmluva 2019 – 2020“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“) a Kolektívna zmluva vyššieho
stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (ďalej len ako „Kolektívna

zmluva 2022“) (ďalej Kolektívna zmluva 2019 – 2020, Kolektívna zmluva 2021 a Kolektívna zmluva
2022 spolu len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje
služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. V tejto súvislosti neobstojí ani
tvrdenie žalobcu opierajúce sa o znenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. ktorý vymedzuje, čo saposudzuje ako vykonávanie štátnej služby. Podľa žalobcu služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej
služby, čo odvodzuje od skutočnosti, že sa v tomto ustanovení neuvádza služobná pohotovosť v štátnej
službe. Žalovaný poznamenáva, že v citovanom ustanovení sa neuvádza ani služobná pohotovosť v

štátnej službe, ale ani samotný výkon štátnej služby, pretože v tomto ustanovení ide o výpočet časov,
súvisiacich s činnosťami (napr. zvyšovania kvalifikácie, účasť na rekondičnom pobyte, ale napr. aj
dovolenka, materská dovolenka, rodičovská dovolenka), ktorým zákon priznáva na vymedzené účely
(napr. sociálne zabezpečenie) rovnaké účinky, ako keby v tom čase príslušník alebo príslušníčka
Hasičského a záchranného zboru skutočne vykonávali štátnu službu. Smernica 2003/88/ES pripúšťa

výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych podmienok: 15 písomný
súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín,
zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a
poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48
hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie, zamestnávateľ dodržiava všetky
všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri práci, žiadnemu zamestnancovi

nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto
práce. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie
prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí
byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež
umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri

nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,

že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z.z. upravuje limity dĺžky služobného
času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v
zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z. možno hasičovi

prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín
týždenne. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. môže byť služobný čas
hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania

štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. V
zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022
hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej
služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín /
18 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje

na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 6 hodín v jednej 24
hodinovej zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, čl. 3 ods. 3
Kolektívnej zmluvy 2021 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022. Čo sa týka referenčného obdobia, tak
nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z.z. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné

ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami.
Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne
maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v
Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z.z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín
služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby

nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku
6 Smernice 2003/88/ES správne. Záverom žalovaný opätovne pripomína, že predpisy Európskej únie
neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok smernice musel byť transponovaný iba do jedného
článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu členského štátu Európskej únie. Zároveň nie je
nutné, aby bol článok smernice transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Podľa

žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona
správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej
príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. IV. K nároku na náhradu škody Žalovaný
uvádza, že článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuječlenským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú
zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je
situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácii súd dospel k názoru, že odchylná úprava nie je
možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora,
ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie
práva Európskej únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne: 1. cieľom porušenej právnej normy
Európskej únie je priznať jednotlivcom práva 2. porušenie práva je dostatočne závažné a 3. medzi

týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Žalovaný má
za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom
rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi
nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú
pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný.
Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení

zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej
činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v zmysle platnej legislatívy pri
takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený
priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na

oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu
nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať
alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon
práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená,
že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu

zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú
prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu,
ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd,
napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú
vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať

do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.
Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur uviedol,
cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže
vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu
alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. V súlade

so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky členských štátov musí poškodená osoba
preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod
84 a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal
teda vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu
alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný

by chcel zdôrazniť, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta
vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť
o tom, že výkon služobnej pohotovosti, (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje
resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ
včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je

spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že
sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky
D. a i / Rada a komisia, C-104/89 a C- 37/90). Žalobca však žiadnym spôsobom neprejavil svoju
nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť.
Žalobca si svojou žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnou transpozíciou

Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Žalobca neuvádza konkrétne skutočnosti,
čím a aká škoda mu bola spôsobená. Právna úprava plánovania služobného času žalobcu je obsiahnutá
v ustanoveniach § 85 – 94 zákona č. 315/2001 Z.z. Žalobca od svojho nástupu vykonáva štátnu službu
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom v súlade s § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. tak,
aby dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch nebola vyššia ako 18 hodín. Na dĺžku

služobného času nadväzuje služobná pohotovosť tak, aby celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúca určená služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby bola
najviac 24 hodín v služobnom dni. Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom
služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúcehokalendárneho mesiaca. Žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore nijakým
spôsobom nenamietal rozvrh služobného času (písomne ani ústne) a teda žalovaný má za to, že svoj
súhlas s rozvrhnutím služobného času vyjadril (okrem podpisu plánu výkonu služieb) aj konkludentne

tak, že konal podľa plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas
dostavil a služobný úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím služobným časom súhlasí.
O spokojnosti s rozvrhom služobného času svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o
preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom. V súlade s Pokynom prezidenta
Hasičského a záchranného zboru č. 35/2012 o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného zboru

na operatívno-technickom úseku v znení neskorších predpisov žalobca vykonáva štátnu službu na
pracovisku v rámci 24 – hodinovej služby v rozsahu 17 hodín výkon štátnej služby a 7 hodín pohotovosť
na pracovisku. Počas pohotovosti na pracovisku žalobca je fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej
služby, pričom tento čas je určený na oddych a odpočinok. Žalobca počas služobnej pohotovosti nemá
určené činnosti, ktoré má vykonávať a nie sú naňho kladené žiadne úlohy; s výnimkou vyhláseného
výjazdu, kedy má prerušenú služobnú pohotovosť a má riadne platený výkon služby nadčas. Tabuľky

predložené žalobcom Žalovaný má za to, že tabuľky vypracované žalobcom sú nepresné vzhľadom na
to,ženeadekvátnymspôsobomzapočítavajúdovolenku,dodatkovúdovolenkuaďalšieneprítomnostido
pracovnéhočasu.Niejemožnézistiťžiadnykľúč,podľaktoréhožalobcazapočítavaobdobiapracovného
času a času odpočinku v zmysle smernice. Žalovaný má za to, že právne je výpočet pracovného
času v konkrétnom týždni (ako je to uvedené v žalobe – pod jednotlivými tabuľkami) úplne irelevantný.

Zmyslom zavedenia referenčných období a na ne nadväzujúcich výnimiek (t. j. najmä § 86 zákona,
ktorým sa zavádzajú 6-mesačné referenčné obdobia u príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
v zmysle čl. 19 smernice) je zabezpečiť „maximálny“ priemerný týždenný pracovný čas, v zmysle
smernice, v rámci referenčného obdobia, nepresahujúci 48h/t. Preto je právne relevantný iba výpočet
priemerného týždenného pracovného času, v zmysle smernice, za celé 6-mesačné referenčné obdobie

(a nie za konkrétny kalendárny týždeň/mesiac ako to naznačujú tabuľky doručené žalobcom a popisky
k nim). Výpočty prezentované žalobcom nekorešpondujú so žalobou. Nie je z nich možné určiť čo
sa žalobca v skutočnosti pokúša vypočítať, pretože sčítava pracovný čas a niektorý čas odpočinku
v rámci kalendárnych týždňov, pričom k tomuto sčítavaniu dochádza bez zjavného kľúča. Žalovaný
má za to, že takýto postup nevedie k žiadnemu právne relevantnému výsledku. Žalovaný považuje za

potrebné zdôrazniť, že, v zmysle smernice, vôbec nie je podstatný počet hodín pracovného času v
konkrétnom týždni. Prekročenie 48 hodín pracovného času je úplne bežnou praxou v súlade s právom
aj v civilných povolaniach. Podstatný je priemer týždenného pracovného času v rámci konkrétneho
referenčného obdobia. Priemer sa vždy sleduje v určitom referenčnom období. Je to dôsledkom
predpokladu racionality právotvorcu. Inak by zavedenie referenčných období vôbec nemalo zmysel.

Žalobcasaprisvojichvýpočtochvôbecnevenujevypočítaniupriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu
v žiadnom referenčnom období. Žalobcom prezentované výpočty, okrem vyššie uvedených nedostatkov,
obsahujú aj chybné výpočty (napr. započítanie dovolenky do pracovného času a pod.). Žalobca na
jednej strane uvádza, že má za to, že nejde o pracovnoprávny spor, na druhej strane neuvádza vôbec
referenčnéobdobia,vktorýchmaloúdajnedôjsťporušeniujehopráv.Bezuvedeniareferenčnýchobdobí

(presne!), v ktorých malo údajne dôjsť k porušeniu práv žalobcu, žaloba nedáva zmysel. Žalovaný má
za to, že žalobca je ten, kto by mal referenčné obdobia uviesť a Slovenská republika by, ako žalovaná,
mala na tieto argumenty reagovať. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu (žalobca tvrdí, že nejde o
pracovnoprávny spor) a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti súdneho konania je jeho úlohou označiť
skutkové tvrdenia, dôležité pre rozhodnutie. Žalovaný má za to, že predmet sporu, tak ako sa ho pokúša

v žalobe žalobca vymedziť, nemožno považovať za dostatočne určitý – nie je vypočítaný priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu v konkrétnych referenčných obdobiach, nie sú označené konkrétne
referenčné obdobia (dokonca ani v jednotlivých týždňoch). Žalobca, okrem toho, neuvádza ani to, akým
spôsobom sa malo údajné porušenie jeho práv prejaviť v jeho živote – t. j. akú ujmu utrpel a prečo ju
vyčíslil sumou 7 000,- Eur (slovom sedemtisíc eur). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora Európskej

únie C- 46/93 Brasserie du Pécheur (bod 84, sám žalobca sa na tento rozsudok odvoláva) by mal
súd preveriť, či žalobca prejavil primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah
a či včas využil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu (teda aj a najmä (!) sťažnosť podľa
§ 69 ods. 1, písm. g) zákona). V tejto súvislosti možno spomenúť aj rozsudky Európskeho súdneho
dvora D. a i / Rada a komisia, C-104/89 a C- 37/90, ktoré potvrdzujú existenciu právnej zásady v

zmysle ktorej je poškodená osoba povinná vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody, ak
nie, hrozí, že sama bude musieť znášať škodu. Pracovný čas / služobný čas, žalovaný má za to, že
v žalobe dochádza k mylnému zamieňaniu pojmov „pracovný čas“ a „služobný čas“. Zákon definuje
presne pojem „služobný čas“ v § 85 ods. 1 : „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorompríslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.“ Smernica presne definuje pojem
„pracovný čas“ v čl. 2 ods. 1: „ „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi

predpismi a/alebo praxou“ a pojem „čas odpočinku“ v čl. 2 ods. 2: „čas odpočinku je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom“. Praktickým problémom je aj to, že, v zmysle zákona a kolektívnych
zmlúv na príslušné obdobie, má príslušník „odslúžiť“ istý počet hodín za týždeň a za mesiac. Do
týchto hodín sa však započítavajú aj niektoré doby času odpočinku v zmysle smernice. Ide napríklad
o dovolenku, dodatkovú dovolenku, návštevy u lekára a rôzne ďalšie neprítomnosti. Je to tak kvôli

tomu, že ide o podklad pre výpočet platov (nie pre výpočet pracovného času v zmysle smernice).
Naopak sa do tohto času nezapočítava služobná pohotovosť. Pojmy „pracovný čas“ a „služobný čas“
nemožno nijakým spôsobom zamieňať, ide o obsahovo odlišné pojmy. Rovnako od nich treba odlíšiť aj
čas, ktorý je vypočítaný súhrnom služobného času a niektorých časov odpočinku, na základe ktorého
sú príslušníci Hasičského a záchranného zboru odmeňovaní. Žalobca ignoruje tieto skutočnosti a
argumentuje nezohľadňujúc rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku. Okrem uvedeného

žalobca nezohľadňuje ani rozdiel medzi pojmom služobný čas v zmysle zákona a pracovný čas v zmysle
smernice. Takýto postup nemôže logickým spôsobom dospieť ku konštatovaniu „nesúladu“ zákona so
smernicou, nakoľko ide o dva odlišné právne inštitúty Služobný úrad je v záujme predchádzania vzniku
chorôb z povolania a regenerácie telesného a duševného zdravia povinný zabezpečovať rekondičné
pobyty vybraným príslušníkom v zmysle § 161 – § 162 zákona. Účasť na rekondičnom pobyte sa

posudzuje ako vykonávanie služby (§ 161 ods. 11 zákona). Žalovaný upozorňuje na to, že ohľadom
otázky ne/započítania rekondičného pobytu do pracovného času nie je k dispozícii relevantná odborná
literatúra ani judikatúra, a preto sa v tomto ohľade možno spoľahnúť iba na argumenty teórie práva.
Z dikcie zákona vyplýva (§ 161 ods. 1), že účelom rekondičného pobytu je zabezpečiť regeneráciu
telesnéhoaduševnéhozdraviapríslušníka(vtomtoprípadežalobcu).Počasrekondičnéhopobytuniesú

príslušníkom zadávané žiadne služobné úlohy a sú im vytvorené vhodné podmienky na to, aby skutočne
mohlo dôjsť k regenerácii ich duševných a fyzických síl. V prípade, že sa príslušník nechce z nejakého
dôvodu zúčastniť na rekondičnom pobyte (napríklad, že mu takýto režim subjektívne nevyhovuje),
môže požiadať o jeho vykonanie ambulantným spôsobom alebo o jeho nepridelenie. Uvedené platilo
v predmetných referenčných obdobiach (v súčasnosti už došlo k zmene, ktorej dôsledkom je aj

možnosť vykonávania rekondičného pobytu individuálne). Žalovaný má, vzhľadom na uvedené, za to,
že rekondičný pobyt nie je možné považovať za pracovný čas v zmysle smernice. Tým nie je nijakým
spôsobom dotknuté chápanie rekondičného pobytu ako vykonávania štátnej služby v zmysle § 97 ods. 1
písm. c) zákona. Čo sa týka nezapočítavania dovolenky do referenčných období, správnym postupom je
nezapočítanie 4 týždňov dovolenky, ktoré predpokladá smernica (čl. 16 smernice), za jeden kalendárny

rok. Prípadné nezapočítanie viac než 4 týždňov dovolenky, dodatkovej dovolenky, voľna za štátnu službu
vosviatok,dovolenkybezodpočtu,voľnavyplývajúcehozkolektívnejzmluvyapod.,bydošlokabsurdnej
situácii spočívajúcej v tom, že čím viac dní voľna by žalobca čerpal v referenčnom období, a to nad
rámec toho, ktoré predpokladá smernica, tým horší priemerný týždenný pracovný čas by mu vyšiel, a to
napriek tomu, že by pracovným časom strávil menej času. Preto je takýto postup potrebné uprednostniť

- nezapočítanie 4 týždňov dovolenky za jeden rok. Akýkoľvek iný postup by nevyhnutne viedol k
absurdným záverom spočívajúcim v tom, že čím viac dovolenky by žalobca mal a vyčerpal, tým viac
dní sa nezapočítalo do referenčného obdobia, čoho dôsledkom by pri výpočte priemerného týždenného
pracovného času bolo zvyšovanie priemerného týždenného pracovného času pri súčasnom znižovaní
pracovného času v dôsledku nezapočítavania dní... Takýto záver je nevyhnutné vylúčiť ako úplne

absurdný. Ide o dôsledok dôkladnej právnej argumentácie, ktorý však doposiaľ nie je možné podporiť
relevantnou judikatúrou, nakoľko v tejto oblasti jej doposiaľ niet (viď str. 34 výkladového oznámenia).
Vzhľadomnaabsenciujudikatúrysakrajskériaditeľstvonedokážejednoznačneavyčerpávajúcovyjadriť
k otázke ne/započítavania dovolenky prenesenej z predchádzajúceho kalendárneho roka, ani odlíšiť
ktoré dni dovolenky spadajú pod režim 4 týždňov dovolenky predpokladaných smernicou a ktoré nie

(správne by mal žalobca jednoznačne uviesť v žalobe ktoré dni dovolenky podliehajú akému režimu ne/
započítavania a prečo je to práve tak), a preto krajské riaditeľstvo nezapočítava všetky dni označené ako
„DOV“ (dovolenka) do predmetného referenčného obdobia tak, aby bol výsledný výpočet pre žalobcu
priaznivejší. Čo sa týka nezapočítavania dôb PN a PN karanténa do referenčných období, smernica
uvádza v čl. 16, že sa do doby pracovnej neschopnosti do referenčných období nezahŕňajú, alebo sú

pri výpočte neutrálne. Žalovaný má za to, že nakoľko v dobe PN, prípadne PN karantény, je potrebné
nezapočítaťdoreferenčnéhoobdobiatiedni,vktorýchmožnoodôvodnenepredpokladať,žezabežného
chodu vecí, by žalobca vykonával štátnu službu. Sú to tie dni, v ktoré by inak žalobca vykonával štátnu
službu vzhľadom na svoje zaradenie v štruktúre Hasičského a záchranného zboru (t. j. útvar, čata,družstvo...). Iný výkladový záver je potrebné vylúčiť najmä preto, že inak by nebolo možné zabezpečiť
„neutrálnosť“ postupu jednak vzhľadom k pracovnému času konkrétneho jednotlivca, jednak vzhľadom k
dodržiavaniu zásady rovnakého zaobchádzania (rôzni príslušníci majú štátnu službu rozvrhnutú rôzne).

Je preto potrebné postupovať vo všetkých prípadoch rovnako, a to tak, že sa zohľadní konkrétne
služobné zaradenie žalobcu. Jedine tak je možné zohľadniť aj zásadu rovnakého zaobchádzania. Ide
o dôsledok dôkladnej právnej argumentácie, ktorý však doposiaľ nie je možné podporiť relevantnou
judikatúrou, nakoľko v tejto oblasti jej doposiaľ niet (viď str. 34 výkladového oznámenia). Pre účely tohto
vyjadrenia žalovaný vychádza z alternatívy, že smernica sa na štátnu službu príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru vzťahuje, a to po zohľadnení rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-742/19
(body 50-59, 69-70) Posúdenie referenčných období január – jún 2020, júl – december 2020, január –
jún 2021, júl – december 2021 a január – júl 2022 je, v zmysle judikatúry (C-742/19) , potrebné vnímať
v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie
nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19. V dôsledku celosvetového rozširovania tohto ochorenia boli v
podmienkach Slovenskej republiky prijaté rôzne opatrenia. Napríklad rôzne druhy karantény, a v období

odo dňa 16.03.2020 do dňa 13.06.2020, odo dňa 01.10.2020 do dňa 15.5.2021 a odo dňa 25.11.2021 do
dňa 22.02.2022 bol vyhlásený núdzový stav. Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-742/19 (bod
50 - 59) vyplýva, že za okolností osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení
nevyhnutných na ochranu života, zdravia ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržiavať pravidlá
uvedené v smernici, nakoľko v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva

absolútnuprioritunaúkorrešpektovaniaustanovenísmernice(bod59).Ideoteleologickúredukciu,ktorá
predstavuje postup, spočívajúci v tom, že situácia síce spadá do jadra interpretovaného pojmu, avšak
tátoprávnanormanebudepoužitá,pretožeopakbyviedolkneakceptovateľnýmdôsledkom.Vistejchvíli
je pri interpretácii totiž potrebné použiť hodnotové stanovisko. V tomto prípade Súdny dvor Európskej
únie jednoznačne vyjadril, kedy je to potrebné urobiť. Žalovaný má za to, že celosvetová pandémia

(teda okolnosť osobitnej závažnosti a nie len celoštátneho rozsahu) je práve takou okolnosťou, akú
mal na mysli Súdny dvor Európskej únie, a ktorá odôvodňuje odklon od priznania práv podľa smernice.
Za dostatočné potvrdenie závažnosti situácie z celoštátneho hľadiska považuje krajské riaditeľstvo
vyhlásenie a neskoršie rozšírenie núdzového stavu. Vzhľadom na to sa v prípade štátnej služby žalobcu
vtýchtoreferenčnýchobdobiachbolovtejtovecimožnéodsmerniceodchýliť.Vreferenčnýchobdobiach

január – jún 2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl – december 2021 a január – júl 2022 sa na
štátnu službu žalobcu smernica nevzťahovala (resp. bolo možné odchýliť sa od jej ustanovení týkajúcich
sa maximálneho týždenného pracovného času), a preto vôbec nemohlo dôjsť k splneniu podmienky č.
1 (a teda ani podmienky č. 2 a č. 3), o ktoré žalobca svoju žalobu opiera (cieľom smernice nebolo dať
žalobcom právo na priemerný týždenný pracovný čas maximálne 48h/t za každých okolností, ale iba za

okolností obvyklých). O tom, že krajské riaditeľstvo a jemu podriadené útvary Hasičského a záchranného
zboru dôsledne dbá o dodržiavanie maximálneho priemerného týždenného pracovného času v zmysle
smernice vypovedá aj to ako boli žalobcovi naplánované služby v obdobiach napr. 21.4.-25.4.2020,
21.6.-27.6.2020, 29.4.-5.5.2021, 19.5.-23.5.2021, 13.12.-19.12.2021, 6.1.- 12.1.2022, 18.1.-24.1.2022,
25.5.-30.52022, 2.6.-7.6.2022, 23.6.-29.6.2022, 16.7.-20.7.2022, 13.8.-17.8.2022, 24.8.-28.8.2022,

5.10.-9.10.2022, 18.10-24.10.2022 (ide iba o demonštratívny výpočet) kedy žalobca odslúžil menej
služieb než je obvyklé. Tieto „korekcie“, teda naplánovanie celkovo menšieho počtu služieb, boli urobené
preto, aby žalobca strávil pracovným časom menej času, než by bol strávil, ak by sa skutočne výkon
jeho štátnej služby vždy riadil systémom služba-voľno-voľno. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že

nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej
pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného
času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas
ktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Z vyššie uvedených tabuliek vyplýva, že k prekročeniu
priemerného týždenného pracovného času 48h/t, v prípade žalobcu v sledovaných referenčných

obdobiach nedošlo. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej
v predmetnom období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený. Na služobný
pomer príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahujú aj iné predpisy (napr. zákon č.
328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov),
či kolektívne zmluvy, pričom z týchto predpisov pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru

vyplýva viacero výhod z oblasti sociálneho zabezpečenia či zdravotnej starostlivosti (dovolenka nad
rámec zákonnej úpravy, ďalšie služobné voľno priznané z kolektívnej zmluvy, každoročné rekondičné
pobyty (bez odpočtu dovolenky), náhradné voľno za prácu vo sviatok, pravidelné lekárske prehliadky),
vďaka čomu čerpajú ďaleko viac voľna ako pracovníci vykonávajúci prácu v inom odvetví. Žalobcaopomenul uviesť, že v Smernici sa stanovuje maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín, avšak
tento limit je priemer, ktorý možno vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace. Taktiež
navrhujeme zobrať do úvahy a zohľadniť špecifické požiadavky na činnosť Hasičského a záchranného

zboru. Príslušníci sú chránení pred nepriaznivými účinkami spôsobenými nadmerne dlhým pracovným
časom a nedostatočným odpočinkom práve vyššie spomínanými zákonnými úpravami vyplývajúcimi z
osobitného prepisu o sociálnom zabezpečení a z kolektívnej zmluvy, ktoré majú za následok, že nie
je prekračovaný stanovený maximálny pracovný čas určený v Smernici. Smernica určuje maximálny
týždenný pracovný čas, ktorý vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Článok 2 ods. 1 Smernice definuje

pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo
praxou. Žalovaný uvádza, že na účely Smernice treba do maximálneho času ustanoveného smernicou
započítavať iba čas, ktorý žalobca pracuje, tzn. je na pracovisku, služobnej ceste, prípadne na školení.
Do maximálneho času pre účely dodržiavania maximálneho týždenného času určeného Smernicou
nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-

ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku, alebo je na rekondičnom pobyte (benefit pre príslušníka;
s účinnosťou od 01.01.2023 je možné vykonať rekondičný pobyt aj formou aktívneho odpočinku
doma), pretože počas tohto času žalobca nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa ani nevykonáva
činnosti vyplývajúce z jeho popisu služobných činností. Preto nemožno takto strávený čas zarátavať
do maximálneho týždenného pracovného času. Žalobca pred podaním žaloby nevyvinul žiadnu snahu

upozorniť zamestnávateľa na údajné porušovanie Smernice ako tvrdí žalobca v žalobe. Ak by žalobca
pred podaním žaloby riešil odpracované hodiny a ich počítanie so zamestnávateľom (napríklad v čase,
keď žalobca odsúhlasil bez výhrad plán výkonu služieb), mohol byť problém vyriešený zmierlivo a
bez potreby súdneho konania. Žalovaný má za to, že žaloba je nekonkrétna, nevyplýva z nej vôbec
v ktorom referenčnom období (toto obdobie musí byť určené presne) malo údajne dôjsť k porušeniu

práv žalobcu v zmysle smernice, ani to akým spôsobom a v akom rozsahu k nemu malo dôjsť. Žalobca
vôbec nevymedzuje žiadne referenčné obdobie a neuvádza žiadny jednoznačný časový údaj. Žalobca
nesprávne zamieňa pojmy „pracovný čas“ a „služobný čas“. Predložené tabuľky a žalobcove popisky k
nim pojednávajúce o „týždennej dochádzke“ sú nezrozumiteľné. Nemožno z nich vyvodiť vôbec žiadny
záver. Žalobca predloženými materiálmi nijakým spôsobom nepreukazuje ani svoj týždenný pracovný

čas – pretože bez zjavného kľúča sčítava úseky pracovného času s niektorými úsekmi dôb odpočinku.
Žalobca sa vôbec nevenuje určeniu svojho priemerného týždenného pracovného času v (žiadnom)
referenčnom období. Pri tom priemerný týždenný pracovný čas v konkrétnom referenčnom období je
kľúčovým údajom, ktorý je nevyhnutné posúdiť pre to, aby bolo možné zodpovedať otázku či vôbec
nastala skutočnosť, ktorá by za istých okolností (po zohľadnení rozsudku Súdneho dvora Európskej

únie C-742/19) mohla byť právnou skutočnosťou zakladajúcou zodpovednostný právny vzťah tak, ako
to naznačuje žalobca. Žalobca uvádza nezrozumiteľné výpočty spočívajúce v sčítavaní dôb pracovného
času s niektorými dobami odpočinku bez zjavného kľúča (niektoré výpočty sú následne zvýraznené
farebne). Týmto postupom žalobca nijakým spôsobom nepreukazuje svoj priemerný týždenný pracovný
čas v (žiadnom) referenčnom období. Výpočty týkajúce sa priemerného týždenného pracovného času v

zmysle smernice úplne absentujú. Rovnako chýba určenie referenčných období, ako aj ich následných
korekcií vzhľadom na čerpanie smernicou predpokladanej dovolenky a prípadnej práceneschopnosti
(žalobca by mal jednoznačne určiť aj to, ktoré dni dovolenky spadajú do režimu nezapočítavania a ktoré
nie). Ak by sa priemerný týždenný pracovný čas nevypočítaval v rámci referenčných období, smernicou
predpokladané zavedenie referenčných období by nemalo žiaden zmysel. Žalovaný poukazuje na

to, že príslušníci Hasičského a záchranného zboru majú v zmysle kolektívnej zmluvy (na príslušné
obdobie) možnosť čerpania ďalších dní voľna nad rámec dovolenky a dodatkovej dovolenky, ako aj
na fakt, že žalobcovi bolo (viď str. 1-20) v rôznych obdobiach naplánovaných menej služieb než ako
by to bolo ak by sa mu služby vždy plánovali spôsobom služba-voľno-voľno, pričom takýto postup
bol uplatnený práve preto, aby žalobca strávil menej času pracovným časom. Žalovaný má za to, že

súd nemôže nahradiť skutkové tvrdenia žalobcu (t. j. o ktoré presne vymedzené referenčné obdobie
ide, aký bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v zmysle smernice v tomto referenčnom
období, ako sa prípadné /doposiaľ nijakým spôsobom nepreukázane/ porušenie žalobcových práv
odzrkadlilo v kvalite jeho života a pod.) interpretáciou listín vytvorených žalobcom. V zmysle § 132 ods.
2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok „Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno

nahradiť odkazom na označené dôkazy.“. Preto sa nemožno uspokojiť s doterajšou argumentáciou
žalobcu. Žalobca v skutočnosti skutkovo nepreukazuje žiadne zo svojich tvrdení. Absentuje akékoľvek
prepojenie medzi tvrdeniami žalobcu a preukázaním akéhokoľvek zásahu do jeho osobnosti. Žalobca
neuviedol k výške požadovanej peňažnej náhrady žiadne odôvodnenie, ani bližšie nešpecifikoval akúkonkrétnu rekciu alebo zásah v jeho živote malo údajné porušenie jeho práv vyvolať. Žalovaný má
za to, že v referenčných obdobiach január – jún 2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl –
december 2021 a január – júl 2022 sa na štátnu službu žalobcu smernica nevzťahovala (resp. bolo

možné odchýliť sa od jej ustanovení týkajúcich sa maximálneho týždenného pracovného času, viď
judikatúra). Žalovaný má za to, že po zohľadnení „korekcie“ dĺžky sledovaných referenčných období
(dovolenka v zmysle smernice a Výkladového oznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu
a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času - 2023/C 109/01, obdobne
práceneschopnosti), k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času žalobcu 48h/t nedošlo

v žiadnom zo sledovaných referenčných období. Žalovaný uvádza, že žalobca síce mohol, čo sa týka
referenčného obdobia január – jún 2020, prvý krát uplatniť svoje práva vyplývajúce zo smernice (v
kontexte žaloby) pred súdom dňa 01.07.2020, a teda, v čase keď žalobu podával neboli jeho prípadné
práva za obdobie január – jún 2020 premlčané (dnes už sú, okrem tých, ktoré žalobca včas pred
súdom uplatnil), avšak zo žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha len náhrady nemajetkovej ujmy ktorú
mal údajne utrpieť v časovom období máj 2020 – november 2022. Z hľadiska referenčného obdobia

január – jún 2020 preto, v prípade ak by sa súd priklonil (nezohľadniac adekvátne smernicu a judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie) k názoru, že v tomto referenčnom období došlo k porušeniu práv
žalobcu, mal by mu, v intenciách žaloby, priznať len náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie máj -
jún 2020. Obdobne to platí pre referenčné obdobie júl - december 2022 a náhradu nemajetkovej
ujmy za obdobie júl - november 2022. V tomto kontexte žalovaný opätovne zdôrazňuje, že každé

referenčné obdobie je možné vyhodnotiť iba ako celok. V období január 2020 – júl 2022 bolo možné
sa od ustanovení smernice, vzhľadom na judikatúru, odchýliť. Žaloba, tak ako je podaná, vôbec nedáva
zmysel. Žalobca vôbec neuvádza kedy (v ktorom referenčnom období), akým spôsobom, ani v akom
rozsahu malo údajne dôjsť porušeniu jeho práv, ani to, akým spôsobom vyčíslil svoju nemajetkovú ujmu.
K porušeniu práv žalobcu v zmysle žaloby nedošlo v žiadnom zo sledovaných referenčných období.

V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný konštatuje, že vo vzťahu k žalobcovi nebola Smernica
porušená a preto nie je žiadny dôvod priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie
práva Európskej únie. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva,
že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na

vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom
období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený. Žalovaný uvádza, že podľa §
13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, cit.: ,,Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa

upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch.“. Žalovaný podotýka, že samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by tento zásah sa

negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný
stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody.
Žalovaný opakovane uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j.
nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje

to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Zákon č. 315/2001 Z. z. v § 88 ods. 1 stanovuje,
že služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník mal medzi koncom služobného
dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok aspoň 12 hodín a raz za týždeň
nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a podľa § 89 ods. 1 je služobný úrad povinný rozvrhnúť
služobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždenne dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého

odpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a sobotu alebo sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok.
Zároveň z Kolektívnych zmlúv vyplývajú pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru viaceré
výhody medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah ustanovený zákonom č. 311/2001 Z. z.
Zákonníkprácevzneníneskoršíchpredpisov.Vymenovalismelenniektorézprostriedkovochrany,ktoré
zákon a Kolektívne zmluvy garantujú príslušníkom Hasičského a záchranného zboru a ktoré poskytujú

dostatočný priestor pre odpočinok príslušníkov a pre venovanie sa ich rodinnému životu. Žalobca ďalej
opiera svoju žalobu aj o Rozsudok Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, pričom tvrdí, že ide o skutkovo a
právneidentickúvec,akájepredmetomtohtosporu.Stýmtotvrdenímvšaknemôžemesúhlasiť,nakoľko
v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa značne odlišuje od príslušníkaHasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom príslušníci Hasičského a
záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho zabezpečenia. Ohľadom
formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuß uviedol veľmi jasne,

cit.: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením
jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve
dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či
škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie,
musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak

definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje
poukázať na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v
rovnakej právnej veci, potvrdeného rozhodnutím odvolacieho súdu, a to rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020. Žalovaný má za to, že čo sa týka posúdenia,
či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas,
je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné

obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného
času.Takistojepotrebnézohľadniťnerovnomernérozvrhnutieslužobnéhočasuuhasičovvreferenčnom
období. V neposlednom rade žalovaný upozorňuje na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru
akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a
záchranného zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času bol

žalobca vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo
potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými
predpismi a Kolektívnymi zmluvami a to aj s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby. Na základe
vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a nikdy nedošlo
k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom

sa nedomáhal svojich práv, a rovnako nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho
služby plánované. Rovnako žalobca nevyužil svoje právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona č.
315/2001 Z. z., podľa ktorého príslušník má právo podávať sťažnosti vo veciach vykonávania štátnej
služby služobnému úradu ak predpokladá, že jeho práva podľa tohto zákona, ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov a služobných predpisov sú alebo boli vo veciach vykonávania štátnej

služby porušené; to neplatí, ak boli práva porušené rozhodnutím podľa tohto zákona a je možné proti
takému rozhodnutiu podať opravný prostriedok; v takom prípade sa podanie neposudzuje ako sťažnosť.
Na záver žalovaný uvádza, že žaloba je nekonkrétna, pretože napriek rozsiahlemu právnemu rozboru,
citácie judikatúry Európskej únie, neobsahuje žiadne skutkové tvrdenia o tom v akom rozsahu, na
ktorom pracovisku malo dôjsť k porušeniu práv žalobcu a najmä ako konkrétne táto situácia zasiahla

do osobnosti žalobcu. V zmysle ustanovenia § 132 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“) skutkové tvrdenia nemožno nahradiť odkazom
na predložený dôkaz. V. Náhrada nemajetkovej ujmy Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný musí podotknúť, že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca
požaduje vo výške 7 000,00 Eur, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním

výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou
ujmou žalobcu podľa nášho názoru neporovnateľne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr.
Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať
z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo).

Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom
prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich
sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon
Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je

priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za
telesnézraneniaalebonásilnéčiny(napr.IltalehtiaKarhuvaarav.Fínsko).PodľauzneseniaNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je

zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných
súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku
nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu
svojvoľnú. Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretoženeuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať
určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je
žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa

na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné
práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalovaný
ďalej poukazuje na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje podmienky, kedy
má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný má za to, že žalobca, ako ani jeho právny
zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť zdravotného

stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava
nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia
nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j.

materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie
závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Žalovaný má za to, že tabuľky priložené
k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje.
Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na
zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený,

označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku
konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania nepreukázal a ani riadne
neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy
nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol
do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom

žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre
žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa
žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových
okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho
súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského

súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Žalovaný ďalej na podporu svojho
právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy poukazuje na
rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky. Krajský súd v Žiline v bodoch 19 až 23 na stranách 6
až 8 odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020 uviedol, že cit.: „ ... Podmienkou
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy ... Stanovenie výšky

nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a
preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu, na základe dokazovania
vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života
dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.“ Krajský súd v Bratislave
v bode 45 na stranách 18 a 19 odôvodnenia rozsudku č. k. 5Co/192/2019-310 zo dňa 29.10.2019

konštatoval, že cit.: „ ... preukázanie zásahu do osobnostných práv, ktoré má za následok skutočne
zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere zaťažuje postihnutú
fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti
fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je
primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. ... Bolo povinnosťou žalobcu, ktorý mal v konaní

dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy t. j. preukázať, že bola
znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a
závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. ... pri posudzovaní intenzity zásahu je za
určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá
v ne/sporovom konaní môže byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať

medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet
konania z hľadiska jeho významu pre stranu ... a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa
v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého
individuálneho prípadu ... zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba
v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť.“

3.Žalobcavreakciinavyjadreniežalovanéhozodňa27.9.2023uvádza,žežalovanývosvojomvyjadrení
okrem iného argumentoval tým, že pôsobnosť uplatňovania Smernice 2003/88/ES je upravená nielen
v jej Čl. 2 ods. 1 a 2 ale na základe odkazu ods. 3 Článku 2 aj príslušnými ustanoveniami Smernice89/391/EHS keďže: „Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle
článku 2. Smernice 89/391/EHS bez toho by boli dotknuté články 14, 17, 18, 19 tejto smernice“. Na
základe takéhoto prístupu žalovaný poukázal na Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS podľa ktorého

sa: „Táto smernica sa neuplatňuje... pre určité osobitné činnosti verejných služieb ako sú napríklad
ozbrojené sily, polícia alebo na určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany„ v dôsledku čoho
dochádza k záveru, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich
zásahovú činnosť možno: „jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie Smernice 89/391/EHS
o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri prácu v

zmysle jej článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru
ako aj profesionálnych vojakov. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov hasičského a
záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje je táto oblasť v
plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia
Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla

vzniknúť žiadna škoda.“ Opierajúc sa o túto argumentáciu (a prostredníctvom zjednodušeného výkladu)
žalovanýdochádzakzáveru,ženakoľkohasičisapodieľajúajnacivilnejochraneobyvateľstvaSmernica
2003/88/ES sa na nich nemôže vzťahovať a preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna
škoda. Významom a výkladom Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD
výklad ktorých je všeobecne záväzný s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade Pfeiffer súd

konštatoval, že: „Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako
také ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti
odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C-397/01, bod. 53).V dôsledku toho „výnimka uvedená v
Čl. 2 ods.2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia

lebo situácia osobitného rozsahu -napríklad katastrofa pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové záchranné tímy (bod. 55 rozsudku).Rovnako aj Uznesenie ESD prijaté
vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na „ činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje
výnimka uvedená v Čl. 2 ods. 2 smernice č.89/131/EHS ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti
tejto smernice pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok“ (bod.57). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru

ESD možno spomenúť vec R.Matzaka. Tieto závery sú potvrdené aj samotnou Smernicou 2003/88/
ES, ktorá v Článku 17 ods. 3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej
ochrany. V tejto súvislosti možno uviesť, že slovensky zákonodarca rozhodol, že smernica 2003/88/
ES bude transponovaná do zákona č.315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore čo výslovne
potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6. Žalobca tvrdí, že niektoré ustanovenia zákona č. 315/2001

Z.z. sú rozpore so smernicou pretože ich uplatnením sa negarantuje 48 hodinová pracovná doba pre
hasičov. Na podporu svojho tvrdenia, že smernica bola riadne transponovaná do zákona č.315/2001
Z.z. žalovaný popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré jej ustanovenia (vrátane Čl. 2 ods. 1) premietli
do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to,
že transponovanie smernice bolo správne. Takýto výklad však nespĺňa požiadavky úniového práva

nakoľko je len formálny a nedosahuje sa ním Smernicou požadovaný výsledok t.j. zabezpečenie 48
hodinového priemerného služobného času pre príslušníkov hasičského zboru Slovenskej republiky.
Žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste
výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto smere sa Zákon o
hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje

uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje (vo
svojom odseku 2). Zákonník práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov
hasičského zboru nevzťahuje. Skutočnosť, že podľa Zákona o hasičskom zbore pracovnú pohotovosť
hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času tiež výslovne potvrdzujú jeho viaceré
ustanovenia: § 85 Zákona,§ 92, 86 ods. 2 Zákona, z citovaných ustanovení vyplýva, že služobná

pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času
jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po
skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Ustanovenie § 92 Zákona o hasičskom zbore
(Služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje že služobný úrad môže nariadiť
alebo s dohodnúť s pracovníkom aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred určený

rozvrhnutia služobného času: „zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na to, že
bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe“ (§ 92 ods.
1 Zákona). Takto nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby nakoľko odráža
len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej budepovolaný. § 122 Zákona potom spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k
vykonaniu štátnej služby „takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91
ods. 1 Zákona tiež uvádza, že : „Štátnou službou nadčas je aj služba ktorú príslušník vykonáva počas

určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. V tejto súvislosti treba upozorniť na to, že Smernica
2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku (C-
437/05,Vorel, bod 25,C-258/10, bod.43) ako zákon č. 315/2001 Z.z. vo forme služobnej pohotovosti
hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke Smernice možné vyhovieť len vtedy ak by
sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času čo však

zákon č. 315/2001 nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič právo na odpočinok
(Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice) To, že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je potrebné považovať
za súčasť jeho pracovnej doby potvrdzuje aj judikatúra ESD (pozri nižšie). Rovnako ako v prípade
Čl. 2 ods. 1 Smernice aj v prípade jej Čl. 6 žalovaný iba popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré
ustanovenia Smernice 2003/88/ES (Čl. 6, 16, 17) premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore
a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to, že „dotknuté právne predpisy transponovali Čl.

6 Smernice správne“. Žalovaný sa konkrétne zaoberá jednak tzv. referenčným obdobím, ktoré v súlade
s Čl. 16 písmeno b) Smernice môže štát pre uplatňovanie článku 6 Smernice (maximálny týždenný
pracovný čas) stanoviť na dobu presahujúcu štyri mesiace pričom podľa Čl. 17 ods. 3 písmeno iii) a
pre protipožiarne služby môže toto referenčné obdobie dokonca predĺžiť. Podľa § 86 ods. 2 zákona
č.315/2001 Z.z. je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas hasičov aplikovaný v rámci šesť mesačného

referenčného obdobia. Hoci žalovaný sa pomerne podrobne zaoberá zákonnou úpravou služobnej doby
v rámci referenčného obdobia nereaguje na kľúčový problém t.j. či aj počas referenčného obdobia
sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa Čl. 6 písmeno b)
Smernice. Žalobca tvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu
nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť

nerešpektovať ich záväzok podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice. V dôsledku toho ak štát nie je schopný
zabezpečiť 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného preferenčného obdobia
dostáva sa do rozporu s požiadavkou Čl. 6 písmeno b) Smernice. Na základe argumentácie žalobcu
ako aj z vybranej judikatúry ESD vyplýva, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne
transponoval Smernicu 2003/88/ES. Je tomu tak z toho dôvodu, že za súčasť pracovnej (služobnej) doby

hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku čo je v rozpore s Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 5.10.2023 zotrval na svojom predchádzajúcom vyjadrení v časti
výkladu predmetnej smernice vo vzťahu k nároku na náhradu škody. Žalovaný sa naďalej s uplatneným
nárokom žalobcu nestotožňuje a požadoval od tunajšieho súdu aby žalobu v celom rozsahu zamietol a

aby žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

5. Súd vo veci nariadil pojednávanie. Žalobca na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe v celom
rozsahutak,akobolasúdudoručená,akoajnavšetkýchpísomnýchvyjadreniach.Nakoľkosavyjadroval
obšírne v plnom rozsahu poukázal na písomné vyjadrenia, ktoré sú súčasťou spisu. Navrhol, aby súd

žalobe vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Uviedol, že spravidla slúžil 16
hodinové služby, 8 hodín a potom 8 hodín pohotovosti, tá ale nebola zahrnutá do celkového služobného
času. Za vykonávanú pohotovosť mu boli vyplácané len malé peniaze. Tým, že musel stráviť v práci
čas, tak 24 hodín, bol ukrátený o trávenie času s rodinou. Spravidla mesačne odpracoval okolo 240
hodín, avšak do pracovného času sa započítavali služby v rozsahu iba cca 170 hodín mesačne. K sume

7.000,- Eur ako náhrady nemajetkovej ujmy došiel tým, že si spätne vypočítal 3 roky spätne náhradu
za vykonávanú pohotovosť. Často ráno skončil v práci, mal by mať po skončení smeny 12 hodinový
odpočinok, ktorý nemal, mohli ho kedykoľvek zavolať do práce. Pracoval na hasičskej stanici v Rožňave
od roku 2011 až do 2023, v novembri ukončil služobný pomer. Mal odrobených 24 rokov, skoro 25 rokov.
Chýbalo mu 42 dní do 25 rokov. Niekedy pracovali 17 – niekedy 16-8 a aj 18-6. Vtedy pracovali 16-8, keď

sa domáhal tej náhrady. Na otázku právneho zástupcu žalobcu týkajúcu sa 24 hodinovej zmeny žalobca
uviedol, že mali sme 48. Mohli byť doma, ale tých 48 bolo tak, že mohli ich hocikedy zavolať do roboty.
Dva dni odpočinku nestačilo. Keď bol zavolaný do roboty, tak to nestačilo, dostal za to náhradné voľno,
ktoré si mohol vybrať hocikedy. Chýbala fyzická a psychická regenerácia. Vplyv na rodinu opísal tak, že
niekedy to bolo dobre, keď nebol zavolaný do roboty, ale niekedy bolo tak, že manželka sa sťažovala,

že furt do roboty, že je tam 24 hodín každý druhý alebo tretí deň a furt ho ešte zavolajú. Ak bola oslava,
tam si to vedel väčšinou vybaviť, alebo zavolal kolegovi, vedeli si vymeniť smeny. Vtedy až taký problém
nebol. Mal koníček futbal, to tiež keď bol zavolaný do služby, tak sa nemohol venovať koníčkom. Na
otázku právneho zástupcu žalobcu, čo sa týka stretávania s priateľmi, žalobca uvádza: Na priateľovneostával čas lebo, musel sa zariadiť tak, že najprv rodina a priatelia, väčšinou sa chcel rodine hlavne
venovať. Počas pracovnej pohotovosti, ktorú trávil na pracovisku bola nariaďovaná práca. Podľa toho, či
bol výjazd, keď bol výjazd museli ísť vonku. Keď o 23.00 hod niekto volal, že bola nehoda, tak ich spojár

zobudil a išli von. Nie všetci išli, ale musel ich zobudiť. Počet výjazdov počas pohotovosti bol rôzny,
niekedy celý mesiac možno nemali. Potom počas iného mesiaca ich mali 8 možno 7. Mali oddychovú
miestnosť, kde si mohli oddýchnuť, tráviť čas počas pohotovosti, s posteľami.

6. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že rovnako v plnej miere poukazuje na svoje písomné vyjadrenia,

ktoré boli tiež pomerne obsiahle a výstižné. Žalovaný vo svojom záverečnom návrhu zotrval na svojich
vyjadreniach, trval na tom, že nebola preukázaná nemajetková ujma a žiadal žalobu zamietnuť.

7. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu a oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými
v spise a zistil nasledovný skutkový stav.

8. Z tabuľkového prehľadu za obdobie od 05/2020 do 11/2022 súd zistil, že žalobca v sledovanom období
pravidelne odpracoval nad povolený limit práva EÚ hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané do fondu
pracovného času. Žalobca bol do dňa 30.11.2022 príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, ktorý
vykonáva stálu štátnu službu Okresnom riaditeľstve HaZZ v Rožňave. Žalobca minimálne od mája 2020
do novembra 2022 pracoval na zmeny, teda vykonával službu 16, resp. 16,5 hodiny a následne na to

nadväzovala pracovná pohotovosť v trvaní 7, resp. 7,5 hodiny, počas ktorej bol v mieste výkonu služby
k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah. Celkový čas, počas ktorého bol žalobca k
dispozícii počas jednej zmeny vrátane služobnej pohotovosti, bol 24 hodín.

9. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a

európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

10. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

11. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj C.s.p.), súdy prejednávajú a rozhodujú
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány.

12. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje smernica európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času.

13. V článku 1 bod 2 smernice, táto rieši a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku

a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas, b) určité aspekty nočnej
práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

14. Článok 1 bod 3 smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle
článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

15. Podľa článku 2 ods. 1 smernice pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť, alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi alebo praxou.

16. Podľa článku 6 písm. b) Smernice členské štáty prijmú opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

17. Podľa článku 16 písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6

(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.18. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje zákon
č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len Zákona).

19. Podľa § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z.z. ("Zákon") služobný čas príslušníka je časový úsek, v
ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

20. Podľa § 85 ods. 2 Zákona služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného

služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

21. Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej

pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

22. Podľa § 91 ods. 1 Zákona štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného
služobného času.

23. Podľa § 91 ods. 3 Zákona v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas
v rozsahu najviac 300 hodín.

24. Podľa § 92 ods. 1 Zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa

§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

25. Podľa § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z.z. ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas
náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

26. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo
naochranusvojejosobnosti,najmäživotaazdravia,občianskejctiaľudskejdôstojnosti,akoajsúkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.

27. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a
aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo je vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva došlo.

28. V prvom rade sa súd musel vyporiadať s obranou žalovaného a s jeho námietkami ohľadom pasívnej
vecnej legitimácie, nesplnenia procesných podmienok konania a nedôvodnosti žaloby.

29. Žalobca odôvodňoval svoj nárok na náhradu škody tým, že Slovenská republika neprevzala
resp. prevzala nesprávne do vnútroštátnej úpravy Článok 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k úprave
pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva Únie. Vzťah úniového a
vnútroštátne práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku, ktoré zásady sú povinné rešpektovať
aj vnútroštátne súdy v zhode s Článkom 7 ods. 2, 5, Článkom 144 Ústavy SR, ako aj Článkom

3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V zmysle uvedeného
je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo na
náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva
vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné

vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych
orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra SD EÚ vo veci zodpovednosti
členských štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej
v Článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinnéprijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo
z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov
Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

30. Žalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca svoj nárok na náhradu škody
odvodzuje z porušenia úniového práva (nedodržanie 48 hodinového týždenného pracovného času,
ktorý mu úniové právo garantuje) a nie z dôvodu, že Smernica č. 2003/88/ES nebola v jeho prípade
správne použitá a preto je žalovaný v spore pasívne legitimovaný. Porušenia úniového práva sa môže

dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú
škodu v zmysle judikatúry SD EÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom
pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179
a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu
úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77), ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho

rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie ( C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnnea Heitz), ad
4/ neprijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93
BrasserieduPěcheuraFactortame).Zodpovednosťčlenskéhoštátuzavzniknutúškodupodľajudikatúry
SD EÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod
51 rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame,

bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich, ): 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým
alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát ( napr. C 524/04 Test Claimants
Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva
členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O
výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

31. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SD EÚ v sporoch
o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa
subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti
(efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým

prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval
v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí
mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za
akých by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového
prvku. Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych

konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych
subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym
poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre
takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava,
je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a

analogie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/03 Z.z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje
ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy,
ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na
prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti

tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná
zákonom označený orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny
úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva
Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/01 Z.z., pretože do
pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej

časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01 Z.z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka
práce na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem
vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9
vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup
alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a/, d/ Ústavy

SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/
Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie
a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na
náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR akoorgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom
právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z.z.. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii

ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá
priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na
to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu
podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr. C 429/09 G. Fuß bod 46), ( rozsudok KS Košice sp. zn.
2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020).

32. Námietka žalovaného, aby sa na daný prípad neaplikovala Smernica tiež nebola súdom zohľadnená,
pretože ESD v Rozsudku Fus uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V
bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie
s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť

stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne
stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do
vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť
hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako

aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav
pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom
rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010 G. Fus tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť
ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G. Fus týkajúcej sa pracovnej doby a právneho

režimupohotovostiunemeckýchhasičovESDďalejuviedol,že:"pracovnýčaszodpovedajúcipracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES". V dôsledku toho právo Únie bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6

písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Vo veci C-437/05 J. Vorel
týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že pracovná
pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa
musí považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú
prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti" (bod 27 Rozsudku ESD

vo veci 437/05 z 11.1.2007). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych
záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že "...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v
celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod
95 Rozsudku ESD C-397/02 z 5.10.2004). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD je
rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas

v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že
je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v
prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm.
b/ Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena. Preto je tieto
povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas.

bod 48, 58). Ďalej v bode 35 Rozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak,
že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri
rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99, ako aj Fus už citovaný bod 52). Okrem toho Súdny dvor

tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už
citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny
dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fus, ktorého v zásahovej službe
zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) smernice 2003/88

voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný
čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fus, bod 60), (rozsudok
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa 15.10.2019)33. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má
uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na
tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané

za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu
tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu

z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom, že Smernica sa nevzťahuje
na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj fakt, či
hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.
Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná

každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 Fuß).

34. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva

niejevýkonomštátnejslužby,nakoľkoodrážalenstavpripravenostipracovníkanaeventuálnevykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom
upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že
"štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti

podľa § 92 ods. 2". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej
finančnéhoodmeňovania,ktorýnemápovahuslužobnéhoplatu.Ustanovenie§103zákonaohasičskom
zborevýslovneuvádza,žezatiaľčoslužobnýplattvoriazložkyslužobnéhopríjmuuvedenévjehoodseku
1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná
náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č.

315/2001 Z.z.). V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení
služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového
pracovného týždňa určeného Čl. 6 písm. b/ Smernice, čím dochádza k porušeniu práva Únie a toto
porušenie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej
oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej

pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom "pracovný čas"
v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti o tom, že žalobca pracoval nad
stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice a že medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice
a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol

maximálnytýždennýpracovnýčasupravenýtýmtoustanovenímdodržaný)aktorýbymoholvyužiťpodľa
vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť.

35. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože
neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na

svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku
nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje
zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama
bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky
C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie duPécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ,

že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený
alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu,
že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,
alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SD EÚ
vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s

osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi
ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel
k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenianároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by
bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno
preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu

žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane
zamestnanca,ktorýpreduplatnenímnárokunasúdenepožiadalzamestnávateľao„dodržiavanienoriem
komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva
Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z
uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß).

( rozsudok KS Košice sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020)

36. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i
psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd
aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 OZ zohľadniac pri určení výšky náhrady

kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

37. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú

ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to
tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.
Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok
ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež

Smernice rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných
úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa

zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel
o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného

času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na
formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď
ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a

práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. (rozsudok KS Košice
sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020) Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany
osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia
dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby
mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

vo výške 5.000,00 Eur. Súd sa na základe uvedeného nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca
sa priklonil k udeleniu dodatočného náhradného voľna, nakoľko uvedená skutočnosť nevyplynula ani z
jedného vyjadrenia žalobcu, ani zo samotnej žaloby.

38. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do

jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu

osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnýmizákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky

považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

39. Žalobca skutočne vykonával náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje aby bol
nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádzalo k zásahu do jeho
práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať
vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemohol
venovaťrodinevrozsahuvakombychcel,alenajmänemoholzosvojimčasomvoľnenakladať,nemohol

sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemohol ani oddychovať, hoci relax bol vzhľadom na
rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok bolo u žalobcu permanentne niekoľko
rokov porušované, napriek tomu, že plnil v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadovali
aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú
a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry

žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode 95
Rozsudku Fus, a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na
následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13
OZ. (rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa 15.10.2019)

40. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu v sume
2.000,- Eur nárok, nakoľko porušením práva Únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté.
V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal že by sa tento zásah
negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav.

Vzhľadom na absenciu takýchto následkov súd považoval sumu 2.000 Eur, za primeranú. Zobral pritom
v úvahu i skutočnosť, že žalobcovi priznanú výšku nemajetkovej ujmy súdy priznávajú v obdobných
súdnych sporoch ( napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019,
3CoPr/229/2019, 1CoPr/8/2019).

41. Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ustanovenie § 255 ods. 1, 2 CSP, podľa ktorého súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech
len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo a to v spojení s ustanovením § 262 ods. 1, 2 CSP podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aplikujúc článok 4 ods. 2 základných princípov
CSP ako aj ustanovenie § 255 CSP, tak, že priznal právo na náhradu trov konania plne úspešnému

žalobcovi v rozsahu 100 %, (zo súdom priznanej sumy 2.000,- Eur), pretože stanovenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
(ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov bolo treba v tomto
prípade ustáliť, že základom bolo konštatovanie zásahu a vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu. Pritom
súd odkazuje na nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99 a tiež na komentár k Civilnému sporovému

poriadku (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 926).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je mozˇne´ podatˇ odvolanie v lehote do 15 dni´ odo dnˇa jeho dorucˇenia na
Okresnom su´de Rožňava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 pi´sm. m) CSP).V odvolani´ sa ma´ popri vsˇeobecny´ch na´lezˇitostiach podania, a si´ce ktore´mu su´du je urcˇene´,
kto ho robi´, ktorej veci sa ty´ka, cˇo sa ni´m sleduje, podpis, spisova´ znacˇka konania (§ 127 ods. 1
CSP) uviestˇ, proti ktore´mu rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napa´da, z aky´ch do^vodov sa

rozhodnutie povazˇuje za nespra´vne (odvolacie do^vody) a cˇoho sa odvolatelˇ doma´ha (odvolaci´ na
´vrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie mozˇno odo^vodnitˇ len ty´m, zˇe:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej mozˇno odo^vodnitˇ aj ty´m, zˇe pra´voplatne´ uznesenie su

´du prvej insˇtancie, ktore´ predcha´dzalo rozhodnutiu vo veci samej, ma´ vadu uvedenu´ v odseku 1,
ak ta´to vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Akpovinny´dobrovolˇnenesplni´,cˇomuuklada´vykonatelˇne´su´dnerozhodnutie,opra´vneny´mo^zˇe
podatˇ na´vrh na vy´kon exeku´cie podlˇa osobitne´ho za´kona (za´k. cˇ. 233/1995 Z.z.).