Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/94/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8605205515
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8605205515.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Slovenská republika, v zastúpení Lesy Slovenskej
republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, právne zastúpený
JUDr. Irena Sopková, s.r.o., Dvořákovo nábrežie 7529/4E, 811 02 Bratislava, proti žalovaným: 1) I. W.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XX; 2a) M. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K. XXX, právne
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Marta Maruniaková, s. r. o., Sovietskych hrdinov 200/33,

089 01 Svidník, IČO: 53 156 871; 2b) B. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K. XXX; 2c) M. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K. XXX; 3) B. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XX; 4) M. W.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C.Í. XX, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde
Svidník pod sp. zn. 4C/186/2005, o dovolaní žalovanej 2a) proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z
29. septembra 2020 č. k. 20Co/129/2018-417 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobca má proti žalovanej 2a) nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14.3.2018 č. k. 4C/186/2005-371
určil, že nehnuteľnosti, a to parcela č. 145/4 zastavaná plocha vo výmere 272 m2, parcela č. 145/5
zastavaná plocha vo výmere 5 m2, parcela č. 149/2 trvalý trávnatý porast vo výmere 5 m2, parcela

č. 151/8 trvalý trávny porast vo výmere 3311 m2, parcela č. 151/9 trvalý trávnatý porast vo výmere
16651 m2, parcela č. 152/5 lesný pozemok vo výmere 96126 m2, parcela č. 153/3 vodná plocha vo
výmere 3726 m2, parcela č. 154/2 trvalý trávnatý porast vo výmere 204 m2, parcela č. 154/3 trvalý
trávnatý porast vo výmere 66 m2, parcela č. 208/6 vodná plocha vo výmere 2049 m2, parcela č.
210 vodná plocha vo výmere 1052 m2, parcela č. 211 vodná plocha vo výmere 399 m2, ktoré boli
vytvorené z parcely č. 380/1 lesný pozemok vo výmere 125139 m2, zapísanej na LV č. XXX k. ú.

Y. tak, ako sú zakreslené na geometrickom pláne č. 28/2017 vyhotovenom dňa 27.4.2017, overenom
dňa 12.5.2017 pod č. G1-104/17 Okresným úradom Svidník, katastrálny odbor, patria do výlučného
vlastníctva Slovenskej republiky, správa Lesy SR, štátny podnik Banská Bystrica, a to v celosti. Trovy
konania žalobcovi nepriznal.
1.1. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že notár JUDr. Vladimír Čuchta
osvedčením č. N 34/99, Nz 35/99 zo dňa 28.1.1999 osvedčil vlastnícke právo k nehnuteľnosti mpč. 380/1

les vo výmere 93 512 m2, zapísanej v zápisnici č. 60 kat. úz. Y. v prospech neb. M. W., nar. X.X.XXXX,
ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Návrh na vydanie osvedčenia podal B. W. (pôvodne žalovaný 2), ktorý
uviedol, že predmetnú nehnuteľnosť v roku 1926 odkúpil jeho starý otec B. W. od pôvodného vlastníka
J. K.. Súd uviedol, že z vykonaných dôkazov nie je možné vyvodiť záver, že by B. W. s manželkou v
roku 1926 odkúpil od J. K. celú nehnuteľnosť zapísanú v pozemnoknižnej vložke č. 1 ako mpč. pôvodne
380 a od roku 1927 pravdepodobne ako 380/1. Po tom, čo dňa 14.4.1926 uzavrel B. W. so J. K. kúpnu

zmluvu na 4800 - 5000 štvorcových siah z nehnuteľnosti zapísanej vo vložke č. 1 ako mpč. č. 380,
neodporučil dňa 28.4.1926 prídelový komisár Štátneho pozemkového úradu v Prešove schválenie tejtozmluvy, pretože parcela bola v pozemkovej knihe zapísaná ako les, pričom podľa tvrdenia B. W. časť
kupovanej parcely o výmere 4800 štvorcových siah, t. j. 17280 m2, resp. 3 katastrálne jutrá, bola už
premenená na ornú pôdu. V dodatočnom schválení kúpnej zmluvy sa výslovne konštatuje, že výmera

predávanej nehnuteľnosti je len 3 katastrálne jutrá a 200 štvorcových siah, t. j. 18000 m2. B. W. aj
vo svojej opätovne podávanej žiadosti zo dňa 1.3.1927 na schválenie kúpnopredajnej zmluvy zo dňa
14.4.1926 zdôrazňuje, že kupuje len 3 katastrálne jutrá z parcely mpč. 380. Aj obec Y. v listine označenej
ako obecné svedectvo zo dňa 7.4.1924, ale aj zo dňa 1.3.1927 potvrdila len odkúpenie 3 katastrálnych
jutár z parcely mpč. 380.

1.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že nie je možné vyvodiť záver, že by v rokoch 1926 a 1927 B.
W. s manželkou odkúpili od J. K. z parcely mpč. 380/1 väčšiu výmeru než 3 katastrálne jutrá a 200
štvorcových siah, t. j. 18 000 m2. B. W. s manželkou teda nemohli teda v období rokov 1926 až 1934
byť dobromyseľní v tom, že došlo ku skutočnosti, na základe ktorej im vzniklo právo oprávnenej držby k
uvedeným nehnuteľnostiam. Podľa vykonaného dokazovania B. W. s manželkou do takejto držby vôbec
nevstúpili. Za takéhoto stavu nebol B. W. oprávnený darovať spornú časť parcely mpč. 380/1 svojmu

synovi M. W.. Existencia takejto darovacej zmluvy nebola nijako preukázaná a je len tvrdením uvedeným
v osvedčení o vydržaní robeným do notárskej zápisnice dňa 28.1.1999.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného 2), ktorý po podaní odvolania
zomrel, rozsudkom z 29. septembra 2020 č. k. 20Co/129/2018-417 výrokom I. rozhodol, že pokračuje

v konaní s právnymi nástupcami žalovaného 2), a to: M. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, ako
žalovanou 2a); B. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, ako žalovaným 2b); M. W.U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. XXX, ako žalovaným 2c); výrokom II. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k parcele
č. 151/9 trvalý trávnatý porast o výmere 16 651 m2 a vo výroku o trovách konania; výrokom III. nepriznal
žiadnej strane náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení s odkazom na § 387 ods. 1, ods. 2

Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) konštatoval, že napadnutý rozsudok považuje za vecne
správny a stotožňuje sa s jeho dôvodmi.
2.1. Odvolací súd uviedol, že z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 14.4.1926 je zrejmé, že predmetom tejto
zmluvy bola časť nehnuteľností zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 1 ako parcela č. 380. Právny
predchodca žalovaných neb. B. W. s manželkou odkúpil z tejto nehnuteľnosti podľa súhlasu obvodovej

úradovne štátneho pozemkového úradu v Prešove zo dňa 12.9.1927 len výmeru 3 katastrálne jutrá a
200 štvorcových siah. Z druhej kúpnopredajnej zmluvy vyplýva, že právny predchodca žalovaných B.
W. dňa 31.10.1934 odkúpil od J. K. parcely č. 380/3, 380/4, 380/5 vo výmere 2 katastrálnych jutrov a
1131 siah, ktoré boli oddelené od parcely č. 380/1. Po udelení súhlasu k tejto kúpnopredajnej zmluve
Ministerstvom poľnohospodárstva rozhodol Okresný súd v Giraltovciach dňa 30.5.1938 o povolení

zápisu v pozemnoknižnom protokole k. ú. Y. do zápisnice č. 39. Z pozemnoknižnej vložky č. 1 z
pozemnoknižnej parcely pozmeneného čísla 380/1 boli odpísané do zápisnice č. 39 parcely č. 380/3,
380/4 a 380/5 pod novými číslami 132/1, 132/3 a 133, pričom aj v tomto prípade išlo len prevod dvoch
katastrálnych jutár a 1131 štvorcových siah (15 591,6 m2). Týchto pozemkov sa však spor netýka.
Parcely, ktoré nadobudli právni predchodcovia žalovaných na základe uvedených kúpnopredajných

zmlúv a ktoré boli oddelené od pôvodnej parcely E-KN č. 380/1, nie sú súčasťou novovytvorenej parcely
C-KN č. 151/9.
2.2. Ďalej odvolací súd konštatoval, že parcela č. 380/1 kat. úz. Y. bola zapísaná v pozemnoknižnej
vložke č. 1, kde ako vlastník vystupoval veľkostatkár J. K., ktorý mal vo vlastníctve pôdu v celkovej
výmere väčšej ako 250 ha a vzťahoval sa naňho zákon č. 215/1919 Sb. tzv. záborový zákon. Samotným

zabratím nehnuteľnosti podľa tohto zákona však nenastal právny prechod (nadobudnutie titulu) v
prospech štátu. Záborom nadobudla Československá republika právo zabratý majetok preberať a
prideľovať, avšak o právnom prevode zabraného majetku v prospech štátu bolo možné hovoriť len
vtedy, ak štát prejavil, že zabratý majetok skutočne preberá. V tomto spore bolo preukázané, že právny
predchodca žalovaných nadobudol do vlastníctva len časť zabraného majetku. Zostávajúca časť ostala

síce zabratá, ale ešte vo vlastníctve J. K.. Právny predchodca žalovaných B. W.Č. mal užívať sporné
nehnuteľnosti od roku 1926. V roku 1941 ich mal darovať synovi M. W., ktorý tento les užíval až dovtedy,
kým les nebol prevzatý do užívania štátnych lesov v roku 1959. Existencia darovacej zmluvy zostala
však iba v rovine tvrdenia. Prídelovou listinou zo dňa 23.6.1959 štát pridelil zostávajúcu časť parcely
mpč. 380/1 Československému štátu v správe Krajskej správy lesov Prešov - Solivar a odpísal zostatok

tejto parcely do novej pozemkovej vložky č. 60.
2.3. Odvolací súd pripomenul, že podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.
decembra 1950, vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri
začiatku svojej držby. V konaní nebolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané splnenie podmienokpre vydržanie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Ak by aj v danej veci išlo o spôsobilý
predmet vydržania, spôsobilý subjekt vydržania a nepretržitosť držby počas zákonom ustanovenej doby,
chýbala by tu oprávnená držba. Napokon, ak by bol B. W. presvedčený, že kúpil celú parcelu mpč.

380/1 ešte v roku 1926, nemal by dôvod na uzavretie kúpnej zmluvy na časť parcely mpč. 380/1 v
roku 1934. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že B. W. už pri začiatku svojej držby
nebol dobromyseľný, a teda vedel, že nehnuteľnosť nenadobudol. Jeho syn M. W. rovnako nemohol byť
vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľný.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, a to proti jeho výroku II., podala dovolanie žalovaná 2a)
(ďalej aj „dovolateľka“). Navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Ako dovolací dôvod uviedla, že súd jej nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP v spojení s § 431 CSP).
3.1. Dovolateľka uviedla, že odvolací súd neodôvodnil resp. nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie

vo vzťahu k dôvodom odvolania, kde žalovaný 2) uvádzal, že svedkami bolo preukázané, že
poľnohospodárske pozemky užíval právny predchodca žalovaných M. W.. Do užívania vstúpil bez
pochybností, že pozemky, ktoré jeho otec obhospodaruje, mu patria. V prvostupňovom konaní žalovaní
preukázali, že žalobca parcelu č. 151/9 neužíval, užíval iba lesné pozemky. Táto skutočnosť znižuje
pochybnosť o dobromyseľnosti držby M. W., a to dáva možnosť použiť ustanovenie zákona o tom, že

v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 145 ods. 2 zákona č. 141/1950 Sb. a §
130 zákona č. 40/1964 Zb.). Krajský súd v Prešove vo svojom uznesení zo dňa 11.9.2012, ktorým zrušil
rozsudok prvostupňového súdu v tejto veci uviedol, že čo sa týka parcely CKN 151/1 (teraz 151/9),
vzhľadom na výpovede žalovaných a svedkýň o dlhodobom užívaní tejto parcely M. W. je potrebné
vysporiadať sa s tým, či toto užívanie spĺňa podmienky držby a vydržania, sám teda vychádzajúc z

vykonaných dôkazov vyslovil pochybnosť o podmienkach držby uvedenej parcely vzhľadom na dôkazy
o dlhodobom užívaní tejto parcely M. W.Č.. Po preukázaní, že žalobca tieto pozemky nikdy neužíval,
možno túto pochybnosť o oprávnenosti držby vykladať aj v prospech právneho predchodcu žalovaných
a považovať držbu parcely 151/9 za oprávnenú. Súd dostatočne neodôvodnil, prečo v tomto prípade vo
vzťahu k parcele č. 151/9 nie je možné použiť ustanovenia zákona, že v pochybnostiach sa predpokladá,

že držba je oprávnená.

4. Žalobca sa k dovolaniu žalovanej 2a) nevyjadril.

5. Žalovaný 2c) v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej 2a) uviedol, že sa k jej dovolaniu pripája,

súhlasí s jeho dôvodmi. Má vedomosť, že jeho právni predchodcovia sporné pozemky držali ako svoje
vlastníctvo. Minimálne čo sa týka parcely CKN 151/9 je rozhodnutie súdov podľa neho nesprávne. Bolo
preukázané, že žalobca túto parcelu nikdy neužíval a svedkami bolo preukázané dlhodobé užívanie
parcely M. W.. Súd dostatočne neodôvodnil, prečo v tomto prípade nepoužil ustanovenie zákona, podľa
ktorého „v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená“

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) ako súd príslušný
na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§

428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné
a je potrebné ho odmietnuť.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.9. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na konanie súdu
spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

11. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí

byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania,
ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného
rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší
súdbezohľadunaprípadnúneprípustnosťdovolaniapristúpilkposúdeniuvecnejsprávnostirozhodnutia
odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu

toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].

12. V prvom rade je potrebné uviesť, že žalovaná 2a) v dovolaní nijako nespochybnila záver
súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu vo vzťahu k B. W. s manželkou, konkrétne záver, že

títo právni predchodcovia žalovaných nemohli byť dobromyseľní vo vzťahu k držbe žalovaných
nehnuteľností (z ktorých predmetom odvolacieho a dovolacieho konania zostala len geometrickým
plánom novovytvorená parcela č. 151/9). Dovolateľka v dovolaní namietala výlučne nevysporiadanie
sa s jej argumentáciou (resp. s argumentáciou pôvodného žalovaného 2) vo vzťahu k synovi B.
W., M. W., najmä vo väzbe na ustanovenia § 145 ods. 2 zákona č. 141/1950 Sb. (tzv. stredného

Občianskeho zákonníka) a § 130 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, podľa ktorých
sa v pochybnostiach predpokladá, že držba je oprávnená.

13. Vo vzťahu k M. W. súd prvej inštancie konštatoval, že existencia darovacej zmluvy, ktorou mal údajne
v roku 1941 B. W. darovať predmetné nehnuteľnosti M. W., nebola nijako preukázaná a je len tvrdením

uvedeným v osvedčení o vydržaní z 28.1.1999. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil (pričom podľa
§ 387 ods. 2 CSP odkázal na dôvody rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré považoval za správne), taktiež
konštatoval, že existencia darovacej zmluvy zostala iba v rovine tvrdenia a dodal, že M. W. rovnako
(rovnako ako B. W. - pozn. dovolacieho súdu) nemohol byť vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľný.
Ani záver o nepreukázaní existencie darovacej zmluvy dovolateľka v dovolaní nespochybnila (resp.

netvrdila nelogickosť alebo inú nesprávnosť hodnotenia dôkazov, ktoré by bolo možné subsumovať pod
dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f/ CSP). Tvrdila len, že súdy sa dostatočne nevysporiadali s jej
argumentáciou o dobromyseľnosti držby zo strany M. W..

14.Prizisťovanídobromyseľnostidržbytrebaskúmať,čidržiteľmoholbyťobjektívnepresvedčenýotom,

že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť pritom rozhodujúce, že nesplnil zákonné
podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade
s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,
prípadneposkytolinédohodnutéplnenie,alebopreukázateľneišloodarakobezodplatnéplnenie(porov.
nález Ústavného súdu SR zo 14.11.2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015). Dovolací súd tu poukazuje na to, že

o dar musí ísť preukázateľne, nestačí teda tvrdenie o nadobudnutí nehnuteľnosti darovaním.

15. Dobromyseľnosť držby je objektívna kategória. Nestačí teda subjektívne presvedčenie držiteľa, že
je vlastníkom veci, musia existovať objektívne skutočnosti, o ktoré môže držiteľ toto presvedčenie o
dobromyseľnosti držby oprieť. Vyvrátiteľná právna domnienka, že v pochybnostiach sa predpokladá,

že držba je oprávnená, má svoj význam predovšetkým v rámci procesného dokazovania, a to v tom
zmysle, že v prípade pochybností je potrebné vychádzať z dobromyseľnosti držiteľa a dôkazné bremeno
preniesť na toho, kto namieta voči oprávnenosti držby (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25.5.2023
sp. zn. 7Cdo/302/2021). Predpokladom aplikácie tejto domnienky sú však „pochybnosti“, ktoré musiavyplývať z dokazovaním zisteného skutkového stavu. Inak povedané, toho, kto tvrdí, že on alebo jeho
právny predchodca nadobudol vlastníctvo veci vydržaním, zaťažuje na začiatku dokazovania procesná
povinnosť nielen tvrdiť, ale aj preukazovať skutočnosti, z ktorých vyvodzuje dobromyseľnosť svojej

držby. Vyvrátiteľná domnienka dobromyseľnosti sa uplatní až vtedy, keď aj po vykonanom dokazovaní
pretrváva stav neistoty o dôvodnosti presvedčenia držiteľa, že mu vec patrí, a je preto potrebné
vychádzať z dobromyseľnosti jeho držby a dôkazné bremeno preniesť na toho, kto dobromyseľnosť
držby spochybňuje.

16. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že domnienka dobromyseľnosti držby nastupuje až vtedy,
keď ten, kto tvrdí dobromyseľnú držbu (a na jej základe vydržanie) preukáže existenciu okolností,
na základe ktorých sa mohol objektívne domnievať, že je vlastníkom predmetnej veci. Podstata tejto
právnej domnienky je v tom, že preukázanie uvedených objektívnych okolností nemusí byť nepochybné
v miere, aká sa vyžaduje pri dokazovaní iných skutočností v civilnom konaní. V tejto súvislosti dovolací
súd pripúšťa nesprávnosť úvahy odvolacieho súdu, že „v konaní nebolo nad akúkoľvek pochybnosť

preukázané splnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva“ (bod 23 odôvodnenia napadnutého
rozsudku), avšak táto nesprávna úvaha nič nemení na skutočnosti, že dobromyseľnosť držby M. W.
nebolazistenánielen„nadakúkoľvekpochybnosť“,alevzhľadomnanepreukázanieexistenciedarovacej
zmluvy nebola zistená ani v minimálnej miere, ktorá by viedla k „aktivácii“ domnienky dobromyseľnosti
podľa § 145 ods. 2 zákona č. 141/1950 Sb. resp. § 130 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.

17. Pokiaľ dovolateľka v dovolaní argumentuje tým, že bolo preukázané, že M. W. predmetné pozemky
užíval a naopak žalobca ich neužíval, je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie ani odvolací súd
nespochybňovali samotné užívanie pozemkov M. W. resp. predtým B. W. (aj keď rozsah a hranice takto
užívaných pozemkov neboli celkom presne ustálené, čo však nebolo podstatné vzhľadom na právne

posúdenie veci). Stredný Občiansky zákonník (zákon č. 141/1950 Sb.) však okrem 10 rokov trvajúcej
nepretržitej držby (§ 116 ods. 1) vyžadoval dobromyseľnosť držiteľa v tom, že mu vec patrí (§ 145).
Pre úplnosť je možné uviesť, že ani B. W. s manželkou ani M. W. nemohli predmetné nehnuteľnosti
vydržať podľa uhorského obyčajového práva, platného na Slovensku do 31.12.1950, keďže toto právo
stanovovalo 32-ročnú vydržaciu dobu, teda ak by sa aj ujali držby v roku 1926, vydržacia doba by bola

uplynula až v čase účinnosti stredného Občianskeho zákonníka, preto sa vydržanie nemohlo spravovať
uhorským obyčajovým právom, ale stredným Občianskym zákonníkom (porov. prechodné ustanovenia
stredného Občianskeho zákonníka, najmä § 562, § 566 a § 568).

18. Nad rámec nevyhnutného odôvodnenia dovolací súd dopĺňa, že aj keby sa M. W. ujal dobromyseľnej

držby nehnuteľností na základe darovacej zmluvy v roku 1941 (t. j. aj keby bola preukázaná existencia
takej darovacej zmluvy, na základe ktorej by mohla byť jeho držba považovaná za dobromyseľnú, čo v
tomto prípade preukázané nebolo), vzhľadom na dovolaním nespochybnený záver o nedobromyseľnosti
držby B. W. by si M. W. nemohol započítať držbu B. W. ako svojho právneho predchodcu. Preto by mu
vydržacia doba začala plynúť najskôr uzavretím tvrdenej darovacej zmluvy z roku 1941. V súlade s §

566 stredného Občianskeho zákonníka by vydržacia doba uplynula dňa 31.12.1960, avšak v tom čase
už parcela 380/1 nebola spôsobilým predmetom vydržania, keďže bola prídelovou listinou z 23.6.1959
pridelená štátu, a teda stala sa súčasťou národného majetku v socialistickom vlastníctve (§ 100 a nasl.
stredného Občianskeho zákonníka), ku ktorému nebolo možné nadobudnúť vlastníctvo vydržaním (§
115 citovaného zákona).

19. Za vyššie uvedeného, súdom prvej inštancie zisteného a dovolateľkou nespochybneného
skutkového stavu považoval dovolací súd konštatovanie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu,
že existencia darovacej zmluvy (medzi B. W. a M. W.Č.) nebola preukázaná a že preto M. W.
nemohol byť vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľným držiteľom predmetných nehnuteľností, za

síce stručné, ale dostatočné vysporiadanie sa s odvolacou námietkou pôvodného žalovaného 2) o
užívaní predmetných pozemkov M. W. a o aplikácii zásady, že v pochybnostiach sa držba považuje za
oprávnenú.

20. Dovolací súd teda nezistil v konaní odvolacieho súdu dovolateľkou namietané vady v zmysle § 420

písm. f) CSP, preto dovolanie ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. f) CSP odmietol.

21. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.