Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/142/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114218571
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:4114218571.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Ing. U. O., A. M. XX, A., zastúpeného JUDr. Milanom
Ficekom, advokátom s.r.o., so sídlom Bratislava, Žilinská 14, IČO: 47 232 757, proti žalovanej P. C., P. D.
XXX, zastúpenej advokátkou JUDr. Adrianou Pukaj Kerestešovou, Štefánikova tr. 30, Nitra, o zaplatenie
14 584,50 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 14C/410/2015, o
dovolanížalobcuprotirozsudkuKrajskéhosúduvNitrez25.novembra2021sp.zn.8Co/221/2019,takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 17. mája 2019
č. k. 14C/410/2015-129 (druhým v poradí) žalobu opätovne zamietol a žalovanej priznal proti žalobcovi

(nárok na) náhradu trov konania celého v rozsahu 100%.
1.1. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca a Ing. V. O. ako veriteľ, uzatvorili dňa
25.3.2000 písomnú zmluvu o pôžičke, podľa ktorej veriteľ poskytol žalobcovi v hotovosti pôžičku vo
výške 500 000 Sk (16 597 eur) s dojednaným úrokom 6 % ročne. Splatnosť pôžičky bola 10 rokov od
podpisu zmluvy. V dolnej časti zmluvy je rukou písaná poznámka „dlh vo výške 29 169 eur vysporiadaný
dňa 10.11.2012“ a podpis veriteľa. Žalobca a žalovaná uzatvorili manželstvo dňa 6.6.1998; toto

bolo právoplatne rozvedené dňa 18.6.2017. K dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (ďalej len BSM) nedošlo, preto žalobca podal návrh na vyporiadanie. Konanie bolo vedené
pod. sp. zn. 15C/101/2008 a bolo právoplatne skončené dňa 06.2.2014 rozsudkom Krajského súdu
Nitra ako odvolacieho súdu zo dňa 6. februára 2014, č. k. 9Co/74/2013-375. Odvolací súd svojím
zmeňujúcim rozhodnutím vyporiadal BSM sporových strán a vo vzťahu k dlhu voči Ing. V. O. vo výške
16 597 eur (500.000 Sk) so 6%-ným úrokom rozhodol tak, že dlh preberajú bývalí manželia v rovnakom

pomere, pričom neprihliadol na novú žalobcom tvrdenú skutočnosť, že dlh uhradil. Žalobca a Ing. O. v
predmetnom konaní tvrdili, že k vzájomnému vyporiadaniu došlo tak, že žalobca sa vzdal svojho nároku
na pozemkoch, ktoré darovala matka Ing. Q. O.. Keďže k vyrovnaniu dlhu došlo iným spôsobom ako
finančným plnením, odvolací súd nemohol posudzovať, či došlo k platnému splneniu záväzku, pretože
by posudzoval vzťah medzi dlžníkom a veriteľom. V konaní o vyporiadanie BSM pred odvolacím súdom
svedokIng.V.O.potvrdil,žežalobcovipožičal500000Sk,ktorábolasplatenátak,žematkamudarovala

nehnuteľnosť, kde by mal podiel žalobca. Vzájomné vyporiadanie z titulu zmluvy o pôžičke potvrdili na
spodnom roku zmluvy o pôžičke. Nepočítal hodnotu nehnuteľnosti a nechcel vymáhať pohľadávku od
žalovanej, preto sa s bratom takto vyrovnali.
1.2. Prvoinštančný súd tiež konštatoval, že žalobca si v konaní uplatňuje voči žalovanej regresný nárok
tvrdiac, že ako solidárny dlžník vyporiadal spoločný dlh strán sporu (vzniknutý počas manželstva)
voči veriteľovi. Viazaný právnym názorom odvolacieho súdu o pasívnej solidarite žalobcu a žalovanej

ako dlžníkov preto skúmal, či došlo k splneniu dlhu žalobcom ako dlžníkom veriteľovi Ing. Q. O. a k
vzniku následného regresu voči ďalšiemu solidárnemu dlžníkovi (žalovanej), pričom medzi stranamibola práve táto skutočnosť sporná. Podľa súdu spoločný dlh strán sporu vyplýval zo zmluvy o pôžičke
uzatvorenej medzi žalobcom a veriteľom Ing. V. O. dňa 25.3.2000, poľa ktorej mala byť poskytnutá
pôžička 500.000 Sk /16 597 eur žalobcovi/ so 6 % ročným úrokom, keď v konaní nebol preukázaný zánik

pohľadávky plnením rovnakého druhu, peniazmi, čo žalobca ani netvrdil; uvádzal, že dlh vysporiadal
započítaním vzájomných pohľadávok medzi ním a veriteľom. Splnenie záväzku jedným z dlžníkov
spôsobuje voči veriteľovi zánik záväzkov ostatných spoludlžníkov. K vzniku rozvrhového regresu môže
dôjsť aj v prípade, že dlh zanikne započítaním vzájomných pohľadávok veriteľa a jedného zo solidárnych
dlžníkov. Právo následného postihu prislúcha každému solidárnemu dlžníkovi, nezávisí od toho, či tento

dlžník plnil dobrovoľne alebo na základe núteného výkonu rozhodnutia, alebo či dlh zanikol započítaním
jeho pohľadávky vo vzťahu k veriteľovi. Takýto dlžník je oprávnený požadovať od ostatných dlžníkov
náhradu za plnenie, ktoré za nich poskytol veriteľovi. Rozhodujúci je rozsah, v akom sám skutočne plnil,
nie výška zaniknutej pohľadávky veriteľa.
1.3. Skutkové tvrdenia žalobcu o zániku dlhu započítaním vzájomných pohľadávok boli ale podľa súdu
prvej inštancie v rozpore s vykonaným dokazovaním. Žalobca v konaní tvrdil, že došlo k započítaniu

pohľadávky veriteľa zo spornej pôžičky a pohľadávky, ktorá mu vznikla z darovacej zmluvy uzatvorenej
medzi veriteľom ako darcom a obdarovaným ("my sme sa dohodli tak, že on dostal od mamy darom
pozemky a ja keďže som mu bol dlžný z tejto pôžičky 30 000 eur vrátane úrokov, tak som sa s ním
dohodol, že keďže to dostal darom od matky, nemusí darovať mne podiel na pozemku, ale sumu
30 000 eur a že si to vzájomne započítame"). V konaní o vyporiadanie BSM ale uvádzal, že k

vyrovnaniu dlhu došlo vzdaním sa jeho nároku na pozemok darovaný matkou veriteľovi. Poukazujúc
na § 580 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého započítať možno vzájomné existujúce pohľadávky
rovnakého druhu, ktoré sú platné a splatné, teda len medzi pohľadávkami, ktorých predmetom je
rovnaké plnenie, napr. peňažné prvoinštančný súd uzavrel, že nemožno započítať pohľadávku, ktorej
obsahom je peňažné plnenie s nepeňažnou pohľadávkou, preto nemohlo dôjsť k započítaniu peňažnej

pohľadávky titulom pôžičky a "pohľadávky" vzniknutej vzdaním sa nároku na pozemok (tvrdené v konaní
o vyporiadaní BSM). V predmetnom spore ale žalobca tvrdil, že mu vznikla pohľadávka titulom darovacej
zmluvy, keď mu brat - veriteľ daroval 30 000 eur ako vyrovnanie za nárok na darovanom pozemku
a túto pohľadávku započítal s pohľadávkou veriteľa. V danom prípade by išlo o peňažné pohľadávky,
teda pohľadávky rovnakého druhu, avšak žalobca nepreukázal existenciu takejto pohľadávky. V zmysle

§ 628 Občianskeho zákonníka musí byť darovacia zmluva písomná, ak sa darovaná hnuteľná vec
(t. j. aj peniaze) neodovzdáva a nepreberá pri darovaní (pri hnuteľných veciach môže dôjsť k vzniku
darovacej zmluvy aj reálnym odovzdaním a prijatím predmetu daru - reálna darovacia zmluva; pri tomto
darovaní vznik pomeru a zánik splnením spadá do jedného okamihu, t. j. pohľadávka z darovania vzniká
a zaniká momentom darovania). Podľa súdu potom žalobca nepreukázal uzatvorenie darovacej zmluvy

o darovaní finančnej čiastky 30 000 eur, keďže jeho tvrdenie je v rozpore s výpoveďou veriteľa v
konaní o BSM (ktorý žiadnu darovaciu zmluvu neuvádzal). Nie je zrejmé ani to, akým spôsobom bola
stanovená cena za podiel žalobcu na darovanej nehnuteľnosti veriteľovi (bratovi žalobcu), ktorá sa mala
premietnuťdodarovanýchfinančnýchprostriedkovžalobcovi. Zdôkazupredloženéhožalovanou pritom
vyplýva, že hodnota ornej pôdy v k. ú. P. D. je 0,4819 eura za m2, čo na výmeru darovanej nehnuteľnosti

matkou veriteľovi 3945 m2 predstavuje hodnotu 1 901 eura za celú nehnuteľnosť, na podiel žalobcu
by to pripadalo 475,25 eura. Žalobca si tak uplatňuje regresnú náhradu 14 584,50 eura voči žalovanej
na základe toho, že sa "vzdal" podielu na pozemku, resp. započítal si pohľadávku odvodenú z tohto
podielu, v hodnote cca 500 eur. Žalobca nepredložil žiaden nový dôkaz (okrem návrhu na výsluch
svedka, na ktorom potom netrval) na preukázanie uplatneného nároku, preto súd dospel k záveru, že

nepreukázalzánikdlhusplnením(resp.započítaním)anáslednevznikregresnéhonárokuvočižalovanej
ako solidárnemu dlžníkovi, preto nebol aktívne vecne legitimovaný v konaní.
1.4. Podľa súdu prvej inštancie i v prípade preukázania splnenia celého dlhu veriteľovi, by bolo priznanie
požadovaného nároku (čo do jeho základu, bez posudzovania uplatnenej výšky) v rozpore s dobrými
mravmi (§ 3 ods. 1 Obč. zákonníka), keďže z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa sa o dlhu

dozvedela až v priebehu konania o vyporiadanie BSM, dlh po celý čas popierala, považovala ho za
fiktívny. Tvrdené plnenie žalobcu v rozsahu celého dlhu v čase, keď žalovaná namietala pohľadávku
veriteľa a následné uplatnenie rozvrhového postihu voči nej jej znemožnilo uplatniť námietky (najmä
týkajúcej sa vzniku a výšky dlhu). Okrem toho, veriteľ od nej zaplatenie dlhu nepožadoval a ani nechcel
vymáhať, a preto, ako sám uviedol, sa so žalobcom vyrovnali iným spôsobom. Žalobca však uvádzal,

že dlh vyporiadal. Neprehliadnuteľným zostal i nepomer medzi uplatňovanou sumou a sumou podielu
na darovanej nehnuteľnosti, ktorého sa mal žalobca vzdať.2. Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobcu potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanej priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2.1. V odôvodnení uviedol, že podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom

vznesené, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
A keďže ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok
odlišné rozhodnutie vo veci, osvojil si dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na tieto v
zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje.
2.2. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodal, že žalobca v

odvolaní tvrdil, že sporný dlh vysporiadal, teda splnil veriteľovi v priebehu konania o vyporiadanie
BSM, v ktorom bola aj potvrdená existencia dlhu a dlh zanikol započítaním jeho pohľadávky na
náhradu spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti oproti pohľadávke veriteľa zo spornej pôžičky.
V posudzovanej veci pritom žalovaná poprela tvrdenie žalobcu o existenciu pôžičky tvrdiac, že sa o
nej dozvedela až v konaní o vyporiadanie BSM a tiež poprela jej vyporiadanie spôsobom uvádzaným
žalobcom. Vychádzajúc zo skutočnosti, že v konaní o vyporiadanie BSM strán sporu žalovaná neuniesla

bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, keďže súd v uvedenom konaní pôžičku zahrnul do BSM, je
možné súhlasiť s odvolateľom, že existencia pôžičky bola preukázaná. Žalovaná v predmetnom spore
popierala i spôsob zániku pôžičky započítaním, ktorý zánik tvrdil žalobca, preto ho zaťažovala povinnosť
toto tvrdenie preukázať.
2.3. Odvolací súd ďalej zdôraznil, že súd prvej inštancie žalobu zamietol pre nepreukázanie zániku

pohľadávky splnením započítaním pohľadávok rovnakého druhu a pre neunesenie dôkazného bremena
žalobcom,tedanepreukázaniaexistencieuzatvoreniadarovacejzmluvytýkajúcejsadarovaniefinančnej
čiastky 30 000 eur, pohľadávky brata. V sporových konaniach pritom dominuje prejednávací princíp
a princíp kontradiktórnosti, ktorého cieľom je riešiť a rozhodnúť existujúci spor medzi stranami
sporu, ktorí stoja proti sebe v postavení žalobcu a žalovaného. Každý z nich je povinný tvrdiť určité

skutočnosti a navrhovať pre ne dôkazy. Miera, akou si sporové strany splnia svoju povinnosť tvrdenia
a dôkaznú povinnosť predurčuje skutkový záver súdu, ktorý mu slúži ako základ pre právne posúdenie
uplatňovaného nároku. Započítanie je jedným zo spôsobov zániku práva z občianskoprávneho vzťahu.
Predpoklady zániku pohľadávok započítaním sú: vzájomnosť pohľadávok (zásadne musí ísť o dva
existujúce záväzky medzi rovnakými subjektami, kde veriteľ jednej pohľadávky je zároveň dlžníkom

druhej a naopak), rovnaký druh plnenia (ten je splnený, ak ide o pohľadávky peňažné), spôsobilosť
pohľadávok k započítaniu (nejde o pohľadávky, ktorých započítanie je vylúčené zákonom alebo dohodou
strán) a právny úkon smerujúci k započítaniu (jednostranný alebo dvojstranný). V danej veci bolo
právne významné zistenie, či žalobca splnil dlh veriteľovi započítaním. Odvolací súd sa po prejednaní
veci stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné

bremeno ohľadne veriteľom započítavanej pohľadávky. Jeho tvrdenia boli rozporné, keď v konaní
o vyporiadanie BSM uvádzal, že k vyrovnaniu dlhu došlo započítaním spoluvlastníckeho podielu na
nehnuteľnosti tak, že sa tohto nároku vzdal, čo potvrdzoval aj veriteľ vypočutý ako svedok, pričom v
tomto konaní tvrdil, že došlo k započítaniu pohľadávky veriteľa titulom pôžičky a pohľadávky žalobcu
vyplývajúcej z darovacej zmluvy uzatvorenej medzi ním, ako veriteľom a bratom, ako dlžníkom za

výplatu spoluvlastníckeho podielu žalobcu. Žalobca nepreukázal uzatvorenie darovacej zmluvy, netvrdil
a nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie tejto podstatnej skutočnosti. Aj okolnosti danej veci, najmä
hodnota darovanej nehnuteľnosti, ktorá mala byť predmetom daru, nie je presvedčivá; je nelogické
a krajne nepravdepodobné, aby si žalobca s bratom úplne započítali pohľadávky, teda aj nad rozsah,
v ktorom sa vzájomne kryli. Ani tvrdeniu žalobcu uvádzanom v odvolaní, že pohľadávka zanikla

započítaním nie je možno priznať právnu relevanciu, pretože ako správne uviedol aj súd prvej inštancie,
započítať možno len pohľadávky rovnakého druhu, preto započítanie peňažnej pohľadávky veriteľa a
nepeňažnej pohľadávky žalobcu za vzdanie sa nároku na pozemok je neprípustné.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie (ďalej aj „dovolateľ“). Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3.1. Žalobca v rámci použitého dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia koncipoval
nasledujúcu právnu otázku: „Či sa môžu zmluvné strany dohodnúť na započítaní vzájomných
pohľadávok rôzneho druhu a docieliť tak zánik týchto vzájomných, druhovo odlišných, pohľadávok.“.
Vyriešenie tejto otázky má podľa dovolateľa priamy dopad na výsledok tohto konania, a to s poukazom

na to, že odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, vychádzali pri vyhodnotení tvrdeného zániku
záväzku započítaním z toho, že tento nebol v konaní žalobcom preukázaný, pretože sa nemalo
jednať o pohľadávky rovnakého druhu (tzn. dve peňažné pohľadávky). Pritom pre výsledok tohto
konania bolo priamo rozhodujúce vyriešenie primárne dvoch otázok, a to: - existencia pôžičky (ktorúodvolací súd mal v zmysle bodu 9 napadnutého rozsudku za preukázanú) a - vysporiadanie - zánik
záväzku z pôžičky započítaním (kde podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nemal uniesť dôkazné
bremeno a bremeno tvrdenia). Zánik záväzku, jeho vysporiadanie, bolo pritom nepochybne preukázané

predložením listinného dôkazného prostriedku - prehlásenia zo dňa 2.6.2014.
3.2. Žalobca navrhol dovolaciemu súdu zrušiť rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu
prvej inštancie a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu zdôraznila, že zodpovedanie dovolacej otázky, na ktorej žalobca

postavil prípustnosť dovolania, je pre rozhodovanú vec nepodstatné, keďže sám žalobca v rozhodovanej
veci nikdy netvrdil, že by na základe ním tvrdenej ústnej dohody o započítaní z novembra 2012 započítal
dohodou s veriteľom pohľadávky rôzneho druhu. Dovolaciemu súdu potom navrhla dovolanie žalobcu
odmietnuť, resp. eventuálne zamietnuť ako nedôvodné a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania
v celom rozsahu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti
dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa,savobčianskoprávnomkonanízaručujelenvtedy,aksúsplnenévšetkyprocesnépodmienky,za

splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (napr. rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 4/2011).

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 172/03).

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

10. Z dovolania (bod 3.1) vyplýva vyvodzovanie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
v rámci ktorého žalobca koncipoval právnu otázku: „Či sa môžu zmluvné strany dohodnúť na započítaní
vzájomných pohľadávok rôzneho druhu a docieliť tak zánik týchto vzájomných, druhovo odlišných,

pohľadávok.“. Nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je, že
sa týka právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie
dopadá len na takú právnu otázku, ktorú: a/ odvolací súd riešil [neponechal ju nepovšimnutou a pri
svojich právnych úvahách nedotknutou, ale ju riadne nastolil, vysvetlil jej podstatu, vyjadril vo vzťahu k
nej svoje právne úvahy (prípadne možnosti odlišných prístupov k jej riešeniu) a vysvetlil jej riešenie a tiež

dôvody, so zreteľom na ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie], a b/ (zároveň)
dovolací súd ešte neriešil. Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali,
na vyriešení ktorej ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním napadnuté rozhodnutie, nie je
relevantná v zmysle tohto ustanovenia (3Cdo/214/2018).11. Žalobcom nastolenú otázku nebolo možné považovať za relevantnú pre prípustnosť dovolania
v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ktorej vecnému prejednaniu bránilo nesplnenie podmienky

prípustnosti dovolania z dôvodu, že táto otázka položená dovolaním, nebola otázkou riešenou, ani
otázkou od ktorej by rozhodnutie (či už odvolacieho alebo aj prvoinštančného súdu) v rozhodnom
záviselo, rovnako ani žiadna zo sporových strán potrebu riešenia konkrétne touto otázkou nastoleného
problému v konaní neprezentovala. Vyplýva to nielen z dôvodov rozhodnutí nižších súdov (pozri body 1
a 3) ale aj z opravných prostriedkov žalobcu (t. j. porovnaním obsahu odvolania s dovolaním žalobcu).

I v danom prípade platí, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho konania len také
námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu
urobiť mohol, a tak poskytnúť príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť.

12. Dovolací súd v súvislosti s uvedeným zdôrazňuje, že z princípu racionálneho, efektívneho a
inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu,

ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou
dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k
nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby
podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom
konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by

najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť“),
hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou
argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou
až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané, dovolanie nemôže predstavovať nástroj na
obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu

subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne
(argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie
spravodlivosti.

13. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak

sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom
argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd
na jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).

14. Dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné tiež zdôrazniť aj to, že dovolacie konanie má

od účinnosti Civilného sporového poriadku povahu procesu rigoróznejšieho a odborne náročnejšieho
typického v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Spracovaniu dovolania a celkovej
kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Z hľadiska
posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom
upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a
predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.

15. Dovolací súd tak konštatuje, že dovolanie žalobcu uplatnené podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nebolo

odôvodnené prípustným dôvodmi a preto ho podľa § 447 písm. f) CSP odmietol.

16. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.