Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. apríl 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/127/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122433073
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6122433073.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti 365.bank, a. s., Bratislava,
Dořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890, zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária
RELEVANS, s. r. o., Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, IČO: 47 232 471, proti žalovanému H. Z.,
narodenému XX. O. XXXX, P. R. XXXX, zastúpenému advokátkou JUDr. Monikou Marjanovič, Košice,
Urbánkova 1562/6, o zaplatenie 10.281,89 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Galanta

pod sp. zn. 35Csp/151/2022, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo17. mája
2023 sp. zn. 24CoCsp/17/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 18.
januára 2023 č. k. 35Csp/151/2022 - 91 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.281,89
eur s úrokom vo výške 1.763,80 eur, úrokom z omeškania vo výške 11,05 eur, úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 10.232 eur od 3. novembra 2021 do zaplatenia a nákladmi spojenými s
uplatnenímpohľadávkyvovýške338,60eur,dotrochdníodprávoplatnostitohtorozhodnutiaažalobkyni
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté

samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne podľa § 369 ods. 3, § 497 Obchodného
zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 9, § 517 ods. 2, § 565 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964
Zb. - ďalej aj len „OZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 7 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a vecne tým, že žalobkyňa
a žalovaný uzavreli 7. februára 2019 zmluvu o spotrebiteľskom úvere lepšiasplátka, predmetom ktorej
bolo poskytnutie účelového úveru na refinancovanie vo výške 11.900 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal

vrátiť v 96 mesačných splátkach vo výške 173,66 eur. V zmluve bol uvedený dátum prvej mesačnej
úhrady 10. marca 2019, dátum konečnej splatnosti úveru 10. februára 2027, fixná úroková sadzba 6,50
% ročne, RPMN 9,30 %, priemerná RPMN 8,69 %, odplata 7,94 %, najvyššia prípustná hodnota odplaty
17,38 %, celková čiastka, ktorú má klient zaplatiť 16.670,69 eur, splácanie vždy k 10. dňu v mesiaci.
Súčasťou zmluvy bol aj rozpis jednotlivých splátok s uvedením započítania tej-ktorej časti splátky na
istinu a úroky, ako aj s uvedením termínov ich splatnosti. Podľa aktuálneho stavu úveru ku dňu 31.

augusta2022boližalovanýmvykonávanéúhradyvobdobíod10.marca2019do27.júla2021vcelkovej
výške 3.718,52 eur a výška nezaplatených poplatkov predstavovala sumu 49,89 eur. Upozornením -
Výzvou na splatenie dlžnej časti úveru zo 4. októbra 2021 žalobkyňa upozornila žalovaného, že ku
dňu 4. októbra 2021 je pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote
splatnosti a upozornila ho, že ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy, bude banka oprávnená využiť § 565
OZ a vyhlásiť úver predčasne splatným. Výzvou na úhradu dlžnej sumy z 2. novembra 2021 oznámila

žalobkyňa žalovanému, že pretože podstatným spôsobom porušil ustanovenia zmluvy o úvere, stáva
sa jeho úver ku dňu 2. novembra 2021 predčasne splatným v celom rozsahu, pričom výška dlžnejsumy bola 10.594,59 eur, ktorá pozostávala z dlžnej istiny 10.232 eur, úroku 312,70 eur, poplatkov za
upomienky 35,61 eur a z poistného 14,28 eur. Šetrením pomerov žalovaného zo Sociálnej poisťovne
zistil, že žalovaný je zamestnaný a jeho mesačný príjem za posledné tri mesiace je aspoň 1.298 eur. Zo

Spoločného registra bankových informácií zistil, že žalovaný mal v čase žiadania úveru 1 existujúci úver
vo výške 11.440 eur s mesačnou splátkou vo výške 225 eur. Zároveň zistil, že v Žiadosti o úver zo 7.
februára2019žalovanýuviedol,žejeslobodný,bývasrodičmi,početvyživovanýchdetí0,čistýmesačný
príjem vo výške 1.180 eur; zrážky, výživné či iné výdavky uviedol vo výške 0 eur. Z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil záver, že povinnosťou žalovaného bolo splácať úver v mesačných splátkach

v dojednanej výške so splatnosťou vždy k 10. dňu v mesiaci. Dospel k záveru, že žalobkyňa bonitu
žalovaného a teda jeho schopnosť splácať skúmala náležite a s odbornou starostlivosťou a to najmä
v kontexte s prihliadnutím na účel a dobu trvania úveru, keď overenie príjmov a výdavkov žalovaného
je podstatným prvkom konania s odbornou starostlivosťou pri posúdení jeho bonity. Uviedol, že bolo
povinnosťou veriteľa (žalobkyne) takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a
rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať, pričom žalobkyňa pri skúmaní bonity

žalovaného vychádzala z výpisu zo spoločného úverového registra informácii zo 7. februára 2019 a z
potvrdenia Sociálnej poisťovne. Z úverového registra vyplývalo, že žalovaný má jeden existujúci úver a
z potvrdenia Sociálnej poisťovne vyplynulo, že je zamestnaný a poberá mesačný príjem vo výške aspoň
1.298 eur. Uvedené informácie boli následne doplnené tvrdeniami žalovaného v žiadosti o úver, ktoré
údaje bol povinný poskytnúť úplné, presné a pravdivé, avšak v žiadosti žalovaný uviedol nižší mesačný

príjem, ktorý žalobkyňa akceptovala a nulové výdavky. Súd prvej inštancie konštatoval, že nakoľko
žalovaný uviedol, že býva s rodičmi, je slobodný a bezdetný, nulové výdavky (napr. spojené s bývaním,
energiami, stravou) neboli až tak nepravdepodobné. Informácie získané z vyššie uvedených zdrojov a
od samotného žalovaného, podľa názoru súdu prvej inštancie umožňovali konštatovať, že žalovaný je
dostatočne bonitný na to, aby bol schopný splácať úver v takej výške, ako mu bol predmetnou zmluvou

o úvere poskytnutý. Súd prvej inštancie bol názoru, že súhrn informácii, ktoré získal veriteľ (žalobkyňa)
z registra úverov, Sociálnej poisťovne a žiadosti o úver a ktoré žalobkyňa dosadila do vzorca výpočtu
limitu ukazovateľa schopnosti splácať v zmysle opatrenia NBS č. 10/2017 zo 14. novembra 2017, preto
boli dostatočné na to, aby mohla len ich analýzou s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu žalovaného
a konanie veriteľa (žalobkyne) v danom prípade označil za konanie s odbornou starostlivosťou, nakoľko

bonita žalovaného bola skúmaná v dostatočnej miere. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa
§ § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom

zo 17. mája 2023 sp. zn. 24CoCsp/17/2023 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
nad istinu 3.042,10 eur potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanému v plnom rozsahu. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je riadne a presvedčivo
zdôvodnené, súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho aj
správne právne závery. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že spotrebiteľský úver s názvom

lepšiasplátka bol výslovne účelový určený na refinancovanie predchádzajúceho úveru žalovaného a
výška tohto nového poskytnutého spotrebiteľského úveru (11.900 eur) výrazne neprevyšovala súčet
zostatku refinancovaného úveru (11.440 eur) a v zmysle § 7 ods. 24 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.
z. nevzťahovali sa naň ustanovenia § 7 ods. 19 až 23 citovaného zákona a žalobkyňa teda nemala
povinnosť určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa

splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky celkovej zadlženosti príjmu, na ktorých výpočet
sa použije v zmysle ods. 20 citovaného ustanovenia okrem čistého príjmu spotrebiteľa aj náklady
na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa, výška splátky spotrebiteľského úveru
a peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa. Ďalej uviedol, že zákonodarca tým zrejme aj s
poukazom a opatrenie NBS č. 10/2017 Z. z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a metodiku v ňom obsiahnutú v znení od 1. januára 2020
(na daný prípad sa nevzťahujúce) vychádzal z toho, že v prípade úverov na refinancovanie opätovné
skúmanie bonity spotrebiteľa môže byť nežiadúce pre spotrebiteľa, keď spotrebiteľ už predtým pri
poskytovaní predchádzajúceho úveru posúdením prešiel a refinancovaním sa mu má zlepšiť jeho
finančná situácia. Konštatoval, že napriek uvedeným výnimkám žalobkyňa ako veriteľ hodnoverným

spôsobom preukázala, že si riadne splnila svoju povinnosť v zmysle § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.
z., keď s odbornou starostlivosťou posúdila schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver, pričom
bolo potrebné zohľadniť najmä dobu, na ktorú sa spotrebiteľský úver poskytuje, jeho výšku, príjem
spotrebiteľa aj účel úveru. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný napriek tomu, že ako spotrebiteľ bolpovinný poskytnúť žalobkyni ako veriteľovi úplné, presné a pravdivé údaje potrebné pre posúdenie
jeho schopnosti splácať spotrebiteľský úver, v žiadosti uviedol iný čistý mesačný príjem 1.180 eur,
teda nižší ako potvrdila Sociálna poisťovňa (minimálne 1 298,- eur) pričom žalobkyňa akceptovala

tento nižší žalovaným uvedený príjem, z ktorého pri posudzovaní poskytnutia úveru aj vychádzala.
Žalovaný tiež v žiadosti nepravdivo uviedol, že mesačné splátky iných úverov a pôžičiek sú 0 eur, hoci
z SRBI žalobkyňa mala informáciu, že spláca dve splátky spolu v mesačnej výške 518 eur, z čoho aj
pri posudzovaní vychádzala. Žalovaný tiež v predmetnej žiadosti zrejme nepravdivo uviedol, že jeho
iné výdavky sú 0 eur, čo je krajne nepravdepodobné aj keby ho v celom rozsahu živili jeho rodičia,

s ktorými žil v danom čase v spoločnej domácnosti. K týmto skutočnostiam odvolací súd uviedol, že
žalobkyňa pri určení výšky nákladov na zabezpečenie životných potrieb spotrebiteľa nevychádzala z
deklarovaných nulových výdavkov žalovaného, ale zo sumy životného minima v zmysle zák. č. 601/2003
Z. z. o životnom minime vo vtedy účinnom znení, ktorý postup bol akceptovateľný aj vzhľadom na to,
že žalovaný v žiadosti uviedol, že býva s rodičmi, je slobodný a bezdetný, čo značí znížené výdavky.
Zdôraznil, že aj v našom právnom poriadku sa uplatňuje rímska zásada, že nikto nemôže ťažiť z vlastnej

nepoctivosti, resp. nikto sa nemôže dovolávať ochrany svojho protiprávneho konania a preto považoval
za neakceptovateľné, aby žalovaný, ktorý v žiadosti o poskytnutie úveru porušil svoju právnu povinnosť
poskytnúť žalobkyni úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie jeho schopnosti splácať
úver, s odkazom na ním v žiadosti uvedené neúplné a nepravdivé údaje, ťažil z vlastnej nepoctivosti, a
tvrdil, že s poukazom na tieto nepravdivé a neúplné údaje uvedené žalovaným v jeho žiadosti, žalobkyňa

s odbornou starostlivosťou neposúdila jeho schopnosť splácať spotrebiteľský úver. Odvolací súd ďalej
uviedol, že v prejednávanom spore neboli splnené podmienky § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z.,
ktoré by mohli viesť k záveru hrubého porušenia povinnosti žalobkyňou podľa § 7 ods. 1, čo by malo
mať za následok žalovaným tvrdenú bezúročnosť a bezpoplatkovosť daného úveru, keďže žalobkyňa
neposudzovala schopnosť žalovaného splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a

jeho rodinnom stave, prípadne bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra. Odvolací
súd bol názoru, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu a hodnoverné podklady z databáz, ktoré mala
žalobkyňa k dispozícii, nebolo nevyhnutným ani potrebným, aby si nad rámec získaného zabezpečovala
ďalšie podklady o príjme žalovaného, ani o jeho konkrétnych výdavkoch. Odvolací súd uzavrel, že
žalobkyňa ako veriteľ hodnoverne preukázala vynaloženie odbornej starostlivosti v zmysle § 7 ods. 1,

16 a 17 zák. č. 129/2010 Z. z., pričom brala do úvahy nielen dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský
úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa ako aj osobitný účel daného spotrebiteľského
úveru, na čo si zabezpečila údaje nielen od spotrebiteľa, ale aj z viacerých zdrojov, resp. registrov a teda
a contrario bola oprávnená požadovať od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a
zároveň úver nebolo možné pre absenciu hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 citovaného

zákona, považovať za bezúročný a bez poplatkov. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania
rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s tým, že
rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho

súdu nebola riešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Bol názoru, že žalobkyňa si nesplnila svoju povinnosť
skúmať s odbornou starostlivosťou bonitu žalovaného, čoho dôkazom je to, že v žiadosti o spotrebiteľský
úver uviedol, že mesačné splátky iných úverov a pôžičiek sú 0 eur, pričom z reportu SRBI vyplynulo, že
výška mesačných splátok predstavovala sumu 518 eur. Uviedol, že v časti zrážky, výživné a iné výdavky
bola uvedená 0 eur, čo je nepredstaviteľné, aby jedna osoba nemala žiadne výdavky. Konštatoval, že

žalobkyňa nemala k dispozícii dostatočné údaje o jeho výdavkoch, pokiaľ išlo o jeho iné výdavky a
teda pri posudzovaní žiadosti o úver nemala k dispozícii všetky relevantné údaje o jeho bonite a teda
nekonala s odbornou starostlivosťou. Uviedol, že súčasťou odbornej starostlivosti poskytovateľa je aj
taká obozretnosť, ktorá ho vedie k nespoliehaniu sa len na údaje tvrdené žiadateľom o úver, ale aj k
prevereniu, resp. požiadanie na doloženie týchto tvrdení. Ďalej uviedol, že veriteľ musí v úzkej súčinnosti

s klientom urobiť audit domáceho rozpočtu klienta a jeho pozornosti nesmie ujsť nepreukázanie príjmov
a výdavkov zo strany klienta. Za otázky, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli riešené
považoval otázky I. „je povinnosťou veriteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúmať
pravdivosť údajov o výdavkoch spotrebiteľa uvedených spotrebiteľom“ a II. môže veriteľ pri skúmaní
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver vychádzať zo sumy životného minima v zmysle

zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime bez overenia skutočných výdavkov spotrebiteľa“. Navrhol
odklad vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu a zároveň navrhol, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu zmenil a žalobu zamietol, resp. rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že súdy nižších inštancií vec správne právne
posúdili. Bola názoru, že v predmetnom konaní nevzišla potreba vyriešenia právnej otázky, od ktorého

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a z tohto dôvodu dovolanie považovala za neprípustné.

5. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal
samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný

aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady

pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

8. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená. Relevanciu podľa tohto ustanovenia má len právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa
odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím

na individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by
nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.

9. Žalovaný tvrdí, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázky či je povinnosťou veriteľa
pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúmať pravdivosť údajov o výdavkoch spotrebiteľa

uvedených spotrebiteľom a či môže veriteľ pri skúmaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver vychádzať zo sumy životného minima v zmysle zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime bez
overenia skutočných výdavkov spotrebiteľa.

10. Dovolací súd zdôrazňuje, že nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania

podľa§421písm.b)CSPje,žeideootázku,ktorúodvolacísúdriešilanajejvyriešenízaložilrozhodnutie
napadnuté dovolaním. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie
odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i
keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z
hľadiska tohto ustanovenia.

11. Osobitne významným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je jej zásadný
právny význam. Aj za účinnosti nových civilných predpisov je opodstatnené konštatovanie, že otázkou
zásadného právneho významu je otázka, ktorá je významná nielen pre tú ktorú prejednávanú právnu
vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov

Slovenskej republiky (1Cdo/132/2009, 2Cdo/71/2010, 3Cdo/51/2006, 4Cdo/151/1998, 5Cdo/1/2010,
7Cdo/117/2011). Účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej
právnej otázky (a „zaplnením bielych miest doterajšieho rozhodovania dovolacieho súdu prispieť k
vytvoreniu jeho ustálenej rozhodovacej praxe“).

12. Naostatok treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP
je relevantná len otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky vyššie uvedené znaky. Ak z týchto znakov
chýba čo i len jeden, nemôže byť dovolanie procesne prípustné.13. Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd uvádza, že vo všeobecnosti platí, že ak niektorý zákon
podmieňuje vznik určitého nároku kumulatívnym splnením viacerých predpokladov, súd žalobe vyhovie
iba vtedy, keď sú dané všetky zákonom stanovené predpoklady vzniku nároku, inak žalobu zamietne.

Pokiaľ súd žalobe uplatňujúcej taký nárok vyhovie, pre úspech dovolania žalovaného stačí, ak v
procesne prípustnom dovolaní dôvodne spochybní správnosť riešenia právnej otázky týkajúcej sa
čo aj len jedného z viacerých predpokladov. Iná situácia ale nastáva, keď súd žalobu týkajúcu sa
takého nároku zamietne. Žalobca vtedy ako dovolateľ dosiahne v dovolacom konaní úspech len
ak opodstatnene spochybní správnosť riešenia buď tej jedinej právnej otázky, na ktorej spočívalo

rozhodnutie odvolacieho súdu, alebo súčasne všetkých tých otázok, na riešení ktorých spočívalo
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

14. Vychádzajúc z obsahu spisu a z obsahu rozhodnutí súdov nižších inštancií, odvolací súd
zdôraznil, že spotrebiteľský úver s názvom lepšiasplátka bol výslovne účelový určený na refinancovanie
predchádzajúceho úveru žalovaného a výška tohto nového poskytnutého spotrebiteľského úveru

(11.900 eur) výrazne neprevyšovala súčet zostatku refinancovaného úveru (11.440 eur) a v zmysle
§ 7 ods. 24 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. nevzťahovali sa naň ustanovenia § 7 ods. 19 až 23
citovaného zákona a žalobkyňa teda nemala povinnosť určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať
limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky celkovej
zadlženosti príjmu, na ktorých výpočet sa použije v zmysle ods. 20 citovaného ustanovenia okrem

čistého príjmu spotrebiteľa aj náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa,
výška splátky spotrebiteľského úveru a peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa. Odvolací súd
ďalej uviedol, že zákonodarca tým zrejme aj s poukazom a opatrenie NBS č. 10/2017 Z. z., ktorým sa
ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a metodiku v
ňom obsiahnutú v znení od 1. januára 2020 (na daný prípad sa nevzťahujúce) vychádzal z toho, že

v prípade úverov na refinancovanie opätovné skúmanie bonity spotrebiteľa môže byť nežiadúce pre
spotrebiteľa, keď spotrebiteľ už predtým pri poskytovaní predchádzajúceho úveru posúdením prešiel a
refinancovaním sa mu má zlepšiť jeho finančná situácia.

15. Žalovaný vyvodzuje prípustnosť jeho dovolania z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Ním zadefinované

právne otázky (či je povinnosťou veriteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúmať
pravdivosť údajov o výdavkoch spotrebiteľa uvedených spotrebiteľom a či môže veriteľ pri skúmaní
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver vychádzať zo sumy životného minima v zmysle
zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime bez overenia skutočných výdavkov spotrebiteľa) by mohli
mať znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP iba vtedy, ak by výsledok ich riešenia

(posúdenia a vyhodnotenia) odvolacím súdom predstavoval jediný a výlučný dôvod, pre ktorý bolo
žalobevyhovené.Žalovanýaletietootázkynastolilvinejsituácii,vktorejvyhoveniežalobyopodstatňoval
aj samotný záver súdu, že žalobkyňa v zmysle § 7 ods. 24 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov nemala povinnosť určiť, dodržiavať a pravidelne
prehodnocovať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel

výšky celkovej zadlženosti príjmu a zároveň zo záveru, že v prípade úverov na refinancovanie opätovné
skúmanie bonity spotrebiteľa môže byť nežiadúce pre spotrebiteľa. Inými slovami povedané, odvolací
súd vyvodil záver, že žalobkyňa nemala povinnosť pri refinancovaní úveru skúmať bonitu žalovaného a
teda ani pravdivosť údajov, ktoré žalovaný uviedol. Predmetná „dovolacia“ otázka sa teda v okolnostiach
tohto dovolacieho konania netýkala takého záveru, výlučne na ktorom spočíva dovolaním napadnuté

rozhodnutie. Takto dovolateľom nastolená otázka má v danom prípade povahu (len) akademickú, ktorej
zodpovedanie dovolacím súdom by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého
rozhodnutia. Pritom cieľom civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu
ochranu právam, nie riešiť teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry
procesných strán.

16. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že otázky nastolené žalovaným v dovolaní
nemajú v okolnostiach daného sporu (a tohto dovolacieho konania) znaky relevantné v zmysle § 421
ods. 1 písm. b) CSP; v dôsledku čoho prípustnosť jeho dovolania z tohto ustanovenia nevyplýva a preto
dovolanie najvyšší súd odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.

17. Žalobkyňa bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol jej
nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.