Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2024

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Csp/38/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124361430
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriel Slobodník

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2024:6124361430.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudcom JUDr. Gabrielom Slobodníkom v právnej veci

žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so sídlom náměstí T. G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká
republika, IČO: 043 55 211, zastúpený JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom Majerníkova
3/A, 841 05 Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. C. XXX/XX, XXX XX D.,
o zaplatenie 450,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobcu z a m i e t a .
II. Súd žalovanému nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 14. 08. 2024 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy
450,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 07. 09. 2021 do zaplatenia a náhrady trov

konania na základe smlouvy o zápůjčce č. XXXXXX zo dňa 08.08.2021.

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky E. registroval a požiadal
žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 450,- Eur. Pri registrácii a odoslaním žiadosti o poskytnutie
úveru žalovaný zároveň potvrdil, že súhlasí so smlouvou o zápůjčce, ako aj všeobecnými podmienkami
poskytnutia úveru a zároveň potvrdil, že údaje, ktoré žalobcovi ako veriteľovi poskytol sú pravdivé a
úplné. Na základe smlouvy o zápůjčce č. 613588 zo dňa 08. 08. 2021 (ďalej „zmluva“) uzavretej podľa

§ 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském
úveru v znení neskorších predpisov žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo
výške 450,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo
výške 128,- Eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku vo výške 578,- Eur, a to do 28 dní od poskytnutia úveru.
Vzhľadom na to, že žalovaný nesplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle uzatvorenej zmluvy, stal sa
jehodlhsplatným,atodňom06.09.2021.Dňa 03.06.2024bolažalovanémuprostredníctvomprávneho
zástupcu žalobcu zaslaná písomná výzva na úhradu dlhu. Žalovaný ku dňu vyhotovenia návrhu na

vydanie platobného rozkazu neuhradil žalobcovi žiadnu platbu. Zároveň si žalobca v zmysle nariadenia
ČR č. 351/2013 Sb. v znení neskorších predpisov uplatnil voči žalovanému zákonný úrok z omeškania.

3. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil tieto listinné dôkazy: smlouva o úvěru č. XXXXXX zo
dňa 08. 08. 2021, všeobecné podmínky poskytnutí úvěru (ďalej VPPÚ), výzva na okamžité uhradenie
dlžoby, výpis z obchodného rejstříku na žalobcu.

4. Žalovaný sa k žalobe, doručenej mu dňa 17.09.2024, písomne nevyjadril.5. Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o konanie s cudzím prvkom, nakoľko žalobca je právnickou
osobou so sídlom v Českej republike a na území SR nemá organizačnú zložku, najprv skúmal, či má
právomoc vo veci konať a ak áno, aké rozhodné právo sa má na danú vec aplikovať.

6. Podľa čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra
2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel II bis)
druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ
bydlisko. Nakoľko žalovaný ako spotrebiteľ má bydlisko v obvode Okresného súdu Banská Bystrica, je

daná právomoc súdov Slovenskej republiky v danej veci.

7. Pokiaľ ide o rozhodné právo, súd po predbežnom právnom posúdení dospel k záveru, že je potrebné
aplikovať slovenský právny poriadok v zmysle čl. 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES)č.593/2008zo17.júna2008orozhodnompráveprezmluvnézáväzky(RímI),tedaprávnyporiadok
obvyklého pobytu spotrebiteľa- žalovaného, nakoľko voľba českého práva v bode 4 všeobecných

obchodných podmienok nebola individuálne a teda ani platne dohodnutá v zmysle čl. 6 ods. 3 nariadenia
(viď rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-191/15), pričom žalobca smeruje svoju podnikateľskú
činnosť na územie SR, kde má spotrebiteľ bydlisko (poskytuje peňažné prostriedky prostredníctvom
webovej stránky E." E. v slovenskom jazyku v mene Euro a splátky majú byť poukazované spotrebiteľmi
na účty veriteľa vedené v SR). Vzhľadom na uvedené, nakoľko žalobca nepredložil povolenie udelené

muNBS,súdvyhodnotilsmlouvuozápujčcezodňa08.08.2021vzmysle§11ods.3zákonač.129/2010
Z.z. ako absolútne neplatnú. V súlade s § 138 CSP v spojení s § 54a, § 107 OZ a § 11 ods. 3 zákona
č. 129/2010 Z.z. súd po predbežnom právnom posúdení vyzval žalobcu na späťvzatie žaloby vzhľadom
na premlčanie uplatneného práva (bezdôvodné obohatenie), keď žaloba bola doručená na súd dňa
14. 08. 2024 a to po uplynutí 3- ročnej objektívnej premlčacej doby (zmluva uzatvorená dňa 08. 08. 2021)

aj 2- ročnej subjektívnej lehoty (už v čase uzavretia zmluvy muselo byť zrejmé žalobcovi, ktorý v rozpore
so zákonom na území SR poskytoval úvery bez povolenia NBS, kto sa na úkor žalobcu obohatí).

8. Žalobca v následnom písomnom vyjadrení zo dňa 06. 09. 2024 (ďalej „vyjadrenie“) uviedol, že na
podanej žalobe trvá. Nesúhlasí so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského

práva v zmysle nariadenia Rím I. a so záverom v podobe absolútnej neplatnosti zmluvy
len pre to, že on ako žalobca nemá na území Slovenskej republiky udelené povolenie na
poskytovanie spotrebiteľských úverov. V zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora (C-630/17 F.
D. vs. Raiffeisenbank St. G. H. E. eGen zo dňa 14. 02. 2019) „článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom
zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým

za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené
na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie
sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich
činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené
prednadobudnutímúčinnostiuvedenejprávnejúpravy.“ Toznamená,žesmlouvaoúvěruniejeneplatná

pre nedostatok povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a akýkoľvek opačný záver by mal
za následok flagrantné porušenie práva EÚ. Žalobca zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý a
registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené
svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. Je teda riadne registrovanou spoločnosťou s príslušným
podnikateľským oprávnením, na základe ktorého poskytuje finančné služby v prostredí internetu, a to

vo viacerých jazykových verziách (napr. aj českej – viď www.minihotovst.cz). Ohľadom povolenia na
poskytovanie spotrebiteľských úverov v SR uviedol, že je potrebné vychádzať zo základných pravidiel
zakotvených v Zmluve o fungovaní EÚ, konkrétne poukázal na články 49, 54 a 56, aj na rozhodnutia
SúdnehodvoraEurópskejúnievoveciachC-76/90aC-384/93atiežnarecitálč.6SmerniceEurópskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a zrušení Smernice Rady 87/102/

EHS. Zo skutočnosti týkajúcich sa zásady slobodného pohybu služieb teda vyplýva, že neexistuje žiaden
priestor pre prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so
sídlom v Českej republike s oprávnením udeleným Českou národnou bankou je potrebné „navyše“
tiež povolenie zo strany Národnej banky Slovenska. Právo spotrebiteľských úverov je v Európskej
únii plne harmonizované Smernicou, keď ani v prípade zahraničných bánk neplatí žiadna požiadavka

pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie na území Slovenskej republiky a postačí len notifikácia
príslušného orgánu dohľadu (t.j. Českej národnej banky) o zámere vykonávať činnosť v Slovenskej
republike Národnej banke Slovenska. Stanovuje tak § 11 ods. 2 zákona o bankách, podľa ktorého
zahraničná banka so sídlom na území členského štátu je ďalej oprávnená na vykonávanie bankovýchčinností podľa § 2 ods. 2 okrem bankovej činnosti podľa § 2 ods. 2 písm. m) aj bez založenia pobočky,
a to na základe písomného oznámenia príslušnému orgánu dohľadu členského štátu o predpokladaných
bankových činnostiach doručeného Národnej banke Slovenska pred prvým uskutočnením bankového

obchodu.

9. Pokiaľ ide o rozhodné právo, žalobca vo vyjadrení poukázal na to, že strany sporu uzavreli smlouvu o
úvěru v českom jazyku a podľa právneho poriadku ČR, na ktorý v smlouvě o úvěru nielen odkázali, ale na
použití ktorého sa aj dohodli. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je dostačujúce pre voľbu

českéhoprávnehoporiadku(akjetátovoľbavôbecnevyhnutná).Vsmlouvěoúvěre(mimoobsahuVOP)
strany sporu uviedli, že ju uzavreli podľa zákona č. 89/2012 Sb. občanský zákoník vo znění pozdejších
předpisů (dále „Občanský zákoník“) a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru ve znění
pozdějších předpisů (dále „ZSÚ“). Z hľadiska výslovnosti voľby podľa § 262 Obchodného zákonníka
je podľa ustálenej judikatúry postačujúce uviesť ustanovenia zvoleného právneho predpisu v záhlaví
zmluvy. Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalovaného

ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava
poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice. Podľa recitálu
č. 9 Smernice úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve
zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný
trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo viesť iné vnútroštátne ustanovenia

ako ustanovenia tejto smernice s ohľadom na plnú harmonizáciu právnej úpravy. Súd je teda podľa
názoru žalobcu povinný aplikovať vo veci české právo (ktoré pre spotrebiteľa nie je menej výhodné)
v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a podľa neho posúdiť žalovaný nárok, keď žalobca
vykonáva svoju činnosť v Českej republike a nie v Slovenskej republike. Smerovanie činnosti na krajinu
obvyklého pobytu spotrebiteľa, resp. viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa je

podstatne komplikovanejšou otázkou. Samotný recitál (odôvodnenie) k Nariadeniu Rím I, ako aj odborná
literatúra však uvádzajú, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju
činnosť (aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nerozhoduje ani to, v akej mene sú
vyjadrené ponúkané služby, ani jazyk stránky. Rovnako podľa odbornej literatúry nerozhoduje, či sú
na stránke uvedené e-mailové a telefónne kontakty, nakoľko ide o údaje nevyhnutné na kontaktovanie

podnikateľa. Ak by právny názor o použití slovenského práva ako rozhodného práva bol založený
iba na skutočnosti, že žalobca prevádzkuje webovú stránku končiacu na „.sk“ (aj keď popri tom
prevádzkuje stránku končiacu na „.cz“ v českom jazyku), išlo by podľa žalobcu o nesprávne posúdenie
veci a nesprávne a nedostatočné skutkové zistenia, pretože samotná webová stránka neumožňuje prijať
právny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (je maximálne indíciou,

nie však dôkazom). Naviac zo zmluvnej dokumentácie je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na
voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu
spotrebiteľa je irelevantné.

10. Súd vo veci vyhlásil rozhodnutie postupom podľa § 219 ods. 3 CSP bez nariadenia pojednávania

v súlade s ustanovením § 297 písm. b) CSP. Vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými
listinnými dôkazmi uvedenými v bode 3 odôvodnenia rozsudku, písomným vyjadrením právnej
zástupkyne žalobcu, pričom iné návrhy na dokazovanie neboli, a zistil tento skutkový stav:

11. Dňa 08. 08. 2021 bola medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom - spotrebiteľom

uzatvorená prostredníctvom internetovej stránky E. prevádzkovanej žalobcom smlouva o úvěru č.
XXXXXX (ďalej „zmluva“) v českom jazyku. V zmluve sa uvádza, že je uzatvorená podľa zákona
č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník v znení neskorších predpisov a zákona č. 257/2016 Sb.
o spotřebitelském úvěru. Podľa zmluvy (čl. I, III) sa veriteľ na základe žiadosti spotrebiteľa zaviazal
poskytnúť spotrebiteľovi peňažné prostriedky ako bezúčelový úver vo výške 450,- Eur a to poštovou

poukážkou na adresu trvalého pobytu dlžníka, ktorý sa zaviazal úver vrátiť (splatiť) a zaplatiť odmenu za
poskytnutie úveru vo výške 128,- Eur, t. j. zaplatiť celkovú čiastku 578,- Eur do 05.09.2021 na niektorý
z účtov veriteľa vedený v slovenských bankách špecifikovaných v čl. III zmluvy. V zmluve je uvedená
RPMN 2 513,26 %, doba trvania spotrebiteľského úveru 28 dní. Podľa čl. II ods. 2 veta druhá zmluvy
okamihom, v ktorom veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa tejto zmluvy, sa zmluva stáva platnou

a účinnou a všetky podmienky tejto zmluvy sa považujú za obomi stranami odsúhlasené. Podľa čl. V
zmluvy je spotrebiteľ súhlasí s obsahom zmluvy, bol pred uzatvorením zmluvy oboznámený s VPPÚ,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, nemá k nim výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Zmluvu
podpísali strany elektronicky dňa 08.08.2021 o 21:45 hod.12. Podľa bodu 4 VPPÚ na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia
právneho poriadku Českej republiky

13. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky E. registroval a požiadal
žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 450,- Eur. Žalovaný toto tvrdenie nepoprel, preto ho súd považoval
za nesporné v zmysle § 151 CSP.

14. Výzvou zo dňa 03. 06. 2024 žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne vyzval žalovaného na
úhradu pohľadávky zo zmluvy o úvere vo výške 860,75 Eur a trov právneho zastúpenia v sume 108,66
Eur v lehote do 17. 06. 2024.

15. Žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, kedy a v akej výške žalovanému peňažné prostriedky
poskytol.

16. Súdu je z jeho činnosti (§ 186 ods. 1 CSP) známe, že Národná banka Slovenska upozornila na
činnosťžalobcutlačovousprávouzodňa09.08.2018vtomzmysle,žespoločnosťponúkaspotrebiteľom
peňažnéprostriedkyprostredníctvominternetovejstránkyE.,ktorájevslovenskomjazyku.Vupozornení
sa uvádza, že NBS žalovanému žiadne povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných

úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky neudelila. Spoločnosť je
prevádzkovateľom aj ďalších internetových stránok s doménou .sk (napr. E., E., E.), ktorých
prostredníctvom v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch /§ 20 ods. 1, § 24 ods. 3 zákona
č. 129/2010 Z.z./ poskytuje spotrebiteľské úvery na území SR bez povolenia NBS. Na stránke
NBS „subjekty.nbs.sk“ súd zistil, že žalobca tam nefiguruje, t.j. nemá povolenie na poskytovanie

spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek na území SR.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve
pre zmluvné záväzky (Rím I) bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou
na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu

povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo
výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu
spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:
a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny

a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.
18. Podľa čl. 6 ods. 2 nariadenia č. 593/2008 voľba rozhodného práva nesmie zbaviť spotrebiteľa
ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva,
ktorý by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

19. Podľa čl. 6 ods. 3 nariadenia č. 593/2008 zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia
zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo
okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá
zmluva alebo len jej časť.

20. Podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníka (ďalej „OZ“) neplatný je právny úkon, ktorý
svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

21. Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

22. Podľa § 53 ods. 1, 2 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo

ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia
sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.23. Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

24. Podľa § 54 ods. 1, 2 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

25. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na
diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, na účely
tohto zákona sa rozumie zmluvou na diaľku zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom o poskytnutí
finančnej služby výlučne prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie.

26. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľským úverom na účely tohto
zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

27. Podľa § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorý sa musí
splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace.

28. Podľa § 2 písm. a), c) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, na účely
tohto zákona sa rozumie:

a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania,
c) iným veriteľom právnická osoba, ktorá v rámci svojho podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo
pôžičky, ktoré spĺňajú aspoň jednu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. f) a l), pričom tieto úvery
alebo pôžičky nespĺňajú žiadnu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. a), b), d), e), g) až k) a m)
až r); za iného veriteľa sa nepovažuje banka, pobočka zahraničnej banky a finančná inštitúcia podľa

osobitného predpisu, ktorá má povolenie na činnosť udelené Národnou bankou Slovenska.

29. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, na iných
veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované
inými veriteľmi spotrebiteľom, sa vzťahujú ustanovenia § 1 ods. 2 druhej vety, § 2, 3, 4, 6, § 7 ods. 1,

2, 16 až 42, § 8, 8a, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. a) až z), ods. 9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, § 20 ods.
2 až 8, § 23 a 25.

30. Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky,
ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne spotrebiteľovi

povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi
uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako
lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na dlhšej lehote na
vrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie naraz

alebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety.

31. Podľa § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo
pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len
na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska.

32. Podľa § 54a OZ premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho
platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva
zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na
základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.

33. Podľa § 107 ods. 1, 2 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkorobohatil. (2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a
ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

34. Podľa § 451 ods. 1, 2 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

35. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

36. Strany sporu majú jednak povinnosť tvrdenia (§ 150 CSP) a jednak dôkaznú povinnosť. Strany
majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa
sporu. Proces dokazovania je vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti

konania, ako aj koncentračnej zásade. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa presúva na
procesné strany (§ 185 CSP). Následky spojené s nesplnením povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti
v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Aby
strana mohla splniť svoju povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí najskôr splniť svoju povinnosť
tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná

väzba. Neunesením dôkazného bremena sa pritom rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za
to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej
v jej neprospech.

37. V konaní bolo nesporné, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom -spotrebiteľom

bola dňa 08. 08. 2021 prostredníctvom diaľkovej komunikácie elektronicky uzatvorená smlouva o úvěru,
ktorá je vzhľadom na povahu zmluvných strán nesporne zmluvou spotrebiteľskou.

38. Pokiaľ ide o rozhodné právo, súdy vo veci totožného veriteľa a obdobných zmlúv dospeli k záveru
o aplikácii slovenského práva ako rozhodného práva a neplatnosti zmluvy uvedeného typu v zmysle

§ 11 ods. 3 zákona č. 129/ 2010 Z.z.(napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
41CoCsú/13/2022 zo dňa 28. 09. 2022, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8CoCsp/23/2021 zo
dňa 20. 01. 2022, sp. zn. 9CoCsp/23/2022 zo dňa 08. 09. 2022, rozsudok Krajského súdu Košice
sp. zn. 8CoCsp/1/2023 zo dňa 07. 06. 2024, rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoCsp/5/2024
zo dňa 17. 07. 2024). Ostatný rozsudok Krajského súdu Bratislava reflektuje na všetky námietky žalobcu

vo vyjadrení zo dňa 06. 09. 2024, keďže boli predmetom odvolania.

39. Zhodne s právnym názorom odvolacích súdov vo vyššie uvedených rozhodnutiach súd konštatuje,
že v zmysle nariadenia Rím I ani v spotrebiteľských sporoch nie je voľba práva vylúčená ak je
urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy (čl. 6 ods. 3 nariadenia), a súčasne

za predpokladu, že táto voľba nezbaví ochrany spotrebiteľa podľa noriem právneho poriadku, ktorý by
bol určený podľa čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I.

40. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 28.07.2016 vo veci C-191/15 (Verein für
Konsumenteninformation proti Amazon EU Sárl, článok 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka
spadajúca do všeobecných obchodných podmienok spotrebiteľa, ktorá nebola individuálne dohodnutá
a podľa ktorej sa na zmluvu uzatvorenú prostredníctvom elektronického obchodu so spotrebiteľom
vzťahuje právo členského štátu, v ktorom má tento podnikateľ sídlo, je nekalá ak uvedie tohto
spotrebiteľa do omylu tým, že vytvorí dojem, že na zmluvu sa vzťahuje iba právo tohto členského štátu,

a neinformuje ho o tom, že na základe článku 6 ods. 2 nariadenia č. 593/2008 má takisto k dispozícii
ochranu,ktorúmuzaručujúimperatívnenormyprávnehoporiadku,ktorýbysauplatnil,kebyneexistovala
táto podmienka, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu vzhľadom na všetky relevantné okolnosti.

41. V danom prípade bola voľba českého práva zakomponovaná do čl. 4 VPPÚ v znení „ na úpravu

vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky“
plus v záhlaví zmluvy sa uvádza, že je uzatvorená podľa zákona č. 89/2012 Sb Občanský zákonník
azákonač.257/2016Sb.ospotřebitelskémúvěruvezněnípozdějšíchpředpisů. Žalobcavkonanínijako
nepreukázal, že by voľba českého práva bola predmetom predzmluvného jednania medzi stranamisporu, táto je zakomponovaná do zmluvy, resp. všeobecných podmienok pripravených veriteľom, teda
nebola individuálne dojednaná, keďže žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť túto voľbu.
V súlade so záverom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-191/15 má súd za to, že žalovaný bol

uvedený do omylu, pretože formulácia bodu 4 VPPÚ je nastavená tak, že na právny vzťah sa bude
vzťahovať právny poriadok ČR, ale žalovaný nebol poučený, že ochranu mu poskytujú aj imperatívne
normy právneho poriadku SR, kde má svoje bydlisko (napr. § 53 a nasl. OZ). Podľa bodu 25 všeobecnej
častinariadeniaRímI,spotrebiteľovbymalichrániťtaképravidlákrajinyichobvykléhopobytu,odktorých
sa nemožno odchýliť dohodou za predpokladu, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v tejto krajine,

kde podnikateľ vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť. Mala by sa zaručiť rovnaká
ochrana, ak podnikateľ vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine, v ktorej má
spotrebiteľ svoj obvyklý pobyt, ale zároveň akýmkoľvek spôsobom smeruje svoju činnosť do tejto krajiny
alebo do niekoľkých krajín vrátane tejto krajiny a zmluva je uzavretá ako výsledok tejto činnosti. Keďže
voľba práva tak ako bola určená sporovými stranami zbavuje žalovaného ako spotrebiteľa ochrany podľa
právneho poriadku Slovenskej republiky, je neplatná, preto je potrebné určiť rozhodné právo v súlade

s čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I. (rovnako rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoCsp/5/2024
zo dňa 17.07.2024), v zmysle ktorého, zmluva uzatvorená medzi spotrebiteľom a podnikateľom sa
spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a)
vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b)
akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny

a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

42.Vkonanínebolosporné,ževzťahmedzistranamijespotrebiteľský,pričomobvyklýpobytžalovaného
– spotrebiteľa je na území SR. Taktiež je nepochybné, že žalobca so sídlom v Českej republike
vyvíja svoju obchodnú činnosť na územie Slovenskej republike, keďže poskytuje pôžičky v mene

Euro prostredníctvom internetových stránok s doménou sk, vedených v slovenskom jazyku, pričom
žalobca má aj založené účty v slovenských bankách pre bezhotovostné splácanie splátok pôžičiek,
teda evidentne jeho cieľom je poskytovať pôžičky spotrebiteľom s obvyklým pobytom na území SR. Je
preto bezpredmetné, že zmluvná dokumentácia je v českom jazyku, nakoľko je zrejmé, že žalobca sa
orientuje aj na slovenský trh, čím je splnená aj druhá podmienka potrebná pre určenie rozhodného práva

Slovenskej republiky v zmysle čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I.

43. Podľa čl. 9 ods. 2 nariadania Rím I. žiadne ustanovenie tohto nariadenia neobmedzuje uplatňovanie
imperatívnych noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu.

44. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd v danej veci určil ako rozhodné právo, právo Slovenskej
republiky. V konaní bolo nesporné, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu je spotrebiteľský, ktorého
predmetom bol záväzok žalobcu ako veriteľa poskytnúť žalovanému úver vo výške 450,- Eur s lehotou
splatnosti 28 dní s tým, že okamihom, kedy veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa zmluvy, sa zmluva
stáva platnou a účinnou (čl. II ods. 2 veta druhá). Nejedná sa teda o spotrebiteľský úver podľa zákona

č. 129/2010 Z. z., vzhľadom na dohodnutú lehotu splatnosti nepresahujúcu 3 mesiace (§ 1 ods. 3 písm.
l/ zákona č. 129/2010 Z. z.). Žalobca má postavenie tzv. iného veriteľa podľa § 2 písm. c) zákona č.
129/2010 Z. z. a v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. sa na predmetnú zmluvu vzťahujú
taxatívne vymenované ustanovenia tohto zákona. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. veriteľ
môže poskytovať úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými

veriteľmi spotrebiteľom, ak má povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery podľa § 20 ods. 1 písm. a/.
Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré
by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná.

45. V konaní bolo nesporné, že žalobca ako iný veriteľ nedisponuje povolením NBS na poskytovanie

úverov na území SR v zmysle § 24 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., nevystupuje ani v zozname veriteľov,
dokonca NBS vydala upozornenie, že poskytuje pôžičky a úvery bez povolenia NSB. Ustanovenie § 24b
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. obsahuje zákaz pre kohokoľvek poskytovať iné úvery a pôžičky bez
povolenia NBS alebo nad rozsah povolenia. Vzhľadom na uvedené súd v súlade s § 11 ods. 3 zákona
č. 129/2010 Z.z. považuje smlouvu o úvěru č. 613588 za absolútne neplatný právny úkon.

46. Za nedôvodnú vyhodnotili odvolacie súdy námietku žalobcu, že na poskytovanie úverov aj na území
SR stačí, že má povolenie na poskytovanie úverov udelené Českou národnou bankou. V tejto súvislosti
Krajský súd Bratislava v rozsudku sp. zn. 2CoCsp/5/2024 zo dňa 17.07.2024 uviedol: „Ustanovenieo udelení povolenia sú kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť. Vyžadovanie takéhoto
povolenia nie je v rozpore s právom Európskej únie, pretože takéto povolenie sa vyžaduje od každého
subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek

pre spotrebiteľov, bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Ak by mal záujem žalobca poskytovať legálnym
spôsobom úvery a pôžičky pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky, požiadal by o udelenie
povolenia. Nie je možné akceptovať, že žalobca by podliehal len kontrole orgánu z iného členského
štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských úverov v danom štáte. Súd prvej inštancie teda
správne vyhodnotil, že bez povolenia Národnej banky je zmluva neplatná a takýto záver nie je možné

považovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského subjektu v inom členskom štáte.“

47. Vzhľadom na vyhodnotenie zmluvy ako neplatného právneho úkonu by sa žalobca mohol voči
žalovanému domáhať vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 OZ, t.j. vrátenia toho, čo
žalovaný podľa zmluvy dostal. Žalobca však nepreukázal, že by žalovanému nejaké peňažné plnenie
poskytol, teda ani to, že by sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil. V súvislosti s poskytnutím

úveru vo výške 450,- Eur žalovanému predložil len zmluvu zo dňa 08. 08. 2021, v ktorej sa výslovne
uvádza spôsob čerpanie „poštovní poukázkou na adresu trvalého pobytu dlužníka“. Poukázanie
peňažných prostriedkov žalovanému týmto spôsobom žalobca netvrdil ani nepreukázal, preto mu nárok
na žalovanú istinu od žalovaného nevznikol.

48. Súd pre úplnosť uvádza, že ak by žalobca poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanému v spore
preukázal (čo sa nestalo), žalobu by zamietol z dôvodu premlčania nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia v zmysle § 107 ods. 1, 2 OZ, na ktoré súd prihliada ex offo v zmysle § 54a OZ. Podľa
§ 54a OZ nemožno vymáhať premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle dôvodovej správy
k zákonu č. 343/2018 Z. z., ktorým bol Občiansky zákonník doplnený o predmetné ustanovenie, sa

vymáhaním premlčaného práva rozumie súdne konanie, exekučné konanie a rozhodcovské konanie.
Bezdôvodné obohatenie sa môže premlčať v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe (§ 107 ods. 1 OZ),
ako aj v trojročnej objektívnej premlčacej dobe (§ 107 ods. 2 OZ). Platí, že subjektívna premlčacia doba
plynie v rámci objektívnej premlčacej doby a uplynie najneskôr s ňou. Bezdôvodné obohatenie získané z
absolútneneplatnéhoprávnehoúkonuvznikáodsaméhovznikuprávnehoúkonu.Objektívnapremlčacia

doba začne teda plynúť už od vzniku takéhoto právneho úkonu. Subjektívna premlčacia doba začne
plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Súd
má vzhľadom na uvedené za to, že objektívna aj subjektívna premlčacia lehota začala v tomto prípade
plynúť v deň uzatvorenia zmluvy, t. j. 08. 08. 2021. Žalobca (aj so zreteľom na vydané upozornenie NSB
zo dňa 09. 08. 2018) už v čase uzatvorenia zmluvy musel vedieť, že nespĺňa podmienku udeleného

povolenia NBS na území SR, preto k platnému uzavretiu zmluvy nedošlo, a už v tom čase vedel údaje
žalovaného, ktorému (údajne) prostriedky poskytol. Nakoľko žaloba bola doručená na súd dňa 14. 08.
2024, stalo sa tak po uplynutí 3- ročnej objektívnej premlčacej doby (uplynula dňa 08.08.2024), aj 2-
ročnej subjektívnej premlčacej doby (uplynula dňa 08. 08. 2023). K ich predĺženiu nedošlo v zmysle § 1
a § 8 zákona č. 62/2020 Z.z., keďže ich koniec neuplynul v čase predpokladanom týmito ustanoveniami,

t.j. podľa § 1 písm. a/ od 27.03.2020 do 30.04.2020 a v zmysle § 8 v čase od 19. 01. 2021 do 28.02.2021
(rovnako napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoCsp/19/2022 z 30. 06. 2022).
49. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP podľa výsledku
sporu tak, že v celom rozsahu úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
nepriznal, nakoľko mu preukázateľne žiadne trovy konania nevznikli (uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 28. 02. 2018). O výške náhrady trov konania rozhodne v lehote do 60 dní po
právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Banská
Bystrica. V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah,
v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie urobené v listinnej podobe je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov (dvojmo), inak
súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa (§ 125 ods. 3 CSP).Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok,

môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa zákona č.
233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov.