Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/75/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217215869
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1217215869.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,

PhD. a členov senátu JUDr. Jozefa Zlochu a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobcu Q. L., narodeného
W. zastúpený JUDr. Viktorom Mlynekom, advokátom, Nitra, Štúrova 43, proti žalovanému Slovak
Telekom a. s., Bratislava, Bajkalská 28, IČO: 35763469, o zaplatenie 48.372,61 eura s príslušenstvom,
vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16C/42/2017, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 16Co/254/2018-220 z 13. novembra 2020, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „okresný súd") rozsudkom zo 6. júna
2018 sp. zn. 16C/42/2017-158 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu") žalobu zamietol (I. výrok). Druhou
výrokovou vetou žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
1.1. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že konal o žalobe žalobcu, ktorý sa domáhal,
aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 48.372,61 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške

5 % ročne od 1. júla 2017 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobca žalobu založil
na argumentácii, že je vlastníkom nehnuteľností - stavebných pozemkov nachádzajúcich sa v k. ú. T.,
vedených na LV W., a to parc. č. 4767/16 o výmere 18.893 m2 a parc. č. 4767/73 o výmere 3.332
m2. Žalovaný neoprávnene užíva nehnuteľnosti žalobcu tým, že na týchto pozemkoch sú umiestnené
telekomunikačné káble DOK Bratislava - Nitra a DOK Nitra - Topoľčany. V dôsledku umiestnenia káblov
na pozemkoch žalobcu je tento obmedzený v užívaní svojich pozemkov. Pri určení výšky bezdôvodného
obohatenia žalobca vychádzal z ceny obvyklého nájmu určeného znaleckým posudkom.

1.2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Nepoprel, že na pozemkoch žalobcu
sú umiestnené štyri podzemné vedenia verejnej telekomunikačnej siete žalovaného; tieto ale boli
vybudované v rokoch 1993-1994, resp. 1996-1997 právnym predchodcom žalovaného na základe
územných rozhodnutí vydaných Obvodným úradom životného prostredia S. a Obvodným úradom
životného prostredia R.. Umiestnenie podzemných vedení žalovaný odvodil od zákonného vecného
bremena na základe § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon č. 110/1964
Zb."). Citovaný zákon v čase výstavby podzemných vedení priznával organizácii spojov vo verejnom

záujme právo zriaďovať a prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach telekomunikačné nadzemné a
podzemné vedenia včítane potrebných oporných a vytyčovacích bodov. Žalovaný sa bránil aj tým, že
v rozhodnom čase boli pozemky využívané ako poľnohospodárske a žalobca nepreukázal tvrdeniatýkajúce sa obmedzenia jeho vlastníckych práv. Právnym titulom užívania pozemkov žalobcu je zákonné
vecné bremeno podľa § 12 zákona č. 110/1964 Zb..
1.3. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na aplikácii ustanovenia § 451 ods. 1 ods. 2, § 454

Občianskeho zákonníka, § 12 ods. 1 - 6 zákona č. 110/1964 Zb.. Vykonaným dokazovaním mal
okresný súd za preukázané, že štyri podzemné vedenia verejnej telekomunikačnej siete žalovaného
nachádzajúce sa pod povrchom pozemkov žalobcu boli vybudované na základe právoplatných
rozhodnutí o umiestnení stavby. Žalovaný ako organizácia spojov podľa vtedajšej právnej úpravy
(zákon č. 110/1964 Zb.) bol oprávnený vo verejnom záujme zriaďovať a prevádzkovať na cudzích

nehnuteľnostiach telekomunikačné nadzemné a podzemné vedenia včítane potrebných oporných a
vytyčovacích bodov; žalovanému (jeho právnemu predchodcovi) vzniklo zákonné vecné bremeno podľa
§ 12 ods. 3 zákona č. 110/1964 Zb., ktoré predstavuje právny titul na užívanie pozemkov. Uvedené vecné
bremeno trvá. Ak z tvrdenia žalobcu vyplýva, že pozemky nadobudol do vlastníctva bez vedomosti o
existencii vecného bremena, toto vecné bremeno sa do katastra nehnuteľností nezapisuje. Nárok na
primeranú náhradu za obmedzenie užívania nehnuteľností mal vlastník alebo užívateľ nehnuteľností v

čase, kedy k obmedzeniu došlo. Súd prvej inštancie tak nezistil predpoklady pre priznanie nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia.
1.4. Bolo nesporné, že pod povrchom pozemkov vo vlastníctve žalobcu sú umiestnené podzemné
vedenia verejnej telekomunikačnej siete. Žalobca však nerozporoval tvrdenia žalovaného, že v
rozhodnom období boli pozemky využívané na poľnohospodárske účely; iba samotným umiestnením

stavby pod zemským povrchom nemôže automaticky dochádzať k obmedzeniu vlastníckeho práva
v rozsahu tvrdenom žalobcom. Ani skutočnosť, že by v budúcnosti mohli byť pozemky žalobcu
prekvalifikované na stavebné pozemky, nezakladá právo na náhradu za užívanie pozemkov vo výške
obvyklého nájmu.
1.5. Pokiaľ žalobca poukazoval na závery vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 12. októbra 2016 sp. zn. PL. ÚS 42/2015, v uvedenom náleze sa ústavný súd vyjadroval k zákonným
vecným bremenám a za ne prislúchajúcej jednorazovej náhrade v zmysle zákona č. 657/2004 Z. z.
o tepelnej energetike (ďalej len „zákon č. 657/2004 Z. z."). Z nálezu vyplýva, že nositeľ oprávnení
z vecného bremena je povinný zachovávať náklady na zachovanie (údržbu) veci zaťaženej vecným
bremenom a jej opravu. Vecné bremeno tak nemožno užívať celkom bezodplatne, ale za odplatu,

ktorá zahŕňa výdavky spojené so zachovaním veci a jej opravami. Závery vyplývajúce z citovaného
rozhodnutia pre okresný súd neboli aplikovateľné na prejednávanú vec; ústavný súd rozhodoval o
protiústavnosti iných predpisov; podstatný rozdiel je medzi právnou otázkou posudzovanou ústavným
súdom a právnou otázkou riešenou v prejednávanej veci.
1.6. Okresný súd uzavrel, že k vzniku zákonného vecného bremena vo vzťahu k nehnuteľnosti vo

vlastníctve žalobcu došlo; nie však v čase vlastníctva žalobcu, ale v čase vlastníctva jeho právneho
predchodcu. Odplata za vzniknuté vecné bremeno bola len jednorazová a prináležala právnemu
predchodcovi žalobcu. Ak by žalobcovi prináležala určitá náhrada, išlo by o náhradu vo forme nákladov
spojených s údržbou pozemkov, prípadne nákladov spojených s preložením vedenia z dôvodu výstavby
na nehnuteľnostiach žalobcu. Napokon okrajovo okresný súd poznamenal, že priznanie uplatneného

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia by bolo nielen v rozpore so zákonom, ale aj v rozpore s
dobrými mravmi. Lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula vlastníkovi, ktorému bolo do
práv zasiahnuté, už pred rokom 2015. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu
zamietol.
1.7. Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 262 ods. 1 v spojení s §

255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP") a nárok na náhradu trov
konania nepriznal v spore plne úspešnému žalovanému, nakoľko si v konaní úspešný žalovaný náhradu
trov konania neuplatnil a z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd" alebo „odvolací súd") konajúc o odvolaní žalobcu

rozsudkomz13.novembra2020sp.zn..16Co/254/2018-220odvolanímnapadnutýrozsudokokresného
súdu potvrdil (I. výrok); žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho
konania (II. výrok). Treťou výrokovou vetou odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.
2.1. Odvolací súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania; rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP; stotožnil sa s odôvodnením rozhodnutia

okresného súdu a poukázal na dostatočné skutkové a právne zdôvodnenie.
2.2. Reagujúc na odvolacie námietky krajský súd v napadnutom rozhodnutí súhlasil so záverom súdu
prvej inštancie, že žalovanému vzniklo zákonné vecné bremeno, ktoré predstavuje právny titul na
užívanie pozemkov žalobcu; pri existencii právneho titulu užívania veci nie je daný právny dôvod, ktorýby zakladal právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súhlasil so záverom okresného súdu o tom, že
žalobcovi nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno nevznikol, pretože nárok na primeranú náhradu
za obmedzené užívanie nehnuteľnosti mal vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti v čase, kedy k tomuto

obmedzeniu došlo.
2.3. Odvolací súd poukázal na povahu právneho inštitútu vecného bremena špeciálne s poukazom na
zákonom zriadené vecné bremeno. V prípade týchto vecných bremien ide o určitý druh verejnoprávneho
obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým
právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena; predmetné vecné právo vzniká in rem,

vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Jeho
vznik nemožno posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku.
Práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu bolo potrebné posúdiť podľa zákona č. 110/1964 Zb.
účinného v rozhodnom období, a teda od 24. apríla 1992 do 30. júna 2000. Oprávnenia organizácií
spojov a tomu zodpovedajúce obmedzenia vlastníckeho práva podľa § 12 citovaného zákona boli
takzvanými zákonnými vecnými bremenami, ktoré sa nezapisovali do evidencie nehnuteľností a pôsobili

automaticky ex offo. Ustanovenie § 12 ods. 1 zákona č. 110/1964 Zb. sledovalo cieľ predísť možnosti,
že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka telekomunikačného zariadenia zostane neupravený. Ak by v
súčasnosti bol vlastníkom pozemku ten istý vlastník, ktorý ním bol v čase, kedy právny predchodca
žalovaného zriadil telekomunikačné vedenie, zrejme by v praxi nevznikali pochybnosti o tom, že
zriadením telekomunikačného vedenia došlo ex lege k obmedzeniu vlastníckeho práva tohto vlastníka

vecným bremenom; obmedzením vlastníckeho práva vlastníkovi pozemku vzniklo právo na primeranú
náhradu za toto obmedzenie a pokiaľ tento vlastník svoje právo na náhradu za obmedzenie vlastníctva
neuplatnil v stanovenej lehote na súde, jeho nárok zanikol. Koncepcia jednorazovej náhrady za vecné
bremeno vychádza z predpokladu, že právo na zaplatenie náhrady vzniká tomu, kto je vlastníkom
nehnuteľnosti v čase zriadenia vecného bremena, voči tomu, v prospech koho sa vecné bremeno

zriadilo. Obmedzenie vlastníka má právne dôsledky nielen pre toho, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti
v čase zriadenia vecného bremena, ale tiež pre každého ďalšieho vlastníka. Odvolací súd uzavrel, že
vznik vecného bremena a povinnosť finančného vysporiadania tak nemožno posudzovať u každého
ďalšieho vlastníka zaťaženého pozemku samostatne; nový majiteľ zaťaženého pozemku nemá nový
nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté (zriadené) vecné bremeno, pretože nový vlastník zaťaženej

nehnuteľnosti túto nadobúda už s obmedzeniami vyplývajúcimi zo zriadeného vecného bremena.
2.4. Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku nebolo podstatné, že žalobca bol pri nadobudnutí
predmetných nehnuteľností ubezpečený, že na pozemku nie sú žiadne ťarchy, že vecné bremeno
nebolo zapísané na liste vlastníctva, a teda on a ani predchádzajúci vlastníci nevedeli o existencii
vecného bremena. Uvedené mohlo založiť nárok žalobcu ako kupujúceho za vady predanej veci

voči predávajúcemu. Podstatné je, že žalobcovi, ktorý nadobudol nehnuteľnosť už zaťaženú vecným
bremenom, nevznikol žiaden nový nárok na náhradu za už zriadené vecné bremeno.
2.5. K odvolacej námietke o intertemporálnych ustanoveniach odvolací súd zdôraznil, že ich režim
sa riadi vždy podľa predpisov platných ku dňu ich vzniku. Ak nový zákon ruší zákon predchádzajúci,
ostávajú ustanovenia predchádzajúcich zákonov upravujúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam

stále aplikovateľné, pokiaľ neskorší právny predpis do týchto právnych vzťahov výslovne nezasiahne.
S poukazom na pravú a aj nepravú retroaktivitu odvolací súd uviedol, že vzťah neskoršej a skoršej
právnejúpravyriešiatakzvanéprechodnéustanovenia;akprechodnéustanovenienehovoríničovzťahu
medzi starou a novou právnou úpravou, nová právna úprava pôsobí do budúcnosti bez akéhokoľvek
vplyvu na právne vzťahy založené starou právnou úpravou. Zákon č. 195/2000 Z. z., ktorý zrušil zákon

č. 110/1964 Zb. v prechodných a záverečných ustanoveniach o zriadených vecných bremenách podľa
zákona č. 110/1964 Zb. nič nehovoril a ani neobnovil prekludované nároky za ich zriadenie. Tento zákon
(zákon č. 195/2000 Z. z.) bol neskôr zrušený zákonom č. 610/2003 Z. z. a tento bol zrušený zákonom č.
351/2011 Z. z.. Vo všetkých neskorších právnych úpravách bola náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva v súvislosti so vznikom vecných bremien koncipovaná ako jednorazová náhrada, ktorá v dôsledku

neuplatnenia práva v zákonom stanovenej lehote zaniká. Neskoršie právne úpravy nezakladali nový
nárok na náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti vzniknuté pred ich účinnosťou, ani
neobnovili zaniknuté nároky na náhradu. Zákonodarca v tejto otázke nezvolil reštitučný prístup, uvedená
skutočnosť nemá za následok protiústavnosť týchto predpisov. Ak žalobca v tomto smere argumentoval
rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015 a sp. zn. PL. ÚS 35/2015

odvolací súd uviedol, že žiadnym výkladom zákona nemožno priznať ani obnoviť právo tam, kde došlo k
jeho preklúzii. Nálezom Ústavného súdu PL. ÚS 35/2015 žiadny záväzný právny názor vyslovený nebol,
nakoľko Ústavný súd Slovenskej republiky zamietol predložený návrh o súlade § 66 ods. 5 zákona č.
351/2011 Z. z. s článkom 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.2.6.Akodvolateľtvrdil,žesúdprvejinštancietým,ženávrhosúladeprávnychpredpisovnepodal,zaťažil
konanie vadou, odvolací súd zdôraznil, že procesný predpis ukladá súdu prerušiť konanie len v prípade,
že sa domnieva, že iný právny predpis odporuje zákonu. Súd však takto postupuje len vtedy, ak dospeje

k názoru, svedčiacemu o existencii nesúladu právnych predpisov. Potreba takéhoto postupu nie je daná
v prípade, že o ústavnosti zákona má pochybnosti strana, nie však prejednávajúci súd. Ak teda okresný
súd rozpor zákona s ústavou nezistil a konanie neprerušil, nešlo o vadu konania.
2.7. Ak odvolateľ tvrdil, že súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s podstatnou argumentáciou
doktrinálneho výkladu k danej problematike, ktorý sa zaoberá ústavnosťou niektorých ustanovení

bývalého elektrizačného zákona a otázkou zániku ich účinnosti z titulu aplikácie § 6 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd dňom 31. decembra 1991, túto považoval odvolací súd za neopodstatnenú.
Príslušné ustanovenia § 12 zákona č. 110/1964 Zb. nadobudli platnosť a účinnosť dňa 24. apríla 1992,
je zrejmé, že na § 12 zákona č. 110/1964 Zb. platného v čase vybudovania dotknutých vedení sa § 6
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd nemohol vzťahovať.
2.8. Z uvedených dôvodov odvolací súd neakceptoval opodstatnenosť odvolacej argumentácie a

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
2.9. Odvolací súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162
ods. 1 písm. b) CSP. K uvedenému uviedol, že účel konania o súlade právnych predpisov možno
dosiahnuť len tam, kde predmetom posúdenia je právny predpis, ktorý je súčasťou právneho poriadku a
nie tam, kde právny predpis bol zrušený a nahradený iným všeobecne záväzným právnym predpisom.

Zákon č. 110/1964 Zb. bol súčasťou právneho poriadku do 30. júna 2000; ústavnosť jeho § 12 ods. 6
nebola až do dňa jeho zrušenia spochybnená. Súd bol povinný pri aplikácii tohto právneho predpisu
rešpektovať prezumpciu jeho ústavnosti a považovať ho za súladný s Ústavou Slovenskej republiky.
Nápravu, alebo obnovenie právnych vzťahov, ktoré by zo súčasného ústavnoprávneho pohľadu mohli
byť interpretované inak, je možné dosiahnuť len tým, že zákonodarca zvolí k posúdeniu tejto otázky

reštitučný prístup.
2.10. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ustanovenie § 396 ods. 1
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie, ktorého prípustnosť
odvodzoval z ustanovenia § 420 písmeno f) CSP s tým, že navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského
súdu z 13. novembra 2020 sp. zn. 16Co/254/2018-220 zmenil tak, že rozsudok Okresného súdu
Bratislava II zo 6. júna 2018 sp. zn. 16C/42/2017-158 zruší a vec vráti Okresnému súdu Bratislava II na
ďalšie konanie a rozhodnutie alebo alternatívne, aby dovolací súd uznesením zrušil rozsudok Krajského

súdu v Bratislave z 13. novembra 2020 sp. zn. 16Co/254/2018-220 a zrušil aj rozsudok Okresného súdu
Bratislava II. zo 6. júna 2018 sp. zn. 16C/42/2017-158 a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava II. na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žiadal o priznanie nároku na úplnú náhradu trov konania na súde
prvej inštancie, na odvolacom súde a aj na dovolacom súde v rozsahu 100 %, keďže je to s ohľadom
na okolnosti prípadu spravodlivé.

3.1.Dovolateľnapadolrozsudokodvolaciehosúduvcelomrozsahu;výslovneuplatnilibadovolacídôvod
uvedený v § 420 písm. f) CSP. Tvrdil, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; tvrdil, že napadnutý rozsudok, a teda aj ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, nie sú
dostatočne zdôvodnené a presvedčivé, a teda sú nepreskúmateľné. Zdôraznil, že odvolací súd, ako

aj súd prvej inštancie mu nedali odpovede a v dostatočnej miere nevyriešili otázky, ktoré mali pre vec
podstatný význam.
3.2. Dovolateľ popísal skutkový stav, poukázal na svoje vlastníctvo k pozemkom evidovaným na liste
vlastníctvačísloW.prek.ú.T.;poukázalnaskutočnosť,ženajehopozemkochsúumiestnenépodzemné
optické káble; v dôsledku umiestnenia optických káblov je obmedzený v užívaní svojich pozemkov. V

rámci uplatneného nároku vychádzal z ceny obvyklého nájmu určeného znaleckým posudkom; nárok
uplatňuje za obdobie od 01. júla 2015 do 30. júna 2017; je logické, že potenciálny záujemca o kúpu
pozemkov pri ich obmedzení ich už nepovažuje za lukratívne.
3.3. Dovolateľ sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, s ktorým odvolací súd súhlasil, a
teda, že iba samostatným umiestnením stavby pod zemským povrchom nemôže automaticky dochádzať

k obmedzeniu vlastníckeho práva v takom rozsahu ako uplatňoval žalobca, a že skutočnosť, že
pozemky by v budúcnosti mohli byť právne prekvalifikované na stavebné pozemky, nezakladá právo na
náhradu za užívanie pozemkov vo výške obvyklého nájmu. Dovolateľ zdôraznil, že v priebehu sporu
viackrát argumentoval, že jeho pozemky sú stavebnými pozemkami. Odvolací súd sa nevysporiadals tým, že samotným umiestnením stavby pod zemským povrchom môže automaticky dochádzať k
obmedzeniu vlastníckeho práva. Nie je tak možné ustáliť, že by umiestnením káblov na pozemok
nedošlo k obmedzeniu vlastníckeho práva; súdy nižších inštancií sa predloženým dôkazom pri posúdení

intenzity zásahu „umiestňovateľa" nijako nezaoberali spôsobom umiestnenia stavby. Aj z toho dôvodu
považoval dovolateľ napadnuté rozhodnutia súdov za nezákonné. Vo vzťahu k charakteru pozemkov
zdôraznil, že nie je možné prijať iný záver ako ten, že stavebným pozemkom je taký pozemok, ktorý je
na tento účel určený územným plánom obce a v žiadnom prípade nie je možné pre účel posudzovania
povahy pozemku z hľadiska možnej výstavby na ňom, vychádzať z označenia jeho druhu v katastri

nehnuteľností. V tomto smere poukázal na právny názor vyplývajúci z veľkého komentára k stavebného
zákona a závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/5/2014.
3.4. K argumentácii súdov nižších inštancií vo vzťahu k šírke ochranných pásiem dovolateľ uviedol, že
záber obmedzených pozemkov je v dôsledku ochranného pásma podstatne väčší, ako bol uplatnený
v žalobe. Znehodnotenie pozemkov je tak v oveľa väčšej miere; vzdialenosť medzi telekomunikačnými
vedeniami je 5 až 15 metrov. Dovolateľ vyjadril názor, že ak by malo prísť k situácii, že žalovaný môže

obmedzovať svojimi zariadeniami stavebné pozemky iných vlastníkov a tým brániť rozvoju pozemkov
na účel a v zmysle územného plánu, a to dokonca bezodplatne, logicky nemá žiadnu snahu o splnenie
podmienky minimálne premiestniť svoje zariadenia v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
a teda obmedziť vlastníctvo iba v nevyhnutnom rozsahu. Pokiaľ na pozemku žalobcu sú umiestnené
zariadenia, ktoré obmedzujú jeho vlastníctvo, do doby pokiaľ tento stav trvá, má nárok na náhradu v

zmysle Ústavy Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4, a teda primeranú náhradu za celé obmedzenie jeho
vlastníctva.
3.5. Pokiaľ odvolací súd napadnuté rozhodnutie založil na závere, že právnemu predchodcovi
žalovaného vzniklo v zmysle § 12 ods. 3 zákona č. 110/1964 Zb. zákonné vecné bremeno, ktoré
predstavujeprávnytitulnaužívaniespornýchpozemkov,žepriexistenciiprávnehotituluužívaniavecinie

je daný právny dôvod, ktorý by zakladal právo žalobcu na žiadaný výrok a pokiaľ ide o nárok na náhradu
vecného bremena je zrejmé, že žalobcovi nevznikol ani žiaden nárok na náhradu za zriadenie vecného
bremena, pretože nárok na primeranú náhradu za obmedzené užívanie nehnuteľnosti mal vlastník
alebo užívateľ nehnuteľnosti v čase, kedy k tomuto obmedzeniu došlo, dovolateľ uviedol, že vlastník
má za obmedzené užívanie nehnuteľnosti nárok na primeranú náhradu v čase, kedy k obmedzeniu

došlo; k obmedzeniu pritom dochádza v čase podania žaloby, aj deň po tom, a teda stále, a to počnúc
okamihom uloženia vedenia na nehnuteľnosti žalobcu. Uloženie diaľkových optických káblov je zjavným
príkladom neprimeraného obmedzenia vlastníckeho práva; uloženie diaľkových optických káblov sa
realizovalo v súlade s vydanými rozhodnutiami pozemkových úradov, ale sa uskutočňovalo v rozpore s
podmienkami definovanými v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Dovolateľ uzavrel, že existuje

rozpor medzi Ústavou Slovenskej republiky definovanými podmienkami obmedzenia vlastníckych práv
a ich realizáciou telekomunikačnej líniovej stavby. Na obmedzenie vlastníckeho práva pritom musí
existovať dostatočný dôvod a obmedzenie musí byť len v nevyhnutnom rozsahu, čo pri uložení káblov,
keď káble zasahujú hlboko do pozemku, nie je možné konštatovať. Navyše žalovaný ani jeho právny
predchodca nikomu neposkytol žiadnu náhradu a ani len jednorazovú a dokonca nikto z vlastníkov

(terajší ani predchádzajúci) nevedeli o uložení optických káblov.
3.6. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu dovolateľ vyvodil, že žalobca sa v
súčasnosti už nemôže domáhať žiadnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného
bremena. Odvolací súd mal za to, že koncepcia vecných bremien ako jednorazovej náhrady vychádza
z predpokladu, že právo na zaplatenie náhrady vzniká tomu, kto je vlastníkom nehnuteľnosti v čase

zriadenia vecného bremena voči tomu, v prospech koho sa vecné bremeno zriadilo. Podľa názoru
odvolacieho súdu právny vzťah vyrovnania vzniká medzi vlastníkom pozemku v čase vzniku vecného
bremena a tým subjektom, ktorý výkonom svojich vlastných práv obmedzil práva vlastníka pozemku. S
týmto záverom odvolacieho súdu sa dovolateľ nestotožnil, mal za to, že jeho nárok je plne dôvodný, a to
za účelom ochrany vlastníckeho práva jeho osoby k predmetu vlastníctva (pozemkom); jedinou ústavne

konformnou podobou je náhrada vo forme opakovanej renty, teda ako náhrady, ktorá sa zaručuje po
celý čas trvania núteného obmedzenia vlastníctva. Ak by sa priznala pravdivosť a relevantnosť záverov
uvádzaných v napadnutom rozsudku znamenalo by to, že dlhšie trvajúce obmedzenie vlastníckeho
práva je v podmienkach Slovenskej republiky možné aj bez náhrady. Tento záver nie je ľudskoprávne,
ani ústavnoprávne aprobovaný, je nesprávny z oboch perspektív, ktoré majú nadzákonný punc a zákona

normatívna právna úprava musí byť s nimi súhlasná.
3.7. Vo vzťahu k jednorazovej náhrade za zriadenie vecného bremena dovolateľ uzavrel, že táto
argumentácia súdu musí byť prelomená minimálne s vedomosťou toho, že ak by sa potvrdila, znamenalo
by to, že vlastnícke právo obmedzené v minulom storočí za určitú sumu môže byť obmedzené stále.Tento stav nie je súladný s platnou legislatívou, nakoľko využívať triádu vlastníckych práv je základné
ľudské právo žalobcu priznané Ústavou Slovenskej republiky.
3.8. Dovolateľ poukázal na svoju námietku v konaní pred súdmi nižšej inštancie vo vzťahu k

intertemporálnym ustanoveniam; odvolací súd bol toho názoru, že ak aj nový zákon ruší zákon
predchádzajúci, zostávajú ustanovenia predchádzajúcich zákonov upravujúcich oprávnenia k cudzím
veciam stále aplikovateľné, pokiaľ neskorší právny predpis do týchto právnych vzťahov výslovne
nezasiahne. Toto právne posúdenie považoval žalobca za nesprávne a poukázal na závery vyplývajúce
z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, s ktorým sa súdy

nižších inštancií dostatočnej miere nezaoberali. Z uvedeného nálezu vyplýva, že verejný záujem na
obmedzení vlastníckeho práva nemôže a nesmie byť nadradený ochrane vlastníkov. Výstavbu rozvodov
tepla treba pokladať za nútené obmedzenie vlastníkov na dlhý, vopred presne neurčiteľný čas. V období,
keď nútené obmedzenie vlastníkov v dôsledku existencie právnej povinnosti strpieť vedenie cez svoju
nehnuteľnosť trvá, v dôsledku pôsobenia ekonomických zákonitostí dochádza k pohybom vo výške
plnenia. Jednorazová náhrada poskytnutá vlastníkom za ich obmedzenie nemá (a priori nemôže mať)

povahu primeranej náhrady za obmedzenie, ktorému sú podľa zákona podrobení. Ústavným súdom
tak došlo k ústavnému posúdeniu nezákonnosti uvažovania o jednorazovosti náhrady za obmedzenie
vlastníka pozemku síce v prípade iného druhu stavieb ako v prejednávanej veci, avšak pri posudzovaní
ustanovení de facto, aj de iure obsahovo totožných.
3.9. Ústavný súd Slovenskej republiky pritom v uznesení PL. US 35/2015 síce ústavnú sťažnosť

zamietol, avšak len z procesných dôvodov; v rámci svojej argumentácie výslovne uviedol, že závery
rozhodnutia PL. ÚS 42/2015 sú priamo aplikovateľné aj na prejednávanú vec. Podľa dovolateľa tak
odvolací súd nedal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, z akého dôvodu sa vo väčšej miere nezaoberal
posúdením argumentov uvedených v citovaných nálezoch ústavného súdu. Nezákonnosť z dôvodu
arbitrárnosti videl dovolateľ aj v tom, že odvolací súd nedôsledne vyhodnotil argumenty Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ktoré sú evidentne úplne rozdielne ako prezentovaný názor zo strany odvolacieho
súdu. Je totiž zrejmé, že s čl. 20 ústavy je zlučiteľná aj taká primeraná náhrada za nútené obmedzenie
vlastníctva, ktorá sa poskytuje vlastníkovi opakovane. Na uvedené odvolací súd ani súd prvej inštancie
vôbec neprihliadli.
3.10. V rámci svojej argumentácie dovolateľ poukázal na závery vyplývajúce z právnej teórie (doktrinálny

výklad doc. JUDr. Jána Drgonca DrSc. k Ústave Slovenskej republiky); poukázal na nález pléna
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 19/2009 z 26. januára 2011 a tiež závery
vyplývajúce z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, sťažnosť číslo W./XX, rozsudok z 25.
marca 1999 vo veci Iatridis verzus Greece a rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva č. 55179/2000
zo 4. februára 2008 a č. 35014/1997 z 19. júna 2006.

3.11. Dovolateľ poukázal na skutočnosť, že svoj nárok odvodzuje z § 12 ods. 4 zákona č. 110/1964
Zb.; tento nárok má svoj právny základ vo viacerých predpisoch najmä v Ústave Slovenskej republiky
(článok 20 ods. 1, ods. 4); výklad zákonov, aj keď sa zriaďujú vecné bremená, sa musí robiť tak, aby bol
v súlade s ústavou. Zákon má byť súladný s právnym predpisom s vyššou právnou silou. Je síce fakt,
že z ustanovení § 12 ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb. vyplýva lehota, v ktorej musí byť žiadosť o náhradu

podaná, ak však má vlastník za obmedzené užívanie nehnuteľnosti nárok na primeranú náhradu, kedy k
obmedzeniu došlo, má nárok na náhradu aj žalobca, keďže obmedzenie stále trvá. Práve z uvedeného
dôvodu tento nárok nemôže byť prekludovaný. Naopak znenie ustanovenia § 12 ods. 6 zákona č.
110/1964Zb.žalobcovineoprávnenýmspôsobomzakladáprekážkunauplatneniejehoústavnéhopráva
vlastniť majetok. Dovolateľ vyjadril presvedčenie, že ak obmedzenie jeho vlastníckeho práva trvá, je

uvedené obmedzenie možné riešiť rentou podľa ekonomických ukazovateľov. Na prejednávanú vec je
tak potrebné nahliadať prostredníctvom optiky ústavnosti konkrétne článku 12 ods. 1 ods. 2, článku 13
ods. 1 písm. a) ods. 2 ods. 4, článku 20 ods. 1 ods. 3 ods. 4, článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky v súvzťažnosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015.
3.12. Dovolateľ mal za to, že súdy nižších inštancií mali postupovať podľa § 162 ods. 1 písm. b)

CSP a obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky s návrhom na konanie o súlade § 12 ods. 6
zákona č.110/1964 Zb. s Ústavou Slovenskej republiky. Neobstojí názor odvolacieho súdu, že sledovaný
účel možno v konaní o súlade právnych predpisov dosiahnuť len tam, kde predmetom posúdenia je
právny predpis, ktorý je súčasťou právneho poriadku a nie tam, kde právny predpis bol zrušený a
nahradený iným všeobecne záväzným právnym predpisom. Takéto zdôvodnenie odvolacieho súdu je

zjavne protiústavné; dochádza k patovej situácii, kedy by už podľa odvolacieho súdu nemalo byť žiadnej
pomoci a nápravy ku konvalidácii zjavnej protiústavnosti.
3.13. Dovolateľ žiadal, aby dovolací súd sám postupoval podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, respektíve
podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, alebo aby zvážil aj postup podľa § 445 ods. 1 CSP, a teda, abyprerušil konanie a pred rozhodnutím vo veci podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
začatie konania o súlade právnych predpisov alebo podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred
súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,

respektíve požiadal Európsky súd pre ľudské práva o vydanie poradného stanoviska k zásadným
otázkam týkajúcim sa výkladu alebo uplatňovania práv a slobôd uvedených v Dohovore o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
3.14. Ďalšou argumentáciou dovolateľ poukázal na konanie spoločnosti Slovak Telekom a.s.
zneužívajúcej svoje postavenie na trhu; uvedená spoločnosť dosahuje výrazné zisky; umiestňuje svoje

zariadenia nie v nevyhnutnom rozsahu; robí si svoj biznis na cudzích pozemkoch, za ktoré nemorálne
neplatí nič.
3.15. S poukazom na závery vyplývajúce z rozhodnutí ústavného súdu, okrem iného sp. zn. IV. ÚS
115/03, III. ÚS 209/04 a I. ÚS 110/07 mal za to, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je arbitrárny,
nakoľkoodvolacísúdsanevysporiadalsnajpodstatnejšímiskutočnosťami,ktorýmižalobcazdôvodňoval
svoj nárok. Dovolateľ uzavrel, že názor odvolacieho súdu, že primeraná náhrada sa prekluduje, je

evidentne protiústavný.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu navrhol, aby dovolací súd postupom podľa
ustanovenia § 448 CSP dovolanie zamietol.
4.1. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca dovolanie podal v zmysle § 420 písmeno f) CSP

a uviedol pomerne obsiahly popis, v čom by vada mala spočívať. Podľa názoru žalovaného tento
opis neobsahuje nič čo by preukazovalo, že rozhodnutie odvolacieho súdu, respektíve jeho postup
vykazuje vadu uvedenú v citovanom ustanovení CSP. Žalovaný v dovolaní skôr polemizuje so závermi
odvolacieho súdu, respektíve súdu prvej inštancie; značnú časť dovolania venuje doktrinálnym úvahám
aká by mala byť právna úprava náhrady za užívanie pozemkov bez ohľadu na prijatú zákonnú úpravu.

Ďalej argumentáciu venuje úvahám, či súd prvej inštancie a odvolací súd mali prerušiť konanie a podať
podnet na Ústavný súd Slovenskej republiky. Žalovaný reagujúc na túto argumentáciu mal za to, že
súdy vo svojich odôvodnenia sa riadne, zrozumiteľne a presvedčivo vysporiadali so všetkými otázkami,
ktoré boli podstatné pre posúdenie oprávnenosti žaloby a je z nich zrejmé, prečo rozhodli tak ako
rozhodli. Oba súdy sa dostatočne vysporiadali s otázkou právnej kvalifikácie žalovaného nároku, aj

s otázkou, či žalovaný nárok vznikol alebo nie. Napokon zo žaloby, respektíve z vyjadrení žalobcu
nebolo dostatočne zrejmé, z akého právneho titulu svoj nárok odvodzuje. Oba súdy sa však vysporiadali
s otázkou existencie vecného bremena podľa zákona č. 110/1964 Zb., jeho právneho charakteru, s
otázkou vzniku nároku na náhradu, ako aj s možným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Dovolateľ so závermi súdu súdov nižších inštancií nesúhlasí, nie je však dôvodné namietať absenciou

riadneho odôvodnenia.
4.2. Súdy nižších inštancií sa dostatočne vysporiadali s opakovanými návrhmi žalobcu na prerušenie
konania a na podanie návrhu na Ústavný súd ako aj s námietkami žalobcu voči ústavnosti príslušných
ustanovení zákona číslo 110/1964 Z. z.. Najmä odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku jasne a
zrozumiteľne vysvetlil, prečo súd prvej inštancie postupoval správne ak konanie neprerušil a zároveň

jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo ani odvolací súd nevyhovel návrhu na prerušenie konania.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho

konania a predpoklady prípustnosti dovolania. Po preskúmaní podaného dovolania bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné, a preto ho zamietol (§ 448
CSP).

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, majúci v systéme opravných prostriedkov civilného

sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nesmie
byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci
konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013,
5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012, ktoré sú aktuálne aj za súčasnej procesnoprávnej

úpravy).

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa napríslušnom súde nápravy chýb a nedostatkov konaní a rozhodovaní súdov nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť vo veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho

konania (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,
5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015).

8. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konania,patrídovýlučnejprávomocidovolaciehosúdu.Právnuúpravudovolaniaadovolaciehokonania,

ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto podmienka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade
interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 1Cdo/348/2013, 3Cdo/319/2013, 3Cdo/357/2016, 3Cdo/208/2014).

9. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých spor bol právoplatne skončený meritórnym
rozhodnutím musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých

mimoriadnych opravných prostriedkoch. Ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania
pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne
zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej strane (porovnaj
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti; z
ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak
to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach §

420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie
právnej otázky).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať
nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je

procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a
náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a §
432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah,
ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. V danom prípade dovolateľ vyvodil prípustnosť dovolania výlučne z ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

13. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces.

14. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).

15. Vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP (ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v § 420 CSP)
platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne
zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/8/2017, 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).
Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do
práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

16. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konania. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplývajej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Pokiaľ dovolateľ uplatnil odvolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, z obsahu dovolania možno
vyvodiť, že namietal procesný postup odvolacieho súdu a tvrdil, že procesným postupom odvolacieho

súdu mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal, že rozhodnutia nižších súdov nie sú dostatočne
odôvodnené a presvedčivé a z toho dôvodu sú nepreskúmateľné. V konečnom dôsledku namietal, že
nižšie súdy mu nedali odpovede a v dostatočnej miere nevyriešili otázky, ktoré mali pre vec podstatný
význam.

18. Z rozhodnutí súdov nižších inštancií vyplýva, že pokiaľ žalobca uplatňoval nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia, tento nebolo možné považovať za dôvodný, nakoľko zriadenie
telekomunikačných zariadení bolo realizované na základe platnej právnej úpravy (zákon č. 110/1964
Zb.); skutočnosť vzniku zákonného vecného bremena (právny titul na užívanie pozemkov) vylučuje
dôvodnosť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu nenaplnenia predpokladov na jeho

priznanie. Nebolo rozporované, že pozemky v rozhodnom čase boli využívané na poľnohospodárske
účely; iba umiestnenie stavby pod zemským povrchom nemá za následok obmedzenie vlastníckeho
práva v rozsahu tvrdenom žalobcom. Okresný súd mal za preukázané, že došlo k vzniku zákonného
vecného bremena; nároky za vzniknuté vecné bremeno patrili právnemu predchodcovi žalobcu; tieto
nároky sa prekludovali uplynutím zákonnej lehoty. Súd prvej inštancie uzavrel, že ak by žalobcovi určitá

náhrada prináležala, išlo by o náhradu vo forme nákladov spojených s údržbou pozemkov, prípadne
nákladov spojených s preložením telekomunikačného vedenia; okresný súd sa vyjadril aj k záverom
vyplývajúcim z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015. Odvolací súd
bližšie vysvetlil povahu právneho inštitútu zákonného vecného bremena; súhlasil so záverom, že pri
existencii právneho titulu užívania veci nie je daný právny dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia,

ako aj so záverom, že nárok na primeranú náhradu za obmedzené užívanie nehnuteľností mal vlastník
v čase, kedy k obmedzeniu užívania došlo. Odvolací súd sa zaoberal otázkou intertemporálnych
ustanovení vo všeobecnosti; z následnej právnej úpravy (zákon č. 195/2000 Z. z., zákon č. 610/2003 Z.
z., zákon č. 351/2011 Z. z.) v konkrétnostiach vyvodil, že neskoršie právne úpravy nekoncipovali náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom zákonných vecných bremien odlišne (od

právnej úpravy zákona č. 110/1964 Zb. v rozhodnom čase); nový nárok na nútené obmedzenie užívania
nehnuteľnosti nové právne úpravy nezakladali a ani neobnovili zaniknuté nároky na náhradu.

19. Vady v skutkových zisteniach dovolateľ nenamietal, okrem záveru okresného súdu, že iba

skutočnosť, že pozemky by v budúcnosti mohli byť stavebnými pozemkami, nezakladá právo na náhradu
za užívanie pozemkov vo výške obvyklého nájmu; dovolateľ v tomto smere tvrdil, že sporné pozemky
sú stavebnými pozemkami.
19.1. Pokiaľ dovolateľ prezentoval jeho nespokojnosť s hodnotením vykonaného dokazovania a
tým nedostatkami v skutkových zisteniach odvolacieho súdu, dovolací súd pripomína, že dovolanie

nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení
skutkových zistení. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a
rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu,
že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a
odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto

nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
19.2. K uvedenému dovolací súd zdôrazňuje, že na závere, že v dotknutých pozemkoch nejde o
stavebné pozemky, súdy nižších inštancií napadnuté rozhodnutie nezaložili. Rozhodnutie okresného
súdu, (s ktorým sa odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 2 CSP stotožnil) bolo založené na závere

o nenaplnení zákonných podmienok pre vznik bezdôvodného obohatenia; prekludovaní nároku na
jednorazovú náhradu a nesplnení podmienok pre priznanie náhrady vo forme nákladov spojených s
údržbou pozemkov (takéto náklady žalobca neuplatnil), prípadne nákladov spojených s preložením
telekomunikačných káblov (ani takéto náklady žalobcovi nevznikli). Vzhľadom na využitie dotknutýchpozemkov na poľnohospodárske účely (a žalobca ani netvrdil iný účel využitia pozemkov v rozhodnom
období) iba umiestnením stavby (telekomunikačných káblov) automaticky nedochádza k obmedzeniu
vlastníckeho práva v rozsahu tvrdenom žalobcom.

20. Dovolacou námietkou bolo tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, nebolo dostatočne zdôvodnené a presvedčivé; dovolateľ
namietal vadu nepreskúmateľnosti rozsudkov nižších inštancií a tvrdil, že nižšie súdy mu nedali
odpovede a nevyriešili otázky, ktoré mali na vec podstatný význam.

20.1. K uvedenému dovolací súd zdôrazňuje, že z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva,
že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť
aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS
330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, 5Cdo/57/2019) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy,

keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci
predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá
sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie.
20.2. Z judikatúry ESĽP, aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné
súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich
skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a

právnymi závermi na strane druhej.
20.3. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej
stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových
zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto
rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd by mal

byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť
konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú
presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku
ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,
racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS

402/08).
20.4. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov, patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu, (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným

spôsobom), odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivý súdny proces, táto vada zakladá i
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
20.5. I v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a

presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
20.6. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen spoukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal.
20.7. Pokiaľ dovolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd

konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
f) CSP.
20.8. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa náležitosti
odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 CSP v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno

považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené.
20.9. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, zodpovedá základnej
(formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich
obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri
hodnotení dôkazov jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových

zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je
koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku
ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu je zrejmé, z akých skutkových zistení a právnych úvah vychádzal, keď dospel k záveru
o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 48.372,61 eura s

príslušenstvom.

21. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím
súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom
súdu prvej inštancie vytvára organickú /kompletizujúcu/ jednotu) vyplýva, že súdy nižších inštancií sa

zaoberali otázkou, či boli naplnené zákonné predpoklady na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom
dospeli k záveru, že žalovanému vo vzťahu k uloženiu telekomunikačných zariadení vzniklo zákonné
vecné bremeno; vzťah vyplývajúci z vecného bremena potom vylučuje vznik bezdôvodného obohatenia
v rozsahu uplatnenom žalobou aj z dôvodu, že v rozhodnom čase boli dotknuté pozemky žalovaného
využívané na poľnohospodárske účely. Okresný súd aj s prihliadnutím na závery vyplývajúce z Nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015 vo vzťahu k vecnému bremenu uzavrel,
že vecné bremeno nie je možné užívať celkom bezodplatne, odplata ale prichádza do úvahy v prípade
výdavkov spojených so zachovaním veci a jej opravami; takéto nároky žalobcu ale z podanej žaloby
nevyplývajú.
21.1. Podstatnou otázkou, ktorou sa súdy nižších inštancií podrobne zaoberali bola otázka, či v prípade

zákonného vecného bremena zriadeného podľa zákona č. 110/1964 Zb. ide o jednorazovú náhradu
alebo si ju môže uplatniť vlastník pozemku za jednotlivé obdobia ako aj otázkou, či táto náhrada patrí
každému (novému) vlastníkovi pozemkov, na ktorých viazne vecné bremeno a dospeli k záveru, že
náhrada za zriadenie vecného bremena je jednorazová, patrí prvému vlastníkovi pozemku, (a teda
subjektu,ktorýbolvlastníkompozemkuvčasezriadeniavecnéhobremena).Odvolacísúdvtomtosmere

dodalargumentáciuohľadneintertemporálnychustanoveníneskoršíchprávnychpredpisovupravujúcich
podmienky na zriaďovanie a prevádzkovanie telekomunikačných sietí. Súdy nižších inštancií uzavreli, že
nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena žalobcovi ako ďalšiemu vlastníkovi nepatrí z dôvodu,
že tento nárok patrí osobe, ktorá bola vlastníkom nehnuteľností v čase zriadenia vecného bremena;
nárok bolo možné uplatniť v zákonnej lehote a neuplatnením v zákonnej lehote tento nárok zaniká.

21.2. Odvolací súd napokon samostatným výrokom návrh žalobcu na prerušenie konania postupom
podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) CSP zamietol s poukazom na to, že účel konania o súlade
právnych predpisov možno dosiahnuť len tam, kde predmetom právneho posúdenia je právny predpis,
ktorý je súčasťou právneho poriadku a nie tam, kde právny predpis bol zrušený a nahradený iným
všeobecne záväzným právnym predpisom.

21.3. Už z uvedeného je zrejmé, že súdy nižších inštancií sa zaoberali všetkou žalobnou a odvolacom
argumentáciou dovolateľa.

22. Dovolateľ v dovolaní so závermi odvolacieho súdu v zásade vyjadril iba nesúhlas a ponúkol svoju
vlastnú argumentáciu, z ktorej vyvodil pre seba priaznivé závery pre úspech v spore o zaplatenie sumy

48.372,61 eura s príslušenstvom.
22.1. Dovolacou argumentáciou bolo tvrdenie, že dotknuté pozemky sú stavebnými pozemkami z
dôvodu, že je na tento účel určený územným plánom mesta a nie je možné pre účel posudzovania
povahy možnej výstavby na ňom vychádzať z označenia v katastri nehnuteľností. Uvedenouargumentáciou ohľadne charakteru dotknutých pozemkov sa zaoberal už súd prvej inštancie;
rozhodnutie nezaložil na závere, že tieto pozemky nie sú pozemkami stavebnými, ale na závere, že
v rozhodnom čase boli pozemky využívané na poľnohospodárske účely a žalobca tak nepreukázal

obmedzenie vlastníckeho práva odôvodňujúce uplatnený nárok na zaplatenie finančnej sumy.
22.2. Dovolateľ v dovolaní vysvetlil, že záber ochranných pásiem v súvislosti s uloženými
telekomunikačnými káblami je väčší, ako uplatnil v žalobe, s čím súvisí znehodnotenie pozemkov a v
prípade, ak žalovaný môže obmedzovať svojimi zariadeniami pozemky iných vlastníkov bezodplatne,
logicky nemá žiadnu snahu o splnenie podmienky premiestniť svoje zariadenia, aby k obmedzeniu

vlastníka pozemkoch dochádzalo len v nevyhnutnom rozsahu. Tu dovolací súd zdôrazňuje, že dovolateľ
uplatnil dovolací dôvod uvedený v § 420 písm. f) CSP ako vadu zmätočnosti, konkrétne arbitrárnosti a
nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Z jeho argumentácie však vyplýva, že závery súdov
nižšíchinštanciípochopil,reagujenanesvojouprávnouargumentáciouaponúkaopätovnesvojevlastné
právne závery.
22.3. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP nesúhlasil s právnym posúdením

súdov nižších inštancií pokiaľ ide o zákonné vecné bremeno (podľa zákona č. 110/1964 Zb. platného v
čase umiestnenia telekomunikačných zariadení), vyjadruje nesúhlas s koncepciou vecného bremena a
jednorazovou náhradou za zriadenie vecného premena. Uvádza, že táto argumentácia súdov musí byť
prelomená, ide o právne posúdenie nesúhlasné s platnou legislatívou. Rovnako vyjadril svoj nesúhlas
so závermi odvolacieho súdu a v rámci svojej argumentácie poukázal aj na závery vyplývajúce z nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015.
22.4. Dovolací súd konštatuje, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to,
že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a
námietok.Samotnéodôvodnenierozhodnutiavšeobecnéhosúdu,ktoréstručneajasneobjasnískutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
strany na spravodlivý proces (IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 324/2011). Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na

riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP
správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne
právne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti nezakladá (R 24/2017); tento právny záver považuje
za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019). Vzhľadom na uvedené dovolací
súd neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré dovolateľ uvádzal v dovolaní o zmätočnosti (§ 420

CSP) napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, trpiaceho nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia, pretože uvedené nezistil.

23. Dovolateľ tak neopodstatnene namietal nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mu
mal znemožniť uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že by došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP); nezistenie porušenie práva na spravodlivý proces z
dovolacích dôvodov bolo dôvodom pre zamietnutie dovolania v zmysle ustanovenia § 448 CSP.

24. Dovolací súd zdôrazňuje, že otázka, či vlastníkovi pozemkov, na ktorom viazne vecné bremeno
po ustálení potrebných skutkových zistení (či na pozemkoch boli uložené telekomunikačné zariadenia,

či telekomunikačná stavba bola realizovaná v súlade s právnou úpravou, či došlo k zriadeniu vecného
bremena, a či umiestnenie telekomunikačného zariadenia na dotknutých pozemkoch trvá) patrí náhrada
v súvislosti s obmedzením vlastníckeho práva, a či táto je jednorazová, a či nie je prekludovaná, je
otázkou právnou. Ustanovenia Civilného sporového poriadku o dovolaní pripúšťajú podanie dovolania
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu;
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná odlišne; v takom prípade ide o dovolacie dôvody uvedené v § 421 ods. 1 CSP.
24.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod, sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu.24.2. Nesprávne právne posúdenie je chybou aplikácie práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

24.3. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľnom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva
na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.
24.4. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku tejto viazanosti dovolací
súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzí v dovolaní uplatneným dovolacím

dôvodom; dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.

25. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, dovolateľ podané dovolanie vymedzil práve (a výlučne)
ustanovením § 420 písm. f) CSP, tvrdením o porušení práva na spravodlivý proces najmä tým, že
nepovažoval rozhodnutie odvolacieho súdu za dostatočne zdôvodnené a presvedčivé. V dovolaní
ponúkol svoju argumentáciu ohľadne správneho právneho posúdenia veci.

25.1. Dovolateľvšakneuplatnilžiadenzdôvodovuvedenýchv§421ods.1písm.a),b)ac)CSP;netvrdil
a nepreukazoval, že sa odvolací súd pri riešení právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu; ak mienil uplatňovať dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) absentuje poukaz na
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu; netvrdil, že pri posúdení riešených právnych otázok ide
o otázky, ktoré v rozhodovacej praxi riešené neboli a napokon ak mienil vymedziť dovolanie dôvodom

uvedeným v § 421 ods. 1 písm. c) CSP, nepoukázal na žiadne z rozhodnutí dovolacieho súdu, pri ktorých
by bolo možné konštatovať, že nastolené právne otázky súd dovolacím súdom rozhodované rozdielne.

26. Dovolací súd uzatvára, že obsahom dovolania je iba vyjadrenie nesúhlasu s právnymi závermi
odvolacieho súdu (a súdu prvej inštancie); za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno

považovať to, že odvolací súd nezdôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (nestotožnil
sa s jeho argumentáciou). Poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 CSP dovolateľ podané dovolanie
nevymedzilaibavyjadrenienesúhlasusprávnymposúdenímodvolaciehosúdunepostačujenadovolací
prieskum v zmysle § 421 ods. 1 CSP práve z dôvodu, že dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

27. Dovolateľ sa nestotožnil ani s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý treťou výrokovou vetou návrh
žalobcu na prerušenie konania zamietol a tvrdil, že súdy nižších inštancií mali postupovať podľa § 162
ods. 1 písm. b) CSP a obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky s návrhom na konanie o súlade
§ 12 ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb, s Ústavou Slovenskej republiky.

28. V nadväznosti na uvedené dovolateľ navrhol, aby dovolací súd sám postupoval podľa § 162 ods. 1
písm. b), resp. podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP alebo zvážil postup podľa § 445 ods. 1 CSP. Navrhol, aby
dovolací súd prerušil dovolacie konanie a pred rozhodnutím o podanom dovolaní a/ podal Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov; b/ podal návrh na
začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy,

ktorou je Slovenská republika viazaná alebo c/ požiadal Európsky súd pre ľudské práva o vydanie
poradného stanoviska k zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu alebo uplatňovania práv a slobôd
uvedených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

29. K návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd uvádza, že

už odvolací súd zamietajúc takýto návrh na prerušenie odvolacieho konania uviedol, že účel konania o
súladeprávnychpredpisovmožnodosiahnuťlentam,kdepredmetomposúdeniajeprávnypredpis,ktorý
je súčasťou právneho poriadku a nie tam, kde právny predpis bol zrušený a nahradený iným všeobecne
záväzným právnym predpisom.
29.1. S vyššie uvedenou argumentáciou sa dovolací súd stotožňuje.

29.2. Prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne
záväzný právny predpis (tu namietaný § 12 ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb.) je v rozpore s ústavou, dospel
súd, a nie účastník konania.
29.3. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 42/2015 rozhodol, že Ustanovenia § 10
ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá

a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov v rozsahu, v
akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová" v slovnom spojení „primeraná jednorazová
náhrada", nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel.29.4. Porovnaním úpravy zákona č. 657/2004 Z. z. pred a po zverejnení vyššie citovaného nálezu
ústavného súdu je zrejmé, že zákon č. 657/2004 Z. z. v neskoršom znení používa iba pojem „primeraná
náhrada", namiesto dovtedajšieho pojmu „primeraná jednorazová náhrada".

Zákonná dikcia o možnosti uplatniť nárok na primeranú náhradu u držiteľa povolenia do šiestich
mesiacov odo dňa, keď sa vlastník nehnuteľnosti o uplatnení zákonného vecného bremena držiteľom
povolania dozvedel, najneskôr do jedného roka s tým, že inak právo na primeranú náhradu za uplatnenie
zákonného vecného bremena držiteľom povolania zaniká ostal nedotknutý.
29.5.Uvedenáformuláciaozánikunárokunaprimeranúnáhraduzodpovedásvojoupodstatouformulácii

§ 12 ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb. v aplikovanom znení, podľa ktorého žiadosť podľa odseku 5 sa musí
podať do 12 mesiacov odo dňa, keď k obmedzeniu užívania nehnuteľnosti došlo, inak nárok zaniká.
29.6. Dovolací súd napokon poukazuje na § 91 ods. 1 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 314/2018 Z. z.") čo sa
týka účinnosti nálezu v konaní o súlade právnych predpisov, podľa ktorého (1) právny predpis, jeho časť
alebo jeho ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej sily ústavný súd vyslovil, strácajú

účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov; (2) orgán verejnej moci, ktorý má
uviesť právny predpis do súladu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, je viazaný právnym názorom vysloveným
v náleze ústavného súdu. Ak do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonom neuvedie
právnypredpisdosúladusprávnympredpisomvyššejprávnejsilyalebomedzinárodnouzmluvou,stráca
právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej

sily ústavný súd vyslovil, platnosť.
29.7. V rámci posudzovania dôvodnosti návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP
nemožno opomenúť § 87 zákona č. 314/2018 Z. z., podľa ktorého ústavný súd konanie zastaví, ak
preskúmavaný právny predpis stratí platnosť pred vyhlásením nálezu vo veci. Ak sa konanie začalo na
základe návrhu súdu podľa čl. 125 ods. 1 a čl. 144 ods. 2 ústavy, rozhodne ústavný súd o zastavení

konaniapodľapovahyveci.Predmetompreskúmavaniapodľanávrhudovolateľamalobyťustanovenie§
12 ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb.; uvedený zákon bol zrušený zákonom č. 195/2000 Z. z.. Aj keď zrušený
zákon (zákon č. 110/1964 Zb.) je aplikovateľný na skutkové okolnosti, ktoré vznikli počas jeho účinnosti,
dovolací súd sa stotožňuje s právnym názorom vysloveným už odvolacím súdom, podľa ktorého nová
právna úprava (či už zákon č. 195/2000 Z. z., zákon č. 610/2003 Z. z. a ani zákon č. 351/2011 Z. z.) inú

úpravu zániku práva na primeranú náhradu ak nebola uplatnená v zákonnej lehote nepriniesli.
29.8. Z dôvodov vyššie uvedených dovolací súd nepovažoval návrh na prerušenie konania podľa § 162
ods. 1 písm. b) CSP za dôvodný.

30. Dovolateľ navrhol prerušiť konanie aj podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP a žiadal, aby dovolací

súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa
medzinárodnej zmluvy, ktorom je Slovenská republiky viazaná. Bližšie dôvody takéhoto postupu
nekonkretizoval, možno ich vyvodiť z celého textu odvolania, keď záver súdov nižších inštancií o
charaktere náhrady za zriadenie vecného bremena a prekludovaní tohto nároku, ak nie je uplatnený v
zákonnej lehote, považoval za výsledok nesprávneho právneho posúdenia.

30.1. Tu dovolací súd zdôrazňuje, že dovolateľ uplatnil výlučne dovolací dôvod v zmysle § 420 písm.
f) CSP; dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP dovolateľ nevymedzil. Dovolací súd pripomína, že
rozsahom a dovolacími dôvodmi je viazaný.
30.2. Dovolateľ predbežnú otázku, ktorá by mala byť predmetom konania pred Súdnym dvorom
Európskej únie nevymedzil.

30.3. K otázke povinnosti súdu podať návrh na konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie sa vyjadril
dovolací súd už za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu (Občiansky súdny poriadok) a
v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/108/2012 z 26. júla 2012, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 61/2013 právnou vetou konštatoval, že „ak súd v
priebehu konania nedospeje k potrebe výkladu komunitárneho práva, a preto konanie v zmysle § 109

ods. 1 písm. c) O.s.p. nepreruší, prejednanie a rozhodnutie sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) ani g) OSP". V odôvodnení rozhodnutia bližšie uviedol,
že vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania
a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke; túto povinnosť nemá
ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do

ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť spor, ktorý nemá žiadnu
komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii štátu členskej krajiny.30.4. Závery vyplývajúce z vyššie citovaného rozhodnutia dovolacieho súdu sú plne aplikovateľné aj za
účinnosti novej procesnej úpravy predstavovanej Civilným sporovým poriadkom; závery vyplývajúce z
R 61/2013 si najvyšší súd osvojil aj v neskoršom rozhodnutí sp. zn. 7Co/3/2021 z 30. novembra 2021.

30.5. Z uvedených dôvodov, absencie formulácie predbežnej otázky súdnemu dvoru a absencie
aplikácie komunitárneho práva nepovažoval dovolací súd návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods.
1 písm. c) CSP za dôvodný.

31. Dovolateľ napokon žiadal, aby dovolací súd zvážil postup podľa § 445 ods.1 CSP, a požiadal

Európsky súd pre ľudské práva o vydanie poradného stanoviska k zásadným otázkam týkajúcim sa
výkladu alebo uplatňovania práv a slobôd uvedených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
31.1. Podľa čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 16 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Protokol") najvyššie súdy a tribunály Vysokých zmluvných strán, ako sú stanovené v súlade s článkom
10, môžu požiadať súd, aby vydal poradné stanoviská k zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu alebo

uplatňovania práv a slobôd uvedených v dohovore alebo jeho protokoloch.
31.2. Postup podľa čl. 1 ods. 1 Protokolu môže dovolací súd zvoliť ex offo alebo na návrh strany sporu; v
prípade návrhu strany sporu na podanie žiadosti o vydanie poradného stanoviska nie je povinný takúto
žiadosť na Európsky súd pre ľudské práva podať.
31.3. Dovolateľ svoju argumentáciu vo vzťahu k postupu podľa § 445 ods. 1 CSP v dovolaní nerozvinul,

ostáva domnievať sa, že námietkou je tvrdené porušenie práva vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každá
fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho
majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.

31.4. Vzhľadom ku skutočnosti, že právo na ochranu majetku vyplývajúce z Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd sa v plnej miere premietlo do čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a
dovolací súd dôvod na postup podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP nezistil, nedospel ani k potrebe podania
o žiadosti o vydanie poradného stanoviska.

32. Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b), c) a § 445 CSP považoval
dovolací súd za nedôvodný, a preto ho zamietol.

33.Dovolaniežalobcuvymedzené§420písm.f)CSPbolosíceprípustné,aleniedôvodné.Zuvedeného
dôvodu ho dovolací súd zamietol podľa § 448 CSP.

34. Dovolací súd žalovanému, v dovolacom konaní úspešnému, priznal podľa § 453 ods. 1 CSP s
použitím § 255 ods. 1 CSP voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania
v plnom rozsahu.

35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.