Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce, Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. december 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/125/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122207834
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2122207834.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcu: A. B., nar. X.XX.XXXX, adresa C. XXXX/
XX, D., proti žalovanej: E. F. B., nar. XX.X.XXXX, adresa G. H. XXXX/X, D., zastúpenej advokátom:
JUDr. Miloš Chrenko, so sídlom Hlavná 25, Trnava, o zaplatenie 63.378,78 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 19C/52/2022-154 zo dňa 15.5.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e a vo
výroku II. m e n í tak, že žalovanej priznáva náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 50%.

II. Žalovanej p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 50%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu vo výroku I. zamietol a výrokom II. vyslovil, že
žalovaná má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 161 ods. 1 a 203 ods. 1 písm. c)
zák. č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (v texte aj len CMP), § 39a, § 420 ods. 1, §
442 ods. 1, § 482 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. – v texte aj len OZ).

3. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku prvoinštančný súd skonštatoval, že z uznesenia Okresného
súdu Trnava vydaného prostredníctvom notárky JUDr. Ľubice Zaťkovej č.k. 11D/90/2019, Dnot 108/2019
dňa 21.11.2019 zistil, že v konaní o dedičstve po poručiteľke G. B. bola určená všeobecná hodnota
majetku 96.871,07 eura; výška dlhov 20.246,36 eura; čistá hodnota dedičstva 76.624,71 eura. V konaní
bola schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva tak, že všetok majetok (nehnuteľnosti v kat.
území D.; bežné účty; osobné motorové vozidlo; nákladné vozidlo; obchodný podiel) nadobudla F.
B. - dcéra poručiteľky, bez povinnosti peňažnej výplaty ustupujúcemu spoludedičovi A. B. - synovi

poručiteľky. Proti rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 7.12.2019.

4. Prvoinštančný súd pokračoval, že v danej veci sa žalobca domáhal náhrady škody a ušlého zisku,
keď mal za to, že žalovaná využila jeho tieseň, jeho psychické rozrušenie spôsobené úmrtím matky,
psychickú chorobu, ako aj naivitu a presvedčila ho, aby jej dohodou prenechal dedičstvo po matke v
snahe sa obohatiť na úkor žalobcu, čím mu spôsobila škodu, ktorá spočívala v strate majetku, ktorý by

inak získal a z dôvodu nárastu hodnoty nehnuteľností sa žalobca domáhal i ušlého zisku.

5. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 21.11.2019 bola v dedičskom konaní po neb. matke žalobcu
a žalovanej G. B. uzavretá dedičská dohoda na základe ktorej nadobudla dedičstvo žalovaná bezpovinnosti výplaty ustupujúcemu spoludedičovi - žalobcovi. Sporné bolo či žalovaná vyvíjala nátlak
resp. použila lesť pri uzavretí dohody v dedičskom konaní, či uviedla žalobcu do omylu. Vo veci bola tiež
sporná existencia zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu a existencia

ušlého zisku žalobcovi. Dôkazné bremeno zaťažovalo v predmetnom spore žalobcu.

6. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Žalobca v konaní tvrdil, že
dohoda o dedičstve je v zmysle § 39a Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, keď žalovaná využila
jeho tieseň a psychické rozrušenie a dopustila sa úžery. Súčasne tvrdil, že žalovaná ho pri uzatváraní

dohody uviedla do omylu. Následne sa však žalobou domáhal náhrady škody a ušlého zisku. Ako
vyplýva z § 161 ods. 1 a § 203 ods. 1 písm. c) CMP predmetné rozhodnutie - dohoda o vyporiadaní
dedičstva, je rozhodnutím súdu v nesporovom konaní. Preto, podľa názoru prvoinštančného súdu, nie
je namieste domáhať sa neplatnosti takejto dohody žalobou, ako tomu je v tomto prípade, nakoľko v
prípade, ak by súd žalobe vyhovel došlo by k reparácii súdneho rozhodnutia vydaného v dedičskom
konaní, čo je neprípustné. Predmetná žaloba totiž smerovala cez inštitút náhrady škody k vyplateniu

žalobcu z predmetu dedičstva z dôvodu neplatnosti uzavretej dedičskej dohody, ktorú otázku si súd
mal v tomto konaní (podľa žalobcu) riešiť ako otázku predbežnú. Súd je toho názoru, že ani v prípade
preukázania dôvodov pre ktoré považoval žalobca dohodu uzavretú v konaní o prejednaní dedičstva
za neplatnú (tieseň, psychické rozrušenie, uvedenie do omylu) nie je možné dospieť k záveru, že by
dedič, ktorý nadobudol dedičstvo porušil právnu povinnosť, teda, že je splnený jeden zo základných

zákonných zodpovednostných predpokladov. V danej veci napokon uvedené tvrdenia žalobcu o tom,
že žalovaná využila jeho tieseň a psychické rozrušenie, uviedla ho do omylu, ani neboli preukázané.
Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že konanie žalovanej bolo aj v hrubom rozpore s dobrými mravmi,
keď súd (prostredníctvom povereného notára ako súdneho komisára) v uznesení o dedičstve schváli
dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva, ak neodporuje zákonu alebo dobrým mravom (§ 482 ods.

2 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného vyplýva, že notár pred schválením dohody posudzuje či
je v súlade so zákonom a či nie je v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade notár dohodu o
vyporiadaní dedičstva schválil. Súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že žalobca nevyužil svoje
právo podať odvolanie voči rozhodnutiu v dedičskom konaní (odvolanie bolo prípustné) i na skutočnosť,
že predmetnú žalobu podal po viac ako 4-och rokoch od uzavretia dohody. Čo sa týka nároku na

zaplatenie ušlého zisku, v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ušlý zisk predstavuje to, čo
poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody; inak povedané, že v dôsledku spôsobenia škody
nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať.
Nakoľko v danej veci žalobca nepreukázal vznik, spôsobenie škody, existenciu majetku, ktorý by sa
mohol rozmnožiť, nevznikol mu ani nárok na ušlý zisk.

7. Keďže súd nie je viazaný právnym posúdením žalobcu, zaoberal sa i tým, či na základe tvrdeného
skutkovéhostavuuplatnenýnároknazaplateniesumy38.312,35eura(uplatnenýtitulomnáhradyškody)
a na zaplatenie sumy 25.066,43 eura (uplatnenej titulom ušlého zisku) nepatrí žalobcovi iným titulom,
avšak dospel k záveru, že žalobcovi uplatnený nárok nepatrí ani z iného právneho titulu.

8. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.

9. Prvoinštančný súd nepripustil návrh zástupcu žalobcu na vykonanie dôkazu - vyžiadanie výpisu
z účtov z bánk na preukázanie rozporu konania žalovanej s dobrými mravmi, a to z toho hľadiska,

že disponovala finančnými prostriedkami matky a tieto vybrala pred dedičským konaním a privlastnila
si ich bezdôvodne, keď s poukazom na právny názor súdu uvedený v bode 9. odôvodnenia tohto
rozhodnutia, akýkoľvek výsledok takéhoto dokazovania by nemal žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci.
Súd nevykonal ani dokazovanie navrhované zástupcom žalobcu - výsluch žalobcu, keď žalobca sa
nedostavil na pojednávanie dňa 15.5.2024 bez dôležitého dôvodu (podľa vyjadrenia zástupcu žalobcu

na pojednávaní dňa 3.4.2024 práceneschopnosť žalobcu trvala do dátumu kontroly dňa 30.4.2024)
napriek tomu, že pojednávanie dňa 3.4.2024 bolo odročené za účelom jeho výsluchu. Zástupca žalobcu
na pojednávaní dňa 15.5.2024 ospravedlnil neúčasť žalobcu s odôvodnením, že zdravotné problémy
žalobcu pretrvávajú, uvedené nepreukázal. Súd s poukazom na skutočnosť, že žalobca bol v konaní
zastúpený advokátom upustil od vykonania tohto dôkazu a to i s poukazom na právny názor súdu

uvedený v bode 9. odôvodnenia. Súd nevyhodnocoval listinné dôkazy - lekárske správy o vyšetreniach,
resp. zdravotnom stave žalobcu, ktoré predložil zástupca žalobcu na preukázanie skutočnosti, že
žalobca v čase kedy malo dôjsť k protiprávnemu konaniu žalovanej bol psychicky chorý, keď súd
nedisponuje odbornými znalosti na posudzovanie zdravotného stavu.10. Žalovaná bola v konaní plne úspešná preto jej prvoinštančný súd priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

11. K žiadosti žalobcu, aby prvoinštančný súd v danej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania
aplikoval ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku (,,Výnimočne súd neprizná náhradu trov
konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.“) a to s poukazom na skutočnosť, že žalobca
je v zlej finančnej situácii, čo dokladali v súvislosti so žiadosťou o oslobodenie od súdneho poplatku,

zlá finančná situácia ako aj zdravotný stav sa zhoršil do takej miery, že žalobca si podal žiadosť o
dávku v hmotnej núdzi, zatiaľ o tom rozhodnuté nebolo, prvoinštančný súd uviedol, že z rozhodnutia
tunajšieho súdu č.k. 19C/52/2022-23 zo dňa 27.1.2023 ktorým súd priznal žalobcovi oslobodenie od
platenia súdnych poplatkov v rozsahu 50% a na ktoré sa odvolával zástupca žalobcu vyplýva, že žalobca
mal v tom čase pravidelný mesačný príjem vo výške cca 855,85 eur v čistom, pričom tento mesačný
príjem výrazne presahoval sumu životného minima domácnosti žalobcu, ktorá je vo výške 234,42 eur.

Po odpočítaní žalobcom uvedených výdavkov (výdavky spojené s bývaním 78,46 eur, lieky 15,- eur,
hypotéka 220,65 eur) od jeho mesačných príjmov, zostala žalobcovi suma cca 541,74 eur. Súd tiež v
rozhodnutíkonštatoval,žežalobcavlastníbytvA.(zariadenýodmája2022),vktoromnebývaazktorého
mohol dosahovať príjem z prenájmu vo výške minimálne 500,- eur mesačne, ktorú sumu mohol použiť
na tvorbu úspor a ktorého príjmu sa dobrovoľne vzdáva. Súd dospel k záveru, že žalobcu nemožno

považovať za osobu nemajetnú alebo sociálne slabú osobu, u ktorej by boli dané nepriaznivé majetkové
pomery v rozsahu vyžadovanom na priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku. Súd však
zohľadnil výšku súdneho poplatku (3.732,50 eur) a dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav žalobcu, ktorý
bol uznaný invalidným v rozsahu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť viac ako 70% a preto dospel
k záveru, že úhradu súdnych poplatkov vo výške 50% možno od žalobcu vzhľadom na jeho osobné a

majetkové pomery spravodlivo požadovať. Zástupca žalobcu odôvodňoval aplikáciu ustanovenia § 257
Civilnéhosporovéhoporiadkutým,žeodrozhodnutiasúduočiastočnomoslobodeníodplateniasúdnych
poplatkov sa zlá finančná situácia ako aj zdravotný stav žalobcu zhoršil. Toto tvrdenie však zástupca
žalobcu žiadnym spôsobom nepreukázal, napokon z odôvodnenia rozhodnutia súdu o oslobodení od
platenia súdneho poplatku vyplýva, že finančná situácia žalobcu ani v tom čase nebola zlá (ako to

tvrdí zástupca žalobcu), jeho príjem bol 855,85 eur v čistom. V čase rozhodnutia prvoinštančného
súdu v predmetnej veci dňa 15.5.2024 nebol preukázaný iný príjem žalobcu ani priznanie štátnej dávky
žalobcovi. Preto mal súd prvej inštancie za to, že v danej veci nie sú žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov procesne úspešnej žalovanej.

12. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal z dôvodov, že konanie
má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces a že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. b), d) a e) CSP), prostredníctvom svojho právneho

zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 388
CSPzmeniltak,žežalobevcelomrozsahuvyhovieažalobcovipriznánáhradutrovkonania,eventuálne,
že rozsudok podľa § 389 a § 391 CSP zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.

13. Podľa odvolateľa vada konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci spočíva

v nesprávnom vyhodnotení ne/platnosti dohody o dedičstve. Žalobca sa jasne vyjadril, že predmetná
dohoda sa nedá napadnúť neplatnosťou, preto bol nútený podať žalobu o náhradu škody a ušlého zisku.
Na základe toho argument súdu na strane 7 rozhodnutia považuje za nedôvodný. V tejto súvislosti
poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/874/2005, podľa ktorého aj keď škodca vykonáva svoje
právo, ale spôsobom, ktorým zámerne poškodzuje iného a vedie k neprimeraným dôsledkom, ide o tzv.

šikanózny výkon práva, ktorý je sankcionovaný § 424 OZ. Poukázal tiež na nález ústavného súdu sp.
zn. IV.ÚS 262/2010, podľa ktorého pojem dobré mravy treba vykladať aj ako príkaz sudcovi rozhodovať
v súlade s ekvitou, čo vo svojich dôsledkoch znamená nastúpenie cesty nachádzania spravodlivosti.
Odvolateľ sa nestotožňuje s argumentáciou prvoinštančného súdu, že nie je splnený ani základný
predpoklad pre vyvodenie zodpovednosti t.j. protiprávne konanie. Žalovaná svojím podlým správaním,

t.j.sľubovanímpomocižalobcovi,žesaonehopostaráapomôžemu,pokiaľsavzdádedičskéhopodielu,
porušila pravidlá správania sa, čím sa dopustila protiprávneho konania. Žalobcovi sa po smrti matky
rapídne zhoršil zdravotný stav a nie je vôbec zrejmé, či sa chcel zúčastniť dedičského konania, čo
potvrdil aj otec účastníkov na pojednávaní dňa 25.4.2024 v konaní 61C/27/2022. Žalobca je názoru,že bol splnený predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu na strane žalovanej (protiprávne konanie)
a to tým, že žalovaná mala vedomosť, že duševný stav žalobcu je závažný a po smrti matky sa mu
rapídne zhoršil, čím v rozpore s dobrými mravmi prisľúbila žalobcovi pomoc, od ktorej nakoniec upustila

a podala žalobu o vypratanie bytu, ktorá je predmetom iného konania; žalovaná na otázku právneho
zástupcu, či požadovala na úhradu nejaké splátky odpovedala, že žiadala ako sa na tom dohodli,
že bude splácať pôžičku, ktorú dostal od ich matky vo výške 10.895,- eur, na ktorú si matka vzala
hypotéku vo výške 13.000,- eur, pričom ona túto hypotéku splatila vo výške 12.169,63 eur. Naproti tomu
žalovaná vo vyjadrení zo dňa 11.10.2033 (zrejme 2023) uviedla, že tú pôžičku poskytla žalovanému

práve ona. V prvom rade v uznesení o dedičskom konaní nie je žiadna zmienka o tom, že sa žalobca
zaviazal splácať po nebohej akúkoľvek pôžičku, v druhom rade, žalobca splácal sumu, ktorú mu síce
nebohá dala, ale nie z právneho titulu pôžičky. Žalobca nebohej sumu v časti vrátil, avšak neskôr sa
od toho upustilo a malo sa to riešiť iba z prenájmu žalobcu nehnuteľnosti, pokiaľ bude bývať u svojej
mamy. Žalobca opakovane posielal platby žalovanej vzhľadom na to, že žalovaná mu navrhla pomoc so
zariaďovaním kuchyne žalobcu. Z toho vyplýva, že žalobca poskytoval žalovanej sumy bez právneho

titulu,zčohomožnovyvodiť,žežalovanásabezdôvodneobohatila.Zuvedenéhomožnoabstrahovať,že
prvý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom
je splnený. V rámci ostatných predpokladov odvolateľ odkázal na vyjadrenie žalobcu zo dňa 12.2.2024.
(ktoré sa ale v spise nenachádza).

14. V ďalšej druhej časti odvolania sa odvolateľ vyjadril k opodstatnenosti § 257 CSP. S konštatáciou
súdu, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal zlý zdravotný stav a zlú finančnú situáciu sa nemôže
stotožniť, nakoľko doposielal lekárske správy od psychiatričky, ako aj z chirurgie, ktoré potvrdili, že
žalobca utrpel fraktúru rebier. Na preukázanie zlej finančnej situácie doposlal skončenie pracovného
pomeru, ako aj dôkaz o podanej žiadosti o dávky v hmotnej núdzi. Pokiaľ konajúci súd nevidel dôvody

hodné osobitného zreteľa, odvolateľ poukázal na to, že je od 1.3.2023 nezamestnaný, pričom jeho
zdravotný stav mu momentálne neumožňuje zamestnať sa, v dôsledku čoho bol nútený požiadať
o odklad splátky hypotéky. V čase vyhlásenia rozsudku žalobca nedosahoval žiaden príjem, o čom mal
konajúci súd vedomosť. Odvolateľ pokračoval, že v dôsledku duševnej poruchy je invalidný s mierou
poklesu vykonávať zárobkovú činnosť 75%. Poukázal tiež na rozhodnutie ÚPSVaR, že nemá nárok

na pomoc v hmotnej núdzi, nakoľko svojím príjmom prevyšuje sumu životného minima 268,88 eur
o čiastku 17,77 eur. Žalobca však pre svoj negatívny zdravotný stav, ako aj otáznu rekonštrukciu zo
strany žalovanej nemal možnosť zabezpečiť prenajímanie nehnuteľnosti.

15. V tomto kontexte žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo 17/2009, z ktorého

zdôraznil, že nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho
prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná
tvrdosť voči účastníkovi konania a aby to neodporovalo dobrým mravom. Z rozhodnutia NS SR sp.
zn. 6MCdo 5/2011 zdôraznil, že v ust. § 257 CSP je ustanovené moderačné právo súdu zmierniť
dôsledky uplatnenia právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania, čo umožňuje docieliť pokiaľ

možno spravodlivú ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vždy neumožňuje.
Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 158/15 upriamil pozornosť na názor, že práve cez
aplikáciu § 257 CSP je povinný inak na prvý pohľad priliehavé rozhodnutie o trovách modifikovať
tak, aby primárne neslúžilo niektorému z účastníkov ako prostriedok prejavu svojho negatívneho
vzťahu k protistrane; to zvlášť tam, kde sú takéto negatívne vzťahy krajne nežiadúce, teda v rodine...

Právna úprava nevylučuje vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa ani vo vzájomných vzťahoch
medzi účastníkmi, či ich príbuzenskom pomere. Z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
6Cdo/170/2013 zdôraznil, že za dôvody hodné osobitného zreteľa sa tiež považujú sociálne aspekty,
pričom je potrebné tiež prihliadať aj na komplexné pomery aj na toho účastníka, ktorého majetková sféra
by bola aplikáciou výnimočného ustanovenia dotknutá. Z vyššie uvedeného podľa odvolateľa rezultuje,

že sú splnené predpoklady pre aplikáciu § 257 CSP.

16. Ako dôkaz k tejto časti odvolania pripojil rozhodnutie ÚPSVaR o dávkach v hmotnej núdzi
z 13.5.2024, z ktorého vyplýva, že žalobca nie je fyzickou osobou v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na
pomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu pomoc v hmotnej núdzi, nakoľko svojím príjmom prevyšuje

sumu životného minima 268,88 eur o čiastku 17,77 eur.

17. V tretej časti odvolania žalobca namietal nevykonanie dôkazov a to jeho výsluchom. Argumentoval
tým, že pre neúčasť na pojednávaní mal závažný dôvod, mal k dispozícii doklad preukazujúcipráceneschopnosť v elektronickej podobe, ktorú nevedel a nevie zdokladovať, avšak súdu druhého
stupňa predkladá potvrdenie o nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou za obdobie
od 1.3.2023 do 24.4.2024 (ktoré k odvolaniu nie je pripojené). Súdu boli zároveň doručené lekárske

správy potvrdzujúce fraktúru rebier, v dôsledku čoho nebol schopný dostaviť sa na pojednávania.
O tom, že žalobca trpel skutočne silnými bolesťami svedčí aj lekárska správa z 30.5.2024, ktorú pripojil
k odvolaniu. Z tejto lekárskej správy vyplýva, že bol odoslaný OL pre bolesti a obmedzenia pohybu
v ľavom ramene, pocit mravenčenia DHK, tŕpnutia, a že mu bolo naordinované ďalšie vyšetrenie
a medikamentózna terapia. Podľa odvolateľa vydanie rozhodnutia založeného rýdzo na tvrdeniach

avýsluchochjednejstranyjevrozporesozásadouprávanaspravodlivýproces,vktorejjekonzumovaná
aj zásada rovnosti zbraní. V tejto súvislosti odkázal na uznesenie NS SR 5Cdo 4/2023, podľa ktorého
porušením práva na spravodlivý proces je aj situácia..., kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje
určitá časť skutočností, ktorá vyšla najavo alebo boli kvalifikovane namietané, ale nižšie súdy ich
právne nezhodnotili v celom súhrne. V tomto prípade sa žalobcovia nedostavili na pojednávanie,
nakoľko si neželali byť konfrontovaní s vinníkom nehody a podľa názoru dovolacieho súdu bol výsluch

žalobcov spôsobilý preukázať také skutkové okolnosti, ktoré by mohli byť významné pre meritórne
posúdenieprípadu.Odvolateľmázato,žejehovýsluchjejednýmzkľúčovýchprevydaniespravodlivého
meritórneho rozhodnutia a zdravotný stav žalobcu je momentálne alarmujúci, avšak nie nemenný
a v prípade priaznivého vývoja bude možné sa na pojednávanie za účelom výsluchu v budúcnosti
dostaviť.

18. Žalovaná odvolanie nepodala. K doručenému odvolaniu žalobcu predložila prostredníctvom svojho
advokáta písomné vyjadrenie, ktorým odvolanie označila za nedôvodné, neobsahujúce žiadne skutkové,
či právne argumenty spôsobilé vyvrátiť správnosť záverov napadnutého rozsudku s tým, že ani jeden
z odvolacích dôvodov nie je naplnený a napadnutý rozsudok je v plnom rozsahu správny. Preto navrhla,

abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokvzmysle§387CSPakovecnesprávnypotvrdilapriznalžalovanej
aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

19. Prvý odvolací dôvod (iná vada konania) má spočívať v nesprávnom vyhotovení neplatnosti dohody
o dedičstve. V prvom rade nie je zrejmé v čom má spočívať nesprávny postup súdu vo vzťahu k danej

neplatnosti dedičskej dohody. Ako uvádza sám žalobca, predmetná dohoda sa nemohla napadnúť
neplatnosťou. Z textu odvolania možno vyvodiť, že žalobca vytýka súdu, že neriešil otázku neplatnosti
akopredbežnúotázku,keďopakovanenamietarozportejtodohodysdobrýmimravmi.Žalobcasizrejme
stále neuvedomuje, že otázku platnosti dohody o dedičstve nie je možné riešiť nielen samostatnou
žalobou, ale ani ako predbežnú otázku v inom sporovom konaní. Tým by došlo, ako to správne uviedol

prvoinštančný súd, k nezákonnej reparácii právoplatného súdneho rozhodnutia. Schválením dohody
dedičov došlo v zmysle judikatúry súčasne i k rozhodnutiu o jej platnosti. Súd teda schválením tejto
dohody súčasne judikoval jej platnosť a de facto potom i skutočnosť, že dohoda bola uzatvorená
slobodne, vážne určito a zrozumiteľne. Proti uzneseniu súdu o dedičstve mal žalobca právo podať
riadny, resp. i mimoriadny opravný prostriedok, avšak rozhodnutie v zákonnej lehote nenapadol. Revíziu

takéhoto právoplatného rozhodnutia už nie je možné dosiahnuť ani v tomto mimosporovom konaní
nota bene nie v úplne inom sporovom konaní. Žalobca teda vytýka súdu niečo, čo nemohol spraviť.
Naopak súd postupoval zákonne a správne, ak platnosť dohody v konaní neskúmal a takéto konanie
lege artis nie je a nemôže byť vadou konania. Napokon ani žalobca neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie akéhokoľvek konania žalovanej v rozpore s dobrými mravmi. Žiadne konanie žalovanej

smerujúcekvedomémupoškodeniužalobcuaspôsobeniumuujmypreukázanénebolo.Vtejtosúvislosti
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/277/2018, v zmysle ktorého nie je
konaním proti dobrým mravom, ak sleduje výkon práva vlastný prospech konajúceho a nie poškodenie
iného. Konanie, ktoré smeruje k uskutočneniu výsledku, ktorý je zákonom predpokladaný, je konaním
dovoleným aj v prípade, že jeho vedľajším následkom je prípadný vznik ujmy iného. Nakoľko žalobca

nepreukázal splnenie ani prvej základnej podmienky vzniku zodpovednosti za škodu, t.j. protiprávne
konanie, nemohol mu vzniknúť nárok zo zodpovednosti za škodu.

20. K námietke odvolateľa, že súd nevykonal výsluch žalobcu, žalovaná uviedla, že nevykonanie
tohto výsluchu bolo plne odôvodnené a v súlade so zákonom. Za účelom výsluchu žalobcu bolo

pojednávanie zo dňa 3.4.2024, na ktoré sa žalobca bez objektívneho dôvodu nedostavil, odročené na
15.5.2024. Na toto pojednávanie sa však žalobca opäť nedostavil a hoci svoju absenciu ospravedlnil
údajnou práceneschopnosťou, túto opäť riadne nezdôvodnil a ničím nepreukázal. Prvoinštančný súd
jednoznačne správne vyhodnotil nedostavenie sa žalobcu na pojednávanie ako neospravedlnenéa neodôvodnené. Ako dôvod pre nedostavenie predložil iba lekárske správy, ktoré boli jednak
neaktuálne, jednak z nich nevyplýva nemožnosť neúčasti na pojednávaní. Správanie žalobcu nesie
jasné znaky obštrukcie s cieľom oddialiť konečné rozhodnutie vo veci samej. Rovnakú taktiku používal

žalobca aj v iných sporoch, ktoré medzi sebou strany vedú. Ošetrujúci chirurg žalobcu na dopis súdu
uviedol, že žalobca utrpel úraz hrudníka, pričom sa jednalo o ľahké zranenie s dobou liečenia sedem
až desať dní, pričom úraz sa stal v novembri 2023. Je teda nepochybné, že nič objektívne nebránilo
žalobcovi najneskôr od decembra 2023 dostaviť sa na pojednávanie a vypovedať. Ak tak žalobca
opakovane neurobil, bolo nielen možnosťou, ale priamo procesnou povinnosťou konajúceho súdu vo

veci rozhodnúť aj bez jeho výsluchu. Okrem toho výsluch žalobcu by ani nebol spôsobilý akokoľvek
zmeniť skutkové závery súdu, keď žalobca sa v konaní viacnásobne vyjadril písomne, nebol najmenší
predpoklad zistenia nových podstatných skutočností. Žalobca priamo v odvolaní pritom priznáva, že
svoju práceneschopnosť nevedel a doteraz nevie zdokladovať.

21. K námietke odvolateľa, že prvoinštančný súd neaplikoval ustanovenie § 257 CSP, žalovaná

zdôraznila, že okresný súd riadne skúmal, či sú naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa a svoje
rozhodnutie riadne odôvodnil. Podľa ustálenej súdnej praxe § 257 CSP neslúži na riešenie nepriaznivej
finančnej situácie strany. Žalovaná vznik tohto sporu nezavinila, musela sa v konaní brániť pred z jej
pohľadu absurdnou a vymyslenou žalobou. Skutočnosť, že žalobca v priebehu konania prešiel o prácu,
nie je argumentom, aby žalovanej súd náhradu trov konania nepriznal. Žalobcova majetková a finančná

situácia nie je rozhodne taká nepriaznivá, ako sa to snaží navodiť. V minulosti dosahoval príjem zo
zamestnania. V súčasnosti poberá príjem vo forme invalidného dôchodku, je tiež otázne, či nemá
príjem z prenájmu nehnuteľností. Najmä ale žalobca disponuje značným majetkom v podobe tohto
bytu, ktorého hodnota je od 145.000,- do 150.000,- eur. Okrem toho napokon žalobca je zastúpený
advokátskou kanceláriou až v troch súdnych sporoch a je schopný hradiť odmenu za zastupovanie.

Potvrdzuje to aj samotný žalobca v odvolaní, kde uvádza, že mu štát nepriznal nárok na dávku v hmotnej
núdzi, nakoľko nespĺňa zákonné podmienky. K otázke invalidity žalobcu, žalovaná poukázala na fakt,
že psychické ochorenie si s veľkou pravdepodobnosťou privodil sám žalobca svojím konaním, keď
v minulosti intenzívne užíval drogy. Každopádne jeho duševný stav je kompenzovaný a už minimálne
desaťrokovžalobcanetrpíproblémami,čodokazujeajfakt,žebolriadnezamestnanýapracoval,kúpilsi

bytadokázalplnohodnotnefungovaťvpráciavspoločnosti.Okresnýsúdtedadôvodnedospelkzáveru,
že nie sú splnené predpoklady pre výnimočnú aplikáciu § 257 CSP a nepriznanie nároku na náhradu
trov konania.

22. Žalobca v replike uviedol, že trvá na svojich tvrdeniach, ktoré uviedol v odvolaní. Má za to, že sú

naplnené všetky tri predpoklady zodpovednosti za škodu, pričom protiprávne konanie je definované
konaním žalovanej, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi, keďže spočívalo v sľubovaní, že sa o žalobcu
postará, poskytne mu pomoc v prípade, že sa vzdá svojho dedičského podielu. Po uzavretí dohody
o dedičstve však žalovaná postupovala úplne inak, využila žalobcov zlý duševný stav a podala žalobu
o vypratanie bytu, čo bolo v rozpore s jej predchádzajúcim sľubom identifikovaným nižšie. Zároveň

žalobca splácal peňažnú sumu žalovanej, pričom na to neexistoval právny nárok.

23. Pokiaľ ide o § 257 CSP žalobca má za to, že boli splnené dôvody hodné osobitného zreteľa,
pričom dal do pozornosti svoju nezamestnanosť, invaliditu a stav hmotnej núdze, čo sú dostatočne silné
okolnosti odôvodňujúce aplikáciu tohto ustanovenia na daný prípad. K nevykonaniu výsluchu žalobcu

sa pridržiava svojej argumentačnej línie a má za to, že presvedčivo odôvodnil neúčasť na pojednávaní.
Vzhľadom na uvedené žiadal Krajský súd v Trnave po vykonaní príslušného dokazovania odvolaniu
v celom rozsahu vyhovieť a priznať žalobcovi voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%.

24. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

25. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané

odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazanýskutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke

súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), pričom žalobca bol na základe jeho
žiadosti v danej lehote informovaný o mieste a čase VVR aj elektronickými prostriedkami (§ 219 ods. 3
CSP), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že
odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).

26. Predmetom konania je žalobou uplatnený nárok žalobcu voči žalovanej (jeho sestre) na zaplatenie
sumy celkom 63.378,78 eur a to sumy 38.312,35 eur titulom náhrady škody a sumy 25.066,43 eur
titulom ušlého zisku, v podstate na tom skutkovom základe, že žalobca a žalovaná ako dedičia (deti) po
nebohej G. B. v dedičskom konaní uzavreli dohodu na základe ktorej celé dedičstvo nadobudla výlučne
žalovaná bez povinnosti výplaty ustupujúcemu žalobcovi, pričom dohoda bola schválená uznesením

Okresného súdu Trnava zo dňa 21.11.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 7.12.2019.
Žalobca tvrdí, že žalovaná pri uzatváraní predmetnej dohody o dedičstve využila zlé citové rozpoloženie
žalobcu, jeho menšiu sociálnu prispôsobivosť, jeho dôverčivosť, malú znalosť sociálneho a právneho
aspektu praktického života, zároveň tieseň žalobcu, jeho psychické narušenie spôsobené úmrtím matky,
psychickú chorobu, ako aj naivitu a presvedčila ho, aby jej dohodou dedičstvo ponechal, čím sa dopustila

úžery, uvedenia žalobcu do omylu a spôsobila absolútnu neplatnosť dohody o dedičstve.

27. Prvoinštančný súd predmetnú žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol s odôvodnením, na
ktoré bolo poukázané vyššie.

28. Predmetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný nielen rozsahom, ale
i uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo posúdiť, či bol naplnený niektorý z odvolateľom uplatnených
odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d) a e) CSP tak, ako ich konkretizoval žalobca
v podanom odvolaní popísanom vyššie.

29. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnených nárokov a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho
právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia s odkazom
na ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na správne odôvodnenie
písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by

sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, pričom zároveň nezistil
naplnenie žiadneho z odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom a to nesprávny procesný postup, ani
inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani že by súd prvej inštancie
bezdôvodne nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku
čoho nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia,

vychádzajúc z relevantnej odvolacej argumentácie odvolateľa dopĺňa iba nasledovné:

30. V úvode podaného odvolania žalobca spochybňoval záver súdu prvej inštancie (ods. 9
preskúmavaného rozsudku), že strana sa nemôže domáhať neplatnosti dohody o vyporiadaní dedičstva,
ktorá je rozhodnutím súdu v nesporovom konaní, keďže by tým došlo k neprípustnej reparácii súdneho

rozhodnutia vydaného v dedičskom konaní, pričom súd túto otázku nemohol v konaní riešiť ani ako
predbežnú.

31.Vzmyslesúdomprvejinštancieaplikovanéhoust.§489ods.1a2OZ,akjeviacdedičov,vyporiadajú
sa na súde medzi sebou o dedičstve dohodou (ods. 1). Ak dohoda neodporuje zákonu alebo dobrým

mravom, súd ju schváli (ods. 2).

32. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že súd pred schválením dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva
musí skúmať, či neodporuje zákonu alebo dobrým mravom a až keď dospeje k záveru, že táto zákonná
podmienka je splnená, predmetnú dohodu schváli. V danom prípade uznesením č.k. 11D/90/2019-73,

Dnot 108/2019 zo dňa 21.11.2019 Okresný súd Trnava prostredníctvom notárky JUDr. Ľubice Zaťkovej
určil všeobecnú hodnotu majetku, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva, pričom schválil dohodu
dedičov (žalobcu a žalovanej) o vyporiadaní dedičstva tak, že celé dedičstvo nadobudla žalovaná bez
povinnosti peňažnej výplaty ustupujúcemu spoludedičovi - žalobcovi. Predmetné uznesenie nadobudloprávoplatnosťdňom17.12.2019.Zuvedenéhovyplýva,žesúdschválenímpredmetnejdedičskejdohody
zároveň judikoval jej platnosť a de facto i skutočnosť, že dohoda bola uzavretá slobodne, vážne, určite
a zrozumiteľne a zároveň, že neodporuje zákonu a ani dobrým mravom. Žalobca mohol predmetné

rozhodnutie napadnúť v danom mimosporovom konaní o dedičstve podaním riadneho, prípadne aj
mimoriadneho opravného prostriedku, čo ale v zákonnej lehote neurobil. Predmetné uznesenie je teda
právoplatné s následkom záväznosti a zásadnej nezmeniteľnosti (§ 226 CSP v spojení s § 2 ods. 1
CMP) a nie je možné ho revidovať ani v danom skončenom mimosporovom konaní ani v inom sporovom
konaní. Obdobný záver nižších súdom bol odobrený v uznesení NS SR sp. zn. 8Cdo/85/2019. V prípade

súdom schválnej dedičskej dohody nemôže ísť o protiprávny úkon.

33. Z uvedených dôvodov nie je možné sa domáhať neplatnosti súdom schválnej dedičskej dohody a ani
ako predbežnú otázku riešiť prípadnú neplatnosť predmetnej dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva
ani v zmysle § 39a OZ z titulu úžery ani § 49a OZ z titulu omylu. Vyššie uvedené zároveň vylučuje vznik
zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi v zmysle § 424 OZ, podľa ktorého za

škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom.

34. Pre úplnosť sa žiada dodať, že podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 424 OZ je
úmyselné konanie proti dobrým mravom, ktorým bola tretej osobe spôsobená škoda. Medzi úmyselným
konaním proti dobrým mravom a škodou spôsobenou týmto konaním musí byť príčinná súvislosť. Na

rozdiel od iných prípadov zodpovednosti za škodu nemusí byť porušená určitá právna povinnosť, stačí,
keď žalobca, na ktorom leží v tomto smere dôkazné bremeno preukáže, že išlo o úmyselné konanie
proti dobrým mravom.

35. I keď rozhodnutia českých súdov nespadajú pod ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych

autorít (čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP), vzhľadom na identickosť dotknutej právnej úpravy
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23Cdo 951/2011, podľa ktorého konanie, ktoré
predpokladá ust. § 424 OZ síce neodporuje zákonu v užšom slova zmysle (por. § 39 OZ), ale poškodzuje
záujmy účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Skutková podstata tak zahrňuje prípady výkonu práva
smerujúcich úmyselne (zámerne) k tomu, aby bola inému spôsobená škoda (prípady tzv. šikany). Pritom

platí,ženiejekonanímprotidobrýmmravom,aksledujevýkonprávavlastnýprospechkonajúceho,anie
poškodenie iného. Konanie, ktoré smeruje k uskutočneniu výsledku, ktorý je zákonom predpokladaný, je
konaním dovoleným aj v prípade, že jeho vedľajším následkom je prípadný vznik ujmy iného. Pokiaľ však
niekto vykonáva svoje právo spôsobom, ktorý zámerne poškodzuje iného, ide o šikanózny výkon práva
a teda o konanie proti dobrým mravom kedy výkon práva sa stáva výlučne prostriedkom k poškodeniu

iného.

36. Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych a teoretických východísk odvolací súd dospel k záveru,
že v spore nebola preukázaná zodpovednosť žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi spôsobenú
úmyselným konaním žalovanej proti dobrým mravom tým, že žalovaná pristúpila k uzavretiu dvojstrannej

dohody o vyporiadaní dedičstva spôsobom, že ona nadobudla celé dedičstvo (včítane pasív) a to bez
povinnosti výplaty žalobcovi ako druhému z dedičov. Sledovala tým síce svoj vlastný prospech, avšak
zničohonemožnovyvodiť,žezámerombolovýlučnepoškodeniežalobcu,ktorýpodľatvrdeniažalovanej
sám takúto dedičskú dohodu navrhol, čo je podporené aj tým, že ju pred notárom uzavrel, podpísal a voči
uzneseniu, ktorým bola schválená predmetná dedičská dohoda neuplatnil žiaden opravný prostriedok.

37. Napokon žalobca ani v konaní neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď ničím nepreukázal konanie
žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, konkrétne podľa tvrdenia žalobcu, že by využila jeho zlé
citové rozpoloženie, menšiu sociálnu prispôsobivosť, dôverčivosť, malú znalosť sociálneho a právneho
aspektu praktického života, využila tieseň žalobcu, jeho psychické rozrušenie spôsobené úmrtím matky,

psychickú chorobu, naivitu. Treba dodať, že žalovaná poprela všetky tvrdenia žalobcu o tom, že na neho
vyvíjala nátlak, aby jej celé dedičstvo ponechal, za čo mu sľubovala starostlivosť a pomoc. Žalobca
pritom tieto svoje tvrdenia v konaní nepreukázal, čím neuniesol svoje dôkazné bremeno.

38. Žiada sa zdôrazniť, že predmetná dedičská dohoda nie je jednostranným úkonom žalovanej, ale

jedná sa o dvojstranný právny akt uzavretý na základe zhodnej vôle oboch aktérov a to pred povereným
notárom, ktorý stranám pred uzavretím dohody poskytol potrebné poučenie. Žalobca pritom ani netvrdí,
že by pri uzatváraní dohody konal v duševnej poruche, ktorá by ho robila na tento úkon neschopným.39. Odvolateľ v podanom odvolaní tiež namietal nevykonanie dokazovania súdom prvej inštancie
konkrétne výsluchom žalobcu.

40.Prvoinštančnýsúdsastoutootázkouvysporiadalvods.12odôvodneniapreskúmavanéhorozsudku,
pričom poukázal na to, že žalobca sa nedostavil na pojednávanie dňa 15.5.2024 bez dôležitého dôvodu
napriek tomu, že predchádzajúce pojednávanie dňa 3.4.2024 bolo odročené za účelom jeho výsluchu,
pričom zástupca žalobcu na pojednávaní 15.5.2024 ospravedlnil neúčasť žalobcu s odôvodnením, že
jeho zdravotné problémy pretrvávajú, uvedené však nepreukázal. Prvoinštančný súd pri upustení od

výsluchu žalobcu zároveň poukázal aj na svoj právny názor, v dôsledku ktorého žalobu zamietol.

41. Z obsahu spisu zo zápisnice o pojednávaní dňa 3.4.2024 (č.l. 118 a n.) vyplýva, že na pojednávanie
sa žalobca nedostavil, jeho neúčasť ospravedlnil právny zástupca tým, že klient je PN od 18.12.2023
a PN trvá do dátumu kontroly dňa 30.4.2024. Prvoinštančný súd predmetné pojednávanie odročil
na 15.5.2024 s tým, že splnomocneného zástupcu žalobcu zaviazal zabezpečiť účasť žalobcu na

pojednávaní a zároveň bol E. I. E. požiadaný o zaslanie správy, či zdravotný stav žalobcu mu dovoľuje
zúčastniť sa súdneho pojednávania.

42. Podaním zo dňa 13.5.2024 (č.l. 126) právny zástupca ospravedlnil neúčasť žalobcu na pojednávaní
s tým, že zdravotné problémy žalobcu naďalej pretrvávajú, pričom ako dôkaz mali slúžiť pripojené

lekárske správy žalobcu. Z lekárskej správy E. I. J., I., ktorá je ešte zo dňa 23.2.2024, vyplýva, že pacient
mal fraktúru rebier, stále má bolesti, udáva aj bolesti krku, chrbta aj ľavej ruky. Zo správy o RTG hrudníka
žalobcu zo dňa 21.11.2023 vyplýva, že mal fraktúru rebier.

43. Lekár E. I. E. súdu na jeho výzvu oznámil, že žalobca bol na chirurgickej ambulancii naposledy

ošetrený 21.2.2024 s úrazom hrudníka, pričom sa jednalo o ľahké zranenie so zvyčajnou dobou liečby
7 až 10 dní. O jeho aktuálnom zdravotnom stave nemá žiadne informácie.

44. Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvoinštančný súd správne ustálil, že pretrvávanie takých
zdravotných problémov žalobcu, ktoré by mu bránili zúčastniť sa pojednávania dňa 15.5.2024, prípadne

práceneschopnosť žalobcu, v konaní ničím preukázané neboli.

45. S odkazom na vyššie uvedené odvolací súd je toho názoru, že prvoinštančný súd sa nevykonaním
výsluchu žalobcu za popísaných okolností nedopustil žiadneho nesprávneho procesného postupu,
ktorým by znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca sám svoj výsluch zmaril nedostavením sa na
nariadené súdne pojednávanie bez preukázania prijateľného dôvodu. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti
poukazuje na lekársku správu zo dňa 30.5.2024 (č.l. 164), z ktorej má vyplývať, že žalobca trpí silnými
bolesťami, odvolací súd sa s týmto nestotožňuje. Zo správy vyplýva iba to, že ku dňu 30.5.2024 žalobca
deklaroval bolesti a obmedzenie pohybu v ľavom ramene a pocit mravenčenia. Nebolo teda preukázané,

že by mu bolesť či obmedzenie pohybu ľavého ramena bránila v účasti na súdnom pojednávaní.

46. Odvolateľ v podanom odvolaní napadol aj výrok II. preskúmavaného rozsudku, ktorým súd žalovanej
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% tým, že v danom prípade boli splnené
predpoklady pre aplikáciu § 257 CSP. Ako dôvody hodné osobitného zreteľa označil to, že žalobca je od

1.3.2023 nezamestnaný a jeho zdravotný stav mu neumožňuje zamestnať sa, že je v dôsledku duševnej
poruchy (paranoidnej schizofrénie) invalidný s mierou poklesu vykonávať zárobkovú činnosť o 75% a že
nemá nárok na pomoc v hmotnej núdzi, keďže jeho príjem prevyšuje sumu životného minima 268,88
eur o čiastku 17,77 eur. Prvoinštančný súd sa s touto otázkou vysporiadal v ods. 16 a 17 odôvodnenia
preskúmavaného rozsudku ako je uvedené vyššie.

47. V zmysle § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

48. Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov konania civilného sporového procesu

je zásada úspechu vo veci vyjadrená v cit. § 255 ods. 1 CSP. V tejto zásade sa premieta myšlienka,
že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo, alebo právom chránený záujem, by mal mať
právo na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti procesnej
strane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Právo úspešnej procesnej strane vočineúspešnej strane konania na náhradu trov vychádza zo základného štrukturálneho princípu, ktorý
sa v civilnom sporovom procese uplatňuje, t.j. zo systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení,
ktorého rámci strany vystupujú ako vzájomný odporcovia uplatňujúci v konaní protichodné záujmy.

Úspech jednej procesnej strany je tak zároveň neúspechom jej procesného odporcu, pričom každá
strana sa v medziach daných Civilným sporovým poriadkom snaží pomocou prostriedkov procesného
útoku a obrany docieliť vlastného víťazstva a prehry protistrany. Ak je procesná strana úspešná, mala by
jej protistrana nahradiť trovy, ktoré pritom účelne vynaložila, lebo by bolo v rozpore s ochrannou funkciou
civilného práva procesného, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry

strany spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto iný nedôvodne
zasahoval. Také poňatie civilného procesu by bolo v rozpore s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej
ochrany a teda aj v rozpore s čl. 46 Ústavy SR.

49. Úspech v spore sa pritom zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo
vo veci samej. Žalobca má plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so

žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, teda ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom
rozsahu.

50. Výnimočné uplatnenie cit. § 257 CSP je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade
trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje

všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych
noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Cit. ust. § 257 CSP teda predstavuje odchýlku zo
zásadyzodpovednostizavýsledokajzozásadyzodpovednostizazavinenieanáhodu.Znamená,žesúd
nemusízaviazaťneúspešnústranunahradiťtrovykonaniaúspešnejstrane.Existenciudôvodovhodných
osobitnéhozreteľamusítvrdiťapreukázaťstranainakpovinnázaplatiťnáhradutrovkonania.Predmetné

zákonné ust. tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za
výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia
musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Ustanovenie § 257 CSP pritom
nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade
trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad, ktorý

musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto
ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol

celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné
podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej
normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa
a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom
vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie

o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

51. Citované ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania.
Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov inak úspešnej strane a existencia výnimočnosti daného prípadu. Ust. § 257 CSP neslúži

k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi procesnými stranami, ale k riešeniu situácie, v ktorej je
nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne hájil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené
záujmy, nedostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil.

52. Žalobca (ako zistil prvoinštančný súd lustráciami) má aktuálne mesačný príjem v podobe invalidného

dôchodku vo výške 382,20 eur, na účtoch mal sumu 910,25 eur, od 1.3.2023 je nezamestnaný.
Z pripojeného rozhodnutia ÚPSVaR zo dňa 13.5.2024 (č.l. 165) je zrejmé, že dávka v hmotnej núdzi
mu nebola priznaná, pretože jeho príjem prekračoval zákonom stanovený limit. Žalobca dlhodobo trpí
závažným psychickým ochorením (paranoidnou schizofréniou) a má priznanú mieru poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť až 75 %, čo značne znižuje možnosti jeho zamestnania. Je výlučným

vlastníkom bytu v A.. Odvolací súd okrem uvedených pomerov žalobcu považoval za potrebné zohľadniť
aj výnimočnú okolnosť danej veci, že v dedičskom konaní po neb. matke sa žalobca vzdal bez povinnosti
výplaty v prospech žalovanej celého svojho dedičského podielu (polovice z čistej hodnoty dedičstva
76.624,71 eur).53. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk a popísaných okolností prípadu, odvolací
súd bol názoru, že zaviazať žalobcu na náhradu trov konania žalovanej v konaní zastúpenej advokátom,

by bolo voči žalobcovi neprimerane tvrdé. Na druhej strane nemožno konštatovať, že žalobca by bol
úplne nemajetnou osobou v hmotnej núdzi a preto by nebolo spravodlivé aby žalovanej, ktorá sa
v predmetnom konaní dôvodne bránila voči, podľa výsledku sporu, nedôvodne podanej žalobe žalobcu,
nebola náhrada trov priznaná vôbec, ako sa toho domáhal žalobca. Odvolací súd ustálil, že v danom
prípade boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa a také výnimočné okolnosti prípadu, ktoré s použitím

§ 257 CSP odôvodňovali čiastočné nepriznanie náhrady trov v konaní úspešnej žalovanej v rozsahu
50%.

54. Vzhľadom na uvedené odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom
prípade neboli splnené zákonné podmienky aplikácie § 257 CSP na rozhodnutie o náhrade trov konania,
odôvodňujúce výnimočné nepriznanie náhrady trov konania žalovanej, v dôsledku čoho bolo potrebné

zmeniť výrok II. preskúmavaného rozsudku.

55. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,

III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu
sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú

ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

56. S poukazom na vyššie uvedené odvolacím súdom, vo veci samej v spojení s odôvodnením
preskúmavaného rozsudku súdom prvej inštancie, po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie

žalobcu, odvolací súd potom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku I. ako
vecne správny, s použitím § 387 CSP, potvrdil a vo výroku II. o náhrade trov prvoinštančného konania
s použitím § 388 CSP zmenil tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
v rozsahu 50 %.

57. V odvolacom konaní v merite a sčasti aj v náhrade trov úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na
náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),
oktoromvzmysle§262ods.1CSPvspojenís§396 ods.1CSPmusíajbeznávrhurozhodnúťodvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti

tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Existencia dôvodov hodných
osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, odôvodňujúca nepriznanie náhrady trov žalovanej v rozsahu
50 % bola s poukazom na vyššieuvedené daná, preto odvolací súd priznal žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 50%.

58. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).