Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/60/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6423201890
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6423201890.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: A. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX E., zastúpený F. G. H. I., IČO: XX XXX XXX, so sídlom
J. B. XXXX/XX, XXX XX E., proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná K. D. I. L., so sídlom J.
X, XXX XX M., o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom
č. k. 28C/50/2023-95 zo dňa 16.04.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 28C/50/2023-95 zo dňa 16.04.2024 vo výrokoch
II. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady
trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie zastavil v časti o zaplatenie istiny
375,33 Eur s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 375,33 Eur od 20.01.2023 do
zaplatenia, v časti úroku z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 3.800,47 Eur od 20.01.2023 do
09.07.2023 a v časti o zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 23,91 Eur

(výrok I.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.775,97 Eur s úrokom z omeškania
vo výške 7,5 % ročne zo sumy 3.775,97 Eur od 10.07.2023 do zaplatenia a náklady spojené s
uplatnením pohľadávky vo výške 370,82 Eur, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).
V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (výrok III.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 81,46 % (výrok IV.).
Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 4.175,80 Eur
s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 4.175,80 Eur od 20.01.2023 do zaplatenia a

nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 394,73 Eur. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že
voči žalobcovi bolo od 29.09.2008 (vydanie uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 29.09.2008) až do
24.01.2020, kedy nadobudol právoplatnosť oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom
č. k. 3T/48/2012-864 zo dňa 20.01.2020 vedené nedôvodné trestné stíhanie za skutok, ktorý nebol
trestným činom. Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 29.09.2008 ČVS: ORP-378/OEK-ZH-2008
bolo nezákonným rozhodnutím, ktoré nemalo byť vydané, a ktorého vydaním bola žalobcovi spôsobená
škoda. V trestnej veci vedenej na základe nezákonného rozhodnutia mu vznikli trovy trestného konania

za poskytovanie právnych služieb advokátom, spolu vo výške 4.175,80 Eur. Dňa 8.01.2023 sa obrátil
na Ministerstvo spravodlivosti SR so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v
celkovej výške 4.175,80 Eur. Ministerstva spravodlivosti SR mu oznámilo listom zo dňa 26.01.2023, že
postupuje jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Generálnu prokuratúruSR, ktorá mu listom zo dňa 29.06.2023, ktorý bol doručený jeho právnemu zástupcovi oznámila,
že nezistila splnenie všetkých zákonných podmienok na uspokojenie nároku uplatneného žiadosťou
žalobcu, a preto jeho nárok neuspokojuje ani čiastočne. Nesplnenie podmienok odôvodnila tým, že

nebola žiadosť podaná v objektívnej lehote na uplatnenie práva na náhradu škody, keď žalovaný mal
za to, že lehota uplynula dňa 15.06.2021, t. j. 10 rokov od doručenia uznesenia o vznesení obvinenia
zo dňa 09.06.2011.
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi konštatoval skutkový stav,
ktorý uviedol v bodoch 6. až 12. odôvodnenia rozsudku, vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a d/,

ods.2,§4ods.1písm.f/,§5ods.1a3,§6ods.1a2,§15ods.1,§16ods.4,§17ods.1,§18ods.1a3,
§19ods.1a2zákonač.514/2003Z.z. adospel záveru,žežalobajevrozsahu,ktorýzostalpredmetom
konania po čiastočnom zastavení konania, čiastočne dôvodná. Poukázal na to, že v prejednávanej
veci bolo preukázané, že žalobcovi bolo uznesením vyšetrovateľa ČVS: ORP-378/OEK-ZH-2008 zo dňa
29.09.2008 vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu. V tom istom prebiehajúcom trestnom konaní
bolo žalobcovi uznesením vyšetrovateľa ČVS: ORP-378/OEK-ZH-2008 zo dňa 09.06.2011 rozšírené

obvinenie o ďalší čiastkový útok toho istého pokračovacieho trestného činu podvodu. Následne bola na
žalobcu podaná obžaloba, pričom súd ho rozsudkom zo dňa 20.01.2020, právoplatným dňa 24.01.2020
oslobodilspodobžaloby,pretožeskutokniejetrestnýmčinom.Medzistranaminebolosporné,žežalobca
pred podaním žaloby žiadosťou podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. požiadal príslušný orgán
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorej nebolo vyhovené a jeho nárok na náhradu

škody nebol uspokojený. Z uvedeného vyplýva, že procesná podmienka uplatnenia nároku na náhradu
škody na súde - predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom bola splnená. Sporná nebola
ani otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného štátu - Slovenskej republiky, a ani to, ktorý orgán
verejnej moci je oprávnený a povinný konať v mene Slovenskej republiky, ktorým je v danom prípade
Generálna prokuratúra SR v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zákona, keďže v predmetnom trestnom konaní

prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu policajta o vznesení obvinenia a následne podal
vo veci obžalobu. Žalovaný v konaní nerozporoval, že predmetné uznesenie o vznesení obvinenia
žalobcovi je pre účely zákona č. 514/2003 Z.z. potrebné považovať za nezákonné rozhodnutie s
poukazom na konečný výsledok trestného konania. Súd poukázal na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej
rozhodujúcim meradlom zákonnosti nielen uznesenia o vznesení obvinenia, ale aj následne vedeného

trestného konania pre účely posúdenia nárokov na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.,
je samotný výsledok trestného konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4MCdo/15/2009 zo dňa 18.08.2010, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako judikát R 37/2014). Súd mal teda
preukázanú existenciu prvej podmienky pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody, a to nezákonné

rozhodnutie, za ktoré je, odhliadnuc od dodržania trestnoprávnych postupov, pre účely náhrady škody
spôsobenej trestným stíhaním potrebné podľa ustálenej súdnej praxe považovať uznesenie o vznesení
obvinenia zo dňa 29.09.2008. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že by v prejednávanej
veci bolo potrebné klásť akúkoľvek relevanciu na uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 09.06.2011, ktorým
bolo v zmysle § 206 ods. 5 Tr. por. žalobcovi v tom istom, už prebiehajúcom trestnom konaní, rozšírené

obvinenie o ďalší čiastkový útok toho istého pokračovacieho trestného činu podvodu. Relevantným
je pritom okamih začatia konkrétneho trestného stíhania konkrétnej osoby a následne okamih, kedy
jej trestné stíhanie skončí. Za okamih začatia trestného stíhania treba považovať vydanie uznesenia
orgánu činného v trestnom konaní, ktorým je konkrétnej osobe vznesené obvinenie z trestného činu. Pre
účely konania o náhrade škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je toto rozhodnutie považované za

nezákonné rozhodnutie, pokiaľ sa podľa výsledku trestného konania nepotvrdil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným. V prejednávanej veci trestné stíhanie žalobcu prebiehalo kontinuálne odkedy
mu bolo uznesením zo dňa 29.09.2008 vznesené obvinenie až do 24.01.2020, kedy nadobudol
právoplatnosť oslobodzujúci rozsudok. Okolnosť, že v priebehu trestného stíhania mu bolo rozšírené
obvinenie o ďalší čiastkový útok toho istého pokračovacieho trestného činu nie je relevantná, keďže

nič nemení na tom, že za nezákonné rozhodnutie treba považovať už pôvodné uznesenie o vznesení
obvinenia zo dňa 29.09.2008, ktorým trestné stíhanie žalobcu začalo. Žalovaný namietal premlčanie
uplatneného nároku žalobcu. Zákon č. 514/2003 Z. z. upravuje v § 19 ods. 1 subjektívnu 3-
ročnú premlčaciu lehotu, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, resp. ak je
podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,

plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie. V ust. § 19 ods. 2 zákon upravuje objektívnu 10-ročnú premlčaciu
lehotu, ktorá plynie odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu
bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutímpodľa § 7 a 8. Po splnení zákonom stanovených podmienok upravených osobitne pre subjektívnu a
pre objektívnu premlčaciu lehotu začne príslušná premlčacia lehota plynúť, pričom nie je vylúčené,
že jednotlivé lehoty začnú plynúť nezávisle od seba v inom okamihu a následne subjektívna a

objektívna premlčacia lehota môžu plynúť popri sebe. Pokiaľ uplynie ktorákoľvek z nich predtým, ako
poškodený uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu, jeho nárok sa premlčí, čo v
prípade vznesenia námietky premlčania žalovaným v súdnom konaní má za následok, že tento nárok
nemožnorozhodnutímpriznať.Vprejednávanejvecinebolosporné,žežalobcovineuplynulasubjektívna
premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody. Podľa obsahu trestného spisu sp.

zn. 3T/48/2012 bol žalobca osobne prítomný pri vyhlásení oslobodzujúceho rozsudku dňa 20.01.2020,
ktorý následne nadobudol právoplatnosť dňa 24.01.2020. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody bola doručená Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 18.01.2023, teda v lehote 3 rokov
odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia (oslobodzujúceho rozsudku), ktorým bolo fakticky zrušené
nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia. Počas predbežného prerokovania nároku premlčacie
lehoty neplynú (§ 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). Ministerstvo spravodlivosti SR postúpilo žiadosť

žalobcu Generálnej prokuratúre SR ako príslušnému orgánu s tým, že účinky podania žiadosti zostali
zachované (§ 15 ods. 2 zákona). Oznámenie Generálnej prokuratúry SR o nevyhovení žiadosti bolo
právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 10.07.2023 a ešte v ten deň bola podaná predmetná žaloba
na súd. Subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie nároku žalobcu teda bola zachovaná. Pokiaľ sa
jedná o objektívnu premlčaciu lehotu, súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že by ju bolo potrebné

počítať od doručenia uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 09.06.2011, ktorým bolo žalobcovi rozšírené
obvinenie, jeho obhajcovi, teda odo dňa 15.06.2011 s tým, že táto mala uplynúť dňa 15.06.2021,
ešte pred podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Nie je žiadny dôvod
prikladať v prejednávanej veci relevanciu uzneseniu vyšetrovateľa o rozšírení obvinenia žalobcu o
ďalší čiastkový útok toho istého pokračovacieho trestného činu podvodu, keď jeho trestné stíhanie

začalo už dňa 29.09.2008, kedy mu bolo vznesené obvinenie. Pre účely zákona č. 514/2003 Z.z., a to
vrátane posudzovania otázok plynutia objektívnej premlčacej lehoty, je relevantný len okamih doručenia
(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda. Za toto rozhodnutie treba považovať
pôvodné uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 29.09.2008, na základe ktorého začalo trestné stíhanie
žalobcu, ktoré bolo kontinuálne vedené až do právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku dňa 24.01.2020

a ktoré sa s ohľadom na výsledok trestného konania ukázalo ako vedené nedôvodne. Samotný jazykový
výklad § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. môže viesť k záveru, že objektívna premlčacia lehota pri
škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím (okrem škody na zdraví a rozhodnutí podľa § 7 a § 8)
začína plynúť od doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia poškodenému. Tento výklad by mal
ale za následok, že v niektorých prípadoch by sa právo na náhradu škody začalo premlčiavať, alebo

by sa celkom premlčalo skôr, než by vôbec vznikla škoda, a teda skôr, než by vzniklo právo na jej
náhradu. Všeobecný súd ale nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa
od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý
z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a uplatňovaní právnych predpisov teda nemožno opomínať ich
účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v

základných princípoch právneho štátu (porov. napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017).
V posudzovanom prípade je tak namieste výklad v súlade so zmyslom zákona. Úlohou súdu ako orgánu
uplatňujúceho a vykladajúceho právo je nájsť spôsob, ako ust. § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
vyložiťtak,abyvýsledokčonajviaczodpovedalúčelu,ktorýsamátýmtoustanovenímdosiahnuť.Cieľom
úpravy objektívnych premlčacích lehôt je rozumne časovo obmedziť možnosť veriteľa domáhať sa na

súde svojho práva bez rizika vznesenia námietky premlčania protistranou - nie túto možnosť objektívne
úplne vylúčiť. Pri výklade objektívnej premlčacej lehoty v ust. § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
sa vzhľadom na subsidiaritu Občianskeho zákonníka treba riadiť pravidlom upraveným v § 106 ods.
2 OZ, podľa ktorého je pre začiatok jej plynutia dôležitý „deň, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda
vznikla“. Pojem „udalosť, z ktorej škoda vznikla“ zahŕňa nielen protiprávny úkon či právne kvalifikovanú

udalosť, ktorá viedla k vzniku škody, ale najmä vznik škody samej. Z hľadiska ust. § 106 ods. 2 OZ totiž
nemožno udalosť, z ktorej škoda vznikla, stotožňovať len so škodnou udalosťou, keďže v takom prípade
by objektívna premlčacia lehota mohla začať plynúť skôr, ako k škode na majetku vôbec došlo, prípadne
škoda by mohla vzniknúť až po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty alebo by nemusela vzniknúť vôbec
(porov. napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2009). Na základe uvedených úvah súd dospel

k záveru, že pojem „deň, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola
spôsobená škoda“, použitý v ust. § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. treba vykladať v súlade s úmyslom
zákonodarcu (teda v konečnom dôsledku nie contra legem) tak, že zahŕňa aj vznik škody samotnej. V
opačnom prípade by sa právo na náhradu škody premlčalo v dôsledku uplynutia objektívnej premlčacejlehoty skôr, než by škoda vôbec vznikla, a teda vo výsledku skôr, než by vzniklo samotné právo na
náhradu škody. V prejednávanej veci bolo uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 29.09.2008 žalobcovi
doručené dňa 11.10.2008. 10-ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody by pri

strohom jazykovom výklade zákona mala uplynúť dňa 11.10.2018. V tom čase však ešte predmetné
trestné konanie vedené voči žalobcovi stále prebiehalo. Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za
škodu v súvislosti s vedeným trestným stíhaním, ktoré neskončilo odsúdením poškodeného pritom je
zrušenie alebo zmena nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia, ku čomu fakticky zásadne dôjde
zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby. Pred uvedeným okamihom nemožno

hovoriť o vzniku nároku na náhradu škody, nakoľko nie je splnený jeden z predpokladov, ktorým je
existencia nezákonného rozhodnutia. Takým sa uznesenie o vznesení obvinenia stane až na základe
konečného výsledku trestného konania, ktoré neskončí uznaním viny poškodeného. V prejednávanej
veci preto nemožno vychádzať z objektívnej 10-ročnej premlčacej lehoty, ktorá by mala plynúť od
doručenia uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi dňa 11.10.2008, keďže v čase jej potenciálneho
uplynutia ešte neboli splnené podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody. Keďže trestné

stíhanie žalobcu začaté uvedeným uznesením stále prebiehalo, objektívne nebolo možné domáhať sa
z jeho strany náhrady škody, ktorá mu trestným stíhaním vznikla, pretože v tom čase neboli splnené
zákonné podmienky pre vznik nároku na takúto náhradu škody. V žiadnom prípade nie je možné dôjsť k
absurdnémuinterpretačnémuzáveru,žežalobcovnároknanáhraduškodysapremlčallenpreto,žejeho
nedôvodnétrestnéstíhanietrvaloviacako10rokov,počasktorýchobjektívnenemoholnároknanáhradu

škody úspešne uplatniť. Taký výklad by bezpochyby bol v rozpore nielen s vyššie citovaným čl. 46 ods.
3 Ústavy SR, ale predovšetkým aj s jej čl. 1 ods. 1, teda so samotnými princípmi materiálneho právneho
štátu. Treba konštatovať, že k obdobným právnym a interpretačným záverom, ktoré sú uplatniteľné aj
v prejednávanej veci, dospel aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 44/2017, na ktorý
poukázal žalobca. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu

škody nie je premlčaný. Žalobca si po čiastočnom späťvzatí žaloby uplatňoval náhradu majetkovej škody
pozostávajúcej z vynaložených trov obhajoby vo výške 3.800,47 Eur s úrokom z omeškania vo výške
7,5 % ročne zo sumy 3.800,47 Eur od 10.07.2023 do zaplatenia. Z predložených faktúr a potvrdení o
ich úhrade bolo preukázané, že žalobca uhradil Advokátskej kancelárii UHAĽ s.r.o. trovy celkovo vo
výške 4.175,80 Eur v súvislosti so svojou obhajobou v predmetnom trestnom konaní. V zmysle § 18

ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania, ktorých náhrada spadá do rozsahu náhrady
škody zo strany štátu v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, sú aj účelne vynaložené hotové výdavky
a odmena za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta v zmysle vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej len „vyhláška“). Z uvedeného vyplýva, že poškodený má nárok na náhradu škody voči

štátu čo sa týka vynaložených trov obhajoby len v rozsahu zodpovedajúcom tarifnej odmene advokáta
a hotových výdavkov v zmysle vyhlášky. Súd vychádzajúc z predloženého vyčíslenia trov obhajoby, po
zohľadnení a vyhodnotení argumentov strán sporu ohľadom okolností, ktoré zostali sporné aj ku dňu
vyhlásenia rozsudku uznal za súladné s vyhláškou vynaložené trovy obhajoby žalobcu, ktoré presne
špecifikoval v bodoch 37. až 49. a dospel k záveru, že za vykonanie predmetných úkonov právnej služby

v rámci obhajoby žalobcu v trestnom konaní zodpovedajú kritériám v § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z.z. trovy obhajoby v celkovej výške 3.775,97 Eur. Tieto náklady je možné považovať za skutočnú
škodu, ktorá vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s trestným konaním vedeným proti nemu, ktoré
neskončilo jeho odsúdením a za ktorú zodpovedá štát analogicky podľa ustanovení o zodpovednosti
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Príčinná súvislosť je daná tým, že nebyť úkonov štátu

smerujúcich k začatiu a ďalšiemu vedeniu trestného stíhania žalobcu, nemal by žalobca dôvod voliť si
obhajcu a vynakladať náklady na svoju obhajobu. Súd preto zaviazal žalovaného na náhradu škody
spočívajúcej vo vynaložených trovách právneho zastúpenia vo výške 3.775,97 Eur a v prevyšujúcej
časti až do uplatnenej sumy 3.800,47 Eur žalobu zamietol. Vzhľadom na rozporovanie výšky odmeny za
úkonyprávnejpomocizodňa23.01.2019a02.01.2020zostranyžalovanejsúd vodôvodneníuviedol,že

nestotožnil s námietkou žalovaného, že úkon právnej služby zo dňa 23.01.2019 je potrebné považovať
za návrh na vykonanie dokazovania v zmysle § 14 ods. 3 písm. a) v spojení s § 14 ods. 8 vyhlášky,
za ktorý patrí obhajcovi odmena len vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny. Súd
sa stotožnil so žalobcom a posúdil tento úkon ako písomné podanie na súd vo veci samej v zmysle
§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky, za ktorý patrí obhajcovi odmena vo výške základnej sadzby tarifnej

odmeny, t.j. 69,92 Eur bez DPH. Z obsahu tohto písomného podania založeného v pripojenom trestnom
spise sp. zn. 3T/48/2012 vyplýva, že sa jedná o pomerne obsiahle vyjadrenie v rozsahu viac ako 5
strán, ktorého obsahom nie je len návrh na vykonanie dokazovania, ale aj vecné vyjadrenie žalobcu ako
obžalovaného k už vykonaným dôkazom a meritu veci. Rovnako sa nestotožnil s námietkou žalovaného,že úkon právnej služby zo dňa 02.01.2020 je potrebné považovať za návrh na vykonanie dokazovania
v zmysle § 14 ods. 3 písm. a) v spojení s § 14 ods. 8 vyhlášky, za ktorý patrí obhajcovi odmena len vo
výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny. Súd sa stotožnil so žalobcom a posúdil tento

úkon ako písomné podanie na súd vo veci samej v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky, za ktorý
patrí obhajcovi odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny, t.j. 73,66 Eur bez DPH. Z obsahu
tohto písomného podania založeného v pripojenom trestnom spise sp. zn. 3T/48/2012 vyplýva, že ním
žalobca nenavrhoval vykonanie dokazovania, ale vyjadroval sa k predloženému znaleckému posudku,
polemizoval s jeho závermi a uvádzal vlastné skutkové tvrdenia. Aj takéto pripomienky a argumentáciu

k vykonanému dokazovaniu je potrebné považovať za vyjadrenie vo veci samej. Na základe uvedeného
súd dospel k záveru, že za vykonanie predmetných úkonov právnej služby v rámci obhajoby žalobcu v
trestnom konaní zodpovedajú kritériám v § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. trovy obhajoby v celkovej
výške 3.775,97 Eur. Tieto náklady je možné považovať za skutočnú škodu, ktorá vznikla žalobcovi v
príčinnej súvislosti s trestným konaním vedeným proti nemu, ktoré neskončilo jeho odsúdením a za
ktorú zodpovedá štát analogicky podľa ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím. Príčinná súvislosť je daná tým, že nebyť úkonov štátu smerujúcich k začatiu a ďalšiemu
vedeniu trestného stíhania žalobcu, nemal by žalobca dôvod voliť si obhajcu a vynakladať náklady na
svoju obhajobu. Súd preto zaviazal žalovaného na náhradu škody spočívajúcej vo vynaložených trovách
právneho zastúpenia vo výške 3.775,97 Eur a v prevyšujúcej časti až do uplatnenej sumy 3.800,47
Eur žalobu zamietol. Žalovaný ku dňu vyhlásenia rozsudku nerozporoval výšku škody spočívajúcej

vo vynaložených hotových výdavkoch žalobcu v trestnom konaní, konkrétne poštovného a nákladov
na vyhotovenie fotokópií spolu vo výške 126,51 Eur vrátane DPH a cestovných výdavkov obhajcu v
celkovej výške 343,66 Eur vrátane DPH v zmysle § 15 písm. a) vyhlášky a zákona č. 283/2002 Z.z.
o cestovných náhradách, keď žalobca predložil aj technické preukazy k motorovým vozidlám, ktoré
využíval jeho obhajca počas trestného konania. Žalovaný tiež nerozporoval výšku škody spočívajúcej

v náhrade obhajcu za stratu času v zmysle § 15 písm. b) a § 17 vyhlášky v celkovej výške 682,95 Eur
vrátane DPH. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa právne vzťahy podľa tohto zákona spravujú
Občianskym zákonníkom. Keďže žalovaný je v omeškaní s plnením peňažného dlhu, súd v zmysle §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi aj úrok z omeškania, pričom podľa § 16 ods. 4
zákona č. 514/2003 Z.z. lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia,

že neuspokojí nárok na náhradu škody. Žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody z titulu nezákonného rozhodnutia listom zo dňa 16.01.2023, pričom Generálna prokuratúra SR
mu listom zo dňa 29.06.2023 oznámila, že neuspokojí jeho nárok. Toto oznámenie bolo právnemu
zástupcovi žalobcu doručené dňa 10.07.2023, od ktorého si v konečnom dôsledku (po čiastočnom
späťvzatížaloby)žalobcaajuplatňovalúrokzomeškania.Súdzaviazalžalovanéhonazaplatenieúrokov

z omeškania v uplatnenej výške 7,5 % ročne zo sumy priznanej náhrady majetkovej škody 3.775,97 Eur
od 10.07.2023 do zaplatenia. Uplatnená sadzba úroku z omeškania nie je v rozpore s § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa §
121 ods. 3 Občianskeho zákonníka sú príslušenstvom pohľadávky aj náklady spojené s jej uplatnením,
ktoré si žalobca uplatnil vo výške 370,82 Eur. Aj túto sumu mu súd priznal. V časti 368,66 Eur sa jednalo

o odmenu jeho právneho zástupcu v súvislosti s prevzatím a prípravou zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom podľa § 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky a vypracovaním a zaslaním žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 16.01.2023 podľa § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky, ktorá
bola nevyhnutná pre možnosť domáhať sa náhrady škody na súde. Jedná sa teda o účelne vynaložené
náklady žalobcu v súvislosti s uplatnením nároku na náhradu škody. Pri tarifnej hodnote veci vo výške

3.775,97 Eur (výška dôvodne uplatnenej náhrady škody) základná sadzba tarifnej odmeny advokáta za
jeden úkon právnej služby predstavuje 141,09 Eur podľa § 10 ods. 1 vyhlášky, k čomu prislúcha režijný
paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky na rok 2023 vo výške 12,52 Eur. Za uvedené 2 úkony právnej
služby sa jedná o náklady 2 x (141,09 Eur + 12,52 Eur), t.j. spolu 307,22 Eur, po zvýšení o 20 % DPH vo
výške 368,66 Eur. V časti 2,16 Eur sa jednalo o náhradu nákladov žalobcu spočívajúcich v úhrade jeho

advokátovi ako oprávnenej osobe (§ 35 ods. 3 písm. b) zákona č. 305/2013 Z.z.) za úkon transformácie
pôvodného listinného dokumentu (plnomocenstva na zastupovanie žalobcu v tomto súdnom konaní)
pri zaručenej konverzii do elektronického dokumentu (0,36 Eur) a za vytvorenie osvedčovacej doložky
zaručenej konverzie z listinnej podoby do elektronickej podoby (1,80 Eur) v zmysle Sadzobníka úhrad,
ktorý tvorí prílohu vyhlášky Ministerstva investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej

republiky č. 70/2021 Z.z. o zaručenej konverzii. Aj uvedenú sumu súd považoval za dôvodne vynaložené
náklady spojené s uplatnením pohľadávky žalobcu.
Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom súd prvej inštancie pri aplikácii § 144, § 145 ods.
2 a § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“) konanie v časti o zaplatenie istiny 375,33Eur s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 375,33 Eur od 20.01.2023 do zaplatenia, v
časti úroku z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 3.800,47 Eur od 20.01.2023 do 09.07.2023 a v
časti o zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 23,91 Eur zastavil.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP na základe zásady úspechu, ako aj
na základe zásady procesného zavinenia na zastavení konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP. Čo sa týka
čiastočného späťvzatia žaloby, toto bolo reakciou žalobcu na námietky žalovaného vznesené počas
konania, keď žalobca uznal, že pôvodne vyčíslil vynaložené trovy obhajoby v trestnom konaní čiastočne
v rozpore s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. v príslušnom znení. Zastavenie konania v uvedenej časti preto

procesne zavinil žalobca, čo pre účely rozhodovania o nároku na náhradu trov konania je potrebné
považovať za úspech žalovaného. Žalobca sa domáhal priznania sumy 4.570,53 Eur (istina 4.175,80
Eur + náklady spojené s uplatnením pohľadávky 394,73 Eur) a bola mu priznaná suma 4.146,79 Eur
(istina 3.775,97 Eur + náklady spojené s uplatnením pohľadávky 370,82 Eur). Žalobca bol teda v konaní
úspešný v rozsahu 90,73 % uplatneného nároku a neúspešný v rozsahu 9,27 %. Súd preto priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 81,46 % (90,73 % - 9,27 %). O

konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná, a to
proti výroku II. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie, pričom uviedla odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods.
1 písm. f/, h/ CSP. Podľa žalovanej súd prvej inštancie nesprávne posúdil plynutie objektívnej lehoty

uplatneného nároku. Podľa žalovanej uplatniť nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. je možné len ak súčasne plynú subjektívna (3-ročná lehota – § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z.) a objektívna (10-ročná lehota - § 19 ods. 2 cit. zák.). Poukázal na rozhodnutie NS SR sp.
zn. 6Co/44/2021. Vo vzťahu k začiatku plynutia subjektívnej lehoty tento nie je sporný - vyhlásenie
rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 3T/48/2012-864, pri vyhlásení ktorého bol aj žalobca,

t. j. dňa 20.01.2020. Vo vzťahu k objektívnej lehote žalovaná uviedla, že táto začína plynúť odo dňa
doručenianezákonnéhorozhodnutiažalobcovi.Nezákonnýmrozhodnutímpodľa§5cit.zákonasastáva
uznesenie o vznesení obvinenia podľa § 206 Tr. por. po tom, čo súd vydal oslobodzujúci rozsudok. To, že
„právnym titulom" na uplatnenie nároku na náhradu škody je uznesenie o vznesení obvinenia potvrdzuje
ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b/ cit. zákona ako aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR, napr.

uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/116/2017, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/156/2017, uznesenie NS
SR sp. zn. 25Co/29/2016. V prospech žalobcu bola počítaná 10-ročná objektívna lehota od doručenia
rozširujúceho uznesenia o vznesení obvinenia, t. j. od 15.06.2011, ktorá 10-ročná lehota uplynula dňa
15.06.2021. Počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody premlčacia lehota neplynie,
v predmetnej veci od 18.01.2023. Žalobca mohol v rámci plynutia oboch lehôt tak ako to vyžaduje

zákon č. 514/2003 podať žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a to v lehote od
20.01.2020 do 15.06.2021. Žalobca podal žiadosť až dňa 18.01.2023 tesne pred uplynutím 3-ročnej
subjektívnej premlčacej lehoty. Poukázal na to, že žalobca už uhradil obhajcovi trovy – dňa 09.11.2015
sumu 600,- Eur. Podmienky, resp. začiatok plynutia (subjektívnej ako aj objektívnej) premlčacej lehoty
je upravený zákonom č. 514/2003 Z. z., a preto, ak okresný súd poukazuje na úmysel zákonodarcu

(rozumne časovo obmedziť veriteľa domáhať sa na súde svojho práva, t. j. aby nárok nebol premlčaný
skôr ako bude ukončenie prípravné konanie), bolo by na mieste de lege ferenda zvážiť úpravu zákona č.
514/2003 Z. z., ale pri aktuálnom znení zákona nie je možné určovať začiatok plynutia objektívnej lehoty
ako to urobil okresný súd v bodoch 30. až 33. rozsudku, de facto právoplatnosťou oslobodzujúceho
rozsudku. Žalovaná má za to, že nárok uplatnený žalobcom je premlčaný, a teda došlo k nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci, nesprávnej aplikácii ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Vo
vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam namietala žalovaná, že súd neprihliadol na to, že uznesenie
o vznesení obvinenia, resp. jeho rozšírenie - ako rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda
bolo doručené (oznámené) dňa 15.06.2011, t. j. uvedená skutočnosť je okamihom plynutia objektívnej
lehoty podľa § 19 ods. 2 cit. zákona. Namietala, že súd za úkony právnej služby zo dňa 23.01.2019

a 02.01.2020 priznal odmenu v plnej výške (a nie iba polovicu s poukazom na § 14 ods. 3 písm.
a/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. ako to navrhovala žalovaná), pričom
neprihliadol na to, že išlo o vyjadrenie k dôkazom s návrhom k meritu veci, avšak návrh k meritu veci zo
strany obhajoby mohli, resp. mali prísť po vykonaní dokazovania (s poukazom na § 18 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. účelne vynaložených trov konania). Aj návrhy v podaniach ohľadne merita veci nemožno

považovať za účelné. Trovy obhajoby mali byť za úkony právnej služby žalobcu v trestnom konaní vo
výške 3.704,18 Eur. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých
výrokoch zmenil a žalobu žalobcu zamietol.3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že pokiaľ žalovaná na podporu tvrdenia,
že uplatnenie nároku na náhradu škody je možné len, ak súčasne plynie subjektívna a objektívna
lehota, poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Co/44/2021 zo dňa 15.02.2022,

takéto rozhodnutie pod sp. zn. 6Co/44/2021 neexistuje. Pravdepodobne citovala časť rozhodnutia
Krajského súdu Košice, ktorý vydal rozhodnutie v konaní 6Co/44/2022 dňa 15.02.2022, pričom z
odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že vo veci sa riešila skutkovo odlišná vec ako je
tomu v prejednávanej veci. K argumentácii žalovanej žalobca uviedol, že v prejednávanej veci v zmysle
výkladu žalovanej by nikdy neplynula objektívna lehota spolu s lehotou subjektívnou, keďže zrušenie

nezákonného rozhodnutia nastalo až po uplynutí objektívnej lehoty (pri aplikácii prísne formalistického,
gramatického výkladu § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Ak by platil právny názor žalovanej, tak
účastníkovi konania, voči ktorému sa vedie na základe nezákonného rozhodnutia konanie dlhšie ako 10
rokov,bysapremlčaloprávodomáhaťsanáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímskôr,ako
by mu takéto právo vôbec vzniklo. Právny názor žalovanej na spoločné plynutie objektívnej premlčacej
doby a subjektívnej premlčacej doby je preto nesprávny. Takýto právny názor je zároveň nespravodlivý

v rozpore s účelom a zmyslom zákona č. 514/2003 Z. z. a zároveň sa javí ako protiústavný, keďže
by sa týmto výkladom mohla priznávať škoda len tým poškodeným, voči ktorým sa konanie na
základe nezákonného rozhodnutia viedlo menej ako 10 rokov. Poukázal v tomto smere na rozhodnutie
Veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR zo dňa 12.04.2007 sp. zn. 31Cdo/4835/2014. K opakovaným
tvrdeniam žalovanej ohľadom toho, že v trestnom konaní začatom na základe nezákonného rozhodnutia

- uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 29.09.2008 bolo nezákonným rozhodnutím aj rozšírenie
uznesenia o vznesení obvinenia doručenej dňa 09.06.2011 sa pridržiava v celom rozsahu argumentácie
uvedenej v žalobe žalobcu ako aj vo vyjadrení zo dňa 28.08.2023. K novote žalovanej ohľadom toho, že
dňa 09.11.2015 platil 600,- Eur právnemu zástupcovi, poukázal na to, že táto nebola uvedená v rámci
konania pred súdom prvej inštancie, preto žiada odvolací súd, aby na ňu neprihliadol. Zároveň uviedol,

že uhradenie faktúry za právne služby obhajcovi v rámci vedeného trestného konania je prirodzené
a bežné, obhajca má právo požadovať od klienta odmenu aj v rámci vedenia trestného konania.
Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím však žalobcovi vzniklo momentom
právoplatného oslobodenia spod obžaloby. Z uvedeného teda nie zrejmé, na čo týmto argumentom
žalovaná poukazovala. K úvahám ohľadom toho, že by bolo na mieste de lege ferenda zvážiť úpravu

zákona č. 514/2003 Z. z. uviedol, že odvolacie konanie nie je miestom, na ktorom by takúto úpravu
bolo možné dosiahnuť a nie je to ani účelom odvolacieho konania. Ak má byť zachovaná elementárna
spravodlivosť, nemožno pripustiť absurdné závery, že nárok na náhradu škody sa žalobcovi má premlčať
len preto, že nedôvodné trestné stíhanie voči nemu trvalo viac ako 10 rokov, pričom zodpovednosť
za spôsob a dĺžku vedenia konania leží výhradne na orgánoch činných v trestnom konaní. Námietky

žalovanej ohľadom nesprávneho skutkového zistenia v rámci dokazovania prvostupňového súdu nie sú
na mieste, prvostupňový súd vyčerpávajúco a presvedčivo odôvodnil, na základe čoho uložil žalovanej
povinnosť nahradiť škodu žalobcovi vo výške 3.775,97 Eur s príslušenstvom. Súd uviedol v rámci
odôvodnenia rozhodnutia úkony právnej služby spojené s obhajobou, a to s riadnym odôvodnením.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedla, že žalobca vo svojom vyjadrení
neuvádza žiadne nové skutočnosti ani argumenty, ktoré by mali za následok zmenu právneho názoru
žalovanej, v plnom rozsahu zotrváva na podanom odvolaní. Zároveň poukázala na rozhodnutie
Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/44/2021 zo dňa 15.02.2022, kde sa v rozhodnutí uvádza, že jediným

predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode.

5. Žalobca sa následne k vyjadreniu žalovanej nevyjadril.

6. V dôsledku odvolania podaného žalovanou proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd ako súd

odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), preskúmal
vec v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s
ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých
výrokoch II. a IV. postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Na základe podaného odvolania žalovanou voči rozsudku súdu prvej inštancie (výrok II. a IV.), tak
v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP
po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, berúc do úvahy
zásadné odvolacie námietky žalovanej v podanom odvolaní, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej

inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový
stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle
§ 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvej inštancie. Odvolací súd sa zároveň
stotožňuje aj s právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcom,
o ktorom súd rozhodol výrokom II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním
žalovanej; osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2

CSP na tieto dôvody v plnom rozsahu poukazuje.

10. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP,
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd uvádza, že žalovaná
ako odvolateľka, v podanom odvolaní neuviedla žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli

spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie; nežiadala doplniť dokazovanie za
podmienok ustanovených v § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré by nemohli
byť bez jej viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o veci
vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom v súdenej veci neboli naplnené
procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany

odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2, 3 v spojení s ustanovením § 366 CSP). S prihliadnutím na
rozsah odvolania žalovanej a odvolacie dôvody uvedené v podanom odvolaní odvolací súd konštatuje,
že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalovanej nie je dôvodné a
nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne; po
preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré

by sa týkali procesných podmienok.

11. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku II., ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi 3.775,97 Eur s príslušenstvom a náklady spojené s uplatňovaním pohľadávky vo

výške 370,82 Eur v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a v závislom výroku IV. o náhrade trov
konania za vecne správny, ako vo výrokovej časti, tak aj v časti vecného odôvodnenia a zároveň
v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného
k odvolacím námietkam žalovanej na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd
uvádza,žesúdprvejinštancienazákladevykonanýchdôkazovdospelksprávnymskutkovýmzisteniam,

vo veci aplikoval na základe zisteného skutkového stavu správne ustanovenie právneho predpisu,
pričom správne aplikoval teleologický výklad ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.,
pričom výklad súdom prvej inštancie treba považovať za ústavne konformný; nárok na náhradu škody
spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením (ako
v súdenej veci) je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Zmyslu

právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe (občanovi štátu) bola odčinená.
Systematickým a logickým extenzívnym výkladom súdna judikatúra dospela k záveru, že ak došlo
k oslobodeniu spod obžaloby alebo došlo k zastaveniu trestného stíhania, treba s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu

nemalo byť ani začaté. Zároveň treba mať na zreteli, že rozhodujúcim kritériom opodstatnenosti a teda
zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. V predmetnej
veci bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Súd prvej inštancie správne nepristúpil k formálnemu
výkladu ustanovenia § 19 ods. 2 citovaného zákona, pretože takýmto výkladom by umožnil presadiť
zrejmú nespravodlivosť. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že bola v konaní preukázaná

existencia prvej podmienky pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody, a to nezákonné rozhodnutie,
pričom týmto rozhodnutím je uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 29.09.2008, pričom berúc do
úvahy preukázanú skutočnosť, že v prejednávanej trestnej veci prebiehalo trestné stíhanie žalobcu od
doručenia uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 29.09.2008 až do dňa 24.01.2020, kedy nadobudolprávoplatnosť rozsudok, ktorým bol žalobca v trestnom konaní v postavení obžalovaného oslobodený
spod obžaloby a trestné konanie voči žalobcovi teda trvalo v období od 29.09.2008 do 24.01.2020,
čo je viac ako 10 rokov odo dňa, kedy bolo žalobcovi doručené (oznámené) rozhodnutie o vznesení

obvinenia, ktorým sa trestné stíhanie žalobcu začalo, súd prvej inštancie dospel k správnemu názoru, že
uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody nie je premlčaný, a to ani v subjektívnej premlčacej lehote, čo
medzi stranami sporné ani nebolo, ale ani v 10-ročnej objektívnej premlčacej lehote. Súd prvej inštancie
sa dostatočným a ústavne konformným spôsobom vysporiadal s výkladom ustanovenia § 19 ods. 2
citovaného zákona a náležite svoj názor ozrejmil v odôvodnení svojho rozhodnutia, konkrétne v bodoch

30. až 33., pričom odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie dospel k názoru, že žalobca
uplatnil nárok na náhradu a právo na náhradu škody počas plynutia 10-ročnej objektívnej premlčacej
lehoty. Odvolací súd poukazuje na to, že aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal aj
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 44/2017, ktorý vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania
dospel k názoru, že vznesenie námietky premlčania v obdobnom prípade je konaním, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi. Ústavný súd dospel k názoru, že keďže sťažovateľ nezavinil márne uplynutie

objektívnej 10-ročnej premlčacej doby v zmysle § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v súčasnosti
právna úprava § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), pretože táto uplynula skôr ako bolo trestné
stíhanie sťažovateľa zastavené, pričom zastavenie trestného stíhania bolo podmienkou pre uplatnenie
nárokunanáhraduškody,vznesenienámietkypremlčaniamožnovtomtoprípadepovažovaťzakonanie,

ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, a to v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc
z horeuvedeného už samotné vznesenie námietky premlčania žalovanou treba považovať za konanie,
ktoréjevrozporesdobrýmimravmi,pričomzároveňodvolacísúduvádza,žesúdprvejinštanciesprávne
vodôvodnenírozhodnutia(bod32.odôvodnenia)konštatoval,žekobdobnýmprávnymainterpretačným
záverom, k akým dospel súd prvej inštancie, ktoré sú uplatniteľné aj v prejednávanej veci, dospel aj

Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. III.ÚS 44/2017. Berúc do úvahy všetko vyššie uvedené preto
odvolací súd odvolacie námietky týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci nepovažoval za
dôvodné, naopak dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu vec
správne právne posúdil. Odvolací súd zároveň konštatuje, že preskúmaním veci dospel k názoru, že
súd prvej inštancie, tak ako je to už uvedené vyššie, na základe vykonaného dokazovania dospel k

správnym skutkovým záverom, a to aj vo vzťahu k začatiu trestného stíhania vznesením obvinenia dňom
29.09.2008. Rovnako odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel
k správnym skutkovým zisteniam a správnemu právnemu posúdeniu aj vo vzťahu k priznanej náhrade
škody titulom vynaložených hotových výdavkov žalobcu v trestnom konaní, a to odmena a režijný paušál
za písomné vyjadrenie zo dňa 23.01.2019 a písomné vyjadrenie zo dňa 20.01.2020, pričom súd prvej

inštancie dostatočným spôsobom v odôvodnení rozhodnutia sa s rovnakou námietkou žalovaného, ktorú
vzniesolvkonanípredsúdomprvejinštancie(aktorúuviedolajvpodanomodvolaní)vysporiadal,pričom
súd správne posúdil tieto úkony právnej služby ako písomné podanie na súd vo veci samej v zmysle
§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb, teda ani v tomto rozsahu odvolaciu námietku žalovanej odvolací súd nepovažuje za

dôvodnú.

12. Sprihliadnutímužnavyššieuvedenéodvolacísúddospelknázoru,žerozsudoksúduprvejinštancie
je vecne správny, a preto ho postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil v celom rozsahu, a to
vrátane rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, keď súd prvej inštancie

správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods.1 CSP, a to na základe zásady úspechu ako aj
na základe zásady procesného zavinenia na zastavení konania; vzal do úvahy, že zastavenie konania v
časti o zaplatenie istiny 375,33 Eur, a v časti o zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
vo výške 23,91 Eur procesne zavinil žalobca a zároveň prihliadol, že žalobca sa domáhal priznania
celkovo čiastky 4.570,53 Eur, pričom mu bola priznaná suma 4.146,79 Eur, vrátane nákladov spojených

s uplatnením pohľadávky 370,82 Eur, preto celkový úspech žalobcu predstavuje 81,46 %. Súd správne
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej ako rozdiel medzi úspechom žalobcu
90,73 % a úspechom žalovanej 9,27 %, čo predstavuje celkový úspech žalobcu v rozsahu 81,46 %.

13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP pri aplikácii

ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalobca bol úspešnou stranou sporu, preto odvolací
súd uložil žalovanej povinnosť, ktorá bola neúspešnou stranou sporu v odvolacom konaní, zaplatiť
žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške trov rozhodne súd prvej inštancie
postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.14. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).