Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819010460
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Antala

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3819010460.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Antalu a sudcov JUDr.

Lucie Horvátovej a JUDr. Juraja Valáška v trestnej veci proti obžalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,
trvale bytom D., E. XX/XX, F. G., t. č. na slobode, pre trestný čin prečinu usmrtenia podľa § 149 odsek
1, odsek 2 písm. a) s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zákona účinného od 15. marca 2024 a iné, na
verejnom zasadnutí konanom v Trenčíne dňa 19. novembra 2024, o odvolaniach prokurátora Okresnej
prokuratúry Prievidza a obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 31. októbra 2023
pod sp. zn. 3T/90/2019 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 odsek 1 písm. e) Tr. poriadku s a napadnutý rozsudok okresného súdu z r u š u j

e vo výrokoch o treste odňatia slobody.

II. Na podklade § 322 odsek 3 Tr. poriadku súd

obžalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom
D., E. XX/XX, F. G.,

t. č. na slobode

u k l a d á

podľa § 149 odsek 2 Tr.zákona účinného od 15. marca 2024 s prihliadnutím na §§ 36 písm. j), písm. p),
37 písm. h) Tr. zákona účinného od 15. marca 2024 za použitia §§ 38 odsek 2, 39 odsek 1, 41 odsek 1
Tr. zákona účinného od 15. marca 2024 ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok .

Podľa § 49 odsek 1 písm. a) a § 50 odsek 1 Tr. zákona účinného od 15. marca 2024 súd obžalovanej
výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á na skúšobnú dobu 1 (jeden) rok.

III. Podľa § 319 Tr. poriadku s a odvolanie prokurátora z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 31. októbra 2023 pod sp. zn. 3T/90/2019 na hlavnom
pojednávaní bola obžalovaná A. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len obžalovaná) uznaná za vinnú, na
podklade podanej obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza zo dňa 02. júla 2019 pod č. k.

1Pv 9/19/3307-39, doručenej okresnému súdu dňa 03. júla 2019 zo spáchania prečinu usmrtenia podľa
§ 149 odsek 1, odsek 2 písm. a) s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zákona účinného do 15. marca 2024
v jednočinnom súbehu s trestným činom prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 odsek 1, odsek 2 písm.
a) s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zákona účinného do 15. marca 2024na tom skutkovom základe, že„ dňa 22.3.2014 o 17:50 hod. v katastri obce H. I., okres G., viedla po ceste X/XX - smerom z G.
do J., okres G., osobné motorové vozidlo zn. Seat Ibiza, EČ: G., a počas jazdy v 179,8 km tým, že

neviedla osobné motorové vozidlo vo svojom jazdnom pruhu vpravo pri pravom okraji vozovky a sa
dostatočne nevenovala vedeniu osobného motorového vozidla, prešla svojím motorovým vozidlom do
protismerného jazdného pruhu, kde narazila do protiidúceho motorového vozidla zn. Honda Civic, EVČ:
G., ktoré viedla K. B. smerom z J. do G. so spolujazdkyňou H. L., ktorá rovnako z nezistených príčin
prešla do protismerného jazdného pruhu a narazila do vozidla zn. Seat Ibiza, EČ: G., ktoré viedla

obžalovaná, v dôsledku narazenia vozidiel K. B. utrpela zranenia, na následky ktorých zomrela a jej
spolujazdkyňaH.L.utrpelazranenia-mnohopočetnépomliaždeninyapodkožnékrvnévýronytela,otras
mozgu I. stupňa, pomliaždenie pľúc obojstranne, viac vpravo, zlomeninu prsnej kosti, zlomeninu kľúčnej
kosti vpravo, otras srdca, zlomeninu I. - V. rebra vpravo, zlomeninu I., II. a VI. - VII. rebra vľavo, vniknutie
vzduchu do pravej pohrudníkovej dutiny, zlomeninu tela XII. hrudníkového stavca, zlomeninu oboch
kostí predlaktia, zlomeninu III. záprstnej kosti ľavej ruky, zlomeninu horného a dolného ramienka pravej

lonovej kosti, zlomeninu krížovej kosti vpravo, zlomeninu II. - IV. záprstnej kosti pravej nohy, zlomeninu
základného a koncového článku palca pravej nohy, ktoré ju obmedzovali v obvyklom spôsobe života
na 8 mesiacov. “

Za tento trestný čin bola obžalovaná odsúdená doslovne takto :

„ Podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného
zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona k úhrnnému trestu
odňatia slobody v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov, výkon ktorého sa jej podľa § 49 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona a § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní

24 (dvadsaťštyri) mesiacov. “

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote 15 dní odo dňa jeho oznámenia (vyhlásenia na hlavnom
pojednávaní, za účasti obžalovanej, jej obhajcu a prokurátora) podal prokurátor Okresnej prokuratúry
Prievidza odvolanie v neprospech obžalovanej voči všetkým jeho výrokom a odvolanie voči všetkým

jeho výrokom podala aj obžalovaná.

Prokurátor písomne odôvodnil odvolanie doslovne takto:

„Predmetný rozsudok prvostupňového súdu nepovažujem vo vzťahu k výroku o vine a treste za zákonný

a dôvodný, preto som proti nemu podal odvolanie v neprospech obžalovanej, a to proti výroku o vine
a treste.
Čo sa týka výroku o vine, v prvom rade poukazujem na pochybenie zo strany Okresného súdu v Prievidzi
týkajúce sa formulácie samotného skutku, ktorý skutok bol rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi sp.
zn. 3T/90/2019-584 zo dňa 31.10.2023 zmenený tak, ako je uvedené vyššie, pričom v ňom absentuje

podstatná náležitosť, a síce uvedenie konkrétneho ustanovenia osobitného predpisu obsahujúceho
dôležitú povinnosť, ktorý bol obžalovanou porušený a ktorým porušením obžalovaná zároveň naplnila
kvalifikačný moment podľa § 149 ods. 2 písm. a) Trestného zákona (závažnejší spôsob konania) a tiež
podľa § 157 ods. 2 písm. a) Trestného zákona (závažnejší spôsob konania) s poukazom na § 138 písm.
h) Trestného zákona, t.j. porušenie dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona. V danom prípade bolo

vykonaným dokazovaním preukázané zo strany obžalovanej porušenie dôležitej povinnosti podľa § 4
ods. 1 písm. c) a § 9 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a zmene a doplnení niektorých
zákonov. Na základe uvedeného je potrebné konštatovať, že Okresný súd v Prievidzi tým, že zo znenia
skutkovej vety tak, ako je formulovaná v obžalobe prokurátora, vypustil uvedené ustanovenia zákona č.
8/2009 Z.z. o cestnej premávke a zmene a doplnení niektorých zákonov, pochybil.

Okresný súd uviedol konkrétne ustanovenia zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a zmene
a doplnení niektorých zákonov, ktoré mala obžalovaná svojim konaním porušiť, v právnej vete
napadnutého rozsudku, pričom skutkovú vetu napadnutého rozsudku upravil s tým, že v nej neuviedol
označeniekonkrétnychustanoveníosobitnéhopredpisu,ktorémalaobžalovanásvojimkonanímporušiť,
čím zároveň naplnila kvalifikovanú skutkovú podstatu prečinov, z ktorých ju uznal prvostupňový súd

za vinnú. Uvedené považujem, aj vzhľadom na aktuálnu súdnu prax, za nesprávny postup a v tejto
súvislosti poukazujem na aktuálnu rozhodovaciu prax viacerých súdov v pôsobnosti Trenčianskeho
kraja, (napr. Trestný rozkaz Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 8T/102/2022 - 94 zo dňa 25.01.2023,
Rozsudok Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 2T/2/2022 zo dňa 30.06.2022, Uznesenie Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 2To/64/2023-227 zo dňa 10.08.2023, Rozsudok Okresného súdu v Trenčíne sp. zn.
3T/154/2019 - 420 zo dňa 20.02.2020, Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3To/46/2020-469
zo dňa 11.11.2020). V súlade s uvedenou súdnou praxou a zároveň v súlade so zákonnou požiadavkou

je potrebné upraviť, resp. doplniť skutkovú vetu napadnutého prvostupňového rozsudku tak, aby
zodpovedal právnej kvalifikácii prečinov, pre ktoré je obžalovaná trestne stíhaná. Zároveň som toho
názoru, že ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) a § 9 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke
a zmene a doplnení niektorých zákonov sú v právnej vete napadnutého rozsudku nadbytočné a tieto
je potrebné z právnej vety napadnutého rozsudku sp. zn. 3T/90/2019-584 zo dňa 31.10.2023 vypustiť,

nakoľko právna veta by mala obsahovať len zákonnú formuláciu trestného činu tak, ako je uvedený v
Trestnom zákone, a nič viac.
V prípade pochybností odvolacieho súdu poukazujem na analógiu v rámci formulácie skutkových
viet pri trestných činoch v oblasti životného prostredia, ktoré zväčša obsahujú blanketové odkazy na
ustanovenia osobitných zákonov, ktoré páchateľ svojim konaním porušil. Z dlhodobej praxe tunajších
súdov a prokuratúr je zrejmé, že pri tomto type trestných činov je nevyhnutnou súčasťou skutkovej vety

aj odkaz na páchateľom porušené ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov právnych
predpisov, ako napr. zákon č. 79/2015 Z.z. o odpadoch.
Zároveň sa nestotožňujem s výrokom napadnutého rozsudku o treste uloženom obžalovanej, ktorý
považujem vzhľadom na okolnosti spáchaného skutku a spôsobené následky na živote a zdraví
poškodených, za neprimerane nízky, nezohľadňujúce zásady ukladania trestov. Z vykonaného

dokazovania (najmä záverov vypracovaného znaleckého posudku M. B. č. 16/2014) vyplýva, že miera
zavinenia, resp. zodpovednosti za spôsobenú dopravnú nehodu bola u obžalovanej a poškodenej
rovnaká, a teda u obžalovanej v rozsahu 50 %. Avšak vzhľadom na to, že vzniknuté následky v podobe
straty na živote u poškodenej K. B. a mnohopočetné zranenia u poškodenej H. L., ktoré sú v príčinnej
súvislosti s protiprávnym konaním obžalovanej a v dôsledku ktorých bol obmedzený jej obvyklý spôsob

života v trvaní 8 mesiacov, považujem za tak závažné, že je potrebné obžalovanej uložiť primeraný
nepodmienečný trest odňatia slobody, a to na dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby spolu s trestom
zákazu činnosti na upravenej dolnej hranici zákonného rozpätia.
Okrem už spomenutého, poukazujem v tejto súvislosti na postoj obžalovanej A. k trestnému stíhaniu,
že sa k spáchaniu skutku nepriznala, počas výsluchu dňa 07.02.2018 vypovedala vyhýbavo a okrem

iného uviedla, že nejazdila v protismernom pruhu, čo je v rozpore so závermi znaleckého dokazovania,
z ktorého vyplýva, že podiel na dopravnej nehode bol u obžalovanej 50%. Svoju vinu popiera, a to
napriek jednoznačným záverom znalca M. B.. Podľa jej vyjadrení na hlavnom pojednávaní tvrdila, že je
dobrou vodičkou a nebola priestupkovo postihnutá za dopravné priestupky, čo sa vzhľadom na vykonané
dokazovanie nezakladá na pravde. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že v prípade uloženia

neprimerane nízkeho trestu, tento nebude mať do budúcna vo vzťahu k obžalovanej predpokladaný
efekt spočívajúci v predchádzaní páchania protiprávneho konania.
Taktiež nesúhlasím s výrokom o treste uloženom napadnutým rozsudkom obžalovanej v časti, v ktorej
súdpričítalobžalovanejpoľahčujúcuokolnosťpodľa§36písm.j)Trestnéhozákona,keďžepodľanázoru
súdu mala pred spáchaním skutku viesť riadny život, a to napriek tomu, že s evidenčnej karty vozidla

obžalovanej vyplýva, že sa pred spáchaním skutku dopustila dvoch priestupkov v oblasti dopravy, z
čoho je možné vyvodiť záver, že obžalovaná sa v čase pred spáchaním skutku dopúšťala priestupkov
v doprave a v deň, kedy došlo k nehode, ktorá je predmetom skutku obžaloby, opätovne porušila
dopravné predpisy v súvislosti s nesprávnym vedením svojho motorového vozidla, čoho dôsledkom sú
fatálne následky na živote a zdraví zainteresovaných osôb. Mám za to, že súd pri rozhodovaní o treste

nevyhodnotil zabezpečené dôkazy správne, keď konštatoval, že obžalovaná viedla pred spáchaním
predmetného skutku riadny život a navrhujem, aby odvolací súd túto poľahčujúcu okolnosť obžalovanej
nepričítal, aj keď je pravdou, že obžalovaná nebola doposiaľ súdne trestaná, čo však na veci nič nemení,
keďže bola preukázateľne priestupkovo postihnutá, čo však obžalovaná popiera. V prípade vypustenia
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona v rámci výroku o treste by u obžalovanej

prevažovali priťažuje okolnosti (§ 37 písm. h) Trestného zákona) a v rámci opätovného rozhodovania
o treste bude preto potrebné pri výpočte trestnej sadzby uplatniť ustanovenie § 38 ods. 4 Trestného
zákona, čiže zvýšiť dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, samozrejme za
predpokladu, že sa odvolací súd s takouto argumentáciou stotožní.
Okrem nepodmienečného trestu odňatia slobody na dolnej hranici upravenej trestnej sadzby vo výmere

3 roky, ktorý navrhujem obžalovanej uložiť podľa § 41 ods. 1, § 149 ods. 2, § 37 písm. h), § 38 ods.
4 Trestného zákona so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom
stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, navrhujem zároveň obžalovanej uložiť podľa §
61 ods. 2, § 37 písm. h), § 38 ods. 4 Trestného zákona aj trest zákazu činnosť riadiť motorové vozidlaakéhokoľvek druhu v trvaní 4 (štyroch) rokov, teda na dolnej hranici upraveného zákonného rozpätia po
zohľadnení jednej priťažujúcej okolnosti, nakoľko obžalovaná sa dopustila trestnej činnosti v súvislosti
s riadením osobného motorového vozidla a uloženie tohto trestu je tak podľa môjho názoru primerané,

pričom poukazujem aj na aktuálnu rozhodovaciu prax súdov, v rámci ktorej sa v obdobných prípadoch
zväčša trest zákazu činnosti ukladá, čo je tiež v súlade so zásadou individuálnej a generálnej prevencie
v zmysle § 34 ods. 1 Trestného zákona.
Podľa § 321 ods. 1 písm. a) až f) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj:
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli

porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne

zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Mám za to, že v doterajšom trestnom konaní neboli porušené ustanovenia zákona, ktoré majú

zabezpečiť objasnenie veci a právo na obhajobu, súdom bol dostatočne a správne zistený skutkový
stav v tom rozsahu, aby mohol odvolací súd v odvolacom konaní sám rozhodnúť podľa § 322 ods. 3
Trestného poriadku a nie je potrebné vec vracať prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
S poukazom na vyššie uvedené, preto navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne, v zmysle § 321 ods.
1 písm. b), d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu v Prievidzi sp. zn.

3T/90/2019-584 zo dňa 31.10.2023, čo do výroku o vine a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku
sám rozhodol tak, že upraví skutkovú vetu napadnutého rozsudku a doplní o ustanovenia § 4 ods. 1
písm. c) a § 9 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej doprave a zároveň zo znenia právnej vety tieto
ustanovenia vypustí a ponechá právnu vetu v znení totožnom s právnou kvalifikáciou uvedenou pri
prečinoch uvedených § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a)

Trestného zákona v spojení s § 138 písm. h) Trestného zákona a uzná obžalovanú A. B. za vinnú zo
spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom
súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v spojení
s § 138 písm. h) Trestného zákona.
Čo do výroku o treste uloženým napadnutým rozsudkom navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne, v

zmysle § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu v Prievidzi
sp.zn.3T/90/2019-584zodňa31.10.2023,čodovýrokuotresteapodľa§322ods.3Trestnéhoporiadku
sám rozhodol podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku tak, že obžalovanej A. B. podľa § 41 ods. 1, § 149
ods. 2, § 37 písm. h), § 38 ods. 4 Trestného zákona uloží primeraný úhrnný nepodmienečný trest odňatia
slobody na dolnej hranici upravenej trestnej sadzby vo výmere 3 (tri) roky so zaradením do ústavu na

výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného
zákona a podľa § 61 ods. 2, § 37 písm. h), § 38 ods. 4 Trestného zákona uloží trest zákazu činnosť
riadiť motorové vozidla akéhokoľvek druhu na dolnej hranici upraveného zákonného rozpätia v trvaní
4 (štyroch) rokov.“

Obžalovaná odvolanie odôvodnila písomne prostredníctvom svojho obhajcu a súčasne sa aj vyjadrila
k písomným dôvodom odvolania prokurátora doslovne takto:

„Týmto ako zvolený obhajca obžalovanej A. B. bližšie odôvodňujem naše odvolanie (odvolanie bolo
podané písomne v zákonom stanovenej lehote) voči rozsudku Okresného súdu v Prievidzi, sp. zn.: 3T

90/2019 a to z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. b),c),d),e) Trestného poriadku. Z hľadiska
rozsahu odvolania, toto odvolanie smeruje voči všetkých výrokom napadnutého rozhodnutia, odvolanie
nesmeruje proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Podanie odvolania odôvodňujem nasledovne:Cieľom tohto podania je upozorniť odvolací súd na nedostatky a nezrovnalosti vo vykonaných dôkazoch
na hlavnom pojednávaní, na nedostatočne a zároveň nesprávne zistený skutkový stav veci, na samotnú
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, výsledok čoho všetkého je nesprávne rozhodnutie o vine

ako i treste pre moju klientku a to za skutky uvedené v podanej obžalobe.
Napadnutým rozsudkom zo dňa 31.10.2023 Okresný súd v Prievidzi v konaní č. 3T 90/2019 uznal moju
klientku za vinnú z prečinu usmrtenia podľa §149 ods. l, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v spojení s
§138 písm. h) zákona ako i z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona v spojení s §138 písm. h) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 22.03.2014

o 17:50 hod. v katastri obce H. I., okres G., viedla po ceste X/XX - smerom z G. do J., okres G.,
osobné motorové vozidlo zn. Seat Ibiza, EČ: G., a počas jazdy v 179,8 km tým, že neviedla osobné
motorové vozidlo vo svojom jazdnom pruhu pri pravom okraji vozovky a sa dostatočne nevenovala
vedeniu osobného motorového vozidla, prešla svojím motorovým vozidlom do proti smerného jazdného
pruhu, kde narazila do protiidúceho motorového vozidla zn.: Honda Civie, EVČ: G. XXX L., ktoré
viedla K. B. smerom z J. do G. so spolujazdkyňou H. L., ktorá rovnako z nezistených príčin prešla

do protismerného jazdného pruhu a narazila do vozidla zn. Seat Ibiza, EČ: G. XXX C., ktoré viedla
obžalovaná, v dôsledku narazenia vozidiel K. B. utrpela zranenia, na následky ktorých zomrela a jej
spolujazdkyňa H. L. utrpela zranenia - mnohopočetné pomliaždeniny a podkožné krvné výrony tela,
otras mozgu I. stupňa, pomliaždenie pľúc obojstranne, viac vpravo, zlomeninu prsnej kosti, zlomeninu
kľúčnej kosti vpravo, otras srdca, zlomeninu I. - V rebra vpravo, zlomeninu I., II. a VI. - VII. rebra vľavo,

vniknutie vzduchu do pravej pohrudníkovej dutiny, zlomeninu tela XII. hrudníkového stavca, zlomeninu
oboch kostí ľavého predlaktia, zlomeninu III. zápästnej kosti ľavej ruky, zlomeninu horného a dolného
ramienka pravej lonovej kosti, zlomeninu krížovej kosti vpravo, zlomeninu II. - IV. záprstnej kosti pravej
nohy, zlomeninu základného a koncového článku palca pravej nohy, ktoré ju obmedzovali v obvyklom
spôsobe života na 8 mesiacov, za čo bola obžalovaná odsúdená podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona s

použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona
k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov, výkon ktorého jej podľa § 49 ods.
1 písm. a) Trestného zákona a § 50 ods. 1 Trestného zákona súd podmienečne odložil na skúšobnú
dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.
Na úvod je potrebné uviesť, že obžalovaná síce na hlavnom pojednávaní odmietla uznať plnú vinu za

skutok, ktorý bol uvedený v obžalobe, avšak už napr. vo svojej sťažnosti voči uzneseniu o vznesení
obvinenia zo dňa 13.11.2017 uviedla, že „vyjadruje úprimnú ľútosť nad zraneniami/smrťou dotknutých
osôb, ale necíti sa byť vinná zo zavinenia predmetnej dopravnej nehody, ktorú podľa jej názoru zavinila
vodička protiidúceho vozidla p. K. B.“, pričom v ďalšom napr. na poslednom hlavnom pojednávaní vo
veci samej dňa 31.10.2023 sa osobne prítomnej poškodenej p. L. ospravedlnila za spôsobnú ujmu ako i

skutočnosť, že svojím konaním ako vodička prispela k vzniku samotnej dopravnej nehody s tak fatálnymi
následkami. Obžalovaná teda nepopiera svoj podiel zodpovednosti za spôsobenú dopravnú nehodu ako
i vzniknuté následky, avšak vzhľadom na vykonané dokazovanie sme stále sme toho názoru, že hlavným
vinníkom dopravnej nehody bola vodička protiidúceho vozidla p. K. B., t.j. osoba, voči ktorej v súčasnosti
(vzhľadom na jej smrť pri dopravnej nehode) už nie je možné vyvodiť trestno-právnu zodpovednosť,

pričom obžalovaná subjektívne vníma vyvodzovanie trestno-právnej zodpovednosti voči jej osobe ako
dôsledok toho, že ona ( s menšou mierou zodpovednosti za dopravnú nehodu) dopravnú nehodu prežila
a druhá vodička (s väčšou mierou zodpovednosti za dopravnú nehodu) nehodu neprežila.
Obžalovaná svoju menšiu mieru zodpovednosti za vznik dopravnej nehody ako i vzniknuté následky
opiera o tri skutočnosti, ktoré síce podľa znalca netvorili technickú príčinu vzniku dopravnej nehody,

avšak podľa názoru obhajoby ich spoľahlivé posúdenie má pre súdne rozhodnutie a možné vyvodenie
zodpovednosti rozhodný význam a to:
1. Rýchlosť motorových vozidiel a jej vplyv na dopravnú nehodu.
Z výsledkov znaleckého dokazovania je zrejmé, že obžalovaná ako vodička motor. vozidla Seat tesne
pred stretom jazdila ustálenou rýchlosťou približne 90 km/h v tolerančnom rozpätí výpočtu +/- 5 km/h,

teda rýchlosťou ako je v danom úseku povolená, čo je z technického hľadiska správne, ako i to, že jej
rýchlosť vzhľadom na stav a povahu vozovky, rozhľadovým pomerom a iným okolnostiam primeraná,
ako i to, že vodička protiidúceho vozidla zn. Honda p. B. tesne pred stretom jazdila ustálenou rýchlosťou
približne 103 km/h v tolerančnom rozpätí výpočtu +/- 5 km/h, tzn. 98 až 108 km/h, teda rýchlosťou
vyššou ako je v danom úseku povolená, čo je z technického hľadiska nesprávne, ako i to, že jej rýchlosť

vzhľadom na stav a povahu vozovky, rozhľadovým pomerom a iným okolnostiam neprimeraná. Podľa
znalcatotomierneprekročenienemalopríčinnúsúvislosťnadopravnúnehodu.Obhajobajetohonázoru,
že rýchlosť oboch vozidiel tesne pred nehodou je dôležitá minimálne z dvoch hľadísk a to po prvé: že vo
vyššej rýchlosti majú protiidúce vozidla menší reakčný čas nato, aby reagovali na pohyb protiidúcehovozidla (napr. pri rýchlosti 90 km/h motorové vozidlo prejde cca 25 m/s, zatiaľ čo vozidlo pri rýchlosti 103
km/h prejde cca 28,6 m/s, čo je rozdiel 3,6 m/s, t.j. tým, že vozidlo vodičky B. išlo rýchlejšie, skrátila sa
možnosť primeranej reakcie u oboch vodičiek na kolíznu situáciu a po druhé: že možno konštatovať, že

v zásade platí úmera ako i konštatovanie, že čím vyššia vstupná rýchlosť motorových vozidiel, tak tým
sú aj následky v podobe škody na majetku ako i zdraví závažnejšie ako i rozsiahlejšie. K vzťahu rýchlosti
a možným vzniknutým následkom sa na hlavnom pojednávaní vyjadrili aj obaja znalci a to znl. A. N. ako
i znl. A. C., ktorí uviedli, že čím vyššia rýchlosť, tak tým pravdepodobne vzniknú väčšie následky.
2. Prítomnosť látky citalopram v tele vodičky B. a jej možný vplyv na

dopravnú nehodu.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že pri vykonanej pitve vodičky B. (znl. posudok č. 33/2014) bol
v jej tele detegovaný citalopram (liekový prípravok napr. Seropram, Citalec), pričom o prítomnosti toho
liekového prípravku sa znalec A. N. vyjadrila, že ide o liekový prípravok, ktorý môže ovplyvniť pozornosť,
po jeho užití by jedinec nemal viesť motorové vozidlo, vykonávať iné činnosti vyžadujúce zvýšenú
pozornosť. Za účelom skúmania zdravotného stavu vodičky B. pred dopravnou nehodou bolo vykonané

pomerne rozsiahle dokazovanie a to najmä prostredníctvom listinným dôkazov, z ktorých je zrejmé,
že táto vodička dlhodobo mala vážne zdravotné problémy, okrem iného navštevovala ambulanciu
chronickej bolesti (algeziologickú ambulanciu), pričom podľa správy z NsP G. (č.l. 244) ako i prehľadu
liekov na lekársky predpis (čl. 348 a nasl.) je zrejmé, tieto zdravotné problémy boli dlhodobé a liečené
prípravkami, z ktorých časť mala povahu negatívne ovplyvniť pozornosť vodiča.

Z výsluchu najbližších osôb vodičky B., t.j. jej synov A. B. a A. B. ako i jej matky poškodenej H. L. v
zásade vyšlo najavo to, že o zlom zdravotnom stave menovanej nevedeli, že menovaná bola dobrý
vodič, že jazdila pravidelne a že pri vedení motorového vozidla z hľadiska jej zdravotného stavu nebola
ničím obmedzovaná.
Ak teda podľa vyjadrenia vyššie uvedených osôb máme informáciu, že p. B. sa pri vedení vozidla

neobmedzovala a zároveň informáciu o tom, že jej zdravotný stav si vyžadoval liečbu liekmi so
schopnosťou negatívne ovplyvniť jej pozornosť ako vodiča, logicky prídeme k záveru, že vodička B.
opakovanéadlhodobomuselaviesťmotorovévozidlopopožitíliekov,ktorémohliovplyvniťjejpozornosť
ako vodiča a teda v prípade vodičky B. nejde o jednu náhodnú udalosť, ale ide o opakované porušenie
pravidiel cestnej premávky, čím porušila ustanovenia § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 8/2009 Z.z., pričom

s poukazom na § 137 ods. 1 a § 137 ods. 2 písm. e) zákona č. 8/2009 Z.z. o ide o porušenie pravidiel
cestnej premávky závažným spôsobom.
V prípade ustanovenia 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 8/2009 Z.z. dávame do pozornosti tú skutočnosť, že
nie je potrebné, aby predmetný liek skutočne znížil schopnosť vodiča viesť motorové vozidlo, z pohľadu
zákona stačí už samotná spôsobilosť lieku znížiť schopnosť vodiča viesť motorové vozidlo.

3. Spôsob a technika jazdy vodičky B. z dlhodobejšieho hľadiska pred
dopravnou nehodou.

K spôsobu jazdy svojej dcéry p. B. v jazdnom pruhu a to tesne pred dopravnou nehodou ako i z
dlhodobejšieho hľadiska sa vyjadrovala aj poškodená L., ktorá uviedla, že jej dcéra zvykla chodiť po

pravej časti vozovky, bližšie k stredovej čiare, pričom takto viedla motorové vozidlo aj v čase pred
dopravnou nehodou. Podľa jej názoru prakticky každý vodič takto jazdí a teda jazdí vo svojom jazdnom
pruhu v blízkosti stredovej čiary.
Z uvedeného vyjadrenia je teda zrejmé, že porušenie povinnosti vodičky B. tým, že nejazdila pri pravom
okraji vozovky alebo jazdného pruhu nebolo v čase dopravnej nehody náhodným alebo jednorazovým

porušením predpisov o spôsobe jazdy, alebo išlo o opakované porušenie dotknutej povinnosti a teda
dlhodobo zlý spôsob jazdy po vozovke vodičky B..
Obhajoba je ďalej toho názoru, že porušenie ustanovenia § 4 ods. 1 písm. e) a § 9 ods. 1 zákona
č. 8/2009 Z.z. nie je samo o sebe porušením dôležitej povinnosti uloženej jej podľa zákona, ale ide
len o porušenie všeobecnej povinnosti (poukazujeme nato, že porušenie vyššie uvedených povinností

napr. nie je uvedené ani v § 137 ods. 2 Zákona o cestnej premávke ako závažné porušenie) a teda,
ak súd chcel vyvodiť trestno - právnu zodpovednosť voči obžalovanej, tak túto mal vyvodiť len v rámci
základných skutkových podstát prečinov a teda nie pre naplnenie znakov kvalifikovaných skutkových
podstát prečinov v podobe porušenia dôležitej povinnosti.

Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku v tej časti, prečo nedošlo k porušeniu dôležitej
povinnosti obžalovanou spôsobom popísaným v obžalobe, t.j. porušením dôležitej povinnosti uloženej
jej podľa zákona, pretože mala vykonávať činnosť, ktorá nesúvisela s riadením motorového vozidla -
zohla sa po neznámy predmet, pričom sa nevenovala dostatočne vedeniu vozidla, v plnom rozsahu sastotožňujeme s napadnutým rozsudkom, nakoľko výpoveď jediného svedka poškodenej L. v tejto časti
bola nedôveryhodná a účelová, ktorá nebola z hľadiska svojej pravdivosti a hodnovernosti potvrdená
žiadnym iným vykonaným dôkazom. Zákonný sudca v tejto časti správne poukázal na možný motív/

pohnútku svedka L., pričom nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádzame, že nemožno
odhliadnuťanifakt,žepoškodenáL.sivsamostatnomcivilnomkonaníztituluujmyaspôsobenejškodyv
dôsledku predmetnej dopravnej nehody uplatňuje značnú náhradu škody, pričom pre právne posúdenie
tohto nároku bude významná otázka zavinenia/spoluúčasti toho ktorého vodiča na vzniku a následkoch
DN, čo v konečnom dôsledku môže ovplyvňovať svedkyňu v snahe vykresľovať/opisovať správanie

svojej dcéry p. B. v lepšom svetle a naopak, opisovať správanie druhého vodiča v horšom svetle.
Ak teda obžalovaná podľa súdu mala porušiť ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) a § 9 ods. 1 zákona č.
8/2009 Z.z., tak rovnako aj vodička B. porušila ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) a § 9 ods. 1 zákona
č. 8/2009 Z.z, pričom navyše (v porovnaní s obžalovanou) porušila aj ustanovenia § 4 ods. 2 písm. d)
zákona č. 8/2009 Z.z, §16 ods. 1, ods. 2 zákona č. 8/2009 Z.z, s tým že porušenie ustanovenia §4 ods.
2 písm. d) zákona č. 8/2009 Z.z s poukazom na §138 ods. 2, písm. e) zákona je závažné.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že súd za rozhodujúci dôkaz pre zistenie príčiny dopravnej
nehody považoval vypracovaný znalecký posudok M. H. B., ktorý tento posudok predniesol počas
svojho výsluchu na hlavnom pojednávaní. Predmetný znalec v posudku ako i počas svojho výsluchu na
HP uviedol, že z technického hľadiska príčinou dopravnej nehody je nesprávna technika jazdy oboch

vodičiek, tak vozidla Seat ako i Honda, pretože nejazdili pri pravom okraji vozovky vo svojom jazdnom
pruhu, ale čiastočne v protismernom jazdnom pruhu, obe rovnakou šírkou ich vozidiel.
Je zrejmé, že predmetný znalec vypracoval pôvodný znalecký posudok a to č. 16/2014 a následne dňa
28.09.2017 doplnok k znaleckému posudku č. 16/2014 ako znalecký úkon č. 32/2017 (ďalej len ako
doplnok k znaleckému posudku).

V nálezovej časti predmetného doplnku znaleckého posudku na strane 4. v bode II. 1.1 je uvedené,
že „Dňa 20.09.2015 mi bola doručená žiadosť o vypracovanie doplnku znaleckého posudku nakoľko v
mojich záveroch znaleckého posudku som určil ako príčinu dopravnej nehody zlú techniku a spôsob
jazdy oboch vodičiek a vyšetrovateľ PZ dospel k záveru, že k presnému zisteniu príčiny dopravnej
nehody je nutné vykonať rekonštrukciu dopravnej nehody a na základe jej výsledkov vypracovať

spomínaný doplnok znaleckého posudku č. 16/2014.“
V posudkovej časti predmetného doplnku znaleckého posudku na strane 6. v bode II.2.1 s názvom
„znalecká úloha“ je uvedené „ Hlavnou úlohou doplnku znaleckého posudku bolo vykonať rekonštrukciu
dopravnej nehody zo dňa 22.03.2014 a na základe objektívne zistených výsledkov vypracovať doplnok
znaleckého posudku č. 16/2014 “.

V posudkovej časti predmetného doplnku znaleckého posudku na strane 6. v bode II.2.1 s názvom
„Rekonštrukcia dopravnej nehody“ je okrem iného uvedené, že „dňa 06.10. 2015 o 09.40 hod. v G. na
ceste M. bola na mieste, kde stala dopravná nehoda vykonaná rekonštrukcia dopravnej nehody zo dňa
22.03.2014 ,....“

V odôvodnení napadnutého rozsudku (na str. 6) súd podľa názoru obhajoby správne konštatuje, že
„ I keď sa súd v rámci vykonaného dokazovania na hlavom pojednávaní oboznámil i so zápisnicou o
rekonštrukcii, vykonanou ešte dňa 06.10.2015, práve vzhľadom na skutočnosť, že išlo o rekonštrukciu
vykonanú v čase pred vznesením obvinenia obžalovanej, v čase jej procesného postavenia svedkyne -

poškodenej, závery tohto dôkazu pri svojich záveroch nevzal do úvahy. “
Z predmetného doplnku znaleckého posudku vyplýva, že jeho podkladom na vypracovanie bola práve
rekonštrukcia dopravnej nehody zo dňa 06.10.2015, pričom tento procesný úkon bol zachytený v
zápisnici o rekonštrukcii zo dňa 06.10.2015, t.j. v listinnom dôkaze, o ktorom sa prvostupňový súd
vyjadril, že nemožno naň vzhliadnuť. Obhajoba je teda toho názoru, že ak nemožno podľa súdu (pozn: s

týmto názorom sa obhajoba plne stotožňuje) brať do úvahy zápisnicu o rekonštrukcii zo dňa 06.10.2015,
tak analogicky nemožno brať do úvahy ani doplnok znaleckého posudku, ktorý vychádza práve z tejto
zápisnice.
Zvykonanéhodokazovaniajezrejmé,žeznalecnahlavnompojednávanísavyjadrovalajkveciam,ktoré
súobsahomdoplnkuznaleckéhoposudkuatedamajúsvojzákladprávevzápisniciorekonštrukcii(napr.

situácia vykonanej rekonštrukcie v rámci prípravného konania, alebo popisovaný vyhýbací manéver
obžalovanej oproti idúcemu vozidlu nebohej B. pre prekážku (flaša), ktorú obžalovaná vnímala na ceste
v smere jazdy tejto vodičky).Aktedamámezato,žedoplnokkznaleckémuposudkujeprocesnenepoužiteľnýdôkaz,aztohtodôvodu
aj vyjadrenia znalca na hlavnom pojednávaní v tejto časti, logicky sa teda vraciame k otázke zadania
vypracovania doplnku znaleckého posudku a to, že vyšetrovateľ PZ dospel k záveru, že k presnému

zisteniu príčiny dopravnej nehody je nutné vykonať rekonštrukciu dopravnej nehody a na základe jej
výsledkov vypracovať spomínaný doplnok znaleckého posudku č. 16/2014.“
Vzhľadom na tieto skutočnosti teda obhajoba spochybňuje spôsobilosť znaleckého posudku č. 16/2014
(ako i samotný výsluch znalca na HP) byť tým rozhodujúcim a jednoznačným dôkazom, ktorý určuje
príčinu dopravnej nehody o to viac, ak podľa názoru obhajoby je zrejmé, že na vzniku dopravnej nehody

ako i jej následkoch sa podieľala vyššou mierou práve vodička protiidúceho vozidla a to p. B..
Podľa názoru obhajoby verzia obžalovanej, ktorá krátko pred stretom vozidiel vnímala v protismernom
jazdnom pruhu fľašu alebo nejaký taký podobný predmet, v dôsledku čoho protiidúce auto vodičky B.
urobilo rýchly a pre obžalovanú neočakávaný uhýbací manéver smerom k jazdnému pruhu obžalovanej
je dôkazom toho, že obžalovaná riadne sledovala situáciu v cestnej premávke a plne sa venovala
vedeniu motorového vozidla. Práve krátkosť času na správnu reakciu ako i neočakávané „uhýbanie “

protiidúceho vozidla rútiaceho sa smerom k obžalovanej boli dôvodom, prečo obžalovaná nedokázala
zabrániť dopravnej nehode. Úvahy súdu o tom, že popísaný uhýbací manéver z technického hľadiska
znalec vylúčil považujeme za nesprávne, nakoľko znalec pri tomto konštatovaní vychádzal výlučne len
z doplnku znaleckého posudku, ktorý vychádzal zo zápisnice o rekonštrukcii zo dňa 06.10.2015.
Obhajoba ďalej považuje samotný napadnutý rozsudok vo svojej podstatnej časti za právne

nepreskúmateľný (absenuje podstatná časť dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, čo je v rozpore
s §168 Tr. poriadku), nakoľko v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje akákoľvek informácia/
zmienka o tom, že prvostupňový súd svojím uznesením zo dňa 16.11.2021, sp. zn.: 3T/90/2019 vo veci
rozhodol a to tak, že podľa § 281 ods. 1 Trestného poriadku s použitím §9 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku trestné stíhanie voči obvinenej zastavil ako i to, že toto súdne rozhodnutie bolo uznesením

KS v TN sp. zn.: 2 To/35/2022 zo dňa 29.06.2023 zrušené v celom rozsahu a súdu prvého stupňa bolo
uložené, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Zo zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 31.10.2023 je zrejmé, že samosudkyňa na tomto hlavnom
pojednávaní oboznámila uznesenie KS v TN sp. zn.: 2 To/35/2022 zo dňa 29.06.2023, v ktorom

okrem iného KS v TN uviedol, že podľa §194 ods. 5 Tr. poriadku orgán, ktorému bola vec vrátená na
nové prejednanie a rozhodnutie, je pri novom rozhodovaní viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil
nadriadený orgán a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie tento orgán nariadil.

Z odôvodnenia napadnutého prvostupňového rozhodnutia však vôbec nie je zrejmé, aký bol právny

názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušovacom uznesení a už vôbec nie je zrejmé to, či a ako sa
ním prvostupňový súd spravoval, čo obhajoba považuje za podstatnú chybu o to viac, ak pri porovnaní
odôvodnenia uznesenia OS v PD o zastavení zo dňa 16.11.2021, sp. zn.: 3T/90/2019 a odôvodnenia
napadnutého rozsudku je zjavné, že zo strany samosudcu došlo k výraznej zmene jeho právneho
názoru/právnych úvah minimálne z hľadiska právnej kvalifikácie jednotlivých skutkov ako i možného

vyvodenia trestnej zodpovednosti voči obžalovanej s poukazom na mieru zavinenia toho ktorého vodiča
pri dopravnej nehode.

Obhajoba je teda toho názoru, že napadnuté rozhodnutie vykazuje také nedostatky, na základe ktorých
by ho mal odvolací súd zrušiť v celom rozsahu a zároveň by mal súdu prvého stupňa uložiť, aby vo veci

znovu konal a rozhodol.
Inak má obhajoba zato, že vo vzťahu k obžalovanej absentujú dôkazy, na základe ktorých by bolo možné
k jej osobe vysloviť jednoznačnú vinu a následne jej uložiť trest, pričom súd mal vychádzať zo zásady in
dubio pro reo. Vychádzajúc z uvedeného preto žiadame odvolací súd, aby v zmysle § 321 písm. b), c),
d), e) Tr. poriadku napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a v zmysle § 322 ods. 3 Tr. poriadku sám

rozhodol a to tak, že obžalovanú v plnom rozsahu oslobodí spod podanej obžaloby podľa § 285 písm.
c) Tr. poriadku, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchala obžalovaná.
Návrh rozhodnutia odvolacieho súdu pre prípad absencie dôvodov na oslobodenie obžalovanej spod
obžaloby.
Pokiaľodvolacísúddospejekzáveru,ževoveciniejedôvodnaoslobodenieobžalovanejspodobžaloby,

žiadamesúd,abyzrušilvýrokouloženomtresteaabysámvovecirozhodolatotak,žeobžalovanejuloží
miernejší podmienečný trest odňatia slobody v porovnaní s trestom uloženým v napadnutom rozsudku
a to tak, že v zhode s napadnutým rozsudkom obžalovanej neuloží zákaz činnosti.V časti návrhu na uloženie miernejšieho trestu obhajoba má zato, že napadnutým rozsudkom boli
porušené ustanovenia Trestného zákona tykajúce sa zásad ukladania trestov a zároveň sa nám javí
uložený súhrnný trest ako trest neprimerane prísny a teda nie spravodlivý. Ďalej napadnutému súdu

vyčítame, že sa nedostatočne vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre svoje rozhodnutie
vo vzťahu k uloženej výmere trestu a nedostatočne zvážil možnosti použitia ustanovenia §39 ods. 1
Trestného zákona a to vzhľadom na okolnosti prípadu (okolnosti prípadu sme už rozoberali vyššie) ako
i pomery páchateľa.
K dĺžke trestného konania:

Prvostupňový súd síce správne, avšak len okrajovo a výlučne formálne poukázal na dobu, ktorá
uplynula od samotného spáchania skutku, pričom je potrebné uviesť, že obžalobný skutok bol spáchaný
skoro pred desiatimi rokmi, a teda táto skutočnosť podľa ustálenej súdnej praxe znižuje spoločenskú
nebezpečnosť konania, pričom obhajoba nad rámec uvedeného musí uviesť, že samotnú dĺžku
trestného konania nemožno pripisovať na ťarchu obžalovanej o to viac, ak vo veci už bolo jedno
prvostupňové rozhodnutie Okresného súdu o zastavení trestného konania, ktoré bolo uznesením

KrajskéhosúduvTrenčínezrušenéanáslednetedabolavecvrátenánanovérozhodnutievovecisamej.
Obhajoba poukazuje na ustanovenie čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,
podľa ktorého pri rozhodovaní o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé
a verejné prejedanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ako i na ustanovenie § 2 ods. 7 Trestného poriadku, podľa ktorého každý má právo,

aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejedaná súdom.

Podľa ustálenej judikatúry a všeobecne akceptovanej súdnej praxe medzi okolnosti, ktoré umožňujú
použiť inštitút mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody patrí aj okolnosť dĺžky trestného konania.
Za okolnosť prípadu (podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona) treba považovať všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv

na hodnotenie stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť a tiež skutočnosti vplývajúce na hodnotenie
možnosti nápravy páchateľa. Je zrejmé, že s odstupom/plynutím času od spáchania skutku sa stupeň
nebezpečnosti činu pre spoločnosť znižuje a rovnako sa znižuje aj potreba adekvátneho postihnutia
páchateľa, nakoľko s odstupom času sa postupne vytráca samotný účel trestu.
Jepotrebnéuviesť,žekaždétrestnéstíhanieznamenážeobvinenéhourčitýzásahdojehoprávaslobôd,

že toto konanie predstavuje pre neho neistotu o svojom osude a to až do právoplatného rozhodnutia vo
veci samej a teda z povahy veci vyplýva, že už samotné trestné konanie je určitou formou sankcie, t.j.
núteného zásahu štátnej moci do bežného fungovania obvineného a negatívne ovplyvňuje ďalší život
obvineného, u ktorého aktuálna hrozba trestu sťažuje možnosť viesť svoj ďalší bežný osobný život.
S prihliadnutím na dĺžku trestného konania u obžalovanej, t.j. skoro 10 rokov, možno s poukazom

na vyššie uvedené konštatovať, že neprimeranou dĺžkou konania sa vytratil základný vzťah medzi
protiprávnym konaním obžalovanej a možným ukladaným trestom.

K osobe obžalovanej:
Z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní je zrejmé, že to neboli len poškodené, ktoré

počas dopravnej nehody utrpeli ujmu na zdraví resp. ujmu na majetku (napr. poškodenie motorového
vozidla) ale bola to aj práve obžalovaná, ktorá utrpela ťažkú ujmu na zdraví, u ktorej negatívne následky
poškodenia zdravia pretrvávajú dodnes v podobe výrazného obmedzenia pohybu u obžalovanej
ako i narušenia obvyklého spôsobu života v porovnaní s obdobím pred dopravnou nehodou. Podľa
predloženého znaleckého posudku č. 102/2014 znalca A. O. C. obžalovaná pri dopravnej nehode utrpela

tieto poranenia:
1. Trieštivá zlomenina kĺbovej plôšky pre hlavicu ľavej stehnovej kosti. í pravého
predkolenia s posunutím úlomkov.
2. Trieštivá zlomenina ľavej pätnej kosti
3. Pomliaždenie hlavy

4. Pomliaždenie oblasti krčnej chrbtice
5. Pomliaždenie prednej brušnej steny
6. Odreniny a pomliaždenie ľavého predkolenia
s tým, že podľa znalca určujúcim poranením pre kvalifikáciu zranení je zlomenina panvy a pätnej kosti.
Z vyššie uvedeného znaleckého posudku vyplýva, že obžalovaná sa opakovane podrobila operačnej

liečbe s tým, že znalec v posudku odhadol predpoklad liečby a narušenia obvyklého spôsobu života
obžalovanej na 9-12 mesiacov a poukázal nato, že môže dôjsť aj k úplnej invalidizácii obžalovanej. K
listinného dôkazu, kópia lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia zo
dňa 07.06.2016 na obžalovanú (založený do vyšetrovacieho spisu dňa 18.08.2016) vyplýva, že podľalekára sa obžalovaná liečila od 22.03.2014 do 25.08.2015 s pracovnou neschopnosťou od 22.03.2014
do 16.05.2015.

Obhajoba ďalej poukazuje nato, že počas prípravného konania sa obžalovaná musela až 2x
podrobil preskúmaniu svojej zdravotnej spôsobilosti viesť motorové vozidla a to na základe podnetov
vyšetrovateľa a následných rozhodnutí ORPZ v Prievidzi, Okresný dopravný inšpektorát sp. zn.: ORPZ-
PD-ODI2-474-003/2016 zo dňa 15.11.2016 a následne sp. zn.: ORPZ-PD-ODI2-260-003/2017 zo dňa
11.07.2017, pričom v oboch prípadoch bolo zhodne konštatované, že obžalovaná je zdravotne spôsobilá

viesť motorové vozidlá (viď evidenčnú kartu vodiča - časť „rozhodnutia, výsledky preskúmania,....
“ ).
Obvinená počas trestného konania ako i na poslednom hlavnom pojednávaní dňa 31.10.2023 sa okrem
iného vyjadrila k svojmu zdravotnému stavu, pričom uviedla, že jej zdravotný stav stále nie je dobrý, že
naďalej trpí a je ovplyvnená zraneniami, ktoré utrpela počas predmetnej dopravnej nehody, v dôsledku
čoho musí navštevovať viacerých lekárov, že sa pohybuje pomocou francúzskych palíc a že jej už

bolo predpísané aj tzv. „chodítko“. Obžalovaná sa vyjadrila aj dôvodom, prečo nevyhnutne potrebuje
používať motorové vozidlo a teda prečo by prípadne jej uložený zákaz vedenia motorového vozidla bol
pre ňu „zničujúci“ a nesmierne tvrdý, nakoľko motorové vozidlo potrebuje najmä za účelom prepravy
k lekárovi a behania po úradoch ako i vykonávania svojich bežných potrieb (zabezpečenie fungovania
domácnosti napr. obstaranie nákupov, kultúrne a sociálne vyžitie obžalovanej atď.). Obžalovaná zároveň

logicky vysvetlila, že možnosť dopravy prostriedkami hromadnej popravy vzhľadom na jej problémy
s pohybovým aparátom u nej vôbec neprichádza do úvahy, mala by problém s nastupovaním ako
i vystupovaním do prostriedku hromadnej dopravy, v tomto prostriedku by zároveň neobsedela ani
neobstála, ona má totiž problém s pohybom už na krátke vzdialenosti a teda už pohyb na samotnú
zastávku hromadnej dopravy by bol problémový. V prípade obžalovanej zároveň musíme konštatovať,

že táto žije v obci D., kde hromadná doprava do mesta G. nie je až tak frekventovaná, pričom časové
nároky na jazdu prostredníctvom hromadnej dopravy a s tým spojená potreba zaťaženia pohybového
aparátu obžalovanej sú neporovnateľné s jazdou prostredníctvom motorového vozidla.

Obžalovaná je invalidný dôchodca s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom jej zdravotné problémy (a

z tohto dôvodu narušená jej bežná schopnosť pohybu ako i starostlivosť o jej osobu) boli v minulosti
už viac krát zobjektivizované a to aj v podobe viacerých úradných rozhodnutí v sociálnej oblasti, napr.
rozhodnutie o vydaní preukazu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom,
ako i rozhodnutia Okresného úradu PSVaR Prievidza, sp. zn.: PD l/OPPnKŤZPaPČ/SOC/2021/52158-
FAB/VAL o vydaní parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím zo dňa

17.08.2021, kde v rámci zdôvodnenia predmetného rozhodnutia je okrem iného uvedené, že menovaná
má zdravotné problémy uvedené v prílohe č. 18 zákona č. 447/2008 Z.z. - ťažké poruchy pohyblivosti.
Obhajoba musí prisvedčiť prvostupňovému súdu, že tento správne u obžalovanej vzhliadol a to
poľahčujúcu okolnosť v zmysle §36 písm. j) Trestného zákona, že teda pred spáchaním skutku viedla
riadny život, nakoľko z odpisu z registra trestov je zrejmá skutočnosť, že obžalovaná nebola doposiaľ

súdne trestná.
Aj vzhľadom na čas a spôsob, ako obžalovaná pred vyhlásením napadnutého rozsudku žila a v
spoločnosti sa správala obhajoba má zato, že tieto skutočnosti sú dokladom pozitívneho prístupu
obžalovanej k prípadnej jej prevýchove.
Je zrejmé, že okrem tohto skutku voči obžalovanej nebolo nikdy v minulosti vedené žiadne iné trestné

stíhanie a že obžalovaná ako matka dvoch detí (v čase dopravnej nehody ešte maloletých) z týchto
vychovala riadnych občanov.
Obžalovaná podľa názoru obhajoby už bola dostatočne potrestaná a to tým, že dodnes musí znášať
negatívne následky dopravnej nehody na svojom zdraví a živote o to viac, že aj v dôsledku predmetnej
dopravnejnehodyavecístýmspojenýmisajejrozpadlomanželstvo,pričomprávemanželbolvminulosti

osobou, o ktorého sa mohla „oprieť“.
Pokiaľ ide o odvolanie Okresnej prokuratúry v Prievidzi, ktoré bolo podané v neprospech obžalovanej,
ktoré v zásade žiada uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody aj spolu s uložením trestu
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu, tak toto odvolanie považujeme za nedôvodné,
nezákonné, neprimerane prísne až doslova „drakonické“, ktoré žiadame v celom rozsahu z týchto

dôvodov aj zamietnuť. Už samotný zdravotný stav obžalovanej a z toho vyplývajúce obmedzenia sú
ťažko zlučiteľné s prípadne uloženým nepodmienečným trestom odňatia slobody a prípadne uložený
trest zákazu činnosti v danom prípade by bol v rozpore s požiadavkami individuálnej ako i generálnej
prevencie.“Intervenujúci prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v rámci

konečného návrhu navrhol odvolanie obžalovanej podľa § 319 Tr. poriadku ako nedôvodné zamietnuť.
S podaným odvolaním podriadeného prokurátora sa stotožnil a navrhol rozhodnúť spôsobom ako sa
uvádza v písomnom odôvodnení ich odvolania.

Zvolený obhajca obžalovanej na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu

poukázal na písomné odôvodnenie ich odvolania a tiež aj ich vyjadrenie k písomným dôvodom odvolania
prokurátora. Ako má odvolací súd rozhodnúť, ponecháva na jeho úvahe z troch nimi navrhovaných
alternatív. Ak by sa odvolací súd predsa len stotožnil s vinou jeho klientky, navrhuje aj s poukazom na
aktuálne platné a účinného znenie Tr. zákona o zmiernení uloženého trestu odňatia slobody
okresným súdom, a to aj s prihliadnutím na všetky skutočnosti, na ktoré poukázali, vrátane doterajšej
dĺžky trestného konania, pričom jeho klientka nemá záujem predlžovať ďalej trestné konanie. Uloženie

trestu zákazu činnosti tak, ako sa domáha jeho uloženia prokurátor nepovažuje za potrebné aj v zmysle
toho, čo je uvedené v dôvodoch ich odvolania. Odvolanie prokurátora navrhol podľa § 319 Tr. poriadku
ako nedôvodné zamietnuť.

Obžalovaná na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu uviedla, že sa

stotožňuje so všetkým, čo uviedol jej obhajca právom konečného návrhu.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, nezistiac dôvody pre zamietnutie oboch odvolaní podľa §
316 odsek 1 Tr. poriadku a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek 3 Tr.
poriadku, na verejnom zasadnutí dňa 19. novembra 2024, na podklade oboch podaných odvolaní,

ktoré mu spolu so spisom boli predložené 26. januára 2024, preskúmal podľa § 317 odsek 1 Tr.
poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania,
ktoré im predchádzalo, a to i napriek tomu, že obžalovaná výslovne v úvode svojho podaného
odvolaniauviedla,žejejodvolanienesmerujeprotikonaniu,ktorépredchádzalovyhláseniunapadnutého
rozsudku okresného súdu. Na podklade oboch podaných odvolaní, ktorým tak prokurátor ako i samotná

obžalovaná napadli všetky výroky citovaného rozsudku okresného súdu, krajský súd neopomenutím
svojej zákonnej povinnosti podľa § 317 odsek 1 posledná veta Tr. poriadku síce nezistil dostatočné
dôvody na prípadne podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Tr. poriadku, avšak na druhej strane
dospel k záveru, že z podnetu čiastočne dôvodného podaného odvolania obžalovanou, ktoré je
prípustné, podané oprávnenou osobou, včas i na správnom mieste, je potrebné zrušiť napadnuté výroky

ouloženomtresteodňatiaslobodyobžalovanejspoukazomnapriaznivejšouaplikáciuaktuálneplatného
a účinného (od 15. marca 2024) Tr. zákona a naproti tomu krajský súd dospel k záveru, že
odvolanieprokurátora,hocijehoodvolaniejeprípustné,podanéoprávnenouosobou,včasinasprávnom
mieste, nie je ani sčasti dôvodné.

Krajský súd predovšetkým pripomína, že okresný súd v posudzovanej trestnej veci obžalovanej už raz
meritórne rozhodol na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16. novembra 2021 pod sp. zn. 3T/90/2019,
ktorým uznesením zastavil trestné stíhanie podľa § 281 odsek 1 Tr. poriadku
spoužitím§9odsek1písm.a) Tr.poriadku,aktorérozhodnutienapodkladedôvodnepodanejsťažnosti
prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 29. júna 2023 pod

sp. zn. 2To/35/2022 v celom rozsahu, podľa § 194 odsek 1 písm. b) Tr. poriadku zrušil a okresnému
súdu, ako súdu prvého stupňa uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Krajský súd v uvedenom
rozhodnutí zrozumiteľne vysvetlil zákonné vady napadnutého uznesenia okresného súdu a uviedol tiež
zrozumiteľne svoje právne závery, ktoré okresný súd tak, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozsudku plne akceptoval, resp. si ich osvojil.

Pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci, okresný súd správne, plne akceptujúc právny názor
krajského súdu, dospel k správnym a zákonným záverom, keď bez narušenia skutkovej totožnosti, tieto
aplikoval pri jeho správnom ustálení skutkového stavu veci na podklade výsledkov dokazovania na
hlavnom pojednávaní. K tejto napadnutej časti jeho rozsudku nemá krajský súd žiadne výhrady. Pritom

správne zo skutkovej časti vypustil citáciu o právnom posúdení konania obžalovanej vo vzťahu k jej
povinnostiam vodiča motorového vozidla v inkriminovanom čase, ktoré mala podľa názoru prokurátora
porušiť a tieto, keďže sa s jeho právnym hodnotením prokurátora v tejto časti okresný súd stotožnil,
správne ho uviedol v právnych vetách časti enunciátu napadnutého rozsudku. Treba zdôrazniť, žekrajský súd celkom jasne a zrozumiteľne vysvetlil vo svojom predchádzajúcom uznesení v posudzovanej
veci, prečo nemá byť porušenie právnych predpisov páchateľom, resp. obžalovanou osobou uvádzané
v skutkovej časti, kde má byť popísaný práve iba podrobný popis skutkového stavu veci, na podklade

ktorého má potom až súd, ako prejudiciálnu (predbežnú) otázku riešiť prípadné porušenia iných
právnychpredpisovpredkonečnýmprávnymposúdenímžalovanéhoskutkuzhľadiskatrestnoprávneho.
Krajskému súdu, navyše ani z hľadiska logického uvažovania preto nie je jasné, z akého zákonného
dôvodu namietal v dôvodoch svojho odvolania prokurátor okresným súdom zákonné rešpektovanie
právneho názoru odvolacieho krajského súdu v tomto smere. Okresný súd teda nepochybil, keď

v skutkovej časti popisované konanie obžalovanej ako vodiča motorového vozidla v inkriminovanom
čase v rámci riešenia predbežnej otázky vyhodnotil ako porušenie ustanovení §§ 4 ods. 1 písm. c), 9
ods. 1 Zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. v platnom znení o cestnej premávke. Nepochybil napokon ani
pokiaľ ide o vyhodnotenie oboch týchto porušení ako porušenie dôležitej povinnosti vodiča s poukazom
na skutkové okolnosti a následky na zdraví a živote oboch poškodených osôb, k čomu sa krajský súd
tiež vyjadril už vo svojom predchádzajúcom uznesení v posudzovanej trestnej veci. Potom tiež rovnako

zákonne a správne dospel k právnemu posúdeniu preukázaného žalovaného skutku ako oba predmetné
trestné činy prečinov v jednočinnom súbehu, t. j. ako prečin usmrtenia podľa § 149 odsek 1, odsek
2 písm. a) s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zákona účinného do 15. marca 2024 a ako prečin
ublíženia na zdraví podľa § 157 odsek 1, odsek 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h)
Tr. zákona účinného do 15. marca 2024. Obžalovaná aj podľa názoru krajského súdu naplnila svojim

konaním, relevantne preukázaným podielom svojej viny (za preukázanej existencie spoluzavinenia aj
zosnulej poškodenej K. B.) naplnenie všetkých zákonných štyroch formálnych znakov oboch žalovaných
prečinov, vrátane naplnenia materiálneho korektívu podľa § 10 odsek 2 Tr. zákona. Za podstatné je
potrebné zvýrazniť, že obžalovaná konala formou vedomej nedbanlivosti. Okresný súd sa náležite,
zrozumiteľne a akceptovateľne vysporiadal s obhajobnými námietkami obžalovanej, pričom odvolacie

námietky vo vzťahu k napadnutému výroku o vine sú vo svojom jadre de facto ich opakovaním. Krajský
súd sa v tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožnil s kvalifikovaným
odôvodnením okresného súdu a preto v podrobnostiach naň odkazuje. Je tiež potrebné zdôrazniť, že
ťažiskousvedčujúcichdôkazovspočívavovykonanomznaleckomdokazovanívodborecestnejdopravy.
Obžalovaná na jednej strane síce zdôraznila, že odvolaním nenapáda konanie, ktoré predchádzalo

vyhláseniu napadnutého rozsudku, na druhej strane ale spochybnila zákonnosť tohto získaného dôkazu.
Krajský súd podrobne preskúmal v tomto ohľade zákonnosť tohto vykonaného dôkazu a i napriek
obžalovanou vytýkaných pochybení dospel k záveru, že závery znalca sú zákonne a
nespochybniteľné. Ak vo svojich záveroch vychádzal aj zo zistených skutočností, ku ktorým dospel práve
on sám, ešte pred vznesením obvinenia, nejde o skutočnosti, ktoré diskvalifikujú jeho závery z hľadiska

zákonnosti. Býva štandardom, že k dopravným nehodám na inkriminované miesto sa prizývajú hneď
znalci z odboru cestnej dopravy, práve z dôvodu náležitého, resp. objektívneho zistenia skutkového
stavu veci. Okresný súd sa pri vykonávaní všetkých dôkazov na hlavnom pojednávaní nedopustil
z hľadiska procesného žiadneho pochybenia a všetky vykonané dôkazy správne a zákonne vyhodnotil
v súlade s ustanovením § 2 odsek 10 a 12 Tr. poriadku. Svoje skutkové a právne závery tiež

náležite, zrozumiteľne presvedčivo a akceptovateľne vyjadril aj v súlade s § 168 odsek 1 Tr. poriadku
v odôvodnení napadnutého rozsudku. Aj krajský súd dospel k totožnému záveru o vine obžalovanej,
pretože dôkazy, na ktoré správne a zákonne okresný súd v podrobnostiach poukázal v odôvodnení
napadnutého rozsudku, aj napriek inak vyvrátenej obhajobe obžalovanej (práve znaleckými závermi
z odboru cestnej premávky) sa vzájomne podporujú a dopĺňajú a tvoria tým ucelenú, ničím nenarušenú

reťaz usvedčujúcich dôkazov.

Pokiaľ ide o napadnuté výroky o uloženom treste odňatia slobody obžalovanej, v čase meritórneho
rozhodovania okresného súdu krajský súd nezistil žiadne závažné pochybenia. Správne aplikoval
u obžalovanej existenciu riadneho vedenia života podľa § 36 písm. j) Tr. zákona.

Tomuto záveru nebránia ani absolútne neprijateľné (aj odvolacie) námietky prokurátora v tom, že dva
priestupky na úseku cestnej premávky za tak dlhú dobu, po ktorú má vodičské oprávnenie obžalovaná,
majú znehodnocovať predovšetkým trestnoprávnu bezúhonnosť obžalovanej, a to až do rozhodnutia
krajského súdu. Správne, aj s relevantným a akceptovateľným odôvodnením tiež obžalovanej neuložil
trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu tak, ako sa domáhal jeho uloženia prokurátor

od samého počiatku podania obžaloby. Avšak v čase rozhodovania krajského súdu už účinnosť platného
Trestného zákona od 15. marca 2024 nebola pozastavená, vzhľadom na existenciu Nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 06. augusta 2024 vo vzťahu k jeho novele – Zákon NR SR č. 40/2024
Z. z. Práve aplikácia súčasného a aktuálneho znenia Trestného zákona je pre obžalovanú priaznivejšia,a to z hľadiska aplikácie ustanovení vo vzťahu k výrokom o treste. Priaznivosť aplikácie Trestného
zákona (§ 2 odsek 1 Tr. zákona) sa nehodnotí len z hľadiska dotknutých skutkových podstát trestných
činov a sadzieb trestu odňatia slobody za ich spáchanie, ale v celom rozsahu (viď aj príslušná judikatúra

NSSR),tedavovzťahukvšetkýmustanoveniamzákona,ktorésavzťahujúnadanýprípad.Zapodstatné
okolnosti, ktoré boli potrebné zohľadniť pri ukladaní trestu obžalovanej treba zdôrazniť predovšetkým jej
podiel viny, ktorý aj podľa názoru krajského súdu nepresahuje 50 % spoluzavinenie, skôr menej,
pretože závažnou mierou viny prispela k vzniku predmetnej dopravnej nehody aj zosnulá poškodená
K. B., ktorá navyše v inkriminovanom čase tak, ako to vyplynulo zo znaleckého dokazovania jazdila

nad rámec dovolenej rýchlosti. Ďalšími nie nepodstatnými skutočnosťami je aj obžalovanou namietaná
neprimeraná dĺžka trestného konania so zreteľom na dátum, kedy došlo k predmetnej dopravnej
nehode, na čom ona sama nenesie relevantný podiel viny. Obžalovaná je doposiaľ stále trestnoprávne
bezúhonnou osobou, pričom z dopravných priestupkov, ktorých sa dopustila nie je možné urobiť záver
o tom, že ide o nedisciplinovaného vodiča. Práve táto skutočnosť aj s ohľadom na skutočnosť, že
k dopravnej nehode došlo pred viac ako desiatimi rokmi a vodičské oprávnenie jej nebolo ani predbežne

zadržané, bráni tomu, aby obžalovanej bol ukladaný, aj napriek vzniknutým následkom, s preukázanou
výraznejšou spoluvinou zosnulej poškodenej K. B., trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého
druhu. Nemožno tiež neprihliadnuť aj na súčasný sociálny a zdravotný status obžalovanej tak, ako naň
ona sama v odvolacích námietkach poukazovala. Krajský súd však dospel k záveru, že pri existencii
ďalšej (novej) poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. p) Tr. zákona v súhrne všetkých pozitívnych

okolností, svedčiacich v prospech obžalovanej aj tak, ako na ne jednotlivo poukazovala v odvolacích
námietkach, vznikol dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 39 odsek 1 Tr. zákona, t. j. pre mimoriadne
zníženie trestnej sadzby pod zákonnú dolnú hranicu najprísnejšej sa zbiehajúcej skutkovej podstaty
trestného činu podľa § 149 odsek 2 Tr. zákona (2 až 5 rokov odňatia slobody). Krajský súd preto
najskôr na podklade čiastočne dôvodne podaného odvolania obžalovanou výrokom pod bodom I. tohto

rozsudku zrušil výroky o uloženom treste odňatia slobody obžalovanej a výrokom pod bodom II. rozhodol
sám o uložení miernejšieho výchovného úhrnného trestu odňatia slobody vo výmere jedného roka
s podmienečným primeraným odkladom na skúšobnú dobu jedného roka (na samej dolnej hranici
zákonného rozpätia). Takto uložený trest obžalovanej je plne konformným s očakávaným naplnením
jeho účelu z hľadiska ustanovenia § 34 Tr. zákona a vyjadruje aj dostatočné morálne odsúdenie

protiprávneho konania obžalovanej spoločnosťou.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku zákon ďalší riadny opravný prostriedok n e p r i p ú š ť a.