Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6CdoR/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4121213612
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:4121213612.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Čima a členiek

senátu JUDr. Terézie Mecelovej a JUDr. Jany Zemkovej, PhD., v spore žalobcu O. Š., narodeného XX.
W. XXXX, E., G. XX, zastúpeného JUDr. Dominikou Lidayovou Bašaryovou, advokátkou, Ružomberok,
Riadok 1962/7, IČO: 53 468 911, proti žalovaným 1/ U.. O. Š., narodenému XX. L.Á. XXXX, 2/ W.
Š., narodenému X. F. XXXX a 3/ K. Š., narodenej XX. A. XXXX, všetkým E., G. XX a zastúpeným
splnomocnenkyňouAdvokátskakanceláriaJUDr.RenéHudzovič,s.r.o.,Nitra,Štefánikovatr.49,IČO:36
860 697, v mene ktorej koná advokát JUDr. René Hudzovič, o zapretie otcovstva, vedenej na Okresnom
súde Nitra pod sp. zn. 7Pc/36/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 4. mája

2023 sp. zn. 8CoP/27/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovaným náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej
súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom z 20. septembra 2022 č. k. 7Pc/36/2021-171 Okresný súd Nitra (ďalej tiež len „súd
prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) žalobu žalobcu o zapretie otcovstva k jeho dvom plnoletým
synom (žalovaným 1/ a 2/) zamietol (výrok I.). Už tu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len

„najvyššísúd“alebo„dovolacísúd“)považujezavhodnépodotknúť,žehocikonanievprejednávanej(tzv.
statusovej) veci je „podchytené“ hmotnoprávne v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „ZoR“ alebo „zákon o rodine“)
a procesne v Civilnom mimosporovom poriadku (zákon č. 161/2015 Z. z. v znení neskorších zmien
a doplnení, ďalej tiež len „CMP“), z pohľadu uvažovania o možnostiach jeho iniciovania, stranách, z
hľadiskadôkaznéhoatď.hotrebapovažovaťzasporaprávepretonajvyššísúdvtomtosvojomrozsudku
používa výrazy žaloba, žalobca a žalovaní (pričom v prípade každej ďalšej zmienky v tomto smere s

výnimkou doslovných citácií zo skorších rozhodnutí nimi treba rozumieť výrazy návrh, navrhovateľ a
tiež z pohľadu úvah o povahe konania ako mimosporového prinajmenšom rovnako nevhodný výraz
odporcovia). Vyslovil tiež, že žalovaní majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%, o výške ktorej rozhodne súd samostatným uznesením (výrok II.) a že znalec (súdom prvej inštancie
ustanovený Z.. X.. Ľ. D., B.., ktorý tiež vypracoval znalecký posudok - pozn. najvyššieho súdu) má voči
žalobcovi taktiež nárok na náhradu trov konania (znalečné) v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne
súd samostatným uznesením (výrok III.).

2. Právne takéto svoje rozhodnutie odôvodnil (pokiaľ šlo o vec samu) ustanoveniami § 105, § 107, § 108
ods.3a§55CMPa§82ods.1,§85ods.1a§86ods.1ZoR(vjehoprípadebezoznačeniačíslazákona
aj označenia jeho použitého znenia, hoci práve rozdiely medzi jednotlivými zneniami a ich interpretáciatvorili, ako bude uvedené i neskôr, jadro sporu - pozn. najvyššieho súdu). Vecne konštatoval, že na
základe vykonaného dokazovania predovšetkým s poukazom na vypracovaný znalecký posudok a
výsluch znalca na pojednávaní mal preukázané, že žalobca je otcom žalovaných 1/ a 2/, keď znalec na

pojednávaní uviedol, že otcovstvo je určené na 100 % a to s poukazom na špecifickú alelu, ktorú má
samotný žalobca. Námietky ohľadne manipulácie so znaleckým posudkom na súde znalec vyvrátil, keď
stotožnil výsledky znaleckého posudku v spise so znaleckým posudkom, ktorý vypracoval. To platilo i u
námietok týkajúcich sa veľkosti tabuliek č. 1 a 2 v znaleckom posudku, keď znalec uviedol, že program
vygeneruje tabuľku, ktorá je v určitom formáte a aby túto tabuľku a údaje v nej nemusel prepisovať

ručne, len ju prekopíruje do wordového súboru, v ktorom vypracúva znalecký posudok a veľkosť tabuliek
pri oboch deťoch sa môže líšiť, keď sa zrovnajú, nakoľko veľkosť tabuľky závisí len od toho, ako
myšou túto tabuľku „natiahne“ na stranu. Rovnako z uvedeného dôvodu je nedôvodná tiež námietka
ohľadne iného fontu písma tabuľky a zvyšného textu znaleckého posudku, ktorá rozdielnosť je daná
práve tým, že tabuľka je vypracovaná iným softwarom a písmo má iný font. Aj okresný súd tak mal za
to, že žalobcom vznesené námietky nemôžu vzbudzovať pochybnosti o pravosti znaleckého posudku,

správnosti postupu znalca pri jeho vypracovaní znaleckého posudku a ani pochybnosti o tom, že žalobca
by nebol otcom žalovaných 1/ a 2/. Preto tiež zamietol návrh na doplnenie dokazovania vypracovaním
druhého (kontrolného) znaleckého posudku a nakoľko žalobca neosvedčil, že by nebol otcom detí, jeho
žalobe nešlo vyhovieť.

3. Krajský súd v Nitre (ďalej tiež len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom
zo 4. mája 2023 sp. zn. 8CoP/27/2022 rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. potvrdil podľa
§ 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších zmien a doplnení
(ďalej tiež len „CSP“) ako vecne správny (aj keď primárne z iných právnych dôvodov, ako uviedol súd
prvej inštancie) a výrok III. zmenil tak, že štát má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania z titulu

nevyplateného znalečného v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením. V odôvodnení uviedol, že v danej veci sú žalovaní 1/ aj 2/ narodení za účinnosti zákona o
rodine č. 94/1963 Zb., avšak podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011 sp. zn.
PL. ÚS 1/2010 (zverejneného pod č. 290/2011 Z. z., ďalej tiež „označený nález“ a „ústavný súd“ alebo
„ÚS SR“), nový zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. platný od 1. apríla 2005 v zmysle jeho prechodného

ustanovenia § 114 platí aj pre návrhy na zapretie otcovstva podané po takomto dni. Konštatoval, že od
1. apríla 2005 do 8. septembra 2011 platilo (staré) znenie § 86 ods. 1 ZoR upravujúce objektívnu lehotu
na zapretie otcovstva v dĺžke 3 rokov odo dňa, keď sa manžel dozvie, že sa jeho manželke narodilo
dieťa. Žalobca sa o narodení žalovaných 1/ a 2/ dozvedel prakticky okamžite, teda trojročná lehota na
zapretie mu uplynula (podľa tohto ustanovenia) ešte pred podaním žaloby. V období od 8. septembra

2011 do 31. decembra 2015 zákon o rodine (v § 86) neobsahoval úpravu možnosti podania návrhu na
zapretie otcovstva a 1. januára 2016 začalo platiť nové znenie § 86 ods. 1 ZoR, ktoré upravilo počiatok
plynutia lehoty 3 rokov na zapretie otcovstva na súde otcom na lehotu subjektívnu namiesto dovtedajšej
objektívnej, t. j. na skutočnosť, kedy sa dozvedel (otec) o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že
je otcom dieťaťa. Rovnakým dňom začalo platiť (popri § 114 k zákonu - tu rozumej k jeho pôvodnému

zneniu) aj nové prechodné ustanovenie § 119b k jeho novelizácii, ktoré v odsekoch 1 a 2 riešilo prípady
zapretia otcovstva. Účelom nového znenia § 86 ods. 1 zákona o rodine bolo obnoviť možnosť otcov - v
období od 8. marca 2012 do 31. decembra 2015 neexistujúcu, resp. pre chýbajúcu právnu úpravu spornú
- zapierať otcovstvo už podľa nového znenia zákona aj s novým spôsobom určenia počítania lehoty
pre zapretie otcovstva, avšak len vtedy, ak im do zverejnenia označeného nálezu ÚS SR lehota podľa

starého znenia § 86 ods. 1 ZoR neuplynula. V ustanovení § 119b ods. 1 ZoR je uvedené, že musí ísť
o deti narodené po 7. septembri 2008 (3 roky pred označeným nálezom ústavného súdu publikovaným
8. septembra 2011), lebo u všetkých detí narodených predtým lehota zapretia podľa starého znenia §
86 ods. 1 Zákona o rodine už uplynula (zanikla), teda § 119b nemal úmysel dať (nedal) ďalšiu (podľa
tretej právnej úpravy od narodenia žalovaných 1/ a 2/ a takto už tretiu) šancu zapierať otcovstvo podľa

znenia zákona od 1. januára 2016 aj pre deti narodené pred 7. septembrom 2018 (správne „2008“), pre
ktoré do označeného nálezu ÚS SR platilo staré ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o rodine, keď účinky
nálezu platia do budúcnosti. Mal za to, že nemožno neprihliadnuť na prvý odsek § 119b, ktorý to rieši
ako osobitné prechodné ustanovenie k tejto zmene, keď druhý odsek rovnakého ustanovenia je len pre
riešenie prípadu, ak už žaloba podaná bola, avšak aj vtedy podmienky odseku 1 pre deň narodenia

dieťaťa až po 7. septembri 2008 platia, teda podmienka dátumu narodenia dieťaťa po 7. septembri 2008
platí ako všeobecná pre všetky prípady aplikácie novej právnej úpravy od 1. januára 2016 (nového
znenia § 86 ods. 1), teda aj pre prípady dozvedenia sa (o skutočnostiach spochybňujúcich otcovstvo) po
1. januári 2016. Žalobcovi z prejednávanej veci teda nárok na zapretie otcovstva zanikol jednak podľastarého zákona o rodine č. 94/1963 Zb. a tiež podľa nového zákona o rodine (v znení do jeho novelizácie
účinnej od 1. januára 2016) dňom 1. apríla 2008 (3 roky od účinnosti tohto zákona) a podľa nového
znenia § 86 ods. 1 ZoR platného od 1. januára 2016 vznikol nárok výlučne už len pre prípad vymedzený

v § 119b ods. 1, t. j. s časovým obmedzením (pre prípad) detí narodených po 7. septembri 2008 a novú
právnu úpravu tak nebolo možné použiť v prípade, ak nároky podľa predchádzajúcej právnej úpravy
už zanikli.

4. Doplnil, že ani z dôvodovej správy k novému zneniu § 86 ods. 1 ZoR od 1. januára 2016 nevyplýva,

že cieľom novelizácie bolo upraviť podľa nového znenia zákona novú šancu pre otcov detí, ktorých
(zapieracie) práva podľa predchádzajúcich právnych úprav zákona o rodine už zanikli, keď dôvodová
správa uvádza potrebu úpravy začiatku plynutia zapieracej lehoty na zapretie otcovstva s poukazom na
označený nález ÚS SR a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia
Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej tiež len „Dohovor“ - opäť pozn.
najvyššieho súdu). Novou právnou úpravou nebolo možné (zme)meniť právne vzťahy založené (právne

dané) pred jej účinnosťou a zmeniť ani dôsledky predchádzajúcej (starej) právnej úpravy na zánik
práva žalobcu zapierať otcovstvo. Ak sa dieťa narodilo pred 7. septembrom 2008, i podľa komentárov k
ustanoveniu§119bods.1ZoR(EPI,BECK)sazapieracieprávojehorodičovmalorealizovaťpodľavtedy
účinných ustanovení, a teda rodičom už lehota uplynula a zaprieť otcovstvo môže už len dieťa podľa §
96. Ide teda o všeobecnú podmienku aplikácie nového znenia § 86 ods. 1 zákona, ktoré ustanovenie

už ohľadom zapretia otcovstva ku všetkým deťom neplatí. Uvedený výklad zodpovedá princípu právnej
istoty a charakteru právnej normy (keďže nejde o reštitučné ustanovenie), ako aj testu proporcionality pri
strete práv žalobcu (otca) a žalovaných (1/ a 2/, t. j. detí), keď tzv. žalobné právo otca bez hmotnoprávnej
povahy neprevažuje potrebu stability rodinných vzťahov u detí (aj po ich plnoletosti), s dôsledkami na
ich (hmotnoprávne) vzťahy a nároky voči rodičom a je tu tiež nemožnosť vplyvu na právne vzťahy (ich

zmenu - zrušenie) založené pred účinnosťou novej právnej úpravy (od 1. januára 2016), nakoľko novou
právnou úpravou nemožno (retroaktívne) meniť tzv. subjektívnu právnu situáciu, ktorá dovtedy nastala.
Vychádzajúc z toho, že obaja žalovaní (1/ a 2/) sa narodili už pred 7. septembrom 2008, nebolo potom
zo zhora uvedených dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu možné v ich prípade aplikovať § 86 ods. 1
ZoR v znení od 1. januára 2016. K námietkam žalobcu k znaleckému posudku uviedol, že bolo potrebné

prihliadnuť tiež k tomu, že znalec bol vypočutý súdom aj na pojednávaní a teda predniesol a podal
svoj znalecký posudok aj ústne do zápisnice. Jeho závery sú jednoznačné, nesporné a popierajúce
tvrdenia žalobcu o jeho neotcovstve (k žalovaným 1/ a 2/). Ani odvolací súd tak nemal pochybnosť k
formálnej ani k obsahovej stránke podaného znaleckého posudku, preto nevzhliadol dôvod (rovnako
ako pred ním súd prvej inštancie) tento posudok nebrať do úvahy a ani dôvod na doplnenie dokazovania

kontrolným znaleckým dokazovaním. Názory žalobcu k písomne vyhotovenému znaleckému posudku
sú aj podľa odvolacieho súdu len subjektívnym názorom. Záverom skonštatoval, že súd nie je povinný
napĺňať predstavy žalobcu a ani dávať odpovede na všetky jeho otázky, teda vyvracať jeho názory a
pochybnosti, vrátane atakov na konanie a odbornosť znalca, keďže subjektívne presvedčenia nezvrátia
(správne) skutkové závery z vykonaného dokazovania.

5.Dopĺňacímrozsudkomz1.júna2023sp.zn.8CoP/27/2022potomodvolacísúddoplnilvýrokrozsudku
sp. zn. 8CoP/27/2022 (č. k. 8CoP/27/2022 - 510) zo 4. mája 2023 o chýbajúci výrok, podľa ktorého
žalovaným priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a o
výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

6. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „otec“) dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) aj § 421 ods. 1 písm. b) CSP. K vadám tzv. zmätočnosti uviedol,
že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho viacerými námietkami súvisiacimi so znaleckým posudkom
ustanoveného znalca. Konkretizoval, že odvolací súd v odôvodnení rozsudku neposkytol relevantnú

odpoveď k nesprávnemu uvedeniu hodnoty pravdepodobnosti otcovstva W = 100 % v znaleckom
posudku, k pochybnostiam o jeho doručení na okresný súd, k nemožnosti nahliadnuť do štvrtého
vyhotovenia znaleckého posudku určeného pre potreby znalca na pojednávaní, i k nevykonaniu druhého
znaleckého posudku. Vyloženie si odvolacím súdom prechodných ustanovení k zmenám zákona o
rodine účinným od 1. januára 2016 odlišne podľa neho porušilo právo na predvídateľnosť súdnych

rozhodnutí. Doplnil, že pokračovanie jeho právneho otcovstva v rozpore s biologickou realitou by
predstavovalo výrazný zásah do práv dovolateľa (napr. aj s ohľadom na jeho možnosti usporiadania
majetku pre prípad smrti a podobne). K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol,
že za nesprávny považuje výklad ustanovení § 114 a § 86 ods. 1 ZoR v znení od 1. apríla 2005 do31. decembra 2015 aj ustanovení § 119b ods. 1 a 2 tohto zákona. Výklad, podľa ktorého návrh na
zapretie otcovstva podľa právnej úpravy účinnej od 1. januára 2016 je možné podať iba vo vzťahu
k deťom narodeným po 7. septembri 2008, považuje za nesprávny. Zastáva názor, že ustanovenie §

114 ZoR predstavuje uplatnenie inštitútu tzv. nepravej retroaktivity, v zmysle ktorej sa vznik právnych
vzťahov a nároky z nich vyplývajúce posudzujú podľa právnych predpisov platných a účinných v čase
ich vzniku, avšak ostatné aspekty týchto vzťahov, napr. ich výkon či trvanie, sa posudzujú podľa
ustanovení novej právnej úpravy, teda aj podľa súčasnej právnej úpravy zapretia otcovstva. V tejto
súvislosticitovalčastioznačenéhonálezuústavnéhosúdu,podľaktorých:I.„Právonazapretieotcovstva

manželom matky, ktoré, s výnimkou dĺžky lehoty, je identicky upravené v obidvoch citovaných zákonoch,
je bez akýchkoľvek pochybností tým právom, ktoré sa z uvedeného rámca obsahu rodinnoprávneho
vzťahu otec - dieťa jednoznačne vymyká. Toto právo síce v určitej potenciálnej rovine existuje, ale
rozhodne nejde o právo hmotnoprávnej povahy, ktoré by bolo možné zahrnúť do „práv vzniknutých“ z
rodinnoprávneho vzťahu otec - dieťa. Tu skôr možno hovoriť o určitej podobe tzv. žalobného práva, ktoré
však, ak je uplatnené za účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z., treba posudzovať podľa tohto nového zákona.

Na základe uvedeného rozboru a všetkých podstatných skutočností, ktoré majú vplyv na posúdenie
nastolenej otázky, ústavný súd konštatoval, že v konaní pred všeobecným súdom, v súvislosti s ktorým
krajský súd predložil návrh ústavnému súdu, sa pri rozhodovaní o zapieracej žalobe zákon č. 94/1963
Zb. nepoužije a je potrebné aplikovať zákon č. 36/2005 Z. z.“; II. „Manžel môže do troch rokov odo dňa,
keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo

jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom“ a III. „Z hľadiska vyváženia všetkých dotknutých
záujmov pri usporiadaní právnych vzťahov súvisiacich s právnym otcovstvom je potrebné zobrať do
úvahy ustanovené začatie plynutia zapieracej lehoty od momentu, keď sa manžel matky dozvedel o
narodení dieťaťa, totiž neprimerane oslabuje jeho záujmy.“

7. Dovolateľ sa skutočnosti dôvodne spochybňujúce, že je otcom synov, dozvedel až v roku 2021 a
bezprostredne po zistení takýchto skutočností začal uskutočňovať kroky smerujúce k uplatneniu svojich
zákonných práv. Aj z uvedeného dôvodu je vylúčená aplikácia § 119b ods. 1 a 2 zákona o rodine,
keďže uvedené ustanovenia sa aplikujú na prípady, kedy sa manžel alebo opatrovník o skutočnostiach
dôvodne spochybňujúcich, že je otcom, dozvedel do 31. decembra 2015. Zdôraznil, že § 86 ods. 1

zákona o rodine v znení, ktoré predchádzalo súčasnej právnej úprave nie je v zmysle označeného
nálezu v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru. Prijatie interpretácie odvolacieho súdu by bolo
nielen chybné, ale aj v rozpore s ústavnými právami dovolateľa, ktorý v tejto súvislosti odkázal aj na
rozsudky Krajského súdu v Bratislave z 21. augusta 2018 sp. zn. 8Co/143/2018 a z 25. januára 2018
sp. zn. 10Co/203/2017; navrhol tiež odklad právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutých rozsudkov

v zmysle § 444 ods. 1 a 2 CSP (z dôvodu prebiehajúceho konania o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva dôvodiac, že skutočnosť, či sa mu podarí preukázať, že nie je otcom synov, bude
mať významný vplyv na uplatnenie zásad vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov a
tým aj na výsledok predmetného súdneho konania) a napokon navrhol (vo veci samej) zrušenie oboch
rozsudkov odvolacieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie.

8. Žalovaní navrhli, aby dovolací súd dovolanie ako nedôvodné a neprípustné odmietol a priznal im nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

9. Žalobca v replike len zotrval na podanom dovolaní považujúc ho v celom rozsahu za dôvodné, doplnil,

že pokračovanie jeho právneho otcovstva v rozpore s biologickou realitou predstavuje výrazný zásah
nielen do jeho práv, ale i do práv žalovaných 1/ a 2/ a preto považuje riadne uskutočnenie dovolacieho
konania za nevyhnutné.

10. Na konanie vo veciach určenia (teda aj zapretia) rodičovstva sa vzťahuje CMP [tu porovnaj najmä

§§ 104 až 110 a osobitne § 105 písm. c) takéhoto zákona]. Podľa jeho § 2 ods. 1 sa na konania podľa
tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Pretože doplnková úprava
v CMP v prípadoch druhovo totožných s tým v prejednávanej veci vo vzťahu k dovolaciemu konaniu
(§§ 76 až 77a) inak neustanovuje, dovolací súd v konaní o dovolaní žalobcu (otca domáhajúceho sa
zapretia otcovstva) ďalej postupoval podľa úpravy v CSP.

11. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie v stanovenej lehote (§ 427 ods.
1 CSP) podal ten, v koho neprospech bolo vydané (z procesného hľadiska) napadnuté rozhodnutie (§
424 CSP), zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443,časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že v časti namietajúcej tzv. zmätočnosť dovolanie
nie je prípustné a v časti namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci síce prípustnosť naopak
daná je, dovolanie však v tomto prípade nie je dôvodným (vecne opodstatneným).

12. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie napadnúť (úspešne) dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

13. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a/alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

15. Podľa § 431 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

16. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočívavnesprávnomprávnomposúdeníveciapodľaodseku2ustanoveniadovolacídôvodsavymedzí
tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

17. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je procesnou povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní spôsobom zodpovedajúcim zákonu, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 CSP alebo § 432 CSP).

18. Ešte pred poskytnutím dôvodov, pre ktoré bolo podľa dovolacieho súdu namieste na dovolanie
z prejednávanej veci nazerať tak, ako to uvádza záver bodu 11. tohto odôvodnenia, sa však žiada
poznamenať, že dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre navrhovaný odklad vykonateľnosti a

právoplatnosti dovolaním napadnutého rozsudku podľa § 444 ods. 1 a 2 CSP. Návrh totiž neobsahoval
uvedenie žiadnych dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by či už vykonateľnosť (v tomto
prípade len vo vzťahu k tzv. náhradovým výrokom) a/alebo aj právoplatnosť (tá naopak len vo vzťahu
k výroku vo veci samej, nech aj v tomto konkrétnom prípade - pre zamietnutie žaloby súdom prvej
inštancie a potvrdenie takéhoto jeho rozhodnutia odvolacím súdom - nič nemeniacom na doterajšom

stave vecí) mala (-i) byť odložená (-é). Ak dovolateľ len veľmi stručne poukazoval na význam výsledku
konania v prejednávanej veci pre iné konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva (žalobcu
a žalovanej 3/ ako dnes už bývalých manželov), takýto súvis žiadnym spôsobom neobjasnil a podľa
dovolacieho súdu ho ani niet z čoho vyvodiť (nakoľko podľa § 150 tretej a štvrtej vety Občianskeho
zákonníka, t. j. zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení pri vyporiadaní sa má

prihliadať o. i. na potreby maloletých detí, starostlivosť o rodinu a starostlivosť o deti, pričom žalovaným
1/ a 2/ status maloletých detí prestal prislúchať už dávno pred začatím konania a starostlivosť o rodinu
a deti tu má význam bez ohľadu na to, či niektorému z právnych rodičov detí prináleží aj status rodičabiologického). V súlade so svojou ustálenou praxou potom nevydal (rozumej o zamietnutí návrhu)
samostatné rozhodnutie.

19. Pokiaľ šlo o vec samu, žalobca vyvodzujúci prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP
namietal jednak nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu (jeho nepreskúmateľnosť) s
poukazom na znalecký posudok, ktorý podľa jeho názoru predstavoval v konaní najpodstatnejší dôkazný
prostriedok, okrem toho potom tiež nevykonanie druhého znaleckého posudku, ktorý by bol spôsobilý
priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého nevykonanie súdom nebolo taktiež dostatočne a

presvedčivo odôvodnené.

20. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia

všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť (vo všeobecnosti) taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

21. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na
spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (tu porovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013 či 4Cdo/3/2019,

8Cdo/152/2018 - bod 26. alebo 5Cdo/57/2019 - body 9. a 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy,
keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci
predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke,
ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, resp.
aj rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie

zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

22. Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatoval, že z hľadiska prípustnosti
dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho,
že sa súd dopustil vady tzv. zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne

zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (napríklad 3Cdo/41/2017,
3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017 a 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k
posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo
zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces (kde inak platí, že až účinné spochybnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu, predstavujúceho primárny predmet prieskumu v dovolacom konaní, resp. tiež jemu

predchádzajúceho postupu, otvára obraznú vstupnú bránu k prieskumu správnosti rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho postupu súdu prvej inštancie).

23. Dovolací súd pritom zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo

prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania [podľa § 420 písm. f) CSP] nezakladá.
Akovyplývaajzjudikatúryústavnéhosúdu,ibasamotnáskutočnosť,žesadovolateľsprávnymnázorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (napríklad I. ÚS 188/06).

24. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, z čoho vychádzal, citoval tiež ustanovenia, ktoré
aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery a odôvodnenie sa vyporiadalo so všetkými podstatnými
a pre rozhodnutie rozhodujúcimi skutočnosťami. Jeho myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen s poukazom na skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal.25. So zreteľom k obsahu dovolacích námietok žalobcu dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd
primerane konkretizoval, z akého dôvodu dospel k záveru, že žalobcovi nárok na zapretie otcovstva
zanikol, i to, z akých dôvodov považoval znalecký posudok za relevantný, bez potreby vykonania

ďalšieho znaleckého posudku, v ktorej súvislosti (k posudkom) uviedol nasledovné: „...bolo potrebné
prihliadnuť tiež k tomu, že znalec bol vypočutý na pojednávaní a teda prakticky predniesol a podal
svoj znalecký posudok súdu aj ústne do zápisnice, keď jeho závery sú jednoznačné, nesporné a
popierajúce tvrdenia navrhovateľa o jeho neotcovstve k odporcom 1/ a 2/. Názory navrhovateľa k
písomne vyhotovenému znaleckému posudku vzhliadol odvolací súd len jeho subjektívnym názorom

a nemal pochybnosť k formálnej ani k obsahovej stránke podaného znaleckého posudku a preto
nevzhliadol dôvod (rovnako ako prvoinštančný súd) tento posudok nebrať do úvahy, keď rovnako
nevzhliadol žiadny dôvod pre doplnenie dokazovania kontrolným znaleckým dokazovaním“.

26. Na základe uvedeného možno konštatovať, že z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, z akých
dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu a podľa názoru dovolacieho súdu má

odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu
konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že navrhovateľ sa s rozhodnutím
odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv.
Samotná skutočnosť, že dovolateľ sa so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení
rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu

prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, resp. dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, I. ÚS 50/04 a IV. ÚS 252/04).

27. Špecificky k problému iných právnych dôvodov vedúcich odvolací súd k potvrdeniu rozsudku súdu
prvej inštancie ako vecne správneho a k riziku prekvapivosti s týmto súvisiaceho možno uviesť, že
odvolací súd si v prejednávanej veci vytvoril podklad pre korekciu právnych záverov súdu prvej inštancie

výzvou podľa § 382 CSP z 10. januára 2023 (v rozsudku zrejmou chybou v písaní „2013“, porovnaj bod
13. jeho odôvodnenia), obe strany sporu na takúto výzvu aj reagovali (tu porovnaj body 14. a 15. tamtiež)
a preto v tomto konkrétnom prípade nemohlo ísť o prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu ako jednu
z inak možných podôb porušenia ním práva na spravodlivý proces. K rozsahu povinnosti, o ktorej je reč,
pritom platí to, čo bolo najvyšším súdom konštatované už v minulosti a na čom nie je dôvod nič meniť,

teda že odvolací súd v rámci plnenia si povinnosti podľa § 382 CSP (skôr § 213 ods. 2 OSP) ustanovenie
(a-) podľa neho významné a v skoršom konaní nepoužité nie je povinný zasadiť aj do príslušného
vecného kontextu, teda stranám oznámiť či prinajmenšom naznačiť, ako takúto úpravu samu osebe
alebo v spojení s ďalšími skôr použitými ustanoveniami hodlá aplikovať na konkrétny posudzovaný
prípad. Z pohľadu predvídateľnosti rozhodovania súdov nežiadúcu prekvapivosť totiž zákon spája len

s rizikom použitia skôr nepoužitej právnej úpravy bez poskytnutia stranám možnosti argumentovať i
v smere jej významnosti (či naopak nevýznamnosti), od odvolacieho súdu však nevyžaduje obrazné
„odkrytie kariet“ tým, že stranám sporu objasní tiež dôvody, pre ktoré považuje skôr nepoužitú úpravu
za rozhodujúcu, resp. im ozrejmí (viac či menej detailne), aké je podľa neho správne, teda dostatočne
komplexné a na zodpovedanie všetkých prípadných otázok pomýšľajúce právne posúdenie veci (tu

porovnaj napríklad 3Cdo/9/2018).

28. Dovolací súd v súvislosti s námietkami týkajúcimi sa znaleckého posudku a ďalšími dôkazmi
(predloženými aj v priebehu dovolacieho konania) považuje za potrebné uviesť, že dovolanie
nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení

skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a
rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu,
že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a
odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie [tu porovnaj ustanovenie
§ 442 CSP, podľa ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým (v mimosporových konaniach rozumej

skutočným) stavom tak, ako ho zistil odvolací súd]. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať
revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.Dovolacísúdsícemámožnosťvyhodnotiťaposúdiť,čikonanieniejepostihnuténiektorým
zo závažných deficitov v dokazovaní spomenutých už v závere bodu 21. tohto odôvodnenia a čikonajúcimisúdmiprijatéskutkovézáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéa/aleboprijatévzrejmomomyle
popierajúcom zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom prípade

nezistil.

29. Vzhľadom na všetko dosiaľ uvedené tak dovolací súd dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene
namietal, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať procesné
práva mu patriace, tobôž nie potom v takej miere (intenzite), aby to odôvodňovalo záver o porušení

práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].

30. Pri takomto závere a uplatnení dovolateľom tiež druhého zákonom predpokladaného dovolacieho
dôvodu bol potom dovolací súd postavený pred otázku, či právne posúdenie veci odvolacím súdom
možno považovať za správne (t. j. pred otázku vecnej opodstatnenosti alebo inak dôvodnosti dovolania
opretého o tento dovolací dôvod); tomu však muselo predchádzať zodpovedanie inej otázky prípustnosti

dovolania (nakoľko aj v tomto prípade nevyhnutné bolo uplatnenie tých záverov judikatúry najvyššieho
súdu, podľa ktorých dovolania podľa § 420 a § 421 ods. 1 písm. a) CSP na jednej a dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP na druhej strane sa vyznačujú tým rozdielom, že pri prvej
skupine takpovediac prípustnosť aj dôvodnosť jedno jest a naopak pri druhej skupine sa skúma
najskôr prípustnosť, ktorou je opodstatnenosť tvrdenia o doterajšom neriešení rozhodnej právnej otázky

dovolacím súdom alebo o trvajúcom stave rozdielnosti a nezjednotení jeho rozhodovacej praxe a až
po kladnej odpovedi na takúto otázku sa pristupuje k skúmaniu dôvodnosti dovolania, teda k vecnému
posúdeniu problému nastoleného dovolaním a k poskytnutiu odpovede, či právnu otázku, od ktorej
vyriešenia bolo závislým rozhodnutie odvolacieho súdu, tento vyriešil správne alebo naopak treba
prisvedčiť dovolateľovi zasadzujúcemu sa o odlišný prístup - tu porovnaj napríklad 6Cdo/203/2018).

31. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku
kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby ju ako
najvyššia súdna autorita vyriešil (zaujal k nej svoje stanovisko, ktorým buď názor odvolacieho súdu
podporí alebo mu naopak bude oponovať). Základným predpokladom pri posudzovaní prípustnosti

dovolaniatuje,čidovolacísúdprieskumomsvojejrozhodovacejčinnostibudeschopnýnájsťrozhodnutie
(resp. aj viaceré rozhodnutia) s potenciálom vyvrátiť tvrdenie dovolateľa, podľa ktorého nastolenú,
odvolacím súdom riešenú aj vyriešenú a pre jeho rozhodnutie významnú právnu otázku dovolací
súd doposiaľ neriešil (a preto ani nevyriešil). Ak sa mu to (dovolaciemu súdu) podarí, dovolanie ako
neprípustné odmietne, ak ale tvrdenie dovolateľa vyvrátiť nedokáže, je jeho povinnosťou na nastolenú

otázku poskytnúť odpoveď a úmerne tomu o dovolaní rozhodnúť vecne (či už jeho zamietnutím, ak sa so
spôsobom riešenia rozhodnej otázky odvolacím súdom stotožní alebo naopak zmenou, resp. zrušením
rozhodnutia odvolacieho súdu, ak v spore dovolateľa s odvolacím súdom prisvedčí dovolateľovi).

32. V prejednávanej veci žalobca v rámci namietania nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím

súdom argumentoval, že odvolací súd v procese prijímania svojho rozhodnutia aj pri jeho odôvodnení
nesprávne vyložil ustanovenia § 114, § 86 ods. 1 a § 119b ods. 1 a 2 zákona o rodine (druhé v znení od
1. apríla 2005 do 31. decembra 2015 a ostatné dve, či celkom presne dva odseky jedného paragrafu ako
prechodné ustanovenie k zmene zákona účinnej od 1. januára 2016) a dospel preto k záveru, že nárok
domáhať sa zapretia otcovstva v tomto prípade treba považovať za zaniknutý. Podľa názoru dovolateľa

ale ustanovenie § 114 zákona o rodine predstavuje uplatnenie inštitútu tzv. nepravej retroaktivity, pri
ktorej sa vznik právnych vzťahov a nároky z nich vyplývajúce posudzujú podľa právnych predpisov
platných a účinných v čase ich vzniku, avšak ostatné aspekty týchto vzťahov (napr. ich výkon či trvanie)
treba posudzovať podľa ustanovení novej právnej úpravy - čo aj v tentoraz posudzovanom prípade so
sebou nesie následok v podobe vztiahnutia súčasnej právnej úpravy zapretia otcovstva aj na prípad

žalobcu. U takejto otázky ide de facto o otázku pomeru medzi jednotlivými prechodnými ustanoveniami
zákona o rodine (§ 114 na jednej a § 119b ods. 1 a 2 na druhej strane) a o otázku uplatniteľnosti úpravy
lehoty na zapretie otcovstva podľa § 86 ods. 1 ZoR v znení účinnom od 1. januára 2016 aj na prípady
druhovo totožné s tým v prejednávanej veci, teda na prípady, v ktorých už otcovi usilujúcemu o zapretie
otcovstva v súlade so skorším právom márne uplynula lehota, v ktorej tak mohol urobiť. Pri takejto otázke

(otázkach) niet pochyby, že tu ide o otázku právnu (otázku interpretácie súboru ustanovení zákona o
rodine s prihliadnutím na posuny v jeho znení, sčasti vynútené zásahom ústavného súdu), že na jej
vyriešení celkom konkrétnym (dovolateľovi ale nekonvenujúcim) spôsobom bolo závislým rozhodnutie
odvolacieho súdu a že (do tretice) tu ide o otázku, na ktorú v doterajšej rozhodovacej praxi dovolaciehosúdu (zrejme aj pre relatívnu novosť problému) ešte nezaznela odpoveď (medzi ktorý ostatný záver a
prípustnosť dovolania tak bolo treba vložiť matematické znamienko rovnosti otvárajúce cestu k hľadaniu
správnej odpovede s výsledkom v podobe meritórneho rozhodnutia o dovolaní).

33. Podľa § 57 ods. 1 zákona o rodine č. 94/1963 Zb. (v znení platnom a účinnom v čase narodenia
žalovaných 1/ a 2/, t. j. podľa pôvodného zákona len v znení jeho prvej novelizácie, ku ktorej došlo
zákonom č. 132/1982 Zb. s účinnosťou od 1. apríla 1983 a ktorá sa ustanovenia tu citovaného nedotkla)
manžel môže do šesť mesiacov odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť

na súde, že je jeho otcom.

34. Podľa čl. I § 86 ods. 1 zákona o rodine (tu rozumej zákona č. 36/2005 Z. z.) v znení platnom a
účinnom od 1. apríla 2005 do 7. septembra 2011 vrátane [do dňa predchádzajúceho uverejneniu v
Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 290/2011 Z. z. nálezu ÚS SR z 20. apríla 2011 sp. zn. PL.
ÚS 1/2010, podľa ktorého (o. i.) ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky stráca účinnosť a ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie toto ustanovenie zákona

do súladu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia
tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť] manžel môže do troch rokov odo dňa,
keď sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom.

35. Podľa čl. I § 114 zákona o rodine (ustanovenia zaradeného pod marginálnu rubriku „Prechodné

ustanovenia“, ktoré inak bolo už súčasťou pôvodného znenia ZoR od nadobudnutia jeho účinnosti a
počas doterajšieho „života“ zákona nedoznalo žiadnych zmien), právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1.
aprílom 2005, sa posudzujú podľa ustanovení tohto zákona. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva
a povinnosti z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

36. V období od 8. septembra 2011 do 8. marca 2012 ustanovenie čl. I § 86 ods. 1 zákona o rodine,
vyhlásené ústavným súdom za nesúladné s dvoma článkami Dohovoru, síce už nebolo účinné, stále
však bolo platné, nakoľko obdobie tu uvádzané sa krylo s obdobím, ktoré v súlade s čl. 125 ods. 3
poslednej vety Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných zákonov a jedného nálezu ÚS SR, ďalej tiež len „Ústava“) aj nálezom ústavného súdu už

opakovane zmieňovaným vyššie bolo poskytnuté zákonodarcovi na nápravu zisteného stavu nesúladu.
Národná rada Slovenskej republiky ale v takomto období ustanovenie neopravila, čo malo za následok,
že dňom 9. marca 2012 ustanovenie stratilo tiež (okrem už skôr stratenej účinnosti) platnosť (bolo zo
znenia zákona doslova vymazané). Tento stav (pri ktorom v zákone o rodine jeho ustanovenie čl. I
§ 86 ods. 1 celkom absentovalo) trval až do 31. decembra 2015 vrátane ako dňa predchádzajúceho

nadobudnutiu účinnosti zákona č. 175/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 36/2005 Z. z. o
rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a
dopĺňajúniektorézákony(akotejnovelizáciezákona,ktorádoňdoplnilaaleboprizáujmenačonajväčšej
presnosti v skutočnosti priniesla úplne nové a aj dnes účinné znenie celého paragrafu, o ktorom je reč,
a podľa ktorého odseku 1 manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach

dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je
jeho otcom - v tejto súvislosti pre prípad záujmu porovnaj tiež čl. I bod 33. v spojení s čl. V zákona č.
175/2015 Z. z. aj pôvodné znenie čl. I § 86 ods. 2 zákona o rodine - pred touto novelizáciou).

37. Podľa čl. I § 119b zákona o rodine (i jeho zaradeného do zákona v rámci novelizácie vykonanej

zákonomč.175/2015Z.z.-tuporovnajčl.Ibod39.takéhozákona-anadpísanéhomarginálnourubrikou
„Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2016“) ak sa manžel alebo jeho opatrovník do
31. decembra 2015 dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že manžel je otcom dieťaťa,
ktoré sa po 7. septembri 2008 narodilo jeho manželke, môže manžel alebo jeho opatrovník na súde
zaprieť, že manžel je otcom tohto dieťaťa do 31. decembra 2018, ak sa v tejto veci nezačalo konanie

pred 1. januárom 2016 (odsek 1) a konanie o zapretí otcovstva manželom matky dieťaťa alebo jeho
opatrovníkom, o ktorom súd nerozhodol do 31. decembra 2015, sa dokončí podľa predpisu účinného
od 1. januára 2016 (odsek 2).38. Dovolací súd analýzou všetkých práve odcitovaných ustanovení nemohol dospieť k inému záveru
než k tomu, ku ktorému pred ním dospel už súd odvolací. Slovenský právny poriadok je totiž popri
iných zásadách ovládaný tiež zásadou prezumpcie ústavnosti právnych predpisov, ktorú možno vyjadriť

tiež tak, že všetky právne predpisy prijaté na ne povolanými štátnymi orgánmi (nadanými legislatívnou
právomocou) zákonom predpokladaným spôsobom a uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky sa považujú za súladné s Ústavou, resp. medzinárodnými zmluvami vymenovanými v čl. 7
ods. 5 Ústavy, kým ústavný súd nevysloví opak. Aj účinnosť nálezu ústavného súdu, ktorým tento
rozhodne o nesúlade právneho predpisu s Ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5

Ústavy s následkom v podobe straty účinnosti takéhoto (napadnutého) právneho predpisu (ďalej tiež
len „neústavnosť“) si vyžaduje uverejnenie nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a účinky má
len do budúcna (nie aj spätne, pretože by to viedlo k stavu extrémnej právnej neistoty, pri ktorej by bolo
možné následné spochybňovanie všetkých postupov riadiacich sa dotknutým ustanovením, hocako sa
tu natíska i skôr teoretická úvaha, podľa ktorej neústavnosť, pokiaľ k záveru o nej ústavný súd dospeje,
by mala byť neústavnosťou aj predtým, než sa tak stane - aj keď na eliminovanie rizík z tohto pohľadu

najväčších je tu ešte i inštitút pozastavenia účinnosti právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky). Už momentom zverejnenia nálezu ústavného súdu vyslovujúceho neústavnosť v
Zbierke zákonov Slovenskej republiky dotknutý predpis alebo jeho časť, ktorej sa zistená neústavnosť
týka, stráca účinnosť a už tým vzniká do istej miery neštandardná situácia, v ktorej právny predpis majúci
regulovať určené právne vzťahy tieto regulovať prestáva, nech aj súčasťou právneho poriadku po dobu

ďalších šiestich mesiacov ostáva. Ide tu pri porovnaní s procesom uvádzania do praxe nových právnych
predpisov alebo aj novelizácií tých už existujúcich o obrazné zaradenie spiatočky a cúvanie [kým nový
predpis je najskôr len v štádiu návrhu a tak ešte súčasťou právneho poriadku nie je, až po jeho prijatí
je uverejnený na to určeným spôsobom, kedy nadobúda aj platnosť a účinnosť nasleduje spravidla až
potom a legislatívna kultúra túto káže odložiť na neskorší čas v záujme oboznámenia sa adresátov

právnej normy s jej obsahom - tzv. vacatio legis (prázdniny zákona), v prípadoch ústavným súdom
konštatovanej neústavnosti ide o pohyb opačným smerom - od všeobecnej záväznosti na regulované
vzťahy, pokiaľ nedôjde k pozastaveniu účinnosti najskôr k strate účinnosti a potom i strate platnosti, ak
v určenej lehote nepríde k náprave].

39. Tým, čo ale v posudzovanom prípade je ešte dôležitejším, je zásada teórie práva, podľa ktorej
všeobecná právna norma (s dopadom na regulované vzťahy) sa uplatní len vtedy, ak tu niet osobitnej
právnej normy prijatej za účelom špecifickej regulácie (lex specialis derogat lex generali). Keďže táto
zásada platí bez ohľadu na povahu ustanovenia, teda i na ustanovenia prechodné, za korektnú a
tiež ústavne konformnú interpretáciu práva a jeho následnú aplikáciu sa dá považovať len taká, ktorá

uplatnenie všeobecného pravidla nepripustí, ak by dôsledkom opačného výkladu bolo praktické popretie
zmyslu a účelu pravidla osobitného. Práve to mal na mysli i odvolací súd v prejednávanej veci, pokiaľ
argumentoval neaplikovateľnosťou úpravy z čl. I § 114 zákona o rodine v spojení s čl. I § 86 ods.
1 rovnakého zákona v znení účinnom od 1. januára 2016 (pokiaľ šlo o druhým z takých ustanovení
normovaný nový spôsob počítania lehoty na podanie žaloby o zapretie otcovstva manželom matky), ak

by opak mal za následok nepotrebnosť ďalšieho prechodného ustanovenia z čl. I § 119b zákona o rodine
(nakoľko takto by sa všetci tí manželia usilujúci o zapretie otcovstva, ktorým už uplynuli objektívne lehoty
či už podľa zákona č. 94/1963 Zb. alebo podľa pôvodného znenia aj dnes platného a účinného zákona o
rodine, dostali do lepšieho postavenia ako tí hoc aj len potenciálni žalobcovia, ktorým malo zjednať novú
cestu k uplatneniu ich práv bez rizika nezaoberania sa ich požiadavkami súdmi vecne z dôvodu plynutia

času práve osobitné prechodné ustanovenie na to určené). Pre úplnosť v tejto časti možno ešte dodať,
že pomocným (nech aj zaiste nie jediným) vodidlom pri orientácii sa medzi prechodnými ustanoveniami
všeobecnými, naviazanými už na nahradenie skoršej úpravy ako celku novým predpisom a osobitnými,
týmito naopak prijatými v súvislosti s novelizáciou právneho predpisu, je jednak nedoplnenie tých prvých
žiadnym ďalším údajom a tých druhých naopak dovetkom v znení „ ... k úpravám účinným od .. “ (v tejto

súvislosti porovnaj citácie v bodoch 34. a 36. tohto odôvodnenia), okrem toho však i prax označovania
nových ustanovení (v pôvodnom znení zákona sa nenachádzajúcich) popri čísle paragrafu tiež jedným
alebo aj viacerými písmenami abecedy (čo inak v dnešnej legislatíve - na rozdiel od tej z minulosti,
sústreďujúcej prechodné ustanovenia v osobitnom článku novelizujúceho zákona, platí pre ustanovenia
prechodné aj tie ostatné).

40. Aj dovolací súd preto v zhode s odvolacím súdom považuje za správnu (-e) odpoveď (-de) na
otázku (-y) položenú (-é) dovolaním to, že osobitná úprava v prechodnom ustanovení čl. I § 119b ods. 1
a 2 zákona o rodine v znení zákona č. 175/2015 Z. z., viažúca sa k náprave stavu vzniknutého výpadkomzo zákona skoršieho znenia jeho ustanovenia čl. I § 86 ods. 1 (v dôsledku zásahu ústavného súdu a
neskoršej nečinnosti zákonodarcu), vylučuje použitie úpravy zo znenia čl. I § 86 ods. 1 zákona o rodine v
znení účinnom od 1. januára 2016 za pomoci všeobecného prechodného ustanovenia čl. I § 114 zákona

aj na tie prípady, ktoré zákonodarca v osobitnom prechodnom ustanovení k novelizácii zákona výslovne
neuviedol.Pokiaľnedôjdeknaplneniuvšetkýchznakovuvedenýchvosobitnomprechodnomustanovení
prijatom na taký účel (vrátane času narodenia dieťaťa), manžel matky právo zaprieť otcovstvo v lehote
podľa čl. I § 86 ods. 1 zákona o rodine v znení zákona č. 175/2015 Z. z. nemá.

41. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie síce vyvolalo
(v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke dovolacím súdom
dosiaľ neriešenej) procesný účinok umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu,
výsledkom takéhoto dovolacieho prieskumu ale musel byť záver, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné
(pretože odvolací súd dovolaním nastolenú otázku, na ktorej vyriešení záviselo jeho rozhodnutie, vyriešil
správne). Preto dovolanie žalobcu podľa § 448 CSP zamietol.

42. V takto skončenom dovolacom konaní žalobca s dovolaním neuspel a takémuto jeho neúspechu
zodpovedal (s ohľadom na povahu veci plný) procesný úspech žalovaných (jeho súperov). Dovolací
súd preto, pre už vyššie spomínanú povahu konania v prejednávanej veci ako sporu (navzdory jeho
legislatívnemu zaradeniu do CMP) a v súlade s úpravou z ustanovení §§ 53 a 105 CMP a § 255 ods. 1,

§ 262 ods. 1 a § 438 ods. 1 CSP rozhodol o nároku úspešných žalovaných na náhradu trov dovolacieho
konania spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku s tým, že uzavretie otázky
výšky náhrady patrí súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

43. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Kategória rozhodnutia „A“

- rozhodnutie navrhované na uverejnenie v zbierke rozhodnutí

Návrh právnej vety :

Osobitná úprava v prechodnom ustanovení čl. I § 119b ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 175/2015 Z. z., viažúca sa k náprave
stavu vzniknutého výpadkom zo zákona skoršieho znenia jeho ustanovenia čl. I § 86 ods. 1 (v dôsledku
zásahu ústavného súdu a neskoršej nečinnosti zákonodarcu), vylučuje použitie úpravy zo znenia čl. I §
86 ods. 1 zákona o rodine v znení účinnom od 1. januára 2016 za pomoci všeobecného prechodného

ustanovenia čl. I § 114 zákona aj na tie prípady, ktoré zákonodarca v osobitnom prechodnom ustanovení
k novelizácii zákona výslovne neuviedol. Pokiaľ nedôjde k naplneniu všetkých znakov uvedených v
osobitnom prechodnom ustanovení prijatom na taký účel (vrátane času narodenia dieťaťa), manžel
matky právo zaprieť otcovstvo v lehote podľa čl. I § 86 ods. 1 zákona o rodine v znení zákona č. 175/2015
Z. z. nemá.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.