Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. február 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/28/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823200790
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7823200790.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C., D. XXX, zast: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., so sídlom Košice,
Ku Potoku 4, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so
sídlom Bratislava, Pribinova 2, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 17. októbra 2023 č.k. 6C/36/2023-108

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a III.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 Eur v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (I.),
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II.) a priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %
(III.). Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch za
porušenie práva žalovaného podľa práva Európskej únie Slovenskou republikou, a to vo výške 10.000
Eur tvrdiac, že ako príslušník Hasičského zboru SR jeho pracovný čas presahuje maximálnu dĺžku
týždenného pracovného času stanoveného právom Európskej únie.

2. Vec správne posúdil podľa čl. 7 druhá a tretia veta, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, § 3, § 19 písm. b)
CSP, čl. 1 bod 2, bod 3, čl. 2 ods. 1, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b) Smernice EP a R 2003/88/ES, § 85
ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h) Hasičského zákona, §
11 a § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka. Žalovaným vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti
vyhodnotil ako nedôvodnú, keď mal za to, že sa jedná o osobitnú miestnu príslušnosť, kedy popri
všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v obdobe ktorého nastala

skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody, ktorú si žalobca uplatňuje vo forme nemajetkovej
ujmy. Miestne príslušným súdom je popri všeobecnom súde žalovaného aj súd podľa miesta vzniku
škody, t.j. výkonu služobnej činnosti žalobcu. Ako nedôvodnú vyhodnotil tiež žalovaným namietaný
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzuje z porušenia
úniového práva (nedodržanie 48-hodinového týždenného pracovného času, ktorý mu úniové právo
garantuje) a nie z dôvodu, že Smernica č. 2003/88/ES nebola v jeho prípade správne použitá, a preto je
žalovaný v spore pasívne legitimovaný. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý

koná v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SDEÚ
vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa
vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu
transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C-178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08,
Simmenthal II C 106/77), ad 3/ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
právom Únie (C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnnea Heitz), ad 4/ neprijatie alebo ponechanie v

platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame).
Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry SDEÚ nastáva, ak sú splnené tri
predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Köbler,
bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90
a 9/90 Francovich,): 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám

alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr. C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie
úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou
spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou
SDEÚvsporochonárokochnanáhraduškodyspôsobenejjednotlivcoviporušenímprávaÚniečlenským
štátom sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti a účinnosti.

Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu smernice do
zákona č. 315/01 Z.z., pretože do pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť
na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01 Z.z. vylúčil
aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna
transpozíciasmerniceEÚdonoriemvnútroštátnehoprávajevýsledkomzákonodarnéhoalegislatívneho

procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z.z. Zohľadňujúc existujúcu
vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity niet však prekážok, aby
pasívne vecne legitimovaným subjektom v predmetnom konaní bola Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR,
ktorý bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z.z. Na takomto závere nič nemení

ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii v ustanovení vnútroštátneho
právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského
štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia
práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť.

3. Súdom nebola zohľadnená ani námietka žalovaného, aby sa na daný prípad neaplikovala Smernica,
pretože ESD v Rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči.
V bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva
Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom

povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti,
ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body

98 a 100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času
možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) riešil Súdny dvor EU (ďalej
len ESD) vo svojom rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010 G. Fuß s tým, že potvrdil, že pracovná
pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším "riadnym" pracovným
časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G. Fuß týkajúcej sa

pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ESD ďalej uviedol, že: "pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES".
V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas,
ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje

týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09
z 25.11.2010). Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku
Súdny dvor rovnako uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle
smernice 93/104/ES nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu

pracovnej pohotovosti" (bod 27 Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.1.2007). Vo veci týkajúcej sa
právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že
"...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho
denného alebo týždenného pracovného času" (bod 95 Rozsudku ESD C-397/02 z 5.10.2004). Vdôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú
naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne
vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom

zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b) Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú
pohotovosť je vyplácaná odmena. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej
činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58). Ďalej v bode 35 Rozsudku ESD
C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah

pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to,
aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99,
ako aj Fuß už citovaný bod 52). Okrem toho Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice
2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až

59). V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník,
ako je G. Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať
ustanovení článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na
účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto
ustanovenia (rozsudok Fuß, bod 60). (rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 5C/49/2018

zo dňa 15.10.2019). V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor tiež rozhodol, že
Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v
teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným
osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď
zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť

pracovníkov určitým rizikám. Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom,

že Smernica sa nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho
významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný,
mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno

podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 Fuß).

4. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva nie
je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie

štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z.z. potom
upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že
"štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 2". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej

finančnéhoodmeňovania,ktorýnemápovahuslužobnéhoplatu.Ustanovenie§103zákonaohasičskom
zborevýslovneuvádza,žezatiaľčoslužobnýplattvoriazložkyslužobnéhopríjmuuvedenévjehoodseku
1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná
náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z.z.). V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení

služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového
pracovného týždňa určeného Čl. 6 písm. b) Smernice, čím dochádza k porušeniu práva Únie a toto
porušenie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej
oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v
zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti o tom, že žalobca pracoval nad
stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice a že medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice
a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bolmaximálnytýždennýpracovnýčasupravenýtýmtoustanovenímdodržaný)aktorýbymoholvyužiťpodľa
vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť. K tvrdeniu, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku
ujmy predišiel, súd poukázal na ustálenú judikatúru SDEÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá a ani

z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď súdny dvor rešpektuje zásadu, že poškodená
osoba musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody, súčasne berie na zreteľ, že výkon
práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo
sťažený, pokiaľ by ich návrhy na náhradu škody museli byť, čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu,
že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,

alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať. Súčasne pracovník je slabšou stranou v rámci
pracovnoprávneho vzťahu, a teda nemožno považovať za primerané žiadať od pracovníka, aby na
účely takéhoto nároku najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, pretože takáto požiadavka by bola
v rozpore so zásadou efektivity. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol
stráviť s blízkymi, fyzicky i psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho
a vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej

fyzickýmosobámvprípadezásahudoichosobnostnýchprávvzmysle§13vspojenís§11Občianskeho
zákonníka zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej
praxe.

5. V zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne

uvedených; teda nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti osoby, či jej vážnosti
v spoločnosti ako to tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach
dotknutého jedinca. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, preto súd tento
nárok posudzoval ako nemajetkovú ujmu. Žalobca v dôsledku rozvrhu pracovného času, ktorý bol
v rozpore s právom Únie, prišiel o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných,

priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním článku 6 písm. b) Smernice
došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho
zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá
sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav
straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len

samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne
prostriedky ochrany osobnosti použije a zo žaloby je jednoznačné, že žalobca sa domáhal náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000 Eur. Žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva
náročnú prácu nad čas povolený právom Únie, ktorá vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne

k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého
súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny
založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu, v akom
by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom voľne nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre
nedostatok času nemôže ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne

potrebný. Právo na odpočinok je u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že
plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd
považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri
stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie
a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode 95 Rozsudku Fuß a na závažnosť ujmy, ktorá

mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti
zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi
v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka. (rozsudok Okresného
súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 5C/49/2018 zo dňa 15.10.2019).

6. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu v sume
2.000 Eur nárok, nakoľko porušením práva Únie bolo ( aj doposiaľ je) skutočne do jeho osobnostnej
sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal, že by
sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho
zdravotný stav. Vzhľadom na absenciu takýchto následkov súd považoval sumu 2.000 Eur za primeranú.

Zobral pritom v úvahu i skutočnosť, že žalobcovi priznanú výšku nemajetkovej ujmy súdy priznávajú
v obdobných súdnych sporoch (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9CoPr/1/2019,
5Co/26/2022, 5Co/64/2022).7. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP v spojení s článkom 4 ods. 2 CSP,
keď žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % ako plne úspešnému s odôvodnením,
že stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť

procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Potom je potrebné
ustáliť, že základom bolo konštatovanie zásahu a vzniku ujmy u žalobcu. V kontexte uvedeného súd
odkázal na nález ÚS ČR II. ÚS 170/99 a tiež na komentár k Civilnému sporovému poriadku (Števček
a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:C.H.Beck, 2016, s.926).

8. Proti predmetnému rozsudku v časti jeho vyhovujúceho výroku a výroku o trovách konania podal
žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f)
a písm. h) CSP. V odvolaní namietal nedostatok právomoci súdu s odôvodnením, že na to, aby súd
mohol konštatovať odôvodnenosť uplatneného nároku, musel žalobca v prvom rade preukázať, že
zákon č. 315/2001 Z.z. prebral Smernicu 2003/88/ES (ďalej aj smernica) nesprávne, t.j. žalobca by
musel poukázať na také ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z., ktoré by boli v rozpore so smernicou.

Súd konštatoval, že obsah smernice bol do tohto zákona prebratý nesprávne. Ak sa však súd chcel
dostať do pozície orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov so
smernicou EÚ, tak toto právo bez akýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie súdu a súd nemá
zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. nesúladu zákona č. 315/2001 Z.z. so smernicou, ani
v prípade žalobcov. Súd si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku. Aby mohol

súd konštatovať, že došlo k porušeniu práva Únie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť,
že zákon č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebral smernicu do slovenského právneho poriadku. Súd prvej
inštancie sa vôbec nezaoberal, či do jeho právomoci vôbec patrí posudzovanie takto nastolenej otázky
a v tomto smere rozsudok podľa jej názoru vykazuje znaky arbitrárnosti. V súvislosti so vznesenou
námietkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného zdôraznil, že v prípade transponovania, t.j. prebratia

konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu, je
prebratie smernice premietnuté do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť s obsahom
alebo znením smernice v súlade. Pokiaľ sa žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti
Ministerstva vnútra SR nesprávne prebrala smernicu do zákona č. 315/2001 Z.z., žalobca musel
preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Pokiaľ žalobca v žalobe

pripúšťa, že zákon č. 315/2001 Z.z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste
výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce
dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín, táto skutočnosť neznamená, že by smernica bola
do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne. Podľa názoru žalovaného nebolo jeho povinnosťou
skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia smernice do textu zákona č. 315/2001 Z.z. a žiadne

ustanovenie tohto zákona nie je možné považovať za rozporné so smernicou. Pokiaľ ide o aplikáciu, t.j.
použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad, porušenie smernice môže byť spôsobené
až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice vyložil jej ustanovenia
v rozpore s jej obsahom. Až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť
prípadný nárok na náhradu škody. V tomto rozsahu je podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aby

sa prebratie a aplikácia smernice rozlišovali. Pripomenul, že žalobca namietal nesprávne prebratie
smernice, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu a Slovenská republika teda nemôže
niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho
zamestnávateľa. Žalovaný v tomto súdnom konaní – Slovenská republika, ktorá podľa žalobcu má
zodpovedať za škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) smernice, však

nie je zamestnávateľom žalobcu a ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii smernice podieľala. Podľa
názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými
subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra SR) rozlišovať. Pokiaľ aj súd konštatoval,
že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so
zodpovednosťou Slovenskej republiky za správnosť prebratia smernice do svojho právneho poriadku.

V tomto smere mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného, čo predstavuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

9. Odvolateľ v ďalšom namietal a mal za to, že súd nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť smernice,
ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom

rozsahu. V tomto smere odcitoval článok 1 ods. 2, ods. 3, ods. 4, článok 2 ods. 1 a 2 Smernice
89/391/EHS. Odvolateľ z uvedeného vyvodil záver, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je
pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/931/EHS, ako aj negatívne v článku 2 ods. 2
Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činnosti,ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Smernica 2003/88/ES sa na služobný
pomer príslušníkov Hasičského záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, a preto jej ustanovenia
nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného, štátnu službu príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno subsumovať pod negatívne
vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym
vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej
služby príslušníkov policajného zboru, ako aj profesionálnych vojakov. Preto úlohy, ktoré príslušníci
Hasičského a záchranného zboru plnia, možno subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej

ochrany v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. V tejto súvislosti odcitoval tiež § 12 zákona
č. 42/1994 Z.z., § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. a § 8 ods. 1, § 12 ods. 1 zák. č. 129/2002
Z.z. Z uvedených právnych predpisov vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci,
vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností a z toho
dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti

právetýmiosobitnýmičinnosťamislužiebcivilnejochrany,naktorésaSmernica89/391/EHSnevzťahuje.
Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci V-429/09, toto sa týka navyše mestského hasiča, ohľadne ktorého režim
výkonu hasičských činností v takomto zariadení a štruktúre mestských hasičov je odlišný od režimu,
v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike. Uzavrel preto, že
žalobcovi, pokiaľ sa na jeho činnosť nevzťahujú príslušné ustanovenia smernice, nemohla vzniknúť

žiadna škoda. K uplatnenej náhrade škody poukázal na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry
Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené pre úspešné uplatnenie si nároku na náhradu
škody za porušenie práva únie a ktoré sú definované: 1/ cieľom porušenej právnej normy únie, ktorou je
priznať jednotlivcom práva, 2/ porušenie je dostatočne závažné a 3/ medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou jednotlivcom, existuje príčinná súvislosť. Mal za to, že žalobca neosvedčil, aby mu vznikol

nárok na náhradu škody. Zdôraznil, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení
zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej
činnosti a rovnako tak pri nariadenej služobnej povinnosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený,
resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych

(spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť.
Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale
len na základe pokynu zamestnávateľa. Žalobca teda nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu, zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za
taktostrávenýčas,t.j.nielenzavykonanúprácu,aleajzaneaktívnučasťpráce,zaktorúžalobcadostáva

pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby bude k dispozícii.
Napriek týmto skutočnostiam súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva
a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom a má sa tak zarátavať do pracovného fondu,
čo však samo o sebe nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia
SúdnehodvoraC-46/93bymalvnútroštátnysúdpreveriť,čipoškodenáosobaprejavilaprimeranúsnahu

s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na
právnu ochranu. Žalobca do dnešného dňa nevyvinul snahu na to, aby vzniku škody predišiel. Žalobca
nepreukázal, že oznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa
podania žaloby zamestnávateľ nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti žalobca pociťuje
ako výraznú ujmu. Z uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný

vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Poškodená osoba musí totiž vyvinúť primerané
úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder a i./Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90). Súdny
dvor v rozhodnutí C-429/09 uviedol, že smernica 2003/88 neobsahuje ustanovenie týkajúce sa náhrady
škody vzniknutej porušením jej ustanovení, je preto na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu,
aby určilo, či škoda musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným

odškodnením. Čo sa týka posúdenia, či a v akej miere došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva
na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať, či
skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie a tiež bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času u hasičov v období 6 mesiacov, čím sa však súd nezaoberal. Odvolateľ
má za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku

ujmy. K tomu podotkol, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na
zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho zástupcu označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti, teda na začiatku konania. Žalovaný má za
to, že žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená.Žalovanému nie je zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda a sám žalobca nejasným
spôsobom stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť,
za ktorú mimochodom bol v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Súd prvej inštancie

nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenie Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej
ujmy. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal, žalovaný
považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam
trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa jeho názoru podstatne
vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, náhrada nemajetkovej ujmy musí byť

rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať
z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme je tiež nevyhnutné, aby
súd zdôvodnil, prečo nebolo pre žalobcu postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ, resp. čím
bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osobe, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej
ujmy v danej výške. Tiež má za to, že žalobca a ani jeho zástupca nepreukázal zásah do rodinného
života, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá

by odôvodňovala výšku prvoinštančným súdom priznanej sumy. Samotný súd vo svojom rozhodnutí
konštatuje, že výška žalovanej sumy tak, ako je uplatnená žalobcom, je mätúca vzhľadom na povahu
uplatneného nároku. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 OZ priznať
len ako sekundárnu kompenzáciu, ak by iná náprava nebola možná v zmysle § 13 ods. 1 OZ, avšak vždy
len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti,

ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Rozhodujúcim však nemôžu byť subjektívne pocity adresáta
zásahu, ale objektívne hľadisko. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel
ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne žalobca
sa nedomáha upustenia od neoprávneného zásahu a ani, aby sa odstránili následky takéhoto zásahu.
V konaní nebolo na základe výpovede žalobcu, ani iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako

súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej
ujmy. Otáznym zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy
musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny (od 22.30 hod. do 5.30 hod.),
ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol
využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Žalobca

napokon sám potvrdil, že by chcel, aby sa mu časť pohotovosti započítaval do fondu pracovného času.
Pre takýto prípad by logicky musel počas pohotovosti tráviť čas na pracovisku a nemohol by ho tráviť
inde, napr. so svojou rodinou. Pokiaľ by neoprávnený zásah do práv žalobcu skutočne existoval, tento by
vsúčasnostistálepretrvával,apretobyboloprirodzené,abysažalobcavprvomradedomáhalupustenia
od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 OZ, čo však žalobca nežiada. Preto

sú úvahy súdu o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a z toho vyplývajúceho zásahu do
jeho osobnostných práv bezpredmetné, nakoľko žalobca žalobou nechce dosiahnuť zlepšenia, či úpravy
svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa.

10. K výroku o náhrade trov konania odvolateľ uviedol, že sa nestotožňuje s priznaním náhrady trov

konania žalobcovi v plnej výške a v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci.

11. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu k vznesenej námietke nedostatku právomoci súdu
zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade
s právom Únie a musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže

sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. K tvrdenému nedostatku
pasívnej legitimácie žalovaného uviedol, že žalobca žaluje Slovenskú republiku o náhradu škody
za nesprávnu transpozíciu smernice EÚ, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný
orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES zdôraznil, že
významom a výkladom článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD, výklad

ktorých je všeobecne záväzný a s ktorým je tvrdenie žalovaného o tom, že sa príslušné ustanovenia
smernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, v nesúlade. V prípade Pfeiffer súd konštatoval, že: Čl.
2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité
osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení tejto smernice (C-397/01 bod 53). V dôsledku toho výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice

89/391 EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na
ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia
osobitného rozsahu – napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas
pre záchranné tímy (bod 55 rozsudku). Rovnako aj uznesenie ESD prijaté vo veci C-52/04 potvrdzuje,že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods.
2 Smernice č. 89/131/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú
vykonávané za obvyklých podmienok (bod 57). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru ESD, možno spomenúť

vec E. F., v ktorej súd rozhodol, že: Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj
keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom
alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade
s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú
svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám,

pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj Smernicou
2003/88/ES,ktorávčl.17ods.3bodiii/výslovneuvádzaajprotipožiarneslužbyaslužbycivilnejochrany.
Okrem toho pripomenul, že takáto úprava by nemala žiadny zmysel, pokiaľ by bola takáto činnosť ako
celok vylúčená zo smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani
Smernica 2003/88/ES. Z týchto dôvodov nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES
sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané hasičským a záchranným

zborom. Preto aj pre výkon týchto služieb garantuje 48 hodinovú priemernú týždennú pracovnú dobu
podľa čl. 6 ods. 2 písm. b) Smernice 2003/88/ES. K tvrdeniu žalovaného o odpočinku žalobcu počas
pohotovosti poukázal na to, že ide o čas pracovnej pohotovosti, keď z judikatúry súdneho dvora vyplýva,
že čas, v rámci ktorého pracovník skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech zamestnávateľa,
nepredstavuje nevyhnutne čas odpočinku na účely uplatnenia smernice 2003/88 (rozsudok C-514/20

bod 32.). Súdny dvor dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je
povinný zdržiavať sa na pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať
mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci
ktoréhosaodnehovýkonprácenepožaduje.Celútútodobutrebakvalifikovaťakopracovnýčasvzmysle
smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej

doby. Potom čl. 2 bod 1 smernice 2003/88 je potrebné vykladať s prihliadnutím na čl. 31 ods. 2 Charty
základných práv Európskej únie, keď pod pojem pracovný čas v zmysle tejto smernice spadajú všetky
časy pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej dostupnosti.
Zdôraznil, že požiadavky, ktoré smernica 2003/88 uvádza v oblasti maximálneho pracovného času
a minimálnej doby odpočinku predstavujú pravidlá sociálneho práva Únie osobitného významu, ktoré

sa majú vzťahovať na každého pracovníka a ktorých dodržiavanie nemôže závisieť od úvah čisto
ekonomickej povahy. Ustanovenia smernice 2003/88 nemožno vykladať reštriktívne v neprospech
práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice. Dal konajúcemu súdu do pozornosti konzistentnú
rozhodovaciu prax všeobecných súdov v tejto otázke (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
11Co/90/2022, sp.zn. 2Co/20/2023), v ktorom tento okrem iného vyslovil: „Osobitne v prípade hasičov

Súdny dvor túto otázku riešil v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß, keď potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas
stanovený smernicou. Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť,
či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť

po stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie čl. 6 písm. b) smernice
je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena. V ďalšom nepovažoval za
opodstatnenú námietku odvolateľa, ktorý uviedol, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať
za dôkaz. K uvedenému dôvodil, že z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP, evidencia
pracovného času žalobcu, je zjavné, že tento obsahuje plánované hodiny, ako aj skutočne odpracované

hodiny bez času služobnej pohotovosti a tento výpis bol predložený súdu za príslušné mesiace a prestal
byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený
žalobcu potvrdil do evidencie softwaru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac
bez času služobnej pohotovosti. Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom
(RO), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom, potvrdzuje

jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť námietky
žalovaného. Okrem toho údaje zo softwaru SAP, t.j. údaje z dochádzkového systému používaného
zamestnávateľom žalobcu, žalovaný zavádzajúco označuje len za tabuľky priložené k žalobe, napriek
tomu, že práve na základe týchto údajov sa u príslušníkov HaSZ SR vypočítava každý mesiac jeho
služobný príjem. V ďalšom nesúhlasil s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre

uplatnenie predmetného nároku podľa § 13 ods. 2 OZ ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (žalovaný ako
členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená
maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES), je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu a ani žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov nie je na mieste a rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa
predovšetkým rozumie ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod., pričom aj z § 13 ods. 2 OZ vyplýva,

že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je iba príkladom, kedy fyzickej osobe
môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ odvolateľ argumentoval, že
žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušenie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody,
bolo by v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať
všetky právne prostriedky, ktoré sú im dané k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo

by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Aj podľa názoru SDEÚ by bol výkon práv priznaný
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený,
ak by sa od žalobcov ako slabšej strany vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi
a znamenalo by to spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie
a v povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Takáto podmienka potom sa nevyžaduje
apredpokladyzodpovednostižalovanéhozaškoduvzniknutúžalobcovibolisplnené.Maltiežzato,žesa

nemožno stotožniť s názorom žalovaného o tom, že mala byť pri určení výšky tejto náhrady zohľadnená
výška náhrady priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov. V tejto
súvislosti odkázal na ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý v obdobných
veciach vo svojich rozsudkoch uvádza, že: „Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu
v dôsledku porušenia práva Únie a trvania zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými

prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahu do osobnosti neoprávnenou kritikou, usmrtením člena rodiny
a pod., keďže ide o rozdielne skutkové okolnosti)“. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uviedol, že z tabuliek ani
nevyplýva,žežalobcapočasceléhožalovanéhoobdobiapracovalnadstanovenýlimit,uvedenétvrdenie
je zavádzajúce, nakoľko podstatným obdobím pre prekročenie povoleného limitu sú tzv. referenčné
obdobia a nie len jednotlivé mesiace samostatne. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu

súdu rozsudok v napadnutom rozsahu potvrdiť ako vecne správny.

12. Odvolateľ v nasledujúcom vyjadrení zotrval na podanom odvolaní a doplnil, že sa s argumentmi
žalobcu nestotožňuje a žalobu nepovažuje za dôvodnú.

13. Odvolanie žalovaného bolo podané výlučne proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania,
preto zamietavý výrok v prevyšujúcej časti žaloby, ktorý odvolaním nebol napadnutý, nadobudol
právoplatnosť a v odvolacom konaní nebol preskúmavaný.

14. V ostatnom rozsahu Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie

žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel
k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
15. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. konanie má

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).
16. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
17. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej

inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

18. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje

správnosť jeho dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím
námietkam dopĺňa nasledovné.
19. Žalovaný v odvolaní namietal nedostatok právomoci súdu v prejednávanom spore konať.

20. Otázku právomoci súdu na prejednanie uplatneného nároku je potrebné posudzovať vo vzťahu

k predmetu sporu, ktorý je vymedzený uvedením podstatných skutkových okolností, na ktorých sa
zakladá nárok žalobcu.21. Predmetom konania je nárok uplatnený v podobe peňažného plnenia majúceho povahu
nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku porušenia jeho práva na 48 hodinovú
týždennú pracovnú dobu podľa Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ako práva garantovaného právom

Únie.

22. Predmet sporu sa preto nepochybne týka práva Únie, pričom v tejto súvislosti je potrebné zaoberať
sa otázkou vzťahu úniového a vnútroštátneho práva. V zmysle čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 144 Ústavy SR
a tiež čl. 3 CSP je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú

prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa tak riadi zásadou prednosti a priameho účinku
a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ESD) vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie
práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie

plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek
opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy alebo ohroziť reálne účinok komunitárneho
práva.

23. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej

objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva
Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy,
ktorá je v rozpore s právom Únie. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa

judikatúry ESD nastáva, pokiaľ sú splnené kumulatívne jej tri predpoklady: a) porušenie úniovej normy
s cieľom priznať jednotlivcom práva, b) porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi
porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám
existuje príčinná súvislosť.

24. Žalobca si neuplatňuje mzdový nárok, ale nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť
porušením úniového práva. Jedine všeobecný súd je oprávnený a povinný rozhodnúť o tom, či bola
jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej únie, jeho nerešpektovaním
a v akej výške. Prednosť komunitárneho práva a jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti
členskéhoštátuauplatňovaniasináhradyškodypoškodenýmisubjektami,vyplývajúvýlučnezjudikatúry

Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor
vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal, v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení
komunitárneho práva v prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. Zodpovednosť členských
štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna, teda členský štát sa tejto
zodpovednosti nemôže zbaviť a ani z nej exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene

členského štátu škodu spôsobil. Odvolacia námietka nedostatku právomoci súdu preto nie je dôvodná.

25. Žalovaný ďalej namietal, že nie je v spore pasívne legitimovaný. Tento odvolací dôvod nie je
naplnený.

26. Podľa ustálenej judikatúry ESD v prípade neexistencie právnej úpravy Spoločenstva, patrí
vnútroštátnemuprávnemuporiadkukaždéhočlenskéhoštátu,abyurčilpríslušnésúdyaupravilprocesné
podmienky súdnych konaní určených k zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva
Spoločenstva. Členský štát je povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej škody v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu, pričom podmienky náhrady

škody, ako i premlčanie práva na náhradu škody stanovenej vnútroštátnymi predpismi, musia byť
v súlade s princípmi ekvivalencie (rovnocennosti) a efektivity.

27. Pokiaľ v prejednávanom prípade pre danú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná
vnútroštátna právna úprava, namieste je využitie právnej úpravy, ktorá svojim obsahom a účelom

je najbližšia v zmysle zásad analógie iuris a analógie legis rešpektujúc princípy úniového práva.
Vnútroštátne právo Slovenskej republiky síce pozná osobitný zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý upravuje
otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, táto je však daná iba
v prípade, pokiaľ existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup v príčinnej súvislosti,s ktorými vznikla tvrdená škoda. Sporná vec sa týka porušenia práva Únie, teda nejde o naplnenie
zákonných predpokladov aplikácie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

28. Niet ale prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu
škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán,
do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorého príslušníkom bol žalobca
v rozhodnej dobe. Súčasne Slovenská republika je garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č.

315/01 Z.z. V prejednávanom prípade ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu
na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp., ktorý z orgánov by mal
mať povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Napokon, pasívna legitimácia žalovaného
vyplýva z už spomínaného rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-429/09, z ktorého vyplýva, že
zodpovednostným subjektom za prípadné porušenie práva Únie, ktoré vedie k vzniku škody spôsobenej
jednotlivcom je štát, v ktorom takéto porušenie práva Únie nastalo, bez ohľadu na to, aký verejný orgán

má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade túto povinnosť nahradiť.

29. K tvrdeniu v odvolaní, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať
za rozporné so Smernicou 2003/88/ES a v tejto súvislosti dôraz na rozdiel medzi pojmami prebratie
smernice a aplikácia smernice, tiež k tvrdeniu, že smernica sa na služobný pomer príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu,
odvolací súd uvádza nasledovné.

30. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa

tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého
má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia. V článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane

druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti Čl.
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého
pracovníka by viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.

31.Čl.1ods.3smernicedefinujesvojrozsahpôsobnostinavšetkyodvetviačinnosti,verejnéisúkromné,
pričom výslovne odkazuje na Čl. 2 Smernice 89/391/EHS. Spomínaná smernica podáva pritom výklad
rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom slova zmysle, keď
stanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti. Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne
vrozporecharakteristikyvlastnépreurčitéosobitnéčinnostiverejnýchslužieb,napríkladvoblastislužieb

civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej smernice, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia Čl. 2 ods. 1 a Čl. 2 ods. 2 prvého pododseku
(zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti smernice) vyplýva, že rozsah pôsobnosti tejto smernice je
nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné vykladať zužujúco. Navyše Čl. 2 ods.
2 prvý pododsek smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité

ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení tejto smernice. Uvedené je potrebné vykladať spôsobom, že rozsah pôsobnosti smernice sa
obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernice členským štátom chrániť.
Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti smernice má za úlohu zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku v prípade, že nastane osobitne

vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre zásahové a záchranné tímy.
Uvedené sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej, obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu
ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru. Aj keď nemožno pochybovať o tom, že by služba
žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov zahrňovala (nezahrňovala) tiež úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane

pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Služba žalobcu sa
teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva
v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčeniepôsobnosti, ktoré vyplýva z Čl. 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS, naopak na službu
žalobcov sa predmetná smernica použije v plnom rozsahu.

32. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat
der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých Čl. 2 Smernice 89/391/EHS a Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/
ES sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej
služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti
uvedených smerníc, takže Čl. 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej

hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný čas vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho
prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne
prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu
takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim
v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek.
Súdny dvor aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v Čl. 2 odsek 2

prvého pododseku Smernice 89/391/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na
účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom
mimoriadnych okolností, napr. v prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že
môžupracovníkovvystaviťrizikám,ktoréniesúzanedbateľné,pokiaľideoichbezpečnosťalebozdravie,
a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových

a bezpečnostných zložiek.

33. Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS
sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v Čl.
2 odsek 2 prvého pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilná

ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami
v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené
činnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria do
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS.

34. Nie je preto dôvodná ani odvolacia námietka žalovaného o tom, že služobná činnosť žalobcu nepatrí
do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

35. K otázke (ne)súladu smernice s komunitárnym právom odvolací súd uvádza nasledovné.

36. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len
hasičský zákon) vo svojich ustanoveniach upravuje o.i. podmienky výkonu štátnej služby, do ktorých
spadajú kategórie: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v
štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi dvoma služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku

vtýždni,dnislužobnéhopokoja,štátnaslužbanadčas,služobnápohotovosťvštátnejslužbepríslušníkov
a dovolenka.

37. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej
ako maximálny týždenný pracovný čas. Z citovaného zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť

hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času.

38. Vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom
zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu, rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný
(pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/

ES.

39. Povinnosťou členských štátov je nielen dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ale aj ich
povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto
povinnosti, ktorá sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.

40. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici 2003/88/ES je
autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na
systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2ods. 1 a ods. 2 tejto smernice vymedzuje pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník
pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti“ a čas odpočinku ako
„akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, buď je

určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú
ďalšiu kategóriu alebo kategórie, podľa ktorých by umožnil určité rozlišovanie pracovného času a času
odpočinku.

41. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak predovšetkým zdôraznil,

že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských
služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov pracovný
čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali
inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje
možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu
bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu pracovný čas.

Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené
nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.

42. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby, ktorá spadá do verejného sektora,
odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený

v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorého dôvodu sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie
zodpovednostiorgánovdotknutéhočlenskéhoštátuscieľomzískaťnáhraduškodyvzniknutejvdôsledku
porušenia tohto ustanovenia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne posudzoval, či boli naplnené
kumulatívnym spôsobom podmienky pre vyvodenie tejto zodpovednosti, pričom súdu súčasne nemožno
vytýkať, že by jednotlivé predpoklady tejto zodpovednosti posúdil nesprávnym spôsobom.

43. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v danom prípade sú dané v zmysle judikatúry
Európskeho súdneho dvora (rozsudok sp. zn. C - 429/09), podľa ktorého poškodení jednotlivci majú
právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky a to 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je
priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná

súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

44. Vo vzťahu k naplnenia prvej podmienky je možné konštatovať, že táto je v prejednávanom prípade
splnená, pretože Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna

požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré súčasne
nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré na strane druhej
priznáva jednotlivcom právo, ktorého sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi.

45. Podmienka dostatočne závažného porušenia práva Únie zahŕňa v sebe zjavné a závažné

prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, v ktorej súvislosti má byť zohľadnený predovšetkým
stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená
norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne
závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti.

46. Pokiaľ žalobca odpracoval v rozhodnom období nad povolený limit práva EÚ, uvedené je v zjavnom
rozpore s právom Únie určujúcim týždenný limit služobnej povinnosti, preto nemožno mať pochybnosti
o dostatočne závažnom porušení práva Únie.
47. V tejto súvislosti možno poukázať tiež na rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000 C-303/98, tiež
uznesenie z 3. júla 2001 C-241/99 a rozsudok z 9. septembra 2003 C-151/02, z ktorých vyplýva, že

pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý
pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/
ES a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave ustanovujúcej priemerný týždenný
pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobie pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
služby, prekročiť maximálnu týždennú hranicu upravenú v Čl. 6 písm. b) tejto smernice. Okrem toho

Súdny dvor v rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer potvrdil uvedenú judikatúru týkajúcu sa
obdoby pracovnej pohotovosti, ktorú odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti civilnej obrany. Keďže
Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka súvisiaca s pojmom pracovný čas v zmysle Smernice
2003/88/ES neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal s prihliadnutím na užspomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti
vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby – okrem prípadu výnimočných okolností –
patria do rozsahu pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, tak, že Čl. 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni

prekročeniu48hodinovejhranicestanovenejpremaximálnytýždennýpracovnýčasvrátanezásahových
služieb.

48. Vo vzťahu k splneniu podmienky existencie škody odvolací súd uvádza, že z európskej judikatúry
vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná

vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je na vnútroštátnom práve
členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí
poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia
a tiež, aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

49. Žalovaný sa neopodstatnene v súvislosti so vznikom tvrdenej škody bránil tým, že žalobca

nepreukázal, že vyvinul akúkoľvek snahu na to, aby škode, resp. ujme predišiel. Odvolací súd
vychádza jednak z priameho nároku každej dotknutej osoby domáhať sa voči členskému štátu náhrady
škody a jednak z povinnosti každého členského štátu zabezpečiť dodržiavanie práva Únie. Uvedené
namietanie by v praxi znamenalo prenášanie aktivity na jednotlivca, ktorému bola v dôsledku porušenia
povinnosti členského štátu spôsobená škoda. Aj z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo

v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od
nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Aj vzhľadom na postavenie žalobcu ako slabšej strany vo
vzťahu ku svojmu služobnému úradu, by podľa odvolacieho súdu takáto aktivita navyše bola zrejme
kontraproduktívnou.

50. Žalovaný sa ďalej v súvislosti so vznikom tvrdenej škody bránil tým, že z tabuľky nevyplýva, že
žalobca počas celého žalovaného obdobia pracoval nad stanovený limit podľa čl. 6 písm. b) Smernice
a že bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvhutie služobného času v referenčnom období 6
mesiacov. Uvedené je ale v rozpore s konštatáciou súdu o tom, že v konaní pritom nebolo sporné, že

žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej
pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného Čl. 6 písm. b/ Smernice
(bod 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku). K námietke týkajúcej sa nerovnomerného rozvrhnutia
služobného času u hasičov v období 6 mesiacov odvolací súd uvádza, že členské štáty sú povinné
rešpektovať a garantovať priemerný 48-hodinový pracovný čas aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu

(porovnaj rozsudok ESD C-254/2018).

51. V súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy súd správne tento nárok posúdil
podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

52. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

53. Predmetom ochrany podľa § 11 OZ sú osobné práva každej fyzickej osoby, ktoré ovplyvňujú rozvoj
jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je právo na

ochranuzdravia,ktorémásvojzákladvčl.40vÚstavySlovenskejrepubliky.Vpracovnoprávnejoblastije
právonaochranuzdraviazabezpečovanépredovšetkýmzavádzanímopatrenínazlepšeniebezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov, do ktorých spadá tiež úprava pracovných podmienok a tiež organizácia
pracovného času a odpočinku. V zmysle čl. 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, má každý právo
na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej

dovolenky.

54. Žalobca od začiatku nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, súkromia a rodinný život
a preto súd prvej inštancie správne posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, ktorá mala žalobcom
vzniknúť v dôsledku toho, že nad čas povolený právom Únie musel žalobca stráviť na pracovisku.

55. Normotvorca Smernice rady 89/391/EHS a tiež Smernice rady 2003/88/ES vychádzal z faktu,
že z dôvodu vysokého výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania sa musia bezodkladne
zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkova zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám.
Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť
v jednotkách času, t. j. dňoch. hodinách, resp. ich častiach. Pracovníkom Spoločenstva sa musí

poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto
súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času. Primeraný
odpočinok znamená, že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené
v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby s zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania
alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo

iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

56. Za skutkových okolností prejednávaného prípadu, na strane žalobcu došlo k porušeniu jeho
základného osobnostného práva – práva na ochranu zdravia spočívajúceho predovšetkým v porušení
práva na primeranú dobu odpočinku.

57. Podľa § 13 OZ (1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1
najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

58. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobností sú uvedené
iba príkladmo, z čoho súčasne vyplýva, že právna úprava nevylučuje, aby poškodená fyzická osoba
použila aj iné prostriedky ochrany. Pokiaľ ide o uplatnenie peňažnej satisfakcie, táto prichádza do úvahy
vždy, pokiaľ by sa nepeňažná satisfakcia (podľa ods. 1) nejavila ako postačujúca.

59. Pokiaľ vychádzame z povahy porušeného práva a z okolností, za ktorých k porušeniu došlo,
žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu
právnu úpravu v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje

zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu, rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento
presiahne maximálnu hranicu stanovenú v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, preto je v posudzovanej
veci možné konštatovať, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu a tiež žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov, nie sú namieste, vzhľadom na zodpovednostný subjekt, ktorým je štát. Vzhľadom
na tieto špecifiká rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou súdna prax rozumie

predovšetkým ospravedlnenie, resp. odvolanie difamujúcich výrokov a podobne. Všetky spomínané
občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré odvolací súd vylúčil ako možné prostriedky,
predstavujú prípad, kedy súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť z titulu uplatneného
nároku požadované finančné zadosťučinenie. Podľa názoru odvolacieho súdu už samotná existencia
zásahu do konštatovaných osobnostných práv žalobcov a jeho trvanie odôvodňujú požadovanie

nemajetkovej ujmy v peniazoch ako účinný prostriedok ochrany osobnostných práv. Nedôvodná v tejto
súvislosti je tiež odvolacia námietka, podľa ktorej sa súd nevysporiadal a nezdôvodnil, na základe akých
dôkazov mal za preukázané, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby. K tomu odvolací
súd upriamuje pozornosť na to, že dikcia zákona pre priznanie nemajetkovej ujmy požaduje splnenie
podmienky, podľa ktorej bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť

v spoločnosti, iba príkladmo, čo vyjadruje slovami „najmä preto, že“.

60. Zákonodarca nepodáva definíciu nemajetkovej ujmy a jej určenie čo do výšky je závislé na úvahe
súdu. Nemajetková ujma sa prejavuje v ťažko definovateľnej sfére vnímania ťažkostí, nepohodlia,
stresu a iných nežiaducich účinkov spojených so zásahom do základných ľudských hodnôt. Aj keď

nemajetková ujma je škoda morálna, ideálna, imateriálna, prináleží za ňu poškodenému peňažná
(materiálna) satisfakcia.

61. Pri rozhodovaní súdu o výške nemajetkovej ujmy v rámci voľnej úvahy, východiskom bude
jej primeranosť; náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen

symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká.

62. Odvolací súd poukazuje na to, že nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry
fyzickej osoby, a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch jezmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná
základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za
ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom

na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

63. Súd prvej inštancie v okolnostiach prípadu ustálil, že: Žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva
náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne
k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého
súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi

rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu
v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom voľne nakladať, nemôže sa venovať svojim
záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce
nesmierne potrebný. Právo na odpočinok je u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek
tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného

života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky
náročnú. Preto považoval za primeranú náhradu v sume 2.000 Eur, nakoľko porušením práva Únie
bolo ( aj doposiaľ je) skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti súd žalobu
žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho
medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav. Vzhľadom na absenciu takýchto

následkovsúdpovažovalsumu2.000Eurzaprimeranú.Zobralpritomvúvahuiskutočnosť,žežalobcovi
priznanú výšku nemajetkovej ujmy súdy priznávajú v obdobných súdnych sporoch ( napr. rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 5Co/26/2022, 5Co/64/2022).
64. Odvolací súd dopĺňa, že žalobca vykonáva náročnú prácu a to nad čas povolený právom Únie.
Službu vykonáva na pracovisku, kde musí byť fyzicky prítomný, aby bol nepretržite dostupný a

pripravený okamžite v prípade potreby plniť svoje povinnosti. Tým dochádza k zásahu do jeho práva na
súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy
medzi členmi rodiny, ktoré sú zvyčajne založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne
nemôže venovať rodine v rozsahu, v akom by chcel, nemôže so svojim časom voľne nakladať, nemôže
sa venovať svojim záľubám. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je aj právo na ochranu

zdravia a v súvislosti s tým právo na primeraný odpočinok a zotavenie. Uvedené právo je u žalobcu
permanentne niekoľko rokov porušované a to napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné
úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Práca žalobcu ako hasiča je nepochybne
nielen náročná a riziková, ale aj veľmi dôležitá. O to viac sa javí potreba, aby žalobca ako hasič
mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, aby sa mohol venovať svojim

záľubám.

65. Pokiaľ odvolateľ spochybňuje okolnosť, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcov
uvažujúc,žeotáznymzostáva,akúinúčinnosťbychcelžalobcavykonávaťvčaseslužobnejpohotovosti,
pokiaľ tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie, odvolací

súd predmetnú polemiku odvolateľa považuje za úzkoprsé chápanie dosahu predmetného zásahu do
osobnostných práv žalobcov, keď podľa názoru odvolacieho súdu takýto zásah nemožno spájať výlučne
s nočnými hodinami, pretože je potrebné si uvedomiť, že okolnosť, že osoba vykonávala služobnú
pohotovosť, má nepochybne dopad aj na celý nasledujúci deň, pretože je rozdiel, či nasledujúci deň
takátoosobastráviposlužobnejpohotovostialebopodni(noci)voľna.Uvedenéjepretopotrebnévnímať

v širších súvislostiach, pretože porušenie práva na odpočinok má vplyv nielen na súkromný a rodinný
život dotknutej osoby, ale aj na bezpečnosť práce a s tým spojenú ochranu zdravia.

66. Odvolací súd odkazuje tiež na rozhodovaciu prax identického odvolacieho súdu v skutkovo a právne
podobných súdnych sporoch (napr. sp. zn. 2Co 60/2019 zo dňa 5.3.2020 - odvolací súd potvrdil súdom

prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 1500 Eur, 5Co 163/2019 zo dňa 14.4.2022 - odvolací súd
potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2000 Eur, 11Co 222/2020 zo dňa 16.12.2020
- odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2000 Eur, 5CoPr 11/2021 zo
dňa 30.6.2022 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2500 Eur).67. Komplexným zhodnotením všetkých predchádzajúcich odsekov venujúcim sa výške nemajetkovej
ujmy potom žalobcom uplatnená nemajetková ujma v súdom priznanej výške 2.000 Eur je primeranou

výškou nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu úlohu, súčasne ešte nie je
sumou neprimerane vysokou.
68. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v jeho napadnutom výroku I. ako
vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
69. Odvolateľ podal odvolanie tiež proti výroku o trovách konania. Ako vyplýva z odôvodnenia

napadnutého rozsudku, súd napriek tomu, že žalobu čiastočne zamietol, považoval za nevyhnutné
priznaťnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%,pretožestanovenievýškynáhradynemajetkovej
ujmy záviselo od úvahy súdu.
70. Odvolací súd s týmto záverom súdu súhlasí.
71. Niet pochýb o tom, že Civilný sporový poriadok, na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy,
nemá výslovné ustanovenie, ktorým by uvažovalo o priznaní plnej náhrady trov konania napriek iba

čiastočnému úspechu jednej zo strán sporu z dôvodu, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od
úvahy súdu (porovnaj § 142 ods. 3 OSP). Napriek tomu ale naďalej je tu skupina súdnych sporov
sporového charakteru, z povahy ktorých vyplýva, že konkrétna výška plnenia závisela od úvahy súdu.
Medzi takéto konanie patrí tiež konanie o náhradu nemajetkovej ujmy, ako je tomu v prejednávanom
prípade. Preto niet žiadneho rozumného dôvodu aplikujúc princíp spravodlivého súdneho konania,

neprihliadnuť na to, že výška plnenia (náhrada nemajetkovej ujmy) bola závislá od úvahy súdu, a teda
ide o prípad odôvodňujúci osobité posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní s dôsledkami na
rozhodovanie o trovách konania, čo v konečnom dôsledku korešponduje so samotným zámerom novej
právnej úpravy Civilného sporového poriadku, ktorým nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o
náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP (pozri

Nález Ústavného súdu SR zo dňa 4.2.2021 sp. zn. III. ÚS 475/2018).

72. Odvolací súd preto rozsudok súdu aj v jeho výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil
(§ 387 ods. 1 CSP).

73.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§396ods.1CSPvspojení
s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi preto odvolací súd
priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

74. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).