Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoCsp/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6924203164
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6924203164.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore
žalobcu MINIHOTOVOST, SE, so sídlom Břeclav, Náměstí T. G. Masaryka 2392/17, IČO: 04 355 211,
Česká republika, zastúpený advokátkou JUDr. Katarínou Hegedüšovou, so sídlom Majerníkova 3/A, 841
05 Bratislava – mestská časť Dúbravka, proti žalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX,
XXX XX D., o zaplatenie 200,- € s príslušenstvom o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota č. k. 17Csp/73/2024-51 z 5. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobu o zaplatenie 200,- € s príslušenstvom vo forme úroku z omeškania od 13. augusta 2021 do
zaplatenia súd prvej inštancie zamietol a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
1.1 Súd prvej inštancie zistil, že strany sporu uzavreli dňa 11. apríla 2021 prostredníctvom webovej
stránky E. zmluvu o úvere, na základe ktorej boli žalovanej poskytnuté peňažné prostriedky vo výške
250,- €, ktoré sa zaviazala vrátiť s poplatkom vo výške 71,- €, spolu 321,- € do 8. apríla 2021. V zmluve
o úvere bolo uvedené, že sa uzatvára podľa zákona č. 89/2012 Sb. občanský zákoník (ďalej aj „český

občiansky zákonník“) a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebiteľském úvěru (ďalej len „zákon č. 257/2016
Sb.“). Podľa článku 04 všeobecných obchodných podmienok sa na úpravu vzťahov neupravených
zmluvou ani všeobecnými obchodnými podmienkami mali použiť ustanovenia právneho poriadku Českej
republiky, okrem českého občianskeho zákonníka, zákona č. 257/2016 Sb., aj zákon č. 634/1992 Sb.
o ochrane spotřebitele (ďalej len „zákon č. 634/1992 Sb.“).
1.2 Vzhľadom na existenciu cezhraničného prvku v spore (žalobca je právnická osoba sídliaca v Českej
republike) skúmal súd prvej inštancie svoju právomoc konať a rozhodovať vo veci. Ustálil, že podľa

článku 18 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní
a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie) vzhľadom na bydlisko
žalovanej ako spotrebiteľky v Slovenskej republike je daná právomoc Okresného súdu Rimavská
Sobota vec prejednať a rozhodnúť. Dohodu o voľbe rozhodného práva obsiahnutú len vo všeobecných
obchodných podmienkach, nie individuálne dojednanú v zmluve, vyhodnotil súd prvej inštancie ako
neúčinnú s odôvodnením, že nenapĺňa znaky voľby práva podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Európskeho
parlamentu a rady ES č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) a uzavrel, že

predmetný zmluvný záväzok sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky. Žalobcom uplatnené
nároky posúdil podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 1, § 2, § 11, § 24 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu 11.03.2021 (ďalej len „zákon o spotrebiteľskýchúveroch“ alebo „zákon č. 129/2010 Z. z.“) § 54a, § 100, § 101, § 107 a § 457 zákona č. 40/1964 Zb.
(ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) a nepriznal ho podľa § 54a OZ z dôvodu, že žaloba bola
podaná na súd po uplynutí objektívnej aj subjektívnej premlčacej doby ustanovenej v § 107 ods. 1,

2 OZ. Z vlastnej iniciatívy súd prvej inštancie zisťoval, či Národná banka Slovenska udelila žalobcovi
povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom na území
Slovenskej republiky a zistil, že takéto povolenie žalobcovi udelené nebolo. Podľa § 11 ods. 3 zákona
č. 129/2010 Z. z. sa preto zmluva o úvere považuje za neplatnú a žalobcovi vznikol nárok len na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa podľa §

107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Žalobcovi začala plynúť objektívna aj subjektívna premlčacia doba
odo dňa poskytnutia peňažných prostriedkov žalovanej. Už v deň poskytnutia peňažných prostriedkov
mal žalobca vedomosť o tom, že nemá povolenie Národnej banky Slovenska poskytovať spotrebiteľské

a iné úvery spotrebiteľom na území Slovenskej republiky, v dôsledku čoho sa bude zmluva považovať
za neplatnú a na strane žalovanej vznikne bezdôvodné obohatenie. Žalobca v žalobe neuviedol, kedy
boli presne poskytnuté peňažné prostriedky žalovanej. Ak bola zmluva uzavretá 11.03.2021 a úver bol
poskytnutý na dobu 28 dní s dohodnutou lehotou splatnosti 8. apríla 2021, úver musel byť poskytnutý už
11.03.2021,keďže28.deňpotomtodátumepripadáprávena8.apríla2021.Objektívnapremlčaciadoba

na uplatnenie nárokov na súde plynula žalobcovi do 11.03.2024, subjektívna iba do 11.03.2023. Žalobca
podal na súd žalobu až 23.07.2024 po uplynutí oboch premlčacích lehôt. Na premlčanie prihliadol súd
prvej inštancie bez námietky zmysle § 54a Občianskeho zákonníka a žalobu zamietol.
1.3 Žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vzhľadom na jej úspech v spore
podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie žalobca odôvodňujúc ho
odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku.
2.1 V rámci odvolacích dôvodov, ktorými vytýka súdu prvej inštancie porušenie práva žalobcu na
spravodlivý proces nesprávnym procesným postupom a existenciu inej vady, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b/ a d/ C. s. p.) žalobca za rozporné so
zákonom § 295 C. s. p. považoval obstaranie dôkazu súdom prvej inštancie bez návrhu žalovanej. Bol
toho názoru, že súd prvej inštancie nemal dôvod zisťovať, či žalobcovi bolo Národnou bankou Slovenska
udelené povolenie na výkon podnikateľskej činnosti v Slovenskej republike, ak žalovaná výhrady v tomto
smere nepredniesla. Ak súd prvej inštancie dôkaz z vlastnej iniciatívy obstaral, nebolo postačujúce

poskytnúť žalobcovi možnosť vyjadriť sa k tejto skutočnosti na pojednávaní, účasť na ktorom žalobca
ospravedlnil a len na základe tohto dôkazu rozhodol súd prvej inštancie v neprospech žalobcu. Žalobca
o súdom obstaranom dôkaze vopred nevedel a súd mu neposkytol priestor na vyjadrenie sa k tomuto
dôkazu. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo viacerých svojich rozhodnutiach vyjadril k mantinelom,
v ktorých sa môže súd pri obstarávaní dôkazov podľa § 295 C. s. p. pohybovať (napr. v uznesení sp. zn.

7Cdo/161/2019, v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/84/2023, sp. zn. 1Cdo/43/2021, sp. zn. 5Cdo/131/2019) a v
judikáte R 51/2024 vyslovil, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada len cez vedomosť
o skutočnosti jemu známej z vykonaného dokazovania a súd nehľadá absolútnu neplatnosť nad rámec
tvrdení strán. Za situácie, keď žalovaná vôbec existenciu zmluvy, poskytnutie peňažných prostriedkov a
nevrátenie ich časti vôbec nespochybňovala, sa žalobcovi javí procesná aktivita súdu prvej inštancie čo

do aplikácie § 295 C. s. p. ako nenáležitá a excesívna a rezultujúca do procesnej vady v zmysle § 365
ods. 1 písm. b), in eventum d) C. s. p. Procesnú aktivitu spotrebiteľa nemá súd nahradzovať ani podľa
rozhodnutia SD EÚ vo veci Asturcom C-40/08.
2.2 Udelenie povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov žalobcovi zo strany Národnej banky
Slovenska potrebné nebolo. Záver súdu prvej inštancie o potrebe povolenia zo strany Národnej banky

Slovenska je v rozpore so zásadou slobody poskytovania služieb. Zásada slobody poskytovania služieb
je nosným pilierom práva Európskej únie a tvorí súčasť jeho primárneho práva, ktoré má aplikačnú
prednosť pred vnútroštátnym právom. V otázke rozhodujúcej spor v predmetnej veci je „šité na mieru“
zodpovedanie prejudiciálnych otázok Súdnym dvorom Európskej únie vo veci C-630/17 Anica Milivojevič
vs. Raiffeisenbank St. Stefan-Jagerberg-Wolfsberg eGen zo dňa 14.02.2019, kde Súdny dvor EÚ

uviedol, že akékoľvek ustanovenia národného práva stanovujúce neplatnosť zmluvy o úvere uzavretej
národným spotrebiteľom so zahraničným veriteľom nemajúcim príslušné povolenie v krajine národného
spotrebiteľa nie je prípustné a nemožno na jeho základe dovodiť neplatnosť zmluvy o úvere, keďže
súd prvej inštancie prijal záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere ignorujúc rozhodnutie SD EÚvo veci C-630/17 posúdil vec právne nesprávne, čím je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. h) C. s. p. Súd prvej inštancie mal poznať aj recentnú judikatúru SD EÚ a vysporiadať sa
s ňou. Všeobecné súdy sú zároveň súdmi Európskej únie, ktoré sú povinné aplikovať úniové právo.

Aj zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS vyplýva sloboda poskytovania služieb aj cezhranične. Zmluva o
úvere uzavretá so žalovanou nemohla byť vyhodnotená ako neplatná. Z článku 56 zmluvy o fungovaní
Európskej únie vyplýva zákaz obmedzovania slobody poskytovania služieb v rámci spoločenstva
v prípade, že poskytovateľ služby pochádza z inej členskej krajiny ako odberateľ služby. Sloboda

poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín únie môžu voľne ponúkať služby
bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť. Rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine
spĺňali podmienky stanovené štátom na založenie živnosti či podniku. V rozpore s tým prišiel súd prvej
inštancie k záveru, že rozhodujúce je vnútroštátne právo každej krajiny, kde sa služby poskytujú a nie
domovskej krajiny. Súdny dvor Európskej únie viackrát zaujal názor, že členské štáty nemôžu zakazovať
spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že nespĺňajú vnútroštátne

požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti spĺňajú podmienky štátu, v ktorom majú
sídlo. Žalobca má registrovaný predmet podnikania na poskytovanie spotrebiteľských úverov a spĺňa
podmienky domovského štátu (Českej republiky) na založenie, vznik a existenciu spoločnosti a na
poskytovanie spotrebiteľských úverov. K výkonu dohľadu nad činnosťou spoločnosti usídlenej na svojom
území a v jej činnosti vykonávanej na území iného členského štátu EÚ sa vyjadril Súdny dvor Európskej

únie v rozhodnutí Cassis de Dijon. Zákaz diskriminácie a obmedzení pri poskytovaní cezhraničných
služieb je vyjadrený v rozhodnutí SD EÚ vo veci C-76/90 Manfred Säger. Vo veci sp. zn. C-384/93 Alpine
investments Súdny dvor Európskej únie k námietkam dotknutej spoločnosti týkajúcim sa porušenia
jej práva na slobodné poskytovanie služieb v rámci spoločného trhu EÚ uviedol, že domovský štát je
najlepšie situovaný na to, aby reguloval jej praktiky, aj keby si prijímajúci štát želal zastaviť tieto praktiky

alebo ich vykonávanie podrobiť určitým podmienkam, nemôže to učiniť bez spolupráce s príslušnými
orgánmi prvého štátu (t. j. domovského). Ak žiadne z uvedených rozhodnutí Súdneho dvora EÚ súd prvej
inštancie nezohľadnil, ignoroval precedenčnú záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Podľa recitálu
č. 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES vnútorný trh zahŕňa priestor bez vnútorných
hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb tovaru a služieb a sloboda usadiť sa. Zo skutočností týkajúcich

sa zásady slobodného pohybu služieb teda vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru,
že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a na
základe oprávnenia udeleného českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné navyše
udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Bráni tomu jasne sloboda pohybu služieb ako
jedno zo základných práv založených primárnym právom Európskej únie. Pri výklade práva Európskej

únie súd prvej inštancie zlyhal. Právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované
smernicou 2008/48/ES a preto platí rovnako tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky.
Aj z tohto hľadiska teda plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej
národnejbankypresubjektsídliacinaúzemíČeskejrepubliky,ktorýnemánaúzemíSlovenskejrepubliky
umiestnený ani podnik ani organizačnú zložku.

2.3 Ak mal súd prvej inštancie pochybnosti o použití komunitárneho práva, mal možnosť obrátiť sa na
Súdny dvor EÚ so žiadosťou o výklad formou položenia prejudiciálnej otázky. Odvolací súd na rozdiel od
súdu prvej inštancie už túto možnosť nemá, pretože má povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor EÚ; ak si túto
povinnosťnesplní,dochádzakporušeniuzákladnéhoprávanazákonnéhosudcu.Vprípadepochybností
o aplikácii záverov rozhodnutia SD EÚ vo veci sp. zn. C-630/17 Anica Milivojevič vs. Raiffeisenbank St.

Stefan-Jagerberg-Wolfsberg eGen zo dňa 14.02.2019 sa musí obrátiť na Súdny dvor Európskej únie
so žiadosťou o zodpovedanie prejudiciálnych otázok, či zodpovedá právu na slobodné poskytovanie
služieb požadovanie povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov členským štátom, v ktorom
nemá poskytovateľ spotrebiteľských úverov svoje sídlo, ak však tento poskytovateľ má povolenie na
poskytovanie spotrebiteľských úverov v svojom domovskom štáte a či je zmluva o úvere uzavretá

medzi poskytovateľom spotrebiteľského úveru s povolením na poskytovanie spotrebiteľských úverov v
jeho domovskom štáte so spotrebiteľom inom členskom štáte neplatná len z dôvodu, že poskytovateľ
spotrebiteľských úverov nemá povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov aj v štáte obvyklého
pobytu spotrebiteľa.
2.4 Pochybnosti vyvoláva aj právne posúdenie súdu prvej inštancie čo do aplikácie slovenského práva

v zmysle článku 6 Nariadenia Rím I. Žalobca je toho názoru, že pre jasnú voľbu českého právneho
poriadku postačilo, že v zmluve o úvere spísanej v českom jazyku bolo uvedené, že bola uzatvorená
podľa právnych predpisov platných na území Českej republiky. Aplikácia českého právneho poriadku
v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalovanú ako spotrebiteľa menej výhodná, pretožeposkytovanie spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované v podobe smernice. Súd
prvej inštancie bol povinný vo veci aplikovať české právo v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov
a podľa neho posúdiť žalovaný nárok. Slovenské právo v zmysle Nariadenia Rím I by mohlo byť použité

len v prípade, ak by veriteľ vykonával svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo ak
veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (napr. ale napr. vo svojej
krajine), ale smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín,
vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. Žalobca ako veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej
republike a nie v Slovenskej republike. Skutočnosť, že žalobca prevádzkuje webovú stránku končiacu

sa na „.sk“, neumožňuje prijať právny záver o smerovaní činnosti žalobcu na krajinu obvyklého pobytu
spotrebiteľa. Súd prvej inštancie teda z hľadiska výhodnosti použitia príslušného právneho poriadku pre
žalovanú ako spotrebiteľa úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle smernice 2008/48/ES, dokonca
sa skúmaniu výhodnosti úplne vyhovel a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho
predpisu z oblasti medzinárodného práva súkromného (Nariadenie Rím I) založil na inštitúte práva
verejného, ktorým je otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Súd prvej inštancie

založilzáveroabsolútnejneplatnostiúverovejzmluvyuzavretejsožalovanoulennazákladeskutočnosti,
že žalobca nemá v Slovenskej republike udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov.
2.5 Nesprávny je aj záver súdu prvej inštancie čo do určenia počiatku plynutia premlčacej doby
ustanovenej v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie počítal začiatok premlčacej
doby od uzavretia zmluvy. Opomenul, že v zmysle § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úverov v

znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy bolo v § 11 ods. 3 ustanovené, že ak osoba bez povolenia
poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je
neplatná; ak vznikne spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, veriteľ je povinný
umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá
nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval

dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z uvedeného vyplýva povinnosť spotrebiteľa vydať
bezdôvodné obohatenie nie okamžite, ale až v lehote podľa zmluvy.
2.6 Žalobca navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe vyhovel v plnom
rozsahu alebo rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podanému nebolo.

4. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 ods. 2 C. s. p. prejednal
vec v celom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu nesplnenia zákonných
podmienok ustanovených v § 385 ods. 1 C. s. p. na jeho nariadenie a po preskúmaní veci z hľadiska

žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je podľa § 379 C. s. p. viazaný, dospel k názoru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil.

5. Žalobca je obchodnou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom registri vedeného Krajským súdom
v Brne v Českej republike s právnou formou evropská společnost (skratka SE), čo je druh akciovej

obchodnej spoločnosti vytvorený za účelom zjednodušenia podnikania v rámci celého priestoru
Európskej únie (sk.wikipedia.org/wiki/Europska_spolocnost). Žalovaná je fyzická osoba s bydliskom
na území Slovenskej republiky, spotrebiteľka, ktorá požiadala žalobcu o poskytnutie úveru. Zmluva o
úvere (v originálnom označení Smlouva o úvěru č. 604870 – ďalej len „zmluva o úvere“) z 11. marca
2021 doložená do súdneho spisu, obsahuje záznam, že bola podpísaná elektronicky a len z následnej

komunikácie účastníkov zmluvy je možné odvodiť, že bola uzavretá na diaľku cez webovú stránku E.,
keď v odpovediach na žiadosť žalovanej o predĺženie splatnosti pôžičky žalobca inštruuje žalovanú,
aby sa prihlásila do svojej klientskej zóny na F., kde má všetky informácie, vrátane odpovede na
žiadosť o predĺženie a o splatnosti pôžičky. V predmete podnikania má žalobca v Obchodnom registri
zapísané: Poskytování nebo zprostředkování spotřebitelského úverů. Vo všeobecných podmienkach

poskytnutia úveru, ktoré podľa časti II. Zmluvy o úvere tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy oznamuje
žalobca žalovanej, že je obchodnou spoločnosťou oprávnenou vykonávať podnikateľskú činnosť a
predmetom podnikania veriteľa mimo iného je aj poskytovanie alebo sprostredkovanie spotrebiteľského
úveru v zmysle zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěrů. Úver poskytnutý vo výške 250,- €
bol jednorázový, bezúčelový, nezáväzný, v zmluve označený za spotrebiteľský úver, ktorý sa vyplatil

žalovanej na ňou uvedený účet citovaný aj v zmluve s tým, že doba trvania spotrebiteľského úveru je
28 dní a úver je teda splatný 8. apríla 2021. Z týchto informácií je možné odvodiť, že úver bol žalovanej
poskytnutýužvdeňuzavretiazmluvyoúvere,keď28.deňrovnajúcisasplatnostiúverupripadolprávena
8.apríla2021.Pôvodnepožadovalžalobcaodžalovanejúrokyzomeškaniavovýške5%ročneužod27.apríla 2021 do 11. mája 2021 z dlžnej sumy 197,- € a vo výške 5 % ročne od 12. mája 2021 do zaplatenia
zo sumy 150,- €, ale zároveň vo výške 5 % ročne zo sumy 200,- € od 13.08.2021 do 26.04.2021.
Súd prvej inštancie si všimol nesprávne vymedzenie nároku nevykonateľným návrhom rozhodnutia a

dňa 14.08.2024 vyzval žalobcu, aby upravil petit žaloby v časti úrokov z omeškania, nakoľko tento je
nevykonateľný; úroky nie možné žiadať od 13.08.2021 do 26.04.2021, keďže druhý dátum predchádza
prvému. Zároveň požadoval súd prvej inštancie vysvetlenie ohľadne žiadosti k úrokom z omeškania za
obdobie predchádzajúce dňu 12. augusta 2021, keď ešte žalovaná nebola v omeškaní. Žalobca v podaní
doručenom okresnému súdu 02.09.2024 opravil žalobný návrh tak, že predmetom konania učinil istinu

200,- € a úrok z omeškania z tejto sumy vo výške 5 % ročne od 13. augusta 2021 do zaplatenia. O tomto
nároku rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom.

6. Žalobca nespochybňuje právomoc súdu Slovenskej republiky konať a rozhodnúť vo veci, sám žalobu
proti žalovanej na súd Slovenskej republiky adresoval.

7. Žalobca súhlasí aj s klasifikáciou úveru poskytnutého žalovanej ako spotrebiteľského úveru. Súdu
prvej inštancie vytýka, že konal v spotrebiteľskom spore v rozpore s § 295 Civilného sporového poriadku,
keď vykonal dôkaz spotrebiteľom nenavrhnutý a žalobcovi nedal možnosť vyjadriť sa k nemu.

8. Žalobca podľa výpisu z Obchodného registra Krajského súdu v Brne, Česká republika vznikol 28.

augusta 2015. Do podania žaloby na Okresný súd Rimavská Sobota 23.07.2024 sa (podľa E.) rozhodlo
na súdoch Slovenskej republiky veľké množstvo sporov, stranou ktorých bol žalobca a vo viacerých z
nich sa konštatuje, že žalobca nemá Národnou bankou Slovenska udelené povolenie na poskytovanie
spotrebiteľských úverov na území Slovenskej republiky a na túto skutočnosť upozorňuje priamo Národná
banka Slovenska dňa 9. augusta 2018. Toto upozornenie z 9. augusta 2018 na stránke Národnej banky

Slovenska stále zverejnené je. Národná banka Slovenska upozorňuje, že podmienkou poskytovania
spotrebiteľských úverov a iných úveroch a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky
je povolenie udelené Národnou bankou Slovenska v zmysle § 20 ods. 1, resp. § 24 ods. 3 zákona č.
129/2010 Z. z. a žiadala potenciálnych klientov označenej spoločnosti, aby dôkladne zvažovali, s ako
osobou vstupujú do zmluvných vzťahov a oprávnenie danej osoby si preverovali na internetovej stránke

NBSF..OkremtohoNárodnábankaSlovenskaoznámila,žespoločnosťMINIHOTOVOST,SE,sosídlom
v Českej republike je prevádzkovateľom aj ďalších internetových stránok s doménou .sk v počte 16.

9. Žalobca odkazuje v odvolaní na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých
má vyplývať nemožnosť súdu bez návrhu spotrebiteľa obstarať dôkaz nevyhnutý pre rozhodnutie v

spotrebiteľskom spore.
9.1 Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/35/2023 z 30. júla 2024
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 51
(R 51/2024) sa nevzťahuje ku konaniu súdu v spotrebiteľskom spore. Z popisu skutkových okolností v
označenom rozhodnutí vyplýva, že išlo o civilnú žalobu, kontradiktórny spor, rozhodnutie neodpovedá

na otázku, aké dôkazy si má alebo môže súd rozhodujúci spotrebiteľský spor obstarať sám z vlastnej
iniciatívy. Neprichádza do úvahy ani analogická aplikácia označeného judikátu R 51/2024 na odvolacím
súdom prejednávaný spor, ako sa to snaží žalobca vytrhnutím druhej právnej vety z kontextu navodiť.
Dovolací súd v bode 37 odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. 5Obdo/35/2023 rozlišuje, na ktoré dôvody
neplatnosti právneho úkonu prihliada súd z úradnej povahy a kedy dôvody neplatnosti právnych úkonov

posudzuje súd len na návrh strany sporu. Rozhodnutím R 51/2024 nie je negovaná povinnosť súdu z
úradnej moci prihliadnuť na absolútnu neplatnosť právnych úkonov.
9.2 Nie je priliehavý odkaz žalobcu ani na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/161/2019, z ktorého cituje
časť, že „z úradnej povinnosti súdu obstarať alebo zabezpečiť dôkaz, ktorý spotrebiteľ nenavrhol a
zároveň, ktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie (§ 295 C. s. p.) nevyplýva, že súd musí vykonávať

ďalšie dokazovanie až dovtedy, kým nenájde dôkaz podporujúci tvrdenie spotrebiteľa v spore. Takýto
výklad úradnej povinnosti súdu celkom zrejme nevyplýva z ustanovenia § 295 C. s. p. a navyše by
nebol ani ústavne konformný“, pretože je to odpoveď na námietku žalobkyne dovolateľky, ktorá práve
vytýkala súdom nižšej inštancie nedostatočnú aplikáciu § 295 C. s. p. pri dokazovaní úmyslu žalovaného
bezdôvodne sa obohatiť na jej úkor s tvrdením, že ak boli odvolaciemu alebo prvostupňovému súdu

známedôkazynevyhnutnéprerozhodnutievoveci,ktoréžalobkyňanenavrhla,malitentodôkazobstarať
na základe zákonného zmocnenia vyplývajúceho z § 295 C. s. p. aj bez návrhu. Dovolací súd žalobkyni
vetou citovanou žalobcom v tomto konaní a tomu predchádzajúcim textom odpovedal, že z ničoho
nevyplýva, že by súdom nižšej inštancie boli známe dôkazy pre záver o úmyselnom bezdôvodnomobohatení žalovaného, naopak zo zisteného skutočného stavu nevyplývalo, že by žalovaný v čase
uzavretia úverovej zmluvy a prijatia plnenia na základe úverovej zmluvy vedel alebo bol aspoň
uzrozumený, že sa bezdôvodne obohacuje.

9.3 Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/84/2023 z 25.04.2024 za podstatný pre iné spotrebiteľské spory
vzťahovateľný všeobecný záver odvolací súd považuje tú časť, kde sa najvyšší súd v bode 15 vyjadril
k rozsahu dokazovania podľa § 295 C. s. p. tak, že nie je porušením práva na spravodlivý proces
taký postup súdu, ktorý vykoná komplexné dokazovanie k uplatneným námietkam spotrebiteľa, ale
nedokazuje tie skutočnosti, ktoré (na preukázanie alebo vyvrátenie) nenamietala ani jedna zo sporových

strán. Opäť ide o odpoveď na výtku dovolateľa, že súd prvej inštancie otázku odbornej starostlivosti
banky (žalobcu) pri posudzovaní bonity žalovaného spotrebiteľa neskúmal aj bez námietky spotrebiteľa.
Najvyšší súd vyslovil, že ak posudzovanie schopnosti spotrebiteľa splácať úver nebolo medzi stranami
sporné, prvoinštančný súd nemal dôvod aplikovať ustanovenie § 295 C. s. p. Najvyšší súd v tomto
rozhodnutí nezaujal názor prezentovaný žalobcom v tomto konaní, že by sa podľa § 295 C. s. p.
mal súd zaoberať bez návrhu spotrebiteľa len tým, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné

zmluvné podmienky. Naopak ustanovenie § 295 C. s. p. označil za jedno z kľúčových ustanovení
prelamujúce dispozičný princíp v civilnom procese s cieľom poskytnúť spotrebiteľovi čo najväčšiu mieru
ochrany jeho práv garantovaných hmotným právom, z ktorého vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch
môže súd vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. Táto možnosť bola súdom priznaná a posúdená ako nevyhnutná preto, aby bola pre spotrebiteľa

zabezpečená účinná ochrana jeho práv. Zmyslom tohto rozhodnutia je záver, že podľa § 295 C. s.
p. môže súd aj bez návrhu spotrebiteľa obstarať dôkazy, aby učinil zadosť účelu tohto ustanovenia
poskytnúť ochranu spotrebiteľovi, ale nie je povinnosťou súdu dokazovať to, čo medzi stranami sporné
nie je.
9.4 Vo veci NS SR sp. zn. 1Cdo/43/2021 dovolateľka spotrebiteľka vytýkala prvoinštančnému súdu

že nedošlo k riadnej aplikácii ustanovenia § 295 C. s. p. z jeho strany. Dôvodom zamietnutia žaloby
spotrebiteľky domáhajúcej sa od žalovanej poisťovne vyplatenia poistného plnenia bolo nepreukázanie
príčiny a výšky vzniknutej škody. V spore posudzovanom najvyšším súdom pod sp. zn. 1Cdo/43/2021
vykonal súd rozsiahle dokazovanie na návrh strán sporu, žalobkyňa s výsledkami dokazovania
nesúhlasila a v tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že možnosť súdu vykonať aj také dôkazy, ktoré

spotrebiteľ nenavrhne, nemožno chápať ako absolútnu povinnosť súdu vykonáva dôkazy ku všetkým
tvrdeniam spotrebiteľa, a tak nahrádzať jeho aktivity. Ani z tohto rozhodnutia nie možné vyvodiť, že by
bol súd obmedzený pri vykonávaní dôkazov v spotrebiteľských sporoch, hovorí len o tom, do akej miery
siaha jeho povinnosť.
9.5 Konanie súdu prvej inštancie pri obstaraní výpisu zo zoznamu veriteľov sa neprieči ani rozhodnutiu

NS SR sp. zn. 5Cdo/131/2019, keď žalobca nepredniesol v spore skutkové tvrdenia ohľadne jeho
oprávnenia poskytovať na území Slovenskej republiky spotrebiteľské úvery na základe licencie udelenej
Národnou bankou Slovenska. Žalovaná v tomto spore teda nemala aké skutkové tvrdenia žalobcu
popierať a navrhovať dôkazy na ich preukázanie.

10. Účelom obstarania dôkazu o oprávnení žalobcu poskytovať na území Slovenskej republiky
spotrebiteľské úvery zo strany súdu prvej inštancie bolo zistiť, či má žalobca aktívnu vecnú legitimáciu
na uplatnenie sporného nároku. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd skúma
aktívnu vecnú legitimáciu ex offo v každom štádiu konania aj bez námietky strany sporu. V zmysle
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 407/2016 z 12. decembra 2017 preskúmanie

vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou každého súdneho konania,
pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania
nenamieta. Žalobca sa voči žalovanej domáhal v spore zaplatenia nedoplatku zo spotrebiteľskej zmluvy.
Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie ustáliť, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie
nároku zo spotrebiteľskej zmluvy voči žalovanej, aby naplnil záväzok Slovenskej republiky poskytnúť

vysokú ochranu spotrebiteľom, čo ho oprávňovalo, aj bez návrhu žalovanej, obstarať podľa § 295 C. s.
p. dôkaz o právnom postavení žalobcu v spotrebiteľskej veci. Súd prvej inštancie nariadil pojednávanie
na deň 05.11.2024, na ktoré riadne predvolal strany sporu. Žalobca nevyužil možnosť zúčastniť sa
nariadeného pojednávania, na ktorom súd prvej inštancie vykonal v súlade s § 185 ods. 2 C. s. p.
dôkaz vyplývajúci z verejných registrov obstaraných v súlade s § 295 C. s. p. Neúčasť žalobcu na

tomto pojednávaní vzhľadom na jeho súhlas o prejednanie veci v jeho neprítomnosti nebol dôvodom na
odročenie pojednávania podľa § 183 C. s. p. Za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania bez návrhu
strany nebolo možné považovať vykonanie tohto dôkazu, z ktorého zistil súd prvej inštancie nespornúskutočnosť, že žalobca nemal od Národnej banky Slovenska udelené oprávnenie na poskytovanie
spotrebiteľských úverov na území Slovenskej republiky.

11.Súdprvejinštancieneporušilprávožalobcunaspravodlivýprocesavykonanímdôkazuoneexistencii
licenciežalobcunaposkytovaniespotrebiteľskýchúverovnaúzemíSlovenskejrepublikynedošlokvade,
ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

12. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že má danú právomoc v zmysle čl. 18 ods. 2

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a
uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, v zmysle ktorého bolo možné
žalovanú ako spotrebiteľku zažalovať len na súde členského štátu, v ktorom má bydlisko. Vzhľadom na
to, že bola daná právomoc súdu Slovenskej republiky, bolo primárne potrebné s poukazom na to, že ide
o konanie s cudzím prvkom a dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch,
zvoliť rozhodné právo, podľa ktorého bude vec prejednávaná. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval

právny poriadok Slovenskej republiky, s ktorým záverom sa odvolací súd plne stotožňuje. Žalobca
svoju odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k výberu rozhodného práva stavia ťažiskovo na tom, že medzi
stranami sporu došlo k voľbe právneho poriadku Českej republiky (čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta
prváNariadeniaRÍMI)azároveňžalobcanemalzasplnenúvýnimkuzvoľbyprávnehoporiadkuvzmysle
čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia RÍM I, podľa ktorého voľba rozhodného práva pri spotrebiteľských

zmluvách nesmie spotrebiteľa zbaviť ochrany, ktorú mu poskytujú ustanovenia, od ktorých sa nemožno
odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom, nakoľko
vzhľadom na to, že právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je plne harmonizovaná v
podobe smernice, nemožno považovať právny poriadok Českej republiky za menej výhodný.

13. Podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia RÍM I, zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia
zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo
okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá
zmluva alebo len jej časť.

14.Podľačl.6ods.1NariadeniaRÍMI,beztoho,abybolidotknutéčlánky5a7,zmluvauzavretáfyzickou
osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu
povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo
výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu
spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:

a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny
a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

15. Podľa čl. 6 ods. 2 Nariadenia RÍM I, bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3

zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva
však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno
odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

16. V zmluve o úvere, súčasťou ktorej sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru je uvedené, že sa

na vzťahy neupravené zmluvou ani všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru použijú ustanovenia
právneho poriadku Českej republiky. Pri voľbe rozhodného práva stranami v zmluve, ktorú Nariadenie
RÍM I umožňuje aj pri spotrebiteľských zmluvách v zmysle čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta
prvá, však musí byť naplnená aj podmienka vyplývajúca z vety druhej tohto ustanovenia (čl. 6 ods.
2), a to že pri dohode o rozhodnom práve nesmie byť spotrebiteľovi odopretá ochrana, ktorú mu

poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade
absencie voľby bolo rozhodným právom (podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia RÍM I). Takýmto právom by
s poukazom na znenie čl. 6 ods. 1 Nariadenia RÍM I bol právny poriadok krajiny obvyklého pobytu
spotrebiteľa (žalovanej) a to za predpokladu, že podnikateľ (žalobca) vykonáva svoju obchodnú alebo
podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (písm. a/) alebo akýmkoľvek spôsobom

smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu
tejto činnosti (písm. b/). V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu takúto ochranu spotrebiteľovi
poskytuje práve ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., z ktorého vyplýva, že ak osoba
bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorenázmluva je neplatná. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu v odvolaní o tom, že právna úprava
poskytovania spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v podobe smernice. Táto
plná harmonizácia sa prejavuje v tom, že aj v českom zákone č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském

úvěru je v § 9 stanovené, že nebankový poskytovateľ spotrebiteľského úveru je právnická osoba,
ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver na základe oprávnenia k činnosti nebankového
poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila Česká národná banka a v § 135 ods. 1 daného
zákonasauvádza,žedohľadnaddodržiavanímpovinnostíposkytovateľa...stanovenýchtýmtozákonom
a nariadením Komisie v prenesenej právomoci (EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka.

Zákon č. 257/2016 Sb. je však platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná
banka udeľuje povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou
veriteľov len na území Českej republiky, daný právny predpis a Česká národná banka neposkytuje
teda právnu ochranu spotrebiteľom s bydliskom, či obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky
spočívajúcu v prípadných sankciách za porušenie predmetných ustanovení zákona č. 257/2016 Sb.
Je nutné skonštatovať, že každá smernica usiluje o dosiahnutie určeného výsledku/cieľa, pričom však

členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru právomoci voľnej úvahy, nakoľko si
môžu zvoliť spôsob a prostriedky dosiahnutia výsledku smernice v rámci vlastného právneho poriadku.
Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti čl. 20 smernice, z ktorého vyplýva, že členské štáty
zabezpečia, aby veritelia podliehali dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od
finančných inštitúcii alebo, aby boli regulovaní. Na území Slovenskej republiky takýto orgán dohľadu

predstavuje Národná banka Slovenska, ktorá udeľuje povolenia na poskytovanie úverov, iných úverov
a pôžičiek spotrebiteľom. Z čl. 23 smernice zároveň vyplýva aj povinnosť členských štátov stanoviť
pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a
prijať všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie, ktoré ustanovené sankcie musia
byť účinné, primerané a odrádzajúce. Nakoľko zákon č. 129/2010 Z. z. predstavuje úplnú transpozíciu

smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice č. Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie čl.
20 smernice sa do právneho poriadku Slovenskej republiky a teda do zákona č. 129/2010 Z. z. premietlo
v ustanovení § 20 vo vzťahu k veriteľom (veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské
úvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska) a v ustanovení § 24 vo vzťahu

k iným veriteľom (iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú
spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia
pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska). Na uvedené nadväzuje ustanovenie § 11
ods. 3 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. (v ktorom je transponovaný čl. 23 smernice), ustanovujúce
absolútnu neplatnosť zmluvy, v prípade, že na jej základe poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak

boli spotrebiteľským úverom, subjekt, ktorý k tomu nemá potrebné povolenie a ktorej ochrany (z neho
vyplývajúcej) by bola žalovaná ako spotrebiteľka s bydliskom na území SR zbavená v prípade jeho
neaplikácie, a ktoré tak poskytuje spotrebiteľovi s bydliskom, resp. obvyklým pobytom na území SR
právnu ochranu, ktorú mu nemôže poskytnúť právny poriadok Českej republiky, vzhľadom na čo je
naplnená výnimka z dohody o voľbe práva v zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia RÍM I. Cieľ

smernice by totiž nebol naplnený, ak by na území členského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo, jeho
podnikateľskáčinnosťpodliehalaudeleniupovolenianaposkytovaniespotrebiteľskýchúverovadohľadu
príslušnej centrálnej banky daného členského štátu, ale v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov
spotrebiteľom v inom členskom štáte by takémuto povoleniu a dohľadu zo strany členského štátu
obvyklého pobytu spotrebiteľa nepodliehala, čím by jeho podnikateľská činnosť ostala bez kontroly a

spotrebiteľ by tak zostal bez ochrany garantovanej mu harmonizovanou smernicou. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/102/2022 zo dňa
31.10.2023 v inej právnej veci žalobcu s obdobným skutkovým a právnym základom, v ktorom sa
uvádza: „Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku žalobcu, že na poskytovanie úverov a
pôžičiek aj na území SR stačí, že má povolenie na poskytovanie úverov udelené Českou národnou

bankou. Ustanovenia o udelení povolenia sú kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť a
vyžadovanie takéhoto povolenia nie je v rozpore s právom EÚ, ktoré povolenie sa vyžaduje od každého
subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek
pre spotrebiteľov, a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Nie je možné akceptovať, že žalobca by
podliehal len kontrole orgánu z iného členského štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských

úverov v danom štáte. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil, že bez povolenia NBS je zmluva o
úvere neplatná, a takýto záver nie je možné považovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského
subjektu v inom členskom štáte.“. Rovnaký názor zaujal Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci sp. zn.
17CoCsp/29/2023.17. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu, že on vykonáva činnosť len v Českej
republike a samotná internetová stránka ešte neznamená, že ako podnikateľ smeruje svoju činnosť vo

vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. b/ Nariadenia RÍM I). V
danom prípade je zrejmé, že žalobca smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa
(žalovanej), čo vyplýva jednak z viacerých súdnych konaní týkajúcich sa nárokov zo zmlúv o úvere
uzatvorených žalobcom so spotrebiteľmi, ktorý majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky,
ktoré skutočnosti sú známe súdu z jeho činnosti (§ 186 C. s. p.), ďalej i z toho, že žalobca ponúka a

poskytuje úvery v mene Euro (nie v mene krajiny, v ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť) a napokon i
zo samotnej internetovej stránky vedenej v slovenskom jazyku, prostredníctvom ktorej poskytuje úvery.
Táto (internetová stránka) je však len jedným z viacerých kritérií, z ktorých súhrnu je nutné vyvodiť
splnenie podmienky v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. b/ Nariadenia RÍM I. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené
skutočnosti bolo preto s poukazom na čl. 6 ods. 1 písm. b/ v spojení s čl. 6 ods. 2 Nariadenia RÍM I v
predmetnom spore potrebné aplikovať ako rozhodné - právo Slovenskej republiky.

18. K argumentácii žalobcu týkajúcej sa vyžadovania povolenia Národnej banky Slovenska na
poskytovanie úverov a pôžičiek, ktorú považuje za rozpornú s právom Európskej únie (konkrétne
s čl. 56 ZFEÚ) a rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ, keďže postačuje, že má povolenie
na poskytovanie úverov udelené Českou národnou bankou, odvolací súd nadväzujúc na skutočnosti

uvedené už v bode 16. odôvodnenia tohto rozhodnutia konštatuje, že ide o kogentnú právnu úpravu
vyplývajúcu z transpozície smernice do nášho právneho poriadku, od ktorej sa nemožno odchýliť, a
prostredníctvom ktorej je zabezpečený dohľad a kontrola nad finančným trhom na území SR. Takáto
právna úprava sa pritom vzťahuje na všetky subjekty poskytujúce spotrebiteľské úvery, iné úvery či
pôžičky, bez ohľadu na to, či ide o slovenského alebo zahraničného veriteľa/iného veriteľa, nepôsobí

diskriminačne,atedanemôžeísťoobmedzovanieposkytovaniaslužiebvrámcivoľnéhopohybuslužieb,
t. j. o rozpor s právom Európskej únie. Žalobca, ktorý je v postavení iného veriteľa v zmysle § 2 písm.
c/ zákona č. 129/2010 Z. z. je oprávnený v tomto smere podnikať na území Slovenskej republiky za
predpokladu udeleného platného povolenia Národnou bankou Slovenska.

19. Žalobca poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 zo dňa 14.02.2019, z
ktorého žalobca vyňal iba bod 75 odôvodnenia predmetného rozsudku (týkajúci sa prvej prejudiciálnej
otázkyzodpovedanejvkonaní),bezzohľadnenieskutkovéhostavupredchádzajúcehoprávnemuzáveru
Súdneho dvora EÚ, a ktorý má podľa neho podporovať právny názor žalobcu o tom, že dôvodom
neplatnosti zmluvy o úvere nemôže byť absencia oprávnenia poskytovať spotrebiteľské úvery, nakoľko

by išlo o porušenie práva na slobodné poskytovanie služieb zakotvené v čl. 56 ZFEÚ, z uvedeného v
tomto konaní vzhľadom na odlišné skutkové základy vychádzať nemožno. V prvom rade odvolací súd
dáva pozornosti, že prvá prejudiciálna otázka vnútroštátneho (chorvátskeho súdu) sa týkala zákona o
neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktorý nadobudol účinnosť dňa 14.07.2017 a tento
v § 10 ustanovil, že zmluvy o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej

republike pred nadobudnutím účinnosti tohto zákonu medzi dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú
absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia. Zmluva, ktorá bola predmetom konania na vnútroštátnom
(chorvátskom) súde bola uzatvorená dňa 05.01.2007 a bola na základe ustanovení takejto právnej
úpravy neplatná, vzhľadom na jej retroaktívne uplatňovanie. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny
súd pýtal, či sa články 56 a 63 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava

členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má okrem iného za následok, že zmluvy o úvere a právne
úkony založené na takýchto zmluvách uzatvorených na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a
veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi
prvého členského štátu na vykonávanie ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa
svojho uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej úpravy.

Súdny dvor EÚ v bode 73 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s
medzinárodným prvkom ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa
sledovať, pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické, stanovuje
neplatnosť všetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi bez
povolenia, s výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Vzhľadom na uvedené Súdny dvor EÚ na prvú

otázku odpovedal v bode 75 odôvodnenia rozhodnutia tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom
zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým
za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené
na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí niesú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich
činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené
pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. Naproti tomu v predmetnom konaní nemožno

konštatovať, že by zákon č. 129/2010 Z. z. pôsobil retroaktívne a ustanovenie § 11 ods. 3 tohto zákona
zakotvujúce neplatnosť zmlúv o úvere v prípade absencie povolenia bolo upravené v našom právnom
poriadku už v čase uzatvárania zmluvy o úvere žalobcu so žalovanou, a to tak vo vzťahu k veriteľom so
sídlom v Slovenskej republike, ako aj veriteľom so sídlom v inom členskom štáte EÚ.

20. Z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal nevyplýva, že by rozsudok
súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo obdobné prípady ako je tomu
v tejto veci. V rozsudku C-120/78 (Cassis de Dijon) sa totiž riešila iná otázka, a to či je jednostranná
požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu na minimálny obsah alkoholu na účely predaja
alkoholických nápojov vo všeobecnom záujme, ktorý by mal prednosť pred požiadavkami voľného
obehu tovarov, pričom Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že neexistuje žiadny závažný dôvod, prečo

by sa alkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené na trh v niektorom členskom štáte,
nemohli uviesť na trh iných členských štátov a prečo by sa na ne mal vzťahovať zákonom stanovený
zákaz uvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako je limit stanovený vnútroštátnym
predpisom.ZrozhodnutiavoveciC-76/90(ManfredSäger)vyplýva,žesatýkaloposkytovaniapatentovej
obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora EÚ nemecká právna úprava prekročila

to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť,
musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná potrebám príjemcov. Napokon
pokiaľ ide žalobcom citovanú pasáž z odôvodnenia rozhodnutia vo veci C-384/93 (Alpine Investments
BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“ - telefonické kontaktovanie
jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný členský štát poskytovateľa tejto

služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho predchádzajúceho súhlasu), s čím
sa Súdny dvor EÚ stotožnil a vyslovil, že členský štát, z ktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom
postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby prijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“
alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného
členského štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu.

21. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe
právneho predpisu z oblasti práva súkromného založil na inštitúte práva verejného, ktorým je otázka
povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov, odvolací súd uvádza len toľko, že povolenie na
poskytovanie spotrebiteľských úverov, iných úverov, či pôžičiek je vyžadované samotným zákonom
č. 129/2010 Z. z. ako predpisom z oblasti súkromného práva, z ktorého súd prvej inštancie správne

vychádzal.
21.1 Odvolací súd nevidí rozpor záverov súdu prvej inštancie s rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ,
z tohto dôvodu prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie nepredkladá.

22. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu

záveru ohľadom absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere vychádzajúc pri tom z ustanovenia § 11 ods. 3
v spojení s ustanovením § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z.

23. Žalobca namieta záver súdu prvej inštancie o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na
vydaniebezdôvodnéhoobohateniaustanovenejv§107ods.1Občianskehozákonníkaspoukazomna§

11ods.3zákonač.129/2010Z.z.,podľaktorého,akosobabezpovoleniaposkytnepeňažnéprostriedky,
ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne spotrebiteľovi
povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi
uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako
lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, avšak bez toho, aby vysvetlil, aký význam má pochybenie súdu prvej inštancie
pri určení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na rozhodnutie o veci samej. Odvolací súd
súhlasí so žalobcom, že subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia
podľa § 107 ods. 1 OZ nemohla začať plynúť žalobcovi dňom poskytnutia úveru a uzavretia zmluvy 11.
marca 2021, keď splatnosť úveru bola medzi stranami sporu dohodnutá na 12. augusta 2021. Žalobca

skutočne musel už 11.03.2021 vedieť, že nemá od Národnej banky Slovenska povolenie poskytovať
spotrebiteľské a iné úvery na území Slovenskej republiky, v dôsledku čoho bude zmluva podľa § 11
ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. neplatná, nemohol však v tejto deň vedieť o vzniku bezdôvodného
obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, keď až do 12. augusta 2021 musel čakať, či si žalovanádobrovoľne svoju povinnosť z úverovej zmluvy splní. Až keď žalovaná nevrátila žalobcovi poskytnuté
plnenie na základe neplatnej zmluvy, mohol sa žalobca dňom 12. augusta 2021 dozvedieť o tom, že sa
žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Objektívna premlčacia doba plynula, tak ako uviedol súd

prvej inštancie, odo dňa poskytnutia peňažných prostriedkov do 11. marca 2024. Subjektívna premlčacia
doba uplynula žalobcovi dňom 12. augusta 2023, preto je žaloba doručená Okresnému súdu Rimavská
Sobota dňom 23.07.2024 podaná po uplynutí subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby. Súd prvej
inštancie správne žalobu podľa § 54a OZ zamietol, keď premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy
nemožno vymáhať.

24. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanej trovy
prvoinštančného konania je v súlade s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p. a výsledkom sporu, v ktorom
uspela žalovaná v celom rozsahu.

25. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi odvolací súd nepriznal z dôvodu, že

žalovanej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 28.02.2018 uverejneného v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí
súdov SR pod č. 72/2018, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade
s článkom 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek

riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §
436 ods. 1 C. s. p.).