Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624010242
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Bebčáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5624010242.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, na neverejnom zasadnutí konanom 27. februára 2025 v senáte zloženom
z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Bebčákovej a sudcov JUDr. Vladimíra Sučika a JUDr. Mareka
Šenkára prejednal odvolanie obžalovaného A. B. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.
zn. 14T/17/2024 zo dňa 04. novembra 2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.

14T/17/2024 zo dňa 4.11.2024 zrušuje.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný A. B. uznaný vinným z prečinu podvodu podľa

§ 221 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:

„vystupujúc za spoločnosť PMJ - CJI, s. r. o., so sídlom Veľká Lomnica, Popradská č. 642, IČO:
51688051, po tom ako bol kontaktovaný telefonicky na čísle XXXXXXXXXX konateľom spoločnosti
AUTOCHOM s. r. o., A. C., ktorý ho na základe jeho predchádzajúcich tvrdení považoval za majiteľa
tejto spoločnosti, hoci jej konateľom a ani spoločníkom nikdy nebol, sa dňa 06. 03. 2022 na benzínovom

čerpadle Slovnaft v Liptovskom Hrádku ústne dohodol s konateľom spoločnosti A. C. na zhotovení
pásového dopravníka pre spoločnosť AUTOCHOM s. r. o. za sumu 4 300,- Eur s termínom dodania
najneskôr do 21 dní, pričom už v tom čase vedel, že pásový dopravník nezhotoví, nedodá a zhotovenie
a zabezpečenie tohto diela, ani inak nezabezpečí, načo mu zadávateľ na základe zálohovej faktúry
č. ZAL2203080025 zo dňa 08. 03. 2022 za účelom nákupu materiálu na zhotovenie uvedeného diela
poskytol zálohu vo výške 2 580,- Eur ktorú si obvinený vyžiadal a ktorú spoločnosť AUTOCHOM, s. r. o.

uhradila dňa 15. 03. 2022 prostredníctvom internet bankingu z bankového účtu IBAN: D. XX XXXX XXXX
XXXX XXXX XXXX na bankový účet IBAN: D. E. XXX XXXX XXXX XX XX XXXX, ktorého majiteľom je
maloletá fyzická osoba F. G. narodená v roku XXXX a ktorý bol uvedený na zálohovej faktúre, pričom
A. B. pásový dopravník nezhotovil a nedodal, a ani jeho zhotovenie a dodanie nezabezpečil, hoci
zadávateľa po tom ako tento A. B. vyhľadal v sídle spoločnosti PMJ - CJI, s. r. o., opätovne ubezpečoval,
že objednaný dopravník dodá do týždňa, čo však neurobil a so zadávateľom prestal komunikovať, čím

poškodenej spoločnosti AUTOCHOM, s. r. o., so sídlom Liptovská Kokava č. 243, IČO: 47568666,
spôsobil škodu vo výške 2 580,- Eur“,

teda na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na
cudzom majetku malú škodu.

Za uvedený trestný čin bolo obžalovanému A. B. upustené od uloženia súhrnného trestu, nakoľko
okresný súd mal za to, že trest uložený rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 8T/59/2023 zo dňa9.4.2024, právoplatným dňa 3.7.2024, vo výmere 2 (dva) roky a 4 (štyri) mesiace nepodmienečne so
zaradením do ÚVTOS s minimálnym stupňom stráženia považuje na ochranu spoločnosti a nápravu
páchateľa za dostatočný.

Zároveň podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obžalovanému uložil povinnosť zaplatiť poškodenému –
AUTOCHOM, s.r.o., so sídlom Liptovská Kokava č. 243, IČO: 47568666, škodu vo výške 2.580,- Eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom obhajcu písomným podaním zo

dňa 18.11.2024, doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 18.11.2024, ktoré odôvodnil
nasledovne:

„Z vykonaného dokazovania výsluchom svedka-poškodeného A. C. na hlavnom pojednávaní dňa
04.11.2024 sa preukázalo, že obžalovaný aktívne nevyhľadával poškodeného, ale A. C. náhodne stretol
obžalovaného a požiadal ho, aby pre jeho firmu vyhotovil pásový dopravník, lebo už predtým v minulosti

obchodná spoločnosť PMJ - CJI, s. r. o., so sídlom Veľká Lomnica, pre jeho firmu vykonávala určité
činnosti. A. C. navrhoval uzavretie obchodnej zmluvy o dielo a to v ústnej forme. Teda obžalovaný
aktívne A. C. neuvádzal do omylu. Tak isto z vykonaného dokazovania nemožno nijako vyvodiť
dôkaz proti obžalovanému, že by tento na akúkoľvek otázku A. C. odpovedal nepravdivo. Keďže
medzi predchádzajúcim obchodným vzťahom medzi PMJ - CJI, s. r. o., so sídlom Veľká Lomnica a

AUTOCHOM, s. r. o., so sídlom Liptovská Kokava, vyžadovalo sa preverenie aktuálneho stavu zo
strany A. C.. Nijako sa nedokázala skutočnosť uvedená v skutkovej vete napadnutého rozsudku („A. C.,
ktorý ho na základe jeho predchádzajúcich tvrdení považoval za majiteľa tejto spoločnosti“). A. C. ako
konateľ poškodenej AUTOCHOM, s. r. o., so sídlom Liptovská Kokava mal povinnosť dodržať obvyklú
mieru opatrnosti vo vzťahu k objednaniu diela - pásový dopravník, lebo overenie existencie obchodnej

spoločnosti ako zhotoviteľa a jej štatutárneho zástupcu je možné bezplatne a obratom zistiť na internete
(napr. H.). Tak isto bolo ľahko preveriteľné, komu patrí účet, na ktorý poškodená AUTOCHOM, s. r. o.,
so sídlom Liptovská Kokava plnila (napr. na webovej stránke Finančnej správy podľa DIČ).
Podľa publikácie Peter Šamko: Trestný čin podvodu, komentár s judikatúrou, 2012, vyššia miera
opatrnosti sa musí vyžadovať od osôb, ktoré vykonávajú určité povolanie, s ktorým sú spojené aj

rizikové majetkové operácie. Trestná zodpovednosť páchateľa za spáchanie trestného činu podvodu
bude potom vyvodzovaná len vtedy, keď osoba konajúca v omyle konala v tzv. ospravedlniteľnom omyle.
Najvyšší súd ČR posudzoval aj dodržanie povinnej (obvyklej) miery opatrnosti na strane poškodeného
a dospel k záveru, že „ak ide o súkromnoprávny vzťah, je potrebné trvať na tom, aby na ochranu
svojich majetkových záujmov primárne dbali predovšetkým samotní účastníci takéhoto vzťahu. Od nich

je nutné požadovať, aby postupovali obozretne a aby dodržiavali aspoň elementárne zásady opatrnosti,
obzvlášť v prípadoch, v ktorých sú pre to ľahko dosiahnuteľné prostriedky". Ak sa poškodený sám svojou
zjavnouneopatrnosťou,ktorejsamoholľahkovyvarovať,ocitolvsituácii,keďvrámcisúkromnoprávneho
vzťahu pristúpil k neistému obchodu a vynaložil finančné prostriedky, potom sa s dôsledkami tejto
neistoty musí vysporiadať taktiež sám, a to za použitia súkromnoprávnych inštrumentov. Nebol v

tejto veci rešpektovaný princíp ultima ratio. Z hľadiska princípov, na ktorých je založený demokratický
právny štát, je neprijateľné, aby trestným postihom jedného účastníka súkromnoprávneho vzťahu bola
nahradzovaná nevyhnutná miera opatrnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu pri ochrane
jeho práv a majetkových záujmov. Najvyšší súd ČR (citované z publikácie Peter Šamko: Trestný
čin podvodu, komentár s judikatúrou, 2012, str. 137) vo svojom rozhodnutí vymedzil aj subjektívne

hľadisko miery opatrnosti, keď skonštatoval, že „vyžiadanie si listu vlastníctva nepresahovalo reálne
možnosti poškodeného vzhľadom na jeho vek, životné skúsenosti, postavenie v obchodnej spoločnosti
a pod. Tieto subjektívne kritériá sú podstatné a dopĺňajú objektívne kritérium miery opatrnosti...“
Obvyklú alebo bežnú mieru opatrnosti je možné definovať tak, že nejde o „uvedenie do omylu“ v
zmysle základnej skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 TZ, ak je možné

nepravdivosť tvrdenia na prvý pohľad rozpoznať (podlieha preskúmavaniu klamanou osobou), prípadne
nepravdivosť tvrdenia vôbec nie je spôsobilá vyvolať nesprávnu predstavu subjektu, proti ktorému
je smerovaná. Judikatúra tu vyslovene zdôrazňuje, „že uvedením do omylu je potrebné rozumieť
nepravdivé tvrdenie, ktorého nepravdivosť nie je možné bez dôkladnejšieho rozmyslenia alebo pátrania
rozoznať a ktoré je spôsobilé vyvolať nesprávnu predstavu alebo vzbudiť vieru v pravdivosť tvrdenia

u osoby oklamanej (293/1920,1055/1922, 2096/1925 sb. n. s.) najmä tam, kde pátranie v pravidelnom
obchodnom alebo spoločenskom styku nie je obvyklé (805/22). Postačí aj obyčajné nepravdivé tvrdenie,
a to hlavne tam, kde presvedčiť sa o pravdivosti tvrdenia nie je možné alebo aspoň neobvyklé, kde
dôvera je buď nutnosťou, alebo zvyklosťou. Z dosahu ochrany trestného činu podvodu vybočuje dôveraklamanej osoby vtedy, ak môže byť oklamanie už v čase klamania rozpoznané klamanou osobou, a to
prostriedkami, ktoré má klamaná osoba v čase klamania v dispozícii (č. 4700/1933)“
Zavinenie v zmysle § 15 Tr. zák. je vybudované na:

- zložke vedomostnej,
- zložke vôľovej.
Kritérium vôle je rozhodujúcim kritériom na rozlíšenie foriem zavinenia (úmyslu a nedbanlivosti),
pretože podstatný rozdiel je predovšetkým v tom, či páchateľ následok chcel (alebo s ním bol aspoň
uzrozumený), alebo ho nechcel. Kritériá vedomia a vôle nie je možné stavať proti sebe, ale je potrebné

ich spájať. Znaky subjektívnej stránky trestného činu sú rovnako ako aj ostatné znaky skutkovej podstaty
predmetom dokazovania v trestnom konaní, avšak na rozdiel od ostatných znakov skutkovej podstaty
(napr. objektívnej stránky) je možné o nich viesť dokazovanie spravidla len dôkazmi nepriamymi,
t.j. zisťovaním vonkajších okolností, z ktorých je možné usudzovať zavinenie alebo motív páchateľa
a z ktorých sa dá podľa zásad správneho myslenia posúdiť vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu
alebo ohrozeniu záujmov chránených Tr. zák. (judikatúra R 62/1973, R 41/1976). Pre vyvodenie

trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu podvodu je kľúčovým preukázanie úmyslu
páchateľa. „K naplneniu trestnej zodpovednosti za následok nie je totiž dostatočné následok len
spôsobiť, ale je nevyhnutné ho aj zaviniť (nález Ústavného súdu ČR z 2. mája 2002, sp. zn. III. ÚS
575/2001).“ Úmyselným zavinením páchateľa musia byť pokryté všetky znaky základnej skutkovej
podstaty trestného činu podvodu, t. j. konanie (uvedenie iného do omylu, resp. využitie omylu iného),

následok (škoda na cudzom majetku a obohatenie páchateľa alebo iného), ako aj príčinný vzťah
medzi konaním a spôsobeným následkom. Ak nie je úmyselné zavinenie dané čo i len k jednému
znaku základnej skutkovej podstaty trestného činu podvodu, nemožno vyvodiť trestnú zodpovednosť za
spáchanie trestného činu podvodu. Tento záver vyplýva aj z judikatúry (R 92/1951).
Ako z vykonaných dôkazov vyplynulo, obchodná spoločnosť PMJ - CJI, s. r. o., so sídlom Veľká

Lomnica, nakúpila komponenty pre zhotovenie pásového dopravníka, tento dopravník zhotovovala
uvedená spoločnosť, o čom mal možnosť sa A. C. na mieste presvedčiť, pásový dopravník bol v štádiu
dokončovania. Obchodná spoločnosť PMJ - CJI, s. r. o., so sídlom Veľká Lomnica mala v čase
dokončovania pásového dopravníka problém s nájmom nebytového priestoru, v ktorom bola dielňa,
pričom došlo k ukončeniu doby nájmu a prenajímateľ svojou činnosťou vyložil hnuteľné veci a pásový

dopravník uvedenej obchodnej spoločnosti na obecný pozemok bez zabezpečenia ochrany a k týmto
hnuteľným veciam mali prístup tretie strany. Vyvstáva otázka, či vôbec došlo k vzniku škody v zmysle
Tr. zák. Nijako sa nedokázala skutočnosť uvedená v skutkovej vete napadnutého rozsudku („pričom A.
B. pásový dopravník nezhotovil a nedodal, a ani jeho zhotovenie a dodanie nezabezpečil, lebo ak bola
uzavretá obchodná zmluva, zhotoviteľom by bola obchodná spoločnosť a nie obž. A. B.. Ak by bola

uzavretá zmluva s obž. A. B. ako fyzickou osobou, nemá čo byť uvedené v skutkovej vete napadnutého
rozsudku, že tento vystupoval ako zástupca obchodnej spoločnosti PMJ - CJI, s. r. o., so sídlom Veľká
Lomnica, lebo bez svedeckej výpovede svedkyne G. G., konateľky, táto skutočnosť nebola predmetom
dokazovania. Na margo uvádzame, že nie obž. A. B. musí dokazovať svoju nevinu, ale OČTK a súd mu
musídokázaťvinu,kčomuvtejtovecivôbecnedošlo.Preobžalovanéhojepodstatnásvedeckávýpoveď

svedkyne G. G., konateľky obchodnej spoločnosti PMJ - CJI, s. r. o., so sídlom Veľká Lomnica, ktorá síce
v prípravnom konaní nevypovedala, ale obžalovaný má skutočnú vedomosť o tom, že táto svedkyňa má
záujem vypovedať na hlavnom pojednávaní. Je pravdou, že táto svedkyňa sa na hlavné pojednávanie
dňa04.11.2024nedostavila.Obžalovanýnajejsvedeckejvýpoveditrvalzdôvodovpreukázaniaplatnosti
zmluvyodielonavyhotoveniepásovéhodopravníka,zdôvodovzakúpeniakomponentovnavyhotovenie

pásového dopravníka z finančných prostriedkov poškodenej, ako aj z dôvodu, že tento pásový dopravník
bol v štádiu pred dokončením, ako aj z dôvodu vysvetlenia ukončenia zmluvy o nájme nebytových
priestorov a z dôvodov, ako bolo naložené so zhotovovaným pásovým dopravníkom, no súd jeho návrhy
zamietol, pričom toto zamietnutie riadne neodôvodnil, čím protizákonným spôsobom zasiahol do práva
na obhajobu obžalovaného, lebo zodpovedanie na vyššie uvedené otázky by znamenalo, že obžalovaný

nemohol spáchať trestný čin podvodu dávaný mu súdom za vinu. Z dôvodu, že súd nevypočul svedkyňu
G. G., skutkový stav veci nebol v potrebnom rozsahu preskúmaný a objasnený, čo považujeme za vadu
konania, ktorá predchádzala vydaniu rozsudku, ktorý bol vydaný predčasne. Nebolo riadne objasnené,
či bola uzavretá obchodná zmluva o dielo, či vôbec vznikla škoda podľa Tr. zák. alebo sa vec mala riešiť
na obchodnom súde (princíp ultima ratio). Ak by sa objasnilo, že vôbec vznikla škoda podľa Tr. zák.,

malo sa zistiť, kto sa škodu zodpovedá.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že obžalovanému nebolo preukázané naplnenie subjektívnej stránky
a objektívnej stránky trestného činu podvodu podľa skutkovej vety. Nie obžalovaný musí dokazovať
svoju nevinu, ale strana obžaloby musí bez akýchkoľvek rozumných pochybností dokázať spáchanieskutku. O tom, či bola obžalovanému dokázaná vina, musí podľa zákona rozhodnúť súd na základe
dôkazov vykonaných pred súdom a postupom podľa Tr. por., pričom obžalovanému musí byť vina bez
akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná.

Hlavné pojednávanie dňa 19.06.2024 bolo súdom odročené z dôvodu, že tento súd nemal k dispozícii
všetky súdne spisy iných súdov vzhľadom na možnosti ukladania súhrnného eventuálne spoločného
trestu. Obhajca obžalovaného pracovný deň bezprostredne predchádzajúci dňu hlavného pojednávania
dňa 04.11.2024 nahliadal do súdneho spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš 14T/17/2024 a zistil, že
iné súdy Okresnému súdu Liptovský Mikuláš nedoručili potrebné súdne spisy. Z toho logicky vyplývalo,

že aj hlavné pojednávanie dňa 04.11.2024 bude z vyššie uvedeného dôvodu odročené. Od hlavného
pojednávania dňa 04.11.2024 dodnes Okresný súd Liptovský Mikuláš nebol schopný vyhotoviť a doručiť
vo veci rozsudok.
Toto odvolanie nech odvolací súd považuje za odvolanie v zmysle § 306 a nasl. Tr. por. Na základe
vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu ako obžalovaný navrhujem, aby odvolací súd v celom
rozsahuzrušilnapadnutýrozsudok14T/17/2024zodňa4.11.2024verbálnevyhlásenýOkresnýmsúdom

Liptovský Mikuláš a vec vrátil tomuto súdu, aby v potrebnom rozsahu vec znova prejednal a rozhodol.“

K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadril prokurátor podaním zo dňa 8.1.2025, doručeným
Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 10.1.2025, a to nasledovne:

„Dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní dostatočným spôsobom preukázalo vinu
obžalovaného zo žalovaného skutku. Považujem za nepochybne preukázané, že obžalovaný sa
dopustil skutku tak, ako je to popísané v odvolaním napadnutom rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš. Prvostupňový súd zistil skutkový stav riadne a v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie.
Z rozsudku okresného súdu je zrejmé, že starostlivo pristúpil k okolnostiam svedčiacim v prospech

obžalovaného, ako aj v jeho neprospech. Odôvodnenie rozhodnutia je jasné a zrozumiteľné, s výkladom
skutočností, ktoré vzal za dokázané a z akých dôvodov. Prvostupňový súd ďalej podrobne uviedol o
aké dôkazy opieral skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Dôvody napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových
okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Podvodné konanie obžalovaného je preukázané jeho

následným správaním voči konateľovi poškodenej spoločnosti, kedy sa pred ním zatajoval, nedvíhal mu
telefón, uvádzal mu rôzne informácie o dôvodoch nedodania objednaného výrobku a v ubezpečovaní,
že na výrobe stroja sa pracuje a bude postavený a dodaný. Rovnaký spôsob konania použil obžalovaný
aj v iných obdobných prípadoch a je evidentné, že týmto spôsobom si zabezpečoval zdroj svojho príjmu
dlhodobo a dá sa povedať aj pravidelne. Z úmyselného naplnenia formálnych znakov prečinu podvodu

sa v podstate obžalovaný usvedčuje aj samotným odvolaním, kedy sa dožaduje aplikácie princípu ultima
ratio, ktorý je možné aplikovať v prípade, ak sú splnené všetky formálne znaky prečinu, vo vzťahu k
tzv. materiálnemu korektívu pretože použitie princípu ultima ratio prichádza do úvahy len vo sfére tzv.
materiálnej protiprávnosti trestného činu, teda len pri posudzovaní závažnosti prečinov (§ 10 ods. 2 Tr.
zák.), a to v rámci posudzovania závažnosti konkrétneho prečinu. Keďže rozhodnutie prvostupňového

súdu považujem za správne a zákonné, navrhujem, aby druhostupňový súd odvolanie obžalovaného
zamietol ako nie dôvodné.“

K vyjadreniu prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný prostredníctvom obhajcu podaním zo dňa
20.1.2025, doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 20.1.2025, a to nasledovne:

„Rozsudkom zo dňa 4.11.2024 bol obžalovaný uznaný za vinného, teda Okresnej prokuratúre
Ružomberok bolo vyhovené vo vzťahu k obžalobe a k uznaniu viny obžalovaného. Strana obhajoby
nepredpokladala nejaké nesúhlasné vyjadrenie vo vzťahu k uvedenému rozsudku a k uznaniu
obžalovaného za vinného. Obžalovaný nesúhlasí s druhým odsekom vyjadrenia Okresnej prokuratúry

Ružomberok a zotrváva na svojom odvolaní v celom rozsahu. V treťom odseku vyjadrenia Okresnej
prokuratúry Ružomberok sa uvádza, že „...z úmyselného naplnenia formálnych znakov prečinu podvodu
sa v podstate obžalovaný usvedčuje aj samotným odvolaním, kedy sa dožaduje aplikácie princípu ultima
ratio.“ K tomuto obžalovaný musí zareagovať. Podanie odvolania je procesným právom obžalovaného v
súlade s Tr. por. a základnými zásadami trestného konania. Princíp ultima ratio vychádza z judikatórnej

praxe najvyšších súdnych autorít a je súdmi Slovenskej republiky ustálene aplikovaný dlhodobo.
Ešte sme sa nestretli s názorom, že poukazovanie na princíp ultima ratio by bolo považované za
„samousvedčovanie sa“ obžalovaného. Tento názor Okresnej prokuratúry Ružomberok považujeme
za exces. Dúfame, že odvolací súd v zmysle Tr. por. a základných zásad trestného konania posúdiodvolanie obžalovaného a vec vráti Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, aby v potrebnom rozsahu vec
znova prejednal a rozhodol.“

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ (obžalovaný) podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli
vytýkané, ak by odôvodňovali podanie odvolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie
podané obžalovaným A. B. bolo podané oprávneným subjektom a v zákonom stanovenej lehote.

Plniac si prieskumnú povinnosť vo vzťahu k odvolaniu obžalovaného krajský súd zistil, že odvolanie
obžalovaného A. B. je čiastočne dôvodné (vo vzťahu k výroku o treste), a to z dôvodu, na ktorý poukázal
obžalovaný prostredníctvom obhajcu v rámci zdôvodnenia odvolania.

Odvolací súd primárne zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného
činu (prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom

sa postupovalo podľa ustanovení Trestného poriadku, a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by
mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu.
Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo
zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací
súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu

prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo
veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Pri hodnotení
dôkazov, ktoré vykonal v potrebnom rozsahu a zákonným spôsobom, postupoval dôsledne v zmysle §
2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky

odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku

vyložil, ako sa vyrovnal s podstatnou obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny. Ohľadne viny
obžalovanéhosakrajskýsúdpretovtýchtosmerochstotožňujespresvedčivýmasprávneodôvodneným
rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto
konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného A. B. v rozsahu, v akom sú

dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstatnej časti súhrnom
jehoobhajobyprezentovanejvcelomdoterajšomkonaní.ObžalovanýA.B.založilodvolanievpodstatnej
miere na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho
podstatnými námietkami, námietkami obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu podstatnú

spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritériá z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný
a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnú otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť.

Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku ohľadne viny obžalovaného A. B., na ktoré
v plnom rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné v tomto smere správne závery súdu prvého stupňa
vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu
prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť
záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie

odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu

(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).Skutočnosť, že obžalovaný A. B. sa v otázke viny nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný A.
B. a jeho obhajca rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje práva
zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal
a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj

k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného A. B. odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému
skutku podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do
situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach
v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí

ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný A. B. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd
poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného,

a na ktoré v konkrétnostiach podrobne poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa
dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo
dokazujú, že obžalovaný A. B. spáchal žalovaný skutok prečinu podvodu. Z vykonaných dôkazov možno
spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný

A. B. spáchal žalovaný skutok prečinu podvodu v zmysle podanej obžaloby (po odstránení zrejmej
chyby v písaní) a vylúčiť prijatie iného záveru. Aj keď obžalovaný v priebehu celého trestného konania
spáchanie trestného činu podvodu tak, ako bola na neho podaná obžaloba a ako bol následne po
vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní uznaný vinným súdom prvého stupňa, popiera, ohľadne
preukázania viny obžalovaného aj krajský súd v podrobnostiach odkazuje na viaceré dôkazy, ktoré

obžalovaného bez akýchkoľvek vážnejších pochybností usvedčujú zo spáchania žalovaného trestného
činu a na ktoré v podrobnostiach poukázal a správne tieto vyhodnotil okresný súd tak jednotlivo,
ako aj v súhrne a vo vzájomných súvislostiach, postupujúc dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., na
str. 3 až 7 odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ktorou argumentáciou sa odvolací krajský súd
stotožňuje. Nakoľko rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu tvoria jednotu, krajský súd na

tomto mieste považuje za nadbytočné opakovať správnu a vyčerpávajúcu argumentáciu súdu prvého
stupňa obsiahnutú v odôvodnení napadnutého rozsudku, pri existencii podrobne a erudovane učineného
hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa a na tomto mieste na túto v podrobnostiach odkazuje.

Obžalovaný A. B. v podstatnej časti svojho odvolania namieta spôsob hodnotenia dôkazov okresným

súdom a prednáša odvolaciemu súdu svoj pohľad na prejednávanú vec a dôkazy hodnotí podľa jeho
predstáv. Spôsob, akým sa obžalovaný snaží hodnotiť dôkazy v rámci zdôvodnenia odvolania (a to
v jeho prospech), však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov tak, ako je táto zakotvená
v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. a práve naopak, súd prvého stupňa vykonané dôkazy hodnotilspôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. a následne dospel k správnym skutkovým
zisteniam, ktoré potom premietol do výroku o vine napadnutého rozsudku. Hodnotiac dôvody odvolania
obžalovaného v tomto smere možno dospieť k záveru, že obžalovaný dáva do popredia skutočnosti,

ktoré nemajú podstatný význam z hľadiska rozhodovania o jeho vine, skutočnosti zistené na základe
vykonaného dokazovania hodnotí izolovane a nie v súhrne aj s ostatnými zistenými skutočnosťami
a na druhej strane znižuje význam dôkazov a zistených skutočností, ktoré ho usvedčujú zo spáchania
žalovanej trestnej činnosti. Krajský súd obžalovanému neupiera právo brániť sa spôsobom, ktorý on
sám vyhodnotí za vhodný pre účely jeho obhajoby. Ako už bolo uvedené vyššie, takéto obžalovaným

prezentované hodnotenie dôkazov však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2
ods.12Tr.por.Uvádzanézákonnéustanovenieukladásúdupovinnosťdôkazyhodnotiťnielenjednotlivo,
ale aj v ich súhrne, zohľadniac všetky okolnosti prípadu, ako správne v rámci procesu hodnotenia
dôkazov postupoval okresný súd, čo sa premietlo aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Obžalovaný A. B. spáchanie žalovaného skutku popiera aj v rámci odvolacieho konania. Výpoveď

obžalovaného, v ktorej obžalovaný odmieta vinu a prednáša svoju verziu priebehu skutku, v ktorej
prenáša zodpovednosť na poškodeného za dostatočné nepreverenie si tvrdení obžalovaného, že je
osobou oprávnene konajúcou za obchodnú spoločnosť pri vybavení jeho zákazky, aj krajský súd
hodnotí ako nehodnovernú nielen vzhľadom na ďalšie vykonané dôkazy, ktoré obžalovaného bez
akýchkoľvek vážnejších pochybností usvedčujú zo spáchania žalovaného skutku, ale súčasne aj s

prihliadnutím na správanie samotného obžalovaného v priebehu vedeného trestného konania. Ani
samotný obžalovaný nespochybnil jednania s poškodeným o zhotovení pásového dopravníka, či
prevzatie zálohy vo výške 2.580 Eur na účet tretej, dokonca maloletej osoby. V ostatnom odvolací súd
vyhodnotil odvolacie námietky obžalovaného ako totožné s jeho obhajobou prezentovanou v priebehu
konania pred okresným súdom, pričom s touto obhajobou sa okresný súd správne a dostatočným

spôsobom vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 5 až 7, na ktorú argumentáciu
odvolací súd v podrobnostiach odkazuje.

Po tom, čo okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré sú premietnuté v skutku výroku
o vine napadnutého rozsudku, následne protiprávne konanie obžalovaného správne právne kvalifikoval

ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. Odvolací súd sa rovnako tak stotožňuje so záverom
okresného súdu, že obžalovaný konal v nepriamom úmysle podľa § 15 písm. b) Tr. zák., nakoľko vedel,
že svojim konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený v Trestnom zákone a pre prípad, že
ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.

Odvolací súd sa stotožnil aj s odmietnutím dôkazného návrhu obhajoby na vykonanie dokazovania
výsluchom svedkyne G., účtovníčky a zástupkyne externej firmy a to z totožných dôvodov uvedených
okresnýmsúdomnastrane4a5odôvodnenianapadnutéhorozsudku.Nadoplneniekrajskýsúduvádza,
že ani prípadná obhajobou avizovaná ochota tejto svedkyne vypovedať (hoci túto možnosť nevyužila
v prípravnom konaní ani v konaní pred súdom) by nemala zásadný vplyv na posúdenie trestnoprávnej

zodpovednosti obžalovaného v súvislosti s prejednávaným skutkom. V súvislosti s odmietnutím
dôkazných návrhov obžalovaného, krajský súd považuje za potrebné dať obžalovanému do pozornosti
nasledovné: Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie
procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Tr. por.) a zákonný postup pre reakciu
orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Ak uplatnenie

práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2 Tr. por.), zodpovedá
mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom
anajneskôrpredmeritórnymrozhodnutímtomutonávrhubuďvyhovieťalebohoodmietnuť.Zaporušenie
práva na obhajobu teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom
konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10

Tr. por. a zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a procesne
(rozhodnutím súdu) podložené zamietnutie dôkazných návrhov obžalovaného nemožno považovať za
porušenie práva na obhajobu. Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok o náhrade škody, keď súd
prvého stupňa postupom podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému uložil povinnosť nahradiť škodu
poškodenému vo výške 2.580 Eur. Poškodený si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu škody.

K výroku o treste:
Súd prvého stupňa sa však dopustil chyby v konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého
rozsudku, pričom táto chyba bola podstatnej povahy, avšak mala vplyv len na správnosť výrokuo treste. Je povinnosťou súdu v potrebnom rozsahu objasniť skutkový stav vo vzťahu ku každému
výroku rozsudku, teda táto povinnosť platí nielen vo vzťahu k výroku o vine, ale aj k výroku
o treste, príp. náhrade škody, či uloženiu ochranného opatrenia. V danom prípade sa však okresný

súd týmto dôsledne nespravoval a v rámci prieskumnej činnosti odvolacieho súdu na podklade
odvolania obžalovaného bolo zistené, že okresný súd o uložení trestu (upustenia od súhrnného
trestu) obžalovanému rozhodol bez toho, aby mal dostatočne zistený a objasnený skutkový stav
pre rozhodnutie o uložení trestu obžalovanému za spáchanú trestnú činnosť. Takto obžalovanému
rozsudkom uložený trest je predčasný, nakoľko nemá dostatočný podklad v zistenom skutkovom stave.

V danom prípade, s poukazom na zabezpečený rozsudok o právoplatnom odsúdení obžalovaného
v inom, predchádzajúcom trestnom konaní pred Okresným súdom Poprad pod sp. zn. 8T/59/2023,
rozsudkom zo dňa 9.4.2024, právoplatným dňa 3.7.2024, ktorý je súčasťou spisového materiálu
a okresný súd ho aj ako listinný dôkaz oboznámil na hlavnom pojednávaní dňa 4.11.2024, sa javí,
že môže prichádzať do úvahy uloženie súhrnného trestu obžalovanému. Krajský súd na tomto mieste
zvýrazňuje, že Okresný súd Poprad obžalovanému uložil súhrnný trest vo vzťahu k odsúdeniu

Okresným súdom Martin a to trestným rozkazom sp. zn. 25T/10/2023 zo dňa 5.2.2024, právoplatným
dňa 21.2.2024, pričom okresný súd aj tento trestný rozkaz oboznámil len ako listinný dôkaz na
hlavnom pojednávaní. Okresný súd takto postupoval za situácie, že už hlavné pojednávanie dňa
14.6.2024 odročoval z dôvodu možnosti ukladania súhrnného alebo spoločného trestu pri zistení
ďalšieho odsúdenia osoby obžalovaného a aj v ďalšom vykonával konkrétne opatrenia smerujúce

k pripojeniu vyššie uvedených spisov. Napriek tomu okresný súd vyhlásil rozsudok dňa 4.11.2024 len
po oboznámení rozhodnutí ako listinných dôkazov, na čo nereagoval v záverečnej reči ani prokurátor.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy

obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 11 Tr. por. súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli. Strany majú právo nimi
navrhnutý dôkaz zabezpečiť.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho vnútorného presvedčenia

založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 167 Tr. por. v rozsudku, ktorým sa ukladá súhrnný trest, musí súd označiť tie skoršie rozsudky,
v ktorých nový rozsudok zrušuje výrok o treste a nahrádza ho výrokom o súhrnnom treste.

Podľa § 168 ods. 1 Tr. por., ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa
spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť
zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov

a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných
ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto
výroky.

Ustanovenie § 167 Tr. por. ideovo nadväzuje na § 165 ods. 1 Tr. por., pričom stanovuje povinnosť súdu

presne označiť predchádzajúce rozhodnutie o vine u trestných činov, ktoré vo vzťahu k trestným činom
nového rozsudku boli spáchané vo viacčinnom súbehu predtým, ako bol vyhlásený prvý odsudzujúci
rozsudok za niektorý z nich. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uložený
páchateľovi skorších rozsudkom, ako aj všetky ďalšie výroky obsahovo nadväzujúce na zrušený výrok,
pokiaľ vzhľadom k zmene, ku ktorej došlo zrušením, stratili svoj podklad. Popísaný procesný postup sa

uplatní rovnako v procesnej situácii, keď konajúci súd upúšťa od uloženia ďalšieho či súhrnného trestu
(porovnaj § 44 Tr. zák.).
Pri plnení svojej prieskumnej povinnosti v hore uvedenom rozsahu vo vzťahu k výroku o treste odvolací
súd zistil, že súd prvého stupňa si nepripojil všetky relevantné spisy podľa registra trestov obžalovanéhoa teda ani ich obsah neoboznámil, oboznámil len rovnopisy rozhodnutí ako listinné dôkazy. Otázkou
ukladania trestu vo vzťahu k predchádzajúcim odsúdeniam, ktoré z pohľadu času spáchania jednotlivých
skutkov sa javia byť v súbehu, sa zaoberal len v rozsahu zistení vyplývajúcich z odpisu z registra trestov.

Na to, aby však mohol byť obžalovanému uložený trest súhrnný, nepostačuje iba indícia, že uloženie
takéhoto trestu by mohlo prichádzať do úvahy, ale súd musí mať riadne preukázané, že sú reálne
splnené zákonné podmienky na uloženie takéhoto trestu. K bezpečnému záveru o splnení zákonných
podmienok pre uloženie súhrnného trestu (príp. upustenia od súhrnného trestu) však súd môže dospieť

len v prípade, ak má k dispozícii kompletný spisový materiál týkajúci sa predmetného predchádzajúceho
odsúdenia obžalovaného a na hlavnom pojednávaní v rámci procesu dokazovania oboznámi jeho
podstatný obsah tak, aby mohol spoľahlivo konštatovať, či sú alebo nie sú splnené zákonné podmienky
pre uloženie takéhoto trestu (len z obsahu spisového materiálu možno spoľahlivo zistiť, kedy bol vo veci
vyhlásený prvý odsudzujúci rozsudok, kedy bol trestný rozkaz doručený obvinenému a pod.). V prípade
takto zisteného závažného pochybenia v konaní, ktoré má vážny dosah na rozhodnutie o uložení trestu

obžalovanému,nemalkrajskýsúdinúmožnosťlenrozhodnúťtak,žerozsudokokresnéhosúduzdôvodu
podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému
súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Krajský súd rozhodol na neverejnom
zasadnutí podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. por.

V rámci ďalšieho postupu okresného súdu po zrušení veci bude preto povinnosťou okresného súdu
vytknutý nedostatok odstrániť, zabezpečiť predmetný spisový materiál (spisové materiály), na hlavnom
pojednávaní doplniť dokazovanie oboznámením podstatného obsahu spisového materiálu vo vzťahu
k rozhodnutiu o uložení trestu (upusteniu od uloženia súhrnného trestu) obžalovanému a následne
opätovne vo veci rozhodnúť.

Odvolací súd súčasne upozorňuje na viazanosť súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho
súdu v ďalšom priebehu konania a jeho povinnosť vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací
súd nariadil v zmysle § 327 ods. 1 Tr. por. a osobitne dáva do pozornosti zákaz zmeny k horšiemu (zákaz
reformatio in peius) vo vzťahu k postaveniu obžalovaného po vrátení veci, ktorý je vyjadrený v § 327

ods. 2 Tr. por. z dôvodu, že odvolanie bolo podané len v prospech obžalovaného a v novom konaní
nemôže dôjsť k zmene rozhodnutia v jeho neprospech.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.